NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 16. júla 2009 1(1)
Vec C‑325/08
Olympique Lyonnais
proti
Olivierovi Bernardovi a Newcastle United
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour de cassation (Francúzsko)]
„Voľný pohyb pracovníkov – Vnútroštátne ustanovenie ukladajúce futbalovému hráčovi povinnosť zaplatiť odškodnenie klubu, ktorý ho vychovával, ak po ukončení výchovy podpíše zmluvu ako profesionálny hráč s klubom z iného členského štátu – Prekážka voľného pohybu – Odôvodnenie nevyhnutnosťou podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych hráčov“
1. Pre tých, ktorí sledujú „túto prekrásnu hru“, je to vášeň či dokonca náboženstvo.(2) Armády oddaných fanúšikov cestujú naprieč Úniou, aby podporili svoj tím na každom zápase; pričom očakávaný výkon potenciálnych nových hráčov (prípadné prestupy z iných klubov a domáci talentovaní hráči) je mimoriadne dôležitý. Pre nadaných mladých hráčov znamená objavenie hľadačmi talentov a poskytnutie prípravy (t. j. zmluvy o výchove) s dobrým klubom magický kľúč otvárajúci bránu k profesionálnej kariére. Skôr či neskôr sa však sen futbalovej slávy nevyhnutne spojí s tvrdou realitou čo najvyššieho zárobku, ktorý môže dosiahnuť počas určitého obmedzeného časového obdobia profesionálny hráč klubu, ktorý je ochotný ponúknuť najlepšie ohodnotenie. Kluby zároveň pochopiteľne neradi vidia, keď „ich“ najlepších mladých hráčov, do ktorých vkladali nádej a do výchovy ktorých značne investovali, preberajú iné kluby. V prípade, ak je výcvikový klub malý a relatívne chudobný a preberajúci klub je veľký a oveľa bohatší, takéto praktiky predstavujú skutočnú hrozbu (ekonomického i športového) prežitia menšieho klubu.
2. Skutkové okolnosti, na základe ktorých bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, možno stručne zhrnúť. Mladý futbalový hráč dostal ponuku od francúzskeho klubu, ktorý ho trénoval tri roky, na uzatvorenie profesionálnej zmluvy. On ju odmietol, ale prijal inú ponuku hrať profesionálne za anglický klub. Vtedajšie predpisy upravujúce profesionálny futbal vo Francúzskej republike mu stanovovali povinnosť zaplatiť náhradu škody francúzskemu klubu. Tento klub podal na francúzskych súdoch žalobu o zaplatenie sumy vypočítanej na základe ročnej odmeny, ktorú by získal uvedený hráč, keby podpísal zmluvu s francúzskym klubom, proti hráčovi aj anglickému klubu.
3. V tejto súvislosti sa Cour de cassation (kasačný súd) pýta, či sú uvedené pravidlá v rozpore so zásadou voľného pohybu pracovníkov zakotvenou v článku 39 ES a v prípade kladnej odpovede či môžu byť odôvodnené nevyhnutnosťou podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych hráčov.
Relevantné ustanovenia
Právo Spoločenstva
4. Článok 39 ES zaručuje voľný pohyb pracovníkov v rámci Spoločenstva. Táto sloboda s výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia zahŕňa najmä právo a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta; b) voľne sa na tento účel pohybovať na území členských štátov; c) na pobyt v niektorom z členských štátov na účely zamestnania.
Vnútroštátne ustanovenia
5. V relevantnom období(3) článok L. 120‑2 francúzskeho Code du Travail (Zákonník práce) stanovoval: „Nikto nesmie obmedzovať osobné práva alebo slobody jednotlivca alebo kolektívne slobody akýmkoľvek obmedzením, ktoré nie je odôvodnené povahou uskutočňovanej úlohy a primerané sledovanému cieľu.“
6. Článok L. 122‑3‑8 tohto zákonníka stanovoval, že pracovnú zmluvu na dobu určitú bolo možné predčasne zrušiť iba dohodou strán alebo v prípadoch hrubej nedbanlivosti alebo vyššej moci. Ak zamestnávateľ predčasne vypovedal zmluvu za iných okolností, zamestnanec mal nárok na náhradu škody najmenej vo výške mzdy, ktorú by dostal, keby zmluva trvala počas určenej doby. Ak vypovedal zmluvu zamestnanec, zamestnávateľ mal nárok na náhradu škody zodpovedajúcej utrpenej ujme.
7. V tom čase Code du Sport (Zákonník športu) neobsahoval žiadne ustanovenie vzťahujúce sa na výchovu športových profesionálov, aj keď v súčasnosti článok L. 211‑5 stanovuje, že zmluvy o profesionálnej výchove môžu vyžadovať, aby vychovávaný po ukončení výchovy uzavrel pracovnú zmluvu s klubom, ktorý ho vychoval, na dobu nepresahujúcu tri roky.
