—

B., v zastúpení: V. Soukup, advokát,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

—

grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a P. Němečková, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 76 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 177, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), ako aj článku 87 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, s. 1), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (Ú. v. EÚ L 284, s. 43, ďalej len „nariadenie č. 883/2004“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Ministerstvom práce a sociálních věcí a pani B. vo veci rozhodnutia, ktorým sa jej odňali rodinné dávky z dôvodu, že Česká republika nie je príslušná ich poskytovať.

3

Článok 1 nariadenia č. 1408/71, nazvaný „Definície“, vo svojom písmene h) stanovuje, že „bydlisko znamená zvyčajné bydlisko“.

4

Článok 13 tohto nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlá“ stanovuje:

„1.   Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.   Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

…

5

Hlava III kapitola 7 tohto nariadenia obsahuje článok 76 s názvom „Pravidlá alebo priority v prípadoch prekrývania nároku na rodinné dávky podľa právnych predpisov príslušného štátu a podľa právnych predpisu členského štátu bydliska rodinných príslušníkov“, ktorého odsek 1 stanovuje:

„Keď počas rovnakého obdobia tým istým rodinným príslušníkom z dôvodu vykonávania zárobkovej činnosti právne predpisy členského štátu, na území ktorého majú rodinní príslušníci bydlisko, priznajú nárok na rodinné dávky, nárok na rodinné dávky, ktoré náležia podľa právnych predpisov iného členského štátu, ak to prichádza do úvahy podľa článkov 73 alebo 74, bude pozastavený do výšky, ktorú priznávajú právne predpisy prvého členského štátu.“

6

Nariadenie č. 1408/71 bolo nahradené nariadením č. 883/2004. To sa podľa článku 91 uplatňuje od dátumu nadobudnutia účinnosti jeho vykonávacieho nariadenia. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (Ú. v. EÚ L 284, s. 1), nadobudlo účinnosť 1. mája 2010.

7

Článok 1 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Definície“ v písmene j) stanovuje, že „‚bydlisko‘ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva“.

8

Článok 11 tohto nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlá“ v odseku 1 a odseku 3 písm. e) uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

…

3.   S výhradou článkov 12 až 16:

…

9

Článok 87 tohto nariadenia s názvom „Prechodné ustanovenia“ v odsekoch 1, 3 a 8 stanovuje:

„1.   Podľa tohto nariadenia nevznikajú žiadne nároky na obdobie pred dátumom uplatňovania tohto nariadenia.

…

3.   S výhradou odseku 1 sa nadobúda nárok podľa tohto nariadenia, dokonca aj keď sa týka poistnej udalosti, ku ktorej došlo pred dátumom uplatňovania tohto nariadenia v danom členskom štáte.

…

8.   Ak sa v dôsledku uplatňovania tohto nariadenia na osobu vzťahujú právne predpisy iného členského štátu, ako je členský štát určený v súlade s hlavou II nariadenia [č. 1408/71], budú sa tieto právne predpisy naďalej uplatňovať, pokiaľ sa daná situácia nezmení, a to nie dlhšie než 10 rokov od dátumu začatia uplatňovania tohto nariadenia, ak dotknutá osoba nepožiada, aby sa na ňu vzťahovali právne predpisy uplatniteľné podľa tohto nariadenia. …“

10

Článok 11 nariadenia č. 987/2009 s názvom „Spôsob určenia bydliska“ stanovuje:

„1.   Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

2.   Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“

11

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa § 3 a § 31 ods. 1 druhej vety zákona č. 117/1995 Sb. o státní sociální podpoře z 26. mája 1995 v znení platnom ku dňu vydania správneho rozhodnutia dotknutého vo veci samej prináleží rodičovský príspevok každej fyzickej osobe, ktorá je na území Českej republiky prihlásená na trvalý pobyt podľa § 10 a 10a zákona č. 133/2000 Sb. o evidenci obyvatel a rodných číslech a o změně některých zákonů (zákon o evidenci obyvatel).

12

Pani B. je českou štátnou príslušníčkou, ktorá býva vo Francúzsku spolu s manželom a maloletou dcérou, narodenou vo Francúzsku. Pani B. aj jej manžel však majú podľa § 10 zákona č. 133/2000 o evidenci obyvatel zaevidovanú adresu bydliska v Českej republike.

13

Pani B. poberala dávky v nezamestnanosti vo Francúzsku a jej manžel tam vykonáva zárobkovú činnosť. Celá rodina je zdravotne poistená vo Francúzsku. V období od 9. februára do 30. mája 2009 bola pani B. na materskej dovolenke a z tohto dôvodu poberala vo Francúzsku materský príspevok. Následne od 1. júna do 30. novembra 2009 poberala v tomto členskom štáte doplnkovú rodinnú dávku nazývanú „prestation d’accueil du jeune enfant“ alebo „PAJE“, ktorej výška závisí od príjmov príjemcu. Po zániku práva na uvedenú dávku pani B. podala žiadosť o poskytnutie rodinnej dávky v Českej republike.

