ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 29. októbra 1980 (*)

„Izoglukóza – Výrobné kvóty“

Vo veci 138/79,

ktorej predmetom je žaloba o neplatnosť nariadenia Rady č. 1293/79 z 25. júna 1979 (Ú. v. ES L 162, 30. 6. 1979, s. 10), ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady č. 1111/77 o spoločných ustanoveniach pre izoglukózu ustanovujúce pre žalobcu základnú výrobnú kvótu,

SA Roquette Frères, akciová spoločnosť so sídlom v Lestrem, (departement Pas-de-Calais), v zastúpení: Gérard Rousseaux, zástupca generálneho riaditeľa, za právnej pomoci Marcel Veroone, člen združenia advokátov zapísaných v zozname Advokátskej komory v Lille, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Advokátska kancelária Loesch, advokát, 2, ul. Goethe,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporuje:

Európsky parlament, v zastúpení: Francesco Passetti-Bombardella, generálny riaditeľ, za právnej pomoci Roland Bieber, hlavný referent jeho právneho servisu, a profesor Pierre Henri Teitgen, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Generálny sekretariát Európskeho parlamentu,

vedľajší účastník konania,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: Daniel Vignes, riaditeľ právneho servisu, za právnej pomoci: Arthur Brautigam a Hans-Joachim Glaesner, obaja ako splnomocnení zástupcovia, Hans-Jürgen Rabe, advokát zapísaný v zozname Advokátskej komory v Hamburgu, profesor Jean Boulouis, doyen honoraire, Université de droit, d’économie et de sciences sociales de Paris, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Douglas Fontein, riaditeľ riaditeľstva pre právne otázky Európskej investičnej banky, 100, bd Konrad Adenauer, Kirchberg,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Peter Gilsdorf, právny poradca a súčasne splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Jacques Delmoly, člen právneho servisu Komisie, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Mario Cervino, právny poradca, budova Jean Monnet, Kirchberg,

vedľajší účastník konania,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda H. Kutscher, predsedovia komôr P. Pescatore a T. Koopmans, sudcovia J. Mertens de Wilmars, Mackenzie Stuart, A. O’Keeffe, G. Bosco, A. Touffait a O. Due,

generálny advokát: G. Reischl,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou, ktorej podanie bolo zaznamenané v kancelárii Súdneho dvora 31. augusta 1979 žalobkyňa, ktorou je spoločnosť založená podľa francúzskeho práva vyrábajúca okrem iného izoglukózu, sa domáha toho, aby Súdny dvor určil neplatnosť stanovenia výrobnej kvóty, ktorá pre žalovanú vyplýva z prílohy II nariadenia Rady č. 1293/79 z 25. júna 1979, ktorým sa „mení a dopĺňa nariadenie č. 1111/77 zavádzajúce spoločné ustanovenia pre izoglukózu“ [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 162, 1977, s. 10, oprava v Ú. v. ES L 176, 1979, s. 37). Z preskúmania návrhu vyplýva, že ide v skutočnosti o návrh na zrušenie nariadenia č. 1293/79, keďže nariadenie stanovuje pre žalobkyňu výrobnú kvótu pre izoglukózu.

2        Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza okrem rôznych dôvodov týkajúcich sa predmetu konania aj formálny dôvod, ktorého cieľom je dosiahnuť zrušenie výrobnej kvóty stanovenej predmetným nariadením z dôvodu, že Rada prijala toto nariadenie bez stanoviska Európskeho parlamentu predpísaného v článku 43 ods. 2 Zmluvy EHS, čo je porušením podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 173 uvedenej Zmluvy.

3        Uznesením zo 16. januára 1980 Súdny dvor pripustil vstúpenie Parlamentu ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne založených na porušení podstatných formálnych náležitostí. Zároveň uznesením z 13. februára 1980 pripustil vstúpenie Komisie ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rady.

4        Rada namietla ako neprípustnosť žaloby, tak aj vstúpenie Parlamentu ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne. Subsidiárne navrhla zamietnuť žalobu ako nedôvodnú.

5        Pred skúmaním otázok prípustnosti vznesených Radou a takisto dôvodov uvedených žalobkyňou treba stručne pripomenúť históriu prijímania napadnutého nariadenia, ako aj jeho obsah.

