MACIEJ SZPUNAR
prednesené 22. októbra 2015 ( 1 )
Vec C‑336/14
Sebat Ince
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Amtsgericht Sonthofen (Nemecko)]
„Slobodné poskytovanie služieb — Hazardné hry — Verejný monopol v oblasti stávok na športové podujatia — Povolenie — Vylúčenie súkromných prevádzkovateľov — Trestnoprávne sankcie — Smernica 98/34/ES — Návrh technických predpisov — Oznamovacia povinnosť — Zlučiteľnosť koncesie so zásadou transparentnosti a rovnosti zaobchádzania“
1. |
Už od kľúčového rozsudku vydaného vo veci Simmenthal ( 2 ) v práve EÚ platí, že „každý vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci rozhoduje o spore, je povinný v plnej miere uplatňovať právo [EÚ] a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, a v súlade s tým musí vylúčiť uplatnenie akéhokoľvek ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré je s ním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred právnou úpravou [EÚ] alebo po nej“. Taká povinnosť vyplýva zo zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom. |
2. |
V prejednávanej veci, v ktorej nemecký prokurátor obžalúva pani Inceovú z toho, že sa podľa nemeckého trestného zákona dopustila trestného činu nedovoleného organizovania hazardných hier, lebo bez povolenia inštalovala a verejnosti sprístupnila stávkový automat, vnútroštátny súd vo svojom úsilí o súlad s právom EÚ čelí problému spočívajúcemu v presnom určení ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých uplatnenie musí vylúčiť, aby dosiahol súlad s právom EÚ a najmä s rozsudkami Súdneho dvora vydanými vo veciach Winner Wetten ( 3 ), Stoß a i. ( 4 ) a Carmen Media Group ( 5 ). Vnútroštátny súd potrebuje zistiť, ktorý z viacerých prostriedkov, ktoré má k dispozícii, zabezpečí súlad s právom EÚ. V prejednávanej veci má preto Súdny dvor príležitosť pripomenúť niekoľko otázok súvisiacich so slobodným poskytovaním služieb a so zásadou prednosti práva EÚ. |
I – Právny rámec
A – Právo EÚ
3. |
Článok 56 ZFEÚ znie takto: „v rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobodného poskytovania služieb v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb. …“ |
4. |
Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, ( 6 ) stanovuje: „Na účely tejto smernice platia nasledujúce vymedzenia pojmov: …
…
…“ |
5. |
Článok 8 ods. 1 tej istej smernice stanovuje: „Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 10, všetky návrhy technických predpisov; okrem tých prípadov, keď návrh technického predpisu obsahuje iba prenos medzinárodnej alebo európskej normy a keď postačí informácia o príslušnej norme, členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, keď to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu. …“ |
B – Nemecké právo
6. |
Podľa článkov 70 a 72 nemeckého základného zákona (Grundgesetz) sú právne predpisy v oblasti hazardných hier v právomoci spolkových krajín. |
7. |
Štátna zmluva o hazardných hrách (Staatsvertrag zum Glücksspielwesen, ďalej len „GlüStV“) uzatvorená medzi spolkovými krajinami, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2008, stanovila nový jednotný rámec pre organizovanie, prevádzkovanie a sprostredkovanie hazardných hier, čím nahradila predchádzajúcu štátnu zmluvu v tomto smere. |
8. |
§ 4 ods. 1 GlüStV stanovuje: „Verejné hazardné hry sa môžu organizovať alebo sprostredkovať len s povolením príslušného orgánu danej spolkovej krajiny. Akékoľvek organizovanie alebo sprostredkovanie takýchto hier bez uvedeného povolenia je zakázané (nedovolená hazardná hra).“ |
9. |
§ 10 GlüStV stanovuje: „1. Na účely dosiahnutia cieľov uvedených v § 1 majú spolkové krajiny zákonnú povinnosť zaistiť dostatočnú ponuku hazardných hier. Pomáha im pri tom technický výbor zložený z odborníkov v oblasti boja proti závislosti od hazardných hier. 2. Na základe zákona môžu spolkové krajiny túto úlohu vykonávať samy, prostredníctvom právnických osôb založených podľa verejného práva alebo prostredníctvom spoločností založených podľa súkromného práva, v ktorých majú právnické osoby založené podľa verejného práva priamy alebo nepriamy rozhodujúci podiel. … 5. Iné osoby než tie, ktoré sú uvedené v odseku 2, môžu získať povolenie na organizovanie lotérií a hazardných hier len v súlade s ustanoveniami tretieho oddielu.“ |
10. |
Platnosť GlüStV sa skončila na konci roku 2011. Všetky nemecké spolkové krajiny (s výnimkou Šlezvicka‑Holštajnska) však prijali právnu úpravu, na základe ktorej sa ustanovenia GlüStV naďalej uplatňovali ako zákon spolkovej krajiny, až do nadobudnutia účinnosti novej štátnej zmluvy o hazardných hrách. V Bavorsku mala táto úprava podobu bavorského zákona, ktorým sa vykonáva štátna zmluva o hazardných hrách v Nemecku (Bayerisches Gesetz zur Ausführung des Staatsvertrages zum Glücksspielwesen in Deutschland, ďalej len „AGGlüStV“). Uvedený zákon ani zodpovedajúce zákony ďalších spolkových krajín neboli oznámené Komisii. |
11. |
Štátna zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú ustanovenia o hazardných hrách (Glücksspieländerungsstaatsvertrag, ďalej len „GlüÄndStV“), nadobudla v Bavorsku účinnosť 1. júla 2012. |
12. |
Jej § 10 ods. 2 a 6 upravuje štátny monopol v oblasti stávok na športové podujatia. ( 7 ) Podľa § 4 GlüÄndStV sa naďalej uplatňuje povinnosť získať povolenie na organizovanie a sprostredkovanie stávok na športové podujatia, hoci na sprostredkovanie hazardných hier, ktoré GlüÄndStV nepovoľuje, sa povolenie nevydáva a neexistuje právny nárok na vydanie povolenia. Novou črtou GlüÄndStV je „doložka o experimente pre stávky na športové podujatia“ (§ 10a). Podľa tejto doložky sa štátny monopol v oblasti stávok na športové podujatia upravený v § 10 ods. 6 neuplatní na organizovanie stávok na športové podujatia v období siedmich rokov od nadobudnutia účinnosti GlüÄndStV. Počas tohto obdobia sa môžu stávky na športové podujatia organizovať len na základe koncesie a vydá sa najviac 20 koncesií. Povinnosť získať koncesiu platí na začiatok len pre neštátnych organizátorov stávok. Na 16 štátnych organizátorov, ktorí už v tejto oblasti pôsobia, sa uplatní až rok po udelení koncesií. |
13. |
Dňa 8. augusta 2012 oznámili nemecké orgány v úradnom vestníku začatie konania o udelenie uvedených koncesií. Zdá sa, že tento proces sa ešte neskončil. |
14. |
§ 284 nemeckého trestného zákona (Strafgesetzbuch, ďalej len „StGB“) nazvaný „Organizovanie nedovolených hazardných hier“ stanovuje: „1. Kto verejne prevádzkuje alebo organizuje hazardné hry bez úradného povolenia alebo na to poskytuje potrebné zariadenie, potrestá sa trestom odňatia slobody až na dva roky alebo pokutou. … 3. Kto v prípadoch uvedených v odseku 1 koná
potrestá sa odňatím slobody na tri mesiace až päť rokov. …“ |
II – Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
15. |
Pani Ince, turecká štátna príslušníčka s bydliskom v Nemecku, je obvinená z toho, že 11. a 12. januára 2012 (prvé obvinenie) a v období od 13. apríla do 7. novembra 2012 (druhé obvinenie) sprostredkovala stávky na športové podujatia prostredníctvom stávkového automatu inštalovaného v „športovom bare“, ktorý prevádzkuje, organizátorovi stávok usadenému v Rakúsku, ktorý má koncesiu v Rakúsku, ale nemá nemecké povolenie na ponúkanie stávok na športové podujatia. Je obžalovaná z toho, že sa tým dopustila trestného činu „nedovoleného organizovania hazardných hier“ v zmysle § 284 StGB. |
16. |
Uznesením zo 7. mája 2013, ktoré bolo do kancelárie Súdneho dvora doručené 11. júla 2014, Amtsgericht Sonthofen (Kantonálny súd Sonthofen) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach: „I. V súvislosti s prvým obvinením (január 2012) a druhým obvinením, pokiaľ ide o obdobie do konca júna 2012:
II. V súvislosti s druhým obvinením v období od júla 2012:
|
III – Analýza
A – Úvodné poznámky
17. |
Po prvé je prejednávanú vec potrebné preskúmať z hľadiska ustanovení Zmluvy. Smernica 2006/123/ES ( 8 ) sa nevzťahuje na hazardné hry. |
18. |
Po druhé ako vnútroštátny súd správne predpokladá, skutočnosť, že pani Ince je štátnou príslušníčkou tretej krajiny, neznamená, že sa v zásade nemôže dovolávať článku 56 ods. 1 ZFEÚ, ktorý zakazuje obmedzenia slobodného poskytovania služieb „vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov“. Ide o cezhraničnú službu medzi poskytovateľom služby usadeným v Rakúsku a príjemcami služby v Nemecku. Pani Ince plní len úlohu sprostredkovateľa medzi poskytovateľom a príjemcami uvedených služieb. Koná v mene rakúskeho poskytovateľa služieb. Službu sama neposkytuje. Na jej činnosť sa napriek tomu vzťahuje článok 56 ZFEÚ, v dôsledku čoho sa na uvedené ustanovenie môže odvolávať pred vnútroštátnym súdom. Pokiaľ by sa totiž celkový proces poskytovania služby medzi rakúskym poskytovateľom a príjemcom v Nemecku rozdelil na viacero podprocesov, situácie, z ktorých sa skladá tento celkový proces, by sa často vymykali pôsobnosti článku 56 ZFEÚ buď preto, že jeden zo sprostredkovateľov v reťazci je štátny príslušník tretej krajiny, alebo preto, že v danom podprocese nejde o cezhraničnú situáciu. |
19. |
Po tretie v tejto veci nejde o to, či monopol v oblasti stávok na športové podujatia je alebo nie je zlučiteľný s právom EÚ. Zdá sa totiž, že vnútroštátny súd nemá nijaké pochybnosti o tom, že vzhľadom na niekoľko rozsudkov Súdneho dvora ( 9 ) prevádzkovanie monopolu v oblasti stávok na športové podujatia v Nemecku na základe ustanovení, ktoré som uviedol vyššie v časti „Právny rámec“, sleduje neoprávnené ciele, a teda je v rozpore so slobodným poskytovaním služieb upraveným v Zmluve. Vnútroštátny súd má pochybnosti v súvislosti s tým, aké dôsledky treba v práve EÚ vyvodiť z týchto rozsudkov v súvislosti s úradnými zákazmi a trestnoprávnymi sankciami. |
20. |
V prvej otázke si vnútroštátny súd uvedomuje, že ide o neodôvodnený zákaz slobodného poskytovania služieb, a teda o porušenie článku 56 ZFEÚ. Pochybnosti tohto prvostupňového súdu podľa môjho názoru vyplývajú z toho, že vnútroštátna judikatúra v tomto smere nie je zďaleka konzistentná. Vzhľadom na mätúcu a rozporuplnú judikatúru v Nemecku potrebuje vnútroštátny súd usmernenie Súdneho dvora. Vo veci, v ktorej prokurátor začal trestné stíhanie osoby, ktorá nepožiadala o povolenie, vnútroštátny súd potrebuje presne zistiť, ktoré ustanovenie vnútroštátneho práva nesmie uplatniť, aby dosiahol súlad s právom EÚ. Naopak, tretia otázka sa týka odlišnej právnej situácie, v ktorej nemecké orgány usporiadali konanie o udelenie koncesií. V súvislosti s tým sa vnútroštátny súd usiluje určiť, či došlo k porušeniu článku 56 ZFEÚ. Vnútroštátny súd chce zistiť, či prebiehajúce konanie o udelenie koncesií je alebo nie je odôvodnené, keďže môže a nemusí byť v súlade so všeobecnými právnymi zásadami. |
21. |
Prvá otázka sa preto v podstate týka prednosti práva EÚ, zatiaľ čo tretia otázka súvisí s proporcionalitou konania o udelenie koncesií. |
B – Prvá otázka
22. |
Prvou otázkou rozdelenou na tri podotázky, ktoré však treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, či článok 56 ZFEÚ a zásady, ktoré sú v ňom uvedené, bránia orgánom činným v trestnom konaní v sankcionovaní sprostredkovania stávok na športové podujatia bez nemeckého povolenia organizátorom stávok s koncesiou v iných členských štátoch. Vnútroštátny súd hľadá odpoveď na otázku, či pani Ince spĺňa alebo nespĺňa hmotnoprávne požiadavky § 284 StGB. Závisí to od toho, či systém v Nemecku je alebo nie je protiprávny. Vnútroštátny súd má pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s právom EÚ, lebo si nie je istý tým, ako by súdne a výkonné orgány členského štátu mali postupovať v prípade, že vnútroštátny zákonodarca ešte neprijal opatrenia na nápravu situácie, ktorá je v rozpore s právom EÚ. |
1. Článok 56 ZFEÚ – hmotnoprávne a procesné požiadavky vyplývajúce z rozsudkov Winner Wetten, Stoß a i., Carmen Media Group a Stanleybet a i.
23. |
Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom sa nemecké súdy na základe rozsudkov Súdneho dvora vydaných vo veciach Stoß a i. ( 10 ) a Carmen Media Group ( 11 ) domnievajú, že nemecký štátny monopol je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ vzhľadom na to, že nie je spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie cieľa, na ktorý bol zriadený – a to prispieť k obmedzeniu príležitostí na hazardné hry a jednotným a systematickým spôsobom obmedziť činnosti v tejto oblasti. |
24. |
Vzhľadom na to nie je na tomto mieste potrebné pripomínať celú judikatúru Súdneho dvora, pokiaľ ide o odôvodnené obmedzenia článku 56 ZFEÚ v oblasti hazardných hier. Na účely prejednávanej veci je však vhodné zdôrazniť niekoľko bodov. |
25. |
Vo veci Winner Wetten ( 12 ) mal Súdny dvor odpovedať na otázku, či terajšie články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ umožňujú zachovanie vnútroštátnej právnej úpravy štátneho monopolu, ktorá je za normálnych okolností v rozpore s uvedenými ustanoveniami, „počas prechodného obdobia napriek zásade prednosti priamo uplatniteľného práva [EÚ]“. |
26. |
Odpoveď závisela od toho, či je uznanie zásady umožňujúcej za výnimočných okolností dočasné zachovanie účinkov vnútroštátnej právnej úpravy považovanej za odporujúcu priamo uplatniteľnému ustanoveniu práva EÚ analogicky odôvodnené vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora vychádzajúcu z článku 264 ods. 2 ZFEÚ. |
27. |
Súdny dvor rozhodol, že „z dôvodu prednosti priamo uplatniteľného práva Únie vnútroštátna právna úprava týkajúca sa verejného monopolu na stávky na športové podujatia, ktorá podľa konštatovaní vnútroštátneho súdu obsahuje neprípustné obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ktoré jednotným a systematickým spôsobom neprispievajú k obmedzeniu stávkovej činnosti, sa nemôže ďalej uplatňovať počas prechodného obdobia“ ( 13 ). |
28. |
Táto zásada podľa môjho názoru nebola oslabená rozsudkom Stanleybet a i. |
29. |
V predmetnej veci Súdny dvor potvrdil konštatovania uvedené v rozsudku Winner Wetten. ( 14 ) Potom pripomenul judikatúru, podľa ktorej majú vnútroštátne orgány dostatočnú voľnú úvahu na určenie požiadaviek, ktoré prináša ochrana spotrebiteľa a verejného poriadku, v rámci hraníc zásady proporcionality ( 15 ) a podľa ktorej je odvetvie hazardných hier veľmi špecifickým trhom, na ktorom hospodárska súťaž medzi viacerými prevádzkovateľmi, ktorí majú koncesiu na prevádzkovanie tých istých hazardných hier, môže viesť k vzniku škodlivého účinku a zvyšovať výdavky spotrebiteľov spojené s hrami, ako aj riziko ich závislosti. ( 16 ) |
30. |
Na základe tejto judikatúry Súdny dvor konštatoval, že zamietnutie poskytnutia prechodného obdobia v prípade nezlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy s článkami 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ „nevyhnutne nevedie dotknutý členský štát k povinnosti liberalizovať trh hazardných hier, ak sa tento štát domnieva, že takáto liberalizácia nie je zlučiteľná s úrovňou ochrany spotrebiteľov a so sociálnym poriadkom, ktorý má tento člensky štát v úmysle zaručiť. Za súčasného stavu práva Únie totiž majú členské štáty na účely zabezpečenia zlučiteľnosti s ustanoveniami Zmluvy otvorenú možnosť reformy existujúceho monopolu, ktorý by predovšetkým podliehal efektívnej a prísnej kontrole zo strany verejných orgánov“ ( 17 ). |
31. |
Súdny dvor ďalej uviedol, že „ak sa dotknutý členský štát domnieva, že reforma existujúceho monopolu na účely zabezpečenia zlučiteľnosti s ustanoveniami Zmluvy nie je mysliteľná a že liberalizácia trhu hazardných hier lepšie zodpovedá úrovni ochrany spotrebiteľov a sociálneho poriadku, ktorý má tento štát v úmysle zaručiť, je povinný dodržiavať základné pravidlá Zmlúv, najmä [články 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ], zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, ako aj povinnosť transparentnosti, ktorá z nich vyplýva… V takomto prípade zavedenie režimu predchádzajúceho administratívneho schválenia, pokiaľ ide o ponuku niektorých druhov hazardných hier v tomto členskom štáte, musí byť založené na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách, čím sa vymedzí výkon voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov, aby táto voľná úvaha nemohla byť využívaná svojvoľne…“ ( 18 ). |
32. |
Z práve citovanej judikatúry vyvodzujem tieto závery: po prvé štátny monopol sám osebe nie je v rozpore s článkom 56 ZFEÚ a toto ustanovenie si rovnako nevyžaduje, aby členské štáty liberalizovali trhy v oblasti hazardných hier. Po druhé systém úradného schvaľovania prevádzkovania hazardných hier je v zásade prípustný, pokiaľ je založený na objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách, čím sa vymedzí výkon voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov, aby táto voľná úvaha nemohla byť využívaná svojvoľne. V zásade preto môžu členské štáty túto oblasť voľne regulovať, pokiaľ pri tom dodržia právo EÚ. ( 19 ) Po tretie Súdny dvor nestanovuje prechodné obdobie, počas ktorého možno naďalej uplatňovať právnu úpravu považovanú za nezlučiteľnú s právom EÚ. |
2. Povinnosť vylúčiť uplatnenie požiadavky na získanie povolenia
33. |
