1

Mitteldeutsche Flughafen AG (ďalej len „MF“) a Flughafen Leipzig-Halle GmbH (ďalej len „FLH“) navrhujú svojím odvolaním čiastočné zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 24. marca 2011, Freistaat Sachsen a i./Komisia (T-443/08 a T-455/08, Zb. s. II-1311, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd vo veci T-455/08 na jednej strane zrušil článok 1 rozhodnutia Komisie 2008/948/ES z 23. júla 2008 o opatreniach Nemecka v prospech spoločnosti DHL a letiska Lipsko/Halle (Ú. v. EÚ L 346, s. 1, ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom stanovuje výšku štátnej pomoci, ktorú chce Spolková republika Nemecko poskytnúť letisku Lipsko/Halle na účely výstavby novej južnej dráhy a súvisiacej letiskovej infraštruktúry, na 350 miliónov eur, a na druhej strane zamietol žalobu v zostávajúcej časti.

2

Z bodov 1 až 12 napadnutého rozsudku vyplýva, že letisko Lipsko/Halle prevádzkuje spoločnosť FLH, ktorá je dcérskou spoločnosťou MF, ktorej akcionármi sú spolkové krajiny Sasko a Sasko-Anhaltsko, ako aj mestá Drážďany (Nemecko), Halle (Nemecko) a Lipsko. Dňa 4. novembra 2004 sa spoločnosť MF rozhodla postaviť novú odletovú a pristávaciu dráhu (ďalej len „nová južná dráha“), ktorá mala byť financovaná kapitálovým vkladom vo výške 350 miliónov eur do spoločnosti MF alebo FLH ich verejnými akcionármi.

3

Skupina DHL (ďalej len „DHL“) pôsobiaca v odvetví distribúcie expresných balíkov, ktorá je v 100 % vlastníctve Deutsche Post AG, sa po rokovaniach s viacerými letiskami rozhodla presunúť od začiatku roka 2008 svoju prevádzku leteckej nákladnej prepravy z Bruselu (Belgicko) do Lipska/Halle. Dňa 21. septembra 2005 podpísali FLH, MF a DHL Hub Leipzig GmbH (ďalej len „DHL Hub Leipzig“) rámcovú dohodu, podľa ktorej sa FLH zaviazala vystavať novú južnú dráhu a počas jej trvania splniť ďalšie záväzky, okrem iného zaručiť, že DHL môže na uvedenej dráhe vykonať nepretržitú letovú prevádzku, a zabezpečiť, aby minimálne 90 % leteckej prepravy uskutočnenej DHL alebo pre DHL mohlo byť kedykoľvek vykonané z južnej dráhy.

4

Dňa 21. decembra 2005 vydala Spolková krajina Sasko písomný prísľub v prospech FLH a DHL Hub Leipzig (ďalej len „prísľub“). Týmto prísľubom mala byť zaručená finančná výkonnosť FLH počas trvania rámcovej dohody a Spolková krajina Sasko bola zaviazaná odškodniť DHL Hub Leipzig, ak nebude môcť letisko Lipsko/Halle využívať stanoveným spôsobom.

5

Dňa 5. apríla 2006 Spolková republika Nemecko v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) oznámila Komisii Európskych spoločenstiev rámcovú dohodu a prísľub.

6

Listom z 23. novembra 2006 informovala Komisia Spolkovú republiku Nemecko o svojom úmysle začať konanie upravené v článku 88 ods. 2 ES. Toto konanie sa týkalo rámcovej dohody, prísľubu, ako aj kapitálového vkladu.

7

Dňa 23. júla 2008 prijala Komisia sporné rozhodnutie. V ňom dospela k záveru, že kapitálový vklad predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES. Domnievala sa však, že prísľub a neobmedzené záruky prevzaté v rámcovej dohode predstavovali štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, a žiadala Spolkovú republiku Nemecko, aby zaistila vrátenie časti pomoci poskytnutej spoločnosti DHL v rámci týchto záruk.

8

Ako vyplýva z bodov 62 a 67 napadnutého rozsudku, kapitálový vklad bol poskytnutý pred sporným rozhodnutím, čo Komisia potvrdila na pojednávaní.

9

Freistaat Sachsen, ako aj Land Sachsen-Anhalt vo veci T-443/08 a MF, ako aj FLH vo veci T-455/08 návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa predložili 6. októbra 2008 žaloby o zrušenie článku 1 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom v ňom Komisia jednak potvrdzuje, že kapitálový vklad predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a jednak, že uvedená pomoc dosahuje výšku 350 miliónov eur.

10

Uzneseniami z 30. marca 2009 a 24. júna 2010 predseda ôsmej komory Súdu prvého stupňa jednak vyhovel návrhom Spolkovej republiky Nemecko a Arbeitsgemeinschaft Deutscher Verkehrsflughäfen eV (ADV) (ďalej len „ADV“) na ich vstup ako vedľajších účastníkov konania v oboch veciach a jednak rozhodol spojiť uvedené veci na účely ústnej časti konania.

11

Na podporu svojej žaloby uviedli MF a FLH, podporené ADV, osem žalobných dôvodov založených najmä, pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, na porušení článku 87 ods. 1 ES, pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, na tom, že FLH nemohla byť príjemcom štátnej pomoci, pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, na nemožnosti označiť FLH za poskytovateľa a súčasne príjemcu štátnej pomoci, pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod, na porušení zásad zákazu retroaktivity, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti, pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod, na porušení primárneho práva usmerneniami Spoločenstva o financovaní letísk a štátnej pomoci na začatie činnosti pre letecké spoločnosti s odletom z regionálnych letísk (Ú. v. EÚ C 312, 2005, s. 1; ďalej len „usmernenia z roku 2005“), pokiaľ ide o šiesty žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, na procesných vadách, pokiaľ ide o siedmy žalobný dôvod, na porušení rozdelenia právomocí vyplývajúcich zo Zmluvy ES, a pokiaľ ide o ôsmy žalobný dôvod, na rozporuplnosti a nedostatočnom odôvodnení výšky údajnej pomoci.