6        Rozsudkom z 25. októbra 1978, ktorým sa rozhodlo v spojených veciach 103 a 145/77 [Royal Scholten Honig (Holdings) Ltd./Intervention Board of Agricultural Produce; Tunnel Refineries Ltd./Intervention Board for Agricultural Produce, Zb. s. 2037], Súdny dvor rozhodol tak, že nariadenie Rady č. 1111/77 zo 17. mája 1977, ktorým sa zavádzajú spoločné ustanovenia pre izoglukózu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 134, s. 4), nie je platné v časti, v ktorej články 8 a 9 ukladali príspevok na výrobu izoglukózy rovnajúcu sa 5 účtovným jednotkám na 100 kg sušiny na obdobie zodpovedajúce cukrovej kampani 1977/1978. Súdny dvor totiž zistil, že režim zavedený citovanými článkami zasahoval do všeobecnej zásady rovnosti (v danom prípade vo vzťahu medzi výrobcami cukru a výrobcami izoglukózy), pričom zákaz diskriminácie zakotvený v článku 40 ods. 3 Zmluvy je špecifickým výrazom zásady rovnosti. Súdny dvor však dodal, že jeho rozsudok ponecháva Rade možnosť prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie dobrého fungovania trhu sladidiel, ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva.

7        Po vyhlásení tohto rozsudku predložila Komisia 7. marca 1979 Rade návrh na zmenu nariadenia č. 1111/77. Rada listom z 19. marca 1979, ktorý bol doručený Parlamentu 22. marca 1979, požiadala túto inštitúciu o stanovisko podľa článku 43 ods. 2 tretieho pododseku Zmluvy. Vo svojom liste hlavne uviedla:

„Tento návrh zohľadňuje situáciu vyplývajúcu z rozsudku Súdneho dvora z 25. októbra 1978 v očakávaní nového režimu pre trh sladidiel, ktorý má nadobudnúť účinnosť 1. júla 1980... Keďže nariadenie sa musí uplatňovať od júla 1979, Rada považuje za dôležité, aby Parlament dobre zvážil svoje stanovisko k tomuto návrhu na svojom aprílovom zasadaní.“

8        Naliehavosť porady, o ktorú Rada požiadala svojím listom, vyplývala hlavne z toho, že v podstate účelom návrhu nariadenia bolo podriadiť výrobu izoglukózy obdobným pravidlám, aké platili pre výrobu cukru do 30. júna 1980 v rámci spoločnej organizácie trhu cukru zavedenej nariadením Rady č. 3330/74 z 19. decembra 1974 (Ú. v. ES L 369, s. 1), a to preto, aby sa zabránilo nerovnosti zaobchádzania s výrobcami cukru a výrobcami izoglukózy. Išlo predovšetkým o zavedenie výrobných kvót pre izoglukózu na prechodné obdobie k uvedenému dátumu, ktoré sa mali uplatňovať od 1. júla 1979, kedy začína nová cukrová kampaň.

9        Predseda Parlamentu ihneď postúpil žiadosť o poradu poľnohospodárskej komisii na podrobné preskúmanie a rozpočtovej komisii na zaujatie stanoviska. Rozpočtová komisia predložila svoje stanovisko poľnohospodárskej komisii 10. apríla 1979. Poľnohospodárska komisia schválila 9. mája 1979 návrh uznesenia svojho spravodajcu. Správa a návrh uznesenia schválené poľnohospodárskou komisiou boli prejednané Parlamentom na zasadnutí 10. mája 1979. Na zasadnutí 11. mája Parlament zamietol návrh uznesenia a vrátil ho na opätovné preskúmanie poľnohospodárskej komisii.

10      Parlamentné zasadnutie v dňoch 7. – 11. mája 1979 malo byť posledným pred ustanovujúcou schôdzou Parlamentu zvoleného na základe všeobecného priameho hlasovania ustanoveného aktom o voľbe zástupcov zhromaždenia všeobecným priamym hlasovaním na 17. júl 1979. Predsedníctvo Parlamentu sa totiž rozhodlo na svojom zasadnutí 1. marca 1979 nenaplánovať konanie doplňujúceho zasadnutia v termíne medzi májovým a júlovým zasadnutím. Vyhlásilo toto:

„Rozšírené predsedníctvo...

–        je toho názoru, že v prípade, ak Rada a Komisia budú považovať za nutné naplánovať doplňujúce zasadnutie, budú môcť v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 4 nariadenia požiadať o zvolanie Parlament, pričom takéto zasadnutie bude zamerané výlučne na preskúmanie správ vypracovaných po uskutočnení naliehavých porád“.

Na svojom zasadnutí 10. mája 1979 muselo Predsedníctvo potvrdiť svoje stanovisko týmito slovami:

„–      potvrdzuje svoje stanovisko prijaté na vyššie uvedenom zasadnutí, počas ktorého sa rozhodlo nenaplánovať doplňujúce zasadnutie na obdobie medzi posledným zasadnutím súčasného Parlamentu a ustanovujúcim zasadnutím Parlamentu zvoleného na základe všeobecného priameho hlasovania, pričom je však toho názoru, že ak si väčšina riadnych členov Parlamentu, Rady a Komisie bude želať konanie doplňujúceho zasadnutia, mohli by požiadať o zvolanie Parlamentu podľa článku 1 ods. 4 nariadenia,

–        so zreteľom na ustanovenia článku 139 Zmluvy EHS rozhodlo, že ak predsedovi bude postúpená takáto žiadosť, rozšírené predsedníctvo zasadne preto, aby preskúmalo, ako sa bude ďalej v tejto veci postupovať.“

11      Dňa 25. júna 1979 Rada prijala návrh nariadenia vypracovaný Komisiou ako nariadenie č. 1293/79, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 1111/77, pričom však predtým nedostala vyžiadané stanovisko. Tretie potvrdenie nariadenia č. 1293/79 obsahuje zmienku o porade s Parlamentom. Rada však vzala do úvahy neexistenciu stanoviska Parlamentu tým, že v treťom odôvodnení nariadenia uviedla, že „Zhromaždenie, s ktorým sa radilo od 16. marca 1979 o návrhu Komisie, nevydalo na svojom zasadnutí stanovisko k tomuto návrhu a postúpilo túto otázku novému Zhromaždeniu.“

12      Žalobou podanou Súdnemu dvoru sa navrhuje zrušenie nariadenia č. 1293/79, z toho dôvodu, že mení a dopĺňa nariadenie č. 1111/77.

 O prípustnosti žaloby

13      Podľa Rady je žaloba neprípustná, pretože smeruje proti nariadeniu a pritom nie sú splnené podmienky ustanovené článkom 173 ods. 2 Zmluvy. Napadnutý právny akt nie je rozhodnutím prijatým v podobe nariadenia a žalobkyne sa nedotýka ani priamo a ani osobne. Žalobkyňa naopak tvrdí, že napadnuté nariadenie je súborom individuálnych rozhodnutí, z ktorých jedno bolo prijaté voči nej a dotýka sa jej priamo a osobne.

14      Podľa ustanovení článku 9 ods. 1, 2 a 3 nariadenia č. 1111/77, zmeneného a doplneného článkom 3 nariadenia č. 1293/79:

„1.      Základná kvóta sa prideľuje každému výrobnému podniku izoglukózy usadenému v Spoločenstve na obdobie uvedené v článku 8 ods. 1.

Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, sa predmetná základná kvóta každého podniku rovná dvojnásobku produkcie podniku zistenej na základe tohto nariadenia za obdobie od 1. novembra 1978 do 30. apríla 1979.

2.      Každému podniku so stanovenou základnou kvótou sa ďalej udeľuje maximálna kvóta rovnajúca sa jeho základnej kvóte zvýšenej o príslušný koeficient. Tento koeficient sa stanovuje na základe článku 25 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 3330/74/EHS pre obdobie od 1. júla 1979 do 30. júna 1980.

3.      Základná kvóta uvedená v odseku 1 sa v prípade potreby upraví tak, aby maximálna kvóta stanovená podľa odseku 2:

–        nebola vyššia ako 85 %,

–        nebola nižšia ako 65 %

celoročnej technickej výrobnej kapacity predmetného podniku.“

15      V zmysle článku 9 ods. 4 sa základné kvóty určené na základe odsekov 1 a 3 prideľujú individuálne každému podniku spôsobom uvedeným v prílohe II. V tejto prílohe, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou článku 9, sa stanovuje, že základná kvóta pre žalobkyňu je stanovená na 15 887 ton.

16      Z toho vyplýva, že článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1111/77 (zmenený a doplnený článkom 3 nariadenia č. 1293/79) v spojení s prílohou II sám uplatňuje kritériá uvedené v článku 9 ods. 1 až 3 na každý z predmetných podnikov, ktoré sú im určené, a teda podniky sú takto nimi priamo a osobne dotknuté. Nariadenie č. 1293/79 je teda aktom, ktorý môžu predmetné podniky vyrábajúce izoglukózu napadnúť žalobou o neplatnosť v zmysle článku 173 ods. 2 Zmluvy.

 O prípustnosti vstúpenia Parlamentu ako vedľajšieho účastníka do konania

17      Rada spochybňuje právo Parlamentu ľubovoľne vstúpiť ako vedľajší účastník do konania, ktoré prebieha na Súdnom dvore. Podľa nej možno právo vstúpiť do konania prirovnať k právu podať žalobu, ktoré nie je Parlamentu priznané, ako to vyplýva zo všeobecného systému Zmluvy. V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 173 Zmluvy nezaraďuje Parlament medzi inštitúcie oprávnené konať s cieľom zrušiť akt a že článok 20 Štatútu Súdneho dvora ho takisto neuvádza medzi inštitúciami, ktoré majú právo predkladať pripomienky v rámci prejudiciálneho konania v zmysle článku 177.

18      Článok 37 Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že:

„Členské štáty a inštitúcie Spoločenstva môžu vo veciach prejednávaných pred Súdnym dvorom vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci.

Rovnaké právo má akákoľvek iná osoba, ktorá preukáže oprávnený záujem na rozhodnutí veci prejednávanej pred Súdnym dvorom, okrem sporov medzi členskými štátmi, medzi inštitúciami Spoločenstva navzájom alebo medzi členskými štátmi na jednej strane a inštitúciami Spoločenstva na druhej strane.

Návrhy na vstúpenie do konania ako vedľajší účastník môžu obsahovať iba návrhy podporujúce iba jedného z účastníkov konania.“

19      Odsek 1 tohto článku ustanovuje rovnaké právo na vstúpenie do konania ako vedľajší účastník pre všetky inštitúcie Spoločenstva. Ani jednej z nich nemožno obmedziť výkon tohto práva bez toho, aby sa to dotklo jeho inštitucionálneho postavenia určeného Zmluvou a hlavne článkom 4 ods. 1.

20      Subsidiárne Rada uvádza, že aj keď by bolo potrebné pripustiť právo na vstúpenie do konania ako vedľajší účastník Parlamentu, toto právo závisí od existencie záujmu na konaní. Takýto záujem je nepochybne predpokladaný, ale tento predpoklad nebráni tomu, aby Súdny dvor v prípade potreby preveril jeho existenciu. V tomto prípade by podľa názoru Rady takáto kontrola mala viesť Súdny dvor k zisteniu, že Parlament nemá oprávnený záujem na rozhodnutí veci.

21      Tento dôvod treba zamietnuť ako nezlučiteľný so systémom článku 37 Štatútu Súdneho dvora. Ak totiž odsek 2 článku 37 Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že osoby iné než štáty a inštitúcie môžu vstúpiť do konania pred Súdnym dvorom iba vtedy, keď preukážu, že majú oprávnený záujem na rozhodnutí veci, právo na vstúpenie do konania ako vedľajší účastník priznané inštitúciám, a teda aj Parlamentu, článkom 37 prvým odsekom sa neviaže na takúto podmienku.

 O porušení rovnosti zaobchádzania

22      Ako je uvedené vyššie, Súdny dvor určil vo svojom citovanom rozsudku vyhlásenom v sporoch 103 a 145/77, že nariadenie č. 1111/77 zasiahlo do všeobecnej zásady rovnosti. Súdny dvor totiž zistil, že hoci sa výrobcovia cukru a izoglukózy nachádzali v porovnateľných situáciách, výrobcom izoglukózy bola uložená zjavne nerovnaká povinnosť. Po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Rada svojím nariadením č. 1293/79 zmenila nariadenie č. 1111/77, pričom pre výrobcov izoglukózy zaviedla systém kvót priamo vychádzajúcich zo systému, ktorý existuje v oblasti cukru.

23      Žalobkyňa je toho názoru, že aj toto nové nariadenie je porušením zásady rovnosti. Podľa nej toto nariadenie uplatňuje podobné pravidlá na odlišné situácie a zachováva medzi oboma režimami rozdiely, ktoré vedú k nerovnosti zaobchádzania v rovnakých situáciách.

24      Samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa nazdáva, že môže predložiť zároveň dva argumenty, svedčí o zložitosti situácie, keď síce trhy izoglukózy a cukru sú porovnateľné, ale nie naozaj rovnaké.

25      Keď si uplatňovanie poľnohospodárskej politiky Spoločenstva Radou vyžaduje posúdenie zložitosti hospodárskej situácie, jej právomoc voľnej úvahy sa vtedy neuplatňuje výlučne vo vzťahu k povahe a dosahu ustanovení, ktoré treba prijať, ale do istej miery sa týka aj zisťovania základných údajov hlavne v tom zmysle, že Rada môže vychádzať v prípade potreby z globálnych zistení. Pri kontrole výkonu takejto právomoci sa musí sudca obmedziť na to, že preskúma, či výkon právomoci voľnej úvahy nie je postihnutý žiadnou zjavnou vadou alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci, alebo či daný orgán zjavne neprekročil hranice svojej právomoci voľnej úvahy.

26      Vzhľadom na to, že výroba izoglukózy prispieva k zvýšeniu prebytkov cukru a že je teda Rada oprávnená uložiť výrobcom izoglukózy reštriktívne opatrenia, je úlohou Rady prijať v rámci poľnohospodárskej politiky opatrenia, ktoré považuje za prospešné, pričom musí zohľadniť podobnosť a vzájomnú závislosť oboch trhov, ako aj osobitný charakter trhu izoglukózy.

27      Pri vzniku citlivého problému, akým sú následky výroby izoglukózy na politiku cukrovarníckeho priemyslu v Spoločenstve, musela Rada v krátkom čase zaviesť prechodnú právnu úpravu upravujúcu nový a rýchlo sa vyvíjajúci trh. Za takýchto okolností sa nepreukázalo, že by Rada prekročila medze svojej právomoci voľnej úvahy tým, že prijala nariadenie č. 1293/79.

 O porušení zásady proporcionality

28      Podľa žalobkyne je kvóta, ktorá jej bola pridelená v prílohe II nariadenia č. 1111/77, jednoznačne nedostatočná. Stanovenie kvóty v závislosti od výroby na obdobie od 1. novembra 1978 do 30. apríla 1979 nezohľadňuje ani sezónne zmeny a ani skutočnosť, že počas uvedeného obdobia bola výroba obmedzená vzhľadom na neistotu, v akej sa žalobkyňa nachádzala v súvislosti ako s režimom, ktorý Spoločenstvo začalo uplatňovať po vyhlásení rozsudku vo vyššie uvedených veciach, tak aj v súvislosti s postojom francúzskych orgánov, ktoré mohli povoliť používanie izoglukózy iba výnosom z 9. augusta 1979. Možná úprava kvót podľa celoročnej technickej kapacity znevýhodňuje podniky, ktoré rovnako ako žalobkyňa odložili akékoľvek nové investície až na obdobie, keď sa situácia vyjasní. Tieto kvóty spôsobujú, že hospodárska súťaž je v tomto prípade iba skreslená.

29      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že stanovenie kvót vychádzajúcich z uvedeného referenčného obdobia je obvyklým postupom používaným v práve Spoločenstva a je vhodným, pokiaľ ide o kontrolu výroby v danom odvetví. Na druhej strane žalobkyňa ničím nepodporila svoje tvrdenie, že svoju výrobu obmedzila. Treba poznamenať aj to, že po vyhlásení citovaného rozsudku nemohol byť viac v žiadnom prípade uplatňovaný príspevok, ktorý bol pôvodne stanovený.

30      V každom prípade nemožno od Rady očakávať, že zohľadní dôvody, obchodné možnosti a vnútropodnikovú politiku každého podniku pri prijímaní opatrení v spoločnom záujme s cieľom zabrániť nekontrolovanej výrobe izoglukózy a tým ohrozeniu politiky Spoločenstva v oblasti cukru.

31      Žalobca nakoniec ani nevyužil celú kvótu, ktorá mu bola schválená na obdobie zodpovedajúce cukrovej kampani, a preto sa nemôže sťažovať na obmedzovanie svojej konkurenciechopnosti kvótou, ktorá mu bola pridelená.

 O nedodržaní podstatných formálnych náležitostí

32      Žalobca a Parlament ako vedľajší účastníci konania vo svojich návrhoch tvrdia, že nariadenie č. 1111/77 so zmenami a doplneniami bolo prijaté Radou bez dodržania poradného konania stanoveného článkom 43 ods. 2 Zmluvy, a preto ho treba považovať za neplatné z dôvodu nedodržania podstatných formálnych náležitostí.

33      Porada predpísaná článkom 43 ods. 2 pododsek 3, ako aj inými súbežnými ustanoveniami Zmluvy je prostriedkom, ktorý Parlamentu umožňuje aktívne sa zúčastňovať na zákonodarnom konaní Spoločenstva. Táto právomoc je základným prvkom inštitucionálnej rovnováhy požadovanej Zmluvou. Na úrovni Spoločenstva je odrazom, aj keď v obmedzenom rozsahu, základnej demokratickej zásady, podľa ktorej sa ľudia zúčastňujú na výkone moci prostredníctvom zhromaždenia ich zástupcov. Pravidelná porada s Parlamentom v stanovených prípadoch je teda podstatnou formálnou náležitosťou, ktorej nedodržanie spôsobuje neplatnosť daného aktu.

34      V tejto súvislosti treba upresniť, že dodržiavanie tejto požiadavky si vyžaduje, aby Parlament vyjadril svoj názor; táto požiadavka nie je splnená, ak Rada len jednoducho požiada o stanovisko. Rada teda nesprávne uviedla v nariadení č. 1293/79, medzi tvrdeniami preambuly, že prebehla porada s Parlamentom.

35      Rada nepoprela charakter podstatnej formálnej náležitosti porady s Parlamentom. Zastáva však názor, že za okolností tohto prípadu Parlament znemožnil svojím prístupom splnenie tejto formálnej náležitosti, a preto sa nemôže oprávnene odvolávať na jej nedodržanie Radou.

36      Bez toho, aby boli dotknuté zásadné otázky vznesené v rámci argumentácie Rady, stačí v tomto prípade konštatovať, že 25. júna 1979, keď Rada prijala bez stanoviska Zhromaždenia svoje nariadenie č. 1293/79, ktoré mení a dopĺňa nariadenie č. 1111/77, nevyčerpala všetky možnosti získania predbežného súhlasu Parlamentu. Po prvé Rada nepožiadala o uplatnenie naliehavého konania ustanoveného vnútorným poriadkom Parlamentu, hoci v iných oblastiach a pri iných návrhoch nariadení túto možnosť využila. Okrem toho Rada mohla využiť možnosť, ktorú jej ponúka článok 139 Zmluvy, a mohla požiadať o mimoriadne zasadnutie Zhromaždenia, a to o to viac, že ju Predsedníctvo Parlamentu na túto možnosť 1. marca a 10. mája 1979 upozornilo.

37      Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na chýbajúce stanovisko Parlamentu vyžadované článkom 43 Zmluvy musí byť nariadenie č. 1293/79, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 1111/77 Rady, zrušené bez toho, aby bola dotknutá právomoc Rady prijať po vyhlásení tohto rozsudku akékoľvek iné opatrenia, ktoré bude v súlade s článkom 176 ods. 1 Zmluvy.

 O trovách

38      Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

39      Ani žalobkyňa a ani vedľajší účastníci konania však nenavrhli zviazať Radu na náhradu trov konania. Z toho vyplýva, že hoci Rada nemala úspech vo veci, každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol a vyhlásil:

1.      Nariadenie č. 1293/79 (Ú. v. ES L 162, s. 10, oprava v Ú. v. ES L 176, 13. 7. 1979, s. 37), ktoré mení a dopĺňa nariadenie č. 1111/77 (Ú. v. ES L 134, 28. 5. 1977, s. 4), sa zrušuje.

2.      Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. októbra 1980.

* Jazyk konania: francúzština.