8. Zamestnávanie futbalových hráčov bolo ďalej vo Francúzskej republike upravené v Charte du Football Professionnel (Charta profesionálneho futbalu), ktorá mala povahu kolektívnej zmluvy pre dané odvetvie. Hlava III kapitola IV charty (znenie z rokov 1997 – 1998) sa týkala kategórie označovanej ako „joueurs espoir“ – talentovaných hráčov vo veku od 16 do 22 rokov, ktorí mali záujem o profesionálnu kariéru, zamestnaných v rámci výchovy profesionálnym klubom na základe zmluvy na dobu určitú. Článok 23 tejto charty(4) okrem iného stanovoval:
„…
Po riadnom uplynutí doby, na ktorú bola zmluva uzavretá, je klub oprávnený vyžadovať od druhej zmluvnej strany, aby s ním uzavrela profesionálnu hráčsku zmluvu.
…
1. V prípade, že klub túto možnosť nevyužije, je hráč oprávnený vyriešiť svoju situáciu takto:
a) podpísaním profesionálnej zmluvy s klubom podľa svojho výberu bez toho, aby bol povinný zaplatiť odškodnenie predchádzajúcemu klubu;
…
2. Ak hráč odmietne uzavrieť profesionálnu zmluvu, nemôže počas obdobia troch rokov uzavrieť zmluvu s iným klubom vo [francúzskej národnej futbalovej lige] bez ohľadu na štatút hráča bez písomného súhlasu klubu, v ktorom pôsobil ako ‚joueur espoir‘…
…“
9. V relevantnom období táto charta, ktorá platila a naďalej platí iba vo Francúzskej republike, neupravovala odškodnenie medzi klubmi v prípadoch, keď bol hráč vychovaný jedným klubom a potom uzavrel zmluvu s iným klubom, hoci v súčasnosti takéto prípady upravuje. Splnomocnený zástupca francúzskej vlády na pojednávaní uviedol, že pravidlá platné v súčasnosti vo Francúzsku do značnej miery zodpovedajú súčasným pravidlám FIFA (Medzinárodná federácia futbalových zväzov), ktoré sú uvedené ďalej.
Medzinárodné pravidlá
10. Pokiaľ ide o prestupy medzi futbalovými klubmi z rôznych krajín, pravidlá FIFA upravujúce štatút a prestup hráčov v súčasnosti obsahujú pravidlá o odškodnení za výchovu, keď hráč uzavrie svoju prvú profesionálnu zmluvu alebo prestúpi pred koncom sezóny, počas ktorej dovŕši vek 23 rokov. Tieto pravidlá boli vypracované v spolupráci s Komisiou v dôsledku rozsudku Súdneho dvora vo veci Bosman(5).
11. Podľa článku 20 pravidiel FIFA a ich prílohy 4 sa odškodnenie za výchovu vypláca klubu alebo klubom hráča, ktoré ho vychovali, keď hráč uzavrie svoju prvú profesionálnu zmluvu, a potom vždy, keď ako profesionál prestúpi do iného klubu až do konca sezóny, počas ktorej dovŕši vek 23 rokov.
12. Po prvej registrácii hráča ako profesionála zaplatí klub, v ktorom je registrovaný, odškodnenie za výchovu každému klubu, ktorý sa podieľal na jeho výchove, pomerne podľa doby strávenej v každom klube. V prípade následných prestupov patrí predchádzajúcemu klubu odškodnenie za výchovu iba za dobu, počas ktorej bol hráč skutočne vychovávaný týmto klubom.
13. Kluby sa delia do kategórií podľa ich finančnej investície do výchovy hráčov. Náklady na výchovu určené pre každú kategóriu zodpovedajú sume, ktorá je potrebná na výchovu jedného hráča počas jedného roka, vynásobenej priemerným „faktorom hráča“ – čo je pomer hráčov, ktorých treba vychovať, na získanie jedného profesionálneho hráča.
14. Tento výpočet berie do úvahy náklady, ktoré by vznikli novému klubu, ak by sám vychoval hráča. Vo všeobecnosti platí, že keď sa hráč po prvýkrát registruje ako profesionál, vypočíta sa odškodnenie vynásobením nákladov nového klubu na výchovu počtom rokov výchovy. V prípade následných prestupov je výpočet založený na vynásobení nákladov nového klubu na výchovu počtom rokov výchovy v predchádzajúcom klube.
15. No v prípade hráčov, ktorí sa pohybujú v rámci EÚ alebo EHP, ak sa hráč presunie z klubu nižšej kategórie do klubu vyššej kategórie, je výpočet založený na priemerných nákladoch na výchovu oboch týchto klubov; ak sa presunie z klubu vyššej kategórie do klubu nižšej kategórie, je výpočet založený na nákladoch na výchovu klubu nižšej kategórie.
16. Existuje tiež „mechanizmus solidarity“ upravený v článku 21 a v prílohe 5. Ak prestúpi profesionál pred uplynutím doby trvania jeho zmluvy, ktorýkoľvek klub, ktorý sa podieľal na jeho vzdelávaní a výchove medzi jeho 12. a 23. rokom života, získa podiel na odškodnení zaplatenom jeho predchádzajúcemu klubu. Toto odškodnenie predstavuje celkom najviac 5 % z celkového odškodnenia rozvrhnutého na sezóny a medzi dotknuté kluby.
