—

M. Möser, v zastúpení: R.-G. Müller, Rechtsanwalt,

—

Deutsche Rentenversicherung Bund, v zastúpení: R. Meyer a A. Pflüger, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma, C. Schulze-Bahr a C. Blaschke, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Kreuschitz a I. Kaufmann-Bühler, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti príloh III a VI nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v zmenenom, doplnenom a aktualizovanom znení nariadenia Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi žalobkyňami v konaní vo veci samej a Deutsche Rentenversicherung Bund (Nemecká spolková inštitúcia dôchodkového poistenia, ďalej len „Rentenversicherung“), ktorých predmetom je zamietnutie Rentenversicherung zohľadniť na účely vyplácania dávok v starobe dosiahnuté doby prispievania, v prípade pani Habelt (vec C-396/05) na území Sudet od januára 1939 do apríla 1945 a pani Möser (vec C-419/05) v Pomoransku od 1. apríla 1937 do 1. februára 1945 v období, keď tieto územia, ktoré dnes nepatria Spolkovej republike Nemecko, boli súčasťou územia, kde sa uplatňovali zákony o sociálnom zabezpečení Nemeckej ríše, ako aj v prípade pána Wachtera (vec C-450/05) v Rumunsku od septembra 1953 do októbra 1970, z dôvodu, že si žalobcovia vo veciach samých zriadili svoje bydlisko v inom členskom štáte, ako je Spolková republika Nemecko.

3

Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 znie:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktoré sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov alebo osobami bez štátnej príslušnosti alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

4

Článok 4 nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

…

2.   Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky všeobecné a osobitné systémy sociálneho zabezpečenia, či už príspevkové alebo nepríspevkové, a systémy týkajúce sa právnej zodpovednosti zamestnávateľa alebo vlastníka lode v súvislosti s dávkami uvedenými v odseku 1.

2a.   Toto nariadenie sa taktiež vzťahuje na osobitné nepríspevkové dávky, ktoré sa poskytujú podľa iných právnych predpisov alebo iných systémov ako tie, ktoré sú uvedené v odseku 1 alebo tie, ktoré sú vylúčené na základe odseku 4, pokiaľ sú tieto dávky určené:

alebo

…

4.   Toto nariadenie sa nevzťahuje na sociálnu a zdravotnú pomoc, na systémy dávok obetiam vojny alebo jej dôsledkov alebo na osobitné systémy pre štátnych zamestnancov a osoby, ktoré sa za také považujú.“

5

Článok 5 toho istého nariadenia znie:

„Členské štáty upresnia právne predpisy a systémy uvedené v článku 4 ods. 1 a 2, osobitné nepríspevkové dávky uvedené v článku 4 ods. 2a, minimálne dávky uvedené v článku 50 a dávky uvedené v článkoch 77 a 78 vo vyhláseniach, ktoré sa oznámia a zverejnia podľa článku 97.“

6

Podľa článku 6 nariadenia č. 1408/71:

„Pokiaľ ustanovenie článkov 7, 8 a 46 ods. 4 neustanovuje inak, pokiaľ ide o osoby a prípady, ktorých sa týka, nahrádza toto nariadenie ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného:

7

Článok 7 tohto nariadenia s názvom „Medzinárodné ustanovenia, na ktoré nemá toto nariadenie vplyv“ vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Bez ohľadu na článok 6 sa naďalej budú uplatňovať:

…

8

Príloha III A s názvom „Ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení, ktoré sa naďalej uplatňujú bez ohľadu na článok 6 nariadenia [článok 7 ods. 2 písm. c) nariadenia]“ bod 35 s názvom „Nemecko — Rakúsko“ písm. e) nariadenia č. 1408/71 znie:

„Článok 4 ods. 1 dohovoru [dohovoru o sociálnom zabezpečení uzatvoreného medzi Spolkovou republikou Nemecko a Rakúskou republikou 22. decembra 1966, ďalej len „nemecko-rakúsky dohovor z roku 1966“)], pokiaľ ide o nemecké právne predpisy, podľa ktorých úrazy (a choroby z povolania), ku ktorým dôjde mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, a doby dosiahnuté mimo tohto územia nemajú za následok poskytovanie dávok alebo majú za následok len poskytovanie dávok, za určitých podmienok, ak oprávnené osoby majú bydlisko mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, a to v prípadoch, keď:

uvedené sa vzťahuje na obdobia, počas ktorých bol poberaný iný dôchodok vrátane pozostalostného dôchodku, ktorý nahrádza predchádzajúci dôchodok, a to v prípadoch, kedy obdobia poberania dôchodku nasledujú za sebou bez prerušenia.“

9

Príloha III B s názvom „Ustanovenia dohovorov, ktoré sa nevzťahujú na všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje nariadenie (Článok 3 ods. 3 nariadenia)“ bod 35 s názvom „Nemecko — Rakúsko“ písm. e) nariadenia č. 1408/71 preberá uvedený obsah prílohy III A bodu 35 písm. e).

10

Znenie článku 10 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 1408/71 upravuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky v invalidite, v starobe alebo pozostalostné dávky, dávky…, nadobudnuté podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov, nepodliehajú žiadnemu znižovaniu, upravovaniu, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu z dôvodu, že príjemca má bydlisko na území iného členského štátu ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za vyplácanie.“

11

Článok 10a nariadenia č. 1408/71 stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 10 a hlavy III, sa osobám, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, priznajú osobitné nepríspevkové peňažné dávky uvedené v článku 4 ods. 2a výhradne na území toho členského štátu, v ktorom majú bydlisko, podľa právnych predpisov tohto štátu za predpokladu, že takéto dávky sú uvedené v prílohe IIa. Tieto dávky na svoje vlastné náklady poskytuje inštitúcia miesta bydliska.“

12

Článok 89 toho istého nariadenia znie:

„Osobitné postupy na uplatňovanie právnych predpisov určitých členských štátov sú stanovené v prílohe VI.“

13

Príloha VI C nariadenia č. 1408/71 s názvom „Nemecko“ stanovuje v bode 1:

„Ustanovenia článku 10 nariadenia platia bez ohľadu na ustanovenia, podľa ktorých úrazy (a choroby z povolania), ku ktorým došlo mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, a doby dosiahnuté mimo tohto územia nie sú dôvodom vzniku nároku na dávky alebo sú dôvodom vzniku nároku na dávky [nezakladajú nárok na vyplácanie dávok alebo ho zakladajú — neoficiálny preklad] len za určitých podmienok, ak dotknuté osoby majú bydlisko mimo územia Spolkovej republiky Nemecko.“

14

Článok 94 tohto nariadenia s názvom „Prechodné ustanovenia pre zamestnancov“ uvádza:

„1.   Podľa tohto nariadenia nebudú priznané žiadne práva vzťahujúce sa na obdobie pred 1. októbrom 1972 alebo pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia na území dotknutého členského štátu alebo na časti územia tohto štátu.

2.   Všetky doby poistenia a tam, kde je to vhodné, všetky doby zamestnania alebo bydliska dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu pred 1. októbrom 1972 alebo pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia na území príslušného členského štátu alebo na časti územia tohto štátu, sa zohľadnia na určenie práva, ktoré sa získa podľa ustanovení tohto nariadenia.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, sa podľa tohto nariadenia nadobudne právo aj vtedy, keď sa týka poistnej udalosti, ktorá sa uskutočnila pred 1. októbrom 1972 alebo pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia na území dotknutého členského štátu alebo na časti územia tohto štátu.