14

Úřad práce v Ostrave rozhodnutím zo 14. júna 2010 rozhodol o poskytovaní uvedenej dávky od 1. decembra 2009.

15

Vzhľadom na to, že právo pani B. na rodinnú dávku sa malo odo dňa nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 883/2004, t. j. k 1. máju 2010, opätovne posúdiť, Krajský úřad Moravskoslezského kraje, ktorý preniesol svoju právomoc na Ministerstvo práce a sociálních věcí, svojím rozhodnutím zo 16. novembra 2010 rozhodol o odňatí predmetnej rodičovskej dávky k 1. máju 2010 z dôvodu, že Česká republika už nie je príslušným členským štátom, pretože centrum záujmov pani B. a jej rodiny sa nachádza vo Francúzsku.

16

Vnútroštátny súd má pochybnosti o príslušnosti Českej republiky na poskytovanie rodinných dávok pani B. Domnieva sa, že ak by sa rozhodlo, že Česká republika je príslušná takéto rodinné dávky poskytovať, následne by bolo sporné, či je príslušným štátom aj po 1. máji 2010 vzhľadom na nové pravidlá o bydlisku obsiahnuté v nariadení č. 987/2009.

17

Za týchto podmienok Nejvyšší správní soud rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

18

Pani B. uvádza, že otázky sú vo vzťahu k veci samej irelevantné, pretože sa týkajú jej práva na rodinné dávky po 1. decembri 2009, hoci je nesporné, že tieto dávky jej od 1. decembra 2009 do 1. mája 2010 prináležia, pričom táto vec sa týka len zániku tohto práva od 1. mája 2010.

19

Treba pripomenúť, že v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Domnienka relevantnosti, ktorá sa spája s prejudiciálnymi otázkami položenými vnútroštátnymi súdmi, môže byť vyvrátená len vo výnimočných prípadoch, keď je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri najmä rozsudok Iberdrola Distribución Eléctrica, C‑300/13, EU:C:2014:188, bod 16).

20

Vo veci samej nie je zjavné, že by výklad práva Únie, o ktorý žiada vnútroštátny súd, nemal žiaden vzťah k realite či predmetu sporu vo veci samej alebo že by išlo o hypotetický problém. Keďže Súdny dvor má k dispozícii skutkové a právne podklady potrebné na odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené, sú tieto otázky v rozpore s tvrdením pani B. prípustné.

21

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Vzhľadom na to má Súdny dvor v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudky Krüger, C‑334/95, EU:C:1997:378, body 22 a 23, ako aj Hewlett‑Packard Europe, C‑361/11, EU:C:2013:18, bod 35).

22

Vo veci samej sa vnútroštátny súd svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má nariadenie č. 1408/71 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa členský štát považoval za štát, ktorý je podľa svojho vnútroštátneho práva príslušný poskytovať rodinnú dávku osobe len na základe skutočnosti, že má na jeho území prihlásený trvalý pobyt, bez toho, aby táto osoba a členovia jej rodiny v tomto členskom štáte pracovali alebo tam mali zvyčajné bydlisko.

23

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú ustanovenia hlavy II tohto nariadenia za cieľ najmä zabezpečiť, že sa na dotknuté osoby bude vzťahovať systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak zamedzilo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z neho môžu vyplynúť. Táto zásada je vyjadrená najmä v článku 13 ods. 1 uvedeného nariadenia (pozri najmä rozsudok Hudzinski a Wawrzyniak, C‑611/10 a C‑612/10, EU:C:2012:339, bod 41).

24

Vo veci samej treba konštatovať, že právnu úpravu uplatniteľnú na situáciu pani B. v súvislosti s jej právom na rodinné dávky určuje článok 13 ods. 2 písm. f) nariadenia č. 1408/71. Na osobu, ktorá ukončila akúkoľvek závislú činnosť na území členského štátu a ktorá v dôsledku toho už nespĺňa podmienky článku 13 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia ani podmienky akéhokoľvek iného ustanovenia uvedeného nariadenia, sa totiž podľa článku 13 ods. 2 písm. f) tohto nariadenia vzťahuje právna úprava členského štátu, kde predtým vykonávala svoju závislú činnosť ako zamestnanec, pokiaľ tam má aj naďalej bydlisko (pozri v tomto zmysle rozsudok Kuusijärvi, C‑275/96, EU:C:1998:279, body 29 a 34).

25

Podľa posledného uvedeného ustanovenia sa na pani B. naďalej vzťahuje právna úprava členského štátu, na ktorého území predtým vykonávala závislú činnosť a kde sa stále nachádza jej bydlisko, t. j. vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z vnútroštátneho rozhodnutia podlieha francúzskej právnej úprave.

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a kde sa nachádza aj zvyčajné centrum ich záujmov, a teda predstavuje autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Swaddling, C‑90/97, EU:C:1999:96, body 28 a 29). Zo skutkového stavu zisteného vnútroštátnym súdom a prevzatého do bodov 12 a 13 tohto rozsudku vyplýva, že zvyčajné bydlisko a zvyčajné centrum záujmu pani B. sa nachádza vo Francúzsku.

27

Keďže na pani B. sa podľa článku 13 uvedeného nariadenia vzťahuje francúzska právna úprava, vzniká ešte otázka, či ustanovenia tohto nariadenia bránia tomu, aby sa rodinné dávky dotknuté vo veci samej poskytovali podľa vnútroštátneho práva členského štátu, ktorý nie je príslušným členským štátom v zmysle nariadenia č. 1408/71. Z vnútroštátneho rozhodnutia totiž vyplýva, že podľa českej právnej úpravy môže pani B. túto dávku poberať už na základe toho, že sa v Českej republike prihlásila na trvalý pobyt.

28

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že členský štát, ktorý nie je príslušný, si môže zachovať možnosť poskytovať rodinné dávky, pokiaľ existuje presný a úzko vymedzený vzťah medzi územím tohto štátu a predmetnou situáciou, pod podmienkou, že predvídateľnosť a efektívnosť uplatnenia koordinačných pravidiel uvedeného nariadenia nebude neprimerane ovplyvnená (pozri v tomto zmysle rozsudok Hudzinski a Wawrzyniak, EU:C:2012:339, body 65 až 67).

29

Samotné prihlásenie pani B. na trvalý pobyt v Českej republike bez toho, aby bývala v tomto členskom štáte, v situácii, keď sa zdá, že so svojou rodinou zvyčajne býva vo Francúzsku, kde poberala dávky v nezamestnanosti, od 9. februára 2009 materský príspevok a potom rodinnú dávku porovnateľnú s dávkou, ktorej vyplácanie následne žiadala v Českej republike, zrejme nepredstavuje takýto vzťah medzi pani B. a Českou republikou, i keď s výhradou konečného posúdenia vnútroštátnym súdom.

30

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať, že nariadenie č. 1408/71, a najmä jeho článok 13, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa členský štát považoval za štát, ktorý je príslušný poskytovať rodinnú dávku osobe len na základe skutočnosti, že má na jeho území prihlásený trvalý pobyt, bez toho, aby táto osoba a členovia jej rodiny v uvedenom členskom štáte pracovali alebo tam mali zvyčajné bydlisko. Článok 13 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že zároveň bráni tomu, aby členský štát, ktorý vo vzťahu k posudzovanej osobe nie je príslušným štátom, poskytoval tejto osobe rodinné dávky, pokiaľ medzi predmetnou situáciou a územím tohto prvého členského štátu neexistuje presný a úzko vymedzený vzťah.

31

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku netreba odpovedať na druhú otázku.

32

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má nariadenie č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa členský štát od 1. mája 2010 považoval za štát, ktorý je podľa jeho vnútroštátneho práva príslušný poskytovať rodinnú dávku osobe len na základe skutočnosti, že je na jeho území prihlásená na trvalý pobyt, bez toho, aby uvedená osoba a členovia jej rodiny v tomto členskom štáte pracovali alebo tam mali zvyčajné bydlisko.

33

Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 21 tohto rozsudku treba vo veci samej zdôrazniť, že článok 11 uvedeného nariadenia, ktorého znenie zodpovedá zneniu článku 13 nariadenia č. 1408/71, stanovuje, že osoby, na ktoré sa vzťahuje nariadenie č. 883/2004, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, t. j. príslušného štátu. Podľa článku 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004 a z dôvodov analogických s dôvodmi uvedenými v bodoch 24 až 26 tohto rozsudku pani B. naďalej podlieha právnej úprave členského štátu bydliska.

34

V tejto súvislosti treba uviesť, že pojem „bydlisko“ je definovaný v článku 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Článok 11 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 bydlisko prirovnáva k centru záujmov dotknutej osoby. Tento článok taktiež kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov, napr. dĺžku a nepretržitosť zdržiavania sa na území dotknutých členských štátov alebo rodinnú situáciu a rodinné väzby (pozri v tomto zmysle rozsudok Wencel, C‑589/10, EU:C:2013:303, bod 50).

35

Za týchto podmienok a bez nutnosti vyjadriť sa k prechodným ustanoveniam obsiahnutým v článku 87 nariadenia č. 883/2004 stačí konštatovať, že toto nariadenie nezaviedlo žiadnu relevantnú zmenu vo vzťahu k nariadeniu č. 1408/71, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa určenia príslušného členského štátu a pojmu bydlisko, ktorými by sa riadilo rozhodnutie veci samej. Česká republika teda v tejto veci nie je príslušným štátom podľa relevantných ustanovení nariadenia č. 883/2004.

36

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať, že nariadenie č. 883/2004, a najmä jeho článok 11, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa členský štát považoval za štát, ktorý je príslušný poskytovať rodinnú dávku osobe len na základe skutočnosti, že je na jeho území prihlásená na trvalý pobyt, bez toho, aby uvedená osoba a členovia jej rodiny v tomto členskom štáte pracovali alebo tam mali zvyčajné bydlisko.

37

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto: