19.10.2015   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 346/3

1.

Je vnútroštátna právna úprava, ako predmetné ustanovenie § 41a ods. 2 Wiener Besoldungsordnung z roku 1994, ktorá v zásade nepriznáva nárok na náhradu mzdy v zmysle článku 7 smernice 2003/88/ES (1) zamestnancovi, ktorý na vlastnú žiadosť skončil pracovný pomer k určitému dátumu, zlučiteľná s článkom 7 smernice 2003/88?

V prípade zápornej odpovede sa kladie otázka, či vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje, že každý zamestnanec, ktorý na vlastnú žiadosť končí služobný pomer, musí podniknúť všetko pre to, aby vyčerpal svoj zostávajúci nárok na dovolenku na zotavenie do konca svojho služobného pomeru a ďalej, že nárok na náhradu mzdy v prípade skončenia služobného pomeru na žiadosť zamestnanca vzniká len vtedy, ak by tento zamestnanec aj v prípade požiadania o dovolenku začínajúcu dňom podania žiadosti o ukončenie služobného pomeru nebol spôsobilý túto dovolenku vyčerpať v rozsahu zodpovedajúcom požadovanému nároku na náhradu nevyčerpanej dovolenky, [je zlučiteľné s článkom 7 smernice 2003/88?].

2.

Má sa usudzovať, že nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vzniká len vtedy, ak zamestnanec, ktorý v dôsledku práceneschopnosti nebol spôsobilý vyčerpať svoj nárok na dovolenku bezprostredne pred skončením jeho pracovného pomeru, a) informoval svojho zamestnávateľa bez zbytočného odkladu (a teda v zásade pred momentom skončenia svojho pracovného pomeru) o tejto svojej práceneschopnosti (napr. v dôsledku ochorenia), a b) svoju práceneschopnosť (napr. v dôsledku ochorenia) bez zbytočného odkladu (a teda v zásade pred momentom skončenia svojho pracovného pomeru) zdokladoval (napríklad potvrdením od ošetrujúceho lekára)?

V prípade zápornej odpovede sa kladie otázka, či vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje, že nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vzniká len vtedy, ak zamestnanec, ktorý v dôsledku svojej práceneschopnosti nebol spôsobilý vyčerpať svoj nárok na dovolenku bezprostredne pred ukončením jeho pracovného pomeru, a) informoval svojho zamestnávateľa bez zbytočného odkladu (a teda v zásade pred momentom skončenia svojho pracovného pomeru) o tejto svojej práceneschopnosti (napr. v dôsledku ochorenia), a b) svoju práceneschopnosť (napr. v dôsledku ochorenia) bez zbytočného odkladu (a teda v zásade pred momentom skončenia svojho pracovného pomeru) zdokladoval (napríklad potvrdením od ošetrujúceho lekára), je zlučiteľné s článkom 7 smernice 2003/88?

3.

Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (pozri rozsudky Súdneho dvora z 18. marca 2004, C-342/01 [Gomez], bod 31; z 24. januára 2012, C-282/10 [Dominguez], body 47-50; z 3. mája 2012, C-337/10 [Neidei], bod 37) sa členským štátom ponecháva možnosť priznať nárok na dovolenku alebo náhradu mzdy za dovolenku zákonom nad rámec minimálneho nároku priznaného článkom 7 smernice 2003/88. Nároky priznané článkom 7 smernice 2003/88 sú taktiež priamo uplatniteľné (pozri rozsudky Súdneho dvora z 24. januára 2012, C-282/10 [Dominguez], body 34 – 36; z 12. júna 2014, C-118/13 [Boilacke], bod 28).

So zreteľom na tento výklad článku 7 smernice 2003/88 má situácia, v ktorej vnútroštátny zákonodarca priznáva určitému okruhu osôb idúcemu výrazne nad rámec požiadaviek tohto ustanovenia smernice nárok na náhradu mzdy za dovolenku, za následok, že v dôsledku priameho účinku článku 7 smernice 2003/88 aj tie osoby, ktorým v rozpore so smernicou vnútroštátny zákon odoprel nárok na náhradu mzdy za dovolenku, majú nárok na náhradu mzdy za dovolenku idúci výrazne nad rámec požiadaviek tohto ustanovenia smernice na základe vnútroštátnej právnej úpravy len v rozsahu priznanom týmto ustanovením osobám zvýhodneným týmto ustanovením?