1

Svojím odvolaním navrhuje Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 13. septembra 2012, National Lottery Commission/ÚHVT – Mediatek Italia a De Gregorio (Vyobrazenie ruky) (T‑404/10, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd vyhovel žalobe podanej National Lottery Commission (ďalej len „NLC“), smerujúcej k zrušeniu rozhodnutia prvého odvolacieho senátu ÚHVT z 9. júna 2010 (vec R 1028/2009‑1), ktoré sa týkalo konania o vyhlásenie neplatnosti medzi spoločnosťou Mediatek Italia Srl a pánom Giuseppem De Gregoriom na jednej strane (ďalej len „navrhovatelia domáhajúci sa vyhlásenia neplatnosti“) a NLC na druhej strane (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Článok 52 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1891/2006 z 18. decembra 2006 (Ú. v. ES L 386, s. 14, ďalej len „nariadenie č. 40/94“), s názvom „Relatívne dôvody neplatnosti“ upravuje vo svojom odseku 2 toto:

„Ochranná známka Spoločenstva sa taktiež vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného [ÚHVT] alebo na základe vzájomného návrhu v konaniach o porušení práv, ak používanie takejto ochrannej známky môže byť zakázané na základe iného skoršieho práva, a to najmä:

…

…

podľa právnych predpisov Spoločenstva alebo vnútroštátneho práva upravujúceho ochranu.“

3

Článok 63 uvedeného nariadenia týkajúci sa žaloby pred Súdnym dvorom Európskej únie upravuje vo svojich odsekoch 1 a 2:

„1.   Žaloby sa môžu podávať na Súdny dvor proti rozhodnutiam odvolacích senátov vo veci odvolaní.

2.   Žalobu možno podať z dôvodu nedostatku právomocí, porušenia podstatných formálnych náležitostí, porušenia zmluvy, tohto nariadenia alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa jeho uplatňovania alebo zneužitia právomoci.“

4

Článok 74 nariadenia č. 40/94 s nadpisom „Preskúmanie skutočností z moci úradnej [ex offo – neoficiálny preklad]“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V konaniach pred [ÚHVT], úrad preskúma skutočnosti ex offo; v konaniach týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.“

5

Nariadenie č. 40/94 bolo zrušené a nahradené nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1), ktoré nadobudlo účinnosť 13. apríla 2009.

6

Články 52, 63 a 74 nariadenia č. 40/94 sa bez podstatných zmien stali článkami 53, 65 a 76 nariadenia č. 207/2009.

7

Nariadenie Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 (Ú. v. ES L 303, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), zmenené a doplnené nariadením Komisie (ES) č. 1041/2005 z 29. júna 2005 (Ú. v. EÚ L 172, s. 4, ďalej len „vykonávacie nariadenie“), stanovuje najmä pravidlá uplatňujúce sa na postup pred ÚHVT v konaní vo veci výmazu alebo vyhlásenia neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva.

8

Pravidlo 37 vykonávacieho nariadenia znie takto:

„Návrh na výmaz alebo na vyhlásenie o neplatnosti predložené [ÚHVT] obsahuje:

…

9

Dňa 2. októbra 2007 dosiahla NLC na ÚHVT zápis tejto obrazovej ochrannej známky Spoločenstva (ďalej len „napadnutá ochranná známka“):

10

Dňa 20. novembra 2007 podali navrhovatelia, pokiaľ ide o návrhy na vyhlásenie neplatnosti, na ÚHVT na základe článku 52 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 40/94 návrh na vyhlásenie neplatnosti spornej ochrannej známky z dôvodu existencie skoršieho autorského práva, ktoré má pán De Gregorio k tomuto obrazovému označeniu (ďalej len „mano portafortuna“):

11

Rozhodnutím zo 16. júla 2009 vyhovelo zrušovacie oddelenie ÚHVT tomuto návrhu na zrušenie v podstate z toho dôvodu, že navrhovatelia preukázali existenciu autorského práva chráneného talianskou právnou úpravou, ktoré je takmer totožné so spornou ochrannou známkou, ako aj skoršiu existenciu tohto práva v porovnaní s uvedenou ochrannou známkou.

12

NLC sa odvolala proti tomuto rozhodnutiu.

13

Sporným rozhodnutím prvý odvolací senát ÚHVT uvedené odvolanie zamietol z toho dôvodu, že boli splnené všetky podmienky požadované článkom 53 ods. 2 nariadenia č. 207/2009.

