1.

House of Lords položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či súdny príkaz zakazujúci súdne konania („anti-suit injunction“), ktorý sleduje dodržanie rozhodcovských doložiek, je v rozpore s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie č. 44/2001“) ( 2 ).

2.

Súdny dvor v inom kontexte vo veci Turner ( 3 ) rozhodol, že Bruselský dohovor ( 4 ) bráni každému súdnemu príkazu, ktorým sa zakazujú súdne konania. V danej veci malo byť účastníkovi konania začatého pred vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva zakázané začať alebo pokračovať v konaní pred súdom iného zmluvného štátu. V tejto veci má však Súdny dvor rozhodnúť, či sú tieto zákazy neprípustné aj vtedy, keď sa opierajú o dôvody ochrany rozhodcovských konaní.

3.

Po prijatí rozsudku vo veci Turner sudcovia v Spojenom kráľovstve pokračujú vo vydávaní týchto súdnych príkazov, ak podľa ich názoru niektorý z účastníkov tým, že sa obrátil na súd iného členského štátu, porušil rozhodcovskú doložku, ktorá priznáva právomoc rozhodcovskému súdu so sídlom v Spojenom kráľovstve. ( 5 ) Domnievajú sa, že rozsudok Turner neprekáža tejto praxi, keďže nariadenie č. 44/2001 sa neuplatňuje na rozhodcovské konania.

4.

Všetky členské štáty Európskych spoločenstiev sú zmluvnými stranami newyorského dohovoru z 10. júna 1958 o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (ďalej len „newyorský dohovor“) ( 6 ).

5.

Článok I newyorského dohovoru v prvom odseku určuje vecnú pôsobnosť:

„Tento dohovor sa vzťahuje na uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov medzi osobami fyzickými alebo právnickými a vydaných na území iného štátu, než je štát, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon. Dohovor sa vzťahuje aj na rozhodcovské rozhodnutia, ktoré sa nepokladajú za miestne (národné) rozhodnutia v štáte, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon.

…“

6.

Článok II newyorského dohovoru stanovuje:

„1.   Každý zmluvný štát uzná písomnú dohodu, podľa ktorej sa strany zaväzujú podrobiť rozhodcovskému konaniu všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo môžu vzniknúť z určitého právneho zmluvného či mimozmluvného vzťahu týkajúceho sa veci, ktorá sa môže vybaviť v rozhodcovskom konaní.

2.   …

3.   Súd zmluvného štátu, na ktorom sa podala žaloba v záležitosti, o ktorej strany uzavreli dohodu v zmysle tohto článku, odkáže strany na rozhodcovské konanie na žiadosť jednej z nich, ledaže zistí, že spomenutá dohoda je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie“.

7.

Článok V newyorského dohovoru upravuje uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí a predovšetkým podmienky, na základe ktorých možno výnimočne odoprieť uznanie a výkon rozhodcovského rozhodnutia. Medzi týmito podmienkami sa nachádza predovšetkým nespôsobilosť niektorej zo strán rozhodcovskej doložky v zmysle zákona, ktorý sa na ňu uplatňuje, neplatnosť rozhodcovskej doložky podľa práva, ktorému strany túto dohodu podrobili, alebo podľa práva štátu, kde sa rozhodnutie vydalo, porušenie zásady kontradiktórnosti v zmysle práva štátu, kde sa rozhodcovské konanie konalo, ako aj pre prekročenie rozsahu vecnej pôsobnosti rozhodcovskej doložky. Okrem toho uznanie a výkon možno odoprieť, ak podľa práva štátu, v ktorom sa žiada o uznanie a výkon, nemôže byť predmet sporu podrobený rozhodcovskému konaniu alebo ak uznanie alebo výkon rozhodnutia odporuje právnemu poriadku tohto štátu.

8.

Odôvodnenia č. 14, 15, 16 a 25 nariadenia č. 44/2001 sú formulované takto:

…

9.

Článok 1 nariadenia upravuje rozsah jeho pôsobnosti:

„1.   Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.

2.   Nariadenie sa neuplatní na

…

…“

10.

Pokiaľ ide o určenie súdu príslušného vo veciach nárokov na náhradu škody, článok 5 nariadenia stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte

…

…“

11.

Potrebné je okrem toho uviesť ustanovenia nariadenia, ktorých cieľom je zabrániť vydaniu navzájom si odporujúcich rozhodnutí. Článok 27 nariadenia upravuje prípad litispendencie:

„Ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.“

12.

Okrem toho článok 28 nariadenia, ktorého cieľom je vyhnúť sa navzájom si odporujúcim rozhodnutiam v súvisiacich veciach, stanovuje:

„1.   Ak sa koná o súvisiacich veciach na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť konanie, ak sú veci ešte v štádiu konania na prvom stupni.

