EURÓPSKA KOMISIA

V Bruseli25. 5. 2016

SWD(2016) 163 final

PRACOVNÝ DOKUMENT ÚTVAROV KOMISIE

USMERNENIE K VYKONÁVANIU/UPLATŇOVANIU SMERNICE
2005/29/ES O NEKALÝCH OBCHODNÝCH PRAKTIKÁCH,

ktorý je sprievodným dokumentom k

OZNÁMENIU KOMISIE EURÓPSKEMU
PARLAMENTU, RADE, EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU
VÝBORU A VÝBORU REGIÓNOV

Komplexný prístup k podnieteniu cezhraničného elektronického obchodu pre občanov a podniky Európy

{COM(2016) 320 final}

Obsah

ÚVOD    

1.    Rozsah pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách    

1.1Obchodné praktiky patriace do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách

1.1.1Praktiky po predaji vrátane vymáhania dlhov

1.1.2Obchodníci kupujúci produkty od spotrebiteľov

1.2Obchodné praktiky nepatriace do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách

1.2.1Obchodné praktiky, ktoré nemajú vplyv na ekonomické záujmy spotrebiteľa

1.2.2Obchodné praktiky, ktoré sa týkajú transakcií medzi podnikateľmi alebo ktoré poškodzujú iba ekonomické záujmy účastníkov hospodárskej súťaže

1.3Úplná harmonizácia

1.3.1Podpory predaja a zníženia cien

1.3.2Výnimky z úplnej harmonizácie

1.4Súhra medzi smernicou a ostatnými právnymi predpismi EÚ

1.4.1Vzťah s inými právnymi predpismi EÚ

1.4.2Vplyv na vynútiteľnosť

1.4.3Informácie stanovené ako „podstatné“ informácie inými právnymi predpismi EÚ

1.4.4Súhra so smernicou o právach spotrebiteľov

1.4.5Súhra so smernicou o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

1.4.6Súhra so smernicou o klamlivej a porovnávacej reklame

1.4.7Súhra so smernicou o službách

1.4.8Súhra so smernicou o elektronickom obchode

1.4.9Súhra so smernicou o audiovizuálnych mediálnych službách

1.4.10Súhra so smernicou o ochrane údajov a smernicou o súkromí a elektronických komunikáciách

1.4.11Súhra s článkami 101 – 102 ZFEÚ (pravidlá hospodárskej súťaže)

1.4.12Súhra s Chartou základných práv EÚ

1.4.13Súhra s článkami 34 – 36 ZFEÚ

1.5Vzťah medzi smernicou o nekalých obchodných praktikách a samoreguláciou

1.6Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách voči obchodníkom so sídlom v tretích krajinách

2.    Všeobecné pojmy    

2.1Pojem „obchodník“

2.2Pojem „obchodná praktika“

2.3Pojem „rozhodnutie o obchodnej transakcii“

2.4„Podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa“

2.5„Priemerný spotrebiteľ“

2.6Zraniteľní spotrebitelia

2.6.1Kritériá zraniteľnosti v článku 5 ods. 3

2.6.2Požiadavka „predvídateľnosti“

2.7Výzva na kúpu – pojem

3.    Ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách    

3.1Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách – vývojový diagram smernice

3.2Všeobecné ustanovenie – požiadavky odbornej starostlivosti

3.3Klamlivé činnosti

3.3.1Všeobecné klamlivé informácie

3.3.2Mätúci marketing

3.3.3Nedodržiavanie kódexu správania

3.4Klamlivé opomenutia konania

3.4.1Podstatné informácie

3.4.2Skrytý marketing/neoznámenie obchodného účelu

3.4.3Podstatné informácie poskytnuté nejasným spôsobom

3.4.4Skutková súvislosť a obmedzenia použitého komunikačného prostriedku

3.4.5Podstatné informácie vo výzvach na kúpu – článok 7 ods. 4

3.4.6Bezplatné vyskúšanie a pasce na odber služieb

3.4.7Poskytovanie niektorých informácií v inom jazyku

3.4.8Plánované zastarávanie

3.5Agresívne obchodné praktiky

4.    Čierny zoznam obchodných praktík (príloha I)    

4.1Produkty, ktoré nemožno legálne predávať – zakázaná obchodná praktika č. 9

4.2Pyramídové schémy – zakázaná obchodná praktika č. 14

4.3Produkty, ktoré liečia choroby, dysfunkcie alebo postihnutia – zakázaná obchodná praktika č. 17

4.4Používanie slova „zadarmo“ – zakázaná obchodná praktika č. 20

4.5Vytrvalý marketing prostredníctvom nástroja prenosu na diaľku – zakázaná obchodná praktika č. 26

4.6Priame nabádanie detí – zakázaná obchodná praktika č. 28

4.7Ceny – zakázaná obchodná praktika č. 31

5.    Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách na konkrétne odvetvia    

5.1Tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

5.1.1Súhra s inými právnymi predpismi EÚ o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia

5.1.2Hlavné zásady: články 6, 7 a 12 smernice o nekalých obchodných praktikách uplatnené na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

5.1.3Uplatňovanie článku 6 smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

5.1.4Uplatňovanie článku 7 smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

5.1.5Uplatňovanie článku 12 smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

5.1.6Uplatňovanie prílohy I na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

5.1.7Porovnávanie tvrdení týkajúcich sa životného prostredia

5.2Online sektor

5.2.1Online platformy

5.2.2Uplatniteľnosť smernice o nekalých obchodných praktikách na online platformy

5.2.3Platformy elektronického obchodu (trhoviská)

5.2.4Obchody s aplikáciami

5.2.5Hospodárstvo spoločného využívania zdrojov

5.2.6Vyhľadávače

5.2.7Nástroje na porovnávanie

5.2.8Nástroje pre recenzie používateľov

5.2.9Sociálne médiá

5.2.10Platformy hromadného nakupovania

5.2.11Dynamická cenotvorba

5.2.12Cenová diskriminácia

5.2.13Personalizovaná cenotvorba

5.2.14Využívanie geolokalizačných techník

5.3Odvetvie cestovania a dopravy

5.3.1Prierezové otázky

5.3.2Balík cestovných služieb

5.3.3Zmluvy o časovo vymedzenom užívaní ubytovacích zariadení

5.3.4Otázky relevantné najmä pre leteckú dopravu

5.3.5Otázky týkajúce sa požičiavania automobilov

5.4Finančné služby a nehnuteľnosti

5.4.1Prierezové otázky

5.4.2Otázky špecifické pre nehnuteľnosti

5.4.3Otázky špecifické pre finančné služby

Príloha I: Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie o smernici o nekalých obchodných praktikách (zoradená podľa roku)    

Please note that this Guidance has originally been drafted in English. In case of any linguistic doubts, please consult the English version, which is available at:  http://ec.europa.eu/justice/consumer-marketing/files/ucp_guidance_en.pdf  

ÚVOD

Účelom tohto usmernenia je uľahčiť riadne uplatňovanie smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu (ďalej len „smernica o nekalých obchodných praktikách“). Poskytuje usmernenie ku kľúčovým pojmom a ustanoveniam smernice o nekalých obchodných praktikách a praktické príklady jej vykonávania pochádzajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) a vnútroštátnych súdov a zo správnych orgánov. Vychádza z verzie usmernenia z roku 2009 a nahrádza ju 1 .

Smernica o nekalých obchodných praktikách predstavuje zastrešujúci právny predpis EÚ upravujúci prístup k nekalým obchodným praktikám v transakciách medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi. Vzťahuje sa na všetky obchodné praktiky, ku ktorým dochádza pred uskutočnením (t. j. počas reklamy alebo marketingu), počas uskutočnenia a po uskutočnení transakcie medzi podnikateľom a spotrebiteľom.

V oznámení o uplatňovaní smernice o nekalých obchodných praktikách z roku 2013 2 a v sprievodnej správe k tomuto oznámeniu 3 sa konštatovalo, že je potrebné posilniť presadzovanie uplatňovania ustanovení smernice o nekalých obchodných praktikách. V tomto usmernení sa objasňujú otázky spoločné pre všetky členské štáty s cieľom uľahčiť činnosti zamerané na presadzovanie uplatňovania a zaručiť právnu istotu. Zahrňuje to napríklad tieto témy:

·súhra medzi smernicou o nekalých obchodných praktikách a ostatnými právnymi predpismi EÚ,

·pribúdajúca judikatúra Súdneho dvora EÚ a vnútroštátnych súdov,

·spôsob uplatňovania smernice o nekalých obchodných praktikách na nové a vznikajúce obchodné modely, zvlášť v online sektore.

Toto usmernenie súvisí s oznámením Komisie o „komplexnom prístupe k podnieteniu cezhraničného elektronického obchodu pre občanov a podniky Európy“ (COM(2016)320), najmä s jeho oddielom 6. Vypracovali ho útvary Komisie a neodráža nevyhnutne názory Európskej komisie. Jeho účelom je uľahčiť vykonávanie smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách. Samotné usmernenie však nie je právne záväzné. Každý záväzný výklad práva by mal vychádzať zo samotnej smernice 2005/29/ES a ďalších uplatniteľných právnych aktov alebo zásad. Záväzne vykladať právo Únie je oprávnený len Súdny dvor EÚ.

Posudzovanie toho, či je obchodná praktika nekalá, na základe smernice o nekalých obchodných praktikách, sa okrem prípadov praktík uvedených v prílohe I k smernici musí vykonávať osobitne pre jednotlivé prípady. Vykonanie takéhoto posúdenia je v právomoci členských štátov.

1.Rozsah pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách

Smernica má horizontálnu povahu a chráni hospodárske záujmy spotrebiteľov. Jej ustanovenia založené na zásadách sa týkajú širokej škály praktík a sú dostatočne široko zamerané na to, aby zachytili rýchlo sa vyvíjajúce výrobky, služby a metódy predaja.

1.1Obchodné praktiky patriace do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách

Táto časť je zameraná najmä na príklady obchodných praktík, pri ktorých môže byť potrebné objasniť, že skutočne patria do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách. O uplatňovaní smernice o nekalých obchodných praktikách na modely obchodovania online sa hovorí v kapitole 5.2.

1.1.1Praktiky po predaji vrátane vymáhania dlhov

Podľa článku 3 ods. 1 sa obchodné praktiky neuskutočňujú len počas fázy marketingu a dodania, ale aj po uskutočnení transakcie.

V odôvodnení 13 smernice o nekalých obchodných praktikách sa uvádzajú aj „nekalé obchodné praktiky, ktoré vznikajú mimo akýchkoľvek zmluvných vzťahov medzi obchodníkom a spotrebiteľom alebo ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy a počas jej plnenia“.

Niektoré vnútroštátne orgány uviedli, že bez ohľadu na to, či obchodník postúpil pohľadávku tretej strane, vymáhanie dlhov je potrebné považovať za obchodné praktiky po predaji, pretože vymáhanie dlhov priamo súvisí s predajom alebo dodávaním produktov. Neexistujú objektívne dôvody rozlišovať pri posudzovaní tejto okolnosti na základe toho, či si obchodník na túto činnosť najme špecializované agentúry alebo nie.

To vyplýva aj z bodu 25 prílohy I, na základe ktorého sa „osobné navštevovanie domácnosti spotrebiteľa, ignorujúc žiadosť spotrebiteľa odísť alebo sa nevracať, okrem prípadov a v rozsahu odôvodnenom podľa vnútroštátneho práva na účely vymáhania zmluvného záväzku“ považuje za nekalú praktiku za každých okolností.

1.1.2Obchodníci kupujúci produkty od spotrebiteľov

Niektorí obchodníci môžu počas svojej profesionálnej činnosti kupovať produkty od spotrebiteľov. Môže k tomu dochádzať napríklad v prípade predajcov automobilov, predajcov starožitností a maloobchodníkov s použitým tovarom.

Podľa vymedzenia pojmov uvedeného v smernici o nekalých obchodných praktikách sú obchodnými praktikami len praktiky „priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom“. Opačná situácia, keď obchodníci kupujú produkty od spotrebiteľov, nepatrí do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách. V niektorých prípadoch však možno nájsť súvis medzi predajom produktu spotrebiteľom obchodníkovi a podporou, predajom alebo dodávkou (iného) produktu spotrebiteľovi.

Dohody o kúpe na protiúčet sú napríklad bežné v obchode s motorovými vozidlami. Obchodník kúpi použité vozidlo od spotrebiteľa, ktorý zase kúpi vozidlo od obchodníka. V takýchto prípadoch by sa kúpa obchodníka mohla považovať za súčasť odmeny poskytnutej zo strany spotrebiteľa za časť transakcie prebiehajúcej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Dohody o kúpe na protiúčet jednoznačne patria do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách.

Kúpa a opätovný predaj zlata by mohli za určitých okolností patriť do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách. Napríklad, keď obchodník ponúka spotrebiteľom odborné ocenenie ich zlata pred tým, ako ho kúpi, mohlo by sa to považovať za poskytovanie služby spotrebiteľom. Keď je to tak, uplatňuje sa smernica o nekalých obchodných praktikách, a obchodník by preto nemal poskytovať klamlivé informácie o skutočnej hodnote zlata alebo o cene ponúkanej služby (napr. nespomenutie „správnych poplatkov“).

1.2 Obchodné praktiky nepatriace do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách

1.2.1Obchodné praktiky, ktoré nemajú vplyv na ekonomické záujmy spotrebiteľa

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa nevzťahuje na vnútroštátne pravidlá, ktoré majú chrániť záujmy, ktoré nie sú ekonomickej povahy.

Smernica o nekalých obchodných praktikách nemá preto vplyv na možnosť členských štátov stanovovať pravidlá upravujúce obchodné praktiky z dôvodov ochrany zdravia, bezpečnosti alebo životného prostredia. Smernica o nekalých obchodných praktikách sa nevzťahuje ani na existujúce vnútroštátne pravidlá pre marketing a reklamu založené na „vkuse a dobrých mravoch“. Podľa odôvodnenia 7 sa „táto smernica […] nezaoberá […] právnymi požiadavkami na vkus a dobré mravy, ktoré sa v jednotlivých členských štátoch značne líšia. […] Členské štáty by mali podľa toho mať možnosť naďalej uplatňovať na svojom území zákaz obchodných praktík z dôvodu vkusu a dobrých mravov, v súlade s právom Spoločenstva, a to aj v prípade, ak tieto praktiky neobmedzujú slobodu voľby spotrebiteľov. […].“

Smernica o nekalých obchodných praktikách v súvislosti s obchodnými praktikami sa preto nevzťahuje na vnútroštátne pravidlá týkajúce sa ochrany ľudskej dôstojnosti, predchádzania sexuálnej, rasovej a náboženskej diskriminácii alebo zobrazovania nahoty, násilia alebo protispoločenského správania.

Vnútroštátne pravidlá, ktorých cieľom je chrániť ekonomické záujmy spotrebiteľov, v spojení s inými záujmami, naopak do rozsahu pôsobnosti smernice patria.

1.2.2Obchodné praktiky, ktoré sa týkajú transakcií medzi podnikateľmi alebo ktoré poškodzujú iba ekonomické záujmy účastníkov hospodárskej súťaže

Obchodné praktiky medzi podnikateľmi (business-to-business, ďalej len „B2B“) nepatria do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách. Čiastočne sa na ne vzťahuje smernica o klamlivej a porovnávacej reklame 12 . Členské štáty môžu v rámci svojich vnútroštátnych právnych predpisov rozšíriť ochranu poskytovanú na základe smernice o nekalých obchodných praktikách aj na obchodné praktiky B2B 13 .

Len opatrenia, ktoré chránia výlučne záujmy účastníkov hospodárskej súťaže, nepatria do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách. V prípadoch, keď sa vnútroštátnymi opatreniami upravuje praktika s dvojakým cieľom chrániť spotrebiteľov aj účastníkov hospodárskej súťaže, sa na takéto vnútroštátne opatrenia smernica o nekalých obchodných praktikách vzťahuje.

Pokiaľ ide o rozlišovanie medzi záujmami spotrebiteľov a účastníkov hospodárskej súťaže, Súdny dvor EÚ konštatoval, že:

„39    […] Z uvedeného rozsahu pôsobnosti sú tak vylúčené, ako vyplýva z odôvodnenia č. 6 [smernice o nekalých obchodných praktikách], iba vnútroštátne právne predpisy, ktoré sa týkajú nekalých obchodných praktík poškodzujúcich „výlučne“ ekonomické záujmy účastníkov hospodárskej súťaže alebo ktoré sa týkajú obchodných transakcií medzi obchodníkmi.

40    […] to celkom zrejme nie je prípad vnútroštátnych ustanovení, [ktoré] sú vyslovene zamerané na ochranu spotrebiteľov, a nie výlučne na ochranu účastníkov hospodárskej súťaže a iných účastníkov trhu“ 14 .

Je na vnútroštátnych orgánoch a súdoch, aby rozhodli, či je účelom vnútroštátneho ustanovenia chrániť záujmy spotrebiteľov.

Súdny dvor EÚ skonštatoval, že:

„29    Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, a nie Súdnemu dvoru, aby zistil, či vnútroštátne ustanovenia […] skutočne sledujú ciele smerujúce k ochrane spotrebiteľov na účely overenia, či takéto ustanovenia môžu spadať do pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách […].“ 15

Súdny dvor EÚ konštatoval aj to, že smernici o nekalých obchodných praktikách odporuje vnútroštátne ustanovenie zakazujúce predaj so stratou len v rozsahu, v akom je jeho cieľom chrániť spotrebiteľov 16 .

Pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá zakazujúce zníženia cien počas predpredajného obdobia, Súdny dvor EÚ objasnil, že takýto zákaz nie je v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách, ak je jeho cieľom chrániť ekonomické záujmy spotrebiteľov 17 .

Zároveň však konštatoval, že vnútroštátne ustanovenie nepatrí do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách „ak je jeho cieľom výlučne, ako tvrdí vnútroštátny súd, úprava vzťahov medzi účastníkmi hospodárskej súťaže, a nie ochrana spotrebiteľov 18 .

1.3Úplná harmonizácia

Smernica o nekalých obchodných praktikách je založená na zásade úplnej harmonizácie. S cieľom odstrániť prekážky na vnútornom trhu a zvýšiť právnu istotu pre spotrebiteľov a podnikateľov bol na úrovni EÚ vytvorený jednotný regulačný rámec harmonizujúci vnútroštátne pravidlá 19 .

Súdny dvor EÚ ďalej objasnil nasledovné. Konštatoval: „Smernica tak pristupuje k úplnej harmonizácii uvedených pravidiel na úrovni Spoločenstva. […] členské štáty nemôžu prijať prísnejšie opatrenia ako tie, ktoré sú definované v smernici, a to ani s cieľom zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov“ 20 .

Na základe toho sa skonštatovalo, že vnútroštátny všeobecný zákaz kombinovaných ponúk odporuje smernici.

1.3.1Podpory predaja a zníženia cien

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa vzťahuje na obchodné praktiky, ako sú kombinované alebo viazané ponuky, zľavy, zníženia cien, podpory predaja, obchodná lotéria, súťaže a kupóny.

Smernica o nekalých obchodných praktikách obsahuje niekoľko ustanovení týkajúcich sa praktík v oblasti podpory predaja (napr. článok 6 ods. 1 písm. d) o existencii osobitnej cenovej výhody, príloha I bod 5 o vábivej reklame, bod 7 o špeciálnych ponukách, body 19 a 31 o súťažiach a vypísaní ceny a bod 20 o ponukách tovaru zadarmo) 21 .

Súdny dvor EÚ objasnil, že pravidlá vyžadujúce, aby sa pri znížení ceny uvádzala referenčná cena a trvanie akcie, nie sú v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách:

„61. V dôsledku toho takáto vnútroštátna právna úprava všeobecne zakazujúca praktiky neuvedené v prílohe I smernice 2005/29 bez toho, aby sa vykonalo jednotlivé posúdenie ich „nekalej“ povahy vzhľadom na kritériá uvedené v článkoch 5 až 9 tejto smernice, je v rozpore s obsahom článku 4 tejto smernice a ide proti cieľu úplnej harmonizácie sledovanej uvedenou smernicou, aj keď je cieľom tejto právnej úpravy vyššia úroveň ochrany spotrebiteľov […]“  22

Smernicou o nekalých obchodných praktikách sa od obchodníkov výslovne nevyžaduje, aby uvádzali zníženie cien konkrétnymi spôsobmi alebo aby uvádzali dôvody zníženia cien. To, či obchodník koná v rozpore so smernicou o nekalých obchodných praktikách, by sa malo posudzovať osobitne v jednotlivých prípadoch.

Otázky týkajúce sa cenových akcií a charakteru úplnej harmonizácie smernice o nekalých obchodných praktikách sa objavili aj v súvislosti so smernicou o označovaní cien 23 .

Účelom tejto smernice je vyžadovať od obchodníkov, aby uvádzali maloobchodnú cenu, jednotkovú cenu a mernú jednotku produktov s cieľom uľahčiť spotrebiteľom porovnávanie cien.

Argumentovalo sa, že v prípade politík tvorby cien spojených s kampaňami na podporu predaja sa ciele smernice dajú dosiahnuť len zavedením reštriktívnejších požiadaviek správneho označovania cien, než sú tie, ktoré vyplývajú zo smernice o nekalých obchodných praktikách.

Súdny dvor EÚ konštatoval, že:

„59. […] predmetom smernice 98/6 nie je ochrana spotrebiteľov pri označovaní cien vo všeobecnosti, alebo pokiaľ ide o pravdivosť oznámení o cenových zľavách z ekonomického hľadiska, ale v oblasti označovania cien výrobkov na základe rôznych merných jednotiek“ 24 .

Súdny dvor EÚ ďalej konštatoval, že zachovávanie reštriktívnejších vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa znížení cien nemôže byť odôvodnené na základe smernice o označovaní cien.

1.3.2Výnimky z úplnej harmonizácie

V článku 3 ods. 5 a 6 smernice o nekalých obchodných praktikách sa stanovuje dočasná výnimka z úplnej harmonizácie na obdobie šiestich rokov od 12. júna 2007. Uplatňovalo sa to na vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa vykonávajú smernice obsahujúce ustanovenia o minimálnej harmonizácii 25 . V správe Komisie o uplatňovaní smernice o nekalých obchodných praktikách z roku 2013 sa konštatovalo, že nie je potrebné túto výnimku predĺžiť 26 . To znamená, že od 12. júna 2013 sa článok 3 ods. 5 a 6 smernice o nekalých obchodných praktikách už neuplatňujú.

V odôvodnení 14 sa objasňuje, že prístup úplnej harmonizácie nebráni členským štátom, aby vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch vymedzili základné vlastnosti určitých produktov, ktorých opomenutie by bolo pri výzve na kúpu podstatné. Takisto sa v ňom objasňuje, že smernica o nekalých obchodných praktikách by sa nemala dotýkať existujúceho práva EÚ, ktoré výslovne dáva členským štátom možnosť voľby medzi viacerými úpravami zameranými na ochranu spotrebiteľov v oblasti obchodných praktík.

V článku 3 ods. 9 sa stanovuje obmedzenie charakteru úplnej harmonizácie smernice o nekalých obchodných praktikách, pričom sa tam uvádza, že „vo vzťahu k „finančným službám“ […] a nehnuteľnostiam, môžu členské štáty ukladať požiadavky, ktoré sú reštriktívnejšie alebo normatívnejšie ako táto smernica v oblasti, ktorú aproximuje“. Vzhľadom na to môžu členské štáty stanoviť v týchto odvetviach pravidlá, ktoré prekračujú ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách, pokiaľ sú v súlade s ostatnými právnymi predpismi EÚ. Kapitola 5.4 sa konkrétne zaoberá tým, ako sa smernica o nekalých obchodných praktikách uplatňuje na finančné služby a nehnuteľnosti.

1.4Súhra medzi smernicou a ostatnými právnymi predpismi EÚ

Vzhľadom na jej všeobecný rozsah pôsobnosti sa smernica vzťahuje na mnohé obchodné praktiky, ktoré sa upravujú aj v iných všeobecných alebo sektorových právnych predpisoch EÚ.

1.4.1Vzťah s inými právnymi predpismi EÚ

Článok 3 ods. 4 a odôvodnenie 10 predstavujú kľúčové prvky smernice o nekalých obchodných praktikách. Objasňuje sa v nich, že smernica o nekalých obchodných praktikách dopĺňa iné právne predpisy EÚ („právne predpisy Spoločenstva“) upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík. To znamená, že smernica o nekalých obchodných praktikách funguje ako „záchranná sieť“ zabezpečujúca udržiavanie vysokej úrovne spoločnej ochrany spotrebiteľa proti nekalým obchodným praktikám vo všetkých odvetviach, a to aj dopĺňaním iných právnych predpisov EÚ a zapĺňaním medzier v nich.

Keď existujú sektorové alebo iné právne predpisy EÚ a ich ustanovenia sa prekrývajú s ustanoveniami smernice o nekalých obchodných praktikách, príslušné ustanovenia lex specialis budú mať prednosť.

V článku 3 ods. 4 smernice sa objasňuje, že „v prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy Spoločenstva“.

Z článku 3 ods. 4 v spojení s odôvodnením 10 vyplýva, že ustanovenie práva EÚ bude mať prednosť pred smernicou o nekalých obchodných praktikách, ak budú splnené všetky tri tieto podmienky:

Ømá status práva EÚ,

Øupravuje osobitný aspekt obchodných praktík a

Ødané dve ustanovenia sú v rozpore alebo obsah iného ustanovenia práva EÚ sa prekrýva s obsahom príslušného ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách, napríklad ak upravuje príslušné konanie podrobnejšie a/alebo ak je uplatniteľné na konkrétne odvetvie.

Ak sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, smernica o nekalých obchodných praktikách sa neuplatní na osobitný aspekt obchodnej praktiky upravený, napríklad, sektorovým pravidlom. Smernica o nekalých obchodných praktikách si však zachováva svoju relevantnosť, pokiaľ ide o posudzovanie iných možných aspektov obchodnej praktiky, ktorými sa nezaoberajú sektorové ustanovenia, napríklad agresívneho správania obchodníka.

Z uvedeného vyplýva, že vo všeobecnosti uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách nie je samo osebe vylúčené len preto, lebo existujú iné právne predpisy EÚ, ktorými sa upravujú osobitné aspekty nekalých obchodných praktík. 

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa preto môže spravidla uplatňovať spolu so sektorovými pravidlami EÚ doplňujúcim spôsobom; to znamená, že konkrétnejšími požiadavkami stanovenými na základe iných pravidiel EÚ sa spravidla rozširujú všeobecné požiadavky smernice o nekalých obchodných praktikách, väčšinou s cieľom zabrániť obchodníkom v tom, aby poskytovali informácie vyžadované sektorovými právnymi predpismi klamlivým alebo agresívnym spôsobom, pokiaľ tento aspekt konkrétne neupravujú sektorové pravidlá.

1.4.2Vplyv na vynútiteľnosť

Z článku 11 vyplýva, že s cieľom zabezpečiť riadne uplatňovanie právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa by mali členské štáty zabezpečiť koordináciu v dobrej viere medzi jednotlivými príslušnými orgánmi presadzovania. V tých členských štátoch, kde sú za presadzovanie uplatňovania smernice o nekalých obchodných praktikách a sektorových právnych predpisov zodpovedné rôzne orgány, by mali orgány úzko spolupracovať, aby sa zabezpečila konzistentnosť zistení vyplývajúcich z ich príslušných vyšetrovaní týkajúcich sa toho istého obchodníka a/alebo obchodnej praktiky.

1.4.3Informácie stanovené ako „podstatné“ informácie inými právnymi predpismi EÚ 

„Požiadavky na informácie zavedené právom Spoločenstva vo vzťahu k obchodnej komunikácii“ možno nájsť v niekoľkých sektorových právnych predpisoch EÚ. Napríklad:

Øživotné prostredie (napr. smernica o energetickom označovaní 34 , smernica o ekodizajne 35 , smernica o spotrebe paliva 36 );

Øfinančné služby [napr. smernica o trhoch s finančnými nástrojmi 37 , smernica o platobných službách 38 , smernica o spotrebiteľských úveroch 39 , smernica o hypotekárnych úveroch 40 , smernica o platobných účtoch 41 , nariadenie o balíkoch retailových investičných produktov (PRIP) 42 ];

Øzdravie (napr. smernica 2001/83/ES 43 );

Øtelekomunikácie (napr. smernica o univerzálnej službe 44 );

Ødoprava (napr. nariadenie o leteckých službách 45 , nariadenie o právach cestujúcich 46 )

Takéto požiadavky na informácie sú často konkrétnejšie ako požiadavky na informácie stanovené v smernici o nekalých obchodných praktikách.

V článku 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách sa objasňuje, že takéto požiadavky na informácie „sa považujú za podstatné“. O pojme „podstatné informácie“ v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách sa hovorí v časti 3.4.1.

V odôvodnení 15 sa stanovuje, že členské štáty budú môcť zachovať alebo doplniť požiadavky na informácie týkajúce sa zmluvného práva, ak je to prípustné podľa klauzúl o minimálnej harmonizácii v existujúcich nástrojoch práva Spoločenstva.

1.4.4Súhra so smernicou o právach spotrebiteľov

Smernica o právach spotrebiteľov 47 sa začala uplatňovať 13. júna 2014. Vzťahuje sa na všetky zmluvy uzatvárané medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi vrátane zmlúv uzavretých mimo prevádzkových priestorov, na diaľku alebo v prevádzkových priestoroch. V plnej miere sa ňou harmonizujú aj požiadavky na predzmluvné informácie v prípade zmlúv uzavretých na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov, zatiaľ čo členským štátom sa ňou umožňuje prijať alebo ponechať v platnosti dodatočné požiadavky na predzmluvné informácie v prípade zmlúv uzavretých v prevádzkových priestoroch (článok 5 ods. 4).

Táto klauzula o minimálnej harmonizácii má dôsledky pre obchodné praktiky patriace do rozsahu pôsobnosti úplne harmonizovanej smernice o nekalých obchodných praktikách.

Na základe článku 5 ods. 4 smernice o právach spotrebiteľov môžu členské štáty prijať alebo ponechať v platnosti požiadavky na predzmluvné informácie, ktoré siahajú nad rámec smernice o nekalých obchodných praktikách, ak sa takéto vnútroštátne požiadavky vzťahujú len predaj v prevádzkových priestoroch a týkajú sa len požiadaviek na predzmluvné informácie, a nie reklamy a marketingu.

Tieto dve smernice sa aj navzájom dopĺňajú.

V súvislosti s „výzvami na kúpu“ sa v smernici o právach spotrebiteľov stanovujú podrobnejšie požiadavky na predzmluvné informácie, než sú požiadavky na informácie uvedené v článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Podľa smernice o nekalých obchodných praktikách sa výzva na kúpu vzťahuje na informácie poskytnuté vo fáze marketingu (reklama) aj pred podpísaním zmluvy. V druhom prípade dochádza k prelínaniu medzi požiadavkami na informácie podľa článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách a požiadavkami na predzmluvné informácie podľa smernice o právach spotrebiteľov. Rozdiel medzi predzmluvnými informáciami a výzvou na kúpu sa ďalej vysvetľuje v oddiele 2.7.

Vzhľadom na vyčerpávajúcejší charakter požiadaviek na informácie v smernici o právach spotrebiteľov by sa dodržaním požiadaviek stanovených v smernici o právach spotrebiteľov pre predzmluvnú fázu už vo fáze výzvy na kúpu za normálnych okolností malo zabezpečiť aj dodržiavanie článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách, pokiaľ ide o obsah informácií 48 . Smernica o nekalých obchodných praktikách bude stále uplatniteľná pri posudzovaní akýchkoľvek klamlivých alebo agresívnych obchodných praktík obchodníka, pokiaľ ide o formu a spôsob poskytovania týchto informácií spotrebiteľovi.

1.4.5Súhra so smernicou o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

Smernica o nekalých zmluvných podmienkach 49 sa vzťahuje na všetky zmluvy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi a týka sa zmluvných podmienok, ktoré neboli individuálne dohodnuté vopred (napr. predbežne formulovaných štandardných doložiek). Na rozdiel od smernice o nekalých obchodných praktikách majú porušenia smernice o nekalých zmluvných podmienkach zmluvné dôsledky: podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice nekalé podmienky použité v zmluve so spotrebiteľom nemuseli byť „záväzné pre spotrebiteľa“.

Súdny dvor EÚ objasnil niektoré prvky vzťahu medzi týmito smernicami vo veci Pereničová a Perenič 50 , ktorá sa týkala zmluvy o úvere, kde uvedená ročná percentuálna miera nákladov bola nižšia ako skutočná miera.

Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že takéto chybné informácie poskytnuté v rámci zmluvných podmienok sú „klamlivé“ v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách, ak zapríčinia alebo sú spôsobilé zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Zistenie, že takáto obchodná praktika je nekalá, je faktorom, na ktorý sa možno odvolať pri posudzovaní nekalosti zmluvných podmienok na základe smernice o nekalých zmluvných podmienkach. Takéto zistenie však nemá priamy vplyv na to, či je daná zmluva platná na základe článku 6 ods. 1 tejto smernice 51 .

V Spojenom kráľovstve sa vo veci OFT/Ashbourne Management Services konštatovalo, že je v rozpore so smernicou o nekalých obchodných praktikách zahrnúť do zmluvy nekalú podmienku a že nečestné je aj snažiť sa vynútiť si jej uplatňovanie požadovaním súm splatných na základe tejto podmienky 52 .

Len v niekoľkých členských štátoch disponujú orgány na ochranu spotrebiteľa podobnými právomocami proti nekalým obchodným praktikám a nekalým zmluvným podmienkam, na základe ktorých môžu zakázať uplatňovanie nedohodnutých štandardných zmluvných podmienok, ktoré považujú za nekalé, bez nutnosti podať na obchodníka žalobu na súde 53 .

1.4.6Súhra so smernicou o klamlivej a porovnávacej reklame

Smernica o klamlivej a porovnávacej reklame 54 sa vzťahuje na vzťahy medzi podnikateľmi (B2B).

V jej pravidlách týkajúcich sa porovnávacej reklamy sa však na posúdenie toho, či je porovnávacia reklama zákonná aj v transakciách medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi (business-to-consumer, ďalej len „B2C“), stále stanovuje všeobecný test založený na úplne harmonizovaných kritériách 55 .

V článku 6 ods. 2 písm. a) smernice o nekalých obchodných praktikách sa za klamlivú považuje praktika, ktorá, aj formou porovnávacej reklamy, spôsobuje nebezpečenstvo zámeny s akýmkoľvek iným produktom, ochrannou známkou, obchodným menom alebo iným rozlišujúcim znakom účastníka hospodárskej súťaže. Zároveň na základe článku 4 písm. a) smernice o klamlivej a porovnávacej reklame nie je porovnávacia reklama dovolená, ak je klamlivá na základe článkov 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Tieto dve smernice teda na seba navzájom odkazujú.

Keďže podmienky posúdenia zákonnosti porovnávacej reklamy stanovené v článku 4 smernice o klamlivej a porovnávacej reklame sú dôležité pre transakcie B2C aj pre transakcie B2B, sú pomerne široké a zahrňujú aj niektoré aspekty nekalej hospodárskej súťaže (napr. očierňovanie ochranných známok). Smernica o klamlivej a porovnávacej reklame preto buď poskytne podmienky na takéto posúdenie na základe smernice o nekalých obchodných praktikách pre transakcie B2C, alebo uloží dodatočné požiadavky, ktoré sa budú týkať obchodníkov, najmä konkurentov, v transakciách B2B.

V prípade členských štátov, ktoré rozšírili všetky ustanovenia obsiahnuté v smernici o nekalých obchodných praktikách (Rakúsko a Švédsko) alebo časť uvedených ustanovení (Dánsko, Francúzsko, Taliansko)na transakcie B2B, sa príslušné ustanovenia smernice o klamlivej a porovnávacej reklame vo vzťahoch B2B prakticky nahradia ustanoveniami smernice o nekalých obchodných praktikách transponovanými do vnútroštátnych právnych predpisov. Je potrebné poznamenať, že niektoré krajiny (Belgicko) prijali aj osobitné pravidlá pre vzťahy B2B.

1.4.7Súhra so smernicou o službách

Na rozdiel od sektorových právnych predpisov má smernica o službách 56 široký rozsah pôsobnosti. S určitými výnimkami sa vzťahuje všeobecne na služby podľa vymedzenia v Zmluve o fungovaní Európskej únie. Nemožno ju preto považovať za lex specialis vo vzťahu k smernici o nekalých obchodných praktikách v zmysle článku 3 ods. 4.

V súlade s tým sa požiadavky na informácie stanovené v článku 22 smernice o službách uplatňujú popri informáciách vyžadovaných pre výzvy na kúpu stanovených v článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách.

1.4.8Súhra so smernicou o elektronickom obchode

Smernica o elektronickom obchode 57 sa vzťahuje na služby informačnej spoločnosti, ktoré môžu zahrnovať služby poskytované prevádzkovateľmi webových sídel a online platforiem, ktoré umožňujú spotrebiteľom kúpiť si tovar alebo službu.

V článku 5 smernice o elektronickom obchode sa stanovujú požiadavky na všeobecné informácie pre poskytovateľov služieb, zatiaľ čo v článku 6 sa stanovujú informácie, ktoré sa majú poskytovať v komerčnej komunikácii. Zoznamy položiek uvedené v týchto dvoch článkoch sú minimálnymi zoznamami.

V článku 6 sa od členských štátov konkrétne vyžaduje, aby zabezpečili, aby obchodníci jasne identifikovali akciové ponuky, ako sú zľavy, odmeny a darčeky, ak sú povolené v členskom štáte, v ktorom má poskytovateľ služby sídlo, a podmienky, ktoré musia byť splnené na získanie takýchto akciových ponúk.

O súhre medzi smernicou o nekalých obchodných praktikách a smernicou o elektronickom obchode sa ďalej hovorí najmä v oddiele 5.2.2, ktorý sa týka „uplatniteľnosti smernice o nekalých obchodných praktikách na online platformy“.

1.4.9Súhra so smernicou o audiovizuálnych mediálnych službách

Smernica o audiovizuálnych mediálnych službách 58 sa vzťahuje na lineárne a nelineárne audiovizuálne mediálne služby (t. j. televízne vysielanie a mediálne služby na požiadanie), ktoré môžu zahrnovať audiovizuálne komerčné oznamy, ktorými sa priamo alebo nepriamo propagujú tovary alebo služby (napr. televízna reklama, sponzorstvo, telenákup alebo umiestňovanie produktov).

V článku 5 smernice o audiovizuálnych mediálnych službách sa stanovujú požiadavky na všeobecné informácie pre poskytovateľov služieb, zatiaľ čo v článku 9 sa stanovujú požiadavky, ktoré musia spĺňať všetky audiovizuálne komerčné oznamy. V článku 10 sa stanovujú podmienky, ktoré musí spĺňať sponzorstvo, a v článku 11 podmienky, ktoré musí spĺňať umiestňovanie produktov v audiovizuálnych mediálnych službách.

V smernici o audiovizuálnych mediálnych službách sa stanovujú aj ďalšie prísnejšie kritériá, ktoré sa vzťahujú len na televíznu reklamu a telenákup (kapitola VII o televíznej reklame a telenákupe).

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa vzťahuje na nekalé obchodné praktiky, ku ktorým dochádza v audiovizuálnych mediálnych službách, ako sú klamlivé a agresívne praktiky, v rozsahu, v akom sa na ne nevzťahujú vyššie uvedené ustanovenia.

1.4.10Súhra so smernicou o ochrane údajov a smernicou o súkromí a elektronických komunikáciách

Ochrana osobných údajov je na základe článku 8 Charty základných práv EÚ základným právom.

V článku 8 ods. 2 charty sa uvádzajú základné zásady ochrany údajov (riadne spracovanie, súhlas alebo iný oprávnený základ ustanovený zákonom, právo na prístup a opravu). V článku 8 ods. 3 charty sa vyžaduje, že ochrana pravidiel ochrany údajov musí podliehať kontrole nezávislého orgánu 59 .

Smernicou o ochrane údajov 60 sa upravuje ochrana osobných údajov a voľný pohyb takýchto údajov. Uplatňovanie pravidiel ochrany údajov presadzujú národné dozorné orgány a vnútroštátne súdy.

Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách 61 dopĺňa smernicu o ochrane údajov, pokiaľ ide o spracovávanie osobných údajov v sektore elektronických komunikácií, pretože uľahčuje voľný pohyb takýchto údajov prostredníctvom elektronických komunikačných služieb. Podľa smernice o súkromí a elektronických komunikáciách sa konkrétne vyžaduje súhlas používateľa pri používaní „cookies“ alebo iných foriem získavania prístupu k informáciám a ich ukladania na zariadení jednotlivca (napr. na tablete alebo smartfóne) 62 .

Smernica o ochrane údajov sa vzťahuje na spracovanie „osobných údajov“.

Osobné údaje sú akákoľvek informácia, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby („údajového subjektu“). Identifikovateľná osoba je osoba, ktorú možno identifikovať, priamo alebo nepriamo, najmä pomocou overenia identifikačného čísla alebo jedného alebo viacerých faktorov špecifických pre jeho fyzickú, fyziologickú, duševnú, hospodársku, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Osoba alebo organizácia, ktorá určí účely spracovania osobných údajov, je kontrolór [článok 2 písm.. d)]. Kontrolór si musí plniť právne záväzky stanovené v pravidlách ochrany údajov.

Spracovanie, ktoré zahrňuje zhromažďovanie a uchovávanie osobných údajov, musí byť spravodlivé a v súlade s predpismi. Jedným aspektom spravodlivého spracovania je, že dotknutej osobe sa poskytnú príslušné informácie zahrňujúce:

Øidentitu kontrolóra a jeho zástupcu,

Øúčely spracovania, pre ktoré sú údaje potrebné,

Øakékoľvek ďalšie informácie, ako napríklad:

1. kategórie spracúvaných osobných údajov;

2. príjemcovia alebo kategórie príjemcov;

3. existencia práva prístupu a práva skorigovania údajov, ktoré sa ho týkajú;

4. či sa osobné údaje poskytnú tretím stranám; a

5. informácie o tom, či odpovede na otázky sú povinné alebo dobrovoľné, ako aj možné dôsledky neschopnosti odpovedať, informácie o existencii práva prístupu a práva opravy údajov, ktoré sa ho týkajú;

pokiaľ sú takéto ďalšie informácie potrebné so zreteľom na špecifické okolnosti, za ktorých sa údaje zhromažďujú, aby sa zabezpečilo spravodlivé spracovanie, pokiaľ ide o dotknutú osobu 63 .

Spravodlivé a zákonné spracovanie osobných údajov si vyžaduje, aby sa dodržiavali zásady ochrany údajov a aby sa na každú spracovateľskú činnosť vzťahoval aspoň jeden zo šiestich dôvodov na legitímne spracovanie. Jedným z týchto kritérií je súhlas jednotlivca.

V závislosti od okolností a účelov spracovania sa budú v prípade potreby uplatňovať ďalšie kritériá.

Na základe zásad ochrany údajov sa vyžaduje, aby osobné údaje boli:

Øzhromažďované na konkrétne a zákonné účely a aby sa ďalej nespracúvali spôsobmi, ktoré nie sú zlučiteľné s týmito účelmi,

Øprimerané, relevantné a nie nadbytočné vo vzťahu k daným účelom,

Øpresné, a ak to tak nie je, vymazané alebo opravené,

Øuchovávané nie dlhšie, ako je potrebné.

Obchodné štruktúry založené na údajoch začínajú vo svete internetu dominovať. Online platformy predovšetkým analyzujú, spracúvajú a predávajú údaje týkajúce sa preferencií spotrebiteľov a iného obsahu vytvoreného používateľmi. Tieto činnosti spolu s reklamou často predstavujú hlavný zdroj príjmov.

Pri zhromažďovaní a spracovávaní osobných údajov v takýchto situáciách sa musia dodržiavať uvedené právne požiadavky stanovené v smernici o ochrane údajov. Jednotlivcom musí byť umožnené uplatňovať svoje práva vo vzťahu k takémuto spracovaniu. Medzi tieto práva patria:

Øprávo na prístup k svojim osobným údajom,

Øprávo namietať proti spracovaniu (napr. v prípade priameho marketingu),

Øprávo na vymazanie svojich údajov.

Smernicu 95/46/ES nahradí od 25. mája 2018 všeobecné nariadenie o ochrane údajov prijaté v roku 2016 64 .

Novými pravidlami sa posilňujú existujúce práva a jednotlivcom sa poskytuje väčšia kontrola nad ich osobnými údajmi.

Medzi tieto nové pravidlá patria najmä:

Øprijatie jediného, celoeurópskeho právneho predpisu na ochranu údajov: dotknuté osoby, verejné orgány a podniky budú musieť dodržiavať len jedno nariadenie EÚ, a nie 28 vnútroštátnych právnych predpisov,

Øjednoduchší prístup k vlastným osobným údajom: jednotlivci budú mať, nad rámec už existujúcich požiadaviek, viac informácií o tom, ako sa ich osobné údaje spracúvajú, pričom tieto informácie sa budú musieť sprístupniť jasným a zrozumiteľným spôsobom,

Øprávo vedieť napríklad o tom, že údaje boli napadnuté počítačovými pirátmi: napríklad podniky a organizácie musia vnútroštátnemu dozornému orgánu pre ochranu údajov oznamovať závažné porušenia ochrany osobných údajov čo najskôr, aby používatelia mohli prijímať potrebné opatrenia.

Porušenie smernice o ochrane údajov alebo smernice o súkromí a elektronických komunikáciách zo strany obchodníka samé osebe nebude vždy znamenať, že praktikou dochádza aj k porušovaniu smernice o nekalých obchodných praktikách.

Takéto porušenia ochrany údajov by sa však mali zohľadňovať pri posudzovaní celkovej nekalosti obchodných praktík na základe smernice o nekalých obchodných praktikách, zvlášť v situáciách, keď obchodník spracúva údaje o spotrebiteľoch v rozpore s požiadavkami na ochranu údajov, t j. na účely priameho marketingu alebo akékoľvek iné obchodné účely, ako je vytváranie profilov, personalizované vytváranie cien alebo aplikácie s veľkým objemom údajov.

Z hľadiska smernice o nekalých obchodných praktikách sa prvá otázka, ktorú treba zvážiť, týka transparentnosti obchodnej praktiky.

Na základe článkov 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách by obchodníci nemali poskytovať spotrebiteľom klamlivé informácie o aspektoch, ktoré pravdepodobne ovplyvnia ich rozhodnutia o obchodnej transakcii. Konkrétne článkom 7 ods. 2 a bodom 22 prílohy I sa obchodníkom zabraňuje skrývať obchodný zámer za obchodnú praktiku.

Požiadavky spotrebiteľov na informácie o ochrane údajov v súvislosti so spracovaním osobných údajov, a to nielen vo vzťahu k obchodnej komunikácii, sa môžu považovať za podstatné (článok 7 ods. 5).

Osobné údaje, preferencie spotrebiteľov a ďalší obsah vytvorený používateľmi majú „de facto“ ekonomickú hodnotu a predávajú sa tretím stranám.

Z článku 7 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách a bodu 22 prílohy I k nej teda vyplýva, že ak obchodník neoznámi spotrebiteľovi, že údaje, ktoré musí poskytnúť obchodníkovi na to, aby mohol získať prístup k službe, sa použijú na obchodné účely, mohlo by sa to považovať za klamlivé opomenutie podstatnej informácie.

V závislosti od okolností by sa to mohlo považovať aj za porušenie požiadaviek EÚ na ochranu údajov, konkrétne požiadavky poskytnúť dotknutému jednotlivcovi požadované informácie o účeloch spracovania osobných údajov.

1.4.11Súhra s článkami 101 – 102 ZFEÚ (pravidlá hospodárskej súťaže)

Nariadenie č. 1/2003 65 poskytuje právny rámec na vykonávanie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 101 a 102 ZFEÚ.

Článkom 101 ods. 1 ZFEÚ sa za určitých okolností zakazujú dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, napríklad určovanie nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci EÚ. Jeho základným prvkom je to, že všetky tajné dohody dvoch alebo viacerých podnikov s cieľom zameraným proti hospodárskej súťaži alebo negatívnym účinkom na hospodársku súťaž sú zakázané a automaticky neplatné.

Článkom 102 ZFEÚ sa za určitých okolností zakazuje zneužívanie dominantného postavenia jedným alebo viacerými podnikateľmi. Jeho základným prvkom je zákaz zneužívania svojho postavenia čo i len jediným dominantným podnikom. Takéto zneužívanie môže napríklad spočívať v uplatňovaní nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú, alebo priamom alebo nepriamom vynucovaní neprimeraných nákupných alebo predajných cien.

Hoci sú takéto praktiky za určitých okolností v rámci pravidiel hospodárskej súťaže zakázané, nepokladajú sa automaticky za nekalé podľa smernice o nekalých obchodných praktikách. Porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže by sa však malo zohľadňovať pri posudzovaní ich nekalosti na základe smernice o nekalých obchodných praktikách. V takýchto situáciách je smerodajné všeobecné ustanovenie článku 5 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách.

1.4.12Súhra s Chartou základných práv EÚ

Charta základných práv EÚ sa podľa svojho článku 51 ods. 1 vzťahuje na členské štáty, keď vykonávajú právo Únie, čiže aj vtedy, keď vykonávajú ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách. Charta obsahuje ustanovenia týkajúce sa okrem iného ochrany osobných údajov (článok 8) 66 , práv dieťaťa (článok 24) 67 , ochrany spotrebiteľa (článok 38) a práva na účinný opravný prostriedok a spravodlivý proces (článok 47).

Súdny dvor EÚ zdôraznil dôležitosť článku 47 charty týkajúceho sa prístupu k spravodlivosti, pokiaľ ide o opravné prostriedky, ktoré majú k dispozícii spotrebitelia v súvislosti s právami spotrebiteľov poskytovaných na základe smerníc EÚ. Zásada účinnosti, na ktorú poukazuje Súdny dvor EÚ, znamená, že vnútroštátny procesný poriadok nesmie spotrebiteľom nadmerne sťažovať alebo prakticky znemožňovať uplatňovanie práv poskytovaných právom EÚ 68 .

1.4.13Súhra s článkami 34 – 36 ZFEÚ

Vnútroštátne opatrenie v oblasti, v ktorej došlo k úplnej harmonizácii na úrovni EÚ, sa musí posudzovať na základe ustanovení daného harmonizačného opatrenia, a nie na základe ustanovení Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) 69 . To znamená, že keď vnútroštátne opatrenie patrí do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách (o čom sa hovorí v oddieloch 1.1 a 1.2 vyššie), malo by sa posudzovať na základe smernice o nekalých obchodných praktikách, nie na základe ZFEÚ.

Vnútroštátne opatrenia, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti ani smernice o nekalých obchodných praktikách, ani žiadneho iného harmonizačného nástroja sekundárneho práva EÚ, sa majú posudzovať na základe článkov 34 – 36 ZFEÚ. Zákaz opatrení, ktoré majú rovnocenný účinok ako kvantitatívne obmedzenia, ako sa stanovuje v článku 34 ZFEÚ, sa vzťahuje na všetky obchodné pravidlá prijaté členskými štátmi, ktoré sú schopné brániť, priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, obchodu v rámci Únie 70 .

Otázkou, kedy môže vnútroštátne pravidlo brániť obchodu v rámci Únie, sa obšírne zaoberal Súdny dvor EÚ.

Konkrétne vo veci Keck 71 Súdny dvor EÚ vyslovil právny názor, že vnútroštátne predpisy, ktoré obmedzujú alebo zakazujú niektoré spôsoby predaja, nie sú spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne tvoriť prekážku obchodu medzi členskými štátmi, pokiaľ, po prvé, sa tieto ustanovenia uplatňujú voči všetkým dotknutým subjektom vykonávajúcim svoju činnosť na vnútroštátnom území a, po druhé, sa dotýkajú rovnakým spôsobom, právne aj skutkovo, obchodovania s domácimi výrobkami a s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov 72 .

Súdny dvor EÚ zahrňuje do zoznamu spôsobov predaja opatrenia týkajúce sa podmienok a metód marketingu 73 , opatrenia, ktoré sa týkajú času predaja tovaru 74 , opatrenia, ktoré sa týkajú miesta predaja tovaru alebo obmedzení týkajúcich sa toho, kto môže tovar predávať 75 , a opatrenia, ktoré sa týkajú kontrol cien 76 .

Niektoré príklady spôsobov predaja uvádzané v jurisdikcii Súdneho dvora EÚ, najmä vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú podmienky a metódy marketingu, by patrili do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách, ak by sa považovali za obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom, ktorých cieľom je chrániť ekonomické záujmy spotrebiteľov.

Mnohé obchodné praktiky, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách alebo iných sekundárnych právnych predpisov EÚ, by sa považovali za spôsoby predaja podľa rozhodnutia vo veci Keck. Takéto spôsoby predaja patria do rozsahu pôsobnosti článku 34 ZFEÚ, ak sa nimi, právne alebo skutkovo, zavádza diskriminácia na základe pôvodu výrobkov. K diskriminácii z právneho hľadiska dochádza vtedy, keď sú opatrenia zjavne diskriminačné, kým diskriminácia z faktického hľadiska je komplikovanejšia. Takéto opatrenia by sa museli posudzovať osobitne v jednotlivých prípadoch.

Ak sa opatrením alebo vnútroštátnou praktikou porušuje článok 34 ZFEÚ, môže to byť v podstate odôvodnené na základe článku 36 ZFEÚ alebo na základe jednej z prevažujúcich požiadaviek verejného záujmu uznaných Súdnym dvorom. Je na vnútroštátnych orgánoch, aby preukázali, že obmedzenie voľného pohybu tovaru je odôvodnené na základe jedného z týchto dôvodov 77 . Členský štát musí navyše preukázať, že jeho právne predpisy sú dôležité na zaistenie účinnej ochrany verejných záujmov, na ktoré sa odvolávajú 78 .

Aby boli takéto ustanovenia prípustné, musia byť primerané vzhľadom na sledovaný cieľ a cieľ sa nesmie dať dosiahnuť opatreniami, ktoré sú menej obmedzujúce voči obchodu v rámci EÚ 79 .

Súdny dvor EÚ nedávno vyslovil právny názor, že „na účely preskúmania proporcionality dotknutého obmedzenia treba tiež preskúmať, či prostriedky vykonané v tomto kontexte nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa. Inými slovami, treba posúdiť, či neexistujú alternatívne opatrenia spôsobilé dosiahnuť tento cieľ, ktoré by však mali menej obmedzujúci účinok na obchod v rámci Spoločenstva 80 “.

Súdny dvor EÚ takisto vyslovil právny názor, že „treba v tomto kontexte pripomenúť, že obmedzujúce opatrenie môže byť považované za opatrenie, ktoré je v súlade s požiadavkami práva Únie, iba vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosiahnuť uskutočnenie sledovaného cieľa koherentne a systematicky“ 81 .

1.5Vzťah medzi smernicou o nekalých obchodných praktikách a samoreguláciou

V smernici o nekalých obchodných praktikách sa uznáva dôležitosť mechanizmov samoregulácie a objasňuje sa, akú úlohu môžu tvorcovia kódexu a samoregulačné orgány zohrávať v presadzovaní uplatňovania. Členské štáty môžu tvorcov kódexu nabádať k tomu, aby popri presadzovaní uplatňovania smernice o nekalých obchodných praktikách takisto kontrolovali, či nedochádza k nekalým obchodným praktikám.

Ak sú pravidlá stanovené v samoregulačných kódexoch prísne a tvorcovia kódexov ich dôsledne uplatňujú, môže sa tým skutočne znížiť potreba administratívnych alebo súdnych opatrení na presadzovanie uplatňovania. Okrem toho, ak sú štandardy vysoké a priemyselné subjekty ich vo veľkej miere dodržiavajú, takéto pravidlá môžu byť užitočným referenčným bodom pre vnútroštátne orgány a súdy pri posudzovaní toho, či je obchodná praktika nekalá.

Smernica o nekalých obchodných praktikách obsahuje niekoľko ustanovení, ktoré zabraňujú obchodníkom v tom, aby neprimerane nezneužívali dôveru, ktorú môžu mať spotrebitelia v samoregulačné kódexy. Hovorí sa o tom v oddiele 3.3.3, ktorý sa týka nedodržiavania kódexov správania.

S cieľom dosiahnuť lepšie dodržiavanie smernice o nekalých obchodných praktikách začala Európska komisia v roku 2012 dva dialógy viacerých zainteresovaných strán so zapojením zástupcov priemyslu, MVO a vnútroštátnych orgánov. Skupina viacerých zainteresovaných strán pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia 82 a skupina viacerých zainteresovaných strán pre nástroje porovnávania 83 poskytli užitočné podnety, o ktorých sa ďalej hovorí v oddieloch 5.1 o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia a 5.2.6 o nástrojoch porovnávania. Tieto skupiny okrem toho vypracovali:

Ø„Kritériá súladu tvrdení týkajúcich sa životného prostredia s predpismi“: odporúčania viacerých zainteresovaných strán s cieľom pomôcť obchodníkom uplatňovať smernicu o nekalých obchodných praktikách v súvislosti s tvrdeniami týkajúcimi sa životného prostredia,

Øzoznam kľúčových zásad pre nástroje porovnávania.

Tieto dokumenty, ktoré samy osebe nie sú právne záväzné, sú k dispozícii na adrese:

http://ec.europa.eu/consumers/consumer_rights/unfair-trade/unfair-practices .

Zainteresované strany zapojené do týchto skupín viacerých zainteresovaných strán sa zaviazali šíriť, podporovať a uplatňovať kritériá/zásady a/alebo podporovať ich uplatňovanie.

1.6Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách voči obchodníkom so sídlom v tretích krajinách

Uplatniteľnosť smernice o nekalých obchodných praktikách voči obchodníkom, ktorí nemajú sídlo v EÚ, sa upravuje v nariadení č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II). Toto nariadenie sa uplatní „na mimozmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov“. Nariadenie Rím II sa uplatňuje v občianskych a obchodných sporoch.

Ak sú podmienky článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II splnené, napr. spotrebitelia z EÚ sú vystavovaní klamlivej reklame, čím sa poškodzujú spoločné záujmy spotrebiteľov z EÚ, bude možné uplatniť smernicu o nekalých obchodných praktikách.

2.Všeobecné pojmy

2.1Pojem „obchodník“

Toto vymedzenie zahŕňa nielen obchodníkov, ktorí konajú vo svojom vlastnom mene, ale aj osoby, vrátane spotrebiteľov, konajúce „v mene“ alebo „v zastúpení“ iného obchodníka.

Na základe článku 2 písm. b) v spojení s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi o zodpovednosti a sankciách sa preto obchodník môže považovať za spoločne zodpovedného spolu s iným obchodníkom za porušenia smernice o nekalých obchodných praktikách spáchané iným obchodníkom v jeho zastúpení.

Môže dôjsť k situáciám, keď jednotlivci, ktorí sú zdanlivo spotrebiteľmi predávajúcimi produkty iným spotrebiteľom, môžu byť v skutočnosti buď samotnými obchodníkmi, alebo môžu konať v zastúpení obchodníkov (skrytý predaj B2C).

To, či sa predávajúci považuje za „obchodníka“ alebo spotrebiteľa, sa musí posudzovať od prípadu k prípadu. Dôležité môžu byť ďalšie kritériá, napríklad:

Øči je predávajúci motivovaný ziskom vrátane toho, že mohol získať odmenu alebo inú kompenzáciu za to, že koná v zastúpení daného obchodníka,

Øpočet, množstvo a frekvencia transakcií,

Øobrat z predaja predávajúceho,

Øči predávajúci kupuje produkty s cieľom opätovne ich predať.

Vymedzenie obchodníka by sa mohlo vzťahovať napríklad aj na osoby, ktorých hlavnou činnosťou je veľmi častý predaj produktov online založený na nákupe produktov s cieľom ich opätovného predaja za vyššiu cenu.

Organizácie sledujúce charitatívne alebo etické ciele sa môžu považovať za obchodníkov na základe smernice o nekalých obchodných praktikách, keď vykonávajú obchodné činnosti (napr. predaj produktov spĺňajúcich určité etické normy) voči spotrebiteľom. Vždy, keď konajú ako obchodníci, vo vzťahu k svojim obchodným činnostiam musia dodržiavať smernicu o nekalých obchodných praktikách. Napríklad informácie o pôvode produktu alebo jeho etických aspektoch by nemali byť klamlivé.

Skutočnosť, že organizácia je štruktúrovaná ako „nezisková“, je nepodstatná z hľadiska posúdenia toho, či sa má považovať za obchodníka.

To isté platí pre verejné orgány, ktoré sa v závislosti od okolností takisto môžu považovať za obchodníka, ak vykonávajú obchodné činnosti.

Vo veci BKK Mobil Oil Súdny dvor EÚ potvrdil, že verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia, sa môže považovať za „obchodníka“, pretože:

„normotvorca Únie vychádzal z osobitne širokého poňatia pojmu „obchodník“, ktorý sa vzťahuje na „akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu“, pokiaľ vykonáva činnosť za odmenu, a nevylučuje zo svojej pôsobnosti subjekty vykonávajúce úlohy všeobecného záujmu ani subjekty s verejnoprávnym postavením“ 86 .

Súdny dvor EÚ takisto dospel k záveru, že:

„[...] poistencom BKK, ktorí sa zjavne musia považovať za spotrebiteľov v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách, [hrozí,] že budú uvedení do omylu klamlivými informáciami rozširovanými týmto subjektom, ktoré im zabránia urobiť kvalifikovanú voľbu […] a povedú ich tak k prijatiu rozhodnutia, ktoré by neboli prijali v prípade neexistencie takýchto informácií, ako to stanovuje článok 6 ods. 1 rovnakej smernice. V tejto súvislosti sú povaha dotknutého subjektu ako verejnoprávneho alebo súkromnoprávneho, ako aj osobitná úloha, ktorú plní, irelevantné.“ 87 .

Konkrétne na základe bodu 22 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách („čierny zoznam“) sa zakazuje táto praktika:

2.2Pojem „obchodná praktika“

Súdny dvor EÚ vyslovil právny názor, že jediným kritériom v článku 2 písm. d) smernice o nekalých obchodných praktikách je, že praktika obchodníka musí byť priamo spojená s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom 88 .

Obchodná praktika môže byť „priamo spojená“ s podporou predaja produktu, napríklad poskytovaním „informácií o dostupnosti výrobku za zvýhodnenú cenu počas určitého obdobia“ 89 . Na základe v súčasnosti dostupnej judikatúry je ťažké vymedziť limit, kedy by sa obchodná praktika už nepovažovala za „priamo spojenú“ s podporou predaja produktu. Ak však napríklad obchodník predáva cestnú mapu, ktorá neobsahuje žiadne reklamné oznamy, a spotrebiteľ následne pomocou tejto mapy nájde cestu k danému obchodu, bolo by asi neprimerané považovať predaj tejto cestnej mapy za obchodnú praktiku „priamo spojenú“ s podporou predaja produktu v danom obchode.

Súdny dvor EÚ uviedol, že smernica o nekalých obchodných praktikách zahŕňa činnosti obchodníkov, ktoré nasledujú po obchodnej transakcii vo vzťahu k akémukoľvek tovaru alebo akejkoľvek službe a ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy alebo počas jej plnenia 90 .

Na základe toho Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že:

„[…] skutočnosť, že k predmetnému správaniu obchodníka došlo iba raz a že sa dotýkalo iba jediného spotrebiteľa, nie je v tomto kontexte relevantná.

Tak definície uvedené v článku 2 písm. c) a d), článku 3 ods. 1 a článku 6 ods. 1 smernice o nekalých obchodných praktikách, ako ani táto smernica posudzovaná v celku, neobsahujú nič, čo by nasvedčovalo tomu, že konanie obchodníka alebo opomenutie konania musí mať opakovanú povahu, alebo sa musí týkať viac ako jedného spotrebiteľa.“

„[…] poskytnutie nepravdivej informácie, akou je dotknutá informácia vo veci samej, spotrebiteľovi zo strany obchodníka, sa musí považovať za „klamlivú obchodnú praktiku“ v zmysle uvedenej smernice, aj keď sa toto poskytnutie týkalo iba jedného spotrebiteľa 91 .“

2.3Pojem „rozhodnutie o obchodnej transakcii“

Všeobecné ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách (články 5 až 9) sa vzťahujú na nekalé, klamlivé a agresívne obchodné praktiky, ktoré môžu narušiť ekonomické správanie spotrebiteľov, čo spôsobí, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Zo znenia použitého v článku 2 písm. k) vyplýva, že dané vymedzenie treba vykladať široko a že pojem rozhodnutie o obchodnej transakcii by malo zahŕňať široký okruh rozhodnutí uskutočnených spotrebiteľom vo vzťahu k produktu.

Súdny dvor EÚ vyslovil právny názor, že „rozhodnutie o obchodnej transakcii“ zahŕňa nielen rozhodnutie o tom, či kúpiť alebo nekúpiť produkt, ale aj rozhodnutia priamo súvisiace s týmto rozhodnutím, najmä rozhodnutie navštíviť obchod:

„V rozsahu, v akom sa vo veci samej obchodná praktika týka informácií o dostupnosti výrobku za zvýhodnenú cenu počas určitého obdobia, treba určiť, či úkony, ktoré predchádzajú prípadnej kúpe určitého výrobku, ako cesta spotrebiteľa do obchodu alebo jeho návšteva obchodu možno považovať za rozhodnutia o obchodnej transakcii v zmysle uvedenej smernice.

[…] rozhodnutie o obchodnej transakcii [je] „akékoľvek rozhodnutie spotrebiteľa o tom, či, ako a za akých podmienok produkt kúpi“. Tento pojem zahrnuje nielen rozhodnutie o tom, či kúpiť, alebo nekúpiť určitý výrobok, ale takisto rozhodnutie, ktoré priamo súvisí s týmto rozhodnutím, najmä rozhodnutie navštíviť obchod.

[…] Článok 2 písm. k) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rozhodnutie o obchodnej transakcii“ zahrnuje akékoľvek rozhodnutie, ktoré priamo súvisí s rozhodnutím o tom, či kúpiť, alebo nekúpiť určitý výrobok 92 .

V tom zmysle pojem rozhodnutie o obchodnej transakcii zahŕňa aj rozhodnutia pred kúpou a po kúpe.

Existuje široké spektrum rozhodnutí o obchodnej transakcii, ktoré môže spotrebiteľ urobiť vo vzťahu k produktu alebo službe, iných ako rozhodnutie, či si ich kúpiť.

Tieto rozhodnutia o obchodnej transakcii môžu viesť ku konaniu, ktoré nemá na základe vnútroštátneho zmluvného práva žiadne právne dôsledky, a môže k nim dôjsť kedykoľvek medzi momentom prvého vystavenia spotrebiteľa marketingu a koncom životnosti produktu alebo posledným použitím služby.

Mnohé rozhodnutia pred kúpou sa môžu považovať za rozhodnutia o obchodnej transakcii.

Mnohé rozhodnutia po kúpe uskutočnené po kúpe produktu alebo prihlásení sa na odber služby sa môžu považovať za rozhodnutia o obchodnej transakcii.

V súvislosti s klamlivými praktikami, ktorých sa dopúšťajú tretie strany, sa v článku 14 smernice o elektronickom obchode stanovuje, za akých podmienok nie sú určité online platformy zodpovedné za nezákonné informácie takýchto tretích strán uložené na platforme, ak konajú ako sprostredkovateľ poskytujúci „hosting“ v zmysle daného ustanovenia.

Z hľadiska smernice o nekalých obchodných praktikách je smerodajné to, či sa príslušný online sprostredkovateľ považuje za obchodníka a či bol alebo nebol zapojený do obchodnej praktiky podnikateľa voči spotrebiteľom priamo súvisiacej s podporou, predajom alebo dodávaním produktu spotrebiteľom. Len v prípade, že sa takýto online sprostredkovateľ považuje za obchodníka a zúčastňuje sa na takýchto obchodných praktikách a robí to spôsobom, ktorý je zakázaný na základe smernice o nekalých obchodných praktikách, možno konštatovať, že ju porušuje. V tejto súvislosti sa sprostredkovateľ nemôže odvolať na výnimku zo zodpovednosti stanovenú v článku 14 smernice o elektronickom obchode, ak sa tieto praktiky týkajú sprostredkovateľových vlastných činností, nie uložených informácií, alebo ak sprostredkovateľ vie o takýchto informáciách alebo má nad nimi kontrolu 93 .

Mnohí spotrebitelia najprv vyhľadávajú produkty pomocou vyhľadávačov alebo nástrojov na porovnávanie alebo tak, že študujú online recenzie používateľov a následne prejdú na webové sídla obchodníkov poskytujúcich najlepšie ponuky, aby uskutočnili samotnú kúpu.

Nekalá obchodná praktika zacielená na jedného spotrebiteľa by okrem toho mohla viesť k rozhodnutiu o obchodnej transakcii zo strany iného spotrebiteľa, ktoré by tento iný spotrebiteľ inak neprijal.

O obchodných praktikách týkajúcich sa vyhľadávačov, nástrojov na porovnávanie a recenzií používateľov sa ďalej hovorí v kapitole 5.2 „Online sektor“.

2.4„Podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa“

Všeobecné ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách (články 5 až 9) sa vzťahujú na nekalé, klamlivé a agresívne obchodné praktiky, ktoré môžu narušiť ekonomické správanie spotrebiteľov. V týchto ustanoveniach sa na vyjadrenie týchto požiadaviek používajú mierne odlišné formulácie.

Podľa článku 5 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách je obchodná praktika nekalá, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a „podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť“ ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. V článkoch 6, 7 a 8 sa však zakazujú klamlivé alebo agresívne obchodné praktiky, ak zapríčinia alebo sú spôsobilé zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ „urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“.

Požiadavka, že obchodnou praktikou musí byť možné podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa, aby sa mohla považovať za nekalú, je v článku 5 ods. 2 sformulovaná inak ako v článkoch 6, 7 a 8. Tento zjavný rozpor by na prvý pohľad mohol predstavovať problémy z hľadiska výkladu. Článok 5 ods. 2 by sa však mal čítať v spojení s článkom 2 písm. e), kde sa uvádza, že:

Tým, čo určuje, či určitá obchodná praktika „podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť“ ekonomické správanie spotrebiteľa, je preto na základe článku 5 ods. 2 skutočnosť, či uvedená obchodná praktika zapríčiní alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ „urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“.

K rovnakému záveru by sa malo dospieť na základe článkov 6, 7 a 8. Z toho vyplýva, že hoci sa formulácia článku 5 ods. 2 líši od formulácie ďalších uvedených článkov, požiadavka týkajúca sa podstatného narušenia správania spotrebiteľa je rovnaká.

Všeobecný pojem rozhodnutie o obchodnej transakcii vytvorený Súdnym dvorom EÚ (pozri oddiel 2.3) umožňuje uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách na rôzne prípady, v ktorých nekalé správanie obchodníka nevedie k tomu, že spotrebiteľ uzatvorí transakciu alebo zmluvu o poskytovaní služby.

Obchodná transakcia sa môže považovať za nekalú nielen vtedy, ak je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ si kúpi alebo nekúpi produkt, ale aj vtedy, ak je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ napríklad:

Ønavštívi obchod;

Østrávi viac času na internete rezerváciami;

Ørozhodne sa nezmeniť poskytovateľa služby.

Smernicou o nekalých obchodných praktikách sa neobmedzuje tento test podstatného narušenia na posúdenie toho, či skutočne došlo k narušeniu ekonomického správania spotrebiteľa (t. j. jeho rozhodnutia o obchodnej transakcii). Vyžaduje sa aj posúdenie toho, či je obchodná praktika „spôsobilá“ (t. j. či môže) mať takýto vplyv na priemerného spotrebiteľa. Vnútroštátne orgány presadzovania práva by preto mali preskúmať skutočnosti a okolnosti príslušného prípadu (t. j. in concreto), ale mali by posúdiť aj „spôsobilosť“ danej praktiky ovplyvniť rozhodnutie priemerného spotrebiteľa o obchodnej transakcii (i.e. in abstracto).

2.5„Priemerný spotrebiteľ“

Ako sa uvádza v odôvodnení 18 a ďalej v článkoch 5 až 9, podľa smernice o nekalých obchodných praktikách je kritériom na posúdenie vplyvu obchodnej praktiky pojem „priemerný spotrebiteľ“, ako ho už predtým vytvoril Súdny dvor EÚ: „[…] aby bolo možné určiť, či je konkrétny opis, ochranná známka alebo propagačný opis alebo vyjadrenie klamlivé, je potrebné zohľadniť predpokladané očakávania priemerného spotrebiteľa, ktorý je primerane dobre informovaný, vnímavý a obozretný 95 .“

Tento pojem vytvoril Súdny dvor v skutočnosti ešte pred prijatím smernice o nekalých obchodných praktikách. Potom bol kodifikovaný smernicou o nekalých obchodných praktikách s cieľom poskytnúť súdom spoločné kritériá a zvýšiť tak právnu istotu a znížiť možnosť rozchádzajúcich sa posúdení. V rámci judikatúry Súdneho dvora EÚ je priemerný spotrebiteľ primerane kritická osoba, uvedomelá a obozretná vo svojom správaní na trhu.

Priemerný spotrebiteľ podľa smernice o nekalých obchodných praktikách v žiadnom prípade nie je niekto, kto potrebuje len nízku úroveň ochrany, pretože vždy dokáže získať dostupné informácie a rozumne podľa nich konať. Naopak, ako sa zdôrazňuje v odôvodnení 18, pojem je založený na zásade proporcionality. V smernici o nekalých obchodných praktikách sa prijal tento pojem s cieľom vytvoriť správnu rovnováhu medzi potrebou chrániť spotrebiteľov a podporou voľného obchodu na otvorene konkurenčnom trhu.

Pojem priemerného spotrebiteľa podľa smernice o nekalých obchodných praktikách by sa preto mal vždy vykladať so zreteľom na článok 114 zmluvy, ktorým sa stanovuje vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa. Smernica o nekalých obchodných praktikách je zároveň založená na myšlienke, že napríklad vnútroštátne opatrenie, ktorým sa zakazujú tvrdenia, ktoré môžu oklamať len veľmi ľahkoverného, naivného alebo povrchného spotrebiteľa (napr. „šarlatánska reklama“ 98 ), by bolo neprimerané a vytváralo by neodôvodnenú prekážku obchodu 99 .

Ako sa výslovne uvádza v odôvodnení 18, pojem priemerného spotrebiteľa sa nezakladá na štatistickom zistení. To znamená, že vnútroštátne orgány a súdy by mali byť schopné na základe vlastného posúdenia určiť, či môže praktika uviesť priemerného spotrebiteľa do omylu, zohľadnením všeobecných predpokladaných očakávaní spotrebiteľov bez potreby nariadenia vypracovania znaleckého posudku alebo prieskumu medzi spotrebiteľmi 100 .

V článku 5 ods. 2 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách sa ďalej spresňuje pojem priemerného spotrebiteľa pre prípady, keď ide o záujmy určitej skupiny spotrebiteľov. Keď je praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov, jej dosah by sa mal posudzovať z pohľadu priemerného člena danej skupiny.

Pri koncipovaní reklamných oznamov môže byť niekedy potrebné, aby obchodníci vzhľadom na osobitnú povahu predmetných produktov zohľadnili spoločenské, jazykové a kultúrne osobitosti typické pre priemerných spotrebiteľov, pre ktorých sú produkty určené. V niektorých prípadoch možno takýmito spoločenskými, jazykovými a kultúrnymi osobitosťami, ktoré môžu byť aj jedinečné pre daný členský štát, odôvodniť aj odlišný výklad oznamu poskytovaného v rámci obchodnej praktiky zo strany príslušného orgánu presadzovania práva alebo súdu. Vo veci týkajúcej sa klamlivej reklamy na kozmetiku Súdny dvor EÚ konštatoval, že:

„Pri uplatnení tohto kritéria na túto vec je potrebné zohľadniť niekoľko aspektov. Predovšetkým je potrebné rozhodnúť, či sociálnymi, kultúrnymi a jazykovými faktormi možno odôvodniť výraz „lifting“ používaný v spojení so spevňujúcim krémom, keďže znamená niečo iné pre [priemerného] nemeckého spotrebiteľa ako pre spotrebiteľov v iných členských štátoch, alebo či zo samotného návodu na použitie produktu dostatočne jasne vyplýva, že jeho účinky majú krátke trvanie, čím sa neutralizuje akýkoľvek opačný záver, ktorý je možné vyvodiť zo slova „lifting“.“ 112

Súdny dvor EÚ takisto uviedol, že:

„zákazu marketingu z dôvodu klamlivej povahy ochrannej známky v zásade nebráni skutočnosť, že tá istá ochranná známka sa nepovažuje za klamlivú v iných členských štátoch. […] jazykové, kultúrne a spoločenské rozdiely medzi členskými štátmi môžu viesť k tomu, že ochranná známka, ktorá nemusí uvádzať do omylu spotrebiteľa v jednom členskom štáte, môže mať taký účinok v inom členskom štáte 113 .“

Na základe testu priemerného spotrebiteľa a napriek charakteru úplnej harmonizácie smernice o nekalých obchodných praktikách by preto mohlo byť teoreticky odôvodnené požadovať, aby zahraničný obchodník zo spoločenských, kultúrnych alebo jazykových dôvodov poskytol dodatočné informácie. Inými slovami, opomenutie takejto informácie by na rozdiel od spotrebiteľov v krajine pôvodu mohlo spotrebiteľov v cieľovej krajine uviesť do omylu.

2.6Zraniteľní spotrebitelia

Smernica o nekalých obchodných praktikách je založená na myšlienke, že hoci je správne chrániť pred nekalými obchodnými praktikami všetky kategórie spotrebiteľov, spotrebiteľom, ktorí spĺňajú podmienky príslušnosti k jednej zo skupín uvedených v článku 5 ods. 3, by sa mala zabezpečiť vyššia úroveň ochrany než „priemernému spotrebiteľovi“, o ktorom sa hovorí v článku 5 ods. 2.

V odôvodnení 19 preambuly sa ďalej objasňuje výklad článku 5 ods. 3: kým na základe článku 5 ods. 3 sa spotrebitelia pokladajú za zraniteľných zjavne len z dôvodu ich „duševnej poruchy alebo fyzickej vady, veku alebo dôverčivosti“, v odôvodnení 19 sa uvádza demonštratívny zoznam vlastností, ktoré robia spotrebiteľov „obzvlášť náchylnými“. 

2.6.1Kritériá zraniteľnosti v článku 5 ods. 3

Duševná porucha alebo telesná vada zahŕňajú senzorickú poruchu, obmedzenú pohyblivosť a ďalšie postihnutia.

V tejto súvislosti stojí za zmienku, že EÚ ratifikovala v roku 2010 Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím 117 . V prvých záverečných poznámkach výboru OSN v októbri 2015 bolo EÚ odporučené, aby „prijala vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby všetky osoby so zdravotným postihnutím, ktoré boli pozbavené právnej spôsobilosti, mohli vykonávať všetky práva zakotvené v zmluvách a právnych predpisoch Európskej únie, ako sú [….] práva spotrebiteľov […]“. 118

Pokiaľ ide o vek, môže byť vhodné pozrieť sa na obchodnú praktiku z pohľadu spotrebiteľov rôzneho veku.

Starší ľudia môžu byť v dôsledku svojho veku zraniteľnejší voči určitým praktikám. Agresívne metódy podomového predaja sa priemerného spotrebiteľa nemusia dotknúť, ale môžu zastrašiť určitú skupinu spotrebiteľov, najmä staršie osoby, ktoré môžu byť zraniteľnejšie voči predaju pod tlakom.

Okrem článku 5 ods. 3 smernice o nekalých obchodných praktikách sú deti chránené prostredníctvom zákazu priameho nabádania v bode 28 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách. O tomto zákaze, ktorý zahŕňa vyvíjanie tlaku na deti, aby si kúpili produkt priamo alebo aby naliehali na dospelých, aby pre ne tovar kúpili („neodbytnosť“), sa hovorí v oddiele 4.6.

Ako sa uvádza v oddiele 2.5 týkajúcom sa priemerného spotrebiteľa, schopnosť detí pochopiť online a offline reklamu sa bude značne líšiť u jednotlivých detí a v závislosti od veku a zrelosti. Do určitej miery sa to dá zohľadniť na základe smernice o nekalých obchodných praktikách, keďže článok 5 ods. 3 umožňuje posúdenie praktiky z pohľadu priemerného člena konkrétnej vekovej skupiny.

Tínedžeri predstavujú ďalšiu kategóriu spotrebiteľov, na ktorých sa podvodní obchodníci často zameriavajú. Pri propagácii produktov, ktoré sú zvlášť atraktívne pre tínedžerov, sa môže zneužívať ich nedostatok pozornosti alebo schopnosti zamyslieť sa, ako aj ich náchylnosť riskovať vyplývajúca z ich nezrelosti a dôverčivosti.

Pojem „dôverčivosť“ sa vzťahuje na skupiny spotrebiteľov, ktorí sú náchylnejší uveriť konkrétnym tvrdeniam. Tento pojem je neutrálny a všeobecný, takže ide o ochranu členov skupiny, ktorí sú z nejakého dôvodu zvlášť otvorení vplyvu konkrétnej obchodnej praktiky. Ktorýkoľvek spotrebiteľ by mohol spĺňať predpoklady príslušnosti k tejto skupine.

V štúdii o zraniteľnosti spotrebiteľov 121 sa zistilo, že u ľudí, ktorí nespĺňajú kritérium dôverčivosti, je väčšia pravdepodobnosť ako u ostatných, že budú mať problém vybrať si z ponúk. U ľudí, ktorí sa považujú za dôverčivých, je okrem toho menšia pravdepodobnosť, že sa budú sťažovať, keď narazia na problémy, a je u nich väčšia pravdepodobnosť zraniteľnosti.

2.6.2Požiadavka „predvídateľnosti“

Kritérium „zraniteľného spotrebiteľa“ je splnené, ak obchodná praktika narúša ekonomické správanie skupiny spotrebiteľov, ktorí sú obzvlášť zraniteľní „spôsobom, pri ktorom možno primerane očakávať, že ho môže obchodník predvídať“.

Týmto kritériom sa posudzovanie obchodnej praktiky vo vzťahu k zraniteľným spotrebiteľom rozširuje o prvok proporcionality.

Jeho cieľom je vyžadovať od obchodníkov zodpovednosť len v tom prípade, ak sa negatívny vplyv obchodnej praktiky na skupinu zraniteľných spotrebiteľov môže v rozumnej miere považovať zo strany obchodníka za predvídateľný.

Znamená to, že od obchodníkov sa nevyžaduje, aby urobili viac, než je primerane rozumné, pokiaľ ide o zváženie toho, či by daná praktika mala nekalý vplyv na akúkoľvek jasne identifikovateľnú skupinu spotrebiteľov, ako aj o prijatie krokov na obmedzenie takéhoto vplyvu.

Obchodná praktika by sa preto pravdepodobne nepovažovala za klamlivú, ak by niektorí spotrebitelia boli z dôvodu svojej mimoriadnej naivity alebo nevedomosti uvedení do omylu aj tou najčestnejšou obchodnou praktikou alebo by v reakcii na ňu konali iným iracionálnym spôsobom.

2.7Výzva na kúpu – pojem

V súvislosti s „výzvami na kúpu“ sa podľa článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách považujú určité informácie za „podstatné“. Znamená to, že obchodníci budú musieť tieto informácie spotrebiteľom poskytnúť, ak inak jasne nevyplývajú z kontextu.

„Znaky produktu“ sú nepochybne prítomné vždy, keď sa na produkt slovne alebo vizuálne poukáže. Odlišný výklad by mohol obchodníkov nútiť k tomu, aby poskytovali nejasné opisy produktov alebo aby vynechávali informácie vo svojich obchodných ponukách, aby sa vyhli požiadavkám na informácie stanoveným v článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Poslednou časťou vymedzenia v článku 2 písm. i) („a tým umožňuje spotrebiteľovi uskutočniť kúpu“) sa nevyžaduje, aby sa obchodnou komunikáciou poskytol spotrebiteľovi mechanizmus na uskutočnenie vlastnej kúpy (napr. telefónne číslo alebo kupón). Znamená to, že informácie poskytnuté v rámci marketingu produktu musia byť dostatočné na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť, či si kúpi konkrétny produkt za konkrétnu cenu.

Vo veci Ving Sverige Súdny dvor EÚ vyslovil právny názor 124 :

„Z toho vyplýva, že na to, aby mohla obchodná komunikácia byť považovaná za výzvu na kúpu, nie je potrebné, aby obsahovala konkrétny prostriedok kúpy alebo aby sa objavila v blízkosti, alebo v rámci takéhoto prostriedku.“

Výzva na kúpu je užší pojem ako reklama, a nie každá obchodná komunikácia bude spĺňať kritériá výzvy na kúpu v zmysle článku 2 písm. i).

Výzva na kúpu je však širší pojem ako predzmluvné informácie. Kým požiadavky na predzmluvné informácie sa vzťahujú na informácie, ktoré je potrebné poskytnúť predtým, ako spotrebiteľ uzatvorí zmluvu, výzva na kúpu nevyhnutne neznamená, že ďalším spotrebiteľovým krokom je uzatvorenie zmluvy s obchodníkom.

Toto rozlíšenie je zvlášť dôležité v súvislosti so súhrou medzi smernicou o nekalých obchodných praktikách a smernicou o právach spotrebiteľov. Za výzvy na kúpu by sa za bežných okolností považovala široká škála obchodnej komunikácie.

Smernica o nekalých obchodných praktikách ponecháva obchodníkom možnosť rozhodnúť sa, či do obchodnej komunikácie zahrnú cenu. Obchodnú komunikáciu alebo reklamu, ktorá zahŕňa vyčerpávajúci opis produktu alebo povahy služby, základné znaky a výhody, ale nie cenu, nemožno považovať za „výzvu na kúpu“ v zmysle článku 2 písm. i) smernice o nekalých obchodných praktikách. Príkladom obchodnej komunikácie, ktorá nepredstavuje výzvy na kúpu, sú reklamy propagujúce obchodníkovu „značku“, a nie konkrétny produkt (t. j. reklama značky).

O požiadavkách na informácie stanovených v článku 7 ods. 4, sa hovorí v oddiele 3.4.5, ktorý sa zaoberá podstatnými informáciami vo výzvach na kúpu.

3.Ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách

3.1Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách – vývojový diagram smernice

Tento vývojový diagram ilustruje vzťah medzi „čiernym zoznamom“ obchodných praktík uvedených v prílohe a všeobecnými ustanoveniami smernice o nekalých obchodných praktikách, konkrétne medzi článkami 6 až 9 a článkom 5. Na to, aby bolo možné obchodnú praktiku považovať za nekalú, a teda zakázanú podľa smernice o nekalých obchodných praktikách, stačí, ak spĺňa jedno z týchto kritérií.

3.2Všeobecné ustanovenie – požiadavky odbornej starostlivosti

Článok 5 ods. 2 obsahuje všeobecné ustanovenie zavádzajúce dve kumulatívne kritériá, podľa ktorých sa má posúdiť, či by sa obchodné praktiky mali považovať za nekalé. Funguje ako „záchranná sieť“ s cieľom zabezpečiť, že každú nekalú praktiku, na ktorú sa nevzťahujú iné ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách (t. j. nie je klamlivá, agresívna ani nie je uvedená v prílohe I), bude aj tak možné potrestať. Toto ustanovenie je zároveň nadčasové, pretože umožňuje riešiť vznikajúce nekalé praktiky.

V článku 5 ods. 2 sa zakazujú obchodné praktiky, ktoré sú v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ak sú spôsobilé podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Ide o samostatné kritérium – nejde o ďalšie kumulatívne kritérium, ktoré je potrebné splniť, aby bolo možné vyvodiť záver, že praktika je v rozpore s jednou zo špecifických kategórií nekalých praktík uvedených v článkoch 6 až 9 alebo v prílohe I k smernici o nekalých obchodných praktikách. Táto skutočnosť je znázornená na vývojovom diagrame smernice o nekalých obchodných praktikách.

Potvrdil ju aj Súdny dvor EÚ:

„45 […] vzhľadom na znenie a na štruktúru článku 5 a článku 6 ods. 1 uvedenej smernice, ako aj na celkovú štruktúru danej smernice, sa obchodná praktika má považovať za „klamlivú“ v zmysle jej článku 6 ods. 1, ak sú splnené kritériá uvedené v tomto ustanovení, bez toho, aby bolo potrebné overovať, či je splnená aj podmienka stanovená v článku 5 ods. 2 písm. a) tejto smernice týkajúca sa rozporu uvedenej praktiky s požiadavkami odbornej starostlivosti.

46 Vyššie uvedený výklad je navyše jediný, ktorý umožňuje zachovať potrebný účinok osobitných pravidiel stanovených v článkoch 6 až 9 smernice o nekalých obchodných praktikách. Ak by totiž podmienky uplatnenia týchto článkov boli rovnaké ako podmienky uvedené v jej článku 5 ods. 2, tieto články by stratili akýkoľvek praktický význam, pričom ich cieľom je práve ochraňovať spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami, ktoré sú najbežnejšie […] 129 .“

Pojem „odborná starostlivosť“ zahŕňa zásady, ktoré boli súčasťou právnych poriadkov členských štátov ešte pred prijatím smernice o nekalých obchodných praktikách, ako je napríklad „čestná obchodná prax“, „dobrá viera“ a „dobrá obchodná prax“. Tieto zásady poukazujú na normatívne hodnoty, ktoré sa uplatňujú v konkrétnej obchodnej činnosti.

Z článku 5 ods. 2 písm. b) vyplýva, že na to, aby bolo možné vyvodiť záver, že obchodná praktika je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, musí byť zároveň považovaná za spôsobilú „podstatne narušiť ekonomické správanie“ spotrebiteľov. Tento pojem sa rozoberá v oddiele 2.4 vyššie.

Osobitným otázkam týkajúcim sa odbornej starostlivosti online platforiem sa venuje oddiel 5.2 „Online sektor“.

3.3Klamlivé konanie

Spoločne s článkom 7 o klamlivých opomenutiach konania je článok 6 najčastejšie používaným ustanovením na účely presadzovania práva.

Poznatky z behaviorálnej ekonómie ukazujú, že nielen obsah poskytnutých informácií, ale aj spôsob, akým sa informácie prezentujú, môže významne ovplyvniť, ako na ne spotrebitelia reagujú.

Z tohto dôvodu sa článok 6 výslovne vzťahuje na situácie, keď sú obchodné praktiky spôsobilé uviesť spotrebiteľov do omylu „akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia“, aj keď je poskytnutá „informácia vecne správna“.

Je na vnútroštátnych súdoch a správnych orgánoch, aby posúdili klamlivý charakter obchodných praktík pri zohľadnení najnovších poznatkov z behaviorálnej ekonómie.

Za klamlivé sa môže považovať napríklad použitie predvoleného nastavenia (predpokladanie rozhodnutia spotrebiteľov, pokiaľ výslovne neuvedú inak) alebo poskytovanie zbytočne zložitých informácií.

3.3.1Všeobecné klamlivé informácie

V článku 6 ods. 1 písm. a) až g) sa zakazujú klamlivé činnosti, ktoré môžu priemerného spotrebiteľa uviesť do omylu, týkajúce sa širokej škály prvkov, ku ktorým patrí:

Øexistencia produktu,

Øjeho hlavné znaky (napr. jeho zloženie, výrobný postup, zemepisný alebo obchodný pôvod, riziká a očakávané výsledky použitia),

Øcena alebo spôsob výpočtu ceny, alebo existencia osobitnej cenovej výhody,

Øosoba, vlastnosti a práva obchodníka.

Článok 6 sa jasne vzťahuje na každú obchodnú praktiku, ktorá „obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá“.

Pokiaľ ide o IT produkty, ako sú napríklad externé pevné disky, USB kľúče, mobilné telefóny a tablety, úložná kapacita alebo pamäť, ktorú obchodníci uvádzajú, nie vždy zodpovedá skutočnosti.

Kým v smernici o právach spotrebiteľov 133 sa stanovuje, že spotrebiteľ musí poskytnúť jasné a zrozumiteľné informácie o týchto hlavných znakoch pred samotným nákupom, v článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách sa zakazuje poskytnutie nesprávnej informácie o hlavných znakoch produktu, ak je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Informácia poskytnutá spotrebiteľom by takisto nemala uviesť do omylu alebo byť spôsobilá uviesť do omylu spotrebiteľa akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, a to aj keď je táto informácia vecne správna.

Hoci v smernici o nekalých obchodných praktikách sa nestanovuje formálna povinnosť uvádzať zemepisný (alebo obchodný) pôvod produktu alebo jeho zloženie 138 , na uvádzanie spotrebiteľa do omylu v súvislosti s týmito prvkami by sa mohol vzťahovať zákaz stanovený v článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách, ak je takáto nepravdivá alebo klamlivá informácia spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ prijme rozhodnutie o kúpe, ktoré by inak neprijal.

Niektoré rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa osobitne týkajú uplatňovania smernice o nekalých obchodných praktikách v súvislosti s klamlivými tvrdeniami o pôvode.

Tovar rovnakej značky, ktorý má rovnaký alebo podobný obal, sa môže líšiť, pokiaľ ide o zloženie, v závislosti od miesta výroby a cieľového trhu, t. j. môže sa líšiť medzi jednotlivými členskými štátmi.

Podľa smernice o nekalých obchodných praktikách propagovať produkty s rozdielnym zložením samo osebe nepredstavuje nekalú obchodnú praktiku. Na smernicu o nekalých obchodných praktikách je však potrebné prihliadnuť v prípadoch, keď obchodníci tvrdia, že produkt má rovnakú kvalitu a zloženie ako produkty príslušnej značky propagované v iných členských štátoch. Ak sú tieto obchodné tvrdenia nesprávne alebo klamlivé, mohli sa považovať za klamlivé v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách, keby mohli zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Podľa článku 6 ods. 1 písm. d) by informácia o cene nemala byť klamlivá 141 .

Odporúčané maloobchodné ceny a odkazy na predchádzajúce ceny by mohli byť v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. d) smernice o nekalých obchodných praktikách. To by sa mohlo stať v prípade, že obchodník používa neprimerane vysokú alebo inak klamlivú odporúčanú maloobchodnú cenu alebo referenčnú cenu na účely cenového porovnania, čo v spotrebiteľoch vyvoláva dojem, že im je ponúkaná výraznejšia zľava, než aká im je v skutočnosti ponúkaná.

Podľa článku 6 ods. 1 písm. g) by obchodníci nemali uvádzať spotrebiteľa do omylu, pokiaľ ide o ich spotrebiteľské práva.

Obchodná praktika, často označovaná ako tvrdenia s výrazom „až“, spočíva v tom, že obchodníci ako marketingový argument prezentujú maximálny úžitok, ktorý môžu spotrebitelia očakávať od používania výrobku.

Tvrdenie s výrazom „až“ možno považovať za klamlivé podľa článkov 6 a 7, ak nezodpovedá skutočnej ponuke obchodníka a ak je spôsobilé zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil 147 .

Tvrdenia s výrazom „až“ by mohli byť klamlivé, ak obchodníci nie sú schopní preukázať, že spotrebitelia pravdepodobne dosiahnu maximálne sľubované výsledky za normálnych okolností.

Otázku, či sú tvrdenia s výrazom „až“ klamlivé, treba posudzovať jednotlivo. Význam pri tom môžu zohrávať rôzne kritériá, napríklad:

Øči sa v tvrdeniach zrozumiteľne objasňujú výsledky a výhody, ktoré môže priemerný spotrebiteľ reálne očakávať, vrátane všetkých príslušných podmienok alebo obmedzení. Ak to tak nie je, mohli by sa považovať za klamlivé vo vzťahu k „hlavným znakom“ produktu:

-z dôvodu vynechania podstatnej informácie v zmysle článku 7 ods. 4 písm. a) (v prípade výzvy na kúpu),

-ako klamlivá činnosť v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách,

Øči obchodník disponuje dostatočnými dôkazmi, aby podložil svoje tvrdenia v zmysle článku 12 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Užitočné vymedzenie tvrdení týkajúcich sa etických aspektov sa uvádza v Usmerneniach o používaní marketingových tvrdení týkajúcich sa životného prostredia a etických aspektov, ktoré vypracoval dánsky ombudsman pre spotrebiteľov 149 :

„Tvrdenie týkajúce sa etických aspektov“ znamená predovšetkým používanie výrokov, ktoré vytvárajú dojem, že výroba produktu alebo plánovanie činnosti obchodníka prebieha podľa všeobecne uznávaných a prijímaných noriem, napríklad pokiaľ ide o detskú prácu a všeobecné pracovné podmienky, ochranu prírody, zdravia, dobré životné podmienky zvierat, iniciatívy v oblasti sociálnej zodpovednosti podnikov a dobročinné dary. Takéto tvrdenia sú zvyčajne založené na snahe obchodníka prispôsobiť sa všeobecnému alebo osobitnému vývoju a trendom, ktoré možno odvodiť zo správania spotrebiteľov.

Sociálna zodpovednosť podnikov sa vzťahuje na podniky, ktoré preberajú zodpovednosť za svoj vplyv na spoločnosť tým, že zavádzajú postupy zamerané na integráciu sociálnych, environmentálnych, etických a spotrebiteľských aspektov do svojich obchodných operácií a hlavnej stratégie.

Tento prístup sa stal marketingovým nástrojom, ktorým spoločnosti reagujú na rastúce obavy spotrebiteľov z toho, či obchodníci dodržiavajú etické normy. Spoločnosti ho používajú, aby ukázali, že zohľadňujú obavy týkajúce sa etických otázok a ľudských práv. Môžu tak ovplyvniť rozhodnutie o kúpe u spotrebiteľa, ktorý má na výber medzi dvoma konkurenčnými produktmi s podobnou kvalitou a cenou.

Z tohto dôvodu budú tieto iniciatívy vo väčšine prípadov „priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu“, a teda ich možno kvalifikovať ako obchodné praktiky v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách.

Keďže medzi tvrdeniami týkajúcimi sa etických aspektov/sociálnej zodpovednosti podnikov a tvrdeniami týkajúcimi sa životného prostredia existuje značná podobnosť, kľúčové zásady platné pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia by mali platiť aj pre tvrdenia týkajúce sa etických aspektov a sociálnej zodpovednosti podnikov. Tieto kľúčové zásady sa ďalej rozoberajú v oddiele 5.1 o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia.

3.3.2Mätúci marketing

Článok 6 ods. 2 písm. a) smernice o nekalých obchodných praktikách sa venuje mätúcemu marketingu.

Praktikou, ktorá vyvoláva otázky týkajúce sa súladu s týmto ustanovením, je „napodobňovanie obalu“. Praktika spočíva v tom, že obal produktu (alebo jeho úprava) sa navrhne tak, aby pripomínal všeobecný vzhľad a formu známej konkurenčnej značky.

Napodobňovanie obalu sa líši od falšovania, pretože zvyčajne nezahŕňa kopírovanie ochranných známok. S napodobňovaním obalov je spojené riziko uvedenia spotrebiteľa do omylu a následne narušenia jeho obchodného správania.

Uvádzanie spotrebiteľa do omylu v dôsledku napodobňovania obalov môže mať niekoľko podôb:

Øokamžitý omyl – spotrebiteľ kúpi napodobnený produkt, pretože si ho pomýli s inou značkou,

Øuvádzanie do omylu, pokiaľ ide o pôvod – spotrebiteľ rozpozná, že napodobnený produkt je iný, ale vzhľadom na podobný obal sa domnieva, že ho vyrobil ten istý výrobca,

Øuvádzanie do omylu, pokiaľ ide o kvalitu alebo povahu – spotrebitelia aj v tomto prípade rozpoznajú, že napodobnený produkt je iný, ale vzhľadom na podobný obal sa domnievajú, že jeho kvalita je rovnaká alebo podobná ako kvalita kopírovaného produktu.

Podobný obal vyvoláva v spotrebiteľoch dojem, že kvalita alebo povaha napodobneného produktu je porovnateľná s kvalitou a povahou danej značky alebo že je aspoň porovnateľnejšia, než by inak predpokladali. Podobný obal ako taký budí u spotrebiteľov dojem, že jediným porovnávacím znakom medzi produktmi je cena (a nie kombinácia ceny a kvality).

Existuje niekoľko štúdií, v ktorých sa skúma vplyv napodobňovania obalov 153 . 

V prílohe I k smernici o nekalých obchodných praktikách sa zakazujú za každých okolností niektoré konkrétne obchodné praktiky, ktoré zahŕňajú mätúci marketing v súvislosti s ochrannými známkami, so značkami a súvisiacimi prvkami:

3.3.3Nedodržiavanie kódexu správania

Smernica o nekalých obchodných praktikách obsahuje niekoľko ustanovení, ktoré majú zabrániť obchodníkom neoprávnene zneužívať dôveru, ktorú môžu mať spotrebitelia k samoregulačným kódexom. Neustanovujú sa v nej osobitné pravidlá o platnosti kódexu správania, ale vychádza sa v nej z predpokladu, že klamlivé tvrdenia o členstve obchodníka alebo o potvrdení od samoregulačného orgánu môžu narušiť ekonomické správanie spotrebiteľov a oslabiť ich dôveru k samoregulačným kódexom. Po prvé, v článku 6 ods. 2 písm. b) sa ukladá obchodníkom povinnosť dodržiavať kódexy správania, ku ktorým sa zaviazali v obchodnej komunikácii.

Po druhé, v prílohe I k smernici o nekalých obchodných praktikách sa za každých okolností zakazujú určité praktiky s cieľom zabezpečiť, aby obchodníci zodpovedne používali kódexy správania v marketingu (body 1 a 3 prílohy I týkajúce sa kódexov správania, bod 2 týkajúci sa známky dôveryhodnosti a bod 4 týkajúci sa potvrdenia orgánom verejnej moci alebo súkromným subjektom). V oddiele 5.1.6 (uplatňovanie prílohy I na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia) sa uvádza niekoľko príkladov.

3.4Klamlivé opomenutia konania

3.4.1Podstatné informácie

V článkoch 7 ods. 1 a 2 sa obchodníkom veľmi všeobecne ukladá pozitívna povinnosť poskytnúť všetky informácie, ktoré priemerný spotrebiteľ potrebuje, aby urobil kvalifikované rozhodnutie o kúpe. Tieto informácie predstavujú „podstatné informácie“ v zmysle článku 7.

V smernici o nekalých obchodných praktikách sa nevymedzuje pojem „podstatné informácie“ s výnimkou osobitného prípadu „výzvy na kúpu“, ktorá je predmetom článku 7 ods. 4. Podstatným informáciám týkajúcim sa výzvy na kúpu sa venuje oddiel 3.4.5. Okrem toho, ako sa uvádza v oddiele 1.4.3, v článku 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách sa spresňuje, že „požiadavky na informácie zavedené právom EÚ vo vzťahu k obchodnej komunikácii vrátane reklamy“ sa považujú za podstatné.

Na to, aby vnútroštátne orgány a súdy vedeli v jednotlivých prípadoch posúdiť, či neboli opomenuté kľúčové informácie, musia zohľadniť všetky prvky a okolnosti danej obchodnej praktiky vrátane obmedzení média používaného na ich oznamovanie.

Ako sa uvádza v oddiele 1.4.9 o vzájomnom pôsobení predpisov EÚ na ochranu údajov, čoraz viac sa zvyšuje povedomie o hospodárskej hodnote informácií týkajúcich sa preferencií spotrebiteľov, osobných údajov a iného obsahu vytvoreného používateľmi. Ak obchodník neinformuje spotrebiteľa, že tieto informácie budú použité na komerčné účely, ktoré presahujú rámec danej transakcie, túto praktiku by bolo možné klasifikovať ako klamlivé opomenutie podstatných informácií.

3.4.2Skrytý marketing/neoznámenie obchodného účelu

Podľa článku 7 ods. 2 neoznámenie obchodného účelu obchodnej praktiky sa považuje za klamlivé opomenutie, ak je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

V smernici o elektronickom obchode 156 , smernici o audiovizuálnych mediálnych službách 157 a smernici o súkromí a elektronických komunikáciách 158 sa v tejto súvislosti takisto stanovujú určité požiadavky týkajúce sa obchodnej komunikácie a zasielania elektronickej pošty na účely priameho marketingu.

Osobitný aspekt skrytého marketingu sa upravuje aj v článku 8 ods. 5 smernice o právach spotrebiteľov 159 . 

Aj keď sú tieto ustanovenia zamerané na konkrétne obchodné praktiky alebo odvetvia, článok 7 ods. 2 má všeobecnú a širšiu pôsobnosť a vzťahuje sa na všetky obchodné praktiky.

Na dôvažok sa k článku 7 ods. 2 v smernici o nekalých obchodných praktikách za každých okolností zakazujú určité konkrétne praktiky, ktoré zahŕňajú neoznámenie obchodného účelu.

V bode 11 prílohy I sa zakazuje využívanie „redakčného priestoru v médiách na podporu produktu, keď obchodník zaplatil za podporu predaja, bez toho, že by to bolo vysvetlené v obsahu alebo obrazom, alebo zvukom jasne identifikovateľné pre spotrebiteľa (skrytá reklama)“. 

V bode 22 prílohy I sa zakazuje „nepravdivé tvrdenie alebo vytvorenie dojmu, že obchodník nekoná v zámere súvisiacom s jeho obchodom, podnikaním, remeslom alebo profesiou, alebo nepravdivé prezentovanie sa ako spotrebiteľ“.

Článok 7 ods. 2 spolu s bodmi 11 a 22 prílohy I môže byť osobitne dôležitý pre online obchodníkov. Tejto téme sa podrobnejšie venuje kapitola 5.2 – Online sektor.

3.4.3Podstatné informácie poskytnuté nejasným spôsobom

Podľa článku 7 ods. 2 poskytovanie podstatných informácií „nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom“ predstavuje klamlivé opomenutie, ak je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

3.4.4Skutková súvislosť a obmedzenia použitého komunikačného prostriedku

V článku 7 ods. 1 sa zdôrazňuje, že na posúdenie, či je obchodná praktika klamlivá, je potrebné ju posudzovať „v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku“.

Článok 7 ods. 3 je potrebné vykladať v spojení s článkom 7 ods. 1. Podľa článku 7 ods. 3 pri posudzovaní, či bolo opomenuté poskytnutie podstatných informácií, je potrebné vziať do úvahy:

Øpriestorové a časové obmedzenia použitého komunikačného prostriedku,

Øakékoľvek opatrenia prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľom inými prostriedkami.

Uvedené ustanovenia platia pre všetky odseky článku 7. Okrem toho, podľa úvodnej vety článku 7 ods. 4 obchodníci nemusia vo výzvach na kúpu poskytovať informácie, ktoré sú už zrejmé z kontextu.

Podľa článku 7 ods. 2 poskytovanie podstatných informácií „nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom“ predstavuje klamlivé opomenutie, ak je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

V článku 7 ods. 4 písm. a) sa uvádza aj to, že vo výzvach na kúpu je pri objasňovaní, či hlavné vlastnosti produktu sú jedným z prvkov, ktoré by sa mali považovať za podstatné informácie, potrebné zohľadniť prostriedok a produkt.

Vzhľadom na ich význam pre rozhodnutie spotrebiteľa o kúpe sa informácie o celkovej cene produktu a hlavných vlastnostiach musia viditeľne uviesť.

Celkový rozsah požadovaných informácií o hlavných vlastnostiach produktu sa musí posudzovať na základe súvislostí výzvy na kúpu, typológie produktu a použitého komunikačného prostriedku.

3.4.5Podstatné informácie vo výzvach na kúpu – článok 7 ods. 4

V článku 7 ods. 4 sa uvádza niekoľko požiadaviek na informácie, ktoré sa považujú za podstatné. Cieľom je zabezpečiť v tomto kritickom bode čo najvyššiu právnu istotu pre spotrebiteľov 168 . Neposkytnutie informácií spotrebiteľom požadovaných podľa článku 7 ods. 4 v prípade výzvy na kúpu predstavuje klamlivé opomenutie, ak je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Cieľom článku 7 ods. 4 je zabezpečiť, aby obchodníci, ktorí dávajú obchodné ponuky, súčasne vždy zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedli dostatok informácií, aby spotrebiteľ mohol prijať kvalifikované rozhodnutie o kúpe, a neuvádzali spotrebiteľa do omylu opomenutím dôležitých informácií.

S cieľom predísť zbytočnej alebo neprimeranej záťaži pre obchodníkov v súvislosti s poskytovaním informácií však požiadavky článku 7 ods. 4 nie sú statické a vyžadujú si rôzne druhy informácií v závislosti od situácie. To vyplýva najmä z článku 7 ods. 1, 3 a 4, kde sa spresňuje, že je potrebné zohľadniť skutkovú súvislosť a obmedzenia použitého komunikačného prostriedku, ako sa uvádza v predchádzajúcej časti.

V článku 7 ods. 4 písm. a) sa výslovne objasňuje, že pri posudzovaní, či boli opomenuté podstatné informácie, pokiaľ ide o hlavné vlastnosti produktu, je potrebné prihliadnuť na prostriedok a produkt.

Aspekty, ktoré predstavujú hlavné znaky produktu, ako sa uvádza v článku 7 ods. 4 písm. a), sa môžu určovať rôzne. Po prvé, môže to závisieť od príslušného produktu.

Po druhé, množstvo a druh informácií o hlavných vlastnostiach produktu sa môžu líšiť v závislosti od toho, čo možno považovať za „vhodné“ vzhľadom na prostriedok, ktorý obchodník používa na obchodnú komunikáciu.

Niektoré reštriktívne podmienky, ktoré obmedzujú ponuku, by sa v zásade mali považovať za súčasť hlavných vlastností produktu.

Bezpečnostné upozornenia, ktoré sú predmetom jednotlivého posudzovania, môžu predstavovať hlavné znaky produktu v zmysle článku 7 ods. 4. Osobitné právne predpisy EÚ týkajúce sa bezpečnosti produktov v súčasnosti zvyčajne ukladajú obchodníkom povinnosť uviesť informácie o otázkach bezpečnosti na samotnom produkte a/alebo jeho obale. V prípade internetového predaja preto môže byť pre spotrebiteľov ťažké prijať skutočne kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, ak sa na príslušnom webovom sídle nenachádza čitateľný obrázok produktu/štítku na obale. Dôležitú výnimku z tohto prístupu predstavuje článok 11 ods. 2 smernice 2009/48/ES o bezpečnosti hračiek 169 , v ktorom sa výslovne vyžaduje, aby bezpečnostné upozornenia týkajúce sa hračiek, napríklad spresnenie minimálneho/maximálneho veku používateľa, boli jasne viditeľné pred kúpou vrátane prípadov, ak sa kúpa uskutočňuje na internete. Pri väčšine ostatných produktov možno ako právny základ použiť smernicu o nekalých obchodných praktikách a na jej základe od obchodníkov požadovať, aby obzvlášť pri ponúkaní produktov online informovali spotrebiteľov o tých bezpečnostných aspektoch, ktoré vzhľadom na povahu produktu možno považovať za hlavné znaky v zmysle článku 7 ods. 4.

Podľa článku 7 ods. 4 písm. b) neinformovanie spotrebiteľa o geografickej adrese a totožnosti obchodníka môže predstavovať klamlivé opomenutie konania.

Na druhej strane opomenutie informácií o totožnosti obchodníka by sa v určitých prípadoch mohlo považovať za „zrejmé z kontextu“ v zmysle článku 7 ods. 4.

V závislosti od jednotlivého posúdenia by uvedenie obchodného názvu obchodníka malo postačovať na splnenie požiadavky článku 7 ods. 4 písm. b) týkajúcej sa totožnosti obchodníka. Registrovaný názov sa musí uviesť v podmienkach predaja, ale nemusí sa nevyhnutne považovať za podstatnú informáciu v zmysle článku 7 ods. 4.

Okrem požiadavky článku 7 ods. 4 písm. b) sa v smernici o právach spotrebiteľov stanovujú ďalšie požiadavky na informácie o kontaktných údajoch obchodníka, konkrétne v:

Øčlánku 5 ods. 1 (predaj v prevádzkových priestoroch) a článku 6 ods. 1 (predaj mimo prevádzkových priestorov a predaj na diaľku) smernice o právach spotrebiteľov 171 .

V článku 5 ods. 1 písm. c) smernice o elektronickom obchode sa požaduje, aby poskytovatelia online služieb sprístupnili príjemcom svojich služieb a príslušným orgánom „podrobné informácie o poskytovateľovi služieb, vrátane adresy jeho elektronickej pošty, ktorá mu umožní, aby bolo možné sa s ním rýchlo spojiť a aby s nim bolo možné komunikovať priamo a efektívne“.

Adresy elektronickej pošty internetových obchodníkov preto podľa článku 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách môžu predstavovať podstatné informácie. Tieto informácie by sa mali dať ľahko nájsť (t. j. nielen vo všeobecných obchodných podmienkach) a mali by byť priamo a trvalo prístupné.

Podľa smernice o ochrane údajov 95/46/ES (a budúceho všeobecného nariadenia o ochrane údajov) prevádzkovateľ musí dotknutej osobe poskytnúť určité povinné informácie, ktoré okrem iného zahŕňajú totožnosť (a kontaktné údaje) prevádzkovateľa a jeho zástupcu, ak existuje (okrem prípadu, keď dotknutá osoba tieto informácie už má) (viac informácií sa uvádza v oddiele 1.4.10).

Zo skúseností vyplýva, že tieto požiadavky nie sú vždy splnené.

V prípade uvádzania ceny po častiach (tzv. „drip pricing“) obchodníci postupne pridávajú náklady v priebehu nákupného procesu, napríklad tým, že najprv uvedú cenu bez daní alebo poplatkov alebo postupne pridávajú poplatky, ktoré sú povinné, hoci spočiatku ich prezentovali ako „voliteľné“. To môže viesť spotrebiteľa k tomu, že prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by neprijal, keby bola celková cena uvedená už vo „výzve na kúpu“. Takáto praktika teda môže predstavovať klamlivé konanie alebo opomenutie konania a byť v rozpore so smernicou o nekalých obchodných praktikách.

Problematika uvádzania cien po častiach sa ďalej rozoberá v oddiele 5.3 o cestovaní a doprave.

Podľa článku 7 ods. 4 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách použitie „východiskovej ceny“, t. j. uvedenie ceny „od“ určitej minimálnej výšky, je dovolené v prípade, že konečnú cenu nemožno vzhľadom na povahu produktu „rozumne stanoviť vopred“.

Minimálna cena by však mala byť skutočná cena platná pre konkrétne produkty v súlade s tým, čo je uvedené v reklame.

Obchodné praktiky, pri ktorých obchodníci inzerujú neexistujúce ceny, by mohli byť v rozpore aj s bodmi 5 a 6 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách, pretože ich možno považovať za prípady vábivej reklamy (bod 5) alebo reklamu typu nalákať a zmeniť (bod 6).

Podľa článku 7 ods. 4 písm. d) obchodníci musia poskytnúť informácie o dojednaniach o spôsobe platby, dodaní, predvedení a vybavovaní sťažností, ak sa odlišujú od požiadaviek odbornej starostlivosti. To znamená, že tieto informácie sa musia uviesť, ak sú takéto dojednania v neprospech spotrebiteľa v porovnaní s úrovňou špeciálnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom.

Podľa článku 7 ods. 4 písm. e) tam, kde je to uplatniteľné, musí byť existencia práva odstúpenia od zmluvy alebo vypovedania zmluvy uvedená vo výzve na kúpu. Na základe tejto požiadavky sú obchodníci povinní iba informovať spotrebiteľov o existencii týchto právach bez toho, aby museli podrobne uvádzať podmienky a postupy na ich uplatnenie.

V smernici o právach spotrebiteľov sa stanovujú ďalšie pravidlá týkajúce sa predzmluvných informácií, ktoré majú byť poskytnuté spotrebiteľovi pred podpisom zmluvy, napríklad na webovom sídle internetového obchodu, pri návšteve predávajúceho doma alebo počas telefonického hovoru o predaji 177 .

Podľa smernice sa napríklad ukladá obchodníkovi povinnosť uviesť „celkovú cenu“ predtým, ako sa zmluva stane pre spotrebiteľa záväznou 178 . Okrem toho má spotrebiteľ nárok na vrátenie akejkoľvek ďalšej platby, ku ktorej nedal výslovný súhlas, ale obchodník ho vyvodil použitím predvolených možností, napr. pomocou „vopred začiarknutých polí“ 179 .

V prípade zmluvy na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov musí obchodník poskytnúť informácie o podmienkach, časovom obmedzení a postupoch pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy. Musí zároveň poskytnúť vzorový formulár na odstúpenie od zmluvy stanovený v časti B prílohy I k smernici o právach spotrebiteľov 180 .

3.4.6Bezplatné vyskúšanie a pasce na odber služieb

Bezplatné vyskúšanie je marketingový nástroj, ktorý umožňuje spotrebiteľom objednať si produkt alebo sa prihlásiť na odber služby pri nulových alebo nízkych nákladoch (t. j. poštovné za vzorku).

Ak obchodník vo výzve na kúpu neposkytne svoju adresu a totožnosť, môže to byť v rozpore s článkom 7 ods. 4 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách. Okrem toho sa podľa článku 6 ods. 1 smernice o právach spotrebiteľov a článku 5 ods. 1 písm. c) smernice o elektronickom obchode ukladá online obchodníkom povinnosť sprístupniť informácie, ktoré umožnia spotrebiteľom ich kontaktovať. Požiadavky stanovené v týchto smerniciach sa považujú za podstatné informácie podľa článku 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Ak obchodník spotrebiteľov jasne neinformuje, že prihlásenie sa na bezplatné vyskúšanie môže znamenať prihlásenie sa na odber služby, môže v dôsledku opomenutia podstatných informácií jednať v rozpore s článkom 7 ods. 1 a 2 a ods. 4 písm. a) (v prípade výzvy na kúpu) smernice o nekalých obchodných praktikách. V závislosti od okolností môže zároveň jednať v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. a) smernice o nekalých obchodných praktikách.

Opomenutie informácií o skutočných nákladoch na ponuky bezplatného vyskúšania alebo poskytnutie takýchto informácií nejasným spôsobom môže byť v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. d) a/alebo článkom 7 ods. 1 a 2 a ods. 4 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách.

Okrem toho sa v článku 8 ods. 2 smernice o právach spotrebiteľov stanovuje osobitné pravidlo zamerané na zvýšenie transparentnosti ponuky odberu služby na internete. Podľa tohto pravidla sa v prípade zmlúv uzatvorených na diaľku informácie týkajúce sa hlavných znakov služby, ceny vrátane daní, trvania zmluvy a povinností spotrebiteľov musia jednoznačne, dôrazne a bezprostredne uviesť pred tým, ako spotrebiteľ zadá objednávku. Spotrebiteľ musí mať okrem toho možnosť výslovne uznať, že súčasťou objednávky je povinnosť zaplatiť, napr. aktiváciou jednoznačne označeného tlačidla na objednanie.

Okrem toho, „opísanie produktu ako „grátis“, „zadarmo“, „bez poplatku“ alebo podobne, pričom spotrebiteľ musí zaplatiť akékoľvek iné náklady okrem nevyhnutných nákladov na odpovedanie na obchodnú praktiku a vyzdvihnutie tovaru alebo zaplatenie za jeho doručenie“, je obchodná praktika, ktorá sa za každých okolností považuje za nekalú, a teda zakázanú podľa smernice o nekalých obchodných praktikách. Vyplýva to z bodu 20 prílohy I k smernici, ktorý je ďalej vysvetlený v oddiele 4.4.

Zotrvačný predaj (požadovanie platby za uschovanie produktov, ktoré si spotrebiteľ neobjednal, alebo za ich vrátenie) je takisto obchodná praktika, ktorá je podľa smernice o nekalých obchodných praktikách za každých okolností zakázaná. Vyplýva to z bodu 29 prílohy I k smernici.

3.4.7Poskytovanie niektorých informácií v inom jazyku

Podľa článku 7 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách musí obchodník poskytnúť dôležité informácie jasným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom. Táto požiadavka môže mať význam, ak je časť podstatných informácií uvedená na webovom sídle v určitom jazyku, kde je zameraná na spotrebiteľov v konkrétnej krajine, ako to vyplýva z posudzovania jednotlivých prípadov, zatiaľ čo iné podstatné informácie sú k dispozícii len v inom jazyku v štandardných zmluvných podmienkach.

Podľa smernice o právach spotrebiteľov sa členským štátom umožňuje požadovať poskytnutie zmluvných informácií v ich národnom jazyku 183 . V článku 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách sa potvrdzuje, že požiadavky na informácie v iných právnych predpisoch EÚ v oblasti obchodnej komunikácie „sa považujú za podstatné“. V krajinách, ktoré uplatnili túto možnosť, by preto obchodník mohol jednať v rozpore so smernicou o právach spotrebiteľov a smernicou o nekalých obchodných praktikách, napríklad ak spotrebiteľovi neposkytne potvrdenie zmluvy v národnom jazyku krajiny spotrebiteľa. V takejto situácii má ako právny predpis pre príslušné odvetvie prednosť smernica o právach spotrebiteľov, pokiaľ ide o neposkytnutie informácií v príslušnom jazyku v štádiu pred uzavretím zmluvy o transakcii, zatiaľ čo smernica o nekalých obchodných praktikách by sa uplatňovala v štádiu reklamy.

V oddiele 1.4.3 sa ďalej rozoberajú ostatné požiadavky EÚ na informácie, ktoré sa na základe článku 7 ods. 5 považujú za „podstatné informácie“.

3.4.8Plánované zastarávanie

Plánované zastarávanie alebo zabudované zastarávanie v priemyselnom dizajne je obchodná politika zahŕňajúca zámerné plánovanie alebo navrhovanie produktu s obmedzenou životnosťou tak, aby bol po určitom období zastaraný alebo nefunkčný.

Z hľadiska smernice o nekalých obchodných praktikách nie je plánované zastarávanie samo osebe nekalou praktikou. Podľa článku 7 ak obchodník neinformuje spotrebiteľa, že produkt bol navrhnutý s obmedzenou životnosťou, sa však takáto praktika v závislosti od osobitných okolností konkrétneho prípadu môže považovať za opomenutie podstatných informácií.

Existujúce právne predpisy EÚ poskytujú prostriedky na boj proti plánovanému zastarávaniu.

Smernica o ekodizajne 184 umožňuje Komisii stanoviť povinné minimálne požiadavky na opraviteľnosť a životnosť produktov, ako aj požiadavky na informácie o ich odhadovanej životnosti.

Požiadavky na ekodizajn týkajúce sa životnosti sa uplatňujú na obmedzený počet kategórií produktov, ako sú súčasti vysávačov 185 a žiarovky 186 . Okrem toho sa podľa návrhu Komisie na revíziu rámca pre označovanie energetickými štítkami 187 umožňuje v budúcnosti uvádzať informácie o trvanlivosti produktov na energetickom štítku EÚ.

V akčnom pláne EÚ pre obehové hospodárstvo, ktorý bol prijatý v decembri 2015 188 , sa zdôrazňuje, že Komisia bude vo svojej budúcej činnosti v rámci smernice o ekodizajne podľa potreby a s prihliadnutím na špecifiká rôznych skupín výrobkov podporovať opraviteľnosť, možnosť modernizácie, trvácnosť a recyklovateľnosť výrobkov prostredníctvom vypracovania ďalších požiadaviek na výrobky týkajúcich sa obehového hospodárstva.

Keď sa nesúlad so zmluvou, t. j. chyba, prejaví v priebehu dvoch rokov od dodania tovaru, spotrebiteľ môže uplatniť právnu záruku podľa smernice o spotrebiteľskom predaji a zárukách 189 . To isté platí, ak je chyba spôsobená praktikami plánovaného zastarávania, pokiaľ toto plánované zastarávanie nie je v súlade so zmluvou. Podľa tejto smernice predávajúci musí počas prvých šiestich mesiacov od dodania dokázať, že v čase dodania neexistoval žiadny nesúlad.

3.5Agresívne obchodné praktiky

V smernici o nekalých obchodných praktikách sa stanovuje jednotné vymedzenie agresívnych obchodných praktík, ktoré možno uplatniť v celej EÚ. Smernicou sa zabraňuje obchodníkom používať metódy predaja, ktoré obmedzujú slobodu voľby alebo konania spotrebiteľov vo vzťahu k produktu, čím narušujú ich ekonomické správanie.

Agresívne obchodné praktiky sú praktiky, ktoré využívajú obťažovanie, nátlak, fyzickú silu alebo neprimeraný vplyv. Môžu zahŕňať správanie v štádiu marketingu, ale aj praktiky, ktoré sa vyskytujú počas transakcie alebo po nej.

Agresívne praktiky môžu zahŕňať správanie, ktoré už je predmetom iných vnútroštátnych právnych predpisov vrátane zmluvného a trestného práva. Smernicou o nekalých obchodných praktikách sa pridáva ďalšia úroveň ochrany, ktorú je možné aktivovať pomocou verejných prostriedkov presadzovania bez nutnosti začať trestnoprávne alebo občianskoprávne konanie.

Článkom 9 písm. c) sa zakazujú praktiky, ktorými sa vyvíja neprimeraný vplyv na spotrebiteľov, napríklad ak obchodník zneužíva osobitné nešťastie alebo okolnosť, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa o produkte, čoho si je obchodník vedomý.

Podľa článku 9 písm. d) sa obchodníkom zabraňuje ukladať neprimerané mimozmluvné prekážky škodlivé pre spotrebiteľov, ktorí si želajú vykonať svoje práva podľa zmluvy vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť produkt alebo obchodníka. Toto ustanovenie je dôležité predovšetkým preto, lebo má zabrániť mimozmluvným prekážkam pri zmene zmlúv v oblasti telekomunikácií a energetických sietí.

Článok 9 písm. e) sa vzťahuje na akúkoľvek hrozbu podniknúť kroky, ktoré nemožno podniknúť legálne. Agresívne praktiky sú bežné pri podomovom predaji alebo inom predaji spotrebného tovaru mimo prevádzkových priestorov a v odvetví časovo vymedzeného užívania ubytovacích zariadení. Agresívne praktiky sa môžu objaviť aj pri vymáhaní pohľadávok, ak sú vymáhaním poverené tretie strany. Za agresívne praktiky by sa mali považovať aj nevýhodné alebo neprimerané prekážky zmeny.

Všeobecné pravidlá uvedené v článkoch 8 a 9 sú doplnené o osem špecifických agresívnych praktík opísaných v „čiernom zozname“, ktoré sú zakázané za každých okolností. Niektoré tieto praktiky sa ďalej rozoberajú v kapitole 4 „Čierny zoznam obchodných praktík“. Niektoré praktiky voči starším ľuďom, ako sú agresívne metódy podomového predaja, sú opísané v kapitole 2.6 „Zraniteľní spotrebitelia“.

4.Čierny zoznam obchodných praktík (príloha I)

Zoznam v prílohe I bol vypracovaný, aby orgány presadzovania práva, obchodníci, marketingoví pracovníci a zákazníci vedeli identifikovať určité praktiky a mohli na ne rýchlejšie reagovať. Vedie preto k väčšej právnej istote. Ak možno dokázať, že obchodník vykonával obchodnú praktiku zaradenú do čierneho zoznamu, vnútroštátne orgány presadzovania práva môžu prijať opatrenia na sankcionovanie obchodníka bez toho, aby museli prípad jednotlivo posudzovať (t. j. posúdiť pravdepodobný vplyv praktiky na ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa).

Okrem obchodných praktík zaradených do čierneho zoznamu sa v oddiele 5.1.6 opisujú niektoré praktiky uvedené v prílohe I k smernici o nekalých obchodných praktikách, ktoré by mohli byť osobitne relevantné pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia.

4.1Produkty, ktoré nemožno legálne predávať – zakázaná obchodná praktika č. 9

Táto praktika bola zakázaná s cieľom zamedziť situáciám, keď obchodník predáva produkt alebo služby a neinformuje jasne spotrebiteľa o existencii právnych predpisov, na základe ktorých môže byť predaj, držba alebo používanie daného produktu zakázané. Ide o produkty alebo služby, ktorých predaj je zakázaný alebo nezákonný za každých okolností, ako napríklad predaj nezákonných drog. So zreteľom na skutočnosť, že tieto praktiky často zahŕňajú trestnú činnosť a/alebo nečestných prevádzkovateľov, možno ich ľahko identifikovať.

Tieto praktiky predstavujú zvyčajne aj vážne porušenie iných právnych predpisov, ktoré sú obvykle konkrétnejšie a ktoré majú prednosť pred smernicou o nekalých obchodných praktikách.

Druhá kategória praktík sa týka produktov alebo služieb, ktoré nie sú nezákonné, ale môžu byť legálne uvádzané na trh a predávané len za určitých podmienok a/alebo s určitým obmedzeniami.

4.2Pyramídové schémy – zakázaná obchodná praktika č. 14

Táto praktika bola zakázaná s cieľom zabrániť obchodníkom, aby lákali spotrebiteľov do schémy s prísľubom kompenzácie, keď spotrebiteľ v skutočnosti dostane kompenzáciu najmä za pritiahnutie nových členov do schémy, a nie za predaj alebo spotrebu produktov. Pyramídová štruktúra schémy je zvyčajne navrhnutá tak, aby prinášala výhody len organizátorom na vrchu, pričom získaní spotrebitelia zvyčajne nemajú reálnu šancu získať späť prostriedky, ktoré investovali. Súdny dvor EÚ vyjasnil podmienky, za ktorých možno systém na podporu obchodu považovať za „pyramídovú schému“ v zmysle bodu 14 prílohy I. Súdny dvor EÚ poznamenal, že:

„zákaz pyramídových propagačných schém [...] spočíva na troch spoločných podmienkach. V prvom rade ja táto propagácia založená na sľube, že spotrebiteľ bude mať možnosť dosiahnuť ekonomický prospech. Ďalej, uskutočnenie tohto sľubu závisí od vstupu iných spotrebiteľov do danej schémy. Napokon väčšina príjmov umožňujúcich financovať kompenzáciu sľúbenú spotrebiteľom nevyplýva zo skutočnej hospodárskej činnosti 198 .“

Súd v tej istej veci vyjasnil, že:

„pyramídová propagačná schéma predstavuje za každých okolností nekalú obchodnú praktiku len vtedy, ak od spotrebiteľa vyžaduje finančné plnenie v akejkoľvek výške, na základe ktorého mu ponúka možnosť získať kompenzáciu vyplývajúcu hlavne zo zapojenia ďalších spotrebiteľov do tejto schémy, a nie z predaja alebo spotreby produktov 199 “.

Určitá spoločnosť v uvedenej veci propagovala bonus pre nových zákazníkov za každého ďalšieho zákazníka, ktorého získajú. Každý nový získaný zákazník musel zaplatiť registračný poplatok. Súd vyjadril pochybnosti, či možnosť spotrebiteľa získať kompenzáciu pochádzala najmä zo zapojenia ďalších spotrebiteľov do schémy, pričom poznamenal, že bonusy platené existujúcim členom boli len v malej miere financované z finančného plnenia požadovaného od nových členov. Súd zároveň pripomenul, že ak daná praktika nie je zakázaná ustanoveniami prílohy I, aj tak možno prísť k záveru, že praktika je nekalá v zmysle všeobecných ustanovení smernice (články 5 až 9).

Hierarchické štruktúry, ako napríklad pyramídové schémy, sú zložité a môže byť ťažké kvantifikovať prínosy nových členov pre spoločnosť. Môžu existovať aj rôzne metódy výpočtu kompenzácie, ktorú získali existujúci členovia.

Zdá sa byť potrebné rozlišovať medzi zakázanou obchodnou praktikou č. 14, keď účastníci zarábajú zväčša alebo výlučne získavaním nových účastníkov do programu, a viacúrovňovým marketingom (multilevel marketing), keď sú predajcovia odmeňovaní najmä za predaj, ktorý uskutočnia oni osobne, a aj za predaj iných predajcov, ktorých získali.

Takisto je ťažké rozlišovať medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi: keď sa spotrebiteľ zapojí do schémy, od momentu, keď ju začne propagovať, ho možno považovať za obchodníka a podlieha zákazu stanovenému v smernici o nekalých obchodných praktikách, pokiaľ ide o profesijné správanie vykonávané v rámci schémy 204 .

4.3Produkty, ktoré liečia choroby, dysfunkcie alebo postihnutia – zakázaná obchodná praktika č. 17

Tento zákaz sa vzťahuje na situácie, keď obchodník tvrdí, že jeho produkt alebo služba môžu zlepšiť alebo vyliečiť určité fyzické alebo psychické choroby.

Na takéto tvrdenia sa už čiastočne vzťahujú osobitné právne predpisy EÚ. Smernica o nekalých obchodných praktikách nemá vplyv ani na predpisy EÚ o zdravotných vlastnostiach produktov. Bod 17 sa teda uplatňuje len navyše k existujúcim predpisom EÚ o tvrdeniach týkajúcich sa zdravia a wellness. Akékoľvek klamlivé praktiky týkajúce sa produktov v oblasti zdravia a wellness sa však stále môžu posudzovať so zreteľom na článok 6 smernice o nekalých obchodných praktikách (napr. keď je celková prezentácia klamlivá).

Zákaz sa týka predovšetkým tvrdení týkajúcich sa fyzických stavov, ktoré lekárska veda klasifikovala ako patológie, dysfunkcie alebo malformácie. Keďže takéto tvrdenia sa však upravujú aj v sektorových právnych predpisoch EÚ, praktické využitie bodu 17 v súvislosti s týmito praktikami je okrajové.

Podľa článku 7 ods. 3 nariadenia o poskytovaní informácií o potravinách 206  informácie o potravinách, ktoré poskytuje obchodník spotrebiteľovi, nesmú „pripisovať žiadnej potravine takú vlastnosť, že pomáha predchádzať určitej chorobe, liečiť ju alebo vyliečiť, ani sa odvolávať na takéto vlastnosti“. Toto všeobecné ustanovenie sa vzťahuje na prevádzkovateľov potravinárskych podnikov na všetkých stupňoch potravinového reťazca, kde sa ich činnosti týkajú poskytovania informácií o potravinách spotrebiteľom.

„Informácie o potravinách“ sú informácie o potravine sprístupnené prostredníctvom etikety, iného sprievodného materiálu alebo akýmikoľvek inými prostriedkami vrátane nástrojov technológie alebo verbálnej komunikácie.

Okrem toho sa v nariadení EÚ o výživových a zdravotných tvrdeniach o potravinách stanovujú podrobné pravidlá o používaní výživových a zdravotných tvrdení o potravinách v komerčných oznamoch, ako je napríklad reklama 207 . Podľa nariadenia tvrdenia, z ktorých vyplýva, že potravina má osobitne pozitívne výživové vlastnosti („výživové tvrdenia“) alebo že existuje vzťah medzi zdravím a kategóriou potravín, potravinou alebo jednou z jej zložiek („zdravotné tvrdenia“), nemožno uvádzať bez predchádzajúceho povolenia EÚ. V nariadení sa takisto konkrétne stanovujú zákazy týchto zdravotných tvrdení 208

Øtvrdenia, ktoré naznačujú, že zdravotný stav možno ovplyvniť nekonzumovaním potraviny,

Øtvrdenia, ktoré odkazujú na mieru alebo objem straty váhy,

Øtvrdenia, ktoré odkazujú na odporúčania jednotlivých lekárov alebo zdravotníckych odborníkov a iných združení.

Na tvrdenia týkajúce sa zdravia sa vzťahujú aj zdravotné a farmaceutické právne predpisy EÚ. V článku 6 ods. 1 smernice 2001/83/ES o liekoch 209 sa jasne uvádza, že žiadny liek nesmie byť uvedený na trh členského štátu, pokiaľ preň nebolo vydané povolenie. V tejto smernici sa uvádzajú aj osobitné ustanovenia o reklame na lieky pre širokú verejnosť, ktorá musí 210 :

Øbyť zostavená tak, aby bolo jasné, že správa je reklamou, a aby sa výrobok dal jasne rozpoznať ako liek,

Øobsahovať minimálne tieto údaje:

onázov lieku, ako aj všeobecný názov, ak liek obsahuje iba jednu účinnú látku,

oinformácie potrebné na správne používanie lieku,

ovýslovnú a čitateľnú výzvu na starostlivé prečítanie pokynov na príbalovom letáku, alebo prípadne na vonkajšom obale.

Okrem toho sa v článku 90 písm. a) až k) smernice 2001/83/ES zakazujú určité špecifické reklamné techniky. Napríklad, reklama lieku pre širokú verejnosť nesmie obsahovať žiadny prvok, ktorý:

a)vyvoláva dojem, že lekárska konzultácia alebo chirurgický zákrok je nepotrebný, najmä ponúknutím diagnózy alebo navrhnutím liečenia poštou;

b)vyvoláva dojem, že účinky užívania lieku sú zaručené, nie sú sprevádzané žiadnymi nežiaducimi účinkami, alebo sú lepšie alebo rovnaké, ako účinky inej liečby alebo lieku;

c)tvrdí, že zdravie subjektu je možné zlepšiť užívaním lieku.

Navyše existujú osobitné obmedzenia (t. j. zákazy) propagácie liekov a lekárskej starostlivosti. Tie sa týkajú najmä vzťahov medzi profesionálmi, t. j. obchodníkmi a lekármi. Výber lieku/liečby závisí od lekára alebo špecialistu, ktorý ho/ju predpisuje. Akákoľvek klamlivá reklama v tejto oblasti (či sa týka oprávneného obchodníka alebo nie) aktivuje príslušné predpisy EÚ alebo vnútroštátne predpisy a podlieha príslušným systémom presadzovania a sankcií. Tieto opatrenia majú prednosť pred smernicou o nekalých obchodných praktikách.

Zakázaná obchodná praktika č. 17 sa vzťahuje aj na produkty alebo služby, ako sú kozmetika, zákroky estetickej povahy, wellness produkty a podobne. Na základe toho, ako sa ponúkajú, majú tieto produkty a služby priniesť určité zlepšenie fyzického stavu ľudí alebo zvierat, ale na ich marketing sa nemusia nutne vzťahovať sektorové právne predpisy EÚ.

Pokiaľ ide o kozmetické výrobky, v článku 20 ods. 1 nariadenia 1223/2009 o kozmetických výrobkoch 211 sa vyžaduje, aby členské štáty pri označovaní, propagácií a sprístupnení kozmetických výrobkov na trh zakázali texty, používanie názvov, ochranných známok, obrázkov alebo iných symbolov (názorných alebo iných), ktoré by pripisovali týmto výrobkom vlastnosti, ktoré nemajú.

Keď obchodník nepredloží príslušné a relevantné dôkazy o fyzických účinkoch, ktoré môže spotrebiteľ očakávať od použitia produktu, ide o zakázanú obchodnú praktiku č. 17 z dôvodu klamlivého tvrdenia, ak sa naň nevzťahujú sektorové právne predpisy EÚ.

S cieľom vyhnúť sa zákazu obchodníci musia vedieť podložiť všetky takéto skutkové tvrdenia vedeckými dôkazmi.

Skutočnosť, že dôkazné bremeno znáša obchodník, odráža zásadu, ktorá je všeobecnejšie sformulovaná v článku 12 smernice o nekalých obchodných praktikách, kde sa uvádza: „Členské štáty prenesú na súdy alebo správne orgány právomoci, ktoré ich v občianskom súdnom konaní alebo správnom konaní [...] oprávňujú: a) vyžadovať od obchodníka, aby preukázal správnosť skutkových tvrdení vo vzťahu k obchodnej praktike, ak sa taká požiadavka javí so zreteľom na oprávnený záujem obchodníka a iného účastníka konania ako primeraná vzhľadom na okolnosti daného prípadu.“

4.4Používanie slova „zadarmo“ – zakázaná obchodná praktika č. 20

Tento zákaz je založený na myšlienke, že spotrebitelia očakávajú, že tvrdenie „zadarmo“ bude znamenať presne to, čo má, že dostanú niečo bez toho, aby za to dali peniaze. To znamená, že ponuka môže byť opísaná ako zadarmo, len ak spotrebitelia nezaplatia viac ako:

a)minimálne, nevyhnutné náklady na reagovanie na obchodnú praktiku (napr. platné poštové sadzby, náklady na telefonovanie do výšky a vrátane štandardnej vnútroštátnej sadzby alebo minimálne, nevyhnutné náklady na zaslanie textovej správy);

b)skutočné/reálne náklady na dopravu alebo doručenie;

c)náklady vrátane nepredvídaných výdavkov na cestu, ak spotrebitelia vyzdvihnú ponuku.

V dôsledku toho by obchodníci nemali požadovať platbu za balenie produktu, manipuláciu s ním či administratívu spojenú s produktom propagovaným ako „zadarmo“. Keď obchodníci uvádzajú ponuky „zadarmo“, mali by vo všetkých materiáloch jasne uviesť aj to, aké záväzky má spotrebiteľ, pokiaľ ide o nevyhnutné náklady, ako sa uvádza skôr v texte.

Ťažšie sa určuje, či je obchodná praktika nekalá, keď sa slovo „zadarmo“ používa vo viazaných ponukách, čo sú komerčné ponuky týkajúce sa viac ako jedného produktu alebo služby. Viazané ponuky sú zvyčajne podmienené propagácie nákupu alebo ponuky balíkov.

Uvádzajú sa určité zásady, ktoré vnútroštátne orgány môžu brať do úvahy pri posudzovaní viazaných ponúk. Už sú vo veľkej miere zohľadnené v niektorých kódexoch na reguláciu reklamy:

Øobchodníci sa nesmú pokúšať uhradiť náklady znížením kvality či zloženia alebo zvýšením ceny produktu, ktorý sa musí kúpiť ako podmienka na získanie iného, bezplatného tovaru,

Øobchodníci by nemali jednotlivý prvok balíka opisovať ako „zadarmo“, ak sú náklady tohto prvku zahrnuté v cene balíka.

Zákaz nebráni obchodníkom, aby používali slovo „zadarmo“ v podmienených propagáciách predaja, keď si spotrebitelia musia kúpiť ďalší tovar (t. j. ponuky typu „kúpte si jeden kus, druhý kus bude zadarmo“), pokiaľ:

I)je spotrebiteľom jasne vysvetlené, že musia zaplatiť všetky náklady;

II)sa neznížila kvalita ani zloženie plateného tovaru; a

III)nebola zvýšená cena plateného tovaru s cieľom získať späť náklady na dodanie bezplatného tovaru.

Hlavnou rozlišovacou črtou podmienenej propagácie nákupu je, že tovar opísaný ako zadarmo musí byť naozaj oddelený od tovaru, za ktorý spotrebiteľ musí zaplatiť, a dodáva sa navyše k uvedenému tovaru.

Pri takýchto podmienených propagáciách nákupu musia obchodníci vedieť preukázať:

I)že tovar zadarmo je skutočne dodaný navyše k tovaru, ktorý sa zvyčajne predáva za danú cenu, alebo že tovar zadarmo je naozaj oddeliteľný od plateného tovaru;

II)že tovar „zadarmo“ sa dodáva spolu s plateným tovarom len vtedy, ak spotrebiteľ splní podmienky propagácie; a

III)že spotrebitelia poznajú samostatnú cenu tovaru, za ktorý platia, a že uvedená cena zostáva rovnaká, či už s tovarom zadarmo alebo bez neho.

V bode 20 prílohy I sa zakazuje používanie slova „zadarmo“ na opísanie jednotlivého prvku ponuky balíka, ak sú náklady na tento prvok zahrnuté v cene balíka. „Ponuka balíka“ v tomto prípade znamená vopred dohodnutú kombináciu prvkov ponúkanú za jednu celkovú cenu, keď si spotrebitelia nemôžu naozaj vybrať, koľko prvkov balíka dostanú za danú cenu.

Obchodníci však niekedy pridajú do existujúcich balíkov nové prvky bez zvýšenia celkovej ceny balíka alebo zníženia kvality či zloženia zahrnutých prvkov.

Za takýchto okolností spotrebitelia pravdepodobne prvok pridaný do balíka považujú po určité obdobie po jeho pridaní za prídavný prvok k pôvodnému balíku. Ak sa však po pridaní nového prvku cena balíka zvýši alebo sa zníži jeho kvalita či zloženie, nový prvok nie je možné opísať ako „zadarmo“.

Jednorazové počiatočné náklady napríklad na nákup alebo inštaláciu vybavenia nevylučujú tvrdenia, že produkty alebo služby dodávané bez poplatku sú „zadarmo“ v zmysle bodu 20 prílohy I.

Napríklad bezplatné, voľne dostupné televízne kanály sú dostupné len pre spotrebiteľov, ktorí majú potrebné digitálne prijímacie zariadenie; podobne balíky volaní sú dostupné len pre spotrebiteľov, ktorí majú telefónnu linku.

Podobne pripojovacie poplatky platené tretej strane za aktiváciu internetovej služby nevylučujú tvrdenia, že internetová služba je zadarmo, pokiaľ nebol pripojovací poplatok zvýšený na účely úhrady nákladov na poskytovanie bezplatnej internetovej služby. Obchodníci musia vždy primerane informovať spotrebiteľov o potrebe akejkoľvek takejto počiatočnej platby. Produkty prezentované ako „zadarmo“ sú obzvlášť bežné v online sektore. Mnohé tieto služby sú však dostupné pre spotrebiteľov len za podmienky poskytnutia osobných údajov, ako sú totožnosť a emailová adresa. V tejto oblasti vzájomne pôsobia európske právne predpisy na ochranu údajov a smernica o nekalých obchodných praktikách.

Ako sa uvádza v oddiele 1.4.9 o vzájomnom pôsobení predpisov EÚ na ochranu údajov, čoraz viac sa zvyšuje povedomie o hospodárskej hodnote informácií týkajúcich sa preferencií spotrebiteľov, osobných údajov a iného obsahu vytvoreného používateľmi. Ponúkanie takýchto produktov ako „zadarmo“ bez informovania spotrebiteľov, ako sa použijú ich preferencie, osobné údaje a obsah vytvorený používateľmi, sa za niektorých okolností môže považovať za nekalú praktiku.

Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách na hry propagované ako zadarmo, ktoré však ponúkajú nákupy v rámci aplikácií, sa podrobnejšie opisuje v oddiele 5.2.4 o obchodoch s aplikáciami.

4.5Vytrvalý marketing prostredníctvom prostriedku diaľkovej komunikácie – zakázaná obchodná praktika č. 26

Cieľom tohto zákazu je chrániť spotrebiteľov pred obťažovaním diaľkovými marketingovými nástrojmi. V bode 26 prílohy I sa nezakazuje diaľkový marketing ako taký, ako skôr vytrvalé a nechcené žiadosti.

Osobitné pravidlá o nevyžiadanej komunikácii s použitím elektronických komunikačných sietí (t. j. telefonicky alebo emailom) sa stanovujú v článku 13 smernice o elektronickom súkromí 2002/58/ES. Automatické volacie zariadenia, faxy alebo emaily sa môžu použiť len na účely priameho marketingu na oslovenie používateľov, ktorí predtým poskytli svoj súhlas. Tieto sektorové ustanovenia majú prednosť pred smernicou o nekalých obchodných praktikách, čo znamená, že takéto žiadosti nemusia byť vytrvalé a členské štáty musia sankcionovať nevyžiadané ponuky od prvého telefonátu alebo emailu.

Pre marketing cez poštu a inú tlačenú reklamu neexistujú podobné sektorové predpisy EÚ. Táto oblasť je vyčerpávajúco regulovaná smernicou o nekalých obchodných praktikách, najmä bodom 26 prílohy k nej. Vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa zakazujú všetky druhy neadresovanej tlačenej reklamy, preto presahujú rámec plne harmonizovaných ustanovení smernice o nekalých obchodných praktikách, ak spotrebitelia neudelili predchádzajúci súhlas (možnosť voľby).

Takýto zákaz by bol povolený len v prípade, ak by bol mimo rozsahu uplatňovania smernice. t. j. jeho cieľom nie je chrániť ekonomický záujem spotrebiteľov.

Niektoré členské štáty obhajovali takéto zákazy z rôznych dôvodov, napr. ochrana životného prostredia (zníženie objemu papierového odpadu z marketingového materiálu).

Ak prevádzkovateľ na marketingové účely používa osobné údaje (napr. meno a/alebo adresu príjemcu alebo iné údaje týkajúce sa identifikovateľnej osoby), predstavuje to spracovanie týchto údajov na základe práva Únie o ochrane údajov.

Musia sa dodržiavať záruky a povinnosti vyplývajúce zo smernice o ochrane údajov (95/46/ES) vrátane povinnosti informovať pred realizáciou marketingu jednotlivcov, že bude vykonané spracovanie údajov, a umožniť jednotlivcom namietať proti spracovaniu ich osobných údajov na tento účel 218 .

4.6Priame nabádanie detí – zakázaná obchodná praktika č. 28

Tento zákaz zahŕňa vyvíjanie nátlaku na deti, aby si produkty priamo zakúpili alebo presvedčili dospelých, aby tak urobili za nich („neodbytnosť“). Mnohí obchodníci o tomto zákaze opakovane tvrdia, že môže byť ťažké rozlišovať medzi marketingom zameraným na deti a marketingom zameraným na iných spotrebiteľov. Podobne môže byť niekedy nejasné, či obchodná praktika zahŕňa priame nabádanie detí.

V každom prípade sa však musí osobitne v každom jednotlivom prípade preskúmať, či sa na obchodnú praktiku vzťahuje bod 28 prílohy I. Vnútroštátny orgán presadzovania práva alebo súd nie je viazaný definíciou cieľovej skupiny, ktorú sformuloval obchodník pre danú obchodnú praktiku, hoci sa táto definícia môže zohľadniť.

Niektoré vnútroštátne orgány vypracovali kritériá, ktorými sa v jednotlivých prípadoch má riadiť posudzovanie toho, či obchodné praktiky zahŕňajú priame nabádanie detí.

Zásady pre online hry a hry ako aplikácie, ktoré zverejnil Úrad pre spravodlivé obchodovanie Spojeného kráľovstva (Office of Fair Trading) v januári 2014 222 , obsahujú tento príklad obchodných praktík, u ktorých je „menej pravdepodobné alebo nepravdepodobné, že dodržiavajú“ zákaz priameho nabádania detí:

„Hra, ktorá pravdepodobne priťahuje deti a v ktorej sa od spotrebiteľa požaduje, aby „míňal“ menu používanú v hre, ktorú môže získať hraním hry alebo si kúpiť za skutočné peniaze. Keď spotrebiteľ minie všetky peniaze v mene používanej v hre, vyzývajú ho – alebo nabádajú, či podnecujú výrokmi alebo obrázkami v hre –, aby napríklad „si kúpil viac“, „navštívil obchod, kde získa viac“ alebo „sa stal členom“.“

Uvedené zásady Spojeného kráľovstva zahŕňajú tieto kritériá na určenie toho, či hry pravdepodobne priťahujú deti:

„Možno racionálne predpokladať, že hra bude pravdepodobne priťahovať deti svojím obsahom, štýlom a/alebo prezentáciou. Pred navrhnutím komerčných správ určených spotrebiteľom a rozhodnutím, či má byť zahrnuté priame nabádanie, treba vziať do úvahy pravdepodobnú cieľovú skupinu. Dôležitý rozhodujúci faktor je, či je známe, že deti hrajú hru, alebo či je hra ponúkaná deťom. V tomto orientačnom a neúplnom zozname sa však uvádzajú ďalšie faktory alebo znaky, ktoré môžu znamenať, že hra bude pravdepodobne priťahovať deti:

•zaradenie postáv obľúbených u detí alebo postáv, ktoré sa asi budú deťom páčiť,

•grafika ako v animovaných filmoch,

•výrazné farby,

•jednoduché hranie a/alebo jazyk,

•v hre ide o činnosť, ktorá sa pravdepodobne páči deťom alebo je u detí obľúbená,

•hru si môže stiahnuť alebo kúpiť ktokoľvek, alebo sa ktokoľvek môže do nej prihlásiť, a to bez obmedzenia veku,

•hra sa v obchode s aplikáciami nachádza v časti pre deti.“

Podľa nordického ombudsmana pre spotrebiteľov: 223

„Obchodníci nesmú priamo nabádať ani vyzývať deti, aby si kúpili alebo presvedčili svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili produkty obchodníka. To, či marketing nabáda alebo vyzýva deti na kúpu, sa musí posúdiť v každom jednotlivom prípade. Toto posúdenie sa musí vykonať z perspektívy jednotlivého dieťaťa, pričom sa zohľadní jeho vek, vývoj a iné faktory, v dôsledku ktorých sú deti osobitne zraniteľné. Význam sa okrem iného prikladá týmto faktorom:

•Ako jasne bolo sformulované nabádanie na kúpu, vrátane dojmu, ktorý vyvoláva. Reklama s textom ako napríklad: „choď si kúpiť knihu“ alebo „požiadaj mamu, aby produkt vyzdvihla v najbližšom obchode“, bude priamym nabádaním na kúpu.

•Ako je reklama zameraná na deti. Bola reklama zaslaná napríklad prostredníctvom média priamo a individuálne zacieleného na deti?

•Aké jednoduché je kúpiť si ponúkaný produkt? Je napríklad možné kliknúť na odkaz, a tým realizovať nákup? Reklama s textom „kúpite tu“ a s odkazom na stránku, na ktorej možno vykonať nákup, bude priamym nabádaním na kúpu.“

Európske vnútroštátne orgány na ochranu spotrebiteľov prostredníctvom siete spolupráce v oblasti ochrany spotrebiteľa (CPC) zaviedli v rokoch 2013 a 2014 spoločné opatrenia na presadzovanie predpisov, pokiaľ ide o online hry, ktoré umožňujú realizáciu nákupov počas hry (nákupy v rámci aplikácie) a ktoré pravdepodobne priťahujú deti alebo ktoré hrajú deti 224 .

Orgány CPC v spoločnom pozičnom dokumente z júla 2014 usúdili, že článok 5 ods. 3 a 5 a bod 28 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách sa vzťahujú na hry, ktoré pravdepodobne priťahujú deti, a nielen na hry, ktoré sú výlučne alebo špecificky zacielené na deti. Hra alebo aplikácia a nabádanie v nich obsiahnuté sa môžu považovať za zamerané na deti v zmysle bodu 28 prílohy I, ak možno racionálne predpokladať, že obchodník predvídal, že bude pravdepodobne priťahovať deti.

4.7Ceny – zakázaná obchodná praktika č. 31

Posúdenie situácií prvej kategórie je pomerne jasné (t. j. neexistuje cena). Aby obchodníci neporušili zákaz, musia vždy vedieť preukázať, že udelili ceny alebo rovnocenný prospech za presných podmienok uvedených v ozname pre spotrebiteľa. Ak to neurobia, na praktiku sa vzťahuje zákaz.

Druhá časť bodu 31 (t. j. cena alebo prospech sú podmienené tým, že spotrebiteľ zaplatí peniaze alebo mu vzniknú náklady) sa vzťahuje na nečestné praktiky, keď sú napríklad spotrebitelia informovaní, že vyhrali cenu, ale musia zavolať na linku za vysokú sadzbu, aby si ju mohli nárokovať, alebo keď sú spotrebitelia spočiatku informovaní, že vyhrali cenu, ale potom sa dozvedia, že si musia objednať iný tovar alebo služby, aby dostali propagovanú cenu alebo rovnocenný prospech.

Súdny dvor objasnil, že aj keď sú náklady, ktoré spotrebiteľovi vznikli pri nárokovaní si ceny (t. j. vyžiadanie informácií o povahe tejto ceny alebo o jej prevzatí), minimálne, ako v prípade poštovej známky, v porovnaní s hodnotou ceny a bez ohľadu na to, či zaplatenie takýchto nákladov prináša obchodníkovi nejaký prospech, takéto praktiky sú podľa bodu 31 prílohy I zakázané 227 .

5.Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách na konkrétne odvetvia

5.1Tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

Výrazy „tvrdenia týkajúce sa životného prostredia“ a „ekologické tvrdenia“ sa vzťahujú na praktiky, keď sa tvrdí alebo inak sa vytvára dojem (v obchodnej komunikácii, marketingu alebo reklame), že tovar alebo služba má pozitívny alebo nemá žiadny účinok na životné prostredie a že je menej škodlivý/á pre životné prostredie ako konkurenčný tovar či služby.

Môže to byť zapríčinené zložením produktu, spôsobom jeho výroby alebo produkcie, spôsobom jeho likvidácie po použití a znížením spotreby energie alebo znečistenia, ktoré sa predpokladajú pri jeho používaní.

Keď sa takéto tvrdenia nezakladajú na pravde alebo keď ich nie je možné overiť, takáto praktika sa často nazýva „environmentálne klamlivá reklama“ (tzv. greenwashing).

Environmentálne klamlivá reklama sa môže týkať všetkých foriem obchodných praktík medzi podnikmi a spotrebiteľmi týkajúcich sa environmentálnych vlastností produktov alebo služieb. Podľa okolností môže ísť o všetky druhy výrokov, informácií, symbolov, log, grafík a značiek a o ich vzájomné pôsobenie s farbami na balení, označovaním, reklamou, vo všetkých médiách (vrátane webových sídiel) a o ich uplatnenie akoukoľvek organizáciou, ak sa kvalifikuje ako „obchodník“ a podieľa sa na obchodných praktikách uplatňovaných voči spotrebiteľom.

V smernici o nekalých obchodných praktikách sa nestanovujú špecifické pravidlá pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia. Stanovuje sa však právny základ na zabezpečenie toho, aby obchodníci neprezentovali tvrdenia týkajúce sa životného prostredia, ktoré sú vo vzťahu k spotrebiteľom nekalé. Neodrádza sa v nej od používania „ekologických tvrdení“.

Naopak, smernica o nekalých obchodných praktikách môže obchodníkom pomôcť investovať do environmentálnych vlastností ich produktov tým, že im umožňuje transparentne informovať spotrebiteľov o tomto úsilí, a účastníkom hospodárskej súťaže zabraňuje prezentovať klamlivé tvrdenia týkajúce sa životného prostredia.

5.1.1Súhra s inými právnymi predpismi EÚ o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia

Ako sa uvádza v oddiele 1.4, hlavnými prvkami smernice o nekalých obchodných praktikách sú článok 3 ods. 4 a odôvodnenie 10.

Stanovuje sa v nich zásada, že smernica o nekalých obchodných praktikách má doplniť ďalšie právne predpisy EÚ ako bezpečnostná sieť, a tak zabezpečiť, aby bola ochrana spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami zachovaná vo všetkých odvetviach.

Príklady konkrétnych právnych predpisov EÚ o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia:

·smernica 2012/27/EÚ o energetickej efektívnosti 229 ,

·smernica 2010/31/EÚ o energetickej hospodárnosti budov 230 ,

·nariadenie (ES) č. 1222/2009 o označovaní pneumatík vzhľadom na palivovú úspornosť a iné základné parametre 231 ,

·smernica 2009/72/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou 232 ,

·smernica 2009/125/ES o vytvorení rámca na stanovenie požiadaviek na ekodizajn energeticky významných výrobkov 233 ,

·nariadenie č. 834/2007 o ekologickej výrobe a označovaní ekologických produktov 234 .

Uvádzame niekoľko príkladov súhry smernice o nekalých obchodných praktikách a špecifických právnych predpisov EÚ o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia.

5.1.2Hlavné zásady: články 6, 7 a 12 smernice o nekalých obchodných praktikách uplatnené na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

Uplatňovanie smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia možno zhrnúť do dvoch hlavných zásad:

I)Na základe všeobecných ustanovení smernice o nekalých obchodných praktikách, najmä článkov 6 a 7, musia obchodníci svoje ekologické tvrdenia prezentovať jasne, konkrétne, presne a jednoznačne s cieľom zabezpečiť, aby spotrebitelia neboli zavádzaní.

II)Na základe článku 12 smernice o nekalých obchodných praktikách musia mať obchodníci dôkazy na podloženie svojich tvrdení a musia byť pripravení predložiť ich príslušným orgánom presadzovania práva zrozumiteľným spôsobom, ak je tvrdenie spochybnené.

Tieto zásady sú vyjadrené aj vo viacerých vnútroštátnych usmerneniach o tvrdeniach týkajúcich sa životného prostredia, konkrétne v dánskom usmernení o používaní tvrdení týkajúcich sa životného prostredia a iných tvrdení v marketingu 243 , v usmernení Spojeného kráľovstva o ekologických tvrdeniach 244 a vo francúzskom praktickom usmernení k tvrdeniam týkajúcim sa životného prostredia pre obchodníkov a spotrebiteľov 245 . 

Ďalšie užitočné kritériá a príklady možno nájsť v usmernení Komisie zverejnenom v roku 2000 pre uvádzanie a posudzovanie tvrdení týkajúcich sa životného prostredia 250 . Usmernenie, ktoré zodpovedá medzinárodnej norme ISO 14021-1999, obsahuje odkazy na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia, ktoré by sa mali považovať za klamlivé.

5.1.3Uplatňovanie článku 6 smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

Z článku 6 smernice o nekalých obchodných praktikách vyplýva, že spotrebitelia musia byť schopní dôverovať tvrdeniam týkajúcim sa životného prostredia uvádzaným obchodníkmi. Aby tvrdenia týkajúce sa životného prostredia neboli klamlivé, mali by sa prezentovať jasne, konkrétne, jednoznačne a presne.

Tvrdenie týkajúce sa životného prostredia môže byť klamlivé, ak „obsahuje nesprávne informácie a je preto [nepravdivé]“ vo vzťahu k jednému z prvkov uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) až g).

Tvrdenie týkajúce sa životného prostredia môže byť aj klamlivou praktikou, ak „uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna“ v jednom z bodov uvedených v článku 6 ods. 1 písm. a) až g).

Tvrdenia týkajúce sa životného prostredia môžu byť klamlivé, ak sú založené na nejasných a všeobecných tvrdeniach o environmentálnych prínosoch, ako napríklad „šetrné k životnému prostrediu“, „ekologické“, „priateľské k prírode“, „environmentálne“, „udržateľné“, „environmentálne správne“, „šetrné ku klíme“ alebo „neškodiace životnému prostrediu“.

Na takéto tvrdenia by sa mohol vzťahovať článok 6 ods. 1 písm. a) a b) smernice o nekalých obchodných praktikách, ak sú spôsobilé uviesť priemerného spotrebiteľa do omylu a zapríčiniť, že spotrebiteľ prijal rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Nejasné a všeobecné tvrdenia by mohlo byť ťažké – ak nie nemožné – doložiť. Zároveň by mohli spotrebiteľom navodiť dojem, že produkt alebo činnosť obchodníka nemá nepriaznivý alebo má len pozitívny vplyv na životné prostredie. Na vnútroštátnej úrovni boli prijaté niekoľké opatrenia proti nepodloženým nejasným a všeobecným tvrdeniam týkajúcim sa životného prostredia.

Pri posudzovaní tvrdenia týkajúceho sa životného prostredia je relevantný hlavný vplyv produktu na životné prostredie počas jeho životného cyklu vrátane jeho dodávateľského reťazca. Tvrdenie týkajúce sa životného prostredia by sa malo vzťahovať na aspekty, ktoré sú významné z hľadiska vplyvu produktu na životné prostredie 256 .

Tvrdenia by ďalej mali byť jasné a jednoznačné, pokiaľ ide o to, na ktorý aspekt produktu alebo jeho životného cyklu odkazujú 257 . Keď obchodník uvedie tvrdenie týkajúce sa životného prostredia, pričom zdôrazní len jeden z viacerých vplyvov, ktoré produkt má na životné prostredie, tvrdenie môže byť klamlivé v zmysle článku 6 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Kódexy správania môžu obsahovať záväzky týkajúce sa ochrany životného prostredia alebo „ekologického správania“. Ak obchodník, ktorý sa zaviazal k dodržiavaniu takéhoto kódexu, poruší tento kódex, môže konať klamlivo. Na túto situáciu sa vzťahuje článok 6 ods. 2 písm. b).

Priemerný spotrebiteľ očakáva, že signatári kódexu budú predávať produkty, ktoré spĺňajú daný kódex. Vnútroštátne orgány presadzovania práva môžu potom posúdiť, či priemerný spotrebiteľ môže svoje rozhodnutie prijať na tomto základe.

Určité klamlivé obchodné praktiky sa vo vzťahu ku kódexom správania posudzujú samy osebe ako nekalé podľa prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách. Tieto praktiky sa opisujú v oddiele 5.1.6 – Uplatňovanie prílohy I na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia.

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia vo svojich kritériách súladu s predpismi usúdila, že:

„Ak sa obchodník alebo odvetvie rozhodne používať na marketingové účely vlastné schémy označovania, symboly alebo certifikáty, tieto značky sa môžu používať len pre produkty/služby alebo obchodníkov, ktorí spĺňajú kritériá stanovené na oprávnenie ich používania. Kritériá by mali preukázať jasné environmentálne prínosy v porovnaní s konkurenčnými produktmi alebo obchodníkmi a mali by byť ľahko verejne dostupné. Inak bude označovanie pravdepodobne klamlivé. Obchodníci by navyše mali zvážiť overenie tretej strany na zabezpečenie vierohodnosti a relevantnosti značky. Zmysel alebo význam značky musia byť spotrebiteľovi tiež jasne podané. Napokon, nesmie byť možné tieto značky zameniť s inými značkami, napríklad ani so značkami verejne prevádzkovaných schém označovania alebo schém účastníkov hospodárskej súťaže.“

5.1.4Uplatňovanie článku 7 smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

V článku 7 smernice o nekalých obchodných praktikách sa uvádzajú špecifické prvky relevantné pri posudzovaní, či pri obchodnej praktike ide o klamlivé opomenutie.

Ekologické tvrdenia môžu byť klamlivé, ak sú založené na nejasných a všeobecných tvrdeniach o environmentálnych prínosoch. Takéto tvrdenia by boli s menšou pravdepodobnosťou klamlivé podľa článku 7, ak by ich dopĺňali hlavné špecifikácie alebo vysvetlenia vplyvu daného produktu na životné prostredie, napríklad obmedzením tvrdenia na konkrétne environmentálne prínosy.

Ak obchodníci poskytnú tieto doplňujúce informácie, môžu zabezpečiť, že nekonajú v rozpore s článkom 7 ods. 4 písm. a) (v prípade výzvy na kúpu) skrytím alebo poskytnutím podstatných informácií, pokiaľ ide o „hlavné vlastnosti produktu“ „nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom“.

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia vo svojich „kritériách súladu s predpismi“ usúdila, že:

„Niektoré produkty môžu podliehať podrobným a jednoznačným pravidlám a dosahovať také vynikajúce environmentálne vlastnosti, že používanie tvrdenia o všeobecnom prínose (prezentovaného bez ďalšieho spresnenia) môže byť odôvodnené.

oMôže ísť o prípad, keď sa na produkt vzťahuje licencia na používanie environmentálnej značky verejne prevádzkovanej schémy environmentálnej značky (ako napríklad environmentálna značka severskej labute, nemecký modrý anjel a environmentálna značka EÚ v podobe kvetiny) alebo iných silných a renomovaných schém značiek, ktoré overujú tretie strany 259 .

oMôže ísť tiež o prípad, keď štúdie posudzovania životného cyklu produktu dokážu jeho vynikajúce environmentálne vlastnosti. Tieto štúdie by sa mali vykonávať podľa uznaných alebo všeobecne akceptovaných metód uplatniteľných na relevantný typ produktu a mali by byť overené tretími stranami 260 . Ak v príslušnej oblasti ešte neboli vypracované takéto metódy, obchodníci by nemali používať tvrdenia o všeobecnom prínose [...].

Obchodníci by však pre takéto produkty mali v každom prípade zabezpečiť transparentnosť, pokiaľ ide o relevantné environmentálne aspekty, a zabezpečiť, aby boli tieto informácie spotrebiteľom ľahko dostupné vrátane zobrazenia príslušného loga.“

Podobne môže byť tvrdenie týkajúce sa životného prostredia klamlivé podľa článku 7 ods. 2, ak sa prezentuje nejasným, nezrozumiteľným alebo nevhodným spôsobom. Na základe posúdenia jednotlivých prípadov môže ísť o prípad, keď rozsah a hranice tvrdenia nie sú vyjasnené.

Pri uvádzaní tvrdenia týkajúceho sa životného prostredia sú relevantné hlavné vplyvy na životné prostredie. V usmernení pre ekologické tvrdenia ministerstva pre životné prostredie, potraviny a vidiek Spojeného kráľovstva 261 sa uvádzajú tieto príklady:

5.1.5Uplatňovanie článku 12 smernice o nekalých obchodných praktikách na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

V článku 12 smernice o nekalých obchodných praktikách sa spresňuje, že každé tvrdenie (vrátane tvrdení týkajúcich sa životného prostredia) by malo byť založené na dôkazoch, ktoré môžu overiť relevantné príslušné orgány.

Obchodníci musia vedieť doložiť tvrdenia týkajúce sa životného prostredia vhodnými dôkazmi. Tvrdenia by preto mali byť založené na spoľahlivých, nezávislých, overiteľných a všeobecne uznávaných dôkazoch, ktoré zohľadňujú aktualizované vedecké zistenia a metódy.

Skutočnosť, že dôkazné bremeno znáša obchodník, odráža zásadu v článku 12 písm. a) smernice o nekalých obchodných praktikách, že orgány presadzovania by mali mať právomoc „vyžadovať od obchodníka, aby preukázal správnosť skutkových tvrdení vo vzťahu k obchodnej praktike“.

Obchodníci by na zabezpečenie zdôvodnenia tvrdení týkajúcich sa životného prostredia mali mať dôkazy potrebné na podloženie svojich tvrdení od okamihu, keď začali používať tvrdenie, alebo by si mali byť istí, že dôkazy vedia získať a predložiť na požiadanie.

Memorandum dánskeho ombudsmana pre spotrebiteľov, v ktorom sa stanovujú požiadavky na dokumentáciu uplatniteľné na oddiel 3 ods. 3 dánskeho zákona o marketingových praktikách, znie:

„Obchodník musí vedieť príslušnou dokumentáciou podložiť skutkové tvrdenia uvádzané v marketingovej komunikácii. Lehota, keď musí byť táto dokumentácia dostupná, však z daného ustanovenia nevyplýva jasne.

[…]

V oddiele 3 ods. 3 zákona o marketingových praktikách je stanovená táto požiadavka: „musí byť možné podložiť ich príslušnou dokumentáciou“. Znením preto nie je výslovne určené, kedy musí byť dostupná dokumentácia dokladajúca skutkové tvrdenia. Nevyplýva to jasne ani z prípravných prác na zákone o marketingových praktikách či zo smernice o klamlivej a porovnávacej reklame, ani zo smernice o nekalých obchodných praktikách, na ktoré sa odkazovalo v prípravných prácach na zákone o marketingových praktikách. Ani ombudsman pre spotrebiteľov nemá informácie o existencii judikatúry určujúcej, či musí byť dokumentácia dostupná v čase uvedenia produktu na trh. Podľa názoru ombudsmana pre spotrebiteľov však zo znenia vyplýva požiadavka zabezpečiť, že tvrdenia v marketingovej komunikácii možno podložiť dokumentáciou.

Ustanovenie sa musí navyše vykladať so zreteľom na článok 12 smernice o nekalých obchodných praktikách. Podľa názoru ombudsmana pre spotrebiteľov cieľom požiadavky na dokumentáciu musí byť, že obchodník si musí byť istý, že skutkové tvrdenia sú pravdivé v čase uvedenia produktu na trh, aby neboli pre spotrebiteľov klamlivé. To znamená, že obchodník musí mať buď pripravenú dokumentáciu, keď zverejňuje marketingové oznámenie, alebo si musí byť istý, že ju vie na požiadanie predložiť. Inak existuje značné riziko, že obchodník uvedie svoj produkt na trh prostredníctvom nepravdivých tvrdení.

So zreteľom na uvedené skutočnosti a v súlade s článkom 8 konsolidovaného Kódexu reklamnej a marketingovej komunikačnej praxe ICC (2011) sa za dobrú marketingovú praktiku musí považovať, keď obchodník má dokumentáciu v čase uvedenia svojho produktu na trh alebo si je istý, že ju možno získať a predložiť.“

Hoci tvrdenie týkajúce sa určitého produktu môže byť správne a relevantné v čase, keď sa uvedie prvýkrát, časom môže strácať na význame. Obchodníci by na zabezpečenie toho, aby boli schopní vnútroštátnym orgánom predložiť potrebnú dokumentáciu v súlade s článkom 12 smernice, mali zaistiť, aby dokumentácia k tvrdeniam bola aktuálna po celý čas, keď sa dané tvrdenia používajú pri marketingu.

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia vo svojich „kritériách súladu s predpismi“ usúdila:

„Ak obchodník používa tvrdenia týkajúce sa životného prostredia v názve svojej spoločnosti, názve produktu atď. a daný názov sa používa na marketingové účely, tento marketing podlieha rovnakým požiadavkám na dokumentáciu, ako sú požiadavky, ktoré sa vzťahujú na ostatné tvrdenia týkajúce sa životného prostredia v marketingovej komunikácii, okrem prípadov, keď spoločnosť vie dokázať, že jej názov nemá žiadny environmentálny význam alebo že daný názov existoval predtým, ako sa do politického/obchodného programu spoločnosti začlenili environmentálne otázky. Aby bol názov používaný v marketingu v rozpore so smernicou o nekalých obchodných praktikách, musí uvádzať priemerného spotrebiteľa do omylu a musí byť spôsobilý zapríčiniť, že spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.“

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia vo svojich „kritériách súladu s predpismi“ usúdila:

„Dôkazy by mali byť jasné a spoľahlivé a tvrdenia by sa mali posudzovať s použitím najvhodnejších metód. Príslušné orgány by mali mať v prípade spochybnenia tvrdenia k dispozícii testovanie nezávislých tretích strán. Ak z odborných štúdií vyplynie značná nezhoda alebo pochybnosti v súvislosti s vplyvom na životné prostredie, obchodník by mal pri marketingu od používania daného tvrdenia úplne upustiť.

Obsah a rozsah dokumentácie budú závisieť od konkrétneho obsahu tvrdenia. V tejto súvislosti bude mať význam zložitosť produktu alebo činnosti.

Tvrdenia by sa mali pravidelne revidovať a aktualizovať s cieľom zabezpečiť, aby boli aj naďalej relevantné. Tvrdenia by sa mali podľa potreby opätovne posúdiť a aktualizovať so zreteľom na technologický vývoj a vznik porovnateľných produktov alebo na iné okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť správnosť alebo platnosť tvrdenia.“

„Tvrdenia týkajúce sa životného prostredia by sa nemali týkať zlepšenia v porovnaní s produktom toho istého obchodníka alebo účastníka hospodárskej súťaže, ktorý už nie je dostupný na trhu alebo ktorý už obchodník nepredáva spotrebiteľom, okrem prípadov, keď je toto zlepšenie významné a nové.“

5.1.6Uplatňovanie prílohy I na tvrdenia týkajúce sa životného prostredia

Pre tvrdenia týkajúce sa životného prostredia sú osobitne relevantné tieto praktiky uvedené v prílohe I:

V tomto ustanovení sa spresňuje, že obchodníci by nemali zavádzať spotrebiteľov nesprávnym zdôrazňovaním prvkov, ktoré vyplývajú z regulačných požiadaviek.

5.1.7Porovnávanie tvrdení týkajúcich sa životného prostredia

Z tvrdení týkajúcich sa životného prostredia môže vyplývať, že produkt má pozitívnejší vplyv na životné prostredie alebo je menej škodlivý pre životné prostredie, než konkurenčný tovar alebo služby. Produkty, ktoré sa porovnávajú, by sa mali posudzovať v porovnaní s podobnými produktmi.

Vnútroštátne orgány presadzovania a samoregulačné orgány zvyčajne túto zásadu vykladajú v tom zmysle, že porovnania by sa mali týkať produktov v rovnakej kategórii produktov.

Rovnako dôležité sa však zdá byť, aby metóda použitá na získanie informácií bola rovnaká, aby sa používala jednotne (t. j. používajú sa rovnaké metodologické voľby a pravidlá, výsledky sú reprodukovateľné) a aby použitá metóda umožnila porovnania, inak by bolo akékoľvek porovnanie menej zmysluplné 265 .

V smernici 2006/114/ES o klamlivej a porovnávacej reklame sa stanovujú podmienky, za ktorých je porovnávacia reklama povolená. Porovnania environmentálnych prínosov produktov by okrem iného:

1.nemali byť klamlivé v zmysle článkov 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách;

2.mali by porovnávať tovary alebo služby, ktoré uspokojujú rovnaké potreby alebo sú určené na ten istý účel;

3.mali by objektívne porovnávať jednu alebo viac podstatných, dôležitých, overiteľných a reprezentatívnych vlastností týchto tovarov a služieb.

5.2Online sektor

Ako sa uvádza v oddiele 1, smernica má veľmi široký rozsah pôsobnosti, lebo pokrýva všetky transakcie medzi podnikmi a spotrebiteľmi, a to offline aj online.

Je technologicky neutrálna a uplatňuje sa bez ohľadu na kanál, médium alebo zariadenie použité na vykonanie obchodnej praktiky medzi podnikmi a spotrebiteľmi.

5.2.1Online platformy

Výraz „platforma“ nie je v smernici o nekalých obchodných praktikách definovaný a jeho používanie nemá vplyv na uplatňovanie smernice. Tento pojem však môže byť užitočný na opísanie niektorých obchodných modelov, ktoré sa objavujú spoločne s digitálnym hospodárstvom.

Platformy vo všeobecnosti poskytujú infraštruktúru a umožňujú interakcie medzi dodávateľmi a používateľmi na online poskytovanie tovaru, služieb, digitálneho obsahu a informácií.

Online platformy fungujú podľa mnohých rôznych obchodných modelov: ich účel sa rôzni – od jednoduchého povolenia používateľom vyhľadávať informácie poskytované tretími stranami s cieľom uľahčiť (často za odmenu) zmluvné transakcie medzi obchodníkmi, ktorí sú tretími stranami, a spotrebiteľmi, až po propagovanie a predaj vo vlastnom mene rôznych produktov a služieb vrátane digitálneho obsahu. V rámčeku sa uvádza niekoľko príkladov obchodných modelov, ktoré sa často označujú ako „platformy“.

5.2.2Uplatniteľnosť smernice o nekalých obchodných praktikách na online platformy

Keďže smernica o nekalých obchodných praktikách sa uplatňuje len v situáciách B2C, prvý krok pri posúdení, či sa smernica uplatňuje na poskytovateľa danej online platformy, by malo byť hodnotenie, či sa kvalifikuje ako „obchodník“ podľa článku 2 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách.

Podľa individuálneho posúdenia jednotlivých prípadov môže poskytovateľ platformy konať na účely týkajúce sa svojho podniku napríklad vždy, keď vyberá poplatok za transakcie medzi dodávateľmi a používateľmi, poskytuje ďalšie platené služby alebo získava príjem z cielenej reklamy.

Druhý krok pri posúdení, či sa smernica o nekalých obchodných praktikách uplatňuje, by malo byť hodnotenie, či poskytovateľ platformy vykonáva „obchodné praktiky medzi podnikmi a spotrebiteľmi“ v zmysle článku 2 písm. d) voči používateľom (dodávateľom a príjemcom), ktorí sa kvalifikujú ako „spotrebitelia“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice o nekalých obchodných praktikách.

Platforma, ktorá sa posúdi ako „obchodník“, musí byť vždy v súlade s právnymi predpismi EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu, pokiaľ ide o jej vlastné obchodné praktiky. Na obchodníkov sa vzťahujú najmä požiadavky na transparentnosť stanovené v článkoch 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách, v ktorých sa vyžaduje, že pri propagácii, predaji alebo dodávkach produktu spotrebiteľom sa nesmú vykonávať klamlivé činnosti a opomenutia.

Navyše, na základe článku 5 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách by žiadny poskytovateľ platformy kvalifikovaný ako „obchodník“ nemal v rámci svojich obchodných praktík voči spotrebiteľom konať v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. Podľa článku 2 písm. h) smernice o nekalých obchodných praktikách je „odborná starostlivosť“ úroveň špeciálnych zručností a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi a/alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti.

Povinnosti odbornej starostlivosti týchto obchodníkov voči spotrebiteľom na základe smernice o nekalých obchodných praktikách sa odlišujú od režimu výnimiek zo zodpovednosti stanoveného v článku 14 smernice o elektronickom obchode pre nezákonné informácie, ktoré poskytovatelia služieb na žiadosť tretích strán ukladajú na hostiteľskom počítači (hoci zároveň tento režim výnimiek dopĺňajú).

Niektoré platformy sa často odvolávajú najmä na článok 14 ods. 1; tvrdia pritom, že pôsobia len ako sprostredkovatelia, ktorí zabezpečujú uloženie informácií na hostiteľskom počítači v zmysle tohto ustanovenia, a že teda nezodpovedajú za uložené informácie.

V článku 15 ods. 1 smernice o elektronickom obchode sa ďalej bráni členským štátom uložiť takýmto „poskytovateľom služieb uloženia informácií na hostiteľskom počítači“ všeobecnú povinnosti monitorovať uložené informácie alebo aktívne vykonávať zisťovanie faktov.

Uvedené ustanovenia smernice o elektronickom obchode majú široký rozsah uplatňovania a sú relevantné vo vzťahu k rôznym druhom nezákonných informácií, ktoré platformy ukladajú na hostiteľskom počítači, vrátane informácií, ktorými sa porušuje spotrebiteľské právo, informácií porušujúcich pravidlá autorských práv, ďalej vrátane nenávistného prejavu, kriminálneho obsahu (terorizmus, sexuálne zneužívanie detí), ohovárania atď., ako aj informácií týkajúcich sa nezákonnej činnosti.

Účelom týchto usmernení nie je vysvetľovať relevantné ustanovenia smernice o elektronickom obchode. Úloha platforiem vo všeobecnosti bola posúdená v rámci komplexnej analýzy úlohy sprostredkovateľov 269 .

Toto usmernenie sa týka len ustanovení smernice o elektronickom obchode vo vzťahu k ich vzájomného pôsobeniu so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Jeho jediným účelom je objasniť a uľahčiť presadzovanie smernice o nekalých obchodných praktikách voči online platformám vzhľadom na skutočnosť, že tieto platformy často tvrdia, že sa môžu odvolať najmä na článok 14 smernice o elektronickom obchode.

Súdny dvor vyložil článok 14 ods. 1 smernice o elektronickom obchode, pokiaľ ide o zodpovednosť hosťujúcich poskytovateľov vo viacerých veciach, konkrétne spojené veci C-236/08 až C-238/08, Louis Vuitton, (body 113 – 119) a vec C-324/09, L'Oreal (body 123 – 124, zvýraznenie doplnené), kde dospel k záveru, že toto ustanovenie:

„sa musí vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na prevádzkovateľa, ak nemal aktívnu úlohu takej povahy, že by bolo možné konštatovať, že uložené údaje pozná alebo má nad nimi kontrolu. Uvedený prevádzkovateľ má takúto úlohu, keď poskytuje pomoc, ktorá spočíva najmä v optimalizácii prezentácie predmetných ponúk na predaj alebo v ich podpore.

Pokiaľ prevádzkovateľ internetového obchodu nemal aktívnu úlohu v zmysle uvedenom v predchádzajúcom bode, a preto jeho poskytovanie služieb patrí do pôsobnosti článku 14 ods. 1 smernice 2000/31, nemôže sa vo veci, ktorá môže viesť k uloženiu náhrady škody, dovolávať výnimky zo zodpovednosti stanovenej v tomto ustanovení, ak vedel o skutočnostiach alebo okolnostiach, na základe ktorých by obozretný hospodársky subjekt musel konštatovať protiprávnosť predmetných ponúk na predaj, a v prípade takejto vedomosti nekonal promptne v súlade s uvedeným článkom 14 ods. 1 písm. b).“

Na jednej strane, „samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ internetového obchodu ukladá na svoj server ponuky na predaj, stanovuje podmienky poskytovania svojej služby, dostáva za túto službu odmenu a svojim zákazníkom poskytuje informácie všeobecnej povahy“, nebráni tomuto poskytovateľovi spoliehať sa na túto výnimku v oblasti zodpovednosti (pozri bod 115 rozsudku vo veci L'Oreal ).

Na druhej strane, poskytovateľ služieb ukladania informácií na hostiteľskom počítači zohráva aktívnu úlohu, čo mu bráni spoliehať sa na túto výnimku, keď okrem iného „poskytol pomoc, ktorá spočívala najmä v optimalizácii prezentácie predmetných ponúk na predaj alebo v podpore týchto ponúk“ (pozri bod 116 tohto rozsudku).

Podobné závery boli vyvodené v spojených veciach C-236/08 až C-238/08, Louis Vuitton, týkajúcich sa predaja kľúčových slov obsahujúcich ochranné známky (adwords) spoločnosťou Google. 270

Skutočnosť, či poskytovateľ služieb ukladania informácií na hosťujúcom počítači zohráva aktívnu alebo pasívnu úlohu, ako to vysvetľuje Súdny dvor, sa musí posudzovať individuálne v jednotlivých prípadoch. Hoci o výklade tohto ustanovenia práva Únie v konečnom dôsledku rozhoduje Súdny dvor, možno poznamenať, že existuje rozsiahla judikatúra vnútroštátnych súdov v tejto oblasti, ktorá je však často protikladná 271 .

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora 272 sa hlavný prvok týchto rozhodnutí týka schopnosti poskytovateľa platformy poznať uložené údaje alebo mať nad nimi kontrolu.

V článku 1 ods. 3 smernice o elektronickom obchode sa okrem toho takisto jasne uvádza, že smernica o elektronickom obchode „dopĺňa právo Spoločenstva uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti bez toho, aby bola dotknutá najmä úroveň ochrany zdravia obyvateľstva a záujmov spotrebiteľa, ktoré sú ustanovené v aktoch Spoločenstva a vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktorá ich vykonáva, pokiaľ to neobmedzuje slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti“. To znamená, že smernica o elektronickom obchode a relevantné acquis EÚ týkajúce sa spotrebiteľov sa v zásade uplatňujú doplňujúcim spôsobom.

Z hľadiska smernice o nekalých obchodných praktikách vždy, keď možno online platformu považovať za „obchodníka“ v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách (článok 2 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách), musí konať s určitým stupňom odbornej starostlivosti (článok 5 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách) zodpovedajúcej jeho špecifickému poľu činnosti [ článok 2 písm. h) smernice o nekalých obchodných praktikách] a nezavádzať svojich používateľov/spotrebiteľov činnosťou alebo opomenutím [najmä so zreteľom na článok 6 ods. 1 písm. f) a článok 7 ods. 1 a ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách].

Platformy, ktoré sa považujú za „obchodníkov“, by mali prijať vhodné opatrenia, ktoré – bez toho, aby predstavovali všeobecnú povinnosť monitorovať alebo vykonávať zisťovanie skutočností (pozri článok 15 ods. 1 smernice o elektronickom obchode), – umožňujú relevantným obchodníkom, ktorí sú tretími stranami, dodržiavať požiadavky právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu a používateľom jasne pochopiť, s kým eventuálne uzatvárajú zmluvy. Tieto opatrenia by napríklad mohli zahŕňať tieto kroky:

·umožnenie relevantným obchodníkom, ktorí sú tretími stranami, jasne uviesť, že vo vzťahu k používateľom platformy vystupujú ako obchodníci,

·jasné uvedenie všetkým používateľom platformy, že ochranu vyplývajúcu z právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu môžu využívať len vo vzťahu k dodávateľom, ktorí sú obchodníkmi,

·navrhnutie ich štruktúry webových sídiel tak, aby obchodníci, ktorí sú tretími stranami, mohli používateľom platformy prezentovať informácie v súlade s právnymi predpismi EÚ v oblasti marketingu a ochrany spotrebiteľov – najmä informácie požadované podľa článku 7 ods. 4 smernice o nekalých obchodných praktikách v prípade výziev na kúpu.

Ak online sprostredkovatelia, ktorí patria do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách, nedodržiavajú požiadavky odbornej starostlivosti alebo inak podporujú, predávajú alebo dodávajú produkty používateľom nekalým spôsobom, môže sa skonštatovať, že konajú v rozpore s právnymi predpismi EÚ v oblasti marketingu a ochrany spotrebiteľov. V takom prípade sa nemôžu odvolávať na výnimku zo zodpovednosti sprostredkovateľa podľa smernice o elektronickom obchode, pokiaľ ide o ich vlastné zlyhania, keďže táto výnimka sa týka len nezákonných informácií uložených na žiadosť tretích strán.

Nasledujúce oddiely sú zamerané na ďalšie otázky dodržiavania požiadaviek smernice o nekalých obchodných praktikách, v ktorých sa zohľadňujú špecifické obchodné modely vyvinuté rôznymi druhmi online platforiem, ktoré doteraz vznikli.

5.2.3Platformy elektronického obchodu (trhoviská)

Platformy elektronického obchodu, nazývané aj „trhoviská“, umožňujú spotrebiteľom kupovať produkty, ktoré obchodníci, ktorí sú tretími stranami, ponúkajú priamo online, v niektorých prípadoch popri vlastných produktoch (napr. Amazon, Pixmania). Niektoré trhoviská uvádzajú len ponuky profesionálnych predajcov, ktorí sú tretími stranami; iné majú zmes ponúk súkromných osôb a profesionálnych predajcov (napr. Ebay).

Špecifickou otázkou trhovísk je, či sú zodpovedné v prípadoch nesúladu tovaru dodávaného predávajúcimi, ktorí sú tretími stranami, vrátane nedodania. Na nesúlad sa vzťahuje smernica o predaji spotrebného tovaru a zárukách na spotrebný tovar 275 . Na základe článkov 3 a 5 danej smernice „predávajúci zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru“ a „keď sa nesúlad prejaví do dvoch rokov od dodania tovaru“, t. j. v dvojročnej zákonnej záručnej lehote. Zodpovednosť za nesúlad so zmluvou znáša „predávajúci“. Podľa článku 1 ods. 2 písm. c) smernice o predaji spotrebného tovaru a zárukách znamená predávajúci „akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na zmluvnom základe predáva spotrebný tovar v rámci svojich obchodných činností, podnikania alebo profesie“.

Stranou, ktorá musí nesúlad napraviť (opravou, nahradením, znížením ceny alebo zrušením zmluvy), je preto osoba, s ktorou spotrebiteľ uzavrel predajnú zmluvu na trhovisku. Kto to bude, to závisí od konkrétnych okolností jednotlivej zmluvy.

Ako je však opísané v predchádzajúcom oddiele, v rámci požiadaviek odbornej starostlivosti a transparentnosti stanovených v článku 5 ods. 2, článku 2 písm. h) a v článkoch 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách by akákoľvek platforma elektronického obchodu v miere, v akej ju možno považovať za „obchodníka“, mala prijať vhodné opatrenia okrem iného na umožnenie toho, aby jej používatelia jasne chápali, kto je ich zmluvnou stranou, ako aj skutočnosť, že ochranu na základe právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu požívajú len vo vzťahu k dodávateľom, ktorí sú obchodníci.

Vo veci, ktorou sa v súčasnosti zaoberá Súdny dvor EÚ, sa určí, či sprostredkovateľa – ktorý je v tomto prípade offline – možno považovať za zodpovedného za nesúlad tovaru a možné škody, ktoré utrpel spotrebiteľ, ak uviedol spotrebiteľa konaním alebo opomenutím do omylu, že zmluva bola uzatvorená s ním a nie s predávajúcim, ktorý je treťou stranou.

Rozhodujúca otázka v tejto veci je, či možno samotného profesionálneho sprostredkovateľa považovať za zmluvnú stranu predajnej zmluvy medzi dvoma spotrebiteľmi na základe smernice 1999/44/ES o predaji spotrebného tovaru a zárukách na spotrebný tovar, ak nedostatočne informuje spotrebiteľa, ktorý je kupujúcim, o totožnosti a statuse skutočného spotrebiteľa-predávajúceho 276 .

Ďalšou praktikou, ktorá môže uviesť spotrebiteľov do omylu, je predaj značiek ako kľúčových slov zo strany trhovísk elektronického obchodu v prípadoch, keď to môže byť klamlivé, pokiaľ ide o totožnosť obchodníka, ktorý v skutočnosti ponúka produkt. .

Smernica o nekalých obchodných praktikách, najmä článok 6 ods. 1 písm. a) a článok 6 ods. 2 písm. a), vstupujú do hry vtedy, keď zobrazované výsledky môžu s pravdepodobnosťou uviesť spotrebiteľov do omylu, pokiaľ ide o povahu produktu, alebo vytvoriť zmätok medzi obchodnými menami alebo inými rozlišujúcimi znakmi účastníkov hospodárskej súťaže.

Spoločnosti, ktoré používajú kľúčové slová značiek s ochrannou známkou, môžu byť posúdené ako konajúce v rozpore s bodom č. 9 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách, ktorým sa zakazuje „vyhlásenie alebo iným spôsobom vytvorenie dojmu, že produkt možno legálne predávať, pričom tomu tak nie je“.

5.2.4Obchody s aplikáciami

„Obchod s aplikáciami“ je portál na dodávanie softvérových programov pre inteligentné zariadenia (napr. smartfóny a tablety), ktoré sa označujú ako aplikácie. Softvérové programy môžu byť hry alebo iné produkty, napríklad digitálne noviny.

Obchody s aplikáciami vo všeobecnosti distribuujú aplikácie vyvinuté poskytovateľom obchodu s aplikáciami alebo vývojármi aplikácií, ktorí sú treťou stranou.

„Nákupy v rámci aplikácie“ sú nákupy, ktoré možno realizovať v aplikácii. Spotrebitelia môžu nákupom v rámci aplikácie typicky kúpiť špeciálny obsah alebo prvky, ktoré zlepšujú zážitok z hry, alebo iný digitálny obsah, ktorý môže byť sám osebe zadarmo na stiahnutie.

Európske vnútroštátne orgány na ochranu spotrebiteľov prostredníctvom siete spolupráce v oblasti ochrany spotrebiteľa (CPC) vykonali v rokoch 2013 a 2014 spoločné opatrenia na presadzovanie predpisov, pokiaľ ide o online hry (aplikácie), ktoré ponúkajú nákupy v rámci aplikácie a ktoré sa pravdepodobne budú páčiť deťom alebo ich budú hrať deti 279 . Vnútroštátne orgány presadzovania práva (orgány CPC) v týchto spoločných opatreniach uplatnili smernicu o nekalých obchodných praktikách a iné relevantné právne predpisy Únie na digitálne hry ponúkajúce nákupy v rámci aplikácie. Opatrenia boli prijaté na základe vnútroštátnych vyšetrovaní, v rámci ktorých boli identifikované tieto problematické kroky týkajúce sa takýchto hier:

Øklamlivé prezentácie hier ako „zadarmo“,

Øpriame nabádanie detí,

Ønedostatočné informácie o platobných nastaveniach a nedostatočný súhlas spotrebiteľov s nákupmi,

Ønedostatočné informácie o emailových adresách obchodníkov.

Viaceré orgány CPC sa v decembri 2013 dohodli na spoločnej pozícii k týmto právnym otázkam 280 . Posúdenie v tomto spoločnom stanovisku sa vzťahuje na obchody s aplikáciami ako platformy, ktoré sa uvádzajú vo všeobecnosti v oddiele 5.2.2, a na individuálnych vývojárov aplikácií.

Pokiaľ ide o klamlivú prezentáciu hier ako zadarmo, orgány CPC identifikovali bod 20 prílohy I a článok 7 ods. 4 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách popri článku 6 ods. 1 písm. e) smernice o právach spotrebiteľov ako hlavný právny základ na posúdenie dodržiavania právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu zo strany obchodníka.

Orgány CPC na základe týchto ustanovení vyjasnili, že len hry, v ktorých sú nákupy v rámci aplikácie voliteľné, môžu byť prezentované ako „zadarmo“ bez zavádzania spotrebiteľov. Podľa spoločného stanoviska nemôže byť online hra ponúkaná ako „zadarmo“ v prípade, ak spotrebiteľ nemôže hrať hru spôsobom, ktorý by odôvodnene očakával bez nákupov v rámci aplikácie. To sa posudzuje individuálne v jednotlivých prípadoch pre každú aplikáciu, ktorá obsahuje nákupy v rámci aplikácie.

Orgány CPC zároveň zdôraznili, že aj hra posúdená ako hra, ktorá je v súlade s bodom 20 prílohy I, pokiaľ ide o slovo „zadarmo“, môže byť posudzovaná na základe iných ustanovení smernice o nekalých obchodných praktikách, napríklad podľa článkov 6 až 9, s cieľom zabezpečiť, aby ostatné prvky, napríklad to, ako sú zobrazené informácie o cene, neboli klamlivé či agresívne.

Pokiaľ ide o priame nabádanie detí, orgány CPC identifikovali bod 28 prílohy I a článok 5 ods. 3 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách ako hlavný právny základ na posúdenie dodržiavania právnych predpisov EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu zo strany obchodníka.

Orgány CPC objasnili, že hry zamerané na deti alebo hry, o ktorých obchodníci môžu racionálne predpokladať, že sa pravdepodobne budú páčiť deťom, nesmú obsahovať priame nabádanie pre deti na nákup ďalších položiek v rámci hry. Patrí sem vyvíjanie nátlaku na deti, aby si položky priamo zakúpili alebo presvedčili dospelú osobu, aby tak urobila za nich. Pozri oddiel 4.6 pre príklady obchodných praktík, ktoré vnútroštátne orgány posúdili ako praktiky zahŕňajúce priame nabádanie detí.

Pokiaľ ide o informácie o platobných nastaveniach a súhlas spotrebiteľov s nákupmi, orgány CPC objasnili, že podľa článku 7 ods. 2 a článku 7 ods. 4 písm. d) smernice o nekalých obchodných praktikách a článku 6 ods. 1 písm. g) smernice o právach spotrebiteľov musia byť spotrebitelia pred každým nákupom jasne informovaní o spôsoboch platby.

Podľa smernice o právach spotrebiteľov je na každý nákup potrebný výslovný súhlas spotrebiteľa a obchodník musí spotrebiteľovi poskytnúť potrebné informácie.

Odkazuje sa aj na článok 54 smernice o platobných službách, v ktorom sa požaduje súhlas platiteľa s vykonaním platobnej transakcie, a uvádza sa, že v prípade neexistencie takéhoto súhlasu sa platobná transakcia považuje za neoprávnenú 281 .

Orgány CPC poznamenali, že štandardné nastavenia pre platby by nemali umožniť vykonanie nákupov bez výslovného súhlasu spotrebiteľa (napr. prostredníctvom uvedenia hesla). Keď systém stanoví určitý časový úsek pre platnosť súhlasu (napr. 15 minút), obchodníci by mali požadovať výslovný súhlas spotrebiteľa vo vzťahu k platnej dobe trvania.

Orgány CPC zdôraznili, že informácie o totožnosti obchodníka by malo byť možné ľahko nájsť, mali by byť jasné, komplexné a mali by byť poskytované včas predtým, ako sa spotrebiteľ rozhodne hrať, sťahovať alebo urobiť nákup.

Pokiaľ ide o informácie o emailových adresách obchodníkov, orgány CPC uplatnili článok 5 ods. 1 písm. c) smernice o elektronickom obchode, na základe ktorého sa tieto informácie v spojení s článkom 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách kvalifikujú ako podstatné v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách.

Obchodníci sú po nadobudnutí účinnosti smernice o právach spotrebiteľov v júni 2014 povinní poskytnúť spotrebiteľom aj svoju emailovú adresu na základe jej článku 6 ods. 1 písm. c).

5.2.5Hospodárstvo spoločného využívania zdrojov 282

Online platformy fungujú aj ako hlavné prvky hospodárstva spoločného využívania zdrojov, ktoré spájajú dodávateľov a používateľov rôznych služieb, napríklad v oblasti dopravy a ubytovania. Online platforma ako sprostredkovateľ umožňuje dodávateľom sprístupniť ich ponuky používateľom a môže sprostredkovať aj zadávanie a plnenie objednávok za nich. Pokiaľ ide o používateľov, títo sprostredkovatelia im umožňujú využívať ponuky poskytované dodávateľmi. Existujú rôzne druhy kolaboratívnych platforiem vrátane čisto súkromných neziskových iniciatív.

Komisia prijme v júni 2016 oznámenie o hospodárstve spoločného využívania zdrojov s usmernením o tom, ako sa právo EÚ uplatňuje na obchodné modely hospodárstva spoločného využívania zdrojov. Všeobecne povedané, vždy, keď sa platforma hospodárstva spoločného využívania zdrojov kvalifikuje ako „obchodník“ a vykonáva obchodné činnosti voči spotrebiteľom, musí dodržiavať požiadavky odbornej starostlivosti a transparentnosti smernice opísané v oddiele 5.2.2.

Najmä s cieľom zamedziť opomenutiu podstatných informácií by platforma hospodárstva spoločného využívania zdrojov mala podľa článku 6 ods. 1 písm. f) a článku 7 ods. 1 a 2 smernice o nekalých obchodných praktikách umožniť relevantným obchodníkom, ktorí sú treťou stranou, aby oznámili používateľom, že sú obchodníkmi, pričom platforma by mala spotrebiteľov informovať, či používa nejaké kritériá na výber dodávateľov, ktorí prostredníctvom nej pôsobia, a ak áno, aké sú to kritériá, a či vykonáva nejaké kontroly, pokiaľ ide o spoľahlivosť uvedených dodávateľov, a ak áno, aké kontroly vykonáva.

„Hospodárstvo spoločného využívania zdrojov“ často, ale nie výlučne označuje transakcie medzi spotrebiteľmi – dodávateľmi a používateľmi, ktorých cieľom je spoločné využívanie aktív, zdrojov, času a zručností (napr. jazdy autom s rozdelením nákladov). V závislosti od okolností dodávateľov a súvisiacich činností sa však môžu kvalifikovať aj ako obchodníci na účely smernice o nekalých obchodných praktikách. Keď je dodávateľ „obchodníkom“ a používateľ „spotrebiteľom“, smernica o nekalých obchodných praktikách sa bude uplatňovať priamo na obchodné praktiky dodávateľa v platforme.

Dodávateľ sa kvalifikuje ako „obchodník“ podľa smernice o nekalých obchodných praktikách, ak vykonáva činnosť na účely týkajúce sa jeho obchodu, podniku, remesla alebo profesie (článok 2 písm. b)). Podľa tejto definície samotná skutočnosť, že osoba vykonáva činnosť v hospodárstve spoločného využívania zdrojov, neznamená, že táto osoba sa automaticky kvalifikuje ako „obchodník“: podľa smernice o nekalých obchodných praktikách je posúdenie toho, či je osoba „obchodníkom“ alebo nie, výsledkom posúdenia jednotlivých konkrétnych prípadov, v ktorom sa musia zohľadniť všetky faktické aspekty, ako napríklad, či značná časť príjmu danej osoby pochádza z danej činnosti hospodárstva spoločného využívania zdrojov.

5.2.6Vyhľadávače

Vyhľadávače umožňujú vyhľadávať informácie na internete podľa špecifického algoritmu. Spotrebitelia od vyhľadávačov očakávajú, že zobrazia „prirodzené“ alebo „organické“ výsledky relevantné pre ich vyhľadávanie, a to na základe dostatočne nestranných kritérií. Z dôkazov však vyplýva, že vyhľadávače môžu napríklad zobraziť zoznamy výsledkov vyhľadávania na základe kritérií relevantnosti spojených s výškou platby, ktorú dostanú od obchodníkov, ktorí sú treťou stranou. Medzi typické príklad patrí „platené umiestnenie“ a „platené zaradenie“, čo sú formy reklamy v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách.

Pri „platenom umiestnení“ jednotliví obchodníci (webové sídla alebo URL) platia za zaradenie na vyššie miesta v zozname výsledkov vyhľadávania, takže ich poradie neurčujú len kritériá relevantnosti.

Pri „platenom zaradení“ obchodníci, ktorí sú treťou stranou, platia za zaradenie do zoznamu výsledkov vyhľadávania v situáciách, keď by inak možno neboli zaradení na tento zoznam, alebo by neboli zaradení v určitom čase, ak by jediným kritériom zoradenia výsledkov vyhľadávania bola relevantnosť pre dopyt vyhľadávania.

Hoci sa spôsoby, akým vyhľadávače získavajú a prezentujú výsledky, a zariadenia, na ktorých si spotrebitelia prezerajú tieto výsledky, stále vyvíjajú, hlavné zásady smernice o nekalých obchodných praktikách zostávajú rovnaké: pokiaľ spotrebitelia nie sú inak informovaní, obyčajne očakávajú zaradenie prirodzených výsledkov vyhľadávania a ich zoradenie na základe relevantnosti pre ich dopyt vyhľadávania, a nie na základe platby od obchodníkov, ktorí sú treťou stranou.

V smernici o nekalých obchodných praktikách sa nezakazujú obchodné praktiky, v rámci ktorých je celé alebo čiastočné zaradenie alebo umiestnenie založené na platbe od iného obchodníka, ale od poskytovateľa vyhľadávača sa vyžaduje, aby v prípade, že sa podľa smernice o nekalých obchodných praktikách kvalifikuje ako obchodník, jasne odlíšil takéto výsledky vyhľadávania od prirodzených výsledkov vyhľadávania. Cieľom týchto oznamov je informovať spotrebiteľov, že nie sú informovaní nestranne, ale že vyhľadávač zobrazuje nevyžiadané ponuky od obchodníkov.

V článku 6 ods. 1 písm. c) sa obchodníkom bráni zavádzať spotrebiteľov o motívoch pre obchodné praktiky, charaktere procesu predaja a priamom alebo nepriamom sponzorstve alebo schválení obchodníkov alebo produktov. Okrem toho sa v článku 7 ods. 2 obchodníkom zakazuje skrývať obchodný účel obchodnej praktiky.

Všetky výsledky vyhľadávania, ktoré zobrazujú webové sídla alebo URL obchodníkov, ktorí zaplatili, aby boli zaradení alebo umiestnení na vyššom mieste, ako by boli podľa relevantnosti alebo iných objektívnych kritérií, by preto mali byť jasne a zreteľné označené tak, aby bolo zrejmé, že umiestnenie alebo zaradenie je zaplatené. Takéto označenie musí vyjadrovať, že uvedené webové sídla sú umiestnené na vyšších miestach alebo sú inak výraznejšie prezentované, lebo za ich umiestnenie alebo zaradenie bolo zaplatené.

V posledných rokoch sa zdá, že prvky, ktoré začali používať niektoré široko využívané vyhľadávače na odlíšenie reklamy od prirodzených výsledkov vyhľadávania, sú pre spotrebiteľov menej evidentné. To platí najmä pre reklamu umiestnenú bezprostredne nad prirodzenými výsledkami („top reklamy“ – „top ads“). Z nedávno získaných dôkazov vyplýva, že hľadajúce osoby často nerozlišujú top reklamy od prirodzených výsledkov vyhľadávania, najmä v prípade, keď sú kontrast a tieňovanie pozadia použité na odlíšenie reklamy ťažko rozpoznateľné 283 .

Mnohé vyhľadávače ponúkajú okrem svojej všeobecnej vyhľadávacej služby aj špecializované alebo vertikálne vyhľadávacie služby. Spotrebiteľom to umožňuje spresniť vyhľadávanie na konkrétne kategórie informácií, ako sú napríklad správy, obrázky, miestne podniky alebo spotrebný tovar. V určitých situáciách sú výsledky špecializovaného vyhľadávania založené aspoň čiastočne na platbách od tretej strany. To by ako také malo byť pre spotrebiteľov identifikované.

5.2.7Nástroje na porovnávanie

Skupinu viacerých zainteresovaných strán pre nástroje na porovnávanie, ktorú tvoria zástupcovia odvetvia, prevádzkovatelia nástrojov na porovnávanie, mimovládne organizácie a vnútroštátne orgány, zriadila Európska komisia 284 na účely vypracovania zásad osobitne zameraných na pomoc prevádzkovateľom nástrojov na porovnávanie, aby dodržiavali smernicu o nekalých obchodných praktikách. Táto skupina sa dohodla na zozname Hlavných zásad pre nástroje na porovnávanie, ktorý je v súlade s týmto oddielom. Uvedené zásady 285 ako také nie sú právne záväzné.

Skupina viacerých zainteresovaných strán sa v rámci týchto Hlavných zásad dohodla aj na tomto vymedzení nástrojov na porovnávanie:

„Na účely tohto dokumentu sa pod pojmom ,nástroj na porovnávanie‘ chápe nástroj obsahujúci všetok digitálny obsah a aplikácie vyvinuté na používanie spotrebiteľmi predovšetkým na porovnávanie produktov a služieb online bez ohľadu na použité zariadenie (napr. notebook, smartfón, tablet) alebo parametre, na ktorých je porovnávanie založené (napr. cena, kvalita, recenzie používateľov). V miere, v akej prevádzkovatelia vyhľadávačov, sídiel na rezerváciu ciest alebo lístkov, platforiem elektronického obchodu, ktoré pôsobia ako trhovisko pre viacerých obchodníkov, vyvinú funkcie alebo aplikácie určené na porovnávanie produktov a služieb, na tieto funkcie alebo aplikácie sa tiež vzťahuje pojem nástroj na porovnávanie.“

V nedávnej štúdii Európskej komisie 286 sa zistilo, že najobľúbenejšie typy online platforiem zvyčajne ponúkajú určité porovnávacie služby, aj keď v mnohých prípadoch ich funkcia porovnávania nepokrýva takú škálu produktov alebo služieb, ako je to u špecializovaných porovnávacích webových sídiel. Patria medzi ne sídla na rezerváciu ciest, ako sú Expedia, Tripadvisor, Booking.com a Opodo, vyhľadávače ako Google a Yahoo. Platformy elektronického obchodu s mnohými obchodníkmi, ako sú napríklad Amazon a eBay, ponúkajú aj obmedzenú funkciu porovnávania ponúk uvedených na ich stránkach.

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa na nástroj na porovnávanie vzťahuje len v prípade, ak sa tento nástroj kvalifikuje ako „obchodník“ v zmysle článku 2 písm. b), t. j. smernica sa nevzťahuje na nástroje na porovnávanie prevádzkované na neprofesionálnom základe.

To, či poskytovatelia nástrojov na porovnávanie, ktorí sa kvalifikujú ako „obchodníci“, plnia svoje povinnosti transparentnosti podľa článkov 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách, sa musí posudzovať individuálne v jednotlivých prípadoch.

V tomto posúdení môžu byť relevantné rôzne kritériá, napríklad, či poskytujú informácie:

·o rozsahu porovnania (napr. odvetvia a počet obchodníkov),

·o kritériách použitých na porovnanie a zoradenie produktov (napr. či sú platené alebo sponzorované produkty zahrnuté vo výsledkoch porovnávania, či sa v prezentácii výsledkov porovnávania jasne rozlišuje medzi produktmi, ktoré boli zaradené alebo umiestnené na základe platby, a ostatnými produktmi, či sú zahrnuté ďalšie voliteľné služby),

·o frekvencii aktualizácií informácií (najmä cien a dostupnosti produktov).

Tieto informácie môžu spotrebiteľom umožniť pochopiť, že zoradenie produktov alebo obchodníkov nemusí byť vyčerpávajúce a že prostredníctvom iného informačného kanála môžu nájsť ďalšie ponuky. To zároveň pomôže zamedziť riziku uvedenia spotrebiteľov do omylu výsledkami označenými ako „najlepší nákup“ alebo „odporúčaná voľba“.

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre nástroje na porovnávanie vo svojich Hlavných zásadách pre nástroje na porovnávanie usúdila, že:

„Kritériá použité na zostavenie poradia by mali byť jasne a výrazne uvedené, v náležitých prípadoch aj všeobecné informácie o špecifickej použitej metóde na zabezpečenie, aby spotrebitelia neboli uvedení do omylu [...]. V nástrojoch na porovnávanie by mali byť jasne uvedené úplnosť a rozsah porovnania.“

Niektoré nástroje na porovnávanie používajú tvrdenia ako „najlepšia kúpa“ na označenie ponúk, ktoré nie sú nevyhnutne najlacnejšie, ale skôr predstavujú najvýhodnejší pomer medzi kvalitou a cenou. Vynechanie informácií o kritériách pre tvrdenie „najlepší nákup“ môže byť podľa článku 7 smernice o nekalých obchodných praktikách klamlivé.

Podľa článku 6 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách musia poskytovatelia nástrojov na porovnávanie, ktorí sa kvalifikujú ako obchodníci podľa smernice o nekalých obchodných praktikách a vykonávajú akúkoľvek obchodnú komunikáciu priamo spojenú s podporou, predajom alebo dodaním produktu spotrebiteľom, zabezpečiť, aby informácie, ktoré poskytuje samotná platforma, nevyvolávali zámenu s inými produktmi, ochrannými známkami, obchodnými menami alebo inými rozlišujúcimi znakmi účastníka hospodárskej súťaže.

Podľa článku 6 ods. 1 písm. d) a článku 7 ods. 4 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách musí byť jasne uvedená celková cena alebo spôsob jej výpočtu, „ako aj v prípade, že je to vhodné, všetky ďalšie náklady na dopravu, dodanie alebo poštovné“. Ak teda webové sídlo nástroja na porovnávanie produkty alebo služby priamo nepredáva, a teda sa takýmito poplatkami za dodanie nezaoberá, nemusí ich zobrazovať.

Keď porovnávaný tovar alebo služby nie sú identické, rozdiely ich hlavných vlastností by mali byť jasne uvedené.

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre nástroje na porovnávanie vo svojich Hlavných zásadách pre nástroje na porovnávanie usúdila, že:

„Nástroje na porovnávanie by mali zabezpečiť, aby všetky informácie, ktoré poskytujú, boli správne, a najmä, aby informácie týkajúce sa ceny a dostupnosti presne zodpovedali ponuke zverejnenej predávajúcim produktu alebo služby. V žiadnom prípade by informácie o dostupnosti nemali navodiť dojem vzácnosti.“

Nástroje na porovnávanie niekedy zobrazujú ceny, ktoré nie je možné nájsť, keď spotrebitelia navštívia webovú stránku obchodníka, ktorý daný produkt dodáva 288 . Ak nástroj na porovnávanie zobrazuje ceny alebo produkty, ktoré v skutočnosti nie sú dostupné, môže to byť v rozpore s článkami 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách a podľa okolností aj s niektorými ustanoveniami čierneho zoznamu v prílohe I k smernici o nekalých obchodných praktikách, ktoré za všetkých okolností zakazujú vábivú reklamu (bod č. 5), nalákanie a zmenu (bod č. 6) a poskytnutie vecne nesprávnej informácie o podmienkach na trhu s úmyslom donútiť spotrebiteľa, aby získal produkt za menej výhodných podmienok, ako sú normálne podmienky na trhu (bod č. 18). Týmto posúdením nie sú dotknuté články 14 a 15 smernice o elektronickom obchode.

Klamlivé tvrdenia o obmedzenej dostupnosti produktu môžu byť v rozpore s článkom 6 ods. 1 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách.

Z dostupných dôkazov vyplýva 291 , že spotrebiteľom často nie je jasná povaha vzťahu medzi prevádzkovateľmi nástrojov na porovnávanie a predajcami produktov a služieb prezentovaných na ich platformách.

Ako sa opisuje v oddiele 5.2.6 o vyhľadávačoch, v smernici o nekalých obchodných praktikách sa od všetkých obchodníkov požaduje, aby jasne odlíšili prirodzené výsledky vyhľadávania od reklamy. To platí aj pre prevádzkovateľov nástrojov na porovnávanie. Príslušnými ustanoveniami v tejto súvislosti sú článok 6 ods. 1 písm. c) a f) a článok 7 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre nástroje na porovnávanie vo svojich Hlavných zásadách pre nástroje na porovnávanie usúdila, že:

„Spotrebitelia musia byť jasne informovaní, keď zmluvné vzťahy alebo iný druh vzťahov medzi prevádzkovateľom nástroja na porovnávanie a obchodníkom ovplyvňujú nestrannosť zobrazených výsledkov. Keď štandardné poradie výsledkov ovplyvňujú zmluvné vzťahy alebo iný druh vzťahov medzi prevádzkovateľom nástroja na porovnávanie a výrobcom/predávajúcim/poskytovateľom/inou organizáciou, malo by to byť jasne označené a spotrebitelia by mali mať tiež možnosť zoradiť ponuky nestranne (t. j. podľa vzostupnej ceny).“

V Hlavných zásadách pre nástroje na porovnávanie sa zároveň uvádza, že:

„Nástroje na porovnávanie by mali byť transparentné, pokiaľ ide o ich obchodné a finančné modely vrátane majiteľov, akcionárov, podstatné väzby s výrobcami, predávajúcimi alebo poskytovateľmi predstaveného tovaru a služieb. Všetky podstatné väzby s obchodníkmi, ktorých produkty/služby sa porovnávajú v nástrojoch na porovnávanie, by mali byť vhodne zverejnené.

Vnútroštátne orgány posúdili niektoré prípady, keď nástroje na porovnávanie neinformovali riadne o platenom zaradení alebo umiestnení, ako klamlivé.

Nástroje na porovnávanie, ktoré zoraďujú produkty s použitím hodnotenia vypočítaného na základe recenzií používateľov, by zároveň mali dodržiavať zásady opísané v oddiele 5.2.8 o nástrojoch pre recenzie používateľov.

5.2.8Nástroje pre recenzie používateľov

Mnohé online platformy ponúkajú spotrebiteľom možnosť informovať ostatných spotrebiteľov o svojej skúsenosti s poskytovateľom produktu alebo služby. Patria sem platformy elektronického obchodu, vyhľadávače, špecializované sídla na recenzie ciest, nástroje na porovnávanie a sociálne siete.

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa uplatňuje na akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá sa podľa článku 2 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách kvalifikuje ako „obchodník“. Pokiaľ ide o recenzie spotrebiteľov, smernica sa nevzťahuje na spotrebiteľov, ktorí poskytujú informácie o svojich skúsenostiach s produktmi a so službami, ak nekonajú v mene obchodníka. Vzťahuje sa však na praktiky mnohých online platforiem, ktoré prezentujú recenzie spotrebiteľov, pokiaľ sa tieto platformy kvalifikujú ako obchodníci. Pojem „obchodník“ v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách je opísaný v oddiele 2.1.

Keď prevádzkovateľ platformy zverejňuje recenzie používateľov, musí v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. b) a článkom 7 ods. 4 písm. a) smernice o nekalých obchodných praktikách poskytovať pravdivé informácie o hlavných znakoch svojich služieb. Platforma najmä nesmie zavádzať svojich používateľov, pokiaľ ide o pôvod recenzií: mala by zamedziť vzniku dojmu, že recenzie, ktoré sú na nej zverejnené, pochádzajú od skutočných používateľov, keď to nemôže dostatočne zabezpečiť. V takomto prípade by prevádzkovateľ platformy mal spotrebiteľov jasne informovať o tejto skutočnosti. Ak na druhej strane poskytovateľ recenzného nástroja tvrdí, že jeho recenzie pochádzajú od používateľov, mal by prijať rozumné a primerané opatrenia, ktoré – bez toho, aby predstavovali všeobecnú povinnosť monitorovať alebo zisťovať skutočnosti (pozri článok 15 ods. 1 smernice o elektronickom obchode), – zvýšia pravdepodobnosť, že tieto recenzie budú vyjadrovať skutočné skúsenosti používateľov.

Medzi tieto opatrenia môžu napríklad patriť:

Øtechnické prostriedky na overenie spoľahlivosti osoby, ktorá zverejňuje recenziu, napríklad požadovaním, aby sa registrovala,

Øoverenie adries IP používaných na poslanie recenzie,

Øpožadovanie informácií, ktorými daná osoba potvrdí, že skutočne použila predmet recenzie (napr. číslo rezervácie).

Skupina viacerých zainteresovaných strán pre nástroje na porovnávanie vo svojich Hlavných zásadách pre nástroje na porovnávanie usúdila, že:

„Nástroje na porovnávanie by mali prijať opatrenia na zabezpečenie dôveryhodnosti recenzií a hodnotení používateľov a poskytnúť prehľad použitej metodiky v miere potrebnej na zabezpečenie, aby neboli spotrebitelia uvedení do omylu.“

Ak obchodník, ktorý je treťou stranou, zverejní falošné recenzie v mene spotrebiteľov [alebo poverí agentúry pre elektronické dobré meno (e-reputation agencies), aby tak urobili], koná v rozpore s bodom 22 prílohy I k smernici, v ktorom sa zakazuje „nepravdivé prezentovanie sa ako spotrebiteľ“. Každá recenzia, ktorú obchodník prezentuje ako informácie poskytnuté spotrebiteľmi, musí preto skutočne vyjadrovať názory, zistenia, presvedčenie alebo skúsenosti spotrebiteľov.

Problematickou praktikou, na ktorú upozornili orgány presadzovania, je obmedzovanie skutočných negatívnych recenzií spotrebiteľov zo strany webových stránok pre recenzie bez toho, že by spotrebiteľov jasne informovali o tom, že im predkladajú len výber recenzií 297 .

Môže ísť o klamlivé konanie v rozpore s článkom 6 smernice o nekalých obchodných praktikách alebo o klamlivé opomenutie v rozpore s článkom 7 smernice o nekalých obchodných praktikách. Keď stránky pre recenzie aktívne vytvára falošný alebo klamlivý celkový dojem, pokiaľ ide o jeho povahu alebo fungovanie, a vynecháva podstatné informácie (t. j. neinformuje spotrebiteľov, že nie sú zverejnené všetky skutočné recenzie spotrebiteľov), môže to konkrétne spôsobiť, že priemerní spotrebitelia, ktorí čítajú online recenzie, budú danú online platformu naďalej používať alebo rozhodnú sa skontaktovať s obchodníkom, na ktorého by sa neobrátili, ak by vedeli, že negatívne recenzie boli obmedzené. Podľa okolností môže byť vynechanie skutočných recenzií samo osebe klamlivým opomenutím konania.

Táto praktika môže byť aj v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti stanovenými v článku 5 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách. Keď stránka pre recenzie nezverejní všetky skutočné recenzie, a to bez toho, aby spotrebiteľov o tejto skutočnosti jasne informovala, môže to byť v rozpore so štandardom osobitných zručností a starostlivosti, o ktorých možno racionálne predpokladať, že ich online platforma poskytujúca recenzie používateľov bude vo vzťahu k spotrebiteľom uplatňovať. Obchodníci by preto v záujme zabezpečenia dodržiavania smernice o nekalých obchodných praktikách mali zverejňovať pozitívne a aj negatívne recenzie alebo by mali jasne informovať spotrebiteľov o tom, že nie sú zverejnené všetky relevantné recenzie.

Ďalšou obchodnou praktikou je obmedzovanie skutočných negatívnych recenzií v dôsledku toho, že obchodníci nútia spotrebiteľov a stránky pre recenzie, aby o nich nezverejňovali negatívne recenzie 298 .

Tieto praktiky by mohli zodpovedať definícií „klamlivé“ stanovenej v článkoch 6 a 7 smernice o nekalých obchodných praktikách, ak obchodník v záujme zachovania svojho dobrého mena napríklad zabráni negatívnym online recenziám, takže negatívne recenzie o ňom nie sú zverejnené. V takom prípade môže byť celková prezentácia povahy obchodníka a vlastností jeho produktov klamlivá, aj keď je zvyšok pozitívnych recenzií pravdivý. Tento klam môže spôsobiť, že priemerný spotrebiteľ (ktorý ešte nebol v styku s týmto obchodníkom) si vyberie tohto obchodníka a nie jeho konkurenta, ktorý takéto nekalé obchodné praktiky nepoužil. Táto praktika môže byť zároveň posúdená ako praktika v rozpore s odbornou starostlivosťou stanovenou v článku 5 ods. 2 smernice o nekalých obchodných praktikách.

Spojenie medzi poskytovateľom nástroja na recenzie používateľov, ktorý prezentuje recenzie používateľov o produkte, a obchodníkom, ktorý dodáva produkt, musí byť v plnej miere zverejnené v prípade, ak by toto spojenie mohlo podstatne ovplyvniť váhu alebo vierohodnosť recenzie, t. j. ak by priemerný spotrebiteľ nemohol toto spojenie racionálne očakávať. Spotrebiteľom to má umožniť uvedomiť si, že tieto recenzie nemusia byť také nestranné ako nesponzorované recenzie týkajúce sa kvality produktu.

Príslušné ustanovenia v tejto situácii sú:

-článok 6 ods. 1 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách, ktorým sa obchodníkom zakazuje uviesť spotrebiteľov do omylu, pokiaľ ide o motívy pre obchodné praktiky a povahu procesu, a

-článok 7 ods. 2 a bod 22 prílohy I, v ktorých sa obchodníkom zakazuje skryť obchodný účel obchodnej praktiky.

5.2.9Sociálne médiá

Sociálne médiá, ako sú Facebook, Twitter, YouTube, WhatsApp, Instagram a blogy umožňujú používateľom vytvárať si profily a navzájom komunikovať vrátane spoločného využívania informácií a obsahu, ako sú text, obrázky a zvukové súbory. Sociálnym médiom môžu byť rozhovory cez internet (chat room), blog alebo sociálna sieť 300 .

Niektoré sociálne médiá sa stali platformami na propagovanie, umiestňovanie produktov a recenzie spotrebiteľov. Môžu preto predstavovať zvýšené riziká výskytu skrytej a klamlivej reklamy, keďže obchodné prvky sú často zmiešané so sociálnym a s kultúrnym obsahom vytvoreným používateľmi. Spotrebitelia môžu navyše sociálne médiá vnímať len ako služby na výmenu informácií medzi spotrebiteľmi a nemusia vedieť o tom, že obchodníci používajú sociálne médiá na marketingové účely. Z tohto dôvodu sú osobitne významné zákazy týkajúce sa skrytého marketingu stanovené v článku 7 ods. 2 a v bode 22 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách. Podobná požiadavka vyplýva z článku 6 písm. a) smernice o elektronickom obchode.

Na jednej strane sa platformy sociálnych médií môžu právom kvalifikovať ako „obchodníci“ podľa smernice o nekalých obchodných praktikách. Na druhej strane sociálne médiá často používajú obchodníci, ktorí sú treťou stranou, na priame uplatňovanie nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom.

V sociálnych médiách sa v skutočnosti uplatňujú mnohé rôzne obchodné praktiky.

Vnútroštátne orgány presadzovania práva identifikovali viaceré otázky v súvislosti so sociálnymi médiami a s právnymi predpismi EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a marketingu, ako napríklad:

Øobchodné praktiky zavedené platformami sociálnych médií vrátane umožnenia a predávania platených označení „likes“ ( „páči sa mi“) a sponzorovaných recenzií, blogov a účtov obchodníkom, ktorí sú treťou osobou,

Ømožné neférové štandardné zmluvné podmienky používané platformami sociálnych médií,

Øslužby sociálnych médií, ktoré sa spotrebiteľom prezentujú ako „zadarmo“, pričom výmenou za prístup vyžadujú osobné údaje,

Øobchodné praktiky zavedené obchodníkmi, ktorí sú treťou stranou, prostredníctvom platforiem sociálnych médií vrátane skrytého marketingu, falošných alebo klamlivých recenzií používateľov, priameho nabádania detí, pascí na nevyžiadanú poštu a na odber.

Rozdiel medzi obchodníkmi, ktorí sú treťou stranou, a ostatnými používateľmi sociálnych médií môže byť niekedy nejasný.

V článku 6 smernice o nekalých obchodných praktikách sa obchodníkom zakazuje uviesť spotrebiteľov do omylu v súvislosti s obchodnými praktikami, v ktorých ide o používanie systémov ako je označenie „páči sa mi“. Prezentáciou falošných označení „páči sa mi“ spotrebiteľom môže obchodník uviesť spotrebiteľov do omylu, pokiaľ ide o jeho dobré meno alebo o dobré meno jeho produktov a služieb, čo môže spôsobiť, že spotrebitelia prijmú rozhodnutia o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijali.

Ak obchodník, ktorý je treťou stranou, zverejní falošné recenzie v mene spotrebiteľov (alebo poverí agentúry pre elektronické dobré meno, aby tak urobili), koná v rozpore s bodom 22 prílohy I k smernici, v ktorom sa zakazuje „nepravdivé prezentovanie sa ako spotrebiteľ“.

Mnohými používateľmi sociálnych médií sú deti a mladí ľudia.

Článok 5 ods. 3 smernice o nekalých obchodných praktikách môže byť preto relevantný ako právny základ na ochranu „jasne identifikovateľnej skupiny spotrebiteľov, ktorí sú obzvlášť zraniteľní touto praktikou“.

Tým sa posilňuje všeobecná požiadavka stanovená v smernici o nekalých obchodných praktikách, ktorá požaduje jasné označenie marketingového účelu. Okrem toho môže byť ako právny základ relevantný aj bod 28 prílohy I, v ktorom sa zakazuje priame nabádanie detí.

Otázky týkajúce sa ponúkania produktov ako „zadarmo“ alebo podobne sa opisujú v oddiele 4.4 v súvislosti s bodom 20 prílohy I a v oddiele 3.4.1, pokiaľ ide o vynechanie podstatných informácií. Ak platforma sociálnych médií neinformuje spotrebiteľov, že ich osobné údaje budú spracované na ekonomické účely, možno tvrdiť, že vynechala podstatné informácie, ktoré spotrebiteľ potrebuje na prijatie informovaného rozhodnutia o obchodnej transakcii. Aby bolo takéto opomenutie nekalé podľa článku 7 smernice o nekalých obchodných praktikách, musí sa preukázať, že môže s pravdepodobnosťou spôsobiť, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

5.2.10Platformy hromadného nakupovania

Táto forma kolaboratívneho elektronického obchodu umožňuje spotrebiteľom kupovať produkty spoločne, s cieľom získať výhodnejšiu cenu.

Ak platformu hromadného nakupovania prevádzkuje „obchodník“, ktorý ju prevádzkuje na účely týkajúce sa jeho obchodných činností a ktorý uplatňuje obchodné praktiky voči spotrebiteľom, bude patriť do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách a bude musieť byť v súlade s požiadavkami tejto smernice.

Na základe článku 6 ods. 1 a článku 7 smernice o nekalých obchodných praktikách sa na tieto platformy hromadného nakupovania uplatňujú tieto zásady:

Øinformácie, ktoré poskytujú spotrebiteľom, by mali byť jasné a správne, pokiaľ ide o rozsah ponuky,

Øinformácie, ktoré poskytujú o kvalite produktu/služieb získaných na základe skupinového nákupu, by nemali byť klamlivé. Najmä kvalita by nemala byť nižšia, než u ponuky za normálnu cenu, okrem prípadov, keď sú spotrebitelia jasne informovaní, že to tak je.

Online platformy, ktoré ponúkajú služby skupinového nakupovania, by mali poskytovať jasné a správne informácie o obsahu a cene ponuky a o poskytovateľovi produktu/služby. Podmienky, za ktorých spotrebitelia môžu mať úžitok z produktu (napr. minimálny počet kupujúcich, trvanie ponuky), by mali byť jasne vysvetlené. Navyše, spotrebitelia by nemali byť uvádzaní do omylu, pokiaľ ide o konkrétnu výhodu, ktorú platforma ponúka; inými slovami, ponúkaný produkt alebo služba by mali byť rovnakej kvality ako produkt alebo služba kúpené za normálnych podmienok.

5.2.11Dynamická cenotvorba

Dynamická cenotvorba (nazývaná aj cenotvorba v reálnom čase) znamená veľmi pružnú a rýchlu zmenu ceny produktu v reakcii na požiadavky trhu. Napríklad vo Francúzsku vnútroštátny dozorný orgán na ochranu údajov 303 a orgán na presadzovanie práv spotrebiteľov 304 nedávno skontrolovali francúzske webové sídla pre cestovanie 305 a našli dôkazy o praktikách dynamickej cenotvorby, najmä pokiaľ ide o ceny za letenky a lístky na vlak, ktoré sa líši v závislosti od konkrétneho času počas dňa, keď spotrebiteľ robil rezerváciu.

Podľa smernice o nekalých obchodných praktikách môžu obchodníci voľne určiť ceny, ktoré účtujú za svoje produkty, pokiaľ dostatočne informujú spotrebiteľov o celkových nákladoch a o tom, ako sa vypočítavajú (článok 6 ods. 1 písm. d) a článok 7 ods. 4 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách). Za niektorých okolností však praktiky dynamickej cenotvorby môžu zodpovedať definícii „nekalé“ podľa smernice o nekalých obchodných praktikách.

5.2.12Cenová diskriminácia

K cenovej diskriminácii dochádza v prípade, keď obchodník uplatňuje rôzne ceny pre rôzne skupiny spotrebiteľov za ten istý produkt alebo tie isté služby.

Rovnako aj v prípade dynamickej cenotvorby, podľa smernice o nekalých obchodných praktikách môžu obchodníci voľne určovať svoje ceny, ak dostatočne informujú spotrebiteľov o týchto cenách a o tom, ako sa vypočítavajú.

Smernica o službách 306 však obsahuje všeobecný zákaz cenovej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a miesta pobytu.

V článku 20 smernice o službách sa však nevylučuje „možnosť poskytnúť rozdielne podmienky prístupu, keď sú rozdiely priamo opodstatnené objektívnymi kritériami“. Priama a nepriama cenová diskriminácia na základe štátnej príslušnosti koncového zákazníka alebo na základe jeho miesta pobytu alebo miesta usadenia prepravcu alebo predajcov lístkov v rámci Únie je navyše výslovne zakázaná viacerými sektorovými právnymi predpismi EÚ. Uplatňuje sa to na leteckú dopravu, 307 námornú dopravu 308 a autobusovú a autokarovú dopravu 309 .

V správe o Kontrole vhodnosti pre vnútorný trh s leteckou dopravou, ktorú Európska komisia prijala 6. júna 2013 310 , sa zistilo, že 26 % leteckých dopravcov uplatňovalo cenovú diskrimináciu v prípade služieb leteckej dopravy, a to na základe miesta pobytu spotrebiteľa. Ostatní leteckí dopravcovia zvyčajne uplatňovali poplatky za služby len na predaj v určitých členských štátoch alebo umožňovali obyvateľom určitých členských štátov vyhnúť sa poplatkom.    

5.2.13Personalizovaná cenotvorba

Možnosť sledovania a profilovania správania spotrebiteľov 311 umožňuje obchodníkom personalizovať a zacieliť reklamu a ponuky pre špecifických spotrebiteľov vo forme „personalizovanej cenotvorby“.

Rovnako ako v prípade dynamickej cenotvorby a cenovej diskriminácie, podľa smernice o nekalých obchodných praktikách môžu obchodníci voľne určovať ceny, ak náležite informujú spotrebiteľov o týchto cenách a o tom, ako sa vypočítavajú.

Obchodníci, ktorí sledujú a zhromažďujú preferencie spotrebiteľov s použitím online osobných údajov, sa podľa smernice o ochrane údajov kvalifikujú ako „prevádzkovatelia“ a musia spĺňať pravidlá EÚ o ochrane údajov. Patrí sem požiadavka, že prevádzkovateľ musí prestať posielať informácie na účely priameho marketingu, ak osoba, ktorá ich dostáva, namieta proti spracovaniu svojich osobných údajov na tento účel (článok 14 písm. b)). V článku 15 smernice o ochrane údajov sa navyše zaručuje každej osobe právo, aby nebola v zásade závislá na rozhodnutí, ktoré spôsobuje právne účinky týkajúce sa tejto osoby alebo ktoré na ňu významne vplýva a ktoré je založené výhradne na automatizovanom spracovávaní údajov určených na zhodnotenie určitých osobných aspektov, ktoré sa jej týkajú, ako je jej výkonnosť v práci, dôveryhodnosť, spoľahlivosť, správanie a iné.

Od predpokladaného dátumu začiatku uplatňovania (v roku 2018) nových pravidiel všeobecného nariadenia o ochrane údajov, ktoré nahradí smernicu 95/46/ES, sa budú uvedené pravidlá uplatňovať na spracovanie osobných údajov dotknutých osôb, ktoré sa nachádzajú v Únii, a to aj prevádzkovateľom alebo sprostredkovateľom neusadeným v Únii, vždy, keď i) spracovateľská činnosť súvisí s ponukou tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či sa od dotknutej osoby vyžaduje platba, alebo ii) spracovateľská činnosť súvisí so sledovaním ich správania, pokiaľ ide o ich správanie na území Únie.

Okrem toho sa vo všeobecnom nariadení o ochrane údajov definuje „profilovanie“ ako „akákoľvek forma automatizovaného spracúvania osobných údajov, ktoré pozostáva z použitia týchto osobných údajov na vyhodnotenie určitých osobných aspektov týkajúcich sa fyzickej osoby, predovšetkým analýzy alebo predvídania aspektov dotknutej fyzickej osoby súvisiacich s výkonnosťou v práci, majetkovými pomermi, zdravím, osobnými preferenciami, záujmami, spoľahlivosťou, správaním, polohou alebo pohybom“. Právo fyzickej osoby, aby nebola predmetom automatizovaného individuálneho rozhodovania, sa potom bude vzťahovať aj na takéto profilovanie.

Obchodníci musia pri posielaní priamej marketingovej a obchodnej komunikácie spotrebiteľom cez elektronické komunikačné siete dodržiavať aj články 6, 9 a 13 smernice o elektronickom súkromí 312 . Patrí sem aj požiadavka, že prevádzkovateľ údajov musí prestať posielať informácie na účely priameho marketingu, ak osoba, ktorá ho prijíma, svoj súhlas stiahne.

Podľa článku 5 ods. 3 smernice o elektronickom súkromí je používanie súborov „cookies“ alebo podobných nástrojov na koncovom zariadení používateľov povolené na získavanie informácií prostredníctvom týchto nástrojov len s informovaným súhlasom používateľov.

Personalizovaná cenotvorba/personalizovaný marketing môže byť spojený s nekalými praktikami, ktoré sú v rozpore so smernicou o nekalých obchodných praktikách.

Navyše, podľa článkov 8 a 9 smernice o nekalých obchodných praktikách marketing založený na sledovaní a profilovaní nesmie zahŕňať agresívne obchodné praktiky. V bode 26 prílohy I (pozri aj oddiel 4.5 o vytrvalom marketingu diaľkovými médiami) sa zakazuje vykonávanie vytrvalých a nechcených obchodných komunikácií voči spotrebiteľom (tzv. „spam“).

So zreteľom na uvedené skutočnosti sa personalizované cenové politiky založené napríklad na kúpnej sile/blahobyte zákazníka, ako to vníma obchodník, v súčasnosti nezdajú byť rozšírené mimo vernostných programov a cenových výhod, čo sú bežné obchodné praktiky, a cien, ktoré sa líšia podľa použitého distribučného kanála (napr. internet v porovnaní s kamennými obchodmi). V niekoľkých oznámených prípadoch dotknuté spoločnosti svoje praktiky zmenili, lebo vyvolávali nedôveru spotrebiteľov v predmetného obchodníka alebo značku. Napríklad Úrad pre spravodlivé obchodovanie Spojeného kráľovstva 17. mája 2013 (teraz Úrad pre ochranu hospodárskej súťaže a trhy – CMA) zverejnil správu o personalizovanej cenotvorbe online 313 . V správe sa uvádza, že „rozhodnutia o cenotvorbe sú ovplyvnené analýzou agregovaných informácií zhromaždených spotrebiteľmi,“ ale aj to, že „z našich dôkazov vyplýva, že podniky nepoužívajú informácie o osobách na stanovenie vyšších cien pre ne“ 314 . 

5.2.14Využívanie geolokalizačných techník

Spotrebitelia sa niekedy pri nákupe v inom členskom štáte/z iného členského štátu stretnú s tým, že obchodník im priamo odmietne predaj, alebo narazia na cenovú diskrimináciu na základe miesta pobytu alebo štátnej príslušnosti spotrebiteľa. Tieto praktiky sa môžu uplatňovať online a pri nákupe v obchode. Obchodníci môžu geolokalizačné techniky, napr. informácie na základe IP adresy spotrebiteľa, adresy pobytu, krajiny vydania kreditných kariet atď., použiť na odmietnutie predaja produktu spotrebiteľovi alebo na automatické presmerovanie spotrebiteľa do miestneho webového obchodu, prípadne na účely cenovej diskriminácie.

Obchodníci môžu mať rôzne dôvody na odmietnutie prístupu k produktu alebo na použitie rôznych cien na základe zemepisných informácií. Pokiaľ ide o odmietnutie predaja alebo presmerovanie, podľa článku 8 ods. 3 smernice o právach spotrebiteľov musia obchodníci spotrebiteľov informovať o obmedzení dodania najneskôr na začiatku objednávacieho procesu. Na základe článku 7 ods. 5 smernice o nekalých obchodných praktikách sa táto požiadavka na informácie kvalifikuje ako „podstatná“ podľa smernice o nekalých obchodných praktikách. Na druhej strane, ak obchodník dodržuje informačnú požiadavku stanovenú v článku 8 ods. 3 smernice o právach spotrebiteľov, takéto odmietnutie predaja alebo presmerovanie nie je samé osebe podľa smernice o nekalých obchodných praktikách nekalou obchodnou praktikou. Podľa skutkovej podstaty jednotlivých prípadov však takéto praktiky môžu viesť k nekalým obchodným praktikám.

Tieto praktiky môžu ďalej predstavovať porušenie iných oblastí práva Únie (napr. článok 20 smernice o službách a právo hospodárskej súťaže 317 ). Ako je poznamenané v oddiele 5.2.3 o cenovej diskriminácii, v článku 20 smernice o službách sa členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby spoločnosti nezaobchádzali so spotrebiteľmi rozdielne na základe ich miesta pobytu alebo štátnej príslušnosti, pokiaľ to nie je odôvodnené objektívnymi kritériami. Týka sa to priameho odmietnutia predaja vrátane automatického presmerovania a aj uplatňovania rôznych cien online a offline.

5.3Odvetvie cestovania a dopravy

Nezrovnalosti v odvetví dopravy boli zistené najmä v rámci kontrolnej akcie CPC „Sweep“ 318 z roku 2007 zameranej na webové sídla na predaj leteniek, v štúdii o cenovej transparentnosti v odvetví leteckej dopravy z roku 2012 a v rámci kontrolnej akcie CPC „Sweep“ z roku 2013 zameranej na webové sídla na predaj leteckej dopravy a hotelového ubytovania.

Medzi nezrovnalosti patrilo klamlivé označenie ceny (napr. ceny bez nevyhnutných poplatkov) a nedostatočné informácie o dostupnosti ponúk.

V poslednom čase sa uvádzajú problémy v odvetví prenájmu automobilov, najmä v súvislosti s prezentáciou ponuky, hlavnými znakmi produktu a poistnými zmluvami.

5.3.1Prierezové otázky

Smernica o nekalých obchodných praktikách sa neuplatňuje len na obchodníka, ktorý skutočne poskytuje služby cestovania a dopravy. V článku 2 písm. b) smernice sa v pojme obchodník výslovne uvádza aj „ktokoľvek, kto koná v mene alebo v zastúpení obchodníka“. Informačné požiadavky stanovené v článkoch 6 a 7 sa preto uplatňujú nielen na leteckých dopravcov, hotely alebo požičovne automobilov, ale môžu sa uplatňovať aj na sprostredkovateľov – ako sú napríklad nástroje na porovnávanie alebo webové sídla metavyhľadávačov –, ktorí pôsobia medzi nimi a spotrebiteľmi v mene alebo v zastúpení obchodníka poskytujúceho produkt.

V článku 7 ods. 4 sa uvádzajú určité informácie, ktoré sa považujú za podstatné vo výzvach na kúpu, napríklad pre let alebo lístok na vlak, ubytovanie alebo požičanie auta, ak informácie nie sú zrejmé už z kontextu. Neposkytnutie týchto informácii možno v niektorých prípadoch považovať za klamlivé opomenutie. Medzi typy informácií, ktorých sa tento bod týka, patria najmä:

-hlavné znaky produktu,

-totožnosť obchodníka,

-cena vrátane daní,

-spôsoby platby,

-politika vybavovania sťažností.

Výzvy na kúpu sa ďalej analyzujú v oddiele 2.5.

V článku 7 ods. 4 písm. b) sa od obchodníka vyžaduje, aby poskytol adresu a totožnosť. Podľa článku 7 ods. 5 v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. c) smernice o elektronickom obchode je emailová adresa obchodníka podstatnou informáciou aj podľa smernice o nekalých obchodných praktikách. Tieto informácie by malo byť možné ľahko nájsť (t. j. nie vo všeobecných podmienkach alebo na osobitných stránkach/odkazoch s informáciami) a mali by byť priamo a trvalo dostupné.

Pokiaľ ide o vybavovanie sťažností, podľa článku 7 ods. 4 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách by spotrebiteľovi malo byť jasné, s kým sa má skontaktovať v prípade otázok alebo sťažností. Spotrebiteľ by mal dostať jasné pokyny o tom, ako sa má sťažovať v prípade problému, napríklad prostredníctvom emailovej adresy alebo telefónneho čísla.

Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa jazyka podmienok, pozri oddiel 3.4.7 o ustanovení o určitých informáciách v inom jazyku.

Hoci panuje všeobecná zhoda, že propagovaná cena by mala od začiatku zahŕňať všetky uplatniteľné poplatky a prirážky, v štúdii o „Cenovej transparentnosti v odvetví leteckej dopravy“ z roku 2012 320 sa zistilo, že mnohí leteckí dopravcovia zobrazujú cenu bez daní, poplatkov a prirážok, a veľa z nich pripočítava poplatky, ktoré opisujú ako „voliteľné“, ktoré sú však v skutočnosti nevyhnutné (napr. bezplatný platobný prostriedok len v prípade, ak sa použije kreditná karta leteckého dopravcu). Tento problém ceny po častiach, tzv. „drip pricing“ má osobitne škodlivé účinky vo fáze, keď spotrebitelia porovnávajú ceny na podloženie svojho rozhodnutia 321 .

Obchodníci – vrátane akýchkoľvek sprostredkovateľov, ktorí uľahčujú transakcie medzi podnikom a spotrebiteľom –, by mali zabezpečiť, aby boli ceny lístkov/leteniek transparentné od začiatku, už od fázy reklamy a aj počas rezervačného procesu.

Najmä podľa článku 6 ods. 1 písm. d) a článku 7 ods. 4 písm. c) sa musí vždy uvádzať celková cena na zaplatenie a musí zahŕňať všetky uplatniteľné poplatky a dane, ktorým sa nie je možné vyhnúť a ktoré sú v čase zverejnenia/rezervácie predvídateľné, vrátane príplatkov. Napríklad v prípade leteckej dopravy môžu tieto poplatky zahŕňať cenu letu alebo leteckú sadzbu, ako aj uplatniteľné dane, letiskové poplatky a iné poplatky, príplatky a prirážky, napríklad platby súvisiace s bezpečnosťou alebo palivom.

Ceny za lety alebo hotelové izby sa môžu meniť veľmi rýchlo. Napríklad, keď spotrebiteľ hľadá letenku na platforme online cestovnej agentúry, cena sa môže zmeniť od chvíle, keď spotrebiteľ začal hľadať letenku, do chvíle, keď sa rozhodne vykonať kúpu. Ak sú takéto zmeny cien spôsobené naozaj dynamickou povahou trhu, a teda sú mimo kontroly online cestovnej agentúry, budú mať vplyv na možnosti online cestovnej agentúry zabezpečiť, aby bola cena, ktorú propaguje, vždy úplne správna. Z pravidiel smernice o nekalých obchodných praktikách vyplýva, že obchodníci, ktorí vedia o možnosti náhlych zmien ceny, to musia spotrebiteľom objasniť pri propagovaní cien.