14

Pokiaľ ide o existenciu autorského práva chráneného talianskou právnou úpravou, odvolací senát sa jednak domnieval, že navrhovatelia, pokiaľ ide o návrhy na vyhlásenie neplatnosti, preukázali vznik diela, ako aj postavenie vlastníka autorského práva k tomuto dielu predložením fotokópie súkromnoprávnej zmluvy zo 16. septembra 1986 (ďalej len „zmluva z roku 1986“), ktorou tretia osoba, ktorá sa vyhlasuje za autora kresby mano portafortuna potvrdzuje, že postúpila na jedného z nich svoje práva na reprodukciu a použitie k tomuto reprodukovanému dielu spolu s ostatnými kresbami v prílohe k tejto zmluve.

15

Po druhé sa odvolací senát domnieval, že anomálie zdôraznené NLC, teda zmienka o maximálnej dĺžke ochrany autorského práva počas 70 rokov, hoci takáto dĺžka existuje iba od roku 1996, dátum poštovej pečiatky, ktorý pripadol na nedeľu, deň, kedy sú poštové úrady zatvorené, a kvalitatívny a koncepčný rozdiel medzi kresbou mano portafortuna a ostatnými kresbami nachádzajúcimi sa v prílohe zmluvy z roku 1986, nemohli vyvolať pochybnosti v súvislosti s existenciou obsahu tejto zmluvy. V tomto kontexte však odvolací senát spresnil, že ak v zmysle článku 2702 talianskeho občianskeho zákonníka súkromnoprávny akt plne preukazuje, že vyhlásenia pochádzajú od tých, ktorí ich vykonali až do spochybnenia ich platnosti, zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že je oprávnený voľne posúdiť jeho obsah.

16

V závere svojho preskúmania zmluvy z roku 1986 potvrdil odvolací senát existenciu autorského práva chráneného talianskou právnou úpravou.

17

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. septembra 2010 podala NLC žalobu smerujúcu k zrušeniu sporného rozhodnutia. Na podporu tejto žaloby uviedla tri žalobné dôvody, po prvé, porušenie článku 53 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 207/2009, keď odvolací senát dospel k záveru, že existenciu skoršieho autorského práva sa navrhovateľom, pokiaľ ide o návrhy na vyhlásenie neplatnosti, podarilo preukázať, po druhé, protiprávnosť zamietnutia odvolacieho senátu začať ústne konanie a nariadiť predloženie originálu zmluvy z roku 1986 ako aj, po tretie, nesprávne posúdenie jeho právomoci preskúmať pravosť tejto zmluvy odvolacím senátom.

18

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku prijal túto žalobu a vyhovel prvému a tretiemu žalobnému dôvodu, ktorého sa dovoláva NLC na podporu svojej žaloby.

19

V tejto súvislosti Všeobecný súd predovšetkým pripomenul v bodoch 14 až 21 napadnutého rozsudku práva a zásady, ktoré musí odvolací senát uplatniť na účely overenia, či bol dôkaz o existencii chráneného autorského práva vnútroštátnym právnym predpisom predložený. Odvolaním sa na rozsudok z 5. júla 2011, Edwin/ÚHVT (C-263/09 P, Zb. s. I-5853, body 50 až 52), v bode 18 rozhodol, že je na prihlasovateľovi, aby znášal bremeno predloženia ÚHVT nielen dôkazov preukazujúcich, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou spĺňa požadované podmienky, aby sa mohol domôcť vydania zákazu používania ochrannej známky Spoločenstva na základe skoršieho práva, ale aj dôkazov stanovujúcich obsah tejto právnej úpravy.

20

Okrem toho Všeobecný súd v bode 20 napadnutého rozsudku pripomenul, že podľa jeho vlastnej judikatúry sa ÚHVT musí ex offo prostriedkami, ktoré považuje za užitočné na tento účel, oboznámiť s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu, ak sú takéto informácie potrebné na posúdenie podmienok uplatnenia dôvodu neplatnosti, ktorého sa dovolával, a najmä vecnej správnosti predkladaných skutkových okolností alebo dôkaznej sily predložených dokumentov. Všeobecný súd okrem iného spresnil, že obmedzenie skutkového základu preskúmania vykonávaného ÚHVT totiž nevylučuje, že ÚHVT zohľadní okrem skutočností, ktorých sa výslovne účastníci námietkového konania dovolávajú, aj všeobecne známe skutočnosti, čiže skutočnosti, ktoré môže poznať každý alebo s ktorými je možné sa oboznámiť prostredníctvom všeobecne prístupných zdrojov.

