—

D. P. O’Brien, v zastúpení: R. Allen, QC, a R. Crasnow, barrister,

—

Council of Immigration Judges, v zastúpení: I. Rogers, barrister,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Behzadi-Spencer, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci T. Ward, QC,

—

Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci B. Doherty, barrister,

—

lotyšská vláda, v zastúpení: M. Borkoveca, Z. Rasnača a I. Kalniņš, splnomocnení zástupcovia,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas uzavretej 6. júna 1997 (ďalej len „rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas“), ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, 1998, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998 (Ú. v. ES L 131, s. 10; Mim. vyd. 05/003, s. 278) (ďalej len „smernica 97/81“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Dermodom Patrickom O’Brienom, vykonávajúcim funkciu Queen’s Counsel a kedysi pôsobiacim ako recorder na Crown Court a Ministry of Justice, predtým Department for Constitutional Affairs, týkajúceho sa odmietnutia Ministry of Justice priznať mu starobný dôchodok vypočítaný podľa pravidla pro rata temporis zo starobného dôchodku sudcu na plný úväzok, ktorý odíde do dôchodku vo veku 65 rokov a ktorý vykonával rovnakú prácu ako on.

3

V súlade so smernicou 98/23 bola Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska predĺžená lehota na prebratie tejto smernice do 7. apríla 2000.

4

Článok 1 smernice 97/81 spresňuje, že jej cieľom je vykonať rámcovú dohodu o práci na kratší pracovný čas.

5

Odôvodnenie č. 11 tejto smernice stanovuje:

„keďže zmluvné strany si želali uzatvoriť rámcovú dohodu o práci na kratší pracovný čas, stanovujúcu všeobecné zásady a minimálne požiadavky na pracujúcich na kratší pracovný čas; keďže preukázali svoju túžbu stanoviť všeobecný rámec na odstraňovanie diskriminácie pracujúcich na kratší pracovný čas a prispieť k rozvoju potenciálu práce na kratší pracovný čas, ktorý bude prijateľný rovnako pre zamestnávateľov, ako aj pracovníkov“.

6

Odôvodnenie č. 16 uvedenej smernice znie takto:

„keďže, čo sa týka pojmov použitých v rámcovej dohode [o práci na kratší pracovný čas], ktoré v nej nie sú zvlášť definované, táto smernica ponecháva členským štátom voľnosť definovať tieto pojmy v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a praxou, ako platí pre ostatné smernice o sociálnej politike, používajúce podobné termíny, za podmienky, že uvedené definície budú rešpektovať obsah rámcovej dohody“.

7

Ustanovenia rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktoré sú relevantné na účely prejednávanej veci, znejú:

„Doložka 1: Účel

Účelom tejto rámcovej dohody je:

Doložka 2: Rozsah

Doložka 3: Definície

Na účely tejto dohody:

…

Doložka 4: Zásada nediskriminácie

…“

8

Spojené kráľovstvo prebralo smernicu 97/81 a rámcovú dohodu o práci na kratší pracovný čas do vnútroštátneho práva vyhláškou o pracovníkoch zamestnaných na kratší pracovný čas (o zamedzení nevýhodnejšieho zaobchádzania) z roku 2000 [Part-time Workers (Prevention of Less Favourable Treatment) Regulations 2000, ďalej len „vyhláška o práci na kratší pracovný čas“], ktorá bola prijatá 8. júna 2000 a nadobudla účinnosť 1. júla 2000.

9

Článok 1 bod 2 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas obsahuje najmä tieto definície:

„‚pracovná zmluva‘ znamená výslovnú alebo konkludentnú zmluvu o poskytovaní služieb alebo o odbornej príprave bez ohľadu na to, či je (v prípade, ak je výslovná) uzatvorená v ústnej alebo písomnej forme;

‚pracovník‘ znamená jednotlivca, ktorý uzavrel jednu zo zmlúv uvedených ďalej alebo ktorý podľa nej pracuje alebo (pokiaľ táto vyhláška nestanovuje inak), ak sa pracovný pomer skončil, pracoval podľa:

10

Článok 5 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas zakazuje neodôvodnené nevýhodnejšie zaobchádzanie s pracovníkmi na kratší pracovný čas.

