1.

Dvomi otázkami, ktoré sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného uznesením zo 14. novembra 2005 ( 2 ), chce Juzgado de lo Social No 33, Madrid, v podstate zistiť, či zákaz diskriminácie z dôvodu veku stanovený najmä v článku 2 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( 3 ) bráni vnútroštátnemu právu, ktoré umožňuje, aby kolektívne zmluvy obsahovali ustanovenia o povinnom odchode do dôchodku. V prípade kladnej odpovede chce vnútroštátny súd takisto vedieť, či je povinný neuplatniť predmetné vnútroštátne právo.

2.

Tieto otázky vyvstali v kontexte sporu medzi súkromnými osobami, a to v konaní o žalobe, ktorú podal Félix Palacios de la Villa proti Cortefiel Servicios SA, José Maria Sanz Corral a Martin Tebar Less, v ktorej pán Palacios tvrdí, že jeho prepustenie z dôvodu, že dosiahol vek povinného odchodu do dôchodku stanovený v kolektívnej zmluve, bolo protiprávne.

3.

Otázky o výklade smernice 2000/78 už boli Súdnemu dvoru položené vo veciach Mangold ( 4 ) a Navas ( 5 ). Čo sa konkrétnejšie týka diskriminácie z dôvodu veku, toto je tretí raz (po veciach Mangold ( 6 ) a Lindorfer ( 7 )), čo bol Súdny dvor oslovený, aby posúdil tvrdenie o diskriminácii na základe veku, hoci treba zdôrazniť, že prejednávaná vec sa od uvedených vecí značne líši, pokiaľ ide o skutkové a právne okolnosti.

4.

Smernica 2000/78 bola prijatá na základe článku 13 ES v znení pred zmluvou z Nice, ktorý stanovuje:

„Rada môže, bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia tejto zmluvy a v rámci právomocí, ktorými je poverené spoločenstvo, na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom, jednomyseľne prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii.“

5.

Odôvodnenia č. 1 a 14 preambuly smernice 2000/78 znejú takto:

…“

6.

Článok 1 smernice 2000/78 uvádza, že účelom tejto smernice je:

„… ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.

7.

Odsek 1 článku 2, ktorý definuje pojem diskriminácie, stanovuje toto:

„1.   Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

…“

8.

Článok 3 smernice 2000/78, s názvom „Rozsah“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

3.   Táto smernica sa nevzťahuje na žiadne dávky poskytované štátnymi alebo podobnými systémami, vrátane štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany.

…“

9.

Článok 6 upravuje odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku:

„1.   Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:

2.   Bez ohľadu na článok 2 ods. 2, členské štáty môžu určiť, že v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia stanovenie veku pre možnosť alebo nárok na odchod do starobného alebo invalidného dôchodku vrátane stanovenia odlišných vekových hraníc v uvedených systémoch pre zamestnancov alebo skupiny alebo kategórie zamestnancov a využitie vekového kritéria v kontexte takýchto systémov v poistných matematických výpočtoch nie je diskrimináciou na základe veku za predpokladu, že dôsledkom tohto nebude diskriminácia na základe pohlavia.“

10.

Podľa prvého odseku článku 18 smernice 2000/78 sa prebratie smernice malo uskutočniť do 2. decembra 2003. Keďže Španielsko nevyužilo možnosť mať dodatočnú lehotu troch rokov od 2. decembra 2003 stanovenú v druhom odseku článku 18, tento dátum takisto označuje koniec lehoty poskytnutej na prebratie smernice v Španielsku.

11.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania používal španielsky zákonodarca od roku 1980 (počnúc zákonom č. 8/80 o štatúte zamestnancov) do roku 2001 povinný odchod do dôchodku ako mechanizmus na podporu medzigeneračného zamestnávania.

12.

Potom čo ústavný súd rozhodol, že ustanovenia zákona č. 8/80 upravujúce zavedenie veku povinného odchodu do dôchodku v kolektívnych zmluvách sú protiústavné, bol zákon č. 8/80 v tomto ohľade nahradený kráľovským legislatívnym dekrétom č. 1/1995 upravujúcim zákon o štatúte zamestnancov (ďalej len „ŠZ“). ŠZ je v súčasnosti hlavným vnútroštátnym právnym predpisom v oblasti pracovnoprávnych vzťahov.

13.

V súčasnej verzii ŠZ — teda v znení zákona č. 62/03, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004 a ktorým bola do španielskeho práva prebratá smernica 2000/78 — stanovujú články 4 a 17 zákaz diskriminácie okrem iného z dôvodu veku.

14.

Pokiaľ ide o povinný odchod do dôchodku, desiate dodatkové ustanovenie ŠZ vo verzii účinnej do júla 2001 stanovovalo toto:

„V súlade s obmedzeniami a podmienkami stanovenými v tomto ustanovení možno povinný odchod do dôchodku používať ako nástroj uskutočňovania politiky zamestnanosti. Maximálnu vekovú hranicu uplatniteľnú na práceschopnosť a skončenie pracovných pomerov stanoví vláda so zreteľom na zdroje systému sociálneho zabezpečenia a pracovný trh bez toho, aby bolo dotknuté právo na dovŕšenie období pre vznik nároku na dôchodok. Vek odchodu do dôchodku možno slobodne dohodnúť v rámci kolektívneho vyjednávania s výhradou ustanovení sociálneho zabezpečenia v tomto ohľade.“

15.

Z dôvodu, že zákonodarca prestal vnímať povinný odchod do dôchodku za nástroj prospešný pre zamestnanosť a začal ho považovať za bremeno pre systém sociálneho zabezpečenia, bolo roku 2001 desiate dodatkové ustanovenie zrušené a povinný odchod do dôchodku odstránený. To vyvolalo veľký počet súdnych sporov, v ktorých bola napádaná platnosť ustanovení kolektívnych zmlúv, ktoré upravovali povinný odchod zamestnancov do dôchodku. Ako je z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zrejmé, španielsky najvyšší súd zaujal stanovisko, že po zrušení ich právneho základu už nie sú ustanovenia o povinnom odchode do dôchodku uvedené v početných kolektívnych zmluvách platné.

16.

Na podnet sociálnych partnerov, zamestnávateľských a odborových organizácií, však bol povinný odchod do dôchodku opätovne zavedený zákonom č. 14/2005 z 1. júla 2005 o ustanoveniach kolektívnych zmlúv týkajúcich sa dosiahnutia normálneho veku odchodu do dôchodku (ďalej len „zákon č. 14/2005“), ktorý nadobudol účinnosť 3. júla 2005. Jediný článok tohto zákona opätovne zaviedol desiate dodatkové ustanovenie ŠZ — v trochu odlišnom slovnom vyjadrení — (ďalej len „konečný režim zákona č. 14/2005“) a znie takto:

„Kolektívne zmluvy môžu obsahovať ustanovenia upravujúce skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že zamestnanec dosiahol normálny vek odchodu do dôchodku stanovený v právnej úprave sociálneho zabezpečenia, za predpokladu, že sú splnené tieto podmienky:

17.

Zákon č. 14/2005 bol skonštruovaný tak, aby upravoval nielen kolektívne zmluvy uzavreté po jeho nadobudnutí účinnosti 3. júla 2005, ale aj — prostredníctvom „jediného prechodného ustanovenia“ — zmluvy, ktoré v čase uverejnenia zákona už platili.

18.

Jediné prechodné ustanovenie (ďalej len „JPU“), ktorého sa prejudiciálne otázky v tejto veci týkajú, znie takto:

„Ustanovenia kolektívnych zmlúv uzavretých pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ktoré upravujú skončenie pracovných pomerov, keď zamestnanci dosiahnu normálny vek odchodu do dôchodku, sú platné za predpokladu, že zmluva stanovuje, že predmetní zamestnanci musia mať dovŕšené minimálne obdobie účasti a musia spĺňať ďalšie podmienky nároku na starobný dôchodok podľa ich režimu účasti, stanovené v právnej úprave sociálneho zabezpečenia.“

19.

Ako vnútroštátny súd upozornil, JPU sa líši od noriem povinného odchodu do dôchodku uvedených v jedinom článku zákona č. 14/2005, ktoré upravujú kolektívne zmluvy uzavreté po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, v tom, že podľa znenia JPU neexistuje výslovná podmienka, aby bol povinný odchod do dôchodku spojený s cieľmi v súlade s politikou zamestnanosti, ktoré musia byť uvedené v predmetných kolektívnych zmluvách.

20.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania pracoval pán Palacios, narodený 3. februára 1940, pre spoločnosť Cortefiel Servicios SA od 17. augusta 1981 ako organizačný riaditeľ.

21.

Dňa 18. júla 2005 spoločnosť listom informovala pána Palaciosa o jeho prepustení z dôvodu, že splnil všetky podmienky stanovené v článku 19 kolektívnej zmluvy a v JPU.

22.

Vzťah medzi stranami sa spravuje kolektívnou zmluvou v odvetví textilného obchodu pre spoločenstvo Madrid (ďalej len „KZTO“), ktorá bola uzavretá 10. marca 2005 a uverejnená 26. mája 2005. Článok 3 KZTO stanovuje, že bude účinná do 31. decembra 2005.

23.

Článok 19 ods. 3 KZTO stanovuje: „V záujme podpory zamestnanosti je dohodnuté, že vek odchodu do dôchodku bude 65 rokov okrem prípadu, ak by predmetný zamestnanec nedovŕšil obdobie vyžadované pre poberanie starobného dôchodku; v takom prípade môže zamestnanec svoje zamestnanie ďalej vykonávať do dovŕšenia tohto obdobia.“

24.

Ak by pán Palacios odišiel do dôchodku 18. júla 2005, v deň, keď bol prepustený zo spoločnosti, bol by oprávnený na poberanie starobného dôchodku zo systému sociálneho zabezpečenia vo výške 100 % svojho vymeriavacieho základu 2347,78 eur s výhradou maximálnych hraníc stanovených v zákone.

25.

Vo svojej žalobe v konaní vo veci samej pán Palacios uvádza, že jeho prepustenie je neplatné pre porušenie základných práv. Okrem tvrdenia o obťažovaní, ktoré vnútroštátny súd považuje za nedôvodné, pán Palacios uvádza, že bol diskriminovaný, pretože dosiahol vek 65 rokov a napáda priamo list o prepustení.

26.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že list o prepustení uplatňoval zákon č. 14/2005 a predmetom otázok položených Súdnemu dvoru je jediný sporný bod, a to či je JPU zlučiteľné s právom Spoločenstva.

27.

Okrem toho vnútroštátny súd vo svojej právnej analýze zdôrazňuje, že podľa JPU je prepustenie zamestnanca v súlade s právom za predpokladu, že sú splnené dve podmienky, a to že dosiahol vek odchodu do dôchodku a spĺňa ďalšie podmienky vyžadované pre nárok na dôchodok od štátu. Podľa jeho názoru, ak by JPU bolo nezlučiteľné s právom Spoločenstva, nesmelo by sa v súlade so zásadou prednosti uplatňovať.

28.

Vnútroštátny súd rovnako poukazuje na to, že na rozdiel od JPU podmieňuje konečný režim zákona č. 14/2005 povinný odchod do dôchodku sledovaním cieľov, ktoré sú v súlade s politikou zamestnanosti. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd preto považuje konečný režim zákona č. 14/2005 za zlučiteľný so smernicou 2000/78 na základe odchýlky stanovenej v jej článku 6 ods. 1 vo vzťahu k rozdielom v zaobchádzaní z dôvodu veku.

29.

Okrem toho zastáva vnútroštátny súd názor, že podľa zákona č. 14/2005 sa so zamestnancami, ktorí dosiahli vek 65 rokov, zaobchádza rozdielne v závislosti od toho, či kolektívna zmluva, podľa ktorej sú nútení k povinnému odchodu do dôchodku vo veku 65 rokov, už bola platná, keď bol tento zákon prijatý, alebo bola dojednaná neskôr.

30.

Napokon vnútroštátny súd považuje článok 13 ES a článok 2 ods. 1 smernice 2000/78 za presné a bezpodmienečné ustanovenia, ktoré možno priamo uplatniť na vec, o ktorej rozhoduje.

31.

Na základe týchto skutočností a s cieľom stanoviť s väčšou právnou istotou uplatniteľné kritérium výkladu Juzgado de lo Social položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku:

32.

Pred začatím analýzy sa zdá byť vhodné detailnejšie vymedziť sporné body, ktoré vyplývajú z prvej prejudiciálnej otázky.

33.

Predovšetkým, ako Komisia poznamenala vo svojich písomných pripomienkach, vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zrejme zmieňuje okrem údajnej diskriminácie z dôvodu veku aj možnú diskrimináciu vyplývajúcu zo skutočnosti, že dve rôzne ustanovenia vnútroštátneho zákona o povinnom odchode do dôchodku — konkrétne JPU a konečný režim zákona č. 14/2005 — sa uplatnia v závislosti od toho, či predmetná kolektívna zmluva bola uzavretá predtým alebo potom, ako nadobudol účinnosť zákon č. 14/2005.

34.

Ako však vyplýva predovšetkým zo znenia prvej otázky, ktorá odkazuje výslovne na diskrimináciu z dôvodu veku a súvisiace ustanovenia práva Spoločenstva, druhý uvedený — odlišný — typ diskriminácie z dôvodu dátumu uzavretia kolektívnej zmluvy môže vnútroštátny súd vskutku považovať za problém, ktorý spadá pod zásadu rovnosti, ako ju stanovuje vnútroštátne právo. Podľa môjho názoru to však nie je predmetom otázky položenej Súdnemu dvoru v tejto veci. Môžem dodať, že tento názor zastávajú aj účastníci tohto konania, ako je zrejmé z vyjadrení uskutočnených na pojednávaní.

35.

Po druhé je potrebné poznamenať, čo sa týka diskriminácie z dôvodu veku, že vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke spomína okrem smernice 2000/78 aj článok 13 ES a vyjadruje názor, že toto ustanovenie by mohlo mať priamy účinok.

36.

Treba však zdôrazniť, že článok 13 ES je iba splnomocňovacím ustanovením, ktoré oprávňuje Radu, aby prijala opatrenia na boj proti diskriminácii okrem iného z dôvodu veku. Ako také nemôže mať priamy účinok, ani nemôže brániť uplatňovaniu vnútroštátneho práva, akým je JPU. ( 8 )

37.

Preto súhlasím s účastníkmi konania, že prvá prejudiciálna otázka by nemala byť skúmaná priamo vo svetle článku 13 ES. To na druhej strane neznamená, že by článok 13 ES nemal žiaden význam pri výklade smernice 2000/78 a zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku.

38.

Po tretie je potrebné mať na pamäti, že predmetné prejudiciálne otázky boli položené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora vo veci Mangold ( 9 ), v ktorom Súdny dvor dospel k ďalekosiahlemu záveru, že zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku sa musí považovať za všeobecnú zásadu práva Spoločenstva. Preto s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď musí byť prvá otázka skúmaná aj so zreteľom na túto všeobecnú zásadu.

39.

Vzhľadom na uvedené úvahy vyplývajú z prvej prejudiciálnej otázky podľa mňa nasledujúce sporné body.

40.

Po prvé sa musí preskúmať, či je smernica 2000/78 uplatniteľná ratione materiae na okolnosti tejto veci. Ak áno, druhým sporným bodom, ktorému sa treba venovať, je to, či vnútroštátny zákon, ktorý umožňuje povinný odchod do dôchodku, akým je JPU, je zlučiteľný so smernicou 2000/78 a osobitne, či takéto opatrenie môže byť podľa tejto smernice odôvodnené. Po tretie by mala byť prvá prejudiciálna otázka posúdená vo svetle všeobecnej zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku, ako ju Súdny dvor vymedzil v rozsudku Mangold. Polemiky, ktoré tento rozsudok vyvolal najmä so zreteľom na existenciu všeobecnej zásady tohto druhu, si vyžadujú isté dodatočné poznámky.

41.

Problém možných následkov, ktoré má vnútroštátny súd odvodiť z odpovede na prvú otázku, je predmetom druhej prejudiciálnej otázky.

42.

V tomto konaní predložili písomné pripomienky vlády Španielska, Írska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia a účastníci konania vo veci samej. S výnimkou pána Palaciosa boli títo účastníci konania zastúpení aj na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 21. novembra 2006.

43.

Pokiaľ ide o prvú prejudiciálnu otázku, všetci účastníci konania okrem pána Palaciosa sa v podstate zhodujú, že odpoveď na túto otázku by mala byť záporná, hoci na základe trocha odlišných argumentov. Vlády Španielska, Írska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Cortefiel tvrdia, že zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku stanovená v smernici 2000/78 sa neuplatňuje na vnútroštátny zákon, akým je JPU. V tejto súvislosti uvedení účastníci konania poukazujú na odôvodnenie č. 14 smernice týkajúce sa vnútroštátnych predpisov, ktoré upravujú dôchodkový vek.

44.

Subsidiárne tieto vlády uvádzajú, že vnútroštátny predpis, ktorý umožňuje stanovenie veku povinného odchodu do dôchodku, je v každom prípade podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78 odôvodnený. Komisia tvrdí, že smernica 2000/78 sa na vnútroštátny predpis, akým je JPU, uplatňuje, ale súhlasí, že takýto predpis je odôvodniteľný podľa článku 6 ods. 1 smernice.

45.

Na účely určenia, či sa pôsobnosť smernice 2000/78 má vykladať tak, že zahŕňa vnútroštátnu normu, akou je JPU, sa musí zohľadniť nielen znenie, ale aj účel a všeobecná štruktúra smernice. ( 10 )

46.

Podľa článku 1 smernice 2000/78 je účelom tejto smernice ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii z dôvodov špecifikovaných v tomto článku — ktoré zahŕňajú vek — v zamestnaní a povolaní.

47.

Hmotnoprávny rozsah pôsobnosti smernice je podrobne vymedzený v článku 3. Konkrétne podľa článku 3 ods. 1 písm. c) sa smernica uplatňuje vo vzťahu k „podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“.

48.

Zatiaľ čo Komisia tvrdí, že JPU stanovuje pracovnú podmienku na účely článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78, väčšina ostatných účastníkov konania uvádza, že JPU ako vnútroštátny predpis upravujúci stanovenie veku odchodu do dôchodku spadá mimo rozsah pôsobnosti tejto smernice.

49.

V tomto ohľade treba na úvod poznamenať, že vnútroštátny súd opisuje JPU ako predpis, ktorý stanovuje podmienky týkajúce sa odchodu do dôchodku, konkrétne umožňuje, aby kolektívne zmluvy obsahovali ustanovenia o povinnom odchode do dôchodku. Takýto povinný odchod do dôchodku je podmienený dovŕšením minimálneho obdobia účasti a splnením ďalších podmienok nároku na starobný dôchodok podľa tohto režimu účasti, stanovených v právnej úprave sociálneho zabezpečenia.

50.

Na druhej strane pán Palacios v tomto kontexte odkazuje na svoje „prepustenie“ z dôvodu povinného odchodu do dôchodku, ktorý stanovila kolektívna zmluva na základe JPU. Naopak španielska vláda na pojednávaní túto terminológiu spochybnila, pričom poukázala na to, že pán Palacios v skutočnosti nebol prepustený, ale bol iba povinný odísť do dôchodku podľa vnútroštátnych noriem, ktoré stanovujú vek povinného odchodu do dôchodku na 65 rokov. Podľa tejto vlády sa list zaslaný pánovi Palaciosovi netýka „prepustenia“.

51.

V tejto súvislosti treba predovšetkým zdôrazniť, že podľa odôvodnenia č. 14 smernice 2000/78, ktoré sa musí pri výklade smernice brať do úvahy, ( 11 ) smernica nemá mať žiadny vplyv na vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú dôchodkový vek.

52.

Musím povedať, že sa mi zdá byť trochu ťažké nepovažovať predmetnú vnútroštátnu normu za predpis toho druhu, s akým počíta uvedené odôvodnenie.

53.

Je pravda, že samotný JPU neupravuje režim sociálneho zabezpečenia obsahujúci podmienky nároku na starobný dôchodok, ale skôr odkazuje na tento režim ako na podmienku stanovenia veku povinného odchodu do dôchodku. Napriek tomu si myslím, že skutočnosťou zostáva, že JPU — v spojitosti s kolektívnou zmluvou, ktorá je na ňom založená — stanovuje vek povinného odchodu do dôchodku. Spôsobuje skončenie pracovného pomeru a začatie poberania dôchodku.

54.

Považovať to namiesto toho za „prepustenie“ je podľa mňa dosť odvážne, hoci Súdny dvor nesporne podal výklad v takom zmysle vo svojej judikatúre k tomuto pojmu, ako bol použitý v článku 5 ods. 1 smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky ( 12 ).

55.

V sérii vecí, ktoré mám na mysli, ( 13 ) Súdny dvor odlišoval prístup k zákonnému alebo zamestnaneckému dôchodkovému režimu, teda podmienky vyplácania starobného dôchodku, od stanovenia vekovej hranice vo vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru. Súdny dvor rozhodol, že druhá uvedená otázka sa týka podmienok prepustenia, a preto ju treba posudzovať podľa smernice 76/207. ( 14 )

56.

Tento výklad sa však zakladal na predpoklade, že slovo „prepustenie“, ako ho používa táto smernica, sa má chápať v širšom zmysle slova. ( 15 )

57.

Naopak smernica 2000/78 si podľa mňa vyžaduje zužujúci výklad svojho rozsahu pôsobnosti, predovšetkým pokiaľ ide o zákaz diskriminácie z dôvodu veku.

58.

V tomto ohľade sa môžem pripojiť k názoru generálneho advokáta Geelhoeda v jeho návrhoch vo veci Navas, kde uviedol, že história a znenie článku 13 ES ako právneho základu smernice 2000/78 napovedajú skôr užšiemu výkladu tejto smernice a že zákonodarca Spoločenstva si musel byť vedomý potenciálne ďalekosiahlych hospodárskych a finančných následkov zákazu diskriminácie najmä z dôvodu veku. ( 16 )

59.

Vo všeobecnosti možno vskutku odporúčať veľmi opatrný prístup, pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie zákazov diskriminácie v práve Spoločenstva, pretože vzhľadom na dosť otvorený a nejasne definovateľný pojem zákazu diskriminácie existuje riziko, že také normy môžu veľmi všeobecne odstrániť alebo spochybniť požiadavky a podmienky, ktoré stanovuje vnútroštátne právo. ( 17 )

60.

Ako generálny advokát Geelhoed správne uviedol, zákazy diskriminácie „môžu byť použité ako páka na to, aby sa bez zásahu autorov Zmluvy alebo zákonodarcu Spoločenstva korigovali rozhodnutia urobené členskými štátmi pri výkone právomocí, ktoré si — stále — ponechávajú“. ( 18 )

61.

Čo sa týka hlavne zákazu diskriminácie z dôvodu veku, treba mať na pamäti, že tento zákaz je osobitnej povahy v tom, že vek ako kritérium je bod na stupnici, a preto môže byť diskriminácia na základe veku odstupňovaná. ( 19 ) Preto je oveľa ťažšou úlohou určiť existenciu diskriminácie z dôvodu veku ako napríklad v prípade diskriminácie z dôvodu pohlavia, kde sú predmetné porovnávané prvky jasnejšie vymedzené. ( 20 )

62.

A čo viac, hoci uplatnenie zákazu diskriminácie z dôvodu veku vyžaduje komplexné a jemné posúdenie, rozdiely súvisiace s vekom sú veľmi bežné v sociálnej politike a politike zamestnanosti.

63.

Rozdiely súvisiace s vekom predovšetkým tvoria prirodzenú podstatu dôchodkových režimov. Treba mať na pamäti, že vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú dôchodkový vek, so sebou automaticky prinášajú priamu diskrimináciu z dôvodu veku v zmysle pojmu diskriminácie, ako je definovaný v článku 2 smernice 2000/78. Preto ak by také vnútroštátne predpisy mali patriť do pôsobnosti smernice 2000/78, každá vnútroštátna norma, či už stanovuje minimálny alebo maximálny vek odchodu do dôchodku, by v zásade mala byť posúdená podľa smernice.

64.

Aj keď článok 6 smernice stanovuje osobitné výnimky a obmedzenia vo vzťahu k diskriminácii na základe veku, predsa len by bolo podľa mňa veľmi problematické, aby tento Damoklov meč visel nad všetkými vnútroštátnymi predpismi, ktoré upravujú dôchodkový vek, predovšetkým preto, lebo dôchodkový vek je úzko spojený s oblasťami, akými sú sociálna politika a politika zamestnanosti, kde najdôležitejšie právomoci zostávajú členským štátom.

65.

Zastávam názor, že zákonodarca Spoločenstva si bol vedomý týchto problémov a odôvodnenie č. 14 vložil do preambuly smernice 2000/78 preto, aby vyjasnil, že nezamýšľa rozšíriť pôsobnosť tejto smernice na normy, ktoré stanovujú dôchodkový vek. ( 21 )

66.

Napokon ma nepresvedčil argument Komisie, že odôvodnenie č. 14 sa nemusí vzťahovať na pôsobnosť smernice, ale na opodstatnenia odôvodnenia stanovené v článku 6 smernice. Možnosť odôvodnenia vnútroštátnych predpisov podľa smernice je úplne niečo iné ako to, že smernica „nemá žiadny vplyv“ na také predpisy. Navyše odsek 2 článku 6 smernice sa vzťahuje iba na stanovenie veku pre zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia; na rozdiel od odôvodnenia č. 14 sa nevzťahuje na predpisy, ktoré upravujú dôchodkový vek vo všeobecnosti.

67.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy som dospel k názoru, že vnútroštátny predpis, ktorý upravuje zavedenie veku povinného odchodu do dôchodku, akým je JPU, nemá na účely smernice 2000/78 vzťah k „podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“, a preto nepatrí do pôsobnosti tejto smernice. Takémuto vnútroštátnemu predpisu preto nemôže brániť zákaz diskriminácie z dôvodu veku, ktorý táto smernica stanovuje.

68.

Pre prípad, ak by Súdny dvor predsa len usúdil, že vnútroštátna norma, akou je JPU, patrí do pôsobnosti smernice 2000/78, bude potrebné preskúmať, či túto normu možno odôvodniť podľa článku 6 tejto smernice, čo znamená, ako je uvedené vyššie, že norma, ktorá stanovuje zavedenie veku povinného odchodu do dôchodku, so sebou prináša priamu diskrimináciu z dôvodu veku v zmysle článku 2 tejto smernice.

69.

Je celkom zrejmé, že pri zodpovedajúcom uplatnení pojmu diskriminácia by údajná diskriminácia v tejto veci pozostávala zo skutočnosti, že osoby, ktoré dosiahli vek povinného odchodu do dôchodku, už na rozdiel od mladších osôb nemôžu byť zamestnané. Treba však poznamenať, že pre ľudí je možno bežnejšie, aby mali pocit menej výhodného zaobchádzania z dôvodu veku vo vzťahu k minimálnemu veku odchodu do dôchodku — ako je stanovený pravdepodobne vo väčšine dôchodkových režimov členských štátov –, keďže sa zdá, že dôchodok je vo všeobecnosti vnímaný skôr ako sociálne právo, než ako povinnosť.

70.

V každom prípade, článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 osobitne vo vzťahu k rozdielom v zaobchádzaní z dôvodu veku uvádza, že členské štáty môžu stanoviť, že takéto rozdiely „nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné“.

71.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania — a z pripomienok španielskej vlády — sa zdá, že JPU, ktoré umožňuje vloženie ustanovení o povinnom odchode do dôchodku do kolektívnych zmlúv, bolo prijaté na podnet sociálnych partnerov ako súčasť politiky podpory medzigeneračného zamestnávania.

72.

Podľa mňa je nepochybné, že toto ustanovenie vykladané v spojitosti s článkom 19 ods. 3 kolektívnej zmluvy slúži vo verejnom záujme oprávnenému cieľu politiky zamestnanosti a trhu práce, ktorý je spôsobilý odôvodniť rozdiel v zaobchádzaní z dôvodu veku v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice. V tejto súvislosti priznávam, že nesúhlasím s domnienkou, ktorú vnútroštátny súd asi vyjadril, teda nepovažujem za nevyhnutné, že predmetný vnútroštátny predpis sa má výslovne odvolávať na oprávnený dôvod politiky na účely článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, aby ho bolo možné odôvodniť podľa tohto ustanovenia. Takisto s ohľadom na to, že smernice sú záväzné iba vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, malo by byť postačujúce a rozhodujúce, že vnútroštátne právo je v aktuálnej skutočnosti a výsledkom odôvodnené takým oprávneným cieľom.

73.

Čo sa ďalej týka podmienky podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, že prostriedky použité na dosiahnutie predmetného oprávneného cieľa majú byť „primerané a nevyhnutné“, treba zdôrazniť, ako Súdny dvor uviedol v rozsudku Mangold, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri výbere opatrenia, ktorým môžu dosiahnuť svoje ciele v oblasti sociálnej politiky a zamestnanosti. ( 22 )

74.

Spravidla naozaj nemôže byť úlohou Súdneho dvora, aby svojím vlastným posúdením tak komplexných otázok nahrádzal posúdenie vnútroštátneho zákonodarcu alebo iných politických alebo spoločenských subjektov, ktoré sa zúčastňujú na definovaní sociálnej politiky a politiky zamestnanosti konkrétneho členského štátu (akými sú sociálni partneri v tejto veci). Na tejto úrovni by malo byť označené za protiprávne najviac ak zjavne neprimerané vnútroštátne opatrenie.

75.

V rozsudku Mangold však Súdny dvor, opierajúc sa o informácie, ktoré poskytol vnútroštátny súd, dospel k záveru, že vnútroštátna norma o zmluvách na určitú dobu, o ktorú v tej veci išlo, sa má považovať za prekračujúcu rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa profesionálnej integrácie starších nezamestnaných pracovníkov. V tejto súvislosti Súdny dvor poukázal okrem iného na skutočnosť, že významná kategória pracovníkov vymedzená výlučne na základe veku je počas podstatnej časti svojej profesionálnej kariéry vystavená riziku, že bude vylúčená z výhod stabilného zamestnania. ( 23 )

76.

V tejto veci naopak nevidno žiadne náznaky v tom zmysle, že stanovenie povinného odchodu do dôchodku ako takého alebo v konkrétnom prípade vymedzenie veku odchodu do dôchodku na 65 rokov by prekračovalo rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov.

77.

Nepochybne, vzhľadom na demografické výzvy a rozpočtové tlaky, ktorým čelí väčšina členských štátov — čo viedlo Komisiu iba nedávno k tomu, aby vyzvala na urýchlenú akciu –, sa rozhodujúcou otázkou v Európe zdá byť skôr predĺženie zamestnania a zvýšenie veku odchodu do dôchodku. Ale aj potom je vecou členských štátov, aby definovali svoje politiky v tomto kontexte.

78.

Z týchto dôvodov usudzujem, že aj keby sa mala pôsobnosť smernice 2000/78 vykladať tak, že pokrýva vnútroštátny predpis, o aký ide v tejto veci, takémuto predpisu by táto smernica nebránila.

79.

Najpozoruhodnejšou črtou rozsudku vo veci Mangold, v ktorej bol na Súdny dvor podaný návrh, aby rozhodol o zlučiteľnosti ustanovenia nemeckého zákona, ktoré upravovalo uzatváranie pracovných zmlúv na určitú dobu so zamestnancami, ktorí dosiahli vek 52 rokov, s článkom 6 ods. 1 smernice 2000/78, je pravdepodobne konštatovanie, že „zásadu zákazu diskriminácie na základe veku… treba považovať za všeobecnú zásadu práva Spoločenstva“. ( 24 )

80.

Súdny dvor vyslovil toto tvrdenie na základe návrhu, ktorý predložil generálny advokát Tizzano, že na posúdenie zlučiteľnosti predmetnej vnútroštátnej normy sa má ako meradlo použiť skôr všeobecná zásada rovnosti, než samotná smernica. ( 25 ) Tento prístup zjavne umožnil prekonať dva problémy, ktoré boli v pozadí tejto veci: po prvé, Súdny dvor použil túto koncepciu na potlačenie námietky, že v rozhodnom čase ešte Nemecku neuplynula lehota na prebratie smernice 2000/78, ( 26 ) po druhé, Súdny dvor sa dokázal vyhnúť otázke, či smernica má „horizontálny priamy účinok“. ( 27 )

81.

Súdny dvor uviedol, že smernica 2000/78 sama nezakotvuje zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti zamestnania a povolania; „samotná zásada zákazu týchto foriem diskriminácie má svoj pôvod, ako vyplýva z odôvodnení č. 1 a 4 smernice,“ skôr „v rôznych medzinárodných nástrojoch a ústavných tradíciách, ktoré sú spoločné všetkým členským štátom“. ( 28 )

82.

V tejto súvislosti Súdny dvor zjavne vychádzal z predpokladu, že osobitný zákaz z dôvodu veku je už obsiahnutý vo všeobecnej zásade rovnosti, alebo je z nej odvodený. ( 29 )

83.

Prístup, ktorý si Súdny dvor zvolil v rozsudku Mangold, zožal vážnu kritiku zo strany akademickej obce, médií, ako aj väčšiny účastníkov tohto konania, a iste si zaslúži podrobnejší komentár.

84.

Po prvé treba zdôrazniť, že koncepcia všeobecných zásad práva bola pre vývoj právneho poriadku Spoločenstva ústredná.

85.

Formulovaním všeobecných zásad práva Spoločenstva — v súlade so svojou povinnosťou zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmluvy podľa článku 220 ES — Súdny dvor v skutočnosti „pridal mäso ku kostiam“ práva Spoločenstva, ktoré by inak — ako právny poriadok založený na rámcovej zmluve — zostalo iba kostrou noriem, ktorá by nie celkom tvorila skutočný právny „poriadok“.

86.

Tento prameň práva Súdnemu dvoru umožnil — pričom často čerpal inšpiráciu z právnych tradícií spoločných pre členské štáty a z medzinárodných zmlúv — zabezpečiť a doplniť obsah právnych zásad v tak dôležitých oblastiach, akými sú ochrana základných práv a správne právo. Súčasťou povahy všeobecných zásad práva, ktoré treba hľadať skôr v platónskom právnom nebi než v zákonníkoch, však je, že tak ich existencia, ako aj ich skutočný obsah sú poznačené neistotou.

87.

Napriek tomu je možné uvažovať o správnosti a presvedčivosti dôvodov, o ktoré sa Súdny dvor opieral pri svojom konštatovaní o existencii všeobecnej zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku v rozsudku Mangold.

88.

V tejto súvislosti možno poznamenať, že rôzne medzinárodné dokumenty a ústavné tradície spoločné pre členské štáty, na ktoré sa Súdny dvor v rozsudku Mangold odvoláva, vskutku uznávajú všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, ale nie — okrem niekoľkých prípadov, ako napríklad fínska ústava — osobitnú zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu veku ako takú.

89.

Pri bližšej analýze je skutočne smelým návrhom a významným posunom vyvodiť iba zo všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania existenciu osobitného zákazu diskriminácie z dôvodu veku — alebo akéhokoľvek iného osobitného druhu diskriminácie, ktorý je uvedený v článku 1 smernice 2000/78. Nasledujúce všeobecné poznámky o mechanizme zákazu diskriminácie môžu tento názor ilustrovať.

90.

Podľa bežne uznávanej definície, ako aj ustálenej judikatúry vyžaduje všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie to, že s porovnateľnými situáciami sa nesmie zaobchádzať rozdielne a s rozdielnymi situáciami sa nesmie zaobchádzať rovnako. ( 30 )

91.

Nie je veľmi ťažké stanoviť, či sa s dvomi situáciami zaobchádza rozdielne alebo prípadne rovnako. Skutočne rozhodujúcim krokom pri uplatnení všeobecnej zásady rovnosti je skôr predovšetkým stanoviť, či sú predmetné situácie porovnateľné, alebo inými slovami relevantne podobné — čo si vyžaduje analýzu opierajúcu sa o kritérium relevantnosti. Toto posúdenie normálne nie je v rozsudkoch Súdneho dvora urobené výslovne a v skutočnosti obsahuje hodnotový úsudok.

92.

Všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie odlišuje od osobitného zákazu konkrétneho druhu diskriminácie v podstate to, že v druhom uvedenom prípade je kritérium, na ktorom sa diferenciácia nemôže oprávnene zakladať, už výslovne označené. Je tak už stanovené, že diferenciácia sa nemôže zakladať na dôvodoch štátnej príslušnosti, pohlavia, veku alebo akejkoľvek inej „skupiny“ diskriminácie uvedenej v znení predmetného osobitného zákazu. Naopak všeobecný zákaz diskriminácie ponecháva otvorenú otázku, ktoré dôvody diferenciácie sú prijateľné. Táto otázka bola v priebehu času zjavne zodpovedaná rôznymi spôsobmi a je v súčasnosti predmetom pokračujúceho vývoja na vnútroštátnej i medzinárodnej úrovni.

93.

Možno povedať, že všeobecná zásada rovnosti potenciálne znamená zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ktorý možno považovať za neprijateľný.

94.

Je preto správne uviesť, ako to Súdny dvor urobil vo vzťahu k zákazom diskriminácie z osobitných dôvodov, že osobitné zákazy predstavujú špecifické vyjadrenia všeobecnej zásady rovnosti, ktorá je súčasťou základov Spoločenstva. ( 31 ) Vyvodiť zo všeobecnej zásady rovnosti existenciu zákazu diskriminácie z osobitného dôvodu — ako to Súdny dvor urobil v rozsudku Mangold — je však niečo úplne odlišné a zďaleka nie presvedčivé.

95.

Podľa mňa navyše ani článok 13 ES, ani smernica 2000/78 neodrážajú nevyhnutne už existujúci zákaz všetkých foriem diskriminácie, na ktoré sa vzťahujú. Ozajstným úmyslom v obidvoch prípadoch bolo skôr ponechať na zákonodarcu Spoločenstva a na členské štáty, aby prijali príslušné opatrenia v tomto smere. V každom prípade sa zdá, že aj to chcel Súdny dvor naznačiť v rozsudku Grant, v ktorom dospel k záveru, že právo Spoločenstva v tom čase nepokrývalo diskrimináciu založenú na sexuálnej orientácii. ( 32 )

96.

Treba dodať, že ak by sa odôvodnenie v rozsudku Mangold malo sledovať do svojho logického záveru, nielen zákaz z dôvodu veku, ale všetky osobitné zákazy druhov diskriminácie uvedených v článku 1 smernice 2000/78 by sa mali považovať za všeobecné zásady práva Spoločenstva.

97.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy nepovažujem za veľmi presvedčivý záver uvedený v rozsudku Mangold, pokiaľ ide o existenciu všeobecnej zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku.

98.

V každom prípade, ak by aj malo byť toto konštatovanie základom pre posúdenie v tejto veci, z rozsudku Mangold je zrejmé, že Súdny dvor vychádza z predpokladu, že všeobecná zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku sa v podstate nelíši od zodpovedajúceho zákazu podľa smernice 2000/78, najmä čo sa týka odôvodnenia. ( 33 )

99.

S odkazom na moje vyššie uvedené pripomienky v tomto smere môžem teda vysloviť záver, že právo Spoločenstva nebráni vnútroštátnej norme, o akú ide v tejto veci, ani pri poukázaní na existenciu všeobecnej zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku.

100.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto zastávam názor, že Súdny dvor by mal v odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku uviesť, že zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku stanovená v článku 2 ods. 1 smernice 2000/78 nebráni vnútroštátnej norme, akou je JPU.

101.

Svojou druhou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či by mal neuplatniť JPU, ak by sa preukázalo, že tomuto predpisu bráni zákaz diskriminácie z dôvodu veku.

102.

Keďže vlády Španielska, Írska, Holandska a Spojeného kráľovstva, ako aj Cortefiel uviedli, že Súdny dvor by mal na prvú otázku odpovedať záporne, predložili iba subsidiárne pripomienky k otázke, či by sa nemalo na predmetnú vnútroštátnu normu prihliadať, hoci vláda Spojeného kráľovstva kládla na túto otázku osobitný dôraz.

103.

Všetci títo účastníci konania sa v podstate zhodujú, že ani smernica 2000/78, ani všeobecná zásada práva, ktorá zakazuje diskrimináciu z dôvodu veku, nemôže spôsobiť, že vnútroštátny súd by bol povinný neuplatniť odporujúci vnútroštátny predpis. Keďže spor vo veci samej sa odohráva medzi súkromnými osobami, také konštatovanie by narúšalo pravidlo, že smernice nemôžu mať horizontálny priamy účinok. Stále by však existovala povinnosť vykladať predmetnú vnútroštátnu normu v možnom rozsahu takým spôsobom, aby bola v súlade so smernicou 2000/78 a v nej obsiahnutými zásadami.

104.

Komisia — rovnako ako zrejme aj pán Palacios — naopak uvádza, že v prípade kladnej odpovede na prvú otázku by vnútroštátny súd bol povinný neprihliadať na akýkoľvek odporujúci vnútroštátny predpis. V tejto súvislosti sa Komisia opäť odvoláva na rozsudok Mangold a tvrdí, že ak Súdny dvor v tej veci rozhodol, že existovala povinnosť neprihliadať na vnútroštátne právo, ktoré odporovalo zákazu diskriminácie z dôvodu veku, ( 34 ) potom to isté musí byť a fortiori pravda v tejto veci, kde lehota stanovená na prebratie smernice 2000/78 už uplynula.

105.

Druhá otázka zjavne nevznikne, ak sa Súdny dvor bude riadiť mojím návrhom a určí, že predmetná norma je zlučiteľná. Napriek tomu sa však budem výlučne subsidiárne venovať otázke, aký správny záver má vnútroštátny súd urobiť na účely konania vo veci samej v prípade, ak by sa zákaz diskriminácie z dôvodu veku, ktorý stanovuje smernica 2000/78 — alebo prípadne zodpovedajúca všeobecná zásada práva Spoločenstva — mal vykladať tak, že bráni predpisu, akým je JPU, pričom budem mať na zreteli, že táto otázka vyvstala v spore medzi súkromnými osobami, ktorý sa týka skončenia pracovného pomeru.

106.

Na úvod je namieste pripomenúť základné kamene relevantnej judikatúry.

107.

Treba poznamenať, že podľa ustálenej judikatúry sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice zdajú byť z hľadiska ich obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné, jednotlivci môžu na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote, alebo ju prebral nesprávne. ( 35 )

108.

Súdny dvor priznal smerniciam tento účinok — napriek zneniu článku 249 ES, ktorý sa pri smerniciach nezmieňuje o poskytnutí práv jednotlivcom — so zreteľom na záväznú povahu a praktický účinok smernice a predovšetkým z dôvodu, že členský štát, ktorý si neplní povinnosti, by nemal mať možnosť dovolávať sa voči jednotlivcom svojho vlastného nesplnenia povinností, ktoré smernica ukladá. ( 36 )

109.

Táto úvaha prirodzene nemôže platiť vo vzťahu k povinnostiam, ktoré zaťažujú jednotlivca. Preto Súdny dvor sústavne rozhodoval, že smernica nemôže sama ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa jej ani nemožno proti nemu dovolávať. ( 37 )

110.

Ak teda ustanovenie smernice vyhovuje hmotnoprávnej podmienke bezpodmienečnosti a dostatočnej presnosti, jednotlivec spravidla môže toto ustanovenie použiť voči orgánu verejnej moci (vertikálny priamy účinok), ale nie voči jednotlivcovi (horizontálny priamy účinok).

111.

Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil, že uznanie druhého uvedeného účinku by znamenalo priznať „Spoločenstvu právomoc s okamžitým účinkom ukladať povinnosti jednotlivcom, aj keď má túto právomoc, ale iba vtedy, keď je oprávnené prijímať nariadenia“. ( 38 ) Súdny dvor takisto uviedol, že zásada právnej istoty bráni tomu, aby smernice ukladali povinnosti jednotlivcom. ( 39 )

112.

K tomuto všeobecnému pravidlu však treba uviesť prinajmenšom v dvoch ohľadoch nuansy. Po prvé, Súdny dvor uznal, že „samotné negatívne dôsledky“ na práva tretích osôb, aj keď sú tieto dôsledky určité, neodôvodňujú to, aby sa jednotlivcovi bránilo dovolávať sa ustanovení smernice voči predmetného členskému štátu. ( 40 ) Po druhé, určitá línia judikatúry predpokladá, že aj v čisto súkromnom spore sa jednotlivec môže za určitých okolností dovolávať smernice, aby sa na predmetnú odporujúcu vnútroštátnu normu neprihliadalo (občas nazývané ako „vedľajší priamy účinok“). ( 41 )

113.

Zameriam sa teraz na okolnosti tejto veci, pričom najprv preberiem otázku možnej povinnosti neuplatniť predmetnú vnútroštátnu normu vzhľadom na smernicu 2000/78. Potom sa budem venovať možnému vplyvu všeobecnej zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku, ako bola uplatnená v rozsudku Mangold.

114.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa mňa niet pochýb, že zákaz diskriminácie z dôvodu veku stanovený v smernici 2000/78, predovšetkým v jej článkoch 1 a 6, je dostatočne presný a bezpodmienečný na to, aby vyhovoval hmotnoprávnym podmienkam priameho účinku, čo sa týka zavedenia veku povinného odchodu do dôchodku. Postačuje uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora je jasné, že skutočnosť, že ustanovenia smernice podliehajú výnimkám, alebo — ako v tejto veci — stanovujú odôvodnenia, sama osebe neznamená, že podmienky nevyhnutné na to, aby tieto ustanovenia mali priamy účinok, nie sú splnené. ( 42 )

115.

Ďalej, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd — ktorý sa v tomto ohľade odvoláva okrem iného na judikatúru španielskeho ústavného súdu — by považoval kolektívnu zmluvu, ktorá zavádza vek povinného odchodu do dôchodku, za protiprávnu, ak by JPU na to nestanovovalo výslovný právny základ.

116.

Neprihliadanie na JPU, ktorého sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania týka, v dôsledku toho, že mu bráni zákaz diskriminácie z dôvodu veku, by teda spôsobilo, že vnútroštátny súd by kolektívnu zmluvu považoval za protiprávnu.

117.

V spore vo veci samej napáda pán Palacios úkon, ktorým ho jeho zamestnávateľ Cortefiel informoval o skončení pracovného pomeru z dôvodu odchodu do dôchodku. Máme teda jasne do činenia s horizontálnym zmluvným vzťahom, ktorý zahŕňa vzájomné práva a povinnosti týkajúce sa pracovného pomeru. Konštatovanie vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že žaloba pána Palaciosa je dôvodná a skončenie pracovného pomeru (keďže je založené na JPU a kolektívnej zmluve) je neplatné, by sa Cortefielu priamo týkalo v tom, že by mu uložilo povinnosť zachovať pracovný pomer alebo prípadne znášať iné dôsledky, ako napríklad poskytnutie odškodnenia.

118.

Preto by uplatnenie smernice v tomto kontexte jasne ukladalo istú povinnosť inému jednotlivcovi, v tomto prípade bývalému zamestnávateľovi.

119.

Vo svetle vyššie uvedenej judikatúry si možno položiť otázku, po prvé, či by tento účinok nebol prijateľný v tom, že predstavuje iba „negatívne dôsledky“ v zmysle judikatúry v rozsudku Wells. V rozsudku Wells sa Súdny dvor zjavne pohyboval po jemnej hranici v odlíšení situácie, „keď ide o povinnosť štátu, ktorá je priamo spojená so splnením inej povinnosti, ktorá podľa tejto smernice zaťažuje tretiu osobu“ od „samotných negatívnych dôsledkov na práva tretích osôb“. ( 43 )

120.

Treba však poznamenať, že rozsudok Wells sa týka trojstranného vzťahu v tom zmysle, že v prvom rade a predovšetkým je zameraný na splnenie povinnosti vyplývajúcej zo smernice členským štátom, pričom výsledný dosah na jednotlivca predstavuje iba sprievodný účinok tejto povinnosti.

121.

Iste by bolo možné teoreticky vykladať situáciu v tejto veci tak, že predstavuje trojstranný vzťah v tom zmysle, že smernica by sa v skutočnosti uplatnila voči JPU a kolektívnej zmluve, teda voči štátu, ktorý má povinnosť riadneho prebratia. ( 44 )

122.

Taký prístup by však iste prekračoval logiku rozsudku Wells a v zásade by ho bolo možné uplatniť na takmer akýkoľvek horizontálny právny vzťah, keďže napokon aj súkromnoprávne zmluvné vzťahy sú vždy založené na (zmluvnom) práve štátu alebo s ním musia byť v súlade. Vo veci, ako je táto, sa mi skôr zdá byť zodpovedajúce považovať uloženie povinnosti jednotlivcovi za priamy dôsledok uplatnenia smernice, a nie iba za vedľajší účinok dovolávania sa smernice voči štátu.

123.

Účastníci konania rozoberali otázku horizontálneho priameho účinku ešte aj z ďalšieho hľadiska, ktoré sa týka osobitných dôsledkov pre túto vec, ak by sa mal smernici priznať priamy účinok. Pán Palacios sa snaží opierať o smernicu 2000/78, aby zabránil uplatneniu JPU a mal namiesto toho prospech zo všeobecného vnútroštátneho práva, podľa ktorého — ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania — by stanovenie povinného odchodu do dôchodku bolo po strate svojho právneho základu protiprávne.

124.

Táto diskusia sa týka rozlišovania — dobre známeho v odbornej literatúre, ale do istej miery aj vyjadreného v judikatúre — medzi „vylučovacím“ a „substitučným“ účinkom dovolávania sa smernice. Podľa tejto argumentácie by malo byť možné sa opierať o smernicu v spore medzi súkromnými osobami, ak by jediným účinkom bolo „vyradenie“ odporujúcich vnútroštátnych noriem s cieľom uvoľniť cestu iným vnútroštátnym normám, na ktorých potom môže účastník sporu založiť svoj nárok. Z tohto uhla pohľadu by smernica sama nezaujala v hmotnoprávnom zmysle miesto odporujúcej vnútroštátnej normy alebo, vyjadrené slovami judikatúry v rozsudkoch M. H. Marshall a Faccini Dori ( 45 ), „neukladala by sama povinnosti jednotlivcovi“.

125.

Podľa tohto prístupu sa priamy účinok pravdepodobne až tak neposudzuje z hľadiska „možnosti dovolávať sa“ alebo právneho postavenia jednotlivcov podľa smerníc, ale skôr z hľadiska prednosti práva Spoločenstva a spojenej „objektívnej“ povinnosti zabezpečiť, aby sa dosiahol želaný cieľ smernice, a osobitne sa zdržať uplatnenia odporujúcich noriem vnútroštátneho práva, ktorú vo všeobecnosti majú vnútroštátne súdy, ako aj všetky orgány verejnej moci členských štátov. ( 46 )

126.

Podľa mňa je však predovšetkým s riadnym zreteľom na zásadu právnej istoty rozhodujúce to, či je právne postavenie jednotlivca negatívne ovplyvnené následkom dovolania sa smernice, bez ohľadu na to, či bol tento negatívny účinok technicky spôsobený samotným vylúčením predmetného odporujúceho vnútroštátneho predpisu alebo v dôsledku jeho nahradenia smernicou.

127.

Tvrdenie, že vo veciach, ako je táto, možno smerniciam priznať aspoň „vylučovací“ horizontálny priamy účinok, preto nemožno podľa môjho názoru prijať. ( 47 )

128.

Je pravda, že v niektorých veciach, ako napríklad CIA Security a Unilever, Súdny dvor podľa všetkého uznal taký účinok a rozhodol o neuplatnení vnútroštátnych noriem v konaní medzi jednotlivcami. ( 48 ) Myslím si však, že tieto veci by sa mali chápať vo svetle ich osobitných okolností zahŕňajúcich smernice upravujúce verejnoprávne povinnosti technickej a procesnej povahy, ktoré nie sú podľa môjho názoru porovnateľné so smernicou, o akú ide v tejto veci.

129.

Napokon treba poznamenať, že v rozsudku Pfeiffer a i., ktorý sa týkal konania medzi súkromnými osobami, Súdny dvor nerozhodol, že v súlade s judikatúrou v rozsudku Simmenthal ( 49 ) sa nemá prihliadať na odporujúcu vnútroštátnu normu o pracovnom čase, aj keď to bolo všetko, čo bolo potrebné na účely dosiahnutia želaného výsledku. Naopak sa odvolával na menej ďalekosiahlu a „pri omeškaní“ všeobecne uplatniteľnú povinnosť uskutočniť výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý je v súlade so smernicou. ( 50 )

130.

Znamená to, že Súdny dvor hneď po rozsudku Pfeiffer a i. opustil svoj predošlý postoj o neexistencii horizontálneho priameho účinku smerníc, keď v rozsudku Mangold ( 51 ) rozhodol, že je zodpovednosťou vnútroštátneho súdu, aby podľa judikatúry v rozsudku Simmenthal neprihliadal na akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva? ( 52 )

131.

Po bližšom skúmaní sa domnievam, že to tak nie je. V skutočnosti práve uplatnenie všeobecnej zásady zákazu diskriminácie z dôvodu veku Súdny dvor v rozsudku Mangold podnietilo, aby rozhodol v tomto zmysle. V tomto ohľade môže byť poučné poznamenať, že Súdny dvor vo svojej odpovedi na druhú otázku o zlučiteľnosti vnútroštátnej normy odkazoval konkrétne na smernicu 2000/78, zatiaľ čo v nasledujúcom bode v odpovedi na tretiu otázku rozhodol, že je zodpovednosťou vnútroštátneho súdu, aby zabezpečil plnú účinnosť „všeobecnej zásady zákazu diskriminácie na základe veku“. ( 53 )

132.

Podľa môjho chápania rozsudku teda Súdny dvor neuznal, že smernica 2000/78 má horizontálny priamy účinok, ale skôr preklenul jeho neexistenciu tým, že pripísal priamy účinok zodpovedajúcej všeobecnej zásade práva.

133.

Súdny dvor tým, že zvolil tento prístup, vkročil na veľmi šikmú plochu nielen s ohľadom na otázku, či taká všeobecná právna zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku existuje, ( 54 ) ale aj s ohľadom na spôsob, akým túto zásadu uplatnil.

134.

Netvrdím, že všeobecné zásady práva by spravidla nespĺňali hmotnoprávne podmienky priameho účinku (bezpodmienečnosť a dostatočná presnosť). Ide mi o to, že pojem všeobecná zásada sa týka skôr osobitnej formy normy, než osobitného obsahu: opisuje prameň práva, ktorý môže zahŕňať normy s veľmi rôznym obsahom a stupňom úplnosti, od výkladových pravidiel po plne vyjadrené normy, ako sú základné práva alebo vysoko prepracovaný súbor zásad Spoločenstva, ako sú zásada správneho úradného postupu a riadneho konania.

135.

Funkcia všeobecných zásad je preto rôzna, pričom závisí tak od zásady, o ktorú ide, ako aj od konkrétneho kontextu, v ktorom je použitá. Všeobecné zásady môžu napríklad slúžiť ako kritérium výkladu, ako priame meradlo, ktorým sa hodnotí platnosť aktov Spoločenstva alebo dokonca zisťuje, či je nárok na osobitný opravný prostriedok v práve Spoločenstva vynútiteľný. ( 55 )

136.

Je však potrebné uviesť, že v kontexte, ako sú okolnosti tejto veci, kde bola vydaná smernica, spravidla možno takýto akt sekundárneho práva Spoločenstva vykladať vo svetle všeobecných zásad, ktoré sú v jeho pozadí, a s týmito zásadami porovnávať. Všeobecným zásadám práva — na ktoré sa Súdny dvor na základe článku 220 ES odvoláva ako na časť primárneho práva Spoločenstva — sa tak dáva vyjadrenie a účinok prostredníctvom osobitnej právnej úpravy Spoločenstva. To je v skutočnosti prístup, ktorého sa Súdny dvor pridŕžal v rozsudku Caballero ( 56 ), na ktorý odkazoval v rozsudku Mangold. ( 57 ) V tej veci takisto nebola všeobecná zásada rovnosti a zákazu diskriminácie uplatnená nezávisle, ale ako prostriedok výkladu smernice Rady 80/987/EHS ( 58 ).

137.

Problematická situácia by však mohla vzniknúť vtedy, ak by sa táto koncepcia obrátila prakticky hore nohami tým, že by sa všeobecnej zásade práva Spoločenstva, ktorú — ako napríklad v tejto veci — možno považovať za vyjadrenú v osobitnej právnej úprave Spoločenstva, ( 59 ) priznal taký stupeň samostatnosti, že by sa jej bolo možné dovolávať namiesto a nezávisle od tejto právnej úpravy.

138.

Taký prístup by nielen vyvolal vážne pochybnosti vo vzťahu k právnej istote, ale by tiež spochybnil rozdelenie kompetencií medzi Spoločenstvo a členské štáty a pridelenie právomocí podľa Zmluvy vo všeobecnosti. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 13 ES výslovne vyhradil Rade právomoc, aby v súlade s postupom stanoveným v tomto článku prijala primerané opatrenia na boj okrem iného proti diskriminácii z dôvodu veku — ktorá sa rozhodla tak urobiť prostredníctvom smernice. Obmedzenia, ktoré sú s týmto konkrétnym aktom Spoločenstva spojené, najmä so zreteľom na horizontálny priamy účinok, preto podľa mňa nemožno narušiť pomocou všeobecnej zásady.

139.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy usudzujem, že v prípade, ak by sa zákaz diskriminácie z dôvodu veku, ktorý stanovuje smernica 2000/78 alebo prípadne zodpovedajúca všeobecná zásada práva Spoločenstva, mal vykladať tak, že bráni vnútroštátnej norme, akou je JPU, vnútroštátny súd by nebol povinný túto normu neuplatniť.

140.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:

Zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku stanovená v článku 2 ods. 1 smernice 2000/78 nebráni vnútroštátnemu zákonu (konkrétne prvému odseku jediného prechodného ustanovenia zákona č. 14/2005 o ustanoveniach kolektívnych zmlúv týkajúcich sa dosiahnutia normálneho veku odchodu do dôchodku), podľa ktorého sú ustanovenia o povinnom odchode do dôchodku uvedené v kolektívnych zmluvách platné, keď ako jediné podmienky stanovujú to, že zamestnanec dosiahol normálny vek odchodu do dôchodku a spĺňa podmienky nároku na poberanie starobného dôchodku podľa svojho režimu účasti, stanovené v právnych predpisoch predmetného členského štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia.