DÔVODOVÁ SPRÁVA

1.           Úvod

1.           Cieľom tohto návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady je stanoviť spoločné minimálne normy upravujúce právo podozrivých a obvinených osôb na prístup k advokátovi v trestnom konaní v celej Európskej únii a na komunikáciu po zatknutí s treťou osobou, napríklad s príbuzným, zamestnávateľom alebo konzulárnym orgánom. Návrh predstavuje ďalší krok v rade opatrení stanovených v uznesení Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní, pripojenom k Štokholmskému programu, ktorý schválila Európska rada v dňoch 10. a 11. decembra 2010. Plán procesných práv obsahuje výzvu, aby Komisia postupne predkladala návrhy. Tento návrh by sa preto mal vnímať ako súčasť komplexného balíka právnych predpisov, ktorý má byť predložený v priebehu niekoľkých nadchádzajúcich rokov a ktorým sa ustanoví minimálny súbor procesných práv v trestnom konaní v Európskej únii. Otázka právnej pomoci, ktorá je v pláne procesných práv spojená s otázkou prístupu k advokátovi, si vzhľadom na špecifickosť a zložitosť tejto témy zasluhuje osobitný návrh.

2.           Prvým krokom bola smernica 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad[1].

3.           Druhým krokom bude smernica o práve na informácie, ktorá sa v súčasnosti prerokúva na základe návrhu Komisie[2] a ktorou sa ustanovia minimálne pravidlá týkajúce sa práva osoby na informácie o jej právach a obvineniach proti nej, ako aj o práve na prístup k procesnému spisu.

4.           Cieľom tohto návrhu je, podobne ako pri oboch predchádzajúcich opatreniach, posilniť práva podozrivých a obvinených osôb. Spoločné minimálne normy týkajúce sa týchto práv by mali posilniť vzájomnú dôveru medzi justičnými orgánmi a tak uľahčiť uplatňovanie zásady vzájomného uznávania. Istá miera kompatibility medzi právnymi systémami členských štátov má kľúčový význam pre zlepšenie justičnej spolupráce v EÚ.

5.           Návrh je založený na článku 82 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). V článku sa ustanovuje, že „Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom smerníc ustanoviť minimálne pravidlá s cieľom uľahčiť v potrebnom rozsahu vzájomné uznávanie rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, ako aj policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer. Tieto minimálne pravidlá zohľadňujú rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov.

              Týkajú sa:

              a) vzájomnej prípustnosti dôkazov medzi členskými štátmi;

              b) práv jednotlivcov v trestnom konaní;

              c) práv obetí trestných činov;

              (d)[…].“

6.           V článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) sa ustanovuje právo na spravodlivé súdne konanie. Článkom 48 sa zaručuje právo na obhajobu a má rovnaký zmysel a rozsah pôsobnosti ako práva zaručené v článku 6 ods. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „EDĽP“)[3]. V článku 6 ods. 3 písm. b) EDĽP sa ustanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo „mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby“, a v článku 6 ods. 3 písm. c) sa zakotvuje právo „obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu“. Článok 14 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „MPOPP“)[4] obsahuje veľmi podobné ustanovenia. Právo na prístup k advokátovi a právo na komunikáciu po zatknutí poskytujú formálne záruky proti zlému zaobchádzaniu a tak chránia pred možným porušením článku 3 EDĽP (zákaz zlého zaobchádzania). Právo na komunikáciu po zatknutí posilňuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 EDĽP. Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch z roku 1963 (ďalej len „VDKS“)[5] ustanovuje, že cudzí štátny príslušník má pri zatknutí alebo zadržaní právo požiadať, aby bol o jeho zadržaní informovaný konzulát jeho krajiny, a má právo na návštevy konzulárnych úradníkov.

7.           Komisia vykonala posúdenie vplyvu s cieľom zdôvodniť návrh. Správa o posúdení vplyvu je k dispozícii na http://ec.europa.eu/governance....

2.           Kontext

8.           V článku 6 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „ZEÚ“) sa ustanovuje, že základné práva tak, ako ich zaručuje EDĽP, a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva EÚ. V článku 6 ods. 1 ZEÚ sa ustanovuje, že Európska únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007[6] v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako ZFEÚ a ZEÚ. Charta je určená pre inštitúcie EÚ a členské štáty pri uplatňovaní práva EÚ, napr. v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach v Európskej únii.

9.           Komisia predložila v roku 2004 komplexný návrh[7] právnych predpisov upravujúcich najdôležitejšie práva obžalovaných v trestnom konaní. Rada tento návrh neprijala.

10.         Rada pre spravodlivosť a vnútorné veci prijala 30. novembra 2009 plán na posilnenie procesných práv osôb podozrivých alebo obvinených v trestnom konaní[8], v ktorom vyzýva na prijatie opatrení vzťahujúcich sa na najzákladnejšie procesné práva, a to na základe postupného prístupu, a vyzýva Komisiu, aby na tento účel predložila návrhy. Rada uznala, že do dnešného dňa sa toho na európskej úrovni neurobilo dosť na zabezpečenie základných práv jednotlivcov v trestnom konaní. Výhody existencie právnych predpisov EÚ v tejto oblasti bude možné v plnej miere pocítiť len vtedy, ak budú všetky opatrenia transponované do právnych predpisov. Tretie a štvrté opatrenie plánu sa vzťahuje na právo na prístup k advokátovi a právo na komunikáciu s treťou osobou, napríklad s príbuzným, zamestnávateľom alebo konzulárnym orgánom.

11.         Štokholmský program, ktorý prijala Európska rada na zasadnutí v dňoch 10. a 11. decembra 2009[9], opätovne potvrdil dôležitosť práv osoby v trestnom konaní ako základnej hodnoty Európskej únie a ako zásadného prvku vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a dôvery verejnosti v EÚ. Ochrana základných práv jednotlivcov odstráni aj prekážky voľného pohybu. Štokholmský program odkazuje na plán na posilnenie procesných práv ako na neoddeliteľnú súčasť viacročného programu a vyzýva Komisiu, aby predložila návrhy na jeho rýchle uplatňovanie.

3.           Právo na prístup k advokátovi, ako je stanovené v charte a v Európskom dohovore o ľudských právach

12.         V článku 6 charty – Právo na slobodu a bezpečnosť – sa ustanovuje, že:

„Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.“

V článku 47 charty – Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces – sa ustanovuje, že:

„(…) Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať (…).“

V článku 48 charty – Prezumpcia neviny a právo na obhajobu – sa ustanovuje, že:

‘2. „Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“

V rámci svojho rozsahu pôsobnosti charta zaručuje a zohľadňuje zodpovedajúce práva zakotvené v EDĽP.

