ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 12. mája 1998 (*)

„Články 8a, 48 a 51 Zmluvy ES – Pojem ‚pracovník‘ – Článok 4 nariadenia (EHS) č. 1408/71 – Príspevok na výchovu – Pojem ‚rodinné dávky‘ – Článok 7 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1612/68 – Pojem ‚sociálna výhoda‘ – Požiadavka byť držiteľom povolenia na pobyt“

Vo veci C‑85/96,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy ES, ktorým Bayerisches Landessozialgericht (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi:

María Martínez Sala

a

Freistaat Bayern

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 1 a 2, článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (EHS) č. 2001/83 z 2. júna 1983 (Ú. v. ES L 230, s. 6), zmeneným a doplneným nariadením Rady č. 3427/89 z 30. októbra 1989 (Ú. v. ES L 331, s. 1) a článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, H. Ragnemalm a M. Wathelet, sudcovia G. F. Mancini, J. C. Moitinho de Almeida, P. J. G. Kapteyn, J. L. Murray, D. A. O. Edward (spravodajca), J.‑P. Puissochet, G. Hirsch, P. Jann a L. Sevón,

generálny advokát: A. La Pergola,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        pani Martínez Sala, v zastúpení: Antonio Pérez Garrido, „Leiter der Rechtsstelle“ na španielskom veľvyslanectve v Bonne,

–        nemecká vláda, v zastúpení: Ernst Röder, Ministerialrat na federálnom ministerstve hospodárstva, a Bernd Kloke, Oberregierungsrat na tomto ministerstve, splnomocnení zástupcovia,

–        španielska vláda, v zastúpení: D. Luis Pérez de Ayala Becerril, abogado del Estado, právny servis štátu, splnomocnený zástupca,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Peter Hillenkamp, právny poradca, a Klaus-Dieter Borchardt, člen právneho servisu, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok na pojednávaní 15. apríla 1997, ktoré predniesli: pani Martínez Sala, v zastúpení: Antonio Pérez Garrido; nemecká vláda, v zastúpení: Ernst Röder; španielska vláda, v zastúpení: D. Luis Pérez de Ayala Becerril; francúzska vláda, v zastúpení: Claude Chavance, tajomník ministerstva zahraničných vecí na riaditeľstve právnych záležitostí ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca; vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Stephen Richards, barrister, a Komisia, v zastúpení: Klaus-Dieter Borchardt,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 1. júla 1997,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 2. februára 1996 doručeným Súdnemu dvoru 20. marca 1996 predložil Bayerisches Landessozialgericht podľa článku 177 Zmluvy ES štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 1 a 2, článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (EHS) č. 2001/83 z 2. júna 1983 (Ú. v. ES L 230, s. 6), zmeneným a doplneným nariadením Rady (EHS) č. 3427/89 z 30. októbra 1989 (Ú. v. ES L 331, s. 1) a výkladu článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15).

2        Otázky boli predložené v rámci sporu medzi pani Martínez Sala a Freistaat Bayern vo veci odmietnutia priznania týmto orgánom pani Martínez Sala príspevku na výchovu jej dieťaťa.

 Právo Spoločenstva

3        Nariadenie č. 1612/68 stanovuje v článku 7 ods. 2, že pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu, má na území ostatných členských štátov rovnaké sociálne a daňové výhody ako pracovníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi týchto členských štátov.

4        Podľa článku 1 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71 pojmy „zamestnanec“ a „samostatne zárobkovo činná osoba“ znamenajú na účely vykonávania tohto nariadenia „každú osobu povinne alebo voliteľne nepretržite poistenú pre prípad jednej alebo viacerých nepredvídaných udalostí, pokrytých časťami systému sociálneho zabezpečenia pre zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby“. Článok 2 stanovuje, že nariadenie sa uplatňuje na pracovníkov, t. j. „zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktorých sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov“.

5        Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 stanovuje, že „pokiaľ osobitné ustanovenia tohto nariadenia neustanovujú inak, osoby s bydliskom na území jedného z členských štátov, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú tie isté povinnosti a poberajú tie isté dávky podľa právnych predpisov členského štátu ako štátni príslušníci tohto štátu“.

6        Podľa článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 sa toto nariadenie vzťahuje na „všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú… rodinných dávok“. Podľa článku 1 písm. u) bodu i) „rodinné dávky“ znamenajú „všetky vecné dávky alebo peňažné dávky určené na pokrytie rodinných výdavkov podľa právnych predpisov v zmysle článku 4 ods. 1 písm. h) s výnimkou osobitného príspevku pri narodení dieťaťa uvedeného v prílohe II“.

7        Podľa prílohy I bodu I – „Zamestnanci a/alebo samostatne zárobkovo činné osoby [článok 1 písm. a) body ii) a iii) nariadenia]“ –, C („Nemecko“) nariadenia č. 1408/71:

„Ak príslušným orgánom pre poskytovanie rodinných dávok v súlade s hlavou III kapitolou 7 nariadenia je nemecká inštitúcia, potom v zmysle článku 1 písm. a) bodu ii) nariadenia:

a)      ‚zamestnanec‘ je akákoľvek osoba, ktorá je povinne poistená pre prípad nezamestnanosti, alebo každá osoba, ktorá z dôvodu takéhoto poistenia poberá peňažné dávky z nemocenského poistenia alebo porovnateľné dávky;

b)      ‚samostatne zárobkovo činná osoba‘ je akákoľvek osoba, ktorá vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, ktorá je povinná:

–        zapojiť sa do systému alebo platiť príspevky v súvislosti so starobným poistením v rámci systému pre samostatne zárobkové činné osoby;

alebo

–        zapojiť sa do systému v rámci povinného dôchodkového poistenia.“

 Nemecká právna úprava a Európsky dohovor o sociálnej a lekárskej pomoci

8        V Nemecku je príspevok na výchovu nepríspevkovou rodinnou dávkou, ktorá patrí do sústavy opatrení v oblasti rodinnej politiky a ktorá sa poskytuje v súlade s Bundeserziehungsgeldgesetz zo 6. decembra 1985 (zákon o poskytovaní príspevku na výchovu dieťaťa a rodičovskej dovolenky, BGBl. I, s. 2154, ďalej len „BErzGG“).

9        Podľa § 1 ods. 1 BErzGG v znení z 25. júla 1989 (BGBl. I, s. 1550), zmeneného a doplneného zákonom zo 17. decembra 1990 (BGBl. I, s. 2823), môže o príspevok na výchovu žiadať každá osoba: 1. s bydliskom na území, na ktoré sa vzťahuje pôsobnosť tohto zákona, alebo ak sa na ňom obvykle zdržiava, 2. ktorá žije v spoločnej domácnosti s dieťaťom, o ktoré sa stará, 3. zabezpečujúca starostlivosť o toto dieťa a jeho výchovu a 4. nevykonávajúca profesijnú činnosť alebo nevykonávajúca ju na plný úväzok.

10      V § 1 ods. 1 písm. a) BErzGG sa uvádza, že „každý cudzinec, ktorý chce poberať príspevok, musí mať oprávnenie na pobyt (Aufenthaltsberechtigung) alebo povolenie na pobyt (Aufenthaltserlaubnis)“. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry Bundessozialgericht iba ten, kto predloží v náležitej forme doklad od cudzineckého úradu potvrdzujúci právo na pobyt od začiatku doby poskytovania dávky, „je držiteľom“ oprávnenia na pobyt; jednoduché potvrdenie o podaní žiadosti o vydanie povolenia na pobyt a o tom, že pobyt sa teda povoľuje, nestačí na to, aby sa takáto osoba považovala za držiteľa oprávnenia na pobyt v zmysle citovaného ustanovenia.

11      Podľa článku 1 Európskeho dohovoru o sociálnej a lekárskej pomoci prijatého Radou Európy 11. decembra 1953 a účinného v Nemecku od roku 1956 a v Španielsku od roku 1983 „každá zmluvná strana sa zaväzuje, že štátnym príslušníkom ostatných zmluvných strán, ktorí majú legálny pobyt v ktorejkoľvek časti jej územia, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor, a ktorí nemajú dostatočné finančné prostriedky, umožní rovnako ako svojim vlastným štátnym príslušníkom a za rovnakých podmienok využívať výhody sociálnej a lekárskej pomoci upravenej právnym poriadkom účinným na tejto časti územia“.

12      Podľa článku 6 písm. a) tohto dohovoru „nemôže jedna zmluvná strana vrátiť späť do vlasti štátneho príslušníka druhej zmluvnej strany, ktorý má legálny pobyt na jej území, iba z dôvodu, že tento príslušník potrebuje sociálnu alebo lekársku pomoc“.

 Spor vo veci samej

13      Pani Martínez Sala, narodená 8. februára 1956, je španielska štátna príslušníčka, ktorá má od roku 1968 bydlisko v Nemecku. Od roku 1976 do roku 1986 vrátane niekoľkých prerušení vykonávala v Nemecku rôzne závislé zárobkové činnosti, ako aj potom v období od 12. septembra 1989 do 24. októbra 1989. Odvtedy jej bola poskytovaná sociálna podpora od mesta Nürnberg a od Landratsamt Nürnberger Land v súlade s Bundessozialhilfegesetz (spolkový zákon o sociálnej pomoci).

14      Až do 19. mája 1984 dostala pani Martínez Sala od príslušných úradov viaceré povolenia na pobyt, ktoré nasledovali za sebou prakticky bez prerušenia. Potom však dostala iba doklady potvrdzujúce, že menovaná žiadala o predĺženie povolenia na pobyt. Vo svojom uznesení o začatí prejudiciálneho konania Bayerisches Landessozialgericht uvádza, že Európsky dohovor o sociálnej a lekárskej pomoci z 11. decembra 1953 zakazuje vyhostenie menovanej. Dňa 19. apríla 1994 jej bolo udelené povolenie na pobyt do 18. apríla 1995, ktoré bolo 20. apríla 1995 predĺžené o ďalší rok.

15      V januári 1993, teda v dobe, keď nemala povolenie na pobyt, požiadala pani Martínez Sala Freistaat Bayern o príspevok na výchovu pre svoje dieťa, ktoré sa narodilo v tom istom mesiaci.

16      Rozhodnutím z 21. januára 1993 Freistaat Bayern zamietol žiadosť s odôvodnením, že dotknutá osoba nemala ani nemecké občianstvo, ani oprávnenie na pobyt a ani povolenie na pobyt.

17      Rozsudkom z 21. marca 1994 zamietol Sozialgericht Nürnberg žalobu, ktorú podala 13. júla 1993 pani Martínez Sala proti tomuto rozhodnutiu s odôvodnením, že nemala povolenie na pobyt.

18      Pani Martínez Sala podala 8. júna 1994 odvolanie proti rozsudku na Bayerisches Landessozialgericht.

19      Vzhľadom na to, že nie je vylúčené, že sa pani Martínez Sala na základe nariadenia č. 1408/71 a nariadenia č. 1612/68 môže domáhať práva na príspevok na výchovu dieťaťa, Bayerisches Landessozialgericht rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Bola španielska štátna príslušníčka s bydliskom v Nemecku, ktorá vykonávala závislú zárobkovú činnosť s niekoľkými prerušeniami až do roku 1986 a ktorá odhliadnuc od činnosti vykonávanej krátku dobu v roku 1989 poberala potom sociálnu podporu na základe Bundessozialhilfegesetz (spolkový zákon o sociálnej pomoci), v roku 1993 stále pracovníkom v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1612/68 alebo v zmysle článku 2 v spojení s článkom 1 nariadenia (EHS) č. 1408/71?

2.      Je príspevok na výchovu dieťaťa poskytovaný na základe zákona o poskytovaní príspevku na výchovu dieťaťa a rodičovskej dovolenky (BErzGG) rodinnou dávkou upravenou v článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia (EHS) č. 1408/71, na ktorú majú podľa článku 3 ods. 1 nariadenia (EHS) č. 1408/71 španielski štátni príslušníci s bydliskom v Nemecku právo za rovnakých podmienok ako nemeckí štátni príslušníci?

3.      Je príspevok na výchovu dieťaťa poskytovaný na základe zákona o poskytovaní príspevku na výchovu dieťaťa a rodičovskej dovolenky (BErzGG) sociálnou výhodou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1612/68?

4.      Je zákon o poskytovaní príspevku na výchovu dieťaťa a rodičovskej dovolenky (BErzGG) v súlade s právnymi predpismi Európskej únie, ak vo vzťahu k štátnym príslušníkom určitého členského štátu vyhradzuje poskytnutie príspevku na výchovu tým, ktorí sú držiteľmi v náležitej forme vystaveného povolenia na pobyt napriek tomu, že sa im povolilo zdržiavať sa v Nemecku?“

20      Najprv treba odpovedať na druhú a tretiu otázku, až potom na prvú a nakoniec na štvrtú otázku.

 O druhej a tretej otázke

21      Druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či dávka, akou je príspevok na výchovu dieťaťa upravený BErzGG, ktorá sa automaticky poskytuje osobám spĺňajúcim určité objektívne kritériá bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posudzovania ich osobných potrieb a ktorej účelom je kompenzovať rodinné výdavky, patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva, pretože je rodinnou dávkou podľa článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 alebo pretože je sociálnou výhodou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.

22      V rozsudku z 10. októbra 1996, Höver a Zachow (C‑245/94 a C‑312/94, Zb. s. I‑4895), Súdny dvor už rozhodol, že dávka, akou je príspevok na výchovu upravený BErzGG, ktorá sa automaticky poskytuje osobám spĺňajúcim určité objektívne kritériá bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posudzovania ich osobných potrieb a ktorej účelom je kompenzovať rodinné výdavky, sa má považovať za rodinnú dávku podľa článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71.

23      Nemecká vláda tvrdí, že Súdny dvor by mal opäť posúdiť tento výklad, pričom vo svojich písomných pripomienkach odkazuje na pripomienky, ktoré predložila v rámci vyššie uvedenej veci, a na pojednávaní poukázala na pripomienky, ktoré predložila Súdnemu dvoru vo veci Mille-Wilsmann zapísanej pod číslom C‑16/96. Keďže Bundessozialgericht zrušil svoje uznesenie o začatí prejudiciálneho konania po vyhlásení už citovaného rozsudku vo veci Hoever a Zachow, táto vec bola vymazaná z registra uznesením zo 14. apríla 1997.

24      Keďže nemecká vláda bližšie neupresnila aspekty citovaného rozsudku Hoever a Zachow, ktoré sa podľa nej majú opätovne posúdiť, a ani dôvody takéhoto preskúmania, treba znovu konštatovať, že dávka, akou je príspevok na výchovu upravený BErzGG, ktorá sa automaticky poskytuje osobám spĺňajúcim určité objektívne kritériá bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posudzovania ich osobných potrieb a ktorej účelom je kompenzovať rodinné výdavky, je rodinnou dávkou podľa článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71.

25      Pojem sociálna výhoda, ktorý je uvedený v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, zahŕňa podľa ustálenej judikatúry všetky výhody, ktoré sú vo všeobecnosti priznávané všetkým vnútroštátnym pracovníkom bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú viazaní pracovnou zmluvou, a to hlavne z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo iba z jednoduchého dôvodu, že sa obvykle zdržiavajú na vnútroštátnom území, pričom rozšírenie uplatnenia týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa zdá spôsobilé uľahčiť ich pohyb vo vnútri Spoločenstva (rozsudok z 27. marca 1985, Hoeckx, 249/83, Zb. s. 973, bod 20).

26      Sporný príspevok na výchovu je výhodou, ktorá sa okrem iného priznáva aj pracovníkom, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť na čiastočný úväzok. Je teda sociálnou výhodou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.

27      Treba uviesť aj to, že keďže nariadenie č. 1612/68 má všeobecnú pôsobnosť v oblasti voľného pohybu pracovníkov, jeho článok 7 ods. 2 sa môže uplatniť aj na sociálne výhody, ktoré zároveň patria do špecifickej oblasti pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 (rozsudok z 10. marca 1993, Komisia/Luxembursko, C‑111/91, Zb. s. I‑817, bod 21).

28      Na druhú a tretiu otázku treba teda odpovedať, že dávka, akou je príspevok na výchovu upravený BErzGG, ktorá sa automaticky poskytuje osobám spĺňajúcim určité objektívne kritériá bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posudzovania ich osobných potrieb a ktorej účelom je kompenzovať rodinné výdavky, patrí do vecnej pôsobnosti práva Spoločenstva, pretože je rodinnou dávkou podľa článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71 a takisto sociálnou výhodou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.

 O prvej otázke

29      Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je štátny príslušník členského štátu, ktorý má bydlisko v inom členskom štáte, kde vykonával závislé zárobkové činnosti a kde potom poberal sociálnu podporu, pracovníkom v zmysle nariadenia č. 1612/68 alebo nariadenia č. 1408/71.

30      V úvode treba pripomenúť, že podľa BErzGG podlieha poskytnutie príspevku na výchovu okrem iného podmienke, že dotknutá osoba nevykonáva profesijnú činnosť alebo ju nevykonáva na plný úväzok. Táto podmienka obmedzuje počet osôb, ktoré môžu poberať príspevok na výchovu a zároveň mať postavenie pracovníkov v zmysle práva Spoločenstva.

31      Ďalej treba uviesť, že pojem pracovník nemá v práve Spoločenstva jediný význam, ale že význam tohto pojmu závisí od oblasti, v ktorej sa uplatňuje. Pojem pracovník používaný v rámci článku 48 Zmluvy ES a nariadenia č. 1612/68 sa významovo nemusí zhodovať s týmto pojmom uplatňovaným vo vzťahu k článku 51 Zmluvy ES a nariadeniu č. 1408/71.

 Postavenie pracovníka v zmysle článku 48 Zmluvy ES a nariadenia č. 1612/68

32      V rámci článku 48 Zmluvy a nariadenia č. 1612/68 treba považovať za pracovníka osobu, ktorá po istú dobu vykonáva pre inú osobu alebo pod jej vedením prácu, za ktorú dostáva odmenu. Po ukončení pracovného pomeru stráca dotknutá osoba postavenie pracovníka, pričom však platí, že jednak toto postavenie môže mať určité účinky aj po skončení pracovného pomeru, a jednak, že osobu, ktorá si skutočne hľadá zamestnanie, treba takisto považovať za pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júla 1986, Lawrie-Blum, 66/85, Zb. s. 2121, bod 17; z 21. júna 1988, Lair, 39/86, Zb. s. 3161, body 31 až 36, a z 26. februára 1991, Antonissen, C‑292/89, Zb. s. I‑745, body 12 a 13).

33      Okrem toho treba pripomenúť, že keď bol pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, zamestnaný na území iného členského štátu a po priznaní starobného dôchodku tam zostane, jeho potomkovia strácajú právo na rovnosť zaobchádzania vyplývajúce z článku 7 nariadenia č. 1612/68, pokiaľ ide o sociálnu dávku stanovenú legislatívou hostiteľského členského štátu, ak už dosiahli vek 21 rokov, nie sú ním vyživovaní a nemajú postavenie pracovníka (rozsudok z 18. júna 1987, Lebon, 316/85, Zb. s. 2811).

34      V prejednávanej veci vnútroštátny súd neposkytol dostatočné množstvo údajov, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili zistiť, či je vzhľadom na vyššie uvedené úvahy osoba, ktorá sa nachádza v rovnakej situácii ako odvolateľka vo veci samej, pracovníkom v zmysle článku 48 Zmluvy a nariadenia č. 1612/68, napríklad z dôvodu okolnosti, že si hľadá zamestnanie. Vykonanie tohto preskúmania prináleží preto vnútroštátnemu súdu.

 Postavenie pracovníka v zmysle nariadenia č. 1408/71

35      Podľa svojho článku 2 sa nariadenie č. 1408/71 uplatňuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktorých sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktorí sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov.

36      Osoba má postavenie pracovníka v zmysle nariadenia č. 1408/71, ak je povinne alebo dobrovoľne poistená aspoň pre prípad jedného rizika v rámci všeobecného alebo osobitného systému sociálneho zabezpečenia uvedeného v článku 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, a to nezávisle od existencie pracovného vzťahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 31. mája 1979, Pierik II, 182/78, Zb. s. 1977, body 4 a 7, a z 9. júla 1987, Laborero a Sabato, 82/86 a 103/86, Zb. s. 3401, bod 17).

37      Na základe toho Komisia usudzuje, že odvolateľka vo veci samej sa má považovať za pracovníka v zmysle nariadenia č. 1408/71 už len z toho dôvodu, že bola poistená v rámci povinného dôchodkového poistenia v Nemecku, alebo preto, že orgán sociálnej pomoci ju zaradil spolu s jej deťmi do nemocenského poistenia a prevzal na seba úhradu príslušných odvodov.

38      Aj francúzska vláda na pojednávaní tvrdila, že odvolateľka vo veci samej sa môže považovať za pracovníka v zmysle práva Spoločenstva v oblasti sociálneho zabezpečenia, pretože sa na ňu vzťahoval a pravdepodobne stále vzťahuje nemecký systém dôchodkového poistenia.

39      Nemecká vláda však upozorňuje, že podľa prílohy I bodu I, C („Nemecko“) nariadenia č. 1408/71 platí v prípade rodinných dávok, ku ktorým patrí sporný príspevok, že iba osobu, ktorá je poistená v rámci povinného poistenia pre prípad nezamestnanosti, alebo osobu, ktorá z dôvodu takéhoto poistenia poberá peňažné dávky z nemocenského poistenia alebo porovnateľné dávky, možno považovať za pracovníka.

40      Na pojednávaní Komisia tiež zdôraznila, že v rozsudku z 30. januára 1997, Stöber a Piosa Pereira (C‑4/95 a C‑5/95, Zb. s. I‑511), bolo spochybnené tvrdenie, že poistenie aspoň pre prípad jedného rizika uvedeného v nariadení č. 1408/71 stačí na priznanie postavenia pracovníka v zmysle tohto nariadenia.

41      V tejto súvislosti treba uviesť, že v bode 36 citovaného rozsudku Stöber a Piosa Pereira, Súdny dvor usúdil, že nič nebráni členským štátom v obmedzení poskytovania rodinných dávok na osoby, ktoré patria do solidárneho spoločenstva vytvoreného osobitným režimom poistenia, v tomto prípade systémom dôchodkového poistenia pre samostatne zárobkovo činné osoby.

42      Podľa prílohy I bodu I, C („Nemecko“), na ktorý odkazuje článok 1 písm. a) bod ii) nariadenia č. 1408/71, iba osoby poistené v rámci povinného poistenia pre prípad nezamestnanosti alebo osoby, ktoré z dôvodu takéhoto poistenia poberajú peňažné dávky z nemocenského poistenia alebo porovnateľné dávky, možno na účely priznania rodinných dávok podľa hlavy III kapitoly 7 nariadenia č. 1408/71 považovať za zamestnancov v zmysle článku 1 písm. a) bodu ii) tohto nariadenia (rozsudok z 12. júna 1997, Merino García, C‑266/95, Zb. s. I‑3279).

43      Ako jasne vyplýva z formulácie tohto ustanovenia, iba na účely priznania rodinných dávok podľa hlavy III kapitoly 7 nariadenia č. 1408/71 sa v prílohe I, bode I, C, spresnil alebo obmedzil pojem zamestnanca v zmysle článku 1 písm. a) bodu ii) tohto nariadenia.

44      Vzhľadom na to, že situáciu osoby, akou je odvolateľka vo veci samej, neupravuje žiadne ustanovenie hlavy III kapitoly 7, obmedzenie stanovené v prílohe I bode I, C, nemožno v jej prípade uplatniť, a preto jej postavenie pracovníka v zmysle nariadenia č. 1408/71 treba určiť iba z hľadiska článku 1 písm. a) bodu ii) tohto nariadenia. Táto osoba teda bude môcť požívať práva súvisiace s uvedeným postavením, akonáhle sa preukáže, že je povinne alebo dobrovoľne poistená aspoň pre prípad jedného rizika v rámci všeobecného alebo osobitného systému sociálneho zabezpečenia uvedeného v článku 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71.

45      Keďže uznesenie o začatí prejudiciálneho konania neobsahuje dostatočné množstvo údajov, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili zohľadniť všetky relevantné skutočnosti tejto veci, prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, či sa na osobu, akou je odvolateľka vo veci samej, vzťahuje osobná pôsobnosť článku 48 Zmluvy a nariadenia č. 1612/68 alebo nariadenia č. 1408/71.

 O štvrtej otázke

46      Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je v rozpore s právom Spoločenstva, ak členský štát vyžaduje od štátnych príslušníkov iných členských štátov, aby na účely poskytnutia príspevku na výchovu dieťaťa predložili v náležitej forme vystavené povolenie na pobyt.

47      Táto otázka je založená na predpoklade, že odvolateľke vo veci samej sa povolilo zdržiavať sa v danom členskom štáte.

48      Podľa BErzGG musí mať osoba, pokiaľ spĺňa ostatné materiálne podmienky na priznanie príspevku, bydlisko na nemeckom území alebo sa na ňom obvykle zdržiavať z toho dôvodu, aby mala právo na sporný príspevok na výchovu.

49      Štátny príslušník iného členského štátu, ktorému sa povolilo zdržiavať sa na nemeckom území a ktorý tam má bydlisko, túto podmienku spĺňa. Z tohto pohľadu sa nachádza v rovnakej situácii ako nemecký štátny príslušník s bydliskom na nemeckom území.

50      BErzGG však stanovuje, že na rozdiel od nemeckých štátnych príslušníkov musí byť „každý cudzinec“ vrátane štátneho príslušníka iného členského štátu držiteľom určitého druhu osvedčenia o pobyte, aby sa mu mohol poskytnúť sporný príspevok. Je nesporné, že jednoduché potvrdenie o podaní žiadosti o takéto povolenie na pobyt nestačí, hoci toto potvrdenie osvedčuje zákonnosť pobytu.

51      Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že „omeškanie s vydaním takéhoto [povolenia] na pobyt z čisto administratívnych dôvodov môže viesť k narušeniu podstaty práv občanov Európskej únie“.

52      Aj keď právu Spoločenstva neodporuje, keď členský štát uloží štátnym príslušníkom iných členských štátov, ktorí sa legálne zdržiavajú na jeho území, povinnosť stále nosiť pri sebe doklad potvrdzujúci ich právo na pobyt, pretože rovnakú povinnosť ukladá svojim štátnym príslušníkom v súvislosti s ich občianskym preukazom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. apríla 1989, Komisia/Belgicko, 321/87, Zb. s. 997, bod 12, a z 30. apríla 1998, Komisia/Nemecko, C‑24/97, Zb. s. I‑2133, bod 13); nie je to tak v prípade, ak členský štát vyžaduje od štátnych príslušníkov iných členských štátov, aby na účely poskytnutia príspevku na výchovu boli držiteľmi povolenia na pobyt, ktoré vydáva správny orgán.

53      Na účely uznania práva na pobyt má totiž povolenie na pobyt iba deklaratórnu a dôkaznú hodnotu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. apríla 1976, Royer, 48/75, Zb. s 497, bod 50). Naproti tomu, ako vyplýva zo spisu, na účely poskytnutia spornej dávky má povolenie na pobyt konštitutívnu povahu.

54      Z toho vyplýva, že ak členský štát vyžaduje od štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý chce poberať dávku, akou je sporný príspevok na výchovu, aby predložil doklad s konštitutívnou povahou vydávaný správnymi orgánmi tohto štátu, hoci od svojho štátneho príslušníka podobný doklad nevyžaduje, vedie to k nerovnosti zaobchádzania.

55      Takáto nerovnosť zaobchádzania, ak chýba jej odôvodnenie, predstavuje v rozsahu pôsobnosti Zmluvy diskrimináciu zakázanú článkom 6 Zmluvy ES.

56      Nemecká vláda, ktorá na pojednávaní pripustila, že podmienka stanovená v BErzGG predstavuje nerovnaké zaobchádzanie v zmysle článku 6 Zmluvy, tvrdila, že skutkové okolnosti veci samej nepatria ani do rozsahu vecnej pôsobnosti, ani do rozsahu osobnej pôsobnosti Zmluvy, takže sa odvolateľka vo veci samej nemôže na uvedené ustanovenie odvolávať.

57      Čo sa týka vecnej pôsobnosti, treba odkázať na odpoveď na prvú, druhú a tretiu otázku, z ktorých vyplýva, že príspevok na výchovu, o ktorý ide vo veci samej, nepochybne patrí do oblasti vecnej pôsobnosti práva Spoločenstva.

58      Pokiaľ ide o oblasť osobnej pôsobnosti, keby vnútroštátny súd na základe kritérií uvedených v odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku usúdil, že odvolateľka vo veci samej má postavenie pracovníka v zmysle článku 48 Zmluvy a nariadenia č. 1612/68 alebo v zmysle nariadenia č. 1408/71, sporná nerovnosť zaobchádzania by bola nezlučiteľná s článkom 48 a 51 Zmluvy.

59      Za predpokladu, že by to tak nebolo, Komisia tvrdí, že odvolateľka vo veci samej má v každom prípade od 1. novembra 1993, t. j. dátumu, keď nadobudla účinnosť Zmluva o Európskej únii, právo na pobyt podľa článku 8a Zmluvy ES, na základe ktorého „každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie“. Podľa článku 8 ods. 1 Zmluvy ES je občanom Európskej únie každá osoba, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu.

60      Treba však zdôrazniť, že v prípade, aký je predmetom veci samej, nie je nutné skúmať, či sa dotknutá osoba môže odvolávať na článok 8a Zmluvy, aby jej bolo priznané nové právo na pobyt na území daného členského štátu vzhľadom na to, že je preukázané, že už sa jej tam povolilo zdržiavať sa, hoci jej bolo odmietnuté vydanie povolenia na pobyt.

61      Ako štátna príslušníčka členského štátu, ktorá má legálny pobyt na území iného členského štátu, sa na odvolateľku vo veci samej vzťahuje osobná pôsobnosť ustanovení Zmluvy o občianstve únie.

62      Článok 8 ods. 2 Zmluvy uvádza, že sa na občanov Únie vzťahujú povinnosti, ktoré im táto zmluva ukladá, a títo občania požívajú práva poskytované touto zmluvou, akým je aj právo stanovené v článku 6 tejto Zmluvy, na základe ktorého sa zakazuje akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti v oblasti vecnej pôsobnosti tejto zmluvy.

63      Z toho vyplýva, že občan Európskej únie, ktorý má rovnako ako odvolateľka vo veci samej legálny pobyt na území hostiteľského členského štátu, sa môže odvolávať na článok 6 Zmluvy vo všetkých situáciách patriacich do vecnej pôsobnosti práva Spoločenstva vrátane situácie, keď členský štát je v omeškaní alebo odmieta priznať dávku, ktorá je poskytovaná každej osobe s legálnym pobytom na území tohto štátu z dôvodu, že nemá doklad, ktorý sa nevyžaduje od štátnych príslušníkov tohto štátu a s ktorého vystavením je správny orgán tohto štátu v omeškaní alebo ho odmietol vystaviť.

64      Nerovnosť zaobchádzania patrí v tomto prípade do pôsobnosti Zmluvy a nemožno ju považovať za odôvodnenú. Ide totiž o diskrimináciu uplatňovanú priamo na základe štátnej príslušnosti odvolateľky, pričom Súdnemu dvoru nebolo predložené nič, čo by odôvodňovalo takúto nerovnosť zaobchádzania.

65      Na štvrtú otázku treba teda odpovedať, že je v rozpore s právom Spoločenstva, ak členský štát vyžaduje od štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorým sa povolilo zdržiavať sa na jeho území, aby na účely poskytnutia príspevku na výchovu dieťaťa predložili v náležitej forme vystavené povolenie na pobyt, hoci štátni príslušníci tohto členského štátu sú iba povinní mať v tomto členskom štáte bydlisko alebo sa tam obvykle zdržiavať.

 O trovách

66      Nemecká, španielska a francúzska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor v konaní o prejudiciálnych otázkach, ktoré mu predložil Bayerisches Landessozialgericht uznesením z 2. februára 1996, rozhodol takto:

1.      Dávka, akou je príspevok na výchovu upravený Bundeserziehungsgeldgesetz, ktorá sa automaticky poskytuje osobám spĺňajúcim určité objektívne kritériá bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posudzovania ich osobných potrieb a ktorej účelom je kompenzovať rodinné výdavky, patrí do vecnej pôsobnosti práva Spoločenstva, pretože je rodinnou dávkou podľa článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (EHS) č. 2001/83 z 2. júna 1983, zmeneným a doplneným nariadením Rady (EHS) č. 3427/89 z 30. októbra 1989 a takisto sociálnou výhodou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva.

2.      Prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, či sa na osobu, akou je odvolateľka vo veci samej, vzťahuje osobná pôsobnosť článku 48 Zmluvy ES a nariadenia č. 1612/68 alebo nariadenia č. 1408/71.

3.      Je v rozpore s právom Spoločenstva, ak členský štát vyžaduje od štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorým sa povolilo zdržiavať sa na jeho území, aby na účely poskytnutia príspevku na výchovu dieťaťa predložili v náležitej forme vystavené povolenie na pobyt, hoci štátni príslušníci tohto členského štátu sú iba povinní mať v tomto členskom štáte bydlisko alebo sa tam obvykle zdržiavať.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. mája 1998.

* Jazyk konania: nemčina.