17. Rovnako ako v prípade Francúzska v relevantnom období neexistovali žiadne také medzinárodné pravidlá.
Skutkové okolnosti, konanie a položené prejudiciálne otázky
18. V roku 1997 uzavrel Olivier Bernard s francúzskym futbalovým klubom Olympique Lyonnais zmluvu „joueur espoir“ na tri sezóny s účinnosťou od 1. júla toho roku. Pred uplynutím doby platnosti zmluvy mu klub Olympique Lyonnais ponúkol profesionálnu zmluvu na jeden rok od 1. júla 2000. Pán Bernard (očividne nespokojný s navrhnutou mzdou) ponuku neprijal, ale v auguste 2000 uzavrel profesionálnu zmluvu s anglickým klubom Newcastle United.(6)
19. Keď sa klub Olympique Lyonnais dozvedel o tejto zmluve, podal žalobu proti pánovi Bernardovi na Conseil de prud’hommes (Pracovný súd) v Lyone, domáhajúc sa náhrady škody od neho, ako aj od klubu Newcastle United. Požadovaná suma predstavovala 53 357,16 eura a podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa rovnala odmene, ktorú by pán Bernard získal počas jedného roka, ak by uzavrel zmluvu ponúknutú klubom Olympique Lyonnais.
20. Conseil de prud’hommes rozhodol, že pán Bernard ukončil svoju zmluvu jednostranne, a uložil jemu a klubu Newcastle United povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť klubu Olympique Lyonnais náhradu škody vo výške 22 867,35 eura na základe článku L. 122‑3‑8 Zákonníka práce. V rozsudku nebol nijako odôvodnený rozdiel medzi požadovanou a priznanou sumou náhrady škody.
21. Odporcovia podali odvolanie na Cour d’appel (Odvolací súd) v Lyone, ktorý rozhodol, že článok 23 Futbalovej charty je protiprávny. Obmedzenie, ktoré tento článok ukladal, nebolo v súlade so základnou zásadou slobodného výkonu povolania a s článkom L. 120‑2 Zákonníka práce. Predovšetkým neexistovalo nijaké ustanovenie upravujúce výšku odškodnenia, ktoré sa má zaplatiť za výchovu v prípade predčasného ukončenia zmluvy. Žiadať, aby hráč naďalej pracoval pre klub, ktorý ho vychoval, bolo obmedzením zmluvnej slobody, ktoré bolo neprimerané vo vzťahu k ochrane oprávnených záujmov tohto klubu bez ohľadu na náklady na výchovu.
22. Ani jeden z uvedených súdov nepovažoval za potrebné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku napriek tomu, že ich o to žiadal klub Newcastle United. Cour d’appel, hoci jeho rozhodnutie bolo založené na francúzskom práve, však dospel k záveru, že požiadavka uložená článkom 23 Futbalovej charty je tiež v rozpore so zásadou uvedenou v článku 39 ES.
23. Klub Olympique Lyonnais podal opravný prostriedok na Cour de cassation. Tento súd poukazuje na to, že nárok klubu Olympique Lyonnais je založený na tom, že pán Bernard si nesplnil svoju povinnosť uzavrieť zmluvu s klubom, ktorý ho vychoval, a nie na zákaze uzatvoriť zmluvu s iným klubom vo francúzskej lige. Posudzovaná povinnosť nezakazuje hráčovi uzatvoriť zmluvu so zahraničným klubom, ale ho môže od toho odradiť, pokiaľ je možné, že bude povinný nahradiť škodu. Na druhej strane taká povinnosť môže byť odôvodnená oprávneným záujmom klubu ponechať si nového hráča, ktorého si práve vychoval.
24. Cour de cassation odkazuje na rozhodnutie vo veci Bosman, podľa ktorého článku 39 ES „odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých profesionálny futbalista, ktorý je štátnym príslušníkom niektorého členského štátu, nemôže byť po ukončení zmluvy, ktorou je viazaný s klubom, zamestnaný klubom z iného členského štátu, pokiaľ posledný uvedený klub nezaplatil predchádzajúcemu klubu odškodnenie za prestup, výchovu alebo profesionálny rast“ a zastáva názor, že vec vyvoláva vážne ťažkosti výkladu tohto článku.
25. Preto žiada, aby Súdny dvor rozhodol o týchto prejudiciálnych otázkach:
„1. Odporuje zásade voľného pohybu pracovníkov stanovenej v [článku 39 ES] ustanovenie vnútroštátneho práva, podľa ktorého môže byť ‚talentovanému‘ hráčovi, ktorý po uplynutí obdobia svojej výchovy uzavrie profesionálnu hráčsku zmluvu s klubom z iného členského štátu Európskej únie, uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody?
2. Predstavuje v prípade kladnej odpovede na prvú otázku nevyhnutnosť podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych hráčov legitímny cieľ alebo naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť takéto obmedzenie?“
26. Písomné pripomienky predložili kluby Olympique Lyonnais a Newcastle United, vlády Francúzskej republiky, Talianskej republiky, Holandského kráľovstva a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia. Na pojednávaní 5. mája 2009 boli vypočuté ústne pripomienky klubu Olympique Lyonnais, vlády Francúzskej republiky a Komisie.
Posúdenie
Úvodné poznámky
Dôsledky otázok
27. Zdá sa mi dôležité pripomenúť, že výkon športu spadá do rámca práva Spoločenstva iba a presne preto a v rozsahu, v akom sa uskutočňuje v rámci oblasti hospodárskych a individuálnych činností a slobôd, ktorých sa toto právo týka. To je skutočne jeden zo základných predpokladov, na ktorom je založený rozsudok Bosman.(7)
28. Ak sa teda zásady a normy práva Spoločenstva vzťahujú na situáciu, akou je situácia v prejednávanej veci, potom má rozhodnutie Súdneho dvora v tejto veci zároveň potenciálne širšie dôsledky pre zamestnancov a zamestnávateľov vo všetkých sektoroch dotknutých týmito zásadami a normami.
29. Vláda Holandského kráľovstva preto správne poukazuje na to, že táto vec zasahuje do všeobecnej problematiky zamestnávateľa, ktorý je ochotný investovať do výchovy zamestnanca, ale nechce dopustiť, aby zamestnanec ihneď vzal so sebou práve získané cenné znalosti a poskytol ich konkurenčnému zamestnávateľovi. Táto problematika sa týka práva Spoločenstva, keďže prípadné obmedzenia slobody zamestnanca hľadať si alebo prijať iné zamestnanie by mohli obmedziť jeho voľný pohyb v rámci Spoločenstva.
30. Špecifické charakteristiky športu vo všeobecnosti, a futbalu zvlášť, sa mi nezdajú byť najdôležitejšie pri posúdení, či ide o zakázané obmedzenie voľného pohybu. Musia sa však dôsledne zvážiť pri posudzovaní možných odôvodnení takéhoto obmedzenia – práve tak, ako by mali byť brané do úvahy špecifické charakteristiky ktoréhokoľvek iného sektora pri skúmaní odôvodnenia obmedzení uplatniteľných v danom sektore.
31. So zreteľom na vyššie uvedené si však nemyslím, že Súdnemu dvoru boli predložené dostačujúce pripomienky na to, aby sa adekvátne zaoberal touto širšou problematikou. Vláda Holandského kráľovstva, ktorá vo svojich písomných pripomienkach položila všeobecnejšiu otázku, nebola prítomná na pojednávaní a ani jeden z prítomných účastníkov konania sa bližšie k tejto otázke nevyjadril, a to napriek výzve Súdneho dvora. Za daných okolností nenavrhujem podrobné zváženie širších dôsledkov tejto veci; a navrhujem, aby Súdny dvor obmedzil svoje rozhodnutie na špecifický kontext konania vo veci samej.
Rozsah pôsobnosti napadnutého pravidla
32. Ako správne zdôraznil klub Newcastle United a vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, článok 23 Futbalovej charty neobsahuje žiadnu výslovnú požiadavku, aby hráč, ktorý uzavrie zmluvu s klubom z iného členského štátu, po skončení svojej výchovy vo francúzskom klube, zaplatil odškodnenie.
33. Položené prejudiciálne otázky sa však netýkajú zlučiteľnosti konkrétneho ustanovenia, ale pravidla, „podľa ktorého hráčovi ‚joueur espoir‘, ktorý po ukončení obdobia svojej výchovy uzavrie profesionálnu zmluvu s klubom z iného členského štátu Európskej únie, môže byť uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody,“ s právom Spoločenstva. Tento účinok priznal Conseil de prud’hommes článku 23 Futbalovej charty a článku L. 122‑3‑8 Zákonníka práce, a ani Cour d’appel, ani Cour de cassation nevyjadrili názor, že tento výklad bol nesprávny – vyjadrili len názor, že posudzovaný účinok je alebo môže byť nezlučiteľný s normou vyššej právnej sily.
34. Súdny dvor sa teda musí zaoberať opísaným účinkom bez ohľadu na ustanovenia, z ktorých vyplýva.
Otázka 1: Zlučiteľnosť s článkom 39 ES
35. Prvú otázku možno zodpovedať stručne a jednoducho: článku 39 ES v zásade odporuje pravidlo, ktoré má opísaný účinok. Odôvodnenie, ktoré vedie k danému záveru, bolo viac či menej podrobne uvedené vo väčšine pripomienok predložených Súdnemu dvoru.
36. Šport podlieha právu Spoločenstva v rozsahu, v akom predstavuje hospodársku činnosť v zmysle článku 2 ES. Platené zamestnávanie profesionálnych alebo poloprofesionálnych futbalových hráčov je takou hospodárskou činnosťou.(8)
37. Článok 39 ES sa nevzťahuje iba na konanie verejných orgánov, ale aj na pravidlá akejkoľvek inej povahy zamerané na kolektívnu reguláciu zárobkovej činnosti, vrátane pravidiel športových zväzov.(9) Všetky ustanovenia, na ktoré sa odkazuje v prejednávanej veci, patria do jednej z týchto kategórií.
38. Prípad francúzskeho hráča, ktorý má pobyt vo Francúzsku a uzatvorí pracovnú zmluvu s futbalovým klubom z iného členského štátu, nie je úplne vnútroštátnou záležitosťou, ktorá by nespadala do rámca práva Spoločenstva. Článok 39 ES sa osobitne vzťahuje na prijatie skutočnej ponuky zamestnania.
39. Pravidlá sú spôsobilé brániť voľnému pohybu pracovníkov, ak bránia alebo odrádzajú štátneho príslušníka jedného členského štátu od vykonávania jeho slobody pohybu v inom členskom štáte, a to aj v prípade, ak sa uplatňujú bez ohľadu na štátnu príslušnosť dotknutých pracovníkov,(10) okrem prípadu, keď potenciálna prekážka výkonu voľného pohybu je príliš neurčitá a nepriama.(11)
40. Pravidlá, ktoré vyžadujú zaplatenie poplatku za prestup, výchovu alebo profesionálny rast medzi klubmi pri prestupe profesionálneho futbalového hráča, sú v zásade prekážkou voľného pohybu pracovníkov. Dokonca aj v prípade, ak sa vzťahujú rovnako na prestupy medzi klubmi v tom istom členskom štáte, sú spôsobilé obmedziť voľný pohyb hráčov, ktorí chcú vykonávať svoju činnosť v inom členskom štáte.(12) Pravidlá, podľa ktorých profesionálny futbalový hráč nesmie vykonávať svoju činnosť v novom klube v inom členskom štáte, pokiaľ tento klub nezaplatil predchádzajúcemu klubu poplatok za prestup, predstavujú prekážku voľného pohybu pracovníkov.(13)
41. Ak teda pravidlo, ktoré vyžaduje od nového zamestnávateľa, aby zaplatil peňažnú sumu predchádzajúcemu zamestnávateľovi, predstavuje v zásade prekážku voľného pohybu pracovníkov, musí to rovnako alebo ešte viac platiť v prípade, ak je v akomkoľvek rozsahu zodpovedný samotný zamestnanec. Buď musí presvedčiť nového zamestnávateľa, aby splnil jeho záväzok, alebo ho musí uhradiť z vlastných zdrojov, ktoré sú pravdepodobne nižšie ako zdroje zamestnávateľa. Potenciálna prekážka výkonu voľného pohybu tiež vôbec nie je neurčitá alebo nepriama. Požiadavka zaplatiť peňažnú sumu predstavuje bezprostrednú a dôležitú okolnosť, ktorú musí zvážiť ktorýkoľvek pracovník, ktorý uvažuje o odmietnutí jednej ponuky zamestnania, aby mohol prijať inú ponuku.(14)
42. Uvedená analýza nie je podľa môjho názoru dotknutá tvrdeniami klubu Olympique Lyonnais, podľa ktorých sa článok 39 ES netýka posudzovanej situácie, pretože cieľom tohto článku bolo upraviť diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a nie obmedzenia zmluvnej slobody v kontexte vzájomných odplatných záväzkov a/alebo preto, že tento spor vlastne patrí do oblasti práva hospodárskej súťaže ako príklad (údajne) nekalej súťaže.
43. Pokiaľ ide o prvý aspekt, z judikatúry Súdneho dvora je zrejmé, že článok 39 ES skutočne upravuje obmedzenia zmluvnej slobody, ak sú takého druhu, že bránia alebo odrádzajú štátneho príslušníka jedného členského štátu od vykonávania jeho práva na voľný pohyb v inom členskom štáte, aspoň pokiaľ vyplývajú z konania verejných orgánov alebo z predpisov zameraných na kolektívnu reguláciu zárobkovej činnosti. Pokiaľ ide o druhý aspekt, hoci spor medzi klubom Olympique Lyonnais a klubom Newcastle United sa skutočne môže dotýkať otázok práva hospodárskej súťaže, na tieto otázky vnútroštátny súd nepoukázal, a tak členské štáty a Komisia nemali príležitosť sa k nim vyjadriť. Navyše, ak by boli v tomto spore vznesené otázky práva hospodárskej súťaže, samo osebe by to nebránilo aplikácii ustanovení Zmluvy o voľnom pohybe.(15)
Otázka 2: Možné odôvodnenie
44. Vnútroštátne opatrenia spôsobilé zabrániť alebo urobiť menej atraktívnym výkon základných slobôd zaručených Zmluvou napriek tomu nemusia podliehať zákazu, ak sledujú oprávnený cieľ zlučiteľný so Zmluvou. Na to však musia spĺňať štyri ďalšie podmienky: musia sa uplatňovať nediskriminačným spôsobom, musia byť odôvodnené naliehavými dôvodmi verejného záujmu, musia byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sledujú, a nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie daného cieľa.(16)
45. Sotva možno spochybniť skutočnosť, že nábor a výchova mladých profesionálnych futbalových hráčov je oprávnený cieľ, ktorý je zlučiteľný so Zmluvou. Nielenže sa všetci tí, ktorí predložili pripomienky, v tejto otázke zhodujú, ale konštatoval to aj samotný Súdny dvor.(17) V prejednávanej veci tiež nič nenasvedčuje tomu, že by sa posudzované pravidlá uplatňovali diskriminačným spôsobom.