V článku 6 – Právo na spravodlivý súdny proces – sa ustanovuje, že:

              „(3) Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

              b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby

              c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu[…]“

13.         Rozsah pôsobnosti týchto ustanovení spresnili viaceré nedávne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Podľa judikatúry súdu sa článok 6 vzťahuje na predsúdne štádium trestného konania[10] a podozrivej osobe sa musí ponúknuť pomoc advokáta hneď v prvých štádiách policajného výsluchu[11] a bezprostredne po pozbavení osobnej slobody bez ohľadu na to, či má byť vypočúvaná[12]. Súd takisto rozhodol, že tieto záruky sa musia vzťahovať aj na svedkov, ak sú v skutočnosti podozriví zo spáchania trestného činu, pretože procesné postavenie osoby nie je relevantné[13]. V prípade Panovits[14] ESĽP konštatoval porušenie článku 6, keď sa vyhlásenia podozrivého urobené v neprítomnosti jeho advokáta použili na dosiahnutie jeho odsúdenia, aj keď neboli jediným dostupným dôkazom. Súd konštatoval, že neposkytnutie právnej pomoci počas výsluchu sťažovateľa obmedzilo jeho práva na obhajobu v neprítomnosti naliehavých dôvodov neovplyvňujúcich celkovo spravodlivý priebeh konania[15]. Počet sťažností týkajúcich sa práva na prístup k advokátovi v posledných rokoch neustále narastá. Pokým členské štáty nebudú dôsledne uplatňovať judikatúru ESĽP, budú im pravdepodobne vznikať značné náklady vyplývajúce z úhrady škôd, ktoré súd prizná úspešným žalobcom[16].

14.         V súlade s mandátom stanoveným v pláne na posilnenie procesných práv táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na úrovni EÚ týkajúce sa práva podozrivých a obvinených osôb na prístup k advokátovi. Podporuje tak uplatňovanie Charty základných práv a najmä jej článkov 6, 47 a 48, vychádzajúc z článku 6 EDĽP tak, ako ho vykladá ESĽP.

4.           Právo na komunikáciu po zatknutí

15.         Podozrivá alebo obvinená osoba pozbavená osobnej slobody by mala mať právo na komunikáciu po zatknutí aspoň s jednou ňou označenou osobou, napríklad s príbuzným alebo zamestnávateľom. Členské štáty by mali takisto zabezpečiť, aby zákonní zástupcovia dieťaťa podozrivého alebo obvineného z trestného činu boli čo najskôr informovaní o vzatí dieťaťa do väzby a o dôvodoch, pre ktoré bolo dieťa vzaté do väzby za predpokladu, že to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Výnimky z tohto práva by mali byť možné len za veľmi obmedzených okolností.

16.         Ak zadržaná osoba nie je štátnym príslušníkom daného štátu, vhodné je informovať konzulárne orgány jej štátu pôvodu. Podozriví alebo obvinení cudzinci sú ľahko identifikovateľnou zraniteľnou skupinou, ktorá niekedy potrebuje dodatočnú ochranu, akú ponúka Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch z roku 1963 (ďalej len „VDKS“), v ktorom sa ustanovuje, že cudzí štátny príslušník má pri zatknutí alebo zadržaní právo požiadať, aby o jeho zadržaní bol informovaný jeho konzulát, a má právo na návštevy konzulárnych úradníkov.

5            Špecifické ustanovenia

Článok 1 – Účel

17.         Účelom smernice je ustanoviť pravidlá upravujúce právo podozrivých a obvinených osôb a osôb, na ktoré bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, na prístup k advokátovi v trestnom konaní vedenom proti nim, a pravidlá upravujúce právo podozrivých a obvinených osôb pozbavených osobnej slobody komunikovať s treťou osobou pri ich vzatí do väzby.

Článok 2 – Rozsah pôsobnosti

18.         Táto smernica sa uplatňuje od chvíle, keď sa osoba od príslušných orgánov členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo iným spôsobom dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania (vrátane akýchkoľvek opravných prostriedkov).

19.         Konania vo veci európskeho zatýkacieho rozkazu[17] sú výslovne zahrnuté. Smernica ustanovuje, že procesné záruky uvedené v článkoch 47 a 48 charty a v článkoch 5 a 6 EDĽP sa uplatňujú na postupy odovzdávania na základe európskeho zatýkacieho rozkazu.

Článok 3 – Právo na prístup k advokátovi v trestnom konaní

20.         V tomto článku sa ustanovuje všeobecný princíp, podľa ktorého by v trestnom konaní všetky podozrivé a obvinené osoby mali mať čo najskôr prístup k advokátovi, a to v čase a spôsobom umožňujúcim uplatnenie ich práv na obhajobu. Prístup k advokátovi sa musí zaručiť najneskôr pri pozbavení osobnej slobody, a to podľa okolností každého prípadu čo najskôr. Bez ohľadu na akékoľvek pozbavenie osobnej slobody sa musí prístup k advokátovi umožniť pri výsluchu. Prístup k advokátovi sa musí poskytnúť aj vtedy, keď ide o procesný úkon alebo úkon zaisťovania dôkazov, pri ktorom podozrivá alebo obvinená osoba musí alebo môže byť prítomná, s výnimkou prípadu, keď dôkazy, ktoré sa majú zaistiť, môžu byť pozmenené, odstránené alebo zničené vplyvom času uplynutého do príchodu advokáta. Je to v súlade s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej sa podozrivej osobe musí ponúknuť právna pomoc „už v prvých štádiách policajného výsluchu“ a okamžite pri pozbavení osobnej slobody, bez ohľadu na prípadné vypočúvanie.

Článok 4 – Obsah práva na prístup k advokátovi

21.         V tomto článku sa vymedzujú činnosti, na ktoré musí mať oprávnenie advokát obvinenej alebo podozrivej osoby, aby sa zabezpečilo účinné vykonávanie jej práva na obhajobu, a ku ktorým patria stretnutia s podozrivou alebo obvinenou osobou, ktorých trvanie a frekvencia primerane zaručuje účinné vykonávanie jej práva na obhajobu; účasť na vypočúvaní a pojednávaní; s výhradou uvedenou v predchádzajúcom texte, ak zdržanie môže mať vplyv na dostupnosť dôkazov; účasť na všetkých vyšetrovacích úkonoch a úkonoch zaisťovania dôkazov, pri ktorých uplatniteľné vnútroštátne právo vyžaduje alebo výslovne umožňuje prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby; a prístup k miestu zadržiavania s cieľom overiť podmienky zadržiavania. Ustanovenia tohto článku sú v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, v ktorej sa zdôrazňuje, že vykonávanie práva na obhajobu musí byť účinné, a vymedzujú sa činnosti[18], ktoré sa musia povoliť advokátovi zastupujúcemu podozrivú alebo obvinenú osobu.

Článok 5 – Právo na komunikáciu po zatknutí

22.         V tomto článku sa ustanovuje právo osôb pozbavených osobnej slobody v trestnom konaní komunikovať čo najskôr po zatknutí s jednou nimi označenou osobou, ktorou je s najväčšou pravdepodobnosťou príbuzný alebo zamestnávateľ, s cieľom informovať ju o zadržaní. Zákonní zástupcovia detí pozbavených osobnej slobody by mali byť čo najskôr upovedomení o vzatí dieťaťa do väzby a jeho dôvodoch za predpokladu, že to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Ak nie je ani napriek najväčšej snahe možné komunikovať s osobou označenou zadržiavanou osobou (napr. ak označená osoba nedvíha telefón), zadržiavanú osobu treba informovať o skutočnosti, že upovedomenie o vzatí do väzby sa neuskutočnilo. Všetky dôsledky sa ponechávajú na vnútroštátne právne právo. Výnimka z tohto práva je možná len za obmedzených okolností uvedených v článku 8. Ustanovenia uvedeného článku sú v súlade s výzvou Európskej komisie, aby justičný systém v Európe lepšie zohľadňoval potreby detí[19], s opakovaným konštatovaním Výboru na predchádzanie mučenia, že právo na upovedomenie o vzatí do väzby je dôležitou zárukou proti zlému zaobchádzaniu, a s ustanoveniami usmernení Výboru ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí[20].

Článok 6 – Právo komunikovať s konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi

23.         V tomto článku sa potvrdzuje právo komunikovať s konzulárnymi orgánmi. Členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby všetci zadržaní cudzinci, pokiaľ si to želajú, mali právo, aby o ich zadržaní boli informované konzulárne orgány štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi. Výnimka z tohto práva je možná len za obmedzených okolností uvedených v článku 8.

Článok 7 – Dôvernosť

24.         Práva na obhajobu ochraňuje povinnosť zabezpečiť, aby všetky komunikácie medzi podozrivou alebo obvinenou osobou a jej advokátom, bez ohľadu na ich formu, boli úplne dôverné bez možnosti výnimky. ESĽP za jeden z kľúčových faktorov účinného zastupovania záujmov klienta jeho advokátom označil zásadu ochrany dôvernosti informácií, ktoré si medzi sebou vymenia. Vyslovil, že dôverná komunikácia s advokátom sa v EDĽP ochraňuje ako dôležitá záruka práva na obhajobu[21].

Článok 8 – Výnimky

25.         Vzhľadom na prvoradý význam práv zakotvených v tejto smernici by pre členské štáty zásadne nemali byť možné žiadne výnimky. Judikatúra ESĽP však pripúšťa obmedzený priestor pre výnimky od článku 3, článku 4 ods. 1 až 3 a od článkov 5 a 6 v úvodných štádiách trestného konania. ESĽP stanovil, že hoci právo osoby obvinenej z trestného činu na účinnú obhajobu jej advokátom nie je absolútne, všetky výnimky od vykonávania tohto práva by mali byť jasne ohraničené a časovo prísne obmedzené[22], a že v záujme celistvosti konania nesmú obvinenému upierať právo na spravodlivé súdne konanie[23]. V tomto ustanovení sa vychádza z uvedenej judikatúry, keď sa členským štátom povoľuje odchýliť od práva na prístup k advokátovi len za výnimočných okolností za predpokladu, že je to nevyhnutné a že sa uplatňujú procesné záruky. Každá výnimka sa musí zdôvodniť na základe presvedčivých dôkazov o nevyhnutnej potrebe zamedziť ohrozeniu života alebo telesnej nedotknuteľnosti jednej alebo viacerých osôb. Pri každej výnimke sa pritom musí rešpektovať zásada proporcionality, ktorá znamená, že príslušný orgán si musí vždy zvoliť takú možnosť, ktorá čo najmenej obmedzuje právo na prístup k advokátovi, a musí uložiť čo najkratšiu dobu obmedzenia. V súlade s judikatúrou ESĽP žiadna výnimka nesmie byť založená len na druhu alebo závažnosti trestného činu a každé rozhodnutie o výnimke musí príslušný orgán posudzovať od prípadu k prípadu. V žiadnom prípade nesmie byť účinkom výnimky ohrozenie spravodlivosti konania a vyhlásenia, ktoré osoba urobila v neprítomnosti advokáta, sa nikdy nesmú použiť ako dôkazy proti nej. Toto ustanovenie napokon vyžaduje, aby sa výnimky povoľovali len na základe odôvodneného rozhodnutia súdneho orgánu, čo znamená, že takéto rozhodnutie nemôže urobiť polícia ani iné orgány na presadzovanie práva, ktoré sa v zmysle vnútroštátneho práva a EDĽP nepovažujú za justičné orgány. Rovnaká zásada a obmedzenia sa vzťahujú na výnimky z práva osoby na komunikáciu po jej zatknutí.

Článok 9 – Vzdanie sa práva

26.         Podľa judikatúry ESĽP je vzdanie sa práva na účely EDĽP účinné len vtedy, ak je dobrovoľné, jednoznačne stanovené a podopreté minimálnymi zárukami úmernými jeho závažnosti[24]. Túto judikatúru zohľadňuje článok 9, ktorý ustanovuje, že vzdanie sa práva (táto skutočnosť a jej okolnosti sa musia zaznamenať) musí byť dobrovoľné a jednoznačné a musí sa urobiť na základe plného poznania jeho dôsledkov, získaného prostredníctvom právneho poradenstva alebo iným spôsobom. Osoba musí byť tiež schopná chápať tieto dôsledky.

Článok 10 – Iné ako podozrivé a obvinené osoby

27.         V tomto článku sa ustanovuje ochrana a právne prostriedky nápravy pre iné osoby, napr. svedkov, ktorí sa počas výsluchu alebo pojednávania stanú podozrivými alebo obvinenými. Vychádza sa pritom z judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa záruka spravodlivého súdneho konania, vrátane prístupu k advokátovi, musí vždy vzťahovať aj na svedkov, ktorí sú v skutočnosti podozriví zo spáchania trestného činu, keďže procesné postavenie osoby je irelevantné[25].

Článok 11 – Právo na prístup k advokátovi v konaní o európskom zatýkacom rozkaze

28.         V tomto článku sa zohľadňuje mandát na prijímanie smerníc o minimálnych pravidlách podľa článku 82 ods. 2 zmluvy so zreteľom na „mieru potrebnú na uľahčenie vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí a policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer.“ Zdokonalenie systému európskeho zatýkacieho rozkazu je ústredným princípom tretej správy Komisie o uplatňovaní rámcového rozhodnutia Rady o európskom zatýkacom rozkaze[26]. Tento článok vychádza z článku 11 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV[27] o európskom zatýkacom rozkaze, v ktorom sa ustanovuje, že osoba zatknutá na účely vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu má právo na pomoc právneho zástupcu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu. Toto ustanovenie nebude mať za následok ohrozenie vzájomného uznávania; v tomto štádiu sa advokát v členskom štáte pôvodu nebude zaoberať skutkovou podstatou veci, pretože jeho úloha sa obmedzí len na to, aby sa vyžiadanej osobe umožnilo vykonávať jej práva v súlade s rámcovým rozhodnutím. S týmto cieľom bude funkciou advokáta v členskom štáte pôvodu poskytovať pomoc a informácie advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte.

Vzájomná dôvera, ktorá má zásadný význam pre vzájomné uznávanie, sa posilní tým, že o zatknutí osoby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu musí byť upovedomený členský štát pôvodu, a že záujmy tejto osoby môže podporovať advokát v členskom štáte pôvodu pomáhajúci advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte s cieľom umožniť čo najúčinnejšie vykonávanie jej práv vo vykonávajúcom členskom štáte v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV. Táto pomoc môže podporiť účinné vykonávanie práv osôb podľa rámcového rozhodnutia vo vykonávajúcom členskom štáte, najmä možnosť dovolávať sa dôvodu na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa článkov 3 a 4, napr.: pomoc advokáta v členskom štáte pôvodu môže byť dôležitá na predloženie dôkazu o predchádzajúcom rozsudku, ktorý by znamenal možnosť uplatniť zásadu ne bis in idem (zákaz dvojitého trestu) podľa článku 3 ods. 2. Nespôsobia sa tým prieťahy v konaní o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, pretože tento článok sa nedotýka lehôt stanovených v rámcovom rozhodnutí. Práve naopak, účasť advokáta v členskom štáte pôvodu urýchli získanie súhlasu, pretože vyžiadaná osoba dostane úplnejšie informácie o konaní v členskom štáte pôvodu a o dôsledkoch jej súhlasu.

Článok 12 – Právna pomoc

29.         V článku 47 ods. 3 charty sa ustanovuje, že:

„Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“

V článku 6 ods. 3 EDĽP sa ustanovuje, že každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo na bezplatnú právnu pomoc, „pokiaľ nemá prostriedky na (jej) zaplatenie, (...) ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú“.

Hoci cieľom tejto smernice nie je riešiť otázku právnej pomoci, smernica obsahuje ustanovenie, podľa ktorého majú členské štáty povinnosť naďalej uplatňovať svoje vnútroštátne režimy právnej pomoci. Tieto vnútroštátne režimy právnej pomoci musia byť v súlade s chartou a s EDĽP. Členské štáty pritom nesmú poskytovať prístup k právnej pomoci zahŕňajúcej prípady zaručenia prístupu k advokátovi na základe tejto smernice za menej priaznivých podmienok, než za akých sa už poskytuje prístup k advokátovi podľa vnútroštátnych právnych predpisov.

Článok 13 – Opravné prostriedky v prípade porušenia práva na prístup k advokátovi

30.         V tomto článku sa zohľadňuje judikatúra ESĽP, podľa ktorej najvhodnejšou formou nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne konanie na základe EDĽP je v čo najširšej možnej miere zabezpečiť také postavenie podozrivej alebo obvinenej osoby, aké by mala, keby jej práva neboli bývali porušené[28]. ESĽP rozhodol, že ani v prípade, ak by naliehavé dôvody výnimočne odôvodňovali odopretie prístupu k advokátovi, toto obmedzenie – bez ohľadu na jeho zdôvodnenie – nesmie neprimerane obmedziť práva obvineného podľa článku 6 EDĽP; tieto práva by boli v podstate nezvratne obmedzené, keby sa sebaobviňujúce vyhlásenia podozrivého urobené počas policajného výsluchu bez prístupu k advokátovi použili na jeho odsúdenie[29]. Týmto článkom sa v podstate zakazuje použitie dôkazu získaného v prípade odopretia prístupu k advokátovi, okrem výnimočných prípadov, keď použitie takéhoto dôkazu neobmedzí právo na obhajobu.

Článok 14 – Doložka zákazu zníženia úrovne ochrany

31.         Účelom tohto článku je zabezpečiť, aby prijatie spoločných minimálnych noriem v súlade s touto smernicou nemalo v niektorých členských štátoch za následok zníženie noriem, a aby sa zachovali normy stanovené v charte a v EDĽP. Keďže táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá, v súlade s článkom 82 ZFEÚ členské štáty môžu stanoviť prísnejšie normy, než aké boli dohodnuté v tejto smernici.

Článok 15 – Transpozícia

32.         V tomto článku sa od členských štátov vyžaduje, aby smernicu vykonali do xx. xx. 20xx, a aby v rovnakej lehote odovzdali Komisii znenie ustanovení, ktorými sa zabezpečuje transpozícia do vnútroštátnych právnych predpisov.

Článok 16 – Nadobudnutie účinnosti

33.         V tomto článku sa ustanovuje, že smernica nadobudne účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

6.           Zásada subsidiarity

34.         Cieľ tohto návrhu nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť samy osebe, pretože v rámci Európskej únie ešte stále existujú značné rozdiely, pokiaľ ide o presnú metódu a časový aspekt práva na prístup k advokátovi v trestnom konaní. Keďže cieľom tohto návrhu je podporiť vzájomnú dôveru, len prostredníctvom opatrení Európskej únie sa zavedú spoločné minimálne normy uplatňované v celej Európskej únii. Návrh povedie k zblíženiu procesných pravidiel členských štátov, ktoré upravujú čas a spôsob prístupu podozrivých a obvinených osôb a osôb, na ktoré bol vydaný európsky zatýkací rozkaz , k advokátovi s cieľom posilniť vzájomnú dôveru. Návrh je preto v súlade so zásadou subsidiarity.

7.           Zásada proporcionality

35.         Návrh je v súlade so zásadou proporcionality, pretože neprekračuje minimum nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného cieľa na európskej úrovni, ani rámec nevyhnutný na tento účel.

2011/0154 (COD)

Návrh

SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY

o práve na prístup k advokátovi v trestnom konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 82 ods. 2,

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

so zreteľom na stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru[30],

so zreteľom na stanovisko Výboru regiónov[31],

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom,

keďže:

(1)       Článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a článok 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „MPOPP“) zakotvujú právo na spravodlivé súdne konanie. Článok 48 charty zaručuje rešpektovanie práva na obhajobu.

(2)       Zásada vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí je základným pilierom justičnej spolupráce v trestných veciach v Únii.

(3)       Vzájomné uznávanie môže účinne fungovať iba tam, kde existuje vzájomná dôvera, čo si vyžaduje prijatie podrobných pravidiel na ochranu procesných práv a záruk vyplývajúcich z charty, EDĽP a MPOPP. Spoločné minimálne pravidlá by mali zvýšiť dôveru v systémy trestného súdnictva všetkých členských štátov, čo by malo zasa viesť k efektívnejšej justičnej spolupráci v atmosfére vzájomnej dôvery a k podpore kultúry základných práv v Únii. Mali by tiež odstrániť prekážky voľného pohybu občanov. Tieto spoločné minimálne pravidlá by sa mali uplatňovať vo vzťahu k právu na prístup k advokátovi a právu na komunikáciu po zatknutí.

(4)       Hoci členské štáty sú stranami EDĽP a MPOPP, skúsenosti ukazujú, že táto skutočnosť sama osebe nezabezpečuje vždy dostatočný stupeň dôvery v systémy trestného súdnictva iných členských štátov.

(5)       Dňa 30. novembra 2009 Rada prijala plán na posilnenie procesných práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní (ďalej len „plán procesných práv“)[32]. V Štokholmskom programe, ktorý bol prijatý 11. decembra 2009[33], Európska rada privítala tento plán procesných práv a zaradila ho do Štokholmského programu ako jeho súčasť (bod 2.4.). V pláne procesných práv sa uplatňuje postupný prístup a vyzýva sa v ňom na prijatie opatrení týkajúcich sa práva na preklad a tlmočenie[34], práva na poučenie o právach a informovanie o obvineniach[35], práva na právne poradenstvo a právnu pomoc, práva na komunikáciu s príbuznými, zamestnávateľmi a konzulárnymi orgánmi, a opatrení týkajúcich sa osobitných záruk pre podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zraniteľné. V pláne procesných práv sa zdôrazňuje, že poradie predmetných práv má len orientačný charakter, z čoho vyplýva, že tento plán je možné zmeniť v závislosti od priorít. Plán procesných práv je navrhnutý tak, aby fungoval ako celok; iba po zavedení všetkých jeho súčastí bude v plnej miere možné pocítiť jeho prínosy.

(6)       Táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa práva na prístup k advokátovi a práva na komunikáciu s treťou stranou po zatknutí v trestnom konaní, s vylúčením správnych konaní vedúcich k uloženiu sankcií, napríklad konaní vo veciach týkajúcich sa hospodárskej súťaže alebo v daňových veciach, a v konaní o vykonávaní európskeho zatýkacieho rozkazu. Posilňuje tak uplatňovanie charty a najmä jej článkov 4, 6, 47 a 48 vychádzajúc z článkov 3, 5, 6 a 8 EDĽP tak, ako ich vykladá Európsky súd pre ľudské práva.

(7)       Právo na prístup k advokátovi je zakotvené v článku 6 EDĽP a v článku 14 ods. 2 MPOPP. Právo na komunikáciu s treťou osobou patrí medzi dôležité záruky proti zlému zaobchádzaniu, ktoré zakazuje článok 3 EDĽP, a právo na informovanie konzulátu svojej krajiny o zadržaní vychádza z Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z roku 1963. Táto smernica by mala uľahčiť praktické uplatňovanie týchto práv s cieľom zaručiť právo na spravodlivé súdne konanie.

(8)       Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by podozrivá alebo obvinená osoba mala mať prístup k právnej pomoci advokáta už v prvých štádiách policajného výsluchu, a v každom prípade hneď od začiatku zadržiavania, aby sa chránilo jej právo na spravodlivé súdne konanie a najmä právo nevypovedať v svoj neprospech, a aby sa predišlo zlému zaobchádzaniu.

(9)       Podobné právo na prítomnosť advokáta by sa malo zabezpečiť vždy, keď vnútroštátne právo výslovne umožňuje alebo vyžaduje prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby na procesnom úkone alebo na zaisťovaní dôkazov, napr. pri prehliadke; prítomnosť advokáta môže v týchto prípadoch reálne posilniť právo na obhajobu bez toho, aby to malo vplyv na zachovanie dôvernosti určitých vyšetrovacích úkonov, keďže prítomnosť osoby vylučuje dôvernosť predmetných úkonov. toto právo by nemalo mať vplyv na potrebu zabezpečiť dôkazný materiál, ktorý vzhľadom na svoj charakter môže byť zmenený, odstránený alebo zničený, ak príslušný orgán musí čakať na príchod advokáta.

(10)     Aby bol prístup k advokátovi účinný, mal by znamenať, že advokát smie vykonávať celú širokú škálu činností súvisiacich s právnym poradenstvom, ako o tom rozhodol Európsky súd pre ľudské práva. Mala by sem patriť aktívna účasť na každom výsluchu alebo vypočutí, stretnutia s klientom na prediskutovanie prípadu a prípravu obhajoby, pátranie po dôkazoch svedčiacich v prospech obvineného, podpora klienta v núdzi a kontrola podmienok zadržiavania.

(11)     Čas trvania a frekvencia stretnutí podozrivých alebo obvinených osôb s ich advokátom závisí od okolností daného konania, a najmä od zložitosti prípadu a uplatniteľných procesných úkonov. Nemali by preto byť predmetom všeobecného obmedzenia, pretože to by mohlo poškodiť účinné vykonávanie práv na obhajobu.

(12)     Podozrivé alebo obvinené osoby pozbavené osobnej slobody by mali mať právo na to, aby po zatknutí mohli bezodkladne komunikovať s nimi označenou osobou, napríklad s rodinným príslušníkom alebo zamestnávateľom, s cieľom informovať ich o svojom zadržaní.

(13)     Podozrivé alebo obvinené osoby pozbavené osobnej slobody by mali mať tiež právo na komunikáciu s akýmikoľvek príslušnými konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi. Právo na konzulárnu pomoc je zakotvené v článku 36 Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z roku 1963, podľa ktorého majú štáty právo na spojenie s ich štátnymi príslušníkmi. Táto smernica priznáva právo zadržanej osobe toto právo, ak si ho želá.

(14)     Keďže dôvernosť komunikácie medzi podozrivou alebo obvinenou osobou a jej advokátom má kľúčový význam pre zabezpečenie účinného výkonu práva na obhajobu, členské štáty by mali mať povinnosť zachovávať a chrániť dôvernosť stretnutí medzi advokátom a klientom a akejkoľvek ďalšej formy komunikácie, ktorú umožňujú vnútroštátne právne predpisy. Na dôvernosť by sa nemala vzťahovať žiadna výnimka.

(15)     Výnimky z práva na právnu pomoc advokáta a z práva na komunikáciu po zatknutí by sa mali povoliť len za výnimočných okolností, v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ak existujú závažné dôvody súvisiace s naliehavou potrebou odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život alebo telesnú nedotknuteľnosť inej osoby, a ak neexistujú žiadne iné menej obmedzujúce spôsoby na dosiahnutie rovnakého výsledku, akým je napr. v prípade rizika kolúzie výmena advokáta, ktorého si zvolila podozrivá alebo obvinená osoba, alebo označenie inej tretej strany, s ktorou má táto osoba komunikovať.

(16)     Každá takáto výnimka by mala viesť k čo najkratšiemu odkladu pôvodného prístupu k advokátovi a nemala by ovplyvniť podstatu tohto práva. Od prípadu k prípadu by ju mal posudzovať príslušný justičný orgán, ktorý by mal uviesť dôvody svojho rozhodnutia.

(17)     Výnimky by nemali obmedziť právo na spravodlivé súdne konanie a najmä by nikdy nemali viesť k tomu, aby sa vyhlásenia podozrivej alebo obvinenej osoby urobené v neprítomnosti jej advokáta použili na zabezpečenie jej odsúdenia.

(18)     Podozrivá alebo obvinená osoba by mala mať možnosť vzdať sa práva na prístup k advokátovi, pokiaľ si plne uvedomuje dôsledky vzdania sa tohto práva, najmä vzhľadom na to, že jej rozhodnutiu predchádzalo stretnutie s advokátom a že je dostatočne schopná pochopiť tieto dôsledky, a za predpokladu, že práva sa vzdá slobodne a jednoznačne. Podozrivá alebo obvinená osoba by mala mať kedykoľvek v priebehu konania možnosť odvolať vzdanie sa práva.

(19)     Každá osoba, ktorú príslušný orgán vypočúva v inom procesnom postavení než v postavení podozrivej alebo obvinenej osoby, napr. ako svedka, by mala mať okamžite nárok na právnu pomoc advokáta, ak orgán dospeje k názoru, že v priebehu výsluchu sa stala podozrivou osobou, a žiadne vyhlásenie urobené skôr, ako sa stala podozrivou alebo obvinenou osobou, by sa nemalo použiť proti nej.

(20)     S cieľom zlepšiť justičnú spoluprácu v Európskej únii práva stanovené v tejto smernici by sa mali vzťahovať primerane aj na konanie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a postupoch odovzdávania medzi členskými štátmi[36].

(21)     Osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, by mala mať právo na prístup k advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte, aby mohla účinne uplatňovať svoje práva podľa rámcového rozhodnutia Rady o európskom zatýkacom rozkaze 2002/584/SVV.

(22)     Tejto osobe by sa malo umožniť mať advokáta aj v členskom štáte pôvodu, ktorý by advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte pomáhal v konkrétnych veciach počas postupu odovzdávania bez toho, aby tým boli dotknuté lehoty ustanovené v rámcovom rozhodnutí Rady 2002/584/SVV; tento advokát by mal advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte pomáhať zabezpečiť výkon práv osoby podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV vo vykonávajúcom členskom štáte, najmä pokiaľ ide o dôvody zamietnutia podľa článkov 3 a 4; keďže európsky zatýkací rozkaz vychádza z predpokladu uplatňovania zásady vzájomného uznávania, nemalo by to znamenať právo na spochybnenie podstaty veci vo vykonávajúcom členskom štáte; pretože právo na obhajobu nie je nekompatibilné so vzájomným uznávaním; posilnením práv na spravodlivé súdne konanie vo vykonávajúcom členskom štáte aj v členskom štáte pôvodu sa prehĺbi vzájomná dôvera.

(23)     S cieľom zabezpečiť efektivitu práva na prístup k advokátovi v členskom štáte pôvodu by vykonávajúci súdny orgán mal urýchlene informovať vydávajúci súdny orgán o zatknutí osoby a o jej žiadosti o prístup k advokátovi v členskom štáte pôvodu.

(24)     Ak neexistuje legislatívny nástroj o právnej pomoci na úrovni EÚ, členské štáty by mali naďalej uplatňovať svoje vnútroštátne predpisy o právnej pomoci, ktoré by mali byť v súlade s chartou, EDĽP a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Vždy, keď nové vnútroštátne právne predpisy prijaté na uplatňovanie tejto smernice zaručujú širšie právo na právnu pomoc advokáta, než aké už existovalo podľa vnútroštátneho práva, súčasné pravidlá o právnej pomoci by sa mali uplatňovať bez akéhokoľvek rozlišovania medzi týmito dvoma situáciami.

(25)     Zásada efektivity práva EÚ by mala znamenať povinnosť členských štátov ustanoviť primerané, účinné právne prostriedky nápravy v prípade porušenia práva priznaného jednotlivcom právom Únie.

(26)     Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva akékoľvek nepriaznivé dôsledky vyplývajúce z porušenia práva na prístup k advokátovi sa musia odstrániť tak, že sa zabezpečí také postavenie podozrivej alebo obvinenej osoby, aké by mala, keby nebolo došlo k porušeniu. To si môže vyžiadať obnovu konania alebo rovnocenné opatrenia, ak sa právoplatné odsúdenie dosiahlo v rozpore s právom na prístup k advokátovi.

(27)     Keďže Európsky súd pre ľudské práva stanovil, že použitie usvedčujúceho vyhlásenia podozrivej alebo obvinenej osoby, ktoré urobila bez prístupu k advokátovi, má za následok nezvratné poškodenie jej práva na obhajobu, členským štátom by sa od členských štátov malo vyžadovať, aby v zásade zakázali použitie akéhokoľvek vyhlásenia urobeného v podmienkach porušenia práva na prístup k advokátovi ako dôkazu proti podozrivej alebo obvinenej osobe, ibaže by použitím takéhoto dôkazu neboli dotknuté práva obhajoby. Nemalo by sa to dotknúť použitia vyhlásení na iné účely povolené podľa vnútroštátneho práva, ako je napr. nutnosť vykonať neodkladné vyšetrovacie úkony alebo zabrániť spáchaniu ďalších trestných činov, alebo závažným nepriaznivým dôsledkom pre ktorúkoľvek osobu.

(28)     Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá. Členské štáty môžu práva ustanovené v tejto smernici rozšíriť tak, aby poskytli vyššiu úroveň ochrany aj v situáciách, ktorými sa táto smernica výslovne nezaoberá. Úroveň ochrany by nemala byť nikdy nižšia, ako sú normy ustanovené v EDĽP, ako ho v judikatúre vykladá Európsky súd pre ľudské práva.

(29)     Táto smernica podporuje základné práva a zásady, ktoré uznáva Charta základných práv Európskej únie, vrátane zákazu mučenia a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, práva na slobodu a bezpečnosť, rešpektovania súkromného a rodinného života, práva na nedotknuteľnosť osoby, práva dieťaťa, integrácie zdravotne postihnutých osôb, práva na účinný právny prostriedok nápravy a spravodlivé súdne konanie, prezumpcie neviny a práv na obhajobu. Táto smernica sa musí vykonávať v súlade s týmito právami a zásadami.

(30)     Táto smernica podporuje práva dieťaťa a prihliada na usmernenie Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí, najmä ustanovenia o poskytovaní informácií a poradenstva. Smernica zabezpečuje, aby sa deti nemohli vzdať svojich práv podľa tejto smernice, ak nie sú schopné pochopiť dôsledky vzdania sa práv. Zákonní zástupcovia podozrivého alebo obvineného dieťaťa by mali byť vždy čo najskôr upovedomení o jeho vzatí do väzby a mali by byť informovaní o dôvodoch väzby, pokiaľ to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa.

(31)     Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa ustanovenia tejto smernice, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, vykonávali v súlade s týmito právami a v súlade s príslušnou judikatúrou k týmto právam, vytváranou Európskym súdom pre ľudské práva.

(32)     Keďže cieľ dosiahnuť spoločné minimálne normy nemôžu členské štáty dosiahnuť jednostranným konaním, a to ani na ústrednej, ani na regionálnej, ani na miestnej úrovni, ale len konaním na úrovni Európskej únie, Európsky parlament a Rada môžu prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity uvedenou v článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality stanovenou v tomto článku táto smernica neprekračuje rozsah nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(33)     [V súlade s článkami 1, 2, 3 a 4 Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili svoje želanie zúčastniť sa na prijímaní a uplatňovaní tejto smernice] ALEBO [Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 Protokolu o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko sa nebudú zúčastňovať na prijímaní tejto smernice a nebudú ňou viazané ani nebudú podliehať jej uplatňovaniu][37].

(34)     V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko na prijatí tohto rozhodnutia nezúčastňuje, a preto ním nie je viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu,

PRIJALI TÚTO SMERNICU:

Článok 1 Účel

Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní a osôb, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV, na prístup k advokátovi a na komunikáciu s treťou stranou po ich zatknutí.

Článok 2 Rozsah pôsobnosti

1.           Táto smernica sa vzťahuje na akúkoľvek osobu od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená konečné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.

2.           Táto smernica sa uplatňuje na osoby, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV od momentu ich zatknutia vo vykonávajúcom štáte.

Článok 3 Právo na prístup k advokátovi v trestnom konaní

1.           Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým a obvineným osobám čo najskôr umožnil prístup k advokátovi, v každom prípade však:

a)         pred akýmkoľvek vypočúvaním zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva;

b)         pri vykonávaní akéhokoľvek procesného úkonu alebo úkonu zaisťovania dôkazov, pri ktorom sa podľa vnútroštátneho práva vyžaduje alebo poskytuje právo na prítomnosť osoby, pokiaľ tým nie je dotknuté získavanie dôkazného materiálu;

c)         od momentu pozbavenia osobnej slobody.

2.           Prístup k advokátovi sa zaručí v čase a spôsobom umožňujúcim podozrivej alebo obvinenej osobe účinne vykonávať jej právo na obhajobu.

Článok 4 Obsah práva na prístup k advokátovi

1.           Podozrivá alebo obvinená osoba má právo spojiť sa s advokátom, ktorý ju zastupuje.

2.           Advokát má právo byť prítomný na každom výsluchu a vypočúvaní. Má právo klásť otázky, požadovať vysvetlenie a robiť vyhlásenia, ktoré sa zaznamenajú v súlade s vnútroštátnym právom.

3.           Advokát má právo byť prítomný pri vykonávaní akéhokoľvek iného vyšetrovacieho úkonu alebo pri zaisťovaní dôkazov, pri ktorom sa podľa vnútroštátneho práva vyžaduje alebo poskytuje právo na prítomnosť osoby, pokiaľ tým nie je dotknuté získavanie dôkazného materiálu.

4.           Advokát má právo kontrolovať podmienky zadržania podozrivej alebo obvinenej osoby a má preto prístup na miesto zadržiavania osoby.

5.           Čas trvania a frekvencia stretnutí podozrivej alebo obvinenej osoby s jej advokátom sa nesmú obmedziť žiadnym spôsobom, ktorý by mohol obmedziť jej práva na obhajobu.

Článok 5 Právo na komunikáciu po zatknutí

1.           Členské štáty zabezpečia, aby osoby uvedené v článku 2, ktoré sú pozbavené osobnej slobody a nie sú ich štátnymi príslušníkmi, mali právo čo najskôr komunikovať najmenej s jednou nimi označenou osobou.

2.           Keď je touto osobou dieťa, členské štáty musia zabezpečiť, aby zákonný zástupca dieťaťa alebo iná dospelá osoba, v súlade so záujmom dieťaťa, bol čo najskôr informovaný o pozbavení osobnej slobody a o s ním súvisiacich dôvodoch za predpokladu, že to nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, v takomto prípade bude informovaná iná vhodná dospelá osoba.

Článok 6 Právo na komunikáciu s konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi

Členské štáty zabezpečia, aby osoby uvedené v článku 2, ktoré sú pozbavené osobnej slobody a nie sú ich štátnymi príslušníkmi, mali právo na to, aby konzulárne alebo diplomatické orgány štátu ich štátnej príslušnosti boli čo najskôr informované o ich zadržaní, a právo na komunikáciu s konzulárnymi alebo diplomatickými orgánmi.

Článok 7 Dôvernosť

Členské štáty zabezpečia, aby bola zaručená dôvernosť stretnutí podozrivej alebo obvinenej osoby s jej advokátom. Zabezpečia tiež dôvernosť korešpondencie, telefonických rozhovorov a iných foriem komunikácie medzi podozrivou alebo obvinenou osobou a jej advokátom, ktoré umožňujú vnútroštátne právne predpisy.

Článok 8 Výnimky

Členské štáty sa nesmú odchýliť od žiadneho ustanovenia tejto smernice s výnimkou výnimočných okolností, za ktorých sa môžu odchýliť od článku 3, článku 4 ods. 1 až 3, článku 5 a článku 6. Takáto výnimka:

a)      musí byť podložená závažnými dôvodmi súvisiacimi s naliehavou potrebou zamedziť závažným nepriaznivým dôsledkom pre život alebo telesnú nedotknuteľnosť osoby;

b)      nesmie byť založená výlučne na druhu alebo závažnosti údajného trestného činu;

c)      nesmie presahovať rámec toho, čo je potrebné;

d)      musí byť čo najviac časovo obmedzená a v žiadnom prípade sa nesmie uplatňovať až do štádia súdneho konania;

e)      nesmie ohroziť spravodlivý priebeh konania.

Výnimky môže od prípadu k prípadu povoliť len justičný orgán náležite zdôvodneným rozhodnutím.

Článok 9 Vzdanie sa práva

1.           Bez toho, aby sa to dotklo vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré ustanovujú povinnú prítomnosť alebo pomoc advokáta, pri akomkoľvek vzdaní sa práva na prístup k advokátovi podľa tejto smernice musia byť splnené tieto podmienky:

a)      predchádzalo mu poskytnutie právnej rady podozrivej alebo obvinenej osobe o dôsledkoch vzdania sa práva, alebo táto osoba bola inak plne oboznámená s týmito dôsledkami;

b)      osoba je dostatočne schopná pochopiť tieto dôsledky, a

c)      práva sa vzdala dobrovoľne a jednoznačne.

2.           Vzdanie sa práva a jeho okolnosti sa zaznamenajú v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu.

3.           Členské štáty zabezpečia, aby vzdanie sa práva bolo následne odvolateľné v ktoromkoľvek štádiu konania.

Článok 10 Iné ako podozrivé a obvinené osoby

1.           Členské štáty zabezpečia, aby iná ako podozrivá alebo obvinená osoba, ktorú vypočúva polícia alebo iný orgán na presadzovanie práva, mala prístup k advokátovi, pokiaľ by sa v priebehu výsluchu, výsluchu alebo pojednávania stala podozrivou alebo bola obvinená zo spáchania trestného činu.

2            Členské štáty zabezpečia, aby sa žiadne vyhlásenie, ktoré táto osoba urobila skôr, než bola upovedomená o tom, že je podozrivou alebo obvinenou osobou, nemohlo použiť proti nej.

Článok 11 Právo na prístup k advokátovi v konaní o európskom zatýkacom rozkaze

1.           Členské štáty zabezpečia, aby každá osoba, na ktorú sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV, mala po zatknutí na základe európskeho zatýkacieho rozkazu urýchlene právo na prístup k advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte.

2.           Pokiaľ ide o obsah práva na prístup k advokátovi, táto osoba má vo vykonávajúcom členskom štáte tieto práva:

– právo na prístup k advokátovi v takom čase a takým spôsobom, ktoré umožnia účinné vykonávanie jej práv,

– právo stretávať sa s advokátom, ktorý ju zastupuje,

– právo na to, aby jej advokát bol prítomný na každom výsluchu a pojednávaní, vrátane práva klásť otázky, požadovať vysvetlenia a robiť vyhlásenia, ktoré sa zaznamenajú v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi,

– právo na to, aby jej advokát mal prístup na miesto zadržiavania osoby, aby mohol overiť podmienky jej zadržiavania.

Čas trvania a frekvencia stretnutí osoby s jej advokátom sa nesmie obmedziť nijakým spôsobom, ktorý by mohol ovplyvniť vykonávanie jej práv podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV.

3.           3. Členské štáty zabezpečia, aby každá osoba, na ktorú sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV, mala po zatknutí na základe európskeho zatýkacieho rozkazu právo urýchlene požiadať o advokáta v členskom štáte pôvodu, aby mohol pomáhať advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte podľa článku 4. Osoba musí byť o tomto práve poučená.

4.           Advokát tejto osoby v členskom štáte pôvodu má právo vykonávať úkony potrebné na to, aby advokátovi vo vykonávajúcom členskom štáte pomohol zabezpečiť účinné vykonávanie práv osoby vo vykonávajúcom členskom štáte podľa rámcového rozhodnutia Rady, najmä článkov 3 a 4.

5.           Po zatknutí na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vykonávajúci súdny orgán urýchlene upovedomí vydávajúci súdny orgán o zatknutí a o žiadosti osoby o prístup k advokátovi aj v členskom štáte pôvodu.

Článok 12 Právna pomoc

1.           Táto smernica sa nedotýka vnútroštátnych ustanovení o právnej pomoci, ktoré sa uplatňujú v súlade s Chartou základných práv Európskej únie a s Európskym dohovorom o ľudských právach.

2.           Členské štáty nesmú uplatňovať menej priaznivé ustanovenia o právnej pomoci ako sú tie, ktoré v súčasnosti zabezpečujú prístup k advokátovi podľa tejto smernice.

Článok 13 Právne prostriedky nápravy

1.           Členské štáty zabezpečia, aby osoba uvedená v článku 2 mala k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy v prípade, keď je porušené jej právo na prístup k advokátovi.

2.           Takýto prostriedok nápravy má za účinok, že sa obnoví také postavenie podozrivej alebo obvinenej osoby, aké by mala, keby nebolo došlo k porušeniu.

3.           Členské štáty zabezpečia, aby vyhlásenia podozrivej alebo obvinenej osoby alebo dôkazy získané porušením jej práva na prístup k advokátovi alebo v prípadoch, keď v súlade s článkom 8 bola povolená výnimka z tohto práva, sa v žiadnom štádiu konania nesmeli použiť ako dôkaz proti nej, ibaže by použitím takéhoto dôkazu neboli dotknuté práva obhajoby.

Článok 14 Doložka zákazu zníženia úrovne ochrany

Nič v tejto smernici sa nesmie vykladať ako obmedzovanie alebo výnimka z akýchkoľvek práv a procesných záruk, ktoré sú zaručené podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Charty základných práv Európskej únie a iných relevantných ustanovení medzinárodného práva alebo podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek z členských štátov, ktorý poskytuje vyššiu úroveň ochrany.

Článok 15 Transpozícia

1.           Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do [24 mesiacov od uverejnenia tejto smernice v úradnom vestníku].

2.           Komisii oznámia znenie uvedených ustanovení a tabuľku zhody medzi týmito ustanoveniami a touto smernicou.

3.           Členské štáty uvedú priamo v prijatých ustanoveniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu, alebo tento odkaz bude ustanovenia sprevádzať v čase ich úradného uverejnenia. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty.

Článok 16 Nadobudnutie účinnosti

Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom nasledujúcim po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Článok 17 Adresáti

Táto smernica je určená členským štátom v súlade so zmluvami.

V Bruseli

Za Európsky parlament                                 Za Radu

Predseda                                                        predseda                                                                       

[1]               Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s. 1.

[2]               KOM(2010) 392, 20.7.2010.

[3]               EÚ C 303, 14.12.2007, s. 30. Vysvetlivky k Charte základných práv.

[4]               999 U.N.T.S. 171. MPOPP je medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, ktorý bol otvorený na podpis na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN zo 16. decembra 1996. Tento dohovor ratifikovali všetky členské štáty EÚ a preto je pre ne podľa medzinárodného práva záväzný.

[5]               Organizácia spojených národov, Série zmlúv (Treaty Series), zv. 596, s. 261.

[6]               Ú. v. EÚ C 303, 14.12.2007, s. 1.

[7]               KOM(2004) 328, 28.4.2004.

[8]               Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009, s. 1.

[9]               Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010.

[10]             Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008, sťažnosť č. 36391/02, bod 50.

[11]             Tamtiež, bod 52.

[12]             Dayanan/Turecko, rozsudok z 13. januára 2010, sťažnosť č. 7377/03, bod 32.

[13]             Brusco/Francúzsko, rozsudok zo 14. októbra 2010, sťažnosť č. 1466/07, bod 47.

[14]             Panovits/ Cyprus, rozsudok z 11. decembra 2008, sťažnosť č. 4268/04, body 73 – 76.

[15]             Tamtiež, bod 66.

[16]             Pozri zhrnutie posúdenia vplyvu pripojené k tomuto návrhu, na ktoré sa odkazuje v bode 7.

[17]             Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV) (Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1).

[18]             Dayanan/Turecko, rozsudok z 13. januára 2010, sťažnosť č. 7377/03, bod 32.

[19]             Oznámenie Komisie o programe EÚ v oblasti práv dieťaťa – KOM(2011) 60, 15.2.2011.

[20]             Usmernenie Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí zo 17.10.2010.

[21]             Castravet/Moldavsko, rozsudok z 13. marca 2007, sťažnosť č. 23393/05, bod 49, Istratii a iní/Moldavsko, rozsudok z 27. marca 2007, sťažnosti č. 8721/05, 8705/05, 8742/05, bod 89.

[22]             Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008, sťažnosť č. 36391/02, bod 55.

[23]             Tamtiež, článok 52.

[24]             Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008, sťažnosť č. 36391/02 bod 59, Panovits/Cyprus, rozsudok z 11. decembra 2008, sťažnosť č. 4268/04 bod 68, Yoldaş/Turecko, rozsudok z 23. februára 2010, sťažnosť č. 27503/04, bod 52.

[25]             Brusco/Francúzsko, rozsudok zo 14. októbra 2010, sťažnosť č. 1466/07, bod 47.

[26]             Správa Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi od roku 2007, KOM(2011) 175 v konečnom znení z 11.4.2011.

[27]             Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1.

[28]             Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008, sťažnosť č. 36391/02, bod 72.

[29]             Salduz/Turecko, rozsudok z 27. novembra 2008, sťažnosť č. 36391/02, bod 55.

[30]             Ú. v. EÚ C , , s..

[31]             Ú. v. EÚ C , , s..

[32]             Ú. v. EÚ C 295, 4.12.2009, s. 1.

[33]             Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010.

[34]             Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z. 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s.1).

[35]             Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/XXX/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní.

[36]             Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1.

[37]             Konečné znenie tohto úvodného ustanovenia smernice bude závisieť od stanoviska Spojeného kráľovstva a Írska prijatého v súlade s ustanoveniami protokolu (č. 21).