1.

Nie všetci dlžníci majú otca, akým bol Goriot. Veľkodušnosť a vznešenosť ducha nie sú obvyklé pri vláde trhu, pretože obchodníci nemajú také výhody, aké umožňovali nevďačným a márnotratným dcéram Delphine a Anastasie žiť a bezuzdne sa zabávať na účet ich oddaného rodiča, ktorý zomrel v absolútnej chudobe, len aby zabezpečil svoje potomstvo. ( 2 )

2.

Platobná neschopnosť podniku nie je žiadnou ľudskou komédiou. Zúfalé činy tých, ktorí nemôžu čeliť svojim záväzkom, siahajú k prvopočiatkom ľudstva. Právo sa snaží bojovať proti podvodom neplatičov, ktorí neplatia svoje dlhy, avšak pri praktickej aplikácií noriem sa v právnom poriadku niekedy vyskytnú ťažkosti, s akými sa stretol aj Bundesgerichtshof (nemecký najvyšší súd) pri preskúmaní tejto veci.

3.

Za týchto okolností tento najvyšší súd položil Súdnemu dvoru v súlade s článkom 234 ES dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 3 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní ( 3 ), ako aj článku 2 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 4 ).

4.

Vnútroštátny súd chce zistiť, či sa na odporovaciu žalobu v súvislosti s konkurzným konaním vzťahujú ustanovenia nariadenia č. 1346/2000 alebo nariadenia č. 44/2001 s cieľom určiť príslušný súdny orgán na rozhodnutie cezhraničného sporu.

5.

Odporovacie žaloby v súvislosti s konkurzným konaním majú svoje korene v actio pauliana. Ide o žalobu, ktorá je občianskoprávnym mechanizmom na ochranu veriteľov voči majetkovým prevodom vykonaným ich dlžníkmi s úmyslom ukrátiť uspokojenie ich pohľadávok. Treba teda hlbšie preskúmať vývoj a aktuálny stav oboch nástrojov, pričom pristúpime k výkladu uvedených nariadení, ktorý nás privedie ku konkrétnemu súdnemu orgánu.

6.

Spoločnosť Frick Teppichboden Supermärkte GmbH (ďalej len „dlžníčka“) previedla 14. marca 2002 sumu 50000 eur spoločnosti Deko Marty Belgium NV (ďalej len „odporkyňa“). Hoci je odporkyňa spoločnosťou založenou podľa belgického práva so sídlom v Belgicku, uvedená suma bola prevedená na jej účet v KBC Bank v Düsseldorfe v Nemecku.

7.

Na druhý deň podala dlžníčka návrh na začatie konkurzného konania na Amtsgericht Marburg, pričom tomuto návrhu sa vyhovelo 1. júna 2002. V uznesení o začatí konania bol za správcu konkurznej podstaty ustanovený Christopher Seagon (ďalej len „navrhovateľ“).

8.

Navrhovateľ podal odporovaciu žalobu na Landgericht Marburg, v ktorej žiadal vrátiť 50000 eur, ktoré boli prevedené na účet žalovanej.

9.

Landgericht v rámci predbežného konania skúmal žalobu podanú navrhovateľom a napokon ju zamietol ako neprípustnú, pretože nemecké súdne orgány nie sú oprávnené skúmať predmetnú žalobu, keďže žalovaná má sídlo v inom štáte (v Belgicku) a nariadenie č. 1346/2000 sa nevzťahuje na odporovacie žaloby v súvislosti s konkurzným konaním. Proti tomuto uzneseniu bol podaný opravný prostriedok na Bundesgerichtshof, pričom proti rozhodnutiu tohto orgánu nie je možné podať opravný prostriedok.

10.

V predmetnom spore ide o výklad právnych predpisov týkajúcich sa medzinárodnej súdnej právomoci v rámci právnej úpravy Spoločenstva v oblasti konkurzných konaní. Je však vhodné posúdiť celkový právny kontext, ktorý sa týka kolíznych noriem v tejto oblasti a takisto preskúmať kolízne ustanovenia a právne predpisy týkajúce sa uznávania rozhodnutí.

11.

Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje súdnu právomoc v oblasti konkurzných konaní v rámci Spoločenstva.

„Článok 3

Medzinárodná súdna právomoc

1.   Právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo.

2.   Ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať konkurzné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu.

…“

12.

Kolízne ustanovenia nariadenia č. 1346/2000 sú úzko spojené s vyššie uvedeným ustanovením. V článku 4 ods. 1 a 2 písm. m) sa stanovuje:

„Článok 4

Príslušné právo

1.   Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako ‚štát, v ktorom sa konanie začne‘.

2.   Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie. Stanoví najmä:

…

13.

Pokiaľ ide o dispozičné úkony poškodzujúce veriteľov, článok 13 upravuje znenie ustanovenia uvedeného v predchádzajúcom bode.

„Článok 13

Škodlivé úkony

Článok 4 ods. 2 písm. m) sa neuplatňuje v prípade, že osoba, ktorá mala úžitok z úkonu, ktorý poškodil všetkých veriteľov, dokáže, že:

14.

Nariadenie č. 1346/2000 sa zaoberá uznaním a výkonom rozhodnutí v kapitole II. V tejto veci má osobitný význam článok 16 ods. 1 a článok 25 ods. 1 a 2.

„Článok 16

Zásada

1.   Každé súdne rozhodnutie o začatí konkurzného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinnosť v štáte, v ktorom sa konanie začne.

…

Článok 25

Uznávanie a vymáhateľnosť iných súdnych rozhodnutí

1.   Súdne rozhodnutia vynesené súdom, ktorého rozhodnutie o začatí konania sa uznáva v súlade s článkom 16 a ktoré sa týkajú priebehu a uzavretia konkurzného konania a súdom schválených vyrovnaní, sa budú taktiež uznávať bez ďalších formalít. Takéto súdne rozhodnutia sú vymáhateľné v súlade s článkami 31 až 51, s výnimkou článku 34 ods. 2, Bruselského dohovoru o súdnej právomoci a vymáhaní rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v znení zmien a doplnkov dohovorov o pristúpení k tomuto dohovoru.

