NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 20. októbra 2005 1(1)
Vec C‑286/03
Silvia Hosse
proti
Spolkovej krajine Salzbursko
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberster Gerichtshof (Rakúsko)]
„Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Dávky v odkázanosti – Dávka na starostlivosť podľa Salzburger Pflegegeldgesetz – Prípustnosť podmienky miesta bydliska podľa nariadenia (EHS) č. 1408/71 – Sociálna výhoda v zmysle nariadenia (EHS) č. 1612/68 – Občianstvo Únie“
I – Úvod
1. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa má objasniť, či možno vyplatenie Pflegegeld (ďalej len „dávka na starostlivosť“) podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko (Rakúsko) o dávkach na starostlivosť podmieniť tým, že príjemca má bydlisko v tuzemsku. Konkrétne ide o prípadné nároky ťažko zdravotne postihnutej dcéry cezhraničného pracovníka, ktorý pracuje v Rakúsku a spolu so svojou rodinou býva v Nemecku.
2. Krajinská dávka na starostlivosť sa poskytuje odkázaným osobám, ktoré nemajú nárok na dávku na starostlivosť podľa spolkového zákona o dávkach na starostlivosť (Bundespflegegeldgesetz, ďalej len „BPGG“). V rozsudku Jauch(2) už Súdny dvor rozhodol, že spolková dávka na starostlivosť predstavuje nemocenskú dávku sociálneho zabezpečenia, ktorej poskytnutie podľa nariadenia č. 1408/71(3) nemožno viazať na podmienku bydliska. Vzhľadom na určité rozdiely jednak pri financovaní dávky a jednak v okruhu oprávnených osôb by sa krajinská dávka na starostlivosť možno – na rozdiel od spolkovej dávky na starostlivosť – mohla považovať za osobitnú nepríspevkovú dávku, ktorá sa má vzhľadom na jej blízkosť k sociálnej pomoci vyplácať len osobám s bydliskom v tuzemsku.
3. S návrhom na začatie prejudiciálneho konania je okrem toho spojená otázka, či dávka na starostlivosť predstavuje sociálnu výhodu v zmysle nariadenia č. 1612/68(4), ktorá príslušníkovi migrujúceho pracovníka prináleží aj vtedy, ak nebýva v mieste zamestnania migrujúceho pracovníka.
4. Napokon sa vnútroštátny súd ešte pýta, či podmienka bydliska ako predpoklad pre dávku odporuje zásadám občianstva Únie.
II – Skutkový stav a konanie
5. Nemecký štátny príslušník Sven Hosse je učiteľ v Spolkovej krajine Salzbursko. V Rakúsku, kde je nemocensky poistený, má daňovú povinnosť, ako aj povinnosť platiť odvody do systému sociálneho zabezpečenia. Jeho manželka a ťažko zdravotne postihnutá dcéra Silvia Hosse, ktorá sa narodila 1997, bývajú spolu s ním v Nemecku pri rakúskych hraniciach. Jeho rodinní príslušníci majú takisto nemeckú štátnu príslušnosť.
6. Matka Silvie Hosse predtým vykonávala zárobkovú činnosť v Nemecku, ktorá jej tak až do konca jej rodičovskej dovolenky v septembri 2000 zakladala právo na nemecké zabezpečenie pre prípad odkázanosti. Jej dcéra poberala ako jej rodinná príslušníčka dávku na starostlivosť. Po skončení rodičovskej dovolenky však táto peňažná dávka prestala byť vyplácaná, pretože matka už nepokračovala vo výkone zárobkovej činnosti.
7. Následne bola teda 7. decembra 2000 pre Silviu Hosse podaná žiadosť o priznanie dávky na starostlivosť adresovaná Spolkovej krajine Salzbursko. Táto žiadosť smerovala k doplneniu vecných dávok, ktoré poberala ako rodinná príslušníčka otca od rakúskej sociálnej poisťovne. Spolková krajina však túto žiadosť zamietla z dôvodu, že na poskytovanie dávky na starostlivosť musí mať odkázaná osoba hlavné bydlisko v Spolkovej krajine Salzbursko.
8. Žaloba proti tomuto rozhodnutiu bola na prvom stupni zamietnutá. Odvolací súd však dal Silvii Hosse s odkazom na rozsudok Jauch za pravdu. Oberster Gerichtshof, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, položil uznesením z 27. mája 2003 Súdnemu dvoru podľa článku 234 ES tieto prejudiciálne otázky:
1. Má sa článok 4 ods. 2b nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1247/92, v spojení s prílohou II oddielom III vykladať v tom zmysle, že ako osobitnú nepríspevkovú dávku vylučuje z pôsobnosti tohto nariadenia dávku na starostlivosť, na ktorú má podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť nárok rodinný príslušník zamestnanca zamestnaného v Spolkovej krajine Salzbursko, ktorý žije so svojou rodinou v Spolkovej republike Nemecko?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:
Môže sa rodinný príslušník zamestnanca zamestnaného v Spolkovej krajine Salzbursko, ktorý žije so svojou rodinou v Spolkovej republike Nemecko, nezávisle od svojho hlavného bydliska v Spolkovej republike Nemecko domáhať, pokiaľ splní ďalšie podmienky na priznanie nároku, vyplácania dávky na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť ako peňažnej nemocenskej dávky, tak ako to stanovujú článok 19 a príslušné ustanovenia ďalších oddielov kapitoly 1 hlavy II nariadenia č. 1408/71?
3. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
Môže byť priznanie nároku na dávku, akou je dávka na starostlivosť stanovená v zákone Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť, ako poskytnutie sociálnej výhody v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva podmienené tým, že poberateľ dávky má svoje hlavné bydlisko v Spolkovej krajine Salzbursko?
4. V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku:
Je s právom Spoločenstva, najmä so zásadami občianstva Únie a zákazu diskriminácie v zmysle článkov 12 a 17 ES zlučiteľné, že občania Únie, ktorí ako cezhraniční pracovníci pracujú v Spolkovej krajine Salzbursko a majú svoje hlavné bydlisko v inom členskom štáte, nemajú nárok na sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, akým je nárok na dávku na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť?
V prípade zápornej odpovede: Umožňuje občianstvo Únie aj rodinným príslušníkom, voči ktorým má takýto cezhraničný pracovník vyživovaciu povinnosť a ktorí majú svoje hlavné bydlisko takisto v inom členskom štáte, poberať v Spolkovej krajine Salzbursko dávku na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť?
9. V konaní pred Súdnym dvorom predložili svoje pripomienky Spolková krajina Salzbursko, holandská, rakúska, portugalská a fínska vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a Komisia Európskych spoločenstiev.
III – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
10. Článok 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1612/68 znie:
„S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.
Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“
11. Článok 1 nariadenia č. 1408/71 znie:
„Na účely tohto nariadenia:
…
b) ‚cezhraničný pracovník‘ znamená akéhokoľvek zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá vykonáva svoje povolanie na území členského štátu a má bydlisko na území iného členského štátu, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň;…“
12. Článok 2 nariadenia č. 1408/71(5), ktorý vymedzuje oblasť osobnej pôsobnosti, vo svojom odseku 1 uvádza:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby alebo študentov, na ktoré sa vzťahuje alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov…, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“
13. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 s nadpisom „Rovnosť zaobchádzania“ znie:
„Pokiaľ osobitné ustanovenia tohto nariadenia neustanovujú inak, osoby s bydliskom na území jedného z členských štátov, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, majú tie isté povinnosti a poberajú tie isté dávky podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci tohto štátu.“
14. Článok 4 nariadenia č. 1408/71 s nadpisom „Vecná pôsobnosť“ znie:
„1. Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:
a) nemocenské dávky a dávky v materstve;
b) dávky v invalidite vrátane tých, ktoré sú určené na udržanie alebo zlepšenie zárobkovej schopnosti;
…
2. Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky všeobecné a osobitné systémy sociálneho zabezpečenia, či už príspevkové alebo nepríspevkové, a systémy týkajúce sa právnej zodpovednosti zamestnávateľa alebo vlastníka lode v súvislosti s dávkami uvedenými v odseku 1.
2a. Toto nariadenie sa taktiež vzťahuje na osobitné nepríspevkové dávky, ktoré sa poskytujú podľa iných právnych predpisov alebo iných systémov ako tie, ktoré sú uvedené v odseku 1, alebo tie, ktoré sú vylúčené na základe odseku 4, pokiaľ sú tieto dávky určené:
a) na poskytovanie doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia proti rizikám, ktoré sú obsiahnuté v častiach sociálneho zabezpečenia uvedených v odseku 1 písm. a) až h),
alebo
b) len ako osobitná ochrana pre zdravotne postihnuté osoby.
2b. Toto nariadenie sa nevzťahuje na ustanovenia právnych predpisov členského štátu, ktoré sa vzťahujú na osobitné nepríspevkové dávky uvedené v prílohe II, oddieli III, ktorých platnosť je obmedzená na časť jeho územia.
…
4. Toto nariadenie sa nevzťahuje na sociálnu… pomoc…“
15. Osobitné nepríspevkové dávky podľa článku 4 ods. 2a upravuje článok 10a ods. 1 nariadenia č. 1408/71 takto:
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 10 a hlavy III, sa osobám, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, priznajú osobitné nepríspevkové peňažné dávky uvedené v článku 4 ods. 2a výhradne na území toho členského štátu, v ktorom majú bydlisko, podľa právnych predpisov tohto štátu za predpokladu, že takéto dávky sú uvedené v prílohe IIa. Tieto dávky na svoje vlastné náklady poskytuje inštitúcia miesta bydliska.“
16. Článok 19 nariadenia č. 1408/71 vo vzťahu k nemocenským dávkam a materstvu stanovuje:
„1. Zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba s bydliskom na území iného členského štátu, ako je príslušný štát, ktorá spĺňa podmienky právnych predpisov príslušného štátu na nárok na dávky, dostáva… v štáte, kde má bydlisko,
a) vecné dávky poskytované v mene príslušnej inštitúcie od inštitúcie miesta bydliska v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje tak, akoby bol poistený u nej;
b) peňažné dávky poskytované príslušnou inštitúciou v súlade s právnymi predpismi, ktoré uplatňuje. Na základe dohody medzi príslušnou inštitúciou a inštitúciou miesta bydliska môže však v mene príslušnej inštitúcie v súlade s právnymi predpismi príslušného štátu takéto dávky poskytovať inštitúcia miesta bydliska z poverenia príslušnej inštitúcie v súlade s právnymi predpismi príslušného štátu.
2. Ustanovenia odseku 1 sa použijú obdobne aj na rodinných príslušníkov, ktorí majú bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný štát, ak nemajú nárok na takéto dávky podľa právnych predpisov štátu, na území ktorého majú bydlisko.
…“
17. V prílohe II oddieli III písm. K(6) sú pre Rakúsko vymenované dávky ako osobitné nepríspevkové dávky v zmysle článku 4 ods. 2b, ktoré nepatria do pôsobnosti nariadenia a ktoré sa podľa právnych predpisov spolkových krajín poskytujú zdravotne postihnutým a odkázaným osobám.
18. S účinnosťou od 5. mája 2005(7) sa článok 4 ods. 2a nariadenia č. 1408/71 mení takto:
„Tento článok sa vzťahuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré sa poskytujú podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah, ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa odseku 1, ako aj v oblasti sociálnej pomoci.
‚Osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ sú dávky, ktoré:
a) sú určené:
i) na poskytovanie doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia proti rizikám, na ktoré sa vzťahujú časti sociálneho zabezpečenia uvedené v odseku 1 a ktoré zaručujú dotknutým osobám príjem na úrovni životného minima so zreteľom na hospodársku a sociálnu situáciu v dotknutom členskom štáte,
alebo
ii) len ako osobitná ochrana pre zdravotne postihnuté osoby a sú úzko späté so sociálnym prostredím uvedenej osoby v dotknutom členskom štáte,
a
b) sú financované výhradne z povinných daní určených na krytie všeobecných verejných výdavkov, a ktorých podmienky na poskytovanie a výpočet dávok nezávisia od akýchkoľvek príspevkov vo vzťahu k príjemcom dávok. Avšak dávky poskytnuté ako doplnok k príspevkovým dávkam sa nepovažujú z tohto jediného dôvodu za príspevkové dávky,
a
c) ktoré sú uvedené v prílohe IIa.“
B – Vnútroštátne právo
19. V roku 1993 nadobudla v Rakúsku účinnosť rozsiahla a pre celé územie Spolkovej krajiny prakticky jednotná právna úprava zabezpečenia pre prípad odkázanosti. Východiskom reformy bola dohoda medzi spolkovým štátom a jednotlivými krajinami o spoločných opatreniach pre odkázané osoby.(8) Článok 1 („spolková právna úprava zabezpečenia pre prípad odkázanosti“) dohody znie:
„1. Zmluvné strany sa uznášajú na tom, že na základe rakúskej spolkovej štruktúry sa zabezpečenie odkázaných osôb upraví jednotne na celom spolkovom území podľa rovnakých cieľov a zásad.
2. Zmluvné strany sa zaväzujú vytvoriť komplexný systém peňažných a vecných dávok na starostlivosť v rámci oblasti ich právomocí, ktoré im priznáva ústavné právo.
…
4. Za rovnakých podmienok sa budú poskytovať rovnaké dávky ako minimálny štandard.“
20. Spolková krajina a jednotlivé krajiny prijali na základe tejto dohody pre príslušné okruhy osôb podliehajúcich ich právomoci zákony o dávkach na starostlivosť, podľa ktorých sa poskytuje jednotná dávka na starostlivosť odstupňovaná podľa potreby osôb.
21. BPGG(9) sa vzťahuje na osoby, ktoré majú podľa ustanovení spolkového práva nárok na dôchodok, rentu alebo podobné dávky. Krajinské zákony o dávkach na starostlivosť platia pre osoby, ktoré nepoberajú žiadne dôchodky alebo renty podľa ustanovení spolkového práva, teda najmä pre rodinných príslušníkov sociálne poistených osôb, príjemcov sociálnej pomoci, zdravotne postihnuté osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť, ako aj dôchodcov krajín a obcí.
22. Podľa § 1 zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť (Salzburger Pflegegeldgesetz, ďalej len „SPGG“)(10) spočíva účel dávky na starostlivosť rovnako ako podľa § 1 BPGG v paušálnej úhrade zvýšených nákladov spojených s odkázanosťou vo forme príspevku s cieľom zabezpečiť odkázaným osobám v čo najvyššej miere potrebnú opateru a pomoc a zlepšiť možnosť viesť samostatný život prispôsobený ich potrebám. Existuje nárok na poskytnutie krajinskej a spolkovej dávky na starostlivosť.
23. Podľa § 3 ods. 1 SPGG majú odkázané osoby nárok na dávku na starostlivosť, ak
1. majú rakúsku štátnu príslušnosť;
2. majú hlavné bydlisko v Spolkovej krajine Salzbursko;
3. ak nie sú poberateľmi žiadnej z dávok uvedených v § 3 BPGG, a ak nemajú nárok na takéto dávky.
So štátnymi príslušníkmi členských štátov Európskeho spoločenstva sa podľa § 3 ods. 4 písm. a) SPGG zaobchádza rovnako ako s vlastnými príslušníkmi. Legitímne maloleté deti zdieľajú podľa § 3 ods. 6 bodu 1 SPGG hlavné bydlisko rodičov.
24. Podľa § 17 ods. 1 SPGG je inštitúciou zabezpečujúcou úlohy podľa SPGG spolková krajina ako inštitúcia sociálnej pomoci. Náklady na dávky na starostlivosť znášajú podľa ustanovení zákona o sociálnej pomoci (Sozialhilfegesetz) spolková krajina a obce.
25. Výška dávky na starostlivosť závisí od stupňa odkázanosti, t. j. predovšetkým od vynaloženého času na starostlivosť v hodinách za mesiac; čo môže byť od 145,40 eur do 1 531,50 eur mesačne. Posúdenie potrebnej starostlivosti je podrobne opísané v nariadení, ktorým sa stanovujú jednotlivé stupne odkázanosti. Zostávajúci príjem odkázaného nemá vplyv na výšku dávky na starostlivosť.
IV – Právne posúdenie
A – O prvej prejudiciálnej otázke – Kvalifikácia dávky ako osobitnej nepríspevkovej dávky v zmysle nariadenia č. 1408/71
26. Touto otázkou vnútroštátny súd žiada o výklad článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71, aby zistil, či je salzburská dávka na starostlivosť podľa tohto ustanovenia vyňatá z pôsobnosti nariadenia. Ak by nariadenie č. 1408/71 nebolo uplatniteľné, Silvia Hosse by sa ani nemohla dovolávať jeho článku 19 ods. 1 písm. b) v spojení s odsekom 2. Podľa tohto ustanovenia musí príslušná inštitúcia, teda v tejto veci Spolková krajina Salzbursko, poskytnúť rodinným príslušníkom pracovníka peňažné dávky v mieste ich bydliska.
1. Právne účinky zaradenia do prílohy II oddielu III nariadenia č. 1408/71
27. Podľa svojho článku 4 ods. 2b sa nariadenie č. 1408/71 nevzťahuje na právne predpisy členského štátu, ktoré sa týkajú osobitných nepríspevkových dávok uvedených v prílohe II oddieli III, ktorých platnosť je obmedzená na časť územia tohto členského štátu. V prílohe II oddieli III sú pod písmenom K pre Rakúsko vymenované dávky, ktoré sa na základe právnych predpisov spolkových krajín poskytujú zdravotne postihnutým a odkázaným osobám. K týmto dávkam patrí najmä dávka na starostlivosť podľa krajinských zákonov o dávkach na starostlivosť.
28. Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku Jauch, pre kvalifikáciu ako nepríspevková osobitná dávka však nestačí len to, že príslušná dávka je uvedená v prílohe IIa v jej znení platnom v rozhodnom čase. Okrem toho musí byť splnený aj vecný predpoklad pre existenciu osobitnej nepríspevkovej dávky podľa článku 4 ods. 2a nariadenia č. 1408/71.(11)
29. Tento záver Súdny dvor vyvodzuje z povinnosti vykladať nariadenie č. 1408/71 vo svetle ustanovení Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov.(12) Najmä článok 42 ES, ktorý je právnym základom nariadenia č. 1408/71, sleduje zabezpečenie čo najväčšej voľnosti pohybu migrujúcich pracovníkov. Ciele článkov 39 a nasl. ES by boli zmarené, ak by pracovníci, ktorí uplatnili svoje právo voľného pohybu, kvôli tomu stratili nárok na dávky sociálneho zabezpečenia. Súdny dvor z toho vyvodzuje, že ustanovenia, ktoré upravujú výnimky zo zásady exportu dávok sociálneho zabezpečenia – v danej veci išlo o článok 4 ods. 2a v spojení s článkom 10a nariadenia č. 1408/71 –, sa majú vykladať reštriktívne.(13)
30. Toto výkladové pravidlo platí o to viac, ak ustanovenie upravujúce výnimku, akým je v tejto veci článok 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71, dokonca vedie k tomu, že nariadenie je v celom rozsahu neuplatniteľné.(14) Na to, aby mohla byť dávka podľa článku 4 ods. 2b vyňatá z pôsobnosti nariadenia, musí okrem jej uvedenia v prílohe II oddieli III nariadenia spĺňať nasledujúce kumulatívne podmienky:
– dávka vyplýva z právnych predpisov, ktorých platnosť je obmedzená na časť územia členského štátu,
– dávka sa poskytuje na nepríspevkovom základe a
– má povahu osobitnej dávky.
2. Dávka založená na právnych predpisoch platných na regionálnej úrovni
31. Predmetná dávka na starostlivosť je upravená v SPGG, teda v zákone platnom len v Spolkovej krajine Salzbursko. SPGG je však súčasťou celkového systému úpravy dávok na starostlivosť, na ktorého zavedení sa zhodli spolkový štát a krajiny v dohode o spoločných opatreniach pre odkázané osoby(15). Preto je otázne, či je vzhľadom na uplatnenie výnimky v článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71 možné zastávať názor, že SPGG platí len v Spolkovej krajine Salzbursko.
32. V odôvodneniach nariadenia č. 1247/92, ktorými boli do článku 4 nariadenia č. 1408/71 zavedené odseky 2a a 2b, sa síce nachádzajú vysvetlenia, prečo sú potrebné osobitné pravidlá pre kategóriu osobitných nepríspevkových dávok.(16) Neuvádzajú sa v nich však konkrétne dôvody vyňatia osobitných nepríspevkových dávok zakladajúcich sa na právnych predpisoch, ktoré platia na obmedzenom regionálnom území.
33. Úpravu článku 4 ods. 2b však možno vysvetliť tým, že zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle koordinovať len všeobecné systémy sociálneho zabezpečenia (vrátane osobitných nepríspevkových dávok), ktoré zaručujú jednotné základné poistenie v celom členskom štáte. Na dodatočné osobitné nepríspevkové dávky platné len na regionálnej úrovni, ktoré dopĺňajú všeobecné dávky, sa nariadenie pôvodne nemalo vzťahovať.
34. Z materiálneho hľadiska ale krajinská dávka na starostlivosť nepredstavuje dodatočnú výhodu, ktorá by platila len na regionálnej úrovni. Táto dávka sa naopak začleňuje do systému poistenia rizika odkázanosti, ktorý bol v celom členskom štáte, teda v tejto veci v Rakúsku, vytvorený podľa jednotných pravidiel. Tento systém spočíva na dohode medzi spolkovým štátom a jednotlivými krajinami a sieti navzájom zosúladených spolkových a krajinských zákonov.
35. Rozdelenie právomoci na prijatie zákonov o dávkach na starostlivosť pritom vyplýva zo spolkovej štruktúry Rakúska. Príslušné vnútroštátne rozdelenie právomoci však nemôže viesť k vylúčeniu dávok podľa článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71 z pôsobnosti nariadenia napriek tomu, že sa poskytujú všetkým obyvateľom členského štátu rovnakým spôsobom, aj keď na základe predpisov s obmedzenou územnou, resp. osobnou platnosťou. V opačnom prípade by totiž členské štáty mohli týmto spôsobom určité dávky svojvoľne vyňať z pôsobnosti nariadenia.
36. Okrem toho sa musí prihliadnuť na potrebu reštriktívneho výkladu článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71.(17) Preto nie je rozhodujúce len formálne kritérium, že dávka sa poskytuje na základe právneho predpisu spolkovej krajiny, regiónu alebo obce. Naopak, aj z materiálneho hľadiska musí ísť o dávku existujúcu v tejto forme len v jednej časti členského štátu, ktorá bola zavedená na základe autonómneho rozhodnutia príslušného územnosprávneho celku, ktorý ju môže aj zrušiť.
37. V prípade dávky na starostlivosť podľa SPGG tomu tak nie je, pretože Spolková krajina Salzbursko je viazaná na ustanovenia dohody medzi spolkovým štátom a jednotlivými krajinami. Už z tohto dôvodu nepatrí do pôsobnosti článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71. Preto bola rovnako, ako aj príslušné ustanovenia iných spolkových krajín začlenená do prílohy II oddielu III nariadenia neprávom.
3. Osobitná nepríspevková dávka
38. Vzhľadom na toto konštatovanie už nie je relevantná otázka kvalifikácie salzburskej dávky na starostlivosť ako osobitnej nepríspevkovej dávky, ktorá bola stredobodom diskusií pred Súdnym dvorom.
39. Touto otázkou sa však napriek tomu budeme ďalej zaoberať. Na jednej strane by tento rozbor mal význam v prípade, ak Súdny dvor posúdi krajinskú dávku na starostlivosť – na rozdiel od môjho záveru – predsa len ako dávku platnú len na regionálnej úrovni v zmysle článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71. Na druhej strane prichádza do úvahy aj posúdenie krajinskej dávky na starostlivosť ako osobitnej nepríspevkovej dávky v zmysle článku 4 ods. 2a nariadenia č. 1408/71.
40. Je pravda, že v tomto prípade sa v zásade použije nariadenie č. 1408/71. Na rozdiel od článku 10 a osobitných ustanovení hlavy III – v tejto veci najmä článku 19 – by však nárok na dávku na starostlivosť podľa článku 10a ods. 1 mohol závisieť od splnenia požiadavky miesta bydliska. Článok 10a ods. 1 ale platí pre osobitné nepríspevkové dávky len „za predpokladu, že… sú uvedené v prílohe IIa“. Tak tomu však nie je v prípade salzburskej krajinskej dávky na starostlivosť.
41. Keďže však Súdny dvor dáva prednosť vecnému posúdeniu dávky pred formálnym kritériom začlenenia do jednej z príloh, nemá neexistencia začlenenia do správnej prílohy pravdepodobne žiaden význam. Navyše by sa dalo argumentovať, že začlenenie do prílohy II oddielu III istým spôsobom znamená začlenenie do prílohy IIa, pretože posledný uvedený zápis nemá také ďalekosiahle následky ako zápis do prílohy II oddielu III.
42. V rozsudku Jauch dospel Súdny dvor k záveru, že spolková dávka na starostlivosť nepredstavuje osobitnú nepríspevkovú dávku v zmysle článku 4 ods. 2a nariadenia č. 1408/71, ale dávku sociálneho zabezpečenia podľa článku 4 ods. 1 písm. a) (nemocenskú dávku).
43. Pojem osobitnej nepríspevkovej dávky v článku 4 ods. 2b má ten istý význam ako v odseku 2a tohto článku. Definícia teda zahŕňa znaky uvedené v článku 4 ods. 2a písm. a) a b). Článok 4 ods. 2b sa teda vzťahuje takisto na dávky, ktoré nie sú klasickými dávkami sociálneho zabezpečenia podľa článku 4 ods. 1, ale ani výlučne dávkami sociálnej pomoci podľa článku 4 ods. 4, a ktoré sa pri klasických poistných udalostiach poskytujú vo forme doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia rizík, resp. sú určené len na osobitnú ochranu pre zdravotne postihnuté osoby.
44. Tento výklad zohľadňuje okolnosti prijatia ustanovení, ktoré boli určitým spôsobom odpoveďou zákonodarcu Spoločenstva na judikatúru Súdneho dvora k tzv. zmiešaným dávkam.(18) Rozhodnutia, ktoré dali podnet na zavedenie ustanovení o osobitných nepríspevkových dávkach, sa totiž zaoberali práve dodatočnými dávkami(19) a dávkami v prospech zdravotne postihnutých(20).
45. Preskúmať sa teda má len to, či dávka na starostlivosť podľa SPGG vykazuje vlastnosti, ktoré odôvodňujú kvalifikovať ju inak ako spolkovú dávku na starostlivosť.
46. Komisia a holandská vláda na to nevidia dôvod. Žalovaná Spolková krajina Salzbursko, rakúska, portugalská a fínska vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva naproti tomu považujú krajinskú dávku na starostlivosť – na rozdiel od spolkovej dávky na starostlivosť – za osobitnú nepríspevkovú dávku. Ich tvrdenia budeme rozoberať osobitne v rámci skúmania oboch prvkov definície, teda nepríspevkovej povahy a povahy osobitnej dávky.
a) Nepríspevková povaha
47. Ako správne zdôrazňuje Spolková krajina Salzbursko a vlády, ktoré ju podporujú, dávka na starostlivosť podľa SPGG nie je priamo ani nepriamo financovaná z príspevkov poistencov.(21) Podľa § 17 ods. 2 SPGG v spojení s § 40 ods. 1 a 5 zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o sociálnej pomoci znášajú totiž Spolková krajina Salzbursko a obce náklady v rovnakom pomere, t. j. každý z jednej polovice. Prostriedky na náklady dávok na starostlivosť pochádzajú teda výlučne z verejných zdrojov.
48. Pri dávke na starostlivosť podľa SPGG nie je zrejmá ani nepriama súvislosť financovania, z ktorej vychádzal Súdny dvor v rozsudku Jauch pri spolkovej dávke na starostlivosť.(22) Poberanie krajinskej dávky na starostlivosť napokon nezávisí od toho, či má príjemca zároveň nárok na inú, príspevkovú dávku sociálneho zabezpečenia, napr. na dôchodok alebo rentu, ako je to v prípade spolkovej dávky na starostlivosť.(23)
49. Je pravda, že pán Hosse prostredníctvom svojej dane z príjmu zaplatenej v Rakúsku priamo alebo nepriamo prispieva na financovanie rozpočtu Spolkovej krajiny Salzbursko. Dávky pochádzajúce zo všeobecných daňových príjmov však práve nie sú príspevkovými dávkami v zmysle nariadenia č. 1408/71.(24)
50. Nepríspevková povaha však nie je sama osebe rozhodujúca, pretože nariadenie č. 1408/71 podľa svojho článku 4 ods. 2 sa vzťahuje na všeobecné a osobitné systémy sociálneho zabezpečenia, či už príspevkové, alebo nepríspevkové.(25) Preto je rozhodujúce to, či sa má krajinská dávka na starostlivosť považovať za osobitnú dávku.
b) Osobitná dávka
i) Kvalifikácia krajinskej dávky na starostlivosť podľa kritérií rozsudku Jauch
51. Pojem osobitnej dávky predpokladá, že daná dávka nespadá do jednej z častí sociálneho zabezpečenia uvedených v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 vzťahuje na dávku vtedy, ak sa jednak príjemcovi poskytuje v zákonom stanovenej situácii bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb a ak sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.(26)
52. V rozsudku Jauch Súdny dvor s odkazom na svoje rozhodnutie vo veci Molenaar(27) vyslovil, že spolková dávka na starostlivosť je nemocenskou dávkou v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71.(28) Osoby, na ktoré sa vzťahuje BPGG, majú nárok na dávku na starostlivosť.(29) Dávka má rovnakú povahu ako dávky nemeckého systému zabezpečenia pre prípad odkázanosti, ktoré boli predmetom rozsudku Molenaar.(30) Účelom týchto dávok je v zásade doplnenie nemocenských dávok s cieľom zlepšiť zdravotný stav a životné podmienky odkázaných osôb.(31)
53. Po tom, ako Súdny dvor medzičasom opätovne potvrdil kvalifikáciu dávok na starostlivosť v rozsudku Gaumain-Cerri(32), a pre zmenu tohto posúdenia výslovne nevidel nijaký dôvod, neexistujú žiadne pochybnosti, že v práve Spoločenstva sa článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 vzťahuje na dávky na pokrytie rizika odkázanosti. Skoršie rozsudky(33), na ktoré poukazuje najmä Spolková krajina Salzbursko, s tým nie sú v rozpore, pretože v predmetných konaniach Súdny dvor neskúmal existenciu osobitnej nepríspevkovej dávky na základe vecných kritérií.(34)
54. Dávka na starostlivosť podľa SPGG sa v podstatných bodoch neodlišuje od spolkovej dávky na starostlivosť. Podľa totožného znenia § 1 SPGG a § 1 BPGG spočíva účel oboch právnych úprav „v paušálnej úhrade zvýšených nákladov spojených s odkázanosťou vo forme príspevku s cieľom zabezpečiť odkázaným osobám v čo najvyššej miere potrebnú opateru a pomoc a zlepšiť možnosť viesť samostatný život prispôsobený ich potrebám“. Podľa § 3 ods. 1 SPGG existuje pri splnení zákonných podmienok nárok na dávku. Výška dávky na starostlivosť sa určuje v konkrétnom prípade podľa objektívnych kritérií, a to v prvom rade podľa nevyhnutného času vynaloženého na starostlivosť. Vypláca sa opakovane ako paušálna suma bez potreby preukazovania konkrétnych výdavkov.
ii) Námietky proti kvalifikácii krajinskej dávky na starostlivosť ako dávky sociálneho zabezpečenia
55. Spolková krajina Salzbursko a vlády zúčastnené na konaní (s výnimkou holandskej vlády) však napriek tomu zastávajú stanovisko, že dávka na starostlivosť podľa SPGG je bližšia k sociálnej pomoci ako spolková dávka na starostlivosť, a tým má povahu osobitnej dávky.
– Neexistencia prepojenia s príspevkovým systémom
56. Títo účastníci konania po prvé poukazujú na to, že krajinská dávka na starostlivosť na rozdiel od spolkovej dávky na starostlivosť nijako nesúvisí s príspevkovým systémom. Oprávnenou osobou je každý, kto nemá nárok na dávku na starostlivosť podľa BPGG. Krajinská dávka na starostlivosť sa poskytuje aj osobám, ktoré neboli nikdy pracovníkmi, ako napr. rodinným príslušníkom pracovníkov alebo príjemcov sociálnej pomoci. Okrem toho neexistuje nijaké organizačné prepojenie s príspevkovým systémom. Naopak, dávku na starostlivosť vypláca Spolková krajina Salzbursko ako inštitúcia sociálnej pomoci.
57. V tejto súvislosti je potrebné ešte raz zdôrazniť, že pre kvalifikáciu dávky je podľa judikatúry relevantná predovšetkým jej povaha. Povaha dávky na starostlivosť ako nemocenskej dávky v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa nemení jej vnútroštátnym zaradením ako dávky sociálnej pomoci a organizačným pridelením k inštitúcii sociálnej pomoci.(35) Inak povedané, zákonný účel definovaný v § 3 SPGG, podľa ktorého ide o dávku sociálneho zabezpečenia, nie je spochybnený tým, že vnútroštátne právo predvída financovanie z prostriedkov sociálnej pomoci.
58. Relevantnou nie je ani neexistencia prepojenia s príspevkovým systémom. Na jednej strane totiž spôsob financovania nič nemení na povahe dávky na starostlivosť.(36) Na druhej strane Súdny dvor v rozsudku Jauch považoval za „nepodstatné, že dávka na starostlivosť má vzhľadom na odkázanosť dotknutej osoby finančne dopĺňať rentu poskytovanú z iných dôvodov ako pre chorobu“(37).
59. Okrem toho sa nariadenie č. 1408/71 podľa jeho článku 4 ods. 2 vzťahuje práve aj na nepríspevkové systémy sociálneho zabezpečenia. Preto zo skutočnosti, že pri dávke na starostlivosť podľa SPGG neexistuje nijaké prepojenie s príspevkovým systémom, nemožno vyvodiť, že ide o osobitnú dávku alebo dokonca dávku sociálnej pomoci v zmysle článku 4 ods. 4. Právne úpravy krajinskej a spolkovej dávky na starostlivosť naopak predstavujú nepríspevkový systém sociálneho zabezpečenia v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a).
60. Pri takýchto systémoch je však ťažšie vymedziť okruh oprávnených osôb ako v prípade príspevkových systémov, pri ktorých možno zohľadniť platenie príspevkov ako väzbu zakladajúcu členstvo. Nariadenie č. 1408/71 však nepripúšťa, aby bol pri nepríspevkových systémoch nárok na dávku podmienený namiesto toho bydliskom v tuzemsku. Naopak sa tu musia zohľadniť aj iné činitele zakladajúce prepojenie na nepríspevkový systém členského štátu.
61. Relevantným je v tejto súvislosti najmä to, že dotknutá osoba vykonáva v tomto štáte zárobkovú činnosť a že je tam jej príjem z tejto činnosti zdaňovaný. Keďže nepríspevkové systémy sú financované z daňových príjmov, týmto spôsobom pracovník prispieva k financovaniu systému. Mal by mať preto aj nárok na dávky z tohto systému.
62. To, že rodinní príslušníci pracovníka, voči ktorým má tento pracovník vyživovaciu povinnosť, majú napriek tomu, že nevykonávajú zárobkovú činnosť, takisto nárok na dávky z tohto systému, ktorému podlieha len daný pracovník(38), vyplýva pre nemocenské dávky v zásade z článku 19 ods. 2 nariadenia č. 1408/71. Nárok podľa SPGG však predstavuje primárny nárok odkázaných osôb a nie nárok rodinných príslušníkov odvodený od nároku pracovníka. Do akej miery táto okolnosť v konkrétnom prípade bráni poskytnutiu dávky, sa má objasniť v rámci zodpovedania druhej prejudiciálnej otázky, ktorá sa týka výkladu článku 19 nariadenia č. 1408/71.
– Subsidiarita krajinskej dávky na starostlivosť
63. Po druhé je potrebné zdôrazniť, že krajinská dávka na starostlivosť je vo vzťahu k spolkovej dávke na starostlivosť subsidiárnou dávkou. Podobne ako sociálna pomoc sa poskytuje len v prípade, ak neexistuje iné zabezpečenie.
64. Je síce pravda, že nárok na dávku na starostlivosť podľa SPGG prichádza do úvahy len vtedy, ak neexistuje žiaden nárok na spolkovú dávku na starostlivosť. To však nie je výrazom subsidiarity, ako to je charakteristické pre dávky sociálnej pomoci. SPGG a BPGG obsahujú naopak vzájomne prepojené pravidlá o príslušnosti, ktoré pre určitý okruh odkázaných osôb, a to predovšetkým pre príjemcov dôchodku a renty, zakladajú príslušnosť spolkového štátu ako inštitúcie dôchodkového zabezpečenia. Pre iné odkázané osoby sú príslušné jednotlivé spolkové krajiny.
65. Sociálna pomoc sa naproti tomu označuje za subsidiárnu, pretože zabezpečuje existenčné minimum, pokiaľ neexistujú iné finančné prostriedky. Na rozdiel od sociálnej pomoci sa však salzburská dávka na starostlivosť vypláca rovnako ako spolková dávka na starostlivosť práve nezávisle od finančnej odkázanosti príjemcu, teda aj vtedy, ak možno existenčné minimum pokryť z vlastných prostriedkov.
– Závislosť dávky od odkázanosti
66. V tejto súvislosti však vláda Spojeného kráľovstva zastáva stanovisko, že pod odkázanosťou, ktorá sa má zohľadniť v rámci poskytnutia dávok sociálnej pomoci, sa má rozumieť nielen chudoba (finančná odkázanosť), ale aj osobitné potreby v dôsledku zdravotného postihnutia. Podľa tejto definície vykazuje predmetná peňažná dávka prvky sociálnej pomoci už z toho dôvodu, že sa poskytuje osobám, ktoré sú odkázané.
67. Súdny dvor vo svojej definícii dávky sociálneho zabezpečenia uznal okrem iného za rozhodujúce, že sa predmetná dávka poskytuje bez toho, aby sa v konkrétnom prípade vykonalo diskrečné posúdenie osobnej potreby.(39) Ak chápeme dávky sociálneho zabezpečenia a dávky sociálnej pomoci ako protikladné kategórie, možno na základe tejto definície Súdneho dvora argumentom a contrario tvrdiť, že sociálna pomoc sa poskytuje na základe voľnej úvahy prihliadajúcej na osobnú potrebu.
68. Na jednej strane však podľa vyjadrenia vnútroštátneho súdu pri posúdení potreby starostlivosti prakticky neexistuje priestor pre voľnú úvahu, pretože príslušné orgány sa musia riadiť podrobnými pokynmi stanovenými v nariadení, ktorým sa stanovujú jednotlivé stupne odkázanosti.
69. Na druhej strane možno dávku priradiť k sociálnej pomoci len vtedy, ak jej poskytnutie závisí od finančnej odkázanosti. Osobitná potreba na základe iných osobných pomerov sa totiž obvykle vyrovnáva práve prostredníctvom dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré sa poskytujú bez ohľadu na príjem. Tak napr. nemocenské dávky slúžia na pokrytie nákladov na liečenie. Rodinné dávky dostáva ten, kto musí znášať osobitné zaťaženie v súvislosti s výchovou detí. Aj chorí a rodičia majú teda zvýšené potreby bez toho, aby sa dávky, ktoré sú im z tohto dôvodu poskytované, považovali za dávky sociálnej pomoci. Tak by tomu bolo v prípade, ak by nárok na dávky vznikol len tomu, kto tieto zvýšené potreby (náklady na liečenie, náklady na výchovu) nemôže pokryť z vlastných finančných zdrojov. Táto podmienka však pri týchto dávkach rovnako ako ani pri krajinskej dávke na starostlivosť spravidla nie je splnená.
– Spojitosť dávky so sociálnym prostredím v štáte miesta bydliska
70. Napokon možno poukázať na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej môžu členské štáty dávky, ktoré sú úzko späté so sociálnym prostredím, podmieniť miestom bydliska v štáte príslušnej inštitúcie.(40)
71. Pre takúto spojitosť by v tejto veci síce mohlo hovoriť, že výška dávky na starostlivosť sa určuje podľa nákladov potrebných na starostlivosť o zdravotne postihnuté osoby v Rakúsku. Súdny dvor však objasnil, že poberanie dávok, ktoré sú späté so sociálnym prostredím, môže byť podmienené bydliskom v štáte príslušnej inštitúcie len vtedy, ak pri danej dávke ide o osobitnú nepríspevkovú dávku a nie o dávku sociálneho zabezpečenia v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.(41) Samotná existencia spojitosti medzi poberaním dávky a pomermi v mieste bydliska teda na založenie povahy osobitnej dávky nestačí.
iii) Kvalifikácia krajinskej dávky na starostlivosť s prihliadnutím na účel nariadenia č. 1408/71
72. Proti kvalifikácii krajinskej dávky na starostlivosť ako „neexportovateľnej“ osobitnej dávky napokon svedčí posúdenie zohľadňujúce účel nariadenia č. 1408/71. Nariadenie má koordinovať systémy sociálneho zabezpečenia členských štátov. Koordinácia znamená, že dva alebo viaceré systémy sociálneho zabezpečenia sú pri vzájomnom stretnutí tak harmonizované, že migrujúci pracovník dostane na pokrytie jedného rizika len jednu dávku. Viacnásobnému nároku sa má zabrániť v rovnakej miere ako úplnému vylúčeniu nárokov.
73. V konkrétnom prípade predvídajú dávky v odkázanosti tak štát miesta bydliska, teda Nemecko, ako aj štát zamestnania, teda Rakúsko. Nemecko si však zvolilo príspevkový model. Nárok na dávky majú podľa tohto modelu predovšetkým pracovníci, ktorí z ich príjmu zo zárobkovej činnosti odvádzajú príspevky na poistenie pre prípad odkázanosti, ako aj ich rodinní príslušníci, ktorí sú prostredníctvom nich poistení. Rakúsko naproti tomu zaviedlo nepríspevkový systém, ktorý pre všetkých, ktorí nepoberajú rentu alebo dôchodok podľa BPGG, zavádza kritérium bydliska.
74. Ak by sa obidva systémy uplatnili doslovne, nemali by rodinní príslušníci migrujúcich pracovníkov nachádzajúcich sa v postavení pána Hosseho v žiadnom systéme nárok na dávky, hoci obidva členské štáty uznali nevyhnutnosť dávky na starostlivosť. V Nemecku by totiž na strane živiteľa rodiny nebola splnená podmienka zárobkovej činnosti, z ktorej by sa odvádzali príspevky na sociálne zabezpečenie. V Rakúsku by nárok nevznikol vzhľadom na miesto bydliska rodiny.
75. Aby mohlo nariadenie za tejto situácie splniť svoje ciele, musí sa vykladať tak, že nárok na dávku na starostlivosť si podľa neho možno uplatniť v jednom štáte. Pritom k Rakúsku existuje užšia spojitosť ako k Nemecku z toho dôvodu, že pán Hosse zdaňuje svoj príjem zo zárobkovej činnosti v štáte zamestnania, a tým tam prispieva na financovanie dávky. V Nemecku naproti tomu príslušnú súvislosť s financovaním nevytvárajú ani odvádzanie príspevkov na sociálne zabezpečenie, ani platenie daní zo zárobkovej činnosti.
76. Pritom je irelevantné, že pán Hosse neprispieva na financovanie štátneho rozpočtu v Rakúsku rovnakým spôsobom ako tuzemci, na čo poukázala Spolková krajina Salzbursko. Je síce pravda, že v Rakúsku je daňovníkom len so svojím príjmom zo zárobkovej činnosti ako učiteľ, zatiaľ čo iné príjmy zdaňuje v mieste bydliska. Napriek tomu však pri pracovníkovi, akým je pán Hosse, vytvárajú jeho príjmy zo závislej činnosti spravidla podstatnú časť jeho zdaniteľných príjmov. V akom štáte cezhraničný pracovník napokon vo vyššej miere prispieva k príjmom z dane z pridanej hodnoty a zo spotrebných daní, závisí od okolností faktickej povahy (napr. od miestnych nákupných možností, výšky daňovej sadzby, a tým aj cien), ktoré pri abstraktnom posúdení nemožno zohľadniť.
77. Ustanovenia nariadenia navyše zaručujú, že Silvia Hosse nemôže o dávku na starostlivosť požiadať viacnásobne. Akonáhle jej totiž vznikne nárok na dávku na starostlivosť v mieste bydliska, napr. preto, že jej matka začne opätovne vykonávať zárobkovú činnosť, a na Silviu ako rodinnú príslušníčku sa tým začne vzťahovať nemecké zabezpečenie pre prípad odkázanosti, uplatní sa výhrada stanovená v článku 19 ods. 2 prvom pododseku nariadenia č. 1408/71. Podľa nej rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka, ktorí nebývajú v štáte zamestnania, nemôžu požiadať o nemocenské peňažné dávky podľa právnych predpisov tohto štátu (teda o export dávky), ak majú nárok na tieto dávky podľa právnych predpisov štátu svojho miesta bydliska.
c) Ďalšie podmienky podľa článku 4 ods. 2a nariadenia č. 1408/71
78. Odhliadnuc od toho, že krajinská dávka na starostlivosť teda nemá povahu osobitnej dávky, nie sú splnené ani ďalšie podmienky článku 4 ods. 2a nariadenia č. 1408/71. Nejde totiž o dávku, ktorá sa v zmysle písm. a) tohto ustanovenia poskytuje na účely doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia rizík popri „klasickej“ dávke sociálneho zabezpečenia. Naopak, účastníci konania zdôrazňujú práve nezávislosť krajinskej dávky na starostlivosť od iných dávok.
79. Ďalej nejde o dávku poskytovanú len na účely osobitnej ochrany zdravotne postihnutých osôb, ale je to všeobecná dávka v odkázanosti, ktorá sa poskytuje aj zdravotne postihnutým osobám. Aj keď sa skupina zdravotne postihnutých osôb často prelína so skupinou odkázaných osôb, napriek tomu nie je v žiadnom prípade isté, že ide vždy o ten istý okruh príjemcov. Nie každá zdravotne postihnutá osoba je totiž aj odkázaná na dávku na starostlivosť. Ďalej nie je ani nevyhnutné všetkých odkázaných z dôvodu ich veku považovať automaticky za zdravotne postihnutých.
4. K právnemu stavu od 5. mája 2005
80. Vnútroštátny súd sa pýta na výklad nariadenia č. 1408/71, zmeneného a doplneného nariadením č. 1247/92. Od roku 1992 však bolo nariadenie č. 1408/71 viackrát zmenené.(42) Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby určil, na aké časové obdobie sa jeho rozhodnutie vzťahuje a aké znenie nariadenia je preto rozhodujúce.
81. Ak by mal Oberster Gerichtshof rozhodovať aj o tom, či Silvia Hosse má nárok na dávku na starostlivosť v budúcnosti, malo by sa uplatniť – s výhradou ďalších zmien – znenie nariadenia č. 1408/71 platné od 5. mája 2005(43). Poslednou zmenou bol nanovo formulovaný najmä článok 4 ods. 2a.
82. Aj s prihliadnutím na aktuálny právny stav sa však na vyššie uvedenej kvalifikácii krajinskej dávky na starostlivosť nič nemení, pretože nové znenie nariadenia č. 1408/71 v zásade len prináša vysvetlenia a zohľadňuje vývoj judikatúry Súdneho dvora.(44)
5. Predbežný záver
83. Dávka, akou je krajinská dávka na starostlivosť rozoberaná v konaní vo veci samej, nie je dávkou, ktorá v zmysle článku 4 ods. 2b nariadenia č. 1408/71 vyplýva z právnych predpisov, „ktorých platnosť je obmedzená na časť… územia [členského štátu]“. Odsek 2a ani odsek 2b článku 4 nariadenia č. 1408/71 sa na ňu nevzťahuje okrem iného už preto, že nemá povahu osobitnej dávky.
84. Na prvú prejudiciálnu otázku je preto potrebné odpovedať tak, že dávka, akou je dávka na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť, nepredstavuje osobitnú nepríspevkovú dávku v zmysle článku 4 ods. 2 b nariadenia č. 1408/71, ktorej platnosť je obmedzená na časť územia členského štátu, ale nemocenskú dávku podľa článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia.
B – O druhej prejudiciálnej otázke – nárok rodinných príslušníkov pracovníka, ktorí nebývajú v štáte zamestnania (článok 19 nariadenia č. 1408/71)
85. Pre prípad kvalifikácie dávky na starostlivosť ako nemocenskej dávky sociálneho zabezpečenia sa vnútroštátny súd svojou druhou prejudiciálnou otázkou pýta, či článku 19 nariadenia č. 1408/71 odporuje, ak sa rodinným príslušníkom pracovníka zamestnaného v Rakúsku odmietne poskytnutie dávok z dôvodu, že jeho rodina býva v inom členskom štáte.
86. V rozsudku Jauch už Súdny dvor vo vzťahu k rakúskej spolkovej dávke na starostlivosť rozhodol, že ide o peňažnú nemocenskú dávku, ktorá sa podľa článku 19 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1408/71 má vyplatiť nezávisle od toho, v ktorom členskom štáte býva odkázaná osoba spĺňajúca ostatné podmienky na vznik nároku.(45) To platí takisto aj pre salzburskú krajinskú dávku na starostlivosť, ktorá sa vypláca podľa tých istých pravidiel.(46)
87. Rozsudok Jauch sa však týkal prípadu, v ktorom si dôchodca žijúci v Nemecku, ktorý pred svojím nástupom do dôchodku vykonával v Rakúsku zárobkovú činnosť, uplatnil nárok na dávku na starostlivosť podľa BPGG u príslušnej rakúskej inštitúcie. Tento nárok sa zakladal na jeho predchádzajúcom vlastnom postavení. Naproti tomu v tejto veci ide o nárok, ktorý môže Silvii Hosse prináležať len ako rodinnej príslušníčke migrujúceho pracovníka.
88. Podľa článku 19 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1408/71 sa článok 19 ods. 1 použije obdobne aj na rodinných príslušníkov, ktorí majú bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný štát, ak nemajú nárok na takéto dávky podľa právnych predpisov štátu, na ktorého území majú bydlisko.(47)
89. Súdny dvor v rozsudku Kermaschek(48) a v ďalších konaniach(49) síce rozhodol, že rodinní príslušníci pracovníka podľa článku 2 nariadenia č. 1408/71 majú len odvodené nároky, t. j. také, ktoré nadobudli ako rodinní príslušníci pracovníka, a nie také, ktoré sa im poskytujú na základe vlastného nároku nezávisle od akéhokoľvek príbuzenského vzťahu k pracovníkovi. Podľa toho by sa Silvia Hosse z dôvodu nárokov na dávky podľa SPGG nemohla odvolávať na nariadenie č. 1408/71, pretože dávka na starostlivosť má povahu dávky vyplývajúcej z vlastného nároku.
90. Túto judikatúru však Súdny dvor v rozsudku Cabanis-Issarte(50) čiastočne spochybnil. Je pravda, že naďalej trval na tom, že nariadenie č. 1408/71 v súvislosti s okruhom oprávnených osôb rozlišuje v zásade medzi pracovníkmi a ich rodinnými príslušníkmi. Napriek tomu však upustil od rozlišovania medzi vlastnými a odvodenými nárokmi.(51) Toto rozlišovanie by totiž narúšalo jednotné uplatňovanie práva Spoločenstva, „pretože jeho uplatniteľnosť na jednotlivcov by závisela od toho, či by sa nárok na dané dávky s prihliadnutím na osobitosti vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia kvalifikoval podľa vnútroštátneho práva ako vlastný alebo odvodený nárok“(52). Ďalej by rozlišovanie vlastných a odvodených nárokov viedlo k obmedzeniu zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej v článku 3 nariadenia č. 1408/71.(53)
91. Len ak z osobitných ustanovení nariadenia vyplýva, že platia výlučne pre pracovníkov, rodinní príslušníci sú vyňatí z jeho pôsobnosti.(54) Tak sú napr. z uplatnenia na rodinných príslušníkov vylúčené ustanovenia oddielu III kapitoly 6 nariadenia č. 1408/71 o dávkach v nezamestnanosti.(55) Rodinné dávky sa naproti tomu – nezávisle od toho, či majú formu vlastných alebo odvodených nárokov – vzťahujú nielen na samotného pracovníka.(56)
92. Z článku 19 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 naproti tomu jednoznačne vyplýva, že nárok na peňažné nemocenské dávky, ku ktorým v zmysle vyššie uvedených záverov patrí aj salzburská krajinská dávka na starostlivosť, si môžu uplatniť takisto rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka, ktorí nebývajú v štáte zamestnania. Jediným obmedzením je to, že v mieste ich bydliska nemajú obdobné vlastné nároky. Pritom je irelevantné, že nárok na dávku na starostlivosť sa zakladá na vlastnom a nie odvodenom práve.
93. Na druhú prejudiciálnu otázku je preto potrebné odpovedať tak, že rodinný príslušník zamestnanca, ktorý je zamestnaný v jednom členskom štáte a žije so svojou rodinou v inom členskom štáte, sa od príslušnej inštitúcie v mieste zamestnania zamestnanca môže domáhať poskytnutia dávky, akou je peňažná nemocenská dávka podľa článku 19 nariadenia č. 1408/71 v tejto veci, ak rodinný príslušník nemá nárok na takéto dávky podľa právnych predpisov štátu, na ktorého území má bydlisko.
C – O tretej prejudiciálnej otázke – krajinská dávka na starostlivosť ako sociálna výhoda v zmysle článku 7 nariadenia č. 1612/68
94. Treťou otázkou sa má objasniť, či zákaz diskriminácie stanovený v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 bráni tomu, aby bol nárok na dávku na starostlivosť podmieňovaný miestom bydliska v tuzemsku. Vnútroštátny súd túto otázku kladie len pre prípad, ak by dávka predstavovala osobitnú nepríspevkovú dávku a nariadenie č. 1408/71 si teda nevyžadovalo jej export. Vzhľadom na moje stanovisko k prvej a druhej otázke teda zodpovedanie tretej prejudiciálnej otázky nie je potrebné. S cieľom predložiť Súdnemu dvoru ucelený rozbor sa však touto otázkou budem napriek tomu zaoberať.
95. Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 požíva pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a pracuje v inom členskom štáte, rovnaké sociálne výhody ako tamojší pracovníci.
96. Podľa ustálenej judikatúry sa pod „sociálnymi výhodami“ rozumejú všetky výhody, ktoré – či už sú podmienené pracovnou zmluvou alebo nie – sa poskytujú vlastným pracovníkom z dôvodu ich objektívneho postavenia pracovníkov alebo jednoducho vo všeobecnosti z dôvodu ich miesta bydliska v tuzemsku, a ktorých rozšírenie na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, sa preto zdá vhodné na uľahčenie ich mobility v rámci Spoločenstva.(57) Salzburskú krajinskú dávku na starostlivosť preto všetci účastníci konania správne považujú v zásade za sociálnu výhodu v tomto zmysle.
97. Nárok na zaobchádzanie ako s vlastnými pracovníkmi sa vzťahuje aj na dávky v prospech detí migrujúceho pracovníka, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť.(58) V konečnom dôsledku má totiž aj z týchto dávok prospech pracovník, keďže čiastočne znižujú jeho náklady na výživné.
98. Spolková krajina Salzbursko a vlády zúčastnené na konaní však poukazujú na to, že rakúski štátni príslušníci majú nárok na dávku na starostlivosť len vtedy, ak bývajú v Spolkovej krajine Salzbursko. Preto nie je diskriminačné, ak sa nárok na dávky v oblasti pôsobnosti SPGG podmieňuje aj pri štátnych príslušníkoch iných členských štátov bydliskom. V rozsudkoch týkajúcich sa financovania štúdia v Holandsku(59) Súdny dvor nepovažoval za diskrimináciu, že pri deťoch migrujúcich pracovníkov bola stanovená dodatočná požiadavka miesta bydliska, ktorá neplatila pre vlastných štátnych príslušníkov.
99. Z týchto rozhodnutí samozrejme nemožno vyvodiť, že článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 odporujú len takéto právne úpravy obsahujúce zjavnú diskrimináciu podľa štátnej príslušnosti. Naopak, zásada rovnosti zaobchádzania stanovená v článku 39 ES, ako aj v článku 7 nariadenia č. 1612/68 zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj skryté formy diskriminácie, ktoré použitím iných rozlišovacích kritérií vedú v skutočnosti k tomu istému výsledku.(60)
100. Ustanovenie vnútroštátneho práva možno považovať za nepriamo diskriminujúce, ak na jednej strane môže mať vzhľadom na jeho povahu vplyv skôr na migrujúcich ako na vlastných pracovníkov, a preto existuje nebezpečenstvo znevýhodnenia najmä týchto migrujúcich pracovníkov, a na druhej strane nie je odôvodnené objektívnymi úvahami, ktoré by boli nezávislé od štátnej príslušnosti daných pracovníkov a primerané k sledovanému cieľu.(61)
101. Je zrejmé, že požiadavka bydliska v oblasti právomoci poskytovateľa dávky sa napriek tomu, že sa rovnakou mierou vzťahuje aj na vlastných štátnych príslušníkov, dotýka v prvom rade štátnych príslušníkov iných členských štátov. Táto podmienka znevýhodňuje najmä cezhraničných pracovníkov, ktorí majú už podľa svojej definície bydlisko v inom členskom štáte, kde spravidla bývajú aj ich rodinní príslušníci.(62) Podmienka bydliska je preto v rozpore s cieľom nariadenia č. 1612/68 zabezpečiť cezhraničným pracovníkom právo na voľný pohyb v rovnakej miere ako ostatným pracovníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu.(63)
102. Spolková krajina Salzbursko a vlády zúčastnené na konaní (s výnimkou portugalskej vlády) sa však pokúšajú obmedziť pôsobnosť článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.
103. Spolková krajina Salzbursko zastáva totiž názor, že zákaz diskriminácie v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 nebráni požiadavke miesta bydliska v tom prípade, ak export danej dávky nepredvída ani nariadenie č. 1408/71, pretože ide o osobitnú nepríspevkovú dávku.
104. Odhliadnuc od toho, že v tejto veci nejde o osobitnú nepríspevkovú dávku, je priznanie takéhoto účinku nariadenia č. 1408/71 v rozpore s judikatúrou. Súdny dvor totiž rozhodol, že vylúčenie dávky z oblasti pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 nezbavuje členské štáty záväzku ubezpečiť sa, že žiadne iné ustanovenie práva Spoločenstva, najmä nariadenie č. 1612/68, nebráni stanoveniu podmienky miesta bydliska.(64) Pojem sociálnej výhody v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 je totiž širší ako pojem dávky sociálneho zabezpečenia podľa nariadenia č. 1408/71. Skutočnosť, že nariadenie č. 1408/71 sa na dávku nevzťahuje vôbec, resp. nie neobmedzene a toto nariadenie teda nevyžaduje export dávky, preto nič nevypovedá o požiadavkách nariadenia č. 1612/68 na poskytnutie dávky.
105. Spolková krajina Salzbursko a vlády zúčastnené na konaní (s výnimkou portugalskej vlády) sa okrem toho domnievajú, že odvolanie sa na nariadenie č. 1612/68 nie je možné, ak – ako v tejto veci – neexistuje žiadna spojitosť s dávkami a objektívnym postavením žiadateľa ako pracovníka. Na podporu tohto tvrdenia odkazujú najmä na rozsudky Meints(65) a Fahmi(66), v ktorých Súdny dvor osobitne zdôraznil spojitosť s postavením pracovníka.
106. Citované rozhodnutia však vychádzali z odlišných skutkových stavov. Bývalí migrujúci pracovníci sa po skončení ich pracovnej činnosti vrátili do svojho domovského štátu, odkiaľ si pre seba a svoje deti uplatnili nárok na sociálne výhody od štátu, v ktorom predtým bývali a pracovali. V týchto prípadoch už nebolo dané postavenie pracovníka, ktoré mohlo sprostredkovať nárok na dávku, takže sa dotknuté osoby – ako uviedol Súdny dvor – už nemohli odvolávať na článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.
107. V tejto veci je pán Hosse nesporne pracovníkom v Rakúsku. Nemožno hovoriť o skončení jeho postavenia migrujúceho pracovníka. Jeho dcéra Silvia Hosse naproti tomu nie je pracovníčkou. To je však úplne irelevantné. Ak by sa totiž požadovalo, aby osoba, ktorá je priamo príjemcom sociálnej výhody, sama vykonávala v hostiteľskom členskom štáte zárobkovú činnosť, článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 by bol pri výhodách v prospech rodinných príslušníkov nevykonávajúcich zárobkovú činnosť v podstate zbavený svojho obsahu. To by bolo jednoznačne v rozpore s ustálenou judikatúrou.(67)
108. Holandská vláda napokon uvádza štyri dôvody, ktoré by mali odôvodňovať prípadnú faktickú nerovnosť zaobchádzania.
109. Po prvé sa výška dávky určuje podľa životných nákladov a výdavkov na starostlivosť v štáte sídla príslušnej inštitúcie. Takéto určenie výšky dávky by nebolo zaručené, ak by príjemca žil v inom štáte. Na odstránenie tejto námietky by sa mohlo štátu poskytujúcemu dávku prípadne priznať právo, aby pri zjavne odlišnej úrovni nákladov v štáte miesta bydliska príjemcu prispôsobil výšku dávky, pokiaľ tomu nebráni nariadenie č. 1408/71. Toto tvrdenie však v žiadnom prípade nemôže viesť k úplnému odmietnutiu dávky príjemcovi.
110. Po druhé musí byť zabezpečené, že príjemca nedostane príslušnú dávku dvakrát, a to raz od inštitúcie svojho miesta bydliska a raz od inštitúcie miesta zamestnania. V tejto súvislosti sa zdá naozaj vhodné vykladať zásadu rovnosti zaobchádzania v článku 7 ods. 2 nariadenia tak, že nie je splnená podmienka porovnateľnej východiskovej situácie, a tým aj situácie, s ktorou by bolo potrebné zaobchádzať rovnako, pokiaľ má oprávnený rodinný príslušník v mieste svojho bydliska nárok na obdobnú dávku. Z praktického hľadiska možno kumulácii nárokov predísť tým, že pri podaní žiadosti o dávku sa poskytnú príslušné vyhlásenia. Zneužitiam je potrebné zamedziť na základe spolupráce príslušných orgánov. Takéto mechanizmy sú navyše nevyhnutné aj na uplatnenie článku 19 ods. 2 nariadenia č. 1408/71.
111. Po tretie si poskytnutie dávok na zabezpečenie existenčného minima vyžaduje stále kontroly rodinných pomerov príjemcu, ktoré sú pri cezhraničných situáciách takmer neuskutočniteľné. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že krajinská dávka na starostlivosť, ktorá je predmetom tejto veci, sa poskytuje bez ohľadu na finančnú odkázanosť. Overovanie pomerov žiadateľa o dávku teda pre poskytnutie dávky na starostlivosť podľa SPGG – odhliadnuc od určenia stupňa odkázanosti – nie sú potrebné. Pokiaľ ide o posúdenie odkázanosti, možno prihliadnuť napr. na potvrdenia lekárov v mieste bydliska dotknutej osoby.
112. Po štvrté napokon holandská vláda odkazuje na súvislosť medzi nárokom na dávku a financovaním nákladov z verejných prostriedkov, ktoré je vyjadrením solidarity obyvateľstva žijúceho v členskom štáte. Vzhľadom na skutočnosť, že pán Hosse daňami zo svojej zárobkovej činnosti prispieva na financovanie verejného rozpočtu v Rakúsku, zásada solidarity si priamo vyžaduje, aby bola jeho dcére poskytnutá dávka na starostlivosť financovaná z týchto prostriedkov.
113. Na tretiu otázku je preto potrebné odpovedať tak, že dávku, akou je dávka na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť, nemožno ako sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva podmieňovať tým, že poberateľ má svoje hlavné bydlisko v oblasti územnej pôsobnosti zákona, ktorý túto dávku upravuje.
D – O štvrtej prejudiciálnej otázke – práva z občianstva Únie
114. Štvrtá otázka týkajúca sa práv z občianstva Únie v spojení so všeobecným zákazom diskriminácie (článok 12 ES a 17 ES) bola takisto položená len pre prípad, ak už z predchádzajúcej otázky nevyplnie, že voľnému pohybu pracovníkov, ako ho konkretizuje článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, odporuje podmienka bydliska.
115. Keďže sa pán Hosse môže odvolávať na svoje práva z voľného pohybu pracovníkov, výklad článku 12 ES v spojení s článkom 17 ES už nie je potrebný. Toto ustanovenie totiž možno uplatniť len v prípadoch upravených právom Spoločenstva, pre ktoré Zmluva nestanovuje žiadny osobitný zákaz diskriminácie.(68)
V – Návrh
116. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem na prejudiciálne otázky, ktoré položil Oberster Gerichtshof, odpovedať takto:
1. Dávku, akou je dávka na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť, nepredstavuje osobitnú nepríspevkovú dávku v zmysle článku 4 ods. 2b nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ktorej platnosť je obmedzená na časť územia členského štátu, ale nemocenskú dávku podľa článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia.
2. Rodinný príslušník zamestnanca, ktorý je zamestnaný v jednom členskom štáte a žije so svojou rodinou v inom členskom štáte, sa od príslušnej inštitúcie v mieste zamestnania zamestnanca môže domáhať poskytnutia dávky, akou je peňažná nemocenská dávka podľa článku 19 nariadenia č. 1408/71 v tejto veci, ak rodinný príslušník nemá nárok na takéto dávky podľa právnych predpisov štátu, na ktorého území má bydlisko.
3. Dávku, akou je dávka na starostlivosť podľa zákona Spolkovej krajiny Salzbursko o dávkach na starostlivosť, nemožno ako sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva podmieňovať tým, že poberateľ má svoje hlavné bydlisko v oblasti územnej pôsobnosti zákona, ktorý túto dávku upravuje.
1 – Jazyk prednesu: nemčina.
2 – Rozsudok z 8. marca 2001, Jauch, C‑215/99, Zb. s. I‑1901.
3 – Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35) v znení zmenenom a doplnenom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3). Pokiaľ sú neskoršie zmeny relevantné, sú pri citácii príslušného ustanovenia uvádzané.
4 – Nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), zmenené a doplnené nariadením Rady (EHS) č. 2434/92 z 27. júla 1992 (Ú. v. ES L 245, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 69).
5 – V znení nariadenia Rady (ES) č. 307/1999 z 8. februára 1999 (Ú. v. ES L 38, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 335).
6 – Od 1. mája 2004 písmeno R (Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia – príloha II: Zoznam uvedený v článku 20 Aktu o pristúpení – 2. Sloboda pohybu osôb – A. Sociálne zabezpečenie (Ú. v. ES L 236, 2003, s. 179).
7 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 647/2005 z 13. apríla 2005, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, a (EHS) č. 574/72, ktorým sa stanovuje postup na vykonávanie nariadenia (EHS) č. 1408/71 (Ú. v. ES L 117, s. 1).
8 – BGBl. č. 866/1993.
9 – BGBl. č. 110/1993.
10 – LGBl. č. 99/1993. Text zákona je prístupný aj na internetovej stránke: www.salzburg.gv.at/themen/gs/soziales_einstieg2/soziales_recht/recht_pflegegeldgesetz.htm (naposledy navštívenej 26. júla 2005).
11 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 21. Pozri k týmto právnym účinkom zaradenia dávky do prílohy nariadenia č. 1408/71 aj podrobnú analýzu v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Alber 14. decembra 2000, Jauch, C‑215/99, Zb. s. I‑1901, body 61 a nasl.
12 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 20.
13 – Rozsudok Jauch, citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 21. Pozri aj rozsudok z 29. apríla 2004, Skalka, C‑160/02, Zb. s. I‑5613, bod 19.
14 – Článok 10a nariadenia č. 1408/71, ktorý bol predmetom rozsudku Jauch, stanovuje naproti tomu len výnimku zo zrušenia doložiek o mieste bydliska, inak však nezasahuje do koordinačného účinku nariadenia v súvislosti s dávkami, na ktoré sa vzťahuje.
15 – Citovaná v poznámke pod čiarou 8.
16 – Pozri najmä tretie až ôsme odôvodnenie nariadenia Rady (EHS) č. 1247/92 z 30. apríla 1992, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systému sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 136, s. 1 Mim. vyd. 05/002, s. 41).
17 – Pozri bod 30 vyššie.
18 – Pozri tretie a štvrté odôvodnenie nariadenia č. 1247/92, už citovaného v poznámke pod čiarou 16.
19 – Pozri napr. rozsudky z 5. mája 1983, Piscitello, 139/82, Zb. s. 1427; z 24. februára 1987, Giletti, 379/85 až 381/85 a 93/86, Zb. s. 955; zo 17. decembra 1987, Zaoui, 147/87, Zb. s. 5511; z 11. júna 1991, Komisia/Francúzsko, C‑307/89, Zb. s. I‑2903, a z 22. apríla 1993, Levatino, C‑65/92, Zb. s. I‑2005.
20 – Rozsudok z 20. júna 1991, Newton, C‑356/89, Zb. s. I‑3017.
21 – Len od toho závisí kvalifikácia dávky ako „nepríspevkovej“ (pozri rozsudky Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 32 a 33, a Skalka, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 28).
22 – Príspevky na nemocenské poistenie boli zvýšené s cieľom vyrovnať presuny medzi nemocenským a dôchodkovým poistením pri príležitosti zavedenia spolkovej dávky na starostlivosť (pozri rozsudok Jauch, citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 33).
23 – Generálny advokát Alber sa v návrhoch vo veci Jauch, už citovanej v poznámke pod čiarou 11, bod 109 a nasl., vyslovil, že spolková dávka na starostlivosť je príspevkovou už z tohto dôvodu. Kriticky pozri moje návrhy z 25. novembra 2003 vo veci Skalka, C‑160/02, Zb. s. I‑5613, body 34 a nasl.
24 – V tomto zmysle to bližšie vysvetľuje aj nové znenie článku 4 ods. 2a zavedené prostredníctvom nariadenia č. 647/2005 (pozri bod 18 vyššie).
25 – Rozsudok z 16. júla 1992, Hughes, C‑78/91, Zb. s. I‑4839, bod 21; pozri aj návrhy vo veci Jauch, už citovanej v poznámke pod čiarou 11, bod 83, a návrhy vo veci Skalka, už citovanej v poznámke pod čiarou 23, bod 32.
26 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 25; pozri aj rozsudky z 27. marca 1985, Hoeckx, 249/83, Zb. s. 973, body 12 až 14; Hughes, už citovaný v poznámke pod čiarou 25, bod 15; z 10. októbra 1996, Hoever a Zachow, C‑245/94 a C‑312/94, Zb. s. I‑4895, bod 18, a z 5. marca 1998, Molenaar, C‑160/96, Zb. s. I‑843, bod 20.
27 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 26.
28 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 28.
29 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 27.
30 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 26.
31 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 28 s odkazom na bod 24 rozsudku Molenaar, už citovaný v poznámke pod čiarou 26.
32 – Rozsudok z 8. júla 2004, C‑502/01 a C‑31/02, Zb. s. I‑6483, bod 20. V tomto rozsudku Súdny dvor dokonca zaradil príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia pre tretiu osobu, ktorá opatruje odkázanú osobu, medzi nemocenské dávky v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 v prospech odkázanej osoby.
33 – Pozri najmä rozsudky zo 4. novembra 1997, Snares, C‑20/96, Zb. s. I‑6057 a z 11. júna 1998, Partridge, C‑297/96, Zb. s. I‑3467.
34 – Pozri rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 17.
35 – Pozri rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 26, ako aj rozsudok zo 6. júla 1978, Gillard, 9/78, Zb. s. 1661, body 10 až 15.
36 – Rozsudok Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 28.
37 – Tamže.
38 – Podľa vyjadrení Spolkovej krajiny Salzbursko a rakúskej vlády mal pán Hosse ako dôchodca nárok na spolkovú dávku na starostlivosť. Ak by sa však pred jeho nástupom do dôchodku stal odkazáným, mal by nárok na dávku na starostlivosť podľa SPGG, ak by sa nevzalo do úvahy to, že nebola splnená podmienka bydliska.
39 – Pozri bod 51 vyššie, ako aj odkazy na judikatúru v poznámke pod čiarou 26.
40 – Rozsudky z 27. septembra 1988, Lenoir, 313/86, Zb. s. 5391, bod 16, a z 31. mája 2001, Leclere a Deaconescu, C‑43/99, Zb. s. I‑4265, bod 32. Pozri k tomu aj nové znenie článku 4 ods. 2a zavedené prostredníctvom nariadenia č. 647/2005 (pozri bod 18 vyššie).
41 – Rozsudok Leclere a Deaconescu, už citovaný v poznámke pod čiarou 40, body 35 a nasl.
42 – Pozri odkazy na príslušné ustanovenia citované v časti „Právny rámec“ (body 10 a nasl.).
43 – Pozri k tomtu bod 18 vyššie.
44 – Pozri odôvodnenie č. 1 nariadenia č. 647/2005. V odôvodnení č. 3 sa odkazuje najmä na rozsudky Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, a Leclere a Deaconescu, už citovaný v poznámke pod čiarou 40.
45 – Rozsudky Jauch, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 35, Molenaar, už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 36. Pozri aj rozsudok Gaumain-Cerri a Barth, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 26.
46 – Pozri bod 54 vyššie.
47 – Rozsudok Gaumain-Cerri a Barth, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 28. Skutkový stav konania vo veci samej však v ostatnej časti zodpovedal tejto veci: Odkázaný syn pani Gaumain-Cerri, ktorá v Nemecku pracovala ako cezhraničná pracovníčka a bola tam poistená pre prípad odkázanosti, žil spolu s ňou vo Francúzsku; nezávisle od toho syn poberal dávku na starostlivosť od nemeckej poisťovne (bod 9 rozsudku).
48 – Rozsudok z 23. novembra 1976, Kermaschek, 40/76, Zb. s. 1669, body 7 a nasl.
49 – Rozsudky z 6. júna 1985, Frascogna, 157/84, Zb. s. 1739; z 20. júna 1985, Deak, 94/84, Zb. s. 1873; Zaoui, už citovaný v poznámke pod čiarou 19; z 8. júla 1992, Taghavi, C‑243/91, Zb. s. I‑4401, a z 27. mája 1993, Schmid, C‑310/91, Zb. s. I‑3011.
50 – Rozsudok z 30. apríla 1996, C‑308/93, Zb. s. I‑2097. Pozri k vývoju judikatúry aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber 26. júna 2001 vo veci Ruhr, C‑189/00, Zb. s. I‑8225, body 47 a nasl.
51 – Pozri najmä bod 34 rozsudku Cabanis-Issarte, už citovaný v poznámke pod čiarou 50.
52 – Rozsudok Cabanis-Issarte, už citovaný v poznámke pod čiarou 50, bod 31.
53 – Rozsudok Cabanis-Issarte, už citovaný v poznámke pod čiarou 50, bod 34.
54 – Pozri rozsudok Cabanis-Issarte, bod 22.
55 – Pozri rozsudok z 25. októbra 2001, Ruhr, C‑189/00, Zb. s. I‑8225, body 21 a 24, ktorý v tejto súvislosti potvrdil rozsudok Kermaschek, už citovaný v poznámke pod čiarou 48.
56 – Rozsudky Hoever a Zachow, už citované v poznámke pod čiarou 26, bod 32 a nasl., a z 5. februára 2002, Humer, C‑255/99, Zb. s. I‑1205, bod 50 a nasl.
57 – Rozsudky Schmid, už citovaný v poznámke pod čiarou 49, bod 18, a z 27. novembra 1997, Meints, C‑57/96, Zb. s. I‑6689, bod 39.
58 – Rozsudky z 30. septembra 1975, Cristini, 32/75, Zb. s. 1085, bod 19; z 8. júna 1999, Meeusen, C‑337/97, Zb. s. I‑3298, bod 22, a z 15. septembra 2005, Ioannidis, C‑258/04, Zb. s. I‑8275, bod 35.
59 – Rozsudky z 26. februára 1992, Bernini, C‑3/90, Zb. s. I‑1071, a Meussen, už citovaný v poznámke pod čiarou 58.
60 – Rozsudky z 12. februára 1974, Sotgiu, 152/73, Zb. s. 153, bod 11; z 10. marca 1993, Komisia/Luxemburg, C‑111/91, Zb. s. I‑817, bod 9; z 23. mája 1996, O'Flynn, C‑237/94, Zb. s. I‑2617, bod 17; Meints, už citovaný v poznámke pod čiarou 57, bod 44, a z 30. novembra 2000, Österreichischer Gewerkschaftsbund, C‑195/98, Zb. s. I‑10497, bod 39.
61 – V tomto zmysle zhrnujúco rozsudok Österreichischer Gewerkschaftsbund, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 40. Pozri aj rozsudky Komisia/Luxemburg, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 10; O'Flynn, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 18 a 19, a Meints, už citovaný v poznámke pod čiarou 57, bod 45.
62 – Rozsudok Meeusen, už citovaný v poznámke pod čiarou 58, bod 24.
63 – V tomto zmysle rozsudky Meints, už citovaný v poznámke pod čiarou 57, bod 50, a Meeusen, už citovaný v poznámke pod čiarou 58, bod 21 s odkazom na štvrté odôvodnenie nariadenia č. 1612/68.
64 – Pozri najmä rozsudok Leclere a Deaconescu, už citovaný v poznámke pod čiarou 40, bod 31, ako aj rozsudok Komisia/Luxemburg, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, body 20 a nasl.
65 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 57, bod 41.
66 – Rozsudok z 20. marca 2001, Fahmi a Esmoris Cerdeiro-Pinedo Amado, C‑33/99, Zb. s. I‑2415, bod 47.
67 – Pozri odkazy v poznámke pod čiarou 58.
68 – Pozri rozsudky z 25. júna 1997, Mora Romero, C‑131/96, Zb. s. I‑3659, bod 10, a z 26. novembra 2002, Olazabal, C‑100/01, Zb. s. I‑10981, bod 25.