Podľa rozsudku Súdneho dvora, z ktorého možno vyvodiť, že vnútroštátne právo nie je zlučiteľné s právom EÚ, majú všetky orgány dotknutého členského štátu povinnosť napraviť uvedenú situáciu. Vyplýva to zo zásady prednosti a zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Súdny dvor v tejto súvislosti opakovane rozhodol, že členské štáty sú povinné odstrániť nezákonné dôsledky porušenia práva EÚ. ( 20 ) Súdny dvor poukázal na to, že „takú povinnosť musí v oblasti svojej právomoci plniť každý orgán dotknutého členského štátu“. ( 21 ) Pre zákonodarcu zo znamená zrušenie legislatívnych ustanovení, ktoré sú v rozpore s právom EÚ. ( 22 ) Ako je dobre známe od vydania rozsudku vo veci Simmenthal, vnútroštátny súd musí vylúčiť uplatnenie odporujúcich ustanovení vnútroštátneho práva. ( 23 ) Rovnakú povinnosť majú všetky verejné orgány. |
34. |
Uplatnenie ktorých ustanovení však majú nemecké súdy v prejednávanej veci vylúčiť? Len ustanovenia týkajúce sa štátneho monopolu (§ 10 GlüStV) alebo aj ustanovenia upravujúce povinnosť získať povolenie na organizovanie a sprostredkovanie stávok na športové podujatia (§ 4 GlüStV)? Tento problém rieši vnútroštátny súd. Rozhodovanie o tom, uplatnenie ktorých ustanovení treba vylúčiť, neuľahčuje skutočnosť, že v Nemecku existujú dve línie judikatúry, ktoré treba stručne opísať. |
35. |
Podľa názoru, ktorý zastávajú najmä vyššie správne súdy, je zákaz sprostredkovania stávok na športové podujatia v rozpore s právom EÚ len v prípade, že vychádza z § 10 ods. 2 a 5 GlüStV. To však neznamená, že súkromný prevádzkovateľ môže konať ako sprostredkovateľ bez povolenia stanoveného v § 4 GlüStV a že § 284 StGB sa neuplatní. Tieto súdy skúmajú, či by súkromní organizátori alebo sprostredkovatelia boli spôsobilí získať povolenie za podmienok, ktoré GlüStV a jej vykonávacie predpisy stanovujú pre držiteľov štátneho monopolu a ich sprostredkovateľov. Ako však zdôrazňuje vnútroštátny súd, vždy sa konštatuje, že táto (fiktívna) „spôsobilosť na získanie povolenia“ neexistuje. Jedným z dôvodov tohto konštatovania je to, že súkromní organizátori stávok nespĺňajú marketingové obmedzenia alebo iné podmienky, ktoré pre držiteľov monopolu stanovuje GlüStV na účely odôvodnenia monopolu. |
36. |
V tejto súvislosti Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) vo viacerých rozsudkoch v máji a júni 2013 konštatoval, že nemecké orgány môžu „preventívne“ zakázať organizovanie a sprostredkovanie stávok na športové podujatia bez nemeckého povolenia, ibaže by dotknutý organizátor alebo sprostredkovateľ spĺňal hmotnoprávne podmienky na udelenie povolenia – s výnimkou eventuálnych protizákonných ustanovení o monopole – a orgánu, ktorý zákaz vydal, to bolo v čase jeho rozhodovania zrejmé, t. j. zjavné bez ďalšieho skúmania. |
37. |
Iné súdy naproti tomu zastávajú názor, že výhrada povolenia stanovená v § 4 ods. 1 GlüStV nesmie byť uplatnená oddelene od zákazu podľa § 10 ods. 2 a 5 GlüStV. Domnievajú sa, že samotná fikcia súdneho konania o udelenie povolenia pre súkromných prevádzkovateľov je protizákonná. Konanie o udelenie povolenia podľa GlüStV a jej vykonávacích predpisov navyše nie je určené pre súkromných organizátorov stávok a ich sprostredkovateľov, ale iba držiteľom štátneho monopolu a ich sprostredkovateľom. |
38. |
Vzhľadom na vyššie uvedené poznámky by sa mohlo zdať, že je potrebné vylúčiť len uplatnenie ustanovenia o štátnom monopole. Súdny dvor napokon absolútne nespochybňuje všeobecnú prípustnosť konania o udelenie povolenia. |
39. |
Ja som však v súvislosti s takým prístupom skeptický a navrhujem, aby Súdny dvor išiel ešte ďalej. Moje posúdenie otázok ma vedie k záveru, že vnútroštátny súd musí vylúčiť uplatnenie oboch ustanovení, ako sa pokúsim ukázať nižšie. Rád by som zdôraznil, že k navrhnutiu druhej možnosti ma vedú osobitné skutkové okolnosti prejednávanej veci. |
40. |
Po prvé skutočnosť, že na vnútroštátnej úrovni existuje rozporuplná judikatúra, pokiaľ ide o povinnosť absolvovať konanie o udelenie povolenia, nezabezpečuje hospodárskym subjektom právnu istotu. Nemyslím si, že v takej situácii, ktorá sa vyznačuje neistotou, od nich možno požadovať, aby si zvolili možnosť, ktorá je pre ne menej výhodná. |
41. |
Po druhé nebolo vydané povolenie ani pre jedného zo súkromných prevádzkovateľov, ktorí konanie absolvovali. Zdá sa totiž, že vnútroštátne orgány povolenie neudelia, pokiaľ pre orgán v čase jeho rozhodovania nie je úplne zrejmé, že sprostredkovateľská činnosť spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky na vydanie povolenia. Je jasné, že celé konanie o udelenie povolenia je v dôsledku takého postupu bezpredmetné. Nezdá sa, že ide o konanie, v ktorom je výsledok jasný od začiatku (nedostatok „Ergebnisoffenheit“). Bolo by cynické požadovať od hospodárskeho subjektu, aby absolvoval konanie, ktoré je odsúdené na neúspech. Právnym následkom môže byť len to, že sa od neho nebude vyžadovať, aby také konanie podstúpil. |
42. |
Po tretie to, že vnútroštátne orgány nesmú uplatniť legislatívne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom EÚ, neznamená, že jednotlivec očakáva, že to aj skutočne urobia. Pre jednotlivca je napokon so zákonmi spojená domnienka zákonnosti. Zásada právnej istoty si vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, najmä keď môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky. ( 24 ) O takej presnosti v prejednávanej veci jednoznačne nemožno hovoriť. Pre jednotlivca to môže byť len škodlivé. |
43. |
Po štvrté je pre mňa ťažké oddeliť požiadavku na získanie povolenia od štátneho monopolu. Tieto dve ustanovenia sú neoddeliteľne prepojené vzhľadom na to, že celé konanie o udelenie povolenia je prispôsobené verejným subjektom. Celá logika GlüStV spočíva v tom, že sa vzťahuje len na štátne subjekty. Pokiaľ sa na základe tej logiky môžu o povolenie uchádzať len štátne subjekty, sotva možno očakávať, že súkromný prevádzkovateľ požiada o také povolenie, keď ho od toho zákon výslovne odrádza. |
3. Zákaz trestnoprávnych sankcií
44. |
Dôsledkom takého výkladu je to, že hmotnoprávne požiadavky stanovené v § 284 StGB nebudú splnené. |
45. |
Také úvahy sú ďalej podporené uvažovaním Súdneho dvora v rozsudku Placanica. V ňom Súdny dvor jednoznačne uviedol, že „členský štát nemôže uplatňovať trestnú sankciu za nesplnenú administratívnu formalitu, ak splnenie tejto formality bolo odmietnuté alebo znemožnené predmetným členským štátom v rozpore s právom [EÚ]“ ( 25 ). Súdny dvor zopakoval toto pravidlo vo veci Stoß a i., ( 26 ) ktorej predmetom bola nemecká právna úprava v oblasti stávok na športové podujatia, ako som pripomenul vyššie. |
46. |
Na prvú otázku teda treba odpovedať v tom zmysle, že v situácii, keď vnútroštátny súd konštatuje, že monopol v oblasti stávok na športové podujatia je v rozpore s právom EÚ, a keď podľa ustanovení vnútroštátneho práva môžu len verejné subjekty získať vnútroštátne povolenie, článok 56 ZFEÚ bráni vnútroštátnym orgánom činným v trestnom konaní v sankcionovaní sprostredkovania stávok na športové podujatia bez vnútroštátneho povolenia organizátorovi s koncesiou v inom členskom štáte. |
C – Druhá otázka
47. |
Druhou otázkou sa vnútroštátny súd usiluje zistiť, či smernica 98/34 bráni uplatneniu ustanovení AGGlüStV po skončení platnosti GlüStV vzhľadom na to, že tento bavorský zákon nebol oznámený Komisii. |
48. |
Napriek značnej celkovej dĺžke návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd v tomto bode veľmi dobre neodôvodňuje význam tejto otázky pre prejednávanú vec. Nekonkretizuje, ktoré ustanovenia AGGlüStV považuje v tomto smere za relevantné. K tomuto bodu sa vrátim nižšie. |
49. |
Podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34, ktorý predstavuje priamo uplatniteľné ustanovenie v tom zmysle, že sa naň môže odvolávať jednotlivec pred vnútroštátnym súdom, ( 27 ) majú členské štáty povinnosť oznámiť Komisii „všetky návrhy technických predpisov“. Technický predpis je v článku 1 bode 11 smernice 98/34 vymedzený ako „technické špecifikácie a ďalšie požiadavky alebo pravidlá o službách vrátane príslušných správnych opatrení, dodržiavanie ktorých je v prípade predaja, poskytovania služieb, zriadenia poskytovateľa alebo používania služby v členskom štáte alebo na väčšej časti jeho územia de facto alebo de jure povinné, ako aj zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 10, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo zakazujúce poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby“. |
50. |
Celý návrh GlüStV bol pred schválením oznámený Komisii podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34. ( 28 ) Podľa jeho znenia oznámeného Komisii a nakoniec schváleného ( 29 ) uplynula platnosť GlüStV na konci štvrtého roka po jej nadobudnutí účinnosti. ( 30 ) |
51. |
Po uplynutí platnosti GlüStV na konci roku 2011 zostali ustanovenia GlüStV v Bavorsku v platnosti prostredníctvom AGGlüStV. K oznámeniu tohto predĺženia platnosti Komisii nikdy nedošlo. |
52. |
Domnievam sa, že toto oznámenie malo byť vykonané a že došlo k porušeniu článku 8 ods. 1 smernice 98/34. |
53. |
Keďže cieľ smernice je preventívny a spočíva v zabránení komplikáciám vyplývajúcim z možných budúcich prekážok obchodu, je v záujme Komisie ako strážkyne Zmlúv, ako aj ostatných členských štátov, aby boli komplexne informované o návrhoch technických predpisov. Pokiaľ je zákon časovo obmedzený, je to dôležitý, ak nie zásadný prvok. Je v záujme Komisie a členských štátov vedieť, či bol zákon, o ktorom sa domnievajú, že jeho platnosť sa skončila, znova prijatý. |
54. |
Na tomto mieste treba ďalej uviesť, že Súdny dvor od členských štátov požaduje, aby Komisii predložili celé návrhy zákonov, aj keď len niektoré z ich ustanovení predstavujú skutočné technické predpisy. ( 31 ) Súdny dvor to odôvodnil odkazom na cieľ uvedený v článku 8 ods. 1 prvom pododseku poslednej vete smernice, ktorým je umožniť Komisii mať k dispozícii čo najviac informácií o všetkých návrhoch technických predpisov, pokiaľ ide o ich obsah, pôsobnosť a všeobecný kontext, aby mohla čo najúčinnejšie vykonávať právomoci, ktoré jej smernica zveruje. ( 32 ) |
55. |
Podľa môjho názoru preto bavorské orgány porušili článok 8 ods. 1 smernice 98/34, keď neoznámili AGGlüStV. Predĺženie platnosti zákona prostredníctvom iného zákona predstavuje inými slovami nový návrh technického predpisu, na ktorý sa vzťahuje článok 8 ods. 1 prvý pododsek smernice 98/34. ( 33 ) |
56. |
Aké sú právne následky takého neoznámenia? |
57. |
Bolo by lákavé tvrdiť, že pokiaľ členský štát neoznámil zákon, celý zákon je neplatný. Na obhajobu takého stanoviska sa uvádza, že ak má byť oznámený celý zákon, je logické, že aj neplatnosť sa vzťahuje na celý zákon. ( 34 ) Také riešenie, ktorého čaro by spočívalo v ľahkej uplatniteľnosti, by navyše členským štátom poskytlo ďalší stimul na oznamovanie návrhov zákonov Komisii. |
58. |
Ja však nevidím priestor na taký reštriktívny výklad. |
59. |
Od rozsudku vydaného vo veci CIA Security International ( 35 ) Súdny dvor opakovane rozhodol, že „porušenie oznamovacej povinnosti spôsobuje neplatnosť dotknutých technických predpisov, takže vo vzťahu k jednotlivcom sú nevymožiteľné“. |
60. |
Túto pasáž chápem tak, že sa vzťahuje len na osobitné technické predpisy, s ktorými je skutočne spojená oznamovacia povinnosť. V súvislosti s návrhom talianskeho zákona totiž Súdny dvor konštatoval, že samotná skutočnosť, že Komisii boli oznámené všetky ustanovenia obsiahnuté v zákone, Talianskej republike nebránila okamžite, a teda bez čakania na výsledky posudzovania upraveného v smernici, uviesť do platnosti ustanovenia, ktoré nie sú technickými predpismi. ( 36 ) Inými slovami: Súdny dvor síce od členských štátov požaduje oznámenie celého návrhu zákona, nepožaduje však, aby dotknutý štát odložil nadobudnutie účinnosti tých častí, ktoré nie sú technickými predpismi. Vzhľadom na uvedenú judikatúru považujem za logické, že neplatné budú len tie ustanovenia zákona, ktoré skutočne predstavujú technické predpisy. ( 37 ) |
61. |
To ma privádza späť k prejednávanej veci. Požiadavka na získanie povolenia ani štátny monopol podľa môjho názoru nepredstavujú technické predpisy v zmysle smernice 98/34. |
62. |
Cieľom smernice 98/34 je pomocou preventívneho sledovania chrániť voľný pohyb tovarov, ako aj slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti. |
63. |
Je pravda, že Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátne ustanovenia o hracích automatoch s nízkymi výhrami, ktoré môžu mať za následok obmedzenie alebo dokonca postupné znemožnenie prevádzkovania hier na takých automatoch s nízkymi výhrami v iných zariadeniach ako v kasínach a herniach, môžu byť „technickými predpismi“ v zmysle článku 1 bodu 11 smernice 98/34. ( 38 ) V takom prípade je možné pokúsiť sa identifikovať súvislosť s voľným pohybom tovarov, konkrétne stávkových automatov. V prejednávanej veci je však zákaz podstatne širší. Prepojenie s automatom sa mi javí príliš slabé. |
64. |
Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku v tom zmysle, že článok 8 smernice 98/34 bráni uloženiu sankcií za sprostredkovanie stávok na športové podujatia prostredníctvom stávkového automatu bez vnútroštátneho povolenia organizátorovi stávok s koncesiou v inom členskom štáte, pokiaľ sú zásahy štátu založené na technických predpisoch, ktoré neboli oznámené Európskej komisii. Také vnútroštátne ustanovenia, akými sú § 4 ods. 1 a § 10 ods. 2 a 5 GlüStV, nepredstavujú „technický predpis“ v zmysle článku 1 bodu 11 smernice 98/34. |
D – Tretia otázka
65. |
Tretia otázka vychádza zo správneho predpokladu, že obmedzenie slobodného poskytovania služieb a konanie o udelenie koncesií sú odôvodnené len v rozsahu, v akom slúžia na ochranu naliehavého cieľa verejného záujmu, a navyše musia byť primerané sledovanému cieľu a v súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ. |
66. |
Vnútroštátny súd teda požaduje usmernenie, pokiaľ ide o to, či je prebiehajúce koncesné konanie na základe GlüÄndStV v súlade s článkom 56 ZFEÚ a všeobecnými zásadami práva EÚ. Pokiaľ to tak nie je, voči pani Inceovej nemožno vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť podľa § 284 StGB. Vnútroštátny súd odkazuje na dlhý zoznam faktorov, ktoré podľa jeho názoru môžu viesť k tomu, že prebiehajúce koncesné konanie sa bude považovať za protizákonné v zmysle práva EÚ. |
67. |
Na úvod treba pripomenúť, že vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný právomoc posudzovať skutkové okolnosti a vykladať vnútroštátne právne predpisy, v konečnom dôsledku prináleží určiť, či je vnútroštátne právo primerané cieľu verejného záujmu. ( 39 ) Súdny dvor však môže poskytnúť usmernenie na základe informácií uvedených v súvislosti s konaním. ( 40 ) V prejednávanej veci Súdny dvor nie je schopný skúmať každú podrobnosť uvedenú vnútroštátnym súdom vzhľadom na to, že na tretiu otázku sa viaže veľké množstvo skutkových okolností. Navrhujem preto, aby Súdny dvor podrobne neskúmal skutkové okolnosti uvedené vnútroštátnym súdom, lebo by na to bol potrebný prístup k všetkým informáciám o vnútroštátnom konaní o udelenie koncesií. |
68. |
Práve z tohto dôvodu pripomeniem niekoľko všeobecných zásad, ktoré musia vnútroštátne orgány dodržať pri uplatňovaní systému udeľovania koncesií. Tieto zásady vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora v oblasti verejného obstarávania, koncesií a konaní o udelenie predchádzajúceho úradného povolenia. Súdny dvor uplatňuje v týchto oblastiach rovnaké zásady. Vždy ide o povinnosť dodržiavať základné pravidlá Zmluvy a zásady z nich vyplývajúce, keďže o výkon tejto činnosti môžu mať prípadne záujem hospodárske subjekty usadené v iných členských štátoch. ( 41 ) |
69. |
Orgány verejnej moci, ktoré udeľujú koncesie, sú povinné dodržiavať základné pravidlá Zmluvy a osobitne zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ako aj povinnosť transparentnosti, ktorá z nich vyplýva. ( 42 ) V tejto súvislosti musia členské štáty zabezpečiť adekvátny stupeň zverejnenia umožňujúci otvorenie koncesie na služby hospodárskej súťaži, ako aj kontrolu nestrannosti postupov verejného obstarávania. ( 43 ) |
70. |
Systém udeľovania koncesií musí byť okrem toho založený objektívnych, nediskriminačných a vopred známych kritériách, čím sa ohraničí miera voľnej úvahy orgánov a zabráni sa jej svojvoľnému uplatňovaniu. ( 44 ) Každá osoba dotknutá obmedzujúcim opatrením založeným na výnimke zo slobodného poskytovania služieb musí mať možnosť podať opravný prostriedok na súdny orgán. ( 45 ) |
71. |
Ďalšie usmernenia možno nájsť v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií. ( 46 ) Táto smernica, ktorá nadobudla účinnosť 18. apríla 2014, musí byť prebratá do 18. apríla 2016. Zdá sa síce, že smernica sa nevzťahuje na také konanie o udelenie koncesií, aké je predmetom prejednávanej veci, ( 47 ) a lehota na jej prebratie v každom prípade ešte neuplynula, no všeobecné zásady, na ktorých je založená, môžu slúžiť ako zdroj inšpirácie a usmernenie vzhľadom na to, že Súdny dvor uplatňuje rovnaké zásady v prípade konaní o udelenie licencií a koncesií. ( 48 ) |
72. |
V súvislosti s konfliktom záujmov pri verejnom obstarávaní Súdny dvor konštatoval, že osoba, ktorá vykonala určité prípravné práce, sa môže nachádzať v situácii, v ktorej nemožno tvrdiť, že zásada rovnosti zaobchádzania zaväzuje zaobchádzať s touto osobou rovnako ako s každým iným uchádzačom. ( 49 ) Smernica 2014/23 okrem toho vo svojom článku 35 nazvanom „Boj proti korupcii a predchádzanie konfliktom záujmov“ stanovuje, že „členské štáty od verejných obstarávateľov a obstarávateľov vyžadujú, aby prijali vhodné opatrenia na boj proti podvodom, uprednostňovaniu a korupcii a aby účinne predchádzali konfliktom záujmov, zisťovali ich a naprávali konflikty záujmov vyplývajúce z vykonávania postupov udeľovania koncesie, a to s cieľom zabrániť akémukoľvek narušeniu hospodárskej súťaže a zabezpečiť transparentnosť postupu udeľovania, ako aj rovnaké zaobchádzanie so všetkými záujemcami a uchádzačmi“. Ďalej sa v ňom uvádza, že „pojem konflikty záujmov zahŕňa prinajmenšom každú situáciu, keď zamestnanci verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa, ktorí sú zapojení do vykonávania postupu udeľovania koncesií alebo môžu ovplyvniť výsledok tohto postupu, majú priamo alebo nepriamo finančný, ekonomický alebo iný osobný záujem, ktorý možno vnímať ako ohrozenie ich nestrannosti a nezávislosti v súvislosti s daným postupom udeľovania koncesie“. |
73. |
Zásada transparentnosti si vyžaduje, aby verejný obstarávateľ zabezpečil pre každého potenciálneho uchádzača adekvátny stupeň zverejnenia umožňujúci otvorenie trhu služieb hospodárskej súťaži, ako aj kontrolu nestrannosti verejného obstarávania. ( 50 ) Smernica 2014/23 opäť vo svojej prílohe V obsahuje podrobný zoznam „Informáci[í], ktoré sa uvádzajú v oznámeniach o koncesii podľa článku 31“. |
74. |
Vnútroštátnemu súdu prináleží vzhľadom na predchádzajúce úvahy určiť, či je prebiehajúce konanie o udelenie koncesií v súlade so všeobecnými zásadami, a teda či predstavuje odôvodnené obmedzenie článku 56 ZFEÚ. |
75. |
Na tretiu otázku teda treba odpovedať v tom zmysle, že článok 56 ZFEÚ bráni uloženiu sankcií za sprostredkovanie stávok na športové podujatia bez vnútroštátneho povolenia organizátorovi stávok s koncesiou v inom členskom štáte, pokiaľ vnútroštátny súd konštatuje, že konanie o udelenie koncesií vedúce k udeleniu najviac 20 koncesií organizátorom stávok nie je v súlade so všeobecnými zásadami, akými sú zásada rovnosti, zásada zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a zásada transparentnosti. |
IV – Návrh
76. |
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Amtsgericht Sonthofen (Miestny súd v meste Sonthofen) (Nemecko), takto:
|
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) 106/77, EU:C:1978:49, bod 21.
( 3 ) C‑409/06, EU:C:2010:503.
( 4 ) C‑316/07, C‑358/07 až C‑360/07, C‑409/07 a C‑410/07, EU:C:2010:504.
( 5 ) C‑46/08, EU:C:2010:505.
( 6 ) Ú. v. ES L 204, s. 37; Mim. vyd. 13/020, s. 337.
( 7 ) Rovnako ako § 10 ods. 2 a 5 GlüStV.
( 8 ) Pozri článok 2 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36).
( 9 ) Rozsudky Stoß a i. (C‑316/07, C‑358/07 až C‑360/07, C‑409/07 a C‑410/07, EU:C:2010:504) a Carmen Media Group (C‑46/08, EU:C:2010:505).
( 10 ) C‑316/07, C‑358/07 až C‑360/07, C‑409/07 a C‑410/07, EU:C:2010:504, bod 107.
( 11 ) C‑46/08, EU:C:2010:505, bod 71.
( 12 ) C‑409/06, EU:C:2010:503, bod 28.
( 13 ) Tamže, bod 69.
( 14 ) Pozri rozsudok Stanleybet a i. (C‑186/11 a C‑209/11, EU:C:2013:33, body 38, 39 a 42).
( 15 ) Tamže, bod 44 a citovaná judikatúra.
( 16 ) Tamže, bod 45 a citovaná judikatúra.
( 17 ) Tamže, bod 46.
( 18 ) Tamže, bod 47.
( 19 ) Pozri tiež ŁACNY, J.: Swoboda państw członkowskich w zakresie regulowania gier hazardowych ‑ przegląd orzecznictwa TS. In: Europejski Przegląd Sądowy grudzień 2010, s. 37 – 47, na s. 39.
( 20 ) Pozri napríklad rozsudok Jonkman a i. (C‑231/06 až C‑233/06, EU:C:2007:373, bod 37 a citovanú judikatúru).
( 21 ) Pozri rozsudok Wells (C‑201/02, EU:C:2004:12, bod 64 a citovanú judikatúru).
( 22 ) Pokiaľ ide o konania pre nesplnenie povinnosti, Súdny dvor opakovane rozhodol, že nezlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy s ustanovenia práva EÚ možno napraviť len pomocou záväzných ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré majú rovnakú právnu silu ako ustanovenia, ktoré treba zmeniť. Samotnú správnu prax, z povahy ktorej vyplýva, že orgány ju môžu meniť podľa svojej vôle, a nie je náležite zverejňovaná, nemožno považovať za riadne splnenie povinností vyplývajúcich zo Zmluvy, pozri napríklad rozsudok Komisia/Taliansko (C‑358/98, EU:C:2000:114, bod 17 a citovanú judikatúru). Ak z rozsudku vydaného v prejudiciálnom konaní vyplynie, že právo EÚ bráni určitým ustanoveniam vnútroštátneho práva, dotknutý členský štát má povinnosť napraviť túto situáciu.
( 23 ) V práve EÚ platí, že pri posudzovaní zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ nesmie vnútroštátny súd obmedziť svoje skúmanie na znenie vnútroštátnej právnej úpravy, ale musí zohľadniť aj spôsob, akým vnútroštátne orgány tieto ustanovenia uplatňujú, pozri ŁACNY, J.: c. d., s. 44.
( 24 ) Pozri rozsudok Costa a Cifone (C‑72/10 a C‑77/10, EU:C:2012:80, bod 74 a citovanú judikatúru).
( 25 ) Pozri rozsudok Placanica (C‑338/04, C‑359/04 a C‑360/04, EU:C:2007:133, bod 69).
( 26 ) C‑316/07, C‑358/07 až C‑360/07, C‑409/07 a C‑410/07, EU:C:2010:504, bod 115.
( 27 ) Od rozsudku CIA Security International (C‑194/94, EU:C:1996:172, bod 44) to predstavuje ustálenú judikatúru.
( 28 ) Na tomto mieste nie je náležité skúmať, ktoré ustanovenia GlüStV predstavujú technické predpisy v zmysle smernice, a teda je s nimi spojená oznamovacia povinnosť. Stačí uviesť, že ustanovenie upravujúce zákaz hazardných hier prostredníctvom internetu by určite predstavovalo technický predpis.
( 29 ) Návrh i konečné znenie sú k dispozícii na internetovej stránke Komisie: http://ec.europa.eu/growth/tools-databases/tris/sk/index.cfm/search/?trisaction=search.detail&year=2006&num=658&mLang=EN.
( 30 ) Pokiaľ konferencia ministerských predsedov pred uplynutím štvrtého roka najmenej 13 hlasmi nerozhodne, že zmluva sa bude naďalej uplatňovať vzhľadom na výsledky hodnotenia – k čomu nedošlo.
( 31 ) Pozri rozsudok Komisia/Taliansko (C‑279/94, EU:C:1997:396, body 40 a 41).
( 32 ) Tamže.
( 33 ) Preto si nemyslím, že článok 8 ods. 1 tretí pododsek smernice 98/34 zohráva v tejto fáze rozhodujúcu úlohu, lebo jednoznačne nejde o „zásahy, ktoré budú mať za následok významnú zmenu ich pôsobnosti, skrátenie časového plánu, pôvodne predpokladaného pre ich implementáciu, a pridanie nových alebo sprísnenie už existujúcich špecifikácií alebo požiadaviek“.
( 34 ) Pozri STREINZ, R., HERRMANN, CH., KRUIS, T.: Die Notifizierungspflicht des Glücksspielstaatsvertrags und der Ausführungsgesetze der Länder gem. der Richtlinie Nr. 98/34/EG (Informationsrichtlinie). In: Zeitschrift für Wett- und Glücksspielrecht. 2007, s. 402 – 408, na s. 406.
( 35 ) C‑194/94, EU:C:1996:172, bod 54.
( 36 ) Pozri rozsudok Komisia/Taliansko (C‑279/94, EU:C:1997:396, bod 42).
( 37 ) Ten istý názor zastáva Dietlein, J. in: DIETLEIN, J., HECKER, M., RUTTIG, M. (ed.): Glücksspielrecht. München: C. H. Beck, 2008, „Informationsrichtlinie“, bod 19.
( 38 ) Pozri rozsudok Fortuna a i. (C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11, EU:C:2012:495, bod 40). Súdny dvor však bol skôr opatrný, keďže ďalej v tom istom bode uviedol, že oznamovacia povinnosť sa vzťahuje iba na situáciu, keď sa preukázalo, že ustanovenia stanovovali podmienky, ktoré môžu mať významný vplyv na povahu alebo na uvádzanie dotknutého výrobku na trh, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
( 39 ) Pozri rozsudky Rinner‑Kühn (171/88, EU:C:1989:328, bod 15), Schönheit a Becker (C‑4/02 a C‑5/02, EU:C:2003:583, bod 82) a Bressol a i. (C‑73/08, EU:C:2010:181, bod 75).
( 40 ) Pozri rozsudok Bressol a i. (C‑73/08, EU:C:2010:181, bod 65).
( 41 ) Pozri rozsudok Belgacom (C‑221/12, EU:C:2013:736, bod 33 a citovanú judikatúru). Pozri tiež rozsudok Sporting Exchange (C‑203/08, EU:C:2010:307, body 39 až 47).
( 42 ) Pozri rozsudok Sporting Exchange (C‑203/08, EU:C:2010:307, bod 39 a citovanú judikatúru).
( 43 ) Tamže, bod 41.
( 44 ) Tamže, bod 50 a citovaná judikatúra.
( 45 ) Tamže.
( 46 ) Ú. v. EÚ L 94, s. 1.
( 47 ) Pozri odôvodnenie 14 smernice. Aj keď tak GlüÄndStV ako aj návrh na začatie prejudiciálneho konania používa nemecký pojem „Konzession(en)“, treba zdôrazniť, že na účely práva EÚ ide zjavne o licencie a nie „koncesné zmluvy“ v zmysle smernice.
( 48 ) Pozri rozsudok Sporting Exchange (C‑203/08, EU:C:2010:307, body 39 až 47).
( 49 ) Rozsudok Fabricom (C‑21/03 a C‑34/03, EU:C:2005:127, bod 31).
( 50 ) Pozri rozsudok Telaustria a Telefonadress (C‑324/98, EU:C:2000:669, bod 62).