—

ProRail BV, v zastúpení: S. Van Moorleghem, advocaat,

—

Xpedys NV, DB Schenker Rail Nederland NV a Nationale Maatschappij der Belgische Spoorwegen NV, v zastúpení: M. Godfroid, advocaat,

—

belgická vláda, v zastúpení: J.-C. Halleux a T. Materne, splnomocnení zástupcovia,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: K. Petersen, splnomocnená zástupkyňa,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, splnomocnený zástupca,

—

švajčiarska vláda, v zastúpení: D. Klingele, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: A.-M. Rouchaud-Joët a R. Troosters, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 174, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 121).

2

Táto otázka bola položená v rámci sporu medzi spoločnosťou ProRail BV (ďalej len „ProRail“) a spoločnosťami Xpedys NV (ďalej len „Xpedys“), FAG Kugelfischer GmbH (ďalej len „FAG“), DB Schenker Rail Nederland NV (ďalej len „DB Schenker“) a Nationale Maatschappij der Belgische Spoorwegen NV (ďalej len „NMBS“) v súvislosti s nehodou vlaku, ktorý bol na trati z Belgicka do Holandska.

3

Podľa odôvodnenia 2 nariadenia č. 1206/2001 „správne fungovanie vnútorného trhu vyžaduje zlepšenie spolupráce súdov pri vykonávaní dôkazov a najmä jej zjednodušenie a urýchlenie“.

4

Podľa odôvodnení 6 a 7 tohto nariadenia:

5

Odôvodnenie 15 uvedeného nariadenia znie:

„Na uľahčenie vykonania dôkazu by mal súd členského štátu mať možnosť vykonať dôkaz aj priamo v inom členskom štáte v súlade s právnym poriadkom tohto členského štátu, ak s tým tento členským štát súhlasí a pri dodržaní podmienok určených ústredným orgánom alebo príslušným orgánom dožiadaného členského štátu.“

6

Článok 1 nariadenia č. 1206/2001 nazvaný „Predmet úpravy“ stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatní v občianskych alebo obchodných veciach, ak súd členského štátu podľa vlastných právnych predpisov žiada:

2.   Dožiadaním nemožno žiadať o vykonanie dôkazu, ktorý nie je určený na použitie v súdnom konaní, ktoré sa začalo alebo sa má začať.

3.   V tomto nariadení pojem ‚členský štát‘ znamená členský štát s výnimkou Dánska.“

7

Podľa článku 3 nariadenia č. 1206/2001 nazvaného „Ústredný orgán“:

„1.   Každý členský štát určí ústredný orgán zodpovedný za:

2.   Federálny štát, štát, v ktorom sa uplatňujú viaceré systémy práva alebo štát so samostatnými územnými celkami môže určiť viac ústredných orgánov.

3.   Každý členský štát určí tiež ústredný orgán podľa odseku 1 alebo jeden príslušný orgán alebo viacero príslušných orgánov na účely rozhodovania o žiadostiach podľa článku 17.“

8

V kapitole II tohto nariadenia týkajúcej sa zasielania a vykonávania dožiadaní o vykonanie dôkazu je oddiel 3 nazvaný „Vykonanie dôkazu dožiadaným súdom“, ktorý obsahuje články 10 až 16 uvedeného nariadenia.

9

Článok 10 nariadenia č. 1206/2001 nazvaný „Všeobecné ustanovenia o vykonaní dožiadania“ stanovuje:

„1.   Dožiadaný súd vykoná dožiadanie bez odkladu najneskôr do 90 dní od doručenia dožiadania.

2.   Dožiadaný súd vykoná dožiadania podľa právneho poriadku tohto členského štátu.

…“

10

Článok 17, ktorý upravuje priame vykonanie dôkazu dožadujúcim súdom, stanovuje:

„1.   Ak súd požiada, aby mohol vykonať dôkaz priamo v inom členskom štáte, zašle žiadosť… ústrednému orgánu alebo príslušnému orgánu podľa článku 3 ods. 3 v tomto štáte.

2.   Priamy výkon dôkazu sa smie uskutočniť, len ak sa dá vykonať na dobrovoľnom základe bez potreby uplatnenia donucujúcich prostriedkov.

Ak priamy výkon dôkazu predpokladá výsluch osoby, dožadujúci súd informuje túto osobu, že sa výsluch vykoná na dobrovoľnom základe.