21

Vo svetle týchto zásad Všeobecný súd v bodoch 23 a 24 napadnutého rozsudku rozhodol, že odvolací senát správne vychádzal z talianskych právnych pravidiel určujúcich dôkaznú silu zmluvy z roku 1986, mal ale overiť, či tento naposledy uvedený senát vykonal správny výklad relevantného talianskeho práva tým, že vyvodil záver, že na základe článkov 2702 a 2703 talianskeho občianskeho zákonníka zmluva z roku 1986 plne preukazuje pôvod vyhlásení tých, ktorí ich vykonali, až do začatia konania o ich neplatnosti.

22

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 25 až 32 napadnutého rozsudku preskúmal ustanovenia talianskeho práva, najmä článku 2704 talianskeho občianskeho zákonníka, ako ho vykladá Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) vo svojom rozsudku č. 13912 zo 14. júna 2007 (ďalej len „rozsudok zo 14. júna 2007“). Po tom, čo v bode 33 toho istého rozsudku uviedol, že v napadnutom rozhodnutí nie je žiadna zmienka o tomto článku, Všeobecný súd dospel v bode 35 napadnutého rozsudku k záveru, že na základe judikatúry Corte suprema di cassazione NLC bola oprávnená predložiť dôkaz, že zmluva z roku 1986 bola v skutočnosti vypracovaná k inému dátumu ako k tomu, ktorý je uvedený na poštovej pečiatke, bez toho, aby musela začať konanie o neplatnosť. Všeobecný súd tak v bode 36 uvedeného rozsudku z toho vyvodil záver, že odvolací senát nesprávne vyložil uplatniteľné vnútroštátne právo na základe článku 53 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, a teda nesprávne posúdil presný rozsah svojich právomocí.

23

Konštatujúc v bode 40 napadnutého rozsudku, že tento nesprávny výklad vnútroštátneho práva mohol mať vplyv na obsah sporného rozhodnutia, Všeobecný súd z toho v bode 41 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že je potrebné zrušiť sporné rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod, ktorého sa dovoláva NLC na podporu svojej žaloby.

24

ÚHVT navrhuje, aby sa zrušil napadnutý rozsudok a NLC bola zaviazaná na náhradu trov konania, ktoré vynaložila.

25

NLC navrhuje, aby bolo odvolanie zamietnuté.

26

Na podporu svojho odvolania sa ÚHVT dovoláva troch odvolacích dôvodov, prvý je založený na porušení článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, ako aj pravidla 37 vykonávacieho nariadenia; druhý na porušení zásady kontradiktórnosti, keďže právo ÚHVT byť vypočutý v súvislosti s rozsudkom zo 14. júna 2007 nebolo dodržané, a tretí na zjavnom nesúlade a skreslení skutkových okolností, ktoré ovplyvňujú odôvodnenie a závery Všeobecného súdu.

27

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý obsahuje dve časti, ÚHVT tvrdí, že Všeobecný súd sa nemohol oprieť ani o článok 2704 talianskeho občianskeho zákonníka (prvá časť), ani o rozsudok zo 14. júna 2007 (druhá časť), pretože účastníci konania sa na tieto dve skutočnosti neodvolali, a teda sa na ne nevzťahuje predmet konania vedeného pred odvolacím senátom.

28

Keďže sa ÚHVT domnieva, že z úvah Všeobecného súdu jasne nevyplýva, či tento súd považuje vnútroštátne právo za právnu otázku alebo za všeobecne známu skutočnosť, rozvíja alternatívnu argumentáciu. Za predpokladu, že sa Všeobecný súd domnieval, že uplatnenie vnútroštátneho práva predstavuje právnu otázku, porušil jednak zásadu vyjadrenú pravidlom 37 písm. b) bodom iii) vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého prináleží účastníkovi konania, ktorý sa odvoláva na vnútroštátne právo, aby ÚHVT predložil dôkazy preukazujúce obsah právnej úpravy a dôvod, pre ktorý ju uplatňuje na prejednávaný prípad, ako aj riešenie už citovaného rozsudku Edwin/ÚHVT, z ktorého vyplýva, že vnútroštátne právo je skutkovou otázkou, ktorú musia účastníci konania tvrdiť a preukázať. Za predpokladu, ak by sa Všeobecný súd domnieval, že uplatnenie vnútroštátneho práva predstavuje skutkovú otázku, nesprávne kvalifikoval vnútroštátnu právnu úpravu ako „všeobecne známu skutočnosť“, ktorú z tohto dôvodu môže zisťovať a uplatňovať ÚHVT z vlastného podnetu. Okrem iného nahradil svojím vlastným posúdením posúdenie odvolacieho senátu a vykonal posúdenie skutočností, ku ktorým tento naposledy uvedený senát nezaujal stanovisko.

