NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

M. POIARES MADURO

prednesené 21. novembra 2007 (1)

Vec C‑412/06

Annelore Hamilton

proti

Volksbank Filder eG

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko)]

„Ochrana spotrebiteľa – Zmluvy uzatvárané mimo prevádzkových priestorov – Zmluva o pôžičke na účely financovania nadobudnutia podielových listov fondu nehnuteľností – Podmienky odstúpenia od zmluvy“





1.        Prejednávaným návrhom na začatie prejudiciálneho konania bol Súdny dvor vyzvaný, aby rozhodol, či vnútroštátna právna úprava môže, s ohľadom na smernicu Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov(2), časovo obmedziť uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy v prípade spotrebiteľa, ktorý uzavrel zmluvu v rámci podomového predaja, napriek tomu, že bol o tomto práve nesprávne informovaný.

I –    Spor vo veci samej, právny rámec a prejudiciálne otázky

2.        Pani Hamilton, žalobkyňa vo veci samej, uzavrela v roku 1992 so zástupcom Volksbank Filder eG vo svojej domácnosti zmluvu o pôžičke na účely financovania nadobudnutia podielových listov fondu nehnuteľností.

3.        V roku 1998 pani Hamilton konštatovala výrazné zníženie mesačných výnosov fondu, ktoré mali kryť podstatnú časť úrokov pôžičky. Rozhodla sa prejsť na nový splátkový kalendár svojho dlhu tým, že uzatvorila stavebné sporenie a čerpala preklenovaciu pôžičku tak, že koncom apríla 1998 pôžičku v plnom rozsahu Volksbank Filder eG splatila, a preto jej Volksbank Filder eG zabezpečenia pôvodnej pôžičky vrátila.

4.        Hoci podľa článku 7 ods. 2 tretej vety zákona o spotrebnom úvere (Verbraucherkreditgesetz) bola žalobkyňa vo veci samej informovaná o svojom práve na odstúpenie od zmluvy, táto informácia sa ukázala ako nesprávna, pretože sa netýkala podmienok práva na odstúpenie od zmluvy v rámci podomového predaja.

5.        Je potrebné spresniť, že podľa nemeckého práva je poskytnutie nesprávnej informácie o práve na odstúpenie od zmluvy považované za chýbajúcu informáciu. V takej situácii ustanovenie § 2 ods. 1 štvrtej vety zákona o odstúpení od zmlúv uzatvorených pri podomovom obchode a podobných transakciách (Gesetz über den Widerruf von Haustürgeschäften und ähnlichen Geschäften, ďalej len „HWiG“)(3) stanovuje:

„V prípade, že informácia nebola poskytnutá, zaniká právo zákazníka na odstúpenie od zmluvy až po uplynutí jedného mesiaca od úplného splnenia záväzkov oboma stranami.“

6.        Pani Hamilton však odstúpila od pôvodnej zmluvy o pôžičke až 16. mája 2002, a to niekoľko rokov po splnení záväzkov oboma zmluvnými stranami, hoci § 2 ods. 1 štvrtá veta HWiG obmedzuje túto možnosť na jeden mesiac od úplného splnenia zmluvy.

7.        Vnútroštátny súd si však kladie otázku zlučiteľnosti § 2 ods. 1 štvrtej vety HWiG so smernicou 85/577.

8.        Článok 4 uvedenej smernice stanovuje:

„V prípade transakcie v pôsobnosti článku 1, predajca môže byť požiadaný podať spotrebiteľom písomné upozornenie [V prípade transakcií podľa článku 1 je predajca povinný písomne informovať spotrebiteľa – neoficiálny preklad] o ich práve na zrušenie [o jeho práve na odstúpenie od – neoficiálny preklad] zmluvy v dobe uvedenej v článku 5 spolu s menom a adresou osoby, u ktorej sa toto právo môže uplatniť. Takéto upozornenie [Táto informácia – neoficiálny preklad] musí byť datované [datovaná – neoficiálny preklad] a obsahovať údaje umožňujúce identifikáciu zmluvy.

Členské štáty povinne zaistia, aby ich národné zákonodarstvo [vnútroštátna právna úprava – neoficiálny preklad] stanovovalo opatrenia vhodnej ochrany spotrebiteľa v prípadoch, v ktorých sa informácie uvádzané v tomto článku neposkytujú [stanovovala vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa, ak nebola poskytnutá informácia uvedená v tomto článku – neoficiálny preklad].“

9.        Podľa článku 5 smernice 85/577:

„1.      Spotrebiteľ má právo vypovedať vplyvy svojho konania [odstúpiť od svojho záväzku – neoficiálny preklad] zaslaním upozornenia [oznámenia – neoficiálny preklad] v dobe nie kratšej ako sedem dní od získania upozornenia [informácie – neoficiálny preklad] spotrebiteľom uvedeným [uvedenej – neoficiálny preklad] v článku 4 v súlade s postupom popísaným národnými právnymi predpismi [stanoveným vnútroštátnou právnou úpravou – neoficiálny preklad]. Musí byť postačujúce, aby bolo upozornenie odoslané pred koncom takejto doby [Pokiaľ ide o zachovanie tejto lehoty, stačí, aby bolo oznámenie odoslané pred jej uplynutím – neoficiálny preklad].

2.      Podanie upozornenia [oznámenia – neoficiálny preklad] má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých záväzkov zrušenej zmluvy.“

10.      Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť o výklade článku 4 tretieho odseku a článku 5 ods. 1 smernice 85/577 v rozsudku Heininger(4). V tejto veci nebola žalobkyni poskytnutá žiadna informácia týkajúca sa jej práva na odstúpenie. Nemecká právna úprava však za týchto podmienok stanovovala obmedzenie lehoty na uplatnenie tohto práva na jeden rok. Súdny dvor rozhodol, že:

„45.      Treba… zdôrazniť, že smernica o podomovom predaji výslovne stanovuje, že minimálna lehota siedmich dní na odstúpenie spotrebiteľa od zmluvy má byť počítaná od ‚získania upozornenia [informácie – neoficiálny preklad] spotrebiteľom‘ o jeho práve na odstúpenie a že obchodník má povinnosť túto informáciu poskytnúť. Tieto ustanovenia je možné vysvetliť skutočnosťou, že pokiaľ spotrebiteľ nevie o existencii práva na odstúpenie, nemôže toto právo vykonať.

46.      Vzhľadom na znenie a účel článku 5 smernice o podomovom predaji nemožno článok 4 tretí odsek tejto smernice vykladať tak, že umožňuje, aby vnútroštátny zákonodarca stanovil, že právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy treba v každom prípade uplatniť v lehote jedného roku, aj keď predajca spotrebiteľa o existencii tohto práva neinformoval.

47.      Napokon, pokiaľ ide o argument, podľa ktorého je nevyhnutné obmedziť lehotu na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy z dôvodu právnej istoty, treba uviesť, že na tieto dôvody sa nemožno odvolávať, pretože predpokladajú obmedzenie práv výslovne priznaných spotrebiteľovi smernicou o podomovom predaji na účely jeho ochrany pred rizikami súvisiacimi s tým, že úverové inštitúcie sa rozhodli uzatvárať zmluvy o hypotekárnych úveroch mimo prevádzkových priestorov…“

11.      Práve na základe toho, že sa pani Hamilton o rozsudku Heininger, už citovanom, dozvedela, odstúpila 16. mája 2002 od pôvodnej zmluvy o pôžičke. Dňa 27. decembra 2004 potom podala žalobu na zaplatenie úrokov a splátok istiny uhradených podľa zmluvy o pôžičke, ako aj o náhradu škody z dôvodu úrokov zaplatených stavebnej sporiteľni.

12.      Vnútroštátny súd si však kladie otázku presného dosahu rozsudku Heininger, už citovaného, lebo nemôže z tejto veci jasne odvodiť, že smernica 85/577 v každom prípade zakazuje vnútroštátnemu zákonodarcovi obmedziť právo na odstúpenie od zmluvy.

13.      Rozhodnutím z 2. októbra 2006 rozhodol Oberlandesgericht Stuttgart prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 4 prvý odsek a článok 5 ods. 1 smernice 85/577/EHS vykladať tak, že vnútroštátnemu zákonodarcovi nič nebráni v tom, aby napriek nesprávnemu informovaniu spotrebiteľa časovo obmedzil právo na odstúpenie od zmluvy priznané článkom 5 tejto smernice tým spôsobom, že toto právo zanikne po uplynutí jedného mesiaca od úplného poskytnutia zmluvných plnení oboma zmluvnými stranami?

V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku:

2.      Má sa smernica 85/577/EHS vykladať tak, že právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy – najmä po splnení zmluvy – nemôže zaniknúť, ak spotrebiteľ nedostal informáciu podľa článku 4 prvého odseku tejto smernice?“

II – Posúdenie

14.      Článok 4 smernice 85/577 zakotvuje zásadu, že „,predajca môže byť požiadaný podať spotrebiteľom písomné upozornenie [predajca je povinný písomne informovať spotrebiteľa – neoficiálny preklad] o ich práve na zrušenie [o jeho práve na odstúpenie od – neoficiálny preklad] zmluvy v dobe uvedenej v článku 5“.

15.      Táto zásada má v súlade s cieľom stanoveným smernicou 85/577 zaistiť ochranu spotrebiteľa v rámci zmlúv uzatvorených formou podomového predaja. Podľa tohto prístupu je právo na odstúpenie od zmluvy chápané ako rozšírenie spotrebiteľovho práva na informácie.

16.      Okrem toho v prípade, že spotrebiteľ nebol primerane informovaný, smernica 85/577 ukladá vnútroštátnemu zákonodarcovi, aby prijal „vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa“.(5)

17.      Súdny dvor však spresnil, že pokiaľ spotrebiteľ nebol informovaný o existencii svojho práva na odstúpenie od zmluvy, nemožno sa odvolávať na dôvody právnej istoty s cieľom odôvodniť obmedzenie práv výslovne priznaných spotrebiteľovi smernicou 85/577 na účely jeho ochrany pred rizikami súvisiacimi s tým, že zmluva bola uzavretá formou podomového predaja.(6)

18.      V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa smernice 85/577 je poskytnutie nesprávnej informácie považované za chýbajúcu informáciu.

19.      Na podporu tohto výkladu článok 4 tretí odsek uvedenej smernice stanovuje, že „členské štáty povinne zaistia, aby ich národné zákonodarstvo [vnútroštátna právna úprava – neoficiálny preklad] stanovovalo opatrenia vhodnej ochrany spotrebiteľa v prípadoch, v ktorých sa informácie uvádzané v tomto článku neposkytujú [stanovovala vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa, ak nebola poskytnutá informácia uvedená v tomto článkuneoficiálny preklad]“.(7) Z toho vyplýva, že pokiaľ informácia nespĺňa požiadavky stanovené v článku 4 ods. 1 smernice 85/577, informáciu nemožno považovať za platnú a členským štátom teda následne prináleží určiť vhodné opatrenia na zaistenie ochrany spotrebiteľa rovnakým spôsobom, ako keby informácia o práve na odstúpenie od zmluvy uvedená nebola. Neexistuje totiž žiaden dôvod na rozlišovanie medzi chýbajúcou informáciou a nesprávnou informáciou, lebo obe tieto situácie vedú k tomu, že spotrebiteľ je rovnakým spôsobom uvedený do omylu o jeho práve na odstúpenie od zmluvy.

20.      Situácia v tejto veci však nie je vo všetkých ohľadoch zhodná so situáciou, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Heininger. V skutočnosti vyžaduje zjemnenie jeho riešenia.

21.      Zo skutkových okolností predložených Súdnemu dvoru a potvrdených na pojednávaní totiž vyplýva, že pani Hamilton sa dozvedela o svojom práve na odstúpenie od zmluvy po vyhlásení uvedeného rozsudku Heininger a že práve na tomto základe sa o niekoľko mesiacov rozhodla odstúpiť od pôvodnej zmluvy o pôžičke.

22.      Táto situácia vedie k otázke, či je potrebné ponechať, nezávisle od akéhokoľvek časového obmedzenia, naďalej existovať právo na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ je možné preukázať, že spotrebiteľ vedel alebo mohol vedieť o svojom práve, hoci ho predajca, s ktorým má zmluvný vzťah, neinformoval.

23.      Nejde o spochybnenie riešenia, podľa ktorého v prípade neexistencie informácie o odstúpení môže byť toto právo uplatnené kedykoľvek, avšak o preskúmanie, či nie je dôvodné domnievať sa, že v rozsahu, v akom sa držiteľ tohto práva o ňom mohol dozvedieť, sú členské štáty oprávnené v rámci miery voľnej úvahy, ktorá je im priznaná článkom 4 tretím odsekom smernice 85/577, stanoviť lehotu, počas ktorej je možné odstúpenie platne využiť.

24.      Existuje niekoľko argumentov v prospech tohto riešenia. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že časové obmedzenie uplatnenia tohto práva, častejšie označované ako „premlčanie“, predstavuje všeobecnú zásadu, ktorá je spoločná právnym poriadkom jednotlivých členských štátov.(8) Táto zásada azda bude v budúcnosti zakotvená aj na úrovni Spoločenstva v súvislosti so zavedením spoločného referenčného rámca v oblasti európskeho zmluvného práva.(9) Existencia všeobecnej zásady premlčania by teda mala byť uznaná a členským štátom by mala byť súčasne ponechaná miera voľnej úvahy potrebná na jej uplatnenie v ich právnych poriadkoch.

25.      Hoci je premlčanie odôvodnené dôvodmi právnej istoty(10), tieto dôvody nemôžu mať podľa judikatúry Heininger prednosť pred povinnosťou informovať spotrebiteľa(11). Pokiaľ totiž spotrebiteľ nebol informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy, nemôže poznať plnosť svojho práva. Z toho vyplýva, že premlčanie práva nemožno namietať proti spotrebiteľovi, pokiaľ nebol poučený. Ochrana tohto práva je uznaná v uvedenom rozsudku Heininger ako základná, s cieľom zaručiť informovanie spotrebiteľa o jeho právach vyplývajúcich zo smernice 85/577, takže informovanie spotrebiteľa predstavuje základnú záruku potrebného účinku smernice 85/577. Prijať časové obmedzenie práva spotrebiteľa aj napriek tomu, že táto podmienka nie je splnená, by znamenalo, že nebude zaistená ochrana uvedeného spotrebiteľa, ale ochrana dodávateľa, čo predstavuje situáciu, ktorá je v priamom rozpore s cieľom sledovaným smernicou 85/577.

26.      Keďže je však možné dokázať, že spotrebiteľ, ktorý podľa judikatúry Súdneho dvora musí „byť aspoň do určitej miery pozorný a obozretný“(12), mohol vedieť alebo vedel o svojom práve na odstúpenie od zmluvy, zdá sa časové obmedzenie tohto práva na odstúpenie od zmluvy odôvodnené, hoci predajca spotrebiteľa neinformoval.

27.      Pokiaľ je preukázané, že uvedená informácia bola dotknutej osobe oznámená, cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný smernicou 85/577 je v plnom rozsahu zabezpečený. Toto riešenie nevedie k tomu, že by spotrebiteľ bol zbavený svojho práva na odstúpenie od zmluvy, ale len k časovému obmedzeniu jeho uplatnenia, pokiaľ aj napriek tomu, že spotrebiteľ vedel alebo mohol vedieť o svojom práve, toto právo počas určitej lehoty nevyužil. Za týchto podmienok stabilita právnych vzťahov a aj poctivosť obchodných transakcií vyžadujú, aby bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi ochranou spotrebiteľa, zabezpečenou jeho informovaním o existencii práva na odstúpenie od zmluvy, a zásadou stability právnych vzťahov, ktorá vyžaduje, aby vtedy, keď je preukázané, že spotrebiteľ vedel alebo mohol vedieť o existencii svojho práva, nebolo možné po určitom čase od okamihu získania požadovanej informácie zmluvu spochybniť.

28.      Smernica 85/577 nevyžaduje širšiu ochranu spočívajúcu v tom, že by bol výber vhodného okamihu na spochybnenie jeho zmluvného vzťahu neprimeraným spôsobom ponechaný na spotrebiteľovej voľnej úvahe. Neexistencia akéhokoľvek časového obmedzenia práva na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ spotrebiteľ o svojom práve vedel, prekračuje podľa môjho názoru cieľ ochrany sledovaný smernicou. Ochrana spotrebiteľa nevylučuje obmedzenie jeho práva na odstúpenie od zmluvy, pretože článok 5 ods. 1 túto možnosť výslovne stanovuje, ak bola informácia vyžadovaná smernicou zabezpečená podľa podmienok stanovených týmto textom. Preto aj keď spotrebiteľ získa predmetnú informáciu oneskorene a iným spôsobom, než ako je stanovené v smernici, cieľ ochrany spotrebiteľa v rámci zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov nie je týmito okolnosťami dotknutý.

29.      Okrem toho smernice 94/47/ES(13) a 97/7/ES(14) týkajúce sa zmlúv „na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností“ a zmlúv uzatvorených na diaľku výslovne stanovujú lehotu, po uplynutí ktorej už nie je možné právo na odstúpenie od zmluvy vykonať, a to aj keď poučenie o tomto práve chýba.

30.      Zdá sa mi síce náročné tvrdiť, tak ako uvádza nemecká vláda, že tieto smernice tvoria spolu so smernicou o podomovom predaji „balík ochrany“, ktorý v snahe o koherenciu práva nevyhnutne predpokladá existenciu obmedzenia využitia tohto práva na tri mesiace.(15) V našom prípade sa dotknutá smernica odlišuje potrebou vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa, lebo spotrebiteľ sa nachádza vo fyzickom kontakte s predajcom, ktorý tak na neho môže mať silnejší vplyv.(16) Zdá sa, že tento názor je potvrdený v rozsudku Heininger, už citovanom, v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci podomového predaja je možné obmedzenie práva na odstúpenie od zmluvy namietať len od okamihu, keď spotrebiteľ o existencii svojho práva vie. Nemožno však poprieť, že tieto smernice vyznievajú tak, že potvrdzujú existenciu zásady, ktorá je spoločná pre právo členských štátov a objavuje sa aj na úrovni práva Spoločenstva a ktorá stanovuje časové obmedzenie výkonu práva, pokiaľ nebolo uplatnené počas obdobia, ktoré už vyvoláva pochybnosti o tom, či ho vôbec niekedy jeho držiteľ uplatní.

31.      Ak je preukázané, že spotrebiteľ sa dozvedel – alebo sa mohol dozvedieť – o svojom práve, je možné domnievať sa, že existuje zásada spoločná právnym poriadkom členských štátov, podľa ktorej tak poctivosť v obchodných transakciách, ako aj stabilita právnych vzťahov predpokladajú, že v rámci svojej miery voľnej úvahy, ako je uvedená v článku 4 treťom odseku smernice 85/577, môžu štáty stanoviť lehotu, v ktorej je možné platne vykonať právo na odstúpenie od zmluvy, pričom táto lehota plynie od okamihu, keď spotrebiteľ získal, a to aj oneskorene, informáciu.

32.      Na otázky predložené vnútroštátnym súdom je preto potrebné odpovedať tak, že smernicu 85/577 treba vykladať tak, že uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy môže byť voči spotrebiteľovi namietané až od okamihu, keď sa dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o svojom práve. Túto požiadavku treba posudzovať od dátumu uzatvorenia alebo úplného splnenia zmluvy. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú začiatok lehoty, počas ktorej je možné právo na odstúpenie od zmluvy uplatniť, od okamihu úplného splnenia zmluvy oboma zmluvnými stranami, hoci spotrebiteľ o svojom práve nevedel, preto nemôžu zabezpečovať ciele smernice 85/577.

33.      Článok 4 prvý a tretí odsek a článok 5 ods. 1 smernice 85/577 naopak nebránia tomu, aby členské štáty stanovili v rámci svojej miery voľnej úvahy lehotu, počas ktorej môže byť právo na odstúpenie platne vykonané, pričom táto lehota plynie od okamihu, keď je preukázané, že sa spotrebiteľ dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o svojom práve.

III – Návrh

34.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Oberlandesgericht Stuttgart takto:

Smernica Rady z 20. decembra 1985 85/577/EHS na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov sa má vykladať tak, že vylučuje, aby bolo voči spotrebiteľovi namietané obmedzenie výkonu práva na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ nebol informovaný o svojom práve alebo pokiaľ je uvedená informácia nesprávna.

Naopak nie je v rozpore s článkami 4 a 5 smernice 85/577, aby členské štáty určili v rámci svojej miery voľnej úvahy lehotu, počas ktorej je možné právo na odstúpenie platne vykonať, pričom táto lehota plynie od okamihu, keď je preukázané, že sa spotrebiteľ dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o svojom práve.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262.


3 – Toto ustanovenie bolo zmenené zákonom o zmenách zmluvného práva (Schuldrechtsmodernisierungsgesetz, BGBl. 2001 I, s. 3138). Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002, stanovil, že právo na odstúpenie od zmluvy nezaniká, pokiaľ spotrebiteľ nebol riadne informovaný. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie nemá retroaktívny účinok, uplatňuje sa na prejednávanú vec § 2 ods. 1 štvrtá veta HWiG.


4 – Rozsudok z 13. decembra 2001, Heininger, C‑481/99, Zb. s. I‑9945.


5 – Článok 4 tretí odsek uvedenej smernice.


6 – Rozsudok Heininger, už citovaný, bod 47.


7 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


8 – Pozri najmä štúdiu vykonanú Landovou komisiou, LANDO, O., CLIVE, E., PRÜM, A., ZIMMERMAN, R. (ed.): Principles of European Contract Law. Časť III. Kluwer Law International, Hague 2003, najmä kapitola 14; GANDOLFI, G. (koordinátor): Le code européen des contrats, predbežný návrh vypracovaný akadémiou odborníkov na európske súkromné právo. Kniha I. A. Giuffrè, Milano 2004, najmä kapitola X, ako aj strana 260 a nasl., a Principles of existing EC Contract Law (Acquis Principles), Contract I,Pre-contractual Obligations, Conclusion of contract, Unfair Terms. Časť 1, Sellier 2007, najmä s. 98 a nasl. a s. 166 a nasl.


9 – Komisia sa vyslovuje v prospech vypracovania spoločného referenčného rámca. Pozri najmä oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade o európskom zmluvnom práve a revízii acquis, KOM(2004) 651 v konečnom znení, a prvú výročnú správu Komisie o napredovaní v oblasti európskeho zmluvného práva a preskúmania acquis [KOM(2005) 456 v konečnom znení]. Takisto je možné účelne konzultovať štúdie vedené v tejto oblasti najmä Van GERVENOM, W.: Comparative law in a texture of communitarization of national laws and europeanization of community law, in: Judicial Review in the European Union – Liber amicorum in honour of Lord Slynn of Hadley, Kluwer Law International, The Hague, zväzok I, 2000, s. 433 až 445; SCHULZE, R.: The Acquis Communautaire and the Development of European Contrat Law, in: SCHULZE – EBERS – GRIGOLEIT (č. 25), s. 15, a všeobecnejšie o technike používania všeobecných právnych zásad členských štátov súdmi Spoločenstva GALMOT, Y.: Réflexions sur le recours au droit comparé par la Cour de justice des Communautés européennes. RFDA, 1990, s. 255.


10 – Pozri štúdie už citované v poznámke pod čiarou 9.


11 – Rozsudok Heininger, už citovaný, bod 47.


12 – Pozri najmä rozsudok z 13. januára 2000, Estée Lauder, C‑220/98, Zb. s. I‑117, body 17 a 30.


13 – Smernica 94/47/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26. októbra 1994 týkajúca sa ochrany kupujúcich v súvislosti s niektorými prvkami zmlúv o kúpe práva na časovo vymedzené užívanie nehnuteľností (Ú. v. ES L 280, s. 83; Mim. vyd. 13/013, s. 315).


14 – Smernica 97/7/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319).


15 – Trojmesačná lehota je stanovená tak v článku 5 prvej vete bode 1 druhej zarážke smernice 94/47, ako aj v článku 6 ods. 1 štvrtej vete smernice 97/7.


16 – Bolo tak poukázané na to, že „zákonodarca [Spoločenstva] totiž zistil, že aj keď má spotrebiteľ všetky objektívne údaje o transakcii, nebráni to tomu, aby sa nechal ovplyvniť zmluvnou stranou, ktorá – v tom napokon spočíva celé umenie jej povolania – veľmi dobre vie, ako presvedčiť“, in RZEPECKI, N.: Droit de la consommation et théorie générale du contrat. Institut de droit des affaires, Aix en Provence 2002, s. 100.