1.        Úvod

V roku 2008 zasiahla svet finančná kríza, ktorá mala celosvetový rozsah a ktorá priniesla značné náklady pre ekonomiku EÚ a jej občanov. Bezprostredne po kríze sa EÚ ujala vedúcej úlohy pri rozhodnej globálnej regulačnej reakcii. Spolu so svojimi medzinárodnými partnermi v rámci G20 sa EÚ zaviazala k účasti na zásadnej reforme regulačného rámca a rámca dohľadu pre finančný sektor.

Popri kontrole štátnej pomoci poskytnutej počas krízy Komisia konala rýchlo, aby okamžite prijala regulačné opatrenia na posilnenie systémov ochrany vkladov a reformu účtovných pravidiel. V nadväznosti na odporúčania expertnej skupiny na vysokej úrovni, ktorú vytvorila Komisia a ktorej predsedal Jacques de Larosière[1], Komisia v roku 2009[2] a 2010 navrhla kroky na zlepšenie regulácie a dohľadu nad finančnými trhmi a inštitúciami v EÚ. Oznámila súbor legislatívnych opatrení s cieľom dosiahnuť bezpečný a zodpovedný finančný sektor prispievajúci k hospodárskemu rastu[3].

Vzhľadom na prepojenia medzi členskými štátmi, ktoré majú spoločnú menu, sa ukázalo, že existovali osobitné riziká, ktoré ohrozovali finančnú stabilitu v eurozóne a v EÚ. Tieto skutočnosti poukázali na potrebu hlbšej integrácie s cieľom upevniť základy bankového sektora a obnoviť dôveru v euro prostredníctvom vytvorenia bankovej únie s jednotným dohľadom a režimom riešenia krízových situácií bánk v štátoch eurozóny, s možnosťou pripojenia sa pre ostatné členské štáty.[4]

Za posledných päť rokov Komisia predložila viac ako 40 návrhov (mnohé z nich sú už v platnosti) zameraných na obnovenie dôvery v trh, finančnej stability, ako aj integrity a efektívnosti európskeho finančného systému.

Prvé pozitívne účinky reformovaného finančného systému sú už viditeľné a ďalšie sa objavujú. Na ďalšie hodnotenie implementácie a celkového vplyvu a účinnosti reforiem je potrebné kontinuálne monitorovanie a hodnotenie.

Toto oznámenie sumarizuje pokrok dosiahnutý pri reforme finančného systému a, ak je to už možné, celkový vplyv programu finančnej regulácie EÚ. Viac podrobností sa uvádza v pracovnom dokumente útvarov Komisie „Ekonomické preskúmanie programu finančnej regulácie“.[5]

2.        Náklady krízy a potreba regulačnej reformy

Finančné inštitúcie a trhy zohrávajú kľúčovú úlohu v akejkoľvek rozvinutej ekonomike. Poskytujú úvery domácnostiam a podnikom. Umožňujú, aby mohli jednotlivci sporiť a investovať v prospech svojej budúcnosti a usmerňujú úspory do ekonomiky. Pomáhajú spoločnostiam a domácnostiam lepšie riadiť riziká a poistiť sa proti nim a uľahčujú platobné transakcie. Vykonávaním týchto kľúčových funkcií prispieva dobre fungujúci finančný systém k hospodárskej prosperite, stabilite a rastu. Ako však ukázala nedávna kríza, zlyhanie finančného systému môže mať vážne negatívne dôsledky pre hospodárstvo v širšom rozsahu.

V rokoch pred krízou veľkosť finančného systému výrazne narástla a zvýšila sa jeho prepojenosť v dôsledku dlhých a komplexných globálnych sprostredkovateľských reťazcov pohľadávok, čo viedlo k zvýšeniu systémových rizík. Na celom svete sa výrazne zvýšilo používanie pákového efektu. Banky sa začali viac spoliehať na krátkodobé financovanie a podieľali sa na čoraz riskantnejších transformáciách splatnosti. Rýchly rast finančného sektora uľahčoval aj prudký nárast inovatívnych, ale často veľmi komplexných finančných produktov, ktoré finančným inštitúciám umožňovali rozšírenie svojich činností, často mimo rámec súvahy.

