1

Svojou žalobou sa Európsky parlament domáha zrušenia rozhodnutia Rady 2013/392/EÚ z 22. júla 2013, ktorým sa stanovuje dátum nadobudnutia účinnosti rozhodnutia 2008/633/SVV o sprístupnení vízového informačného systému (VIS) na nahliadnutie určeným orgánom členských štátov a Europolu na účely predchádzania teroristickým trestným činom a iným závažným trestným činom, ich odhaľovania a vyšetrovania (Ú. v. EÚ L 198, s. 45, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Rozhodnutie Rady 2008/633/SVV z 23. júna 2008 o sprístupnení vízového informačného systému (VIS) na nahliadnutie určeným orgánom členských štátov a Europolu na účely predchádzania teroristickým trestným činom a iným závažným trestným činom, ich odhaľovania a vyšetrovania (Ú. v. EÚ L 218, s. 129) vo svojom článku 18 ods. 2 stanovuje:

„Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť odo dňa, ktorý určí Rada po tom, ako jej Komisia oznámi, že nariadenie [Európskeho parlamentu a Rady] (ES) č. 767/2008 [z 9. júla 2008 o vízovom informačnom systéme (VIS) a výmene údajov o krátkodobých vízach medzi členskými štátmi (nariadenie o VIS)] nadobudlo účinnosť a plne sa uplatňuje.

Generálny sekretariát Rady uverejní tento deň v Úradnom vestníku Európskej únie.“

3

Rozhodnutie 2013/392, ktoré sa týka ZFEÚ a rozhodnutia 2008/633, najmä jeho článku 18 ods. 2, stanovuje vo svojom článku 1, že toto posledné uvedené rozhodnutie nadobúda účinnosť 1. septembra 2013.

4

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

5

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

6

Parlament na podporu svojej žaloby uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý sa týka porušenia podstatnej formálnej náležitosti vzhľadom na neúčasť Parlamentu na postupe prijatia napadnutého rozhodnutia a druhý sa týka voľby zrušeného alebo nezákonného právneho základu.

7

Rada sa domnieva, že niektoré zo žalobných dôvodov alebo tvrdení uvedených Parlamentom musia byť zamietnuté ako neprípustné, lebo im chýba jasnosť a presnosť. Je to tak údajne v prípade žalobných dôvodov alebo tvrdení týkajúcich sa porušenia podstatnej formálnej náležitosti, uplatnenia článku 39 ods. 1 ZEÚ, voľby zrušeného právneho základu a porušenia zásad právnej istoty a inštitucionálnej rovnováhy.

8

Parlament tvrdí, že žaloba je dostatočne jasná a presná.

9

Treba pripomenúť, že v zmysle článku 120 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a súvisiacej judikatúry musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplývať koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby a žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec návrhov alebo neopomenul rozhodnúť o niektorej výhrade (pozri v tomto zmysle rozsudok Spojené kráľovstvo/Rada, C‑209/13, EU:C:2014:283, bod 30 a citovanú judikatúru).

10

V prejednávanej veci uvedenie žalobných dôvod alebo tvrdení v žalobe, ktorých nedostatok jasnosti a presnosti Rada namieta, zodpovedá týmto požiadavkám. Predovšetkým umožnilo Rade pripraviť si obhajobu v súvislosti s týmito žalobnými dôvodmi alebo tvrdeniami a Súdnemu dvoru vykonať súdne preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

11

Z toho vyplýva, že námietka neprípustnosti týkajúca sa údajného nedostatku jasnosti a presnosti žaloby sa musí zamietnuť.

12

Vzhľadom na to, že právny základ aktu je určujúci pre postupy, ktoré treba dodržať na účely jeho prijatia (rozsudky Parlament/Rada, C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 80, a Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 57), pritom treba najskôr preskúmať druhý žalobný dôvod.

13

Parlament tvrdí, že odvolanie sa na Zmluvu o FEÚ uvedené v napadnutom rozhodnutí je príliš všeobecné na to, aby táto mohla slúžiť ako jeho právny základ, a že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 nemožno považovať za skutočný právny základ.

14

Toto ustanovenie sa totiž obmedzuje na odkaz na článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ, ktorý údajne predstavoval jediný možný právny základ na prijatie vykonávacích opatrení, ako je napadnuté rozhodnutie, v rámci bývalého „tretieho piliera“.

15

V dôsledku toho je podľa Parlamentu právnym základom, z ktorého vychádzala Rada, článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ. Keďže bol tento článok 34 zrušený Lisabonskou zmluvou, podľa neho už nemôže slúžiť ako právny základ na prijatie nových aktov. Okolnosť, že ustanovenie sekundárneho práva implicitne odkazuje na uvedený článok 34, v tejto súvislosti údajne nie je relevantná, keďže toto ustanovenie by sa malo považovať za ustanovenie, ktoré sa stalo nevykonateľným nadobudnutím účinnosti tejto Zmluvy.

16

Rada spresňuje, že prijala napadnuté rozhodnutie na základe článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 v spojení s článkom 9 Protokolu (č. 36) o prechodných ustanoveniach (ďalej len „protokol o prechodných ustanoveniach“). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie neuvádza ani Zmluvu o EÚ vo všeobecnosti, ani článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ konkrétne.

17

Na to, aby sa posúdila dôvodnosť prvej časti druhého žalobného dôvodu, treba určiť právny základ, z ktorého sa vychádzalo pri prijatí napadnutého rozhodnutia.

18

V tejto súvislosti treba konštatovať, že toto rozhodnutie sa neodvoláva na článok 34 ZEÚ a že jeho úvodné ustanovenia výslovne odkazujú na Zmluvu o FEÚ, ako aj na článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633.

19

Vzhľadom na znenie napadnutého rozhodnutia, ktoré v zásade musí na to, aby splnilo povinnosť odôvodnenia, uvádzať právny základ, z ktorého vychádza (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, body 39 a 55), by sa preto nemalo usudzovať, že toto rozhodnutie je založené na článku 34 ZEÚ.

20

Navyše treba uviesť, že nijaký z prvkov napadnutého rozhodnutí neuvádza, že Rada zamýšľala použiť tento článok 34 ako právny základ tohto rozhodnutia.

21

Konkrétne, aj keby sa preukázala okolnosť, že článok 34 ods. 2 písm. c) predstavuje jediný možný právny základ na prijatie opatrenia, ako je napadnuté rozhodnutie, v tejto súvislosti nie je relevantná, keďže výslovná voľba Rady neuviesť v napadnutom rozhodnutí toto ustanovenie, ale Zmluvu o FEÚ a článok 18 ods. 3 rozhodnutia 2008/633, jasne svedčí o tom, že napadnuté rozhodnutie je založené na tomto poslednom uvedenom ustanovení ako takom.

22

Z toho vyplýva, že zrušenie článku 34 ZEÚ Lisabonskou zmluvou nezbavuje napadnuté rozhodnutie jeho právneho základu.

23

Vzhľadom na tieto okolnosti treba zamietnuť prvú časť druhého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

24

Parlament sa domnieva, že za predpokladu, že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 by bol právnym základom napadnutého rozhodnutia, toto ustanovenie by predstavovalo nezákonný odvodený právny základ, na ktorom by toto rozhodnutie nemohlo byť platne založené.

25

Z judikatúry Súdneho dvora totiž má vyplývať, že vytvorenie odvodeného právneho základu, ktorý zjednodušuje spôsoby prijatia aktu, je nezlučiteľné so Zmluvami. Tak je to v prípade článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633, lebo údajne nepočíta s konzultáciami Parlamentu, hoci sa v zmysle článku 39 ZEÚ sa mali uskutočniť v súvislosti s prijatím vykonávacieho opatrenia, ako je napadnuté rozhodnutie.

26

Okrem toho článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 sa vzhľadom na nadobudnutie účinnosti Lisabonskej zmluvy údajne stal nevykonateľným a stanovuje neoprávnený odklon od postupu zavedeného touto Zmluvou v súvislosti s prijímaním nových aktov. Takýto odklon nie je povolený článkom 9 protokolu o prechodných ustanoveniach, ktorý údajne znamená len to, že akty bývalého „tretieho piliera“ sa automaticky nezrušujú nadobudnutím účinnosti uvedenej Zmluvy.

27

Rada v prvom rade spochybňuje prípustnosť námietky nezákonnosti voči článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633, ktorú vzniesol Parlament. V tejto súvislosti tvrdí, že podľa článku 10 ods. 1 protokolu o prechodných ustanoveniach právomoci Súdneho dvora týkajúce sa tohto rozhodnutia zostávajú do 1. decembra 2014 rovnaké, ako boli pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy. Článok 35 ods. 6 ZEÚ, v znení, ktoré bolo vtedy účinné, však údajne neupravoval možnosť Parlamentu podať žalobu o neplatnosť aktu prijatého v rámci bývalého „tretieho piliera“, akým je uvedené rozhodnutie. Z neexistencie právomoci Súdneho dvora v tejto oblasti podľa nej vyplýva, že námietka nezákonnosti vznesená Parlamentom sa musí vyhlásiť za neprípustnú.

28

Rada subsidiárne uvádza, že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 bol pri svojom prijatí v súlade so Zmluvou o EÚ. Toto ustanovenie sa totiž údajne obmedzuje na úpravu uplatnenia postupu stanoveného v článku 34 ods. 2 písm. c) a nezavádza tak postup sui generis vylučujúci konzultácie Parlamentu.

29

Pokiaľ ide o dôsledky nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy, Rada tvrdí, že výklad článku 9 protokolu o prechodných ustanoveniach navrhnutý Parlamentom znemožňuje akúkoľvek možnosť prijatia vykonávacích opatrení upravených v rámci aktov bývalého „tretieho piliera“, čo je presne situácia, ktorej sa autori Zmlúv chceli vyhnúť.

30

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť voľba právneho základu aktu Európskej únie založená na objektívnych prvkoch spôsobilých byť predmetom súdneho preskúmania, medzi ktoré patria cieľ a obsah tohto aktu (rozsudok Komisia/Parlament a Rada, C‑43/12, EU:C:2014:298, bod 29, ako aj citovaná judikatúra).

31

V tejto súvislosti treba uviesť, že medzi účastníkmi konania neexistuje rozpor, pokiaľ ide o vzťah medzi článkom 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 a účelom alebo obsahom napadnutého rozhodnutia. Parlament naproti tomu spochybňuje zákonnosť tohto ustanovenia, pričom tvrdí, že zjednodušuje spôsoby prijatia opatrení, ako je napadnuté rozhodnutie, v porovnaní s postupom stanoveným na tento účel v Zmluvách.

32

Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že vzhľadom na to, že pravidlá tvorby vôle inštitúcií Únie sú stanovené Zmluvami a členské štáty ani samotné inštitúcie nimi nemôžu disponovať, iba Zmluvy môžu v osobitných prípadoch splnomocniť niektorú inštitúciu na zmenu rozhodovacieho postupu, ktorý stanovujú. Pokiaľ by sa inštitúcii priznala možnosť vytvárať odvodené právne základy, či už v zmysle sprísnenia, alebo zjednodušenia podmienok prijímania aktu, bola by jej tým priznaná normotvorná právomoc prekračujúca medze toho, čo stanovujú Zmluvy (pozri rozsudok Parlament/Rada, C‑133/06, EU:C:2008:257, body 54 až 56).

33

Toto riešenie, ktoré sa uplatnilo v rozsudku Parlament/Rada (C‑133/06, EU:C:2008:257) v súvislosti s odvodeným právnym základom umožňujúcim prijatie legislatívnych aktov, sa musí uplatniť aj na právne základy upravené v akte sekundárneho práva umožňujúce prijatie opatrení na vykonanie tohto aktu, sprísnením alebo zjednodušením spôsobov prijatia takýchto opatrení upravených v Zmluvách.