11

V časti IV tejto vyhlášky, nazvanej „Osobitné skupiny osôb“, článok 12 s názvom „Štátna služba“ v odseku 1 stanovuje, že uvedená vyhláška sa na štátnu službu a štátnych zamestnancov uplatňuje rovnako ako na iné pracovné pomery a iných zamestnancov alebo pracovníkov. Odsek 2 tohto článku spresňuje, že pod „štátnou službou“ sa rozumie pracovný pomer pre štátny orgán alebo akéhokoľvek úradníka alebo orgán, ktorý vykonáva v mene štátu funkcie zverené zákonom, alebo na jeho účely.

12

Článok 17 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas, nazvaný „Osoby vykonávajúce sudcovské funkcie“, však stanovuje, že táto vyhláška sa nevzťahuje na „jednotlivca, ktorý vykonáva sudcovskú funkciu, ak dostáva odmenu za odpracované dni“.

13

Článok 21 zákona o súdoch z roku 1971 (Courts Act 1971) v pôvodnom znení stanovoval:

„1.   Jej veličenstvo môže podľa potreby vymenovať odborne spôsobilé osoby, ktoré sa nazývajú ‚recorders‘, za sudcov na kratší pracovný čas na Crown Court a poveriť ich výkonom iných súdnych funkcií podľa tohto alebo iného zákona.

2.   Do funkcie ‚recorder‘ môže byť vymenovaná iba osoba, ktorú jej veličenstvu odporučí Lord Chancellor a ktorá pôsobila aspoň desať rokov ako barrister alebo solicitor.

3.   Pri vymenovaní osoby do funkcie ‚recorder‘ sa určí doba, na ktorú sa táto osoba vymenúva, ako aj počet a dĺžka období počas tejto doby, počas ktorých sa od nej bude žiadať, aby bola k dispozícii na prebratie povinností vyplývajúcich z funkcie ‚recorder‘.

…

7.   Z prostriedkov poskytnutých parlamentom sa osobám, ktoré vykonávajú funkciu ‚recorder‘, vypláca odmena a príspevky, ktoré určí Lord Chancellor so súhlasom ministra pre verejnú službu.“

14

Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, režim starobného dôchodku v sudcovských povolaniach sa v zásade riadi zákonom o sudcovských povolaniach z roku 1981 (Judicial Pensions Act 1981) v znení zákona o dôchodkoch a starobnom dôchodku v sudcovských povolaniach z roku 1993 (Judicial Pensions and Retirement Act 1993). V súlade s článkom 1 ods. 6 tohto zákona v znení neskorších predpisov sa ako „sudcovská funkcia spĺňajúca požadované podmienky“ na vznik nárokov z režimu starobného dôchodku sudcovských povolaní chápe akákoľvek funkcia uvedená v prílohe 1 daného zákona, ak sa za výkon tejto funkcie poskytuje mzda. Vnútroštátny súd navyše spresňuje, že neexistuje nijaké výslovné ustanovenie týkajúce sa starobného dôchodku recorderov alebo iných sudcov, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni.

15

Zo spisu vyplýva, že Spojené kráľovstvo prijalo opatrenia v súlade s doložkou 2 bodom 2 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas.

16

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že v Spojenom kráľovstve sú sudcovia z historického hľadiska považovaní za „osoby vykonávajúce funkciu“ a výkon ich práce sa neriadi pracovnou zmluvou.

17

Od prijatia zákona o súdoch z roku 1971 sa počet sudcov na kratší pracovný čas podstatne zvýšil. Medzi týmito sudcami treba rozlišovať tých, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, akými sú recorderi ako D. P. O’Brien, a tých, ktorí poberajú mzdu. Recorderi pracujú najmä na Crown Courts. Ich denná odmena zodpovedá 1/20 mesačnej mzdy Circuit Judge pracujúceho na plný úväzok. Na rozdiel od sudcov na plný úväzok a sudcov na kratší pracovný čas poberajúcich mzdu recorderi nemajú nárok na starobný dôchodok.

18

D. P. O’Brien bol v roku 1962 zapísaný do komory a v roku 1983 vymenovaný za Queen’s Counsel. Od roku 1978 pracoval ako recorder až do odchodu do dôchodku v roku 2005 po dovŕšení veku 65 rokov. Vtedy na základe smernice 97/81 a vyhlášky o práci na kratší pracovný čas požiadal o priznanie starobného dôchodku vypočítaného podľa pravidla pro rata temporis zo starobného dôchodku Circuit Judge na plný úväzok, ktorý odíde do dôchodku v rovnakom momente. Department for Constitutional Affairs jeho žiadosť zamietlo s tým, že D. P. O’Brien nemá nárok na starobný dôchodok.

