Vec C-70/03

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Španielskemu kráľovstvu

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Pravidlá výkladu – Kolízne normy“

Abstrakt rozsudku

1.        Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Pravidlo výkladu priaznivejšie pre spotrebiteľa v prípade, keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky – Rozlišovanie medzi žalobami týkajúcimi sa individuálneho spotrebiteľa a kolektívnymi žalobami na zdržanie sa konania

(Smernica Rady 93/13, články 5 a  7 ods. 2)

2.        Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Zmluva spravujúca sa právom tretieho štátu a majúca úzku súvislosť s územím členských štátov – Pojem „úzka súvislosť“ – Hraničné ukazovatele v zmysle článku 5 ods. 2 dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Vyňatie

(Rímsky dohovor z 19. júna 1980, článok 5; Smernica Rady č. 93/13, článok 6 ods. 2)

1.        Upresnenie, obsiahnuté v článku 5 tretej vete smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého má prednosť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa v prípade, keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, sa neuplatní v súvislosti s takzvanými žalobami na „zdržanie sa konania“ uvedenými v článku 7 ods. 2 smernice, a predstavuje normatívnu a kogentnú normu, ktorá priznáva spotrebiteľom práva a prispieva k dosiahnutiu výsledku, ku ktorému smeruje táto smernica.

Takéto rozlíšenie medzi žalobami týkajúcimi sa individuálneho spotrebiteľa a žalobami na zdržanie sa konania týkajúcimi sa osôb alebo organizácií reprezentujúcich spoločný záujem spotrebiteľov, týkajúce sa použiteľného pravidla výkladu, vyplýva z odlišných cieľov týchto žalôb. V prvom prípade súdy alebo príslušné orgány majú konkrétne posúdiť nekalosť podmienky v zmluve už obsiahnutej, kým v druhom prípade posudzujú vopred nekalosť podmienky, ktorá sa môže použiť v ešte neuzavretých zmluvách. V prvom prípade je výklad v prospech spotrebiteľa bezprostredne v prospech individuálne dotknutého spotrebiteľa. Naopak v druhom prípade, keď existuje pochybnosť, nemožno na preventívne dosiahnutie čo najpriaznivejšieho výsledku pre spotrebiteľov ako celku vykladať podmienku ako majúcu pre nich priaznivý účinok. Objektívny výklad totiž umožní skôr zakázať použitie nezrozumiteľnej alebo dvojzmyselnej podmienky, čo má za následok väčšiu ochranu pre spotrebiteľa.

(pozri body 16 – 17)

2.        Článok 6 ods. 2 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty príjmu potrebné opatrenia na to, aby zabezpečili, že spotrebiteľ nestratí ochranu, zabezpečenú touto smernicou tým, že si vyberie právo nečlenského štátu ako právo uplatniteľné na zmluvu, ak táto má úzku súvislosť s územím členských štátov, musí byť vykladaný v tom zmysle, že úmyselne nejasný pojem „úzka súvislosť“, ktorý umožňuje zohľadnenie rôznych hraničných ukazovateľov v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, možno za určitých okolností konkretizovať právnymi domnienkami. Nemožno ho obmedziť kombináciou dopredu zadefinovaných hraničných ukazovateľov, akými sú kumulatívne podmienky týkajúce sa pobytu spotrebiteľa a uzavretia zmluvy, uvedené v článku 5 dohovoru z 19. júna 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky.

(pozri body 32 – 33)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 9. septembra 2004 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Pravidlá výkladu – Kolízne normy“

Vo veci C‑70/03,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 17. februára 2003,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: I. Martínez del Peral a M. França, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Španielskemu kráľovstvu, v zastúpení: L. Fraguas Gadea, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanému,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory P. Jann (spravodajca), sudcovia A. Rosas a R. Silva de Lapuerta,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 29. apríla 2004,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojím návrhom navrhuje Komisia, aby Súdny dvor určil, že Španielske kráľovstvo si tým, že nesprávne prebralo články 5 a 6 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29, ďalej len „smernica“) do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy ES a z tejto smernice.

2        Podľa ustanovenia článku 1 ods. 1 smernice je jej účelom aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

3        Podľa ustanovenia článku 10 ods. 1 smernice mali členské štáty uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 31. decembra 1994.

4        Prebratie smernice do španielskeho právneho poriadku sa uskutočnilo prostredníctvom Ley 7/1998 sobre condiciones generales de la contratación (zákon o všeobecných zmluvných podmienkach z 13. apríla 1998, Boletín Oficial del Estado č. 89 zo 14. apríla 1998, s. 12304, ďalej len „zákon č. 7/1998“), ktorým sa menil Ley General 26/1984 para la defensa de los consumidores y usuarios (všeobecný zákon o ochrane spotrebiteľov a užívateľov z 19. júla 1984, Boletín Oficial del Estado č. 176 z 24. júla 1984, s. 21686, ďalej len „zákon č. 26/1984 v znení neskorších predpisov“).

 Konanie pred podaním žaloby

5        Potom, ako dala Komisia Španielskemu kráľovstvu možnosť predložiť pripomienky, zaslala mu 25. mája 2000 odôvodnené stanovisko, v ktorom mu vytkla nesprávne prebratie článkov 5 a 6 ods. 2 smernice a vyzvala ho, aby prijalo potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom do dvoch mesiacov od jeho doručenia.

6        Španielska vláda oznámila listom z 27. septembra 2000 dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že uvedené ustanovenia smernice prebrala správne.

7        Keďže Komisia nepovažovala odpoveď španielskej vlády na odôvodnené stanovisko za dostatočnú, podala túto žalobu.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom prebratí článku 5 smernice

 Právny rámec

 Smernica

8        Článok 5 smernice stanovuje:

„V prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2.“

9        Prostriedky uvedené v článku 7 ods. 2 smernice sú takzvanými žalobami na „zdržanie sa konania“, „podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.“

 Vnútroštátna právna úprava

10      Článok 10 ods. 2 zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov stanovuje:

„Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa.“

11      Článok 6 ods. 2 zákona č. 7/1998 stanovuje:

„Pochybnosti pri výklade nezrozumiteľných všeobecných obchodných podmienok sa riešia v prospech strany, ktorá k nim pristupuje.“

 Žalobné dôvody a tvrdenia účastníkov konania

12      Komisia vytýka Španielskemu kráľovstvu to, že vnútroštátny zákonodarca neupresnil, že pravidlo výkladu v prospech spotrebiteľa sa nevzťahuje na kolektívne žaloby na zdržanie sa konania, uvedené v článku 7 ods. 2 smernice. Toto opomenutie by mohlo ohroziť účinnosť takýchto žalôb, pretože podnikateľ by mohol odvolaním sa na pravidlo výkladu v prospech spotrebiteľa zabrániť zákazu nezrozumiteľnej podmienky, ktorá by sa mohla vykladať ako nekalá.

13      Španielska vláda tvrdí, že predmetné pravidlo výkladu sa týka len individuálnych žalôb a na kolektívne žaloby sa použije objektívny výklad. Dodáva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá poskytuje väčšiu ochranu spotrebiteľovi ako to, s čím počíta smernica, obsahuje zoznam podmienok, ktoré sú vo všetkých prípadoch považované za nekalé. Kogentný charakter tohto zoznamu bráni tomu, aby dovolanie sa výkladu v prospech spotrebiteľa slúžilo ako obrana proti žalobám na zdržanie sa konania.

 Posúdenie Súdnym dvorom

14      Ako zdôraznil generálny advokát v bode 7 svojich návrhov, spor medzi účastníkmi konania v súvislosti s prvým tvrdením spočíva nie tak v obsahu povinnosti vyplývajúcej z článku 5 smernice, ako vo forme a spôsobe jej prebratia do vnútroštátneho právneho poriadku.

15      Podľa ustálenej judikatúry nie je síce na prebratie smernice potrebné konanie zákonodarcu v každom členskom štáte, je však nevyhnutné, aby príslušné vnútroštátne právo skutočne zabezpečilo plné uplatňovanie smernice, aby právna situácia vyplývajúca z tohto práva bola dostatočne určitá a zrozumiteľná a aby oprávnení mali možnosť poznať všetky svoje práva a prípadne mali možnosť uplatniť ich na vnútroštátnych súdoch (pozri najmä rozsudky z 10. mája 2001, Komisia/Holandsko, C‑144/99, Zb. s. I‑3541, bod 17, a zo 7. mája 2002, Komisia/Švédsko, C‑478/99, Zb. s. I­‑4147, bod 18).

16      Rozlíšenie medzi žalobami týkajúcimi sa individuálneho spotrebiteľa a žalobami na zdržanie sa konania týkajúcimi sa osôb alebo organizácií reprezentujúcich spoločný záujem spotrebiteľov, uvedené v článku 5 smernice, a týkajúce sa použiteľného pravidla výkladu, vyplýva z odlišných cieľov týchto žalôb. V prvom prípade súdy alebo príslušné orgány majú konkrétne posúdiť nekalosť podmienky v zmluve už obsiahnutej, kým v druhom prípade posudzujú vopred nekalosť podmienky, ktorá sa môže použiť v ešte neuzavretých zmluvách. V prvom prípade je výklad v prospech spotrebiteľa bezprostredne v prospech individuálne dotknutého spotrebiteľa. Naopak v druhom prípade, keď existuje pochybnosť, nemožno na preventívne dosiahnutie čo najpriaznivejšieho výsledku pre spotrebiteľov ako celku vykladať podmienku ako majúcu pre nich priaznivý účinok. Objektívny výklad totiž umožní skôr zakázať použitie nezrozumiteľnej alebo dvojzmyselnej podmienky, čo má za následok väčšiu ochranu pre spotrebiteľa.

17      Z toho vyplýva, že upresnenie obsiahnuté v článku 5 tretej vete predstavuje normatívnu a kogentnú normu, ktorá priznáva spotrebiteľom práva a prispieva k dosiahnutiu výsledku, ku ktorému smeruje táto smernica.

18      Španielska vláda nepreukázala, že tento výsledok možno dosiahnuť vo vnútroštátnom právnom poriadku.

19      Svoje tvrdenie, že pravidlo výkladu v prospech spotrebiteľa sa týka len individuálnych žalôb, Španielske kráľovstvo nepodložilo žiadnym ustanovením svojho právneho poriadku, ani žiadnym rozhodnutím vnútroštátnych súdov.

20      Článok 10 ods. 2 zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov a článok 6 ods. 2 zákona č. 7/1998 zavádza všeobecné pravidlo výkladu v prospech spotrebiteľa bez akéhokoľvek obmedzenia a článok 12 zákona č. 7/1998, týkajúci sa kolektívnych žalôb na zdržanie sa konania, neobsahuje žiadnu výnimku z použitia tohto pravidla výkladu.

21      Obsah týchto ustanovení potvrdzuje ich postavenie v rámci vnútroštátnej úpravy. Článok 10 zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov sa nachádza v kapitole II tohto zákona s názvom „Ochrana hospodárskych a sociálnych záujmov“, kým článok 6 zákona č. 7/1998 sa nachádza v kapitole I tohto zákona s názvom „Všeobecné ustanovenia“. Z týchto názvov možno usudzovať, že ide o ustanovenia všeobecného použitia bez akéhokoľvek obmedzenia, pokiaľ ide o osobitný prípad kolektívnych žalôb na zdržanie sa konania.

22      Prvé tvrdenie preto treba považovať za dôvodné.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom prebratí článku 6 ods. 2 smernice

 Právny rámec

 Smernica

23      Článok 6 ods. 2 smernice znie:

„Členské štáty príjmu potrebné opatrenia na to, aby zabezpečili, že spotrebiteľ nestratí ochranu, zabezpečenú touto smernicou tým, že si vyberie právo nečlenského štátu ako právo uplatniteľné na zmluvu, ak táto má úzku súvislosť s územím členských štátov

 Vnútroštátna právna úprava

24      Článok 10a ods. 3 zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov stanovuje:

„Pravidlá ochrany spotrebiteľov pred nekalými podmienkami platia bez ohľadu na právny poriadok, ktorý si strany zvolili ako právo rozhodné pre zmluvu, za podmienok stanovených v článku 5 Rímskeho dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky z roku 1980.“

25      Článok 3 ods. 2 zákona č. 7/1998 stanovuje:

„[Tento zákon] sa vzťahuje aj na zmluvy, ktoré sa spravujú cudzím právnym poriadkom, ak účastník zmluvy, ktorý k nim pristupuje, dal svoj súhlas na španielskom území a má tam svoj obvyklý pobyt; tým nie sú dotknuté ustanovenia medzinárodných zmlúv a dohovorov.“

 Rímsky dohovor

26      Podľa článku 5 ods. 1 dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, s. 1, ďalej len „Rímsky dohovor“) sa tento článok „uplatní na zmluvy, ktorých predmetom je dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb osobe, spotrebiteľovi, na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, ako aj na zmluvu o poskytnutí úveru na tento účel.“ [neoficiálny preklad] Podľa odsekov 4 a 5 tohto článku sa článok 5 nevzťahuje na zmluvu o preprave s výnimkou, ak je predmetom takejto zmluvy zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu, a ani na zmluvu o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu..

27      Článok 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru stanovuje:

„Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy štátu jeho obvyklého pobytu:

–        ak uzavretiu zmluvy predchádzala osobitná ponuka alebo reklama v tomto štáte a spotrebiteľ podnikol v tomto štáte všetky kroky potrebné z jeho strany na uzavretie zmluvy, alebo

–        ak druhý účastník zmluvy alebo jeho zástupca prevzal v tomto štáte objednávku spotrebiteľa, alebo

–        ak ide o kúpnu zmluvu a spotrebiteľ cestoval z tohto štátu do iného štátu a tam zadal objednávku, za predpokladu, že cestu spotrebiteľovi zabezpečil predávajúci s cieľom podnietiť spotrebiteľa, aby si tovar kúpil.“ [neoficiálny preklad]

 Žalobné dôvody a tvrdenia účastníkov konania

28      Komisia tvrdí, že článok 6 ods. 2 smernice má zabezpečiť ochranu všetkých spotrebiteľov vo všetkých zmluvách uzavretých s podnikateľmi, zatiaľ čo článok 10a zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov upravuje takúto ochranu len pre určité druhy zmlúv, konkrétne tie, ktoré sú uvedené v článku 5 ods. 1 Rímskeho dohovoru, a to len pri splnení určitých podmienok, konkrétne tých, ktoré sú uvedené v článku 5 ods. 2 tohto dohovoru. Tieto podmienky sú obmedzujúcejšie ako jediná požiadavka článku 6 ods. 2 smernice, podľa ktorej len „má mať zmluva úzku súvislosť s územím členských štátov“.

29      Podľa španielskej vlády vyplýva z koherentného výkladu ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov pred nekalými podmienkami, že tieto ustanovenia majú kogentný charakter, a to bez ohľadu na rozhodný právny poriadok, ktorý si strany zvolili ako právo rozhodné pre zmluvu. Článok 3 ods. 2 zákona č. 7/1998 stanovuje povinné použitie týchto vnútroštátnych ustanovení, t. j. ochranu priznanú smernicou, na zmluvy spravujúce sa cudzím právom, ak účastník zmluvy, ktorý k zmluve pristupuje, prejavil svoj súhlas na španielskom území a má tam svoj pobyt. Týmto spôsobom sa konkretizuje pojem „úzka súvislosť s územím členských štátov“ v zmysle článku 6 ods. 2 smernice pre zmluvy, ktoré majú väzbu na španielsky právny poriadok.

 Posúdenie Súdnym dvorom

30      Cieľom smernice je, ako to vyplýva z jej šiesteho odôvodnenia, „ochrana občana v jeho úlohe spotrebiteľa pri nadobúdaní tovaru a služieb podľa zmlúv, ktoré sa riadia právnymi predpismi členských štátov iných než jeho vlastného štátu“ (pozri v tomto zmysle už citované rozsudky Komisia/Holandsko, bod 18, a Komisia/Švédsko, bod 18). Článok 6 ods. 2 smernice dopĺňa toto ustanovenie. Ako vyplýva z dvadsiateho druhého odôvodnenia tej istej smernice, cieľom tohto ustanovenia je predísť riziku, aby bol spotrebiteľ v niektorých prípadoch zbavený ochrany poskytovanej právom Spoločenstva určením právneho poriadku nečlenského štátu ako práva uplatniteľného na zmluvu. S týmto cieľom pamätá na zachovanie takej ochrany spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch súvisiacich s nečlenskými krajinami, akú táto smernica priznáva spotrebiteľom v zmluvných vzťahoch v rámci Spoločenstva, pod podmienkou že zmluva má úzku súvislosť s územím členských štátov.

31      Do vecnej pôsobnosti ochrany zaručenej smernicou patria podľa ustanovení článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1 smernice podmienky, ktoré neboli dohodnuté individuálne, a to pokiaľ ide o všetky zmluvy uzavreté medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Je síce pravda, ako správne uviedla Komisia, že článok 10a zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov má obmedzenejší rozsah pôsobnosti, pretože sa vzťahuje len na tie druhy zmlúv, ktoré sú uvedené v článku 5 ods. 1, 4 a 5 Rímskeho dohovoru. Táto medzera je však, ako uviedla španielska vláda, vyplnená ustanovením článku 3 ods. 2 zákona č. 7/1998, ktoré sa vzťahuje na všetky zmluvy uzavreté na základe všeobecných obchodných podmienok bez toho, aby boli dohodnuté individuálne.

32      Pokiaľ ide o väzbu na Spoločenstvo, obmedzuje sa článok 6 ods. 2 smernice na odkaz, že zmluva má mať „úzku súvislosť s územím členských štátov“. Cieľom tohto všeobecného znenia je umožniť zohľadnenie rôznych hraničných ukazovateľov v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.

33      Aj keď za určitých okolností možno úmyselne nejasný pojem „úzka súvislosť“, použitý zákonodarcom Spoločenstva, konkretizovať právnymi domnienkami, nemožno ho obmedziť kombináciou dopredu zadefinovaných hraničných ukazovateľov, akými sú kumulatívne podmienky týkajúce sa pobytu a uzavretia zmluvy, uvedené v článku 5 Rímskeho dohovoru.

34      Ustanovenia španielskeho právneho poriadku, určené na prebratie ustanovenia článku 6 ods. 2 smernice, tak zaviedli odkazom na toto ustanovenie, výslovne v prípade článku 10a zákona č. 26/1984 v znení neskorších predpisov a implicitne v prípade článku 3 ods. 2 zákona č. 7/1998, obmedzenie, ktoré nie je zlučiteľné s úrovňou ochrany zakotvenou smernicou.

35      Z toho vyplýva, že druhé tvrdenie je takisto dôvodné.

36      Za týchto podmienok je potrebné určiť, že Španielske kráľovstvo si tým, že nesprávne prebralo články 5 a 6 ods. 2 smernice do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice.

 O trovách

37      Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Španielske kráľovstvo na náhradu trov konania a toto nemalo úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil:

1)      Španielske kráľovstvo si tým, že nesprávne prebralo články 5 a 6 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice.

2)      Španielske kráľovstvo je povinné nahradiť trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: španielčina.