29

V odpovedi na tento argument NLC tvrdí, po prvé, že pravidlo 37 vykonávacieho nariadenia, ako aj už citovaný rozsudok Edwin/ÚHVT sa týka dôkazného bremena, ktoré prináleží navrhovateľovi, ktorý sa domáha vyhlásenia neplatnosti, a neodkazuje ani na odporcu, ktorý sa nachádza v nevýhodnej situácii, keďže rozhodnutie ÚHVT je spochybňované na základe tvrdení založených na práve, ktoré mu môže byť úplne neznáme. Okrem toho dôkazné bremeno znáša navrhovateľ v zmysle tohto pravidla 37 a uvedený rozsudok Edwin/ÚHVT sa netýka otázok vnútroštátneho procesného práva.

30

Po druhé NLC zdôrazňuje, že odvolací senát sa neobmedzil na skutkové posúdenie situácie, ale vydal právne rozhodnutie. Výklad článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v tom zmysle, že toto ustanovenie obmedzuje preskúmanie odvolacieho senátu jedine na relatívne dôvody zamietnutia vznesené navrhovateľom, ktorý sa domáha vyhlásenia neplatnosti, by bol v rozpore s uplatnením základných zásad práva, ktoré musí ÚHVT zohľadňovať, ako to pripomína najmä odôvodnenie 13 a článok 83 tohto nariadenia.

31

Po tretie NLC zdôrazňuje, že pochybenie vykonané odvolacím senátom vyplýva z nesprávneho výkladu článkov 2702 a 2703 talianskeho občianskeho zákonníka, na ktoré bol upozornený, a že otázka dôkaznej sily zmluvy z roku 1986 bola vznesená na odvolacom senáte a na Všeobecnom súde. V dôsledku toho aj za predpokladu, že Všeobecný súd nesprávne vyvolal diskusiu týkajúcu sa článku 2704 toho istého zákonníka a súvisiacej judikatúry, toto pochybenie nemalo vplyv na výsledok analýzy, ktorú vykonal, a teda odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neúčinný.

32

Na úvod je potrebné skonštatovať, že pri zohľadnení tak dátumu, kedy došlo k zápisu napadnutej ochrannej známky, teda 2. októbra 2007, ako aj dátumu, kedy navrhovatelia domáhajúci sa vyhlásenia neplatnosti podali svoj návrh na ÚHVT, teda 20. novembra 2007, sa tento odvolací dôvod musí posúdiť podľa ustanovení nariadenia č. 40/94, pretože nariadenie č. 207/2009 v tomto čase nebolo účinné (pozri najmä rozsudok z 3. októbra 2013, Rintisch/ÚHVT, C‑122/12 P, bod 2).

33

Prvý odvolací dôvod na podporu odvolania sa v podstate týka procesného režimu, ktorému podlieha uplatnenie vnútroštátneho práva v rámci jednak návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva podaného na ÚHVT a jednak žaloby podanej na Všeobecný súd proti rozhodnutiu vydanému k tomuto návrhu, keďže spor je v súlade s článkom 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94 založený na existencii skoršieho práva chráneného vnútroštátnou právnou úpravou. Na účely posúdenia dôvodnosti tohto odvolacieho dôvodu je najprv potrebné si pripomenúť spôsob, akým je v takomto kontexte upravené rozdelenie úloh medzi navrhovateľom domáhajúcim sa vyhlásenia neplatnosti, príslušnými orgánmi ÚHVT a Všeobecným súdom.

34

Pokiaľ ide o úlohu uvedeného navrhovateľa, Súdny dvor rozhodol, že pravidlo 37 vykonávacieho nariadenia predstavuje pre neho bremeno predložiť ÚHVT nielen dôkazy preukazujúce, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou spĺňa požadované podmienky, aby sa mohol domôcť vydania zákazu používania ochrannej známky Spoločenstva na základe skoršieho práva, ale aj dôkazy stanovujúce obsah tejto právnej úpravy (rozsudok Edwin/ÚHVT, už citovaný, bod 50).

35

Pokiaľ ide o príslušné orgány ÚHVT, Súdny dvor uvádza, že im prislúcha posúdiť právnu silu a význam dôkazov predložených prihlasovateľom na účely zistenia obsahu pravidla vnútroštátneho práva, ktorého sa dovoláva (rozsudok Edwin/ÚHVT, už citovaný, bod 51).

36

Pokiaľ ide o povinnosť, ktorú má Všeobecný súd, Súdny dvor, s odkazom na článok 63 ods. 2 nariadenia č. 40/94, ktorý definuje prípady, v ktorých možno proti rozhodnutiam odvolacích senátov ÚHVT podať žalobu, spresnil, že má plnú právomoc preskúmavať zákonnosť posudzovania dôkazov zo strany ÚHVT, ktoré mu predložil prihlasovateľ, aby preukázal obsah vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej ochrany sa domáha (rozsudok Edwin/ÚHVT, už citovaný, bod 52).

37

Na rozdiel od toho, čo tvrdí ÚHVT, z bodov 50 až 52 už citovaného rozsudku Edwin/ÚHVT nevyplýva, že pravidlo vnútroštátneho práva uplatniteľné prostredníctvom takého odkazu, akým je odkaz upravený článkom 52 ods. 2 nariadenia č. 40/94, sa musí považovať za skutkový stav, na základe ktorého sa ÚHVT a Všeobecný súd obmedzia na konštatovanie, že existuje na základe dôkazov, ktoré im boli predložené.

38

Naopak, z vyššie uvedených bodov vyplýva, že Súdny dvor zamýšľal zdôrazniť rozsah preskúmania, ktorému musí podliehať tak pred príslušnými orgánmi ÚHVT, ako aj pred Všeobecným súdom uplatnenie vnútroštátneho práva v rámci sporu, ktorý vznikol na základe návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva.

39

Vo svetle týchto úvah je potrebné preskúmať, či sú ÚHVT a Všeobecný súd v takomto procesnom kontexte viazaní sa obmedziť prísne na preskúmanie dokumentov predložených navrhovateľom na účely preukázania znenia vnútroštátneho uplatniteľného práva alebo môžu mať právomoc overiť relevantnosť uvádzaného práva, čo prípadne zahŕňa oprávnenie ex offo sa informovať o podmienkach uplatnenia a rozsahu pravidiel vnútroštátneho práva uvádzaných účastníkmi konania na podporu ich nárokov.

40

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že preskúmanie vykonané ÚHVT a Všeobecným súdom sa má vykonať vo svetle požiadavky, ktorú pripomenul generálny advokát v bode 91 svojich návrhov, garantovať potrebný účinok nariadenia č. 40/94, ktorým je zabezpečiť ochranu ochrannej zámky Spoločenstva.

41

V tejto perspektíve, keďže uplatnenie vnútroštátneho práva môže viesť k zachovaniu existencie dôvodu neplatnosti riadne zapísanej ochrannej známky Spoločenstva, sa javí nevyhnutné, aby ÚHVT a Všeobecný súd mohli predtým, než vyhovejú návrhu na vyhlásenie neplatnosti takej ochrannej známky, overiť relevantnosť skutočností uvádzaných navrhovateľom v súvislosti s tým, že mu prináleží dokázať obsah tohto vnútroštátneho práva.

42

Preskúmanie vykonané príslušnými orgánmi ÚHVT a Všeobecným súdom musí rovnako odpovedať na požiadavky funkcie, ktorú vykonávajú v sporoch o ochrannej známke Spoločenstva.

43

Ak majú príslušné orgány ÚHVT najprv rozhodnúť o návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva, založenom na existencii skoršieho autorského práva chráneného vnútroštátnou právnou úpravou, ich rozhodnutie môže mať za následok pozbavenie majiteľa ochrannej známky jeho práva, ktoré mu bolo priznané. Rozsah takéhoto rozhodnutia nevyhnutne implikuje, že orgán, ktorý ho prijíma, nie je obmedzený iba na úlohu overenia platnosti vnútroštátneho práva, ako ho prezentoval navrhovateľ, pokiaľ ide o návrhy na vyhlásenie neplatnosti.

44

Pokiaľ ide, v druhej fáze, o vykonávané súdne preskúmanie Všeobecným súdom, je potrebné zdôrazniť, ako uviedol generálny advokát v bode 92 svojich návrhov, že toto preskúmanie musí splniť požiadavky zásady účinnej súdnej ochrany. V rozsahu, v akom môže mať uplatnenie vnútroštátneho práva v kontexte procesného práva za následok pozbavenie majiteľa ochrannej známky Spoločenstva jeho práva, ktoré mu bolo priznané, je nevyhnutné, aby nebol Všeobecný súd z dôvodu prípadných nedostatkov v dokumentoch predložených z titulu dôkazu uplatniteľného vnútroštátneho práva zbavený možnosti reálne vykonávať účinné preskúmanie. Musí mať teda právomoc nad rámec predložených dokumentov overiť obsah, podmienky uplatnenia a rozsah právnych pravidiel uvádzaných navrhovateľom domáhajúcim sa vyhlásenia neplatnosti.

45

Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 20 napadnutého rozsudku rozhodol, že „za okolností, keď môže byť ÚHVT vyzvaný, aby zohľadnil najmä vnútroštátne právo členského štátu, v ktorom sa skoršie právo, na ktorom sa zakladá návrh na vyhlásenie neplatnosti, využíva na ochranu, sa musí ex offo prostriedkami, ktoré považuje za užitočné na tento účel, oboznámiť s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu, ak sú takéto informácie potrebné na posúdenie podmienok uplatnenia predmetného dôvodu neplatnosti a najmä vecnej správnosti predkladaných skutkových okolností alebo dôkaznej sily predložených dokumentov“.

46

V prejednávanom prípade Všeobecný súd, po tom, čo v bode 24 napadnutého rozsudku zdôraznil, že ÚHVT uplatnil články 2702 a 2703 talianskeho občianskeho zákonníka na posúdenie dôkaznej sily zmluvy z roku 1986, taktiež v bodoch 27 až 32 uvedeného rozsudku zohľadnil článok 2704 toho istého zákonníka týkajúci sa určitosti dátumu súkromnoprávneho aktu, ako aj vnútroštátnu judikatúru týkajúcu sa výkladu a uplatnenia tohto naposledy uvedeného článku. Týmto Všeobecný súd neprekročil hranice právomoci, ktorá mu prislúcha, oboznámiť sa ex offo na účely overenia obsahu, podmienok uplatnenia a rozsahu právnych pravidiel uvádzaných navrhovateľom, pokiaľ ide o návrhy na vyhlásenie neplatnosti, na účely preukázania dôkaznej sily zmluvy, na ktorej tento navrhovateľ založil svoje skoršie právo k napadnutej ochrannej známke.

47

Za týchto podmienok je potrebné zamietnuť prvý odvolací dôvod na podporu odvolania v obidvoch jeho častiach.

48

Dovolávajúc sa všeobecnej zásady práva Únie, podľa ktorej sa musí adresátom rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú ich záujmy, účinne umožniť uviesť svoje stanovisko, ÚHVT zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade nemohol účinne využiť túto možnosť, pokiaľ ide o rozsudok zo 14. júla 2007, na ktorý sa účastníci konania neodvolávali počas administratívneho konania, a teda nebol súčasťou predmetu konania na odvolacom senáte. Podľa ÚHVT, ak by mal túto možnosť, odôvodnenie a záver Všeobecného súdu by boli odlišné.

49

ÚHVT z toho vyvodzuje záver, že Všeobecný súd porušil jeho právo byť vypočutý.

50

NLC odpovedá, že právna otázka relevantnosti judikatúry Corte suprema di cassazione, bola vznesená pred pojednávaním, pretože Všeobecný súd na základe článku 64 svojho rokovacieho poriadku listom zo 7. februára 2012 vyzval ÚHVT, aby odpovedal na otázky týkajúce sa rozsahu článku 2704 talianskeho občianskeho zákonníka. ÚHVT teda mal možnosť byť vypočutý v súvislosti s touto otázkou tak písomne, ako aj počas pojednávania a nemožno tvrdiť, že bez predchádzajúceho upozornenia týkajúceho sa každej relevantnej alebo potenciálne relevantnej judikatúry rozsudok, ktorý sa na ňu odvoláva, porušuje právo na obranu.

51

NLC dodáva, že aj za predpokladu, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neumožnil ÚHVT predložiť pripomienky v súvislosti s judikatúrou, toto nesprávne posúdenie v každom prípade nemalo žiaden vplyv na výsledok rozhodnutia.

52

Právo na spravodlivý proces predstavuje základnú zásadu práva Únie zakotvenú článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.

53

Na účely splnenia požiadaviek tohto práva musia súdy Únie zabezpečiť, aby bola dodržiavaná pred nimi a nimi samotnými zásada kontradiktórnosti, ktorá sa uplatňuje na všetky konania, ktoré môžu viesť k rozhodnutiu inštitúcie Únie, ktoré významne ovplyvňuje záujmy osoby (rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C-89/08 P, Zb. s. I-11245, body 51 a 53, ako aj zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA, C-197/09 RX-II, Zb. s. I-12033, body 41 a 42).

54

Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim. Zahŕňa aj právo účastníkov konania oboznamovať sa s okolnosťami, na ktoré ex offo poukázal súd a na ktorých chce založiť svoje rozhodnutie a vyjadrovať sa k nim. Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť kontradiktórne sa vyjadriť tak ku skutkovým, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania (rozsudky Komisia/Írsko a i., už citovaný, body 55 a 56, ako aj z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C‑472/11, bod 30).

55

V prejednávanom prípade je zjavné, že rozsudok zo 14. júna 2007 sa nespomínal ani v priebehu konania na ÚHVT, ani vo vyjadreniach podaných na Všeobecný súd, ale bol uvedený ex offo Všeobecným súdom po skončení písomnej časti konania.

56

Treba preto preskúmať, či v prejednávanom prípade účastníci konania mali alebo nemali v priebehu konania pred Všeobecným súdom možnosť predložiť svoje pripomienky k uvedenému rozsudku.

57

Ako vyplýva z listov adresovaných účastníkom konania 7. februára 2012 Všeobecným súdom a otázok, ktoré k nim boli priložené, ak aj títo uplatnili svoje stanovisko k ustanoveniam článku 2704 talianskeho občianskeho zákonníka, nemali možnosť predložiť svoje pripomienky k rozsudku zo 14. júna 2007, o ktorom nebola v týchto listoch žiadna zmienka.

58

Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát v bode 117 svojich návrhov, z výkladu bodov 32, 35, 36, 39 a 40 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že obsah rozsudku zo14. júna 2007 hral rozhodujúcu úlohu v úvahe pri rozhodovaní Všeobecného súdu. Všeobecný súd sa práve preto, že konštatoval, že odvolací senát nezohľadnil túto judikatúru, podľa ktorej dôkaz nedostatku pravdivosti dátumu poštovej pečiatky môže byť predložený bez uplatnenia konania o vyhlásení neplatnosti, domnieval, že odvolací senát mohol pripísať väčší dôraz anomáliám, ktoré uviedla NLC, a teda je potrebné zrušiť sporné rozhodnutie.

59

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd porušil zásadu kontradiktórnosti vyplývajúcu z požiadaviek týkajúcich sa práva na spravodlivý proces.

60

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že druhému odvolaciemu dôvodu, ktorého sa dovoláva ÚHVT na podporu svojho odvolania, sa musí vyhovieť.

61

Pokiaľ ide o procesné chyby, ktorých sa dopustil Všeobecný súd pri uplatnení judikatúry Corte suprema di cassazione týkajúcej sa článku 2704 talianskeho občianskeho zákonníka, nie je potrebné v tomto štádiu konania preskúmať tretí odvolací dôvod uvedený ÚHVT, založený na zjavnom nesúlade a skreslení skutkových okolností, ktoré ovplyvnili opodstatnenosť odôvodnenia vypracovaného Všeobecným súdom na základe tejto judikatúry.

62

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že napadnutý rozsudok treba zrušiť.

63

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok vo veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

64

V prejednávanej veci je Súdny dvor presvedčený, že nemôže ešte spor rozhodnúť, pretože účastníci konania musia najprv dostať možnosť kontradiktórne sa vyjadriť k určitým okolnostiam vnútroštátneho práva uplatneného ex offo Všeobecným súdom.

65

Je preto potrebné vrátiť prejednávanú vec Všeobecnému súdu, aby rozhodol vo veci samej.

66

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách prejednávaného odvolania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: