Vec C-287/03
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Belgickému kráľovstvu
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Slobodné poskytovanie služieb – Vernostné programy – Dôkazné bremeno“
Návrhy prednesené 10. marca 2005 – generálny advokát P. Léger
Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 12. mája 2005
Abstrakt rozsudku
1. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Konanie pred podaním žaloby – Neprimeraná dĺžka – Okolnosť ovplyvňujúca prípustnosť žaloby iba v prípade porušenia práva na obhajobu – Dôkazné bremeno
(Článok 226 ES)
2. Žaloba o nesplnenie povinnosti – Dôkaz o nesplnení povinnosti – Bremeno zaťažujúce Komisiu – Domnienky – Neprípustnosť – Žaloba netýkajúca sa obsahu, ale vykonania vnútroštátneho ustanovenia – Osobitné požiadavky dokazovania
(Článok 226 ES)
1. Ak v rámci konania o nesplnení povinnosti, neprimerane dlho trvajúce konanie pred podaním žaloby môže byť vadou, ktorá spôsobuje neprípustnosť žaloby, takýto záver platí iba v prípadoch, keď správanie Komisie sťažilo vyvrátenie jej tvrdení, porušujúc tak práva na obhajobu. Predložiť dôkaz o tomto sťažení prináleží dotknutému členskému štátu.
(pozri bod 14)
2. V rámci konania o nesplnení povinnosti prináleží Komisii preukázať existenciu údajného nesplnenia povinnosti a predložiť Súdnemu dvoru skutočnosti nevyhnutné na preverenie existencie tohto nesplnenia Súdnym dvorom bez toho, aby sa mohla Komisia odvolať na akúkoľvek domnienku.
Pokiaľ ide konkrétne o žalobu týkajúcu sa vykonania vnútroštátneho ustanovenia, preukázanie nesplnenia povinnosti členským štátom si vyžaduje predloženie dôkazov osobitnej povahy vo vzťahu k bežným dôkazom v konaní o nesplnení povinnosti, v ktorom sa spochybňuje výlučne iba obsah vnútroštátneho ustanovenia. Za týchto podmienok možno nesplnenie povinnosti preukázať iba prostredníctvom dostatočne zdokumentovaného a podrobne opísaného dôkazu o praxi vytýkanej správnym a/alebo súdnym vnútroštátnym orgánom, ktorý preukazuje zodpovednosť dotknutého členského štátu.
Okrem toho na to, aby správanie členského štátu pozostávajúce zo správnej praxe, ktorá je v rozpore s požiadavkami práva Spoločenstva, predstavovalo nesplnenie povinnosti v zmysle článku 226 ES, je potrebné, aby táto správna prax mala určitý stupeň stálosti a všeobecnosti.
(pozri body 27 – 29)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 12. mája 2005 (*)
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Slobodné poskytovanie služieb – Vernostné programy – Dôkazné bremeno“
Vo veci C‑287/03,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 3. júla 2003,
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Patakia a N. B. Rasmussen, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalobkyňa,
proti
Belgickému kráľovstvu, v zastúpení: E. Dominkovits, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci E. Balate, advokát,
žalovanému,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans, sudcovia R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), R. Schintgen, P. Kūris a G. Arestis,
generálny advokát: P. Léger,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. decembra 2004,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. marca 2005,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Belgické kráľovstvo si tým, že diskriminačne a neproporcionálne uplatňovalo podmienky „podobnosti“ a „toho istého predávajúceho“ vo vzťahu k výrobkom a službám nadobudnutých spotrebiteľom na jednej strane a na druhej strane vo vzťahu k výrobkom alebo službám poskytnutým zadarmo alebo za zníženú cenu v rámci vernostného programu ako predpokladu pre uskutočnenie takéhoto programu chápaného ako cezhraničné poskytnutie služby medzi podnikmi, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 49 ES.
Vnútroštátna právna úprava
2 Článok 54 belgického zákona zo 14. júla 1991 o obchodných zvyklostiach, informáciách a ochrane spotrebiteľa (Moniteur belge z 29. augusta 1991) zakazuje „akúkoľvek bundle ponuku zo strany predávajúceho spotrebiteľovi“. Bundle ponukou je v zmysle tohto ustanovenia „odplatné alebo bezodplatné nadobudnutie výrobkov, služieb, iných výhod alebo poukazov umožňujúcich ich nadobudnutie... spojené s nadobudnutím iných výrobkov alebo služieb, aj zhodných“. Bundle ponuka spotrebiteľovi je takisto zakázaná, ak ju urobili „viacerí predajcovia konajúci v jednotnom zámere“.
3 Článok 57 uvedeného zákona sa týka výnimiek z tohto zákazu a definuje výhody, ktoré môže zákazník získať prostredníctvom poukazov ponúknutých zadarmo spolu s hlavným výrobkom alebo službou. Odseky 1 až 3 tohto ustanovenia uvádzajú výnimky, ktoré podnikateľ môže využiť, iba ak má osvedčenie o predchádzajúcej registrácii na ministerstve hospodárstva v súlade s článkom 59 toho istého zákona. Tieto výnimky uvádzajú zľavy týkajúce sa množstva nadobudnutých výrobkov alebo služieb (odsek 1), výhody ako farebné upútavky, nálepky a obrázky veľmi malej obchodnej hodnoty, ako aj lístky do tomboly alebo povolených lotérií (odsek 2) a zľavy v hotovosti (odsek 3).
4 Článok 57 ods. 4 zákona stanovuje výnimku zo zákazu bundle ponúk, ktoré môže podnikateľ využívať bez toho, aby mal osvedčenie o registrácii. Toto ustanovenie znie takto:
„Je takisto povolené ponúkať zadarmo, spolu s hlavným výrobkom alebo službou:
…
4. poukazy, ktoré po kúpe určitého počtu výrobkov alebo služieb zakladajú právo na výrobok alebo službu zadarmo, alebo na zľavu z ceny pri nákupe podobného výrobku alebo služby, pričom táto výhoda musí byť poskytnutá tým istým predajcom a nesmie prevyšovať tretinu ceny výrobkov alebo služieb pôvodne nadobudnutých.
…“
5 Ponuka bezodplatných poukazov, ktorá nie je v súlade s touto úpravou, sa považuje za protiprávnu. Na žiadosť ministerstva hospodárstva, oprávneného podnikateľa alebo súkromných združení, ktorých cieľom je ochrana záujmov spotrebiteľov, môže byť vo vzťahu k tejto ponuke vydané uznesenie o zastavení obchodnými súdmi.
Okolnosti predchádzajúce sporu
6 Po sťažnosti podniku so sídlom v Holandsku Komisia, vo forme výzvy v liste z 31. marca 1999, upozornila belgickú vládu na otázku zlučiteľnosti vyššie uvedených ustanovení s článkom 49 ES. Belgická vláda na to odpovedala listom z 2. júna 1999.
7 Keďže Komisia nepovažovala túto odpoveď za dostatočnú, poslala 1. augusta 2000 odôvodnené stanovisko Belgickému kráľovstvu, pričom ho vyzvala, aby prijalo požadované opatrenia na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.
8 Belgické kráľovstvo odpovedalo na uvedené odôvodnené stanovisko listom zo 16. októbra 2000, v ktorom potvrdilo, že je pripravené zmeniť sporný zákon, ale že sa domnieva, že by bolo vhodnejšie počkať na usmernenie Komisie vo veci harmonizácie danej oblasti na úrovni Spoločenstva.
9 Za týchto okolností podala Komisia túto žalobu.
O žalobe
O prípustnosti
Argumentácia účastníkov konania
10 Belgická vláda tvrdí, že žaloba je neprípustná z dôvodu neprimerane dlhého trvania konania pred začatím súdneho konania. V skutočnosti totiž medzi odpoveďou na odôvodnené stanovisko a podaním žaloby na Súdny dvor uplynuli tri roky. Takéto oneskorenie je podľa nej nezlučiteľné so zásadami právnej istoty a legitímnej dôvery.
11 Belgická vláda uvádza, že sa mohla oprávnene domnievať, že jej odpoveď na odôvodnené stanovisko sa považovala za uspokojivú, keďže Komisia ju nespochybnila, a ani nedošlo k žiadnej novej skutočnosti.
12 Komisia v tomto ohľade uvádza, že po odpovedi belgických orgánov na odôvodnené stanovisko došlo k pravidelným kontaktom medzi príslušnými oddeleniami týchto dvoch strán. Uvádza, že Belgické kráľovstvo tak bolo informované o tom, že trvá na svojom stanovisku počas celej doby trvania konania pred začatím súdneho konania.
13 Komisia uvádza, že za týchto podmienok belgické orgány nepreukázali, v čom spočíva vplyv dĺžky trvania konania pred začatím súdneho konania na práva na obhajobu.
Posúdenie Súdnym dvorom
14 Je potrebné pripomenúť, že hoci je pravdou, že neprimerane dlho trvajúce konanie pred podaním žaloby môže byť vadou, ktorá spôsobuje neprípustnosť žaloby o nesplnenie povinnosti, z judikatúry vyplýva, že takýto záver platí iba v prípadoch, keď správanie Komisie sťažilo vyvrátenie jej tvrdení, porušujúc tak práva na obhajobu, a predložiť dôkaz o tomto sťažení prináleží dotknutému členskému štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 1991, Komisia/Holandsko, C‑96/89, Zb. s. I‑2461, body 15 a 16, a z 21. januára 1999, Komisia/Belgicko, C‑207/97, Zb. s. I‑275, body 24 a 25).
15 Je potrebné skonštatovať, že v danom prípade Belgické kráľovstvo nepredložilo žiadne konkrétne tvrdenie, na základe ktorého by sa mohlo preukázať, že lehota uplynutá medzi jeho odpoveďou na odôvodnené stanovisko a podaním žaloby na Súdny dvor ovplyvnila výkon jeho práv na obhajobu.
16 Za týchto podmienok musí byť žaloba vyhlásená za prípustnú.
O podstate
Argumentácia účastníkov konania
17 Komisia uvádza, že podmienky „podobnosti“ a „toho istého predávajúceho“ stanovené v belgickom zákone zo 14. júla 1991 predstavujú obmedzenia slobodného poskytovania služieb. V skutočnosti uplatňovanie týchto podmienok by malo škodlivý a diskriminačný účinok najmä voči zahraničným podnikom, ktoré si želajú vstúpiť na belgický trh.
18 Komisia uvádza, že uvedený zákon bráni v zásade tomu, aby podnik ponúkal spoločne, prostredníctvom svojho vernostného programu, tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné tým, ktoré sú predávané ako hlavné tovary alebo služby. V praxi však bolo toto pravidlo veľmi široko obchádzané a jedine podniky so sídlom v Belgicku s vlastnou distribučnou sieťou mali z toho úžitok a rozšírili tak svoje vernostné programy na iné oblasti a/alebo distribučné obvody. Okrem toho, obchádzanie uvedeného pravidla uľahčuje belgická judikatúra, podľa ktorej bundle ponuka zodpovedá podmienke podobnosti, keď hlavné výrobky a/alebo služby a výrobky a/alebo služby ponúkané zdarma alebo za znížené ceny sú zvyčajne predávané tým istým obchodným alebo priemyselným odvetvím.
19 Pokiaľ ide o prípadné odôvodnenia týchto obmedzení, Komisia uvádza, že jednoduchá skutočnosť, že dva výrobky alebo dve služby patria do toho istého priemyselného alebo obchodného odvetvia, nie je postačujúca na zabezpečenie transparentnosti cien týchto výrobkov alebo služieb. To isté platí aj pre podmienku, podľa ktorej výrobky alebo služby ponúkané spoločne musia byť ponúkané tým istým predávajúcim.
20 Komisia takisto usudzuje, že podmienky „podobnosti“ a „toho istého predávajúceho“ nie sú potrebné na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa alebo lojality obchodných transakcií.
21 Belgická vláda uvádza, že vnútroštátny zákon a jeho uplatňovanie nie sú takej povahy, aby zakazovali, vadili alebo robili menej príťažlivými činnosti prevádzkovateľov majúcich sídlo v inom členskom štáte.
22 Uvedená vláda podčiarkuje, že na každý podnik, ktorý plánuje realizovať také obchodné zvýhodnenie, ako opisuje Komisia na podporu svojej žaloby, sa vzťahujú tie isté podmienky, bez ohľadu na to, či je usadený na belgickom území alebo mimo neho. V tomto ohľade sa výklad podmienok „podobnosti“ alebo „toho istého predávajúceho“ nemení podľa sídla podniku.
23 Pokiaľ ide o odôvodnenie predmetnej právnej úpravy, belgická vláda uvádza, že zákazy, ktoré stanovila, sa zakladajú v podstate na transparentnosti trhu. V skutočnosti, cieľom sledovaným uvedenou právnou úpravou je predísť tomu, aby spotrebiteľ nebol uvedený do omylu vo vzťahu ku skutočným cenám a nemohol sa cítiť zneužitý praktikami bundle ponúk.
Posúdenie Súdnym dvorom
24 Najprv je potrebné uviesť, že ako to vyplýva zo znenia návrhu na začatie konania, táto žaloba o nesplnenie povinnosti nemá za cieľ spochybňovať súlad znenia článku 57 ods. 4 belgického zákona zo 14. júla 1991 s článkom 49 ES, ale sa obmedzuje na otázku uplatňovania podmienok stanovených v tomto ustanovení príslušnými belgickými orgánmi.
25 Komisia v odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom na pojednávaní okrem toho výslovne potvrdila, že cieľ žaloby sa vzťahuje iba na samotné uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy na skutočnom trhu a nie na právnu úpravu ako takú.
26 Z toho vyplýva, že Súdny dvor musí skúmať, či uplatňovanie článku 57 ods. 4 zákona zo strany vnútroštátnych orgánov, teda správnych orgánov, ako aj súdov, predstavuje porušenie článku 49 ES.
27 V tomto ohľade je potrebné najprv pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, v rámci konania o nesplnení povinnosti prináleží Komisii preukázať existenciu údajného nesplnenia povinnosti a predložiť Súdnemu dvoru skutočnosti nevyhnutné na preverenie existencie tohto nesplnenia Súdnym dvorom bez toho, aby sa mohla Komisia odvolať na akúkoľvek domnienku (pozri najmä rozsudky z 25. mája 1982, Komisia/Holandsko, 96/81, Zb. s. 1791, bod 6; z 20. marca 1990, Komisia/Francúzsko, C‑62/89, Zb. s. I‑925, bod 37; z 29. mája 1997, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑300/95, Zb. s. I‑2649, bod 31, a z 9. septembra 1999, Komisia/Nemecko, C‑217/97, Zb. s. I‑5087, bod 22).
28 Pokiaľ ide konkrétne o žalobu týkajúcu sa vykonania vnútroštátneho ustanovenia, ako to tiež zdôrazňuje generálny advokát v bodoch 41 a 43 svojich návrhov, preukázanie nesplnenia povinnosti členským štátom si vyžaduje predloženie dôkazov osobitnej povahy vo vzťahu k bežným dôkazom v konaní o nesplnení povinnosti, v ktorom sa spochybňuje výlučne iba obsah vnútroštátneho ustanovenia. Za týchto podmienok možno nesplnenie povinnosti preukázať iba prostredníctvom dostatočne zdokumentovaného a podrobne opísaného dôkazu o praxi vytýkanej správnym a/alebo súdnym vnútroštátnym orgánom, ktorý preukazuje zodpovednosť dotknutého členského štátu.
29 K uvedenému je potrebné dodať, že na to, aby správanie členského štátu pozostávajúce zo správnej praxe, ktorá je v rozpore s požiadavkami práva Spoločenstva, predstavovalo nesplnenie povinnosti v zmysle článku 226 ES, je potrebné, aby táto správna prax mala určitý stupeň stálosti a všeobecnosti (pozri rozsudky z 29. apríla 2004, Komisia/Nemecko, C‑387/99, Zb. s. I‑3751, bod 42, a z 26. apríla 2005, Komisia/Írsko, C‑494/01, Zb. s. I‑3331, bod 28).
30 Je teda potrebné skonštatovať, že Komisia nepreukázala v Belgicku existenciu správnej praxe, ktorá by mala vlastnosti požadované judikatúrou Súdneho dvora. V skutočnosti sa Komisia opiera výlučne o sťažnosť podanú podnikom, ktorý organizuje vernostný program, bez toho, aby predložila dôkaz o „diskriminačnom a neproporcionálnom“ uplatňovaní podmienok „podobnosti“ a „toho istého predávajúceho“ uvedených v článku 57 ods. 4 zákona.
31 Pokiaľ ide o otázku, či vzhľadom na uvedenú zásadu dôkazného bremena existuje v Belgicku judikatúra, z ktorej by vyplýval výklad vyššie uvedeného ustanovenia nezlučiteľný s článkom 49 ES, je potrebné skonštatovať, že Komisia necitovala rozhodnutia, z ktorých by vyplývalo, že vnútroštátne súdy vykladali pojmy „podobnosti“ a „toho istého predávajúceho“ tak, že predpokladali, že hlavné výrobky a/alebo služby, ktoré sú ponúkané zadarmo alebo za zníženú cenu, sú zvyčajne predávané tou istou distribučnou sieťou a/alebo patria do tej istej časti priemyselného alebo obchodného odvetvia.
32 V dôsledku toho je potrebné skonštatovať, že Komisia nepredložila dôkaz, že Belgické kráľovstvo si tým, že uplatňovalo diskriminačne a neproporcionálne podmienky „podobnosti“ a „toho istého predávajúceho“ vo vzťahu k výrobkom a službám nadobudnutých spotrebiteľom na jednej strane a na druhej strane vo vzťahu k výrobkom alebo službám poskytnutým zadarmo alebo za zníženú cenu v rámci vernostného programu ako predpokladu pre uskutočnenie takéhoto programu chápaného ako cezhraničné poskytnutie služby medzi podnikmi, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 49 ES.
33 Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť žalobu Komisie.
O trovách
34 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Belgické kráľovstvo navrhlo zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Komisia Európskych spoločenstiev je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy
* Jazyk konania: francúzština.