Tvorcovia politík, regulačné orgány a orgány dohľadu na celom svete nedokázali identifikovať a primerane riešiť riziká vznikajúce vo finančnom systéme. Mnohé činnosti vo veľkej miere unikli akejkoľvek regulácii a dohľadu. Zatiaľ čo aktivity najväčších finančných inštitúcií sa výrazne rozširovali cezhranične a trhy sa čoraz viac medzinárodne integrovali, regulačné rámce a rámce dohľadu sa naďalej sústredili na vnútroštátnu úroveň.

Tieto nedostatky sa prejavili po vypuknutí finančnej krízy. Hypotekárna kríza, ktorá sa v roku 2007 začala v USA, rýchlo prerástla do celosvetovej finančnej krízy. V Európe sa finančná kríza neskôr zmenila na širšiu dlhovú krízu so značným vplyvom na hospodárstvo ako celok.

Finančná a hospodárska kríza znamenala pre ekonomiku EÚ značné náklady. Medzi rokmi 2008 – 2012 sa na zabránenie kolapsu finančného systému vynaložila štátna pomoc v celkovej výške 1,5 bilióna EUR.[6] Kríza viedla k hlbokej recesii. Nezamestnanosť prudko stúpla a mnoho domácností v EÚ zaznamenalo výrazný pokles príjmov, majetku a príležitostí.

3.            Ciele a očakávané prínosy reformy

Program finančnej regulácie EÚ má za cieľ vytvorenie bezpečnejšieho, transparentnejšieho a zodpovednejšieho finančného systému, ktorý funguje v prospech ekonomiky a spoločnosti ako celku a prispieva k udržateľnému rastu. Reformné opatrenia plnia tieto ciele prostredníctvom:

obnovenia a prehĺbenia jednotného trhu EÚ s finančnými službami, vytvorenia bankovej únie, vybudovania odolnejšieho a stabilnejšieho finančného systému, zvýšenia transparentnosti, zodpovednosti a ochrany spotrebiteľa v záujme zabezpečenia integrity trhu a obnovenia dôvery spotrebiteľov, ako aj zlepšením efektívnosti finančného systému EÚ.

Veľký počet regulačných reforiem vykonávaných na úrovni EÚ a na globálnej úrovni a ich široký rozsah je odrazom rozmanitosti a závažnosti problémov, ktoré ohrozovali fungovanie finančného systému pred krízou. Žiadna individuálna reforma by sama osebe nedokázala dosiahnuť všetky uvedené ciele. Okrem toho bolo dôležité nielen riešiť nedostatky identifikované počas krízy, ale aj predvídať ďalšie potenciálne problémy, ktoré by mohli mať vplyv na finančný systém. Opatrenia boli navrhnuté tak, aby sa vzájomne dopĺňali a posilňovali. Napriek tomu, že je ešte príliš skoro na to, aby sa mohli dôkladne identifikovať a posúdiť komplementarity programu reforiem, mnohé sa už objavili (napr. reformy inštitucionálneho rámca na posilnenie jednotného trhu a fungovania HMÚ prispievajú k finančnej integrácii aj k finančnej stabilite; opatrenia zamerané na zlepšenie transparentnosti prispievajú k finančnej stabilite aj k efektivite) a ďalšie synergie sa očakávajú v budúcnosti v dôsledku implementácie opatrení.

3.1         Obnovenie a prehĺbenie jednotného trhu EÚ pre finančné služby

Finančná kríza ukázala, že žiadny členský štát nemôže sám regulovať finančný sektor a dohliadať na riziká ohrozujúce finančnú stabilitu v situácii, keď sú finančné trhy integrované. Hneď po vypuknutí krízy Komisia preto oznámila konzistentnú reakciu na krízu na úrovni EÚ. To zároveň umožnilo lepšiu koordináciu s medzinárodnými partnermi.

Pred finančnou reformou sa právne predpisy EÚ o finančných službách zakladali vo veľkej miere na minimálnej harmonizácii, vďaka čomu mali členské štáty značnú flexibilitu pri ich transpozícii. To niekedy viedlo k neistote cezhraničných účastníkov trhu, nárastu možnosti regulačnej arbitráže a oslabovaniu stimulov pre vzájomne prospešnú spoluprácu. Komisia preto navrhla vytvoriť jednotný súbor pravidiel poskytujúci jednotný regulačný rámec pre finančný sektor a jeho rovnaké uplatňovanie v celej EÚ.

Dôležitým krokom na prehĺbenie jednotného trhu v oblasti finančných služieb bolo vytvorenie európskeho systému orgánov finančného dohľadu (ESFS)[7], vrátane Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA), Európskeho orgánu pre cenné papiere a trhy (ESMA) a Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA). Tieto orgány, ktorý fungujú od 1. januára 2011, garantujú jednotný dohľad a riadnu koordináciu medzi vnútroštátnymi orgánmi dohľadu v EÚ. Okrem toho Európsky výbor pre systémové riziká (ESRB) monitoruje makroprudenciálne riziká v celej EÚ a vydáva varovania a odporúčania pre nápravné opatrenia[8].

Reformný program, ktorý navrhla Komisia, bolo doplnený medzisektorovým sankčným režimom s cieľom zabezpečiť primerané a včasné presadzovanie prostredníctvom účinnejších a odstrašujúcejších sankcií.

3.2         Vytvorenie bankovej únie

Kríza odhalila neúplnú povahu integrácie v eurozóne a nedostatky v inštitucionálnych štruktúrach podporujúcich hospodársku a menovú úniu (HMÚ). Kríza náhle zvrátila integráciu bankového trhu a roztrieštenosť ohrozila integritu jednotnej meny a jednotného trhu. Zatiaľ čo banky geograficky diverzifikovali svoje aktivity a zapojili sa do rozsiahlych cezhraničných činností, ostali naďalej úzko prepojené s členským štátom, v ktorom mali svoje sídlo. To prispelo k vzájomnej negatívnej cyklickej väzbe medzi dlhopisovou a bankovou krízou , ktorá oslabila banky a niektoré členské štáty a predražila financovanie v niektorých členských štátoch. Preto bola potrebná hlbšia integrácia, minimálne v eurozóne, pokiaľ ide o dohľad a riešenie krízových situácií bánk. Hoci je banková únia povinná pre členské štáty eurozóny, ide o inkluzívny systém, ktorý je otvorený pre všetky členské štáty EÚ.

Prvý pilier bankovej únie tvorí jednotný mechanizmus dohľadu (SSM)[9], prostredníctvom ktorého sa presunuli kľúčové úlohy dohľadu nad bankami v eurozóne a ostatných zúčastnených členských štátoch na Európsku centrálnu banku (ECB). ECB začne vykonávať svoj nový mandát na vykonávanie dohľadu od novembra 2014. V rámci prípravy na svoje nové úlohy dohľadu ECB v súčasnosti realizuje v spolupráci s EBA posúdenie kvality aktív (AQR) a stresové testovanie, ktoré bude dôležité pre obnovenie dôvery v európsky bankový sektor a zabezpečenie plynulého prechodu na jednotný mechanizmus dohľadu. EBA bude naďalej ústredným aktérom pri ďalšom rozvoji jednotného súboru pravidiel a koordinovaného prístupu dohľadu.

Druhý pilier bankovej únie – jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií (SRM)[10] – bude slúžiť na uplatňovanie integrovaného a účinného procesu riešenia krízových situácií na európskej úrovni v prípade všetkých bánk v členských štátoch, na ktoré sa vzťahuje jednotný mechanizmus dohľadu (SSM). Riešenie krízových situácií bánk budú financovať v prvom rade akcionári a veritelia a, len v prípade nevyhnutnosti, jednotný fond na riešenie krízových situácií, ktorý je financovaný prostredníctvom príspevkov bánk.

Očakáva sa, že banková únia zabezpečí kvalitné spoločné normy pre prudenciálny dohľad a riešenie krízových situácií bánk v eurozóne a zúčastnených členských štátoch. Vďaka bankovej únii sa tiež zlepší finančná integrácia a uľahčí zabezpečenie hladkého prenosu menovej politiky ECB.

3.3         Budovanie odolnejšieho a stabilnejšieho finančného systému

V uplynulých rokoch Komisia predstavila sériu opatrení na posilnenie stability a odolnosti finančného systému.

Iba niekoľko týždňov po páde banky Lehman Brothers v roku 2008 Komisia vo vzťahu k bankovému sektoru navrhla zvýšiť krytie v rámci systémov ochrany vkladov (DGS), čo viedlo (prostredníctvom medzikroku) od roku 2010 k harmonizovanej ochrane vkladov do 100 000 EUR.[11] Toto opatrenie okamžite zvýšilo dôveru vkladateľov vo verejné ochranné siete, čím sa úspešne znížilo riziko hromadného výberu vkladov z bánk v celej EÚ.

Nové nariadenie a smernica o kapitálových požiadavkách („balík CRD IV“)[12] zvyšujú úroveň a kvalitu vlastného imania bánk a stanovujú minimálne požiadavky na likviditu, čím sa zvyšuje odolnosť bánk. Podľa balíka CRD IV sa od bánk vyžaduje vytváranie dodatočných kapitálových vankúšov pre budúce stresové obdobia a v záujme zníženia systémového rizika v bankovom sektore sa zavádzajú dodatočné kapitálové požiadavky pre systémovo dôležité banky. Predchádzajúce reformy smernice o kapitálových požiadavkách už riešili kľúčové otázky, ako sú politiky odmeňovania a zadržanie rizika pri sekuritizácii.

Smernicou pre ozdravenie a riešenie krízových situácií bánk (BRRD)[13] sa zavedú potrebné nástroje a pravidlá, aby sa zabezpečilo, že náklady spojené s úpadkom bánk nebudú znášať daňoví poplatníci a že krízové situácie bánk bude možné riadne vyriešiť. Tým sa zníži systémové riziko a potreba štátnej pomoci na zachovanie finančnej stability.

Reformy v oblasti bankového sektora boli doplnené reformami na zlepšenie fungovania finančných trhov a zvýšenie stability a odolnosti infraštruktúr finančného trhu. Revidovaná smernica o trhoch s finančnými nástrojmi (MiFID II)[14] posilňuje organizačné požiadavky a bezpečnostné normy pre všetky miesta obchodovania v celej EÚ a rozširuje požiadavky na transparentnosť na dlhopisy a trhy s derivátmi.

Nariadenie o infraštruktúre európskych trhov (EMIR)[15] a MiFID II zlepšujú transparentnosť mimoburzových derivátov a znižujú riziko protistrany spojené s transakciami s derivátmi. Nariadenie o centrálnych depozitároch cenných papierov (CSDR)[16] zvyšuje zavedením spoločných prudenciálnych a organizačných noriem, ako aj noriem správania sa podnikov odolnosť centrálnych depozitárov cenných papierov v EÚ a zvyšuje bezpečnosť zúčtovacieho procesu.

EMIR, MiFID II a CSDR spolu vytvárajú ucelený rámec spoločných pravidiel pre systémovo dôležité trhové infraštruktúry na európskej úrovni. Ďalšie nariadenie bolo prijaté na riešenie osobitných problémov týkajúcich sa predaja nakrátko a swapov na úverové zlyhanie[17].

V rámci úsilia EÚ zameraného na zabezpečenie finančnej stability sa do reformného programu zahrnulo aj niekoľko kľúčových opatrení na zníženie systémového rizika nachádzajúceho sa mimo riadneho bankového systému[18], vrátane napríklad smernice o správcoch alternatívnych investičných fondov[19] a navrhovaného nariadenia o fondoch peňažného trhu[20]. Práca v tejto oblasti pokračuje.

Stabilita sa posilnila aj vďaka na rizikách založenému regulačnému rámcu pre sektor poisťovníctva (Solventnosť II)[21], ktorý zlepší normy týkajúce sa solventnosti a riadenia rizík, čím sa zvýši odolnosť a stabilita európskeho poisťovníctva.

Tieto opatrenia spolu znížia zvyšovanie alebo vytváranie systémového rizika vo finančnom systéme, čím sa zníži pravdepodobnosť a závažnosť finančných kríz v budúcnosti.

Zdá sa, že len v prípade niektorých zvlášť prepojených a systémovo dôležitých bánk je navrhovaný komplexný súbor opatrení nedostatočný z hľadiska zabezpečenia riešenia krízových situácií takýchto bánk bez negatívneho dosahu na finančnú stabilitu alebo bez zásahu daňových poplatníkov. Na základe odporúčaní skupiny expertov na vysokej úrovni, ktorej predsedal Erkki Liikanen[22], Komisia začiatkom roka 2014 navrhla rad štrukturálnych opatrení pre takéto banky, vrátane zákazu obchodovania na vlastný účet a oddelenia obchodovania od prijímania vkladov a ostatných retailových bankových činností v prípadoch, v ktorých je potrebné zabezpečiť možnosť riadneho riešenia krízových situácií.[23]

3.4         Zvýšenie transparentnosti, zodpovednosti a ochrany spotrebiteľa v záujme zabezpečenia integrity trhu a obnovenia dôvery spotrebiteľov

Integrita trhu si vyžaduje dôveru vo finančný systém, ktorý závisí od transparentných a spoľahlivých informačných tokov, etického a zodpovedného správania sa finančných sprostredkovateľov a spravodlivého a nediskriminačného prístupu ku spotrebiteľom. Kríza odhalila vážne nedostatky a všadeprítomný nedostatok integrity trhu, ktorého dôkazom sú aj nedávne škandály a zneužívanie trhu vrátane manipulácie referenčných úrokových sadzieb (LIBOR a EURIBOR). Hospodárske škody možno ťažko vyčísliť, ale je pravdepodobné, že sú veľké a presahujú rekordné miliardové pokuty, ktoré museli banky zaplatiť. Náklady z hľadiska zníženej dôvery vo finančný systém nie sú vyčísliteľné, ale sú taktiež pravdepodobne značné.

Komisia preto navrhla súbor opatrení na zvýšenie transparentnosti finančných trhov. Program finančnej reformy sa zameriava na obnovu dôvery vo finančný systém a na výrazné zlepšenie integrity trhu. Z reforiem budú mať prospech všetci používatelia finančných služieb, najmä zákazníci a investori.

Revidované nariadenie o zneužívaní trhu a revidovaná smernica o trestnoprávnych sankciách za zneužívanie trhu (MAR/CSMAD)[24] stanovia prísnejšie pravidlá s cieľom predchádzať, odhaľovať a postihovať zneužívania trhu. Návrh nariadenia Komisie o referenčných hodnotách vo finančných nástrojoch a finančných zmluvách má za cieľ posilniť robustnosť a spoľahlivosť referenčných hodnôt a predísť manipulácii.[25]

Aby mali spotrebitelia a retailoví investori efektívny, včasný a nediskriminačný prístup k finančným službám, bola navrhnutá alebo prijatá kombinácia reformných opatrení. Orgány dohľadu a regulačné orgány zabezpečia, aby poskytovatelia finančných služieb nezneužívali informačné asymetrie voči záujmom svojich zákazníkov. Opatrenia prinášajú najmä vytvorenie celoeurópskych noriem zodpovedného poskytovania hypotekárnych úverov;[26] lepšie sprístupnenie informácií a prísnejšie normy pre finančné poradenstvo a rozdelenie aktív;[27] posilnenú ochranu aktív retailových investorov;[28] väčšiu transparentnosť a porovnateľnosť poplatkov za bankový účet, vytvorenie rýchleho a jednoduchého postupu presunu bankového účtu a prístup k bankovým účtom so základnými funkciami.[29] Tieto opatrenia zvýšia dôveru spotrebiteľov vo finančné trhy a produkty.

Nariadenia o ratingových agentúrach (CRA)[30] zvyšujú nezávislosť a integritu ratingového procesu a zlepšujú celkovú kvalitu ratingov. Doplnkové reformy týkajúce sa auditu zlepšia kvalitu štatutárnych auditov v EÚ a spolu s reformami medzinárodných účtovných štandardov, ktoré platia v EÚ, pomôžu obnoviť dôveru vo finančný systém.[31]

3.5         Zlepšenie efektívnosti finančného systému

Program finančnej reformy, ktorý sa zameriava na príčiny zlyhania trhu a regulácie, má zlepšiť účinné fungovanie finančného systému.

Zlepšené požiadavky na zverejňovanie informácií a podávanie správ v rôznych reformných iniciatívach zvyšujú transparentnosť a znižujú informačnú asymetriu v systéme pre všetkých účastníkov trhu, orgány dohľadu a spotrebiteľov.

Vytvorenie bankovej únie a jednotného súboru pravidiel prispieva k efektívnosti prostredníctvom vytvorenia rovnakých podmienok a uľahčenia cezhraničných činností. Zníženie implicitných subvencií pre systémovo dôležité banky a navrhované obmedzenia týkajúce sa činnosti veľkých komplexných a vzájomne prepojených bánk (t. j. štrukturálne reformy) pomôžu znížiť narušenia hospodárskej súťaže, napraviť súvisiace nesprávne oceňovanie rizík a zlepšiť tak fungovanie trhu a alokáciu kapitálu.

Zlepšený prudenciálny rámec pre banky a nové, na rizikách založené kapitálové požiadavky pre poisťovateľov v smernici Solventnosť II, kombinované s posilnenými normami v oblasti riadenia rizík, budú stimulovať finančné inštitúcie, aby lepšie internalizovali riziko svojich činností, a prispejú k efektívnejšej tvorbe cien, ktorá zohľadňuje riziká.

Ustanovenia o prístupe v predpisoch MiFID II, EMIR a CSDR znížia prekážky prístupu na infraštruktúry finančného trhu a podporia hospodársku súťaž v rámci celého reťazca obchodovania s cennými papiermi. V rovnakom duchu revidované nariadenie o ratingových agentúrach a reformy týkajúce sa auditu uľahčia vstup na trh pre nových účastníkov a zvýšia ich viditeľnosť.

Program finančnej regulácie nastoľuje rovnováhu medzi posilňovaním finančnej stability a umožnením dostatočných a udržateľných finančných tokov do reálnej ekonomiky. V reformných opatreniach sa venuje osobitná pozornosť malým a stredným podnikom (MSP) vzhľadom na ich špecifické ťažkosti pri zabezpečovaní externého financovania a ich dôležitú úlohu pri tvorbe pracovných miest a podpore udržateľného rastu. Finančný regulačný rámec EÚ sa za posledné tri roky výrazne prispôsobil novej situácii[32]. Problémy, s ktorými sa MSP stretávajú v súvislosti s prístupom k financovaniu, sa riešili z rôznych uhlov a zahŕňajú opatrenia na uľahčenie prístupu na kapitálové trhy s cieľom získať kapitál priamo[33], zatraktívniť poskytovanie úverov pre MSP[34] a zaviesť nové rámce[35] v oblasti investičných fondov. 

4.            Náklady reforiem

Finančná reforma má za následok ekonomické náklady pre finančných sprostredkovateľov, pretože prináša náklady súvisiace s dodržiavaním predpisov a vyžaduje zmeny spôsobu podnikania. Tieto náklady boli odhadnuté v posúdení vplyvu legislatívnych iniciatív a sú bližšie opísané v sprievodnom pracovnom dokumente útvarov Komisie. Značnú časť týchto nákladov predstavujú náklady na prispôsobenie sa počas prechodného obdobia. Celkovo sa však očakáva, že náklady budú viac ako kompenzované výhodami, ktoré prinesú zvýšená stabilita a integrita finančného systému.

Náklady finančných sprostredkovateľov sú nevyhnutné a sú do istej miery znakom efektívnosti reforiem. Napríklad zníženie implicitných subvencií pre určité veľké komplexné a vzájomne prepojené banky zvýši ich náklady na financovanie, ale zároveň zníži náklady pre daňovníkov. Reformy majú za následok nové ocenenie rizík, s ktorým sú spojené náklady, ale tieto náklady sú vyvážené výhodami plynúcimi z prevencie podstupovania nadmerného rizika v dôsledku príliš nízkeho ocenenia rizík na trhu. Preto sú náklady finančných sprostredkovateľov často vykompenzované širšími ekonomickými a spoločenskými prínosmi.

Proces prechodu na stabilnejší finančný systém je mimoriadne náročný, pokiaľ ide o jeho potenciálny vplyv na reálnu ekonomiku. Súčasné ťažkosti na trhu a v širšej ekonomike nemožno pripísať na vrub regulačných reforiem (ale skôr ich absencii). V oveľa väčšej miere súvisia s problémami, ktoré sa vytvorili pred krízou, a ich následkami vrátane straty dôvery v trh a obmedzenia likvidity, slabej finančnej situácii bánk, vysokej úrovne súkromného a verejného dlhu, nízkych úrokových sadzieb, recesie a perspektívy slabého hospodárskeho rastu.

Ekonomickým subjektom bolo poskytnuté obdobie na postupné zavádzanie opatrení s cieľom minimalizovať náklady a potenciálne narušenia[36]. Okrem toho, prípadoch, v ktorých sa predpokladali významné nepriaznivé vplyvy, sa pravidlá upravili (napr. balík dlhodobých záruk v smernici Solventnosť II[37]) alebo sa za určitých podmienok udelili výnimky (napr. pre dôchodkové fondy a nefinančné subjekty v nariadení EMIR). Keď sa pravidlá týkali nových oblastí, ich účinky sa monitorovali prostredníctvom sledovacích období (napr. s ohľadom na stupeň páky a reguláciu likvidity bánk). Kontinuálne monitorovanie a revízia všetkých reforiem zabezpečí, že reformy prinesú zamýšľané výhody a nespôsobia neželané účinky vrátane tých, ktoré vznikajú v dôsledku interakcie rôznych reforiem.

5.            Závery

Reformy navrhnuté Komisiou na realizáciu komplexného programu finančnej regulácie dohodnutého v rámci skupiny G20, ktoré boli vysvetlené v oznámeniach Komisie z roku 2009, 2010 a 2012, spolu riešia regulačné nedostatky a zlyhania trhu, ktoré odhalila kríza.

Reformy, ktoré sme navrhli, umožnia orgánom dohľadu monitorovať trhy, ktoré boli mimo ich pôsobnosti, a pre všetkých účastníkov trhu prinesú viac transparentnosti vo vzťahu k činnostiam, ktoré boli predtým známe iba obmedzenému počtu osôb.

Reformy, ktoré sme navrhli, prinášajú ambiciózne nové štandardy s cieľom obmedziť nadmerné podstupovanie rizík a zvýšiť odolnosť finančných inštitúcií. Ak sa však riziká naplnia, bremeno zodpovednosti sa presúva z daňových poplatníkov na tých, ktorí budú profitovať z aktivít zapríčiňujúcich vznik týchto rizík.

Vďaka reformám, ktoré sme navrhli, budú finančné trhy fungovať lepšie v záujme spotrebiteľov, malých a stredných podnikov a hospodárstva ako celku.

Reformy, ktoré sme navrhli, zaväzujú všetkých aktérov vrátane manažérov, správcov, vlastníkov a verejných orgánov, aby zabezpečovali, že finančné inštitúcie a účastníci trhu dodržiavajú najvyššie štandardy zodpovednosti a integrity.

Reformy, ktoré sme navrhli, celkovo pomôžu znížiť pravdepodobnosť a dosah podobných kríz v budúcnosti. Finančný systém sa už mení a zlepšuje sa v kľúčových aspektoch. Očakáva sa, že tento proces bude pokračovať a reformy budú mať ďalší dosah. Ale situáciu je potrebné dôkladne monitorovať. S meniacou sa ekonomickou situáciou sa menia aj riziká a slabé miesta finančného systému. Komisia ostane pozornou a proaktívnou – bude dbať na zachovanie celkového smerovania reformy a reagovať na nové riziká a slabé miesta.

Aj keď reformy budú mať za následok určité náklady, mnohé z týchto nákladov majú dočasný charakter. Ekonomická analýza a dostupné dôkazy naznačujú, že celkový očakávaný prínos programu regulácie finančného sektora po úplnom zavedení pravdepodobne preváži očakávané náklady. Zavádzacie a sledovacie obdobia pomôžu znížiť tranzičné náklady.  

Mnohé sa už podarilo dosiahnuť v krátkom čase, ale proces reforiem ešte nie je úplne dokončený. Niektoré dôležité reformy musia schváliť spoluzákonodarcovia (napr. štrukturálnu reformu bánk alebo reformy týkajúce sa tieňového bankovníctva alebo finančných referenčných hodnôt). Komisia vyzýva Radu a Európsky parlament, aby prednostne odsúhlasili tieto návrhy. Opatrenia v niekoľkých zostávajúcich oblastiach sa stále pripravujú. Príprava opatrení týkajúcich sa rámca pre riešenie krízových situácií nebankových subjektov a riešenia problémov súvisiacich s tieňovým bankovníctvom prebieha na úrovni EÚ aj na medzinárodnej úrovni.

Po schválení väčšiny reforiem sa pozornosť presúva na efektívne vykonávanie a konzistentnú aplikáciu nového regulačného rámca. Na hodnotenie implementácie a celkového vplyvu a účinnosti reforiem je potrebné nepretržité monitorovanie a kontrola. Pracovný dokument útvarov Komisie „Ekonomické preskúmanie programu regulácie finančného sektora“ je prvým krokom v tomto procese. Pri dokončení implementácie reforiem ostáva dôležitou výzvou zabezpečenie zbližovania regulácie a dohľadu medzi všetkými významnými svetovými finančnými centrami. Komisia bude naďalej podporovať medzinárodný koordinovaný prístup v oblasti finančnej regulácie a očakáva od svojich partnerov, že budú efektívne vykonávať svoje záväzky.

V ďalšej fáze sa politická pozornosť musí vo zvýšenej miere zamerať na riešenie potreby dlhodobého financovania EÚ a na rozvoj diverzifikovanejšieho finančného systému s vyššími podielmi priameho financovania prostredníctvom kapitálového trhu a väčšieho zapojenia inštitucionálnych investorov a alternatívnych zdrojov financovania. Ako sa uvádza v oznámení z marca 2014 o dlhodobom financovaní, riešenie týchto problémov je prioritou v záujme posilnenia konkurencieschopnosti európskeho hospodárstva a priemyslu[38].

[1] Správa skupiny na vysokej úrovni pre finančný dohľad v EÚ, 25. február 2009.

[2] Oznámenie Stimuly na oživenie hospodárstva v Európe, KOM(2009) 114 v konečnom znení.

[3] Oznámenie Komisie Regulácia finančných služieb v záujme udržateľného rastu, KOM(2010) 301 v konečnom znení.

[4] Oznámenie Komisie Plán smerom k vytvoreniu bankovej únie, COM(2012) 510 final. Oznámenie Komisie Koncepcia pre rozsiahlu a skutočnú hospodársku a menovú úniu – Zahájenie európskej diskusie, COM(2012) 777 final/2.

[5] Preskúmanie zahŕňa len opatrenia v oblasti finančnej regulácie a nezohľadňuje ďalšie dôležité reformy v iných oblastiach, ktoré boli prijaté v reakcii na krízu.

[6] Pozri hodnotiacu tabuľku štátnej pomoci, Európska komisia, 2013.

[7] Pozri nariadenia (EÚ) č. 1092/2010, 1093/2010, 1094/2010 a 1095/2010 Európskeho parlamentu a Rady z 24. novembra 2010; Ú. v. EÚ, L 331 z 15. decembra 2010 a nariadenie Rady (EÚ) 1096/2010 zo 17. novembra 2010; Ú. v. EÚ L 331/1, 15.12.2010.

[8] ESFS je predmetom osobitného preskúmania.

[9] Nariadenie Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami.

[10] COM(2013)520.

[11] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/14/ES z 11. marca 2009, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 94/19/ES o systémoch ochrany vkladov, pokiaľ ide o úroveň krytia a výplatnú lehotu.

[12] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012.

[13] COM(2012)280.

[14] KOM(2011)656, KOM(2011)652.

[15] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 zo 4. júla 2012 o mimoburzových derivátoch, centrálnych protistranách a archívoch obchodných údajov.

[16] COM(2012)73.

[17] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 236/2012 zo 14. marca 2012 o predaji nakrátko a určitých aspektoch swapov na úverové zlyhanie.

[18] Pozri oznámenie Komisie Tieňové bankovníctvo – reakcia na nové zdroje rizík vo finančnom sektore, COM(2013) 614 final.

[19] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8. júna 2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení (ES) č. 1060/2009 a (EÚ) č. 1095/2010.

[20] COM/2013/615.

[21] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II).

[22] Správa expertnej skupiny na vysokej úrovni pre reformu štruktúry bankového sektora EÚ, október 2012.

[23] COM(2014)43.

[24] COM(2011)651 a COM(2011)654.

[25] COM(2013)641.

[26] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010.

[27] Napríklad COM(2012)352.

[28] Napríklad COM(2012)350.

[29] COM(2013)266.

[30] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 462/2013 z 21. mája 2013, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 1060/2009 o ratingových agentúrach.

[31] KOM(2011)779 a KOM(2011)778.

[32] Oznámenie Komisie Akčný plán na zlepšenie prístupu MSP k financovaniu, KOM(2011)870 v konečnom znení.

[33] Navrhovaný článok 35 smernice MiFID.

[34] Článok 501 nariadenia EÚ č. 575/2013 (balík CRD IV).

[35] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 345/2013 zo 17. apríla 2013 o európskych fondoch rizikového kapitálu a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 346/2013 zo 17. apríla 2013 o európskych fondoch sociálneho podnikania. Pozri tiež COM(2013)462.

[36] Napr. kapitálové požiadavky a požiadavky týkajúce sa likvidity v rámci balíka CRD IV.

[37] V znení smernice Omnibus II, KOM(2011)8 v konečnom znení.

[38] COM(2014)168 final.