2.   Ak ide o konania na prvom stupni, súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže tiež na žiadosť jedného z účastníkov odmietnuť vykonávať svoju právomoc, ak súd, ktorý začal konať ako prvý, má právomoc rozhodovať v obidvoch veciach a ak právny poriadok jeho štátu pripúšťa zlúčenie oboch vecí.

3.   Na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné prerokovať a rozhodnúť ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach.“

13.

V anglickom práve predstavuje právny základ súdnych príkazov článok 37 ods. 1 Supreme Court Act 1981, ktorý stanovuje: „High Court je príslušný vydať súdny príkaz (predbežný alebo konečný) vo všetkých prípadoch, v ktorých to považuje za správne a vhodné“. Čo sa týka „anti-suit injunctions“ vydaných na ochranu rozhodcovských doložiek, článok 44 ods. 1 a 2 písm. e) Arbitration Act 1996 stanovuje, že vnútroštátne súdy môžu vydať rovnaké predbežné opatrenia, ako sú stanovené pre bežné súdne konania.

14.

„Anti-suit injunctions“ sú určené skutočným alebo potenciálnym účastníkom konania na súdoch v iných štátoch, ktorým bolo zakázané začať alebo pokračovať v konaní pred týmito súdmi. Ak nerešpektujú súdny príkaz, môžu byť stíhaní za urážku súdu (contempt of Court). To môže mať za následok závažné sankcie až po zadržanie alebo zhabanie majetku nachádzajúceho sa v Spojenom kráľovstve. Môže sa tiež stať, že britský súd odmietne uznať alebo vykonať rozhodnutie súdu iného štátu, ktoré bolo vydané pri porušení „anti-suit injunction“. ( 7 )

15.

V auguste 2000 plavidlo Front Comor, ktorého vlastníkom bola spoločnosť West Tankers Inc a ktoré bolo dané do nájmu spoločnosti Erg Petroli SpA, narazilo v Syrakúzach (Taliansko) do móla, ktoré vlastnila spoločnosť Erg Petroli, a spôsobilo škodu. Súčasťou nájomnej zmluvy bola rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa mal každý spor vyplývajúci zo zmluvy rozhodnúť v rozhodcovskom konaní v Londýne. Dohodnuté v nej tiež bolo uplatnenie anglického práva.

16.

Riunione Adriatica di Sicurtà SpA (od 1. októbra 2007 Allianz SpA) a Generali — Assicurazioni Generali (ďalej len spoločne „Allianz a i.“), poisťovatelia spoločnosti Erg Petroli nahradili škody vzniknuté pri zrážke až do výšky poistného krytia. Pokiaľ ide o zvyšnú časť škody, spoločnosť Erg Petroli podala návrh na začatie rozhodcovského konania v Londýne proti spoločnosti West Tankers.

17.

Dňa 30. júla 2003 Allianz a i. začali konanie proti West Tankers na súde v Syrakúzach, aby vymohli sumy, ktoré podľa poistných zmlúv zaplatili spoločnosti Erg. Otázky týkajúce sa zodpovednosti, vznesené pred talianskym súdom, sú v podstate rovnaké ako otázky v rozhodcovskom konaní. Základnou otázkou v oboch prípadoch je otázka, či West Tankers môže uplatniť doložku o vylúčení zodpovednosti za chybu v riadení plavidla, stanovenú v bode 19 nájomnej zmluvy, alebo takzvané Haagske pravidlá ( 8 ).

18.

West Tankers začala 10. septembra 2004 konanie proti Allianz a i. pred High Court v Spojenom kráľovstve, domáhajúc sa určenia, že spor, ktorý je predmetom konania v Syrakúzach, vyplýva z nájomnej zmluvy a že Allianz a i., žalobcovia na základe prechodu nároku zo zákona, sú z tohto dôvodu viazaní rozhodcovskou doložkou. West Tankers okrem toho žiadala formou predbežného opatrenia vydať súdny príkaz, ktorý by žalobcom zakázal začať iné konanie než konanie pred rozhodcovským súdom a predovšetkým pokračovať v konaní na súde v Syrakúzach.

19.

High Court vyhovel týmto návrhom a uviedol, že v zmysle judikatúry Court of Appeal ( 9 ) rozsudok Turner nebráni vydaniu tohto súdneho príkazu na účely ochrany rozhodcovských doložiek.

20.

House of Lords, ktorý rozhoduje o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, uznesením z 21. februára 2007 položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je v súlade s nariadením (ES) č. 44/2001, aby súd členského štátu vydal rozhodnutie zakazujúce osobe začať konanie alebo pokračovať v konaní v inom členskom štáte na základe toho, že takéto konanie porušuje rozhodcovskú doložku?“

21.

V konaní na Súdnom dvore predložili svoje pripomienky účastníci konania vo veci samej, vlády Francúzska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev.

22.

S odvolaním sa na rozsudok Turner sa House of Lords touto prejudiciálnou otázkou snaží zistiť, či sú „anti-suit injunctions“ v súlade s nariadením č. 44/2001 aj v prípade, keď boli vydané vo vzťahu k sporu, ktorý strany podriadili rozhodcovskému konaniu.

23.

Súdny dvor v rozsudku Turner rozhodol, že Bruselský dohovor bráni vydaniu súdnych príkazov zakazujúcich konanie na súde v inom zmluvnom štáte aj vtedy, keď účastník konania, ktorý podal návrh na začatie tohto konania, konal mala fides s cieľom narušiť už začaté konanie.

24.

Súdny dvor v odôvodnení vychádza predovšetkým zo zásady vzájomnej dôvery, ktorá je základom systému dohovoru. ( 10 ) Tento dohovor uvádza:

„Predovšetkým je potrebné uviesť, že dohovor sa zakladá na dôvere, ktorú zmluvné štáty navzájom priznávajú ich súdnym systémom a súdnym orgánom. Táto vzájomná dôvera umožnila vytvorenie systému s kogentným určením právomocí, ktorý musia dodržiavať všetky súdne orgány, na ktoré sa dohovor uplatňuje, a korelatívne vzdanie sa zo strany tých istých štátov ich vnútroštátnych ustanovení o uznaní a výkone cudzích rozhodnutí v prospech zjednodušeného mechanizmu uznania a výkonu súdnych rozhodnutí.“ ( 11 )

25.

Súdny dvor tu vychádza z rozsudku Gasser ( 12 ), v ktorom mal odpovedať na otázku, či súd, ktorý začal konať ako druhý, musí v zmysle článku 21 dohovoru (ktorý zodpovedá článku 27 nariadenia č. 44/2001) prerušiť toto konanie z dôvodu konania začatého na súde v inom zmluvnom štáte aj vtedy, keď sa domnieva, že súd, ktorý začal konať ako prvý na základe doložky o právomoci, je zjavne nepríslušný. Súdny dvor zamietol možnosť výnimky zo zásady litispendencie aj v prípade prieťahov v konaní o určení právomoci na súde, ktorý začal konať ako prvý a v prípade podania žaloby s pravdepodobne jediným cieľom spôsobiť prieťahy v konaní. Samotný súd, ktorý začal konať ako prvý, musí overiť svoju právomoc. Iba ak rozhodne, že nemá právomoc konať, bude môcť v konaní pokračovať súd, ktorý začal konať ako druhý. ( 13 )

26.

Aj v rozsudku Turner Súdny dvor rozhodol, že dohovor neumožňuje — okrem výnimiek uvedených v článku 28 prvom odseku — kontrolu právomoci jedného súdu súdom iného zmluvného štátu. ( 14 ) Zákaz začať alebo pokračovať v konaní pred súdom iného zmluvného štátu predstavuje zásah do právomoci tohto orgánu, ktorý je nezlučiteľný so systémom dohovoru a narúša jeho potrebný účinok. ( 15 ) V tomto smere je irelevantné, že zákaz smeruje voči žalovanému a nie priamo voči súdu iného štátu. ( 16 )

27.

Základnou otázkou v tomto konaní je otázka, či vyššie uvedené zásady rozsudku Turner možno uplatniť na „anti-suit injunctions“, ktoré sú zamerané na ochranu rozhodcovských doložiek.

28.

Tomuto účelu neprekáža, že rozsudok Turner bol vydaný na základe Bruselského dohovoru, zatiaľ čo na predmetnú vec sa ratione temporis uplatňuje nariadenie č. 44/2001. Nariadenie síce aktualizuje dohovor, ale zároveň musí ponechať jeho štruktúru a zásady ( 17 ) a zabezpečiť jeho kontinuitu ( 18 ). Na základe toho ostali v podstate nezmenené ustanovenia, ktoré charakterizujú právny systém a zásadu vzájomnej dôvery, na ktorej sa tento systém zakladá. ( 19 )

29.

Predovšetkým však ostalo nezmenené aj vylúčenie rozhodcovského konania z rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru alebo nariadenia. ( 20 ) Pri výklade pojmu „rozhodcovské konanie“ sa preto možno odvolať jednak na prípravné práce dohovoru, ako aj na judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa ho týka.

30.

House of Lords sa práve z dôvodu vylúčenia rozhodcovského konania z rozsahu pôsobnosti nariadenia v zmysle jeho článku 1 ods. 2 písm. d) domnieva, že judikatúra vo veci Turner sa nemôže uplatniť na prejednávanú vec. Tvrdí totiž, že Súdny dvor v tomto rozsudku výslovne spojil zásadu vzájomnej dôvery s konaniami patriacimi do rozsahu pôsobnosti dohovoru. Do rozhodcovského konania nepatrí iba samotné rozhodcovské konanie a uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, ale aj každé bežné súdne konanie, ktorého predmetom je rozhodcovské konanie. Keďže „anti-suit injunctions“ smerujú k podpore rozhodcovského konania, tie konania, ktoré vedú k ich prijatiu, sú zahrnuté pod výnimku stanovenú v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001.

31.

Pred výkladom pojmu rozhodcovské konanie uvedeného v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001 je potrebné upresniť, vo vzťahu ku ktorému konaniu treba určiť rozsah pôsobnosti tohto nariadenia.

32.

House of Lords, West Tankers a vláda Spojeného kráľovstva uprednostňujú konanie prebiehajúce v Anglicku, ktoré sa týka vydania „anti-suit injunction“. Domnievajú sa, že toto konanie nie je nezlučiteľné s nariadením, keďže patrí pod výnimku týkajúcu sa rozhodcovského konania. ( 21 ) Vnútroštátny súd naopak nepriznáva význam účinkom, ktoré majú tieto súdne príkazy na konanie pred súdom v Syrakúzach.

33.

Táto téza je prekvapujúca, keďže Súdny dvor v rozsudku Turner považoval za odporujúce Bruselskému dohovoru práve účinky, ktoré môže mať „anti-suit injunction“ na konanie na súde v inom štáte, aj za predpokladu, že súdny príkaz ako opatrenie procesnej povahy patrí len do rozsahu pôsobnosti vnútroštátneho zákona. ( 22 ) Z tohto hľadiska nie je rozhodujúce, či do rozsahu pôsobnosti nariadenia patrí konanie, ktorého výsledkom je vydanie súdneho príkazu, teda v predmetnej veci konanie pred anglickým súdom, ale to, či tam patrí konanie, proti ktorému súdny príkaz smeruje, čiže v prejednávanej veci konanie na súde v Syrakúzach.

34.

Ani v prípade porušenia zásady vzájomnej dôvery, z ktorého vychádzal Súdny dvor v rozsudku Turner, sa nevyžaduje, aby konanie týkajúce sa vydania súdneho príkazu, ako aj konanie, proti ktorému je tento súdny príkaz zameraný, patrili do rozsahu pôsobnosti nariadenia. Naopak, zásada vzájomnej dôvery môže byť porušená aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu členského štátu, ktoré nepatrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia, bráni vo výkone právomocí súdu iného členského štátu, ktoré boli tomuto súdu zverené nariadením.

35.

Verejné orgány členského štátu totiž nesmú narušiť potrebný účinok práva Spoločenstva ani výkonom právomocí, ktoré ním nie sú upravené. ( 23 ) Napríklad z ustálenej judikatúry vyplýva, že aj keď priame dane patria do právomoci členských štátov, musia ich členské štáty uplatňovať v súlade s právom Spoločenstva. ( 24 )

36.

Súdny dvor aj v súvislosti s Bruselským dohovorom v rozsudku Hagen rozhodol, že uplatnenie vnútroštátnych procesných pravidiel — išlo o podmienky prípustnosti žaloby — nemôže byť na ujmu potrebného účinku dohovoru. ( 25 ) V tomto smere je irelevantné, že vo veci Hagen bola spornou vnútroštátna právna úprava, ktorá a priori nepatrila do rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru, zatiaľ čo rozhodcovské konanie je vylúčené len z rozsahu pôsobnosti nariadenia.

37.

Je potrebné naopak stanoviť, či sa nariadenie môže uplatniť na konanie, proti ktorému súdny príkaz smeruje — v prejednávanej veci teda konanie na súde v Syrakúzach. Ak by sa naň neuplatňovalo, súdny príkaz by nemohol narušiť účinok tohto nariadenia.

38.

House of Lords, West Tankers a vláda Spojeného kráľovstva sa domnievajú, že ak sa účastníci konania zmluvne dohodli na tom, že spory vyplývajúce zo zmluvného vzťahu budú riešiť výlučne cestou rozhodcovského konania, potom celý zmluvný vzťah od začiatku nepodlieha vnútroštátnemu súdu s výnimkou súdov v mieste sídla rozhodcovského súdu. Ak by táto téza bola správna, potom „anti-suit injunction“, ktorý by zasahoval do bežného súdneho konania, nemohol byť posúdený v zmysle kritérií stanovených v nariadení.

39.

Predmetom diskusie medzi anglosaskou a kontinentálnou právnou teóriou však ostáva, či má byť výnimka týkajúca sa rozhodcovského konania chápaná v takom širokom zmysle, ako to vysvetlil profesor Dr. P. Schlosser v správe k dohovoru predloženej pri príležitosti pristúpenia Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva:

„Z diskusií o výklade príslušných ustanovení článku 1 druhého odseku bodu 4 [dohovoru] vyplynuli dve odlišné a nezlučiteľné stanoviská. Podľa prvého stanoviska, ktoré zastáva predovšetkým Spojené kráľovstvo, sa toto ustanovenie vzťahuje na všetky spory, pre ktorých riešenie bola platným spôsobom dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu, vrátane všetkých vedľajších sporov, ktoré sa týkajú dohodnutého rozhodcovského konania. Druhé stanovisko, ktoré zastávajú zakladateľské štáty EHS, považuje za súčasť rozhodcovského konania pred súdnymi orgánmi štátov len v miere, v akej sa týkajú ukončených, prebiehajúcich alebo budúcich rozhodcovských konaní.“ ( 26 )

40.

Tieto odlišné prístupy môžu mať dopad na uznanie a výkon rozsudkov, ktoré súdny orgán členského štátu vydal — podľa názoru súdu štátu, v ktorom sa rozhoduje o uznaní — pri porušení rozhodcovskej doložky. ( 27 ) Všeobecnejšie sa týkajú aj otázky, ktorá smeruje k určeniu orgánu príslušného posúdiť účinky a rozsah rozhodcovskej doložky.

41.

Podľa tézy, ktorú zastáva House of Lords, iba samotný rozhodcovský súd a súdy štátu, v ktorom má rozhodcovský súd sídlo a ktoré podporujú jeho činnosť, sú príslušné rozhodnúť o tejto otázke. Na základe toho High Court v konaní vo veci samej nielen vydal súdny príkaz, ale aj rozhodol, že spor vyplýva z nájomnej zmluvy. Okrem toho rozhodol, že poisťovatelia, ktorí ako takí nie sú zmluvnými stranami, ale uplatňujú si práva vyplývajúce zo zmluvy, ktoré nadobudli na základe ich regresného prevzatia, sú viazaní rozhodcovskou doložkou.

42.

Z prístupu, ktorý odporuje kontinentálnej právnej teórii, naopak vyplýva, že žaloba o náhradu škodu v zásade patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 a že súd v Syrakúzach — s výnimkou rozhodcovského konania — je príslušný ako súd miesta, kde došlo k skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody v zmysle článku 5 odseku 3 tohto nariadenia. Pokiaľ žalovaný v tomto konaní oprávnene namietne, že vec patrí do rozhodcovského konania, súd bude v podstate povinný postúpiť vec rozhodcovskému súdu v zmysle článku II ods. 3 newyorského dohovoru.

43.

Základný rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi spočíva teda v skutočnosti, že námietka o právomoci rozhodcovského súdu je v prvom prípade chápaná v širokom zmysle: stačí, aby bola potvrdená existencia rozhodcovskej doložky, a oba spory vyplývajúce z právneho vzťahu patria do výlučnej právomoci rozhodcovského súdu nezávisle na predmete sporu. Iba rozhodcovský súd a súdy v mieste jeho sídla sú oprávnené preskúmať túto právomoc.

44.

Druhý názor naopak vychádza predovšetkým z predmetu sporu. Ak predmet sporu patrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, potom súd, ktorý má na jeho základe právomoc, je oprávnený posúdiť uplatniteľnosť výnimky stanovenej v článku 1 ods. 2 písm. d) a môže postúpiť vec rozhodcovskému súdu alebo sám rozhodnúť podľa výsledku tohto posúdenia o účinnosti a uplatniteľnosti rozhodcovskej doložky.

45.

Znenie článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 44/2001 neumožňuje priamo určiť, ktorý z dvoch výkladov by sa mal uprednostniť. Z použitia pojmu rozhodcovské konanie však možno vyvodiť, že tento pojem sa nevzťahuje iba na samotné rozhodcovské konanie, ale že aj bežné s ním spojené súdne konania môžu byť vylúčené z rozsahu pôsobnosti nariadenia.

46.

To je potvrdené preskúmaním materiálov týkajúcich sa predchádzajúceho ustanovenia Bruselského dohovoru. Správy Jenard ( 28 ) a Evrigenis/Kerameus ( 29 ) vysvetľujú dôvody, na základe ktorých bolo rozhodcovské konanie vylúčené z rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru napriek tomu, že článok 220 Zmluvy EHS (teraz článok 65 písm. a) druhá zarážka ES) sa zmieňuje o rozhodcovskom konaní. Podľa týchto správ bola výnimka týkajúca sa rozhodcovského konania začlenená do Bruselského dohovoru (článok 1 ods. 2 bod 4) ako garancia dodržiavania medzinárodných dohôd, ktoré už existovali v danej oblasti, a predovšetkým do newyorského dohovoru.

47.

Newyorský dohovor obsahuje ustanovenia, ktoré musia byť dodržiavané nie samotnými rozhodcovskými súdmi, ale súdmi dotknutých štátov, ako napríklad ustanovenia, ktoré sa týkajú odkázania účastníkov konania na rozhodcovský súd alebo uznania a výkonu rozhodcovských rozhodnutí súdmi zmluvného štátu. Ako tiež vyplýva z jeho znenia, zmluvné strany Bruselského dohovoru chceli vylúčiť nielen rozhodcovské konania ako také, ale matériu rozhodcovského konania ako celku vrátane konaní spojených s rozhodcovským konaním, ktoré boli začaté pred vnútroštátnymi súdmi. ( 30 )

48.

V správe Schlosser ( 31 ) sa uvádzajú tieto príklady: konania o určení a zosadení rozhodcov, o určení miesta rozhodcovského konania alebo o predĺžení lehôt stanovených na vydanie rozhodcovského rozhodnutia. Do rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru nepatrí ani rozhodnutie súdu o účinnosti a neúčinnosti rozhodcovskej doložky alebo rozhodnutie, ktoré vyzýva strany, aby nepokračovali v rozhodcovskom konaní z dôvodu neplatnosti tejto dohody. Okrem toho sa Bruselský dohovor neuplatňuje na konania a rozhodnutia týkajúce sa žalôb o neplatnosť, zmeny, uznania a výkonu rozhodcovských rozhodnutí. ( 32 )

49.

Na ohraničenie týchto konaní, ktorých predmetom je rozhodcovské konanie, Evrigenis a Karameus ( 33 ) vo svojej správe uvádzajú:

„Naopak, je potrebné sa domnievať, že dohovor umožňuje incidenčne preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorej jedna strana namieta absenciu právomoci súdu, pred ktorým je v zmysle dohovoru žalovanou stranou.“

50.

Súdny dvor sa v rozsudku Rich ( 34 ) zaoberal oddelením predmetu konania od predbežných otázok:

„Na rozhodnutie, či určitý spor patrí do rozsahu pôsobnosti dohovoru, je potrebné vziať do úvahy iba predmet tohto sporu. Ak je určitý spor na základe svojho predmetu, akým je napríklad určenie rozhodcu, vylúčený z rozsahu pôsobnosti dohovoru, existencia predbežnej otázky, o ktorej má súd rozhodnúť pre vyriešenie tohto sporu, nemôže nezávisle od znenia tejto otázky odôvodniť uplatnenie dohovoru.“

51.

Žalovaný v predmetnej veci tvrdil, že predbežná otázka týkajúca sa existencie platnej rozhodcovskej doložky mala rozhodujúci význam. Podľa názoru Súdneho dvora by však odporovalo zásade právnej istoty, ak by uplatniteľnosť ustanovenia o vylúčení rozhodcovského konania závisela od existencie alebo neexistencie predbežnej otázky, ktorá môže byť kedykoľvek vznesená účastníkmi konania. ( 35 )

52.

Ako Súdny dvor potvrdil v rozsudku Van Uden, na posúdenie toho, či určité konanie patrí do rozsahu pôsobnosti dohovoru, alebo nariadenia č. 44/2001, je potrebné preskúmať predmet sporu. ( 36 )

53.

Allianz a i. v spore pred súdom v Syrakúzach uplatňujú právo na náhradu škody, ktorú utrpela nimi poistená spoločnosť Erg Petroli následkom nárazu Front Comor do prístavného móla. Predmetom teda nie je rozhodcovské konanie, ale žaloba o náhradu škody zo zodpovednosti za protiprávne konanie (a možno aj zmluvnej zodpovednosti), ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 44/2001.

54.

Existencia a uplatniteľnosť rozhodcovskej doložky predstavujú iba predbežnú otázku, ktorú súd rozhodujúci vo veci bude musieť posúdiť pri všeobecnom preskúmaní svojej právomoci. Aj keby sme túto otázku chceli zaradiť do rozhodcovského konania ( 37 ), svojím charakterom predbežnej otázky by nemohla zmeniť kvalifikáciu konania, ktorého predmet patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia. ( 38 ) Nie je potrebné rozhodnúť o tom, ako sa má posúdiť konanie, ktorého predmetom sú tieto otázky. ( 39 )

55.

Napokon skutočnosť, že samotný súd príslušný podľa predmetu konania v zmysle nariadenia č. 44/2001 posúdi predbežnú otázku o existencii a rozsahu rozhodcovskej doložky, je v súlade s newyorským dohovorom. Článok II ods. 3 newyorského dohovoru totiž ukladá súdom zmluvného štátu povinnosť odkázať strany na rozhodcovské konanie za troch podmienok:

56.

Podľa newyorského dohovoru každý súd, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania, je príslušný posúdiť, či došlo k splneniu týchto troch podmienok pred postúpením veci rozhodcovskému orgánu. Zo znenia dohovoru nevyplýva, že táto právomoc patrí výlučne rozhodcovskému súdu alebo vnútroštátnym súdom v mieste sídla tohto súdu. Keďže zmyslom vylúčenia rozhodcovského konania z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 je nezasiahnuť do uplatnenia newyorského dohovoru, nie je potrebné, aby obmedzenie rozsahu pôsobnosti nariadenia šlo nad rámec toho, čo stanovuje samotný dohovor.

57.

Súdny dvor v rozsudku Gasser rozhodol, že súd, ktorý začal konať ako druhý, nemôže predpokladať výsledok overenia právomoci, ktoré vykonal súd, ktorý v tej istej veci začal konať ako prvý, ani v prípade existencie dohody priznávajúcej právomoc súdu, ktorý začal konať ako druhý. ( 40 ) Ako správne uvádza Komisia, z toho je možné vyvodiť všeobecnú zásadu, podľa ktorej je každý súd v zásade oprávnený preskúmať vlastnú právomoc (právomoc v oblasti právomoci). Dohoda strán v odlišnom zmysle — v danej veci dohoda o voľbe právomoci a v prejednávanej veci rozhodcovská doložka — nemôže súd rozhodujúci vo veci zbaviť tejto právomoci.

58.

Táto právomoc zahŕňa právo preskúmať, keďže ide o predbežnú otázku, platnosť a rozsah predmetnej dohody. Ak by súd nemohol preskúmať tieto predbežné otázky, strany by sa mohli vyhnúť konaniu jednoduchým tvrdením o existencii rozhodcovskej doložky. Zároveň žalobca, ktorý podal na súd návrh na začatie konania v domnienke, že dohoda je neplatná alebo neuplatniteľná, by bol zbavený možnosti obrátiť sa na vnútroštátny súd. To by bolo v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany, ktorá podľa ustálenej judikatúry patrí medzi všeobecné zásady právneho poriadku Spoločenstva a základných práv chránených Spoločenstvom. ( 41 )

59.

Z rozsudku Van Uden nevyplývajú odlišné závery. Súdny dvor mal v tomto konaní rozhodnúť o právomoci na vydanie predbežných opatrení v spore, ktorý bol postúpený na prejednanie v rozhodcovskom konaní. Súdny dvor v tomto kontexte rozhodol, že ak strany platným spôsobom vymanili spor vyplývajúci zo zmluvného vzťahu z právomoci vnútroštátnych súdov a pridelili ho rozhodcovskému súdu, potom v zmysle Bruselského dohovoru vnútroštátny súd nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej. ( 42 )

60.

Táto úvaha je určite správna. Podstata výlučnej právomoci rozhodcovských súdov však predpokladá práve existenciu platnej rozhodcovskej doložky vzťahujúcej sa na predmet sporu. Z rozsudku Van Uden nevyplýva, že vnútroštátnym súdom bolo odňaté preskúmanie príslušných predbežných otázok.

61.

Nevyplýva z neho ani dôvod, pre ktorý by toto preskúmanie malo byť zverené výlučne rozhodcovskému súdu, lebo aj jeho právomoc, tak ako právomoc vnútroštátneho súdu v inom členskom štáte, závisí od platnosti a rozsahu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že ako právo uplatniteľné na zmluvu bolo zvolené právo miesta rozhodcovského súdu, by nemohla zveriť rozhodcovskému súdu žiadne výlučné právo na preskúmanie rozhodcovskej doložky. Súd iného členského štátu — v predmetnej veci súd v Syrakúzach — totiž v zásade môže uplatniť cudzie právo, čo napokon v oblasti medzinárodného súkromného práva nie je nič nezvyčajné.

62.

Na záver je potrebné uviesť, že samotná skutočnosť, že účastníci konania uzavreli rozhodcovskú doložku, nepostačuje na to, aby sa právny vzťah nachádzal mimo rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 44/2001. Naopak, toto nariadenie sa uplatní, pokiaľ predmet konania patrí do jeho pôsobnosti. A to nezávisle od predbežnej otázky, o ktorej má rozhodnúť súd, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania, či má právomoc konať z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky a či má vec postúpiť rozhodcovskému súdu v zmysle newyorského dohovoru. Súdny príkaz, ktorý za týchto podmienok zakazuje účastníkovi začať konanie alebo pokračovať v konaní na súde v inom členskom štáte, predstavuje zásah do konania, ktoré patrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia.

63.

House of Lords sa domnieva, že je to predovšetkým praktickosť rozhodcovského konania ako metódy riešenia obchodných sporov, ktorá vedie k tomu, že anglickí sudcovia môžu vydávať súdne príkazy na podporu rozhodcovského konania.

64.

Vnútroštátny súd sa v tomto smere domnieva, že vnútroštátne súdy majú povinnosť rešpektovať autonómne rozhodnutie strán riešiť ich spory pred súkromným rozhodcovským orgánom, vyhnúc sa tak dlhým lehotám konania pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa názoru House of Lords strany pri výbere miesta rozhodcovského konania berú do úvahy to, či miestne súdy disponujú účinnými procesnými prostriedkami na podporu rozhodcovského konania. Ostatné členské štáty môžu dať vlastným súdom k dispozícii podobné prostriedky, zvyšujúc tým ich atraktívnosť ako miesta rozhodcovského konania.

65.

House of Lords nakoniec uvádza konkurenčné nevýhody, ktorým by bol vystavený Londýn vo vzťahu k iným centrám medzinárodných rozhodcovských konaní ako New York, Bermudy a Singapur, pokiaľ by anglické súdy, odlišne od súdov z týchto miest, nemohli vydávať „anti-suit injunctions“.

66.

Na prvom mieste je potrebné zdôrazniť, že čisto ekonomické dôvody nemôžu odôvodniť porušenie práva Spoločenstva. ( 43 ) Naopak, pri výklade nariadenia sa môžu zohľadniť požiadavky ochrany zásady autonómie strán, ako to zdôraznil Súdny dvor v súvislosti s dohodami o voľbe právomoci ( 44 ) a ako v tomto kontexte zdôrazňuje aj odôvodnenie č. 14 nariadenia. Aj keď rozhodcovské konanie nepatrí — na rozdiel od dohôd o voľbe právomoci — do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, z prípravných prác tohto nariadenia sa dá vyvodiť, že toto nariadenie nesmie zasiahnuť do uplatnenia medzinárodných pravidiel týkajúcich sa rozhodcovského konania. ( 45 )

67.

Výklad, ktorý tu navrhujem, však rešpektuje zásadu autonómie strán a nespochybňuje účinnosť rozhodcovského konania. Konanie bude môcť prebiehať pred vnútroštátnym súdom mimo miesta rozhodcovského konania len vtedy, ak sa strany nezhodnú v otázke platnosti rozhodcovskej doložky a jej uplatniteľnosti na spor. Práve v tejto situácii nie je jasné, či existuje zhodná vôľa riešiť konkrétny spor v rozhodcovskom konaní.

68.

Ak by z preskúmania vykonaného vnútroštátnym súdom vyplynula platnosť rozhodcovskej doložky a jej uplatniteľnosť na spor, v zmysle newyorského dohovoru vzniká povinnosť rozhodnúť spor v rozhodcovskom konaní. Nehrozí tu teda, že by došlo k vylúčeniu rozhodcovského konania. Samozrejme, podanie návrhu na začatie konania na vnútroštátnom súde predstavuje dodatočnú procesnú etapu. Z uvedených dôvodov však platí, že ak sa jedna zo strán necíti byť viazaná rozhodcovskou doložkou, nemôže jej byť zabránené podať návrh na začatie konania na súdy príslušné v zmysle nariadenia č. 44/2001.

69.

Ak by súdny príkaz zakázal začať konanie na eventuálne príslušných vnútroštátnych súdoch, vzniklo by okrem iného riziko, že tieto súdy neskôr odmietnu uznať a vykonať rozhodcovské rozhodnutie s odvolaním sa na článok V newyorského dohovoru. Súdny príkaz teda môže mať neuspokojivé výsledky aj z hľadiska hospodárnosti konania.

70.

Je pravda, že možno dospieť k rozdielnym rozhodnutiam o rozsahu rozhodcovskej doložky zo strany rozhodcovského orgánu a vnútroštátnych súdov toho istého štátu na jednej strane a súdov iného členského štátu príslušných podľa predmetu konania v zmysle nariadenia na strane druhej. Ako zdôraznil House of Lords, ak sa obe strany vyhlásia za príslušné konať, môže dôjsť k vydaniu rozdielnych rozhodnutí vo veci samej.

71.

V rámci rozsahu pôsobnosti nariadenia sa v najvyššej možnej miere treba vyhnúť nezlučiteľným rozhodnutiam prijatým v odlišných členských štátoch. Ako zdôraznila najmä francúzska vláda, v prípade sporu o právomoc medzi vnútroštátnymi súdmi dvoch členských štátov články 27 a 28 nariadenia č. 44/2001 stanovujú určitú formu spolupráce. Keďže však rozhodcovské konanie nepatrí do rozsahu pôsobnosti nariadenia, v súčasnosti neexistuje mechanizmus zosúladenia právomoci rozhodcovských orgánov s právomocou vnútroštátnych súdov.

72.

Jednostranný súdny príkaz však nemôže predstavovať vhodný prostriedok nápravy tejto situácie. Predovšetkým, ak by ostatné členské štáty sledovali anglický model a tiež vydávali „anti-suit injunctions“, následkom by bolo vydávanie vzájomných zákazov. V konečnom dôsledku by sa sledovalo rozhodnutie súdneho orgánu, ktorý by ukladal najvyššie sankcie za nedodržanie súdneho príkazu.

73.

Namiesto podobných donucovacích prostriedkov je potrebné vyriešiť tento problém právnym prostriedkom. Riešenie by mohlo priniesť iba zaradenie rozhodcovského konania do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001. Medzitým treba vziať do úvahy možnosť rozdielnych rozhodnutí. Je však ešte potrebné zdôrazniť, že tieto prípady sú výnimočné. Ak je rozhodcovská doložka formulovaná jasne a ak neexistujú pochybnosti o jej platnosti, nie je dôvod, aby vnútroštátne súdy bránili v začatí konania pred rozhodcovským orgánom, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania v súlade s newyorským dohovorom.

74.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku položenú zo strany House of Lords takto:

Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach bráni tomu, aby súd členského štátu vydal rozhodnutie zakazujúce osobe začať konanie alebo pokračovať v konaní na súde v inom členskom štáte na základe toho, že podľa názoru tohto súdu dané konanie porušuje rozhodcovskú doložku.