1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice
(Článok 234 ES)
2. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice
(Článok 234 ES)
3. Európska únia – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Zásada ne bis in idem
(Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)
4. Európska únia – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Zásada ne bis in idem
(Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)
1. V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 234 ES prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má byť vydané, posúdiť so zreteľom na osobitosti veci tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia, aby mohol vyhlásiť svoj rozsudok, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Pokiaľ sa teda položené prejudiciálne otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.
Odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom je možné iba vtedy, keď sa zjavným spôsobom preukáže, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiadny vzťah k realite alebo k predmetu sporu vo veci samej, keď problém má hypotetický charakter, alebo keď Súdnemu dvoru nie sú známe dostatočné skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby odpovedal potrebným spôsobom na položené otázky.
(pozri body 33, 34)
2. Hoci Súdny dvor nie je v zmysle článku 234 ES príslušný na to, aby uplatnil pravidlo Spoločenstva na vymedzený spor, a teda určil ustanovenie vnútroštátneho práva v zmysle tohto pravidla, môže v rámci súdnej spolupráce stanovenej v tomto článku na základe okolností uvedených v spise poskytnúť vnútroštátnemu súdu výklad práva Spoločenstva, ktorý mu môže byť užitočný pri posudzovaní účinkov tohto ustanovenia.
(pozri bod 37)
3. Článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, sa má vykladať v tom zmysle, že príslušným kritériom na účely uplatnenia uvedeného článku je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činu, ktorým sa rozumie existencia celku konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené nezávisle na právnom posúdení týchto činov alebo na chránenom oprávnenom záujme.
Pokiaľ ide o trestné činy týkajúce sa omamných látok, na jednej strane sa nepožaduje, aby boli množstvá predmetnej drogy v dvoch štátoch, ktoré sú príslušnými zmluvnými stranami, alebo osoby, ktoré sa údajne zúčastnili na spáchaní činov v dvoch štátoch, identické. Nie je teda vylúčené, že situácia, v ktorej takáto identickosť chýba, predstavuje celok činov, ktoré sú z hľadiska svojej samotnej povahy nerozlučiteľne spojené. Na druhej strane trestné činy spočívajúce vo vývoze alebo dovoze tých istých omamných látok, ktoré sú trestne stíhané v rôznych štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sa v zásade považujú za „tie isté činy“ v zmysle tohto článku 54, pričom konečné posúdenie v tejto súvislosti prináleží príslušným vnútroštátnym orgánom.
(pozri body 48 – 51, 53, bod 1 výroku)
4. Zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (DVSD), ktorej cieľom je vylúčiť to, aby bola osoba z dôvodu, že vykonáva svoje právo voľného pohybu, stíhaná pre tie isté činy na území viacerých štátov, ktoré sú zmluvnými stranami, sa uplatňuje na rozhodnutie súdnych orgánov štátu, ktorý je zmluvnou stranou, ktorým je obvinený právoplatne oslobodený spod obžaloby pre nedostatok dôkazov.
Hlavná veta obsiahnutá v jedinej vete predstavujúcej článok 54 DVSD totiž nijako neodkazuje na obsah rozsudku, ktorý sa stal právoplatným. Až vo vedľajšej vete článok 54 predpokladá možnosť odsúdenia, keďže uvádza, že v takom prípade podlieha zákaz trestného stíhania osobitnej podmienke. Ak by bolo všeobecné pravidlo vyjadrené v hlavnej vete uplatniteľné iba na odsudzujúce rozsudky, bolo by nadbytočné spresňovať, že osobitné pravidlo je uplatniteľné v prípade odsúdenia.
Navyše neuplatnenie uvedeného článku 54 na právoplatné rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby pre nedostatok dôkazov by malo taký účinok, že by ohrozilo existenciu práva na voľný pohyb.
Napokon začatie trestného stíhania pre tie isté činy v inom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, v prípade, že došlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby pre nedostatok dôkazov, by ohrozilo zásady právnej istoty a legitímnej dôvery. Obvinený by sa totiž musel obávať nových trestných stíhaní v inom členskom štáte, ktorý je zmluvnou stranou, napriek tomu, že o tých istých činoch už bolo právoplatne rozhodnuté.
(pozri body 56 – 59, 61, bod 2 výroku)