…“

15

Článok 4 ods. 1 prvá veta nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 stanovuje:

„Pokiaľ tento dohovor neustanovuje inak, právne ustanovenia zmluvného štátu, podľa ktorých vznik nárokov na dávky, poskytovanie dávok alebo vyplácanie peňažných dávok závisí od bydliska na území tohto štátu, sa neuplatňujú na osoby uvedené v článku 3, ktoré majú bydlisko v inom zmluvnom štáte.“

16

V súlade s článkom 14 ods. 2 písm. b) dohovoru o sociálnom zabezpečení uzatvoreného medzi Spolkovou republikou Nemecko a Rakúskou republikou 4. októbra 1995 (BGBl. II, 1998, s. 313), ktorý nadobudol platnosť 1. októbra 1998 (BGBl. II, 1998, s. 2544, ďalej len „nemecko-rakúsky dohovor z roku 1995“) platí:

„Naďalej sa uplatňujú nasledujúce ustanovenia:

…

17

§ 110 ods. 2 a 3 knihy VI zákonníka o sociálnom zabezpečení — Zákonné dôchodkové poistenie (Sozialgesetzbuch VI — Gesetzliche Rentenversicherung, ďalej len „SGB VI“) stanovuje:

„2.   Oprávnené osoby, ktoré majú svoje zvyčajné bydlisko v zahraničí, poberajú tieto dávky, pokiaľ nižšie uvedené predpisy týkajúce sa dávok pre oprávnené osoby v zahraničí neustanovujú inak.

3.   Predpisy tohto oddielu sa uplatňujú len rozsahu, v akom nadnárodné alebo medzištátne právo neustanovuje inak.“

18

Podľa § 113 SGB VI:

„1.   Osobné mzdové body oprávnených osôb sa určujú na základe

…

Za doby prispievania dosiahnuté na spolkovom území sa považujú doby prispievania, za ktoré boli platené príspevky podľa spolkového práva po 8. máji 1945, ako aj rovnocenné doby prispievania podľa kapitoly V.

2.   Doplnkové osobné mzdové body týkajúce sa sirotských dôchodkov oprávnených osôb sa určujú výlučne na základe dosiahnutej doby prispievania na spolkovom území.

3.   Osobné mzdové body oprávnených osôb, ktoré nie sú štátnymi príslušníkmi štátu patriaceho do pôsobnosti nariadenia (EHS) č. 1408/71, sa zohľadňujú vo výške 70 %.“

19

V súlade s § 114 SGB VI:

„1.   Osobné mzdové body oprávnených osôb, ktoré majú štátnu príslušnosť štátu, v ktorom sa uplatňuje nariadenie (EHS) č. 1408/71, sa dodatočne stanovia na základe

Body stanovené podľa prvej vety sa pritom zohľadnia v pomere, v akom sú mzdové body za doby prispievania na spolkovom území a body stanovené podľa § 272 ods. 1 bodu 1, ako aj § 272 ods. 3 prvej vety ku všetkým mzdovým bodom za doby prispievania vrátane doby zamestnania podľa FRG [zákon o nároku na dôchodok nadobudnutého príspevkami v zahraničí (Fremdrentengesetz, ďalej len „FRG“)].

2.   Prídavok osobných mzdových bodov pri sirotských dôchodkoch oprávnených osôb, ktoré majú štátnu príslušnosť štátu, v ktorom sa uplatňuje nariadenie (EHS) č. 1408/71, sa dodatočne stanoví na základe

20

§ 247 ods. 3 prvá veta kapitoly V SGB VI znie:

„Za doby prispievania sa považujú aj doby, za ktoré sa podľa ríšskych zákonov o poistení platili povinné príspevky alebo dobrovoľné príspevky.“

21

§ 271 kapitoly V SGB VI zakotvuje:

„Za dosiahnuté doby prispievania na spolkovom území sa považujú doby, za ktoré sa podľa ríšskych zákonov o poistení platných pred 9. májom 1945 platili:

Doby na výchovu dieťaťa (Kindererziehungszeiten) sú dobami prispievania dosiahnutými na spolkovom území, pokiaľ sa výchova dieťaťa uskutočňovala na území Spolkovej republiky Nemecko.“

22

§ 272 kapitoly V SGB VI uvádza:

„1.   Osobné mzdové body oprávnených osôb, ktoré sú štátnymi príslušníkmi štátu patriaceho do pôsobnosti nariadenia (EHS) č. 1408/71 a ktoré sa narodili pred 19. májom 1950 a svoje zvyčajné bydlisko si zriadili v zahraničí pred 19. májom 1990, sa dodatočne určia na základe:

2.   Mzdové body za doby prispievania podľa FRG, ktoré sa majú dodatočne zohľadniť podľa odseku 1 na základe mzdových bodov (Východ) sa považujú za mzdové body (Východ).

3.   K mzdovým bodom oprávnených osôb v zmysle odseku 1, ktoré sa zohľadňujú do výšky mzdových bodov za doby prispievania na spolkovom území, patria aj doby prispievania na území Nemeckej ríše. Pri zisťovaní mzdových bodov z dodatočnej dávky, z odpočtu vykonaného vyrovnania alebo rozčlenenia dôchodkov a za prídavok pri sirotských dôchodkoch sa doby prispievania na území Nemeckej ríše zohľadňujú rovnako ako doby prispievania podľa FRG.“

23

Podľa § 14 FRG:

„Pokiaľ právne predpisy nižšie uvedené nestanovujú inak, práva a povinnosti oprávnených osôb podľa tohto oddielu sa riadia všeobecnými právnymi predpismi platnými v Spolkovej republike Nemecko.“

24

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pani Habelt, nemecká štátna príslušníčka, sa narodila 30. januára 1923 v Jilové (Eulau), na území Sudet, ktoré boli v relevantnom období časťou Československa, v súčasnosti Českej republiky.

25

Od januára 1939 do mája 1946 pracovala v Jilové. V období od 1. januára 1939 do 30. apríla 1945 platila povinné príspevky do Reichsversicherungsanstalt für Angestellte (ríšska inštitúcia dôchodkového poistenia pre zamestnancov, ďalej len „RfA“) na základe zákonov Nemeckej ríše v oblasti dôchodkového poistenia, teda zákona o systéme sociálneho zabezpečenia zamestnancov (Angestelltenversicherungsgesetz). RfA so sídlom v Berlíne bola v dôsledku anexie územia Sudet Nemeckou ríšou príslušnou inštitúciou sociálneho poistenia. Od 5. mája 1945 do 13. mája 1946 mala pani Habelt povinné sociálne poistenie v Československu. Po jej vyhostení z územia Sudet sa usadila na území Spolkovej republiky Nemecko.

26

Od 1. februára 1988 pani Habelt poberala starobný dôchodok od Bundesversicherungsanstalt für Angestellte (spolková inštitúcia sociálneho poistenia pre zamestnancov, ďalej len „Bundesversicherungsanstalt“), ktorá sa od októbra 2005 zmenila na Rentenversicherung. Tento dôchodok bol pôvodne založený, popri dobách na výchovu detí a dobrovoľných príspevkoch, na povinných sociálnych príspevkoch platených na základe jej činnosti na území Sudet od 1. januára 1939 do 30. apríla 1945, ako aj na dobách prispievania dosiahnutých v zahraničí podľa FRG na základe činnosti, podliehajúcej povinnému poisteniu, vykonávanej v Československu od 5. mája 1945 do 13. mája 1946.

27

Po presťahovaní sa pani Habelt do Belgicka 1. augusta 2001 rozhodla Bundesversicherungsanstalt o prepočítaní dôchodku dotknutej osoby a priznala jej s účinnosťou od 1. decembra 2001 mesačný dôchodok vo výške 204,50 DEM (104,56 eur) brutto, teda o 438,05 DEM (223,96 eur) menej, ako bol predchádzajúci dôchodok, ktorý poberala.

28

Sťažnosť, ktorú podala pani Habelt proti rozhodnutiu o prepočítaní jej dôchodku, Bundesversicherungsanstalt zamietla. Podľa tejto inštitúcie v prípade vyplácania dôchodku zo zákonného dôchodkového poistenia príjemcovi dôchodku so zvyčajným bydliskom v zahraničí treba zohľadniť osobitné ustanovenia v oblasti vyplácania stanovené v § 113 ods. 1 bode 1 SGB VI. Podľa tohto ustanovenia sa osobné mzdové body oprávnenej osoby stanovia na základe mzdových bodov za doby prispievania na spolkovom území, teda za doby prispievania podľa nemeckého práva po roku 1945 a za rovnocenné doby prispievania týmto dobám uvedené v kapitole V SGB VI.

29

Bundesversicherungsanstalt tvrdí, že keďže príspevky v dobách prispievania dosiahnutých dotknutou osobou v čase od januára 1939 do apríla 1945 za zamestnanie na území Sudet neboli platené na základe nemeckého práva uplatniteľného po roku 1945, treba vychádzať z § 271 SGB VI, ktorý stanovuje, ktoré príspevky zaplatené pred 9. májom 1945 sa považujú za doby prispievania na území Spolkovej republike Nemecko v zmysle § 113 ods. l bodu l SGB VI.

30

Bundesversicherungsanstalt v tejto súvislosti pripomína, že v súlade s § 271 SGB VI dobami prispievania dosiahnutými na nemeckom území sú aj doby, za ktoré sa platili povinné príspevky podľa zákonov Nemeckej ríše o dôchodkovom poistení platných pred 9. májom 1945 za zamestnanie alebo samostatnú zárobkovú činnosť v Nemecku. Pod pojmom „Nemecko“ sa však nechápe rozsah pôsobnosti zákonov Nemeckej ríše o sociálnom poistení, ale len územie dnešnej Spolkovej republiky Nemecko. V dôsledku toho povinné príspevky, ktoré síce boli platené na základe zákonov Nemeckej ríše o dôchodkovom poistení za zamestnanie alebo samostatnú zárobkovú činnosť na území, kde sa uplatňovali uvedené zákony, ale mimo územia dnešnej Spolkovej republiky Nemecko, nie sú príspevkami platenými na nemeckom území. Tak je to v prípade príspevkov, ktoré pani Habelt platila od januára 1939 do apríla 1945 na základe ríšskej právnej úpravy, pretože územie Sudet sa nenachádza na území dnešnej Spolkovej republiky Nemecko.

31

Okrem iného Bundesversicherungsanstalt tvrdí, že pani Habelt sa nemôže odvolávať na § 272 SGB VI v rozsahu, v akom si od 19. mája 1990 zriadila zvyčajné bydlisko v zahraničí.

32

V nadväznosti na toto rozhodnutie zamietajúce jej sťažnosť sa pani Habelt 23. marca 2002 obrátila na Sozialgericht Berlin. Na otázku tohto súdu, aký dôsledok bude mať na situáciu pani Habelt skutočnosť, že územie Sudet od 1. mája 2004 bude časťou územia Európskej únie, Bundesversicherungsanstalt vyhlásila, že pristúpenie Českej republiky do Únie na predmetnej situácii nič nemení. V súlade s prílohou VI C bodom 1 nariadenia č. 1408/71 žiadne dávky nemôžu byť vyplácané v členskom štáte na základe osobných mzdových bodov za doby prispievania na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše o sociálnom poistení, alebo za doby dosiahnuté podľa FRG.

33

Súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania zastáva názor, že predmetná situácia vo veci samej spadá do osobnej, vecnej a časovej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71.

34

Keďže Sozialgericht Berlin nevidí žiadne odôvodnenie sporného obmedzenia zásady exportovateľnosti dávok sociálneho zabezpečenia zaručovanej Zmluvou o ES, rozhodol prerušiť konanie a Súdnemu dvoru predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:

„Je ustanovenie prílohy VI D (pôvodne C) [s názvom] ‚Nemecko‘ nariadenia č. 1408/71… v súlade s právom Spoločenstva vyššej právnej sily, najmä so zásadou voľného pohybu osôb — v tomto prípade požiadavkou týkajúcou sa exportovateľnosti dávok stanovenou v článku 42 [ES] —, v tom rozsahu, v akom vylučuje vyplácanie dôchodku za doby prispievania dosiahnuté na území Nemeckej ríše?“

35

Pani Möser, nemecká štátna príslušníčka, sa narodila 2. januára 1923 v obci Pniewo v Pomoransku. V roku 1946 utiekla z ruskej okupačnej zóny a usadila sa na území dnešnej Spolkovej republiky Nemecko, kde od 1. februára 1988 poberala starobný dôchodok od Bundesversicherungsanstalt. Pôvodne výpočet jej dôchodku bol založený najmä na dobách platenia povinných príspevkov dotknutej osoby za činnosti vykonávané od 1. apríla 1937 do 1. februára 1945 v Pomoransku, na časti územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše, dnes toto územie patrí Poľskej republike.

36

Po presťahovaní sa pani Möser do Španielska 1. júla 2001 bol jej starobný dôchodok nanovo stanovený s účinnosťou od 1. septembra 2001. Výsledné zníženie tohto dôchodku o 143,15 eur bolo odôvodnené skutočnosťou, že dotknutá osoba má bydlisko v zahraničí, a teda doby prispievania dosiahnuté mimo územia dnešnej Spolkovej republiky Nemecko nemožno zohľadniť. Od 1. júna 2004 pani Möser býva v Spojenom kráľovstve.

37

Po niekoľkých výzvach s cieľom dosiahnuť rozhodnutie o jej sťažnosti podala pani Möser 17. mája 2002 žalobu na nečinnosť na súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania. Rozhodnutím zo 14. júla 2003 zamietol Bundesversicherungsanstalt jej sťažnosť.

38

Dňa 9. augusta 2003 pani Möser predložila vec na súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd na základe rovnakých úvah, aké boli uvedené vo veci C-396/05 a po zistení, že dotknutá osoba už nemá nárok na vyplácanie starobného dôchodku podľa poľského systému dôchodkového zabezpečenia, rozhodol prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania s rovnako formulovanou otázkou ako vo veci C-396/05.

39

Pán Wachter sa narodil v Rumunsku v roku 1936. Má rakúske občianstvo a má postavenie vysídlenej osoby (exulant) v zmysle nemeckého zákona týkajúceho sa vysídlených osôb a utečencov (Bundesvertriebenengesetz, ďalej len „BVG“).

40

V roku 1970 sa vysťahoval z Rumunska, aby sa usadil a pracoval v Rakúsku, kde býva doteraz. V novembri 1995 Bundesversicherungsanstalt, uplatňujúc FRG, uznala pánovi Wachterovi dosiahnuté doby zamestnania a doby prispievania v Rumunsku od septembra 1953 do októbra 1970 ako doby povinného platenia príspevkov v rámci nemeckého dôchodkového poistenia, pretože dotknutá osoba mala postavenie vysídlenej osoby v zmysle BVG.

41

V júni 1999 požiadal pán Wachter o vyplácanie starobného dôchodku od 1. augusta 1999, dňa, keď dosiahol vek 63 rokov. Táto žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že doby prispievania zahraničnej sociálnej inštitúcie a zakladajúce nárok na dôchodok podľa úpravy stanovenej v FRG nezakladajú nárok na vyplácanie dôchodku do zahraničia. Nariadenia Spoločenstva nahradzujúce nemecko-rakúsky dohovor z roku 1966 neustanovujú nič iné.

42

Žaloba, ktorú podal pán Wachter proti tomuto rozhodnutiu na Sozialgericht Berlin, bola zamietnutá rozsudkom z 9. júla 2001.

43

Na podporu svojho odvolania, ktoré podal pán Wachter na Landessozialgericht Berlin-Brandenburg, tvrdí, že na základe nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 mal do 31. decembra 1993 ako rakúsky občan žijúci v Rakúskej republike rovnaké postavenie ako nemecký občan žijúci v Spolkovej republike Nemecko. Keďže tento dohovor stratil platnosť od 1. januára 1994 nariadením č. 1408/71, zásada územnej asimilácie, ktorú stanovoval, platí len za určitých podmienok, ktoré on nespĺňa [príloha III A a B bod 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71 a príloha VI C bod 1 tohto nariadenia].

44

Pán Wachter tvrdí, že v dôsledku uplatnenia nariadenia č. 1408/71 sa nachádza v nevýhodnejšej situácii, ako bol predtým. Takýto dôsledok odporuje zásade voľného pohybu osôb.

45

Súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že podľa uplatniteľného nemeckého práva stanovené dôchodky vychádzajúce z dôb na základe FRG nie je možné vyplácať do zahraničia, ale že článok 4 ods. 1 prvá veta nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 stanovovala vyplácanie dôchodkov do zahraničia vychádzajúce z dôb prispievania podľa FRG. Zásada územnej asimilácie platila teda neobmedzene v tom rozsahu, v akom uvedený dohovor vylučoval uplatňovanie ustanovení nemeckej právnej úpravy, ktorá by bola v rozpore s exportovateľnosťou dôchodkov do zahraničia v danom prípade (§ 110 ods. 2, § 113 ods. 1 a § 272 SGB VI).

46

Tento súd si kladie otázku, či uplatnenie nariadenia č. 1408/71 v Rakúskej republike od 1. januára 1994, ktoré automaticky zrušilo dvojstranné dohovory, je zlučiteľné s právom na voľný pohyb zaručeným Zmluvou.

47

Súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania dodáva, že článok 10 nariadenia č. 1408/71 určite stanovuje územnú asimiláciu. Táto je však znovu zrušená ustanoveniami prílohy VI C bodom 1 nariadenia č. 1408/71 týkajúcimi sa dosiahnutých dôb prispievania na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše, ako aj dôb dosiahnutých podľa FRG.

48

Údajne by však existovala jedna výnimka z tohto obmedzenia zásady exportovateľnosti dávok sociálneho zabezpečenia, presnejšie v súvislosti s článkom 4 ods. 1 prvou vetou nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966. Ustanovenia prílohy III A a B bodu 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71 totiž vymenúvajú ustanovenia dohovoru o sociálnom zabezpečení, ktoré sú naďalej uplatniteľné bez ohľadu na článok 6 nariadenia, a ustanovenia tých istých dohovorov, ktoré zostávajú naďalej platné a ktoré sa nevzťahujú na všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie. Pán Wachter však nespĺňa tam stanovené podmienky, ktoré by ho oprávňovali odvolávať sa na nemecko-rakúsky dohovor z roku 1966.

49

Podľa súdu podávajúceho návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je vylúčené, že ustanovenia prílohy III A a B bodu 35 písm. e), ako aj prílohy VI C bodu 1 nariadenia č. 1408/71 prinajmenšom v situácii, aká je vo veci samej, odporujú zásade voľného pohybu osôb a najmä zásade exportovateľnosti dávok sociálneho zabezpečenia stanovenej v článku 42 ES, keďže v ich dôsledku sa bráni vyplácaniu starobného dôchodku dotknutej osobe do iného členského štátu, pokiaľ je tento výlučne založený na dosiahnutých dobách prispievania podľa FRG.

50

Za týchto okolností Landessozialgericht Berlin-Brandenburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je príloha III A bod 35 [s názvom] ‚Nemecko — Rakúsko‘ písm. e) a B bod 35 [s názvom] ‚Nemecko — Rakúsko‘ písm. e) nariadenia (EHS) č. 1408/71, ako aj príloha VI C [s názvom] ‚Nemecko‘ bod 1 toho istého nariadenia v súlade s pravidlami vyššej právnej sily práva Spoločenstva, najmä so zásadou voľného pohybu zakotvenej v ustanoveniach článku 39 ES v spojení s článkom 42 ES?“

51

Listom doručeným 3. februára 2006 súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania zaslal tieto spresnenia týkajúce sa prejudiciálnych otázok:

52

V súlade s prílohou VI C bodom 1 nariadenia č. 1408/71 sa článok 10 tohto nariadenia, ktorý zakotvuje zásadu upustenia od podmienky bydliska, nevzťahuje na ustanovenia, podľa ktorých doby dosiahnuté mimo územia Spolkovej republiky Nemecko nezakladajú nárok na vyplácanie dávok alebo ho zakladajú len za určitých podmienok v prípade, ak oprávnené osoby majú bydlisko mimo uvedeného územia.

53

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia prílohy VI C bodu 1 nariadenia č. 1408/71 sú v súlade so slobodou pohybu osôb a najmä článkom 42 ES, pokiaľ pripúšťajú, za okolností, aké sú vo veci samej, na účely vyplácania dávok v starobe podmieniť zohľadnenie dôb prispievania dosiahnutých v rokoch 1937 až 1945 v častiach územia, kde sa uplatňovali nemecké ríšske zákony sociálneho zabezpečenia, ale ktoré sa nachádzajú mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, bydliskom príjemcu v tomto členskom štáte.

54

Po prvé treba preskúmať, či taká situácia, akou je situácia žalobkýň vo veci samej, spadá do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1408/71.

55

Treba konštatovať, že v súlade s článkom 94 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 osoby v situácii pani Habelt a pani Möser sa môžu dovolávať toho, že na určenie vzniku ich nárokov v súlade s týmto nariadením, v danom prípade od 1. februára 1988, sa zohľadnia všetky doby poistenia, zamestnania alebo bydliska dosiahnuté podľa nemeckého práva pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 7. februára 2002, Kauer, C-28/00, Zb. s. I-1343, body 22 a 46).

56

Okrem iného treba konštatovať, že pani Habelt a pani Möser, ktoré sú zamestnankyne na dôchodku zaradené do nemeckého systému sociálneho zabezpečenia, spadajú do osobnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, ako je stanovená v jeho článku 2 ods. 1, podľa ktorého sa toto nariadenie vzťahuje najmä „na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktoré sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov“.

57

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž poberatelia dôchodku alebo renty stanovených na základe právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov, aj keď nevykonávajú zárobkovú činnosť, spadajú z dôvodu ich príslušnosti k systému sociálneho zabezpečenia pod ustanovenia nariadenia č. 1408/71 týkajúce sa zamestnancov (pozri najmä rozsudok z 5. marca 1998, Kulzer, C-194/96, Zb. s. I-895, bod 24).

58

Rentenversicherung a nemecká vláda však popierajú, že by sporné dávky spadali do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71. Tvrdia, že uvedené dávky patria „do systému dávok obetiam vojny alebo jej dôsledkov“, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti tohto nariadenia v súlade s jeho článkom 4 ods. 4. V tejto súvislosti odkazujú na rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1977, Fossi (79/76, Zb. s. 667), a z 22. februára 1979, Tinelli (144/78, Zb. s. 757), ktoré potvrdili platnosť vylúčenia dávok, aké sú vo veci samej, z pôsobnosti nariadenia č. 1408/71.

59

Podľa Rentenversicherung a nemeckej vlády v rozsudkoch, ktoré sa týkali úrazovej renty a dávok v invalidite v súvislosti s dosiahnutými dobami prispievania pred rokom 1945 na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše, ale nachádzajúce sa mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, Súdny dvor rozhodol, že tieto renty a dávky sa nepovažujú za dávky spadajúce do oblasti sociálneho zabezpečenia. Pritom zohľadnil skutočnosť, že príslušné inštitúcie sociálneho poistenia, do ktorých patrili osoby uvedené sporným ustanovením, už neexistujú alebo sa nachádzajú mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, že predmetné nemecké právne predpisy mali za cieľ zmierniť určité situácie vzniknuté udalosťami spojenými s národno-socialistickým režimom a druhou svetovou vojnou a že napokon vyplácanie sporných dávok v súvislosti s vlastnými občanmi malo charakter voľnej úvahy, pokiaľ títo mali bydlisko v zahraničí.

60

Podľa Rentenversicherung a nemeckej vlády sú tieto úvahy aj dnes stále platné; vtedajšie inštitúcie sociálneho poistenia, teda aj RfA, boli zrušené v dôsledku zmien územia, ako aj presunov obyvateľstva počas a po skončení druhej svetovej vojny a nároky za tieto doby uvedené inštitúcie už nemohli uspokojiť. Relevantné ustanovenia SGB VI, najmä jeho § 271 a § 272, sú osobitnou právnou úpravou týkajúcou sa dôsledkov vojny. Dávky v starobe založené na týchto dobách sú dávkami, ktoré Spolková republika Nemecko poskytuje z dôvodu jej historickej zodpovednosti, pritom tento členský štát vždy dozeral na to, aby dotknuté osoby mali svoje zvyčajné bydlisko v Nemecku a aby si zachovali svoje bydlisko aj v dôchodkovom veku.

61

S touto argumentáciou nie je možné súhlasiť.

62

V súlade s článkom 4 ods. 1 písm. c) a d) nariadenia č. 1408/71 sa toto nariadenie vzťahuje na všetky právne predpisy týkajúce sa častí sociálneho zabezpečenia, pokiaľ ide o dávky v starobe a pozostalostné dávky, ako dávok sociálneho zabezpečenia.

63

Dávku možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ je priznávaná poberateľom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb, na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 (pozri najmä rozsudok z 21. februára 2006, Hosse, C-286/03, Zb. s. I-1771, bod 37).

64

V ustálenej judikatúre Súdny dvor tiež rozhodol, že účel článkov 39 ES a 42 ES by nebol dosiahnutý, ak by pracovníci, ktorí využijú svoje právo na voľný pohyb, stratili výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im priznávajú právne predpisy členského štátu, najmä ak tieto výhody predstavujú protiplnenie za príspevky, ktoré pracovníci zaplatili (pozri najmä rozsudok z 8. marca 2001, Jauch, C-215/99, Zb. s. I-1901, bod 20).

65

Je isté, že normotvorca Spoločenstva môže prijať v rámci vykonania článku 42 ES ustanovenia vylučujúce určité dávky z rozsahu pôsobnosti príslušných vykonávacích opatrení. Také ustanovenia, aké uvádza článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1408/71, sa však vždy musia vykladať úzko (pozri najmä rozsudok Hosse, už citovaný, bod 37). To znamená, že sa môžu uplatňovať len na dávky, ktoré spĺňajú stanovené podmienky. Článok 4 ods. 4 tohto nariadenia vylučuje z jeho pôsobnosti systémy dávok obetiam vojny alebo jej dôsledkov.

66

Ako je z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zrejmé, z § 247 ods. 3 prvej vety SGB VI vyplýva, že doby prispievania dosiahnuté žalobkyňami vo veci samej na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše v spornom období vo veci samej, nie sú uznané nie z dôvodu vojny, ale preto, že príspevky sa platili na základe nemeckých zákonov v oblasti dôchodkového poistenia. Sporné dávky sú financované, ako dôchodky založené na dobách dosiahnutých na území dnešnej Spolkovej republiky Nemecko, príspevkami poistencov, ktorí v súčasnosti pracujú (§ 153 SGB VI).

67

Okrem iného vyplácanie takých dávok v súvislosti s príjemcami s bydliskom mimo územia Spolkovej republiky Nemecko nie je vecou voľnej úvahy, hoci aj len v rozsahu, v akom § 272 ods. 1 a 3 SGB VI stanovuje, že dôchodky na základe dôb prispievania dosiahnuté na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše, sa spravidla vyplácajú do zahraničia, pokiaľ sa oprávnené osoby narodili pred 19. májom 1950 a zriadili si svoje zvyčajné bydlisko v zahraničí pred 19. májom 1990.

68

So zreteľom na cieľ a podmienky pre ich poskytovanie, dávky, aké sú vo veci samej, nemožno považovať za dávky obetiam vojny alebo jej dôsledkov stanovené v článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1408/71.

69

Na základe uvedeného takéto dávky so zohľadnením znakov uvedených v bodoch 66 a 67 tohto rozsudku treba považovať za dávky v starobe a pozostalostné dávky v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) a d) nariadenia č. 1408/71.

70

Na rozdiel od tézy zastávanej Rentenversicherung a nemeckou vládou, okolnosť, že RfA po druhej svetovej vojne zanikla, nemení nič na tomto závere, a to nezávisle od toho, čo sa stalo s nazbieraným kapitálom RfA a jej majetkom, pretože je nesporné, že príspevky boli platené podľa nemeckých zákonov v oblasti dôchodkového poistenia v zmysle § 247 ods. 3 bodu 1 SGB VI.

71

Navyše na osoby, ktoré počas sporných dôb boli ako žalobkyne vo veci samej poistené v RfA, ale na rozdiel od nich mali svoje bydlisko na území dnešnej Spolkovej republiky Nemecko, sa nevzťahuje sporná podmienka bydliska, hoci v oboch prípadoch sa príspevky sociálneho zabezpečenia platili do RfA, ktorá medzičasom zanikla.

72

Záver uvedený v bode 69 tohto rozsudku potvrdzuje vyhlásenie Spolkovej republiky Nemecko v súlade s článkom 5 nariadenia č. 1408/71 (Ú. v. ES C 210, 2003, s. 1), ktoré v bode 1, týkajúceho sa právnych predpisov a systémov stanovených v článku 4 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, vymenúva v bode 3 písm. a) v súvislosti so zákonným systémom dôchodkového poistenia „zákonník sociálneho zabezpečenia kniha VI z 18. decembra 1989“, v ktorom sa nachádza § 247 SGB VI.

73

V rozsahu, v akom situácia žalobkýň vo veci samej spadá do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, treba poukázať na to, že na základe článku 10 tohto nariadenia je upustenie od podmienky bydliska zaručené, „pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak“.

74

Ako sa už konštatovalo vyššie, príloha VI C bod 1 nariadenia č. 1408/71 práve stanovuje, že ustanovenia článku 10 tohto nariadenia sa nevzťahujú na ustanovenia, podľa ktorých doby dosiahnuté mimo územia Spolkovej republiky Nemecko nezakladajú nárok na vyplácanie dávok alebo ho zakladajú len za určitých podmienok v prípade, ak oprávnené osoby majú bydlisko mimo uvedeného územia.

75

Po druhé je potrebné preskúmať, ako sa pýta súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania, či článku 42 ES odporuje uvedené ustanovenie prílohy VI, pokiaľ za okolností, aké sú vo veci samej, pripúšťa na účely vyplácania dávok v starobe zohľadnenie dôb prispievania dosiahnuté na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše len pod podmienkou, že príjemca má svoje bydlisko na území Spolkovej republiky Nemecko.

76

Je nesporné vo veciach samých, že premiestnenie bydliska dotknutých osôb do iného členského štátu, ako je Spolková republika Nemecko, malo za následok podstatné zníženie sumy ich starobného dôchodku.

77

Rentenversicherung a nemecká vláda tvrdia, že z toho vyplývajúce obmedzenie slobody pohybu osôb je odôvodnené v rozsahu, v akom má zabezpečovať integráciu utečencov z bývalých území Východu do spoločnosti v Spolkovej republike Nemecko, a súčasne umožňuje tomuto členskému štátu chrániť sa pred ťažko zvládnuteľnými finančnými následkami v dôsledku zániku RfA z dôvodu neprehľadného počtu potenciálnych oprávnených osôb, ktorý nemožno zvládnuť, keďže v priebehu druhej svetovej vojny veľké časti Východnej Európy boli pod nemeckou nadvládou. Táto skupina osôb sa nedá rozumne vymedziť iným objektívnym kritériom, akým je bydlisko.

78

Je potrebné pripomenúť, že ustanovenia nariadenia č. 1408/71 o upustení od podmienky bydliska predstavujú opatrenie na vykonanie článku 42 ES prijatého na vytvorenie slobody pohybu pracovníkov v oblasti sociálneho zabezpečenia zaručenú článkom 39 ES (pozri najmä rozsudky Jauch, už citovaný, bod 20, a z 11. septembra 2007, Hendrix, C-287/05, Zb. s. I-6909, bod 52). Súdny dvor tiež rozhodol, že ustanovenia nariadenia č. 1408/71, ktoré majú zaručovať poberanie dávok sociálneho zabezpečenia na účet príslušného členského štátu aj v prípade poistenca, ktorý pracoval výlučne vo svojom štáte pôvodu, má bydlisko v inom členskom štáte alebo ho tam zriadi, určite prispievajú k zaručeniu slobody pohybu pracovníkov podľa článku 39 ES, ale aj občanov Únie v rámci Európskeho spoločenstva podľa článku 18 ES (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 23. novembra 2000, Elsen, C-135/99, Zb. s. I-10409, bod 35).

79

Ako Komisia Európskych spoločenstiev správne uviedla, odmietnutie nemeckých úradov zohľadniť na účely výpočtu dávok v starobe príspevky platené žalobkyňami vo veci samej počas sporných dôb vedie k tomu, že výkon práva dotknutých osôb na voľný pohyb v rámci Spoločenstva je zjavne sťažený alebo vylúčený, a tým predstavuje prekážku tejto slobody.

80

Treba preskúmať, či takéto odmietnutie je objektívne odôvodnené.

81

Pokiaľ ide o osobitné nepríspevkové dávky uvedené v prílohe IIa nariadenia č. 1408/71, Súdny dvor rozhodol, že normotvorca Spoločenstva môže prijať v rámci vykonania článku 42 ES ustanovenia o výnimkách zo zásady exportovateľnosti dávok sociálneho zabezpečenia. Podmienka bydliska v štáte príslušnej inštitúcie sa môže oprávnene vyžadovať, ako Súdny dvor už pripustil, najmä pre poskytovanie dávok, ktoré sú úzko spojené so sociálnym prostredím (pozri najmä rozsudky 27. septembra 1988, Lenoir, 313/86, Zb. s. 5391, bod 16; zo 4. novembra 1997, Snares, C-20/96, Zb. s. I-6057, bod 42, a zo 6. júla 2006, Kersbergen-Lap a Dams-Schipper, C-154/05, Zb. s. I-6249, bod 33).

82

Tak to zjavne nie je v prípade dávok sociálneho zabezpečenia, ako sú vo veciach samých, ktoré sú upravené článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 a ktoré sa nezdajú byť spojené s charakteristickým sociálnym prostredím členského štátu, ktorý ich zaviedol, a teda nemôžu byť viazané na podmienku bydliska. Ak by sa za týchto okolností umožnilo členskému štátu odvolávať sa na dôvody integrácie do sociálneho života tohto členského štátu s cieľom stanoviť podmienku bydliska, priamo by to porušovalo základný cieľ Únie podporovať pohyb osôb v rámci Únie a ich integráciu do spoločnosti v iných členských štátoch.

83

Okrem iného Súdny dvor už uznal, že značné ohrozenie finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia môže odôvodňovať takéto prekážky (pozri najmä rozsudok z 28. apríla 1998, Kohll, C-158/96, Zb. s. I-1931, bod 41), predsa treba konštatovať, že nemecká vláda nepreukázala, v akej miere premiestnenie bydliska do zahraničia, ako vo veci samej, môže zvýšiť finančné záväzky nemeckého systému sociálneho zabezpečenia.

84

Na základe uvedeného je porušením článku 42 ES, že poskytovanie dávky v starobe, akou ja dávka vo veci samej podľa prílohy VI C bodu 1 nariadenia č. 1408/71, je podmienené bydliskom na území príslušného štátu.

85

So zreteľom na uvedené úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že ustanovenia prílohy VI C bodu 1 nariadenia č. 1408/71 sú nezlučiteľné so slobodou pohybu osôb a najmä s článkom 42 ES, pokiaľ pripúšťajú, že sa za okolností, aké sú vo veci samej, na účely vyplácania dávok v starobe zohľadňujú doby prispievania dosiahnuté v rokoch 1937 až 1945 v častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše, ktoré sa ale nachádzajú mimo územia Spolkovej republiky Nemecko, len pod podmienkou, že príjemca má bydlisko na území tohto členského štátu.

86

Svojou otázkou sa súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania v podstate pýta, či ustanovenia prílohy III A a B bodu 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71 sú zlučiteľné s článkami 39 ES a 42 ES, a či ustanovenia prílohy VI C bodu 1 tohto nariadenia sú zlučiteľné s voľným pohybom osôb a najmä s článkom 42 ES, pokiaľ tieto ustanovenia pripúšťajú, za okolností, aké sú vo veci samej, na účely vyplácania dávok v starobe podmieniť zohľadnenie dôb prispievania dosiahnutých na základe FRG v Rumunsku v rokoch 1953 až 1970 bydliskom príjemcov na území Spolkovej republiky Nemecko.

87

V súlade s článkom 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení uvedené v prílohe III tohto nariadenia sa naďalej budú uplatňovať bez ohľadu na článok 6 toho istého nariadenia, podľa ktorého toto nariadenie nahrádza v rámci svojej osobnej a vecnej pôsobnosti v zásade ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení záväzné pre dva alebo viac členských štátov.

88

Podľa prílohy III A a B bodu 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71 článok 4 ods. 1 nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 zostáva uplatniteľný, ak dávka už bola vyplatená alebo je splatná k 1. januáru 1994, alebo ak si príjemca dávky zriadil svoje zvyčajné bydlisko v Rakúsku pred 1. januárom 1994 a vyplácanie dôchodkov splatných na základe dôchodkového a úrazového poistenia začína pred 31. decembrom 1994. Uplatniteľnosť už citovaného článku 4 ods. 1 bez ohľadu na článok 6 nariadenia č. 1408/71 sa týka nemeckých právnych predpisov, ktoré podľa súdu podávajúceho návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovujú, že doby poistenia dosiahnuté mimo územia Spolkovej republiky Nemecko nezakladajú nárok na dávky alebo zakladajú nárok na dávky len za určitých podmienok, ak príjemca týchto dávok nemá bydlisko na uvedenom území.

89

Tieto ustanovenia uvedenej prílohy III zodpovedajú ustanoveniam článku 14 ods. 2 písm. b) nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1995, ktorý nadobudol platnosť 1. októbra 1998, podľa ktorých článok 4 ods. 1 nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 zostáva uplatniteľný na prípady uvedené v tejto prílohe.

90

Ako uviedol súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania, pre situáciu pána Wachtera nie je podľa žiadneho príslušného ustanovenia SGB VI stanovené vyplácanie dávok vo veci samej do zahraničia, ani táto nespadá pod žiadny uvedený prípad, pretože jeho nárok na starobný dôchodok vznikol až 1. augusta 1999.

91

Pred súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania pán Wachter uviedol, že sa do 1. januára 1994, dňa nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1408/71 pre Rakúsku republiku (pozri bod 94 tohto rozsudku), mohol odvolať na článok 4 ods. 1 prvú vetu nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 s cieľom využiť tam stanovené upustenie od podmienky bydliska, uplatniteľnosť nariadenia č. 1408/71 podľa jeho článku 6 ale spôsobila, že nariadenie nahradilo tento nemecko-rakúsky dohovor.

92

Článok 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 stanovuje, že bez ohľadu na článok 6 sa budú naďalej uplatňovať ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení uvedené v prílohe III toho istého nariadenia. Ako však už bolo uvedené vyššie, pán Wachter nespĺňa podmienky stanovené v uvedenej prílohe III A a B bode 35 písm. e), aby mohol využiť článok 4 ods. 1 prvú vetu nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 a tým dosiahnuť vyplácanie dávok v starobe podľa FRG, keď nemá bydlisko na území Spolkovej republiky Nemecko.

93

S cieľom odpovedať súdu podávajúcemu návrh na začatie prejudiciálneho konania je potrebné preskúmať, či na rozdiel od téz zastávaných Rentenversicherung a nemeckou vládou situácia, akou je situácia žalobcu vo veci samej, spadá do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71.

94

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že dňom začatia uplatňovania nariadenia č. 1408/71 na území Rakúskej republiky bol 1. január 1994 na základe Zmluvy o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3), a od 1. januára 1995 sa uplatňuje v tomto štáte ako členskom štáte Únie.

95

Podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 osoba v situácii pána Wachtera sa na určenie nároku na dávky podľa toho nariadenia môže dovolávať zohľadnenia, v danom prípade od 1. augusta 1999, všetkých dôb poistenia, zamestnania alebo bydliska dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu pred dňom začatia uplatňovania tohto nariadenia.

96

V dôsledku toho, ako vyplýva z bodov 56 a 57 tohto rozsudku, osoba v situácii pána Wachtera, ktorá je rakúskym zamestnancom na dôchodku nárokujúcim si dávky v starobe na základe nemeckých právnych predpisov, spadá do osobnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, ako je definovaná v článku 2 ods. 1, podľa znenia ktorého sa nariadenie uplatňuje najmä „na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktoré sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov“.

97

Okolnosť, že pán Wachter, po tom, ako odišiel z Rumunska, sa v roku 1970 usadil v Rakúsku bez toho, aby pracoval alebo mal bydlisko v inom členskom štáte, nemení nič na tomto závere najmä preto, lebo dotknutá osoba sa dovoláva starobného dôchodku na základe právnych predpisov iného členského štátu, ako je jeho štát bydliska (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 10. mája 2001, Rundgren, C-389/99, Zb. s. I-3731, bod 35).

98

Rentenversicherung a nemecká vláda tvrdia, že dávky vo veci samej založené na FRG, nespadajú do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 z dôvodu, že patria do „systém[ov] dávok obetiam vojny alebo jej dôsledkov“, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti uvedeného nariadenia podľa jeho článku 4 ods. 4.

99

Nemecká vláda v tejto súvislosti zdôrazňuje, že dosiahnuté doby prispievania do zahraničnej inštitúcie dôchodkového poistenia sa môžu započítať ako doby nemeckého poistenia, keď poistená osoba patrí medzi vysídlené a repatriované osoby uznané BVG, teda k osobám, ktoré ako nemeckí štátni príslušníci alebo osoby nemeckého pôvodu mali svoje bydlisko na nemeckých východných územiach alebo v zahraničí, a toto v súvislosti s udalosťami druhej svetovej vojny stratili v dôsledku vysídlenia vyhostením alebo útekom.

100

Podľa nemeckej vlády na túto právnu úpravu treba hľadieť v súvislosti so situáciou nemeckej menšiny žijúcej vo východnej Európe a strednej Ázii, ktorá mala osobitne ťažký údel počas a po druhej svetovej vojne. Na základe tejto skutočnosti si Spolková republika Nemecko uznáva osobitnú zodpovednosť za ich osud. Túto zodpovednosť preberá tým, že dotknuté osoby sa môžu rozhodnúť, či chcú svoju budúcnosť budovať v ich terajšej vlasti alebo v rámci zákonných ustanovení o integrácii sa chcú vrátiť do Nemecka, a tým, že podporuje sociálnu integráciu repatriovaných osôb.

101

Ďalej uvádza, že FRG je časťou týchto integračných opatrení a dotknuté osoby sú v zásade postavené do rovnakej situácie akoby svoj pracovný život prežili v Nemecku. Doby prispievania do zahraničnej inštitúcie dôchodkového poistenia dotknutými osobami sa integrujú do nemeckého dôchodkového práva a sú odškodnené do výšky nemeckých dôchodkov.

102

Táto integrácia je údajne potrebná z dôvodu, že príslušné zahraničné inštitúcie sociálneho poistenia neexportujú ich dôchodky, alebo že exportované zahraničné dôchodky nepostačujú na zabezpečenie dostatočného príjmu na uspokojenie potrieb dotknutých osôb v Nemecku. Dávky na základe dôb podľa FRG sú určené na poskytnutie dodatočnej, náhradnej alebo doplňujúcej záruky proti riziku v starobe spojeným s hospodárskym a sociálnym prostredím v Nemecku.

103

Okrem iného, podľa nemeckej vlády poskytnutie dávok na základe dôb podľa FRG v Nemecku nezávisí od okolnosti, že dotknuté osoby platili príspevky nemeckej dôchodkovej poisťovni. Spolkový štát nahradí inštitúciám dôchodkového poistenia podľa § 291b SGB VI náklady spojené s týmito dávkami z verejných prostriedkov. Tieto vecne predstavujú kompenzáciu za nevýhody utrpené v súvislosti s národno-socialistickým režimom a vojnou, sú však právne upravené do formy sociálneho zabezpečenia, aby sa uľahčila integrácia dotknutého obyvateľstva na psychologickej, ako aj hospodárskej úrovni.

104

Tieto právne ustanovenia sú vraj historicky podmienené a majú sa chápať v kontexte zvládnutia dôsledkov vojny. Okrem iného uvedené dávky sú založené na zásade integrácie a národného uznania vysídlenia, ako aj na zmiernenie s tým spojených negatívnych dôsledkov. Žiadne príspevky platené sociálnej inštitúcii na dnešnom území Spolkovej republiky Nemecko im však nezodpovedajú. Uvedená idea integrácie platí aj dnes po viac ako 60 rokoch od skončenia druhej svetovej vojny.

105

Ďalej podľa nemeckej vlády sú kritériá stanovené v už citovaných rozsudkoch Fossi a Tinelli na základe uvedeného stále platné. Sporné dôchodky, ktoré majú pôvod v právnej úprave týkajúcej sa vysídlenia, aj dnes, bez ohľadu na čas, ktorý medzitým uplynul, sledujú cieľ integrovať do nemeckej spoločnosti osoby dotknuté následkami vojny a podľa týchto kritérií ich treba zaradiť medzi „systémy dávok obetiam vojny“.

106

S touto argumentáciou nemožno súhlasiť.

107

Ako bolo zdôraznené v bode 63 tohto rozsudku, dávku možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ je priznávaná poberateľom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb, na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.

108

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však tiež vyplýva, ako bolo uvedené v bode 65 tohto rozsudku, že ustanovenia, ako sú tie v článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1408/71, sa vždy musia vykladať úzko.

109

Je pravda, že v prípade dávok na základe dôb prispievania podľa FRG, na rozdiel od predmetných dávok vo veciach C-396/05 a C-419/05, neboli príspevky platené podľa nemeckých zákonov v oblasti dôchodkového poistenia, predsa však z toho nevyplýva, že dávky založené na dobách podľa FRG sú vylúčené z dávok stanovených v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.

110

Je nesporné, že cieľom FRG je integrovať poistené osoby, ktoré dosiahli doby prispievania v zmysle tohto zákona do nemeckého zákonného systému dôchodkového poistenia; s týmito poistenými osobami sa zaobchádza tak, akoby uvedené doby poistenia dosiahli v Nemecku.

111

Okrem toho, ak existujú situácie, v ktorých na dávky platené podľa FRG je možné hľadieť ako na dávky určené na zmiernenie ťažkých situácií vzniknutých v dôsledku udalostí v súvislosti s národno-socialistickým režimom a druhou svetovou vojnou, tak v prípade situácie pána Wachtera to neplatí.

112

Navyše vyplácanie sporných dávok príjemcom, ktorí nemajú svoje bydlisko na území Spolkovej republiky Nemecko, nie je vecou voľnej úvahy, hoci aj len v rozsahu, v akom § 272 ods. 1 a 2 SGB VI stanovuje, že dôchodky na základe dôb prispievania podľa FRG sú spravidla vyplácané do zahraničia, keď sa oprávnené osoby narodili pred 19. májom 1950 a svoje zvyčajné bydlisko si zriadili v zahraničí pred 19. májom 1990.

113

Bez ohľadu na skutočnosť, že príspevky sa platili inštitúcii sociálneho poistenia tretieho štátu, nemôžu sa sporné dávky považovať za dávky obetiam vojny alebo jej dôsledkov uvedené v článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1408/71.

114

Podľa toho sa dávky vo veci samej musia zo zreteľom na charakteristiky uvedené v bodoch 110 až 112 tohto rozsudku považovať tak ako dávky vo veciach C-396/05 a C-419/05 za dávky v starobe a pozostalostné dávky v zmysle článku 4 ods. 1 písm. c) a d) nariadenia č. 1408/71 tak, že toto nariadenie je v zásade uplatniteľné, najmä jeho článok 10, podľa ktorého upustenie od podmienky bydliska je zaručené „pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak“.

115

Ako už bolo uvedené vyššie, príloha VI C bod 1 tohto nariadenia práve stanovuje, že ustanovenia článku 10 tohto nariadenia sa nevzťahujú na ustanovenia, podľa ktorých doby dosiahnuté mimo územia Spolkovej republiky Nemecko nezakladajú alebo zakladajú nárok na vyplácanie dávok len za určitých podmienok v prípade, ak oprávnené osoby majú bydlisko mimo uvedeného územia.

116

Osoba v situácii, v akej je pán Wachter, preto nemá nárok na vyplácanie sporných dávok, pokiaľ má bydlisko mimo územia Spolkovej republiky Nemecko. Po prvé príloha VI C bod 1 nariadenia č. 1408/71 pripúšťa podmieniť zohľadnenie dôb dosiahnutých mimo územia tohto členského štátu bydliskom na území tohto štátu. Po druhé, dotknutá osoba nemôže žiadať upustenie od podmienky bydliska podľa článku 4 ods. 1 nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966, pretože príloha III A a B bod 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71 sa nevzťahuje na takú situáciu, akou je situácia pána Wachtera. Napokon po tretie, nemecko-rakúsky dohovor z roku 1995 len prevzal do svojho článku 14 uvedené ustanovenia prílohy III.

117

Súd podávajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania sa pýta, či taká situácia nespôsobuje nesúlad ustanovení prílohy III s článkami 39 ES a 42 ES v rozsahu, v akom strata nároku dávky v starobe podľa FRG príjemcu, ako je pán Wachter, vyplýva z neuplatniteľnosti článku 4 ods. 1 prvej vety nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1408/71 v Rakúskej republike a nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1995 uplatniteľného od 1. októbra 1998.

118

V bodoch 22, 23 a 29 svojho rozsudku zo 7. februára 1991, Rönfeldt (C-227/89, Zb. s. I-323) Súdny dvor rozhodol, že články 6 a 7 nariadenia č. 1408/71 síce jasne ukazujú, že nahradenie ustanovení dohovorov o sociálnom zabezpečení uzatvorených medzi členskými štátmi nariadením č. 1408/71 má kogentný charakter a nepripúšťa žiadnu výnimku okrem prípadov výslovne uvedených nariadením, je predsa len potrebné preskúmať, či také nahradenie, keď spôsobuje, že dotknutí zamestnanci sú v súvislosti so svojimi určitými právami postavení do nevýhodnejšej situácie ako situácie vyplývajúcej zo skoršej právnej úpravy, je v súlade so zásadou voľného pohybu pracovníkov zakotvenou v článkoch 39 ES a 42 ES. Uvedené články totiž treba vykladať v tom zmysle, že im odporuje strata výhod sociálneho zabezpečenia pre dotknutých zamestnancov, ktorá vyplýva z toho, že v dôsledku nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1408/71 nie je možné uplatniť dohovory uzatvorené medzi dvomi alebo viacerými štátmi začlenené do ich vnútroštátneho práva.

119

Súdny dvor však neskôr spresnil, že táto zásada sa neuplatňuje na zamestnancov, ktorí vykonali svoje právo na voľný pohyb po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia (pozri najmä rozsudok z 9. novembra 1995, Thévenon, C-475/93, Zb. s. I-3813, bod 28).

120

V spore vo veci samej nie je sporné, že dotknutá osoba sa usadila v Rakúsku, aby tam bývala a pracovala pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1408/71 v tomto členskom štáte, ktorého ustanovenia nahradili s výhradou výnimiek ustanovenia nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966. Nie je možné pripustiť, aby toto nahradenie mohlo ako v predmetnom prípade zbaviť osobu v situácii pána Wachtera práv a výhod vyplývajúcich z tohto dohovoru.

121

Okolnosť, že taká osoba nemigrovala medzi dvoma členskými štátmi, ale pracovala a žila v Rumunsku predtým, ako sa usadila a pracovala v Rakúsku bez toho, aby niekedy pracovala a žila v inom členskom štáte, neodporuje uplatneniu článkov 39 ES a 42 ES.

122

Ako Súdny dvor uviedol v bode 15 rozsudku z 30. apríla 1996, Boukhalfa (C-214/94, Zb. s. I-2253), ustanovenia práva Spoločenstva sa môžu aplikovať na pracovné činnosti vykonávané mimo územia Spoločenstva, ak si pracovný pomer zachová dostatočne úzku väzbu s týmto územím (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 12. júla 1984, Prodest, 237/83, Zb. s. 3153, bod 6; z 27. septembra 1989, Lopes da Veiga, 9/88, Zb. s. 2989, bod 15, a z 29. júna 1994, Aldewereld, C-60/93, Zb. s. I-2991, bod 14). Túto zásadu treba chápať tak, že sa vzťahuje aj na prípady, v ktorých pracovný pomer má dostatočne úzku väzbu s právom členského štátu a tým s príslušnými pravidlami práva Spoločenstva.

123

Taký je prípad v situácii, aká je vo veci samej. Na jednej strane sú doby prispievania dosiahnuté dotknutou osobou v Rumunsku do roku 1970 rovnocenné s dobami prispievania osoby vysídlenej v zmysle BVG podľa nemeckých právnych predpisov. Na druhej strane v rozsahu, v akom sa osoba v situácii pána Wachtera usadí v roku 1970 v Rakúsku s cieľom žiť a pracovať tam a využiť právo na nemecké dávky v starobe na základe dôb FRG pri dosiahnutí dôchodkového veku v roku 1999 podľa nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966, sa na takúto situáciu uplatňujú pravidlá o voľnom pohybe osôb.

124

Za takýchto okolností treba vyvodiť záver, že strata nároku na dávky v starobe vyplývajúca z nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1966 podľa prílohy III A a B bodu 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71, ako aj nemecko-rakúskeho dohovoru z roku 1995, aj keď sa dotknutá osoba usadila v Rakúsku pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1408/71 v tomto členskom štáte, porušuje články 39 ES a 42 ES.

125

Na prvú časť položenej otázky treba preto odpovedať tak, že ustanovenia prílohy III A a B bodu 35 písm. e) nariadenia č. 1408/71 sú nezlučiteľné s článkami 39 ES a 42 ES, pokiaľ za okolností, aké sú vo veci samej, keď príjemca má bydlisko v Rakúsku, tieto ustanovenia pripúšťajú na účely vyplácania dávok v starobe podmieniť zohľadnenie dôb prispievania dosiahnutých na základe FRG v rokoch 1953 až 1970 v Rumunsku bydliskom príjemcu na území Spolkovej republiky Nemecko.

126

Je nesporné, že preloženie bydliska a miesta výkonu práce pána Wachtera do iného členského štátu ako Spolkovej republiky Nemecko malo za následok, že sa nezohľadnili jeho dosiahnuté doby prispievania od septembra 1953 do októbra 1970 v Rumunsku na účely dávok v starobe. Takýto následok, ktorý pripúšťajú ustanovenia prílohy VI C bodu 1 nariadenia č. 1408/71, sťažuje alebo dokonca vylučuje výkon práva dotknutej osoby na voľný pohyb v rámci Únie a predstavuje tak prekážku tejto slobody.

127

Na odôvodnenie takého zamietnutia zohľadniť doby Rentenversicherung a nemecká vláda uviedli v podstate rovnaké dôvody, ktoré predniesli v rámci vecí C-396/05 a C-419/05, pokiaľ ide o doby prispievania dosiahnuté na častiach územia, kde sa uplatňovali zákony sociálneho zabezpečenia Nemeckej ríše (pozri bod 77 tohto rozsudku).

128

Z dôvodov uvedených v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku a v rozsahu, v akom nemecká vláda nepreukázala, v akej miere zohľadnenie sporných príspevkov na účely výpočtu dávok v starobe vo veci samej môžu mať výrazný dopad na financovanie nemeckého systému sociálneho zabezpečenia, treba uvedenú argumentáciu zamietnuť.

129

Na druhú časť položenej otázky treba preto odpovedať tak, že ustanovenia prílohy VI C bodu 1 nariadenia č. 1408/71 sú nezlučiteľné so slobodou pohybu osôb a najmä článkom 42 ES, pokiaľ za okolností, aké sú vo veci samej, tieto ustanovenia pripúšťajú, na účely vyplácania dávok v starobe podmieniť zohľadnenie dôb prispievania dosiahnutých na základe FRG v rokoch 1953 až 1970 v Rumunsku bydliskom príjemcu na území Spolkovej republiky Nemecko.

130

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: