ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 30. novembra 1995 (*)

„Advokáti“

Vo veci C‑55/94,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy ES, ktorým Consiglio Nazionale Forense (Taliansko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred vnútroštátnym súdom medzi

Reinhard Gebhard

a

Consiglio dell’Ordine degli Avvocati e Procuratori di Milano,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade smernice Rady 77/249/EHS z 22. marca 1977 na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby (Ú. v. ES L 78, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 52),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. N. Kakouris, D. A. O. Edward (spravodajca) a G. Hirsch, sudcovia G. F. Mancini, F. A. Schockweiler, J. C. Moitinho de Almeida, P. J. G. Kapteyn, C. Gulmann, J. L. Murray, P. Jann, H. Ragnemalm a L. Sevón,

generálny advokát: P. Léger,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Reinhard Gebhard, v zastúpení: Rechtsanwalt Reinhard Gebhard, Massimo Burghignoli, advokát Milánskej advokátskej komory, Jim Penning, advokát Luxemburskej advokátskej komory, a Fabrizio Massoni, advokát Bruselskej advokátskej komory,

–        Consiglio dell’Ordine degli Avvocati e Procuratori di Milano, v zastúpení: profesor Bruno Nascimbene, advokát,

–        grécka vláda, v zastúpení: Evi Skandalou, členka osobitného právneho oddelenia sporov Spoločenstva ministerstva zahraničných vecí, a Stamatina Vodina, právnička, vedecká spolupracovníčka osobitného právneho oddelenia sporov Spoločenstva tohto ministerstva, splnomocnené zástupkyne,

–        španielska vláda, v zastúpení: Alberto José Navarro González, generálny riaditeľ právnej a inštitucionálnej koordinácie Spoločenstva, a Miguel Bravo-Ferrer Delgado, abogado del Estado oddelenia sporov Spoločenstva, splnomocnení zástupcovia,

–        francúzska vláda, v zastúpení: Philippe Martinet, štátny tajomník zahraničných vecí riaditeľstva právnych záležitostí ministerstva zahraničných vecí, a Catherine de Salins, zástupkyňa riaditeľa tohto riaditeľstva, splnomocnení zástupcovia,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Stephen Braviner, z Treasury Solicitor’s Department, splnomocnený zástupca, a Daniel Bethlehem, barrister,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Marie-José Jonczy, právna poradkyňa, a Enrico Traversa, člen právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Reinhard Gebhard, v zastúpení: Massimo Burghignoli, Consiglio dell’Ordine degli Avvocati e Procuratori di Milano, v zastúpení: Bruno Nascimbene, grécka vláda, v zastúpení: Evi Skandalou a Stamatina Vodina, španielska vláda, v zastúpení: Miguel Bravo‑Ferrer Delgado, francúzska vláda, v zastúpení: Marc Perrin de Brichambaut, riaditeľ právnych záležitostí ministerstva zahraničných vecí, splnomocnený zástupca, a Philippe Martinet, talianska vláda, v zastúpení: Pier Giorgio Ferri, avvocato dello Stato, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: Stephen Braviner a Daniel Bethlehem, a Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Marie-José Jonczy a Enrico Traversa, na pojednávaní 10. mája 1995,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. júna 1995,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením zo 16. decembra 1993 doručeným Súdnemu dvoru 8. februára 1994 položil Consiglio Nazionale Forense Súdnemu dvoru podľa článku 177 Zmluvy ES dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Rady 77/249/EHS z 22. marca 1977 na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby (Ú. v. ES L 78, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 52).

2        Tieto otázky boli položené v súvislosti s disciplinárnym konaním, ktoré začala Consiglio dell’Ordine degli Avvocati e Procuratori di Milano (Rada milánskej komory advokátov a štátnych zástupcov, ďalej len „Rada milánskej komory“) proti pánovi Gebhardovi, pretože si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona č. 31 z 9. februára 1982 o slobode advokátov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu Európskych spoločenstiev, poskytovať služby (GURI z 12. februára 1982, č. 42), tým, že v Taliansku trvale vykonával samostatnú zárobkovú činnosť v ním zriadenej kancelárii a používal titul „avvocato“.

3        Zo súdneho spisu a informácií poskytnutých v odpovedi na písomné otázky položené Súdnym dvorom vyplýva, že pán Gebhard, ktorý je nemeckým štátnym príslušníkom, bol oprávnený vykonávať povolanie advokáta „Rechtsanwalt“ v Nemecku od 3. augusta 1977. Je zapísaný v advokátskej komore v Stuttgarte, kde je uvedený ako „samostatný spolupracovník“ advokátskej kancelárie („Bürogemeinschaft“), pričom nemá v tomto štáte svoju vlastnú advokátsku kanceláriu.

4        Pán Gebhard má od marca 1978 bydlisko v Taliansku, kde žije so svojou manželkou, talianskou štátnou príslušníčkou, a svojimi tromi deťmi. Celý príjem pána Gebharda sa zdaňuje v Taliansku, kde má svoje bydlisko.

5        Pán Gebhard vykonával svoje povolanie v Taliansku od 1. marca 1978 najprv ako spolupracovník („con un rapporto di libera collaborazione“) v kancelárii združených advokátov v Miláne a neskôr, od 1. januára 1980 až do začiatku roku 1989, ako spoločník („associato“) v tej istej kancelárii. Nič sa mu nevyčíta, pokiaľ ide o činnosť vykonávanú v tejto kancelárii.

6        Pán Gebhard si 30. júla 1989 otvoril v Miláne svoju vlastnú kanceláriu, v ktorej s ním spolupracujú talianski „avvocati“ a „procuratori“. Pán Gebhard v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom uviedol, že ich z času na čas poveril zastupovaním na súdnom pojednávaní talianskych klientov v Taliansku.

7        Pán Gebhard uvádza, že v Taliansku vykonáva výlučne mimosúdnu činnosť spočívajúcu predovšetkým v poskytovaní právnej pomoci a v zastupovaní nemecky hovoriacich osôb (činnosť, ktorá predstavuje 65 % jeho obratu), ako aj v zastupovaní taliansky hovoriacich osôb v Nemecku a Rakúsku (činnosť, ktorá predstavuje 30 % jeho obratu). Zvyšných 5 % predstavuje pomoc talianskym kolegom, ktorí sa v súvislosti so svojou klientelou zaoberajú otázkami nemeckého práva.

8        Niektorí talianski kolegovia, medzi nimi aj talianski „avvocati“, s ktorými bol pán Gebhard združený až do roku 1989, podali na neho sťažnosť na Radu milánskej komory. Vyčítali mu, že si na záhlaví svojho hlavičkového papiera, ktorý používal v pracovnom styku, uviedol titul „avvocato“, že vystupoval priamo pod titulom „avvocato“ v konaní pred Pretura a Tribunale di Milano a že vykonával svoje povolanie v rámci advokátskej kancelárie „Studio legale Gebhard“.

9        Po tom, čo mu Rada milánskej komory zakázala používať titul „avvocato“, rozhodla sa 19. septembra 1991 začať disciplinárne konanie proti pánovi Gebhardovi z dôvodu, že si nesplnil povinnosti v zmysle zákona č. 31/82 tým, že v Taliansku vykonával sústavnú činnosť vo svojej vlastnej advokátskej kancelárii a používal titul „avvocato“.

10      Pán Gebhard podal 14. októbra 1991 Rade milánskej komory žiadosť o zápis do zoznamu advokátov komory. Jeho žiadosť vychádzala zo smernice Rady 89/48/EHS z 21. decembra 1988 o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov (Ú. v. ES L 19, s. 16; Mim. vyd. 05/001, s. 337) a z vykonania odbornej praxe v Taliansku v dĺžke viac ako desať rokov. Zdá sa, že v nadväznosti na túto žiadosť Rada komory neprijala formálne rozhodnutie.

11      Disciplinárne konanie začaté 19. septembra 1991 sa skončilo rozhodnutím z 30. novembra 1992, ktorým Rada milánskej komory uložila pánovi Gebhardovi sankciu vo forme pozastavenia výkonu činnosti po dobu šiestich mesiacov („sospensione dell’esercizio dell’attività professionale“).

12      Pán Gebhard podal na Consiglio Nazionale Forense odvolanie proti tomuto rozhodnutiu s upresnením, že sa odvoláva aj proti implicitnému zamietnutiu jeho žiadosti o zápis do zoznamu komory advokátov. V odvolaní najmä tvrdí, že smernica 77/249 ho oprávňuje vykonávať svoje povolanie v rámci svojej vlastnej kancelárie v Miláne.

13      Smernica 77/249 sa uplatňuje na činnosti advokáta vykonávané vo forme poskytovania služieb. Ustanovuje, že advokát, ktorý je poskytovateľom služieb, prijme titul udeľovaný v členskom štáte jeho pôvodu vyjadrený v jazyku tohto štátu, s uvedením profesijnej organizácie, ktorá ho oprávnila vykonávať činnosť, alebo súdu, pri ktorom je oprávnený vykonávať činnosť podľa práva daného štátu (článok 3).

14      Táto smernica zavádza rozlíšenie medzi jednak činnosťami súvisiacimi so zastupovaním klienta pred súdmi alebo orgánmi verejnej správy a jednak všetkými ostatnými činnosťami.

15      Pri výkone činnosti zastupovania dodržiava advokát predpisy o výkone povolania prijímajúceho členského štátu bez toho, aby boli dotknuté jeho povinnosti v členskom štáte, z ktorého pochádza (článok 4 ods. 2). Pri výkone všetkých ostatných činností sa advokát ďalej riadi podmienkami a profesijnými zásadami členského štátu pôvodu bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek zásady, ktoré sa uplatňujú v prijímajúcom štáte, najmä zásady týkajúce sa nezlučiteľnosti vykonávania činnosti advokáta s výkonom iných činností v tomto štáte, služobného tajomstva, vzťahov s ostatnými advokátmi, zákazu zastupovania strán so vzájomne si odporujúcimi záujmami a reklamy (článok 4 ods. 4).

16      Článok 4 ods. 1 smernice 77/249 ustanovuje, že „činnosti týkajúce sa zastupovania klienta v súdnom konaní alebo pred orgánmi verejnej správy sa vykonávajú v každom členskom štáte za podmienok stanovených pre právnikov [advokátov – neoficiálny preklad] usadených v tomto štáte s výnimkou akýchkoľvek podmienok, ktoré si vyžadujú trvalý pobyt alebo registráciu v profesijnej organizácii v danom štáte“.

17      Smernica 77/249 bola do talianskeho právneho poriadku prebraná zákonom č. 31/82, ktorého článok 2 ustanovuje:

„(Štátni príslušníci členských štátov oprávnení vykonávať v členskom štáte pôvodu advokátsku činnosť) môžu vykonávať advokátske činnosti v súdnej alebo mimosúdnej oblasti dočasne (‚con carattere di temporaneità‘) a za podmienok ustanovených v tejto hlave.

Na výkon profesijných činností uvedených v predchádzajúcom odseku sa nepovoľuje zriadiť si na území republiky ani kanceláriu, ani hlavné alebo vedľajšie miesto podnikania“.

18      Za týchto okolností Consiglio Nazionale Forense prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„a)      Je článok 2 zákona č. 31 z 9. februára 1982 o slobode advokátov, ktorí sú príslušníkmi členského štátu Európskych spoločenstiev, poskytovať služby (zákon vykonávajúci smernicu Rady 77/249/ EHS z 22. marca 1977), podľa ktorého nie je dovolené ‚zriadiť si na území republiky advokátsku kanceláriu bez ohľadu na to, či ide o hlavné alebo vedľajšie miesto podnikania‘, v súlade s úpravou vyššie citovanej smernice vzhľadom na to, že smernica neobsahuje žiadny náznak, že otvorenie advokátskej kancelárie možno vykladať ako významný prejav vôle príslušného advokáta vykonávať činnosť nie dočasnej alebo príležitostnej povahy, ale trvalého charakteru?

b)      Aké kritériá založené na dĺžke alebo frekvencii služieb poskytovaných advokátom vykonávajúcim činnosť v rámci režimu určeného vyššie citovanou smernicou sa majú uplatniť pri posudzovaní, či daná činnosť má alebo nemá dočasný charakter?“

19      Vzhľadom na znenie prejudiciálnych otázok treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru neprináleží rozhodovať o súlade vnútroštátneho opatrenia s právom Spoločenstva. Je však príslušný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Spoločenstva, ktoré mu umožnia posúdiť tento súlad na účely rozsudku vo veci, o ktorej rozhoduje (pozri najmä rozsudok z 11. augusta 1995, Belgapom, C‑63/94, I‑2467, bod 7).

20      V úvode treba poznamenať, že na postavenie príslušníka členského štátu, ktorý sa presťahuje do iného členského štátu Spoločenstva preto, aby tam vykonával hospodársku činnosť, sa vzťahuje buď kapitola Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov, alebo kapitola o práve usadiť sa, alebo kapitola o poskytovaní služieb, pričom uplatnenie týchto kapitol sa navzájom vylučuje.

21      Keďže kapitola týkajúca sa pracovníkov nie je v prejednávanej veci relevantná, možno ju hneď vylúčiť zo skúmania vo vzťahu k položeným otázkam, ktoré sa týkajú najmä pojmov „usadiť sa“ a „poskytovať služby“.

22      Ďalej treba zdôrazniť, že ustanovenia kapitoly o službách sú subsidiárne vo vzťahu ku kapitole o práve usadiť sa, pretože ustanovenie článku 59 ods. 1 predovšetkým predpokladá, že poskytovateľ služby a príjemca služby sú „usadení“ v dvoch rôznych členských štátoch a článok 60 ods. 1 upresňuje, že ustanovenia týkajúce sa služieb sa uplatňujú iba vtedy, keď sa neuplatňujú ustanovenia o práve usadiť sa. Je preto nevyhnutné preskúmať rozsah pôsobnosti pojmu „usadiť sa“.

23      Právo usadiť sa stanovené v článkoch 52 až 58 Zmluvy sa priznáva tak právnickým osobám v zmysle článku 58, ako aj fyzickým osobám, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členského štátu Spoločenstva. Toto právo zahŕňa, až na niekoľko stanovených výnimiek a podmienok, prístup na území každého členského štátu k všetkým formám samostatných zárobkových činností a k ich výkonu, zakladanie a vedenie podnikov, obchodných zastúpení, organizačných zložiek alebo dcérskych spoločností.

24      Z uvedeného vyplýva, že jedna a tá istá osoba sa môže v zmysle Zmluvy usadiť vo viac ako jednom členskom štáte, predovšetkým v prípade spoločností, prostredníctvom zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek alebo dcérskych spoločností (článok 52) a tak, ako rozhodol Súdny dvor v prípade osôb vykonávajúcich slobodné povolanie, zriadením druhého miesta podnikania (pozri rozsudok z 12. júla 1984, Klopp, 107/83, Zb. s. 2971, bod 19).

25      Pojem „usadiť sa“ v zmysle Zmluvy je teda veľmi širokým pojmom, z ktorého pre štátneho príslušníka Spoločenstva logicky vyplýva, že príslušník jedného členského štátu sa môže trvale a nepretržite zúčastňovať na hospodárskom živote druhého členského štátu a mať z neho finančný prospech, a podporovať tak vzájomné hospodárske a sociálne prenikanie v oblasti samostatnej zárobkovej činnosti v rámci Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 1974, Reyners, 2/74, Zb. s. 631, bod 21).

26      V prípade však, že sa poskytovateľ určitej služby presťahuje do iného členského štátu, ustanovenia kapitoly týkajúcej sa služieb a najmä článok 60 tretí odsek stanovujú, že tento poskytovateľ služieb tu bude vykonávať svoju činnosť dočasne.

27      Ako zdôraznil generálny advokát, dočasný charakter predmetných činností treba posudzovať nielen so zreteľom na dobu poskytovania služieb, ale aj na frekvenciu, periodicitu alebo kontinuitu tohto poskytovania. Dočasný charakter vykonávania činností nevylučuje, že poskytovateľ služieb v zmysle Zmluvy si môže vytvoriť určitú infraštruktúru na území prijímajúceho členského štátu (vrátane úradu, kancelárie alebo pracovne), pokiaľ je táto infraštruktúra nevyhnutná na poskytovanie predmetnej služby.

28      Táto situácia je však odlišná od situácie pána Gebharda, ktorý ako štátny príslušník členského štátu trvale a nepretržite vykonáva svoje povolanie v členskom štáte, kde zo svojho miesta podnikania poskytuje služby aj príslušníkom tohto členského štátu. Na tohto štátneho príslušníka sa vzťahujú ustanovenia kapitoly o práve usadiť sa a nie kapitoly o službách.

29      Rada milánskej komory tvrdila, že osobu, akou je pán Gebhard, možno podľa Zmluvy považovať za osobu „usadenú“ v členskom štáte, v tomto prípade v Taliansku, iba vtedy, ak je členom príslušnej profesijnej organizácie tohto štátu alebo aspoň vykonáva svoju činnosť v spolupráci alebo v združení s osobami, ktoré sú členmi uvedenej organizácie.

30      Túto argumentáciu nemožno prijať.

31      Ustanovenia o práve usadiť sa sa týkajú prístupu k činnostiam a ich výkonu (pozri najmä rozsudok Reyners, už citovaný, bod 46 a 47). Príslušnosť k profesijnej organizácii je súčasťou podmienok, ktoré sa týkajú prístupu k činnostiam a ich výkonu, a nemožno ju teda považovať za hlavný predpoklad usadenia sa.

32      Z toho vyplýva, že možnosť príslušníka členského štátu vykonať svoje právo usadiť sa a podmienky výkonu tohto práva treba posudzovať podľa činností, ktoré zamýšľa vykonávať na území prijímajúceho členského štátu.

33      Podľa článku 52 druhého odseku sa sloboda usadiť sa uplatňuje za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa.

34      Za predpokladu, že špecifické predmetné činnosti nepodliehajú v prijímajúcom štáte žiadnym osobitným predpisom a štátny príslušník tohto štátu nemusí splniť nijaké osobitné kvalifikačné predpoklady na ich výkon, príslušník ktoréhokoľvek iného členského štátu má právo usadiť sa na území prvého členského štátu a vykonávať tam tie isté činnosti.

35      Prístup k niektorým samostatným zárobkovým činnostiam a ich výkon možno podmieniť dodržiavaním istých právnych predpisov, nariadení alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov zdôvodnených všeobecným záujmom, akými sú organizačné predpisy, ďalej predpisy týkajúce sa kvalifikácie, profesionálnej etiky, kontroly a zodpovednosti (pozri rozsudok z 28. apríla 1977, Thieffry, 71/76, Zb. s. 765, bod 12). Tieto ustanovenia môžu predovšetkým stanoviť, že výkon určitej špecifickej činnosti je vyhradený v jednotlivých prípadoch osobám, ktoré sú držiteľmi diplomu, osvedčenia alebo iného dokladu, ďalej osobám, ktoré sú členmi profesijných organizácií, alebo osobám, ktoré podliehajú istým pravidlám alebo kontrole. Môžu stanoviť aj podmienky používania titulov, akým je aj titul „avvocato“.

36      Ak je prístup k špecifickej činnosti alebo výkon tejto činnosti podriadený v prijímajúcom členskom štáte takýmto podmienkam, štátny príslušník iného členského štátu zamýšľajúci vykonávať túto činnosť ich musí splniť. Práve preto článok 57 stanovuje, že Rada vydá smernice, akou je aj smernica 89/48 týkajúca sa jednak vzájomného uznávania diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách a jednak koordinácie vnútroštátnych ustanovení o prístupe k samostatným zárobkovým činnostiam a o výkone týchto činností.

37      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že vnútroštátne opatrenia spôsobilé brániť výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou alebo robiť tento výkon menej atraktívnym musia spĺňať štyri podmienky: musia sa uplatňovať bez diskriminácie, musia byť odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom, musia byť schopné zaručiť splnenie sledovaného cieľa a nesmú ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné (pozri rozsudok z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32).

38      Členské štáty nemôžu pri uplatňovaní svojich vnútroštátnych právnych predpisov nebrať do úvahy vedomosti a kvalifikačné predpoklady dosiahnuté príslušnou osobou v inom členskom štáte (pozri rozsudok zo 7. mája 1991, Vlassopoulou, C‑340/89, Zb. s. I‑2357, bod 15). Sú teda povinné zohľadniť rovnocennosť diplomov (pozri rozsudok Thieffry, už citovaný, body 19 a 27) a v prípade potreby pristúpiť k porovnaniu vedomostných a kvalifikačných predpokladov požadovaných ich vnútroštátnymi predpismi s vedomosťami a kvalifikáciou dotknutej osoby (pozri rozsudok Vlassopoulou, už citovaný, bod 16).

39      Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, treba odpovedať na otázky položené Consiglio Nazionale Forense, že:

–        dočasný charakter poskytovania služieb ustanovený článkom 60 tretím odsekom Zmluvy ES treba posudzovať podľa dĺžky, frekvencie, periodicity a kontinuity ich poskytovania,

–        poskytovateľ služieb v zmysle Zmluvy si môže vytvoriť na území prijímajúceho členského štátu infraštruktúru nevyhnutnú na účely poskytovania predmetnej služby,

–        na príslušníka členského štátu, ktorý trvale a nepretržite vykonáva svoju profesijnú činnosť v inom členskom štáte, kde zo svojho miesta podnikania poskytuje služby aj príslušníkom tohto štátu, sa vzťahujú ustanovenia kapitoly o práve usadiť sa a nie kapitoly o službách,

–        možnosť príslušníka členského štátu vykonať svoje právo usadiť sa a podmienky výkonu tohto práva treba posudzovať podľa činností, ktoré zamýšľa vykonávať na území prijímajúceho členského štátu,

–        ak prístup k špecifickej činnosti nie je podriadený žiadnym podmienkam prijímajúceho štátu, štátny príslušník iného členského štátu je oprávnený usadiť sa na území prijímajúceho štátu a vykonávať tam túto činnosť. Naopak, ak je prístup k špecifickej činnosti alebo výkon tejto činnosti podriadený v prijímajúcom členskom štáte takýmto podmienkam, štátny príslušník iného členského štátu zamýšľajúci vykonávať túto činnosť ich musí splniť,

–        vnútroštátne opatrenia spôsobilé brániť výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou alebo robiť tento výkon menej atraktívnym musia spĺňať štyri podmienky: musia sa uplatňovať bez diskriminácie, musia byť odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom, musia byť schopné zaručiť splnenie sledovaného cieľa a nesmú ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné,

–        členské štáty musia zohľadniť rovnocennosť diplomov a v prípade potreby pristúpiť k porovnaniu vedomostných a kvalifikačných predpokladov požadovaných ich vnútroštátnymi predpismi s vedomosťami a kvalifikáciou dotknutej osoby.

 O trovách

40      Talianska, grécka, španielska, francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach, ktoré mu predložil Consiglio Nazionale Forense uznesením zo 16. decembra 1993, takto:

1.      Dočasný charakter poskytovania služieb ustanovený článkom 60 tretím odsekom Zmluvy ES treba posudzovať podľa dĺžky, frekvencie, periodicity a kontinuity ich poskytovania.

2.      Poskytovateľ služieb v zmysle Zmluvy si môže vytvoriť na území prijímajúceho členského štátu infraštruktúru nevyhnutnú na účely poskytovania predmetnej služby.

3.      Na príslušníka členského štátu, ktorý trvale a nepretržite vykonáva svoju profesijnú činnosť v inom členskom štáte, kde zo svojho miesta podnikania poskytuje služby aj príslušníkom tohto štátu, sa vzťahujú ustanovenia kapitoly o práve usadiť sa a nie kapitoly o službách.

4.      Možnosť príslušníka členského štátu vykonať svoje právo usadiť sa a podmienky výkonu tohto práva treba posudzovať podľa činností, ktoré zamýšľa vykonávať na území prijímajúceho členského štátu.

5.      Ak prístup k špecifickej činnosti nie je podriadený žiadnym podmienkam prijímajúceho štátu, štátny príslušník iného členského štátu je oprávnený usadiť sa na území prijímajúceho štátu a vykonávať tam túto činnosť. Naopak, ak je prístup k špecifickej činnosti alebo výkon tejto činnosti podriadený v prijímajúcom členskom štáte takýmto podmienkam, štátny príslušník iného členského štátu zamýšľajúci vykonávať túto činnosť ich musí splniť.

6.      Vnútroštátne opatrenia spôsobilé brániť výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou alebo robiť tento výkon menej atraktívnym musia spĺňať štyri podmienky: musia sa uplatňovať bez diskriminácie, musia byť odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom, musia byť schopné zaručiť splnenie sledovaného cieľa a nesmú ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

7.      Členské štáty musia zohľadniť rovnocennosť diplomov a v prípade potreby pristúpiť k porovnaniu vedomostných a kvalifikačných predpokladov požadovaných ich vnútroštátnymi predpismi s vedomosťami a kvalifikáciou dotknutej osoby.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. novembra 1995.

* Jazyk konania: taliančina.