Vec C‑129/14 PPU
Zoran Spasic
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Nürnberg)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Naliehavé prejudiciálne konanie — Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach — Charta základných práv Európskej únie — Články 50 a 52 — Zásada ne bis in idem — Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda — Článok 54 — Pojmy trest, ktorý bol ‚už odpykaný‘ a ktorý ‚sa práve odpykáva‘“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 27. mája 2014
Súdna spolupráca v trestných veciach – Právomoc Súdneho dvora – Prejudiciálne otázky – Otázky týkajúce sa výkladu dohovoru prijatého na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ – Návrh neuvádzajúci článok 35 EÚ, ale odvolávajúci sa na článok 267 ZFEÚ – Prípustnosť
(Článok 35 EÚ; článok 267 ZFEÚ)
Základné práva – Charta základných práv Európskej únie – Obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných Chartou – Zásada ne bis in idem – Podmienky výkonu sankcie stanovenej v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Preskúmanie súladu tohto ustanovenia s článkom 50 Charty – Obmedzenie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty – Konkrétne podmienky uplatnenia tohto obmedzenia vnútroštátnymi súdmi
(Článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ a článok 67 ods. 3 ZEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 52 ods. 1 a 7; Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)
Súdna spolupráca v trestných veciach – Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Zásada ne bis in idem – Podmienky vykonania – Trest, ktorý bol „už odpykaný“ alebo ktorý „sa práve odpykáva“ – Pojem – Odsúdenie na dva hlavné tresty – Zaplatenie peňažného trestu bez výkonu trestu odňatia slobody – Vylúčenie
(Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)
Skutočnosť, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu dohovoru prijatého na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy nespomína článok 35 EÚ, ale odkazuje na článok 267 ZFEÚ, nemôže mať sama osebe za následok neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
(pozri bod 45)
Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (DVSD), ktorý podmieňuje uplatnenie zásady ne bis in idem v prípade odsúdenia trestom, ktorý bol „už odpykaný“ alebo ktorý „sa práve odpykáva“ je v súlade s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie, ktorý garantuje túto zásadu.
Dodatočná podmienka obsiahnutá v článku 54 DVSD predstavuje obmedzenie zásady ne bis in idem, ktoré je zlučiteľné s článkom 50 Charty, keďže sa naň vzťahujú vysvetlivky k Charte týkajúce sa tohto článku 50, na ktoré priamo odkazujú ustanovenia článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty.
V každom prípade podmienka vykonania, ktorá robí širšiu ochranu, ktorú ponúka tento článok 50 Charty, závislou od dodatočnej podmienky, je obmedzením práva zakotveného v uvedenom článku v zmysle článku 52 Charty.
Obmedzenie zásady ne bis in idem treba považovať za ustanovené zákonom, pretože vyplýva z článku 54 DVSD.
Článok 54 DVSD, treba považovať za ustanovenie, ktoré rešpektuje podstatu zásady ne bis in idem. Podmienka vykonania uvedená v tomto článku nespochybňuje samotnú zásadu ne bis in idem, pretože má totiž najmä zabrániť tomu, aby osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená v prvom zmluvnom štáte, už nemohla byť stíhaná za rovnaký skutok v druhom zmluvnom štáte, a teda aby v konečnom dôsledku zostala nepotrestaná v prípade, keď prvý štát nezabezpečil výkon uloženého trestu.
Cieľ stanovený v Únii vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, tak ako vyplýva z článku 67 ods. 3 ZFEÚ, vedie k tomu, že Únia musí zabezpečiť vysokú úroveň bezpečnosti prostredníctvom opatrení na predchádzanie trestnej činnosti a na boj proti nej prostredníctvom opatrení na koordináciu a spoluprácu medzi policajnými a justičnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi, ako aj vzájomným uznávaním rozsudkov v trestných veciach a v prípade potreby tiež aproximáciou trestnoprávnych predpisov. Podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD teda zapadá do tohto kontextu, keďže jej cieľom je v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zabrániť beztrestnosti, z ktorej by mohli mať prospech osoby odsúdené v jednom členskom štáte Únie právoplatným trestným rozsudkom. Podmienka vykonania je schopná dosiahnuť sledovaný cieľ tým, že v prípade nevykonania uloženého trestu umožňuje orgánom zmluvného štátu stíhať pre rovnaký skutok osobu právoplatne odsúdenú iným zmluvným štátom, totiž vylučuje riziko, že tento odsúdený nebude potrestaný z dôvodu, že opustil územie štátu, v ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť uvedenej podmienky, na úrovni Únie existuje samozrejme množstvo nástrojov sekundárneho práva, ktoré uľahčujú spoluprácu medzi členskými štátmi v trestnoprávnej oblasti, ale tieto nástroje pomoci neukladajú vykonávaciu podmienku analogickú podmienke uvedenej v článku 54 DVSD a preto nemôžu zabezpečiť úplnú realizáciu sledovaného cieľa. Pri konkrétnom uplatnení podmienky vykonania obsiahnutej v článku 54 DVSD v určitej veci však nemožno vylúčiť, že na základe článku 4 ods. 3 ZEÚ a právnych nástrojov sekundárneho práva Únie v trestnoprávnej oblasti uvedených Komisiou príslušné vnútroštátne súdy nadviažu kontakt a začnú konzultácie, aby overili, či má členský štát, v ktorom bol vynesený prvý odsudzujúci rozsudok, skutočne v úmysle pristúpiť k výkonu uložených trestov.
(pozri body 55, 57 – 59, 62 – 65, 68, 73, 74, bod 1 výroku)
Článok 54 DVSD sa má vykladať v tom zmysle, že samotné zaplatenie peňažného trestu uloženého osobe odsúdenej tým istým rozhodnutím súdu iného členského štátu aj na trest odňatia slobody, ktorý nebol vykonaný, neumožňuje domnievať sa, že trest bol už odpykaný alebo sa práve odpykáva v zmysle tohto ustanovenia.
Hoci článok 54 DVSD stanovuje, že je potrebné, aby bol trest „už odpykaný“, pričom používa jednotné číslo, táto podmienka sa zjavne vzťahuje aj na situáciu, keď boli uložené dva hlavné tresty. Iný výklad by mal totiž za následok, že zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 by nemala zmysel, a ohrozil by riadne uplatňovanie uvedeného článku. Na základe toho treba dospieť k záveru, že keďže jeden z dvoch uložených trestov nebol „odpykaný“ v zmysle článku 54 DVSD, túto podmienku nemožno považovať za splnenú.
Pokiaľ boli uložené dva hlavné tresty a odsúdený nezačal výkon trestu odňatia slobody, nemožno sa domnievať, že zaplatením peňažného trestu sa trest práve odpykáva v zmysle článku 54 DVSD.
(pozri body 80 – 85, bod 2 výroku)
Vec C‑129/14 PPU
Zoran Spasic
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Nürnberg)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Naliehavé prejudiciálne konanie — Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach — Charta základných práv Európskej únie — Články 50 a 52 — Zásada ne bis in idem — Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda — Článok 54 — Pojmy trest, ktorý bol ‚už odpykaný‘ a ktorý ‚sa práve odpykáva‘“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 27. mája 2014
Súdna spolupráca v trestných veciach — Právomoc Súdneho dvora — Prejudiciálne otázky — Otázky týkajúce sa výkladu dohovoru prijatého na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ — Návrh neuvádzajúci článok 35 EÚ, ale odvolávajúci sa na článok 267 ZFEÚ — Prípustnosť
(Článok 35 EÚ; článok 267 ZFEÚ)
Základné práva — Charta základných práv Európskej únie — Obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných Chartou — Zásada ne bis in idem — Podmienky výkonu sankcie stanovenej v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda — Preskúmanie súladu tohto ustanovenia s článkom 50 Charty — Obmedzenie v zmysle článku 52 ods. 1 Charty — Konkrétne podmienky uplatnenia tohto obmedzenia vnútroštátnymi súdmi
(Článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ a článok 67 ods. 3 ZEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 52 ods. 1 a 7; Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)
Súdna spolupráca v trestných veciach — Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis — Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda — Zásada ne bis in idem — Podmienky vykonania — Trest, ktorý bol „už odpykaný“ alebo ktorý „sa práve odpykáva“ — Pojem — Odsúdenie na dva hlavné tresty — Zaplatenie peňažného trestu bez výkonu trestu odňatia slobody — Vylúčenie
(Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)
Skutočnosť, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu dohovoru prijatého na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy nespomína článok 35 EÚ, ale odkazuje na článok 267 ZFEÚ, nemôže mať sama osebe za následok neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
(pozri bod 45)
Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (DVSD), ktorý podmieňuje uplatnenie zásady ne bis in idem v prípade odsúdenia trestom, ktorý bol „už odpykaný“ alebo ktorý „sa práve odpykáva“ je v súlade s článkom 50 Charty základných práv Európskej únie, ktorý garantuje túto zásadu.
Dodatočná podmienka obsiahnutá v článku 54 DVSD predstavuje obmedzenie zásady ne bis in idem, ktoré je zlučiteľné s článkom 50 Charty, keďže sa naň vzťahujú vysvetlivky k Charte týkajúce sa tohto článku 50, na ktoré priamo odkazujú ustanovenia článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty.
V každom prípade podmienka vykonania, ktorá robí širšiu ochranu, ktorú ponúka tento článok 50 Charty, závislou od dodatočnej podmienky, je obmedzením práva zakotveného v uvedenom článku v zmysle článku 52 Charty.
Obmedzenie zásady ne bis in idem treba považovať za ustanovené zákonom, pretože vyplýva z článku 54 DVSD.
Článok 54 DVSD, treba považovať za ustanovenie, ktoré rešpektuje podstatu zásady ne bis in idem. Podmienka vykonania uvedená v tomto článku nespochybňuje samotnú zásadu ne bis in idem, pretože má totiž najmä zabrániť tomu, aby osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená v prvom zmluvnom štáte, už nemohla byť stíhaná za rovnaký skutok v druhom zmluvnom štáte, a teda aby v konečnom dôsledku zostala nepotrestaná v prípade, keď prvý štát nezabezpečil výkon uloženého trestu.
Cieľ stanovený v Únii vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, tak ako vyplýva z článku 67 ods. 3 ZFEÚ, vedie k tomu, že Únia musí zabezpečiť vysokú úroveň bezpečnosti prostredníctvom opatrení na predchádzanie trestnej činnosti a na boj proti nej prostredníctvom opatrení na koordináciu a spoluprácu medzi policajnými a justičnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi, ako aj vzájomným uznávaním rozsudkov v trestných veciach a v prípade potreby tiež aproximáciou trestnoprávnych predpisov. Podmienka vykonania uvedená v článku 54 DVSD teda zapadá do tohto kontextu, keďže jej cieľom je v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti zabrániť beztrestnosti, z ktorej by mohli mať prospech osoby odsúdené v jednom členskom štáte Únie právoplatným trestným rozsudkom. Podmienka vykonania je schopná dosiahnuť sledovaný cieľ tým, že v prípade nevykonania uloženého trestu umožňuje orgánom zmluvného štátu stíhať pre rovnaký skutok osobu právoplatne odsúdenú iným zmluvným štátom, totiž vylučuje riziko, že tento odsúdený nebude potrestaný z dôvodu, že opustil územie štátu, v ktorom bol vynesený odsudzujúci rozsudok. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť uvedenej podmienky, na úrovni Únie existuje samozrejme množstvo nástrojov sekundárneho práva, ktoré uľahčujú spoluprácu medzi členskými štátmi v trestnoprávnej oblasti, ale tieto nástroje pomoci neukladajú vykonávaciu podmienku analogickú podmienke uvedenej v článku 54 DVSD a preto nemôžu zabezpečiť úplnú realizáciu sledovaného cieľa. Pri konkrétnom uplatnení podmienky vykonania obsiahnutej v článku 54 DVSD v určitej veci však nemožno vylúčiť, že na základe článku 4 ods. 3 ZEÚ a právnych nástrojov sekundárneho práva Únie v trestnoprávnej oblasti uvedených Komisiou príslušné vnútroštátne súdy nadviažu kontakt a začnú konzultácie, aby overili, či má členský štát, v ktorom bol vynesený prvý odsudzujúci rozsudok, skutočne v úmysle pristúpiť k výkonu uložených trestov.
(pozri body 55, 57 – 59, 62 – 65, 68, 73, 74, bod 1 výroku)
Článok 54 DVSD sa má vykladať v tom zmysle, že samotné zaplatenie peňažného trestu uloženého osobe odsúdenej tým istým rozhodnutím súdu iného členského štátu aj na trest odňatia slobody, ktorý nebol vykonaný, neumožňuje domnievať sa, že trest bol už odpykaný alebo sa práve odpykáva v zmysle tohto ustanovenia.
Hoci článok 54 DVSD stanovuje, že je potrebné, aby bol trest „už odpykaný“, pričom používa jednotné číslo, táto podmienka sa zjavne vzťahuje aj na situáciu, keď boli uložené dva hlavné tresty. Iný výklad by mal totiž za následok, že zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 by nemala zmysel, a ohrozil by riadne uplatňovanie uvedeného článku. Na základe toho treba dospieť k záveru, že keďže jeden z dvoch uložených trestov nebol „odpykaný“ v zmysle článku 54 DVSD, túto podmienku nemožno považovať za splnenú.
Pokiaľ boli uložené dva hlavné tresty a odsúdený nezačal výkon trestu odňatia slobody, nemožno sa domnievať, že zaplatením peňažného trestu sa trest práve odpykáva v zmysle článku 54 DVSD.
(pozri body 80 – 85, bod 2 výroku)