46. Ako Súdny dvor zdôraznil v rozsudku Bosman,(18) je nemožné s akoukoľvek istotou predpovedať športovú budúcnosť mladých hráčov. Iba obmedzený počet týchto hráčov ďalej hrá profesionálne, takže nemožno zaručiť, že vychovávaný hráč v skutočnosti bude cenným prínosom pre klub, ktorý ho vychoval, alebo pre ktorýkoľvek iný klub. Také pravidlá, ako je posudzované pravidlo v prejednávanej veci, nie sú teda pravdepodobne rozhodujúce pre podporu klubov v nábore a výchove mladých hráčov. Napriek tomu takéto pravidlá zaručujú, aby kluby neodrádzala od náboru a výchovy mladých hráčov perspektíva, že ich investícia do výchovy sa použije v prospech niektorého iného klubu bez toho, aby boli odškodnené. Tvrdenie, že pravidlá s takýmto účinkom sú odôvodnené všeobecným záujmom, sa zdá byť prijateľné.
47. Na jednej strane profesionálny futbal nie je iba hospodárskou činnosťou, ale aj vecou značného spoločenského významu v Európe. Vzhľadom na všeobecné presvedčenie, že je prepojený s amatérskym športom a má s ním spoločné mnohé pozitívne črty, existuje široký verejný konsenzus, že k výchove a náboru mladých hráčov treba kluby skôr podnecovať, ako ich od nich odrádzať. Konkrétnejšie, Európska rada v Nice v roku 2000 skonštatovala, že „Spoločenstvo musí… brať do úvahy spoločenskú, vzdelávaciu a kultúrnu funkciu športu, ktoré sú mu vlastné a vďaka ktorým je výnimočný, aby etický kódex a solidarita, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie jeho spoločenskej úlohy, boli rešpektované a podporované.“(19) Okrem toho Biela kniha Komisie o športe(20) a uznesenie Parlamentu k nej(21) kladú značný dôraz na význam výchovy.
48. Na druhej strane, vo všeobecnejšej rovine, ako zdôraznila vláda Holandského kráľovstva, Lisabonská stratégia prijatá Európskou radou v marci 2000 a rôzne rozhodnutia a následne prijaté usmernenia zamerané na jej implementáciu v oblasti vzdelávania, výchovy a celoživotného vzdelávania, priznávajú prvoradý význam odborného vzdelávania vo všetkých odvetviach. Ak si zamestnávatelia môžu byť istí, že budú mať počas primeranej doby prospech zo služieb zamestnancov, ktorých odborne vzdelávajú, je to podnet na poskytovanie odborného vzdelávania, čo je tiež v záujme samotných zamestnancov.
49. Je však o niečo ťažšie akceptovať názor, že také pravidlo, ako je pravidlo posudzované v tomto konaní, je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia uvedeného cieľa a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na daný účel.
50. Všetci tí, ktorí predložili pripomienky – vrátane klubu Olympique Lyonnais – sa zhodujú na tom, že iba opatrenie, ktoré odškodní kluby spôsobom primeraným ich skutočným nákladom na výchovu, je v tomto smere vhodné a primerané. Odškodnenie založené na očakávanom zárobku hráča alebo na očakávanom zisku (očakávanej strate zisku) klubu by teda nebolo prijateľné.
51. Tento rozbor sa mi zdá byť správny. Prvé z dvoch posledných uvedených kritérií by mohlo byť predmetom manipulácie zo strany klubu a druhé z nich by bolo príliš neurčité. Žiadne z nich by zrejme nemalo osobitný význam pre podstatnú otázku podpory náboru a výchovy mladých hráčov (alebo aspoň neodrádzania od týchto činností). Odškodnenie spojené so skutočnými nákladmi na výchovu sa zdá byť oveľa relevantnejšie. Bolo však vyjadrených mnoho ďalších námietok.
52. Po prvé, keďže iba v prípade menšiny vychovávaných hráčov sa preukáže, že majú v profesionálnom futbale následnú trhovú hodnotu, pričom sa musí vychovať výrazne vyšší počet hráčov na to, aby táto menšina bola objavená, kluby by boli odradené od investovania do výchovy, ak by sa pri určovaní primeraného odškodnenia brali do úvahy iba náklady na výchovu jednotlivého hráča. Je preto vhodné, aby klub zamestnávajúci hráča, ktorý bol vychovaný iným klubom, zaplatil odškodnenie predstavujúce relevantný podiel na celkových nákladoch na výchovu tohto iného klubu.
53. Po druhé sa môže ukázať, že výchova určitého hráča sa uskutočnila nielen v jednom klube, takže prípadné splatné odškodnenie by malo byť určitým vhodným mechanizmom pomerne rozdelené medzi dotknuté kluby.
54. Obe uvedené úvahy sa zdajú byť relevantné na určenie, či je osobitná schéma odškodnenia vhodná a primeraná cieľu podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych futbalových hráčov.
55. Som menej presvedčená treťou prezentovanou úvahou, podľa ktorej povinnosť platiť odškodnenie by mala spočívať len na novom zamestnávateľovi a nie na bývalom vychovávanom hráčovi.
56. Zdá sa mi, že to nie je návrh, ktorý možno bezpodmienečne prijať. Vo všeobecnosti znalosti a vedomosti, vďaka ktorým má jednotlivec na trhu práce hodnotu, možno získať na vlastné náklady, z verejných prostriedkov alebo na náklady zamestnávateľa, ktorý ho vychová výmenou za jeho služby. Ak po ukončení doby výchovy v poslednom uvedenom prípade zo „zúčtovania“ nákladov na výchovu a poskytnutých služieb vyplynie, že náklady na výchovu ešte neboli úplne nahradené, nie je zjavne neprimerané požadovať, aby vychovávaný hráč „vyrovnal účet“ buď poskytnutím ďalších služieb ako zamestnanec, alebo (ak si to neželá) zaplatením rovnakého odškodnenia. Hoci nevyhnutnosť zaplatiť odškodnenie za výchovu môže odradiť zamestnanca od uzavretia zmluvy s novým zamestnávateľom z rovnakého alebo iného členského štátu, neexistuje zrejme žiadny osobitný dôvod, pre ktorý by mal mať na úkor nákladov zamestnávateľa, ktorý ho vychoval, lepšiu pozíciu na uzatvorenie takejto zmluvy, než iný uchádzač, ktorý bol vychovaný na vlastné náklady.
57. Také úvahy sa však rôznia podľa toho, ako je výchova všeobecne organizovaná v danom odvetví. Ak náklady na výchovu profesionálnych futbalových hráčov znáša zvyčajne klub, ako je to zrejme v tomto prípade, potom sa zdá byť primeraný systém odškodnenia medzi klubmi, ktorý sa netýka samotných hráčov. Tiež chcem zdôrazniť, že ak by mal samotný hráč niesť povinnosť zaplatiť odškodnenie za výchovu, jej výška by sa mala počítať iba na základe individuálnych nákladov na jeho výchovu bez ohľadu na celkové náklady na výchovu. Ak je potrebné vychovať n hráčov na získanie jedného hráča, ktorý bude úspešný na profesionálnej úrovni, potom náklady na výchovu týchto n hráčov predstavujú náklady klubu, ktorý ich vychováva (a ušetrené náklady nového klubu). Základ odškodnenia medzi klubmi opierajúci sa o tieto náklady sa javí byť vhodný a primeraný. Pre jednotlivého hráča sa však zdajú byť relevantné iba individuálne náklady.
58. Ak to zhrnieme, nevyhnutnosť podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych futbalových hráčov môže odôvodniť požiadavku zaplatiť odškodnenie za výchovu v prípade porušenia povinnosti zotrvať počas určitého (a nie neprimerane dlhého) obdobia(22) po ukončení výchovy v klube, ktorý poskytol výchovu. To však platí iba v prípade, ak sa predmetná suma zakladá na skutočných nákladoch na výchovu vynaložených klubom, ktorý poskytol výchovu, a/alebo ktoré ušetril nový klub, a v rozsahu, v akom má odškodnenie zaplatiť samotný hráč, musí byť obmedzená na zostávajúce náklady na individuálnu výchovu.
Súčasné francúzske pravidlá a pravidlá FIFA
59. Mnohí účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, upriamili pozornosť Súdneho dvora na pravidlá, ktoré sú v súčasnosti obsiahnuté v článkoch 20 a 21 a v prílohách 4 a 5 Pravidiel FIFA upravujúcich štatút a prestup hráčov. Tieto pravidlá teraz upravujú prípady, ako je prípad pána Bernarda, ale neboli účinné v relevantnom období v prejednávanej veci. Boli prijaté v roku 2001 so súhlasom Komisie a majú za cieľ zabezpečiť súlad s judikatúrou Súdneho dvora, najmä s rozsudkom Bosman. Vláda Francúzskej republiky navyše poukazuje na to, že Francúzska charta profesionálneho futbalu nasledovala tento príklad a v súčasnosti obsahuje porovnateľné pravidlá pre vnútroštátne prípady.
60. Vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska najmä zdôrazňuje, že podľa súčasných pravidiel FIFA platí odškodnenie klub a nie hráč, odškodnenie sa vypočíta z nákladov na výchovu hráča upravených pomerom vychovaných hráčov potrebných na získanie jedného profesionálneho hráča, rôzne záruky a obmedzenia zabezpečujú primeranosť odškodnenia vo vzťahu k sledovanému cieľu a mechanizmus solidarity rozdeľuje odškodnenie medzi kluby, ak sa na výchove podieľali viaceré kluby.
61. Výslovne alebo implicitne títo účastníci konania tiež žiadajú, aby Súdny dvor odsúhlasil pravidlá, ktoré sú v súčasnosti platné.
62. Zdá sa mi však, že osobitný súhlas by nebol vhodný v kontexte prejednávanej veci, ktorá sa týka prípadu, na ktorý sa tieto pravidlá nevzťahovali. Napriek tomu niektoré argumenty, ktoré som uviedla vyššie, a niektoré argumenty, ktorú použije Súdny dvor vo svojom rozsudku, môžu byť relevantné, ak bude potrebné posúdiť zlučiteľnosť týchto pravidiel s právom Spoločenstva.
Návrh
63. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že Súdny dvor by mal na otázky, ktoré položil Cour de cassation, odpovedať takto:
1. Zásade voľného pohybu pracovníkov upravenej v článku 39 ES v zásade odporuje pravidlo vnútroštátneho práva, podľa ktorého vychovávanému futbalovému hráčovi, ktorý po ukončení doby svojej výchovy uzavrie profesionálnu zmluvu s klubom z iného členského štátu, môže byť uložená povinnosť zaplatiť náhradu škody.
2. Takéto pravidlo však môže byť odôvodnené nevyhnutnosťou podpory náboru a výchovy mladých profesionálnych futbalových hráčov, pokiaľ sa predmetná suma zakladá na skutočných nákladoch na výchovu vynaložených klubom, ktorý poskytol výchovu, a/alebo ktoré ušetril nový klub, a v rozsahu, v akom má odškodnenie zaplatiť samotný hráč, je obmedzená na zostávajúce náklady na individuálnu výchovu.
1 – Jazyk prednesu: angličtina.
2 – Ako uviedol Bill Shankly (citát však nemusí byť autentický), uvažujúc o vzťahu medzi fanúšikmi Liverpoolu a Evertonu, „niektorí ľudia veria, že futbal je vecou života a smrti. Som veľmi sklamaný z takého postoja. Môžem vás uistiť, že je oveľa, oveľa dôležitejší.“ Ďalšie verzie toho, čo možno bolo (alebo nebolo) povedané, sú dostupné na: http://www.shankly.com/Webs/billshankly/default.aspx?aid=2517.
3 – Nový zákonník nadobudol účinnosť 1. mája 2008. Podstata posudzovaných ustanovení zostáva nezmenená, ale číslovanie a úprava už nie sú rovnaké.
4 – Napriek tomu, že z kópie charty predloženej francúzskou vládou vyplýva, že predmetným ustanovením je článok 23 hlavy III kapitoly IV charty, účastníci konania a vnútroštátne súdy ho jednotne označili ako článok 23 charty. S cieľom vyhnúť sa rozporom budem nasledovať tento príklad a označovať tento článok ako „článok 23 Futbalovej charty“. Rovnakým ustanovením je v súčasnosti článok 456 v znení charty z rokov 2008 – 2009.
5 – Rozsudok z 15. decembra 1995, C‑415/93, Zb. s. I‑4921.
6 – Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa teda týkajú dvoch veľmi známych a bohatých klubov. Posudzované zásady sa však vzťahujú na všetky profesionálne futbalové kluby bez ohľadu na to, či je klub, do ktorého hráč prestupuje, bohatý alebo klub, ktorý hráča vychoval, chudobný.
7 – Pozri najmä body 73 až 87 uvedeného rozsudku a tam citovanú judikatúru; pozri tiež rozsudok z 18. júla 2006, Meca-Medina a Majcen/Komisia, C‑519/04 P, Zb. s. I‑6991, bod 22 a nasl.
8 – Pozri rozsudok Meca-Medina a Majcen/Komisia, už citovaný, body 22 a 23 a tam citovanú judikatúru.
9 – Pozri rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, Zb. s. 1405, bod 17; Bosman, už citovaný, bod 82, a z 13. apríla 2000, Lehtonen a Castors Braine, C‑176/96, Zb. s. I‑2681, bod 35.
10 – Pozri rozsudky Bosman, už citovaný, bod 96; z 27. januára 2000, Graf, C‑190/98, Zb. s. I‑493, body 18 a 23, a Lehtonen a Castor Braine, už citovaný, body 47 až 50.
11 – Pozri rozsudok Graf, už citovaný, body 23 až 25.
12 – Pozri rozsudok Bosman, už citovaný, body 98 a 99.
13 – Tamže, bod 100.
14 – Na rozdiel od situácie v rozsudku Graf, už citovaného (pozri najmä body 13 a 24 tohto rozsudku).
15 – Pozri napríklad rozsudok Meca-Medina a Majcen, už citovaný, bod 28.
16 – Pozri rozsudky z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32; z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. 1‑4165, bod 37, a Bosman, už citovaný, bod 104. Výraz „raisons impérieuses d’intérêt général“, ktorý Súdny dvor systematicky používa vo francúzštine, bol do angličtiny preložený rôzne; pričom „overriding reasons in the public interest“ (naliehavé dôvody všeobecného záujmu) sa javí ako najnovší a najvýstižnejší preklad.
17 – Pozri rozsudok Bosman, už citovaný, bod 106.
18 – Bod 109.
19 – Príloha IV k Záverom predsedníctva zo zasadnutia Európskej rady v Nice (7., 8. a 9. december 2000).
20 – KOM(2007) 391 v konečnom znení.
21 – Nelegislatívne uznesenie z 8. mája 2008 [dokument P6_TA(2008)0198].
22 – Teda v súvislosti s celkovou profesionálnou kariérou hráča, ktorej dĺžka je nevyhnutne obmedzená, záväzok stráviť (napríklad) prvých 10 rokov odo dňa podpísania prvej profesionálnej zmluvy v klube, ktorý hráča vychoval, by bol zjavne neprijateľný.