34

Hoci je totiž pravda, že Zmluvy stanovujú, že Parlament a Rada určujú niektoré pravidlá týkajúce sa uplatňovania výkonných právomocí Komisiou, platí pritom, že osobitné pravidlá týkajúce sa prijímania vykonávacích opatrení upravené v Zmluvách zaväzujú inštitúcie z rovnakého titulu ako pravidlá prijímania legislatívnych aktov a že teda akty sekundárneho práva im nesmú odporovať.

35

V tejto súvislosti vzhľadom na to, že zákonnosť aktu Únie sa má posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia tohto aktu (pozri analogicky rozsudky Gualtieri/Komisia, C‑485/08 P, EU:C:2010:188, bod 26; Schindler Holding a i./Komisia, C‑501/11 P, EU:C:2013:522, bod 31, ako aj Schaible, C‑101/12, EU:C:2013:661, bod 50), zákonnosť článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 sa musí posudzovať vzhľadom na ustanovenia, ktorými sa v čase prijatia tohto rozhodnutia riadilo prijímanie opatrenia, ako je napadnuté rozhodnutie, t. j. článok 34 ods. 2 písm. c) ZEÚ a článok 39 ods. 1 ZEÚ.

36

Z týchto ustanovení vyplýva, že Rada rozhodujúca jednomyseľne alebo kvalifikovanou väčšinou prijíma po konzultáciách s Parlamentom akékoľvek rozhodnutia na dosiahnutie cieľov hlavy VI Zmluvy o EÚ okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 34 ods. 2 písm. a) a b) ZEÚ, ako aj nevyhnutné opatrenia na vykonanie týchto rozhodnutí.

37

V tejto súvislosti treba nepochybne konštatovať, že znenie článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 neuvádza povinnosť Rady konzultovať Parlament pred prijatím opatrenia uvedeného v tomto ustanovení.

38

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že text sekundárneho práva Únie sa musí najviac, ako je to možné, vykladať v zmysle jeho súladu s ustanoveniami Zmlúv (rozsudok Efir, C‑19/12, EU:C:2013:148, bod 34 a citovaná judikatúra).

39

Preto vzhľadom na to, že na jednej strane povinnosť vykladať akt sekundárneho práva v súlade s primárnym právom vyplýva zo všeobecnej zásady výkladu, podľa ktorej sa má ustanovenie, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom, ktorý nespochybní jeho zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Sturgeon a i., C‑402/07 a C‑432/07, EU:C:2009:716, body 47 a 48, ako aj Preskúmanie Komisia/Strack, C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 40), a na druhej strane, že zákonnosť článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 sa z dôvodov uvedených v bode 35 tohto rozsudku musí posudzovať najmä vzhľadom na článok 39 ods. 1 ZEÚ, sa toto prvé uvedené ustanovenie musí vykladať v súlade s týmto posledným uvedeným ustanovením.

40

V dôsledku toho sa článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 má vykladať v súlade s článkom 39 ods. 1 ZEÚ tak, že Rade umožňuje prijať akt na účely určenia dňa nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia iba po konzultáciách s Parlamentom. Z toho vyplýva, že treba odmietnuť tvrdenie Parlamentu, že skutočnosť, že toto prvé uvedené ustanovenie neuvádza povinnosť konzultovať ho, znamená, že upravuje podrobnosti prijatia opatrenia, ako je napadnuté rozhodnutie, ktoré sú vo vzťahu k postupu upravenému na tento účel v Zmluve o EÚ zjednodušením.

41

Pokiaľ ide o tvrdenia Parlamentu týkajúce sa nezlučiteľnosti článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 s procesnými pravidlami vzťahujúcimi sa na nadobudnutie účinnosti Lisabonskej zmluvy, v každom prípade treba uviesť, že protokol o prechodných ustanoveniach obsahuje ustanovenia osobitne upravujúce právny režim uplatňujúci sa po dni nadobudnutia účinnosti tejto Zmluvy na akty prijaté na základe Zmluvy o EÚ pred týmto dňom.

42

Článok 9 tohto protokolu tak stanovuje, že právne účinky takýchto aktov sú zachované, pokým sa tieto akty uplatňovaním Zmlúv nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia a nedoplnia.

43

Tento článok sa má vykladať v súlade s prvým odôvodnením tohto protokolu, ktorý spresňuje, že na účely zabezpečenia prechodu medzi inštitucionálnymi ustanoveniami Zmlúv, ktoré sa uplatňovali pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, a inštitucionálnymi ustanoveniami uvedenej Zmluvy je potrebné upraviť prechodné ustanovenia.

44

Preto vzhľadom na to, že Lisabonská zmluva podstatne zmenila a doplnila inštitucionálny rámec policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, sa článok 9 protokolu o prechodných ustanoveniach musí chápať tak, že jeho cieľom je najmä zaručiť, aby sa akty prijaté v rámci tejto spolupráce mohli naďalej účinne uplatňovať napriek zmene inštitucionálneho rámca uvedenej spolupráce.

45

Prijatie tvrdenia Parlamentu, že zrušenie osobitných postupov prijímania opatrení pariacich do oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach Lisabonskou zmluvou by znemožnilo prijatie takýchto opatrení za podmienok stanovených všeobecnými aktmi prijatými v rámci tejto spolupráce predtým, ako by boli tieto akty zmenené a doplnené, aby sa prispôsobili Lisabonskej zmluve, by viedlo iba k sťaženiu až znemožneniu účinného uplatňovania týchto aktov, čím by sa ohrozilo dosiahnutie cieľa sledovaného autormi Zmluvy.

46

Navyše výklad článku 9 protokolu o prechodných ustanoveniach navrhnutý Parlamentom, podľa ktorého tento článok znamená jedine to, že akty patriace do oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach sa automaticky nezrušujú nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, by uvedený článok zbavil akéhokoľvek potrebného účinku.

47

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie aktu riadne prijatého na základe Zmluvy o EÚ pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, ktoré stanovuje podrobnosti prijatia iných opatrení, naďalej vyvoláva svoje právne účinky, pokým nebolo zrušené, vyhlásené za neplatné, zmenené alebo doplnené, a umožňuje prijatie týchto opatrení na základe postupu, ktorý vymedzuje.

48

Za týchto okolností skutočnosť, že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 sprísňuje alebo zjednodušuje podrobnosti prijatia opatrenia, ako je napadnuté rozhodnutie, vo vzťahu k postupu upravenému na tento účel v Zmluve o FEÚ, by nemala znamenať, že toto ustanovenie predstavuje nezákonný odvodený právny základ, ktorého uplatnenie by sa výnimočne nemalo pripustiť.

49

V dôsledku toho a za týchto okolností bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k prípustnosti druhej časti druhého žalobného dôvodu, ho treba zamietnuť ako nedôvodný (pozri analogicky rozsudky Francúzsko/Komisia, C‑233/02, EU:C:2004:173, bod 26, ako aj Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, EU:C:2007:633, bod 32) a preto aj zamietnuť tento žalobný dôvod ako celok.

50

Parlament tvrdí, že za predpokladu, že by sa v prejednávanej veci naďalej uplatňoval režim ako pred Lisabonskou zmluvou, mal byť konzultovaný na základe článku 39 ods. 1 ZEÚ.

51

Rada sa naopak domnieva, že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 nestanovuje nijakú formu účasti Parlamentu na prijímaní napadnutého rozhodnutia a že vzhľadom na zrušenie článku 39 ZEÚ Lisabonskou zmluvou už na prijatie opatrení na vykonanie tohto rozhodnutia netreba konzultovať Parlament.

52

Článok 10 ods. 1 protokolu o prechodných ustanoveniach údajne potvrdzuje túto analýzu, keďže neuvádza článok 39 ZEÚ medzi ustanoveniami, ktorých účinky sú zachované aj po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy. Zahrnutie povinnosti konzultovať Parlament do postupu prijímania by navyše údajne znamenalo zaviesť do postupu upraveného v článku 291 ZFEÚ prvok, ktorý tam nie je uvedený, a spochybnilo by tak inštitucionálnu rovnováhu zavedenú Lisabonskou zmluvou.

53

Treba pripomenúť, že riadne konzultácie Parlamentu v prípadoch stanovených príslušnými normami práva Únie predstavujú podstatnú formálnu náležitosť, ktorej nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky Parlament/Rada, C‑65/93, EU:C:1995:91, bod 21, a Parlament/Rada, C‑417/93, EU:C:1995:127, bod 9).

54

V dôsledku toho vzhľadom na to, že z odpovede na druhý žalobný dôvod vyplýva, že Rada mohla platne založiť napadnuté rozhodnutie na článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633, treba určiť, či Parlament musel byť konzultovaný pred prijatím aktu na základe tohto ustanovenia.

55

V tejto súvislosti z úvah uvedených v bodoch 40 až 47 tohto rozsudku vyplýva, že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633 vykladaný v súlade s článkom 39 ods. 1 ZEÚ naďalej vyvoláva svoje právne účinky, pokým nebol zrušený, vyhlásený za neplatný, zmenený alebo doplnený, a umožňuje prijatie opatrenia, ako je napadnuté rozhodnutie, na základe postupu, ktorý vymedzuje. Rada preto bola povinná konzultovať Parlament pred stanovením dňa nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia.

56

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, zrušenie článku 39 ods. 1 ZEÚ Lisabonskou zmluvou nemôže spochybniť túto povinnosť konzultovať Parlament.

57

Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 39 tohto rozsudku totiž zrušenie článku 39 ods. 1 ZEÚ, ku ktorému došlo po prijatí článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2008/633, nemôže viesť k zániku povinnosti vykladať toto ustanovenie v súlade s článkom 39 ods. 1 ZEÚ.

58

Rovnako skutočnosť, že článok 291 ZFEÚ nestanovuje povinnosť konzultovať Parlament, nie je relevantná, keďže povinnosť konzultovať Parlament predstavuje jeden z právnych účinkov rozhodnutia 2008/633, ktoré sú zachované po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy v zmysle článku 9 protokolu o prechodných ustanoveniach, ako je vyložený v bode 47 tohto rozsudku.

59

Je pritom nesporné, že Rada prijala napadnuté rozhodnutie bez predchádzajúcej konzultácie Parlamentu.

60

Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia podstatnej formálnej náležitosti je dôvodný a že napadnuté rozhodnutie musí byť v dôsledku toho zrušené.

61

Tak Parlament, ako aj Rada navrhli Súdnemu dvoru, aby v prípade, ak zruší napadnuté rozhodnutie, zachoval jeho účinky, pokým sa nenahradí novým aktom.

62

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatný sa musia považovať za konečné.

63

V prejednávanej veci by vyhlásenie neplatnosti napadnutého rozhodnutia bez určenia, že jeho účinky zostávajú zachované, mohlo zamedziť prístupu vnútroštátnych orgánov a Europolu k vízovému informačnému systému (VIS) v súvislosti s predchádzaním a odhaľovaním terorizmu a závažných foriem trestnej činnosti, ako aj ich vyšetrovaním, a tým ohroziť zachovanie verejného poriadku. Hoci sa totiž Parlament domáha zrušenia tohto rozhodnutia z dôvodu porušenia podstatnej formálnej náležitosti, nespochybňuje jeho účel ani obsah.

64

V dôsledku toho treba zachovať účinky napadnutého rozhodnutia, pokým nadobudne účinnosť nový akt, ktoré ho má nahradiť.

65

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament navrhol zaviazať Radu na náhradu trov konania a Rada nemala úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil: