Vec C‑94/03

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie Rady 2003/106/ES o schválení Rotterdamského dohovoru – Postup udeľovania predbežného súhlasu po predchádzajúcom ohlásení – Nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode – Voľba právneho základu – Články 133 ES a 175 ES“

Návrhy prednesené 26. mája 2005 – generálna advokátka J. Kokott

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 10. januára 2006

Abstrakt rozsudku

1. Akty inštitúcií – Voľba právneho základu – Kritériá – Akt Spoločenstva sledujúci dvojaký účel alebo majúci dve zložky

2. Medzinárodné dohody – Návrh – Rotterdamský dohovor

(Článok 133 ES, článok 175 ods. 1 ES, článok 300 ods. 2 prvý pododsek ES a článok 300 ods. 3 prvý pododsek ES)

1. Voľba právneho základu aktu Spoločenstva vrátane aktu schváleného s cieľom uzavrieť medzinárodnú dohodu sa má založiť na objektívnych skutočnostiach, ktoré môžu byť predmetom súdneho preskúmania, medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah aktu.

Ak preskúmanie aktu Spoločenstva preukáže, že tento akt sleduje dvojaký cieľ alebo že obsahuje dve zložky, a ak jeden z nich možno označiť ako hlavný alebo prevažujúci, zatiaľ čo druhý je iba doplňujúci, musí sa akt založiť na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý vyžaduje hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložka. Na druhej strane, ak sa výnimočne preukáže, že akt sleduje viacero cieľov zároveň alebo obsahuje viacero zložiek, ktoré sú neoddeliteľne prepojené tak, že jeden vo vzťahu k druhému nie je druhoradý alebo nepriamy, takýto akt sa musí založiť na odlišných právnych základoch, ktoré im zodpovedajú. Uplatnenie dvojakého právneho základu je vylúčené, ak sú postupy ustanovené pre jeden alebo druhý z týchto základov nezlučiteľné a/alebo ak kumulácia právnych základov môže porušiť práva Parlamentu.

(pozri body 34 – 36, 52)

2. Rotterdamský dohovor o udeľovaní predbežného súhlasu po predchádzajúcom oznámení pre určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode obsahuje, tak čo sa týka sledovaných cieľov, ako aj jeho obsahu, dve neoddeliteľne prepojené zložky, z ktorých jedna vo vzťahu k druhej nie je druhoradá alebo nepriama, pričom jedna patrí do spoločnej obchodnej politiky a druhá do oblasti ochrany ľudského zdravia a životného prostredia. Rozhodnutie 2003/106 o schválení tohto dohovoru v mene Európskeho spoločenstva musí byť založené na dvoch právnych základoch, v tomto prípade na článku 133 ES a článku 175 ods. 1 ES v spojení s relevantnými ustanoveniami článku 300 ES.

V tejto súvislosti je na jednej strane vhodné pripomenúť, že spoločný odkaz na článok 133 ES a článok 175 ods. 1 ES nie je vylúčený z dôvodu nezlučiteľnosti postupov stanovených pre tieto dva právne základy. Rotterdamský dohovor nepatrí do kategórie dohôd, ktoré na základe článku 133 ods. 5 ES vyžadujú jednomyseľnosť v rámci Rady, a teda dodatočné uplatnenie článku 133 ES nemôže mať žiaden vplyv na pravidlá hlasovania Rady, toto ustanovenie v zásade stanovuje, takisto ako článok 175 ods. 1 ES, uplatnenie kvalifikovanej väčšiny. Na druhej strane súbežné uplatnenie článku 133 ES a článku 175 ods. 1 ES navyše nemôže porušiť práva Parlamentu, pretože ak aj prvý z týchto dvoch článkov v spojení s článkom 300 ods. 3 prvým pododsekom ES nestanovuje pred uzavretím zmluvy v oblasti obchodnej politiky poradu s touto inštitúciou, druhý článok naopak vedie k takémuto výsledku.

Z toho vyplýva, že nariadenie 2003/106 musí byť zrušené z dôvodu, že je založené výlučne na článku 175 ods. 1 ES v spojení s článkom 300 ods. 2 prvým pododsekom prvou vetou a ods. 3 prvým pododsekom ES.

(pozri body 51 – 54, 56)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 10. januára 2006 (*)

Vo veci C‑94/03,

ktorej predmetom je žaloba o neplatnosť podľa článku 230 ES, podaná 28. februára 2003,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. zur Hausen, ako aj L. Ström van Lier a E. Righini, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: pôvodne B. Hoff-Nielsen a M. Sims‑Robertson, neskôr M. Sims-Robertson a K. Michoel, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues, F. Alabrune a E. Puisais, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: H. G. Sevenster a S. Terstal, ako aj N. A. J. Bel, splnomocnení zástupcovia,

Rakúska republika, v zastúpení: E. Riedl, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Fínska republika, v zastúpení: T. Pynnä, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: R. Caudwell, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Dashwood, barrister, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Európsky parlament, v zastúpení: pôvodne C. Pennera a M. Moore, neskôr M. Moore a K. Bradley, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

vedľajší účastníci konania,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans (spravodajca), sudcovia J. Makarczyk, C. Gulmann, P. Kūris a J. Klučka,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. apríla 2005,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 26. mája 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Svojou žalobou sa Komisia Európskych spoločenstiev domáha zrušenia rozhodnutia Rady 2003/106/ES z 19. decembra 2002 o schválení, v mene Európskeho spoločenstva, Rotterdamského dohovoru o udeľovaní predbežného súhlasu po predchádzajúcom oznámení pre určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode (Ú. v. EÚ L 63, 2003, s. 27; Mim. vyd. 11/046, s. 91, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) z dôvodu, že je založené na článku 175 ods. 1 ES a nie na článku 133 ES.

Právny rámec

2 Cieľom Rotterdamského dohovoru (ďalej len „dohovor“) prijatého 10. septembra 1998 a následne otvoreného na podpis všetkým štátom a organizáciám regionálnych hospodárskych zoskupení je v zmysle článku 1 „podporovať zdieľanú zodpovednosť a spoluprácu medzi zmluvnými stranami v medzinárodnom obchode s určitými nebezpečnými chemikáliami s cieľom chrániť zdravie ľudí a životné prostredie pred možným poškodením a prispieť k ich používaniu šetrnému pre životné prostredie“. Ten istý článok upresňuje, že uvedený cieľ sa musí dosiahnuť „napomáhaním výmene informácií o charakteristikách [týchto výrobkov], ustanovením národného procesu rozhodovania o ich dovoze a vývoze a zasielaním týchto rozhodnutí zmluvným stranám“.

3 V zmysle článku 3 týkajúceho sa pôsobnosti dohovoru sa dohovor vzťahuje na „zakázané alebo prísne obmedzené chemikálie [zakázané chemikálie alebo chemikálie s prísne obmedzeným použitím – neoficiálny preklad]“ a „veľmi nebezpečné prípravky na ochranu rastlín“ s výnimkou určitého množstva výrobkov vymenovaných v odseku 2 tohto článku. Výrobky, na ktoré sa dohovor vzťahuje, sú podrobnejšie definované v článku 2 dohovoru.

4 Z článku 2 písm. b) a c) vyplýva, že výrazy „zakázaná[é]“ chemikálie alebo „chemikália[e]“ „prísne obmedzená[é] [s prísne obmedzeným použitím – neoficiálny preklad]“ označujú chemikálie, ktorých „všetky“ alebo „prakticky všetky“ „použitia… sú zakázané právoplatným regulačným opatrením s cieľom chrániť zdravie ľudí alebo životné prostredie“. „Veľmi nebezpečný prípravok na ochranu rastlín“ je definovaný v tom istom článku v písm. d) ako „chemikáli[a] vyvinut[á] na použitie na ochranu rastlín, ktorá má veľmi nepriaznivé účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie pozorovateľné krátko po jednorazovom alebo opakovanom vystavení jej účinkom za podmienok jej použitia“. Postupy uplatniteľné na tieto dva typy výrobkov sú popísané v článkoch 5 a 6 dohovoru.

5 Pokiaľ ide o zakázané chemikálie alebo chemikálie s prísne obmedzeným použitím, článok 5 ods. 1 až 3 dohovoru v podstate stanovuje, že ak zmluvná strana dohovoru prijala právoplatné regulačné opatrenie – definované v článku 2 písm. e) dohovoru ako „opatrenie prijaté zmluvnou stranou, ktoré si nevyžaduje prijatie ďalšieho regulačného opatrenia touto zmluvnou stranou, ktorého účelom je zakázať alebo prísne obmedziť použitie nejakej chemikálie“ – musí túto skutočnosť podľa možnosti čo najskôr oznámiť sekretariátu zriadenému dohovorom, ktorý overí, či doručené oznámenie obsahuje všetky informácie stanovené v prílohe I k dohovoru týkajúce sa predovšetkým identifikácie danej chemikálie a jej fyzikálno‑chemických, toxických a ekotoxických vlastností, ako aj dôvodov súvisiacich so zdravým ľudí a životným prostredím, ktoré odôvodňujú prijatie právoplatného regulačného opatrenia. Ak oznámenie obsahuje požadované informácie, sekretariát zašle všetkým zmluvným stranám súhrn prijatých informácií. V opačnom prípade informuje zmluvnú stranu, ktorá mu zaslala neúplné oznámenie, aby mu bezodkladne doručila chýbajúce informácie. Článok 5 ods. 4 dohovoru stanovuje, že sekretariát v každom prípade oznamuje zmluvným stranám každých šesť mesiacov prehľad informácií získaných podľa odsekov 1 a 2 tohto článku „vrátane informácií týkajúcich sa tých oznámení, ktoré neobsahovali všetky informácie, ktoré požaduje príloha I“.

6 Podľa článku 5 ods. 5 dohovoru, „ak sekretariát obdrží aspoň jedno oznámenie od každej oblasti [dvoch rôznych oblastí – neoficiálny preklad], ktoré požadujú predbežný súhlas po predchádzajúcom ohlásení [na účely postupu udeľovania predbežného súhlasu po predchádzajúcom ohlásení – neoficiálny preklad] [tiež označovaný ako „postup udeľovania súhlasu po predchádzajúcom informovaní“ (procédure de consentement informé préalable) ďalej len „postup CIP“] v súvislosti s konkrétnou chemikáliou, ktoré podľa jeho overení spĺňa požiadavky prílohy I, zašle ich Revíznemu výboru pre chemikálie. …“ V súlade s odsekom 6 toho istého článku výbor preskúma informácie poskytnuté v oznámeniach, ktoré dostal, a podľa kritérií uvedených v prílohe II k dohovoru – týkajúcich sa najmä podstaty a odôvodnenia právoplatných regulačných opatrení, ako aj ich skutočných alebo predpokladaných účinkov na zdravie ľudí a životné prostredie – odporučí konferencii zmluvných strán, či by mal byť na príslušnú chemikáliu uplatnený postup CIP, alebo nie a či by preto mala byť zaradená do zoznamu v prílohe III.

7 Podobný postup stanovuje článok 6 dohovoru v súvislosti s veľmi nebezpečnými prípravkami na ochranu rastlín. Podľa odseku 1 tohto článku „každá zmluvná strana, ktorá je rozvojovou krajinou alebo krajinou v prechodnom období a má problémy, ktoré spôsobili veľmi nebezpečné prípravky na ochranu rastlín za podmienok použitia na jej území, môže sekretariátu navrhnúť zaradenie veľmi nebezpečného prípravku na ochranu rastlín do prílohy III“. Postup, ktorý sa má uplatniť za takejto situácie, popísaný v odsekoch 2 až 5 tohto článku je vo veľkej miere podobný postupu popísanému v bodoch 5 a 6 tohto rozsudku, ktorý sa uplatňuje na zakázané chemikálie alebo chemikálie s prísne obmedzeným použitím.

8 Články 7 a 9 dohovoru popisujú postup, ktorý sa má uplatniť pri zaraďovaní a výmaze chemikálie zo zoznamu v prílohe III, zatiaľ čo článok 8 upresňuje podmienky zaradenia chemikálií, na ktoré sa uplatnil pred nadobudnutím účinnosti dohovoru dobrovoľný postup udeľovania predbežného súhlasu ustanovený v roku 1989 Environmentálnym programom Spojených národov (ďalej len „ENEP“) a Organizáciou Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (ďalej len „FAO“), do toho istého zoznamu. Postup CIP zavedený dohovorom je sám osebe podrobne popísaný v článkoch 10 a 11, ktoré sa týkajú povinností súvisiacich s dovozom a vývozom chemikálií uvedených v prílohe III.

9 Podľa článku 10:

„1. Každá zmluvná strana uplatní vhodné legislatívne alebo administratívne opatrenia na zabezpečenie prijímania včasných rozhodnutí o dovoze chemikálií uvedených v prílohe III.

2. Každá zmluvná strana zašle sekretariátu čo najskôr, v každom prípade však najneskôr do deviatich mesiacov po dátume odoslania usmernení pre prijímanie rozhodnutí [ktoré sprevádzajú zaradenie novej chemikálie do zoznamu v prílohe III konferenciou zmluvných strán] odpoveď týkajúcu sa dovozu príslušnej chemikálie v budúcnosti. Ak zmluvná strana zmení svoju odpoveď, bezodkladne zašle túto upravenú odpoveď sekretariátu.

3. Po uplynutí lehoty uvedenej v odseku 2 sekretariát zašle zmluvnej strane, ktorá odpoveď nezaslala, písomnú žiadosť, aby tak urobila. Ak by zmluvná strana nemohla odpoveď zaslať, sekretariát jej pomôže, kde to prichádza do úvahy, pripraviť odpoveď v lehote špecifikovanej v poslednej vete odseku 2 článku 11.

4. Odpoveď podľa odseku 2 tvorí buď:

a) právoplatné rozhodnutie podľa legislatívy alebo administratívne opatrenia:

i) vyjadrujúce súhlas s dovozom;

ii) vyjadrujúce nesúhlas s dovozom; alebo

iii) vyjadrujúce súhlas s dovozom len za určitých stanovených podmienok; alebo

b) predbežná odpoveď, ktorá môže zahŕňať:

i) predbežné rozhodnutie vyjadrujúce súhlas s dovozom s alebo bez určitých stanovených podmienok alebo vyjadrujúce nesúhlas s dovozom počas určitého prechodného obdobia;

ii) vyhlásenie, že právoplatné rozhodnutie sa práve pripravuje;

iii) žiadosť sekretariátu alebo zmluvnej strane, ktorá právoplatné regulačné opatrenie oznámila, o ďalšie informácie;

iv) žiadosť sekretariátu o pomoc pri hodnotení chemikálie.

5. Odpoveď podľa pododsekov a) alebo b) odseku 4 sa má týkať kategórie alebo kategórií špecifikovaných pre danú chemikáliu v prílohe III.

…

8. Každá zmluvná strana sprístupní svoje odpovede podľa tohto článku tým [dotknutým fyzickým a právnickým osobám – neoficiálny preklad], ktorí spadajú do jej príslušnosti, v súlade s jej legislatívnymi alebo administratívnymi opatreniami.

9. Zmluvná strana, ktorá podľa vyššie uvedených odsekov 2 a 4 a odseku 2 článku 11, prijme rozhodnutie, že nesúhlasí s dovozom chemikálie alebo súhlasí s jej dovozom len za určitých konkrétnych podmienok, súčasne zakáže alebo podmieni splnením určitých podmienok, ak tak ešte neurobila:

a) dovoz tejto chemikálie z každého zdroja; a

b) domácu výrobu tejto chemikálie na vnútroštátne použitie.

10. Každých šesť mesiacov sekretariát informuje všetky zmluvné strany o odpovediach, ktoré obdržal. Takéto informácie majú obsahovať, kde to prichádza do úvahy, opis legislatívnych alebo administratívnych opatrení, na základe ktorých boli rozhodnutia prijaté. Sekretariát okrem toho informuje zmluvné strany o všetkých prípadoch nezaslania odpovede.“

10 Článok 11 dohovoru týkajúci sa povinností súvisiacich s vývozom chemikálií uvedených v prílohe III stanovuje:

„1. Každá vyvážajúca zmluvná strana:

a) uplatní vhodné legislatívne alebo správne opatrenia na oznamovanie odpovedí zasielaných sekretariátom podľa odseku 10 článku 10 tým, ktorí spadajú do jej príslušnosti;

b) prijme vhodné legislatívne alebo administratívne opatrenia na zabezpečenie toho, aby vývozcovia, ktorí spadajú do jej príslušnosti, dodržiavali rozhodnutia v každej odpovedi najneskôr šesť mesiacov po dátume, keď sekretariát po prvýkrát informuje zmluvné strany o takejto odpovedi podľa odseku 10 článku 10;

c) na požiadanie podľa možností radí a pomáha dovážajúcim zmluvným stranám:

i) pri získavaní ďalších informácií, ktoré im majú pomôcť prijať opatrenie v súlade s odsekom 4 článok 10 a nižšie uvedeným odsekom 2 písmeno c); a

ii) posilňovať ich kapacity a schopnosť bezpečne nakladať s chemikáliami počas celého ich životného cyklu.

2. Každá zmluvná strana zabezpečí, aby sa chemikálie uvedené v prílohe III nevyvážali z jej územia na územie žiadnej dovážajúcej zmluvnej strany, ktorá za výnimočných okolností nezaslala odpoveď alebo zaslala predbežnú odpoveď, ktorá neobsahuje predbežné rozhodnutie, pokiaľ:

a) ide o chemikáliu, ktorá nie je v čase dovozu registrovaná ako chemikália v dovážajúcej krajine; alebo

b) ide o chemikáliu, u ktorej neexistujú dôkazy, že sa predtým používala v dovážajúcej zmluvnej strane alebo tam bola dovážaná a v súvislosti s ktorou nebolo prijaté žiadne regulačné opatrenie zakazujúce jej použitie; alebo

c) sa vývozca prostredníctvom povereného národného orgánu nesnažil získať výslovný súhlas na dovoz a neobdržal ho. Dovážajúca zmluvná strana má na takúto žiadosť odpovedať do 60 dní a svoje rozhodnutie má bezodkladne oznámiť sekretariátu.

Povinnosti vyvážajúcich zmluvných strán podľa tohto odseku platia s účinnosťou od uplynutia šesťmesačnej lehoty od dátumu, kedy sekretariát po prvýkrát informuje zmluvné strany podľa odseku 10 článku 10, že niektorá zmluvná strana nezaslala odpoveď alebo zaslala predbežnú odpoveď, ktorá neobsahuje predbežné rozhodnutie, a platia jeden rok.“

11 Zatiaľ čo články 10 a 11 dohovoru uvádzajú povinnosti súvisiace s dovozom a vývozom chemikálií zaradených do prílohy III k dohovoru, článok 12 upravuje osobitný prípad výrobkov, ktoré ešte neboli zaradené do tejto prílohy. Uvedený článok v podstate stanovuje, že ak sa chemikália, ktorá je zmluvnou stranou zakázaná alebo jej použitie je prísne obmedzené, vyváža z jej územia, táto zmluvná strana zašle dovážajúcej zmluvnej strane vývozné oznámenie, pričom dovážajúca zmluvná strana potvrdí jeho prijatie. Toto vývozné oznámenie obsahuje najmä informácie súvisiace s identifikáciou príslušnej chemikálie, preventívnymi opatreniami na obmedzenie expozície tohto výrobku alebo na zníženie emisií a so všetkými doplňujúcimi informáciami, ktorými disponuje príslušný vnútroštátny orgán poverený vyvážajúcou krajinou a ktoré by mohli byť užitočné pre príslušný vnútroštátny orgán dovážajúcej zmluvnej strany. Podľa článku 12 ods. 5 prestáva ustanovená povinnosť vývozného oznámenia platiť, keď sa naplnia tieto tri podmienky: chemikália bola zaradená do zoznamu v prílohe III, dovážajúca zmluvná strana zaslala sekretariátu odpoveď týkajúcu sa budúceho dovozu tohto výrobku v súlade s článkom 10 ods. 2 dohovoru a sekretariát zaslal túto odpoveď ostatným zmluvným stranám v súlade s článkom 10 ods. 10.

12 Článok 13 dohovoru sa týka informácií, ktoré majú sprevádzať vyvážané chemikálie. Podľa odseku 1 tohto článku „konferencia zmluvných strán má nabádať Svetovú colnú organizáciu, aby v prípade potreby priradila konkrétne colné kódy harmonizovaného systému jednotlivým chemikáliám alebo skupinám chemikálií, ktoré sú uvedené v prílohe III“. Keď sa takýto kód priradí, musí byť uvedený v sprievodnej dokumentácii k danej chemikálii pri jej vývoze. Odseky 2 a 3 tohto článku okrem iného stanovujú zmluvným stranám dohovoru povinnosť požadovať, aby chemikálie uvedené v prílohe III a chemikálie, ktoré sú na ich území zakázané alebo ich použitie je prísne obmedzené (článok 13 ods. 2), ako aj chemikálie, na ktoré sa na ich území vzťahujú požiadavky na environmentálne alebo zdravotné označovanie (článok 13 ods. 3), pri vývoze podliehali „požiadavkám týkajúcim sa označovania, aby sa zabezpečila dostupnosť informácií ohľadom rizík a/alebo nebezpečenstva pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie, berúc do úvahy príslušné medzinárodné normy.“ Článok 13 ods. 4 dohovoru vyzýva vyvážajúce zmluvné strany dbať na to, aby bola každému dovozcovi zaslaná karta bezpečnostných údajov vyhotovená v medzinárodne uznávanom formáte a obsahujúca najaktuálnejšie dostupné informácie, prinajmenšom pokiaľ ide o chemikálie uvedené v článku 13 ods. 2 a určené na podnikateľské účely. Na záver, podľa článku 13 ods. 5 musia byť informácie na etikete a na karte bezpečnostných údajov sprevádzajúce príslušnú chemikáliu, pokiaľ je to možné, uvedené aspoň v jednom z úradných jazykov dovážajúcej zmluvnej strany.

13 Rovnako aj článok 14 dohovoru nabáda zmluvné strany k výmene vedeckých, technických, ekonomických a právnych informácií týkajúcich sa chemikálií, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor, ako aj informácií o vnútroštátnych regulačných opatreniach, ktoré výrazne obmedzujú jeden alebo prípadne viac spôsobov použitia týchto výrobkov, zatiaľ čo článok 16 dohovoru sa týka technickej pomoci. V tejto súvislosti sú zmluvné strany s rozvinutejšími programami na regulovanie chemikálií nabádané poskytnúť technickú pomoc ostatným zmluvným stranám, osobitne rozvojovým krajinám a krajinám v prechodnom období, pri rozvoji ich infraštruktúry a budovaní kapacít na nakladanie s chemikáliami „počas celého ich životného cyklu“.

14 Nakoniec z článku 15 dohovoru vyplýva, že zmluvné strany sú povinné prijať všetky opatrenia, ktoré považujú za potrebné na efektívne uplatňovanie dohovoru vrátane zriadenia alebo posilnenia infraštruktúry a vnútroštátnych inštitúcií, ako aj prijatia takých opatrení, akými sú zriadenie vnútroštátnych databáz a registrov obsahujúcich informácie o bezpečnosti chemikálií, podpora iniciatív priemyselných odvetví alebo podpora dobrovoľných dohôd o technickej pomoci. Z článku 15 ods. 2 tiež vyplýva, že „každá zmluvná strana zabezpečí, v maximálnom možnom rozsahu, aby mala verejnosť zodpovedajúci prístup k informáciám o manipulácii s chemikáliami a postupe v prípadoch havárií a o alternatívach, ktoré sú bezpečnejšie pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie ako sú chemikálie uvedené v prílohe III“ a podľa odseku 4 toho istého článku „nič, čo je uvedené v… dohovore, sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje právo zmluvných strán prijať opatrenia, ktoré prísnejšie chránia zdravie ľudí a životné prostredie ako tie, ktoré si vyžaduje dohovor, za predpokladu, že takéto opatrenia sú v súlade s ustanoveniami dohovoru a v súlade s medzinárodným právom“.

15 Ďalšie ustanovenia dohovoru sa v podstate týkajú poslania a úloh orgánov a inštitúcií poverených sledovať a hodnotiť uplatňovanie dohovoru (články 18 a 19), pravidiel, ktoré sa uplatnia v prípade nedodržania povinností stanovených dohovorom alebo sporov súvisiacich s jeho výkladom alebo uplatnením (články 17 a 20) a postupu pri zmenách a doplneniach dohovoru alebo jeho príloh vrátane prijatia ďalších príloh (články 21 a 22).

16 Podľa článku 25 ods. 1 dohovoru podlieha ratifikácii, prijatiu alebo schváleniu štátmi a organizáciami regionálnych hospodárskych zoskupení a je otvorený na pristúpenie pre štáty a organizácie regionálnych hospodárskych zoskupení odo dňa, keď je uzatvorený na podpis. Pokiaľ ide o tieto organizácie, odsek 2 tohto článku upresňuje, že „každá organizácia regionálneho hospodárskeho zoskupenia, ktorá sa stáva zmluvnou stranou… dohovoru bez niektorého zo svojich členských štátov [a žiaden z jej členských štátov nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru, – neoficiálny preklad] je viazaná všetkými záväzkami vyplývajúcimi z dohovoru“. Naopak „v prípade takýchto organizácii, ktorých jeden alebo viacero členských štátov sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, organizácia a jej členské štáty rozhodnú o rozdelení zodpovedností za plnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z dohovoru“. Z článku 25 ods. 2 in fine vyplýva, že v takých prípadoch „organizácia a členské štáty nemajú nárok uplatňovať si práva vyplývajúce z dohovoru súčasne“. Podľa článku 25 ods. 3 dohovoru organizácie regionálneho hospodárskeho zoskupenia vyhlásia vo svojej ratifikačnej listine, listine o prijatí, schválení alebo pristúpení „rozsah svojich právomocí vo veciach, ktoré upravuje tento dohovor“.

Okolnosti predchádzajúce sporu

17 Komisia po podpísaní dohovoru v mene Spoločenstiev 11. septembra 1998 v Rotterdame (Holandsko) predložila 24. januára 2002 návrh rozhodnutia Rady schvaľujúceho v mene Spoločenstva tento dohovor (Ú. v. ES C 126 E, s. 274) a na základe článku 25 ods. 3 tohto dohovoru vyhlásila rozsah právomocí Spoločenstva vo veciach, ktoré dohovor upravuje. Návrh rozhodnutia na základe článku 133 ES v spojení s článkom 300 ods. 2 prvým pododsekom prvou vetou ES a článkom 300 ods. 3 prvým pododsekom ES stanovoval v článku 2 ods. 2, že „Spoločenstvo má právomoc vo všetkých oblastiach, ktoré upravuje dohovor“ [neoficiálny preklad].

18 Po porade s Európskym parlamentom na základe článku 300 ods. 3 prvého pododseku ES však Rada jednomyseľne rozhodla nepridržiavať sa uvedeného návrhu a nahradiť článok 133 ES článkom 175 ods. 1 ES. Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté bez rozpravy počas zasadnutia Rady „Spravodlivosť a vnútorné záležitosti“, ktoré sa konalo v Bruseli 19. decembra 2002 a bolo založené na článku 175 ods. 1 ES v spojení s článkom 300 ods. 2 prvým pododsekom prvou vetou ES a článkom 300 ods. 3 prvým pododsekom ES. Vyhlásenie o právomociach uvedené v prílohe B tohto rozhodnutia, ako to požaduje článok 25 ods. 3 dohovoru, je formulované takto:

„Európske spoločenstvo vyhlasuje, že v súlade so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a predovšetkým jej článkom 175 ods. 1 má právomoc uzatvárať medzinárodné dohody a zabezpečiť dodržiavanie povinností, ktoré z nich vyplývajú, na uskutočnenie týchto cieľov:

– udržiavanie, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia,

– ochrana ľudského zdravia,

– rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov,

– podpora opatrení na medzinárodnej úrovni pri riešení regionálnych alebo celosvetových problémov životného prostredia.

Európske spoločenstvo vyhlasuje, že už prijalo právne nástroje, vrátane nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 304/2003 [z 28. januára 2003] o vývoze a dovoze nebezpečných chemikálií [Ú. v. ES L 63, s. 1], ktoré zaväzuje jeho členské štáty v oblastiach upravených týmto dohovorom a že v primeranom čase zaktualizuje a predloží zoznam právnych nástrojov na vedomie sekretariátu dohovoru.

Európske spoločenstvo je zodpovedné za výkon povinností vyplývajúcich z dohovoru, na ktoré sa vzťahuje pôsobnosť platného práva Spoločenstva.

Výkon právomocí Spoločenstva bude v dôsledku svojej povahy smerovať k trvalému rozvoju.“ [neoficiálny preklad]

19 Keďže sa Komisia domnievala, že úkon spočívajúci v uzavretí dohovoru je za daných podmienok protiprávny, rozhodla sa podať túto žalobu.

20 Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 16. júla 2003 sa vyhovelo návrhu na vstup Francúzskej republiky, Holandského kráľovstva, Rakúskej republiky, Fínskej republiky, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a Európskeho parlamentu ako vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov Rady.

O žalobe

Tvrdenia účastníkov konania

21 Komisia na podporu svojej žaloby uvádza jediný žalobný dôvod založený na porušení Zmluvy ES spočívajúcom vo voľbe nesprávneho právneho základu. V rozsahu, v akom je totiž dohovor nástrojom, ktorým sa predovšetkým upravuje medzinárodný obchod s určitými nebezpečnými chemikáliami, mal by patriť pod spoločnú obchodnú politiku a nie politiku životného prostredia Spoločenstva. Z tohto dôvodu by malo byť napadnuté rozhodnutie založené na článku 133 ES – v spojení s článkom 300 ES – a nie na článku 175 ods. 1 ES – v spojení s tým istým článkom 300 ES.

22 Komisia sa v tejto súvislosti opiera najmä o predmet a ciele dohovoru, ktoré jasne poukazujú na vôľu zmluvných strán vytvoriť úzku spoluprácu v medzinárodnom obchode s prípravkami na ochranu rastlín a inými nebezpečnými chemikáliami, ale aj o samotné znenie dohovoru, ktorého ustanovenia jednoznačne reflektujú prevažujúce obchodné zameranie tohto nástroja.

23 Ide predovšetkým o samotný názov dohovoru a jeho článku 1, ktorý sa výslovne odvoláva na „medzinárodný obchod“ s určitými nebezpečnými chemikáliami a prípravkami na ochranu rastlín, ako aj na ich „dovoz“ alebo „vývoz“. Ide ďalej o články 5 až 9 dohovoru, ktoré obsahujú základné pravidlá týkajúce sa zaraďovania – alebo výmazu – osobitne nebezpečných chemikálií do/zo zoznamu v prílohe III k dohovoru. Ide nakoniec, a predovšetkým, o články 10 a 11, ktoré majú v systéme dohovoru rozhodujúcu úlohu, keďže zavádzajú podstatné povinnosti súvisiace s dovozom a vývozom chemikálií zaradených do spomínanej prílohy a podrobne definujú líniu postupu CIP. Tieto dva články majú zjavný obchodný význam hlavne preto, že umožňujú dovozcom na základe mechanizmu oznámenia odpovedí týkajúcich sa budúceho dovozu chemikálií presne rozpoznať trhy, ktoré sú otvorené ich výrobkom a za akých podmienok.

24 Rovnako aj pravidlá uvedené v článkoch 12 až 16 dohovoru majú nepopierateľný dosah na obchod s chemikáliami, keďže ponúkajú dovážajúcim krajinám nástroje a informácie potrebné na identifikovanie prípadného nebezpečenstva spojeného s používaním týchto výrobkov na ich území a následne na odoprenie alebo obmedzenie na svoje územie vstupu výrobkov, ktoré sami zakázali alebo prísne obmedzili ich použitie alebo, prípadne, ktoré nemôžu bezpečne používať a nakladať s nimi.

25 Komisia na doplnenie zdôrazňuje, že skutočnosť, že uzavretie dohovoru mohlo byť inšpirované dôvodmi založenými na ochrane zdravia ľudí alebo životného prostredia, nie je spôsobilá zabrániť, aby bol tento dohovor schválený na základe článku 133 ES, pretože na strane jednej z ustálenej judikatúry vyplýva, že spoločná obchodná politika má byť už zo svojej podstaty predmetom extenzívneho výkladu prekračujúceho striktný rámec obchodných výmen. Táto politika teda môže zahŕňať aj iné ako colné alebo sadzobné opatrenia a sledovať aj iné ciele ako len úpravu obchodu s tretími štátmi, ako napríklad rozvojovej pomoci týmto štátom, zavádzania zahraničnej a bezpečnostnej politiky alebo, presnejšie, ochrany životného prostredia a zdravia. V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva najmä na rozsudky z 26. marca 1987, Komisia/Rada (45/86, Zb. s. 1493), a z 29. marca 1990, Grécko/Rada, nazývaný „Černobyl“ (C-62/88, Zb. s. I‑1527), ako aj na rozsudok z 12. decembra 2002, Komisia/Rada, (C-281/01, Zb. s. I‑12049), v ktorom Súdny dvor zrušil rozhodnutie Rady 2001/469/ES zo 14. mája 2001, ktoré sa týka uzatvorenia, v mene Európskeho spoločenstva, Dohody medzi vládou Spojených štátov amerických a Európskym spoločenstvom o koordinácii programov označovania pre energeticky účinné kancelárske vybavenie [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 172, s. 1).

26 Na druhej strane zo znenia tejto zmluvy vyplýva, predovšetkým z článku 6 ES a článku 152 ods. 1 prvého pododseku ES, že požiadavky ochrany životného prostredia a ochrany ľudského zdravia musia byť začlenené do definície a uskutočňovania politík a činností Spoločenstva uvedených v článku 3 ES. Medzinárodná dohoda teda môže byť schválená na základe článku 133 ES, ak sleduje, či už primárne, alebo len doplnkovo, environmentálne ciele. V prejednávanej veci je použitie tohto článku opodstatnené o to viac, že dohovor sa týka predovšetkým úpravy medzinárodného obchodu nebezpečných chemikálií a nie vnútroštátnej úpravy ich výroby alebo uvedenia na trh, ktoré sú len vedľajšími aspektmi vo vzťahu k dovozu a vývozu týchto výrobkov. Ako rozhodol Súdny dvor v súvislosti s dohodou uzatvorenou medzi Spojenými štátmi americkými a Spoločenstvom (ďalej len „dohoda Energy Star“), dohovor je nástroj, ktorý má „priamy a bezprostredný“ vplyv na obchod s nebezpečnými chemikáliami, zatiaľ čo priaznivé účinky na ľudské zdravie a životné prostredie sú iba „nepriame a vzdialené“.

27 Tento záver je zásadne spochybňovaný Radou, ako aj všetkými vedľajšími účastníkmi konania. Tvrdia, že keďže dohovor nezavádza žiaden mechanizmus vzájomného uznávania noriem označovania nebezpečných chemikálií a skôr smeruje ku kontrole, či dokonca obmedzeniu obchodu s takýmito výrobkami ako k ich podporovaniu, viac sa blíži ku Kartagenskému protokolu o biologickej bezpečnosti ako k dohode Energy Star, ktorej cieľom je umožniť výrobcom používať na základe postupu vzájomného uznávania registrácie spoločné logo a následne stimulovať ponuku a dopyt po energeticky účinných výrobkoch. Súdny dvor, vyzvaný rozhodnúť predovšetkým o vhodnom právnom základe pre uzavretie tohto protokolu, ktorý takisto stanovuje postup „predbežného súhlasu po predchádzajúcom ohlásení“, v bode 33 stanoviska 2/00 zo 6. decembra 2001 (Zb. s. I‑9713) rozhodol, že uvedený postup predstavuje typický nástroj politiky životného prostredia, a teda na uzatvorenie toho protokolu v mene Spoločenstva treba uplatniť článok 175 ods. 1 ES. Rovnaké úvahy prevažujú aj v prejednávanej veci v súvislosti s uzatvorením dohovoru.

28 Pokiaľ ide o samotné ciele dohovoru, Rada a vedľajší účastníci konania sa odvolávajú na množstvo odôvodnení preambuly, v ktorej sa uvádzajú nebezpečenstvá a škodlivé účinky nebezpečných chemikálií a prípravkov na ochranu rastlín na zdravie ľudí a životné prostredie, ako aj na článok 1 dohovoru vyjadrujúci vôľu zmluvných strán podporovať zdieľanú zodpovednosť a spoluprácu medzi zmluvným stranami v medzinárodnom obchode s týmito výrobkami, ale nie medzinárodný obchod s nimi, s cieľom chrániť zdravie ľudí a životné prostredie pred možným poškodením a prispieť k používaniu týchto výrobkov šetrnému k životnému prostrediu. Znenie uvedeného článku teda potvrdzuje dominantný environmentálny cieľ dohovoru, takisto ako aj jeho článok 2 písm. f), podľa ktorého výrazy „vývoz“ a „dovoz“ chemikálií znamenajú akúkoľvek prepravu týchto výrobkov medzi zmluvnými stranami s výnimkou tranzitných operácií bez ohľadu na účel, na ktorý sa uskutočňujú.

29 Takisto viaceré ústredné ustanovenia dohovoru jasne zdôrazňujú prednosť cieľov ochrany zdravia a životného prostredia pred vôľou podporovať, uľahčovať alebo upravovať medzinárodný obchod s danými výrobkami, ktorú zmluvným stranám pripisuje Komisia. Okrem článkov 10 a 11 dohovoru, ktoré sa týkajú postupu CIP ako takého, Rada a vedľajší účastníci konania v tejto súvislosti osobitne uvádzajú ustanovenia o oznámení vnútroštátnych regulačných opatrení smerujúcich k zakázaniu alebo prísnemu obmedzeniu použitia chemikálií (článok 5), postupe, ktorý sa má uplatniť na zaradenie chemikálií do zoznamu v prílohe III k dohovoru alebo na ich výmaz (články 7 až 9), pravidlách súvisiacich s označovaním týchto výrobkov (článok 13), výmen všetkých informácií o chemikáliách patriacich do pôsobnosti dohovoru (článok 14), vytvorení a posilnení vnútroštátnej infraštruktúry a inštitúcií pre efektívne uplatňovanie dohovoru, najmä zriadením registrov a databáz obsahujúcich informácie o bezpečnosti chemikálií (článok 15) a technickej pomoci pre rozvojové krajiny a krajiny, ktoré sú v prechodnom období (článok 16).

30 Na záver, podľa Rady a vedľajších účastníkov konania rozhodujúca environmentálna povaha dohovoru zjavne vyplýva z kontextu, v ktorom bol prijatý. Rada v tejto súvislosti predovšetkým zdôrazňuje, že dohovor sa priamo inšpiruje dobrovoľným postupom udeľovania predbežného súhlasu zavedeným ENEP a FAO – v mimo obchodnom rámci – a že práve riadiace orgány týchto programov a organizácie zvolali konferenciu zmluvných strán s cieľom pripraviť a prijať dohovor a navyše zohrali podstatnú úlohu pri jej vedení aj preto, že podľa článku 19 ods. 3 dohovoru „úlohy sekretariátu súvisiace s týmto dohovorom plnia spoločne výkonný riaditeľ ENEP a generálny riaditeľ FAO podľa [s výnimkou – neoficiálny preklad] dojednaní, na ktorých sa dohodnú a ktoré schváli Konferencia zmluvných strán“.

31 Rada ďalej pripomína, že dohovor sa tiež odvoláva na kapitolu 19 programu „Agenda 21“ prijatého počas Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji, ktorá sa konala v Rio de Janeiro (Brazília) od 3. do 14. júna 1992. Táto kapitola s názvom „Environmentálne vhodné nakladanie s jedovatými chemikáliami vrátane predchádzania nezákonnému medzinárodnému obchodu s jedovatými nebezpečnými výrobkami“ výslovne uvádza zovšeobecnenie postupu CIP s cieľom posilniť vhodné nakladanie s jedovatými chemikáliami.

32 Nakoniec, dohovor patrí medzi hlavné dohody spomínané počas svetového summitu o trvalo udržateľnom rozvoji, ktorý sa konal v Johannesburgu (Južná Afrika) od 26. augusta 2002 do 4. septembra 2002. Akčný plán prijatý na základe tohto summitu vo svojom bode 23 písm. a) výslovne vyzýva všetky strany podporiť rýchlu ratifikáciu a uskutočňovanie tohto nástroja v dôsledku jeho pozitívnych účinkov na ľudské zdravie a životné prostredie.

33 Všetky tieto okolnosti jasne svedčia v prospech uplatnenia článku 175 ods. 1 ES. Rada a vedľajší účastníci konania v tejto súvislosti uvádzajú viaceré dohody alebo nariadenia Spoločenstva, ktoré síce obsahujú ustanovenia obchodnej povahy, ale v dôsledku ich prevažujúceho environmentálneho cieľa sú založené na vyššie uvedenom článku, na článku 130s Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 175 ES) alebo na článku 130s Zmluvy EHS (zmenený, teraz článok 130s Zmluvy ES). Ide predovšetkým o rozhodnutia Rady 93/98/EHS o uzavretí Dohovoru o riadení pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní (Bazilejský dohovor) v mene Spoločenstva (Ú. v. ES L 39, s. 1), ako aj nariadenia Rady (EHS) č. 2455/92 z 23. júla 1992 o dovoze a vývoze niektorých nebezpečných chemikálií [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 251, s. 13), nariadenia Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadov v rámci, do a z Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 30, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 176) a nariadenia Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Ú. v. ES L 61, 1997, s. 1; Mim. vyd. 15/003, s. 136).

Posúdenie Súdnym dvorom

34 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa má voľba právneho základu aktu Spoločenstva vrátane aktu schváleného s cieľom uzavrieť medzinárodnú dohodu založiť na objektívnych skutočnostiach, ktoré môžu byť predmetom súdneho preskúmania, medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah aktu (pozri rozsudky z 26. marca 1987, Komisia/Rada, už citovaný, bod 11; z 11. júna 1991, Komisia/Rada, nazývaný „Oxid titaničitý“, C‑300/89, Zb. s. I‑2867, bod 10; z 3. decembra 1996, Portugalsko/Rada, C‑268/94, Zb. s. I‑6177, bod 22; stanovisko 2/00, už citované, bod 22, a rozsudok z 13. septembra 2005, Komisia/Rada, C‑176/03, Zb. s. I‑7879, bod 45).

35 Ak preskúmanie aktu Spoločenstva preukáže, že tento akt sleduje dvojaký cieľ alebo že obsahuje dve zložky, a ak jeden z nich možno označiť ako hlavný alebo prevažujúci, zatiaľ čo druhý je iba doplňujúci, musí sa akt založiť na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý vyžaduje hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložka (pozri rozsudky z 30. januára 2001, Španielsko/Rada, C‑36/98, Zb. s. I‑779, bod 59; z 11. septembra 2003, Komisia/Rada, C‑211/01, Zb. s. I‑8913, bod 39, a z 29. apríla 2004, Komisia/Rada, C‑338/01, Zb. s. I‑4829, bod 55).

36 Na druhej strane, ak sa výnimočne preukáže, že akt sleduje viacero cieľov zároveň alebo obsahuje viacero zložiek, ktoré sú neoddeliteľne prepojené tak, že jeden vo vzťahu k druhému nie je druhoradý alebo nepriamy, takýto akt sa musí založiť na odlišných právnych základoch, ktoré im zodpovedajú (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 19. septembra 2002, Huber, C‑336/00, Zb. s. I‑7699, bod 31; z 12. decembra 2002, Komisia/Rada, už citovaný, bod 35, a z 11. septembra 2003, Komisia/Rada, už citovaný, bod 40).

37 V prejednávanej veci nemožno poprieť, ako aj Rada a všetci vedľajší účastníci konania zdôraznili vo svojich písomných a ústnych pripomienkach, že ochrana ľudského zdravia a životného prostredia bola v centre záujmov, ktoré zamýšľali signatári dohovoru. Tento cieľ jasne vyplýva nie len zo znenia preambuly dohovoru, ale tiež z jeho samotného textu, v ktorom viaceré ustanovenia bezpochyby potvrdzujú význam spomínaného cieľa.

38 Ide predovšetkým o článok 5 dohovoru, ktorý zavádza postup výmeny informácií týkajúcich sa opatrení prijatých zmluvnými stranami dohovoru s cieľom zakázať alebo prísne obmedziť použitie chemikálie na ich území, ako aj o článok 12 dohovoru, ktorý stanovuje povinnosť zmluvných strán zaslať dovážajúcej zmluvnej strane vývozné oznámenie, ak sa z ich územia vyváža zakázaná chemikália alebo chemikália s prísne obmedzeným použitím, a ktorý z dôvodu transparentnosti požaduje od druhej zmluvnej strany formálne potvrdenie prijatia oznámenia. Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 37 svojich návrhov, cieľom uvedeného článku je v podstate zabrániť, aby zmluvná strana, a osobitne rozvojová krajina, nemusela čeliť dovozu nebezpečných chemikálií bez toho, aby mala pred tým možnosť prijať príslušné opatrenia na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia.

39 Takisto treba spomenúť články 10 a 11 dohovoru, ktoré okrem toho, že stanovujú povinnosti súvisiace s dovozom a vývozom chemikálií uvedených v prílohe III k dohovoru, tiež obsahujú určité pravidlá, napríklad v článku 10 ods. 9 písm. b) dohovoru alebo v jeho článku 11 ods. 1 písm. c) – týkajúce sa vnútroštátnej výroby a nakladania s týmito výrobkami – ktorých cieľom je zaistiť vysokú úroveň ochrany zdravia a životného prostredia bez ohľadu na zdroj alebo pôvod daných chemikálií.

40 Nakoniec sa treba v tomto kontexte zmieniť o článkoch 13 až 16 dohovoru, pretože stanovujú najmä vyhotovenie karty bezpečnostných údajov (článok 13 ods. 4), výmenu všetkých informácií o výrobkoch, na ktoré sa vzťahuje dohovor, vrátane toxikologických a ekotoxikologických informácií alebo informácií o bezpečnosti týchto výrobkov [článok 14 ods. 1 písm. a)] a prístup verejnosti k informáciám o manipulácii s chemikáliami a postupe v prípade havárií a o alternatívach, ktoré sú „bezpečnejšie pre zdravie ľudí alebo pre životné prostredie“ (článok 15 ods. 2). Tieto ustanovenia spolu s článkom 16 dohovoru o technickej pomoci v prospech rozvojových krajín a krajín, ktoré sú v prechodnom období, jasne poukazujú na potrebu dohliadať nad bezpečnosťou chemikálií a zabezpečiť riadne a trvalé nakladanie s nimi. Dohovor napokon výslovne oprávňuje zmluvné strany prijať opatrenia, ktoré prísnejšie chránia zdravie ľudí a životné prostredie za predpokladu, že takéto opatrenia sú v súlade s jeho ustanoveniami a v súlade s medzinárodným právom (článok 15 ods. 4).

41 Znenie vyššie uvedených ustanovení takto zdôrazňuje význam, ktorý majú environmentálne a zdravotné zložky systému dohovoru. Ako správne zdôraznila Rada, takýto význam sa tiež odzrkadlil aj na medzinárodnej úrovni, na ktorej sa o tomto dohovore diskutovalo a vyjednávalo (ENEP, FAO, Konferencia v Rio de Janeiro v 1992 a summit v Johannesburgu v 2002), ako aj v diskusiách na úrovni Spoločenstva, kde urýchlená ratifikácia dohovoru patrila medzi prioritné činnosti identifikované v článku 7 ods. 2 písm. d) rozhodnutia Európskeho parlamentu a Rady č. 1600/2002/ES z 22. júla 2002, ktorým sa ustanovuje šiesty environmentálny akčný program spoločenstva (Ú. v. ES L 242, s. 1; Mim. vyd. 15/007, s. 152).

42 Z vyššie uvedených bodov však nie je možné vyvodiť záver, že obchodná zložka dohovoru má výlučne doplňujúci charakter. Znenie ustanovení dohovoru, a osobitne článkov týkajúcich sa postupu CIP, vedie k záveru, že dohovor obsahuje aj normy, ktoré upravujú obchod s nebezpečnými chemikáliami a majú na tento obchod priamy a bezprostredný účinok (pozri v tomto zmysle stanovisko 2/00, už citované, bod 37, a rozsudok z 12. decembra 2002, Komisia/Rada, už citovaný, body 40 a 41).

43 Prítomnosť takýchto noriem preukazuje článok 1 dohovoru, podľa ktorého zmluvné strany potvrdzujú, že ich cieľom je podporovať zdieľanú zodpovednosť a spoluprácu „v medzinárodnom obchode s určitými nebezpečnými chemikáliami“, ale aj samotné rozhodnutie tvoriace predmet tejto žaloby. Rada totiž v treťom odôvodnení preambuly rozhodnutia výslovne uznáva, že dohovor „je významným krokom v zlepšovaní medzinárodnej regulácie obchodu s určitými nebezpečnými chemikáliami a prípravkami na ochranu rastlín s cieľom chrániť zdravie ľudí a životné prostredie pred možným poškodením a na podporou takého používania týchto látok, ktoré je šetrnejšie k životnému prostrediu“. Zmluvné strany dohovoru majú teda v úmysle dosiahnuť cieľ ochrany zdravia ľudí a životného prostredia práve prostredníctvom prijatia opatrení obchodnej povahy, ktoré sa týkajú obchodu s určitými nebezpečnými chemikáliami alebo prípravkami na ochranu rastlín.

44 V tomto kontexte tiež treba zdôrazniť, že ak postup predbežného súhlasu po predchádzajúcom ohlásení skutočne predstavuje typický nástroj politiky životného prostredia, ako to vo svojich vyjadreniach tvrdili Rada a viacerí vedľajší účastníci konania, jeho uplatňovanie je v rámci tohto dohovoru upravené ustanoveniami, ktoré priamo spravujú obchod s výrobkami, na ktoré sa dohovor vzťahuje. Zo samotného názvu dohovoru, ako aj z jeho článku 5 ods. 6 totiž vyplýva – v spojení s prílohou II písm. c) bodom iv) dohovoru – že sa uplatňuje iba na určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín tvoriace predmet medzinárodného obchodu, ktorý samotný predstavuje podmienku sine qua non zaradenia týchto výrobkov do prílohy III dohovoru a následne účasti na postupe CIP. Takto explicitná súvislosť medzi obchodom a životným prostredím chýbala v Kartágenskom protokole preskúmanom Súdnym dvorom v už citovanom stanovisku 2/00.

45 Prvoradým cieľom Kartágenského protokolu, ktorý nadväzuje na Dohovor o biologickej diverzite podpísaný Európskym hospodárskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi v júni 1992 a schválený rozhodnutím Rady 93/626/EHS z 25. októbra 1993 (Ú. v. ES L 309, s. 1), ako zdôraznil Súdny dvor v bode 34 už citovaného stanoviska 2/00, je ochrana biologickej diverzity pred škodlivými účinkami, ktoré môžu vyplývať z činností zahŕňajúcich nakladanie so živými modifikovanými organizmami a najmä ich cezhraničným pohybom. Obchod s týmito organizmami je teda iba jeden z aspektov upravených protokolom, hoci v systéme dohovoru tvorí náležitosť podmieňujúcu uplatnenie postupu CIP.

46 Tento postup, tak ako je definovaný v dohovore, zahŕňa viacero opatrení, ktoré treba kvalifikovať ako opatrenia „upravujúce“ alebo „obmedzujúce“ medzinárodný obchod daných výrobkov a na ktoré sa teda vzťahuje spoločná obchodná politika. V tejto súvislosti možno najmä spomenúť povinnosť zmluvných strán dohovoru zaviesť dovozný režim uplatniteľný na výrobky podrobené tomuto postupu (článok 10 ods. 1 až 5), oznámenie podstatných náležitostí tohto režimu akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá prejaví záujem (článok 10 ods. 8), alebo povinnosť vyvážajúcich zmluvných strán zabezpečiť, aby vývozcovia patriaci pod ich jurisdikciu dodržiavali režimy zavedené dovážajúcimi zmluvnými stranami, a osobitne zakázať, okrem jasne vymedzených výnimiek, akýkoľvek vývoz výrobkov uvedených v prílohe III k dohovoru na územie zmluvnej strany dohovoru, ktorá neoznámila sekretariátu dočasne uplatňovaný dovozný režim [článok 11 ods. 1 písm. b) a ods. 2].

47 Článok 10 ods. 9 dohovoru – zaväzujúci zmluvné strany, ktoré prijali rozhodnutie, nesúhlasiť s dovozom určitej chemikálie alebo súhlasiť s jej dovozom iba za určitých podmienok, súčasne zakázať alebo obmedziť dovoz tohto výrobku bez ohľadu na jeho pôvod alebo vnútroštátnu výrobu – z tohto pohľadu osobitne zvýrazňuje úzke vzájomné prekrývanie sa obchodnej politiky a politiky životného prostredia v tejto dohode. Je nepopierateľné, že v prípadoch, keď sa tento článok dotýka vnútroštátnej výroby príslušných chemikálií, patrí do politiky ochrany ľudského zdravia a životného prostredia. Zároveň však nemožno poprieť, že takéto ustanovenie má zjavný obchodný význam, pretože opatrenie prijaté dovážajúcimi zmluvnými stranami spočívajúce v zákaze alebo obmedzení sa musí uplatňovať na dovoz daných výrobkov v celom rozsahu bez ohľadu na ich pôvod. Štáty, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohovoru, sú teda tiež dotknuté týmto ustanovením spôsobilým priamo ovplyvniť obchodné toky plynúce do alebo z týchto štátov.

48 Nakoniec aj článok 13 dohovoru, a osobitne jeho odseky 2 a 3 ustanovujúce povinnosť vhodného označenia pri vývoze nebezpečných chemikálií, môže byť zaradený medzi pravidlá dohovoru „upravujúce“ alebo „obmedzujúce“ medzinárodný obchod daných výrobkov. Napokon, dosah dohovoru na medzinárodný obchod tiež potvrdzuje odsek 1 tohto článku, podľa ktorého Svetová colná organizácia priradí každému výrobku alebo skupine chemikálií uvedených v prílohe III k dohovoru konkrétny colný kód harmonizovaného systému, ktorý musí byť povinne uvedený v sprievodnej dokumentácii k danému výrobku pri jeho vývoze.

49 Uvedené zistenia týkajúce sa obchodnej zložky dohovoru nemôže spochybniť okolnosť, že viac smerujú k obmedzeniu obchodu s týmito výrobkami ako k jeho podpore. Ako správne Komisia zdôraznila vo svojich písomných vyjadreniach, množstvo aktov Spoločenstva bolo prijatých na základe článku 133 ES alebo pred tým na základe článku 113 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 133 ES), hoci výslovne smerovali k obmedzeniu, či dokonca úplnému zakázaniu dovozu alebo vývozu určitých výrobkov (v tejto súvislosti pozri najmä rozsudky zo 17. októbra 1995, Werner, C‑70/94, Zb. s. I‑3189, bod 10; Leifer, C‑83/94, Zb. s. I‑3231, bod 10, a zo 14. januára 1997, Centro-Com, C‑124/95, Zb. s. I‑81, bod 26).

50 Skutočnosť uvádzaná viacerými vedľajšími účastníkmi konania, že iné podobné dohody alebo nariadenia Spoločenstva boli založené na článkoch 130s Zmluvy EHS alebo ES alebo článku 175 ES, nie je v rámci prejednávanej veci relevantná. Určenie právneho základu aktu treba uskutočniť s prihliadnutím na jeho vlastný cieľ a obsah, a nie vzhľadom na právny základ zvolený pre prijatie iných aktov Spoločenstva, ktoré prípadne vykazujú podobné vlastnosti (pozri najmä rozsudok z 28. júna 1994, Parlament/Rada, C‑187/93, Zb. s. I‑2857, bod 28, ktorý sa konkrétne týkal výberu právneho základu nariadenia č. 259/93, uvádzaného Radou a viacerými vedľajšími účastníkmi konania v tejto veci na podporu uplatnenia článku 175 ES).

51 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy, a ako okrem iného výslovne vyplýva z ôsmeho odôvodnenia preambuly dohovoru, podľa ktorého sa má obchodná a environmentálna politika zmluvných strán dohovoru navzájom dopĺňať s cieľom dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj, treba vyvodiť záver, že dohovor obsahuje, tak čo sa týka sledovaných cieľov, ako aj jeho obsahu, dve neoddeliteľne prepojené zložky, z ktorých jedna vo vzťahu k druhej nie je druhoradá alebo nepriama, pričom jedna patrí do spoločnej obchodnej politiky a druhá do oblasti ochrany ľudského zdravia a životného prostredia. Uplatnením judikatúry citovanej v bode 36 tohto rozsudku musí byť rozhodnutie schvaľujúce dohovor v mene Spoločenstva založené na dvoch právnych základoch, v tomto prípade na článku 133 ES a článku 175 ods. 1 ES v spojení s relevantnými ustanoveniami článku 300 ES.

52 Určite a ako v podstate rozhodol Súdny dvor v bodoch 17 až 21 už citovaného rozsudku Oxid titaničitý, uplatnenie dvojakého právneho základu je vylúčené, ak sú postupy ustanovené pre jeden alebo druhý z týchto základov nezlučiteľné a/alebo ak kumulácia právnych základov môže porušiť práva Parlamentu (pozri v tomto zmysle tiež rozsudky z 25. februára 1999, Parlament/Rada, C‑164/97 a C‑165/97, Zb. s. I‑1139, bod 14, a z 29. apríla 2004, Komisia/Rada, už citovaný, bod 57). V prejednávanej veci však zo súbežného uplatenia článku 133 ES a článku 175 ods. 1 ES žiaden z týchto dôsledkov nevyplýva.

53 Na jednej strane dohovor nepatrí do kategórie dohôd, ktoré na základe článku 133 ods. 5 ES vyžadujú jednomyseľnosť v rámci Rady, a teda dodatočné uplatnenie článku 133 ES nemôže mať v prejednávanej veci žiaden vplyv na pravidlá hlasovania Rady, toto ustanovenie v zásade stanovuje, takisto ako článok 175 ods. 1 ES, uplatnenie kvalifikovanej väčšiny.

54 Na druhej strane súbežné uplatnenie článku 133 ES a článku 175 ods. 1 ES navyše nemôže porušiť práva Parlamentu, pretože ak aj prvý z týchto dvoch článkov v spojení s článkom 300 ods. 3 prvým pododsekom ES nestanovuje pred uzavretím zmluvy v oblasti obchodnej politiky poradu s touto inštitúciou, druhý článok naopak vedie k takémuto výsledku. V rozpore so situáciou vo veci, ktorá viedla k vydaniu už citovaného rozsudku Oxid titaničitý, kumulácia právnych základov teda v prejednávanej veci nezakladá žiadne porušenie práv Parlamentu.

55 Na záver treba zdôrazniť, že Spoločenstvo tým, že založilo rozhodnutie o schválení dohovoru na dvojakom právnom základe článkov 133 ES a 175 ES, tiež vyslalo informáciu ostatným zmluvným stranám, jednak pokiaľ ide o rozsah právomoci Spoločenstva v súvislosti s týmto dohovorom, ktorý, ako sa už preukázalo, patrí tak do oblasti spoločnej obchodnej politiky, ako aj politiky životného prostredia Spoločenstva, jednak pokiaľ ide o rozdelenie právomocí medzi Spoločenstvom a jeho členskými štátmi, pretože toto rozdelenie musí byť tiež zohľadnené v štádiu vykonávania dohody v rámci Spoločenstva.

56 Vzhľadom na všetko vyššie uvedené treba zrušiť napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že je založené výlučne na článku 175 ods. 1 ES v spojení s článkom 300 ods. 2 prvým pododsekom prvou vetou a ods. 3 prvým pododsekom ES.

O trovách

57 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V súlade s článkom 69 ods. 3 prvého pododseku uvedeného rokovacieho poriadku však Súdny dvor môže rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov. Keďže v prejednávanej veci Komisia a Rada nemali úspech v častiach svojich dôvodov, je opodstatnené zaviazať ich znášať svoje vlastné trovy konania. V súlade s článkom 69 ods. 4 členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil:

1. Rozhodnutie Rady 2003/106/ES z 19. decembra 2002 o schválení, v mene Európskeho spoločenstva, Rotterdamského dohovoru o udeľovaní predbežného súhlasu po predchádzajúcom oznámení pre určité nebezpečné chemikálie a prípravky na ochranu rastlín v medzinárodnom obchode sa zrušuje.

2. Komisia Európskych spoločenstiev a Rada Európskej únie znášajú každá svoje vlastné trovy konania.

3. Francúzska republika, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, Fínska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj Európsky parlament znášajú svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.