ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 11. júla 1974 (*)

Vo veci 8/74,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Tribunal de première instance de Bruxelles navrhuje, aby v súvislosti s trestným konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Procureur du Roi

a

Benoît a Gustave Dassonville

a s občianskoprávnym sporom medzi

SA Ets Fourcroy,

SA Breuval et Cie

a

Benoît a Gustave Dassonville

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 30 až 33, 36 a 85 Zmluvy EHS,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda R. Lecourt, predsedovia komory A. M. Donner, M. Sørensen, sudcovia R. Monaco, J. Mertens de Wilmars, P. Pescatore, H. Kutscher, C. Ó Dálaigh a A. J. Mackenzie Stuart (spravodajca),

generálny advokát: A. Trabucchi,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Rozhodnutím z 11. januára 1974 doručeným do kancelárie Súdneho dvora 8. februára 1974 Tribunal de première instance de Bruxelles predložil na základe článku 177 Zmluvy EHS dve otázky týkajúce sa výkladu článkov 30, 31, 32, 33, 36 a 85 Zmluvy EHS v súvislosti s požiadavkou úradného dokumentu pre výrobky s označením pôvodu vydaného vládou štátu vývozcu.

2        Prvá otázka spočíva v tom, či vnútroštátne právne ustanovenie zakazujúce dovoz tovaru s označením pôvodu, ak tento tovar nesprevádza úradný dokument vydaný vyvážajúcim štátom, ktorý osvedčuje jeho právo na takéto označenie, predstavuje opatrenie, ktoré má rovnocenný účinok ako množstevné obmedzenie podľa článku 30 Zmluvy.

3        Táto otázka bola predložená v rámci trestného konania vedeného v Belgicku proti obchodníkom, ktorí legálne nadobudli dodávku škótskej whisky, ktorá je vo voľnom obehu vo Francúzsku, a doviezli ju do Belgicka, pričom neboli držiteľmi osvedčenia o pôvode vydaného britskými colnými orgánmi, čím porušili belgické právne predpisy.

4        Zo spisu a zo vzájomných ústnych vyjadrení vyplýva, že obchodník, ktorý chce do Belgicka dovážať škótsku whisky, ktorá už je vo voľnom obehu vo Francúzsku, môže získať takéto osvedčenie len s vážnymi ťažkosťami na rozdiel od dovozcu, ktorý ju dováža priamo zo štátu výrobcu.

5        Všetky obchodné právne predpisy členských štátov, ktoré môžu priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne tvoriť prekážku obchodu v rámci Spoločenstva, sa musia považovať za opatrenia s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia.

6        Pokiaľ nie je vytvorený režim Spoločenstva, ktorý by spotrebiteľom zaručoval pravosť označenia pôvodu výrobku, a členský štát prijme opatrenia na predchádzanie nekalým praktikám v tejto súvislosti, musí dodržať podmienku, že tieto opatrenia budú rozumné a požadované dôkazné prostriedky nebudú tvoriť prekážku obchodu medzi členskými štátmi, a teda budú prístupné všetkým štátnym príslušníkom členských štátov.

7        Bez toho, že by vôbec bolo potrebné skúmať, či sa na takéto opatrenia vzťahuje článok 36, tieto opatrenia v každom prípade na základe zásady vyjadrenej v druhej vete tohto článku nesmú byť prostriedkami svojvoľnej diskriminácie alebo skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi.

8        Takýto prípad môže nastať vtedy, ak členský štát požaduje na účely preukázania pôvodu výrobku také náležitosti, ktoré môžu bez vážnych ťažkostí prakticky splniť len priami dovozcovia.

9        Preto požiadavka členského štátu na osvedčenie o pravosti, ktorého získanie je pre dovozcov pravého výrobku, ktorý je legálne vo voľnom obehu v inom členskom štáte, ťažšie ako pre dovozcov, ktorí dovážajú rovnaký výrobok priamo z krajiny pôvodu, predstavuje opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenie nezlučiteľné so Zmluvou.

10      Druhá otázka spočíva v tom, či je dohoda, ktorej účinkom je obmedzenie hospodárskej súťaže a ktorá má nepriaznivý vplyv na obchod medzi členskými štátmi, ak sa použije v spojení s vnútroštátnymi právnymi predpismi týkajúcimi sa osvedčenia o pôvode, neplatná, ak sa táto dohoda obmedzuje len na to, že výhradnému dovozcovi povoľuje využiť tieto právne predpisy s cieľom zabrániť paralelnému dovozu alebo tomu nebráni.

11      Na dohodu o výhradnom predaji sa vzťahuje zákaz podľa článku 85, ak táto dohoda právne alebo skutkovo bráni iným osobám ako výhradným dovozcom dovážať predmetné výrobky z iných členských štátov na chránené územie.

12      Konkrétnejšie, dohoda o výhradnom predaji môže mať nepriaznivý vplyv na obchod medzi členskými štátmi a môže narušovať hospodársku súťaž, ak držiteľ výhradného oprávnenia môže zabrániť paralelným dovozom z iných členských štátov na územie, na ktoré sa vzťahuje výhradné oprávnenie, a to prostredníctvom kombinácie dohody a účinkov vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré vyžadujú výlučne určitý dôkazný prostriedok o pravosti.

13      Na účely rozhodnutia, či ide o takýto prípad, treba vziať do úvahy nielen práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovení takejto dohody, ale aj právne a hospodárske súvislosti tejto dohody a najmä možnú existenciu podobných dohôd uzatvorených medzi tým istým výrobcom a držiteľmi výhradného oprávnenia usadenými v iných členských štátoch.

14      V tejto súvislosti môže skutočnosť, že v členskom štáte sú udržiavané ceny, ktoré sú značne vyššie ako ceny, ktoré platia v inom členskom štáte, viesť k skúmaniu, či sa dohoda o výhradnom predaji nepoužíva s cieľom brániť dovozcom pri získavaní dôkazného prostriedku o pravosti predmetného výrobku, požadovaného takými vnútroštátnymi právnymi predpismi, aké sú uvedené v otázke.

15      Samotná skutočnosť, že dohoda len povoľuje využiť takéto vnútroštátne právne predpisy alebo tomu nebráni, však nestačí na to, aby bola dohoda neplatná.

 O trovách

16      Belgická vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.

17      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred Tribunal de première instance de Bruxelles, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach, ktoré mu položil Tribunal de première instance de Bruxelles rozhodnutím z 11. januára 1974, takto:

1.      Požiadavka členského štátu na osvedčenie o pravosti, ktorého získanie je pre dovozcov pravého výrobku, ktorý je legálne vo voľnom obehu v inom členskom štáte, ťažšie ako pre dovozcov, ktorí dovážajú rovnaký výrobok priamo z krajiny pôvodu, predstavuje opatrenie s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenie nezlučiteľné so Zmluvou.

2.      Samotná skutočnosť, že dohoda len povoľuje využiť takéto vnútroštátne právne predpisy alebo tomu nebráni, však nestačí na to, aby bola dohoda neplatná.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júla 1974.

* Jazyk konania: francúzština.