19

D. P. O’Brien teda v septembri 2005 podal žalobu na Employment Tribunal. Tento súd jeho žalobe vyhovel, ale v odvolacom konaní ju Employment Appeal Tribunal zamietol z dôvodu, že bola podaná po uplynutí lehoty. Neskôr však uvedený súd rozhodol, že o veci samej a o otázke lehoty by mal rozhodnúť Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), keďže išlo o otázky zásadného právneho významu („test case“). V decembri 2008 Court of Appeal vyhovel dovolaniu D. P. O’Briena v otázke lehoty, ale nariadil, aby Employment Tribunal zamietol žalobu vo veci samej. D. P. O’Brien sa odvolal na Supreme Court of the United Kingdom.

20

Tento súd uvádza, že sudcovská funkcia je jednou z najstarších a najdôležitejších funkcií vo vnútroštátnom práve. Zdôrazňuje tiež, že recorder sa vyznačuje vysokou mierou nezávislosti rozhodovania a neriadi sa pokynmi žiadneho nadriadeného subjektu, čo sa týka spôsobu, ako má vykonávať svoju funkciu sudcu. Supreme Court of the United Kingdom však zdôrazňuje, že podľa jeho názoru má funkcia sudcu väčšinu vlastností, ktoré sú typické pre pracovnoprávny vzťah.

21

Supreme Court of the United Kingdom vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora dospel k záveru, že neexistuje jednotná definícia pojmu „pracovník“. Poznamenáva tiež, že cieľom doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas v spojení s odôvodnením č. 16 smernice 97/81 je, aby sa na výklad pojmu „pracovník“ vzťahovalo vnútroštátne právo, avšak toto právo nemá vylučovať zásady, ktoré sú základom práva Únie, tak, že by bránilo ich uplatňovaniu.

22

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa má prípustnosť odchýlky vnútroštátnej normy od prípadnej normy práva Únie posúdiť na základe niektorých alebo všetkých týchto aspektov: po prvé počtu dotknutých osôb, po druhé osobitného postavenia sudcov, pri ktorých výkone práce je nezávislosť rozhodovania základným znakom, a po tretie viac-menej zámernosti povahy tejto odchýlky. V súvislosti s týmto posledným aspektom Supreme Court of the United Kingdom pripomína, že vylúčenie sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, na základe článku 17 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas sa do určitej miery javí ako zámerné vylúčenie konkrétnej kategórie, zatiaľ čo ich kolegovia na plný úväzok alebo sudcovia na kratší pracovný čas odmeňovaní mzdou, ktorí vykonávajú rovnakú alebo podobnú prácu, majú nárok na starobný dôchodok.

23

Za týchto okolností Supreme Court of the United Kingdom rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

Lotyšská vláda má pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdí, že by bolo v rozpore so zásadami ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ak by sa smernica 97/81 uplatňovala na skutkové okolnosti, ku ktorým došlo vo veľkej miere pred nadobudnutím jej účinnosti v Spojenom kráľovstve a ktoré trvali len krátko po tomto nadobudnutí účinnosti, pretože nárok na starobný dôchodok D. P. O’Briena vznikol až po uplynutí lehoty na prebratie danej smernice.

25

V súvislosti s uplatniteľnosťou tejto smernice z hľadiska ratione temporis Súdny dvor už odkázal na zásadu, podľa ktorej sa nové pravidlo, ak nie je stanovené inak, musí bezodkladne uplatniť na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla. Súdny dvor teda rozhodol, že výpočet odpracovanej doby potrebnej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok sa spravuje ustanoveniami danej smernice, vrátane obdobia zamestnania, ktoré predchádzalo dňu nadobudnutia jej účinnosti (rozsudok z 10. júna 2010, Bruno a i., C-395/08 a C-396/08, Zb. s. I-5119, body 53 až 55).

26

Z tohto dôvodu je návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný.

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že členským štátom prináleží definovať pojem „pracovníci…, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah“ uvedený v doložke 2 bode 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas.

28

Treba uviesť, že pôsobnosť ratione personae rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas je definovaná v doložke 2 bode 1 tejto dohody. Podľa tohto ustanovenia sa uvedená dohoda uplatňuje na „pracovníkov na kratší pracovný čas, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa definície v práve, kolektívnej zmluve alebo platnej praxe v každom členskom štáte“. Smernica 97/81 ani rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas neobsahujú definície pojmov „pracovník“, „pracovná zmluva“ alebo „pracovnoprávny vzťah“.

29

Odôvodnenie č. 16 smernice 97/81 stanovuje, že čo sa týka pojmov použitých v rámcovej dohode o práci na kratší pracovný čas, ktoré v nej nie sú zvlášť definované, smernica 97/81 ponecháva členským štátom voľnosť definovať tieto pojmy v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a praxou, ako to platí pre ostatné smernice v oblasti sociálnej politiky používajúce podobné termíny, pod podmienkou, že uvedené definície budú rešpektovať obsah rámcovej dohody.

30

Účastníci konania vo veci samej, všetky vlády, ktoré podali pripomienky, a Európska komisia zhodne uznávajú, že pojem „pracovník“ v práve Únie nie je jednotný, ale mení sa podľa oblasti, v ktorej sa má uplatniť (rozsudky z 12. mája 1998, Martínez Sala, C-85/96, Zb. s. I-2691, bod 31, a z 13. januára 2004, Allonby, C-256/01, Zb. s. I-873, bod 63).

31

V prejednávanej veci treba konštatovať, že ako vyplýva zo znenia odôvodnenia č. 11 smernice 97/81, cieľom rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas nie je harmonizovať všetky vnútroštátne pravidlá týkajúce sa pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na kratší pracovný čas, ale len určením všeobecných zásad a minimálnych požiadaviek „stanoviť všeobecný rámec na odstraňovanie diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas“.

32

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že normotvorca Únie chcel pri prijatí tejto smernice dosiahnuť, aby sa pojem „pracovníci na kratší pracovný čas, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah“ vykladal v súlade s vnútroštátnym právom.

33

Súdny dvor potvrdil tento prístup, keď pripomenul, že pracovníci patria do rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ak majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa definície v práve, kolektívnej zmluve alebo podľa platnej praxe v každom členskom štáte (pozri rozsudok z 12. októbra 2004, Wippel, C-313/02, Zb. s. I-9483, bod 40).

34

Diskrečná právomoc priznaná členským štátom smernicou 97/81 na definovanie pojmov použitých v rámcovej dohode o práci na kratší pracovný čas však nie je neobmedzená. Ako už uviedla generálna advokátka v bodoch 36 a 37 návrhov, niektoré pojmy uvedené v tejto rámcovej dohode možno definovať v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a praxou, pod podmienkou, že potrebný účinok tejto smernice a všeobecných zásad práva Únie budú zachované.

35

Členské štáty totiž nemôžu uplatňovať právnu úpravu, ktorá môže ohroziť dosiahnutie cieľov smernice a tým ju zbaviť potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2011, El Dridi, C-61/11 PPU, Zb. s. I-3015, bod 55).

36

Konkrétne členský štát nemôže v rozpore s potrebným účinkom smernice 97/81 svojvoľne vylúčiť niektoré skupiny osôb z ochrany, ktorú poskytuje táto smernica a rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas [v súvislosti so smernicou Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368, ďalej len „rámcová dohoda o práci na dobu určitú“), pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, Zb. s. I-7109, bod 29].

37

Takýto výklad potvrdzujú aj ustanovenia týchto dvoch aktov, ktoré neuvádzajú nič, z čoho by bolo možné vyvodiť záver, že niektoré kategórie pracovných miest by boli vylúčené z ich rozsahu pôsobnosti. Naopak, ako vyplýva zo samotného znenia doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, jej rozsah pôsobnosti je chápaný široko, zameriavajúc sa všeobecne na pracovníkov zamestnaných na kratší pracovný čas, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa definície v práve, kolektívnej zmluve alebo podľa platnej praxe v každom členskom štáte. Definícia pojmu „zamestnanci na dobu určitú“ v zmysle rámcovej dohody, uvedený v jej doložke 3 bode 1, zahŕňa všetkých zamestnancov bez rozlišovania medzi verejnoprávnym alebo súkromnoprávnym postavením zamestnávateľa, u ktorého sú zamestnaní (v súvislosti s rámcovou dohodou o práci na dobu určitú pozri analogicky rozsudok z 22. decembra 2010, Gavieiro Gavieiro a Iglesias Torres, C-444/09 a C-456/09, Zb. s. I-14031, body 39 a 40, ako aj citovanú judikatúru).

