NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
L. A. GEELHOED
prednesené 27. apríla 2004 (1)
Vec C‑284/02
Spolková krajina Brandenbursko
proti
Ursula Sass
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesarbeitsgericht)
„Výklad článku 119 Zmluvy ES (teraz článok 141 ES) a smernice Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky – Kolektívna zmluva, podľa ktorej sa doba materskej dovolenky zohľadňuje na účely povýšenia – Kolektívna zmluva, na základe ktorej sa má započítateľná doba materskej dovolenky priznaná v danom čase podľa uplatniteľných ustanovení Nemeckej demokratickej republiky uviesť do súladu s dobou upravenou právnou úpravou Spolkovej republiky Nemecko“
I – Úvod
1. Prejudiciálna otázka formulovaná v tejto veci vznikla v súvislosti so znovuzjednotením Nemecka. Týka sa najmä otázky, či rozdiel v zaobchádzaní vyplývajúci z odlišných právnych úprav materskej dovolenky v bývalej Nemeckej demokratickej republike a Spolkovej republike Nemecko vedie k diskriminácii z dôvodu pohlavia.
A – Právo Spoločenstva
2. Článok 119 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 141 ods. 1 ES) upravuje zásadu rovnakej odmeny pre mužov a ženy za prácu rovnakej hodnoty. „Odmenou“ sa rozumie obvyklá základná alebo minimálna mzda alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere (článok 119 ods. 2 Zmluvy ES, teraz prvá veta článku 141 ods. 2 ES).
3. Smernica 76/207(2) upravuje zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky.
4. Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice uplatňovanie tejto zásady znamená, že nesmie existovať žiadna diskriminácia z dôvodu pohlavia, pokiaľ ide o podmienky prístupu – vrátane kritérií výberu – k akýmkoľvek pracovným miestam alebo pozíciám, bez ohľadu na sektor alebo odvetvie činnosti, a k akýmkoľvek úrovniam zamestnaneckej hierarchie.
5. Podľa článku 5 ods. 1 tej istej smernice zásada rovnakého zaobchádzania tiež znamená, že mužom aj ženám sa zaručia rovnaké podmienky bez diskriminácie z dôvodu pohlavia.
6. Smernica 92/85(3) zavádza požiadavku minimálnej miery ochrany zo strany členských štátov pre tehotné pracovníčky, pracovníčky krátko po pôrode alebo dojčiace pracovníčky. V tejto súvislosti článok 8 uvádza, že tieto pracovníčky majú nárok na neprerušenú materskú dovolenku v trvaní najmenej 14 týždňov, vrátane povinnej materskej dovolenky v trvaní najmenej dvoch týždňov. Ďalej článok 11 stanovuje, že počas čerpania materskej dovolenky sa musí zabezpečiť zachovanie výplaty a/alebo nároku na primeranú dávku pre tieto pracovníčky, ako aj práva spojené s ich pracovnou zmluvou. (Lehota na prebratie tejto smernice uplynula 10. októbra 1994.)
B – Vnútroštátne ustanovenia
7. V Spolkovej republike Nemecko upravuje postavenie žien po pôrode Mutterschutzgesetz (zákon o ochrane materstva, ďalej len „MuSchG“). V Nemeckej demokratickej republike ich postavenie upravoval Arbeitsgesetzbuch der Deutschen Demokratischen Republik (Zákonník práce Nemeckej demokratickej republiky, ďalej len „AGB-DDR“).
8. V tomto smere § 244 AGB-DDR stanovoval, že ženy majú nárok na tehotenskú dovolenku na dobu šesť týždňov pred pôrodom a na materskú dovolenku na dobu 20 týždňov po pôrode. Počas čerpania svojej tehotenskej a materskej dovolenky ženy poberali zo systému sociálneho poistenia tehotenský a materský príspevok rovnajúci sa ich čistým priemerným príjmom.
9. V Spolkovej republike Nemecko platil, rovnako ako dnes, podľa prvej vety § 6 ods. 1 MuSchG zákaz zamestnávať ženy počas ôsmich týždňov nasledujúcich po pôrode. Počas tohto obdobia pracujúce matky poberajú príspevok od svojich zamestnávateľov (§§ 13 a 14 MuSchG), ako aj materský príspevok podľa Reichsversicherungsordnung (zákonník sociálneho poistenia). Po uplynutí tejto ochrannej doby má pracovníčka nárok na materskú dovolenku, a to až do veku 10 mesiacov dieťaťa. Počas tohto obdobia poberá materský príspevok, avšak žiadne príspevky od svojho zamestnávateľa.
10. Paragraf 23a kolektívnej zmluvy z 10. decembra 1990 pre zmluvných zamestnancov vo verejnom sektore (Bundes-Angestelltentarifvertrag-Ost, ďalej len „BAT‑O“) znie:
„Zaradenie do vyššej platovej triedy po dosiahnutí požadovanej doby v rámci oblasti pôsobnosti spolkového štátu a Tarifgemeinschaft deutscher Länder (finančná asociácia nemeckých spolkových krajín).
Zamestnanec, ktorý zodpovedá popisom práce označeným v prílohe 1a hviezdičkou, sa preradí do najbližšej vyššej platovej triedy hneď po dosiahnutí požadovanej doby.
Požadovaná doba sa riadi nasledujúcimi pravidlami:
1. Podmienka požadovanej doby sa považuje za splnenú, ak zamestnanec preukáže splnenie požiadaviek pre činnosť mu zverenú počas požadovanej doby. V tejto súvislosti je rozhodujúca činnosť, ktorá zodpovedá platovej triede, do ktorej bol zamestnanec zaradený.
2. …
3. …
4. Požadovaná doba musí uplynúť nepretržite. Prerušenia v dĺžke najviac šiestich mesiacov sa nezohľadňujú; nezávisle od toho sa ďalej nezohľadňujú prerušenia z nasledujúcich dôvodov:
a) vojenská služba alebo náhradná civilná služba,
b) neschopnosť vykonávať prácu v zmysle § 37 ods. 1,
c) ochranné doby podľa Mutterschutzgesetz,
d) voľno na opatrovanie dieťaťa podľa Bundeserziehungsgeldgesetz (federálny zákon o rodičovskom príspevku) a iné voľno poskytnuté na účely opatrovania detí do dosiahnutia veku piatich rokov dieťaťa,
e) výkon dobrovoľnej činnosti ako náhrady za vojenskú službu nepresahujúci dobu dvoch rokov.
Ochranné doby sa však nezapočítavajú do požadovanej doby, s výnimkou:
a) voľna podľa §§ 47 až 49 a podľa zákona o ťažko postihnutých osobách,
b) voľna z osobitných dôvodov podľa § 50 ods. 1 v znení účinnom do 31. augusta 1995,
c) neprítomnosti podľa § 52,
d) pracovnej neschopnosti v zmysle § 37 ods. 1 na dobu nepresahujúcu 26 týždňov alebo v prípadoch uvedených v treťom pododseku § 37 ods. 4 na dobu nepresahujúcu 28 týždňov,
e) ochranných dôb podľa Mutterschutzgesetz.
…“
11. BAT‑O bola zmenená zmluvou Änderungstarifvertrag Nr. 1 zum BAT‑O (Prvá kolektívna zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa BAT‑O) z 8. mája 1991. Jej § 2 znie:
„Použitie platovej tabuľky BAT
Príloha 1a – s výnimkou ustanovení týkajúcich sa odmien v časti II hlave N a príslušných ustanovení v časti III hlave L oddiele VII v oblasti pôsobnosti spolkového štátu a Tarifgemeinschaft deutscher Länder – a príloha 1b k Bundes-Angestelltentarifvertrag (spolková kolektívna zmluva pre zamestnancov vo verejnom sektore, ďalej len „BAT“) sa použijú za nasledujúcich podmienok:
1. Keďže požadované doby, doby výkonu činnosti, doby výkonu povolania atď. sa vyžadujú ako kritérium činnosti, je vhodné zohľadniť doby dosiahnuté pred 1. júlom 1991 a uznané ako doby činnosti na základe § 19 ods. 1 a 2 BAT‑O a prechodných ustanovení, a to v prípade, ak by mali byť započítané, ak by časť VI a platová tabuľka BAT‑O boli účinné už pred 1. júlom 1991. Prvá veta sa primerane použije pri zohľadnení dôb, ktoré uplynuli pred 1. júlom 1991 a ktoré v zmysle prechodných ustanovení v kolektívnych zmluvách meniacich a dopĺňajúcich prílohu 1a alebo prílohu 1b k BAT, ktoré boli alebo budú uzavreté po 30. júni 1991, sa musia alebo môžu započítať v celom rozsahu alebo čiastočne do požadovaných dôb, dôb výkonu činnosti, dôb výkonu povolania, atď. vyžadovaných v popisoch činnosti. Ak popis činnosti umožňuje započítať doby dosiahnuté mimo rámca pôsobnosti BAT‑O, tieto doby sa zohľadnia v rozsahu, v akom mali byť zohľadnené v súlade s prvým pododsekom, ak by patrili do pôsobnosti BAT‑O.
...“
II – Spor vo veci samej
12. Pani Ursula Sass pracuje ako vedúca produkcie v Hochschule für Film und Fernsehen „Konrad Wolf“ v Postupime od roku 1982.
13. V čase narodenia jej druhého dieťaťa, 27. januára 1987, žila v Nemeckej demokratickej republike. Jej pracovnoprávny vzťah sa teda riadil podľa AGB-DDR. Následne po pôrode čerpala materskú dovolenku v trvaní 20 týždňov, podľa § 244 AGB-DDR.
14. Po znovuzjednotení Nemecka prešiel jej pracovnoprávny vzťah pod spolkovú krajinu Brandenbursko. Na základe individuálnej pracovnej zmluvy sa jej pracovnoprávny vzťah odvtedy riadil podľa BAT‑O.
15. Do 7. mája 1998 dostávala pani Sass mzdu zodpovedajúcu platovej triede IIa BAT‑O. S účinnosťou od 8. mája 1998 bola preradená do platovej triedy Ib, stupeň 2 BAT‑O na základe dosiahnutia požadovanej doby podľa § 23a BAT‑O.
16. Spolková krajina započítala prvých osem týždňov materskej dovolenky čerpanej po pôrode do požadovanej doby 15 rokov potrebných pre zaradenie do vyššej platovej triedy, ale nezapočítala nasledujúcich 12 týždňov. Spolková krajina zastáva názor, že podľa ustanovení kolektívnej zmluvy sa do požadovanej doby započítavajú len ochranné doby podľa MuSchG, a nie dodatočná materská dovolenka podľa § 244 AGB-DDR.
17. Pani Sass však tvrdí, že do vyššej platovej triedy bola zaradená už 12. februára 1998, pretože podľa ustanovení kolektívnej zmluvy sa započítavajú do požadovanej doby podľa § 23a BAT‑O všetky po pôrode čerpané materské dovolenky. Domnieva sa, že spôsob, akým žalovaná strana vykladá ustanovenia kolektívnej zmluvy, smeruje k protiprávnej diskriminácii žien.
18. Pani Sass podala žalobu na vnútroštátnom prvostupňovom súde, ktorý jej nárok potvrdil. Spolková krajina sa proti rozhodnutiu odvolala a trvá na zamietnutí žaloby. Pani Sass navrhuje zamietnutie odvolania.
19. Podľa stanoviska vnútroštátneho súdu nárok nemožno uznať len na základe vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd dodáva, že samotné znenie tretej vety § 23a ods. 4 písm. (e) BAT‑O nepochybne stanovuje, že doba materskej dovolenky dlhšia ako osem týždňov nasledujúcich po pôrode podľa prvej vety § 6 ods. 1 MuSchG sa do požadovanej doby nezapočítava. To je tiež jediný záver vyvodený zo schémy kolektívnej zmluvy a jej predmetu a účelu ustanovenia z neho vyvodeného. Iný záver nevyplýva ani z § 2 ods. 1 Änderungstarifvertrag Nr 1. zum BAT‑O. Navyše vnútroštátny súd dodáva, že ustanovenie kolektívnej zmluvy nie je v rozpore s vnútroštátnymi predpismi vyššej právnej sily. Vnútroštátny súd však nevylučuje možný nesúlad ustanovenia kolektívnej zmluvy s článkom 119 Zmluvy ES (teraz článok 141 ES) a smernicou 76/207.
A – Prejudiciálna otázka
20. Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Bránia článok 119 Zmluvy o ES (teraz článok 141 Zmluvy o ES) a smernica 76/207/EHS tomu, aby kolektívna zmluva, v súlade s ktorou sa do požadovanej doby nezapočítavajú doby prerušenia pracovnoprávneho vzťahu, rovnako vylúčila započítanie doby, počas ktorej bol pracovnoprávny vzťah prerušený z dôvodu čerpania materskej dovolenky pracovníčkou po uplynutí započítateľnej ochrannej doby ôsmich týždňov, upravenej v § 6 Mutterschutzgesetz (zákon o ochrane materstva), až do konca dvadsiateho týždňa po pôrode v súlade s § 244 ods. 1 Zákonníka práce Nemeckej demokratickej republiky (AGB-DDR) zo 16. júna 1977 (GBl. I, s. 185)?“
III – Posúdenie
21. Hoci podľa vnútroštátneho súdu sú ustanovenia kolektívnej zmluvy v súlade s článkom 3 ods. 1 a článkom 5 ods. 1 smernice 76/207 alebo so zásadou rovnosti odmeňovania za prácu rovnakej hodnoty, keďže § 23a ods. 4 BAT‑O rozlišuje započítanie prerušení činnosti do požadovanej doby nie na základe pohlavia, ale toho, či počas takého prerušenia bol alebo nebol prerušený pracovnoprávny vzťah, to nevylučuje možnosť, ako bolo uvedené vyššie, že kolektívna zmluva porušuje právo Spoločenstva, keďže z dôvodu čerpania materskej dovolenky po pôrode, na ktorú majú nárok len ženy, bola pani Sass zaradená do vyššej platovej triedy o 12 týždňov neskôr ako muž, ktorý nemá nárok na čerpanie dovolenky po pôrode.
22. Toto je názor pani Sass. Tvrdí, že jej zaradenie do vyššej platovej triedy o 12 týždňov neskôr ako muža na rovnakej pozícii, pracujúceho pre toho istého zamestnávateľa a ktorý nastúpil do pracovného pomeru v rovnaký deň ako ona, je dôsledkom rozdielneho zaobchádzania z dôvodu pohlavia, a preto je v rozpore s článkom 141 ES.
23. Pani Sass sa ďalej odvoláva na smernicu 76/207. Tvrdí, že jej neskoršie zaradenie vyplýva zo skutočnosti, že podľa MuSchG sa započítava len osem týždňov (a nie všetkých 20 týždňov podľa AGB-DDR). No podľa názoru pani Sass je toto v rozpore s článkom 3 ods. 1 a článkom 5 ods. 1 smernice.
24. Spolková krajina a Komisia zastávajú názor, že nejde o porušenie práva Spoločenstva.
25. V nižšie uvedených bodoch vysvetľujem, prečo zastávam rovnaký názor.
26. Predovšetkým si myslím, že na otázku by sa malo hľadieť vo svetle smernice 76/207, keďže sa vec týka prístupu ku všetkým úrovniam zamestnaneckej hierarchie v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. V tomto zmysle smernica 76/207, upravujúca osobitne zásadu rovnosti odmeňovania, je vhodnejším právnym základom než ustanovenia článku 141 ods. 1 a 2 ES. Rozsudok Nimz(4) v tomto prípade nemožno uplatniť, pretože predmetom sporu nie je prakticky automatický prechod z jednej platovej triedy do inej na základe doby odpracovaných rokov, ale prerušenie požadovanej doby potrebnej pre povýšenie.
27. Po druhé, zdá sa, že vnútroštátny súd posudzuje len situáciu pani Sass, v ktorej pracovníčka čerpala materskú dovolenku na základe v tom čase účinného Zákonníka práce Východného Nemecka. Ako Komisia správne uviedla vo svojich písomných pripomienkach, vnútroštátny súd nepoukázal na všeobecnejšiu otázku, či vedie k diskriminácii skutočnosť, že sa nezapočítava doba dovolenky prevyšujúca osem týždňov podľa MuSchG. V tejto súvislosti treba uviesť, že pracovníčky v Západnom Nemecku by mohli podobne čerpať dlhšiu dovolenku než tú, ktorú v tom čase upravoval MuSchG. Nad rámec čerpaná dovolenka sa však nezohľadňovala pri výpočte požadovanej doby podľa § 23a ods. 4 BAT‑O.
28. Preto sa zdá, že položená otázka sa netýka diskriminácie medzi mužmi a ženami vo všeobecnosti, ale zaobchádzania s osobitnou skupinou žien, a to pochádzajúcich z bývalej Nemeckej demokratickej republiky.
29. Táto otázka však nemá z hľadiska práva Spoločenstva význam. Zásada rovnosti zaobchádzania stanovená v článku 2 ods. 1 smernice 76/207 neumožňuje žiadnu diskrimináciu z dôvodu pohlavia. Smernica sa netýka diskriminácie z iných dôvodov. Preto na základe tejto smernice nemožno riešiť možnú diskrimináciu medzi ženami z Východného a Západného Nemecka.
30. Je zrejmé, že sa dotknuté ustanovenie BAT‑O týka len žien, keďže len ženy môžu porodiť a čerpať materskú dovolenku podľa AGB-DDR. Ako také nevylučuje zistenie protiprávnej diskriminácie, keďže Súdny dvor rozhodol, že zamietnutie tehotnej kandidátky môže viesť k protiprávnej diskriminácii, aj keď všetky ostatné kandidátky sú ženy.(5)
31. Pôvodom rozdielneho zaobchádzania však nie je tehotnosť alebo skutočnosť, že ide o ženu, ktorá prednedávnom porodila, ale skutočnosť, že v tom čase boli ustanovenia upravujúce materskú dovolenku, resp. dovolenku po pôrode pre ženy z Východného a Západného Nemecka zahrnuté v odlišných právnych režimoch.
32. V Západnom Nemecku boli ženy povinné čerpať materskú dovolenku v trvaní ôsmich týždňov. Počas tejto doby boli pozastavené podstatné povinnosti jednak zamestnanca (pracovať), jednak zamestnávateľa (platiť). Namiesto toho bol zamestnávateľ povinný dopĺňať dávky sociálneho zabezpečenia a zaručiť tak ženám zachovanie rovnakého príjmu. Predsa však bola táto doba započítaná pri výpočte požadovanej doby pre vyššiu platovú kategóriu. Ženy mali nárok čerpať aj dlhšiu dovolenku. Po uplynutí ochrannej doby ôsmich týždňov nasledujúcich po pôrode mali pracujúce matky nárok na materskú dovolenku od skončenia tejto ochrannej doby až do dosiahnutia desiatich mesiacov veku dieťaťa. Táto dodatočná doba sa však nezohľadňovala pri výpočte požadovanej doby, a ani zamestnávateľ nebol povinný vyplácať prídavky k dávka sociálneho zabezpečenia, ktoré matka poberala.
33. Aj vo Východnom Nemecku boli počas materskej dovolenky pozastavené podstatné povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca. Počas tejto doby žena poberala z fondu sociálneho zabezpečenia materský príspevok rovnajúci sa čistému priemernému príjmu. Nemecká vláda v odpovedi na písomné otázky Súdneho dvora uviedla, že podľa AGB-DDR neexistoval absolútny zákaz práce po pôrode, ale doba na zotavenie v trvaní šiestich týždňov sa považovala za bežnú. Ženy neboli povinné čerpať dvadsaťtýždňovú materskú dovolenku, ale v praxi skoro každá žena využila svoje právo vyčerpať týchto 20 týždňov materskej dovolenky. Tarifný systém povyšovania podriadený určitým podmienkam, podobný ako ten, ktorý bol v Západnom Nemecku, v tom čas vo Východnom Nemecku neexistoval.
34. Z informácií, ktoré uviedla nemecká vláda a pani Sass však vyplýva, že osem týždňov stanovených v MuSchG a v každom prípade prvých šesť týždňov podľa AGB-DDR slúžia rovnakému účelu: zotaveniu sa matky a príležitosti osobne sa postarať o dieťa v období bezprostredne po pôrode. Po tomto období sa mohla matka rozhodnúť pre ďalšiu dovolenku na účely starostlivosti o dieťa (Západné Nemecko) alebo využiť právo na vyčerpanie doby celých 20 týždňov (Východné Nemecko). Hoci v tomto prípade o to nejde, zdá sa, že aj v Západnom, aj vo Východnom Nemecku, bola následne daná možnosť pre matky a otcov čerpať určitý druh rodičovskej dovolenky. V Západnom Nemecku sa táto doba nezapočítavala do požadovanej doby. Ako bolo uvedené vyššie, vo Východnom Nemecku porovnateľný tarifný systém povyšovania neexistoval.
35. Po znovuzjednotení bolo v kolektívnej zmluve stanovené, že do požadovanej doby možno započítať len osem týždňov upravených v MuSchG. Je zrejmé, že odlišné právne režimy účinné pred znovuzjednotením môžu spôsobovať určité nezhody a že nie je možné vyhnúť sa všetkým historickým rozdielom. Na druhej strane možno tvrdiť, že účelom prechodných ustanovení kolektívnej zmluvy bolo nepochybne zabezpečiť rovnosť zaobchádzania so zamestnancami zo Spolkovej republiky Nemecko a z bývalého Východného Nemecka. Ak by sa nárok pani Sass uznal, aj ten by viedol k nerovnosti zaobchádzania.
36. Som si vedomý toho, že skutočnosť, že všetky pracovníčky v bývalom Východnom Nemecku čerpali 20 týždňov materskej dovolenky, by mohla viesť ku vzniku legitímnej dôvery. Túto otázku však nerieši právo Spoločenstva, preto by sa malo postupovať podľa vnútroštátneho práva.
37. Na záver by som chcel uviesť, že otázka rovnosti zaobchádzania s obyvateľmi bývalého Západného a Východného Nemecka nevzniká len v súvislosti s ochranou matiek. Napríklad muži vykonávajúci vojenskú službu môžu byť tiež postihnutí rozdielnosťami v bývalých režimoch. Tieto otázky nemožno vhodným spôsobom vyriešiť odvolaním sa na zásadu rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami podľa práva Spoločenstva.
38. Aby som to zhrnul, možné rozdielne zaobchádzanie s týmito dvomi skupinami pracovníčok nemožno vyriešiť s odvolaním sa na zásadu rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami.
39. Je zabezpečená rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami z bývalého Východného Nemecka?
40. Ako bolo uvedené v bode 30, len ženy môžu byť tehotné, a preto môžu čerpať materskú dovolenku podľa AGB-DDR. To však automaticky neznamená, že tento rozdiel vedie k diskriminácii. Tehotnosť je zvláštny stav odôvodňujúci osobitnú ochranu. Preto článok 2 ods. 3 smernice 76/207 stanovuje, že smernica nebráni ustanoveniam na ochranu žien, najmä pokiaľ ide o tehotenstvo a materstvo. Tiež sa odvolávam na vec Hofmann(6), v ktorej Súdny dvor rozhodol, že opatrenia, akými sa materská dovolenka poskytuje ženám v čase uplynutia zákonnej ochrannej doby, patria do oblasti pôsobnosti článku 2 ods. 3 smernice 76/207 a že takúto dovolenku možno zákonne vyčleniť matkám, čo nevedie k diskriminácii.
41. Hoci v tomto prípade ide o inú situáciu, môže ako zdroj inšpirácie poslúžiť smernica 92/85. Táto upravuje len minimálne pravidlá, čo sa týka trvania materskej dovolenky, na základe čoho môžu členské štáty prijať vnútroštátne opatrenia, v ktorých možno upraviť dlhšie doby materskej dovolenky pred alebo po pôrode.
42. Čo sa týka dôsledkov tejto dlhšej dovolenky na práva žien v súvislosti s ich pracovnoprávnym vzťahom, smernica 92/85 len stanovuje, že sa počas uvedenej minimálnej doby predpísanej článkom 8 smernice musia zabezpečiť práva spojené s pracovnou zmluvou. Smernica teda neupravuje dôsledky doby materskej dovolenky prevyšujúcej stanovenú minimálnu dobu. V tejto súvislosti Súdny dvor vo svojom rozsudku Boyle(7) rozhodol, že je prípustné zastaviť nárast ročnej dovolenky počas čerpania neplatenej materskej dovolenky poskytnutej zamestnávateľom po vyčerpaní ochrannej doby stanovenej článkom 8 smernice 92/85.
43. V súlade s písomnou odpoveďou nemeckej vlády, uvedenou v bodoch 33 a 34, ženy v bývalom Východnom Nemecku neboli povinné vyčerpať celých 20 týždňov materskej dovolenky. Inými slovami, išlo o osobitný nárok v prospech žien, pre ktorý sa mohli slobodne rozhodnúť. Pani Sass uvádza, že v čase, keď porodila, bol MuSchG irelevantný. Všetky ženy v bývalej NDR využili svoj nárok na 20 týždňov materskej dovolenky. Naopak, ak tak neurobili, mohlo to privodiť negatívne dôsledky. Tiež zdôrazňuje, že vo väčšom rozsahu ako v SRN, sa po tejto materskej dovolenke matky vrátili do práce a svoje dieťa dali do jaslí. Rovnako bolo na nich, aby dieťa dali do jaslí už počas uvedených 20 týždňov, ale ak tak urobili po svojich šiestich týždňoch materskej dovolenky, boli povinné sa znovu vrátiť do práce, keďže by už ďalej nedostávali materský príspevok. Nech je tomu akokoľvek, táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k otázke v tomto prípade rozhodujúca. Pokiaľ ide o možné legitímne očakávania, odvolávam sa na svoju pripomienku v bode 35. Hoci tieto skutočnosti mohli viesť ku vzniku určitých legitímnych očakávaní v tom zmysle, že si ženy nemuseli uvedomiť, že by to mohlo mať nepriaznivý vplyv na ich zaradenie do vyššej platovej triedy, nejde o otázku podľa práva Spoločenstva, ale o otázku, ktorú treba zodpovedať podľa vnútroštátneho práva.
44. Vnútroštátny súd tiež vzniesol otázku nepriamej diskriminácie. Paragraf 244 AGB-DDR, ktorý sa týka len žien, nemôže viesť k nepriamej diskriminácii.
IV – Návrh
45. S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že Súdny dvor by mal odpovedať na otázku, ktorú mu predložil Bundesarbeitsgericht na rozhodnutie v prejudiciálnom konaní, takto:
46. Kolektívna zmluva, v súlade s ktorou sa do požadovanej doby nezapočítavajú doby prerušenia pracovnoprávneho vzťahu a v súlade s ktorou sa do požadovanej doby započítava len ochranná doba v trvaní ôsmich týždňov upravená § 6 Mutterschutzgesetz, a nie dlhšia doba materskej dovolenky upravená v Zákonníku práce Nemeckej demokratickej republiky, nevedie k diskriminácii z dôvodu pohlavia.
1 – Jazyk prednesu: holandčina.
2 – Smernica Rady z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, s. 40).
3 – Smernica Rady z 10. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok (Ú. v. ES L 348, s. 1).
4 – Rozsudok zo 7. februára 1991, C‑184/89, Zb. s. I‑297.
5 – Rozsudok z 8. novembra 1990, C‑177/88, Zb. s. I‑3941.
6 – Rozsudok z 12. júla 1984, 184/83, Zb. s. 3047, bod 26.
7 – Rozsudok z 27. októbra 1998, C‑411/96, Zb. s. I‑6401.