ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 9. septembra 2003 (*)

„Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Smernica 93/104/ES – Pojem ,pracovný čas‘ a ,čas odpočinku‘ – Pohotovostná služba (‚Bereitschaftsdienst‘) zaisťovaná lekárom v nemocnici“

Vo veci C‑151/02,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Landesarbeitsgericht Schleswig‑Holstein (Nemecko) navrhuje, aby Súdny dvor v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

Landeshauptstadt Kiel

a

Norbert Jaeger,

rozhodol v prejudiciálnom konaní o výklade smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. ES L 307, s. 18; Mim. vyd. 05/002, s. 197) a najmä jej článku 2 bode 1 a článku 3,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr M. Wathelet, R. Schintgen (spravodajca) a C. W. A. Timmermans, sudcovia C. Gulmann, D. A. O. Edward, P. Jann a V. Skouris, F. Macken a N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues a A. Rosas,

generálny advokát: D. Ruiz‑Jarabo Colomer,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Landeshauptstadt Kiel, v zastúpení: W. Weißleder, Rechtsanwalt,

–        M. Jaeger, v zastúpení: F. Schramm, Rechtsanwalt,

–        nemecká vláda, v zastúpení: W. D. Plessing a M. Lumma, splnomocnení zástupcovia,

–        dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster, splnomocnená zástupkyňa,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: P. Ormond, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci K. Smith, barrister,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A. Aresu a H. Kreppel, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Landeshauptstadt Kiel, v zastúpení: W. Weißleder, M. Bechtold a D. Seckler, Rechtsanwälte, M. Jaeger, v zastúpení: F. Schramm, nemecká vláda, v zastúpení: W. D. Plessing, francúzska vláda, v zastúpení: C. Lemaire, splnomocnený zástupca, holandská vláda, v zastúpení: N. A. J. Bel, splnomocnený zástupca, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: P. Ormond, za právnej pomoci K. Smith, a Komisia, v zastúpení: H. Kreppel a F. Hoffmeister, splnomocnení zástupcovia, na pojednávaní 25. februára 2003,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 8. apríla 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 12. marca 2002, zmeneným a doplneným uznesením z 25. marca 2002, doručeným Súdnemu dvoru 26. apríla 2002, Landesarbeitsgericht Schleswig‑Holstein na základe článku 234 ES predložil štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. ES L 307, s. 18; Mim. vyd. 05/002, s. 197) a najmä jej článku 2 bodu 1 a článku 3.

2        Tieto otázky boli vznesené v rámci sporu medzi Landeshauptstadt Kiel (ďalej len „mesto Kiel“) a pánom Jaegerom o definícii pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ v zmysle smernice 93/104 v rámci pohotovostnej služby („Bereitschaftsdienst“) zaisťovanej lekárom v nemocnici.

 Právny rámec

 Právna úprava Spoločenstva

3        Smernica 93/104 v súlade so svojím článkom 1 ustanovuje minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v rámci organizácie pracovného času a vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti, verejný aj súkromný sektor, s výnimkou leteckej, železničnej, cestnej, námornej a vnútrozemskej riečnej a jazernej dopravy, morského rybolovu, iných prác na mori a činnosti lekárov v rámci ich odbornej prípravy.

4        Článok 2 tejto smernice s názvom „Definície“ stanovuje:

„Pre účely tejto smernice platia nasledovné definície:

1.      pracovný čas znamená akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje, teda je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje činnosti alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

2.      čas odpočinku znamená akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom;

…“

5        Časť II smernice 93/104 stanovuje opatrenia, ktoré sú povinné prijať členské štáty na zabezpečenie toho, aby mal každý pracovník nárok najmä na minimálny denný odpočinok a týždenný čas odpočinku a upravuje tiež maximálny týždenný pracovný čas.

6        Podľa článku 3 smernice s názvom „Denný odpočinok“:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.“

7        Pokiaľ ide o maximálny týždenný pracovný čas, článok 6 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

…

2.      priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“

8        Článok 15 smernice 93/104 stanovuje:

„Táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov alebo ktoré umožňujú alebo dovoľujú uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov.“

9        Článok 16 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty môžu stanoviť:

…

2.      pre uplatnenie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

…“

10      Smernica uvádza niekoľko odchýlok od viacerých svojich základných pravidiel s ohľadom na osobitnú povahu určitých činností a s výhradou, že budú splnené určité podmienky. V tejto súvislosti jej článok 17 stanovuje:

„1.      Pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3, 4, 5, 6, 8 alebo 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušnej činnosti sa trvanie pracovného času nemeria a/alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci, najmä v prípadoch:

a)      vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb majúcich právomoc nezávisle rozhodovať;

b)      rodinných pracovníkov

alebo

c)      pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských komunitách.

2.      Odchýlky môžu byť prijaté prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv, alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom budú poskytnuté rovnocenné doby náhradného odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť tieto doby náhradného odpočinku, bude dotknutým pracovníkom poskytnutá zodpovedajúca ochrana:

2.1.      z článkov 3, 4, 5, 8 a 16:

…

c)      v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä:

i)      služieb vzťahujúcich sa na prijatie, liečenie a/alebo starostlivosť v nemocniciach alebo podobných zariadeniach, ubytovacích zariadeniach a väzniciach;

…

iii)      služieb tlače, rádia, televízie, filmovej produkcie, pošty a telekomunikácií, ambulancie, požiarnych služieb a služieb civilnej ochrany;

…

3.      Odchýlky z článkov 3, 4, 5, 8 a 16 sa môžu uskutočniť prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni, alebo v súlade s pravidlami ustanovenými v týchto zmluvách [týmito sociálnymi partnermi – neoficiálny preklad], prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na nižšej úrovni.

…

Odchýlky ustanovené v prvom a druhom pododseku sa povolia za podmienky, že príslušným pracovníkom sa poskytnú rovnocenné doby na náhradný odpočinok alebo vo výnimočných prípadoch, kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť také doby, je príslušným pracovníkom poskytnutá zodpovedajúca ochrana.

…“

11      Článok 18 smernice 93/104 znie takto:

„1.      a)     Členské štáty prijmú nevyhnutné zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia zabezpečujúce súlad s touto smernicou do 23. novembra 1996 alebo zaistia do tohto dátumu, aby boli prijaté potrebné opatrenia dohodou sociálnych partnerov, pričom členské štáty budú povinné uskutočniť potrebné opatrenia, ktoré umožnia zaručiť v ktorejkoľvek dobe plnenie ustanovení obsiahnutých v tejto smernici.

b)      i)     členské štáty však majú možnosť neuplatňovať článok 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a prijmú potrebné opatrenia zabezpečujúce, že:

–        žiadny zamestnávateľ nebude vyžadovať, aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín v priebehu obdobia siedmich dní, čo bude vypočítané ako priemer za referenčné obdobie uvedené v bode 2 článku 16, pokiaľ pracovník nebude súhlasiť s vykonávaním takejto práce,

–        žiadnemu pracovníkovi nesmie vzniknúť zo strany zamestnávateľa ujma, keď nebude súhlasiť s vykonávaním takejto práce,

–        zamestnávateľ bude viesť aktuálne záznamy o všetkých pracovníkoch, ktorí vykonávajú takúto prácu,

–        záznamy budú dané k dispozícii príslušným orgánom, ktoré môžu, z dôvodov súvisiacich s bezpečnosťou alebo zdravím pracovníkov, zakázať alebo obmedziť možnosť prekročenia maximálneho týždenného pracovného času,

–        zamestnávateľ poskytne príslušným úradom na ich žiadosť informácie o prípadoch, keď pracovníci dali súhlas na vykonávanie práce presahujúcej 48 hodín v priebehu obdobia siedmich dní, čo je vypočítané ako priemer pre referenčné obdobie uvedené v bode 2 článku 16.

…“

 Vnútroštátna právna úprava

12      Nemecké pracovné právo rozlišuje medzi pracovnou pohotovosťou („Arbeitsbereitschaft“), pohotovostnou službou („Bereitschaftsdienst“) a pohotovosťou na zavolanie („Rufbereitschaft“).

13      Tieto tri pojmy nie sú definované dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou, ale ich znaky vyplývajú z judikatúry.

14      Pracovná pohotovosť („Arbeitsbereitschaft“) spočíva v tom, že pracovník je povinný byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi na pracovisku a okrem iného byť nepretržite pripravený na výkon práce, aby mohol v prípade potreby okamžite začať pracovať.

15      Počas pohotovostnej služby („Bereitschaftsdienst“) je pracovník povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, ako aj byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa, môže však odpočívať alebo sa venovať inej činnosti v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce.

16      Pre pohotovosť na zavolanie („Rufbereitschaft“) je charakteristické, že pracovník sa nemusí zdržiavať na mieste určenom zamestnávateľom, ale stačí, ak bude nepretržite zastihnuteľný, aby mohol na výzvu bezodkladne začať s plnením pracovných úloh v krátkom čase.

17      V nemeckom práve sa spravidla započítava v celom rozsahu do pracovného času len pracovná pohotovosť („Arbeitsbereitschaft“). Pohotovostná služba („Bereitschaftsdienst“) a pohotovosť na zavolanie („Rufbereitschaft“) sa naopak považujú za čas odpočinku, s výnimkou tej časti služby, v rámci ktorej pracovník skutočne plní pracovné úlohy.

18      Pracovný čas a čas odpočinku je v Nemecku upravený v Arbeitszeitgesetz (zákon o pracovnom čase) zo 6. júna 1994 (BGBl. 1994 I, s. 1170, ďalej len „ArbZG“), ktorý bol prijatý na účely prebratia smernice 93/104.

19      Podľa § 2 ods. 1 ArbZG pracovný čas je časový úsek od začatia do ukončenia výkonu práce; do tohto času sa nezapočítavajú prestávky v práci.

20      Podľa § 3 ArbZG:

„Denný pracovný čas pracovníkov nesmie byť dlhší ako 8 hodín. Pracovný čas možno predĺžiť až na 10 hodín, ak počas 6 kalendárnych mesiacov alebo 24 týždňov priemerný pracovný čas neprekročí 8 hodín denne.“

21      § 5 ArbZG stanovuje:

„1.      Pracovníci musia mať po skončení denného výkonu práce minimálny odpočinok v trvaní 11 po sebe nasledujúcich hodín.

2.      Čas odpočinku uvedený v odseku 1 môže byť skrátený najviac o jednu hodinu v nemocniciach a iných zariadeniach zameraných na liečbu, starostlivosť a pomoc osobám, v hoteloch, v reštauráciách a podobných zariadeniach, v dopravných podnikoch, v podnikoch rádiového vysielania, v poľnohospodárstve a pri chove zvierat, ak sa skrátenie času odpočinku nahradí predĺžením iného času odpočinku najmenej na 12 hodín v priebehu kalendárneho mesiaca alebo štyroch týždňov.

3.      Odchylne od odseku 1 môže byť skrátenie času odpočinku výkonom práce počas pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst’) alebo pohotovosti na zavolanie (,Rufbereitschaft’) v nemocniciach a iných zariadeniach zameraných na liečbu, starostlivosť a pomoc osobám nahradené v inom období, ak takýto výkon práce nepresiahne polovicu času odpočinku.

…“

22      § 7 ArbZG znie takto:

„1. V kolektívnej zmluve alebo v podnikovej dohode uzatvorenej na základe kolektívnej zmluvy možno:

1)      odchylne od § 3

a)      stanoviť pracovný čas dlhší ako 10 hodín denne aj bez nároku na náhradu, ak do tohto pracovného času pravidelne a v značnom rozsahu patrí pracovná pohotovosť (,Arbeitsbereitschaft’);

b)      určiť iné kompenzačné obdobie;

c)      najviac na 60 dní ročne určiť pracovný čas až na 10 hodín denne bez nároku na náhradu;

…

2. Pokiaľ je zdravie zamestnancov chránené zodpovedajúcim náhradným odpočinkom, kolektívna zmluva alebo podniková dohoda uzatvorená na základe kolektívnej zmluvy môže ustanoviť:

1)      odchylne od § 5 ods. 1 prispôsobenie času odpočinku v prípade pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst’) alebo pohotovosti na zavolanie (,Rufbereitschaft’) osobitostiam týchto služieb a najmä náhradu skrátenia času odpočinku, keď sú dotknuté osoby vyzvané na výkon práce, v inom období;

[…]

3)      v oblasti liečby, starostlivosti a pomoci osobám prispôsobenie ustanovení § 3, § 4, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 2 tak, aby zodpovedali osobitostiam týchto činností a zaistili pre tieto osoby vhodné podmienky;

4)      v oblasti spolkovej správy, správy krajín, obcí a iných ustanovizní, inštitúcií a nadácií verejného práva alebo v prípade iných zamestnávateľov, ktorí podliehajú kolektívnej zmluve uplatniteľnej na verejnú službu alebo v zásade podobnej kolektívnej zmluve, prispôsobenie ustanovení § 3, § 4, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 2 tak, aby zodpovedali osobitostiam týchto činností.

…“

23      § 25 ArbZG stanovuje:

„Ak v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona existujúca kolektívna zmluva alebo kolektívna zmluva, ktorá má aj po tomto dni právne účinky, obsahuje odchylnú úpravu podľa § 7 ods. 1 alebo 2…, prekračujúcu maximálne hranice stanovené v uvedených predpisoch, zostáva táto úprava naďalej v platnosti. Podnikové dohody uzatvorené na základe kolektívnych zmlúv sa považujú za rovnocenné s kolektívnymi zmluvami uvedenými v prvej vete…“

24      Bundesangestelltentarifvertrag (kolektívna zmluva pre zamestnancov vykonávajúcich verejnú službu v Nemecku, ďalej len „BAT“) ustanovuje najmä toto:

„§ 15           Bežný pracovný čas

1.      Bežný pracovný čas je v priemere 38 a pol hodiny týždenne (do tohto času sa nezapočítavajú prestávky v práci). Priemerný týždenný pracovný čas sa počíta spravidla za obdobie 8 týždňov.

2.      Bežný pracovný čas možno predĺžiť

a)      až na 10 hodín denne (priemerne 49 hodín týždenne), ak do tohto času pravidelne patrí pracovná pohotovosť (,Arbeitsbereitschaft’) v priemere minimálne 2 hodiny denne;

b)      až na 11 hodín denne (priemerne 54 hodín týždenne), ak do tohto času pravidelne patrí pracovná pohotovosť (,Arbeitsbereitschaft’) v priemere minimálne 3 hodiny denne;

c)      až na 12 hodín denne (priemerne 60 hodín týždenne), ak sa od zamestnanca vyžaduje iba prítomnosť na pracovisku, aby v prípade potreby vykonával požadovanú prácu.

…

6. a) Zamestnanec je na príkaz zamestnávateľa povinný zdržiavať sa mimo svojho bežného pracovného času na mieste určenom zamestnávateľom a v prípade potreby začať pracovať [pohotovostná služba (,Bereitschaftsdienst‘)]. Zamestnávateľ môže nariadiť pohotovostnú službu (,Bereitschaftsdienst‘) iba vtedy, ak možno očakávať, že bude nevyhnutný výkon práce, ale zo skúsenosti vyplýva, že prevláda čas bez výkonu práce.

Na účely výpočtu odmeny sa prítomnosť zamestnanca počas pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst‘), vrátane výkonu práce, prepočíta na odpracované hodiny na základe percentuálneho podielu, ktorý v praxi predstavuje priemernú dĺžku času požadovanej práce; takto stanovené odpracované hodiny sú odmenené ako práca nadčas. …

Odpracované hodiny vypočítané na základe týchto podmienok môžu byť pred uplynutím tretieho kalendárneho mesiaca nahradené namiesto odmeny udelením zodpovedajúceho voľného času (náhradné voľno)…“

25      Popri § 15 ods. 6 písm.) a BAT sociálni partneri schválili osobitné ustanovenia („Sonderregelungen“) pre zamestnancov nemocničných a zdravotníckych centier, opatrovateľských a pôrodníckych zariadení a iných liečebných centier a zariadení (ďalej len „SR 2 a“). Osobitné ustanovenia pre lekárov a stomatológov pracujúcich v centrách a zariadeniach uvedených v SR 2 a (ďalej len „SR 2 c“) sú formulované takto:

„Č. 8

Pokiaľ ide o § 15 ods. 6a…

Pohotovostná služba (,Bereitschaftsdienst‘), pohotovosť na zavolanie (,Rufbereitschaft‘)

…

2.      Na účely výpočtu odmeny sa prítomnosť zamestnanca počas pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst‘), vrátane výkonu práce, prepočíta na odpracované hodiny takto:

a)      Prítomnosť zamestnanca počas pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst‘) sa prepočíta na odpracované hodiny na základe percentuálneho podielu, ktorý v praxi predstavuje priemernú dĺžku požadovanej práce, takto:

Pohotovostná služba (,Bereitschaftsdienst‘) patriaca do kategórie A je preradená do kategórie B, ak zo skúseností vyplýva, že dotknutá osoba v priebehu pohotovostnej služby vykoná prácu priemerne viac ako trikrát medzi 22. hodinou a 6. hodinou.

b)      Navyše čas prítomnosti požadovanej pri každej pohotovostnej službe (,Bereitschaftsdienst‘) sa prepočíta v závislosti od počtu pohotovostných služieb vykonaných dotknutou osobou v priebehu kalendárneho mesiaca takto:

…

7.      Za kalendárny mesiac nesmie byť nariadených

–        viac ako 7 pohotovostných služieb (,Bereitschaftsdienst‘) v kategóriách A a B,

–        viac ako 6 pohotovostných služieb (,Bereitschaftsdienst‘) v kategóriách C a D.

Tieto limity je dovolené dočasne prekročiť iba vtedy, [ak by ich dodržanie] malo za následok, že starostlivosť o pacientov by nebola zabezpečená. …

…“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

26      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že účastníci konania vo veci samej sa nezhodujú v otázke, či sa má čas strávený v rámci pohotovostnej služby („Bereitschaftsdienst“), ktorú organizuje mesto Kiel v ním riadenej nemocnici, považovať za pracovný čas, alebo za čas odpočinku. Spor na vnútroštátnom súde sa týka výlučne aspektov pracovného práva, ktoré sa vzťahujú na doby pohotovosti, a nie na podmienky ich odmeňovania.

27      Pán Jaeger pracuje od 1. mája 1992 ako asistujúci lekár na oddelení chirurgie v tejto nemocnici. Jeho služba predstavuje 3/4 z bežného týždenného pracovného času (teda 28,875 hodín týždenne). Okrem toho je povinný na základe priloženej dohody zabezpečovať pohotovostné služby, ktoré patria do kategórie D č. 8 ods. 2 SR 2 c. V pracovnej zmluve sa účastníci konania vo veci samej dohodli na uplatňovaní BAT.

28      Pán Jaeger mesačne vykonáva pravidelne 6 pohotovostných služieb, ktoré sú sčasti nahradené udelením voľna a sčasti uhradením doplatku k mzde.

29      Pohotovostná služba nadväzuje na bežný pracovný čas a trvá 16 hodín v týždni, 25 hodín v sobotu (od 8.30 soboty ráno do 9.30 nedele ráno) a 22 hodín 45 minút v nedeľu (od 8.30 nedele ráno do 7.15 pondelka ráno).

30      Pohotovostná služba je organizovaná takto: pán Jaeger je prítomný na klinike a v prípade potreby poskytuje odborné služby. V nemocnici disponuje miestnosťou vybavenou lôžkom, kde je oprávnený spať, ak sa od neho nežiada výkon práce. Vhodná povaha tohto ubytovania je predmetom sporu. Je naopak nesporné, že doby, počas ktorých sa od pána Jaegera vyžaduje plnenie pracovných úloh, predstavujú v priemere 49 % dĺžky trvania pohotovostnej služby.

31      Pán Jaeger sa domnieva, že pohotovostná služba, ktorú vykonáva ako asistujúci lekár alebo lekár záchrannej služby, musí byť považovaná v celom rozsahu za pracovný čas v zmysle ArbZG z dôvodu priameho uplatnenia smernice 93/104. Výklad pojmu pracovný čas Súdnym dvorom v rozsudku z 3. októbra 2000, Simap (C‑303/98, Zb. s. I‑7963) možno uplatniť na prejednávanú vec, ktorá sa v podstate týka rovnakej situácie. Najmä obmedzenia vyplývajúce z pohotovostnej služby v Španielsku vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Simap, sú porovnateľné s obmedzeniami, ktorým on podlieha. V dôsledku toho je § 5 ods. 3 ArbZG v rozpore so smernicou 93/104, a preto ho nemožno uplatňovať. Pán Jaeger dodáva, že mesto Kiel sa nemôže dôvodne domáhať ustanovení článku 17 tejto smernice o výnimkách, ktorý stanovuje iba výnimky týkajúce sa dĺžky časov odpočinku nezávisle od pojmu pracovný čas.

32      Mesto Kiel naopak tvrdí, že podľa ustáleného výkladu vnútroštátnych súdov a väčšej časti odbornej literatúry treba neaktívne časti pohotovostnej služby považovať za čas odpočinku, a nie za pracovný čas. Akýkoľvek iný výklad by spôsobil, že § 5 ods. 3 a § 7 ods. 2 ArbZG by stratili zmysel. Okrem toho už citovaný rozsudok Simap nemožno uplatniť na prejednávaný prípad; dotknutí španielski lekári totiž vykonávali na plný úväzok prácu na oddelení záchrannej služby, zatiaľ čo nemeckí lekári sú vyzvaní na plnenie pracovných úloh priemerne v rozsahu najviac 49 % z dĺžky trvania pohotovostnej služby. Napokon vnútroštátna právna úprava ustanovujúca odchýlky od dĺžky pracovného času je v súlade s článkom 17 ods. 2 smernice 93/104 a členské štáty disponujú rozsiahlou mierou voľnej úvahy v tejto oblasti. Bolo by nadbytočné výslovne citovať článok 2 tejto smernice v jej článku 17, keďže článok 2 obsahuje iba definície.

33      V rámci konania na prvom stupni Arbeitsgericht Kiel (Nemecko) rozhodnutím z 8. novembra 2001 vyhovel návrhu pána Jaegera a rozhodol, že pohotovostná služba, ktorú je pán Jaeger povinný vykonávať v nemocnici Kiel, musí byť v celom rozsahu považovaná za pracovný čas v zmysle článku 2 ArbZG.

34      Mesto Kiel teda predložilo vec na Landesarbeitsgericht Schleswig‑Holstein.

35      Tento súd zdôrazňuje, že pojem pohotovostná služba („Bereitschaftsdienst“) nie je v ArbZG výslovne definovaný. Obsahuje povinnosť byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a v prípade potreby byť bezodkladne pripravený na plnenie pracovných úloh. Nevyžaduje sa „aktívna pozornosť“ („wache Achtsamkeit“) a mimo času skutočného výkonu práce môže pracovník odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas pohotovostnej služby pracovník nemusí uskutočňovať výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa.

36      Pán Jaeger vykonáva pohotovostnú službu, ktorá sa v nemeckom práve považuje za čas odpočinku, a nie za pracovný čas, okrem tej časti služby, počas ktorej pracovník skutočne vykonáva pracovnú činnosť. Tento koncept vyplýva z § 5 ods. 3 a § 7 ods. 2 ArbZG. Skutočnosť, že skrátenie času odpočinku z dôvodu plnenia pracovných úloh počas pohotovostnej služby môže byť nahradené v inom čase, znamená, že pohotovostná služba sa považuje za čas odpočinku, pokiaľ dotknutá osoba nie je skutočne vyzvaná na výkon práce. Taký bol zámer vnútroštátneho zákonodarcu, pretože z prípravných prác ArbZG vyplýva, že pracovný čas môže nasledovať po skončení pohotovostnej služby.

37      Vnútroštátny súd sa domnieva, že v prejednávanej veci je dôležité určiť, či pohotovostnú službu treba považovať v celom rozsahu za pracovný čas, aj keď dotknutá osoba skutočne nevykonáva pracovné úlohy, ale naopak je oprávnená počas takejto služby spať. Táto otázka nebola položená a Súdny dvor ju preto v už citovanom rozsudku Simap nezodpovedal.

38      V prípade, ak by na túto otázku nebolo možné jasne odpovedať, vyriešenie sporu bude závisieť od otázky, či je § 5 ods. 3 ArbZG v rozpore s článkom 2 bodmi 1 a 2 smernice 93/104.

39      Nakoniec vzhľadom na subsidiárny návrh – podľa ktorého sa má určiť, že pán Jaeger nie je povinný na základe povinností definovaných vo svojej zmluve vykonávať prácu v rámci bežnej služby a v rámci pohotovostnej služby, vrátane práce nadčas, v rozsahu viac ako 10 hodín denne a v priemere viac ako 48 hodín týždenne – a vzhľadom na skutočnosť, že mesto Kiel sa v tejto súvislosti opiera o § 5 ods. 3 a § 7 ods. 2 ArbZG, je potrebné rozhodnúť, či sa na tieto ustanovenia vzťahuje voľná úvaha, ktorú smernica 93/104 priznáva členským štátom a sociálnym partnerom.

40      V prípade, ak by sa pohotovostná služba mala považovať za pracovný čas v celom rozsahu a vnútroštátna organizácia tejto služby by sa vyhlásila za odporujúcu článku 3 smernice 93/104 z dôvodu, že čas odpočinku trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín je možné nielen skrátiť, ale aj prerušiť, na nemeckú právnu úpravu by sa mohol vzťahovať článok 17 ods. 2 tejto smernice.

41      Ak by vnútroštátna právna úprava alebo platná kolektívna zmluva zabezpečovali pracovníkom dostatočný čas odpočinku – napriek skutočnosti, že pohotovostnú službu považujú za čas odpočinku –, ciele smernice 93/104, konkrétne zaistiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov v Spoločenstve, by mohli byť zachované.

42      Keďže Landesarbeitsgericht Schleswig‑Holstein usúdil, že za týchto podmienok riešenie sporu, ktorý mu bol predložený, vyžaduje výklad práva Spoločenstva, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa pohotovostná služba (,Bereitschaftsdienst‘) vykonávaná v nemocnici, najmä s ohľadom na skutočnosť, že pracovník je oprávnený spať v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce, vo všeobecnosti považovať za pracovný čas v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 93/104/ES?

2.      Je vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej sa pohotovostná služba (,Bereitschaftsdienst‘), ktorá pre dotknutú osobu znamená povinnosť zdržiavať sa v poskytnutej miestnosti v nemocnici a pracovať, ak je o to požiadaná, považuje za čas odpočinku, keď sa od tejto osoby nevyžaduje výkon práce, v rozpore s článkom 3 smernice 93/104/ES?

3.      Je vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje skrátenie denného času odpočinku trvajúceho 11 hodín v nemocniciach a iných zariadeniach zameraných na liečbu, starostlivosť a pomoc osobám za náhradu odpracovaných úsekov počas pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst‘) alebo pohotovosti na zavolanie (,Rufbereitschaft‘) v inom čase bez toho, aby tieto odpracované úseky presahovali polovicu času odpočinku, v rozpore so smernicou 93/104/ES?

4.      Je vnútroštátna právna úprava, na základe ktorej kolektívna zmluva alebo podniková dohoda založená na kolektívnej zmluve môžu v prípade pohotovostnej služby (,Bereitschaftsdienst‘) a pohotovosti na zavolanie (,Rufbereitschaft‘) prispôsobiť čas odpočinku osobitostiam týchto služieb a najmä stanoviť, že skrátenie času odpočinku, ktoré nastane, keď sú dotknuté osoby vyzvané na výkon práce v rámci týchto služieb, sa nahradí v inom čase, v rozpore so smernicou 93/104/ES?“

 O prejudiciálnych otázkach

43      Na úvod treba pripomenúť, že hoci Súdnemu dvoru neprináleží rozhodovať v rámci konania podľa článku 234 ES o zlučiteľnosti noriem vnútroštátneho práva s právom Spoločenstva ani vykladať zákonné alebo iné právne predpisy vnútroštátneho práva, je príslušný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Spoločenstva, ktoré mu umožnia posúdiť túto zlučiteľnosť na účely rozsudku vo veci, o ktorej rozhoduje (pozri najmä rozsudky z 15. decembra 1993, Hünermund a i., C‑292/92, Zb. s. I‑6787, bod 8; z 3. mája 2001, Verdonck a i., C‑28/99, Zb. s. I‑3399, bod 28, a z 27. novembra 2001, Lombardini a Mantovani, C‑285/99 a C‑286/99, Zb. s. I‑9233, bod 27).

 O prvej a druhej prejudiciálnej otázke

44      Vzhľadom na skutočnosť spomenutú vo vyššie uvedenom bode prvé dve otázky, ktoré je vhodné preskúmať spoločne, treba chápať ako otázky pýtajúce sa v podstate na to, či sa má smernica 93/104 vykladať v tom zmysle, že pohotovostnú službu („Bereitschaftsdienst“), vykonávanú lekárom, ktorý musí byť fyzicky prítomný v nemocnici, treba považovať v celom rozsahu za pracovný čas v zmysle tejto smernice, aj napriek tomu, že dotknutá osoba je oprávnená odpočívať na mieste výkonu práce počas doby, keď sa od nej nežiada výkon práce, a teda právna úprava členského štátu, ktorá neaktívnu časť pohotovostnej služby pracovníka kvalifikuje ako čas odpočinku, je v rozpore s touto smernicou.

45      V odpovedi na takto preformulované otázky treba hneď konštatovať, že tak z článku 118a Zmluvy ES (články 117 až 120 Zmluvy ES boli nahradené článkami 136 ES až 143 ES), ktorý predstavuje právny základ smernice 93/104, ako aj z prvého, štvrtého, siedmeho a ôsmeho odôvodnenia smernice a zo samotného znenia jej článku 1 ods. 1 vyplýva, že jej cieľom je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom zbližovania vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa najmä dĺžky pracovného času (pozri rozsudok z 26. júna 2001, BECTU, C‑173/99, Zb. s. I‑4881, bod 37).

46      Ďalej v zmysle uvedených ustanovení cieľom harmonizácie predpisov týkajúcich sa organizácie pracovného času na úrovni Spoločenstva je dokonalejšia ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov stanovením minimálnej doby najmä denného a týždenného odpočinku a primeraných prestávok v práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času (pozri rozsudok Simap, už citovaný, bod 49, a BECTU, už citovaný, bod 38).

47      V tomto kontexte z Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva, ktorá bola prijatá na zasadnutí Európskej rady v Štrasburgu 9. decembra 1989, a najmä z jej bodov 8 a 19 prvého pododseku, spomenutých vo štvrtom odôvodnení smernice 93/104, vyplýva, že každý pracovník Európskeho spoločenstva musí mať vo svojom pracovnom prostredí uspokojivé podmienky bezpečnosti a ochrany zdravia a najmä že má právo na týždenný odpočinok, ktorého trvanie musí byť v členských štátoch postupne zosúladené s vnútroštátnou praxou.

48      Pokiaľ ide podrobnejšie o pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104, treba pripomenúť, že v bode 47 už citovaného rozsudku Simap Súdny dvor zdôraznil, že táto smernica definuje uvedený pojem ako každú dobu, počas ktorej pracovník pracuje, je zamestnávateľovi k dispozícii a vykonáva svoju činnosť alebo svoje povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo zvyklosťami, a tento pojem treba chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom vylučujú.

49      V bode 48 už citovaného rozsudku Simap Súdny dvor rozhodol, že charakteristické znaky pojmu pracovný čas sú naplnené počas pohotovosti, ktorú lekári tímov záchrannej služby regiónu Valencia (Španielsko) vykonávajú v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v zdravotníckom zariadení. Súdny dvor totiž konštatoval, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, je nesporné, že pri pohotovosti v rámci tohto režimu sú splnené prvé dve podmienky vyjadrené v definícii pojmu pracovný čas, a okrem iného rozhodol, že napriek tomu, že skutočne vykonávaná práca je rozdielna podľa okolností, povinnosť týchto lekárov byť prítomní na mieste výkonu práce a byť disponibilní na účely poskytnutia svojich odborných služieb treba považovať za výkon práce.

50      V bode 49 už citovaného rozsudku Simap Súdny dvor doplnil, že takýto výklad je v súlade s cieľom smernice 93/104, ktorým je zaistiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov prostredníctvom stanovenia minimálneho času odpočinku a primeraných prestávok v práci, zatiaľ čo vylúčenie doby pohotovostnej služby, ak sa vyžaduje fyzická prítomnosť, z pojmu „pracovný čas“ v zmysle tejto smernice by znamenalo vážne spochybnenie tohto cieľa.

51      V bode 50 už citovaného rozsudku Simap Súdny dvor okrem iného spresnil, že situácia je odlišná v prípade, keď lekári tímov záchrannej služby vykonávajú pohotovosť podľa systému, ktorý požaduje, aby boli nepretržite zastihnuteľní, avšak nie sú povinní byť prítomní v zdravotníckom zariadení. Napriek tomu, že lekári sú k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, lebo musia byť zastihnuteľní, stále platí, že v tejto situácii si môžu organizovať svoj čas s menšími obmedzeniami a venovať sa svojim vlastným záujmom, takže iba čas spojený so skutočným výkonom záchrannej služby treba považovať za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104.

52      Súdny dvor po tom, ako v bode 51 už citovaného rozsudku Simap zdôraznil, že práca nadčas spadá pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104, vyvodil v bode 52 toho istého rozsudku záver, že čas strávený v rámci pohotovosti, ktorú vykonávajú lekári tímov záchrannej služby, od ktorých sa vyžaduje, aby boli prítomní v zdravotníckom zariadení, sa musí v celom rozsahu považovať za pracovný čas, prípadne za prácu nadčas v zmysle tejto smernice, zatiaľ čo pokiaľ ide o pohotovosť, v rámci ktorej sa vyžaduje, aby boli nepretržite zastihnuteľní, sa za pracovný čas považuje iba čas spojený so skutočným výkonom záchrannej služby (pozri v tom istom zmysle uznesenie z 3. júla 2001, CIG, C‑241/99, Zb. s. I‑5139, body 33 a 34).

53      Treba konštatovať na jednej strane, že je nesporné, že lekár vykonávajúci také povinnosti, o aké ide vo veci samej, uskutočňuje svoju pohotovosť v rámci režimu, ktorý vyžaduje fyzickú prítomnosť v zdravotníckom zariadení.

54      Na druhej strane ani rámec, ani povaha činností takéhoto lekára nevykazujú relevantné odlišnosti v porovnaní s tými činnosťami vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Simap, ktoré by boli spôsobilé spochybniť výklad smernice 93/104 vykonaný Súdnym dvorom v tomto rozsudku.

55      Z tohto hľadiska nemožno rozdiel medzi uvedenými činnosťami platne preukázať na základe tvrdenia, že vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Simap, lekári priradení k tímu záchrannej služby podliehali nepretržitému pracovnému času, ktorý sa mohol predĺžiť až na 31 hodín bez nočného odpočinku, zatiaľ čo pokiaľ ide o pohotovostnú službu, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, relevantná vnútroštátna úprava zaisťuje, že doby, počas ktorých je dotknutá osoba vyzvaná na plnenie pracovných úloh, nepresahujú 49 % z celkovej dĺžky trvania pohotovostnej služby, takže uvedená osoba môže zostať nečinná viac ako polovicu dĺžky trvania tejto služby.

56      Zo španielskej právnej úpravy, ktorá bola predmetom sporu vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Simap, však nevyplýva, ako zdôraznil generálny advokát v poznámke pod čiarou 3 svojich návrhov, že lekári zabezpečujúci pohotovosť v nemocnici musia zostať bdelí a aktívni počas celej dĺžky jej trvania. Rovnaký záver možno vyvodiť aj z bodov 15, 31 a 33 návrhov generálneho advokáta v tejto veci.

57      Navyše, ak sa aj údaj 49 % uvedený vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, týka priemerného času vypočítaného za určité obdobie, ktorý bol skutočne strávený výkonom práce počas pohotovostnej služby, stále platí, že v rámci takejto pohotovosti môže byť lekár vyzvaný na poskytnutie svojich služieb tak často a na takú dlhú dobu, ako sa ukáže potrebné, pričom dotknutá právna úprava nestanovuje v tejto súvislosti žiadne obmedzenie.

58      V každom prípade pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ v zmysle smernice 93/104 sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale predstavujú pojmy práva Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice, ako to vykonal Súdny dvor v bodoch 48 a 50 už citovaného rozsudku Simap. Iba takýto autonómny výklad totiž zaručí smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch.

59      Skutočnosť, že definícia pojmu pracovný čas odkazuje na „vnútroštátne právne predpisy a/alebo prax“, neznamená, že členské štáty môžu jednostranne určiť rozsah tohto pojmu. Tieto štáty tiež nemôžu podriadiť právo na riadne zohľadnenie pracovného času a zodpovedajúceho času na odpočinok priznané pracovníkom uvedenou smernicou akýmkoľvek podmienkam, keďže takéto právo vyplýva priamo z ustanovení tejto smernice. Akýkoľvek iný výklad by poprel cieľ smernice 93/104, ktorým je harmonizovať ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov prostredníctvom minimálnych požiadaviek (pozri rozsudok z 12. novembra 1996, Spojené kráľovstvo/Rada, C‑84/94, Zb. s. I‑5755, body 45 a 75).

60      Skutočnosť, že v už citovanom rozsudku Simap Súdny dvor výslovne nerozhodol o možnosti lekárov vykonávajúcich pohotovostnú službu v rámci režimu, ktorý vyžaduje fyzickú prítomnosť v nemocnici, odpočívať, či dokonca spať v čase, keď nie sú vyzvaní na výkon práce, nie je v tejto súvislosti vôbec relevantná.

61      Takéto úseky nečinnosti sú súčasťou pohotovostnej služby vykonávanej lekármi v rámci režimu, ktorý vyžaduje fyzickú prítomnosť v nemocnici, pretože na rozdiel od bežného pracovného času závisí potreba naliehavých zásahov od okolností a nie je možné ju vopred naplánovať.

62      Takisto v poslednej vete bodu 48 už citovaného rozsudku Simap sa Súdny dvor výslovne odvolal na tento charakteristický znak, z čoho nevyhnutne vyplýva, že vychádzal z predpokladu, že lekári prítomní v nemocnici v rámci pohotovosti nevykonávajú svoju pracovnú činnosť skutočne a nepretržite v priebehu celej dĺžky trvania pohotovosti.

63      Podľa Súdneho dvora rozhodujúcim faktorom pre záver, že charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104 sú pri pohotovosti vykonávanej lekármi priamo v nemocnici naplnené, je skutočnosť, že títo lekári sú povinní byť fyzicky prítomní na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby mohli v prípade potreby okamžite poskytnúť svoje služby. Ako totiž vyplýva z bodu 48 už citovaného rozsudku Simap, tieto povinnosti, ktoré znemožňujú dotknutým lekárom zvoliť si miesto, na ktorom sa môžu zdržiavať počas čakania, treba považovať za povinnosti, ktoré spadajú do rámca výkonu ich pracovných úloh.

64      Tento záver nezmení ani skutočnosť, že zamestnávateľ poskytol lekárovi miestnosť na odpočívanie, v ktorej sa môže zdržiavať v čase, keď sa od neho nežiada výkon pracovnej činnosti.

65      Treba dodať, že Súdny dvor už rozhodol v bode 50 citovaného rozsudku Simap, že na rozdiel od lekára vykonávajúceho pracovnú pohotovosť na zavolanie, ktorá predpokladá iba povinnosť lekára byť nepretržite zastihnuteľný, bez toho, aby sa od neho požadovala fyzická prítomnosť v zdravotníkom zariadení, lekár, ktorý je povinný byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi na určenom mieste počas celej dĺžky trvania pohotovosti, je vystavený podstatne väčším obmedzeniam, lebo sa musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má menšiu možnosť organizovať si čas, počas ktorého sa od neho nežiada výkon pracovných činností. Za týchto podmienok nemožno dospieť k záveru, že pracovník, ktorý je k dispozícii na mieste určenom zamestnávateľom, v časových úsekoch pracovnej pohotovosti, v rámci ktorých skutočne nevykonáva pracovnú činnosť, odpočíva.

66      Tento výklad nemôžu spochybniť ani námietky založené na dôsledkoch hospodárskej a organizačnej povahy, ktoré by podľa piatich členských štátov, ktoré predložili pripomienky na základe článku 20 Štatútu Súdneho dvora, vyplynuli z rozšírenia riešenia prijatého v už citovanom rozsudku Simap na prípad, o ktorý ide vo veci samej.

67      Z piateho odôvodnenia smernice 93/104 okrem toho vyplýva, že „zlepšenie bezpečnosti, hygieny a zdravia pracovníkov pri práci je cieľom, ktorý by nemal byť podriadený čisto hospodárskym úvahám“.

68      Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že záver, ku ktorému Súdny dvor dospel v už citovanom rozsudku Simap, podľa ktorého čas pohotovosti, ktorú vykonávajú lekári tímov záchrannej služby v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v zdravotníckom zariadení, treba považovať v celom rozsahu za pracovný čas v zmysle smernice 93/104, nezávisle od skutočne vykonanej práce dotknutými osobami, musí platiť, aj pokiaľ ide o pohotovostnú službu vykonávanú v rámci rovnakého režimu takým lekárom, ako je pán Jaeger, v nemocnici, kde je zamestnaný.

69      Za týchto podmienok je v rozpore so smernicou 93/104 taká vnútroštátna právna úprava, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, na základe ktorej sa čas pohotovostnej služby, počas ktorého sa od lekára v skutočnosti nevyžaduje plnenie pracovných úloh a povoľuje sa mu odpočívať, ale musí byť prítomný a zostať k dispozícii na mieste určenom zamestnávateľom, aby mohol poskytnúť svoje služby v prípade potreby alebo ak je vyzvaný zasiahnuť, považuje za čas odpočinku.

70      Jedine takýto výklad je totiž v súlade s cieľom smernice 93/104, ktorým je zaistiť účinnú ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov tým, že sa im skutočne zaručí minimálny čas odpočinku. Takýto výklad platí o to viac v prípade lekárov zabezpečujúcich pohotovostnú službu v zdravotníckych zariadeniach, lebo čas, v rámci ktorého sa nevyžadujú ich služby na riešenie urgentných prípadov, môže v závislosti od okolností trvať krátko a/alebo byť často prerušený a navyše nie je vylúčené, že dotknuté osoby budú musieť okrem urgentných prípadov vykonávať aj sledovanie stavu pacientov pod ich dohľadom alebo plniť úlohy administratívnej povahy.

71      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že smernica 93/104 sa má vykladať v tom zmysle, že pohotovostnú službu („Bereitschaftsdienst“), ktorú vykonáva lekár v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici, treba považovať v celom rozsahu za pracovný čas v zmysle tejto smernice napriek tomu, že dotknutá osoba je oprávnená odpočívať na mieste výkonu práce v čase, keď sa nevyžadujú jej služby, takže právna úprava členského štátu, ktorá čas nečinnosti pracovníka v rámci takejto pohotovostnej služby kvalifikuje ako čas odpočinku, je v rozpore s touto smernicou.

 O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke

72      Vnútroštátny súd sa svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa má smernica 93/104 vykladať tak, že jej odporuje právna úprava členského štátu, ktorá v prípade pohotovostnej služby vykonávanej v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici umožňuje, prípadne aj prostredníctvom kolektívnej zmluvy alebo podnikovej dohody založenej na takejto zmluve, skrátenie denného času odpočinku trvajúceho 11 hodín za náhradu „času odpracovaného počas pohotovostnej služby v inom období“.

73      Z kontextu, v rámci ktorého bola položená tretia a štvrtá otázka, vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta na zlučiteľnosť ustanovení § 5 ods. 3 a § 7 ods. 2 ArbZG s požiadavkami smernice 93/104.

74      V tejto súvislosti sa hneď zdá byť jasné, že vnútroštátne ustanovenia, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, rozlišujú situáciu podľa toho, či pracovník počas pohotovostnej služby bol skutočne vyzvaný na výkon práce, alebo naň nebol vyzvaný, pretože predmetom náhrady je iba čas, keď v rámci pohotovosti skutočne nastal výkon práce, zatiaľ čo čas, keď je pracovník v rámci pohotovosti nečinný, sa považuje za čas odpočinku.

75      Ako však vyplýva z odpovede na prvé dve otázky, pohotovostnú službu vykonávanú lekárom v nemocnici, ktorá ho zamestnáva, treba v celom rozsahu považovať za pracovný čas, nezávisle od okolnosti, že počas tejto pohotovosti pracovník nevykonával nepretržite skutočnú pracovnú činnosť. V dôsledku toho právna úprava členského štátu, ktorá za čas odpočinku v zmysle tejto smernice považuje úseky nečinnosti pracovníka počas pohotovostnej služby vykonávanej v zdravotníckom zariadení, odporuje smernici 93/104, a teda právna úprava, ktorá stanovuje náhradu iba tých časových úsekov, keď dotknutá osoba skutočne vykonávala pracovnú činnosť, je v rozpore so smernicou 93/104.

76      S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď je tiež vhodné spresniť požiadavky smernice 93/104, pokiaľ ide o čas odpočinku, a najmä preskúmať, či a prípadne v akom rozsahu sa môžu na také vnútroštátne ustanovenia, akými sú § 5 ods. 3 a § 7 ods. 2 prvý pododsek 5 ArbZG, vzťahovať možnosti odchylnej úpravy stanovené touto smernicou.

77      V tomto kontexte článok 3 tejto smernice zakotvuje nárok každého pracovníka na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.

78      Pokiaľ ide o článok 6 tejto smernice, ten zaväzuje členské štáty prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé 7‑dňové obdobie vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

79      Zo samotného znenia týchto dvoch vyššie uvedených ustanovení však vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá umožňuje, aby pracovný čas mohol trvať nepretržite približne 30 hodín, ak po bežnej službe hneď nasleduje pohotovostná služba, alebo viac ako 50 hodín týždenne vrátane pohotovostnej služby, v zásade nie je zlučiteľná s týmto ustanoveniami. To by neplatilo v prípade, ak by sa na túto právnu úpravu vzťahovali možnosti odchylnej úpravy stanovené v smernici 93/104.

80      V tejto súvislosti zo systému vytvoreného uvedenou smernicou vyplýva, že hoci jej článok 15 spravidla umožňuje uplatnenie alebo prijatie vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov priaznivejšie, smernica v článku 17 spresňuje, že členské štáty alebo sociálni partneri sa môžu odchýliť len od niekoľkých taxatívne stanovených ustanovení.

81      Po prvé je dôležité, že článok 2 smernice 93/104 sa nenachádza medzi ustanoveniami, od ktorých smernica výslovne umožňuje odchylnú úpravu.

82      Táto skutočnosť môže posilniť zistenie v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, podľa ktorého členské štáty nemôžu voľne vykladať definície uvedené v tomto článku 2.

83      Po druhé článok 6 smernice 93/104 je spomenutý iba v článku 17 ods. 1 smernice, hoci je nesporné, že toto posledné uvedené ustanovenie sa týka činností, ktoré nijako nesúvisia s činnosťami, ktoré uskutočňujú lekári počas pohotovostnej služby vykonávanej v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici.

84      Zaiste, článok 18 ods. 1 písm. b) bod i) smernice 93/104 stanovuje, že členské štáty majú možnosť neuplatňovať článok 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a že splnia určité kumulatívne podmienky vymenované v tomto ustanovení.

85      Ako však nemecká vláda výslovne potvrdila na pojednávaní, je nesporné, že Spolková republika Nemecko nevyužila túto možnosť odchylnej úpravy.

86      Po tretie článok 3 smernice 93/104 je naopak uvedený vo viacerých odsekoch jej článku 17 a najmä v odseku 2 bode 2.1, teda v ustanovení, ktoré je relevantné z hľadiska veci samej, pretože v písm. c) bode i) sa odvoláva na „činnosti spojené s potrebou nepretržitej služby… najmä služby vzťahujúce sa na prijatie, liečenie a/alebo starostlivosť v nemocniciach alebo podobných zariadeniach“.

87      Osobitné znaky organizácie tímov pohotovostnej služby v nemocniciach a podobných zariadeniach teda smernica 93/104 uznáva, keďže v súvislosti s nimi v článku 17 ustanovuje možnosti odchylnej úpravy.

88      Z tohto dôvodu Súdny dvor v bode 45 už citovaného rozsudku Simap usúdil, že na činnosť lekárov z tímov záchrannej služby sa môže vzťahovať odchylná úprava stanovená v tomto článku, ak sú splnené podmienky vymenované v tomto ustanovení (pozri uznesenie CIG, už citované, bod 31).

89      V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že výnimky stanovené v článku 17 smernice 93/104, keďže ide o výnimky z právnej úpravy Spoločenstva v oblasti organizácie pracovného času zavedenej touto smernicou, musia byť vykladané tak, že ich rozsah je obmedzený tým, čo je nevyhnutné na ochranu záujmov, ktorých ochranu tieto výnimky sledujú.

90      Okrem toho na základe samotného článku 17 ods. 2 smernice 93/104 prijatie takejto odchylnej úpravy, najmä pokiaľ ide o dĺžku denného odpočinku stanoveného v článku 3 tejto smernice, výslovne podlieha podmienke, že príslušným pracovníkom budú poskytnuté rovnocenné doby náhradného odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť tieto doby náhradného odpočinku, im bude poskytnutá zodpovedajúca ochrana. Na základe článku 17 ods. 3 sa rovnaké podmienky uplatnia aj v prípade odchylnej úpravy článku 3 prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni alebo v súlade s pravidlami ustanovenými týmito sociálnymi partnermi prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na nižšej úrovni.

91      Na jednej strane, ako sa už zdôraznilo v bode 81 tohto rozsudku, článok 17 smernice 93/104 neumožňuje odchýliť sa od definícií pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ uvedených v článku 2 tejto smernice spôsobom, že za odpočinok sa budú považovať časové úseky, v rámci ktorých je lekár povinný vykonávať pohotovostnú službu priamo v nemocnici nečinný, pretože takéto časové úseky treba považovať za neoddeliteľnú súčasť pracovného času v zmysle tejto smernice.

92      Na druhej strane treba pripomenúť, že cieľom smernice 93/104 je účinným spôsobom chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov. Vzhľadom na tento základný cieľ má každý pracovník najmä nárok na primerané doby odpočinku, ktoré majú byť nielen účinné a umožniť dotknutým osobám zotaviť sa z únavy spôsobenej prácou, ale tiež pôsobiť preventívne tak, aby sa čo najviac znížilo riziko zhoršenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, ktoré môže spôsobiť nahromadenie období práce bez potrebného odpočinku.

93      V tejto súvislosti z bodu 15 už citovaného rozsudku Spojené kráľovstvo/Rada vyplýva, že výklad pojmov „bezpečnosť“ a „zdravie“ v zmysle článku 118 A Zmluvy, na ktorom je založená smernica 93/104, má byť široký, aby obsiahol všetky fyzické a iné faktory, ktoré môžu ovplyvniť zdravie pracovníka v jeho pracovnom prostredí, a najmä niektoré aspekty organizácie pracovného času. V tom istom bode uvedeného rozsudku Súdny dvor okrem iného zdôraznil, že takýto výklad má oporu v preambule Ústavy Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorej členmi sú všetky členské štáty, ktorá definuje zdravie ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nielen ako neprítomnosť choroby alebo postihnutia.

94      Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že „zodpovedajúce doby náhradného odpočinku“ v zmysle článku 17 ods. 2 a 3 smernice 93/104, aby splnili tieto predpoklady a zároveň cieľ smernice, ktorý je opísaný v bode 92 tohto rozsudku, sa musia vyznačovať tým, že počas nich nie je pracovník voči svojmu zamestnávateľovi viazaný nijakou povinnosťou, ktorá by mu bránila v tom, aby sa mohol voľne a bez prerušenia venovať svojim vlastným záujmom, aby sa tak vyvážili účinky práce na bezpečnosť a zdravie dotknutej osoby. Takéto doby odpočinku musia tiež nasledovať hneď po pracovnom čase, na ktorého kompenzáciu sú určené, aby sa zabránilo vzniku únavy alebo preťaženia pracovníka z dôvodu nahromadenia po sebe nasledujúcich období práce.

95      Na účely zabezpečenia účinnej ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníka sa teda vo všeobecnosti musí stanoviť pravidelné striedanie pracovného času s časom odpočinku. Aby si totiž mohol pracovník účinne oddýchnuť, musí mať možnosť vzdialiť sa zo svojho pracovného prostredia na určitý počet hodín, ktoré musia nielen nasledovať po sebe, ale aj priamo nadväzovať na pracovný čas, aby mala dotknutá osoba možnosť zotaviť sa a rozptýliť únavu spojenú s výkonom svojich pracovných úloh. Táto požiadavka sa zdá byť ešte potrebnejšia v prípade, keď sa odchýlkou od všeobecného pravidla bežný denný pracovný čas predĺži výkonom pohotovostnej služby.

96      Naopak, séria období práce nasledujúcich po sebe bez toho, aby boli prerušené potrebným časom odpočinku, môže v určitom prípade spôsobiť pracovníkovi škodu alebo prinajmenšom riziko prekročenia jeho fyzických možností, čím sa ohrozí jeho zdravie a bezpečnosť, a teda čas odpočinku poskytnutý po týchto obdobiach nemôže riadne zabezpečiť ochranu dotknutých záujmov. Ako sa konštatovalo v bode 70 tohto rozsudku, toto riziko je ešte reálnejšie v prípade pohotovostnej služby, ktorú lekár vykonáva v zdravotníckom zariadení, a fortiori ak takáto služba nadväzuje na bežný pracovný čas.

97      Za týchto podmienok predlžovanie denného pracovného času, ku ktorému môžu pristúpiť členské štáty a sociálni partneri na základe článku 17 smernice 93/94 tým, že skrátia čas odpočinku priznaného pracovníkovi v priebehu daného pracovného dňa, najmä pri službách v nemocniciach a podobných zariadeniach, musí byť v zásade kompenzované poskytnutím primeraného náhradného odpočinku tvoreného takým počtom po sebe nasledujúcich hodín, ktorý zodpovedá uplatnenému skráteniu času odpočinku, na ktorý má pracovník nárok pred začatím ďalšej pracovnej doby. Skutočnosť, že takýto čas odpočinku sa poskytne „v inom čase“, ktorý už nie je priamo spojený s predĺženým pracovným časom v dôsledku výkonu práce nadčas, spravidla nezohľadňuje primeraným spôsobom potrebu dodržať základné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov predstavujúce základ komunitárneho režimu organizácie pracovného času.

98      Článok 17 totiž iba za celkom výnimočných okolností umožňuje, aby sa pracovníkovi poskytla „zodpovedajúca ochrana“, ak nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť zodpovedajúce doby náhradného odpočinku.

99      V prejednávanom prípade sa však nijakým spôsobom netvrdí ani neuplatňuje, že na takú právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, sa môže vzťahovať uvedená situácia.

100    Navyše skrátenie denného času odpočinku trvajúceho 11 po sebe nasledujúcich hodín, ktoré smernica 93/104 povoľuje za určitých okolností a pri dodržaní rôznych podmienok, nemôže v nijakom prípade viesť k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, ktorý je stanovený v článku 6 tejto smernice tým, že sa pracovníkovi uloží povinnosť vykonávať pracovnú činnosť priemerne viac ako 48 hodín, vrátane nadčasov, v priebehu každého 7‑dňového obdobia, hoci zahŕňa pohotovostnú službu s časovými úsekmi, počas ktorých pracovník, aj keď je prítomný na pracovisku, nevykonáva skutočnú pracovnú činnosť.

101    Ako sa zdôraznilo v bode 83 tohto rozsudku, článok 17 totiž neumožňuje odchýliť sa od článku 6, pokiaľ ide o také činnosti ako vo veci samej.

102    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba vyvodiť záver, že na také vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú uvedené v § 5 ods. 3 a v § 7 ods. 2 prvom pododseku ArbZG, sa nevzťahujú možnosti odchylnej právnej úpravy stanovené smernicou 93/104.

103    Za týchto podmienok treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že smernica 93/104 sa má vykladať v tom zmysle, že:

–        za okolností, o ktoré ide vo veci samej, jej odporuje právna úprava členského štátu, ktorá v prípade pohotovostnej služby vykonávanej v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici umožňuje, prípadne aj prostredníctvom kolektívnej zmluvy alebo podnikovej dohody založenej na takejto zmluve, náhradu iba tých časových úsekov pohotovostnej služby, v priebehu ktorých pracovník skutočne vykonával pracovnú činnosť,

–        možnosť uplatnenia ustanovení článku 17 ods. 2 bodu 2.1 písm. c) bodu i) tejto smernice o výnimkách na skrátenie doby denného odpočinku trvajúceho 11 po sebe nasledujúcich hodín výkonom pohotovostnej služby, ktorá nasleduje po bežnom pracovnom čase, je podmienená tým, že sa dotknutým pracovníkom priznajú zodpovedajúce doby náhradného odpočinku v čase, ktorý nasleduje hneď po príslušných pracovných dobách,

–        okrem iného takéto skrátenie denného času odpočinku nemôže v nijakom prípade viesť k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, ktorý je stanovený v článku 6 tejto smernice.

 O trovách

104    Trovy konania, ktoré vznikli nemeckej, dánskej, francúzskej a holandskej vláde, vláde Spojeného kráľovstva a Komisii, ktoré predložili Súdnemu dvoru svoje pripomienky, nemôžu byť nahradené. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach, ktoré mu predložil Landesarbeitsgericht Schleswig‑Holstein uznesením z 12. marca 2002, zmeneným a doplneným uznesením z 25. marca 2002, rozhodol takto:

1.      Smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že pohotovostnú službu („Bereitschaftsdienst“), ktorú vykonáva lekár v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici, treba považovať v celom rozsahu za pracovný čas v zmysle tejto smernice napriek tomu, že dotknutá osoba je oprávnená odpočívať na mieste výkonu práce v čase, keď sa nevyžadujú jej služby, takže právna úprava členského štátu, ktorá čas nečinnosti pracovníka v rámci takejto pohotovostnej služby kvalifikuje ako čas odpočinku, je v rozpore s touto smernicou.

2.      Smernica 93/104 sa má tiež vykladať v tom zmysle, že:

–        za okolností, o ktoré ide vo veci samej, jej odporuje právna úprava členského štátu, ktorá v prípade pohotovostnej služby vykonávanej v rámci režimu vyžadujúceho fyzickú prítomnosť v nemocnici umožňuje, prípadne aj prostredníctvom kolektívnej zmluvy alebo podnikovej dohody založenej na takejto zmluve, náhradu iba tých časových úsekov pohotovostnej služby, v priebehu ktorých pracovník skutočne vykonával pracovnú činnosť,

–        možnosť uplatnenia ustanovení článku 17 ods. 2 bodu 2.1 písm. c) bodu i) tejto smernice o výnimkách na skrátenie doby denného odpočinku trvajúceho 11 po sebe nasledujúcich hodín výkonom pohotovostnej služby, ktorá nasleduje po bežnom pracovnom čase, je podmienená tým, že sa dotknutým pracovníkom priznajú zodpovedajúce doby náhradného odpočinku v čase, ktorý nasleduje hneď po príslušných pracovných dobách,

–        okrem iného takéto skrátenie denného času odpočinku nemôže v nijakom prípade viesť k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, ktorý je stanovený v článku 6 tejto smernice.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2003.

* Jazyk konania: nemčina.