38

Treba teda dospieť k záveru, ako uvádza Komisia, že definícia „pracovníkov…, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah“ na účely doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas bude mať vplyv na potrebný účinok zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej v danej rámcovej dohode.

39

V prejednávanej veci podľa vlády Spojeného kráľovstva už od nepamäti vo vnútroštátnom práve platí, že sudcovia vykonávajúci sudcovskú funkciu nemajú pracovnú zmluvu a že podľa tohto práva neexistuje ani žiadna kategória „pracovnoprávneho vzťahu“, ktorá by sa líšila od právneho vzťahu vytvoreného zmluvou. Podľa Ministry of Justice a tejto vlády kategória sudcov z uvedených dôvodov v zásade nepatrí do pôsobnosti smernice 97/81. Preto jediným dôvodom, prečo sa článok 17 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas spresňujúci, že sa táto vyhláška neuplatní na sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, je to, že je nadbytočný.

40

Podľa výkladu pojmu „pracovníci, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah“ vo vnútroštátnom práve, ako ho navrhuje vláda Spojeného kráľovstva v tom zmysle, že výkon sudcovskej funkcie úplne vylučuje existenciu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, by boli sudcovia vylúčení z ochrany sledovanej smernicou 97/81 a rámcovou dohodou o práci na kratší pracovný čas.

41

V tejto súvislosti treba uviesť, že len okolnosť, že sudcovia vykonávajú sudcovskú funkciu, sama osebe nestačí na to, aby im bola odňatá možnosť požívať práva, ktoré stanovuje daná rámcová dohoda.

42

Z bodov 34 až 38 tohto rozsudku, a najmä z potreby zabezpečiť potrebný účinok zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej v uvedenej rámcovej dohode, totiž vyplýva, že ak také vylúčenie nemá byť považované za svojvoľné, možno ho uznať iba vtedy, ak sa povaha pracovnoprávneho vzťahu podstatne líši od povahy pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorí podľa vnútroštátneho práva patria do kategórie pracovníkov.

43

V konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať, v akom rozsahu sa vzťah, ktorý existuje medzi Ministry of Justice a sudcami, svojou povahou podstatne odlišuje od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Súdny dvor však môže vnútroštátnemu súdu naznačiť niekoľko zásad a kritérií, ktoré musí vnútroštátny súd pri svojom preskúmaní zohľadniť.

44

V tejto súvislosti treba uviesť, ako to uviedla aj generálna advokátka v bode 48 návrhov, že pri preskúmaní, ktorého účelom je určiť, či sa povaha pracovnoprávneho vzťahu podstatne líši od povahy pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorí podľa vnútroštátneho práva patria do kategórie pracovníkov, musí vnútroštátny súd prihliadať na to, že na účely zohľadnenia povahy a cieľov rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas je potrebné rozlišovať najmä medzi touto kategóriou pracovníkov a samostatne zárobkovo činnými osobami.

45

Z tohto hľadiska treba prihliadnuť na spôsoby vymenovávania a odvolávania sudcov, ale aj na spôsob organizácie ich práce. V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sudcovia majú pracovať v určitých časoch a v určitých obdobiach, hoci si môžu organizovať prácu flexibilnejšie ako zamestnanci v iných profesiách.

46

Okrem toho treba konštatovať, ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, že sudcovia majú nárok na nemocenské, materské a rodičovské, ako aj iné podobné dávky.

47

Treba uviesť, že podliehanie sudcov služobným podmienkam a ich považovanie za zamestnancov v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas nemá nijaký vplyv na zásadu nezávislosti súdnej moci a možnosti členských štátov prijať osobitný režim, ktorým sa spravuje výkon sudcovských povolaní.

48

Ako zdôraznil Supreme Court of the United Kingdom v bode 27 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sudcovia sú v zmysle článku 47 druhého odseku Charty základných práv Európskej únie nezávislí pri výkone svojej funkcie sudcu ako takej.

49

Tieto konštatovania nemôže spochybniť tvrdenie lotyšskej vlády, podľa ktorej by uplatňovanie práva Únie na súdnu moc znamenalo porušenie národnej identity členských štátov, čo by bolo v rozpore s článkom 4 ods. 2 ZEÚ. Treba totiž konštatovať, že uplatňovanie smernice 97/81 a rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas na sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, by nemalo vplyv na národnú identitu, ale týkalo by sa len umožnenia týmto sudcom požívať výhody vyplývajúce zo všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je jedným z cieľov sledovaných týmito ustanoveniami, a chrániť ich tak pred diskrimináciou pracovníkov na kratší pracovný čas.

50

Rovnako to platí aj pre tvrdenie, že na sudcov sa v zásade nevzťahuje rozsah pôsobnosti smernice 97/81 a rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, pretože podľa článku 51 ZFEÚ sa voľný pohyb pracovníkov nevzťahuje na činnosti, ktoré súvisia s výkonom verejnej moci. Treba totiž zdôrazniť, že táto rámcová dohoda sa nevzťahuje na voľný pohyb pracovníkov.

51

Vzhľadom na uvedené okolnosti treba na prvú položenú otázku odpovedať, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom prináleží definovať pojem „pracovníci…, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah“ uvedený v doložke 2 bode 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, a najmä stanoviť, či sa tento pojem vzťahuje aj na sudcov, pod podmienkou, že to nebude viesť k svojvoľnému vylúčeniu tejto kategórie osôb z ochrany poskytovanej smernicou 97/81 a uvedenou rámcovou dohodou. Vylúčenie z ochrany je prípustné, iba ak sa vzťah, ktorý existuje medzi Ministry of Justice a sudcami, svojou povahou podstatne odlišuje od vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorí podľa vnútroštátneho práva patria do kategórie pracovníkov.

52

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má v prípade, ak sa na sudcov podľa vnútroštátneho práva vzťahuje pojem „pracovníci…, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah“ uvedený v doložke 2 bode 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, tento pojem vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa vo vnútroštátnom práve na účely prístupu k režimu starobného dôchodku rozlišovalo medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas alebo medzi sudcami na kratší pracovný čas, ktorí vykonávajú svoju činnosť podľa rôznych režimov.

53

Ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, táto otázka sa zakladá na okolnosti, že článok 17 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas výslovne stanovuje, že táto vyhláška sa nevzťahuje na osoby vykonávajúce sudcovskú funkciu, ktoré dostávajú odmenu za odpracované dni, akými sú recorderi. Takéto osoby sa teda nemôžu odvolávať na článok 5 uvedenej vyhlášky, ktorý zakazuje neodôvodnené nevýhodnejšie zaobchádzanie s pracovníkmi na kratší pracovný čas, takže na rozdiel od sudcov na plný úväzok a sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú mzdu, nemôžu byť zapojení do režimu starobného dôchodku pre sudcovské povolania a po svojom odchode do dôchodku poberať starobný dôchodok na základe tohto režimu.

54

Podľa doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas sa zakazuje, pokiaľ ide o podmienky zamestnania, aby sa s pracovníkmi na kratší pracovný čas zaobchádzalo nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas, pokiaľ nie je odlišné zaobchádzanie odôvodnené objektívnymi dôvodmi. Podľa doložky 4 bodu 2 tejto rámcovej dohody sa, pokiaľ je to možné, uplatní zásada pro rata temporis.

55

Treba uviesť, že pojem „podmienky zamestnania“ použitý v doložke 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas sa vzťahuje na starobné dôchodky, ktoré závisia od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom (pozri najmä rozsudok Bruno a i., už citovaný, bod 42).

56

Rozdielne zaobchádzanie so sudcami na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, vyplýva z okolnosti, že pre spôsob, akým boli odmeňovaní, im po ich odchode do dôchodku nemôže byť poskytovaný dôchodok na základe režimu starobného dôchodku pre sudcovské povolania ani poskytnutá ochrana stanovená v článku 17 vyhlášky o práci na kratší pracovný čas.

57

Vláda Spojeného kráľovstva v tejto súvislosti tvrdí, že smernica 97/81 a rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas sa týkajú len diskriminácie medzi sudcami na kratší pracovný čas a sudcami na plný úväzok, a nie medzi rôznymi kategóriami pracovníkov na kratší pracovný čas, ktorí svoju činnosť vykonávajú podľa rôznych režimov.

58

V tejto súvislosti treba konštatovať, ako uviedla samotná vláda Spojeného kráľovstva na pojednávaní, že v momente prijatia vyhlášky o práci na kratší pracovný čas všetci sudcovia na kratší pracovný čas, okrem niekoľkých výnimiek, dostávali odmenu za odpracované dni. Situáciu takto odmeňovaných sudcov na kratší pracovný čas treba teda posudzovať v tejto súvislosti. Ak vnútroštátne ustanovenia vyhradzujú zamestnancom právo zapojiť sa do režimu starobného dôchodku pre sudcovské povolania, znamená to vyhradiť toto právo len pre sudcov na plný pracovný úväzok, a teda vylúčiť sudcov na kratší pracovný čas, ktorí, okrem niekoľkých výnimiek, dostávajú odmenu za odpracované dni.

59

Za týchto podmienok okolnosť, že so sudcami na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú mzdu, sa z hľadiska nárokov na starobný dôchodok zaobchádza rovnako ako so sudcami na plný pracovný úväzok, nie je relevantná. Netreba teda preskúmať, či smernica 97/81 a rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas umožňujú na definovanie nárokov na starobný dôchodok rozlišovanie zavedené vnútroštátnym právom medzi sudcami na kratší pracovný čas vykonávajúcimi svoju činnosť podľa rôznych režimov.

60

Je teda potrebné preskúmať, či nepriznanie starobného dôchodku sudcom na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, znamená, že sa s nimi zaobchádza nevýhodnejším spôsobom ako s pracovníkmi na plný úväzok nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii.

61

V tejto súvislosti doložka 3 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas stanovuje kritériá pre definíciu pojmu „porovnateľný pracovník na plný úväzok“. V bode 2 prvom odseku tejto doložky je tento pojem definovaný ako „pracovník na plný úväzok v rovnakej organizácii, ktorý má rovnaký druh pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je prijatý na rovnakú alebo podobnú prácu/zamestnanie, pričom sa primerane zohľadňujú ostatné činitele, ktoré môžu zahŕňať služobný vek a kvalifikáciu/odbornosť“. Treba uviesť, že tieto kritériá sa týkajú podstaty činnosti dotknutých osôb.

62

Nemožno teda tvrdiť, že by sa sudcovia na plný úväzok a recorderi nenachádzali v porovnateľnej situácii z dôvodu odlišných kariér, pretože recoderi môžu vždy pôsobiť ako advokáti. Kľúčovým faktorom je skôr to, či vykonávajú v podstate tú istú činnosť. V tejto súvislosti účastníci konania vrátane vlády Spojeného kráľovstva na pojednávaní vysvetlili, že recorderi a sudcovia na plný úväzok vykonávajú tie isté funkcie. Bolo totiž spresnené, že majú zhodnú prácu, že ju vykonávajú na rovnakých súdoch a na rovnakých pojednávaniach.

63

Podľa doložky 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas a zásady nediskriminácie môže byť odlišné zaobchádzanie s pracovníkom na kratší pracovný čas a s porovnateľným pracovníkom na plný úväzok odôvodnené len objektívnymi dôvodmi.

64

Pojem „objektívne dôvody“ v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas je potrebné chápať v tom zmysle, že neumožňuje, aby bolo rozdielne zaobchádzanie s pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok odôvodnené na základe toho, že toto rozdielne zaobchádzanie je stanovené vo všeobecnej a abstraktnej norme. Tento pojem skôr vyžaduje, aby dotknuté rozdielne zaobchádzanie zodpovedalo skutočnej potrebe, bolo vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa a bolo na tento účel nevyhnutné [v súvislosti s doložkou 5 bodom 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú pozri analogicky rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, body 57 a 58].

65

Keďže v rámci konania pred Súdnym dvorom nebolo poskytnuté nijaké odôvodnenie, prináleží vnútroštátnemu súdu preskúmať, či rozdielne zaobchádzanie medzi sudcami na plný pracovný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, môže byť odôvodnené.

66

Treba pripomenúť, že úvahy rozpočtovej povahy nemôžu odôvodniť diskrimináciu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. októbra 2003, Schönheit a Becker, C-4/02 a C-5/02, Zb. s. I-12575, bod 85, ako aj z 22. apríla 2010, Zentralbetriebsrat der Landeskrankenhäuser Tirols, C-486/08, Zb. s. I-3527, bod 46).

67

Vzhľadom na uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa vo vnútroštátnom práve na účely prístupu k režimu starobného dôchodku rozlišovalo medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, ak toto rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov

Súdny dvor (druhá komora)

rozhodol takto: