ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 15. júla 1964 (*)

Vo veci 6/64,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania o výklade článkov 102, 93, 53 a 37 zmluvy, ktorý podal podľa článku 177 Zmluvy EHS Giudice Conciliatore v súvislosti s konaním začatým pred týmto súdom

Flaminio Costa

proti

E.N.E.L. – (Ente nazionale energia elettrica impresa già della Edison Volta),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda A. M. Donner, predsedovia komôr Ch. L. Hammes a A. Trabucchi, sudcovia L. Delvaux, R. Rossi, R. Lecourt (spravodajca) a W. Strauss,

generálny advokát: M. Lagrange,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

Uznesením zo 16. januára 1964 riadne doručeným Súdnemu dvoru Giudice Conciliatore de Milan „so zreteľom na článok 177 Zmluvy o založení EHS z 25. marca 1957, ktorá sa stala súčasťou talianskeho zákonodarstva na základe zákona č. 1203 zo 14. októbra 1957 a so zreteľom na tvrdenie, že zákon č. 1643 zo 6. decembra 1962 a prezidentské dekréty vydané na vykonanie tohto zákona porušujú články 102, 93, 53 a 37 Zmluvy“, prerušil konanie a rozhodol o postúpení spisového materiálu Súdnemu dvoru.

 O uplatnení článku 177 Zmluvy

 Dôvod založený na texte otázky

Prejudiciálnej otázke, o ktorej sa má rozhodnúť v zmysle článku 177 Zmluvy, sa vyčíta to, že jej predmetom je zlučiteľnosť vnútroštátneho práva so Zmluvou.

V zmysle tohto článku však vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia ako v tomto prípade nemožno napadnúť opravným prostriedkom, musia podať návrh Súdnemu dvoru preto, aby rozhodol o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa „výkladu Zmluvy“, ak im takáto otázka bola vznesená.

Na základe tohto ustanovenia nemôže Súdny dvor v určitom prípade ani uplatňovať Zmluvu a ani rozhodnúť o platnosti opatrenia vnútroštátneho práva vo vzťahu k Zmluve tak, ako by to mohol urobiť na základe článku 169.

Súdny dvor však môže získať z nepresne formulovaných otázok predložených vnútroštátnym súdom tie, ktoré sa týkajú výkladu Zmluvy.

V tomto prípade netreba rozhodovať o platnosti talianskeho zákona v súvislosti so Zmluvou, ale treba len podať výklad vyššie citovaných článkov z hľadiska právnych údajov, ktoré predložil Giudice Conciliatore.

 Dôvod, ktorý je založený na tom, že výklad nie je nutný

Súdu v Miláne sa vyčíta to, že požiadal o výklad Zmluvy, ktorý nebol nutný pre riešenie sporu týmto súdom.

Článok 177 je však založený na jasnom oddelení funkcií vnútroštátnych súdov od funkcií Súdneho dvora a neoprávňuje Súdny dvor, aby zisťoval skutkový stav veci, ani aby skúmal dôvody a ciele návrhu na výklad.

 Dôvod založený na tom, že súd bol povinný uplatňovať vnútroštátne právo

Talianska vláda vznáša námietku „absolútnej neprípustnosti“ návrhu Giudice Conciliatore, pretože vnútroštátny súd, ktorý je povinný uplatňovať vnútroštátne právo, nemôže použiť článok 177.

Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv si Zmluva EHS vytvorila svoj vlastný právny poriadok, nadobudnutím účinnosti Zmluvy sa tento právny poriadok stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a je záväzný pre ich súdy.

Vytvorením Spoločenstva na dobu neurčitú s vlastnými inštitúciami, s vlastnou spôsobilosťou na práva a povinnosti, spôsobilosťou na právne úkony a spôsobilosťou konať na medzinárodnej úrovni a najmä reálnymi právomocami vyplývajúcimi z obmedzenia právomocí štátov alebo presunu právomocí štátov na Spoločenstvo, obmedzili tieto štáty, aj keď len v obmedzených oblastiach, svoje zvrchované práva, a vytvorili tak systém práva uplatniteľný na ich štátnych príslušníkov a aj na ne samotné.

Začlenenie ustanovení práva Spoločenstva do právneho poriadku jednotlivých členských štátov, všeobecnejšie textu a podstaty Zmluvy, má za následok to, že štáty nemôžu na základe reciprocity presadiť neskoršie jednostranné opatrenie, ktoré je v rozpore s nimi prijatým právnym poriadkom. Takéto opatrenie nemôže byť preto záväzné a účinné pre uvedený právny poriadok.

Výkonná moc práva Spoločenstva sa nemôže totižto meniť v jednotlivých štátoch v prospech neskorších vnútroštátnych predpisov bez toho, aby nebolo ohrozené uskutočňovanie cieľov Zmluvy v zmysle článku 5 ods. 2 a aby nebola vyvolaná diskriminácia zakázaná článkom 7.

Záväzky zakotvené v Zmluve o založení Spoločenstva by neboli nepodmienené, ale iba prípadné, ak by mohli byť spochybnené budúcimi legislatívnymi aktmi zmluvných strán.

Kde zmluva dovoľuje členským štátom konať jednostranne, môžu tak konať len na základe osobitného a presne formulovaného ustanovenia (napríklad článok 15, článok 93 ods. 3, články 223 až 225).

Na druhej strane žiadosti členských štátov o povolenie výnimky z uplatňovania Zmluvy podliehajú špeciálnemu schvaľovaciemu procesu (napríklad článok 8 ods. 4, článok 17 ods. 4, články 25, 26, 73, článok 93 ods. 2 pododsek 3 a článok 226), ktorý by bol bezpredmetný v prípade, keď by členské štáty mali možnosť zbaviť sa svojich povinností na základe obyčajného zákona.

Prednostné postavenie práva Spoločenstva je potvrdené článkom 189, v zmysle ktorého „nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch“.

Toto ustanovenie, s ktorým sa nespája žiadna výhrada, by nemalo žiaden účinok, ak by ktorýkoľvek štát mohol jednostranne zmariť jeho účinky vlastnými právnymi predpismi, ktoré by boli záväzné a účinné pre právo Spoločenstva.

Zo všetkých týchto zistení vyplýva, že voči právu prameniacemu zo Zmluvy ako nezávislého zdroja práva, nemožno teda z dôvodu jeho špecifickej a jedinečnej povahy odporovať na základe vnútroštátneho právneho predpisu cestou súdnych orgánov bez toho, aby nestratilo svoj komunitárny charakter a aby nebol spochybnený právny základ samotného Spoločenstva.

Presun práv a povinností vyplývajúcich z ustanovení zmluvy z vnútroštátneho právneho poriadku štátov v prospech právneho poriadku Spoločenstva teda spôsobuje konečné obmedzenie ich zvrchovaných práv, ktoré nemôžu byť zrušené neskorším jednostranným právnym aktom nezlučiteľným s pojmom Spoločenstva.

V dôsledku toho treba uplatňovať článok 177 bez ohľadu na akýkoľvek vnútroštátny zákon v prípade, keď sa predkladajú otázky týkajúce sa výkladu zmluvy.

Otázky, ktoré položil Giudice Conciliatore v súvislosti s článkami 102, 93, 53 a 37, smerujú v prvom rade k zisteniu, či tieto ustanovenia majú priamy účinok a či zakladajú práva jednotlivcov, ktoré podliehajú ochrane vnútroštátnych súdov, a ak áno, aký je ich zmysel.

 O výklade článku 102

Článok 102 stanovuje, že vždy, keď „sa možno odôvodnene obávať, že prijatie alebo zmena ustanovení zákona, iného právneho predpisu alebo správneho opatrenia spôsobí narušenie, členský štát, ktorý ich chce prijať alebo zmeniť, sa poradí s Komisiou“. Komisia je oprávnená odporučiť štátom prijať vhodné opatrenia na zamedzenie narušenia.

Tento článok je zahrnutý do kapitoly „aproximácia práva“ a má zabrániť zväčšovaniu rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami so zreteľom na ciele Zmluvy.

Týmto ustanovením členské štáty obmedzili svoju slobodu v konaní tým, že sa podriadili primeranému poradnému konaniu.

Tým, že sa členské štáty jednoznačne zaviazali poradiť sa s Komisiou vždy, keď by nimi navrhované právne predpisy mohli hroziť, hoci aj v malej miere, prípadným narušením, zaviazali sa voči Spoločenstvu ako štáty, ale predmetný záväzok nezakladá práva v prospech jednotlivcov, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť.

Komisia je zasa povinná zabezpečiť dodržiavanie ustanovení tohto článku, ale táto povinnosť neposkytuje jednotlivcom možnosť odvolávať sa v rámci práva Spoločenstva a na základe článku 177 na nesplnenie povinnosti dotknutým štátom alebo porušenie povinností zo strany Komisie.

 O výklade článku 93

Podľa článku 93 ods. 1 a 2 Komisia v spolupráci s členskými štátmi „priebežne skúma systémy pomoci poskytované v týchto štátoch“. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu.

V zmysle článku 93 ods. 3 Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.

Tieto ustanovenia sú obsiahnuté v časti Zmluvy s názvom „pomoc poskytovaná štátmi“ a majú na jednej strane za cieľ postupne odstrániť existujúce formy štátnej pomoci a na druhej strane zabrániť tomu, aby pri spravovaní vnútroštátnych záležitostí jednotlivých štátov boli zavádzané „akékoľvek nové formy“ štátnej pomoci, ktoré by mohli priamo alebo nepriamo viesť k zvýhodňovaniu určitých podnikov alebo tovaru a tým ohrozovať, prípadne dokonca skresľovať, hospodársku súťaž.

V zmysle článku 92 členské štáty uznali, že takáto pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom a implicitne sa zaviazali ďalej ju neposkytovať, pokiaľ zmluva neustanovuje niečo iné, ale v súlade s článkom 93 sa dohodli iba na tom, že sa podrobia vhodným konaniam smerujúcim ako k zrušeniu existujúcej pomoci, tak k vytváraniu novej pomoci.

Štáty sa tým, že sa výslovne zaviazali “v dostatočnom čase“ informovať Komisiu o ich plánoch, ktorých predmetom je pomoc, a podrobiť sa konaniam stanoveným v článku 93, zaviazali voči Spoločenstvu ako štáty, ale predmetný záväzok nezakladá práva v prospech jednotlivcov, s výnimkou posledného ustanovenia článku 93 ods. 3, ktorý nie je predmetom sporu v tomto prípade.

Komisia je povinná zabezpečiť dodržiavanie ustanovení tohto článku, ktorý ju zaväzuje vykonávať spolu so štátmi stálu kontrolu režimov existujúcich foriem pomoci, ale z tejto povinnosti nevyplýva jednotlivcom právo dovolávať sa, v rámci práva Spoločenstva a na základe článku 177 nesplnenia povinnosti dotknutým štátom alebo porušenia povinností zo strany Komisie.

 O výklade článku 53

V zmysle článku 53 sa členské štáty zaväzujú, že nezavedú na svojom území nové obmedzenia práva usadiť sa, ktorého nositeľmi sú štátni príslušníci iných členských štátov na svojom území, pokiaľ to táto Zmluva nestanoví inak.

Obsahom záväzku, ktorý sa členské štáty zaviazali splniť, je jednoduché opomenutie, zdržanie sa určitého konania.

Splnenie predmetného záväzku sa neviaže na žiadnu podmienku a ani jeho splnenie a účinky nezávisia od prijatia akéhokoľvek aktu ani od akýchkoľvek úkonov urobených štátmi alebo Komisiou.

Záväzok je teda úplný, právne dokonalý a v dôsledku toho spôsobilý vyvolať priame účinky vo vzťahoch medzi členskými štátmi a ich jednotlivcami.

Takýto výslovne vyjadrený zákaz, ktorý v celom Spoločenstve nadobudol účinnosť spolu so Zmluvou a tým sa začlenil do právnych poriadkov členských štátov, je práve ich právnou normou a týka sa priamo ich štátnych príslušníkov, v prospech ktorých zakladá individuálne práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.

V súvislosti s požadovaným výkladom článku 53 treba tento článok posudzovať v súvislosti s kapitolou týkajúcou sa práva usadiť sa, ktorej je súčasťou.

Po tom, ako v článku 52 stanovuje postupné odstraňovanie „obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu“, táto kapitola, o ktorú ide, v článku 53 stanovuje, že členské štáty nezavedú „nové obmedzenia práva usadiť sa, ktoré sa vzťahujú na štátnych príslušníkov iných členských štátov na svojom území“.

Teda ide o zistenie toho, za akých podmienok majú príslušníci iných členských štátov právo usadiť sa.

Uvedené článok 52 ods. 2 upresňuje stanoviac, že sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, „za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa“.

Článok 53 teda len vyžaduje, aby žiadne nové opatrenie nepodriadilo usadenie sa príslušníkov z iných členských krajín prísnejším právnym predpisom, ako sú právne predpisy vzťahujúce sa na vlastných štátnych príslušníkov, a to bez ohľadu na právny režim podnikov.

 O výklade článku 37

Článok 37 ods. 1 stanovuje, že členské štáty postupne prispôsobia svoje „štátne monopoly obchodnej povahy“ tak, aby po uplynutí prechodného obdobia neexistovala diskriminácia medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov v podmienkach nákupu a odbytu tovaru.

Článok 37 ods. 2 okrem iného stanovuje, že členské štáty sú povinné upustiť od akéhokoľvek nového opatrenia, ktoré je v rozpore so zásadami stanovenými v tomto ustanovení.

Štáty sa takto zaviazali na splnenie dvojitej povinnosti: jedna aktívna určená na usporiadanie ich štátnych monopolov a ďalšia pasívna, ktorá má zabrániť novým opatreniam.

Vnútroštátny súd sa domáha práve ako výkladu tejto poslednej povinnosti, tak výkladu prvkov prvej povinnosti, ktoré sú nevyhnutné pre tento výklad.

Článok 37 ods. 2 obsahuje zákaz neviažuci sa na žiadnu podmienku, ktorý ustanovuje povinnosť nie konať, ale zdržať sa konania.

S touto povinnosťou sa nespája žiadna výhrada štátu viazať jej splnenie na kladný právny akt vnútroštátneho práva.

Tento zákaz môže mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky na právne vzťahy medzi členskými štátmi a ich jednotlivcami.

Tento výslovne vyjadrený zákaz, ktorý v celom Spoločenstve nadobudol účinnosť spolu so Zmluvou, čím sa začlenil do právnych poriadkov členských štátov, je práve ich právnou normou a priamo sa dotýka ich štátnych príslušníkov, v ktorých prospech zakladá práva, ktoré sú chránené vnútroštátnymi súdmi.

Požadovaný výklad článku 37 si vyžaduje, aby sa posudzovali odseky 1 a 2, z dôvodu zložitosti ich znenia a prekrývania sa, v súvislosti s kapitolou, v ktorej sú obsiahnuté.

Táto kapitola sa týka „odstránenia množstevných obmedzení medzi členskými štátmi“.

Cieľom odkazu uvedeného v článku 37 ods. 2 na „zásady vymenované v odseku 1“ je teda zabrániť zavedeniu akejkoľvek „novej diskriminácie v podmienkach nákupu a odbytu tovarov.... medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov“.

Po takomto upresnení cieľa treba zdôrazniť, že článok 37 ods. 1 popisuje a zakazuje spôsoby, na základe ktorých by bolo možné tento článok obísť.

Odkazom na článok 37 ods. 2 sú zakázané všetky nové monopoly alebo orgány vymedzené článkom 37 ods. 1, pokiaľ ich cieľom je zaviesť nové prípady diskriminácie v podmienkach nákupu a odbytu tovarov.

Vnútroštátny súd musí preskúmať najmä to, či dosiahnutie tohto cieľa je naozaj ohrozené, to znamená, či nová diskriminácia vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov v podmienkach nákupu a odbytu vyplýva zo samotného sporného opatrenia alebo je jeho dôsledkom.

Okrem iného treba brať do úvahy dôvody uvedené v článku 37 ods. 1.

Tento článok nezakazuje vytváranie všetkých štátnych monopolov, ale iba tých, ktoré sú „obchodnej povahy“ a ak ich cieľom je zavedenie spomenutých diskriminácií.

Aby sa na tieto štátne monopoly a orgány mohol vzťahovať zákaz v zmysle uvedeného článku, musia na jednej strane byť ich predmetom transakcie s obchodným tovarom, ktorý môže byť predmetom hospodárskej súťaže a výmeny medzi členskými štátmi, a na druhej strane tieto monopoly a orgány musia plniť aktívnu úlohu v týchto výmenách.

Je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť v jednotlivých prípadoch, či sa dotknutá hospodárska činnosť týka tovaru, ktorý môže byť vzhľadom na svoju povahu a technické a medzinárodné požiadavky, ktoré musí spĺňať, predmetom aktívnej úlohy v dovozoch a vývozoch medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov.

 O trovách

Komisia Európskeho hospodárskeho spoločenstva a talianska vláda nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred Giudice Conciliatore de Milan, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov,

so zreteľom na podania,

po vypočutí správy sudcu spravodajcu,

po vypočutí pripomienok účastníkov konania vo veci samej, Komisie Európskeho hospodárskeho spoločenstva a talianskej vlády,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta,

so zreteľom na články 37, 53, 93 102, 177 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

so zreteľom na Protokol o štatúte Súdneho dvora Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

so zreteľom na Rokovací poriadok Súdneho dvora Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

Súdny dvor o námietke neprípustnosti na základe článku 177 rozhodol a vyhlásil:

Otázky, ktoré položil Guidice Conciliatore di Milan na základe článku 177 sú prípustné, pretože sa týkajú výkladu ustanovení zmluvy EHS a žiadny neskorší jednostranný právny predpis nemôže byť záväzný a účinný vo vzťahu k právnym normám Spoločenstva.

Ďalej rozhodol takto:

1.      Článok 102 neobsahuje také ustanovenia, ktoré môžu zakladať práva v prospech jednotlivcov, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.

2.      Jednotlivé časti článku 93, ktorých sa týka položená otázka, takisto neobsahujú takéto ustanovenia.

3.      Článok 53 je právnou normou Spoločenstva, ktorá môže zakladať práva v prospech jednotlivcov, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.

Toto ustanovenie zakazuje akékoľvek nové opatrenie, ktorého cieľom je podriadiť usadenie sa príslušníkov z iných členských štátov prísnejším právnym predpisom, ako sú právne predpisy vzťahujúce sa na vlastných štátnych príslušníkov, a to bez ohľadu na právny režim tohto usadenia sa.

4.      Článok 37 ods. 2 je vo všetkých svojich ustanoveniach právnou normou Spoločenstva, ktorá môže zakladať práva v prospech jednotlivcov, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.

V rámci položenej otázky cieľom týchto ustanovení je zakázať akékoľvek nové opatrenie, ktoré je v rozpore so zásadami stanovenými v článku 37 ods. 1, to znamená akékoľvek opatrenie, ktorého cieľom alebo následkom by bola nová diskriminácia medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov v podmienkach nákupu a odbytu tovarov, prostredníctvom monopolov alebo orgánov, pričom musia na jednej strane byť ich predmetom transakcie s obchodným tovarom, ktorý môže byť predmetom hospodárskej súťaže a výmeny medzi členskými štátmi, a na druhej strane tieto monopoly a orgány musia plniť aktívnu úlohu v týchto výmenách.

Na záver rozhodol:

O trovách tohto konania rozhodne Guidice Conciliatore de Milan.

Rozhodnuté Súdnym dvorom v Luxemburgu 15. júla 1964.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. júla 1964.

* Jazyk konania: taliančina.