3.   Dôkaz vykoná člen justičného personálu alebo akákoľvek iná určená osoba, napríklad znalec, podľa právneho poriadku členského štátu dožadujúceho súdu.

4.   Ústredný orgán alebo príslušný orgán dožiadaného členského štátu informuje… do 30 dní od doručenia žiadosti dožadujúci súd, či sa žiadosť prijala a v prípade potreby o podmienkach podľa právneho poriadku tohto členského štátu, za ktorých sa dôkaz má vykonať.

Ústredný orgán alebo príslušný orgán môže najmä určiť, aby sa vykonania dôkazu podieľal [zúčastnil – neoficiálny preklad] súd tohto členského štátu, aby sa zaručilo správne uplatnenie tohto článku a stanovených podmienok.

Ústredný orgán alebo príslušný orgán podporuje využívanie komunikačných technológií, akými sú videokonferencie a telekonferencie.

5.   Ústredný orgán alebo príslušný orgán môže odmietnuť priame vykonanie dôkazu, len ak

6.   Bez vplyvu na podmienky uložené v súlade s odsekom 4 dožadujúci súd vykoná dôkaz podľa právneho poriadku svojho členského štátu.“

11

Článok 21 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001, ktorý upravuje vzťah k existujúcim alebo budúcim dohodám alebo dojednaniam medzi členskými štátmi, stanovuje:

„Toto nariadenie nebráni dvom alebo viacerým členským štátom, aby naďalej uplatňovali alebo prijali dohody alebo dojednania na ďalšie uľahčenie vykonávania dôkazov za predpokladu, že sú zlučiteľné s týmto nariadením.“

12

Článok 31 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) stanovuje:

„Súdom členských štátov možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.“

13

V kapitole III nariadenia č. 44/2001 nazvanej „Uznávanie a výkon“ sa nachádza článok 32, ktorý stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia ‚rozsudok‘ znamená každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom.“

14

Podľa článku 33 ods. 1 tohto nariadenia:

„Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.“

15

Dňa 22. novembra 2008 sa v Amsterdame (Holandsko) vykoľajil nákladný vlak na trati z Belgicka do Holandska.

16

V nadväznosti na túto nehodu sa začali súdne konania tak na belgických súdoch, ako aj na holandských súdoch. Konanie pred holandskými súdmi, ktoré bolo začaté na návrh spoločnosti ProRail a smerovalo k získaniu náhrady škody, ktorá jej vznikla na holandskej železničnej sieti, nie je predmetom tejto veci.

17

Účastníkmi sporu vo veci samej, v ktorom belgické súdy rozhodujú o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, sú spoločnosť ProRail NV a štyri ďalšie spoločnosti, ktoré majú vzťah k uvedenej nehode, konkrétne Xpedys, FAG, DB Schenker a NMBS.

18

ProRail, spoločnosť so sídlom v Utrechte (Holandsko), zabezpečuje prevádzku najdôležitejších železničných tratí v Holandsku a uzatvára zmluvy o prístupe so železničnými spoločnosťami, predovšetkým so spoločnosťou DB Schenker.

19

DB Schenker, ktorá má tiež sídlo v Utrechte, je súkromný železničný dopravca, ktorého vozový park pozostáva z vagónov pôvodne prenajatých v roku 2001 od NMBS, spoločnosti so sídlom v Bruseli (Belgicko).

20

Podľa spoločností DB Schenker a NMBS sa spoločnosť Xpedys, ktorá tiež sídli v Bruseli, stala 1. mája 2008 prenajímateľkou týchto vagónov.

21

FAG, ktorá má sídlo vo Schweinfurte (Nemecko), je výrobcom častí vagónov, ako náprav, ložísk náprav, plášťov náprav a krytov náprav.

22

Po nehode, konkrétne 11. februára 2009, DB Schenker podal predsedovi Rechtbank van koophandel te Brussel (Obchodný súd v Bruseli) návrh na nariadenie predbežného opatrenia voči spoločnostiam Xpedys a NMBS ako prenajímateľkám časti vagónov, ktorých sa dotýkala uvedená nehoda s návrhom na ustanovenie znalca. ProRail a FAG vstúpili do konania ako vedľajší účastníci. V priebehu tohto konania ProRail navrhla, aby uvedený súd vyhlásil návrh na ustanovenie znalca za nedôvodný alebo v prípade, ak znalec bude ustanovený, aby súd obmedzil úlohu znalca na stanovenie škody na vagónoch, aby nenariadil znalecké vyšetrovanie týkajúce sa celej holandskej železničnej siete a aby znalcovi nariadil vykonať svoju úlohu v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1206/2001.

23

Uznesením z 5. mája 2009 predseda Rechtbank van koophandel te Brussel vyhlásil návrh spoločnosti DB Schenker na nariadenie predbežného opatrenia za dôvodný a ustanovil znalca, pričom vymedzil rozsah jeho úlohy, ktorá sa mala vykonať v prevažnej časti v Holandsku. Znalec sa mal v rámci tohto znaleckého skúmania dostaviť na miesto nehody v Holandsku, ako aj na všetky miesta, kde by mohol vykonať užitočné zistenia, aby tak zistil príčiny nehody, poškodenie vagónov a rozsah škôd. Okrem toho mal určiť výrobcu a stav niektorých technických súčastí vagónov a vyjadriť sa k spôsobu nakladania vagónov a k skutočnému zaťaženiu nápravy. Znalec mal napokon preskúmať železničnú sieť a infraštruktúru prevádzkovanú spoločnosťou ProRail a vyjadriť sa k otázke, či a do akej miery mohla byť táto infraštruktúra tiež príčinou nehody.

24

ProRail podala odvolanie proti uvedenému uzneseniu na Hof van beroep te Brussel (Odvolací súd v Bruseli), pričom navrhla, aby súd rozhodol, že ustanovenie znalca je nedôvodné, alebo subsidiárne, aby úloha belgického znalca bola obmedzená iba na zistenie škody na vagónoch v rozsahu, v akom mohla byť vykonaná v Belgicku, aby v žiadnom prípade nebolo nariadené preskúmanie holandskej železničnej siete a infraštruktúry a ani nebolo schválené vyrovnanie medzi účastníkmi konania, alebo za predpokladu, že súd naďalej bude trvať na ustanovení znalca, aby znalec vykonával svoje úkony v Holandsku len v rámci postupu upraveného nariadením č. 1206/2001.

25

Vzhľadom na to, že Hof van beroep te Brussel zamietol odvolanie ako nedôvodné, podala ProRail kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, v ktorom uviedla, že sa nezohľadnili na jednej strane články 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 a na strane druhej článok 31 nariadenia č. 44/2001.

26

Vnútroštátny súd sa pýta, či z článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 vyplýva, že ak chce súd členského štátu vykonať taký dôkaz, akým je vyšetrenie uskutočnené znalcom, priamo v inom členskom štáte, musí najprv požiadať orgány tohto štátu o povolenie. Vnútroštátny súd má v prejednávanej veci tiež pochybnosti o relevantnosti článku 33 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

27

Za týchto okolností Hof van Cassatie rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články 1 a 17 [nariadenia č. 1206/2001] pri zohľadnení okrem iného európskej úpravy uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach a zásady vyjadrenej v článku 33 ods. 1 [nariadenia č. 44/2001], podľa ktorej sa rozsudky vydané v členskom štáte uznávajú v ostatných členských štátoch bez osobitného konania, vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nariadi vyšetrovanie súdnym znalcom, ktoré sa má vykonať čiastočne v členskom štáte, v ktorom sídli súd, a čiastočne v inom členskom štáte, musí pred priamym vykonaním poslednej uvedenej časti uplatniť jedine a výlučne metódu stanovenú článkom 17 nariadenia [č. 1206/2001], alebo v tom zmysle, že znalec ustanovený týmto štátom môže byť poverený aj nad rámec ustanovení nariadenia [č. 1206/2001] vyšetrovaním, ktoré sa musí čiastočne vykonať v inom členskom štáte Európskej únie?“

28

Xpedys, DB Schenker a NMBS tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že má čisto hypotetický charakter a je irelevantný pre rozhodnutie vo veci samej, keďže nariadenie č. 1206/2001 sa na prejednávanú vec nevzťahuje.

29

Na úvod tvrdia, že iniciatíva cezhraničného znaleckého dokazovania v tomto prípade vychádza od jedného z účastníkov konania a nie od súdu, ako to vyžadujú články 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001. Navyše článok 17 tohto nariadenia v spojení s jeho odôvodnením 7 sa uplatňuje iba vtedy, ak vnútroštátny súd rozhoduje vo veci samej, čo v prejednávanom spore neplatí. Okrem toho sa domnievajú, že cezhraničné znalecké dokazovanie nemožno považovať za výkon verejnej moci členského štátu na území iného členského štátu. Napokon uplatnenie nariadenia č. 1206/2001 v rámci sporu vo veci samej by predĺžilo konanie, čo by bolo v priamom rozpore s cieľmi uvedeného nariadenia, teda so zjednodušením a urýchlením vykonávania dôkazov.

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré je založené na jasnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, výlučne vnútroštátny súd právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ako aj vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 12. apríla 2005, Keller, C-145/03, Zb. s. I-2529, bod 33; z 11. septembra 2008, Eckelkamp a i., C-11/07, Zb. s. I-6845, body 27 a 32, ako aj z 25. októbra 2012, Rintisch, C-553/11, bod 15).

31

Súdny dvor teda môže zamietnuť návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito, C-618/10, bod 77, a Rintisch, už citovaný, bod 16).

32

Treba konštatovať, že v tejto veci to tak nie je.

33

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž jednoznačne vyplýva, že výklad článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 je potrebný pre rozhodnutie sporu vo veci samej, keďže kasačný opravný prostriedok podaný na Hof van Cassatie je založený na porušení týchto článkov. Výklad uvedených článkov Súdnym dvorom umožní vnútroštátnemu súdu zistiť, či tieto články bránia tomu, aby vnútroštátny súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci samej, ktoré treba sčasti vykonať v inom členskom štáte, bez použitia uvedeného nariadenia.

34

Konkrétne, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého dotknutá vec nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 1206/2001, keďže vykonanie dôkazu nebolo nariadené ex offo, ale vychádzalo z iniciatívy jedného z účastníkov konania, treba zdôrazniť, že z článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia vyplýva, že toto nariadenie sa uplatní, ak súd členského štátu žiada súd iného členského štátu buď o vykonanie dôkazu, alebo aby mohol sám vykonať dôkaz v inom členskom štáte bez ohľadu na to, či v tejto súvislosti iniciatíva vychádzala od účastníka konania alebo od samotného súdu.

35

Ďalej pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého nemožno uplatniť nariadenie č. 1206/2001 v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, treba konštatovať, že podľa článku 1 ods. 2 tohto nariadenia sa dožiadaním musí žiadať o vykonanie dôkazu, ktorý je určený na použitie v súdnom konaní, ktoré sa začalo alebo sa má začať. Uvedené nariadenie sa teda uplatňuje nielen v rámci konania vo veci samej, ale aj v konaní o nariadení predbežného opatrenia.

36

Napokon pokiaľ ide o tvrdenia, podľa ktorých znalec, ako je znalec dotknutý vo veci samej, nevykonáva akty verejnej moci a uplatnenie nariadenia č. 1206/2001 v rámci predmetného konania by predĺžilo toto konanie, treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, že tieto tvrdenia sa týkajú vecného posúdenia prejednávaného prípadu, a teda nemôžu ovplyvniť jeho prípustnosť.

37

Za týchto podmienok treba návrh na začatie prejudiciálneho konania považovať za prípustný.

38

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 1 ods. 1 písm. b) a článok 17 nariadenia č. 1206/2001 v spojení s článkom 33 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý chce, aby sa vykonanie dôkazu, ktorým je poverený znalec, uskutočnilo na území iného členského štátu, je povinný použiť prostriedok na vykonanie dôkazu stanovený v ustanoveniach nariadenia č. 1206/2001, aby mohol toto vykonanie dôkazu nariadiť.

39

Na úvod treba konštatovať, že článok 33 nariadenia č. 44/2001 nemôže mať vplyv na odpoveď na prejudiciálnu otázku, keďže sa táto otázka týka vykonávania dôkazov v inom členskom štáte a nie uznávania rozhodnutia členským štátom vydaného v inom členskom štáte. Aby bolo možné na túto otázku odpovedať, je teda potrebné sa obmedziť na výklad článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 17 nariadenia č. 1206/2001.

40

Treba uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1206/2001 sa toto nariadenie uplatní v občianskych a obchodných veciach, ak súd členského štátu podľa vlastných právnych predpisov žiada, aby mohol sám vykonať dôkaz v inom členskom štáte.

41

Podmienky takéhoto priameho výkonu dôkazu upravuje článok 17 tohto nariadenia. Podľa odsekov 1 a 4 tohto článku sa takýto akt môže vykonať priamo v dožiadanom členskom štáte s predchádzajúcim povolením ústredného orgánu alebo príslušného orgánu tohto štátu. Podľa odseku 3 uvedeného článku tento dôkaz vykoná člen justičného personálu alebo akákoľvek iná osoba, napríklad znalec, ustanovený podľa právneho poriadku členského štátu dožadujúceho súdu.

42

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že nariadenie č. 1206/2001 sa v zásade uplatňuje len pod podmienkou, že sa súd členského štátu rozhodne vykonať dokazovanie jedným zo spôsobov upravených v danom nariadení, pričom v danom prípade je povinný dodržiavať postupy, ktoré sa ich týkajú (rozsudok zo 6. septembra 2012, Lippens a i., C-170/11, bod 28).

43

Ďalej treba zdôrazniť, že podľa odôvodnení 2, 7, 8, 10 a 11 nariadenia č. 1206/2001 je jeho cieľom jednoduché, efektívne a rýchle vykonanie dôkazov v cudzine. Vykonávanie dôkazov súdom členského štátu v inom členskom štáte nemá viesť k predĺženiu vnútroštátnych konaní. Z tohto dôvodu vytvorilo uvedené nariadenie systém záväzný pre všetky členské štáty – s výnimkou Dánskeho kráľovstva –, ktorý má odstrániť prekážky, ktoré by mohli v tejto oblasti vznikať (pozri rozsudky zo 17. februára 2011, Weryński, C-283/09, Zb. s. I-601, bod 62, ako aj Lippens a i., už citovaný, bod 29).

44

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, toto nariadenie neobmedzuje možnosti vykonávania dôkazov v inom členskom štáte, ale zamýšľa posilniť tieto možnosti uprednostnením spolupráce medzi súdmi v tejto oblasti.

45

Týmto cieľom teda nezodpovedá výklad článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 17 nariadenia č. 1206/2001, podľa ktorého je súd členského štátu pred vykonaním akéhokoľvek znaleckého úkonu, ktorý treba uskutočniť v inom členskom štáte, povinný postupovať podľa prostriedku na vykonanie dôkazu stanoveného v týchto článkoch. Za určitých okolností sa totiž môže pre vnútroštátny súd nariaďujúci takýto znalecký úkon zdať jednoduchšie, účinnejšie a rýchlejšie uskutočniť takéto vykonanie dôkazu bez použitia uvedeného nariadenia.

46

Napokon výklad, podľa ktorého nariadenie č. 1206/2001 neupravuje medzištátne dokazovanie taxatívne, ale jeho cieľom je len takéto dokazovanie uľahčiť, a ktorý umožňuje na tento účel využiť aj iné nástroje, potvrdzuje článok 21 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001, ktorý vyslovene povoľuje dohody alebo dojednania medzi členskými štátmi na ďalšie uľahčenie vykonávania dôkazov za predpokladu, že sú zlučiteľné s týmto nariadením (rozsudok Lippens a i., už citovaný, bod 33).

47

Treba však spresniť, že ak znalec ustanovený súdom členského štátu musí vstúpiť na územie iného členského štátu, aby tam vykonal znalecké úkony, ktorými bol poverený, mohlo by to za určitých okolností ovplyvniť verejnú moc členského štátu, v ktorom sa majú tieto úkony uskutočniť, najmä ak ide o znalecký úkon vykonaný na miestach spojených s výkonom verejnej moci členského štátu alebo na miestach, kde sú vstup a alebo iné zasahovanie podľa práva členského štátu, v ktorom sa má tento úkon uskutočniť, zakázané alebo povolené iba oprávneným osobám.

48

Za týchto okolností, keďže súd chce nariadiť vykonanie cezhraničného znaleckého úkonu a nechce sa vzdať vykonania uvedeného dôkazu a pri neexistencii dohody alebo dojednania medzi členskými štátmi v zmysle článku 21 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001, môže byť spôsob vykonania dôkazu stanovený v článkoch 1 ods. 1 písm. b) a 17 uvedeného nariadenia jediným spôsobom umožňujúcim súdu členského štátu vykonať znalecký úkon priamo v inom členskom štáte.

49

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý chce nariadiť znalecký úkon, ktorý treba vykonať v inom členskom štáte, nie je nevyhnutne povinný použiť spôsob vykonania dôkazu stanovený v článku 1 ods. 1 písm. b) a článku 17 nariadenia č. 1206/2001.

50

Takýto výklad nemôžu spochybniť tvrdenia týkajúce sa okolností vzniku nariadenia, a predovšetkým okolnosti, že do uvedeného nariadenia sa neprevzal návrh ustanovenia, ktoré v prípade cezhraničného znaleckého úkonu výslovne stanovuje možnosť priameho ustanovenia znalca súdom členského štátu bez predchádzajúceho povolenia iného členského štátu alebo bez jeho upovedomenia.

51

Toto ustanovenie treba totiž chápať v kontexte pôvodného návrhu nariadenia č. 1206/2001, ktorý stanovoval iba jediný spôsob vykonania dôkazu, a to vykonanie dôkazu dožiadaným súdom z iného členského štátu. Uvedené ustanovenie, ktoré neumožňuje, aby znalecký úkon vykonal súd iného členského štátu, predstavuje totiž výnimku z tohto jediného spôsobu vykonania dôkazu. Okolnosť, že nariadenie č. 1206/2001 takéto ustanovenie neobsahuje, ešte neznamená, že vnútroštátny súd, ktorý nariadi cezhraničný znalecký úkon je systematicky povinný použiť spôsob vykonania dôkazu stanovený v tomto nariadení.

52

Na rozdiel od toho, čo tvrdí ProRail, tento výklad nie je spochybnený konštatovaním Súdneho dvora v bode 23 rozsudku z 28. apríla 2005, St. Paul Dairy (C-104/03, Zb. s. I-3481), podľa ktorého by návrh na výsluch svedka za okolností vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, mohol byť použitý ako prostriedok na obchádzanie pravidiel nariadenia č. 1206/2001 upravujúcich zasielanie a vykonávanie dožiadaní vyhotovených súdmi členského štátu s rovnakými zárukami a s rovnakým účinkom pre všetky osoby podliehajúce súdnej právomoci.

53

Ako Súdny dvor už rozhodol, treba toto konštatovanie chápať so zreteľom na okolnosti vedúce k prijatiu uvedeného rozsudku, podľa ktorých by sa návrh na predbežný svedecký výsluch, adresovaný priamo súdu členského štátu bydliska svedka, ktorý však nebol príslušný rozhodnúť vo veci samej, naozaj mohol použiť ako prostriedok na obchádzanie pravidiel nariadenia č. 1206/2001, keďže je schopný pripraviť príslušný súd, ktorému by daný návrh mal byť určený, o možnosť vykonať výsluch uvedeného svedka podľa pravidiel uvedených v danom nariadení (pozri rozsudok Lippens a i., už citovaný, bod 36). Okolnosti prejednávanej veci sa teda líšia od okolností veci, za ktorých bol vydaný už citovaný rozsudok St. Paul Dairy, keďže sa dôkaz, ktorý treba vykonať, nachádza z väčšej časti v inom členskom štáte, ako je členský štát súdu rozhodujúceho v spore, takže tento posledný uvedený súd má možnosť uplatniť nariadenie č. 1206/2001.

54

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že článok 1 ods. 1 písm. b) a článok 17 nariadenia č. 1206/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý chce, aby sa vykonanie dôkazu, ktorým je poverený znalec, uskutočnilo na území iného členského štátu, môže toto dokazovanie nariadiť bez toho, aby bol nevyhnutne povinný použiť spôsob vykonania dôkazu stanovený v týchto ustanoveniach.

55

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 písm. b) a článok 17 nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach sa majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý chce, aby sa vykonanie dôkazu, ktorým je poverený znalec, uskutočnilo na území iného členského štátu, môže toto dokazovanie nariadiť bez toho, aby bol nevyhnutne povinný použiť spôsob vykonania dôkazu stanovený v týchto ustanoveniach.