ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 19. novembra 1991 (*)

„Neprebratie smernice – Zodpovednosť členského štátu“

V spojených veciach C‑6/90 a C‑9/90,

ktorých predmetom sú dva návrhy podané podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorými Pretura di Vicenza (Taliansko) (vo veci C‑6/90) a Pretura di Bassano del Grappa (Taliansko) (vo veci C‑9/90) navrhujú, aby v súvislosti s konaniami pred týmito vnútroštátnymi súdmi medzi

Andrea Francovich

a

Talianskou republikou,

a medzi

Danila Bonifaci a i.

a

Talianskou republikou,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 189 tretieho odseku Zmluvy EHS, ako aj smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217),

SÚDNY DVOR

v zložení: predseda O. Due, predsedovia komôr Sir Gordon Slynn, R. Joliet, F. A. Schockweiler, F. Grévisse a P. J. G. Kapteyn, sudcovia G. F. Mancini, J. C. Moitinho de Almeida, G. C. Rodríguez Iglesias, M. Diez de Velasco a M. Zuleeg,

generálny advokát: J. Mischo,

tajomník: D. Louterman, hlavná referentka,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–        Andrea Francovich a Danila Bonifaci a i., v zastúpení: Claudio Mondin, Aldo Campesan a Alberto dal Ferro, advokáti zapísaní v komore vo Vicenza,

–        talianska vláda, v zastúpení: Oscar Fiumara, avvocato dello Stato, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda, v zastúpení: B. R. Bot, generálny sekretár na ministerstve zahraničných vecí, splnomocnený zástupca,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, z Treasury Solicitor’s Department, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Richard Plender, QC,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Giuliano Marenco a Karen Banks, členovia jej právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli pán Andrea Francovich a pani Danila Bonifaci, talianska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, nemecká vláda, v zastúpení: Jochim Sedemund, advokát zapísaný v komore v Kolíne, splnomocnený zástupca, a Komisia na pojednávaní 27. februára 1991,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. mája 1991,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 9. júla 1989 doručeným Súdnemu dvoru 8. januára 1990 a uznesením z 30. decembra 1989 doručeným Súdnemu dvoru 15. januára 1990 Pretura di Vicenza (vo veci C‑6/90) a Pretura di Bassano del Grappa (vo veci C‑9/90) položili Súdnemu dvoru na základe článku 177 Zmluvy EHS prejudiciálne otázky o výklade článku 189 tretieho odseku Zmluvy EHS, ako aj smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, 1980, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217).

2        Tieto otázky boli položené v rámci sporov, v ktorých proti sebe stoja Andrea Francovich a Danila Bonifaci a i. (ďalej len „žalobcovia“) a Talianska republika.

3        Cieľom smernice 80/987 je zabezpečiť zamestnancom minimálnu ochranu na úrovni Spoločenstva v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa bez toho, aby boli dotknuté existujúce výhodnejšie ustanovenia členských štátov. Na tento účel stanovuje najmä osobitné záruky výplaty týkajúcej sa neuspokojených nárokov súvisiacich s odmenou.

4        Podľa článku 11 boli členské štáty povinné uviesť do platnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu so smernicou v lehote, ktorá uplynula 23. októbra 1983. Keďže Talianska republika túto povinnosť nedodržala, Súdny dvor určil rozsudkom z 2. februára 1989, Komisia/Taliansko (22/87, Zb. s. 143) nesplnenie povinnosti Talianskou republikou.

5        Pán Francovich, účastník konania vo veci samej vo veci C‑6/90, pracoval pre podnik „CDN Elettronica SnC“ vo Vicenza a na tomto základe dostával iba sporadicky zálohy na mzdu. Preto podal žalobu na Pretura di Vicenza, ktorý zaviazal uvedený podnik – odporcu na zaplatenie sumy približne 6 miliónov ITL. V exekučnom konaní bol súdny exekútor Tribunale di Vicenza nútený spísať zápisnicu o neúspešnom výkone rozhodnutia. Pán Francovich sa na základe toho domáhal práva získať od talianskeho štátu záruky stanovené smernicou 80/987 alebo akcesoricky práva na náhradu škody.

6        Vo veci C‑9/90 podala pani Danila Bonifaci spolu s tridsiatimi tromi ďalšími zamestnankyňami žalobu na Pretura di Bassano del Grappa, v ktorej uviedli, že boli zamestnané v podniku „Gaia Confezioni Srl“, na ktorý bol 5. apríla 1985 vyhlásený konkurz. V čase skončenia pracovných pomerov mali žalobkyne u zamestnávateľa pohľadávky v sume viac ako 253 miliónov ITL, ktorá bola zaradená do pasív podniku v konkurze. Ani po piatich rokoch od začiatku konkurzného konania nebola žalobkyniam uhradená žiadna suma a správca konkurznej podstaty im oznámil, že rozdelenie konkurznej podstaty v ich prospech, hoci aj čiastočné, je absolútne nepravdepodobné. Na základe toho žalobkyne podali žalobu proti Talianskej republike, odvolávajúc sa na jej povinnosť uplatňovať od 23. októbra 1983 smernicu 80/987, a domáhali sa, aby bola zaviazaná vyplatiť ich pohľadávky z dôvodu mzdových nedoplatkov, a to najmenej za posledné tri mesiace, alebo ak sa tak nestane, zaplatiť im náhradu škody.

7        V tejto súvislosti položili vnútroštátne súdy Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky, ktoré sú v oboch veciach zhodné:

„1.      Môže sa jednotlivec, ktorý bol poškodený nevykonaním smernice 80/987 členským štátom – pričom toto nevykonanie bolo potvrdené rozsudkom Súdneho dvora – na základe platného práva Spoločenstva domáhať, aby tento štát uplatnil ustanovenia tejto smernice, ktoré sú dostatočne presné a nepodmienené, pričom sa voči tomuto štátu, ktorý si nesplnil povinnosti, priamo odvoláva na právnu úpravu Spoločenstva s cieľom získať záruky, ktoré mal tento štát zabezpečiť, a v každom prípade môže sa domáhať náhrady škody, ktorú utrpel v súvislosti s ustanoveniami, na ktoré sa tieto vlastnosti nevzťahujú?

2.      Musia sa ustanovenia článku 3 v spojení s článkom 4 smernice Rady 80/987 vykladať tak, že v prípade, ak štát nevyužil možnosť zaviesť obmedzenia uvedené v článku 4, je tento štát povinný zaplatiť nároky zamestnancov v súlade s článkom 3?

3.      Ak je odpoveď na druhú otázku záporná, môže Súdny dvor stanoviť, aká je minimálna záruka, ktorú musí štát zabezpečiť na základe smernice 80/987 oprávnenému pracovníkovi tak, aby sa časť mzdy, ktorá mu je dlžná, mohla považovať za vykonanie samotnej smernice?“

8        Pokiaľ ide o rozsiahlejší opis skutkového stavu sporov vo veciach samých, priebeh konania a písomné pripomienky predložené Súdnemu dvoru, odkazuje sa na správu pre pojednávanie. Tieto spisové podklady sa ďalej uvádzajú len v miere potrebnej pre úvahu Súdneho dvora.

9        Prvá otázka položená vnútroštátnym súdom nastoľuje dva problémy, ktoré treba skúmať samostatne. Týka sa na jednej strane priameho účinku ustanovení smernice, ktoré definujú práva pracovníkov, a na druhej strane existencie a rozsahu zodpovednosti štátu za škodu vyplývajúcu z porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z práva Spoločenstva.

 O priamom účinku ustanovení smernice, v ktorých sú definované práva pracovníkov

10      Prvá časť prvej otázky položenej vnútroštátnym súdom smeruje k zisteniu, či sa musia ustanovenia smernice, v ktorých sú definované práva pracovníkov, vykladať tak, že dotknuté osoby sa môžu na vnútroštátnych súdoch domáhať svojich práv voči štátu, pokiaľ neboli v stanovených lehotách prijaté opatrenia na vykonanie smernice.

11      Podľa ustálenej judikatúry nemôže členský štát, ktorý neprijal v stanovenej lehote vykonávacie opatrenia uložené smernicou, namietať proti jednotlivcom nesplnenie svojich povinností, ktoré smernica obsahuje. Takto sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska svojho obsahu ako nepodmienené a dostatočne presné, možno na ne odvolávať, pokiaľ nejestvujú vykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu nezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci môžu uplatniť voči štátu (rozsudok z 19. januára 1982, Becker, body 24 a 25, 8/81, Zb. s. 53).

12      Je teda potrebné skúmať, či sú ustanovenia smernice 80/987, ktoré definujú práva pracovníkov, nepodmienené a dostatočne presné. Treba sa zamerať na tri aspekty: na určenie oprávnených osôb, ktoré majú právo na stanovenú záruku, na obsah tejto záruky a nakoniec na identitu subjektu zodpovedného za poskytnutie záruky. V tejto súvislosti sa nastoľuje hlavne otázka, či možno považovať štát za subjekt zodpovedný za poskytnutie záruky vzhľadom na to, že neprijal v stanovenej lehote opatrenia potrebné na prebratie smernice.

13      Pokiaľ ide o určenie osôb, ktoré majú právo na záruku, treba uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 sa smernica vzťahuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a existujúce voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1, ktorý upresňuje predpoklady, za akých môže byť zamestnávateľ považovaný za platobne neschopného. Článok 2 ods. 2 na určenie pojmov „zamestnanec“ a „zamestnávateľ“ odkazuje na vnútroštátne právo. Odsek 2 článku 1 stanovuje, že členské štáty môžu výnimočne a za splnenia určitých podmienok vylúčiť z pôsobnosti smernice nároky niektorých kategórií pracovníkov uvedených v prílohe smernice.

14      Tieto ustanovenia sú dostatočne presné a nepodmienené na to, aby vnútroštátnemu sudcovi umožnili zistiť, či danú osobu treba alebo netreba považovať za osobu, ktorej sa smernica týka. Vnútroštátny súd totiž musí len preveriť, či je dotknutá osoba zamestnancom v zmysle vnútroštátneho práva a či nie je podľa článku 1 ods. 2 smernice a jej prílohy I vylúčená z pôsobnosti smernice (pokiaľ ide o podmienky takéhoto vylúčenia, pozri rozsudky z 2. februára 1989, Komisia/Taliansko, 22/87, už citovaný, body 18 až 23, a z 8. novembra 1990, Komisia/Grécko, C‑35/88, body 11 až 26, Zb. s. I‑3931), a ďalej zistiť, či je splnený jeden z predpokladov platobnej neschopnosti uvedených v článku 2 smernice.

15      Pokiaľ ide o obsah záruky, článok 3 smernice stanovuje, že sa musí zaručiť výplata týkajúca sa neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúcich sa odmeny za obdobie, ktoré predchádza dňu stanovenému členským štátom, ktorý si v tejto súvislosti môže vybrať z troch možností, a to a) deň začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa; b) deň, keď dal zamestnávateľ z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnancovi výpoveď; c) deň, keď sa začala platobná neschopnosť zamestnávateľa alebo skončila pracovná zmluva alebo pracovnoprávny vzťah s príslušným zamestnancom z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

16      V závislosti od toho, ktorú možnosť si zvolí, má členský štát na základe článku 4 ods. 1 a 2 možnosť obmedziť v jednotlivých prípadoch zodpovednosť na obdobie troch mesiacov alebo ôsmich týždňov, ktoré sú určené podľa ustanovení uvedeného článku. Článok 4 ods. 3 ďalej stanovuje, že členské štáty môžu určiť hornú hranicu zodpovednosti, aby sa predišlo výplate súm presahujúcich sociálne ciele smernice. Ak členské štáty využijú túto možnosť, informujú Komisiu o metódach, akými určili hornú hranicu. Článok 10 stanovuje, že smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov prijať opatrenia nevyhnutné na zabránenie zneužitia a najmä odmietnuť alebo obmedziť za určitých okolností zodpovednosť.

17      Článok 3 smernice teda ponecháva členskému štátu možnosť výberu pri určovaní dňa, ktorým počínajúc musí byť zabezpečená výplata týkajúca sa neuspokojených nárokov. Ako však implicitne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora (rozsudok zo 4. decembra 1986, FNV, 71/85, Zb. s. 3855; rozsudok z 23. marca 1987, McDermott a Cotter, 286/85, bod 15, Zb. s. 1453), možnosť štátu zvoliť si spomedzi viacerých možných prostriedkov s cieľom dosiahnuť výsledok stanovený smernicou nevylučuje, že jednotlivci sa môžu pred vnútroštátnymi súdmi domáhať svojich práv, ktorých obsah môže byť dostatočne presne vymedzený na základe samotných ustanovení smernice.

18      V tomto prípade je výsledkom, ktorý dotknutá smernica stanovuje, záruka výplaty týkajúcej sa neuspokojených nárokov pracovníkov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Skutočnosť, že článok 3 a článok 4 ods. 1 a 2 poskytujú členským štátom určitú voľnú úvahu, pokiaľ ide o metódy stanovenia tejto záruky, a obmedzenie jej výšky, sa nedotýka presnosti a nepodmienenosti stanoveného výsledku.

19      Ako uviedli Komisia a žalobcovia, je možné stanoviť minimálnu výšku záruky stanovenej smernicou, a to na základe dátumu, ktorého voľba so sebou prináša pre záručnú inštitúciu čo najmenšiu zodpovednosť. Ide o deň, keď sa zamestnávateľ stal platobne neschopným, vzhľadom na to, že oba ďalšie dátumy, teda dátum výpovede danej pracovníkovi a dátum skončenia pracovnej zmluvy alebo pracovného pomeru, sú podľa podmienok stanovených v článku 3 dátumami nutne nasledujúcimi až po vzniku platobnej neschopnosti, a teda vymedzujú dlhšie obdobie, za aké musí byť výplata týkajúca sa neuspokojených nárokov zabezpečená.

20      Pokiaľ ide o možnosť obmedziť túto záruku, stanovenú článkom 4 ods. 2, treba uviesť, že takáto možnosť nevylučuje možnosť stanovenia minimálnej záruky. Zo znenia tohto článku totiž vyplýva, že členské štáty majú možnosť obmedziť záruky poskytované pracovníkom na určité obdobia predchádzajúce dátumu uvedenému v článku 3. Tieto obdobia sú stanovené vo vzťahu ku každému z troch dátumov uvedených v článku 3 tak, že je v každom prípade možné určiť, na akú výšku by členský štát mohol znížiť záruku stanovenú smernicou podľa dátumu, ktorý by si vybral, keby prebral smernicu.

21      Pokiaľ ide o článok 4 ods. 3, podľa ktorého môžu členské štáty určiť hornú hranicu zodpovednosti, aby sa predišlo výplate súm presahujúcich sociálne ciele smernice, a článok 10, ktorý stanovuje, že smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov prijať opatrenia nevyhnutné na zabránenie zneužitia, treba uviesť, že členský štát, ktorý si nesplnil povinnosť prebrať smernicu, nemôže zabrániť uplatneniu práv jednotlivcov, ktoré im priznáva smernica, tým, že poukáže na možnosť obmedziť výšku záruky, ktorú by mohol uplatniť, keby prijal opatrenia nevyhnutné na vykonanie smernice (v súvislosti s obdobnou možnosťou týkajúcou sa prevencie zneužívania v daňovej oblasti pozri rozsudok z 19. januára 1982, Becker, bod 34, 8/81, Zb. s. 53).

22      Treba preto konštatovať, že dotknuté ustanovenia sú nepodmienené a dostatočne presné, pokiaľ ide o obsah záruky.

23      Pokiaľ ide napokon o identitu subjektu zodpovedného za poskytnutie záruky, článok 5 smernice stanovuje:

„Členské štáty ustanovia podrobné pravidlá organizácie, financovania a prevádzky záručných inštitúcií, najmä v súlade s týmito zásadami:

a)      majetok inštitúcií je nezávislý od prevádzkového kapitálu zamestnávateľov a nesmie byť dostupný v rámci konania z dôvodu platobnej neschopnosti;

b)      na ich financovanie prispievajú zamestnávatelia, ak nie sú plne financované štátnym orgánmi;

c)      záväzky inštitúcií nezávisia od toho, či bola alebo nebola splnená povinnosť prispieť na financovanie.“

24      Bol vyslovený názor, že pokiaľ smernica stanovuje možnosť úplného financovania záručných inštitúcií orgánmi verejnej správy, je neprípustné, aby členský štát mohol brániť účinkom smernice, tvrdiac, že mohol zabezpečiť úhradu časti finančných nákladov alebo všetkých finančných nákladov, ktorá mu prislúcha, inými osobami.

25      S touto argumentáciou nemožno súhlasiť. Z ustanovení smernice vyplýva, že členský štát je povinný zorganizovať vhodný inštitucionálny záručný systém. Na základe článku 5 má členský štát širokú voľnú úvahu, čo sa týka organizácie, financovania a prevádzky záručných inštitúcií. Treba zdôrazniť, že skutočnosť, o ktorej sa zmienila Komisia, že smernica predpokladá okrem iného možnosť úplného financovania záručného systému orgánmi verejnej správy, neznamená, že ako osobu zodpovednú za výplatu týkajúcu sa neuspokojených nárokov možno identifikovať štát. Platobná povinnosť prislúcha záručným inštitúciám a štát môže upraviť úplné financovanie záručných inštitúcií orgánmi verejnej správy len v rámci výkonu svojej právomoci zorganizovať záručný systém. Za tohto predpokladu štát preberá povinnosť, ktorá mu v zásade neprináleží.

26      Z uvedeného vyplýva, že hoci sú dotknuté ustanovenia smernice dostatočne presné a nepodmienené, pokiaľ ide o určenie osôb, ktoré majú nárok na záruku, a obsah tejto záruky, nestačí to na to, aby sa jednotlivci mohli dovolávať týchto ustanovení pred vnútroštátnymi súdmi. Na jednej strane totiž tieto ustanovenia nešpecifikujú identitu subjektu zodpovedného za poskytnutie záruky a na druhej strane štát nemožno považovať za zodpovedný iba preto, že neprijal v stanovenej lehote opatrenia na prebratie smernice.

27      Na prvú časť prvej otázky teda treba odpovedať, že ustanovenia smernice 80/987 definujúce práva pracovníkov sa musia vykladať tak, že dotknuté osoby sa nemôžu na vnútroštátnych súdoch domáhať týchto práv voči štátu, pokiaľ neboli v stanovených lehotách prijaté opatrenia na vykonanie smernice.

 O zodpovednosti štátu za škody vyplývajúce z porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z práva Spoločenstva

28      V druhej časti prvej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či je členský štát povinný nahradiť škody spôsobené jednotlivcom neprebratím smernice 80/987.

29      Vnútroštátny súd takto nastoľuje problém existencie a rozsahu zodpovednosti štátu za škody vyplývajúce z porušenia povinností, ktoré mu vyplývajú z práva Spoločenstva.

30      Tento problém treba skúmať z hľadiska všeobecného systému Zmluvy a jej základných zásad.

 a)     O zásade zodpovednosti štátu

31      Najprv treba pripomenúť, že Zmluva EHS vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý je začlenený do právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať, pričom jeho subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, a že právo Spoločenstva ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva; tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané Zmluvou, ale aj v súvislosti s povinnosťami, ktoré Zmluva ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským štátom a inštitúciám Spoločenstva (pozri rozsudky z 5. februára 1963, Van Gend en Loos, 26/62, Zb. s. 3, a z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141).

32      Zároveň treba pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, prináleží vnútroštátnym súdom, ktorých úlohou je uplatňovať ustanovenia práva Spoločenstva v rámci ich právomocí, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (pozri najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, bod 16, 106/77, Zb. s. 629, a z 19. júna 1990, Factortame, bod 19, C‑213/89, Zb. s. I‑2433).

33      Treba konštatovať, že keby jednotlivci nemali možnosť dosiahnuť nápravu v prípade poškodenia ich práv porušením práva Spoločenstva, ktoré možno pripísať členskému štátu, ohrozila by sa plná účinnosť noriem Spoločenstva a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú.

34      Možnosť získať nápravu od členského štátu je zvlášť nevyhnutná, pokiaľ je tak ako v tomto prípade plný účinok noriem Spoločenstva podmienený konaním štátu, a ak sa teda jednotlivci v prípade nekonania štátu nemôžu domáhať na vnútroštátnych súdoch práv, ktoré im priznáva právo Spoločenstva.

35      Z toho vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je v systéme Zmluvy obsiahnutá.

36      Povinnosť členských štátov nahradiť tieto škody má svoj základ aj v článku 5 Zmluvy, na základe ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť odstrániť nezákonné následky porušenia práva Spoločenstva (pokiaľ ide o analogické ustanovenie článku 86 Zmluvy ESUO, pozri rozsudok zo 16. decembra 1960, Humblet, 6/60, Zb. s. 1125).

37      Zo všetkého predchádzajúceho vyplýva, že právo Spoločenstva ukladá zásadu, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať.

 b)     O podmienkach zodpovednosti štátu

38      Ak právo Spoločenstva takto zakladá zodpovednosť štátu, podmienky, za akých na základe tejto zodpovednosť vzniká právo na nápravu, závisia od povahy porušenia práva Spoločenstva, ktorým bola škoda spôsobená.

39      Ak si členský štát tak ako v tomto prípade nesplní povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou, ktorú má na základe článku 189 tretieho odseku Zmluvy, plná účinnosť tejto normy práva Spoločenstva ukladá právo na nápravu, ak sú splnené tri podmienky.

40      Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.

41      Uvedené podmienky stačia na to, aby jednotlivcom vzniklo právo na nápravu, ktoré priamo vychádza z práva Spoločenstva.

42      S touto výhradou prináleží štátu, aby napravil dôsledky spôsobenej škody v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti. Ak totiž neexistuje právna úprava Spoločenstva, príslušné súdy musia byť určené podľa vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu a na základe tohto poriadku musia byť stanovené procesné pravidlá súdnych konaní, ktorých cieľom je zabezpečiť úplnú ochranu práv, ktoré subjektom podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Spoločenstva (pozri tieto rozsudky: z 22. januára 1976, Russo, 60/75, Zb. s. 45; zo 16. februára 1976, Rewe, 33/76, Zb. s. 1989; zo 7. júla 1981, Rewe, 158/80, Zb. s. 1805).

43      Okrem iného je vhodné uviesť, že obsahové a formálne podmienky stanovené rôznymi vnútroštátnymi právnymi poriadkami pre oblasť náhrady škôd nemôžu byť menej výhodné než tie, ktoré sa týkajú obdobných návrhov vnútroštátnej povahy, a nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie nápravy (pokiaľ ide o obdobnú oblasť vrátenia daní vybraných pri porušení práva Spoločenstva, pozri najmä rozsudok z 9. novembra 1983, San Giorgio, 199/82, Zb. s. 3595).

44      V tomto prípade bolo porušenie práva Spoločenstva členským štátom z dôvodu neprebratia smernice 80/987 v stanovenej lehote určené rozsudkom Súdneho dvora. Výsledok stanovený touto smernicou obsahuje priznanie práva zamestnancov na záruku výplaty týkajúcej sa neuspokojených nárokov súvisiacich s odmenou. Ako vyplýva zo skúmania prvej časti prvej otázky, obsah uvedeného práva možno určiť na základe ustanovení smernice.

45      Za takýchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa zodpovednosti zabezpečil právo pracovníkov na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená neprebratím smernice.

46      Vnútroštátnemu súdu treba teda odpovedať tak, že členský štát je povinný nahradiť škody spôsobené jednotlivcom neprebratím smernice 80/987.

 O druhej a tretej otázke

47      Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné rozhodnúť o druhej a o tretej otázke.

 O trovách

48      Talianska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, holandská vláda a nemecká vláda, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených uznesením Pretura di Vicenza (vo veci C‑6/90) z 9. júla 1989 a uznesením Pretura di Bassano del Grappa (vo veci C‑9/90) z 30. decembra 1989 takto:

1.      Ustanovenia smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa definujúce práva pracovníkov sa musia vykladať tak, že dotknuté osoby sa nemôžu na vnútroštátnych súdoch domáhať týchto práv voči štátu, pokiaľ neboli v stanovených lehotách prijaté opatrenia na vykonanie smernice.

2.      Členský štát je povinný nahradiť škody spôsobené jednotlivcom neprebratím smernice 80/987/EHS.

Due

Slynn      Joliet

Schockweiler

Grévisse

Kapteyn

Mancini

Moitinho de Almeida

Rodríguez Iglesias      Diez de Velasco

Zuleeg

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. novembra 1991.

Tajomník

 

      Predseda

J.‑G. Giraud

 

      O. Due


* Jazyk konania: taliančina.