Prvý pododsek sa vzťahuje aj na súdne rozhodnutia priamo vyplývajúce z konkurzného konania a súdne rozhodnutia s ním úzko súvisiace, aj vtedy, ak ich vynesie iný súd.

Prvý pododsek sa vzťahuje aj na súdne rozhodnutia týkajúce sa ochranných opatrení prijatých po podaní žiadosti o začatie konkurzného konania.

2.   Uznávanie a vymáhanie súdnych rozhodnutí iných, ako boli uvedené v odseku 1, sa riadi dohovorom uvedeným v odseku 1, ak sa tento dohovor v danom prípade uplatňuje.“

15.

Všeobecné ustanovenia týkajúce sa právomoci, uznávania a výkonu rozsudkov sú uvedené v nariadení č. 44/2001, ktorého obsah poskytuje formu práva Spoločenstva zrušenému Bruselskému dohovoru z roku 1968. Pôsobnosť tohto nariadenia je stanovená v jeho prvom ustanovení:

„Článok 1

1.   Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.

2.   Nariadenie sa neuplatní na:

…

…“

16.

V nemeckom konkurznom práve upravuje opatrenia na ochranu konkurznej podstaty § 129 a nasl. Insolvenzordnung (nemecký zákon o úpadku) z 5. októbra 1994.

17.

V nemeckom právnom poriadku však chýbajú osobitné pravidlá o medzinárodnej právomoci súdov pre odporovacie žaloby podané v konkurznom konaní. Podobne ako nariadenie č. 1346/2000, keď upravuje medzinárodnú súdnu právomoc, Insolvenzordnung v § 3 a § 102 neupravuje žiadne aspekty, ktoré by sa výslovne týkali odporovacích žalôb.

18.

Napriek tomu, že nemecký zákonodarca sa k tejto otázke nevyjadruje, Bundesgerichtshof vo svojom rozsudku z 11. januára 1990 potvrdil, že tieto žaloby vyplývajú z konkurzného konania a sú s ním úzko spojené. ( 5 ) Tento rozsudok bol vyhlásený v rámci sporu týkajúceho sa právomoci súdov Spolkovej republiky Nemecko v konkurznom konaní, ktoré sa týkalo aj iných členských štátov. Spolkový najvyšší súd dospel ku kvalifikácii odporovacích žalôb po preskúmaní článku 1 zrušeného Bruselského dohovoru (v súčasnosti nariadenia č. 44/2001), ktorého ustanovenia neobsahovali odkaz na konkurzy. Súd dospel k záveru, že dohovor nie je možné uplatniť, pretože odporovacia žaloba je zastrešená „konkurzom“, a teda nespadá do pôsobnosti ustanovení o právomoci uvedených v nariadení.

19.

Uznesením z 21. júna 2007 Bundesgerichtshof položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky v súvislosti so žalobou podanou správcom konkurznej podstaty Christopherom Seagonom proti spoločnosti Deko Marty Belgium NV:

20.

V lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora predložili pripomienky navrhovateľ a odporkyňa v spore vo veci samej, vlády Helénskej republiky a Českej republiky, ako aj Komisia.

21.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. septembra 2008, sa zúčastnili právna zástupkyňa Christophera Seagona, ako aj zástupcovia vlády Helénskej republiky a Európskej komisie.

22.

Vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru otázku, ktorá si vyžaduje predbežnú konceptuálnu analýzu. V podstate ide o určenie toho, či občianskoprávna žaloba, v tomto prípade odporovacia žaloba v súvislosti s konkurzným konaním, tvorí súčasť konkurzného konania z dôvodu jej vzťahu s konkurzom. Najprv je potrebné venovať pozornosť uvedenej žalobe a preskúmať jej vznik a vývoj.

23.

Ochrana veriteľa pred nekalými úkonmi dlžníkov bola postupom času značne zdokonalená. Právne pojmy týkajúce sa tejto problematiky sa po prvýkrát objavili v rímskom práve, nemožno ich však charakterizovať ako ideál umiernenosti alebo rovnoprávnosti. ( 6 )

24.

Actio per manus iniectio, predchodca odporovacej žaloby, predstavoval prostriedok na výkon rozhodnutí, ktoré oprávňovali veriteľa na to, aby dlžníka predal ako otroka vrátane jeho rodiny, alebo aby ho zabil, ak bola dlžoba preukázaná rozsudkom alebo priznaním. ( 7 ) Zákon dvanástich tabúľ vo svojej tretej tabuli dôrazne potvrdil prísnosť rímskeho procesného práva, pričom kapitolu týkajúcu sa úverov uzavrel známym príslovím adversus hostem aeterna auctoritas esto (proti nepriateľovi platí vlastnícke právo naveky). ( 8 )

25.

V rokoch 150 až 125 pred naším letopočtom prétor menom Paulus, o ktorom toho nie je veľa známe ( 9 ), prispel k prekonaniu formalizmu pôvodných občianskoprávnych žalôb, pričom týmto žalobám dodal ideu osobného a diskrečného charakteru, ktorá veriteľovi umožňovala zrušiť úkony, ktoré dlžník vykonal s podvodným úmyslom poškodiť veriteľa. ( 10 ) O niekoľko storočí neskôr sa v Digestách objavila zdokonalená podoba actio pauliana, ktorá vznikla zlúčením jej pôvodnej podoby s interdictum fraudatorium. ( 11 ) Odvtedy sa actio pauliana vyvíja na základe alienatio (odcudzenie), eventus fraudis (ujma), fraus (podvod) a participatio fraudis (vedomie o podvode).

