ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 8. decembra 2011 (*)

„Štátna pomoc – Opatrenia prijaté nemeckými orgánmi v prospech spoločnosti Deutsche Post AG – Rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES – Neexistencia skoršieho konečného rozhodnutia – Neprípustnosť“

Vo veci T‑421/07,

Deutsche Post AG, so sídlom v Bonne (Nemecko), v zastúpení: J. Sedemund a T. Lübbig, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne N. Khan a B. Martenczuk, neskôr B. Martenczuk a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

UPS Europe NV/SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko),

a

UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, so sídlom v Neusse (Nemecko),

v zastúpení: T. Ottervanger a E. Henny, advokáti,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 12. septembra 2007 začať konanie podľa článku 88 ods. 2 [ES] v súvislosti so štátnou pomocou Spolkovej republiky Nemecko v prospech spoločnosti Deutsche Post AG [pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)],

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia M. E. Martins Ribeiro a H. Kanninen (spravodajca),

tajomník: T. Weiler, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. júna 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 8. júna 1989 prijala Spolková republika Nemecko Postverfassungsgesetz (zákon o organizácii pošty) (BGBl. 1989 I, s. 1026, ďalej len „PostVerfG“). Na základe jeho § 1 ods. 2 sa nemecká poštová správa Deutsche Bundespost rozdelila na tri odlišné právne subjekty, a to Deutsche Bundespost Postdienst (ďalej len „DB‑Postdienst“), Deutsche Bundespost Telekom (ďalej len „DB‑Telekom“) a Deutsche Bundespost Postbank (ďalej len „DB‑Postbank“). V súlade s § 65 ods. 2 PostVerfG boli uvedené subjekty povinné zachovať služby, ktoré ponúkala Deutsche Bundespost. Zatiaľ čo DB‑Telekom vstúpila do práv a povinností Deutsche Bundespost súvisiacich s jej telekomunikačnými činnosťami, DB‑Postdienst prebrala jej činnosti v poštovom odvetví, vrátane prevzatia všeobecnej poštovej služby.

2        Dňa 14. septembra 1994 prijala Spolková republika Nemecko Postumwandlungsgesetz (zákon o reorganizácii pošty) (BGBl. 1994 I, s. 2339, ďalej len „PostUmwG“). Na základe jeho § 1 a 2 boli tri právne subjekty uvedené vyššie premenené na akciové spoločnosti s účinnosťou od 1. januára 1995. Činnosti DB‑Postdienst prebrala žalobkyňa, Deutsche Post AG. Činnosti DB‑Telekom a DB‑Postbank prebrali Deutsche Telekom AG a Deutsche Postbank AG.

3        Dňa 7. júla 1994 podala spoločnosť na distribúciu balíkov UPS Europe NV/SA (ďalej len „UPS Europe“) na Komisii Európskych spoločenstiev sťažnosť (ďalej len „sťažnosť z roku 1994“) proti DB‑Postdienst založenú tak na článku 86 Zmluvy ES (teraz článok 82 ES), ako aj na článku 92 Zmluvy ES (teraz článok 87 ES). Po tejto sťažnosti podalo v roku 1997 ďalšiu sťažnosť združenie súkromných poskytovateľov kuriérskych služieb a služieb rýchleho doručovania listových zásielok a balíkov Bundesverband Internationaler Express‑ und Kurierdienste eV (ďalej len „BIEK“).

4        UPS Europe a BIEK v podstate vytýkali DB‑Postdienst, že zneužívala svoje dominantné postavenie tým, že viedla politiku predaja so stratou v odvetví zasielania balíkov z domu do domu, ktoré je otvorené hospodárskej súťaži, a že túto politiku financovala buď prostredníctvom príjmov dosiahnutých v odvetví prepravy listov (alebo listových zásielok), v ktorom mala zákonný monopol (ďalej len „vyhradené odvetvie“), alebo prostredníctvom pomoci v rozpore s článkom 87 ES.

5        Listom zo 17. augusta 1999 uverejnenom v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 23. októbra 1999 (Ú. v. ES C 306, s. 25) Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES v súvislosti s rôznymi opatreniami, na základe ktorých žalobkyňa získala verejné zdroje, (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania z roku 1999“) a požiadala ju o predloženie istých dokumentov a informácií.

6        Dňa 20. marca 2001 Komisia prijala rozhodnutie 2001/354/ES o konaní podľa článku 82 ES (Vec COMP/35.141 – Deutsche Post AG) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 125, s. 27). V uvedenom rozhodnutí dospela k záveru, že žalobkyňa zneužila svoje dominantné postavenie v segmente zásielkového predaja tým, že v rokoch 1974 až 2000 poskytovala vernostné zľavy svojim klientom pod podmienkou, že pre nich spracuje všetky alebo väčšinu ich zásielok, a tým, že v rokoch 1990 až 1995 uskutočňovala politiku predaja so stratou.

7        Dňa 19. júna 2002 Komisia prijala rozhodnutie 2002/753/ES o opatreniach prijatých Spolkovou republikou Nemecko v prospech žalobkyne [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 247, s. 27, ďalej len „rozhodnutie z roku 2002“).

8        Rozhodnutie z roku 2002 v podstate obsahuje odôvodnenie na štyroch úrovniach.

9        Po prvé Komisia pripomenula, že v rozhodnutí o začatí konania z roku 1999 vypracovala hypotézu, podľa ktorej platby, ktoré DB‑Postdienst a následne žalobkyňa získali za plnenie ich úlohy – služby všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“), presahovali čisté dodatočné náklady vyplývajúce z tejto úlohy, pričom Komisia oznámila, že preskúma päť predpokladaných opatrení pomoci. Medzi tieto opatrenia patrili v prvom rade štátne záruky, v zmysle ktorých bola Spolková republika Nemecko ručiteľom za dlhy Deutsche Bundespost pred jej transformáciou na tri akciové spoločnosti (ďalej len „verejné záruky“), v druhom rade existencia verejného financovania dôchodkov zamestnancov DB‑Postdienst a žalobkyne a napokon prípadná finančná pomoc štátu v prospech žalobkyne (odôvodnenia č. 2, 4, 5 a 7 rozhodnutia z roku 2002).

10      Komisia následne vysvetlila pripomienky Spolkovej republiky Nemecko k piatim opatreniam pomoci uvedeným v rozhodnutí o začatí konania z roku 1999 (odôvodnenia č. 12 až 20 rozhodnutia z roku 2002). Pokiaľ ide o finančnú pomoc štátu, poukázala na to, že Spolková republika Nemecko pripustila, že na DB‑Postdienst a žalobkyňu sa vzťahovali dva prevody verejných zdrojov, ktoré spočívali jednak v prevodoch uskutočnených v rokoch 1990 až 1994 zo strany DB‑Telekom na základe § 37 ods. 3 PostVerfG a jednak v skutočnosti, že DB‑Telekom sa 1. januára 1995 na základe § 7 PostUmwG vzdala pohľadávky voči žalobkyni (ďalej len „prevody uskutočnené zo strany DB‑Telekom“). Komisia poukázala na to, že nemecká vláda síce nepoprela, že prevody boli uskutočnené štátom, tvrdila však, že boli nevyhnutné pre naplnenie úlohy SVHZ prislúchajúcej žalobkyni (odôvodnenia č. 16 až 20 rozhodnutia z roku 2002).

11      Napokon Komisia uviedla, že „v súlade so sťažnosťami UPS [Europe] a BIEK sa [rozhodnutie z roku 2002] týkalo pokrytia nákladov v konkurenčnom odvetví zasielania balíkov z domu do domu“, pričom preskúmanie Komisie sa má vzťahovať najmä na pokrytie nákladov žalobkyne týkajúcich sa dvoch základných služieb zasielania balíkov z domu do domu, ktoré sú otvorené hospodárskej súťaži: prepravy balíkov zameranej na podnikateľskú klientelu a prepravy balíkov z domu do domu na účet spoločností zásielkového predaja (odôvodnenie č. 21 rozhodnutia z roku 2002).

12      Po druhé Komisia poukázala na to, že Spolková republika Nemecko ju informovala, že od roku 1990 do roku 1998 žalobkyňa vykazovala vo vyhradenom odvetví zisk a v odvetví otvorenom hospodárskej súťaži stratu, pričom celkovo zaznamenala pri zohľadnení všetkých odvetví deficit. Z toho vyvodila, že prípadný deficit v odvetví balíkov nemôže byť vyrovnaný ani na základe ziskov vo vyhradenom odvetví, ani príjmami zo ziskov v odvetviach, ktoré sú otvorené hospodárskej súťaži (odôvodnenia č. 66 až 69 a poznámka pod čiarou č. 107 rozhodnutia z roku 2002).

13      Po tretie Komisia konštatovala, že straty žalobkyne v odvetví balíkov počas obdobia od roku 1990 do roku 1998 museli byť nevyhnutne pokryté verejnými zdrojmi a následne sa rozhodla preskúmať, či súviseli s úlohou SVHZ prislúchajúcou žalobkyni, pričom poukázala na to, že ak takáto súvislosť neexistuje, žalobkyňa v zmysle článku 87 ods. 1 ES získala výhodu (odôvodnenie č. 72 rozhodnutia z roku 2002).

14      V tejto súvislosti Komisia konštatovala, že od 1. februára 1994 žalobkyňa mala v zmysle § 2 ods. 2 bodu 3 Postdienst‑Pflichtleistungsverordnung (nariadenie o povinných plneniach) (BGBl. 1994 I, s. 86) možnosť, ale nie povinnosť, priznať svojim zákazníkom v odvetví balíkov zľavy, z ktorých vyplývali nižšie sadzby, ako bola jednotná sadzba stanovená v § 1 ods. 1 Postdienst‑Pflichtleistungsverordnung. Poukázala na to, že vzhľadom na uplatnené zľavy boli príjmy od roku 1994 do roku 1999 nedostatočné na to, aby pokryli prevádzkové náklady, čo spôsobilo deficit vo výške 1 118,7 milióna nemeckých mariek (DEM) bez kauzálnej súvislosti s akoukoľvek úlohou SVHZ (odôvodnenia č. 75 až 79, 82, 86 a 88 rozhodnutia z roku 2002).

15      Komisia následne najprv uviedla, že zdroje používané na verejné financovanie dôchodkov sú pod kontrolou Spolkovej republiky Nemecko, ďalej, že pokiaľ ide o verejné záruky, Spolková republika Nemecko priamo kontroluje dlhové záväzky žalobkyne, a napokon, že pokiaľ ide o finančnú pomoc Spolkovej republiky Nemecko v prospech žalobkyne, prevody uskutočnené spoločnosťou DB‑Telekom boli pripísateľné tomuto členskému štátu (odôvodnenia č. 92 až 94 rozhodnutia z roku 2002).

16      Komisia poukázala na to, že bez prevodov uskutočnených DB‑Telekom by Spolková republika Nemecko musela na podporu DB‑Postdienst a žalobkyne využiť zdroje zo všeobecného rozpočtu (odôvodnenie č. 95 rozhodnutia z roku 2002).

17      Komisia následne dospela k záveru o existencii skreslenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi. Rovnako konštatovala, že získaná pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom v rozsahu, v akom nebola odôvodnená v zmysle článku 87 ods. 2 a 3 ES, a že čisté dodatočné náklady v výške 1 118,7 milióna DEM v odvetví balíkov nemohli byť považované za výsledok povinností vyplývajúcich z úlohy SVHZ prislúchajúcej žalobkyni v zmysle článku 86 ods. 2 ES (odôvodnenia č. 96 až 106 rozhodnutia z roku 2002).

18      Po štvrté Komisia dospela k záveru, že v rozsahu, v akom kompenzácia Spolkovej republiky Nemecko za dodatočné náklady spôsobené politikou predaja so stratou znížila náklady, ktoré sú bežne spojené s poskytovaním služieb v odvetví zasielania balíkov z domu do domu, toto opatrenie predstavovalo výhodu v zmysle článku 87 ods. 1 ES a zároveň pomoc vo výške 572 miliónov eur, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom (odôvodnenie č. 107 rozhodnutia z roku 2002).

19      Výrok napadnutého rozhodnutia z roku 2002 znie:

„Článok 1

Verejná pomoc vo výške 572 miliónov eur (1 118,7 milióna DEM), ktorú [Spolková republika Nemecko] poskytla [žalobkyni], je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

1. [Spolková republika Nemecko] prijme všetky opatrenia nevyhnutné na vymáhanie vrátenia pomoci, ktorá je uvedená v článku 1, od [žalobkyne], teda pomoci, ktorá jej bola poskytnutá protiprávne.

… [neoficiálny preklad]“

20      Rozsudkom z 1. júla 2008, Deutsche Post/Komisia (T‑266/02, Zb. s. II‑1233), Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie z roku 2002. Odvolanie podané Komisiou proti tomuto rozsudku bolo zamietnuté rozsudkom Súdneho dvora z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post (C‑399/08 P, Zb. s. I‑7831).

21      Dňa 22. apríla 2004, UPS Europe na základe článku 82 ES podala na Komisii sťažnosť, v ktorej tvrdila, že sadzby žalobkyne vo vyhradenom odvetví mali zneužívajúcu povahu. Komisia v tejto súvislosti začala vyšetrovanie, v rámci ktorého jej boli doručené isté dokumenty týkajúce sa rozhodnutí nemeckých orgánov v súvislosti s uvedenými sadzbami.

22      Dňa 11. mája 2004 podala UPS Europe na Komisii ďalšiu sťažnosť, pričom tvrdila, že Komisia vo svojom rozhodnutí z roku 2002 nepreskúmala všetky verejné opatrenia uvedené v sťažnosti z roku 1994 a že výhody, ktoré získala žalobkyňa, výrazne prevyšovali sumu, ktorej vymáhanie Komisia nariadila. Dňa 16. júla 2004 podala na Komisii sťažnosť spoločnosť TNT Post AG & Co. KG, v ktorej tvrdila, že sadzby účtované žalobkyňou za služby jej dcérskej spoločnosti DB‑Postbank boli neprimerane nízke a tieto služby boli financované prostredníctvom príjmov z vyhradeného odvetvia. Po prijatí týchto sťažností Komisia zaslala Spolkovej republike Nemecko žiadosť o informácie, na ktorú tento členský štát odpovedal.

23      Listom zo 4. apríla 2006 Komisia informovala UPS Europe, že neexistuje dostatočný záujem Spoločenstva na tom, aby sa reagovalo na jej sťažnosť na základe článku 82 ES.

24      Dňa 26. apríla 2007 UPS Europe formálne vyzvala Komisiu, aby prijala nevyhnutné opatrenia v súvislosti s jej sťažnosťou z 11. mája 2004.

25      Listom z 13. júna 2007 Spolková republika Nemecko súhlasila s použitím informácií, ktoré boli Komisii predložené počas vyšetrovania začatého po podaní sťažnosti UPS Europe z 22. apríla 2004 v rámci konania o štátnej pomoci.

26      Dňa 3. septembra 2007 UPS Europe a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG (ďalej spoločne len „UPS“) podali na Súd prvého stupňa žalobu na základe článku 232 ES, ktorou sa domáhali konštatovania nečinnosti Komisie vzhľadom na to, že nerozhodla o sťažnosti podanej 11. mája 2004 (vec T‑329/07, UPS Europe a UPS Deutschland/Komisia).

27      Listom z 12. septembra 2007 Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko, že rozhodla o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES týkajúceho sa štátnej pomoci, ktorú nemecké orgány poskytli Deutsche Post AG [pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)] (ďalej len „napadnutý akt“). Napadnutý akt bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie z 19. októbra 2007 (Ú. v. EÚ C 245, s. 21) v autentickom jazyku (nemčine) a predchádzalo mu zhrnutie v ostatných úradných jazykoch.

28      Listom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 8. novembra 2007 UPS vzala späť svoju žalobu vo veci T‑329/07, už citovanej v bode 26 vyššie. Uznesením Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2007, UPS Europe a UPS Deutschland/Komisia (T‑329/07, neuverejnené v Zbierke) bola vec vymazaná.

29      Napadnutý akt je rozdelený do niekoľkých bodov.

30      V bode 1 napadnutého aktu Komisia pripomenula kroky, ktoré boli na základe článkov 82 ES a 87 ES prijaté proti žalobkyni od podania sťažnosti v roku 1994. Poukázala na nevyhnutnosť vedenia globálneho vyšetrovania všetkých skreslení hospodárskej súťaže vyplývajúcich z priznania verejných zdrojov žalobkyni a jej predchodkyni a uviedla, že konanie začaté rozhodnutím o začatí konania z roku 1999 bude doplnené s cieľom zahrnúť novo získané informácie a prijať konečné stanovisko o zlučiteľnosti týchto zdrojov so Zmluvou ES (odôvodnenia č. 1 až 15 napadnutého aktu).

31      Komisia zdôraznila, že „doplňujúce vyšetrovanie“, ku ktorému mala v úmysle pristúpiť, „v žiadnom prípade nenahradí rozhodnutie z roku 2002“, v ktorom sa konštatuje, že „štátna pomoc vo výške 572 miliónov eur bola použitá na krížové dotovanie obchodných činností, pričom sa v ňom neskúma všeobecná otázka, či [žalobkyňa a jej predchodkyňa] dostali z verejných zdrojov neprimerane vysokú kompenzáciu [na splnenie ich úlohy SVHZ]“. Komisia vysvetlila, že vo svojom vyšetrovaní mala v úmysle zistiť, či došlo k neprimerane vysokej kompenzácii nad rámec 572 miliónov eur, a vyhlásila, že preskúma všetky verejné opatrenia prijaté v prospech týchto spoločností medzi 1. júlom 1989, teda dátumom vytvorenia DB‑Postdienst, a 31. decembrom 2007, teda predpokladaným dátumom ukončenia úlohy SVHZ zo strany žalobkyne (odôvodnenie č. 15 napadnutého aktu).

32      V bode 3 napadnutého aktu, nazvanom „Opis verejných opatrení v prospech DB‑Postdienst a žalobkyne“, Komisia v podstate uviedla, že na DB‑Postdienst a žalobkyňu sa vzťahovali prevody zo strany DB‑Telekom, ako aj verejné záruky (odôvodnenia č. 25 až 32, 38 a 39 napadnutého aktu).

33      Ďalej Komisia preskúmala existenciu verejného financovania dôchodkov. Pokiaľ ide o obdobie od roku 1989 do roku 1994, uviedla, že nemá k dispozícii nijaké informácie, v zmysle ktorých DB‑Postdienst prispela k financovaniu dôchodkov svojich zamestnancov, z čoho vyplýva, že museli byť financované výlučne nemeckým štátom. Pokiaľ ide o obdobie od roku 1995 do roku 1999, žalobkyňa zaplatila do dôchodkového fondu úradníkov pošty vytvoreného 1. januára 1995 na základe § 16 ods. 1 Gesetz zum Personalrecht der Beschäftigen der Früheren Deutschen Bundespost (ďalej len „Postpersonalrechtsgesetz“, zákon zo 14. septembra 1994 o zamestnancoch bývalej Deutsche Bundespost, BGBl. 1994 I, s. 2325). Nemecký štát však vyrovnal deficit uvedených fondov. Napokon suma poplatkov zaplatených žalobkyňou do uvedených fondov bola v roku 2000 znížená na 33 % hrubej mzdy činného úradníka a pokiaľ ide o nasledujúce roky, Komisia nemala k dispozícii presné informácie (odôvodnenia č. 40 až 48 napadnutého aktu).

34      V bode 6 napadnutého aktu, nazvanom „Posúdenie z hľadiska existencie štátnej pomoci“, Komisia po prvé konštatovala, že akákoľvek selektívna výhoda pre DB‑Postdienst alebo žalobkyňu by skreslila hospodársku súťaž a ovplyvnila by obchod medzi členskými štátmi. Po druhé Komisia poukázala na to, že prevody uskutočnené zo strany DB‑Telekom a verejné záruky predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES (odôvodnenia č. 72 až 75 napadnutého aktu). Po tretie Komisia uviedla, že verejné financovanie dôchodkov zahŕňalo prevody verejných zdrojov. Konštatovala, že v období od roku 1989 do roku 1995 „DB‑Postdienst zjavne neprispela k financovaniu dôchodkov [svojich] úradníkov“ a že pokiaľ ide o obdobie od roku 1995 do roku 1999, „kládla si otázku, či [žalobkyňa] mala hospodársku výhodu vzhľadom na okolnosti, za ktorých boli priznávané predčasné dôchodky“. Osobitne Komisia po tom, ako uviedla, že Spolková republika Nemecko tvrdila, že od roku 1995 žalobkyňa „znášala náklady súvisiace s dôchodkami vo výške, ktorá presahovala výšku príspevkov konkurentov“, poukázala na to, že má v úmysle preskúmať, do akej miery bolo verejné financovanie dôchodkov „výhodnejšie pre žalobkyňu ako pre iné subjekty“ (odôvodnenia č. 76 až 78 napadnutého aktu).

35      V bode 7 napadnutého aktu, nazvanom „Posúdenie súladu štátnej pomoci so spoločným trhom“, Komisia uviedla, že preskúma, do akej miery bola kompenzácia priznaná žalobkyni a jej predchodkyni nevyhnutná na zabezpečenie úlohy SVHZ, ktorú mali v období medzi rokom 1989 a 31. decembrom 2007 vykonávať (odôvodnenia č. 80 a 81 napadnutého aktu). Komisia opísala metódu výpočtu, ktorú mala v úmysle v tejto súvislosti použiť, ako aj príjmy, ktoré chcela zohľadniť (odôvodnenia č. 84 až 104 napadnutého aktu).

36      V bode 8 napadnutého aktu, nazvanom „Rozhodnutie“, Komisia vyzvala Spolkovú republiku Nemecko, aby „oznámila svoje stanovisko v lehote jedného mesiaca od doručenia [napadnutého aktu]“ a „oznámila všetky užitočné informácie na účely právneho posúdenia uvedených opatrení vo svetle ustanovení upravujúcich štátnu pomoc“.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

37      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. novembra 2007 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

38      Listom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. februára 2008 UPS podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

39      Uznesením z 9. júla 2008 predseda prvej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu UPS.

40      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Súdu prvého stupňa bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k ôsmej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

41      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania otázky. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovených lehotách.

42      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní z 9. júna 2011.

43      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnutý akt,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

44      Komisia, ktorú podporuje UPS, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        odmietol žalobu ako neprípustnú a subsidiárne zamietol ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

45      Komisia, ktorú podporuje UPS, spochybňuje prípustnosť žaloby bez toho, aby v zmysle článku 114 rokovacieho poriadku formálne podala námietku neprípustnosti.

46      Komisia na podporu svojho stanoviska uvádza dve hlavné tvrdenia. Po prvé vo vyjadrení k žalobe tvrdí, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania predstavuje napadnuteľný akt len v prípade, že sa týka otázky, či sa pomoc má považovať za novú alebo existujúcu. Naopak toto rozhodnutie nie je napadnuteľným aktom, ak je jeho cieľom kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci. Žalobkyňa ani Spolková republika Nemecko však v dostatočnom čase netvrdili, že opatrenia skúmané v napadnutom akte boli existujúcou pomocou.

47      Po druhé Komisia vo svojej písomnej odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom a počas pojednávania tvrdila, že negatívne účinky, ktoré môžu pre žalobkyňu vyplývať z napadnutého aktu, už boli vyvolané rozhodnutím o začatí konania z roku 1999. Podľa Komisie bolo toto rozhodnutie zamerané na všetky opatrenia, ktoré boli v napadnutom akte predbežne kvalifikované ako nová pomoc. Ak by tento akt bol zrušený, uvedené opatrenia by naďalej boli predmetom konania vo veci formálneho zisťovania začatého v roku 1999. Žalobkyňa preto nemá v prejednávanej veci záujem na konaní.

48      Žalobkyňa tvrdí, že žaloba je prípustná. V tejto súvislosti uvádza, že opatrenia, ktorých sa týka napadnutý akt, sa musia považovať za existujúcu pomoc, keďže už boli predmetom konania, ktoré bolo z každého hľadiska ukončené rozhodnutím z roku 2002. Ak sú teda uvedené opatrenia v napadnutom akte kvalifikované ako nová pomoc, žaloba je prípustná. Subsidiárne žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie o začatí konania je napadnuteľné, len čo je kvalifikácia opatrenia ako pomoci spochybnená.

49      Podľa ustálenej judikatúry len opatrenia so záväznými právnymi účinkami spôsobilé zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že výrazne menia jeho právne postavenie, sú aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES. Pokiaľ ide konkrétne o akty a rozhodnutia, ktorých prijímanie sa uskutočňuje vo viacerých fázach, najmä na konci interného konania, za napadnuteľné akty sa v zásade považujú opatrenia, ktoré definitívne vyjadrujú stanovisko inštitúcie na konci tohto konania, okrem predbežných opatrení, ktorých cieľom je príprava konečného rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, body 9 a 10; rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. júla 1990, Automec/Komisia, T‑64/89, Zb. s. II‑367, bod 42, a z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia, T‑332/06, neuverejnený v Zbierke, bod 34).

50      Pokiaľ však ide o rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa štátnej pomoci, z judikatúry vyplýva, že ak Komisia kvalifikuje opatrenie, s ktorého uplatňovaním sa už začalo, ako novú pomoc, takéto rozhodnutie má samostatné právne účinky, najmä pokiaľ ide o prerušenie dotknutého opatrenia (rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑7303, bod 62; rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑346/99 až T‑348/99, Zb. s. II‑4259, bod 33, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 34). Tento záver neplatí len v prípade, v ktorom orgány členského štátu považujú opatrenie, s ktorého uplatňovaním sa už začalo, za existujúcu pomoc, ale aj v prípade, že tieto orgány usúdia, že opatrenie, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o začatí konania, nespadá do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (pozri rozsudok Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 35 a tam citovanú judikatúru).

51      Rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania prijaté v súvislosti s opatrením, s ktorého uplatňovaním sa už začalo a ktoré Komisia kvalifikovala ako novú pomoc, totiž nevyhnutne mení právny dosah skúmaného opatrenia, ako aj právne postavenie podnikov, ktoré sú jeho príjemcami, a to najmä pokiaľ ide o pokračovanie uplatňovania tohto opatrenia. Až do prijatia tohto rozhodnutia sa členský štát, podniky, ktoré sú príjemcami opatrenia, a ďalšie hospodárske subjekty môžu domnievať, že opatrenie je uplatňované zákonne, a to buď ako všeobecné opatrenie, ktoré nespadá do pôsobnosti článku 87 ods.1 ES, alebo ako už existujúca pomoc. Po prijatí takéhoto rozhodnutia však existuje prinajmenšom veľká pochybnosť o zákonnosti tohto opatrenia, ktorá bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť navrhnúť sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení vydanie takýchto predbežných opatrení, musí viesť členský štát k prerušeniu uplatňovania uvedeného opatrenia, pretože začatie konania vo veci formálneho zisťovania vylučuje vydanie okamžitého rozhodnutia o zlučiteľnosti opatrenia so spoločným trhom, ktoré by umožňovalo riadne pokračovať v jeho uplatňovaní. Na takéto rozhodnutie by sa bolo možné odvolávať aj pred vnútroštátnym súdom, ktorý má vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z porušenia článku 88 ods. 3 poslednej vety ES. Napokon takéto rozhodnutie môže viesť podniky, ktoré sú príjemcami opatrenia, k odmietnutiu nových platieb alebo nových výhod, alebo ich môže viesť k zabezpečeniu nevyhnutných peňažných prostriedkov na účely prípadnej neskoršej finančnej náhrady. Vo vzťahoch s uvedenými príjemcami bude obchodná sféra tiež brať do úvahy ich krehkú finančnú a právnu situáciu (rozsudky Diputación Foral de Álava/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 34, a Alcoa Trasformazioni/Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 36).

52      Z napadnutého aktu vyplýva, že bol prijatý s cieľom začať konanie vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s troma opatreniami, a to prevodmi uskutočnenými DB‑Telekom, verejnými zárukami a verejným financovaním dôchodkov (ďalej len „sporné opatrenia“).

53      Ako bolo uvedené v bode 34 vyššie, v napadnutom akte Komisia kvalifikovala prevody uskutočnené DB‑Telekom a verejné záruky ako novú pomoc (odôvodnenia č. 72 až 75 napadnutého aktu). Pokiaľ ide o verejné financovanie dôchodkov, Komisia vyjadrila pochybnosti týkajúce sa otázky miery, v akej toto financovanie poskytlo žalobkyni hospodársku výhodu (odôvodnenia č. 76 až 78 napadnutého aktu).

54      Podľa judikatúry citovanej v bodoch 49 až 51 vyššie je potrebné preskúmať, či napadnutý akt spôsobil samostatné právne účinky, z ktorých by vyplývala možnosť ho napadnúť.

55      S týmto cieľom je potrebné pripomenúť, že napadnutému aktu predchádzalo rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, teda rozhodnutie o začatí konania z roku 1999. Je preto potrebné preskúmať, či právne účinky, ktoré napadnutý akt údajne vyvolal, už neboli vyvolané rozhodnutím o začatí konania z roku 1999, ako to uvádza v rámci svojej argumentácie o neprípustnosti žaloby Komisia (pozri bod 47 vyššie).

56      Účastníci konania sa zhodujú v tom, že konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré začalo na základe rozhodnutia o začatí konania z roku 1999, sa už týkalo sporných opatrení, ktoré boli preskúmané v rozhodnutí z roku 2002.

57      V tejto súvislosti je totiž potrebné poukázať na to, že Komisia v odôvodnení č. 37 rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 uviedla, že podľa UPS Europe a BIEK boli dlhy žalobkyne v súlade s § 40 PostVerfG kryté štátnou zárukou, obmedzenou od 2. januára 1995 na dlhy, ktoré k tomuto dňu existovali. V bode 62 rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 Komisia uviedla, že predbežné preskúmanie tohto opatrenia neumožňuje dospieť k záveru, že nepredstavuje štátnu pomoc.

58      Následne Komisia v odôvodnení č. 40 rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 uviedla, že podľa BIEK Spolková republika Nemecko prevzala deficit dôchodkového fondu pre úradníkov pošty, čo predstavuje štátnu podporu v prospech žalobkyne. V odôvodnení č. 65 rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 Komisia poukázala na to, že náklady spojené s dôchodkami bývalých zamestnancov žalobkyne a jej predchodkyne boli hradené z tohto fondu, a zdôraznila, že Spolková republika Nemecko vyrovnala výrazný deficit, ktorý v uvedenom fonde vznikol. Komisia tiež poukázala na to, že predbežné preskúmanie tohto opatrenia neumožňovalo dospieť k záveru, že nepredstavuje štátnu pomoc.

59      Napokon v odôvodnení č. 63 rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 Komisia uviedla, že prevod nehnuteľného majetku alebo iného aktíva zo strany štátu na žalobkyňu v zásade má byť považovaný za štátnu pomoc, a teda má byť odôvodnený. V bode 80 tohto rozhodnutia Komisia požiadala nemecké úrady, aby predložili podrobné informácie o štátnej finančnej podpore pre činnosť žalobkyne a okrem iného citovala prípadné dotácie, ktoré žalobkyni priniesli výhodu, keďže mali v zmysle ustanovení Zmluvy ES o štátnej pomoci významný rozsah.

60      V odpovedi na žiadosť Komisie ju nemecké orgány podrobne informovali o existencii prevodov zo strany DB‑Telekom (pozri odôvodnenia č. 16 až 20 rozhodnutia z roku 2002). Komisia v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedla, že táto informácia jej bola predložená 16. decembra 1999. Spolková republika Nemecko tiež Komisii oznámila pripomienky týkajúce sa otázky, či prevody predstavujú štátnu pomoc.

61      Keďže sa teda napadnutý akt týka rovnakých opatrení, ako sú opatrenia, ktoré boli predmetom rozhodnutia o začatí konania z roku 1999, keďže v rámci tohto rozhodnutia a konania, ktoré po ňom nasledovalo, Komisia už uviedla, že sporné opatrenia mohli spadať do pôsobnosti zákazu vyplývajúceho z článku 87 ods. 1 ES, a keďže samostatné právne účinky spojené s konaním vo veci formálneho zisťovania už z toho dôvodu vznikli v dôsledku uvedeného rozhodnutia o začatí konania, napadnutý akt takéto účinky nemôže spôsobiť, a teda ani nemôže byť rozhodnutím, ktoré by mohlo byť predmetom žaloby o neplatnosť. Už od konania, ktoré sa začalo v roku 1999, totiž existovala prinajmenšom veľká pochybnosť o zákonnosti sporných opatrení, keďže začiatok uvedeného konania vylučoval okamžité rozhodnutie o zlučiteľnosti so spoločným trhom, ktoré by umožňovalo riadne pokračovať v uplatňovaní uvedených opatrení a získavaní prospechu z nich.

62      Žalobkyňa však tvrdí, že konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v súvislosti so spornými opatreniami na základe rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 bolo z každého hľadiska ukončené rozhodnutím z roku 2002. Komisia naopak tvrdí, že toto rozhodnutie ukončilo uvedené konanie len čiastočne.

63      Je preto potrebné preskúmať, či toto konanie bolo ukončené v súvislosti so spornými opatreniami pred prijatím napadnutého aktu.

64      Podľa článku 7 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktoré sa na konanie o nezákonnej pomoci uplatňuje na základe článku 13 ods. 1 uvedeného nariadenia, sa konanie vo veci formálneho zisťovania ukončí prostredníctvom rozhodnutia podľa odsekov 2 až 5 tohto článku (s výnimkou stiahnutia oznámenia zo strany dotknutého členského štátu).

65      Z článku 7 ods. 2 až 5 nariadenia č. 659/1999 vyplýva, že rozhodnutie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania môže mať štyri rôzne podoby: oznamované opatrenie nepredstavuje pomoc (odsek 2), uvedené opatrenie predstavuje pomoc, ktorá je zlučiteľná so spoločným trhom (kladné rozhodnutie, odsek 3), toto opatrenie predstavuje pomoc, ktorá je zlučiteľná so spoločným trhom, ak sú splnené isté podmienky a povinnosti (podmienečné rozhodnutie, odsek 4), alebo napokon, uvedené opatrenie predstavuje pomoc, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom (záporné rozhodnutie, odsek 5).

66      Z týchto ustanovení vyplýva, že konanie vo veci formálneho zisťovania sa musí ukončiť rozhodnutím, ktoré výslovne kvalifikuje skúmané opatrenie podľa jedného z ustanovení článku 7 ods. 2 až 5 nariadenia č. 659/1999.

67      Z rozhodnutia z roku 2002, a najmä z jeho odôvodnení citovaných v bodoch 9 až 16 vyššie, vyplýva, že v tomto rozhodnutí Komisia z hľadiska uvedených ustanovení výslovne nekvalifikovala sporné opatrenia nad hranicou 572 miliónov eur uvedenou vo výroku dotknutého rozhodnutia. Konštatovala len po prvé, že tieto opatrenia obsahovali prevod verejných zdrojov v prospech žalobkyne, a po druhé, že tieto zdroje museli byť nevyhnutne použité na vyrovnanie deficitu spôsobeného politikou predaja so stratou, ktorú žalobkyňa v odvetví balíkov uplatňovala – pričom uvedená strata dosiahla 1 118,7 milióna DEM, čiže 572 miliónov eur – keďže žalobkyňa nemohla dotknutý deficit financovať z vlastných zdrojov.

68      Na pojednávaní Komisia pripustila, že rozhodnutie z roku 2002 neobsahuje vysvetlenia poukazujúce na to, že ide o čiastočné konečné rozhodnutie týkajúce sa sporných opatrení a že konanie vo veci formálneho zisťovania bolo čiastočne neukončené. Podľa Komisie však toto rozhodnutie musí byť vykladané v celom svojom rozsahu a jeho výrok sa musí vykladať vo svetle jeho odôvodnení.

69      V tejto súvislosti treba poukázať na to, ako už bolo uvedené v bode 11 vyššie, že Komisia v odôvodnení č. 21 rozhodnutia z roku 2002 zdôraznila, že toto rozhodnutie sa týkalo pokrytia nákladov v konkurenčnom odvetví služieb zasielania balíkov z domu do domu.

70      V tomto odôvodnení Komisia spresnila, že analýza, ktorú uskutočnila v rozhodnutí z roku 2002, aby posúdila súlad sporných opatrení so spoločným trhom, sa týkala len odvetvia balíkov. V bode II F rozhodnutia z roku 2002, nazvanom „Výška nákladov na infraštruktúru súvisiacich so službou zasielania balíkov z domu do domu“, Komisia uskutočnila len analýzu možných dodatočných nákladov spôsobených úlohou SVHZ v tomto odvetví. V bode II G rozhodnutia z roku 2002, nazvanom „Význam úlohy verejného záujmu [prislúchajúcej žalobkyni] v odvetví balíkov“, nepreskúmala ďalšie úlohy SVHZ prislúchajúce žalobkyni. V bode II H rozhodnutia z roku 2002, nazvanom „Náklady z minulosti, ktoré prešli na [žalobkyňu], ako na bývalý verejný podnik“, Komisia analyzovala len dosah nákladov, na ktoré v odvetví balíkov poukázala Spolková republika Nemecko a žalobkyňa. Bod III rozhodnutia z roku 2002, nazvaný „Pripomienky zainteresovaných osôb“, sa týka najmä vyjadrení zainteresovaných osôb v súvislosti s finančnou situáciou, obchodným správaním a nákladmi či dodatočnými nákladmi súvisiacimi s úlohou SVHZ prislúchajúcou DB‑Postdienst a žalobkyni výlučne v odvetví balíkov.

71      Aj v rozhodnutí z roku 2002 Komisia analyzovala existenciu výhody pre žalobkyňu a DB‑Postdienst, len pokiaľ ide o pokrytie ich strát v odvetví balíkov (odôvodnenia č. 66 až 91 rozhodnutia z roku 2002). Následne boli preskúmané len otázky existencie skreslenia hospodárskej súťaže, ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a zlučiteľnosti tejto výhody so spoločným trhom (odôvodnenia č. 96 až 106 konečného rozhodnutia z roku 2002).

72      Napokon, keď Komisia v rozhodnutí z roku 2002 dospela k záveru, že opatrenie, ktoré je predmetom konania vo veci formálneho zisťovania začatého v roku 1999, nebolo štátnou pomocou, vyjadrila to výslovným spôsobom.

73      Komisia totiž v odôvodnení č. 64 rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 uviedla, že sťažovateľ tvrdil, že žalobkyňa od Spolkovej republiky Nemecko nadobudla časť Deutsche Postbank v roku 1998, keď z predajnej ceny odpočítala neexistujúcu pohľadávku voči nemeckému štátu. Komisia usúdila, že prvé preskúmanie podmienok, za ktorých sa toto nadobudnutie uskutočnilo, jej neumožnilo dospieť k záveru, že Spolková republika Nemecko tým žalobkyni neposkytla štátnu pomoc. V odôvodnení č. 65 rozhodnutia z roku 2002 pritom Komisia uviedla, že súčasťou nadobudnutia DB‑Postbank žalobkyňou nebolo priznanie štátnej pomoci.

74      Je preto potrebné konštatovať, že Komisia v rozhodnutí z roku 2002 analyzovala sporné opatrenia len v rozsahu, v akom sa týkali financovania určitých činností žalobkyne v odvetví balíkov. Je preto potrebné sa domnievať, že Komisia v rozhodnutí z roku 2002 ani nevylúčila, ani nepotvrdila, že tieto opatrenia predstavujú v rozsahu, ktorý je nad hranicou 572 miliónov eur uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia, štátnu pomoc nezlučiteľnú so Zmluvou ES.

75      Z uvedeného vyplýva, že v dobe prijatia napadnutého aktu nebolo konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v roku 1999 v súvislosti so spornými opatreniami ukončené rozhodnutím z roku 2002, pokiaľ ide o sumu nad hranicou 572 miliónov eur uvedenú vo výroku tohto rozhodnutia.

76      Komisia mohla v rozhodnutí z roku 2002 nepochybne jasnejšie vysvetliť, v akom rozsahu uzatvára formálne zisťovanie začaté na základe rozhodnutia o začatí konania z roku 1999. Toto konštatovanie však nemá vplyv na analýzu prípustnosti žaloby.

77      Záver uvedený v bode 75 vyššie nie je spochybnený rozsudkom Deutsche Post/Komisia, už citovaným v bode 20 vyššie, ktorým Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie z roku 2002 po podaní žaloby v tejto veci. V tomto rozsudku sa totiž Súd prvého stupňa nevyjadril k otázke, či bolo konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v roku 1999 v súvislosti so spornými opatreniami ukončené.

78      Z toho vyplýva, že je potrebné sa domnievať, že napadnutý akt v čase jeho prijatia nezmenil ani právny dosah sporných opatrení, ani právnu situáciu žalobkyne.

79      Je potrebné doplniť, že rozsudok Deutsche Post/Komisia, už citovaný v bode 20 vyššie, mal podľa ustálenej judikatúry účinky ex tunc, a teda retroaktívne spôsobuje vyňatie rozhodnutia z roku 2002 z právneho poriadku (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia, T‑171/99, Zb. s. II‑2967, bod 50 a tam citovanú judikatúru). Tento rozsudok teda nemôže nijako ovplyvniť záver, podľa ktorého rozhodnutie z roku 2002 nemalo dosah na existenciu prípadných samostatných právnych účinkov spôsobených napadnutým aktom.

80      Z uvedeného vyplýva, že napadnutý akt nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 230 ES. Žaloba sa teda musí odmietnuť ako neprípustná.

 O trovách

81      Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

82      UPS znáša v zmysle článku 87 ods. 4 tretieho pododseku rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa odmieta ako neprípustná.

2.      Deutsche Post AG znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskej komisie.

3.      UPS Europe NV/SA a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG znášajú vlastné trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. decembra 2011.

Podpisy

*Jazyk konania: nemčina.