12

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd spojil veci T-443/08 a T-455/08 na účely vydania rozsudku, odmietol žalobu v prvej veci ako neprípustnú a v druhej veci zrušil článok 1 sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom stanovuje výšku štátnej pomoci, ktorú chcela Spolková republika Nemecko poskytnúť na výstavbu novej južnej dráhy a príslušnej letiskovej infraštruktúry na letisku Lipsko/Halle, na 350 miliónov eur, a zamietol žalobu v zostávajúcej časti.

13

Na účely zamietnutia prvého žalobného dôvodu, na ktorého podporu žalobkyne vo veci T-455/08 najmä tvrdili, že pojem „podnik“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES sa nevzťahuje na regionálne letiská, pokiaľ ide o financovanie letiskovej infraštruktúry, Všeobecný súd najprv z dôvodov uvedených v bodoch 87 až 100 napadnutého rozsudku usúdil, že FLH, pokiaľ prevádzkuje novú južnú dráhu, vykonáva hospodársku činnosť, od ktorej nemožno oddeliť činnosť spočívajúcu vo výstavbe tejto dráhy.

14

Všeobecný súd ďalej v bodoch 102 až 107 napadnutého rozsudku zamietol argumenty žalobkýň, že výstavba novej južnej dráhy predstavuje opatrenie patriace do regionálnej, hospodárskej a dopravnej politiky, ktoré nemôže Komisia preskúmať podľa ustanovení Zmluvy ES týkajúcich sa štátnej pomoci v súlade s oznámením Komisie o uplatnení článkov 87 ES a 88 ES a článku 61 Dohody o EHP na štátnu pomoc v oblasti letectva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 350, 1994, s. 5; ďalej len „oznámenie z roku 1994“). V tejto súvislosti zdôraznil, že letecké odvetvie zaznamenalo vývoj, ktorý sa týkal najmä jeho organizácie, ako aj ekonomickej situácie a situácie v oblasti hospodárskej súťaže a že judikatúra vyplývajúca z rozsudku Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Aéroports de Paris/Komisia (T-128/98, Zb. s. II-3929), a z rozsudku Súdneho dvora z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia (C-82/01 P, Zb. s. I-9297, ďalej len spolu „rozsudky Aéroports de Paris“), od roku 2000 uznala, že prevádzkovatelia letísk vykonávajú hospodársku činnosť v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

15

Všeobecný súd v bodoch 108 až 116 napadnutého rozsudku zamietol aj tvrdenia žalobkýň týkajúce sa tvrdenej oddeliteľnosti výstavby letiskovej infraštruktúry a jej prevádzkovania. Po prvé najmä zdôraznil, že výstavba novej južnej dráhy bola predpokladom jej prevádzky, po druhé, že predmetné subjekty boli v tejto veci zhodné, po tretie, Komisia tým, že sa opierala o skutočnosť, že predmetnú infraštruktúru prevádzkuje FLH na obchodné účely, a že teda ide o infraštruktúru, ktorá sa používa na tieto účely, predložila dostatočné dôkazy, ktoré umožňujú potvrdiť väzbu medzi výstavbou a prevádzkou novej južnej dráhy, a po štvrté, že výstavba tejto novej južnej dráhy predstavuje činnosť, ktorá sa priamo viaže na prevádzku letiskovej infraštruktúry, a že skutočnosť, že určitú činnosť nezabezpečujú súkromné subjekty alebo nie je zisková, nie je relevantným kritériom na zamietnutie jej kvalifikácie ako hospodárskej činnosti.

16

Všeobecný súd nakoniec v bodoch 117 až 119 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenia žalobkýň, ktorých cieľom bolo spochybniť relevantnosť rozsudkov Aéroports de Paris predtým, ako dospel v bode 120 uvedeného rozsudku k záveru, že Komisia sa správne domnievala, že kapitálový vklad predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

17

Na zamietnutie štvrtého žalobného dôvodu, ktorý vzniesli žalobkyne vo veci T-455/08 a ktorý je založený na porušení zásad zákazu retroaktivity, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a rovnosti, Všeobecný súd v bodoch 157 až 164 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, neuplatnila usmernenia z roku 2005, ale uplatnila zásady vyplývajúce z rozsudkov Aéroports de Paris. Všeobecný súd v bodoch 166 až 172, 181 a 182 napadnutého rozsudku takisto zamietol výhrady založené na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a rovnosti, ako aj piaty žalobný dôvod prednesený v tejto veci a založený na porušení primárneho práva usmerneniami z roku 2005.

18

Všeobecný súd taktiež v bodoch 192 a 201 až 209 napadnutého rozsudku zamietol šiesty žalobný dôvody žalobkýň v uvedenej veci založený na procesnej vade, v rámci ktorého tieto žalobkyne subsidiárne tvrdili, že kapitálový vklad predstavuje štátnu pomoc, ktorá musí byť označená za „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999, ako aj siedmy žalobný dôvod, ktorý vzniesli v tej istej veci, založený na porušení rozdelenia právomocí vyplývajúceho zo Zmluvy ES.

19

Naopak, Všeobecný súd vyhovel ôsmemu žalobnému dôvodu vznesenému na podporu žaloby vo veci T-455/08, ktorý bol založený na rozporuplnom charaktere a nedostatočnom odôvodnení výšky pomoci. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 230 napadnutého rozsudku uviedol, že výška 350 miliónov eur uvedená vo výroku sporného rozhodnutia bola nesprávna vzhľadom na jeho odôvodnenia, lebo z nich vyplýva, že určité náklady súvisiace s úlohami verejnej služby nepredstavujú štátnu pomoc, čiže ich bolo treba odčítať od výšky kapitálového vkladu.

20

MF a FLH, ako aj ADV navrhujú, aby Súdny dvor:

21

Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a zaviazať odvolateľky na náhradu trov odvolacieho konania.

22

Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolateľky päť dôvodov založených po prvé na porušení článku 87 ods. 1 ES, po druhé na porušení zásad zákazu retroaktivity, ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, po tretie na porušení článku 1 písm. b) bodu v), článkov 17 a 18 nariadenia č. 659/1999, po štvrté na porušení rozdelenia právomocí vyplývajúcich zo Zmluvy ES a po piate na porušení povinnosti odôvodniť rozsudky.

23

Odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že kvalifikoval financovanie výstavby novej južnej dráhy ako štátnu pomoc, domnievajúc sa, že FLH sa má považovať v tejto súvislosti za podnik, keďže uvedená výstavba bola hospodárskou činnosťou v zmysle pravidiel v oblasti štátnej pomoci.

24

Podľa nich treba rozlišovať výstavbu leteckej infraštruktúry od jej prevádzky. Na rozdiel od požiadaviek ustálenej judikatúry súdov Únie, Všeobecný súd upustil od oddeleného preskúmania týchto činností a predpokladal, že tie boli neoddeliteľnými, pričom sa v bode 96 napadnutého rozsudku obmedzil na konštatovanie, že vzletové a pristávacie dráhy sú „zásadnými“ predpokladmi na hospodárske činnosti vykonávané prevádzkovateľom letiska a že výstavba takýchto dráh letisku umožňuje vykonávať jeho hlavné hospodárske činnosti. Všeobecný súd tak neoveril, či tieto činnosti sú odlíšiteľné, a prehliadol skutočnosť, že sa týkali rôznych subjektov a odvetví.

25

Na posúdenie, či ide o činnosť hospodárskej povahy, nie je dôležité, či táto činnosť predstavuje „predpoklad“ inej činnosti a nerozlišuje medzi hlavnými a vedľajšími činnosťami posudzovaného subjektu, pričom judikatúra vyžaduje posúdenie každej vykonávanej činnosti.

26

Okrem toho rozlíšenie medzi výstavbou a prevádzkou infraštruktúry predstavuje základnú zásadu praxe Komisie, a pokiaľ ide o letiská, vyplýva z bodu 12 oznámenia z roku 1994, ktoré nebolo usmerneniami z roku 2005 zrušené, ale len doplnené. Preto Všeobecný súd nesprávne vychádzal z toho, že Komisia nemala uplatniť oznámenie z roku 1994, hoci to nie je v rozpore s primárnym právom, keďže Zmluva ES neprideľuje riadnu právomoc Európskej únii v oblasti politiky infraštruktúr.

27

Navyše pri výklade primárneho práva súdy Únie nevyžadujú, aby sa na opatrenia týkajúce sa letiskovej infraštruktúry uplatňovali ustanovenia v oblasti štátnej pomoci, a domnievajú sa, že tie sa majú uplatniť, iba ak ide o prevádzku letiska. Odvolateľky sa v tejto súvislosti odvolávajú na už citované rozsudky Súdu prvého stupňa Aéroports de Paris/Komisia a na rozsudok zo 17. decembra 2008, Ryanair/Komisia (T-196/04, Zb. s. II-3643), pričom zdôrazňujú, že skutkové okolnosti prvého z týchto rozsudkov sa týkali činností veľkého medzinárodného letiska, ktorého hospodárska situácia je diametrálne odlišná od tej na regionálnom letisku, akým je Lipsko/Halle.

28

Všeobecný súd navyše v bode 115 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že nie je dôležité, že činnosť výstavby infraštruktúry nezabezpečujú súkromné subjekty, hoci existencia trhu predpokladá, že predmetná činnosť môže byť v zásade vykonávaná takýmito subjektmi. Všeobecný súd iba predpokladal hospodársku povahu výstavby novej južnej dráhy bez preskúmania tvrdení predložených na popretie existencie trhu pre túto činnosť alebo hospodárskej reality.

29

Výstavba letiskovej infraštruktúry pritom nemôže mať povahu hospodárskej činnosti z dôvodu absencie vyhliadok rentability, keďže na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku, presun nákladov výstavby na užívateľov prostredníctvom letiskových poplatkov nie je možný. Súkromní investori totiž nemôžu slobodne presunúť svoje náklady na užívateľov, lebo takéto poplatky musia byť schválené kompetentnými orgánmi spolkovej krajiny, v ktorej sa predmetné letisko nachádza, a kritériá na povolenie nijako nesúvisia s nákladmi na výstavbu letiskovej infraštruktúry. Výstavba takej infraštruktúry patrí teda k činnostiam, ktoré vždy boli a sú nevyhnutne vykonávané verejnými subjektmi.

30

ADV, ktorá je združením podnikov prevádzkujúcich nemecké letiská, sa tak ako odvolateľky domnieva, sa že je v rozpore s právom Únie kvalifikovať činnosť financovania alebo výstavby letiskových zariadení ako hospodársku činnosť.

31

Podľa tohto účastníka konania je funkčné rozlíšenie medzi výstavbou a prevádzkou takéhoto zariadenia nutné tak z právneho hľadiska, ako aj s ohľadom na skutkové okolnosti. Tvrdí najmä, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého je výstavba novej južnej dráhy nevyhnutná na prevádzku letiska a nemôže byť posúdená oddelene, je veľmi všeobecný a smeruje k tomu, že všetky činnosti, ktoré sú predpokladom pre činnosť prevádzky letiska, vrátane opatrení, ktoré spadajú pod výkon verejnej moci, sa považujú za hospodárske činnosti.

32

V praxi sa neuskutočňuje súkromné financovanie výstavby novej letiskovej infraštruktúry, minimálne nie na malých a stredných letiskách, a zapojenie súkromných podnikov sa obmedzuje na nadobudnutie a prevádzku už existujúcich alebo štátom vystavaných infraštruktúr. Napriek vývoju v leteckej oblasti stále nie je možné financovať výstavbu nákladnej letiskovej infraštruktúry z prevádzkových príjmov. Z dôvodu nedostatku rentability nejde teda o hospodársku činnosť.

33

ADV okrem toho tvrdí, že Všeobecný súd sa, nasledujúc názor Komisie, chybne a rozporuplne odvolal na rozsudky Aéroports de Paris. Záver, podľa ktorého hospodárska povaha výstavby letiskovej infraštruktúry vyplýva z hospodárskej povahy prevádzky, nemôže byť odvodený z tejto judikatúry. Ani Komisia, ani Všeobecný súd neodôvodnili právne akceptovateľným spôsobom, prečo by napriek oznámeniu z roku 1994 malo byť financovanie výstavby letiska podrobené preskúmaniu Komisiou. V skutočnosti predstavuje výstavba letiskovej infraštruktúry základný prvok služieb vo verejnom záujme, takže táto úloha typicky patrí do výkonu verejnej moci.

34

Komisia v zásade tvrdí, že téza obhajovaná odvolateľkami, podľa ktorej výstavba letiskovej infraštruktúry predstavuje činnosť, ktorú treba posúdiť nezávisle od prevádzky letiska, je zjavne nepresná. Od čias rozsudkov Aéroports de Paris je podľa nej totiž preukázané, že poskytnutie letiskových služieb za odplatu predstavuje hospodársku činnosť, na ktorú sa vzťahujú predpisy Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Náklady výstavby zariadení používaných prevádzkovateľom letiska sú teda investičnými nákladmi, ktoré bežne znáša komerčný podnik. Preto sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že FLH je podnikom a výstavba novej južnej dráhy predstavuje prvok neoddeliteľný od hospodárskej činnosti FLH.

35

Na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky, ktoré podporuje ADV, v podstate zopakovali argumentáciu, ktorú predniesli pred Všeobecným súdom, podľa ktorej výstavba alebo rozšírenie letiskovej infraštruktúry nie je hospodárska činnosť, ktorá spadá do pôsobnosti práva Únie v oblasti štátnej pomoci, takže ich financovanie z verejných prostriedkov nemôže predstavovať štátnu pomoc.

36

V rámci odvolania treba preskúmať, či Všeobecný súd porušil článok 87 ods. 1 ES tým, že rozhodol, že činnosť FLH ako prevádzkovateľa letiska Lipsko/Halle a príjemcu, spolu s MF, kapitálového vkladu určeného na výstavbu novej južnej dráhy mala, pokiaľ ide o túto výstavbu, hospodársku povahu, a že Komisia teda správne považovala uvedený kapitálový vklad za štátnu pomoc v zmysle tohto ustanovenia.

37

V prvom rade treba uviesť, ako to tvrdia odvolateľky a ADV, že oznámenie z roku 1994 uvádza v bode 12, že „realizácia projektov týkajúcich sa infraštruktúry (letiská, diaľnice, mosty atď.) je opatrením všeobecnej hospodárskej politiky, ktoré nemôže Komisia kontrolovať podľa ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci“.

38

Na zamietnutie tvrdení odvolateliek založených na tomto oznámení Všeobecný súd v bodoch 104 až 106 napadnutého rozsudku uviedol:

39

Tieto posúdenia Všeobecného súdu sú po právnej stránke správne. Komisia musela totiž s ohľadom na skutkové a právne okolnosti v čase prijatia rozhodnutia posúdiť kapitálový vklad v rámci právomocí, ktoré sú jej zverené článkom 88 ES. Všeobecný súd preto správne na jednej strane zamietol tvrdenia odvolateliek týkajúce sa oznámenia z roku 1994 a na druhej strane preskúmal žalobný dôvod, s ktorým sa na neho obrátili, preskúmajúc konkrétne vo svetle týchto skutočností a tohto oznámenia, či výstavba novej južnej dráhy predstavuje hospodársku činnosť.

40

Pokiaľ ide o to, či je činnosť prevádzky a výstavby neoddeliteľná, čo odvolateľky popierajú, Všeobecný súd po tom, čo v bode 89 napadnutého rozsudku poukázal na to, že hospodárskou činnosťou je akákoľvek činnosť pozostávajúca z ponúkania tovarov alebo služieb na danom trhu (rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C-49/07, Zb. s. I-4863, bod 21), najprv správne v bode 93 napadnutého rozsudku zdôraznil, že FLH v rámci prevádzky letiska Lipsko/Halle vykonáva hospodársku činnosť tým, že ponúka letiskové služby za odplatu, ktorá pochádza najmä z letiskových poplatkov (pozri rozsudok z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, už citovaný, bod 78) na trhu regionálnych letiskových služieb. Všeobecný súd určil v tejto súvislosti v rámci svojho voľného posúdenia skutkového stavu, ktoré nebolo odvolateľkami v rámci tohto odvolania napadnuté, že existenciu takéhoto trhu v predmetnej veci preukazuje skutočnosť, že letisko Lipsko/Halle konkurovalo iným regionálnym letiskám, pokiaľ ide o zriadenie európskeho leteckého uzla nákladnej letiskovej dopravy DHL.

41

Všeobecný súd ďalej v bode 94 napadnutého rozsudku konštatoval, že prevádzka novej južnej dráhy je súčasťou hospodárskej činnosti FLH, keďže Komisia v odôvodnení č. 177 sporného rozhodnutia naznačila, že FLH túto infraštruktúru prevádzkuje na obchodné účely a požaduje za jej používanie poplatky. Uviedol, ako to naznačila Komisia v odôvodnení č. 15 sporného rozhodnutia, že tieto poplatky sú hlavným zdrojom príjmov na financovanie tejto južnej dráhy, ktorá umožní rozšíriť jej kapacity a činnosť prevádzky letiska Lipsko/Halle.

42

Všeobecný súd nakoniec v bodoch 95 až 100 napadnutého rozsudku uviedol, že nie je vhodné oddeľovať výstavbu novej južnej dráhy od jej neskoršieho používania, pričom najmä v bode 99 tohto rozsudku zdôraznil, že výstavba uvedenej dráhy nepatrí vzhľadom na svoju povahu a predmet pod výsady verejnej moci, čo ani odvolateľky výslovne netvrdili. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Všeobecný súd vyhovel dôvodu zrušenia založenému na rozporuplnej povahe a nedostatočnom odôvodnení výšky pomoci, keď v bodoch 225 a 226 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia v odôvodneniach č. 182 a 183 sporného rozhodnutia pripustila, že určité náklady, a to náklady vzťahujúce sa na bezpečnostnú a policajnú spoluprácu, opatrenia protipožiarnej ochrany a verejnej bezpečnosti, prevádzkovú bezpečnosť, nemeckú meteorologickú službu, ako aj kontrolu letovej prevádzky súvisiacu s kapitálovým vkladom, spadajú do kompetencie orgánov verejnej správy, a nemôžu teda predstavovať štátnu pomoc.

43

Z týchto úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že výstavba novej južnej dráhy FLH predstavuje hospodársku činnosť, a že teda kapitálový vklad okrem výdavkov spojených s plnením verejných úloh, ktoré sa od tejto sumy odpočítajú, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

44

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky podporené AVD, sa totiž javí, že na účely určenia, či výstavba novej južnej dráhy mohla byť kvalifikovaná Komisiou ako hospodárska činnosť, Všeobecný súd v súlade s judikatúrou (pozri rozsudky z 19. januára 1994, SAT Fluggesellschaft, C-364/92, Zb. s. I-43, bod 19; z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, už citovaný, bod 75, a MOTOE, už citovaný, bod 25) pristúpil k preskúmaniu tejto činnosti a zisťoval, akú mala povahu. So zreteľom na konkrétne okolností a bez dopustenia sa nesprávneho právneho posúdenia tak nielen predpokladal, ale aj preukázal, že táto činnosť nemôže byť oddelená od prevádzky letiskovej infraštruktúry FLH, ktorá predstavuje hospodársku činnosť, pričom výstavba novej južnej dráhy ako taká vo zvyšku nespadá svojou povahou a predmetom pod výsady verejnej moci.

45

Tento záver nemôže byť spochybnený ani ďalšími tvrdeniami prednesenými odvolateľkami a ADV.

46

Po prvé treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého sa výstavba letiskovej infraštruktúry a prevádzka letiska týkajú rôznych subjektov a odvetví, keďže ako Všeobecný súd jasne konštatoval v bode 111 napadnutého rozsudku, čo nebolo spochybnené v tomto odvolaní, dotknuté subjekty boli v tomto prípade tie isté.

47

Po druhé nie je dôležité, že Všeobecný súd v bodoch 96, 110 a 111 napadnutého rozsudku uviedol, že „pristávacie a odletové dráhy sú základným predpokladom hospodárskych činností vykonávaných prevádzkovateľom letiska“, že „cieľ výstavby pristávacej dráhy súvisí s hlavnou hospodárskou činnosťou letiska“ a že „výstavba a rozšírenie dráhy sú podmienky, ktoré predchádzajú jej prevádzkovaniu“. Tieto úvahy nie sú síce vhodné na preukázanie hospodárskej povahy uskutočňovanej činnosti výstavby letiskovej infraštruktúry, pretože sú všeobecné a takisto by sa mohli vzťahovať na určité činnosti spadajúce pod výkon výsad verejnej moci. Nemenia však nič na právnom odôvodnení úvah Všeobecného súdu uvedených v bodoch 40 až 42 tohto rozsudku, z ktorých v danom prípade vyplýva, že výstavba novej južnej dráhy predstavuje hospodársku činnosť.

48

Po tretie ako odpoveď na tvrdenie ADV, že výstavba letiskovej infraštruktúry predstavuje základný prvok služieb verejného záujmu, a teda predstavuje typickú verejnú úlohu, stačí uviesť, že Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku konštatoval, že samé odvolateľky výslovne netvrdili, že výstavba novej južnej dráhy spadá sama osebe pod výsady verejnej moci.

49

Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého výstavba letiskovej infraštruktúry nemôže byť zabezpečená súkromnými subjektmi, keďže neexistuje trh pre tento druh činností z dôvodu absencie vyhliadok rentability, Všeobecný súd ho v bode 114 napadnutého rozsudku odmietol, pričom zdôraznil, že ako vyplývalo s jeho predošlých úvah, výstavba novej južnej dráhy je činnosťou priamo spojenou s prevádzkou letiska, ktorá je hospodárskou činnosťou. Keďže to bolo preukázané, Všeobecný súd tak nemusel skúmať, či existoval špeciálny trh pre činnosť výstavby letiskovej infraštruktúry.

50

Okrem toho Všeobecný súd v bode 115 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že skutočnosť, či ide o hospodársku činnosť, navyše nezávisí od toho, či je zabezpečená súkromnými subjektmi, alebo je rentabilná. Ako totiž pripomenul Všeobecný súd v bodoch 88 a 89 tohto rozsudku, podľa ustálenej judikatúry jednak pojem podnik v kontexte práva hospodárskej súťaže zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od jeho právneho postavenia a spôsobu financovania a jednak hospodárskou činnosťou je akákoľvek činnosť pozostávajúca z ponúkania tovarov alebo služieb na danom trhu (pozri najmä rozsudky z 24. októbra 2002, Aéroports de Paris/Komisia, už citovaný, bod 75; MOTOE, už citovaný, body 21 a 22, ako aj z 26. marca 2009, SELEX Sistemi Integrati/Komisia, C-113/07 P, Zb. s. I-2207, bod 69). Z toho vyplýva, že hospodárska povaha činnosti nezávisí od súkromného alebo verejného postavenia subjektu, ktorý ju vykonáva, ani od rentability tejto činnosti.

51

Navyše na vysporiadanie sa s tvrdeniami prednesenými v tejto súvislosti odvolateľkami, pokiaľ ide o výšku letiskových poplatkov, treba pripomenúť, že tak, ako je uvedené v bode 41 tohto rozsudku, v tomto prípade Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku rozhodol, že letiskové poplatky sú hlavným zdrojom príjmov na financovanie novej južnej dráhy, ako uviedla Komisia v odôvodnení č. 15 sporného rozhodnutia. Toto skutkové zistenie, z ktorého na rozdiel od tvrdení odvolateliek vyplýva, že náklady za výstavbu tejto dráhy sa sčasti vyberajú od užívateľov, nepredstavuje právnu otázku okrem prípadu skreslenia skutkového stavu alebo dôkazov, čo sa v danom prípade netvrdilo, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdneho dvora v rámci odvolania (pozri najmä v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C-487/06 P, Zb. s. I-10515, bod 97 a citovanú judikatúru).

52

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý čiastočne ako neprípustný a čiastočne ako nedôvodný.

53

Odvolateľky podporené ADV sa domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že Komisia neuplatnila usmernenia z roku 2005. Podľa nich, keďže ich Komisia uplatnila de facto, Všeobecný súd tým, že to odmietol uznať, porušil zásady retroaktivity, ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty.

54

Pokiaľ ide najprv o prvú z týchto zásad, odvolateľky zdôrazňujú, že rozhodnutie o kapitálovom vklade v prospech FLH bolo prijaté v čase, keď sa výlučne uplatňovalo oznámenie z roku 1994. Až koncom roka 2005 sa uskutočnila zmena politiky Komisie, ktorá nezrušila uvedené oznámenie, ale ho doplnila usmerneniami z roku 2005. Tie výslovne vylučujú akékoľvek retroaktívne uplatnenie.

55

Ďalej, pokiaľ ide o namietané porušenie zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, odvolateľky tvrdia, že na rozdiel od úvah Všeobecného súdu uvedených v bode 167 napadnutého rozsudku neexistovala pred prijatím rozhodnutia zo 4. novembra 2004 o výstavbe a financovaní novej južnej dráhy rozhodovacia prax odchyľujúca sa od oznámenia z roku 1994 ani judikatúra rozhodujúca o uplatniteľnosti pravidiel v oblasti štátnej pomoci pri financovaní výstavby letiskovej infraštruktúry, takže náhly vývoj prístupu Komisie bol nepredvídateľný.

56

Analýza rozhodnutí prijatých Komisiou v prípade opatrení financovania letiskovej infraštruktúry totiž podľa nich potvrdzuje, že pred zverejnením usmernení z roku 2005 táto inštitúcia neprijala žiadne rozhodnutie v tomto zmysle. Tieto opatrenia posudzovala výslovne ako všeobecné opatrenia hospodárskej politiky nespadajúce do pôsobnosti ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci, a to aj po vyhlásení rozsudkov Aéroports de Paris. Až vo svojich rozhodnutiach z 19. januára 2005 týkajúcich sa štátnej pomoci N 644i/2002 (Nemecko – Výstavba a rozvoj regionálnych letísk) a z 20. apríla 2005 týkajúcich sa štátnej pomoci N 355/2004 vo vzťahu k letisku Antverpy vzala Komisia prvýkrát do úvahy tieto ustanovenia na výstavbu a rozvoj letiskovej infraštruktúry, pričom poukázala na zásadu ich neuplatniteľnosti. Aj za predpokladu, že tieto rozhodnutia by boli relevantné, však nemohli otriasť legitímnou dôverou dotknutých hospodárskych subjektov, keďže neboli zverejnené v plnom znení v Úradnom vestníku Európskej únie, ale neskoršie na internetovej stránke Komisie iba v jazyku konania.

57

Všeobecný súd sa v tejto súvislosti mylne odvolával na už citované rozsudky Aéroports de Paris a Ryanair/Komisia, ktoré sa týkali len prevádzky takýchto infraštruktúr, potom na rozhodnutie Komisie z 13. marca 2001 o štátnej pomoci N 58/2000 (Taliansko – Podpora piemontského letiskového systému, ďalej len „rozhodnutie Komisie z 13. marca 2001“), ktoré nijako nespochybnilo, že opatrenia financovania letiskovej infraštruktúry predstavujú opatrenia všeobecnej politiky, a nakoniec na oznámenie urobené nemeckou vládou o štátnej pomoci N 644i/2002, ktoré sa netýkalo individuálneho opatrenia, ale schémy štátnej pomoci. Členské štáty pritom často oznamujú ich vnútroštátnu právnu úpravu Komisii z dôvodu právnej istoty, dokonca aj keď sa domnievajú, že táto úprava neobsahuje žiadnu štátnu pomoc.

58

Odvolateľky na pojednávaní dodali, že rozsudky Aéroports de Paris a rozhodnutie Komisie z 13. marca 2001 boli predmetom len skráteného zverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, neboli k dispozícii v nemeckom jazyku na internetovej stránke Komisie a výmena korešpondencie medzi Komisiou a členskými štátmi nebola zverejnená.

59

Nakoniec odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu, že nevykonal preskúmania tvrdení, ktoré uplatnili s ohľadom na zákonnosť usmernení z roku 2005. Okrem toho, keďže sú v rozpore s primárnym právom v tom, že kvalifikujú výstavbu letiskovej infraštruktúry ako hospodársku činnosť, sú vnútorne rozporuplné, lebo potvrdzujú oznámenie z roku 1994 a zároveň sa od neho odlišujú, čím porušujú zásadu právnej istoty.

60

Komisia popiera všetky tieto tvrdenia, pretože podľa nej neobstoja pri jednoduchom výklade sporného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že toto rozhodnutie nie je na účely preukázania existencie štátnej pomoci založené na usmerneniach z roku 2005, ale na článku 87 ods. 1 ES, tak ako bol vyložený v rozsudkoch Aéroports de Paris. Uvádza, že s ohľadom na vyjasnenie pojmu štátna pomoc, ktorý je objektívnym právnym pojmom, ako bolo poskytnuté týmito rozsudkami, nemôže už uplatniť bod 12 oznámenia z roku 1994 bez toho, aby porušila tento článok.

61

Navyše v súvislosti s rozsudkami Aéroports de Paris a rozhodovacou praxou, ktorá nasledovala po rozsudkoch, neexistoval podľa Komisie na konci roku 2004 legitímny dôvod domnievať sa, že by financovanie vzletovej a pristávacej letiskovej dráhy štátom nemohlo v nijakom prípade predstavovať štátnu pomoc. Zásada ochrany legitímnej dôvery nebola teda porušená. Okrem toho, keďže usmernenia z roku 2005 neboli uplatnené, časť odvolacieho dôvodu týkajúca sa porušenia zásady právnej istoty je zjavne bezpredmetná.

62

Pokiaľ ide v prvom rade o výhradu založenú na žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia zásady zákazu retroaktivity, Všeobecný súd v bodoch 157 až 160 napadnutého rozsudku uviedol:

63

V bode 161 napadnutého rozsudku Všeobecný súd navyše uviedol, že vyjadrenie v odôvodnení 174 sporného rozhodnutia, že Komisia vzhľadom na vývoj v odvetví letísk vo svojich usmerneniach z roku 2005 „rozšírila“ postup uplatnený v rozsudkoch Aéroports de Paris na všetky typy letísk, neumožňuje domnievať sa, že Komisia v predmetnej veci uplatnila uvedené usmernenia. Všeobecný súd v bodoch 162 a 163 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nepoužila usmernenia z roku 2005 ani v rámci jej preskúmania kritérií hospodárskych výhod a pripísateľnosti štátu, a teda v bode 164 tohto rozsudku dospel k záveru, že pokiaľ ide o kvalifikáciu kapitálového vkladu ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, Komisia neuplatnila usmernenia z roku 2005. Preto túto výhradu zamietol.

64

Všeobecný súd sa tak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Na jednej strane, ako to vyplýva z preskúmania prvého odvolacieho dôvodu, správne vychádzal z dôvodov prevzatých v bode 38 tohto rozsudku, že Komisia sa mohla odchýliť od oznámenia z roku 1994. Na druhej strane takisto správne v podstate konštatoval, že Komisia neuplatnila usmernenia roku 2005 na kvalifikáciu kapitálového vkladu ako štátnej pomoci, ale posúdila ho opierajúc sa o závery, ktoré vyvodila z rozsudkov Aéroports de Paris, čo sa týka uplatnenia článku 87 ods. 1 ES.

65

Je teda takisto správne, že Všeobecný súd nepreskúmal tvrdenia prednesené odvolateľkami v súvislosti so zákonnosťou usmernení z roku 2005, keďže v bode 182 napadnutého rozsudku rozhodol, že príslušné výhrady sú irelevantné.

66

Po druhé, pokiaľ ide o výhrady týkajúce sa porušenia zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, Všeobecný súd ich v bode 166 napadnutého rozsudku zamietol z dôvodu, že vychádzajú z chybného predpokladu, že usmernenia z roku 2005 sa uplatnili retroaktívne. V bode 167 uvedeného rozsudku navyše uviedol:

„V každom prípade nie sú tieto výhrady dôvodné. Judikatúra [Aéroports de Paris], z ktorej vyplýva, že prevádzkovanie letiska je hospodárskou činnosťou, je z roku 2000. Navyše rozsudok Ryanair/Komisia [už citovaný], ktorý sa týkal situácie predchádzajúcej usmerneniam z roku 2005, potvrdil judikatúru [Aéroports de Paris] v kontexte prevádzkovania regionálneho letiska. Okrem toho z rozhodnutia Komisie [z 13. marca 2001] vyplýva, že Komisia k tomuto dátumu nevylučuje, že opatrenie v prospech rozvoja regionálnej letiskovej infraštruktúry môže prípadne predstavovať štátnu pomoc. V tomto rozhodnutí, ktoré sa na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, týkalo tiež financovania letiskovej infraštruktúry, sa Komisia v podstate domnievala, ako vyplýva z odôvodnenia č. 17, že ak by sa predmetné opatrenie považovalo za štátnu pomoc, bolo by zlučiteľné so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. c) ES. Napokon treba uviesť, že ak nemecké orgány oznámili v roku 2002 štátnu pomoc N 644i/2002 z dôvodu právnej istoty, ako uvádzajú žalobkyne…, znamená to, že anticipovali možnosť, že predmetné opatrenia, ktorých cieľom bolo zlepšiť regionálne letiskové infraštruktúry, by mohli byť štátnou pomocou. Okrem toho v rámci konania týkajúceho sa uvedenej pomoci Komisia v podstate nemeckým orgánom 30. júna 2003 s odkazom na judikatúru [Aéroports de Paris] oznámila, že nie je isté, že ‚pomoc na výstavbu a rozvoj regionálnych letísk možno… považovať za všeobecné opatrenie týkajúce sa infraštruktúry, ktoré nie je relevantné, pokiaľ ide o štátnu pomoc‘.“

67

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ako to správne konštatoval Všeobecný súd v bode 166 napadnutého rozsudku, že argumentácia odvolateliek v rámci týchto výhrad vychádza z chybného predpokladu, že Komisia v spornom rozhodnutí vykonala retroaktívne uplatnenie usmernení z roku 2005. Je teda správne, že Všeobecný súd zamietol výhrady v bode 169 napadnutého rozsudku.

68

Zvyšná časť, pokiaľ tie isté tvrdenia smerujú k spochybneniu bodu 167 napadnutého rozsudku, musí byť zamietnutá ako bezvýznamná, ak sa týka doplňujúcich dôvodov uvedeného rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C-431/07 P, Zb. s. I-2665, bod 148 a citovanú judikatúru).

69

V dôsledku toho treba zamietnuť druhý odvolací dôvod ako čiastočne bezpredmetný a čiastočne nedôvodný.

70

Podľa odvolateliek podporených ADV, ak by sa mal kapitálový vklad vôbec považovať za štátnu pomoc, musel by byť v každom prípade kvalifikovaný ako existujúca štátna pomoc, pretože v čase prijatia rozhodnutia o rozšírení letiska Lipsko/Halle v priebehu roka 2004 neexistoval trh, regionálne letiská nevykonávali hospodárske činnosti a nekonkurovali iným letiskám. Sporné opatrenie sa tak stalo štátnou pomocou iba z dôvodu neskoršieho vývoja na leteckom trhu. Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zamietol žalobný dôvod, ktorý bol doplňujúci k hlavnému.

71

Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod je zjavne nedôvodný. Na jednej strane sa situácia na trhu už v čase udelenia kapitálového vkladu zásadne zmenila, takže ho treba považovať za novú štátnu pomoc. Na druhej strane sa článok 1 písm. b) bod v), ako aj články 17 a 18 nariadenia č. 659/1999 uplatňovali iba na schémy štátnej pomoci.

72

Treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 191 až 193 napadnutého rozsudku po tom, čo uviedol dôvody, pre ktoré sa domnieval, že sporný kapitálový vklad bol poskytnutý v čase, keď už Komisia oznámila, že takéto financovanie môže predstavovať štátnu pomoc, uviedol:

73

Týmto odvolacím dôvodom pritom odvolateľky vôbec netvrdia, že by odôvodnenie malo jednu alebo viaceré právne vady alebo obsahovalo skreslenie skutkových okolností, ale sa obmedzujú na spochybnenie, pričom v podstate opakujú tvrdenia už prezentované na prvom stupni, posúdenia skutkového stavu vykonaného Všeobecným súdom v bode 191 napadnutého rozsudku, tvrdiac, že v čase prijatia rozhodnutia o rozšírení letiska Lipsko/Halle v priebehu roka 2004 neexistoval trh.

74

Z toho vyplýva, že odvolateľky sa v skutočnosti touto argumentáciou snažia o dosiahnutie opätovného preskúmania žaloby podanej na Všeobecnom súde, ako aj posúdenia skutkového stavu v napadnutom rozsudku, na čo nemá Súdny dvor v rámci tohto odvolania právomoc (pozri citovanú judikatúru v bode 51 tohto rozsudku a rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C-352/98 P, Zb. s. I-5291, body 34 a 35, ako aj z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C-76/01 P, Zb. s. I-10091, body 46 a 47).

75

Tretí odvolací dôvod musí byť teda zamietnutý ako neprípustný.

76

Odvolateľky podporené ADV tvrdia, že Všeobecný súd sa v bode 203 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že Komisia neprekročila svoje právomoci tým, že kvalifikovala kapitálový vklad ako štátnu pomoc. Nezohľadnil skutočnosť, že rozhodnutie týkajúce sa výstavby dopravnej infraštruktúry predstavuje rozhodnutie v oblasti územného plánovania, prijaté na základe ustanovení verejného práva členského štátu. Všeobecný súd tým, že podriadil financovanie rozšírenia infraštruktúry právu štátnej pomoci, prisúdil Komisii právomoci, ktoré by obmedzovali výsady členských štátov v oblasti územného plánovania. To je navyše v rozpore so zásadou subsidiarity.

77

Podľa Komisie Všeobecný súd správne konštatoval, že článok 88 ES oprávňuje Komisiu preskúmať a kontrolovať štátnu pomoc, ba jej ukladá takú povinnosť, a že preskúmanie zlučiteľnosti štátnej pomoci so spoločným trhom spadá do jej výlučnej právomoci. Podľa nej je teda argumentácia odvolateliek nedôvodná.

78

Z preskúmania prvého odvolacieho dôvodu vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že kapitálový vklad predstavoval štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Preto Všeobecný súd sa takisto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na zamietnutie pred ním vzneseného dôvodu založeného na porušení rozdelenia právomocí vyplývajúcich zo Zmluvy ES uviedol v bodoch 203 až 205 napadnutého rozsudku toto:

„203   V predmetnej veci, pokiaľ ide… o výhradu, podľa ktorej Komisia porušila právomoci členských štátov, treba uviesť, že ako vyplýva z posúdenia prvého žalobného dôvodu, Komisia nepochybila, keď sa domnievala, že kapitálový vklad predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Z tohto dôvodu ich mohla posúdiť podľa druhého a tretieho odseku uvedeného článku… V tomto smere teda neporušila právomoci členských štátov.

204   Pokiaľ ide o tvrdenie, že regionálna a hospodárska politika, do ktorých patrí úprava južnej dráhy, patria do výlučnej právomoci členských štátov, treba konštatovať, že ak sa to aj preukáže, nemôže táto okolnosť zbaviť Komisiu jej právomoci preskúmať štátnu pomoc, ktorú jej priznávajú články 87 ES a 88 ES, za predpokladu, že financovanie poskytnuté v rámci uvedených politík predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

205   Nakoniec, pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia nie je schopná zaistiť lepšiu kontrolu, než akú možno vykonať na vnútroštátnej úrovni, ako to vyžaduje článok 5 ods. 2 ES, treba konštatovať, že toto tvrdenie nie je relevantné, lebo je preukázané, že Komisia mala podľa Zmluvy ES právomoc skúmať opatrenia, o ktoré išlo vo veci samej, keďže išlo o štátnu pomoc.“

79

Keďže Všeobecný súd konštatoval, že Komisia správne rozhodla, že sporné opatrenie predstavovalo štátnu pomoc, mohol takisto z toho vyvodiť, že Komisia týmto opatrením vykonala kontrolu, ktorú jej zveruje článok 88 ES, a neprekročila tak svoje právomoci, a teda ani tie, ktoré sú zverené Únii. Keďže navyše posúdenie zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie pod dohľadom súdov Únie (pozri najmä v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., C-17/91, Zb. s. I-6523, bod 30, ako aj z 23. marca 2006, Enirisorse, C-237/04, Zb. s. I-2843, bod 23), Všeobecný súd správne rozhodol, že Komisia neporušila zásadu subsidiarity.

80

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

81

Odvolateľky podporené ADV vytýkajú napadnutému rozsudku, že má medzery, keďže Všeobecný súd vychádza z toho, že ide o hospodársku činnosť, pričom sa odvolávajú jedine na sporné rozhodnutie bez preskúmania opačných tvrdení, ktoré uviedli, a bez preskúmania hospodárskej skutočnosti.

82

Komisia poznamenáva, že Všeobecný súd dôsledne preskúmal tvrdenia založené na údajnom porušení článku 87 ods. 1 ES. Podľa nej teda splnil povinnosť odôvodnenia rozsudkov.

83

Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodňovať rozsudky vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa na konanie pred Všeobecným súdom uplatňuje na základe článku 53 ods. 1 toho istého štatútu a článku 81 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Podľa ustálenej judikatúry z odôvodnenia rozsudku Všeobecného súdu musia byť jasne a nepochybne zrejmé jeho úvahy, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol vykonať svoje súdne preskúmanie (pozri rozsudok zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C-280/08 P, Zb. s. I-9555, body 135 a 136).

84

Všeobecný súd splnil túto požiadavku tým, že jasne a jednoznačne v bodoch 87 až 121 napadnutého rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré zamietol tvrdenia odvolateliek, a rozhodol, že Komisia správne posúdila, že kapitálový vklad predstavoval štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

85

Keďže piaty a zároveň posledný odvolací dôvod nebol dôvodný, treba odvolanie zamietnuť.

86

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľky nemali vo svojom odvolaní úspech, znášajú vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v súlade s jej návrhmi.

87

V súlade s článkom 184 ods. 4 toho istého rokovacieho poriadku znáša ADV, vedľajší účastník konania pred Súdnym dvorom, svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol a vyhlásil: