Vec T‑240/07

Heineken Nederland BV

a

Heineken NV

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Holandský trh s pivom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dôkaz o porušení – Prístup k spisu – Pokuta – Zásada rovnosti zaobchádzania – Primeraná lehota“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Kartely – Dohody medzi podnikmi – Pojem – Zhoda vôle týkajúca sa budúceho správania na trhu

(Článok 81 ods. 1 ES)

2.      Hospodárska súťaž – Kartely – Zosúladený postup – Pojem – Nadviazanie kontaktu nezlučiteľné s povinnosťou každého podniku samostatne určovať svoje správanie na trhu – Výmena informácií – Domnienka – Podmienky

(Článok 81 ods. 1 ES)

3.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie – Spôsob dokazovania – Použitie súboru nepriamych dôkazov

(Článok 81 ods. 1 ES)

4.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie – Spôsob dokazovania – Listinné dôkazy

(Článok 81 ods. 1 ES)

5.      Právo Spoločenstva – Zásady – Základné práva – Prezumpcia neviny – Konanie vo veci hospodárskej súťaže – Uplatniteľnosť

(Článok 81 ods. 1 ES)

6.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie – Použitie vyhlásení predložených v rámci oznámenia o spolupráci inými podnikmi, ktoré sa zúčastnili na porušení, ako dôkazných prostriedkov – Prípustnosť – Podmienky

(Články 81 ES a 82 ES)

7.      Hospodárska súťaž – Kartely – Dohody medzi podnikmi – Povinnosť Komisie predložiť dôkaz o porušení – Hranice

(Článok 81 ods. 1 ES)

8.      Hospodárska súťaž – Kartely – Zosúladený postup – Narušenie hospodárskej súťaže – Kritériá posúdenia – Protisúťažný cieľ – Dostatočné zistenie

(Článok 81 ods. 1 ES)

9.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie – Povinnosť Komisie predložiť dôkaz o porušení a o dĺžke jeho trvania – Dôkazná sila dobrovoľných výpovedí hlavných účastníkov kartelu v neprospech podniku s cieľom mať prospech z uplatnenia oznámenia o spolupráci

(Článok 81 ods. 1 ES; oznámenie Komisie 96/C 207/04)

10.    Hospodárska súťaž – Kartely – Komplexné porušenie, ktoré vykazuje prvky dohody a prvky zosúladeného postupu – Jednotná kvalifikácia ako „dohoda a/alebo zosúladený postup“ – Prípustnosť

(Článok 81 ods. 1 ES)

11.    Hospodárska súťaž – Kartely – Účasť na stretnutiach s protisúťažným cieľom

(Článok 81 ods. 1 ES)

12.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rešpektovanie práva na obhajobu – Prístup k spisu – Rozsah – Odmietnutie oznámiť dokument – Dôsledky – Nevyhnutnosť rozlišovať vo vzťahu k dôkaznému bremenu dotknutého podniku medzi dokumentmi v neprospech a dokumentmi v prospech

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 27 ods. 2)

13.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Prístup k spisu – Dokumenty, ktoré sa nenachádzajú vo vyšetrovacom spise a Komisia ich nepoužila ako dôkazy v neprospech – Dokumenty, ktoré môžu slúžiť na obhajobu účastníkov konania

(Článok 81 ods. 1 ES a článok 82 ES; Dohoda o EHP, články 53, 54 a 57; nariadenie Rady č. 139/2004; oznámenie Komisie 2005/C 325/07, bod 27)

14.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rešpektovanie práva na obhajobu – Dokument v neprospech – Pojem

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 27 ods. 2)

15.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie – Povinnosť Komisie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti predmetného prípadu

16.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Predčasné vyjadrenie presvedčenia Komisie, že došlo k porušeniu

17.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Povinnosti Komisie – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia – Porušenie – Dôsledky

(Nariadenie Rady č. 1/2003)

18.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Žiadosť o informácie – Všeobecná povinnosť obozretnosti, ktorú majú podniky alebo združenia podnikov

(Nariadenie Rady č. 17, článok 11)

19.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Miera voľnej úvahy vyhradená Komisii – Hranice – Dodržiavanie usmernení prijatých Komisiou – Súdne preskúmanie

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

20.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Zohľadnenie konkrétneho dopadu na trh – Rozsah

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A)

21.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Zohľadnenie spôsobenia účinkov v osobitnej zemepisnej oblasti – Rozsah

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

22.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Voľná úvaha Komisie

(Nariadenia Rady č. 17 a 1/2003; oznámenie Komisie 98/C 9/03)

23.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Rozdelenie dotknutých podnikov do rozličných kategórií – Podmienky

(Oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A šiesty odsek)

24.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah – Uvedenie kritérií posúdenia, ktoré Komisii umožnili zmerať závažnosť porušenia – Dostatočné uvedenie

(Článok 253 ES; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2 a 3)

25.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Odstrašujúci charakter – Kritériá posúdenia odstrašujúceho faktora

(Oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A štvrtý odsek)

26.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Odstrašujúci charakter – Voľná úvaha Komisie

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2 a 3; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A štvrtý odsek)

27.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Ukončenie porušenia po prvých zásahoch Komisie – Rozsah

(Článok 81 ods. 1 ES; nariadenie Rady č. 17, článok. 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 3)

28.    Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Závažnosť porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Neuplatnenie protiprávnych dohôd v praxi

(Článok 81 ods. 1 ES; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 3)

29.    Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Porušenia – Pokuty – Určenie – Kritériá – Zvýšenie všeobecnej úrovne pokút – Prípustnosť – Podmienky

(Článok 81 ES; nariadenie Rady č. 1/2003)

30.    Hospodárska súťaž – Správne konanie – Povinnosti Komisie – Dodržanie primeranej lehoty – Porušenie – Dôsledky – Spravodlivé zníženie sumy pokuty

(Článok 81 ES a článok 288 druhý odsek ES)

1.      Na to, aby existovala dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, aby dotknuté podniky vyjadrili spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom. Možno sa domnievať, že dohoda v zmysle uvedeného článku je uzatvorená, ak existuje zhoda vôle týkajúca sa samotnej zásady obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní.

Existencia dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES nie je spochybnená ani okolnosťou, že sa zhoda vôle medzi dotknutými podnikmi nerozšírila na konkrétne spôsoby vykonania zvýšenia ceny, ani skutočnosťou, že k tomuto zvýšeniu na trhu nikdy konkrétne nedošlo.

(pozri body 44, 45, 183)

2.      Pojem zosúladený postup predstavuje formu spolupráce medzi podnikmi, ktorá bez toho, aby podniky dospeli k uskutočneniu dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi nimi.

V tejto súvislosti článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa dotknutý hospodársky subjekt rozhodol uskutočňovať na trhu alebo ktoré na tomto trhu zamýšľa uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je obmedzenie hospodárskej súťaže.

Pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, ktorého predloženie prináleží dotknutým hospodárskym subjektom, sa treba domnievať, že podniky zúčastňujúce sa zosúladenom postupe, ktoré ostávajú činné na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia.

(pozri body 46, 47, 186)

3.      Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov o porušení článku 81 ods. 1 ES, Komisia je povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností vedúcich k porušeniu. Komisia je teda na účel preukázania existencie porušenia povinná uviesť presné a zhodujúce sa dôkazy.

Každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý prvok porušenia. Stačí, aby tejto požiadavke zodpovedal celkovo posúdený súbor nepriamych dôkazov predložených inštitúciou.

Vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd nemožno od Komisie požadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu rozhodujúcich okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody je preto možné vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré ako celok môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie.

(pozri body 48 – 51)

4.      Pokiaľ sa Komisia na podporu svojho konštatovania o existencii dohody alebo zosúladeného postupu odvolávala na listinné dôkazy, účastníkom konania spochybňujúcim toto konštatovanie pred Všeobecným súdom prináleží nielen predložiť prijateľnú alternatívu k tvrdeniu Komisie, ale aj namietať nedostatok dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania existencie porušenia.

(pozri bod 52)

5.      Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, keď Všeobecný súd prejednáva žalobu o neplatnosť rozhodnutia prijatého na základe článku 81 ods. 1 ES, musí všeobecne v plnom rozsahu preskúmať otázku, či sú splnené podmienky použitia článku 81 ods. 1 ES.

Ak má však súd pochybnosť, táto pochybnosť sa musí uplatniť v prospech podniku, ktorému je rozhodnutie konštatujúce porušenie určené, v súlade so zásadou prezumpcie neviny, ktorá sa ako všeobecná zásada práva Únie uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže použiteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále.

(pozri body 53, 54)

6.      Žiadne ustanovenie ani všeobecná zásada práva Únie nezakazuje Komisii, aby voči podnikom použila vyhlásenia iných obvinených podnikov. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia, na preukázanie správania, ktoré je v rozpore s článkami 81 ES a 82 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení, ktorú jej zveruje Zmluva o ES.

Vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť napadli viaceré ostatné obvinené podniky, síce nemožno považovať za postačujúci dôkaz existencie porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, bez toho, aby bolo podporené inými dôkazmi. Také vyhlásenie teda nemôže byť samo osebe dostatočné na preukázanie existencie porušenia, ale musí byť potvrdené ďalšími dôkazmi. Treba sa však domnievať, že stupeň vyžadovaného potvrdenia je nižší, pokiaľ ide tak o presnosť, ako aj o intenzitu, vzhľadom na spoľahlivosť vyhlásenia, než by to bolo v prípade, keby toto vyhlásenie nebolo osobitne vierohodné.

Ak by teda malo byť rozhodnuté, že súbor súhlasných nepriamych dôkazov umožnil potvrdenie existencie a určité osobitné aspekty postupov zmienených v takom osobitne vierohodnom vyhlásení, za tohto predpokladu by mohlo byť samotné vyhlásenie dostatočné na potvrdenie ostatných aspektov rozhodnutia Komisie.

Navyše, pokiaľ písomnosť nie je zjavne v rozpore s vyhlásením týkajúcim sa existencie alebo podstatného obsahu dotknutých postupov, na to, aby mala určitú potvrdzujúcu hodnotu v rámci súboru obviňujúcich dôkazov, stačí, ak preukazuje významné prvky postupov.

(pozri body 70, 92 – 94)

7.      Komisia je často povinná dokazovať existenciu porušenia za podmienok, ktoré sú na splnenie tejto úlohy nepriaznivé, a to z dôvodu, že od obdobia vzniku rozhodných skutočností, ktoré tvoria porušenie, mohlo uplynúť niekoľko rokov a že niektoré podniky, ktoré boli predmetom vyšetrovania, s Komisiou aktívne nespolupracovali.

Komisii síce nevyhnutne prináleží preukázať, že bola uzavretá protiprávna dohoda o rozdelení trhu, avšak bolo by prehnané požadovať, aby okrem toho predložila dôkaz o špecifickom mechanizme, ktorým mal byť tento cieľ dosiahnutý. Pre podnik, ktorý sa dopustil porušenia, by totiž bolo príliš jednoduché uniknúť akémukoľvek potrestaniu, ak by mohol zakladať svoje tvrdenia na vágnej povahe informácií o fungovaní protiprávnej dohody aj v situácii, keď sú existencia dohody a jej protisúťažný cieľ dostatočne preukázané. Podniky sa v takejto situácii môžu užitočne brániť, keďže majú možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré Komisia uvádza v ich neprospech.

(pozri bod 78)

8.      Zo znenia ustanovenia článku 81 ES vyplýva, že dohody a zosúladené postupy medzi podnikmi sú zakázané nezávisle od akéhokoľvek vplyvu na trh, pokiaľ majú protisúťažný cieľ. Ak teda Komisia konštatovala existenciu dohôd a zosúladených postupov s protisúťažným cieľom, toto konštatovanie nemožno poprieť údajmi založenými na neuskutočnení tajných dohôd alebo neexistencii vplyvu na trh.

(pozri body 79, 80)

9.      Hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu existuje vo všeobecnosti určitá nedôvera vzhľadom na možnosť, že títo účastníci mávajú tendenciu minimalizovať závažnosť svojej účasti na porušení a maximalizovať závažnosť účasti ostatných, domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť zníženie pokuty nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov predmetného kartelu. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci.

(pozri bod 91)

10.    Pri komplexnom skutkovom stave treba dvojitú kvalifikáciu protisúťažného správania ako „súbor dohôd a/alebo zosúladených postupov“, keďže toto správanie obsahovalo súčasne prvky, ktoré sa musia kvalifikovať ako „dohody“, a prvky, ktoré sa musia kvalifikovať ako „zosúladené postupy“, chápať nie ako kvalifikáciu vyžadujúcu súčasne a kumulatívne dôkaz, že každá z týchto skutkových okolností predstavuje podstatné znaky dohody a zosúladeného postupu, ale ako kvalifikáciu označujúcu komplexný celok obsahujúci skutkové okolnosti, z ktorých niektoré boli kvalifikované ako dohody a iné ako zosúladené postupy v zmysle článku 81 ES, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu pre tento typ komplexného porušenia.

(pozri bod 191)

11.    Ak sa podnik, aj bez toho, aby zohrával aktívnu úlohu, zúčastnil na rokovaní, počas ktorého sa zmienilo o protiprávnom zosúladení, považuje sa za zúčastnený na uvedenom zosúladení, pokiaľ nepreukáže, že sa od tohto zosúladenia otvorene dištancoval alebo že informoval ostatných účastníkov, že sa na predmetnom stretnutí mieni zúčastniť z iných dôvodov ako oni.

(pozri bod 195)

12.    Právo na prístup k spisu, ktoré je spojené so zásadou rešpektovania práva na obhajobu, znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu. Ide o písomnosti svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií.

Pokiaľ ide o písomnosti v neprospech, neoznámenie dokumentu je porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže po prvé, že Komisia z tohto dokumentu vychádzala na podporu svojej námietky týkajúcej sa existencie porušenia, a po druhé, že námietka mohla byť preukázaná len odkazom na tento dokument. Dotknutému podniku teda prislúcha preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol iný, ak by tento neoznámený dokument musel byť ako dôkazný prostriedok zamietnutý.

Naopak, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu v jeho prospech, dotknutý podnik musí len preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na úkor tohto podniku ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, aby podnik preukázal, že mohol uvedené dokumenty v prospech použiť na svoju obhajobu, tým, že najmä preukáže, že by sa mohol odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú s posúdeniami vykonanými Komisiou v štádiu oznámenia o výhradách, a teda by mohol akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť posúdenia vykonané v rozhodnutí.

(pozri body 235 – 238)

13.    Oznámenie o výhradách je aktom určeným na vymedzenie predmetu konania začatého proti podniku a zabezpečenie účinného vykonania práva na obhajobu. Z tohto hľadiska je oznámenie o výhradách zabezpečené procesnými zárukami uplatňujúcimi zásadu dodržiavania práva na obhajobu, medzi ktoré patrí právo na prístup k dokumentom patriacim do spisu Komisie.

Odpovede na oznámenie o výhradách nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu samého osebe. Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré nie sú súčasťou spisu zostaveného v čase doručenia oznámenia o výhradách, Komisia je povinná sprístupniť uvedené odpovede ostatným dotknutým účastníkom len vtedy, ak sa ukáže, že tieto odpovede obsahujú nové skutočnosti v prospech alebo v neprospech. Rovnako podľa bodu 27 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 ES a 82 ES, článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia č. 139/2004 ako všeobecné pravidlo platí, že nie je povolený prístup k odpovediam iných účastníkov dotknutých vyšetrovaním na oznámenie o výhradách. Účastníkovi sa prístup k týmto dokumentom povolí, len ak takéto dokumenty tvoria nový dôkaz, či už v prospech alebo v neprospech, týkajúci sa obvinení voči tomuto účastníkovi v oznámení o výhradách Komisie.

Pokiaľ ide na jednej strane o nové skutočnosti v neprospech, ak má Komisia na preukázanie existencie porušenia v úmysle opierať sa o skutočnosť založenú na odpovedi na oznámenie o výhradách, ostatným podnikom zúčastneným na tomto konaní musí byť umožnené vyjadriť sa k takému novému dôkazu.

Na druhej strane, pokiaľ ide o nové skutočnosti v prospech, Komisia nie je povinná sprístupniť ich z vlastnej iniciatívy. Za predpokladu, že Komisia v priebehu správneho konania zamietla žiadosť žalobcu o prístup k dokumentom, ktoré neboli vo vyšetrovacom spise, porušenie práva na obhajobu možno konštatovať, len ak sa preukáže, že správne konanie by mohlo dospieť k odlišnému výsledku za predpokladu, že by žalobca mal počas tohto konania prístup k dotknutým dokumentom.

(pozri body 239 – 244, 253)

14.    Dokument možno považovať za dokument v neprospech len vtedy, ak ho Komisia použije na podporu zistenia porušenia, ktorého sa podnik dopustil.

Na dokázanie porušenia jeho práva na obhajobu nestačí, aby dotknutý podnik preukázal, že sa počas správneho konania nemohol vyjadriť k dokumentu použitému na ľubovoľnom mieste napadnutého rozhodnutia. Treba, aby podnik preukázal, že Komisia tento dokument použila v napadnutom rozhodnutí ako dodatočný dôkaz na preukázanie porušenia, na ktorom sa mal podnik zúčastniť.

(pozri bod 245)

15.    Medzi záruky priznané právnym poriadkom Únie počas správnych konaní patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu.

(pozri bod 268)

16.    Existencia porušenia sa musí posudzovať len na základe dôkazov predložených Komisiou. Ak je skutková podstata porušenia na konci správneho konania skutočne preukázaná, dôkaz o tom, že Komisia počas tohto konania predčasne vyjadrila svoje presvedčenie, že uvedené porušenie existuje, nemôže vyvrátiť samotný dôkaz o porušení.

(pozri bod 278)

17.    Dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní vo veciach politiky v oblasti hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie.

Na účely uplatnenia tejto zásady treba rozlišovať medzi dvoma fázami správneho konania, a to fázou vyšetrovania predchádzajúcou oznámeniu o výhradách a fázou zodpovedajúcou zvyšnej časti konania. Prvé obdobie, ktoré trvá do oznámenia o výhradách, sa začína dňom, keď Komisia využije právomoci, ktoré jej priznal normotvorca, a prijme opatrenia zahŕňajúce výhradu, že došlo k dopusteniu sa porušenia, a musí Komisii umožniť zaujať stanovisko k smerovaniu konania. Druhé obdobie samo osebe trvá od oznámenia výhrad až do prijatia konečného rozhodnutia. Musí Komisii umožniť, aby sa s konečnou platnosťou vyjadrila k vytýkanému porušeniu.

Pokiaľ Komisia nepredloží doplňujúce informácie alebo odôvodnenia týkajúce sa vyšetrovacích úkonov vykonaných počas tohto obdobia, musí sa dĺžka 65 mesiacov prvej fázy konania považovať sa neprimeranú. Konštatovanie porušenia zásady primeranej lehoty však môže viesť k zrušeniu rozhodnutia konštatujúceho porušenie, len ak dĺžka konania mala vplyv na výsledok konania.

(pozri body 286 – 288, 290, 292, 295)

18.    Na základe všeobecnej povinnosti obozretnosti sú podniky alebo združenia podnikov povinné zabezpečiť, aby sa v ich knihách alebo archívoch dobre uchovávali skutočnosti umožňujúce spätne vysledovať ich činnosť najmä s cieľom disponovať potrebnými dôkazmi v prípade súdnych alebo správnych opatrení.

Pokiaľ sú podniku zaslané žiadosti Komisie o informácie na základe článku 11 nariadenia Rady č. 17, prináleží mu a fortiori konať so zvýšenou starostlivosťou a prijať všetky opatrenia potrebné na zachovanie dôkazov, ktorými môže odôvodnene disponovať.

(pozri bod 301)

19.    Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovovania pokút. Táto metóda, ktorá je opísaná v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO, obsahuje rôzne flexibilné faktory umožňujúce Komisii vykonávať svoju voľnú úvahu v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy.

Okrem toho v oblastiach, ako je stanovenie výšky pokuty podľa nariadenia č. 1/2003, v ktorých má Komisia túto mieru voľnej úvahy, sa preskúmanie zákonnosti tohto posúdenia zužuje len na overenie, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu. Miera voľnej úvahy Komisie a hranice, ktoré si v tomto zmysle stanovila, naopak nemajú vplyv na vykonávanie neobmedzenej právomoci súdu Únie, v rámci ktorej je tento súd oprávnený zrušiť, znížiť alebo zvýšiť pokutu uloženú Komisiou.

(pozri body 308 – 310)

20.    Závažnosť porušenia sa určuje s ohľadom na viaceré faktory, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, vo vzťahu ku ktorým Komisia disponuje voľnou úvahou.

Osobitne podľa bodu 1 A prvého odseku usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO sa pri posudzovaní závažnosti porušenia musí brať do úvahy jeho povaha, konkrétny dopad na trh, ak ho možno zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu. Všeobecnému súdu v rámci jeho neobmedzenej právomoci pri preskúmaní prislúcha posúdiť, či je výška pokuty primeraná vzhľadom na závažnosť porušenia, a zvážiť závažnosť porušenia a okolnosti uvedené podnikom.

Veľmi závažným porušeniam v zmysle bodu 1 A druhého odseku tretej zarážky uvedených usmernení zodpovedajú vo všeobecnosti najmä „horizontálne obmedzenia, ako sú ,cenové kartely‘ a kvóty podielu na trhu“. Kartely tohto typu patria k najzávažnejším formám narušenia hospodárskej súťaže, keďže vlastným cieľom smerujú k jej jednoznačnému zneškodneniu medzi podnikmi, ktoré tieto kartely realizujú, a sú tak v rozpore so základnými cieľmi Únie. Horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné porušenia výlučne na základe ich samotnej povahy, bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh.

Hoci je existencia konkrétneho dopadu porušenia na trh prvkom, ktorý treba zohľadniť pri posúdení závažnosti porušenia, ide len o jedno z viacerých kritérií, ako sú povaha porušenia a rozsah geografického trhu. Rovnako z bodu 1 A prvého odseku uvedených usmernení vyplýva, že tento dopad sa má zohľadniť, len ak je možné ho zmerať.

(pozri body 314 – 316, 319, 320, 324, 325)

21.    Celé územie členského štátu predstavuje podstatnú časť spoločného trhu. Porušenia, akými sú dohody alebo zosúladené postupy smerujúce najmä k určeniu cien a rozdeleniu zákazníkov, môžu byť už na základe ich samotnej povahy kvalifikované ako veľmi závažné, bez toho, aby sa takéto správanie muselo vyznačovať osobitným geografickým rozsahom.

Tento záver je navyše posilnený skutočnosťou, že hoci indikatívny opis závažných porušení v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO uvádza, že pôjde poväčšine o horizontálne alebo vertikálne obmedzenia uplatňované prísnejšie, so širším dosahom na trh a s účinkami v extenzívnych oblastiach spoločného trhu, opis veľmi závažných porušení sa naproti tomu nezmieňuje o žiadnej požiadavke konkrétneho dopadu na trh ani o spôsobení účinkov v osobitnej zemepisnej oblasti.

Z toho vyplýva, že skutočnosť, že veľkosť dotknutého geografického trhu má vnútroštátny rozmer, v nijakom prípade nebráni kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného. Veľkosť trhu s dotknutým výrobkom nie je v zásade okolnosťou, ktorá sa musí zohľadniť, ale je len jednou z relevantných okolností pre posúdenie závažnosti porušenia a určenie výšky pokuty.

(pozri body 337, 339 – 342)

22.    Komisia disponuje v rámci nariadenia č. 17 a nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 ES a 82 ES mierou voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby usmerňovala správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže a aby mohla kedykoľvek prispôsobiť výšku pokút potrebám tejto politiky.

Predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže. Rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú len orientačnú povahu, pokiaľ ide o prípadnú existenciu diskriminácie, keďže je málo pravdepodobné, že okolnosti vlastné týmto veciam, ako sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, sú rovnaké.

Komisia posudzuje závažnosť porušenia na základe mnohých okolností, ktoré nie sú zhrnuté do záväzného alebo vyčerpávajúceho zoznamu kritérií, ktoré majú byť zohľadnené. Okrem toho nie je povinná použiť presný matematický vzorec, či už ide o celkovú sumu uloženej pokuty alebo o jej rozdelenie na rôzne prvky. Za týchto podmienok existuje riziko, že priamym porovnaním pokút uložených osobám, ktorým boli určené dve rozhodnutia týkajúce sa odlišných porušení, dôjde ku skresleniu osobitných funkcií, ktoré rôzne etapy výpočtu pokuty spĺňajú. Konečné výšky pokút totiž odrážajú špecifické okolnosti osobitné pre každý kartel.

(pozri body 345, 347, 350 –351)

23.    Podľa bodu 1 A šiesteho odseku usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO môže byť pri porušení s danou závažnosťou v prípadoch, keď sa porušenie týka viacerých podnikov, ako sú kartely, nutné uplatniť zváženie všeobecnej východiskovej sumy na účely stanovenia osobitnej východiskovej sumy zohľadňujúcej špecifickú záťaž, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých porušení.

Zohľadnenie špecifickej záťaže, a teda skutočného dopadu protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, sa týka rozdelenia členov kartelu do kategórií s ohľadom na ich veľkosť na trhu v priebehu sledovaného obdobia a nezahŕňa zohľadnenie dopadu porušenia ako celku na trh.

Použitie rozdielneho zaobchádzania na základe tohto ustanovenia nevyžaduje zohľadnenie skutočného dopadu porušenia na trh.

(pozri body 356 – 358)

24.    Požiadavky týkajúce sa podstatnej formálnej náležitosti, ktorou je povinnosť odôvodnenia spôsobu výpočtu pokuty, sú podľa ustálenej judikatúry splnené, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili určiť závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

V rámci odôvodnenia týkajúceho sa výšky pokuty Komisia nie je povinná uviesť číselné údaje, z ktorých vychádzala pri vykonávaní svojej právomoci voľnej úvahy, a to najmä pokiaľ ide o sledovaný odstrašujúci účinok.

(pozri body 360, 375)

25.    Pri stanovení výšky pokuty musí Komisia dbať na jej odstrašujúcu povahu.

V tomto ohľade môže Komisia zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku.

Bod 1 A štvrtý odsek usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO tiež stanovuje, že je nevyhnutné zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným subjektom, najmä spotrebiteľom, a stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci účinok.

Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri stanovovaní výšky pokút, aby mohla usmerniť správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže, ju teda skutočnosť, že v minulosti uplatňovala pokuty na určitej úrovni za určité druhy porušení, nemôže zbaviť možnosti túto úroveň kedykoľvek zvýšiť s cieľom zabezpečiť vykonávanie politiky hospodárskej súťaže a posilniť odstrašujúci účinok pokút.

(pozri body 367 – 369, 372)

26.    Právna istota predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá najmä vyžaduje, aby právna úprava, ktorá má nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov, bola jasná a presná a jej uplatnenie bolo predvídateľné pre tých, ktorí jej podliehajú.

Táto zásada je spojená so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov, ktorá vyžaduje, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne.

Hoci článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 ES a 82 ES ponecháva Komisii širokú mieru voľnej úvahy, obmedzuje jej vykonávanie zavedením objektívnych kritérií, ktoré táto inštitúcia musí dodržiavať.

Na jednej strane tak má pokuta, ktorá môže byť uložená, vyčísliteľný a absolútny strop, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno danému podniku uložiť, sa dá vopred určiť.

Na druhej strane je vykonávanie tejto voľnej úvahy obmedzené aj pravidlami, ktoré si Komisia sama uložila v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO, pričom správna prax Komisie podlieha navyše aj úplnému preskúmaniu súdmi Únie.

Obozretný hospodársky subjekt tak môže, za prípadnej pomoci služieb právneho poradcu, s dostatočnou presnosťou predvídať metódu výpočtu a rádovú výšku pokút, ktoré mu hrozia za dané správanie, pričom skutočnosť, že tento subjekt nemôže vopred poznať presnú výšku pokút, ktoré Komisia v jednotlivých prípadoch uloží, nemôže predstavovať porušenie zásady zákonnosti trestov. Navyše podniky zúčastnené na správnom konaní, ktoré môže viesť k pokute, musia brať do úvahy možnosť, že Komisia sa v ktoromkoľvek momente rozhodne zvýšiť úroveň výšky pokút v pomere k úrovni uplatňovanej v minulosti. Skutočnosť, že Komisia môže kedykoľvek prehodnotiť všeobecnú úroveň pokút v kontexte vykonávania inej politiky hospodárskej súťaže, je teda pre dotknuté podniky primerane predvídateľná.

(pozri body 383 – 386)

27.    V súlade s bodom 3 usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO sa základná suma pokuty, ktorú stanovila Komisia, zníži najmä vtedy, keď dotknutý podnik ukončí porušovanie po prvých zásahoch Komisie.

Priznanie takéhoto zníženia základnej sumy je viazané na okolnosti prejednávanej veci, ktoré môžu viesť Komisiu k nepriznaniu tohto zníženia podniku, ktorý bol účastníkom protiprávnej dohody. Najmä keby sa na poľahčujúcu okolnosť prihliadalo v situáciách, keď sa podnik zúčastňuje na zjavne nezákonnej dohode, o ktorej vedel alebo nemohol nevedieť, že predstavuje porušenie, mohlo by to podnecovať iné podniky, aby v tajných dohodách pokračovali čo najdlhšie v nádeji, že ich konanie nebude nikdy odhalené, pričom by vedeli, že po jeho odhalení môžu dosiahnuť zníženie pokuty, ak porušovanie ukončia.

Takéto uplatnenie poľahčujúcej okolnosti by anulovalo akýkoľvek odstrašujúci účinok uloženej pokuty a ohrozilo by potrebný účinok článku 81 ods. 1 ES. Ide totiž o poľahčujúcu okolnosť, ktorá sa vzhľadom na potrebný účinok uvedeného článku musí vykladať reštriktívne, pričom jej zohľadnenie môžu odôvodniť len osobitné okolnosti prejednávaného prípadu.

Osobitne ukončenie úmyselného porušovania nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť, pokiaľ k nemu došlo po zásahu Komisie.

Samotná skutočnosť, že Komisia sa v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe domnievala, že určité skutočnosti predstavujú poľahčujúce okolnosti na účely stanovenia výšky pokuty, neznamená, že by bola povinná vykonať rovnaké posúdenie aj v neskoršom rozhodnutí.

(pozri body 394 – 397, 401)

28.    Hoci samotná okolnosť, že podnik nevykonáva protiprávne dohody, ho nemôže zbaviť zodpovednosti, ide napriek tomu o okolnosť, ktorá musí byť zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť v rámci stanovenia výšky pokuty.

(pozri bod 409)

29.    Skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pokuty určitej úrovne na určité typy porušení, ju nezbavuje možnosti zvýšiť túto úroveň v rozsahu stanovenom v nariadení č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 ES a 82 ES, ak je to potrebné na zabezpečenie realizovania politiky hospodárskej súťaže. Naopak, účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek upraviť úroveň pokút pre potreby tejto politiky.

Podnik nemôže platne tvrdiť, že by jeho sankcia mohla byť nižšia, keby Komisia skončila správne konanie skôr, keďže v priebehu správneho konania zvýšila všeobecnú úroveň sankcií.

So zreteľom na tieto úvahy nemožno dĺžku správneho konania, aj keď bola neprimeraná, považovať za skutočnosť, ktorá mala vplyv na obsah napadnutého rozhodnutia, len z toho dôvodu, že Komisia medzitým zvýšila výšku pokút.

(pozri body 418 – 420)

30.    Vada konania, hoci nemôže vyústiť do zrušenia rozhodnutia, ktoré Komisia prijala voči spoločnosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, môže odôvodňovať zníženie pokuty. Prekročenie primeranej lehoty môže odôvodniť rozhodnutie Komisie spravodlivo znížiť pokutu, pričom možnosť priznať takéto zníženie patrí do rámca vykonávania jej právomocí. Vykonanie tejto právomoci Komisiou nebráni Všeobecnému súdu, aby pri vykonávaní svojej neobmedzenej právomoci priznal dodatočné zníženie pokuty.

Keďže cieľom zníženia sankcie je napraviť porušenie zásady primeranej lehoty, musí byť stanovené na úrovni primeranej vzhľadom na sankciu uloženú podniku. Nič to nemení na skutočnosti, že toto zníženie je vykonané spravodlivo a nemusí mu predchádzať preskúmanie podmienok týkajúcich sa prevzatia mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 288 druhého odseku ES.

(pozri body 425, 426, 428, 432)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 16. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Holandský trh s pivom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dôkaz o porušení – Prístup k spisu – Pokuta – Zásada rovnosti zaobchádzania – Primeraná lehota“

Vo veci T‑240/07,

Heineken Nederland BV, so sídlom v Zoeterwoude (Holandsko),

Heineken NV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko),

v zastúpení: T. Ottervanger a M. de Jong, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne A. Bouquet, S. Noë a A. Nijenhuis, neskôr A. Bouquet a S. Noë, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Slotboom, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 1697 z 18. apríla 2007 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (vec COMP/B/37.766 – Holandský trh s pivom) a subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, A. Dittrich a L. Truchot,

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. marca 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyne Heineken Nederland BV a Heineken NV patria do skupiny Heineken (ďalej len „Heineken“), ktorej činnosť spočíva vo výrobe piva a v jeho uvádzaní na trh. Heineken NV je poverená vedením skupiny, zatiaľ čo Heineken Nederland je spoločnosť, ktorá vyrába pivo. Heineken NV vlastní prostredníctvom svojej 100 % dcérskej spoločnosti Heineken Nederlands Beheer BV všetky akcie spoločnosti Heineken Nederland.

2        Heineken je jedným zo štyroch hlavných aktérov na holandskom trhu s pivom. Ostatné pivovarnícke podniky prevažujúce na tomto trhu sú po prvé skupina InBev (ďalej len „InBev“), ktorá bola pred rokom 2004 známa pod názvom Interbrew a ktorej vedenie prináleží spoločnosti InBev NV a výroba dcérskej spoločnosti InBev Nederland NV, po druhé skupina Grolsch (ďalej len „Grolsch“), ktorej riadenie zabezpečuje spoločnosť Koninklijke Grolsch NV, a po tretie spoločnosť Bavaria NV.

3        Žalobkyne a ostatné tri hlavné pivovarnícke podniky na tomto trhu predávajú svoje pivo konečnému spotrebiteľovi najmä prostredníctvom dvoch distribučných kanálov. Treba rozlišovať jednak medzi distribúciou v prevádzkach „horeca“, čiže v hoteloch, reštauráciách a kaviarňach, kde sa spotreba uskutočňuje na mieste, a jednak distribúciou „food“ v supermarketoch a obchodoch s vínom a liehovinami, kde je nákup piva určený na domácu spotrebu. Tento druhý sektor zahŕňa aj segment piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora. Spomedzi štyroch dotknutých pivovarníckych podnikov sú v tomto segmente činné iba InBev a Bavaria.

4        Tieto štyri pivovarnícke podniky sú členmi Centraal Brouwerij Kantoor (ďalej len „CBK“). Ide o združenie, ktoré podľa svojich stanov zastupuje záujmy svojich členov a skladá sa z valného zhromaždenia a rôznych komisií, ako je komisia poverená otázkami „horeca“ a finančná komisia, z ktorej sa neskôr stal riadiaci výbor. Pre stretnutia, ktoré sa konali v CBK, jej sekretariát vyhotovoval pozvánky a priebežne číslované úradné zápisnice a posielal ich zúčastneným členom.

 Správne konanie

5        Listami z 28. januára 2000 a z 3., 25. a 29. februára 2000 podala InBev viacero vyhlásení, ktoré sa týkali informácií o obmedzujúcich obchodným postupoch na holandskom trhu s pivom. Tieto vyhlásenia boli podané v rámci vyšetrovania vykonávaného Komisiou Európskych spoločenstiev predovšetkým v roku 1999, ktoré sa týkalo kartelových praktík a prípadného zneužitia dominantného postavenia na belgickom trhu s pivom. Spolu s týmito vyhláseniami podala InBev žiadosť o zhovievavosť v súlade s oznámením Komisie o neukladaní alebo znižovaní pokút vo veciach kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

6        V nadväznosti na vyhlásenia InBev vykonala Komisia v dňoch 22. a 23. marca 2000 inšpekcie v priestoroch žalobkýň a ostatných dotknutých podnikov. Ďalšie žiadosti o dodatočné informácie boli žalobkyniam a ostatným dotknutým podnikom zaslané v rokoch 2001 až 2005.

7        Dňa 30. augusta 2005 zaslala Komisia žalobkyniam a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách. Listom z 24. novembra 2005 predložili žalobkyne písomné pripomienky k tomuto oznámeniu. Žiadny z dotknutých účastníkov konania nepožiadal o vypočutie.

8        Komisia oboznámila listami z 26. januára a 7. marca 2006 žalobkyne s dodatočnými dokumentmi. Išlo najmä o žiadosti o informácie zaslané InBev a odpovede na ne.

9        Dňa 18. apríla 2007 prijala Komisia rozhodnutie K(2007) 1697 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (vec COMP/B/37.766 – Holandský trh s pivom, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 20. mája 2008 (Ú. v. EÚ C 122, 2008, s. 1), ktoré bolo žalobkyniam oznámené listom z 24. apríla 2007.

 Napadnuté rozhodnutie

 Dotknuté porušenie

10      Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyne a spoločnosti InBev NV, InBev Nederland, Koninklijke Grolsch a Bavaria sa v období od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999 zúčastnili na jedinom a nepretržitom porušení článku 81 ods. 1 ES spočívajúcom vo viacerých dohodách a/alebo zosúladených postupoch, ktorých cieľom je obmedziť hospodársku súťaž na spoločnom trhu.

11      Porušenie spočívalo po prvé v koordinácii cien a zvyšovaní cien piva v Holandsku tak v sektore „horeca“, ako aj v oblasti domácej spotreby, vrátane piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, po druhé v príležitostnej koordinácii iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“ v Holandsku, ako sú pôžičky prevádzkam, a po tretie v príležitostnej koordinácii rozdelenia klientely tak v sektore „horeca“, ako aj v oblasti domácej spotreby v Holandsku (článok 1 a odôvodnenia č. 257 a 258 napadnutého rozhodnutia).

12      K protisúťažnému správaniu pivovarníckych podnikov podľa napadnutého rozhodnutia dochádzalo v rámci cyklu mnohostranných oficiálnych stretnutí, na ktorých sa pravidelne zúčastňovali štyria hlavní aktéri na holandskom trhu s pivom, ako aj v rámci dvojstranných doplňujúcich stretnutí týchto pivovarníckych podnikov v rozličnom zložení. Podľa napadnutého rozhodnutia sa tieto stretnutia konali v tajnosti a úmyselne a ich účastníci vedeli, že nie sú povolené (odôvodnenia č. 257 až 260 napadnutého rozhodnutia).

13      Po prvé sa v období od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999 konalo viacero mnohostranných stretnutí s názvom „Catherijne overleg“ (zosúladenie Catherijne) alebo „agendacommissie“ (programová komisia). Napadnuté rozhodnutie uvádza, že tieto stretnutia zamerané na sektor „horeca“, ktoré sa však mohli týkať aj oblasti domácej spotreby, mali v zásade za cieľ koordináciu cien a zvyšovanie cien piva, prejednávanie obmedzení výšky zliav a rozdeľovanie klientely, ako aj vzájomnú dohodu týkajúcu sa niektorých ďalších obchodných podmienok. Na týchto stretnutiach sa prejednávali takisto ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenia č. 85, 90, 98, 115 až 127 a 247 až 252 napadnutého rozhodnutia).

14      Po druhé, pokiaľ ide o dvojstranné kontakty medzi pivovarníckymi podnikmi, napadnuté rozhodnutie uvádza, že 12. mája 1997 sa stretli InBev a Bavaria a prejednali zvýšenie cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho sa podľa Komisie v roku 1998 stretli žalobkyne a Bavaria na účely prejednania obmedzení týkajúcich sa predajných miest v sektore „horeca“ (odôvodnenie č. 189 napadnutého rozhodnutia). Komisia uvádza, že 5. júla 1999 sa uskutočnili aj dvojstranné kontakty medzi žalobkyňami a Grolsch v súvislosti s kompenzáciami poskytovanými zákazníkom v oblasti domácej spotreby, ktorými sa dočasne znížili ceny (odôvodnenia č. 212 a 213 napadnutého rozhodnutia).

15      Napokon podľa napadnutého rozhodnutia prebehli v roku 1997 medzi InBev a Bavaria dvojstranné kontakty a výmeny informácií venované všeobecným diskusiám týkajúcim sa ceny piva, ako aj diskusiám, ktoré sa navyše týkali ochranných známok distribútora. Dvojstranné kontakty vo forme výmen informácií, ktoré sa venovali ochranným známkam distribútora, mali v júni a júli 1998 zahŕňať aj belgické pivovarnícke podniky. Komisia zdôrazňuje, že tieto diskusie prebehli v prítomnosti žalobkýň a Grolsch (odôvodnenia č. 105, 222 až 229 a 232 až 236 napadnutého rozhodnutia).

16      Zodpovednosť voči Heineken NV bola vyvodená z dôvodu, že počas trvania porušenia bola spoločnosť Heineken Nederland priamo alebo nepriamo jej 100 % dcérskou spoločnosťou, pričom táto okolnosť potvrdená ďalšími skutočnosťami zo spisu preukazuje, že Heineken NV vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti (odôvodnenia č. 400 až 414 napadnutého rozhodnutia).

 Pokuta uložená žalobkyniam

17      Článok 3 písm. a) napadnutého rozhodnutia ukladá žalobkyniam solidárne pokutu vo výške 219 275 000 eur.

18      Na účely výpočtu výšky tejto pokuty Komisia použila článok 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a metodiku uvedenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [Zmluvy o ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“) (odôvodnenia č. 436 a 442 napadnutého rozhodnutia). V súlade s touto metodikou bolo stanovenie pokuty uloženej žalobkyniam vykonané na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 437 napadnutého rozhodnutia).

19      Porušenie bolo osobitne kvalifikované ako „veľmi závažné“, keďže v podstate spočívalo v pravidelnej koordinácii cien, zvyšovania cien a iných obchodných podmienok a v rozdeľovaní zákazníkov (odôvodnenie č. 440 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež zohľadnila tajný a úmyselný charakter protisúťažného správania, ako aj skutočnosť, že porušením bolo dotknuté celé územie Holandska a celý trh s pivom, teda tak sektor „horeca“, ako aj oblasť domácej spotreby (odôvodnenia č. 453 a 455 napadnutého rozhodnutia). Komisia okrem toho spresnila, že v prejednávanej veci nebol zohľadnený skutočný vplyv protisúťažného správania na holandský trh, keďže nebolo možné ho merať (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia).

20      Okrem toho Komisia použila na žalobkyne rozdielne zaobchádzanie s cieľom zohľadniť ich skutočnú hospodársku schopnosť a ich individuálnu dôležitosť v konštatovanom protisúťažnom správaní. Komisia na tento účel použila obrat z predaja piva, ktorý žalobkyne dosiahli v Holandsku v roku 1998, teda v poslednom celom kalendárnom roku, kedy porušenie trvalo. Na tomto základe boli žalobkyne zaradené do prvej kategórie, zodpovedajúcej východiskovej sume 65 000 000 eur (odôvodnenie č. 462 napadnutého rozhodnutia).

21      S cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok bol na túto východiskovú sumu vzhľadom na veľký obrat spoločnosti Heineken uplatnený multiplikačný koeficient 2,5 (odôvodnenie č. 464 napadnutého rozhodnutia).

22      Keďže sa žalobkyne zúčastnili na porušení od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999, teda počas obdobia 3 rokov a 8 mesiacov, táto východisková suma bola zvýšená o 35 % (odôvodnenia č. 465 a 466 napadnutého rozhodnutia). Základná suma bola teda stanovená na 219 375 000 eur.

23      Komisia napokon priznala zníženie výšky pokuty o 100 000 eur, keďže uznala, že v prejednávanej veci bola dĺžka správneho konania neprimeraná (odôvodnenia č. 495 až 499 napadnutého rozhodnutia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

24      Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júla 2007 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

25      Rozhodnutím z 10. februára 2010 Všeobecný súd postúpil vec šiestej rozšírenej komore podľa článku 14 ods. 1 a článku 51 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

26      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania z 12. februára 2010 položil Všeobecný súd písomné otázky Komisii, ktorá na ne odpovedala v stanovenej lehote.

27      Prednesy a odpovede účastníkov konania na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 25. marca 2010.

28      Po skončení ústnej časti konania sa vec vzhľadom na prekážku na strane sudcu spravodajcu pridelila novému sudcovi spravodajcovi a na porade o tomto rozsudku sa zúčastnili traja sudcovia, ktorí ho v súlade s článkom 32 rokovacieho poriadku podpísali.

29      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu alebo čiastočne v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        zrušil alebo znížil sumu pokuty, ktorá im bola uložená,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

30      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

 Právny stav

31      Žalobkyne na podporu svojej žaloby uvádzajú jedenásť žalobných dôvodov, založených po prvé na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a článku 27 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k odpovediam na oznámenie o výhradách poskytnutým ostatnými dotknutými podnikmi, po druhé na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, „zásady starostlivosti“ a zásady kontradiktórnosti vyplývajúcom z údajného nevykonania starostlivého a nestranného vyšetrovania, po tretie na porušení prezumpcie neviny, po štvrté na porušení primeranej lehoty v rámci správneho konania, po piate na nedostatku dôkazov o porušení, po šieste na neexistencii dohôd a/alebo zosúladených postupov v zmysle článku 81 ods. 1 ES, po siedme na nesprávnom určení dĺžky trvania porušenia, po ôsme na porušení článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, usmernení, zásad rovnosti zaobchádzania, právnej istoty a proporcionality, ako aj povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, po deviate na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností, po desiate na vplyve dĺžky správneho konania na výšku pokuty a po jedenáste na príliš obmedzenom znížení pokuty priznanom Komisiou z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania.

32      Všeobecný súd sa domnieva, že treba najskôr preskúmať piaty, šiesty a siedmy žalobný dôvod, ktorými sa v podstate spochybňuje porušenie, ďalej prvý, druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod, ktoré sú založené na údajných procesných vadách a na porušení práva na obhajobu, a napokon ôsmy, deviaty, desiaty a jedenásty žalobný dôvod, ktoré sa týkajú stanovenia výšky pokuty.

 O piatom a šiestom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na nedostatku dôkazov o porušení a na neexistencii dohôd a/alebo zosúladených postupov v zmysle článku 81 ods. 1 ES

 Tvrdenia účastníkov konania

33      V rámci piateho žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že dôkazy uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí nie sú dostatočné na preukázanie existencie porušenia článku 81 ES bez akýchkoľvek pochybností. Záver Komisie v tomto zmysle je tak v rozpore s prezumpciou neviny a povinnosťou odôvodnenia.

34      Žalobkyne na tento účel spochybňujú dôkaznú hodnotu vyhlásenia InBev, ktoré predstavuje základný pilier napadnutého rozhodnutia, z dôvodu, že toto vyhlásenie je veľmi vágne a rozporné a je čiastočne založené na informáciách získaných od tretích osôb. Žalobkyne navyše vytýkajú Komisii, že neanalyzovala, či toto vyhlásenie bolo vykonané obozretne a po zrelej úvahe, a že vôbec nezohľadnila vyjadrenia v ich prospech obsiahnutými vo vyhlásení.

35      Žalobkyne sa okrem toho domnievajú, že ani rukou písané poznámky vyhotovené zástupcami holandských pivovarníckych podnikov počas predmetných stretnutí nie sú dostatočné na preukázanie existencie protisúťažného správania, keďže sú neúplné.

36      V rámci šiesteho žalobného dôvodu žalobkyne spochybňujú relevantnosť a výklad niektorých listinných dôkazov zo strany Komisie, na ktorých je založený záver o existencii súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov obmedzujúcich hospodársku súťaž.

37      Žalobkyne spochybňujú, že kontakty medzi pivovarníckymi podnikmi viedli k dohode, keďže medzi nimi nikdy nedošlo k zhode vôle pre stanovenie určitého správania na trhu.

38      Žalobkyne tiež spochybňujú existenciu zosúladeného postupu. Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú, že dostupné dôkazy neukazujú, že kontakty medzi pivovarníckymi podnikmi odstránili alebo aspoň výrazne znížili neistotu týkajúcu sa ich budúceho správania na trhu. Žalobkyne sa naopak domnievajú, že dostatočne preukázali, že správanie pivovarníckych podnikov na trhu bolo určované nezávisle.

39      Žalobkyne okrem toho tvrdia, že predmetné stretnutia nemali nikdy protisúťažný cieľ. Diskusie počas týchto stretnutí sa týkali veľkého počtu legitímnych tém, takže stretnutia týkajúce sa situácie na trhu, vrátane spotrebiteľských cien na trhu domácej spotreby a vrátane ponúk niektorým zákazníkom „horeca“, mali len príležitostný a neformálny charakter.

40      Žalobkyne napokon namietajú proti tomu, aby sa im pripisovali diskusie medzi spoločnosťami Interbrew a Bavaria týkajúce sa segmentu piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, segmentu, v ktorom nie sú činné.

41      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

42      Žalobkyne svojím piatym žalobným dôvodom v podstate vytýkajú Komisii, že z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala skutkové zistenia, na základe ktorých dospela k záveru o existencii porušenia. Žalobkyne svojím šiestym žalobným dôvodom spochybňujú kvalifikáciu dotknutého správania ako dohôd a/alebo zosúladených postupov v zmysle článku 81 ES. Keďže cieľom oboch týchto žalobných dôvodov je spochybniť konštatovanie porušenia, treba ich preskúmať spoločne.

43      Podľa článku 81 ods. 1 ES sú nezlučiteľné so spoločným trhom a zakázané všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

44      Na to, aby existovala dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, aby dotknuté podniky vyjadrili spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 256, a z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 199).

45      Možno sa domnievať, že dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES je uzatvorená, ak existuje zhoda vôle týkajúca sa samotnej zásady obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, body 151 až 157 a 206).

46      Pojem zosúladený postup predstavuje formu spolupráce medzi podnikmi, ktorá bez toho, aby podniky dospeli k uskutočneniu dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi nimi (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 115, a Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 158).

47      V tejto súvislosti článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa dotknutý hospodársky subjekt rozhodol uskutočňovať na trhu alebo ktoré na tomto trhu zamýšľa uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je obmedzenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 46 vyššie, body 116 a 117).

48      Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov o porušení článku 81 ods. 1 ES, Komisia je povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností vedúcich k porušeniu (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 86).

49      Komisia je teda na účel preukázania existencie porušenia povinná uviesť presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 43, a tam citovanú judikatúru).

50      Treba však zdôrazniť, že každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý prvok porušenia. Stačí, aby tejto požiadavke zodpovedal celkovo posúdený súbor nepriamych dôkazov predložených inštitúciou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, body 179 a 180, a tam citovanú judikatúru).

51      Vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd nemožno od Komisie požadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu rozhodujúcich okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody je preto možné vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré ako celok môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 55 až 57).

52      Keďže Komisia sa na podporu svojho konštatovania o existencii dohody alebo zosúladeného postupu odvolávala na listinné dôkazy, účastníkom konania spochybňujúcim toto konštatovanie pred Všeobecným súdom prináleží nielen predložiť prijateľnú alternatívu k tvrdeniu Komisie, ale aj namietať nedostatok dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania existencie porušenia (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 187).

53      Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, podľa ustálenej judikatúry, keď Všeobecný súd prejednáva žalobu o neplatnosť rozhodnutia prijatého na základe článku 81 ods. 1 ES, musí všeobecne v plnom rozsahu preskúmať otázku, či sú splnené podmienky použitia článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T‑41/96, Zb. s. II‑3383, bod 62, a tam citovanú judikatúru).

54      Ak má však súd pochybnosť, táto pochybnosť sa musí uplatniť v prospech podniku, ktorému je rozhodnutie konštatujúce porušenie určené, v súlade so zásadou prezumpcie neviny, ktorá sa ako všeobecná zásada práva Európskej únie uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže použiteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 149 a 150, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, body 60 a 61).

55      V duchu týchto úvah treba preskúmať, či v prejednávanej veci Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že správanie žalobkýň predstavovalo porušenie článku 81 ods. 1 ES.

–       O vyhlásení InBev

56      Predovšetkým treba uviesť, že Komisia sa vo veľkej miere opiera (pozri osobitne odôvodnenia č. 40 až 62 napadnutého rozhodnutia) o vyhlásenie podané skupinou InBev v rámci jej žiadosti o zhovievavosť listami z 28. januára, 3., 25. a 29. februára 2000, ktoré boli doplnené priloženými vyhláseniami piatich riaditeľov InBev (odôvodnenia č. 34 a 40 napadnutého rozhodnutia, ďalej len spoločne „vyhlásenie InBev“).

57      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že vyhlásenie InBev uvádzalo existenciu „rôznych foriem súladu … medzi pivovarníckymi podnikmi na holandskom trhu s pivom“, pričom rozlišovalo medzi oficiálnymi stretnutiami valného zhromaždenia CBK, neformálnymi stretnutiami finančnej komisie CBK a paralelnými „inými stretnutiami“ známymi pod názvom „zosúladenie Catherijne“, ktorých zloženie bolo rôzne a o ktorých InBev podľa vlastného vyhlásenia nenašla žiadne písomné podklady. „Iné stretnutia“ mohli byť rozdelené najmä na: „i) stretnutia riaditeľov horeca štyroch hlavných pivovarníckych podnikov (Heineken, Interbrew, Grolsch a Bavaria)…; ii) spoločné stretnutia riaditeľov horeca a riaditeľov poverených oblasťou domácej spotreby (dve v roku 1998) a iii) stretnutia riaditeľov poverených oblasťou domácej spotreby (jedno v roku 1999…)“ (odôvodnenia č. 41 až 46 napadnutého rozhodnutia).

58      Podľa vyhlásenia InBev finančná komisia „zahŕňala oficiálny program, ale zároveň predstavovala aj diskusné fórum pre určenie cien pre oblasť domácej spotreby a sektor horeca; tieto diskusie neboli zachytené v žiadnej písomnej správe“ (odôvodnenie č. 43 napadnutého rozhodnutia).

59      Podľa toho istého vyhlásenia témy prejednávané na „iných stretnutiach“ zahŕňali tak sektor „horeca“, ako aj oblasť domácej spotreby a piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenie č. 47 napadnutého rozhodnutia).

60      Po prvé, pokiaľ ide o sektor „horeca“, diskutovalo sa o dvoch hlavných témach: „Existovala základná dohoda týkajúca sa stanovenia maximálnych objemových zliav pre sektor horeca… ďalšia téma prerokovaní sa týkala investícií uskutočnených v sektore horeca; myšlienka spočívala v zachovaní statusu quo v sektore a zamedzení preberania zákazníkov iných pivovarníckych podnikov“ (odôvodnenie č. 48 napadnutého rozhodnutia).

61      Jeden riaditeľ InBev uvádza, že nepozná presný obsah uvedenej dohody a ďalší riaditeľ ju opisuje ako „veľmi komplexnú a vágnu dohodu o škálach (zliav poskytnutých sektoru horeca), na ktorých sme nikdy nespolupracovali“, pričom uvádza, že „zosúladený postup spočíval v stretnutí riaditeľov horeca, ktoré sa konalo dvakrát mesačne a na ktorom prejednávali známe porušenia ‚pravidla‘ (hoci bolo neurčité; hovorilo sa o trhových excesoch“ (odôvodnenie č. 48 napadnutého rozhodnutia).

62      Po druhé, pokiaľ ide o oblasť domácej spotreby, podľa vyhlásenia InBev sa rokovania týkali tak úrovne cien vo všeobecnosti, ako aj špecifickej témy piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

63      Pokiaľ ide o úroveň cien vo všeobecnosti, jeden z riaditeľov InBev vyhlasuje, že „bolo zaužívané, že pivovarnícky podnik zvýši svoje ceny po tom, čo to predtým oznámi svojim kolegom – pivovarníckym podnikom…; iniciatíva vždy vychádzala od jedného z veľkých pivovarníckych podnikov a všeobecne od spoločnosti Heineken; v takom prípade mali ostatné pivovarnícke podniky čas potrebný pre zaujatie stanoviska; pivovarnícke podniky síce svoje ceny v podstate vzájomne vyrovnali, každý z nich však mal a zachoval si vlastnú cenovú politiku“ (odôvodnenie č. 51 napadnutého rozsudku).

64      Pokiaľ ide o pivo predávané pod ochrannou známkou distribútora, InBev uvádza, že rokovania o cenách prebiehali medzi holandskými subjektmi tohto segmentu (Bavaria a Oranjeboom, neskôr prevzatý skupinou Interbrew) od roku 1987. InBev dodáva, že „obaja účastníci po vzájomnom rozhovore na túto tému tiež pochopili, že nepripustia žiaden prienik ochranných známok distribútora, ktoré by sa predávali za cenu objemovej straty, do svojich zákazníckych kruhov“ (odôvodnenie č. 52 napadnutého rozhodnutia).

65      Pokiaľ ide o zapojenie skupín Heineken a Grolsch do tohto sektora, podľa vyhlásenia InBev „je holandský trh charakteristický podstatným rozdielom medzi cenami piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (‚ochranné známky B‘) a [inými ochrannými známkami (‚ochranné známky A‘);] spoločnosť Heineken, ktorá nie je súčasťou segmentu ochranných známok distribútora, vždy odmietala zvyšovanie cien pre ochranné známky A, pokiaľ by sa nezvýšila cena piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora; spoločnosť Heineken takto vyvíjala nepriamy tlak najmä na výrobcov ochranných známok distribútora, ako sú Bavaria a Interbrew“ (odôvodnenie č. 53 napadnutého rozhodnutia).

66      InBev vyhlasuje, že uvedené štyri pivovarnícke podniky, inými slovami aj za prítomnosti Grolsch, rokovali tiež o cenách ochranných známok distribútora v rámci všeobecnejšej témy rozdielov, ktoré je potrebné zachovať medzi cenami značiek piva. Podľa vyhlásenia InBev „Heineken a Grolsch svoje ceny v priebehu rokov nezvyšovali a rovnako tak sa nezvýšili ani ceny značkového piva a piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora iných pivovarníckych podnikov; v týchto posledných rokoch zvýšili svoje ceny Bavaria a Interbrew a po nich aj Grolsch“ (odôvodnenie č. 54 napadnutého rozhodnutia). Taktiež sa uvádza, že „pred 3 až 4 rokmi boli tieto neformálne konzultácie začlenené do zosúladenia Catherijne týkajúceho sa sektora horeca, na ktorom sa zúčastnili aj zástupcovia CBK; po niekoľkých stretnutiach bolo rozhodnuté o opätovnom rozdelení týchto stretnutí na stretnutia týkajúce sa oblasti domácej spotreby a stretnutia sektora horeca“ (odôvodnenie č. 54 napadnutého rozhodnutia).

67      Okrem toho InBev vyhlasuje, že získanie určitej časti trhu belgickým pivovarníckym podnikom Martens od roku 1996 – 1997 viedlo k „dohode medzi belgickými a holandskými pivovarníckymi podnikmi činnými na trhu obchodných známok distribútora; dve stretnutia sa konali [v] meste Breda v roku 1998…; bolo na nich dohodnuté rešpektovať objemy ochranných známok distribútora predávaných zákazníkom usadeným v Holandsku a v Belgicku“ (odôvodnenie č. 55 napadnutého rozhodnutia).

68      Podľa vyhlásení riaditeľov InBev boli „iné stretnutia“ organizované s cieľom vzájomného ubezpečenia sa o „obmedzenej agresivite“ na trhu (odôvodnenie č. 46 napadnutého rozhodnutia).

69      InBev vo svoje odpovedi na žiadosť o informácie z 19. decembra 2001 uvádza, že „agendy z predchádzajúcich rokov a poznámky z neformálnych stretnutí boli zničené koncom novembra 1998; v tomto období začala byť odhaľovaná existencia zosúladeného postupu medzi holandskými pivovarníckymi podnikmi na trhu a vznikla obava z kontroly zo strany holandského orgánu pre hospodársku súťaž; agendy boli zničené aj v nasledujúcich rokoch“ (odôvodnenie č. 61 napadnutého rozhodnutia).

70      Treba najskôr pripomenúť, že žiadne ustanovenie ani všeobecná zásada práva Únie nezakazuje Komisii, aby voči podnikom použila vyhlásenia iných obvinených podnikov. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia, na preukázanie správania, ktoré je v rozpore s článkami 81 ES a 82 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení, ktorú jej zveruje Zmluva o ES (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 192).

71      V prejednávanej veci žalobkyne nespochybňujú údaje uvedené vo vyhlásení InBev, podľa ktorých sa konali stretnutia medzi zástupcami holandských výrobcov piva. Nespochybňujú ani, že na väčšine týchto stretnutí mali svoje zastúpenie a že počas týchto stretnutí sa neformálne diskutovalo o všeobecnej situácii na trhu s pivom. Žalobkyne navyše v žalobe pripúšťajú, že počas týchto stretnutí boli tiež príležitostne vyjadrované obavy týkajúce sa spotrebiteľských cien a problémov spojených s niektorými zákazníkmi.

72      Žalobkyne však popierajú, že diskusie vedené počas týchto stretnutí viedli k uzatvoreniu protiprávnej dohody alebo k zavedeniu zosúladeného postupu. Žalobkyne tvrdia, že stretnutia sa týkali hlavne zákonných tém a že v rozsahu, v akom sa o situácii na trhu diskutovalo, sa tak nedialo na protisúťažné účely. Žalobkyne v tejto súvislosti spochybňujú dôveryhodnosť vyhlásenia InBev, keď tvrdia, že toto vyhlásenie je veľmi vágne a rozporné a čiastočne obsahuje konštatovania, ktoré neboli autorom vyjadrení priamo známe, takže obsahuje „dôkaz založený na chýroch“.

73      Pokiaľ ide o rozpornú povahu vyhlásenia InBev, žalobkyne uvádzajú, že toto vyhlásenie obsahuje viacero vyhlásení v ich prospech.

74      Ide jednak o vyjadrenia, ktoré neboli spomenuté v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorých „diskusia spočívala v diskutovaní o známych prípadoch porušenia škál (ktoré boli navyše veľmi vágne); v praxi každý konal podľa vlastného uváženia“; „naše správanie na trhu boli veľmi agresívne zamerané na získanie nových zákazníkov – aj prostredníctvom zliav“; „takže sme konali úplne zákonne“; [InBev] neuzatvorila žiadnu dohodu a nič nedodržiavala“; „zosúladenie [Catherijne] nemalo žiadne konkrétne výsledky, pokiaľ ide o vplyv na trh…; ani v jednom z týchto dvoch prípadov sme nehovorili konkrétne o správaní na trhu; stretnutie malo skôr neformálny charakter“; „neexistovala dohoda pre potravinárske odvetvie“; „nikdy som nekonštatoval, že stretnutie [CBK] sa predĺžilo diskusiami o citlivých trhových otázkach; je samozrejme možné, že také stretnutia poskytujú príležitosť pre neformálne dvojstranné stretnutia, ale podľa mňa nič nebolo v hre“.

75      Žalobkyne tiež odkazujú na určité pasáže vyjadrení citovaných v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorých: „Interbrew sa domnieva, že toto zosúladenie nikdy nemalo významný vplyv na trh ako taký a v poslednej dobe je menej intenzívne…; diskusie mali veľmi všeobecný charakter“ (citované v odôvodnení č. 45 napadnutého rozhodnutia); „rozprávali sme sa predovšetkým preto, aby sme navzájom získali dojem, že na trhu zostaneme pokojní; otázky škál a predajných miest sme neprejednávali, alebo len v malom rozsahu; v skutočnosti každý považoval toho druhého za idiota; v týchto posledných rokoch tieto stretnutia postupne strácali svoju podstatu a zosúladený postup nadobudol vágnejšiu povahu“ (citované v odôvodnení č. 46 napadnutého rozhodnutia); „existovala aj veľmi komplexná a vágna dohoda o škálach (zliav poskytnutých sektoru horeca), na ktorej sme nikdy nespolupracovali; navyše som nikdy nevidel žiaden dokument na túto tému“ (citované v odôvodnení č. 48 napadnutého rozhodnutia).

76      Podľa žalobkýň tieto vyjadrenia okrem toho, že nie sú konkrétne, sú nezlučiteľné so závermi Komisie o existencii dotknutého porušenia. Podľa žalobkýň z nich vyplýva, že stretnutia medzi pivovarníckymi podnikmi mali veľmi všeobecný charakter, žiadna dohoda nebola uzavretá, spoločnosť InBev nedodržiavala žiadnu tajnú dohodu a zosúladený postup nemal žiaden vplyv na trh.

77      Predovšetkým treba konštatovať, že samotné závery vyvodené žalobkyňami na základe niektorých častí vyhlásenia InBev, ktoré uvádzajú všeobecnú povahu rokovaní, neexistenciu dohody pre niektoré sektory a neexistenciu účinkov rokovaní na správanie pivovarníckych podnikov na trhu, nemôžu spochybniť konštatovanie Komisie o existencii porušenia.

78      Pokiaľ totiž ide o všeobecnú povahu uvedeného vyhlásenia, treba pripomenúť, že Komisia je v praxi často povinná dokazovať existenciu porušenia za podmienok, ktoré sú na splnenie tejto úlohy nepriaznivé, a to z dôvodu, že od obdobia vzniku rozhodných skutočností, ktoré tvoria porušenie, mohlo uplynúť niekoľko rokov a že niektoré podniky, ktoré boli predmetom vyšetrovania, s Komisiou aktívne nespolupracovali. Komisii síce nevyhnutne prináleží preukázať, že bola uzavretá protiprávna dohoda o rozdelení trhu, avšak bolo by prehnané požadovať, aby okrem toho predložila dôkaz o špecifickom mechanizme, ktorým mal byť tento cieľ dosiahnutý. Pre podnik, ktorý sa dopustil porušenia, by totiž bolo príliš jednoduché uniknúť akémukoľvek potrestaniu, ak by mohol zakladať svoje tvrdenia na vágnej povahe informácií o fungovaní protiprávnej dohody aj v situácii, keď sú existencia dohody a jej protisúťažný cieľ dostatočne preukázané. Podniky sa v takejto situácii môžu užitočne brániť, keďže majú možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré Komisia uvádza v ich neprospech (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 203; v tomto zmysle pozri tiež rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 50).

79      Ďalej, pokiaľ ide o údajné tvrdenia o neexistencii účinku sporného správania na trh, zo samotného znenia ustanovenia článku 81 ES vyplýva, že dohody a zosúladené postupy medzi podnikmi sú zakázané nezávisle od akéhokoľvek vplyvu na trh, pokiaľ majú protisúťažný cieľ (rozsudky Súdneho dvora Hüls/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 163 až 166, a zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 29).

80      Ak teda Komisia konštatovala existenciu dohôd a zosúladených postupov s protisúťažným cieľom, toto konštatovanie nemožno poprieť údajmi založenými na neuskutočnení tajných dohôd alebo neexistencii vplyvu na trh.

81      Pokiaľ ide o údajné tvrdenia týkajúce sa neexistencie dohody v oblasti domácej spotreby a v sektore „horeca“, obsiahnuté vo vyhlásení InBev, treba pripomenúť, že pasáže uvedené žalobkyňami vo svojom kontexte vôbec nevedú k vylúčeniu existencie dohody alebo zosúladeného postupu v dotknutých sektoroch.

82      Pokiaľ ide o oblasť domácej spotreby (maloobchodný predaj), je totiž tvrdenie jedného z riaditeľov InBev, podľa ktorého „neexistovala žiadna dohoda pre [tento] sektor“ nasledované konkrétnym opisom mechanizmu koordinácie cien uplatňovaného pivovarníckymi podnikmi. Relevantná pasáž znie takto (odôvodnenie č. 51 napadnutého rozhodnutia):

„Neexistovala dohoda pre sektor maloobchodného predaja (‚Food‘). Pokiaľ ide o zvyšovanie cien piva, bolo zaužívané, že pivovarnícky podnik zvýši svoje ceny až po tom, čo to predtým oznámi svojim kolegom – pivovarníckym podnikom. Ak jeden z účastníkov vykonal takéto oznámenie, nasledovala debata o dopade takéhoto zvýšenia na trh; zvýšenie ceny piva sa však napriek tomu uskutočnilo. Iniciatíva vždy vychádzala od jedného z veľkých pivovarníckych podnikov a všeobecne od spoločnosti Heineken. V takom prípade mali ostatné pivovarnícke podniky čas potrebný na zaujatie stanoviska. Pivovarnícke podniky síce svoje ceny v podstate vzájomne vyrovnali, každý z nich však mal a zachoval si vlastnú cenovú politiku.“

83      V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že riaditeľ InBev poukázal na neexistenciu „dohody“, nemôže byť platným tvrdením, keďže prináleží Komisii a prípadne Všeobecnému súdu, aby vykonal právnu kvalifikáciu správania opísaného vo vyhláseniach podaných zodpovednými predstaviteľmi dotknutých podnikov.

84      Pokiaľ ide o údajnú neexistenciu dohody a dodržiavania dohody v sektore „horeca“, treba konštatovať, že vyhlásenie vedúceho predstaviteľa InBev, podľa ktorého „[InBev] neuzatvorila žiadnu dohodu a nič nedodržiavala“, nie je v rozpore so záverom o existencii dohody v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Ten istý vedúci predstaviteľ InBev totiž výslovne uvádza existenciu „veľmi komplexnej a vágnej dohody o škálach (zliav poskytnutých sektoru horeca) a tiež dohody, ktorej cieľom malo byť „zabránenie príliš mnohým zmenám v sektore horeca“.

85      Z predchádzajúceho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň týkajúce sa rozpornej povahy vyhlásenia InBev nemožno prijať. V tejto súvislosti treba taktiež zamietnuť tvrdenie žalobkýň založené na údajne selektívnom spôsobe použitia tohto vyhlásenia zo strany Komisie v rozsahu, v akom Komisia nezohľadnila údajné rozpory.

86      Žalobkyne teda nepreukázali existenciu údajných rozporov, ktoré by mohli oslabiť dôveryhodnosť vyhlásenia InBev.

87      Navyše tvrdením, že vyhlásenie InBev obsahuje „dôkaz založený na chýroch“, žalobkyne odkazujú na pasáže, podľa ktorých „Interbrew nikdy nevidela dokument obsahujúci dohodu o zľavách, na ktorú diskusie odkazovali, ale všeobecné pravidlo sa zdalo byť známe“ (citované v odôvodnení č. 45 napadnutého rozhodnutia), „ja sám túto dohodu (škály) nepoznám a nevidel som ani žiaden dokument v tomto ohľade“ a „nepoznám presný obsah dohody…; navyše som nikdy nevidel žiaden dokument na túto tému“.

88      Treba pripomenúť, že pasáže uvedené žalobkyňami sa týkajú výlučne otázky existencie dohody („škály“) o zľavách poskytnutých zákazníkom sektora „horeca“. V tejto konkrétnej otázke je dôkazná hodnota vyhlásenia InBev zaiste znížená z dôvodu neexistencie priameho dôkazu. Dôveryhodnosť poskytnutých údajov o existencii „škály“ je však posilnená okolnosťami, že jednak pochádzajú z dvoch rozdielnych zdrojov, a jednak že obsahujú presné údaje týkajúce sa „škály“, a to presnú výšku maximálnej zľavy (pozri odôvodnenie č. 48 napadnutého rozhodnutia). Existencia „škály“ je okrem toho potvrdená dvomi nezávislými dôkazmi InBev, a to rukou písanými poznámkami člena správnej rady spoločnosti Bavaria, ktoré sa týkajú stretnutia z 1. mája 1997 (odôvodnenie č. 92 napadnutého rozhodnutia) a rukou písanými poznámkami riaditeľa „horeca“ Bavaria, ktoré sa týkajú stretnutia z 12. marca 1998 (uvedené v odôvodnení č. 143 napadnutého rozhodnutia).

89      Argumentácia žalobkýň uvádzajúca existenciu „dôkazov na základe chýrov“, nemôže teda spochybniť závery založené na vyhlásení InBev.

90      Napokon, pokiaľ ide o všeobecné posúdenie dôveryhodnosti vyhlásenia InBev, treba sa domnievať, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia mohla oprávnene priznať vyhláseniu InBev osobitne vysokú dôkaznú hodnotu, keďže ide o odpoveď poskytnutú v mene podniku ako takého, s dôveryhodnosťou prevyšujúcou dôveryhodnosť, ktorú by mohla mať odpoveď poskytnutá jedným z jej zamestnancov, nech už by boli jeho osobná skúsenosť alebo názor akékoľvek. Treba tiež poznamenať, že vyhlásenie InBev predstavuje výsledok vnútorného šetrenia vedeného podnikom a že bolo Komisii predložené advokátom, ktorý mal profesionálnu povinnosť konať v záujme tejto spoločnosti. Nemohol teda ľahkomyseľne priznať existenciu porušenia bez toho, aby vyhodnotil dôsledky tohto kroku (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 45, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 206).

91      Okrem toho z judikatúry vyplýva, že hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu existuje vo všeobecnosti určitá nedôvera vzhľadom na možnosť, že títo účastníci mávajú tendenciu minimalizovať závažnosť svojej účasti na porušení a maximalizovať závažnosť účasti ostatných, domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť zníženie pokuty nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov predmetného kartelu. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70).

92      Je určite potrebné pripomenúť, že vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť napadli viaceré ostatné obvinené podniky, nemožno považovať za postačujúci dôkaz existencie porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, bez toho, aby bolo podporené inými dôkazmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso-Gutzeit/Komisia, T‑337/94, Zb. s. II‑1571, bod 91, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 219).

93      Samotné vyhlásenie InBev teda nemôže byť dostatočné na preukázanie existencie porušenia, ale musí byť potvrdené ďalšími dôkazmi.

94      Treba sa však domnievať, že stupeň potvrdenia vyžadovaného v prejednávanej veci je nižší, pokiaľ ide tak o presnosť, ako aj o intenzitu, vzhľadom na spoľahlivosť vyhlásenia InBev, než by to bolo v prípade, keby toto vyhlásenie nebolo osobitne vierohodné. Je tak potrebné sa domnievať, že ak by malo byť rozhodnuté, že súbor súhlasných nepriamych dôkazov umožnil potvrdenie existencie a určité osobitné aspekty postupov zmienených vo vyhlásení InBev a uvedených v článku 1 napadnutého rozhodnutia, za tohto predpokladu by mohlo byť samotné vyhlásenie dostatočné na potvrdenie ostatných aspektov napadnutého rozhodnutia. Navyše, pokiaľ písomnosť nie je zjavne v rozpore s vyhlásením InBev týkajúcim sa existencie alebo podstatného obsahu dotknutých postupov, ktoré opísal, na to, aby mala určitú potvrdzujúcu hodnotu v rámci súboru obviňujúcich dôkazov, stačí, ak preukazuje významné prvky postupov (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 220 a tam citovanú judikatúru).

95      V duchu predchádzajúcich úvah treba preskúmať tvrdenia žalobkýň týkajúce sa iných dôkazov, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí na účely potvrdenia konštatovaní založených na vyhlásení InBev.

–       O iných dôkazoch

96      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že vyhlásenie skupiny InBev potvrdzujú viaceré interné dokumenty pochádzajúce od žalobkýň a troch ďalších holandských pivovarníckych podnikov, rukou písané poznámky zo stretnutí, faktúry a kópie agend získané na základe šetrení a žiadostí o informácie.

97      V odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky obchodného riaditeľa skupiny Grolsch týkajúce sa stretnutia z 27. februára 1996, pričom predmet tohto stretnutia je opísaný údajom „CBK cie HOR cath“. Tieto poznámky obsahujú nasledujúcu pasáž: „Záruky/financovanie: fin[ancovanie] pre… vyššie než potreby konkrétnych miest. Takže… mil[iónov]“.

98      Podľa Komisie z tejto pasáže vyplýva, že štyri dotknuté pivovarnícke podniky rokovali v rámci „stretnutia Catherijne“ o finančných podmienkach, ktoré sa uplatňujú alebo majú uplatňovať na niektorých zákazníkov sektora „horeca“ (odôvodnenie č. 72 napadnutého rozhodnutia) a konkrétnejšie na zariadenia riadené vlastníkom mnohých zariadení „horeca“ v Holandsku.

99      V odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky riaditeľa „horeca“ spoločnosti Bavaria, týkajúce sa stretnutia z 19. mája 1996. Poznámky sú uvedené takto:

„– upraviť cenu

      zvýšená domáca spotreba – nízka

            zosúladenie Bavaria – Interbrew

                  … a …–> problém …

                        Martens

                              Schultenbrau !! 89 ct

      – zvýšenie len sudovej ceny

                  tvrdenia

                  len spoločne Hein + Grolsch

                                    Frise US Heit

Interbrew \

                              zvyšujú spoločne

Bavaria /

                        -> … tiež

      spodná časť sa zvyšuje viac než horná časť

– vháňanie vzduchu

– dohody

      ozdraviť debetnú zľavu nápojov 7,5 na sud Heineken

      pripraviť zástupcov s ohľadom na prípadné dohody

Interbrew \

                  možno použiť vzduch

Grolsch /“.

100    Podľa Komisie tieto poznámky ukazujú, že prítomné pivovarnícke podniky podrobne rokovali o cenách tak piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, ako aj piva predávaného v sudoch, a že cena lacnejších pív vyrábaných spoločnosťami Interbrew a Bavaria sa mala zvýšiť viac než cena drahších pív vyrábaných spoločnosťami Heineken a Grolsch (odôvodnenie č. 85 napadnutého rozhodnutia).

101    V odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza list, ktorý generálny riaditeľ spoločnosti Interbrew Nederland zaslal 25. marca 1997 do sídla InBev v Belgicku:

„Medzi hlavnými pivovarníckymi podnikmi teraz existuje konsenzus týkajúci sa zvýšenia ceny pred rokom 1998. To umožní výrobcom piva navýšiť ich zdroje pre potrebné dodatočné podporné rozpočty. Subjekty ochrannej známky A sa snažia o rozlíšenie zvýšenia ceny medzi ochrannými známkami A (plus 2 NLG/hl) a ochrannými známkami B (plus 4 NLG/hl). To sa mi zdá byť veľmi nerealistické – všetci musíme podporiť celkové zvýšenie o 4 NLG. Vylúčil by som zvýšenie ceny našich špeciálnych pív, ,ktoré sa dajú piť‘(DAS, Hoegaarden, Leffe). Vyjednávania sa začali.“

102    Komisia na základe tohto listu dospela k záveru, že zvýšenie ceny bolo stanovené pred rokom 1998 po vyjednávaniach o cene medzi hlavnými pivovarníckymi podnikmi. Ten istý list okrem toho potvrdil existenciu rozlišovania medzi výrobcami a drahšími a lacnejšími značkami piva (odôvodnenie č. 90 napadnutého rozhodnutia).

103    V odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky jedného člena správnej rady spoločnosti Bavaria, týkajúce sa stretnutia zo 17. mája 1997. Komisia cituje nasledujúce pasáže:

„Catherijne Club 1/5 – 97

‚interné‘ prevody v skupine

musia tiež dodržiavať ‚škálu‘

… ‚Haag‘

Monster ZH [južné Holandsko] vyššia konkurenčná ponuka“.

104    Podľa Komisie tieto poznámky potvrdzujú, že pivovarnícke podniky rokovali o „škále“ obchodných podmienok poskytnutých jednotlivým predajným miestam v prípade prevodu z jednej skupiny do inej, ale aj v prípade prevodu v rámci tej istej skupiny (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia).

105    V odôvodnení č. 100 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatuje, že vyššie uvedené poznámky obsahujú taktiež názvy „Heineken/Amstel/Brand/Grolsch“ v prvom riadku a názvy „Interbrew/Bavaria“ v druhom riadku, pričom tieto dva riadky sú spojené hranatou zátvorkou, za ktorou je uvedený údaj „žiadne zvýšenie ceny“. Komisia z toho vyvodzuje, že rozlišovanie medzi ochrannými známkami A, ktoré vlastnia spoločnosti Heineken a Grolsch, a ochrannými známkami B, ktoré vlastnia spoločnosti Interbrew a Bavaria, bolo ústrednou témou rokovaní medzi pivovarníckymi podnikmi o zvýšení ceny piva (odôvodnenie č. 103 napadnutého rozhodnutia).

106    V odôvodnení č. 117 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky jedného člena správnej rady spoločnosti Bavaria, týkajúce sa stretnutia zo 17. decembra 1997. Komisia cituje nasledujúce pasáže:

„2) Cenová situácia:       marec/apríl

      jednostupňový krok/dvojstupňový krok

      a) Heineken neočakáva veľké problémy! !       Heineken 18.59

      b) v prípade zvýšenia: dobre diskutovateľné; z celého srdca; bude podpora“.

107    Komisia z toho vyvodzuje, že pivovarnícke podniky prítomné na stretnutí zo 17.decembra 1997, najmä Bavaria, Grolsch a Heineken, rokovali o zvýšení ceny, ako aj o možných rekciách na zvýšenie ceny (odôvodnenie č. 127 napadnutého rozhodnutia).

108    V odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza pasáž rukou písaných poznámok riaditeľa „horeca“ spoločnosti Bavaria, týkajúcich sa stretnutia z 12. marca 1998:

„– Od 1. januára sa udialo málo vecí

– Ochranné známky A žiadna panika v súvislosti s cenou Hein

zníženie na 9.95 z 11,49 nemá príliš zmysel Int

9.75      9.36 Bavaria

2x      4.95 4.75 }→

ochranné známky distribútorov

ceny v dolnej časti trhu

… polovica marca Bavaria niečo

      pod Amstel (17) Bavaria (15)

      z 9.75 na 10.75 ak sa nič

      nestane, potom Grolsch a Hein

      zvýšenia pocket pivovar

→ uzavrieť dohodu… a Dick

Musí to byť ‚preukázateľné‘ via Nielsen, inak

sa nič nestane“.

109    Podľa Komisie z toho vyplýva, že pivovarnícke podniky prítomné na stretnutí konanom 12. marca 1998 rokovali o zľavách poskytnutých holandským supermarketom (odôvodnenie č. 137 napadnutého rozhodnutia) a že zvýšenia ceny uplatnené spoločnosťou Bavaria mali byť preukázateľné v údajoch z pokladní supermarketov zostavených spoločnosťou AC Nielsen (odôvodnenie č. 133 napadnutého rozhodnutia).

110    V odôvodnení č. 138 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza druhú pasáž z vyššie uvedených rukou písaných poznámok:

„Bav      úrok      4% ?               6 1/2

      okrem

      prípadu kompenzácie reklamy“.

111    Podľa Komisie táto pasáž dokazuje, že sa viedlo rokovanie o úrovni úrokových sadzieb uplatňovaných na pôžičky schválené predajným miestam sektora „horeca“ (odôvodnenie č. 142 napadnutého rozhodnutia).

112    V odôvodnení č. 143 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza tretiu pasáž z vyššie uvedených rukou písaných poznámok:

„Futbalové kluby Kultúrne sály Divadlá

Študentské združenia

      …

                                    Grolsch

Nad/mimo škálu                        

                              130

…                                 (125) 124,5“.

113    Podľa Komisie z toho vyplýva, že pivovarnícke podniky viedli osobitné rokovanie o konkrétnych zákazníkoch sektora „horeca“ v súvislosti so „škálou“, čo potvrdzuje vyhlásenie InBev o existencii dohody označenej pojmom „škála“ (odôvodnenie č. 147 napadnutého rozhodnutia).

114    V odôvodnení č. 156 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza pasáž rukou písaných poznámok jedného člena správnej rady spoločnosti Bavaria, týkajúcich sa stretnutia z 3. júla 1998:

„… Heineken zvýšený

… >> Heineken sudové pivo“.

115    Komisia z tejto pasáže vyvodzuje, že pivovarnícke podniky rokovali o cenách uplatňovaných tak pri zákazníkoch oblasti domácej spotreby, ako aj zákazníkovi sektoru „horeca“ (odôvodnenia č. 162 až 164 napadnutého rozhodnutia).

116    V odôvodnení č. 165 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza ďalšiu pasáž z vyššie uvedených rukou písaných poznámok:

„Kaviareň      …      1800 …

       …      400      …

                  60 na hl 

                        650.000,– V.B.K.“.

117    Podľa Komisie z tejto pasáže vyplýva, že pivovarnícke podniky rokovali o poskytnutej zľave a/alebo provízii za zníženie, ktorá sa uplatňuje alebo má uplatňovať na konkrétne predajné miesta „horeca“ (odôvodnenie č. 171 napadnutého rozhodnutia).

118    V odôvodnení č. 174 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dokument zo dňa 30. júna 1998 a cenník spoločnosti Heineken oznamujúci nové ceny uplatniteľné na fľaškové pivo a čapované pivo (cisternové pivo a sudové pivo) od 1. júna 1998, ktoré sa našli v kancelárii riaditeľa predaja „domáca spotreba“ spoločnosti Grolsch a obsahovali údaj „agenda c[ommiss]ie CBK“ (programová komisia CBK). Podľa Komisie tieto dokumenty potvrdzujú vyhlásenie InBev, podľa ktorého sa na dotknutých schôdzkach rokovalo tak o cenách „domácej spotreby“, ako aj o hospodárskej súťaži na trhu „horeca“ (odôvodnenie č. 175 napadnutého rozhodnutia).

119    V odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza internú poznámku spoločnosti Heineken zo 14. októbra 1998 adresovanú riadiacej skupine spoločnosti Heineken, ktorá znie takto: „zvýšenie ceny, ktoré Bavaria prisľúbila v rámci CBK, nie je v [číslach] spoločnosti Nielsen zjavné“. Podľa Komisie táto poznámka posilňuje záver, podľa ktorého Bavaria na stretnutí z 12. marca 1998 oznámila svoj úmysel zvýšiť ako prvé svoje ceny v oblasti domácej spotreby, pričom ostatné pivovarnícke podniky mali nasledovať neskôr a zvýšenie cien vykonané spoločnosťou Bavaria malo byť „preukázateľné“ v číslach spoločnosti Nielsen (odôvodnenie č. 180 napadnutého rozhodnutia).

120    V odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza list, ktorý riaditeľovi jednotky „horeca“ Heineken Holandsko zaslal riaditeľ marketingu a domácej spotreby pivovarníckeho podniku Brand BV spoločnosti Heineken, týkajúci sa jeho stretnutia s členom správnej rady spoločnosti Bavaria:

„Na potravinárskej výstave konanej 9. septembra [1998] v meste Noordwijk mi [jeden člen správnej rady spoločnosti Bavaria] rozprával o záležitosti… a o reakcii zo strany Heineken. V stručnosti sa podľa neho zdalo, že spoločnosť Heineken mohla omnoho skôr zasadnúť za rokovací stôl s vedúcimi zodpovednými osobami spoločností Heineken a Bavaria o holandskom trhu horeca. Stratené hektolitre tak mohli byť kompenzované iným spôsobom. Okrem toho dodal, že Bavaria možno čoskoro zacieli na ďalších potenciálnych zákazníkov sektora horeca, ktorí si prajú dobrovoľne prejsť (pričom dôraz bol kladený na slovo dobrovoľne, tak ako podľa neho v prípade…) k spoločnosti Bavaria [krstné nemo zodpovedného pracovníka sektora horeca Heineken pre Holandsko], tieto slová prirodzene úplne zapadajú do dobre známej rétoriky…. Nechcel som ťa pripraviť o túto informáciu. Veľa šťastia pri tvojom stretnutí.“

121    Komisia sa domnieva, že tento list potvrdzuje vyhlásenie InBev, podľa ktorého pivovarnícke podniky rokovali nielen o obmedzeniach zliav, ale aj o obmedzeniach týkajúcich sa predajných miest uprednostňujúcich iný pivovarnícky podnik, a to nielen počas mnohostranných stretnutí, ale tiež pri dvojstranných stretnutiach (odôvodnenie č. 189 napadnutého rozhodnutia).

122    V odôvodnení č. 193 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky generálneho riaditeľa Grolsche Bierbrouwerij Nederland týkajúce sa pozvania na stretnutie z 8. januára 1999:

„– predaj ‘98

– cena piva →

– prepravka typu „pinool“                  akcie/kat II

– prepravky                        spodná časť

                                          sud

                                          NMA“.

123    Podľa Komisie z toho vyplýva, že sa diskusie o cene piva sústredili na štyri elementy: po prvé reklamné akcie na trhu domácej spotreby, po druhé cena lacnejších pív predávaných pod ochranou známkou distribútora, po tretie cena sudového piva, veľkých kontajnerov používaných v sektore „horeca“ na holandskom trhu s pivom a, po štvrté holandský orgán pre hospodársku súťaž „NMA“ (odôvodnenie č 194 napadnutého rozhodnutia).

124    V odôvodneniach č. 197 a 199 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza zoznam tém na prejednanie na stretnutí 8. januára 1999, do ktorého si zástupca spoločnosti Grolsch poznamenal skratku „BP“, ktorú si Komisia vyložila ako „cena piva“ (bierprijs) alebo „minimálna cena“ (bodemprijs), ako aj „P[rivate] L[abel] 50 ct. navyše“. Komisia z týchto údajov vyvodzuje, pokiaľ ide o sudové pivo, že pivovarnícke podniky rokovali o cenách podrobne (odôvodnenie č. 203 napadnutého rozhodnutia).

125    V odôvodneniach č. 212 a 213 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dokument obsahujúci odkaz na tri kontakty na úrovni riaditeľstva medzi spoločnosťami Heineken a Grolsch, ku ktorým došlo okolo 5. júla 1999, v ktorom sa spomína „cenová vojna“ medzi oboma pivovarníckymi podnikmi. Komisia z toho vyvodzuje, že spoločnosť Heineken sa vo veci zliav skontaktovala priamo so spoločnosťou Grolsch, a to mesiac a pol pred tým, ako boli dočasné zľavy uplatňované jedným reťazcom obchodov, ktorému spoločnosť Grolsch odmietla poskytnúť náhradu, účinne zavedené (odôvodnenie č. 213 napadnutého rozhodnutia).

126    V odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza súbor dokumentov zahrnutých v jej správnom spise, z ktorých vyplývajú témy prejednávané na dvojstranných stretnutiach medzi spoločnosťami Bavaria a InBev z 8. marca 1995, z druhej polovice marca 1997, z 12. mája 1997, z 19. júna 1997 a z 8. septembra 1997. Komisia z nich cituje nasledujúce pasáže:

–        stretnutie z 8. marca 1995: „[Bavaria] a [Interbrew Nederland] obe potvrdili, že majú veľké problémy s p. … v Holandsku“ (poznámka pod čiarou č. 491 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 12. mája 1997: bolo spomenuté „zvýšenie ceny“ a „ochranné známky distribútorov ako Damoklov meč… psychologický tlak zo strany Grolsch a predovšetkým Heineken na zvýšenie ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora“ (poznámka pod čiarou č. 493 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 19. júna 1997: prejednávalo sa „správanie, ktoré malo byť prijaté v segmente ochranných známok distribútora, a s tým súvisiaci postoj Interbrew voči Martens (ktorý je považovaný za nevítaného hosťa v holandskom svete piva)“ (poznámka pod čiarou č. 494 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 8. septembra 1997: bola spomenutá „situácia na trhu ochranných známok distribútora v Holandsku a skutočnosť, že Bavaria prevzala zákazníka Interbrew … prahová ponuka daná [zákazníkovi]… Bavaria meniaca status quo…“ (poznámka pod čiarou č. 495 napadnutého rozhodnutia).

127    Komisia vykladá tieto dokumenty ako dôkaz toho, že dvojstranné konzultácie medzi spoločnosťami Bavaria a InBev umožnili zachovať „ozbrojený mier“ alebo „pakt o neútočení“ týkajúci sa piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenie č. 223 napadnutého rozhodnutia).

128    V odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza list zo dňa 26. septembra 1997, ktorý zaslal riaditeľ vývozu spoločnosti Interbrew Nederland riaditeľovi vývozu v ústrednom sídle Interbrew vo veci „predaja piva v Nemecku a ochranných známok distribútora“:

„Nedávno som v tomto ohľade hovoril s naším hlavným konkurentom v Holandsku a pri tej príležitosti som sa dozvedel, že sa majú stretnúť …, aby zvýšili alebo nezvýšili objem piva TIP pre rok 1998. Informoval som sa o výške ceny, s ktorou mienia pracovať, a potvrdil mi presne tú istú cenu, bez príspevku určeného ústrednému sídlu …, a skutočnosť, že za túto cenu vezme objem asi 200 000 hl.“

129    Podľa Komisie z toho vyplýva, že Interbrew od spoločnosti Bavaria požadovala a získala podrobné informácie o cenách a objemoch týkajúcich sa prípadnej dodávky piva pod ochrannou známkou distribútora nemeckému obchodnému reťazcu supermarketov zo strany spoločnosti Bavaria. Komisia sa domnieva, že táto skutočnosť potvrdzuje vyhlásenie InBev, podľa ktorého si Interbrew a Bavaria vymieňali informácie o výškach cien navrhovaných zákazníkom sektoru piva pod ochrannou známkou distribútora. Okrem toho Komisia tvrdí, že InBev túto skutočnosť priznala v liste z 21. februára 2006 (odôvodnenie č. 228 napadnutého rozhodnutia).

130    V odôvodnení č. 234 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza nasledujúce vyhlásenie pivovarníckeho podniku Haacht, týkajúce sa stretnutia zo 14. alebo 15. júna 1998 medzi spoločnosťami Bavaria, Interbrew Nederland a belgickými pivovarníckymi podnikmi Interbrew Belgique, Alken-Maes, Haacht a Martens:

„Počas tohto stretnutia boli holandské pivovarnícke podniky informované o obsahu výmeny informácií medzi belgickými účastníkmi. Holandské pivovarnícke podniky dali svoj súhlas na účely výmeny údajov týkajúcich sa objemov, typov balenia, dĺžky zmlúv a prípadných dní splatnosti a zákazníkoch. Pokiaľ ide o ceny, účastníci sa v zásade dohodli, že si v tomto ohľade nebudú vymieňať informácie…

Účastníci stretnutia sa domnievali, že je vhodné poveriť neutrálneho účastníka centralizáciou výmeny informácií. Táto požiadavka bola vznesená, pretože účastníci prítomní na holandskom trhu nemali dôveru v ostatných účastníkov. K centralizácii informácií bola vyzvaná spoločnosť Haacht, keďže nebola na holandskom trhu činná.“

131    Komisia sa domnieva, že toto vyhlásenie v nastolenej otázke potvrdzuje vyhlásenie InBev (odôvodnenie č. 235 napadnutého rozhodnutia).

132    V odôvodnení č. 236 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky z uvedeného stretnutia konaného 14. alebo 15. júna 1998, ktoré boli objavené v kancelárii sekretárky predsedu predstavenstva spoločnosti Bavaria:

„Martens → nikdy nebolo nič konkretizované v Holandsku

       → dolná časť – trh – rozbíjač cien

      → sú predložené cenové ponuky

Interbrew Nederland – Martens -> ponuka predložená veľkému zákazníkovi ochranných známok distribútora

                                    …

                                          7,68 [ohraničená]

Martens – ,pokles cien Belgicko‘

      v súčasnosti NL → …

Interbrew Belgique urobila prvý krok týkajúci sa P[rivate] L[abel]

len pre                   …

Pilsener                            …

/ \                        /        \

                        viackrát jednorazový

… – „rozhodnuté“ →  k Interbrew

                        KAT I+II“.

133    Podľa Komisie tieto poznámky potvrdzujú, že spoločnosť Interbrew Belgique iniciovala stretnutie o pive pod ochrannou známkou distribútora, na ktorom bolo rozhodnuté, že zmluva s nákupnou organizáciou maloobchodníkov „pripadne v Holandsku spoločnosti Interbrew“ (odôvodnenie č. 237 napadnutého rozhodnutia).

134    Pokiaľ ide o toto posledné stretnutie, Komisia tiež uvádza nasledujúce vyhlásenie riaditeľa „domáca spotreba“ InBev, ktorú spoločnosť InBev predložila 21. februára 2006 ako odpoveď na žiadosť o informácie (odôvodnenie č. 238 napadnutého rozhodnutia):

„v určitom momente…, ma pán … z …konfrontoval s nízkou cenou, ktorú mu navrhla spoločnosť Martens. Potvrdil mi, že obdržal cenu 0,32 NLG za fľašu. To zodpovedá sume 7,68 NLG za prepravku 24 fliaš uvedenej v poznámkach p. [zodpovedného pracovníka spoločnosti Bavaria]. V rámci týchto rokovaní, ktoré prebiehali od apríla do začiatku júna 1998, som mu navrhol, aby prešli na kategóriu II a získali tak výhodu zníženia spotrebnej dane. Napokon sme začiatkom júna 1998 uzatvorili dohodu s … o dodávke nového… piva kategórie II… . Vďaka zníženiu spotrebnej dane vyplývajúcemu z prechodu na pivo kategórie II sme mohli navrhnúť sumu 6,36 NLG (obsahujúcu zníženie spotrebnej dane o 0,84 NLG) a odraziť tak ponuku spoločnosti Martens.

…

V období stretnutia konaného 14. alebo 15. júna 1998… sa spoločnosť Interbrew dohodla s… o dodávkach piva kategórie I… a kategórie II. Počas tohto stretnutia som spomenul rokovania a dohodu uzatvorenú s… z dvoch dôvodov. Jednak som chcel konfrontovať spoločnosť Martens s ponukou, ktorú predložila …, keďže stále popierala, že predložila cenové ponuky v Holandsku. Tiež som chcel informovať ostatných účastníkov, že už nemusia predkladať ponuky… vzhľadom na dohodu uzavretú medzi Interbrew a… . Riadok n [dokumentu uvedeného v odôvodnení č. 236 napadnutého rozhodnutia] svedčí o mojom oznámení týkajúcom sa uzatvorenia zmluvy o dodávke piva kategórie I a kategórie II medzi… a Interbrew. Existencia tejto dohody … vyplýva z faxu zo dňa 24. júna 1998.“

135    V odôvodnení číslo 240 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza vyhlásenie belgického pivovarníckeho podniku Haacht týkajúce sa druhého belgicko-holandského stretnutia konaného 7. júla 1998, podľa ktorého:

„Je to posledné stretnutie, ktoré bolo medzi účastníkmi zorganizované. Počas tohto stretnutia spoločnosť Haacht poskytla informácie zozbierané na holandskom trhu.

Účastníci potom zmenili tému, aby prerokovali niektoré menej dôležité otázky, ale zástupca spoločnosti Haacht sa tohto rokovania nezúčastnil. V každom prípade nedošlo k výmene žiadnych dôležitých informácií o týchto témach. Toto stretnutie vyvolalo dojem, že neprináša nič konkrétne.“

136     Podľa Komisie vyhlásenie riaditeľa „domáca spotreba“ Interbrew potvrdilo vyhlásenie spoločnosti Haacht, že išlo o posledné belgicko‑holandské stretnutie. Komisia sa domnieva, že rozhodnutie ukončiť tieto stretnutia je založené na konkrétnom dôvode, a to obave, že holandský orgán pre hospodársku súťaž vykoná neohlásenú kontrolu v jednom alebo viacerých pivovarníckych podnikoch, čo je potvrdené aj vyhlásením InBev (odôvodnenie č. 241 napadnutého rozhodnutia).

137    V odôvodnení č. 248 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza interné vyhlásenie spoločnosti Heineken, podľa ktorého „extrémne nízke ceny aktuálne uplatňované belgickým pivovarníckym podnikom Martens… sú v rozpore s politikou spočívajúcou vo zvyšovaní spodného cenového prahu na trhu na úroveň vyšších cien“.

138    Nakoniec v odôvodnení č. 249 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza vyhlásenie vykonané počas jej inšpekcie dňa 23. marca 2000 a podpísané generálnym riaditeľom spoločnosti Grolsche Bierbrouwerij Nederland, ktorý sa neskôr stal predsedom správnej rady spoločnosti Koninklijke Grolsch:

„Priniesol dokument … nazvaný ,Cenové scenáre založené na čistom zvýšení veľkoobchodných cien o 2,00 NLG na hl‘, ktorý obsahuje poznámku ,CBK – Fie – vždy priniesť‘ na stretnutia finančnej komisie CBK. Použil tento dokument, aby upriamil pozornosť spoločností Interbrew a Bavaria (výrobcov piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora v Holandsku) na podľa jeho názoru neospravedlniteľné určenie cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (menej než 10 guldenov za prepravku).“

139    V tom istom odôvodnení napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza aj nasledujúce vyhlásenie generálneho riaditeľa spoločnosti Heineken Nederland:

„Už som sa zúčastnil stretnutia CBK, na ktorom ostatní hovorili o určení cien ochranných známok distribútora. Také poznámky boli zrejme vyslovené pre vyjadrenie znepokojenia. Nereagoval som, pretože spoločnosť Heineken sa v zásade nezúčastňuje výroby ochranných známok distribútora.“

140    Komisia z pasáží citovaných v odôvodneniach č. 248 a 249 napadnutého rozhodnutia vyvodzuje, že výrobcovia piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (Interbrew a Bavaria) odhalili svoju cenovú stratégiu spoločnostiam Heineken a Grolsch, ktoré v tomto sektore nie sú činné (odôvodnenie č. 248 napadnutého rozhodnutia). Na základe toho Komisia prichádza k záveru, že dvojstranné rokovania medzi spoločnosťami Interbrew a Bavaria smerujúce k zvýšeniu cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora boli súčasťou všeobecných rokovaní vedených medzi štyrmi pivovarníckymi podnikmi (odôvodnenie č. 252 napadnutého rozhodnutia).

141    Treba konštatovať, že vyššie vymenované nepriame dôkazy potvrdzujú vyhlásenie InBev a odôvodňujú konštatovanie, že zástupcovia spoločností Heineken, Grolsch, Interbrew a Bavaria sa pravidelne stretávali v rámci cyklu neformálnych stretnutí známych pod názvom „zosúladenie Catherijne“ alebo „programová komisia“, ktorých zloženie bolo rôzne (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 45 napadnutého rozhodnutia; iné dôkazy preskúmané v odôvodneniach č. 65 až 222 napadnutého rozhodnutia). 18 stretnutí spomenutých v napadnutom rozhodnutí, ktoré spadajú do tohto cyklu, sa konalo 27. februára 1996, 19. júna 1996, 8. októbra 1996, 8. januára 1997, 1. mája 1997, 2. septembra 1997, 16. decembra 1997, 17. decembra 1997, 12. marca 1998, 9. apríla 1998, 3. júla 1998, 15. decembra 1998, 8. januára 1999, 4. marca 1999, 10. mája 1999, 11. augusta 1999, 19. augusta 1999 a 3. novembra 1999.

142    Pokiaľ ide o obsah rokovaní vedených v rámci uvedených stretnutí, vyššie uvedené nepriame dôkazy potvrdzujú vyhlásenie InBev a preukazujú nasledujúce skutočnosti:

–        pokiaľ ide o oblasť domácej spotreby:

–        štyri pivovarnícke podniky rokovali o cenách (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 a iné dôkazy citované v odôvodneniach č. 76, 129, 156, 174, 193, 212 a 213 napadnutého rozhodnutia) a o zvyšovaní cien piva v Holandsku (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 iné dôkazy citované v odôvodneniach č. 76, 89, 117 a 179 napadnutého rozhodnutia),

–        rokovania o cenách prebiehali tiež prostredníctvom dvojstranných kontaktov, najmä medzi spoločnosťami Grolsch a Heineken v júli 1999 (dokument citovaný v odôvodneniach č. 212 a 213 napadnutého rozhodnutia),

–        boli prejednávané konkrétne návrhy v oblasti cien (interný list spoločnosti Interbrew uvedený v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia) a vymenené informácie boli niekedy dosť podrobné (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 129 a 174 napadnutého rozhodnutia),

–        v rokoch 1997 a 1998 existoval konsenzus medzi pivovarníckymi podnikmi týkajúci sa zvýšenia cien pred alebo v priebehu roka 1998 (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 89, 174 a 179 napadnutého rozhodnutia),

–        výrobcovia piva „ochranných známok A“ (Heineken a Grolsch) trvali na tom, v protiklade k výrobcom piva „ochranných známok B“ (pivá predávané pod ochrannou známkou distribútora) (Interbrew a Bavaria), ktorí boli proti, aby bolo vykonané zvýšenie cien „v dvoch fázach“, najskôr pre ochranné známky B a následne pre ochranné známky A, a aby sa sadzba zvýšenia medzi ochrannými známkami A a ochrannými známkami B líšila (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 53; iné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 76, 89, 100, 117 a 193 napadnutého rozhodnutia),

–        spoločnosť Bavaria oznámila (pravdepodobne počas stretnutia konaného 12. marca 1998) svoj úmysel zvýšiť svoje ceny (dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 129 a 179 a vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 napadnutého rozhodnutia). Ostatné pivovarnícke podniky pravdepodobne museli nasledovať spoločnosť Bavaria následným zvýšením svojich cien (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 napadnutého rozhodnutia),

–        pokiaľ ide o monitorovací mechanizmus, dohodlo sa, že zvýšenia cien vykonané spoločnosťou Bavaria musia byť preukázateľné v číslach databázy supermarketov zostavených spoločnosťou AC Nielsen (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 129 a 179 napadnutého rozhodnutia),

–        neexistuje žiaden dôkaz o tom, že sa zvýšenie ceny stanovené pre rok 1998 uskutočnilo,

–        v rámci konzultácií o cenách pivovarnícke podniky rokovali o situácii niektorých konkrétnych supermarketov (rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 76 a 156 napadnutého rozhodnutia),

–        počas rokovaní účastníci uvádzali konkrétne číselné údaje o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 76, 89, 117, 129 a 174 napadnutého rozhodnutia),

–        pokiaľ ide o pivo predávané pod ochrannou známkou distribútora:

–        od roku 1995 dvaja holandskí výrobcovia piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (Interbrew a Bavaria) viackrát vyjadrovali svoje obavy súvisiace s plánmi belgického pivovarníckeho podniku Martens preniknúť na holandský trh do tohto sektora (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 55; iné dôkazy citované v odôvodneniach č. 224, 236, 238 a 248 napadnutého rozhodnutia),

–        o týchto obavách sa diskutovalo v rámci dvojstranných konzultácií medzi spoločnosťami Bavaria a InBev (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 52; interný list spoločnosti Interbrew citovaný v odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia) a piatich dvojstranných stretnutí (konaných 8. marca 1995, v druhej polovici marca 1997, 12. mája 1997, 19. júna 1997 a 8. septembra 1997) venovaných tomuto problému (dokumenty uvedené v odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia),

–        taktiež sa konali dve „belgicko‑holandské“ stretnutia 14. alebo 15. júna 1998 (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 234, 236 a 238 napadnutého rozhodnutia) a 7. júla 1998 (vyhlásenie spoločnosti Haacht citované v odôvodnení č. 240 napadnutého rozhodnutia) v meste Breda medzi spoločnosťami Interbrew Nederland, Bavaria belgickými pivovarníckymi podnikmi Interbrew Belgique, Alken-Maes, Haacht a Martens (vyhlásenie spoločnosti InBev citované v odôvodnení č. 55 napadnutého rozhodnutia),

–        témy týkajúce sa piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora sa prejednávali aj za prítomnosti spoločností Heineken a Grolsch (ktoré nie sú v tomto segmente činné) v rámci všeobecného rokovania (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 54; iné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 156, 193, 248 a 249 napadnutého rozhodnutia),

–        pivovarnícke podniky rokovali o cenách piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 54; iné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 193, 199, 227, 236, 238 a 249 napadnutého rozhodnutia),

–        spoločnosti Heineken a Grolsch vyvíjali „psychologický tlak“ na spoločnosti Bavaria a Interbrew, aby zvýšili ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (dokumenty uvedené v odôvodnení č. 224, v poznámke pod čiarou č. 493 a v odôvodnení č. 248 napadnutého rozhodnutia) odmietaním zvýšiť ceny ochranných známok A (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 53 napadnutého rozhodnutia),

–        bolo dohodnuté tak na dvojstrannej úrovni medzi spoločnosťami Interbrew Nederland a Bavaria, ako aj na mnohostrannej úrovni medzi holandskými a belgickými pivovarníckymi podnikmi činnými v tomto sektore, že sa nebudú snažiť preberať si klientov a že budú rešpektovať príslušné objemy ochranných známok distribútora v Holandsku a Belgicku; rozhodlo sa najmä, že zmluva s nákupnou organizáciou maloobchodníkov pripadne spoločnosti Interbrew Nederland (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 55; dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 224, 236 a 238 napadnutého rozhodnutia),

–        pivovarnícke podniky si vymieňali informácie o obchodných podmienkach navrhnutých niektorým osobitným zákazníkom (list uvedený v odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia a dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 236 a 238 napadnutého rozhodnutia);

–        počas rokovaní účastníci uvádzali konkrétne číselné údaje o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 236, 238 a 249 napadnutého rozhodnutia),

–        pokiaľ ide o sektor „horeca“:

–        štyri pivovarnícke podniky rokovali o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 174, 193 a 197 napadnutého rozhodnutia) a o zvýšeniach ceny (rukou písané poznámky uvedené v odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia) v sektore „horeca“,

–        medzi pivovarníckymi podnikmi existovala dohoda označovaná pod názvom „škála“, ktorá sa týkala výšky zliav, ktoré mali byť poskytnuté zákazníkom sektora „horeca“ (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 48; rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 92, 143 a 165 napadnutého rozhodnutia) a ktorú výrobcovia piva museli „dodržiavať“ (rukou písané poznámky uvedené v odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia); dodržiavanie tejto dohody bolo monitorované a známe porušenia boli predmetom rokovaní vedených v rámci stretnutí „Catherijne“ (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 48 napadnutého rozhodnutia),

–        konzultácie sa týkali aj zavedenia obmedzení s cieľom zachovania statusu quo v sektore tým, že sa zamedzí preberaniu klientov iných pivovarníckych podnikov (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 48; interný list spoločnosti Heineken týkajúci sa prebratia združenia študentov zo strany spoločnosti Bavaria, citovaný v odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia),

–        rokovania o takýchto obmedzeniach prebiehali aj prostredníctvom dvojstranných kontaktov; 9. septembra 1998 tak vedúci predstavitelia spoločností Heineken a Bavaria rokovali medzi sebou o prevzatí jedného zákazníka sektora „horeca“ spoločnosti Heineken zo strany spoločnosti Bavaria (interný list spoločnosti Heineken citovaný v odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia),

–        pivovarnícke podniky si vymieňali informácie o niektorých zákazníkoch a osobitných predajných miestach (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 92, 143, 156, 165 a 184 napadnutého rozhodnutia),

–        v rámci rokovaní pivovarnícke podniky spomínali konkrétne číselné údaje týkajúce sa výšky zliav a provízií za zníženie (rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 143 a 165 napadnutého rozhodnutia).

143    V duchu týchto skutočností treba preskúmať argumentáciu žalobkýň týkajúcu sa troch zložiek predmetného správania, ktoré sa týkajú po prvé koordinácie cien a zvyšovania cien piva v Holandsku tak v sektore „horeca“, ako aj v oblasti domácej spotreby, vrátane piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, po druhé príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“ v Holandsku a po tretie príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkov v sektore „horeca“ aj v oblasti domácej spotreby v Holandsku (článok 1 a odôvodnenia č. 257 a 258 napadnutého rozhodnutia).

–       O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovaní jednak koordinácie cien a zvyšovania cien piva a jednak príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkov

144    Žalobkyne v podstate tvrdia, že rukou písané poznámky vyhotovené zástupcami pivovarníckych podnikov v rámci predmetných stretnutí sú Komisiou vykladané neobjektívne a tendenčne.

145    Žalobkyne pripomínajú, že poznámky pochádzajúce od spoločností Bavaria a Grolsch sú pre osoby iné ako ich autori ťažko pochopiteľné. Žalobkyne sa vo svojich pripomienkach obmedzujú na zaoberanie sa relevantnosťou a výkladom niektorých dokumentov pochádzajúcich od nich samotných a iných dokumentov, v súvislosti s ktorými bola ich reakcia pred Komisiou uvedená v texte napadnutého rozhodnutia. Navyše žalobkyne len uvádzajú, že poznámky, na ktoré Komisia odkazuje, sa môžu vykladať viacerými spôsobmi a teda nepostačujú pre preukázanie existencie porušenia bez akýchkoľvek pochybností.

146    Žalobkyne spochybňujú najmä výklad skutočností uvedených v odôvodneniach č. 76, 89, 117, 156, 165, 174, 175, 179, 184, 199, 212, 213, 248, 249 napadnutého rozhodnutia (pozri body 99, 101, 106, 114, 116, 118 až 120, 124, 125, 137 a 138 vyššie).

147    Pred preskúmaním tvrdení žalobkýň týkajúcich sa vyššie uvedených skutočností je potrebné uviesť, že väčšina skutkových zistení vymenovaných v bodoch 141 a 142 vyššie je založená na viacerých dôkazoch.

148    Pokiaľ ide o poznámky z 19. júna 1996 a zo 17. decembra 1997 (uvedené v odôvodneniach č. 76 a 117 napadnutého rozhodnutia), treba konštatovať, že žalobkyne nespochybňujú výklad ich obsahu zo strany Komisie, ale spôsob, akým boli ich vlastné pôvodné reakcie na tieto dokumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí. Okrem toho na skutkové zistenia, ktoré majú byť predmetnými dokumentmi podporené, nemajú žiaden vplyv poznámky žalobkýň, podľa ktorých v ich odpovediach jednak netvrdili, že sa konalo „rokovanie“, ale len že diskusie počas stretnutia z 19. júna 1996 sa pravdepodobne týkali piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, a jednak nekritizovali výklad poznámok zo 17. decembra 1997 zo strany Komisie z dôvodu, že segment trhu, o ktorý ide, nemôže byť určený, ale len tvrdili, že tieto poznámky neposkytujú presvedčivý dôkaz o protiprávnom zosúladení.

149    Okrem toho treba konštatovať, že poznámky uvedené v odôvodneniach č. 76 a 117 napadnutého rozhodnutia sú vo vzťahu ku každému konštatovaniu potvrdené viacerými inými nespochybnenými dôkazmi (pozri bod 142 vyššie). To isté platí aj pre dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 165, 199, 212 a 213 napadnutého rozhodnutia. Na účely analýzy skutkového stavu prejednávanej veci teda nie je potrebné vykonať samostatné preskúmanie týchto dokumentov a s nimi súvisiacich pripomienok žalobkýň.

150    Rukou písané poznámky člena správnej rady spoločnosti Bavaria z 3. júla 1998, interná poznámka spoločnosti Heineken a vyhlásenia generálneho riaditeľa spoločnosti Grolsche Bierbrouwerij Nederland, neskôr predsedu správnej rady spoločnosti Koninklijke Grolsch, a generálneho riaditeľa spoločnosti Heineken Nederland (uvedené v odôvodneniach č. 156, 248 a 249 napadnutého rozhodnutia), ako také predstavujú dôležité dôkazy pre konštatovanie, podľa ktorého témy súvisiace s pivom predávaným pod ochrannou známkou distribútora boli prejednávané v prítomnosti spoločností Heineken a Grolsch (pozri bod 142 vyššie). Žalobkyne však nepopierajú toto konštatovanie. Naopak, namietajú proti záveru, podľa ktorého bola spoločnosť Heineken zapojená do týchto konzultácií medzi spoločnosťami Bavaria a Interbrew. Keďže sa toto tvrdenie týka právnej kvalifikácie správania žalobkýň, bude preskúmané v rámci analýzy existencie dohôd alebo zosúladených postupov (pozri body 194 až 198 ďalej).

151    Interný list spoločnosti Heineken týkajúci sa prebratia združenia študentov zo strany spoločnosti Bavaria (uvedený v odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia) je jediným dôkazom poskytujúcim konkrétne svedectvo o rokovaniach medzi pivovarníckymi podnikmi (v prejednávanej veci Heineken a Bavaria) na tému prevzatia klientov „horeca“ (pozri bod 142 vyššie). Žalobkyne nepopierajú, že Bavaria pri tejto príležitosti navrhla spoločnosti Heineken diskutovať o probléme, dokonca ho urovnať kompenzáciou. Žalobkyne však tvrdia, že k tomu nedošlo a spoločnosť Heineken by to ani nedovolila. Žalobkyne navyše popierajú existenciu systému kompenzácií medzi pivovarníckymi podnikmi v prípade prebratia zákazníkov.

152    Tieto tvrdenia žalobkýň nie sú prijateľné. Komisia v napadnutom rozhodnutí správne uvádza, že veta „stratené hektolitre tak mohli byť kompenzované iným spôsobom“ v texte predmetného listu ukazuje, že medzi spoločnosťami Heineken a Bavaria sa nerokovalo o potrebe kompenzácie, ale len o prostriedku získania kompenzácie (odôvodnenie č. 185 napadnutého rozhodnutia), a že použitie slov „dobre známa rétorika“, „dôraz“ a „dobrovoľne“ podľa autora patriaceho k skupine Heineken znamená, že spoločnosť Bavaria je podozrivá z nedodržania normy, podľa ktorej pivovarnícke podniky sa aktívne neuchádzajú o zákazníkov „horeca“ iných pivovarníckych podnikov (odôvodnenie č. 188 napadnutého rozhodnutia).

153    Skutočnosť uvedená v odôvodneniach č. 184 až 188 napadnutého rozhodnutia teda potvrdzuje tvrdenia obsiahnuté vo vyhlásení InBev, citované v odôvodnení č. 48 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o existenciu dohody o nepreberaní zákazníkov „horeca“.

154    Dokumenty nájdené v kancelárii riaditeľa predaja domácej spotreby spoločnosti Grolsche Bierbrouwerij Nederland (uvedené v odôvodneniach č. 174 a 175 napadnutého rozhodnutia) a interná poznámka spoločnosti Heineken zo 14. októbra 1998 (uvedená v odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia) smerujú k preukázaniu existencie konsenzu medzi pivovarníckymi podnikmi v rokoch 1997 a 1998, ktorý sa týkal vykonania zvýšenia cien pred alebo počas roka 1998 (pozri bod 142 vyššie).

155    Pokiaľ ide o zmienku o „agenda c[ommiss]ie CBK“ obsiahnutú v dokumentoch uvedených v odôvodneniach č. 174 a 175 napadnutého rozhodnutia, žalobkyne tvrdia, že nepoznajú dôvody, ktoré viedli vedúceho predstaviteľa spoločnosti Grolsch k takejto poznámke a že jediná osobná poznámka nemôže predstavovať presvedčivý dôkaz o existencii kartelu.

156    Žalobkyne však nepopierajú záver Komisie, podľa ktorého z týchto dokumentov vyplýva, že o cenách a hospodárskej súťaži v oblasti hospodárskej súťaže sa rokovalo na stretnutiach programovej komisie CBK a neposkytujú žiadne vysvetlenie týkajúce sa skutočnosti, že vedúci predstaviteľ spoločnosti Grolsch mal k dispozícii cenník spoločnosti Heineken a informácie o zvýšení cien spoločnosti Bavaria počas takéhoto stretnutia.

157    Pokiaľ ide o údaj v internej poznámke spoločnosti Heineken (uvedenej v odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia), podľa ktorého „zvýšenie ceny, ktoré Bavaria prisľúbila v rámci CBK, nie je v [číslach] spoločnosti Nielsen zjavné“, žalobkyne poznamenávajú, že skutočnosť použitia označenia „sľub“ pre opísanie jej oznámenia o zvýšení ceny spoločnosti Bavaria, o ktorom trh vedel už niekoľko mesiacov, nepredstavuje presvedčivý dôkaz o karteli. Tento záver je navyše v rozpore so skutočnosťou, že spoločnosť Heineken sa rozhodla nezvýšiť svoje ceny až do februára 2000.

158    V tejto súvislosti treba uviesť, ako Komisia správne uvádza v odôvodnení č. 182 napadnutého rozhodnutia, že vykladať slovo „prisľúbiť“ ako jednoducho „spomenúť“ zvýšenie ceny je odchýlením sa od jeho bežného významu. Záver o existencii záväzku spoločnosti Bavaria zvýšiť svoje ceny ešte získava na pravdepodobnosti spomenutím skutočnosti, že zvýšenie „nie je v [číslach] spoločnosti Nielsen zjavné“. Bolo už konštatované, že pokladničné údaje dotknutých supermarketov zostavené spoločnosťou AC Nielsen boli použité ako nástroj monitorovania, prostredníctvom ktorého malo byť zvýšenie ceny spoločnosťou Bavaria „preukázateľné“ (odôvodnenie č. 133 napadnutého rozhodnutia). Odkaz na tieto údaje logickejšie zapadá do kontextu monitorovania vykonania záväzku než do kontextu overenia jednoduchej zmienky.

159    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň založené na skutočnosti, že spoločnosť Heineken zvýšila svoje ceny až vo februári 2000 (pričom dohodnuté zvýšenie malo byť naplánované na rok 1998), stačí poznamenať, že jednoduché nevykonanie dohody o cenách samo o sebe neznamená, že dohoda ako taká neexistovala.

160    Napokon existencia konsenzu pre zvýšenie cien v roku 1998 veľmi jasne vyplýva z interného listu spoločnosti Interbrew z 25. marca 1997 (citovaného v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia). Výklad žalobkýň, podľa ktorého sa tento list týka rokovaní spoločnosti Interbrew s jej odberateľmi (teda supermarketmi) a nie s ostatnými pivovarníckymi podnikmi, nie je presvedčivý vzhľadom na výslovnú zmienku o „hlavných pivovarníckych podnikoch“ ako účastníkoch „konsenzu“ v texte listu.

161    Skutočnosť, že k zvýšeniu cien uvedenému v liste malo dôjsť „pred rokom 1998“, pričom vyššie uvedené predmetné dôkazy boli vyhotovené v roku 1998, taktiež nemôže potvrdiť tvrdenie žalobkýň, že medzi týmito dokumentmi neexistuje žiadna súvislosť. Je predstaviteľné, že z dôvodu ťažkostí spojených s rokovaním o spôsoboch jeho vykonania (osobitne odlišného zvýšenia cien ochranných známok A a B uvedeného v internom liste spoločnosti Interbrew) bolo zvýšenie cien pôvodne stanovené na určitý dátum v roku 1997 najskôr odložené na nadchádzajúci rok a následne od neho pivovarnícke podniky ustúpili.

162    Navyše treba pripomenúť, že v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, správnosť interného listu spoločnosti Interbrew z 25. marca 1997 a konkrétnejšie zmienky týkajúcej sa existencie „konsenzu“ nie je popretá ani vyhláseniami vedúcich predstaviteľov spoločnosti InBev (pozri body 82 a 83 vyššie), ani skutočnosťou, že spoločnosť Heineken údajne nezvýšila svoje ceny až do februára 2000 (pozri bod 159 vyššie).

163    Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že súbor nepriamych dôkazov uvedený Komisiou je dostatočný pre potvrdenie vyhlásenia InBev vo vzťahu k skutkovým zisteniam týkajúcim sa koordinácie cien a zvyšovania cien a rozdeľovania klientely. Platnosť týchto konštatovaní nie je navyše spochybnená ani tvrdeniami žalobkýň týkajúcimi sa skutočností uvedených v bode 146 vyššie.

164    Argumentáciu žalobkýň založenú na nesprávnom posúdení skutkových okolností týkajúcich sa týchto dvoch zložiek dotknutého porušenia treba preto zamietnuť.

–       O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovania príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“

165    Žalobkyne tvrdia, že Komisia nepreukázala, že dotknuté podniky koordinovali obchodné podmienky, iné ako ceny, poskytnuté zákazníkom sektora „horeca“.

166    Komisia sa domnieva, že rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 67 a 138 napadnutého rozhodnutia obsahujú dôkaz o príležitostnej koordinácii niektorých obchodných podmienok, ako sú podmienky pôžičiek, navrhovaných individuálnym zákazníkom „horeca“ medzi štyrmi pivovarníckymi podnikmi (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia).

167    Rukou písané poznámky citované v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia obsahujú nasledujúcu informáciu: „Záruky/financovanie: fin[ancovanie] pre… vyššie než potreby konkrétnych miest. Takže… mil[iónov]“.

168    Podľa Komisie teda táto citácia znamená, že počas stretnutia konaného 27. februára 1996 pivovarnícke podniky rokovali o zárukách a financovaní, ktoré sú poskytnuté alebo majú byť poskytnuté jedným alebo viacerými pivovarníckymi podnikmi v prospech konkrétnych prevádzok (odôvodnenie č. 68 napadnutého rozhodnutia).

169    Treba však pripomenúť, že žalobkyne navrhujú iný výklad pasáže uvedenej Komisiou, pričom uvádzajú, že táto pasáž spadá do kontextu rokovania o „pochybných dlžníkoch“.

170    V odôvodnení č. 138 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky riaditeľa „horeca“ Bavaria týkajúce sa stretnutia konaného 12. marca 1998, ktoré obsahujú nasledujúcu pasáž: „Bav úrok… %? okrem prípadu kompenzácie reklamy“. Podľa Komisie táto pasáž dokazuje, že bola vedená diskusia týkajúca sa výšky úrokových sadzieb uplatňovaných na pôžičky poskytnuté predajným miestam „horeca“ (odôvodnenie č. 142 napadnutého rozhodnutia).

171    Aj za predpokladu, že by Komisia správne vyložila rukou písané poznámky, izolovaná a lakonická povaha takéhoto odkazu a neexistencia akéhokoľvek konkrétneho dôkazu o účasti ďalších pivovarníckych podnikov na rokovaní o dotknutých témach neumožňujú považovať tieto poznámky za dostatočný dôkaz existencie tajnej dohody týkajúcej sa príležitostnej koordinácie niektorých obchodných podmienok.

172    Komisia vo svojich odpovediach na otázky položené Všeobecným súdom tvrdí, že rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 67 a 138 napadnutého rozhodnutia sú potvrdené vyhlásením InBev, z ktorého vyplýva jednak, že stretnutie „Catherijne“ konané 12. marca 1998 sa venovalo tak otázkam súvisiacim so sektorom „horeca“, ako aj s domácou spotrebou, a jednak že účastníci stretnutí „Catherijne“ sa zosúladili v otázke investícií do sektora „horeca“ s cieľom zamedziť preberaniu zákazníkov.

173    Treba však konštatovať, že obe pasáže citované Komisiou, ako aj jej odkaz na „ducha vyhlásenia InBev“ nepredkladajú konkrétny dôkaz o existencii rokovaní medzi pivovarníckymi podnikmi týkajúcich sa koordinácie podmienok pôžičiek a nemôžu preto podporiť záver, ktorý v tomto zmysle vyvodila Komisia.

174    Treba teda uviesť, že konštatovanie Komisie týkajúce sa príležitostnej koordinácie podmienok pôžičiek navrhovaných individuálnym zákazníkom „horeca“ medzi pivovarníckymi podnikmi je založené na neúplných a nepresných dôkazoch.

175    Vzhľadom k jednak izolovanej a lakonickej povahe odkazov v rukou písaných poznámkach uvedených v odôvodneniach č. 67 a 138 napadnutého rozhodnutia a prijateľnému výkladu navrhnutému žalobkyňami a jednak neexistencii konkrétnych dôkazov k tejto otázke vo vyhlásení InBev treba konštatovať, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že dotknuté porušenie zahŕňalo „príležitostnú koordináciu iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v segmente horeca v Holandsku“.

176    Konštatovanie vykonané v tomto zmysle v odôvodnení č. 258 a v článku 1 napadnutého rozhodnutia nemožno teda považovať za preukázané.

177    Argumentáciu žalobkýň založenú na nesprávnom posúdení skutočností týkajúcom sa príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“ treba preto prijať.

–       O údajnom nesprávnom právnom posúdení a nesprávnej kvalifikácii skutkového stavu

178    Žalobkyne tvrdia, že konštatovanie Komisie o existencii súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov medzi podnikmi v zmysle článku 81 ES vychádza z pochybenia týkajúceho sa výkladu a uplatnenia tohto ustanovenia (odôvodnenia č. 337 a 341 napadnutého rozhodnutia).

179     Najskôr treba pripomenúť, že štyri pivovarnícke podniky v rámci mnohostranných stretnutí a ich dvojstranných kontaktov si viackrát vymenili citlivé informácie o trhu (ceny, výška zliav a konkrétne ponuky niektorým zákazníkom), ktoré boli niekedy veľmi podrobné (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 129 a 174 napadnutého rozhodnutia) a obsahovali konkrétne číselné údaje o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 76, 89, 117, 129 a 174 napadnutého rozhodnutia), o zľavách a províziách za zníženie (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 143 a 165 napadnutého rozhodnutia), ako aj údaje týkajúce sa zákazníkov a predajných miest tak v sektore „horeca“ (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 92, 143, 156, 165 a 184 napadnutého rozhodnutia), ako aj v oblasti domácej spotreby (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 76 a 156 napadnutého rozhodnutia).

180    Rokovalo sa tiež o niektorých konkrétnych návrhoch týkajúcich sa správania na trhu, najmä návrhu vykonať zvýšenie cien v dvoch fázach v oblasti domácej spotreby (dokumenty uvedené v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia).

181    Okolnosti, že zo stretnutí „Catherijne“ nebola nikdy vyhotovená žiadna oficiálna zápisnica, že podstata rokovaní sa takmer nikdy neodzrkadlila v internej poznámke a že agendy a poznámky z týchto stretnutí boli zničené v novembri 1998 (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 61 napadnutého rozhodnutia) okrem toho ukazujú, v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, že rokovania boli tajné a že účastníci si boli vedomí nezákonnosti svojho správania a snažili sa ho skrývať.

182    Na rozdiel od toho, čo uvádzajú žalobkyne, z listinných dôkazov preskúmaných Komisiou vyplýva, že bola dosiahnutá zhoda vôle vo vzťahu k niektorým návrhom, ako sú návrh na pridelenie zmluvy s nákupnou organizáciou maloobchodníkov spoločnosti Interbrew (dokument uvedený v odôvodnení č. 236 a poznámke pod čiarou č. 531 napadnutého rozhodnutia) a na zosúladené zvýšenie cien pred alebo počas roka 1998 (dokument uvedený v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia).

183    V tomto poslednom prípade nie je existencia dohody v zmysle článku 81 ES spochybnená ani pravdepodobnou okolnosťou, že sa zhoda vôle medzi pivovarníckymi podnikmi nerozšírila na konkrétne spôsoby vykonania zvýšenia ceny, ani skutočnosťou, že k tomuto zvýšeniu na trhu nikdy nedošlo.

184    Aj za predpokladu, že by nikdy nebola dosiahnutá dohoda týkajúca sa špecifických skutočností zamýšľaného obmedzenia, totiž Komisia správne konštatovala, že pivovarnícke podniky pravidelným konaním svojich rokovaní jasne prejavili svoj spoločný úmysel dospieť k protisúťažnej dohode (odôvodnenie č. 341 napadnutého rozhodnutia).

185    Navyše pokračujúca výmena citlivých informácií, ktoré nie sú dostupné verejnosti a ktoré zástupcovia štyroch pivovarníckych podnikov považovali za užitočné zapísať si do svojich agend a spomenúť v rámci ich internej korešpondencie, mala určite pre každého z nich za následok zníženie neistoty týkajúcej sa možného správania ich konkurentov.

186    V tejto súvislosti, pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, ktorého predloženie prináleží dotknutým hospodárskym subjektom, sa treba domnievať, že podniky zúčastňujúce sa zosúladenom postupe, ktoré ostávajú činné na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia, ako tomu bolo v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 162).

187    Žalobkyne sa domnievajú, že túto domnienku vyvrátili preukázaním toho, že pivovarnícke podniky napriek rokovaniam určovali svoje správanie na trhu nezávisle.

188    Toto tvrdenie nemožno prijať. Je určite pravda, že tak vyhlásenia vedúcich predstaviteľov spoločnosti InBev, ako aj okolnosť, že spoločnosť Heineken zvýšila svoje ceny až v apríli 2000, potvrdzujú, že počas dotknutého obdobia každý pivovarnícky podnik sledoval svoju vlastnú trhovú politiku. No aj keď toto posledné konštatovanie môže preukázať neexistenciu formálnych záväzkov alebo skutočnej koordinácie medzi pivovarníckymi podnikmi, nie je dostatočné pre preukázanie toho, že pivovarnícke podniky pri určovaní svojho správania na trhu nikdy nezohľadnili informácie vymenené počas predmetných stretnutí, každý podľa vlastného uváženia.

189    Žalobkyne preto nedokázali vyvrátiť domnienku vyplývajúcu z judikatúry uvedenej v bode 186 vyššie.

190    Treba preto konštatovať, že v prejednávanej veci sú naplnené podstatné znaky zosúladeného postupu vyplývajúce z judikatúry citovanej v bodoch 46 a 47 vyššie.

191    Za týchto podmienok treba uviesť, že Komisia bola oprávnená kvalifikovať dotknuté správanie ako „súbor dohôd a/alebo zosúladených postupov“, keďže toto správanie obsahovalo súčasne prvky, ktoré sa musia kvalifikovať ako „dohody“, a prvky, ktoré sa musia kvalifikovať ako „zosúladené postupy“. Vzhľadom na komplexný skutkový stav treba totiž dvojitú kvalifikáciu vykonanú Komisiou v článku 1 napadnutého rozhodnutia chápať nie ako kvalifikáciu vyžadujúcu súčasne a kumulatívne dôkaz, že každá z týchto skutkových okolností predstavuje podstatné znaky dohody a zosúladeného postupu, ale ako kvalifikáciu označujúcu komplexný celok obsahujúci skutkové okolnosti, z ktorých niektoré boli kvalifikované ako dohody a iné ako zosúladené postupy v zmysle článku 81 ES, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu pre tento typ komplexného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 264).

192    Žalobkyne však spochybňujú, že správanie, ktoré im je vytýkané, malo protisúťažný cieľ. Žalobkyne osobitne tvrdia, že cieľom stretnutí nikdy nebolo tajne sa dohodnúť na správaní citlivom pre hospodársku súťaž. Príležitostne mohlo dôjsť k tomu, že sa diskutovalo o situácii na trhu, vrátane spotrebiteľských cien na trhu domácej spotreby a vrátane ponúk niektorým zákazníkom „horeca“. Diskusie sa však týkali takého množstva tém dôležitých pre sektor a mali tak neformálnu a voľnú povahu, že ich nebolo možné kvalifikovať ako „zosúladenia“.

193    V tejto súvislosti treba uviesť, že diskusie o informáciách citlivých pre trh, aj za predpokladu, že by boli príležitostné a vedené zároveň s rokovaniami o necitlivých témach, mohli zjavne vytvoriť koordináciu na trhu a znížiť neistotu týkajúcu sa predvídateľného správania konkurentov. Bolo už preukázané, že aj keď koordinácia medzi pivovarníckymi podnikmi nebola vždy veľmi účinná, diskusie týkajúce sa cien a podmienok navrhovaných konkrétnym zákazníkom im umožňovali zblízka sledovať určité prvky správania ich konkurentov a určovať ich vlastné správanie na základe získaných informácií (pozri body 185 až 189 vyššie). Skutočnosť, že predstavitelia pivovarníckych podnikov považovali za užitočné poznamenať si tieto informácie do svojej agendy a zmieniť sa o nich v rámci internej korešpondencie, je navyše dôkazom o osobitnom význame, ktorý tieto informácie pre nich predstavovali, a potvrdením skutočnosti, že aj keď protisúťažný účinok konzultácii nebol vždy dosiahnutý, bol objektívne sledovaný ich účastníkmi.

194    Žalobkyne napokon spochybňujú záver Komisie, podľa ktorého bola spoločnosť Heineken zapojená do diskusií medzi Interbrew a Bavaria, ktoré sa týkali segmentu piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora. Žalobkyne nespochybňujú svoju účasť na predmetných viacstranných stretnutiach, ale tvrdia, že spoločnosť Heineken nebola činná v dotknutom segmente a jej zapojenie do dotknutých dohôd nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že Grolsch, iný pivovarnícky podnik, ktorý nebol prítomný v tomto segmente, vyjadril obavu týkajúcu sa cien v predmetnom segmente, ani zo skutočnosti, že Bavaria a InBev si stanovili za cieľ zvýšiť úroveň cien v tomto segmente (odôvodnenia č. 249 až 252 napadnutého rozhodnutia).

195    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak sa podnik, aj bez toho, aby zohrával aktívnu úlohu, zúčastnil na rokovaní, počas ktorého sa zmienilo o protiprávnom zosúladení, považuje sa za podnik zúčastnený na uvedenom zosúladení, pokiaľ nepreukáže, že sa od tohto zosúladenia otvorene dištancoval alebo že informoval ostatných účastníkov, že sa na predmetom stretnutí mieni zúčastniť z iných dôvodov ako oni (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 3199, a tam citovanú judikatúru).

196    V prejednávanej veci treba najskôr pripomenúť, že hoci spoločnosť Heineken nebola činná v segmente piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, z vyhlásenia InBev (odôvodnenia č. 54 a 247 napadnutého rozhodnutia) vyplýva, že ceny uplatňované v tomto segmente boli predmetom spoločnej obavy štyroch pivovarníckych podnikov, vrátane Heineken.

197    Ďalej treba pripomenúť, že žalobkyne nespochybňujú prítomnosť spoločnosti Heineken na dotknutých protiprávnych diskusiách týkajúcich sa cien v segmente piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, pričom táto skutočnosť bola navyše potvrdená rôznymi dôkazmi uvedenými v odôvodneniach č. 247 až 251 napadnutého rozhodnutia. Žalobkyne ani netvrdia, že spoločnosť Heineken sa otvorene dištancovala od uvedených diskusií alebo že informovala ostatné pivovarnícke podniky, že sa na dotknutých stretnutiach mieni zúčastniť z iných dôvodov než oni. Samotná skutočnosť, že spoločnosť Heineken nezohrávala aktívnu úlohu v týchto diskusiách, aj keby bola preukázaná, nemôže teda zbaviť Heineken jej zodpovednosti.

198    Napokon treba uviesť, že zo spisu vyplýva, že zapojenie spoločnosti Heineken do diskusií týkajúcich sa cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora sa neobmedzilo len na pasívnu účasť na niektorých stretnutiach a na jej záujem, ktorý na výsledku týchto diskusií mala, ale zahŕňalo aj nátlak, ktorý vedome vykonávala na spoločnosti Interbrew a Bavaria tým, že odmietala zvýšiť ceny svojich vlastných ochranných známok predtým, než budú zvýšené ceny ochranných známok distribútora. Výkon takéhoto nátlaku navyše potvrdzuje tak vyhlásenie InBev (citované v odôvodnení č. 54 napadnutého rozhodnutia), ako aj dokument týkajúci sa obsahu stretnutia konaného 12. mája 1997 (uvedený v odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia), ktorého výklad nie je žalobkyňami spochybnený.

199    Vzhľadom na uvedené nemožno argumentáciu žalobkýň založenú na nesprávnom právnom posúdení prijať.

200    Napokon, keďže žalobkyne nepreukázali, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením pri uplatnení článku 81 ods. 1 ES, treba tiež zamietnuť ich argumentáciu založenú v podstate na tom istom predpoklade, podľa ktorého Komisia vykladala toto ustanovenie nesprávne, pričom porušila zásadu prezumpcie neviny, a nepredložila dostatočné dôkazy na podporu konštatovania porušenia.

–       Záver

201    Po preskúmaní piateho a šiesteho žalobného dôvodu vyššie treba uviesť, že konštatovanie Komisie týkajúce sa existencie príležitostnej koordinácie obchodných podmienok, iných ako ceny, ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“ v Holandsku nie je z právneho hľadiska dostatočne preukázané a nemožno ho prijať (pozri body 167 až 177 vyššie).

202    Je preto potrebné zrušiť článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom uznáva uvedenú zložku dotknutého porušenia, ako aj zmeniť výšku pokuty uloženej z tohto dôvodu žalobkyniam. Konkrétne dopady tohto zníženia budú spresnené v bodoch 435 a 436 ďalej.

203    V zostávajúcej časti treba piaty a šiesty žalobný dôvod zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode, týkajúcom sa dĺžky trvania porušenia

 Tvrdenia účastníkov konania

204    Žalobkyne spochybňujú určenie 27. februára 1996 a 3. novembra 1999 ako dátumov začiatku a ukončenia porušenia, ktoré sa im pripisuje. Žalobkyne sa najmä domnievajú, že začiatok a koniec porušenia musia byť priamo preukázané dôkazmi a podliehajú väčšiemu dôkaznému bremenu, ktoré v prejednávanej veci nie je splnené, keďže Komisia nemá priame dôkazy o protisúťažnom obsahu diskusií vedených počas stretnutí z 27. februára 1996 a z 3. novembra 1999.

205    Pokiaľ ide o stretnutie konané 27. februára 1996, žalobkyne tvrdia, že rukou písané poznámky uvedené Komisiou v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia sa týkajú všeobecného rokovania o „pochybných dlžníkoch“ v sektore „horeca“, ktoré nemožno považovať za obmedzujúce hospodársku súťaž.

206    Pokiaľ ide o stretnutie konané 3. novembra 1999, žalobkyne konštatujú, že dôkaz o ich protisúťažnom obsahu je založený na odpovedi spoločnosti InBev na žiadosť o informácie predloženú Komisiou (citovaná v odôvodnení č. 221 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyne sa však domnievajú, že tejto odpovedi odporujú konkrétnejšie vyhlásenia riaditeľov InBev, ktorí sa na uvedenom stretnutí osobne zúčastnili.

207    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

208    Dĺžka trvania porušenia je v zmysle článku 81 ods. 1 ES základnou zložkou pojmu porušenie, teda zložkou, ktorej dôkazné bremeno zaťažuje v prvom rade Komisiu. V tejto súvislosti judikatúra vyžaduje, aby sa Komisia pri neexistencii dôkazov, na základe ktorých je možné priamo určiť dĺžku trvania porušenia, opierala aspoň o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z časového hľadiska tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 51).

209    V prejednávanej veci žalobkyne spochybňujú určenie tak dátumu začiatku, ako aj dátumu konca porušenia.

–       O určení dátumu začiatku porušenia

210    Komisia uviedla dátum 27. februára 1996 ako deň začiatku dotknutého porušenia, pričom ide o dátum prvého stretnutia „Catherijne“, v súvislosti s ktorým mala priame dôkazy o prítomnosti štyroch pivovarníckych podnikov.

211    Ako bolo konštatované v bodoch 167 až 177 vyššie, rukou písané poznámky týkajúce sa tohto stretnutia, citované v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia, nepredstavujú ako také súbor dôkazov, na ktorých môže byť z právneho hľadiska dostatočne založené konštatovanie porušenia týkajúceho sa príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“.

212    Táto úvaha ako taká však nebráni tomu, aby boli tieto skutočnosti použité pre určenie dátumu začiatku porušenia ako celku.

213    Treba totiž konštatovať, že stretnutie konané 27. februára 1996 je súčasťou série pravidelných stretnutí, na ktorých sa zúčastňovali tí istí účastníci a ktoré prebiehali za podobných okolností. Tieto stretnutia boli označené pod názvom „zosúladenie Catherijne“ a „programová komisia“, stretávali sa na nich zástupcovia štyroch holandských pivovarníckych podnikov Heineken, InBev, Grolsch a Bavaria, boli organizované súčasne s oficiálnymi stretnutiami CBK a rokovania vedené v ich kontexte sa nikdy neodzrkadlili v zápisniciach a takmer nikdy v interných poznámkach. Vo vyhlásení InBev sú tieto stretnutia taktiež prezentované ako súčasť série stretnutí a v prílohe je uvedená tabuľka obsahujúca mená, adresy, dátumy a miesta konania veľkej časti týchto stretnutí, vrátane stretnutia konaného 27. februára 1996 (odôvodnenie č. 44 napadnutého rozhodnutia).

214    Na základe tak vyhlásenia InBev, ako aj mnohých iných dôkazov už bolo konštatované, že stretnutia, ktoré boli súčasťou tejto série stretnutí, mali protisúťažný cieľ (body 179 až 1784 vyššie). Na jednej strane súbor dôkazov preukazujúci systematickú povahu stretnutí a ich protisúťažný obsah a na druhej strane vyhlásenie InBev disponujúce veľkou dôkaznou hodnotou tak umožňujú preukázať, pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, že cieľ obmedzujúci hospodársku súťaž postihuje všetky stretnutia spadajúce do tejto sústavy stretnutí, a to aj pri neexistencii konkrétneho dôkazu v tomto zmysle v prípade časti týchto stretnutí.

215    Žalobkyne v podstate tvrdia, že túto logiku nemožno použiť v rámci určenia dátumov začiatku a konca porušenia, pričom uvádzajú, že aj keď v zásade možno predpokladať, že porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami, začiatok a koniec porušenia podliehajú väčšiemu dôkaznému bremenu a musia byť priamo preukázané dôkazmi.

216    V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia sa pri určení dátumu začiatku porušenia neopierala len o skutočnosti týkajúce sa stretnutia z 27. februára 1996.

217    V odôvodneniach č. 466 až 469 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia vo vzťahu ku každému z dotknutých pivovarníckych podnikov vrátane žalobkýň uvádza, že sa zúčastnil porušenia „aspoň medzi 27. februárom 1996 a 3. novembrom 1999“. V odôvodnení č. 56 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho spresňuje, že podľa vyhlásenia InBev porušenie začalo už pred rokom 1996, a to:

–        „v roku 1990 alebo ešte skôr“, pokiaľ ide o rokovania týkajúce sa zvýšenia cien „horeca“,

–        v „roku 1993 – 1994“, pokiaľ ide o rokovania týkajúce sa zliav a prevodov predajných miest „horeca“ medzi pivovarníckymi podnikmi“,

–        v „roku1987“, pokiaľ ide o rokovania medzi spoločnosťami Oranjeboom‑Interbrew a Bavaria týkajúce sa piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

218    Vzhľadom na významnú dôkaznú hodnotu vyhlásenia InBev Komisia mohla konštatovať, že dotknuté porušenie sa začalo prinajmenšom k dátumu prvých stretnutí v roku 1996, uvedených v tabuľke pripojenej k vyhláseniu InBev, na ktorých bola spoločnosť InBev zastúpená po svojom nadobudnutí spoločnosti Oranjeboom v roku 1995.

219    Treba pripomenúť, že z vyhlásenia InBev vyplýva, že spoločnosť Heineken zohrávala úlohu v organizovaní stretnutí „Catherijne“ od začiatku, v roku 1993 alebo 1994. Okrem toho bolo preukázané po prvé, že spoločnosť Heineken bola zastúpená na stretnutí konanom 27. februára 1996, a po druhé, že počas nasledujúceho stretnutia konaného 19. júna 1996 pivovarnícke podniky viedli diskusie protisúťažnej povahy (pozri rukou písané poznámky uvedené v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia a v bodoch 99 a 100 vyššie). Hoci účasť spoločnosti Heineken na tomto stretnutí nebola preukázaná, skutočnosti týkajúce sa tohto stretnutia preukazujú, že sa diskutovalo o účasti spoločnosti Heineken na prípadnom zvýšení cien v dvoch fázach.

220    So zreteľom na tieto úvahy Komisia mohla správne konštatovať, že žalobkyne sa na dotknutom porušení zúčastňovali prinajmenšom od 27. februára 1996.

221    Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie neuvádzalo existenciu porušenia pred týmto dátumom, totiž predstavuje ústupok voči osobám, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené. V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd nemá rozhodnúť o zákonnosti alebo vhodnosti tohto ústupku (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, body 340 a 341).

222    Za týchto podmienok, pokiaľ ide o stretnutie spadajúce do sústavy pravidelných stretnutí, ktorých protisúťažná povaha bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná, nemožno konštatovanie dátumu začiatku porušenia spochybniť argumentáciou žalobkýň založenou na nedostatku konkrétneho dôkazu týkajúceho sa obsahu stretnutia z 27. februára 1996.

223    Výhradu týkajúcu sa určenia dátumu začiatku porušenia treba preto zamietnuť.

–       O určení dátumu ukončenia porušenia

224    Komisia uviedla dátum 3. novembra 1999 ako deň ukončenia porušenia pre všetky dotknuté pivovarnícke podniky (odôvodnenia č. 466 až 469 napadnutého rozhodnutia), pričom ide o dátum posledného stretnutia „Catherijne“, v súvislosti s ktorým má Komisia priame dôkazy o prítomnosti štyroch pivovarníckych podnikov. Toto stretnutie je uvedené na poslednom mieste chronologickej tabuľky pripojenej k vyhláseniu InBev. Podľa odpovede spoločnosti InBev na žiadosť o informácie predloženú Komisiou stretnutie konané 3. novembra 1999 bolo „stretnutím Catherijne (otázky horeca/programová komisia); ako vždy na konzultáciách Catherijne, hovorilo sa na ňom hlavne o excesívnych dohodách a pokojnom spolužití“ (odôvodnenie č. 221 napadnutého rozhodnutia).

225    Žalobkyne sa domnievajú, že tomuto vyhláseniu odporujú konkrétnejšie vyhlásenia riaditeľov spoločnosti InBev, ktorí sa zúčastnili stretnutia z 3. novembra 1999, z ktorých uvádzajú nasledujúce pasáže:

–        „Dňa 19. augusta 1999 došlo k dohode, na ktorej som sa zúčastnil. Dňa 3. novembra 1999 sa konalo stretnutie, na ktorom sa zúčastnil p. … a ja. Ani v jednom prípade sa konkrétne nehovorilo o správaní na trhu. Bolo to skôr neformálne stretnutie“,

–        „Existujú stretnutia štyroch riaditeľov horeca (Heineken, Grolsch, Bavaria a Interbrew). Ja som sa zúčastnil len jedného z týchto stretnutí, a to 3. novembra 1999 v meste Enschede. P. … ma tam priviedol, aby ma predstavil. Toto stretnutie nebolo veľmi formálne. Išlo skôr o priateľské stretnutie, bez osobitného programu. Vo všeobecnosti sa komentovali zľavy. Mal som dojem, že už roky existuje akýsi druh systému škál alebo akési pravidlo pre zľavy, ale nikdy to nebolo špecificky povedané. Hovorilo sa len o celkových výškach zliav vo veľmi všeobecných pojmoch, čo bolo príležitosťou pre poukázanie na niektoré udalosti. Mám pocit, že škála nefungovala. Každý subjekt určoval svoju vlastnú stratégiu. Možno sa objavil určitý pokus o zastrašovanie, ale každý aj tak konal podľa vlastného uváženia“.

226    Treba konštatovať, že v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, tieto pasáže neodporujú skutočnostiam uvedeným Komisiou. Odkazy na „excesívne dohody“ a „pokojné spolužitie“, ako aj na „škálu“ a „pravidlo pre zľavy“ sa jasne týkajú koordinácie výšky zliav uplatňovanej na zákazníkov „horeca“. Jediné spresnenie, ktoré priniesli vyhlásenia riaditeľov spoločnosti InBev, sa týka úrovne podrobnosti rokovaní, údajne obmedzenej na „všeobecné komentáre“, ako aj neexistencie ich vplyvu na trh, teda skutočnosti, že „škála nefungovala“. Bolo však už uvedené, že ani všeobecná povaha rokovaní, ani neexistencia vplyvu na trh nemôžu byť v rozpore s protiprávnosťou dotknutého stretnutia (pozri body 78 a 79 vyššie).

227    Okolnosť, že stretnutie z 3. decembra 1999 spadá do sústavy protisúťažných stretnutí (pozri body 213 a 214 vyššie) a že uvedené témy súviseli s predchádzajúcimi rokovaniami obmedzujúcimi hospodársku súťaž, okrem toho znamená, že cieľom samotného zvolania stretnutia bolo zabezpečiť podmienky potrebné pre pokračovanie týchto rokovaní.

228    V každom prípade aj za predpokladu, že existuje určitý rozpor medzi vyhláseniami zamestnancov spoločnosti InBev uvedenými žalobkyňami na jednej starne a odpoveďou spoločnosti InBev na žiadosť o informácie na druhej strane, treba sa domnievať, že dôkazná sila odpovede InBev je vyššia vzhľadom na judikatúru, podľa ktorej vyhlásenie poskytnuté v mene podniku ako takého disponuje dôveryhodnosťou vyššou ako dôveryhodnosť, ktorú by mohla mať odpoveď poskytnutá jedným z jej zamestnancov, nech už by boli jeho osobná skúsenosť alebo názor akékoľvek (rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 90 vyššie, bod 45).

229    Výhradu týkajúcu sa určenia dátumu konca porušenia a teda celý siedmy žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

 O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a článku 27 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k odpovediam na oznámenie o výhradách poskytnutým ostatnými dotknutými podnikmi

 Tvrdenia účastníkov konania

230    Žalobkyne vytýkajú Komisii, že im zamietla žiadosť o prístup k odpovediam na oznámenie o výhradách ostatných účastníkov dotknutých konaním, čím zasiahla do ich práva na obhajobu. Žalobkyne sa domnievajú, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia na týchto odpovediach založila dôkazy pre určenie existencie porušenia a pre odôvodnenie konečnej sumy pokuty a že tieto odpovede obsahovali skutočnosti v ich prospech, ktoré mohli byť zohľadnené. Tvrdia teda, že v duchu zásady rovnosti zbraní mali mať možnosť preskúmať tieto dôkazy na účely samostatného pripravenia svojej obhajoby.

231    Žalobkyne sa najmä domnievajú, že mali mať prístup k odpovediam spoločností Bavaria a Grolsch, keďže, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, tieto pivovarnícke podniky poskytli autentický výklad písomností, ktoré boli neskôr použité ako dôkazy v ich prospech alebo neprospech. Žalobkyne osobitne upozorňujú, že Komisia v odôvodnení č. 75 napadnutého rozhodnutia uvádza odpovede spoločnosti Bavaria na oznámenie o výhradách, aby preukázala, že sa žalobkyne zúčastnili stretnutia konaného 19. júna 1996. V odôvodneniach č. 124 až 126 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho použila výklad založený na odpovediach spoločnosti Bavaria pre dokázanie toho, že na stretnutí zo 17. decembra 1997 sa diskutovalo o cenách piva. Žalobkyne napokon uvádzajú, že v odôvodnení č. 135 napadnutého rozhodnutia Komisia odkazuje na tvrdenia uvedené v odpovedi spoločnosti Bavaria ako na dôkaz o určitých vyhláseniach v ich neprospech, ktoré mali vykonať na stretnutí konanom 12. marca 1998.

232    Žalobkyne zdôrazňujú dôležitosť možnosti prístupu k odpovedi InBev na oznámenie o výhradách, keďže podľa nich Komisia sa pri prijatí napadnutého rozhodnutia opierala hlavne o tieto vyhlásenia. Ako príklad žalobkyne uvádzajú, že z odôvodnenia č. 476 napadnutého rozhodnutia, ako aj z výmeny korešpondencie medzi Komisiou a InBev vo februári 2006 možno vyvodiť, že odpovede InBev na oznámenie o výhradách obsahovali dôkazy v prospech.

233    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

234    Podľa článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 „právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje; majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva…“.

235    Podľa ustálenej judikatúry právo na prístup k spisu je spojené so zásadou práva na obhajobu a znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, body 125 až 128, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 81).

236    Ide o písomnosti svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 68).

237    Pokiaľ ide o písomnosti v neprospech, neoznámenie dokumentu je porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže po prvé, že Komisia z tohto dokumentu vychádzala na podporu svojej námietky týkajúcej sa existencie porušenia, a po druhé, že námietka mohla byť preukázaná len odkazom na tento dokument. Dotknutému podniku teda prislúcha preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol iný, ak by tento neoznámený dokument musel byť ako dôkazný prostriedok zamietnutý (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, body 71 až 73).

238    Naopak, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu v jeho prospech, dotknutý podnik musí len preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na úkor tohto podniku ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, aby podnik preukázal, že mohol uvedené dokumenty v prospech použiť na svoju obhajobu (rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 44 vyššie, bod 81), tým, že najmä preukáže, že by sa mohol odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú s posúdeniami vykonanými Komisiou v štádiu oznámenia o výhradách, a teda by mohol akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť posúdenia vykonané v rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 75).

239    Navyše treba pripomenúť, že oznámenie o výhradách je aktom určeným na vymedzenie predmetu konania začatého proti podniku a zabezpečenie účinného vykonania práva na obhajobu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 80, a tam citovanú judikatúru).

240    Z tohto hľadiska je oznámenie o výhradách zabezpečené procesnými zárukami uplatňujúcimi zásadu dodržiavania práva na obhajobu, medzi ktoré patrí právo na prístup k dokumentom patriacim do spisu Komisie.

241    Odpovede na oznámenie o výhradách nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu samého osebe (pozri v tomto zmysle rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 195 vyššie, bod 380).

242    Keďže ide o dokumenty, ktoré nie sú súčasťou spisu zostaveného v čase doručenia oznámenia o výhradách, Komisia je povinná sprístupniť uvedené odpovede ostatným dotknutým účastníkom len vtedy, ak sa ukáže, že tieto odpovede obsahujú nové skutočnosti v prospech alebo v neprospech.

243    Rovnako podľa bodu 27 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, s. 7) ako všeobecné pravidlo platí, že nie je povolený prístup k odpovediam iných účastníkov dotknutých vyšetrovaním na oznámenie o výhradách. Účastníkovi sa prístup k týmto dokumentom povolí, len ak takéto dokumenty tvoria nový dôkaz, či už v prospech alebo v neprospech, týkajúci sa obvinení voči tomuto účastníkovi v oznámení o výhradách Komisie.

244    V tejto súvislosti, pokiaľ ide na jednej strane o nové skutočnosti v neprospech, podľa ustálenej judikatúry platí, že ak má Komisia na preukázanie existencie porušenia v úmysle opierať sa o skutočnosť založenú na odpovedi na oznámenie o výhradách, ostatným podnikom zúčastneným na tomto konaní musí byť umožnené vyjadriť sa k takému novému dôkazu (rozsudky Súdu prvého stupňa Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 195 vyššie, bod 386, a z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 50).

245    Dokument možno považovať za dokument v neprospech len vtedy, ak ho Komisia použije na podporu zistenia porušenia, ktorého sa podnik dopustil. Na dokázanie porušenia jeho práva na obhajobu nestačí, aby dotknutý podnik preukázal, že sa počas správneho konania nemohol vyjadriť k dokumentu použitému na ľubovoľnom mieste napadnutého rozhodnutia. Treba, aby podnik preukázal, že Komisia tento dokument použila v napadnutom rozhodnutí ako dodatočný dôkaz na preukázanie porušenia, na ktorom sa mal podnik zúčastniť (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 35).

246    V prejednávanej veci žalobkyne tvrdia, že dôkazy založené na odpovediach na oznámenie o výhradách, ktoré poskytli spoločnosti Bavaria a Grolsch, boli Komisiou použité ako nové dôkazy v neprospech. Žalobkyne v tejto súvislosti odkazujú na odôvodnenia č. 75, 124 až 126 a 135 napadnutého rozhodnutia.

247    Predovšetkým, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 75 napadnutého rozhodnutia, toto odkazuje na pasáž z odpovede spoločnosti Bavaria na oznámenie o výhradách, ktorá uvádza, že bolo „veľmi pravdepodobné“, že spoločnosť Heineken bola zastúpená na stretnutí konanom 19. júna 1996. Hoci Komisia uviedla túto citáciu, nič to nemení na skutočnosti, že taktiež uviedla, že spis neobsahuje žiaden dôkaz o tejto skutočnosti. Z dotknutého odôvodnenia nevyplýva, že by spoločnosť Heineken bola skutočne zastúpená na dotknutom stretnutí, ale len to, že sa v každom prípade zúčastnila predchádzajúceho stretnutia a stretnutí, ktoré nasledovali.

248    Za týchto podmienok nemožno citáciu dotknutej pasáže vychádzajúcej z odpovede spoločnosti Bavaria na oznámenie o výhradách považovať za použitie nového dôkazu v neprospech.

249    Ďalej, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 124 a 126 napadnutého rozhodnutia, týkajúce sa stretnutia zo 17. decembra 1997, treba konštatovať, že z odôvodnení č. 117 až 121 napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že predmet tohto stretnutia bol preukázaný na základe skutočností obsiahnutých vo vyšetrovacom spise.

250    V tejto súvislosti Komisia v odôvodneniach č. 124 a 126 napadnutého rozhodnutia odkázala na alternatívny výklad týchto skutočností, poskytnutý spoločnosťou Bavaria v jej odpovedi na oznámenie o výhradách, len v snahe odpovedať na tvrdenia dotknutého podniku. Z týchto odôvodnení navyše vyplýva, že výklad poskytnutý spoločnosťou Bavaria nebol považovaný za prijateľný a nebol Komisiou prijatý.

251    Napokon, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 135 napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje zhrnutie iného výkladu poskytnutého spoločnosťou Bavaria v súvislosti so skutočnosťami zo spisu týkajúcimi sa stretnutia z 12. marca 1998, treba pripomenúť, že uvedený výklad bol výslovne zamietnutý v odôvodnení č. 136 napadnutého rozhodnutia a nemohol byť teda prijatý ako dodatočný dôkaz v neprospech.

252    V duchu týchto úvah treba konštatovať, že žalobkyne nepreukázali, že Komisia použila dodatočné dôkazy v neprospech pochádzajúce z odpovedí, ktoré ostatní dotknutí účastníci poskytli na oznámenie o výhradách.

253    Na druhej strane, pokiaľ ide o nové skutočnosti v prospech, z judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná sprístupniť ich z vlastnej iniciatívy. Za predpokladu, že Komisia v priebehu správneho konania zamietla žiadosť žalobkyne o prístup k dokumentom, ktoré neboli vo vyšetrovacom spise, porušenie práva na obhajobu možno konštatovať, len ak sa preukáže, že správne konanie by mohlo dospieť k odlišnému výsledku za predpokladu, že by žalobkyňa mala počas tohto konania prístup k dotknutým dokumentom (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 195 vyššie, bod 383).

254    Žalobkyne sa navyše nemôžu odvolávať na úvahu vyplývajúcu z rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaného v bode 51 vyššie (bod 126), podľa ktorej nemôže prináležať iba Komisii, aby určila dokumenty, ktoré sú užitočné pre obhajobu dotknutého podniku. Uvedená úvaha týkajúca sa dokumentov, ktoré sú súčasťou spisu Komisie, sa nemôže vzťahovať na odpovede ostatných dotknutých podnikov na výhrady oznámené Komisiou.

255    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda dodržiavanie práva na obhajobu v zásade nemôže viesť k tomu, aby bola Komisia povinná sprístupniť predmetné odpovede iným účastníkom konania, aby mohli overiť, či neobsahujú prípadné dôkazy v ich prospech.

256    Keďže sa žalobkyne odvolávajú na existenciu údajných skutočností v ich prospech v nesprístupnených odpovediach, prináleží im poskytnúť dôkaz o užitočnosti týchto dokumentov pre ich obhajobu.

257    Žalobkyne musia najmä uviesť prípadné skutočnosti v ich prospech alebo poskytnúť dôkaz osvedčujúci ich existenciu a teda užitočnosť pre potreby konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 351 až 359).

258    V prejednávanej veci žalobkyne tvrdia, že z odôvodnenia č. 476 napadnutého rozhodnutia, ako aj z výmeny korešpondencie medzi Komisiou a InBev v nadväznosti na odpoveď na oznámenie o výhradách možno vyvodiť, že spoločnosť InBev poskytla údaje, ktoré možno chápať tak, že spochybňujú jednak vykonanie tajných dohôd a jednak existenciu alebo dĺžku trvania dotknutého porušenia.

259    V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o údajné tvrdenie týkajúce sa skutočného nevykonania dotknutých tajných dohôd, treba pripomenúť, že skutočnosť, že ostatní dotknutí účastníci vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách uviedli v podstate tie isté tvrdenia ako žalobkyne, v ktorých uvádzali, že nedošlo k vykonaniu kartelu, nemôže byť dôkazom v prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 257 vyššie, bod 353).

260    Po druhé, pokiaľ ide o údajné tvrdenie týkajúce sa spochybnenia existencie alebo dĺžky trvania porušenia, treba pripomenúť, že žalobkyne sa na podporu tohto tvrdenia odvolávajú na list rady InBev z 21. februára 2006, zaslaný ako odpoveď na otázky Komisie, v ktorom sa uvádza, že „[jej] zákazníci nemali… vôbec v úmysle akýmkoľvek spôsobom minimalizovať svoju úlohu v tvrdených skutočnostiach ani spochybňovať samotnú existenciu alebo dĺžku trvania porušenia“. V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, však z toho samotného spresnenia nevyplýva, že odpoveď InBev na oznámenie o výhradách mohla obsahovať údaje, ktoré by mohli predstavovať dôkazy v prospech.

261    Z uvedeného vyplýva, že žalobkyne neuviedli dôkazy v prospech, ktoré by mohli vyplývať z odpovedí na oznámenie o výhradách poskytnutých ostatnými dotknutými podnikmi a teda nepredložili žiaden dôkaz o ich užitočnosti pre ich obhajobu.

262    Výhradu založenú na údajnej existencii dôkazov v prospech v dotknutých odpovediach treba preto zamietnuť.

263    Vzhľadom na uvedené treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, „zásady starostlivosti“ a zásady kontradiktórnosti v dôsledku údajného nevykonania starostlivého a nestranného vyšetrovania

 Tvrdenia účastníkov konania

264    Žalobkyne vytýkajú Komisii, že starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci a že selektívne použila skutočnosti zo spisu s cieľom podporiť svoje tvrdenie, podľa ktorého došlo k porušeniu článku 81 ES.

265    Žalobkyne osobitne tvrdia, že Komisia založila dôkazy v neprospech na vyhláseniach, ktoré spoločnosť InBev poskytla v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť, pričom tieto vyhlásenia boli vágne, rozporné a nezakladali sa výlučne na konštatovaniach autorov vyhlásení, a teda obsahovali čiastočne „dôkaz založený na chýroch“.

266    Žalobkyne okrem toho tvrdia, že Komisia v priebehu vyšetrovania porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď nerešpektovala ich tvrdenia a zamietla najmä dôkazy, ktoré žalobkyne poskytli na účely preukázania toho, že holandský trh s pivom sa počas dotknutého obdobia nevyvíjal spôsobom naznačujúcim existenciu dohôd o cenách.

267    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

268    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že medzi záruky priznané právnym poriadkom Únie počas správnych konaní patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14).

269    V prejednávanej veci, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Komisia starostlivo a nestranne nepreskúmala dôkazné prostriedky, treba pripomenúť, že ako už bolo konštatované po preskúmaní piateho a šiesteho žalobného dôvodu vyššie, Komisia uviedla dostatočné dôkazy týkajúce sa existencie porušenia článku 81 ES, pokiaľ ide o dve zložky dotknutého porušenia (pozri bod 163 vyššie).V rámci preskúmania týchto žalobných dôvodov už Všeobecný súd posúdil kritiku žalobkýň týkajúcu sa posúdenia vyhlásenia InBev, ako aj skutočností smerujúcich k preukázaniu opačného dôkazu predložených v priebehu správneho konania.

270    Osobitne v rozsahu, v akom tvrdenia žalobkýň smerujú k spochybneniu dôkaznej hodnoty vyhlásenia InBev, keďže je údajne vágne, rozporné a obsahuje „dôkaz založený na chýroch“, tieto tvrdenia treba zamietnuť z dôvodov uvedených v rámci preskúmania piateho a šiesteho žalobného dôvodu v bodoch 70 až 90 vyššie.

271    Za týchto okolností sa treba domnievať, že argumentácia žalobkýň založená na údajnom nevykonaní úplného, starostlivého a nestranného vyšetrovania splýva s tvrdeniami preskúmanými v rámci piateho a šiesteho žalobného dôvodu vyššie a nevyžaduje samostatné preskúmanie.

272    Tento žalobný dôvod nemožno preto prijať.

 O treťom žalobnom dôvode, založenom na porušení prezumpcie neviny

 Tvrdenia účastníkov konania

273    Žalobkyne v podstate uvádzajú porušenie zásady prezumpcie neviny z dôvodu, že člen Komisie poverený hospodárskou súťažou mal počas holandského televízneho programu vyhlásiť, že „spotrebiteľ platil za svoje pivo príliš draho“ a mal tak vopred rozhodnúť o existencii kartelu na holandskom trhu s pivom.

274    Žalobkyne sa teda domnievajú, že porušenie bolo prezentované ako preukázaná skutočnosť ešte pred ukončením správneho konania a dokonca ešte pred tým, ako mohli žalobkyne reagovať na oznámenie o výhradách.

275    Verejné vyhlásenie dotknutého člena Komisie navyše neumožňovalo, aby boli tvrdenia predložené žalobkyňami v odpovedi na oznámenie o výhradách preskúmané Komisiou objektívne a s potrebným odstupom.

276    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

277    Treba uviesť, že argumentácia žalobkýň založená na porušení zásady prezumpcie neviny nie je pre riešenie tohto sporu relevantná.

278    Existencia porušenia sa totiž musí posudzovať len na základe dôkazov predložených Komisiou. Ak je skutková podstata porušenia na konci správneho konania skutočne preukázaná, dôkaz o tom, že Komisia počas tohto konania predčasne vyjadrila svoje presvedčenie, že uvedené porušenie existuje, nemôže vyvrátiť samotný dôkaz o porušení (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 195 vyššie, bod 726).

279    V každom prípade slová vyjadrené členom Komisie počas holandského televízneho vysielania, spomínajúce v rámci príkladov zásahov Komisie, že holandskí spotrebitelia „platili za svoje pivo príliš draho“ v dôsledku správania pivovarov, hoci voľba týchto slov nebola práve šťastná, nemôžu preukázať, že Komisia rozhodla vopred.

280    Treba uviesť, že Komisia ako kolégium rozhoduje na základe návrhu rozhodnutia. V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, slová dotknutého člena Komisie spomínajúce kroky vykonávané Komisiou vôbec neznamenajú, že Komisia považovala vinu pivovarníckych podnikov za už preukázanú.

281    Keďže slová zvolené dotknutým členom Komisie neobsahovali žiadne konštatovanie týkajúce sa viny žalobkýň, tieto úvahy nemožno vyvrátiť okolnosťou, ktorú uvádzajú žalobkyne, že predmetné slová boli vyjadrené skôr, ako mohli reagovať na oznámenie o výhradách. Táto okolnosť teda ani neumožňuje dospieť k záveru, že Komisia nepreskúmala objektívne a s potrebným odstupom odpovede sformulované žalobkyňami na oznámenie o výhradách.

282    V duchu týchto úvah treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení primeranej lehoty

 Tvrdenia účastníkov konania

283    Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutia sa musí zrušiť z dôvodu, že celková dĺžka konania, ako aj dĺžka jej jednotlivých etáp, výrazne prekročili lehotu, ktorú možno považovať za primeranú. Žalobkyne predovšetkým tvrdia, že nemohli pripraviť svoju obhajobu, pretože v období predchádzajúcom prijatiu oznámenia o výhradách nebol presný predmet vyšetrovania jasný. Žalobkyne tiež zdôrazňujú, že vzhľadom na roky, ktoré uplynuli, sa spomienky na skutočnosti vytýkané Komisiou oslabili.

284    Komisia uvádza, že v odôvodneniach č. 497 až 500 napadnutého rozhodnutia výslovne uznala, že dĺžka konania bola neprimeraná a priznala teda výnimočné zníženie pokuty uloženej žalobkyniam. Okrem toho Komisia poznamenáva, že hoci je dodržiavanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní uznané ustálenou judikatúrou, prekročenie tejto lehoty môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia konštatujúceho porušenie len v prípade, ak je preukázané, že porušenie tejto zásady je porušením práva dotknutých podnikov na obhajobu.

285    V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že rozhodnutie o inšpekcii zo 17. marca 2000 zaslané žalobkyniam im v rozpore s tým, čo tvrdia, umožnilo poznať väčšinu porušenia, ako aj trhy a obdobie, ktorých sa toto porušenie týkalo. Podľa Komisie už toto rozhodnutie poukazovalo na protisúťažné postupy týkajúce sa určenia cien, rozdelenia trhov a/alebo výmeny informácií v holandskom sektore piva, tak pre maloobchodný trh, ako aj pre trh „horeca“. Tvrdenie žalobkýň nemôže byť prípustné ani z dôvodu podrobnej povahy otázok, ktoré im Komisia zasielala od roku 2001.

 Posúdenie Všeobecným súdom

286    Podľa ustálenej judikatúry dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní vo veciach politiky v oblasti hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 167 až 171, a z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 40).

287    Na účely uplatnenia tejto zásady treba rozlišovať medzi dvoma fázami správneho konania, a to fázou vyšetrovania predchádzajúcou oznámeniu o výhradách a fázou zodpovedajúcou zvyšnej časti správneho konania, pričom každá z týchto fáz má vlastnú vnútornú logiku (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 286 vyššie, bod 42).

288    Prvé obdobie, ktoré trvá až do oznámenia o výhradách, sa začína dňom, keď Komisia využije právomoci, ktoré je priznal normotvorca, a prijme opatrenia zahrňujúce výhradu, že došlo k dopusteniu sa porušenia, a musí Komisii umožniť zaujať stanovisko k ďalšiemu smerovaniu konania. Druhé obdobie samo osebe trvá od oznámenia výhrad až do prijatia konečného rozhodnutia. Musí Komisii umožniť, aby sa s konečnou platnosťou vyjadrila k vytýkanému porušeniu (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 286 vyššie, bod 43).

–       O dĺžke správneho konania

289    V prejednávanej veci treba na úvod uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 498 napadnutého rozhodnutia uznala, že dĺžka správneho konania bola neprimeraná a že sama nesie zodpovednosť za túto skutočnosť.

290    Treba totiž pripomenúť, že pokiaľ ide o prvú fázu správneho konania, teda o fázu trvajúcu od doručenia oznámenia o inšpekcii žalobkyniam v marci 2000 do obdržania oznámenia o výhradách v auguste 2005, uplynulo obdobie 65 mesiacov.

291    Keďže inšpekcie počas vyšetrovania boli vykonané v mesiacoch marec a apríl 2000, celkovú dĺžku tejto fázy správneho konania nemožno odôvodniť len samotnou skutočnosťou, že Komisia zaslala účastníkom viacero žiadostí o informácie v rokoch 2001 až 2005.

292    Pokiaľ teda Komisia nepredloží doplňujúce informácie alebo odôvodnenia týkajúce sa vyšetrovacích úkonov vykonaných počas tohto obdobia, musí sa dĺžka prvej fázy konania považovať za neprimeranú (pozri v tomto zmysle rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 245 vyššie, bod 77).

293    Druhá fáza správneho konania, trvajúca od obdržania oznámenia o výhradách do prijatia napadnutého rozhodnutia v apríli 2007, trvala 20 mesiacov, čím pri nepredložení doplňujúceho odôvodnenia prekročila lehotu bežne potrebnú na prijatie rozhodnutia.

294    Treba preto konštatovať, že dĺžka dotknutého správneho konania bola neprimeraná a vyplynula z nečinnosti pripísateľnej Komisii, čo viedlo k porušeniu zásady primeranej lehoty.

–       O vplyve neprimeranej lehoty správneho konania na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

295    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že konštatovanie porušenia zásady primeranej lehoty môže viesť k zrušeniu rozhodnutia konštatujúceho porušenie, len ak dĺžka konania mala vplyv na výsledok konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 286 vyššie, bod 48, a tam citovanú judikatúru).

296    V prejednávanej veci žalobkyne tvrdia, po prvé, že neprimeraná dĺžka prvej fázy správneho konania porušila ich právo na obhajobu, keďže nemohli s presnosťou určiť predmet vyšetrovania vedeného Komisiou až do prijatia oznámenia o výhradách, čo narušilo ich možnosti zozbierať dôkazy v prospech.

297    V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyne nesprávne tvrdia, že nemohli určiť predmet vyšetrovania až do oznámenia o výhradách.

298    Na jednej strane totiž rozhodnutie o inšpekcii, zaslané spoločnostiam Heineken NV a Heineken Holding NV dňa 17. marca 2000, uvádzalo, že vyšetrovanie Komisie sa týka konkrétnych protisúťažných postupov, ako sú „určenie cien, rozdelenie trhu a/alebo výmena informácií v holandskom sektore piva, tak pre maloobchodný trh, ako aj pre trh horeca“. Na druhej strane žiadosti o informácie zaslané spoločnosti Heineken NV v októbri 2001 spresňovali typy stretnutí, dátumy aj miesta konania, ktoré boli predmetom vyšetrovania vedeného Komisiou.

299    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, tieto oznámenia im umožnili dostatočne presne poznať predmet vyšetrovania, porušenia, za ktoré im mohla byť pripísaná zodpovednosť, ako aj dotknuté segmenty trhu, a teda im umožňovali určiť a získať prípadne dôkazy v ich prospech.

300    Okrem toho žalobkyne síce uviedli tvrdenie založené na zložitosti zozbierania niektorých dôkazov v ich prospech, keď uviedli, že osobné spomienky dotknutých osôb sa stali vágnejšie, toto tvrdenie však nepodporili konkrétnymi skutočnosťami a osobitne nespresnili dotknutých zamestnancov a dôvody, pre ktoré bolo rozhodujúce opýtať sa ich na ich spomienky, ako ani okolnosti, kvôli ktorým už nebolo možné získať informácie inými prostriedkami (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 286 vyššie, bod 64).

301    Navyše žalobkyne sú na základe všeobecnej povinnosti obozretnosti, ktorá je uložená každému podniku alebo združeniu podnikov, povinné zabezpečiť, aby sa v ich knihách alebo archívoch dobre uchovávali skutočnosti umožňujúce spätne vysledovať ich činnosť najmä s cieľom disponovať potrebnými dôkazmi v prípade súdnych alebo správnych opatrení. Keďže Komisia žalobkyniam zaslala žiadosti o informácie na základe článku 11 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), prináležalo im a fortiori konať so zvýšenou starostlivosťou a prijať všetky opatrenia potrebné na zachovanie dôkazov, ktorými mohli odôvodnene disponovať (pozri v tomto zmysle rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 245 vyššie, bod 87).

302    Za týchto podmienok tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého neboli od začiatku vyšetrovania informované o predmete vyšetrovania ani o prípadných výhradách Komisie, takže nemohli pripraviť svoju obhajobu a zhromaždiť dokumenty v ich prospech, nemožno prijať.

303    So zreteľom na uvedené treba konštatovať, že žalobkyne nepreukázali existenciu porušenia ich práva na obhajobu vyplývajúceho z neprimeranej dĺžky správneho konania.

304    Štvrtý žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

 O ôsmom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, usmernení, zásad rovnosti zaobchádzania, právnej istoty, proporcionality a „primeranej povahy“, ako aj povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

305    Žalobkyne spochybňujú spôsob, akým Komisia vypočítala základnú sumu pokuty v prejednávanej veci a najmä jej analýzu týkajúcu sa závažnosti porušenia, rozdielneho zaobchádzania, multiplikačného koeficientu uplatneného na účely odstrašenia a zvýšenia z dôvodu dĺžky trvania porušenia. Žalobkyne sa v podstate domnievajú, že porušenie nemalo byť kvalifikované ako veľmi závažné a že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia, keď neuviedla dostatočné dôvody odôvodňujúce niektoré etapy pri stanovení konečnej sumy, napríklad vplyv na trh. Okrem toho žalobkyne tvrdia, že Komisia sa výrazne odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, najmä pokiaľ ide o jej rozhodnutie 2003/569/ES z 5. decembra 2001 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] (vec IV/37.614/F3 PO – Interbrew a Alken-Maes, Ú. v. EÚ L 200, 2003, s. 1). Napokon keďže, podľa žalobkýň, dĺžka trvania porušenia nebola Komisiou správne určená, mala by byť znížená základná suma.

306    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

307    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 81 ES. Podľa toho istého ustanovenia pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

308    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry platí, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovovania pokút. Táto metóda, ktorá je opísaná v usmerneniach, obsahuje rôzne flexibilné faktory umožňujúce Komisii vykonávať svoju voľnú úvahu v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 112).

309    Okrem toho v oblastiach, ako je stanovenie výšky pokuty podľa nariadenia č. 1/2003, v ktorých má Komisia túto mieru voľnej úvahy, sa preskúmanie zákonnosti tohto posúdenia zužuje len na overenie, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T–241/18, Zb. s. II–2917, bod 79).

310    Miera voľnej úvahy Komisie a hranice, ktoré si v tomto zmysle stanovila, naopak nemajú vplyv na vykonávanie neobmedzenej právomoci súdu Únie (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 538), v rámci ktorej je tento súd oprávnený zrušiť, znížiť alebo zvýšiť pokutu uloženú Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, body 60 až 62).

311    Tento žalobný dôvod obsahuje v podstate štyri časti, týkajúce sa po prvé posúdenia závažnosti dotknutého porušenia, po druhé použitia rozdielneho zaobchádzania a určenia východiskovej sumy, po tretie zvýšenia východiskovej sumy z dôvodu odstrašujúceho účinku, po štvrté zvýšenia z dôvodu dĺžky trvania porušenia.

312    Všeobecnejšie žalobkyne uvádzajú aj výhradu založenú na porušení zásady právnej istoty vzhľadom na nepredvídateľnú povahu pokuty, ktorá im bola uložená v napadnutom rozhodnutí.

–       O prvej časti, týkajúcej sa posúdenia závažnosti porušenia

313    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 je potrebné pri stanovení výšky pokuty zohľadniť závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

314    Podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viaceré faktory, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, vo vzťahu ku ktorým Komisia disponuje voľnou úvahou (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 241, a z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 91).

315    Osobitne podľa bodu 1 A prvého odseku usmernení z roku 1998 sa pri posudzovaní závažnosti porušenia musí brať do úvahy jeho povaha, konkrétny dopad na trh, ak ho možno zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu.

316    Všeobecnému súdu v rámci jeho neobmedzenej právomoci pri preskúmaní prislúcha posúdiť, či je výška pokuty primeraná vzhľadom na závažnosť porušenia, a zvážiť závažnosť porušenia a okolnosti uvedené žalobkyňami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 136).

317    Žalobkyne uvádzajú tri výhrady smerujúce k spochybneniu určenia závažnosti porušenia Komisiou. Po prvé namietajú proti kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného vzhľadom na povahu a cieľ tajnej dohody. Po druhé vytýkajú Komisii, že nepreskúmala dopad kartelu na trh a v tejto súvislosti porušila svoju povinnosť odôvodnenia. Po tretie sa domnievajú, v rozpore so závermi Komisie, že veľkosť dotknutého geografického trhu mala byť zohľadnená ako zmierňujúci faktor pri určení závažnosti porušenia.

318    V rámci prvej výhrady žalobkyne uvádzajú, že keďže sa dotknuté správanie obmedzovalo na výmenu všeobecných názorov na okolnosti na trhu a nemalo formu zosúladenia konkrétneho správania, porušenie možno kvalifikovať len ako málo závažné alebo závažné. Žalobkyne okrem toho zdôrazňujú, že Komisia v napadnutom rozhodnutí v porovnaní s oznámením o výhradách neuviedla viacero prvkov porušenia.

319    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že veľmi závažným porušeniam v zmysle bodu 1 A druhého odseku tretej zarážky usmernení zodpovedajú vo všeobecnosti najmä „horizontálne obmedzenia, ako sú ,cenové kartely‘ a kvóty podielu na trhu“.

320    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry platí, že kartely tohto typu patria k najzávažnejším formám narušenia hospodárskej súťaže, keďže vlastným cieľom smerujú k jej jednoznačnému zneškodneniu medzi podnikmi, ktoré tieto kartely realizujú, a sú tak v rozpore so základnými cieľmi Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 147, a tam citovanú judikatúru).

321    Keďže však Komisia správne konštatovala, že žalobkyne sa zúčastnili na porušení pozostávajúcom zo súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov, ktorých cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, osobitne koordináciou cien a zvyšovania cien a rozdelením zákazníkov, tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého porušenie nemožno považovať za veľmi závažné, nemožno prijať.

322    Konštatovanie vykonané v odôvodnení č. 442 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého malo byť v súlade s usmerneniami porušenie v prejednávanej veci zo svojej podstaty kvalifikované za veľmi závažné, nie je teda postihnuté nesprávnym posúdením. Tento záver nemožno vyvrátiť skutočnosťou, že niektoré prvky porušenia uvedené v oznámení o výhradách neboli uvedené v napadnutom rozhodnutí, keďže v tomto rozhodnutí sa uvádzajú skutočnosti odôvodňujúce kvalifikáciu porušenia ako veľmi závažného.

323    V rámci druhej výhrady, týkajúcej sa dopadu kartelu na trh, sa žalobkyne domnievajú, že Komisia nesprávne kvalifikovala porušenie ako veľmi závažné, keďže neexistoval žiaden citeľný dopad na trh. Žalobkyne vytýkajú Komisii, že nezohľadnila konštatovanie uvedené v tomto zmysle v odbornom hospodárskom posudku, ktorý jej predložili počas správneho vyšetrovania a ktorého výsledky boli navyše potvrdené iným odborným posudkom, ktorej vypracovanie si objednali po prijatí napadnutého rozhodnutia. Žalobkyne okrem toho tvrdia, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že sa obmedzila na tvrdenie, že účinok porušenia nie je možné merať. Odôvodnenia č. 453 a 457 napadnutého rozhodnutia navyše dospeli k opačnému záveru.

324    Treba pripomenúť, že hoci je existencia konkrétneho dopadu porušenia na trh prvkom, ktorý treba zohľadniť pri posúdení závažnosti porušenia, ide len o jedno z viacerých kritérií, ako sú povaha porušenia a rozsah geografického trhu. Rovnako z bodu 1 A prvého odseku usmernení vyplýva, že tento dopad sa má zohľadniť, len ak je možné ho zmerať.

325    Treba tiež pripomenúť, že horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu, akým je porušenie v prejednávanej veci, môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné porušenia výlučne na základe ich samotnej povahy, bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. Konkrétny dopad porušenia na trh je len jednou z viacerých okolností, ktorá v prípade, že je možné ju merať, môže umožniť Komisii zvýšiť východiskovú sumu pokuty nad úroveň minimálnej predpokladanej sumy 20 miliónov eur (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, body 74 a 75).

326    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 452 napadnutého rozhodnutia konštatuje:

„V rámci tohto konania je nemožné merať skutočný dopad všetkých dohôd, z ktorých porušenie pozostávalo, na holandský trh a Komisia sa teda neopiera o konkrétny dopad v súlade s usmerneniami, podľa ktorých sa konkrétny dopad musí zohľadniť len v prípade, že je možné ho merať… Komisia teda pre stanovenie pokút použiteľných v prejednávanej veci nezohľadní dopad na trh.“

327    Komisia ďalej v odôvodnení č. 455 napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje záver týkajúci sa závažnosti porušenia, uvádza:

„Vzhľadom na povahu porušenia a skutočnosť, že porušenie bolo rozšírené na celé územie Holandska, sa podniky, ktorým je toto rozhodnutie určené, dopustili veľmi závažného porušenia článku 81 [ES].“

328    Z týchto pasáží vyplýva, že Komisia sa na účely určenia závažnosti porušenia neopierala o dopad porušenia na trh, ale o povahu porušenia a rozsah dotknutého geografického trhu.

329    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na povahu konštatovaného porušenia, ktorého predmetom bola najmä koordinácia cien a zvyšovanie cien, ako aj príležitostná koordinácia rozdelenia zákazníkov, bola Komisia oprávnená nezohľadniť dopad porušenia na trh.

330    Za týchto okolností nemôžu žalobkyne Komisii vytýkať ani to, že nezohľadnila odborný posudok, ktorý jej poskytli počas správneho konania na podporu svojho tvrdenia, že porušenie nemalo žiaden dopad na trh.

331    Okrem toho keďže ide o voliteľný faktor v rámci stanovenia výšky pokuty, ktorý navyše ani nebol zohľadnený v prejednávanej veci, žalobkyne nemôžu oprávnene vytýkať Komisii, že neodôvodnila svoje konštatovanie o nemožnosti zmerať konkrétny dopad porušenia.

332    Okrem toho žalobkyne nesprávne tvrdia, že z odôvodnení č. 453 a 457 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v rámci stanovenia výšky pokuty v skutočnosti zohľadnila vplyv na trh.

333    Z odôvodnenia č. 452 napadnutého rozhodnutia totiž jasne vyplýva, že Komisia nezohľadnila dotknutý vplyv. Tomuto konštatovaniu nijako neodporujú dôvody uvedené v odôvodnení č. 453 a 457 napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú. V odôvodnení č. 453 napadnutého rozhodnutia sa tak Komisia obmedzila na hodnotenie veľkosti dotknutého trhu bez toho, aby posúdila dopad porušenia na tento trh. V odôvodnení č. 457 napadnutého rozhodnutia sa Komisia obmedzila na pripomenutie potreby individualizácie východiskových súm v rámci rozdielneho zaobchádzania s ohľadom na individuálnu dôležitosť správania každého dotknutého podniku.

334    Druhá výhrada žalobkýň nie je preto dôvodná.

335    Žalobkyne svojou treťou výhradou, týkajúcou sa veľkosti dotknutého geografického trhu, uvádzajú malú rozlohu Holandska a obmedzený význam trhu s pivom pre jeho celkové hospodárstvo. Okrem toho žalobkyne tvrdia, že samotná skutočnosť, že celkový trhový podiel dotknutých pivovarníckych podnikov predstavoval viac ako 90 % holandského trhu, nebráni tomu, aby porušenie bolo kvalifikované ako málo závažné alebo závažné, najmä v duchu predchádzajúcich rozhodnutí Komisie.

336    V odôvodnení č. 453 napadnutého rozhodnutia Komisia zohľadnila na účely určenia závažnosti porušenia skutočnosť, že „celkový podiel dotknutých pivovarníckych podnikov na holandskom trhu prekročil 90 %“. Komisia taktiež konštatovala, že porušenie sa týkalo zároveň sektora „horeca“ aj oblasti domácej spotreby. Komisia tak dospela k záveru, že „90 % celkového holandského trhu s pivom bolo predmetom kartelu“.

337    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že celé územie členského štátu predstavuje podstatnú časť spoločného trhu (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden-Industrie-Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 28).

338    Keďže Komisia konštatovala, že porušenie sa vzťahovalo na 90 % holandského trhu s pivom a týkalo sa každého z hlavných sektorov obchodovania v rámci tohto trhu, mohla správne zohľadniť veľkosť dotknutého geografického trhu na účely kvalifikovania porušenia ako veľmi závažného.

339    Navyše treba pripomenúť, že porušenia, akými sú dohody alebo zosúladené postupy smerujúce najmä k určeniu cien a rozdeleniu zákazníkov, môžu byť podľa judikatúry už na základe ich samotnej povahy kvalifikované ako veľmi závažné, bez toho, aby sa takéto správanie muselo vyznačovať osobitným geografickým rozsahom.

340    Tento záver je navyše posilnený skutočnosťou, že pokiaľ indikatívny opis závažných porušení v usmerneniach uvádza, že „tieto budú poväčšine horizontálne alebo vertikálne obmedzenia… uplatňované prísnejšie, so širším dosahom na trh a s účinkami v extenzívnych oblastiach spoločného trhu“, opis veľmi závažných porušení sa naproti tomu nezmieňuje o žiadnej požiadavke konkrétneho dopadu na trh ani o spôsobení účinkov v osobitnej zemepisnej oblasti (rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 150).

341    Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že veľkosť dotknutého geografického trhu má vnútroštátny rozmer, v nijakom prípade nebráni kvalifikácii porušenia, ku ktorému došlo v prejednávanej veci, ako veľmi závažného.

342    Toto riešenie sa ponúka a fortiori, pokiaľ ide o údajne obmedzený význam trhu s pivom pre hospodárstvo Holandska, keďže veľkosť trhu s dotknutým výrobkom nie je v zásade okolnosťou, ktorá sa musí zohľadniť, ale je len jednou z relevantných okolností pre posúdenie závažnosti porušenia a určenie výšky pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 132).

343    V duchu všetkých týchto úvah nemožno prijať tretiu výhradu, ako ani prvú časť tohto žalobného dôvodu v celom rozsahu.

–       O druhej časti, týkajúcej sa určenia východiskovej sumy a použitia rozdielneho zaobchádzania

344    Žalobkyne spochybňujú východiskovú sumu pokuty, ktorá im bola uložená, po prvé tým, že uvádzajú porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vzhľadom na rozhodovaciu prax Komisie a osobitne vzhľadom na pokuty uložené belgickým pivovarníckym podnikom v rozhodnutí 2003/569/ES. S uvedením porušenia tej istej zásady sa odvolávajú aj na niektoré rozhodnutia Komisie týkajúce sa porušení v súvislosti s trhom jediného členského štátu, ktoré viedli ku kvalifikácii porušenia ako „závažného“ alebo k určeniu nižších východiskových súm ako boli východiskové sumy určené v prejednávanej veci.

345    Na úvod treba zdôrazniť jednak, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 292) a jednak, že Komisia disponuje v rámci nariadenia č. 17 a nariadenia č. 1/2003 mierou voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby usmerňovala správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 216) a aby mohla kedykoľvek prispôsobiť výšku pokút potrebám tejto politiky (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, bod 169).

346    V prejednávanej veci bolo stanovenie výšky pokuty uloženej žalobkyniam vykonané v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 vo vzťahu k závažnosti a dĺžke trvania dotknutého porušenia. V tejto súvislosti žalobkyne nemôžu zakladať platné tvrdenie len na skutočnosti, že Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi sankcionovala podobné správanie uložením pokút nižších ako je pokuta uložená žalobkyniam v prejednávanej veci.

347    Za týchto podmienok sa žalobkyne nemôžu dovolávať ani porušenia zásady rovnosti zaobchádzania. Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú len orientačnú povahu, pokiaľ ide o prípadnú existenciu diskriminácie, keďže je málo pravdepodobné, že okolnosti vlastné týmto veciam, ako sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, sú rovnaké (pozri rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, bod 233, a tam citovanú judikatúru).

348    V tejto súvislosti, pokiaľ ide o argumentáciu žalobkýň uvádzajúcu kvalifikáciu porušenia a výšku pokút uložených rozhodnutiami, ktoré sa týkali niektorých porušení obmedzujúcich sa na trh jedného členského štátu, treba uviesť, že bez ohľadu na túto poslednú uvedenú okolnosť sa žalobkyne nedomnievajú, že uvádzané porušenia sú, najmä pokiaľ ide o výrobky, podniky a dotknuté obdobia, totožné. Táto argumentácia nemôže teda postačovať pre preukázanie údajného diskriminačného zaobchádzania.

349    Pokiaľ ide o rozhodnutie 2003/569/ES, žalobkyne uvádzajú porušenia zásady rovnosti zaobchádzania opierajúc sa o skutočnosť, že pokuty uložené zúčastneným belgickým pivovarníckym podnikom boli výrazne nižšie ako pokuty uložené napadnutým rozhodnutím, pričom ani povaha porušení, ani podmienky dotknutých trhov nevykazujú rozdiely odôvodňujúce toto odchýlenie.

350    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia posúdila závažnosť porušenia na základe mnohých okolností, ktoré nie sú zhrnuté do záväzného alebo vyčerpávajúceho zoznamu kritérií, ktoré majú byť zohľadnené, a okrem toho Komisia nie je povinná použiť presný matematický vzorec, či už ide o celkovú sumu uloženej pokuty alebo o jej rozdelenie na rôzne prvky (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. januára 2004, JCB Service/Komisia, T‑67/01, Zb. s. II‑49, body 187 a 188 a tam citovanú judikatúru).

351    Za týchto podmienok existuje riziko, že priamym porovnaním pokút uložených osobám, ktorým boli určené dve rozhodnutia týkajúce sa odlišných porušení, dôjde ku skresleniu osobitných funkcií, ktoré rôzne etapy výpočtu pokuty spĺňajú. Konečné výšky pokút totiž odrážajú špecifické okolnosti osobitné pre každý kartel, ako aj hodnotenia vlastné pre prejednávaný prípad.

352    Zo všetkého predchádzajúceho vyplýva, že pokiaľ ide o výšku uložených pokút, situáciu žalobkýň nemožno porovnávať so situáciou podnikov dotknutých uvedenými predchádzajúcimi rozhodnutiami.

353    So zreteľom na tieto úvahy treba výhradu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v súvislosti s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie zamietnuť.

354    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia vychádzajúc z nesprávnych predpokladov použila rozdielne zaobchádzanie, pričom porušila zásady „primeranej povahy“, rovnosti zaobchádzania a proporcionality a v tejto súvislosti dostatočne neodôvodnila svoje rozhodnutie.

355    V tejto súvislosti žalobkyne po prvé nesprávne tvrdia, že Komisia použila rozdielne zaobchádzanie na základe skutočného dopadu porušenia na trh v rozpore so záverom uvedeným v odôvodnení č. 452 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého uvedený dopad nebol zohľadnený.

356    Tvrdenie žalobkýň totiž vychádza z nesprávneho výkladu odôvodnenia č. 457 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa obmedzuje na pripomenutie úvahy uvedenej v bode 1 A šiestom odseku usmernení, podľa ktorej pri porušení s danou závažnosťou môže byť v prípadoch, keď sa porušenie týka viacerých podnikov, ako sú kartely, nutné uplatniť zváženie všeobecnej východiskovej sumy na účely stanovenia osobitnej východiskovej sumy zohľadňujúcej špecifickú záťaž, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých porušení.

357    V rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, zohľadnenie „špecifickej záťaže a teda skutočného dopadu protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž“, sa týka rozdelenia členov kartelu do kategórií s ohľadom na ich veľkosť na trhu v priebehu sledovaného obdobia a nezahŕňa zohľadnenie dopadu porušenia ako celku na trh.

358    V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobkyne, použitie rozdielneho zaobchádzania na základe tohto ustanovenia nevyžaduje zohľadnenie skutočného dopadu porušenia na trh, a teda si nevyžaduje, aby Komisia konštatovala, že dotknuté porušenie malo takýto dopad.

359    Po druhé, keď žalobkyne uvádzajú porušenie zásad „primeranej povahy“ a rovnosti zaobchádzania so zreteľom na skutočnosť, že spoločnosť InBev získala ochranu pred pokutou, obmedzujú sa na uvedenie argumentácie už zamietnutej v bodoch 79 až 90 vyššie, založenej na údajne vágnej a rozpornej povahe vyhlásenia InBev.

360    Pokiaľ ide o údajné nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa použitia rozdielneho zaobchádzania, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry sú požiadavky týkajúce sa podstatnej formálnej náležitosti, ktorou je povinnosť odôvodnenia spôsobu výpočtu pokuty, splnené, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili určiť závažnosť a dĺžku trvania porušenia (pozri rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 286 vyššie, bod 463 a tam citovanú judikatúru).

361    V prejednávanej veci z odôvodnení č. 458 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na účely stanovenia osobitnej východiskovej sumy zodpovedajúcej žalobkyniam sa Komisia odvolávala na predaj piva, ktorý žalobkyne uskutočnili v Holandsku v prvom celom kalendárneho roku trvania porušenia, teda v roku 1998. Žalobkyne boli na základe ich relatívneho významu na trhu zaradené do prvej kategórie z dôvodu, že nimi uskutočnený predaj piva vysoko presahoval predaj uskutočnený ostatnými pivovarníckymi podnikmi.

362    Keďže Komisia uviedla číselný údaj o predaji uskutočnenom žalobkyňami v roku 1998 ako dôvod ich zaradenia do prvej kategórie, tvrdenie žalobkýň založené na porušení povinnosti odôvodnenia nemožno prijať. V tejto súvislosti sú úvahy uvedené predovšetkým v odôvodnení č. 458 napadnutého rozhodnutia dostatočné pre to, aby umožnili žalobkyniam oboznámiť sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia v tomto ohľade a Všeobecnému súdu disponovať skutočnosťami dostatočnými pre výkon jeho preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada, C‑266/06 P, Zb. s. I‑81*, bod 103).

363    Napokon treba uviesť, že prístup, ktorý Komisia zaujala v tejto súvislosti, je plne zlučiteľný s kritériami stanovenými usmerneniami a citovanou judikatúrou, keďže číselné údaje o predaji podnikov, ktoré sa zúčastnili na porušení v priebehu sledovaného obdobia, predstavujú užitočný údaj o ich individuálnej dôležitosti na trhu. Určenie východiskovej sumy vyplývajúce z tohto prístupu ako také nemôže preto viesť k porušeniu zásady proporcionality.

364    Vzhľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že Komisia pri určení východiskovej sumy a použití rozdielneho zaobchádzania neporušila zásady uvedené žalobkyňami a neporušila ani svoju povinnosť odôvodnenia v tomto ohľade.

365    Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

–       O tretej časti, týkajúcej sa zvýšenia z dôvodu odstrašujúceho účinku

366    Žalobkyne tvrdia, že Komisia uplatnením dotknutého multiplikačného koeficientu porušila zásady rovnosti zaobchádzania, proporcionality a právnej istoty.

367    Treba pripomenúť, že pri stanovení výšky pokuty musí Komisia dbať na jej odstrašujúcu povahu (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 106, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑329/01, Zb. s. II‑3255, bod 63).

368    V tomto ohľade môže Komisia zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 367 vyššie, bod 120, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, bod 243).

369    Bod 1 A štvrtý odsek usmernení tiež stanovuje, že je nevyhnutné zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným subjektom, najmä spotrebiteľom, a stanoviť pokutu na úroveň, ktorá zabezpečí, aby mala pokuta dostatočne odstrašujúci účinok.

370    V prejednávanej veci Komisia v súlade s týmito úvahami uviedla, že je potrebné stanoviť výšku pokút na úrovni, ktorá zaručí dostatočný odstrašujúci účinok, a to s prihliadnutím na veľkosť každého podniku (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia).

371    V tom istom odôvodnení Komisia uplatnila na východiskovú sumu pokuty uloženej žalobkyniam multiplikačný koeficient 2,5 vzhľadom na značnú veľkosť spoločnosti Heineken vyplývajúcu z jej značného celosvetového obratu v priebehu účtovného obdobia, ktoré bezprostredne predchádzalo prijatiu napadnutého rozhodnutia a pre ktoré mala k dispozícii údaje.

372    V tejto súvislosti, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň týkajúce sa násobiteľov uplatnených v predchádzajúcich rozhodnutiach Komisie, treba pripomenúť, že Komisia disponuje pri stanovovaní výšky pokút mierou voľnej úvahy, aby mohla usmerniť správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. Skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatňovala pokuty na určitej úrovni za určité druhy porušení, ju teda nemôže zbaviť možnosti túto úroveň kedykoľvek zvýšiť s cieľom zabezpečiť vykonávanie politiky hospodárskej súťaže a posilniť odstrašujúci účinok pokút (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, bod 49 a tam citovanú judikatúru).

373    Skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatňovala nižšie násobitele voči podnikom veľkosti porovnateľnej s veľkosťou Heineken, preto nemôže viesť ani k neprimeranej a diskriminačnej povahe dotknutého zvýšenia, ani k porušeniu zásady právnej istoty.

374    Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, treba konštatovať, že Komisia s odvolaním sa jednak na potrebu stanoviť výšku pokút na úrovni zabezpečujúcej dostatočný odstrašujúci účinok a jednak na značnú veľkosť spoločnosti Heineken vyplývajúcu z jej značného celosvetového obratu (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia) z právneho hľadiska dostatočne uviedla skutočnosti, ktoré v prípade žalobkýň zohľadnila pri zvýšení východiskovej sumy na účely odstrašenia, čím žalobkyniam umožnila poznať odôvodnenie tohto zvýšenia vykonaného so zreteľom na ich osobitnú situáciu a uplatniť ich práva a súdu umožnila vykonať jeho posúdenie.

375    V rámci odôvodnenia týkajúceho sa výšky pokuty totiž Komisia nie je povinná uviesť číselné údaje, z ktorých vychádzala pri vykonávaní svojej právomoci voľnej úvahy, a to najmä pokiaľ ide o sledovaný odstrašujúci účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, body 39 až 48, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 125).

376    Okrem toho, pokiaľ ide o správne vykonané posúdenie vzhľadom na veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku, žalobkyne nesprávne tvrdia, že Komisia bola pri určení dotknutého násobiteľa povinná zohľadniť iné okolnosti, ako sú povaha porušenia, údajná neexistencia jeho dopadu na trh, skutočnosť, že porušenie bolo ukončené ešte pred začiatkom vyšetrovania, alebo že správne konanie trvalo neprimerane dlho.

377    Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretiu časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

–       O štvrtej časti, týkajúcej sa zvýšenia z dôvodu dĺžky trvania porušenia

378    V odôvodnení č. 466 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatuje, že spoločnosť Heineken sa zúčastnila na porušení aspoň medzi 27. februárom 1996 a 3. novembrom 1999, teda počas troch rokov a ôsmich mesiacov. Východisková suma pokuty vo vzťahu k žalobkyniam bola preto zvýšená o 35 %, a to o 10 % za každý celý rok porušenia a 5 % za zvyšné obdobie šiestich mesiacov alebo viac.

379    Žalobkyne spochybňujú toto posúdenie, keď napádajú konštatovania Komisie týkajúce sa dátumov začiatku a ukončenia dotknutého porušenia.

380    Treba uviesť, že ako už bolo konštatované v rámci preskúmania siedmeho žalobného dôvodu v bodoch 210 až 229 vyššie, Komisia správne určila, že dĺžka trvania porušenia, pokiaľ ide o žalobkyne, zodpovedá obdobiu od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999. V tejto súvislosti nemožno spochybniť zvýšenie východiskovej sumy pokuty o 35 % vykonané Komisiou.

381    Štvrtú časť týkajúcu sa dĺžky trvania porušenia nemožno preto prijať.

–       O údajnom porušení zásady právnej istoty

382    Žalobkyne uvádzajú, že výška pokuty, ako ju stanovila Komisia, nebola ani len približne predvídateľná.

383    Treba pripomenúť, že právna istota predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá najmä vyžaduje, aby právna úprava, ktorá má nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov, bola jasná a presná a jej uplatnenie bolo predvídateľné pre tých, ktorí jej podliehajú (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 66, a tam citovanú judikatúru).

384    Táto zásada je spojená so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov, ktorá vyžaduje, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne (rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 362 vyššie, bod 39).

385    V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že aj keď článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 ponecháva Komisii širokú mieru voľnej úvahy, obmedzuje jej vykonávanie zavedením objektívnych kritérií, ktoré táto inštitúcia musí dodržiavať. Na jednej strane tak má pokuta, ktorá môže byť uložená, vyčísliteľný a absolútny strop, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno danému podniku uložiť, sa dá vopred určiť. Na druhej strane je vykonávanie tejto voľnej úvahy obmedzené aj pravidlami, ktoré si Komisia sama uložila v usmerneniach, pričom správna prax Komisie podlieha navyše aj úplnému preskúmaniu súdmi Únie. Obozretný hospodársky subjekt tak môže, za prípadnej pomoci služieb právneho poradcu, s dostatočnou presnosťou predvídať metódu výpočtu a rádovú výšku pokút, ktoré mu hrozia za dané správanie, pričom skutočnosť, že tento subjekt nemôže vopred poznať presnú výšku pokút, ktoré Komisia v jednotlivých prípadoch uloží, nemôže predstavovať porušenie zásady zákonnosti trestov (pozri v tomto zmysle rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 362 vyššie, body 50 až 55).

386    Navyše podniky zúčastnené na správnom konaní, ktoré môže viesť k pokute, musia brať do úvahy možnosť, že Komisia sa v ktoromkoľvek momente rozhodne zvýšiť úroveň výšky pokút v pomere k úrovni uplatňovanej v minulosti (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, body 229 a 230). Skutočnosť, že Komisia môže kedykoľvek prehodnotiť všeobecnú úroveň pokút v kontexte vykonávania inej politiky hospodárskej súťaže, je teda pre dotknuté podniky primerane predvídateľná (pozri v tomto zmysle rozsudok Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný bode 367 vyššie, bod 48).

387    Tieto úvahy platia o to viac v prejednávanej veci, keďže ide o porušenie, ktoré je svojou povahou veľmi závažné, pozostávajúce zo správaní, ktorých nezákonnosť bola Komisiou opakovane potvrdená.

388    Hoci žalobkyne nemohli vopred presne poznať výšku pokút, ktoré Komisia uloží v prejednávaných veciach, najmä vzhľadom na zvýšenie všeobecnej výšky pokút, ku ktorému došlo po protiprávnych skutkoch, táto okolnosť nepoukazuje na porušenie zásad právnej istoty a zákonnosti trestov, keďže, ako už bolo konštatované v rámci preskúmania tohto žalobného dôvodu, Komisia pri vykonaní svojej voľnej úvahy dodržala tak regulačný rámec vymedzený článkom 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, ako ho spresnila judikatúra Súdneho dvora a Všeobecného súdu, ako aj pravidiel správania, ktoré si sama uložila v usmerneniach.

389    Táto výhrada, ako aj ôsmy žalobný dôvod v celom rozsahu sa preto musia zamietnuť ako nedôvodné.

 O deviatom žalobnom dôvode, týkajúcom sa nezohľadnenia poľahčujúcich okolností

 Tvrdenia účastníkov konania

390    Po prvé žalobkyne tvrdia, že skutočnosť, že dátum ukončenia porušenia bol stanovený na 3. novembra 1999, zatiaľ čo kontroly uskutočnené Komisiou sa konali až 22. a 23. marca 2000, mala byť Komisiou zohľadnená na účely zmiernenia základnej sumy pokuty.

391    Po druhé žalobkyne uvádzajú, že v priebehu obdobia trvania porušenia nikdy nezvýšili svoje ceny v oblasti domácej spotreby. Dotknutá koordinácia tak nebola nikdy vykonaná. Keďže okolo 62 % piva sa predáva prostredníctvom domácej spotreby, nevykonanie možno preukázať u väčšiny ich predaja. Okrem toho komplexnosť a nepriehľadnosť štruktúry sektora „horeca“ znemožňuje realizáciu skutočnej dohody alebo skutočného zosúladenia obmedzujúceho hospodársku súťaž.

392    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

393    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia porušila usmernenia, keďže dostatočne nezohľadnila poľahčujúce okolnosti založené po prvé na ukončení porušenia ešte pred jej prvými zásahmi a po druhé na skutočnom nevykonaní predmetných protiprávnych dohôd.

394    Po prvé, pokiaľ ide o prvú uvedenú okolnosť, treba pripomenúť, že v bode 3 usmernení sa stanovuje, že základná suma pokuty, ktorú stanovila Komisia, sa zníži najmä vtedy, keď dotknutý podnik ukončí porušovanie po prvých zásahoch Komisie.

395    Priznanie takéhoto zníženia základnej sumy je viazané na okolnosti prejednávanej veci, ktoré môžu viesť Komisiu k nepriznaniu tohto zníženia podniku, ktorý bol účastníkom protiprávnej dohody. Najmä keby sa na poľahčujúcu okolnosť prihliadalo v situáciách, keď sa podnik zúčastňuje na zjavne nezákonnej dohode, o ktorej vedel alebo nemohol nevedieť, že predstavuje porušenie, mohlo by to podnecovať iné podniky, aby v tajných dohodách pokračovali čo najdlhšie v nádeji, že ich konanie nebude nikdy odhalené, pričom by vedeli, že po jeho odhalení môžu dosiahnuť zníženie pokuty, ak porušovanie ukončia. Takéto uplatnenie poľahčujúcej okolnosti by anulovalo akýkoľvek odstrašujúci účinok uloženej pokuty a ohrozilo by potrebný účinok článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, body 104 a 105).

396    Ide totiž o poľahčujúcu okolnosť, ktorá sa vzhľadom na potrebný účinok článku 81 ods. 1 ES musí vykladať reštriktívne, pričom jej zohľadnenie môžu odôvodniť len osobitné okolnosti prejednávaného prípadu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, Zb. s. II‑3627, body 337 a 338).

397    Osobitne ukončenie úmyselného porušovania nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť, pokiaľ k nemu došlo po zásahu Komisie (pozri rozsudok z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, už citovaný v bode 396 vyššie, bod 341, a tam citovanú judikatúru).

398    Žalobkyne teda predkladajú a fortiori tvrdenie, v ktorom uvádzajú, že dotknutá poľahčujúca okolnosť musí byť o to viac priznaná v prípade ukončenia porušenia pred prvými zásahmi Komisie, na základe nesprávneho predpokladu.

399    Okrem toho aj za predpokladu, že sa tieto úvahy neuplatňujú v rovnakej miere v prípade ukončenia porušenia z iniciatívy porušovateľa pred prvými zásahmi Komisie, nič to nemení na skutočnosti, že priznanie výhody dotknutej poľahčujúcej okolnosti v zásade nemôže byť vhodné so zreteľom na úmyselné správanie, ktorého nezákonnosť bola Komisiou opakovane potvrdená.

400    Komisia teda mohla v odôvodnení č. 475 napadnutého rozhodnutia správne uviesť, že keďže v prejednávanej veci ide o svojou povahou veľmi závažné a zjavne nezákonné porušenie, skutočnosť, že podnik ukončí predmetné správanie ešte pred akýmkoľvek zásahom Komisie, nemôže byť zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť.

401    Okrem toho, ak žalobkyne uvádzajú, že Komisia v minulosti zaujala odlišný postoj k predmetnej poľahčujúcej okolnosti, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou samotná skutočnosť, že Komisia sa v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe domnievala, že určité skutočnosti predstavujú poľahčujúce okolnosti na účely stanovenia výšky pokuty, neznamená, že by bola povinná vykonať rovnaké posúdenie aj v neskoršom rozhodnutí (rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 395).

402    So zreteľom na tieto úvahy nemožno prijať argumentáciu žalobkýň smerujúcu k uznaniu ukončenia ich protiprávneho správania pred prvými zásahmi Komisie ako poľahčujúcej okolnosti.

403    Po druhé, pokiaľ ide o údajnú poľahčujúcu okolnosť založenú na skutočnom nevykonaní dohôd, treba overiť, či okolnosti uvedené žalobkyňami môžu preukázať, že sa počas obdobia, keď sa pripojili k protiprávnym dohodám, skutočne vyhýbali ich uplatňovaniu tak, že sa súťažne správali na trhu alebo prinajmenšom že jasne a významne porušovali povinnosti smerujúce k vykonávaniu tohto kartelu do tej miery, že narúšali jeho samotné fungovanie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, bod 113).

404    V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení č. 477 napadnutého rozhodnutia uviedla, že žiaden z účastníkov nepreukázal, že sa vyhýbal uplatňovaniu predmetných dohôd, pričom príležitostné nevykonávanie nebolo odrazom „úplného zamietnutia uzavretých dohôd“.

405    Žalobkyne kritizujú tieto úvahy, pričom uvádzajú, že v priebehu obdobia trvania porušenia spoločnosť Heineken nikdy nezvýšila svoje ceny v oblasti domácej spotreby a že pokiaľ ide o sektor „horeca“, štruktúra trhu je natoľko komplexná, že bolo nemožné dospieť k skutočnej dohode a a fortiori k jej vykonaniu.

406    Žalobkyne sa v tejto súvislosti opierajú o hospodárske posudky pripojené k žalobe, z ktorých vyplýva najmä, že ich ceny v oblasti domácej spotreby sa počas obdobia trvania porušenia nezvýšili, že uvedená oblasť sa vyznačovala hospodárskou súťažou medzi pivovarníckymi podnikmi, značnými presunmi v trhových podieloch, veľkou kúpnou silou kupujúcich a zvýšením objemu zliav, a že pokiaľ ide o sektor „horeca“, ich ceny sa v rokoch 1996 a 1997 nezvýšili, pričom celkové zvýšenie cien v tomto sektore počas obdobia trvania porušenia bolo omnoho nižšie ako dlhodobé priemerné zvýšenie cien a štruktúra trhu viedla k hospodárskej súťaži o nové a „uvoľnené“ prevádzky „horeca“ s významnými presunmi v trhových podielov medzi pivovarníckymi podnikmi.

407    Okrem toho žalobkyne vytýkajú Komisii, že nepreskúmala správne údaje, pokiaľ ide o ceny, a najmä že neposúdila neuplatnenie dohôd pre každý dotknutý podnik individuálne.

408    Komisia popiera, že v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že predmetná tajná dohoda viedla k skutočným zvýšeniam cien. Komisia sa domnieva, že skutočnosť, že účasť žalobkýň na koordinácii cien bola preukázaná, je dostačujúca pre zamietnutie ich tvrdenia založeného na neuplatnení dotknutých dohôd.

409    Treba pripomenúť, že toto tvrdenie Komisie nemožno prijať. Hoci totiž samotná okolnosť, že podnik nevykonáva protiprávne dohody, ho nemôže zbaviť zodpovednosti, ide o okolnosť, ktorá musí byť zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť v rámci stanovenia výšky pokuty.

410    V prejednávanej veci však treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnení č. 349 až 354 napadnutého rozhodnutia a ako už bolo potvrdené v rámci preskúmania piateho a šiesteho žalobného dôvodu vyššie, dotknuté porušenie spočívalo v komplexnom karteli realizovanom dohodami a zosúladenými postupmi patriacimi do spoločného plánu kartelu uskutočňovaného počas dlhého obdobia, ktorého cieľom bolo zachovanie statusu quo a minimalizácia hospodárskej súťaže. Účastníci kartelu koordinovali ceny a zvyšovanie cien piva v Holandsku najmä v segmente „horeca“ obmedzovaním zliav v oblasti domácej spotreby, ako aj ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora. Tajná dohoda zahŕňala aj rozdelenie klientely tak v segmente „horeca“, ako aj v prípade piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora v oblasti domácej spotreby. Účastníci kartelu posilňovali svoje postavenie voči svojim zákazníkom, teda supermarketom v oblasti domácej spotreby a predajným miestam v segmente „horeca“, tým, že pravidelne a úzko konzultovali a rokovali o všetkých citlivých aspektoch parametrov hospodárskej súťaže s cieľom dosiahnuť zvýšenie cien alebo aspoň cenovú stabilitu, ako aj obmedziť počet a účinky zmien pivovarníckych podnikov uskutočňovaných zákazníkmi v oblasti domácej spotreby.

411    Vzhľadom na existenciu tohto globálneho plánu, ktorý bol zjavný v rámci stretnutí tajne a úmyselne konaných počas významného obdobia, skutočnosti predložené žalobkyňami, ktorých cieľom je hlavne preukázať skutočné nezvyšovanie cien, nie sú dostatočné pre preukázanie toho, že sa žalobkyne vyhýbali uplatňovaniu všetkých týchto predmetných dohôd alebo prinajmenšom že jasne a významne porušovali povinnosti smerujúce k vykonávaniu týchto dohôd do tej miery, že narúšali samotné fungovanie kartelu.

412    Pokiaľ ide o údajné nepriame dôkazy o súťažnom správaní v dotknutých sektoroch, vyplývajúce z hospodárskych analýz pripojených k žalobe, teda o presuny v trhových podieloch, zvýšenie objemu zliav, ako aj osobitné okolnosti charakterizujúce štruktúru trhu v sektore „horeca“, teda existenciu dlhodobých zmlúv, treba uviesť, že aj za predpokladu, že by sa tieto skutočnosti preukázali, nemôžu predstavovať konkrétne dôkazy o súťažnom konaní, ktoré by mohlo narušiť samotné fungovanie tajných dohôd opísaných v bode 410 vyššie a teda ako také neodporujú realizácii predmetného kartelu.

413    Napokon v rozsahu, v akom sa žalobkyne odvolávajú na určité údaje týkajúce sa nevykonávania dotknutých dohôd, uvedené vo vyhláseniach niektorých riaditeľov InBev, stačí pripomenúť, že tieto údaje sú len jednoduchými tvrdeniami, ktoré ako také nepostačujú pre preukázanie toho, že kartel nebol realizovaný alebo že jeho fungovanie bolo narušené.

414    Vzhľadom na tieto úvahy treba uviesť, že žalobkyne nepreukázali existenciu okolností, ktoré by mohli odôvodniť priznanie poľahčujúcich okolností založených na neuplatnení dotknutých tajných dohôd.

415    Deviaty žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

 O desiatom žalobnom dôvode, založenom na vplyve neprimeranej dĺžky správneho konania na výšku pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

416    Žalobkyne tvrdia, že neprimeraná dĺžka správneho konania viedla k stanoveniu vyššej pokuty, vyplývajúcej priamo zo zvýšenia úrovne pokút ukladaných Komisiou v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami. Žalobkyne najmä poznamenávajú, že keby bolo rozhodnutie prijaté v primeranej lehote, výška pokuty by bola nižšia.

417    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

418    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pokuty určitej úrovne na určité typy porušení, ju nezbavuje možnosti zvýšiť túto úroveň v rozsahu stanovenom v nariadení č. 1/2003, ak je to potrebné na zabezpečenie realizovania politiky hospodárskej súťaže, ale naopak, že účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek upraviť úroveň pokút pre potreby tejto politiky (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode point 367 vyššie, bod 109, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, bod 169).

419    Vzhľadom na túto judikatúru žalobca nemôže platne tvrdiť, že by jeho sankcia mohla byť nižšia, keby Komisia skončila správne konanie skôr, keďže v priebehu správneho konania zvýšila všeobecnú úroveň sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Knauf Gips/Komisia, T‑52/03, Zb. s. II‑115*, bod 486).

420    So zreteľom na tieto úvahy nemožno dĺžku správneho konania, aj keď bola neprimeraná, považovať za skutočnosť, ktorá mala vplyv na obsah napadnutého rozhodnutia, len z toho dôvodu, že Komisia medzitým zvýšila výšku pokút.

421    Aj keď teda Komisia v prejednávanej veci na pojednávaní pripustila, že zvýšila všeobecnú výšku pokút niekedy okolo roku 2005, teda počas dotknutého správneho konania, túto skutočnosť nemožno zohľadniť v rámci posúdenia vplyvu nedodržania zásady primeranej lehoty na obsah napadnutého rozhodnutia.

422    Desiaty žalobný dôvod nemožno preto prijať.

 O jedenástom žalobnom dôvode, týkajúcom sa výšky zníženia pokuty priznaného z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania

 Tvrdenia účastníkov konania

423    Žalobkyne uvádzajú, že zníženie pokuty o 100 000 eur priznané Komisiou z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania je príliš obmedzené vzhľadom na výšku uloženej pokuty.

424    Komisia uvádza, že využila možnosť z vlastnej iniciatívy priznať zníženie pokuty, pričom ide o jednu z jej právomocí, pri ktorých má širokú mieru voľnej úvahy. Žalobkyne neuviedli žiadne tvrdenie, ktoré by odôvodňovalo dodatočné zníženie.

 Posúdenie Všeobecným súdom

425    Treba uviesť, že vada konania, hoci nemôže vyústiť do zrušenia napadnutého rozhodnutia, môže odôvodňovať zníženie pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v bode 48 vyššie, body 26 až 48, a Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 245 vyššie, body 436 až 438).

426    Prekročenie primeranej lehoty môže odôvodniť rozhodnutie Komisie spravodlivo znížiť pokutu, pričom možnosť priznať takéto zníženie patrí do rámca vykonávania jej právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 286 vyššie, bod 202 až 204).

427    V prejednávanej veci sa Komisia rozhodla priznať žalobkyniam zníženie pokuty z dôvodu „neprimeranej“ dĺžky správneho konania (odôvodnenia č. 498 a 499 napadnutého rozhodnutia).

428    Vykonanie tejto právomoci Komisiou nebráni Všeobecnému súdu, aby pri vykonávaní svojej neobmedzenej právomoci priznal dodatočné zníženie pokuty.

429    Treba sa však domnievať, že paušálne zníženie o 100 000 eur priznané Komisiou vôbec nezohľadňuje výšku pokuty uloženej v prejednávanej veci, ktorá pred týmto znížením dosahovala 219 375 000 eur, a preto nepredstavuje zníženie sankcie, ktoré môže primeraným spôsobom napraviť porušenie vyplývajúce z prekročenia primeranej lehoty správneho konania.

430    Žalobkyne v tejto súvislosti správne uvádzajú, že dôsledky porušenia zásady primeranej lehoty neboli Komisiou dostatočne zohľadnené, pokiaľ ide o zníženie pokuty.

431    Pokiaľ ide o primeranú výšku zníženia pokuty, treba však zamietnuť tvrdenie žalobkýň po prvýkrát uvedené v replike, podľa ktorého musí byť výška škody zohľadnená v rámci zníženia pokuty, keďže porušenie zásady primeranej lehoty predstavuje skutočnosť zakladajúcu nárok na náhradu škody vzhľadom na článok 288 druhý odsek ES.

432    Cieľom zníženia sankcie v prejednávanej veci je totiž napraviť porušenie zásady primeranej lehoty, a teda musí byť stanovené na úrovni primeranej vzhľadom na sankciu uloženú žalobkyniam. Nič to nemení na skutočnosti, že v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, toto zníženie je vykonané spravodlivo a nemusí mu predchádzať preskúmanie podmienok týkajúcich sa prevzatia mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 288 druhého odseku ES.

433    Keďže žalobkyne v žalobe ani v replike nesformulovali návrhy na náhradu škody, nie je potrebné rozhodnúť o ich tvrdení založenom na výške údajnej škody, ktoré uvádza hypotetické posúdenie výšky pokuty, ktorá by im bola uložená, keby Komisia skončila konanie v primeranej lehote, ani o ich tvrdení založenom na existencii príčinnej súvislosti medzi porušením zásady primeranej lehoty a uvedenou škodou.

434    Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci sa Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci domnieva, že na účely poskytnutia spravodlivého zadosťučinenia žalobkyniam z dôvodu neprimeranej dĺžky konania musí dotknuté zníženie dosiahnuť 5 % sumy pokuty.

 Záver o pokute

435    Po preskúmaní žalobných dôvodov vznesených žalobkyňami a výkone neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom treba zmeniť výšku pokuty uloženej spoločne a solidárne žalobkyniam jednak stanovením východiskovej sumy na 61 750 000 eur namiesto 65 000 000 eur v dôsledku zrušenia článku 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom uvádza zložku porušenia spočívajúcu v príležitostnej koordinácii obchodných podmienok, iných ako ceny, ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“ v Holandsku (pozri body 201 a 202 vyššie), a jednak znížením vykonaným z dôvodu prekročenia primeranej lehoty konania vo výške 5 % konečnej sumy pokuty namiesto 100 000 eur (pozri bod 434 vyššie).

436    V dôsledku tejto zmeny sa výška pokuty vypočíta tak, že z dôvodu odstrašujúceho účinku sa zmenená východisková suma vynásobí koeficientom 2,5, potom sa z dôvodu dĺžky trvania porušenia zvýši o 35 % a z dôvodu prekročenia primeranej lehoty konania sa táto suma zníži o 5 %. V dôsledku toho sa výška pokuty uloženej spoločne a solidárne žalobkyniam stanovuje na 197 985 937,5 eura.

 O trovách

437    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania.

438    Keďže v prejednávanej veci sa návrhy žalobkýň preukázali ako čiastočne dôvodné, Všeobecný súd sa domnieva, že spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že žalobkyne znášajú dve tretiny svojich vlastných trov konania a sú povinné nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, pričom Komisia znáša tretinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vznikli žalobkyniam.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 rozhodnutia Komisie K(2007) 1697 z 18. apríla 2007 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (vec COMP/B/37.766 – Holandský trh s pivom) sa zrušuje v rozsahu, v akom v ňom Európska komisia konštatovala, že Heineken NV a Heineken Nederland BV sa zúčastnili na porušení spočívajúcom v príležitostnej koordinácii iných obchodných podmienok než ceny ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“ v Holandsku.

2.      Výška pokuty solidárne uloženej spoločnostiam Heineken a Heineken Nederland v článku 3 písm. a) rozhodnutia K(2007) 1697 sa stanovuje na 197 985 937,5 eura.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Heineken a Heineken Nederland znášajú dve tretiny vlastných trov konania a sú povinné nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

5.      Komisia znáša tretinu vlastných trov konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vznikli Heineken a Heineken Nederland.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Správne konanie

Napadnuté rozhodnutie

Dotknuté porušenie

Pokuta uložená žalobkyniam

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O piatom a šiestom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na nedostatku dôkazov o porušení a na neexistencii dohôd a/alebo zosúladených postupov v zmysle článku 81 ods. 1 ES

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O vyhlásení InBev

– O iných dôkazoch

– O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovaní jednak koordinácie cien a zvyšovania cien piva a jednak príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkov

– O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovania príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“

– O údajnom nesprávnom právnom posúdení a nesprávnej kvalifikácii skutkového stavu

– Záver

O siedmom žalobnom dôvode, týkajúcom sa dĺžky trvania porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O určení dátumu začiatku porušenia

– O určení dátumu ukončenia porušenia

O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a článku 27 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k odpovediam na oznámenie o výhradách poskytnutým ostatnými dotknutými podnikmi

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, „zásady starostlivosti“ a zásady kontradiktórnosti v dôsledku údajného nevykonania starostlivého a nestranného vyšetrovania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O treťom žalobnom dôvode, založenom na porušení prezumpcie neviny

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení primeranej lehoty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O dĺžke správneho konania

– O vplyve neprimeranej lehoty správneho konania na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

O ôsmom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, usmernení, zásad rovnosti zaobchádzania, právnej istoty, proporcionality a „primeranej povahy“, ako aj povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O prvej časti, týkajúcej sa posúdenia závažnosti porušenia

– O druhej časti, týkajúcej sa určenia východiskovej sumy a použitia rozdielneho zaobchádzania

– O tretej časti, týkajúcej sa zvýšenia z dôvodu odstrašujúceho účinku

– O štvrtej časti, týkajúcej sa zvýšenia z dôvodu dĺžky trvania porušenia

– O údajnom porušení zásady právnej istoty

O deviatom žalobnom dôvode, týkajúcom sa nezohľadnenia poľahčujúcich okolností

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O desiatom žalobnom dôvode, založenom na vplyve neprimeranej dĺžky správneho konania na výšku pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O jedenástom žalobnom dôvode, týkajúcom sa výšky zníženia pokuty priznaného z dôvodu neprimeranej dĺžky správneho konania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

Záver o pokute

O trovách

* Jazyk konania: holandčina.