26.

Dvetisíc rokov je dostatočne dlhý čas pre vývoj práva a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Výnimočnosť rímskych právnikov však spôsobila, že hlavné poznávacie znaky actio pauliana sa dodnes nezmenili. Napriek rozdielom v právnych poriadkoch jednotlivých členských štátov v nich existuje spoločný genetický kód riešení, ktoré poskytujú na účely odporovania majetkovým dispozičným úkonom poškodzujúcich veriteľov. Actio pauliana je dnes koncipovaná ako výnimka z pravidla relatívneho účinku zmlúv. V zmysle tejto výnimky neplatí zásada, podľa ktorej osoba, ktorá nie je súčasťou zmluvného vzťahu, nemôže ani využívať, ani trpieť jej právne následky. ( 12 ) Väčšina vnútroštátnych právnych poriadkov uznáva, že actio pauliana nesmeruje k odškodneniu, ale k zachovaniu práv veriteľa k majetku dlžníka. Z procesného hľadiska smeruje táto žaloba proti tretej osobe, ktorá sporný predmet nadobudla, aj keď často smeruje aj proti dlžníkovi ako vedľajšiemu účastníkovi konania, aby mohol byť rozsudok uplatňovaný aj voči nemu.

27.

Vývoj actio pauliana v oblasti konkurzného konania prešiel zásadnými zmenami. ( 13 ) Prvý zlom nastal v samotnom mene (nomen), keďže konkurzné právo nazvalo tento inštitút „odporovacia žaloba“. ( 14 ) Podstatný rozdiel medzi občianskoprávnou actio pauliana a konkurznou odporovacou žalobou spočíva v ich právnych následkoch, pretože všeobecná úprava sa vzťahuje iba na jednotlivých žalujúcich veriteľov, zatiaľ čo právna úprava konkurzného konania sa vzťahuje na celý majetok, čím poskytuje výhodu veriteľom. Ide o typický znak, ktorý sa premenil na všeobecnú zásadu konkurzného práva z latinského príslovia par conditio creditorum. ( 15 )

28.

V niektorých vnútroštátnych právnych úpravách, akou je francúzska právna úprava, sa rozdiel medzi týmto občianskoprávnym inštitútom a inštitútom konkurzného práva vzťahuje aj na režim neplatnosti, keďže správca konkurznej podstaty môže získať vyhlásenie absolútnej neplatnosti niektorých úkonov, zatiaľ čo vo všeobecnom režime actio pauliana ide iba o relatívnu neplatnosť. ( 16 ) Táto osobitná črta existuje taktiež v britskom systéme, kde sa dispozičné úkony vyhlasujú za neplatné, pričom však závisí od dôvodu, na ktorom sa zakladajú. ( 17 ) Ďalej je potrebné zdôrazniť, že v konkurznom konaní sa upustilo od zohľadňovania subjektívneho prvku actio pauliana, na základe ktorého mal žalobca povinnosť preukázať dlžníkov podvodný zámer. Na rozdiel od občianskoprávnej podoby tohto inštitútu ustanovenia týkajúce sa konkurznej odporovacej žaloby zvyknú vychádzať z domnienky podvodu, čím dochádza k obráteniu dôkazného bremena. ( 18 )

29.

Ďalší dôkaz samostatnosti odporovacej žaloby v súvislosti s konkurzným konaním od actio pauliana spočíva v jej subsidiárnej povahe, pretože správca konkurznej podstaty môže podať občianskoprávnu žalobu, ak nie sú splnené podmienky stanovené v konkurznom práve pre podanie odporovacej žaloby podľa konkurzného konania (zvyčajne ide o premlčacie lehoty stanovené v právnej úprave konkurzného konania). ( 19 )

30.

Sekundárne právo Spoločenstva a judikatúra Súdneho dvora sa zaoberajú občianskoprávnou actio pauliana a jej konkurznou podobou v oblasti konkurzného práva, pričom je možné konštatovať, že v Únii došlo k oddeleniu medzi žalobou upravenou vo všeobecnom záväzkovom práve a špecifickým inštitútom z oblasti konkurzného práva. Predmetné oddelenie je osobitne významné v rámci kolíznych ustanovení, pretože kvalifikácia v jednom smere alebo v inom smere vedie k rozdielnym výsledkom.

31.

Vo veci Reichert ( 20 ) sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či sa na actio pauliana vzťahuje súdna právomoc, ktorú stanovoval predchádzajúci Bruselský dohovor (v súčasnosti nariadenie č. 44/2001) pre žaloby týkajúce sa osôb alebo vecí. Právny spor medzi manželmi Reichert a Dresdner Bank vznikol z dôvodu podvodného darovania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa vo Francúzsku synovi manželov Reichert. Dresdner Bank podala actio pauliana proti manželom Reichert na súde Francúzskej republiky — krajina, v ktorej sa nachádza nehnuteľnosť — teda postupovali podľa kritéria locus rei sitae. Keďže právomoc francúzskeho súdu bola napadnutá, Tribunal de grande instance de Grasse položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, v ktorej sa pýtal na uplatniteľnosť Bruselského dohovoru na občianskoprávnu actio pauliana.

32.

Súdny dvor preskúmal klasifikáciu žaloby a dospel k záveru, že ide o žalobu týkajúcu sa určitej osoby a nie určitej veci, a preto sa na ňu vzťahuje právomoc súdu podľa kritéria locus rei sitae. V rozsudku bola preskúmaná podstata odporovacej žaloby vo francúzskom práve a dospelo sa k záveru, že táto žaloba „má svoj základ v práve na vymáhanie pohľadávky, osobnom práve veriteľa voči jeho dlžníkovi s cieľom chrániť záruku, ktorú pre veriteľa predstavuje majetok dlžníka. Ak je žaloba úspešná, má za následok, že dispozičný úkon dlžníka vykonaný s úmyslom ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa je voči veriteľovi neplatný“. ( 21 ) Napriek tomu, že o tom nebolo rozhodnuté priamo, z rozsudku vyplýva, že existuje právomoc štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. ( 22 )

33.

Po tom, ako sa táto žaloba objavila v občianskoprávnej podobe, sa značne zmenili udalosti v súvislosti s konkurznou odporovacou žalobou. Vo veci Gourdain ( 23 ) ustanovenia zrušeného Bruselského dohovoru z roku 1968 znova umožnili Súdnemu dvoru definovať tento druh žalôb, pričom odmietol uplatnenie Bruselského dohovoru, ak bola žaloba podaná v súvislosti s konkurzným konaním alebo konaním vo veci platobnej neschopnosti.

34.

Ako je známe, článok 1 ods. 2 bod 2 Bruselského dohovoru, ako aj v súčasnosti platný článok 2 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 44/2001 vylučujú zo svojej pôsobnosti určité oblasti ako „konkurz, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania“. V rozsudku Gourdain sa Súdny dvor nazdával, že konkurzné odporovacie žaloby tvoria súčasť týchto „podobných konaní“, ale uvedené tvrdenie podmienil predpokladom, že tieto žaloby „vyplývajú priamo z konkurzného konania a sú úzko späté s konkurzným konaním alebo konaním vo veci platobnej neschopnosti s uvedenými charakteristikami“. ( 24 )

35.

Zatiaľ čo Súdny dvor zaradil inštitút actio pauliana do kontextu Bruselského dohovoru, ponechal konkurzné odporovacie žaloby mimo jeho pôsobnosť, pretože sa nazdával, že uvedený dohovor ich podľa článku 1 ods. 2 bodu 2 vylučoval zo svojich kolíznych ustanovení.

36.

Musím zdôrazniť, že v rozsudku Gourdain bolo vylúčenie odporovacích žalôb podmienené priamou súvislosťou medzi žalobou a konkurzným konaním. ( 25 ) Rozsudok Súdneho dvora však nenavrhuje autonómny pojem Spoločenstva pre odporovacie žaloby. Naopak, Súdny dvor uprednostňuje zavedenie všeobecných kritérií, ktoré sú kritériami Spoločenstva a ktoré je prípadne možné použiť na žaloby stanovené vo vnútroštátnych úpravách. ( 26 ) Táto metodika viedla Súdny dvor k uznaniu súvislosti medzi konkurzom a odporovacou žalobou vo francúzskom práve (táto súvislosť bola spochybnená v spore vo veci samej), pričom Súdny dvor sa pridržiaval viacerých argumentov: po prvé odporovaciu žalobu je možné podať, podľa francúzskej právnej úpravy, podľa ktorej sa postupovalo v spore vo veci samej, na súde, ktorý vyhlasuje konkurz; po druhé iba správca konkurznej podstaty alebo súd (ex offo) môžu podať žalobu; po tretie žaloba sa podáva v mene a v záujme všetkých veriteľov; po štvrté v konkurzných normách sa stanovuje odlišná premlčacia lehota. ( 27 )

37.

Na úrovni sekundárneho práva nebola konkurzným odporovacím žalobám venovaná taká istá pozornosť. Nariadenie č. 1346/200 o konkurznom konaní sa v tomto ohľade, ktorým sa budem zaoberať neskôr, zdá byť nejasné.

38.

Osobitnú zmienku si však zaslúži Bruselský dohovor z roku 1995 o konkurzných konaniach, ktorý bol vypracovaný pod záštitou Európskeho spoločenstva. Bol však neúspešný, pretože k nemu nepristúpili všetky členské štáty. ( 28 ) Napriek tomu, že obsah neúspešného nástroja je rovnaký, ako obsah nariadenia č. 1346/2000, jeho ustanovenia boli doplnené dôvodovou správou, ktorá bola pripravená a schválená členskými štátmi. ( 29 ) Dokument bol vypracovaný profesorom Universidad Autónoma v Madride Miguelom Virgósom Sorianom a luxemburským sudcom Etiennom Schmitom, ktorí sa taktiež zúčastnili na vypracovaní Dohovoru. ( 30 ) V bode 77 uvedenej správy jej tvorcovia jasne zdôraznili, že napriek tomu, že text nestanovuje procesnú zásadu vis atractiva concursus, sčasti sa o nej zmieňuje. Doslovne citujú rozsudok Gourdain, pričom zdôrazňujú, že existuje prvok príťažlivosti, keď „žaloby… vyplývajú priamo z konkurzného práva a… sú úzko spojené s konkurzným konaním“. Na záver správne dodávajú, že „s cieľom vyhnúť sa neodôvodniteľným právnym medzerám medzi oboma Dohovormi sa odteraz na tieto žaloby vzťahuje dohovor o konkurzom konaní a ustanovenia o súdnej právomoci“. ( 31 )

39.

Právna úprava konkurzného konania sa značne vzdialila od všeobecnej občianskoprávnej úpravy, a to až do takej miery, že z tradičnej actio pauliana sa stal veľmi odlišný mechanizmus v rámci konkurzného práva členských štátov. Súdny dvor sa vyslovil o oboch žalobách v rámci riešenia konfliktov týkajúcich sa súdnej právomoci v rámci Spoločenstva, pričom stanovil, že na občianskoprávne žaloby sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o súdnej právomoci podľa Bruselského dohovoru (v súčasnosti nariadenia č. 44/2001) a zároveň vylúčil konkurzné odporovacie žaloby z jeho pôsobnosti. Vzhľadom na to, že ustanovenia týkajúce sa medzinárodnej súdnej právomoci sa nevzťahujú na konkurzy ani na „podobné konania“, Súdny dvor sa nazdáva, že odporovacie žaloby, napriek tomu, že nemajú autonómnu definíciu v rámci práva Spoločenstva, tvoria súčasť týchto konaní, pokiaľ s nimi úzko súvisia. Táto súvislosť sa určuje v závislosti od charakteru každej žaloby, ako je to stanovené v príslušnej vnútroštátnej úprave.

40.

Tento legislatívny rámec a judikatúra predstavovali platnú právnu úpravu pred nariadením č. 1346/2000 o konkurznom konaní. Nazdávam sa, že je nevyhnutné objasniť, či sa prijatím tejto normy potvrdzujú, alebo menia uvedené tvrdenia.

41.

Otázka, ktorú položil Bundesgerichtshof, môže byť zjednodušená takto: Vzhľadom na to, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 obsahuje ustanovenia týkajúce sa súdnej právomoci v konkurznom konaní, vzťahuje sa tento článok aj na konkurzné odporovacie žaloby, napriek tomu, že to výslovne nestanovuje?

42.

Na rozdiel od tvrdenia žalobcu a žalobkyne sa nenazdávam, že v prejednávanej veci existujú medzery v právnom poriadku Spoločenstva. Analógia vstupuje do hry jedine vtedy, keď právo neponúka žiadne riešenie daného sporu. Ak neexistuje uplatniteľná norma, analógia umožňuje subjektom uplatňujúcim právo odvolať sa na inú normu, ktorá má rovnaký cieľ a predmet, ( 32 ) čo sa nedeje v tomto spore, pretože existujú uplatniteľné pravidlá (článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000) a iné ustanovenia v tom istom právnom predpise, ktoré pomáhajú pri jeho riešení.

43.

Tu sa však objavuje výkladový problém, ktorý si vyžaduje výklad uvedeného článku 3 ods. 1. Pochybnosti najvyššieho súdu, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania, spočívajú v tejto operácii. Neexistuje právna medzera, ale je potrebné vykonať výklad.

44.

Nariadenie č. 1346/2000 sa výslovne nezmieňuje o súdnej právomoci na podanie konkurznej odporovacej žaloby. V článku 3 ods. 1 uvedeného nariadenia je však uvedené kritérium určovania všeobecnej právomoci, ktoré je založené na jurisdikcii toho štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. ( 33 )

45.

Toto kritérium by mohlo viesť k jednoduchému výsledku, ktorý sa opiera o iné tvrdenie uvedené žalovanou. Článok 18 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000, v ktorom sú stanovené právomoci správcu konkurznej podstaty, mu dáva možnosť „začať aj konanie na zrušenie úkonu, ktoré je v záujme veriteľov“. Z uvedeného vyplýva, že právo Spoločenstva tým, že umožňuje správcovi konkurznej podstaty podať tieto žaloby bez upresnenia pravidla o súdnej právomoci, vylučuje odporovacie žaloby z pôsobnosti nariadenia. Podobné tvrdenie by znamenalo, že medzinárodná súdna právomoc sa nachádza v nariadení č. 44/2001 alebo v autonómnom vnútroštátnom systéme.

46.

Napriek logike uvedeného tvrdenia žalovanej považujem za presvedčivejšie vyjadrenie žalobcu, pretože článok 18 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 sa výslovne zmieňuje o odporovacej žalobe na rozdiel od článku 3 ods. 1. Tento výklad a contrario však treba uplatňovať opatrne. ( 34 ) Na odôvodnenie opatrnosti je potrebné zohľadniť znenie šiesteho odôvodnenia nariadenia č. 1346/2000, ktoré odráža pochybnosti inštitúcií, keď sa zaoberali súdnou právomocou a konkurznými odporovacími žalobami. Potom, ako toto odôvodnenie pripomína, že snahou ustanovení nariadenia je dodržať zásadu proporcionality, dodáva, že jeho obsah „by sa… [mal] obmedziť na ustanovenia o súdnej právomoci na začatie konkurzného konania a na rozsudky, ktoré sú vynesené priamo na základe konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté“. Okrem toho uvedené odôvodnenie zdôrazňuje, že toto nie je jediný cieľ nariadenia, pretože obsahuje ustanovenia „o uznávaní takých rozsudkov a o príslušnom práve, ktoré tiež spĺňajú túto zásadu“.

47.

Týmto spôsobom sa jasne preukazuje snaha Rady vyriešiť problémy, ktoré nastali v rámci prejednávaného sporu, čo ma vedie k relativizácii významu článku 18 ods. 2 v rámci výkladu článku 3 ods. 1.

48.

Systematická analýza nariadenia č. 1346/2000 by skôr viedla k inému riešeniu, ako navrhuje žalovaná ( 35 ), pretože tak článok 4 ods. 2 písm. m), ako aj článok 25 ods. 1 druhý pododsek sa týkajú rozhodného práva, ako aj povinnosť uznávania súdnych rozhodnutí, keď je ich predmetom konkurzná odporovacia žaloba. Osobitnú pozornosť si zasluhuje skutočnosť, že článok 25 ods. 1 druhý pododsek obsahuje tento aspekt, pretože tým, že toto ustanovenie odkazuje na pravidlá o uznávaní a o výkone nariadenia č. 44/2001, „sa vzťahuje aj na súdne rozhodnutia priamo vyplývajúce z konkurzného konania a súdne rozhodnutia s ním úzko súvisiace, aj vtedy, ak ich vynesie iný súd“. Ide o zjavný odkaz na rozsudok Gourdain, ktorým sa posiľňuje postavenie žalobkyne. ( 36 )

49.

Nariadenie č. 1346/2000 nerozlišuje medzi ustanoveniami o súdnej právomoci a ustanoveniami o uznávaní. V skutočnosti tieto ustanovenia vzájomne súvisia: rozhodnutia podliehajúce uznávaniu podľa článku 25 reflektujú taktiež oblasti, ktoré spadajú do právomoci sudcu, ktorý rozhoduje o konkurze. ( 37 )

50.

Vo svetle uvedených argumentov je možné rozpoznať vôľu Rady upraviť procesný režim konkurzných odporovacích žalôb s rozmerom Spoločenstva. Výklad nariadenia č. 1346/2000 preukazuje, že nariadenie sa o nich zmieňuje iba sčasti, a nie že ich vôbec neuvádza. Táto skutočnosť podporuje riešenie, ktoré navrhujem Súdnemu dvoru. Predtým sa však pozastavím pri úlohe, ktorú má zohrať nariadenie č. 44/2001.

51.

Na to, aby sme sa presvedčili, či článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 priznáva právomoc súdu, pred ktorým sa prejednáva konkurzné konanie, na základe vis atractiva, je potrebné overiť, či nariadenie č. 44/2001 vylučuje konkurzné odporovacie žaloby v súlade s rozsudkom Gourdain.

52.

Žalovaná uvádza, že vstup nariadenia č. 1346/2000 do platnosti predstavoval zásadnú zmenu normatívneho kontextu, ktorý zmenil rámec stanovený v už citovanom rozsudku Gourdain, keďže článok 1 ods. 2 druhý pododsek Bruselského dohovoru z roku 1968 sa vykladal extenzívne, pretože neexistovalo viac právnych predpisov Spoločenstva s následným nebezpečenstvom, že sa budú prekrývať. Rozsudok Gourdain predstavuje teda posledný článok v reťazci, ku ktorému bol pripojený jediný prívesok v podobe samostatného právneho predpisu v tejto oblasti. Žalovaná uviedla, že po prijatí nariadenia č. 1346/2000 by si potreba vyhnúť sa právnym medzerám v pravidlách o súdnej právomoci vyžadovala iné chápanie uvedeného ustanovenia, v súčasnosti článku 1 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 44/2001. Vzhľadom na to, že už existuje norma, ktorá upravuje súdnu právomoc v oblasti konkurzného konania, mala by sa vykladať reštriktívne. Táto teória by ponechala určenie medzinárodnej súdnej právomoci na samostatnom vnútroštátnom režime, t. j. na nemeckej právnej úprave.

53.

Návrh žalovanej však nie je presvedčivý, pretože by mohol byť prijatý iba vtedy, ak by článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 skutočne neuvádzal žiadne pravidlo o súdnej právomoci, pokiaľ ide o konkurzné odporovacie žaloby. V súlade s tvrdeniami českej vlády v jej písomných pripomienkach nič nenaznačuje tomu, že právna úprava Spoločenstva v oblasti konkurzného konania sa týmto aspektom nezaoberá. Síce nie v tom zmysle, ako uviedla žalovaná. Okrem toho súbežná existencia oboch nariadení posilňuje zásadu neexistencie právnych medzier, ale nie v tom zmysle, ako uvádza žalovaná. ( 38 )

54.

Koherencia právneho poriadku Spoločenstva prináša dva následky: prvým je, že keď sa všeobecná norma nezmieňuje o súdnej právomoci, či implicitne alebo výslovne odkazuje na inú normu, treba hľadať kritérium na určenie súdnej právomoci v špeciálnych normách. Druhým dôsledkom je, že vzhľadom na úplnosť európskych právnych predpisov, akýkoľvek odkaz na vnútroštátne právo je zbytočný, a to nielen z dôvodu logiky vzťahov medzi predpismi, ale aj z dôvodu účinnosti ustanovení o súdnej právomoci a uznaní európskych kolíznych noriem. ( 39 )

55.

Rozsudok Gourdain preto zostáva naďalej aktuálny a poskytuje cenné kritériá na vyriešenie prejednávaného sporu. ( 40 ) Prijatie nariadenia č. 1346/2000 neznižuje význam tohto rozsudku, ba naopak, zvyšuje možnosti jeho využitia. Keďže v práve Spoločenstva nebola stanovená jednotná odporovacia žaloba, charakter tejto žaloby a jej ďalšie súvislosti s konkurzom majú osobitný význam. ( 41 ) Posúdenie nemeckej odporovacej žaloby tak dáva k dispozícii dostatok kritérií, aby sa dalo vychádzať z rozsudku Gourdain a dalo sa zistiť, či je pravidlo na určenie súdnej právomoci obsiahnuté v tom či onom nariadení. ( 42 )

56.

V § 129 a nasl. Insolvenzordnung z roku 1994 je stanovená nemecká konkurzná odporovacia žaloba s určitými znakmi: je upravená výlučne v konkurznom práve a je možné ju podať iba v rámci konkurzu. ( 43 ) Jedine správca konkurznej podstaty je oprávnený podať túto žalobu, a to na účely ochrany záujmov všetkých veriteľov a majetku dlžníka. ( 44 ) Vzhľadom na to, že jej cieľom je ochrana majetku dlžníka, žaloba sa podáva voči dispozičným úkonom predchádzajúcim začatiu konkurzu a na tieto účely sa stanoví premlčacia lehota. ( 45 )

57.

Skutočnosť, že ide o kontradiktórne konanie a nie o kolektívne konanie, ako je to v prípade konkurzného konania, nepostačuje na konštatovanie neexistencie vzťahu medzi touto žalobou a konkurzom. ( 46 ) Všetko nasvedčuje tomu, že ide o žalobu, ktorá je úzko spätá s vyhlásením súdu o platobnej neschopnosti, o ktoré môže požiadať iba správca konkurznej podstaty a čo zároveň preukazuje nerozlučné spojenie s konkurzom.

58.

Po spoločnom výklade nariadenia č. 44/2001 a nariadenia č. 1346/2000 vo svetle rozsudku Gourdain som dospel k záveru, že konkurzná odporovacia žaloba nie je stanovená vo všeobecnej právnej úprave Spoločenstva týkajúcej sa súdnej právomoci. Z tohto dôvodu sa spojenie nachádza v ustanoveniach nariadenia č. 1346/2000, konkrétne v článku 3 ods. 1. Túto tézu taktiež podporuje séria úvah spojených s legislatívnou politikou tvoriacou základ európskeho konkurzného práva. Tomuto aspektu venujem nasledujúci odsek, ale predtým by som chcel uviesť dôležité spresnenie uvedených tvrdení.

59.

Zásah Spoločenstva v oblasti konkurzov sa zakladá na cieli efektívnosti a právnej istoty. S cieľom vyhnúť sa mylnému právnemu rámcu, ktorý by odrádzal hospodárske transakcie v Únii, nariadenie č. 1346/2000 stanovuje jasné pravidlá, ktoré zabezpečujú stabilitu a konzistenciu tak významným aspektom, akými sú súdna právomoc, rozhodné právo, uznanie a výkon rozhodnutí. V sekundárnom práve existujú ďalšie pokroky v tejto oblasti, ktoré majú rovnaký cieľ a ktoré spoločne tvoria európsky systém konkurzného práva. ( 47 ) Skrátka ide o corpus, ktorého jednoznačnou snahou je kohézia pri prijímaní právnych rozhodnutí. ( 48 )

60.

Vo štvrtom odôvodnení nariadenia č. 1346/2000 sa prejavuje táto obava z perspektívy konfliktu v tvrdení, že „na riadne fungovanie vnútorného trhu je nevyhnutné zabrániť podnetom, ktoré by zúčastnené strany viedli k tomu, aby majetok alebo súdne konania prenášali z jedného členského štátu do druhého v snahe získať výhodnejšie právne postavenie (dohadovanie o súdnej príslušnosti)“. Berúc do úvahy túto myšlienku a vychádzajúc z jednotnej koncepcie pre všetky kolektívne postupy nezávisle od územia, na ktorom bolo toto konanie začaté, si tvorcovia nariadenia zvolili univerzálny model konkurzu. ( 49 ) Výhody tohto modelu sú zrejmé, pretože poskytuje predvídateľný režim, odrádza od dohadovania o súdnej príslušnosti a znižuje procesné náklady. ( 50 ) Univerzalita má však aj nevýhody. Ako príklad môžeme uviesť situáciu, v ktorej by sa nachádzali miestni veritelia, najmä keď sú ďaleko a nemajú toľko prostriedkov ako iní veritelia na vedenie sporu v členskom štáte, v ktorom nemajú bydlisko alebo sídlo. Globálne výhody univerzálneho modelu však hovoria samy za seba, najmä keď sa sústredíme na samotnú úlohu celého konkurzu: ozdravenie podniku a zabezpečenie pohľadávky. Jasné zníženie výdavkov, ktoré vyplýva z centralizácie všetkých konaní, je rozhodujúcim dôvodom na zvolenie univerzálneho medzinárodného konkurzu, ako tomu bolo v nariadení č. 1346/2000. ( 51 )

61.

Hospodársky zmysel oddelenia konkurzných odporovacích žalôb od konania o platobnej neschopnosti vedie k určitým pochybnostiam. Podľa českej a gréckej vlády ( 52 ) by došlo k podstatnému porušeniu univerzálnej zásady, ktorú obhajuje nariadenie č. 1346/2000, pretože správca konkurznej podstaty by musel viesť spory vo viacerých členských štátoch v závislosti od kritérií medzinárodnej súdnej právomoci stanovených v iných predpisoch, akým je uvedená právna norma. Taktiež by to viedlo k rozdielom v právnych úpravách, pričom by existovali subjekty, ktoré by využívali najvhodnejšie umiestnené súdy, čo by mohlo narušiť normálny priebeh konkurzu. ( 53 ) Aj keď by to prinieslo niektoré výhody veriteľom, ktorí majú sídlo v štáte, kde správca konkurznej podstaty podal žalobu, netreba zabúdať na globálny záujem chránený konkurzom, ktorý nespočíva len v ochrane individuálnych veriteľov, ale aj v ochrane celého majetku a všetkých pasív. ( 54 )

62.

Existujú však prípady, v ktorých sa univerzálny model zdá nedostačujúci. Napríklad ide o situácie, v ktorých existuje spojenie so situáciou mimo Spoločenstva a v ktorých sa znižuje záruka toho, že rozsudok vyhlásený v členskom štáte, v ktorom bolo konkurzné konanie začaté, bude uznaný v treťom štáte, v ktorom sa nachádza majetok dlžníka. Okrem toho pri centralizácii súdnej právomoci pri konkurzných konaniach nie vždy dochádza k zníženiu nákladov, pričom existujú prípady, v ktorých by bolo východnejšie žaloby preskúmať v členskom štáte, kde sa majetok nachádza, s cieľom vyhnúť sa mrhaniu času a peňazí na konanie o uznaní a výkone.

63.

Na základe uvedených úvah je potrebné spresniť univerzálnosť nariadenia č. 1346/2000 pre konkurzné odporovacie žaloby.

64.

Predpisy Spoločenstva v oblasti platobnej neschopnosti obsahujú rôzne pravidlá o súdnej právomoci. Z ich znenia vyplýva, že pre začatie, priebeh a ukončenie konania, ako aj pre žaloby, ktoré vyplývajú priamo z konania, je stanovená výlučná súdna právomoc. Oproti tomu na predbežné opatrenia sa vzťahuje alternatívny režim súdnej právomoci.

65.

Osobitosti konkurzných odporovacích žalôb si vyžadujú, aby súdna právomoc na prejednanie týchto žalôb nebola vždy výlučná. Ako poukazujú niektorí autori, ide o relatívne výlučnú súdnu právomoc, ktorú je potrebné chápať ako privilégium správcu konkurzného konania. ( 55 ) Súhlasím s názorom tých, ktorí tvrdia, že podanie konkurznej odporovacej žaloby správcom konkurznej podstaty predstavuje výsadu v rámci konania, ktorá je v jeho rukách. Jeho úlohou je teda vykonať najvhodnejšie úkony počas konania, ako aj najvhodnejšie opatrenia na ochranu majetku dlžníka.

66.

Toto konštatovanie sa opiera o článok 18 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000, v ktorom sa stanovuje, že správca konkurznej podstaty „môže v akomkoľvek inom členskom štáte ( 56 ) prostredníctvom súdu alebo mimo súdu požadovať, aby sa z územia štátu, v ktorom sa konanie začalo, hnuteľný majetok po začatí konkurzného konania premiestnil na územie tohto iného členského štátu“. Toto ustanovenie ho následne oprávňuje, aby „[začal] aj konanie na zrušenie úkonu, ktoré je v záujme veriteľov“. ( 57 )

67.

Rovnaký postoj vyplýva z článku 25 ods. 1 druhého pododseku uvedeného nariadenia. Medzi ustanoveniami o uznaní a výkone rozhodnutí je uvedená povinnosť uznať „súdne rozhodnutia priamo vyplývajúce z konkurzného konania a súdne rozhodnutia s ním úzko súvisiace, aj vtedy, ak ich vynesie iný súd“. ( 58 ) Nariadenie teda pripúšťa, aby rozhodnutia vyhlásené v dôsledku konkurznej odporovacej žaloby boli uznané súdom, pred ktorým prebieha konkurzné konanie alebo iným súdom nezávisle od toho, či sa nachádzajú v tom istom štáte alebo v inom členskom štáte.

68.

Tato výsada správcu konkurznej podstaty je v súlade s jeho úlohami v konkurznom konaní. Článok 2 písm. b) nariadenia č. 1346/2000 ho definuje ako osobu alebo orgán, ktorého úlohou je „spravovať a likvidovať majetok, ktorého bol dlžník zbavený, alebo dohliadať na spravovanie jeho záležitostí“. Právomoci a povinnosti správcu konkurznej podstaty sú v jednotlivých členských štátoch rozdielne, ale zvyčajne sa vyznačujú tým, že správca konkurznej podstaty má monopolné postavenie, pokiaľ ide o vykonávanie podstatných opatrení v rámci konkurzného konania. Správca konkurznej podstaty je garantom majetku dlžníka, tzv. par conditio creditorum, ako aj iniciátorom vyrovnaní a reorganizačných plánov, ktoré môžu podniku pomôcť prekonať krízu. Pri podávaní žaloby na ochranu majetku dlžníka sa musí rozhodnúť medzi rôznymi súdmi v súlade so strategickými rozhodnutiami, ktoré musia prijať.

69.

Za týchto podmienok sa nazdávam, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 je ten súd členského štátu, pred ktorým prebieha konkurzné konanie, príslušný rozhodovať o konkurznej odporovacej žalobe podanej proti žalovanému so sídlom v inom členskom štáte. Vzhľadom na to, že ide o relatívne výhradnú právomoc, prináleží správcovi konkurznej podstaty zvoliť súd, ktorý je v závislosti od spojenia s napadnutým dispozičným úkonom najvhodnejší na ochranu majetku dlžníka.

70.

Vnútroštátny súd položil druhú otázku pre prípad, že Súdny dvor odpovie záporne na prvú prejudiciálnu otázku. Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem na prvú otázku, nie je potrebné pristúpiť k preskúmaniu druhej otázky.

71.

Ak sa Súdny dvor rozhodne vzdialiť sa od mojich návrhov, bolo by vhodné uplatniť zásadu neexistencie právnych medzier medzi nariadením č. 44/2001 a nariadením č. 1346/2000. V súlade s touto zásadou a z dôvodu súdržnosti právneho poriadku Spoločenstva sú v týchto nariadeniach stanovené pravidlá na určenie súdnej právomoci, ktoré sa uplatnia na konkurzné odporovacie žaloby týkajúce sa viacerých štátov Spoločenstva. Ak Súdny dvor dospeje k záveru, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa na tento druh žalôb nevzťahuje, uplatnilo by sa nariadenie č. 44/2000 a v ňom uvedené pravidlá o medzinárodnej súdnej právomoci.

72.

Takýto výsledok by nebol vyslovene žiaduci, pretože by to znamenalo, že rozsudok Gourdain sa stal po prijatí nariadenia č. 1346/2000 obsoletným. V tomto prípade by mal Súdny dvor vypracovať koherentnú a detailnú judikatúru, ktorá by predstavovala presvedčivú alternatívu k judikatúre, ktorú stanovil v uvedenej veci. ( 59 )

73.

Druhá možnosť, ktorou je ponechať stanovenie kritérií týkajúcich sa medzinárodnej súdnej právomoci na vnútroštátne kolízne normy, by bola v rozpore s potrebným účinkom, ktorý by mali obe nariadenia mať, ako som uviedol v bode 53 týchto návrhov.

74.

Vzhľadom na nepriaznivé následky, ku ktorým by viedla záporná odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, môj postoj nadobúda význam, ako keby išlo o reductio ad absurdum. O to viac zdôrazňujem argumenty, ktoré som obhajoval v súvislosti s prvou otázkou vnútroštátneho súdu.

75.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky položené Bundesgerichtshof odpovedal takto:

Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 je potrebné vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, na ktorého území sa prejednáva konkurzné konanie, má právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe podanej v súvislosti s konkurzom proti dlžníkovi, ktorý má sídlo v inom členskom štáte.