[pic] | EURÓPSKA KOMISIA |

Brusel, 23.2.2011

KOM(2011) 76 v konečnom znení

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Hodnotenie readmisných dohôd EÚ

SEK(2011) 209 v konečnom zneníSEK(2011) 210 v konečnom zneníSEK(2011) 211 v konečnom zneníSEK(2011) 212 v konečnom znení

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Hodnotenie readmisných dohôd EÚ

ÚVOD

V Štokholmskom programe Rada vyzvala Komisiu, aby „v priebehu roku 2010“ predložila hodnotenie readmisných dohôd EÚ a prebiehajúcich rokovaní a navrhla mechanizmus na monitorovanie ich vykonávania[1]. Ďalej by „Rada na základe toho mala zadefinovať obnovenú koherentnú stratégiu readmisie, zohľadňujúc celkové vzťahy s dotknutou krajinou vrátane spoločného prístupu k tretím krajinám, ktoré nespolupracujú pri readmisii ich vlastných štátnych príslušníkov.“

Cieľom tohto oznámenia[2] je 1) zhodnotiť vykonávanie platných readmisných dohôd EÚ (EURAs), 2) posúdiť prebiehajúce rokovania o readmisii a „otvorené“ smernice pre rokovania a 3) poskytnúť odporúčania v oblasti budúcej readmisnej politiky EÚ vrátane monitorovacích mechanizmov.

V readmisných dohodách EÚ sa zmluvné strany zaväzujú k recipročnej readmisii vlastných štátnych príslušníkov a za určitých podmienok takisto aj štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti. Ustanovujú sa v nich aj podrobné prevádzkové a technické kritériá tohto postupu.

Z politického hľadiska sa readmisné dohody EÚ považujú za nevyhnutný nástroj efektívneho riadenia migračných tokov do členských štátov EÚ. Vzhľadom na to, že by mali uľahčiť rýchly návrat nelegálnych migrantov, majú predstavovať zásadný prvok v boji proti nelegálnemu prisťahovalectvu. V dohodách sa nevymedzujú kritériá na posúdenie, či sa určitá osoba zdržiava na území EÚ alebo na území partnerskej krajiny legálne. Túto otázku musia posúdiť vnútroštátne orgány v súlade s vnútroštátnym právom, prípadne právom EÚ.

Od roku 1999, kedy sa kompetencie v tejto oblasti preniesli na Európske spoločenstvo, získala Komisia od Rady smernice pre rokovania s 18 tretími krajinami. Správa o aktuálnom stave je priložená k pracovnému dokumentu útvarov Komisie, ktorý je pripojený k oznámeniu Komisie Európskemu parlamentu a Rade – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ, s názvom „Readmisné dohody EÚ: Stručný prehľad aktuálneho stavu vo februári 2011“. Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy získalo uzatváranie readmisných dohôd EÚ jednoznačný právny základ (článok 79 ods. 3 ZFEÚ). To, že by každá krajina mala svojich štátnych príslušníkov prijímať späť, je okrem toho zásadou medzinárodného (obyčajového) práva.

HODNOTENIE PLATNÝCH READMISNÝCH DOHÔD EÚ

Z 18 smerníc pre rokovania, ktoré doteraz vydala Rada, nadobudlo platnosť 12 readmisných dohôd EÚ[3]. Na tri z nich sa vzťahuje prechodné obdobie v oblasti readmisie štátnych príslušníkov tretích krajín (pozri odseky 2.4 a 3.2).

Vzhľadom na to, že členské štáty sú zodpovedné za vykonávanie readmisných dohôd EÚ, Komisia ich v súvislosti s uplatňovaním týchto dohôd požiadala o poskytnutie podrobných údajov a spätnej väzby[4]. Tieto informácie boli doplnené údajmi z Eurostatu[5].

Kvalita údajov

Komisii boli doručené odpovede z 21 členských štátov (Francúzsko, Švédsko, Belgicko, Estónsko, Portugalsko, Poľsko, Malta, Lotyšsko, Rumunsko, Fínsko, Bulharsko, Grécko, Česká republika, Slovinsko, Slovensko, Španielsko, Maďarsko, Spojené kráľovstvo, Holandsko, Írsko a Nemecko). Skutočnosť, že 5 členských štátov nedoručilo svoje odpovede (Dánsko nie je viazané žiadnou readmisnou dohodou EÚ), a to vrátane niektorých štátov výrazne ovplyvnených nelegálnou migráciou, značne obmedzuje možnosť vyvodzovať na tomto základe závery.

Kým niektoré členské štáty predložili podrobné číselné údaje o osobitných aspektoch readmisií, iné boli schopné len odhadnúť počet žiadostí o readmisiu na jednu tretiu krajinu za rok. Údaje nie sú vo všeobecnosti harmonizované a jednotlivé členské štáty zahŕňajú do rovnakých kolónok rôzne kategórie[6]. Len málo členských štátov má komplexné údaje spred roku 2008.

Vzhľadom na túto situáciu sú jediné dostupné údaje o návratoch vzťahujúce sa na všetky štáty EÚ údaje Eurostatu, hoci aj tie majú isté nedostatky. Ukazujú napríklad, koľko obyvateľov určitej tretej krajiny bolo odsunutých z určitého členského štátu, ale neuvádzajú, či bola osoba poslaná do krajiny pôvodu, tranzitu alebo do iného členského štátu. Nerozlišujú ani dobrovoľné a nútené návraty. V prípade dobrovoľných návratov sa readmisné dohody EÚ používajú len zriedka. Z tohto dôvodu sa číselné údaje, ktoré zhromaždila Komisia[7] z členských štátov, ani zďaleka nepribližujú číselným údajom Eurostatu, a to ani v prípade ktorejkoľvek tretej krajiny. V záznamoch Eurostatu sa napríklad za rok 2009 uvádza viac ako 4300 návratov ruských občanov z členských štátov, pričom podľa údajov, ktoré poskytli členské štáty sa ich v rámci readmisných dohôd EÚ s Ruskom efektívne realizovalo len viac ako 500.

Odporúčanie č. 1: Komisia preskúma možnosti, ako rozšíriť existujúci zber údajov Eurostatu v oblasti návratov, aby tieto štatistiky mohli slúžiť ako užitočný základ na posúdenie vykonávania readmisných dohôd EÚ. Zároveň by mala agentúra FRONTEX zhromažďovať komplexné štatistické údaje o návratoch (bez osobných údajov) s cieľom získať spoľahlivejšie údaje o skutočnom počte readmisií realizovaných v rámci readmisných dohôd EÚ.

Využívanie readmisných dohôd EÚ

Väčšina členských štátov používa readmisné dohody EÚ v prípade všetkých návratov, niektoré členské štáty však stále využívajú dvojstranné dohody, ktoré uzavreli predtým, ako readmisné dohody EÚ nadobudli platnosť. Jeden členský štát uviedol, že na základe readmisnej dohody EÚ nepredložil ani jednu žiadosť o readmisiu. Ako dôvody, prečo sa readmisné dohody EÚ neuplatňujú, sa uvádza neexistencia dvojstranného vykonávacieho protokolu a/alebo skutočnosť, že readmisné dohody EÚ sa používajú len v prípade, ak sa nimi uľahčujú návraty.

Pokračujúce využívanie dvojstranných dohôd možno v určitých prípadoch vysvetliť prechodnými obdobiami pre štátnych príslušníkov tretích krajín v určitých readmisných dohodách EÚ, ako aj potrebou prispôsobiť vnútroštátne administratívne postupy. Neexistenciou vykonávacích protokolov[8] ich však ospravedlniť nemožno. Komisia (so silnou podporou členských štátov) vždy trvala na tom, aby readmisné dohody EÚ boli samostatné, priamo uplatniteľné nástroje, ktoré si nutne nevyžadujú uzavretie dvojstranných vykonávajúcich protokolov s treťou krajinou. Aj keď sú protokoly niekedy, tak ako v prípade readmisnej dohody s Ruskom, povinné, majú z dlhodobého hľadiska len sprostredkovateľskú funkciu.

Nekonzistentné uplatňovanie readmisných dohôd EÚ vo veľkej miere podkopáva dôveryhodnosť readmisnej politiky EÚ voči tretím krajinám, od ktorých sa očakáva, že budú tieto dohody riadne uplatňovať. Vážnejšie však je, že ak členské štáty nevracajú nelegálnych migrantov podľa readmisných dohôd EÚ, ľudské práva a záruky medzinárodnej ochrany zakotvené v týchto dohodách nemusia byť účinné.

Odporúčanie č. 2: Členské štáty musia uplatňovať readmisné dohody EÚ v prípade všetkých návratov. Komisia bude pozorne monitorovať, či členské štáty riadne vykonávajú readmisné dohody, a ak to bude nutné, zváži v prípade nesprávneho alebo nedostatočného vykonávania právne kroky.

Readmisia vlastných štátnych príslušníkov

Aj na základe neúplných údajov je možné vyvodiť isté závery o rozsahu readmisií v rámci readmisných dohôd EÚ. V prípade vlastných štátnych príslušníkov je zrejmé, že readmisné dohody EÚ predstavujú významný nástroj v boji proti nelegálnej migrácii. Na základe údajov, ktoré predložili členské štáty[9] sa zistilo, že značný počet žiadostí o readmisiu sa realizoval v zásade do všetkých príslušných tretích krajín. Miera kladného vybavenia uvedených žiadostí sa pohybovala od 50 % do 80 – 90 % a viac (Ukrajina, Moldavská republika, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko). Žiadosti tak zohrávali významnú úlohu pri predchádzaní nelegálnej migrácie z uvedených krajín. Túto analýzu potvrdili aj údaje z Eurostatu, podľa ktorých v roku 2009 bolo 20,1 % štátnych príslušníkov tretích krajín zadržaných na území EÚ z krajín, s ktorými mala EÚ uzavretú readmisnú dohodu. Ide o značné zníženie v porovnaní s rokom 2007, kedy bol tento podiel 26,9 %.

Z týchto údajov, žiaľ nemožno vyvodiť spoľahlivé závery o skutočných návratoch. Pokiaľ ide o efektívne návraty, údaje sa značne líšia; podiel pri niektorých krajinách je extrémne vysoký, pri iných zasa veľmi nízky. Pokiaľ však ide o skutočné návraty, údaje Eurostatu ukazujú, že hoci sa v roku 2009 na občanov z krajín, s ktorými EÚ uzavrela readmisné dohody, vzťahovalo len približne 20 % rozhodnutí o návratoch, predstavovali títo občania 40 % príslušníkov tretích krajín, ktorí boli z EÚ skutočne vrátení.

Odporúčanie č. 3: Komisia by mala viesť dialógy (najmä v rámci spoločných výborov pre readmisie) s cieľom ďalej zlepšovať podiel schválených readmisných žiadostí a efektívnych návratov.

Readmisia štátnych príslušníkov tretích krajín

Klauzuly o štátnych príslušníkoch tretích krajín umožňujú podávať žiadosti o readmisiu osôb, ktoré nemajú štátne občianstvo ani jednej zo zmluvných strán (vrátane osôb bez štátnej príslušnosti) a ktoré prechádzali cez územie jednej zo zmluvných strán. Uvedenú klauzulu obsahujú všetky readmisné dohody EÚ; v prípade niektorých je však jej uplatniteľnosť odložená (o 2 roky v prípade Albánska a Ukrajiny, o 3 roky v prípade Ruskej federácie)[10].

Klauzula o štátnych príslušníkoch tretích krajín v readmisnej dohode EÚ s Ukrajinou zjavne spĺňa svoj účel. Počet žiadostí o readmisiu štátnych príslušníkov tretích krajín adresovaných Ukrajine bol v roku 2009 takmer rovnako vysoký ako v roku 2008 a v porovnaní so žiadosťami o readmisiu vlastných štátnych občanov bol takmer polovičný. Uvedené údaje poskytli len tie členské štáty, ktoré použili svoje existujúce dvojstranné dohody, tak ako im to bolo v rámci readmisných dohôd EÚ počas prechodného obdobia výslovne umožnené (Slovensko, Maďarsko a Poľsko). Nič však nepoukazuje na to, že by sa tento trend v prípade Ukrajiny od 1. januára 2010 zmenil.

S častým využívaním klauzuly o štátnych príslušníkoch tretích krajín na návraty na Ukrajinu je v ostrom kontraste len 63 žiadostí, ktoré v súvislosti s readmisiou štátnych príslušníkov tretích krajín podali všetky členské štáty v rámci všetkých ostatných readmisných dohôd EÚ. Klauzulu využili aj partnerské krajiny, ktoré na jej základe poslali 32 štátnych príslušníkov tretích krajín do EÚ.

Klauzula o štátnych príslušníkoch tretích krajín v readmisných dohodách EÚ s krajinami nehraničiacimi s EÚ (t. j. so Srí Lankou, Čiernou Horou, Hongkongom a Macaom[11]) sa použila v 28 prípadoch. Niektoré členské štáty uviedli, že ich politikou je posielať osoby len do krajín pôvodu.

Odporúčanie č. 4: Konkrétna potreba klauzuly o štátnych príslušníkoch tretích krajín by sa mala starostlivo vyhodnotiť pre každú krajinu, s ktorou EÚ nadviaže rokovania o readmisii (pozri takisto odsek 3.2).

Tranzitné a zrýchlené postupy

Členské štáty využívajú tranzitné a zrýchlené postupy mimoriadne zriedka. Okrem Srbska, ktoré v roku 2008 podalo v rámci zrýchleného postupu 249 žiadostí a v nasledujúcom roku 1 žiadosť, a Čiernej Hory, ktorá podala 88 žiadostí a v nasledujúcom roku 3 žiadosti, podali všetky členské štáty spolu v rámci všetkých readmisných dohôd EÚ 31 žiadostí o zrýchlený postup. Podobne, celkový počet žiadostí o tranzit, ktoré podali všetky členské štáty v rámci všetkých readmisných dohôd EÚ, bol 37.

Niektoré členské štáty nepoužili ani jednu klauzulu, hoci ich smernice pre rokovania vždy obsahujú a pri rokovaniach často predstavujú vážne prekážky.

Odporúčanie č. 5: V prípadoch, ak je pravdepodobné, že sa žiaden postup nebude v praxi príliš využívať, mala by sa zvážiť možnosť vylúčiť tieto postupy z budúcich smerníc pre rokovania, avšak ponechať ich v dvojstranných vykonávacích protokoloch.

HODNOTENIE PREBIEHAJÚCICH ROKOVANÍ A „OTVORENÝCH“ SMERNÍC PRE ROKOVANIA

Pri pohľade na vývoj 18 smerníc pre rokovania vydaných do dnešného dňa[12] (t. j. na čas, odkedy Komisia získala smernice pre rokovania až po prvé kolo rokovaní a/alebo od prvého kola rokovaní až po podpis dohody) je zrejmé, že vo všetkých krajinách (s niekoľkými výnimkami, ktorými sú krajiny západného Balkánu, Moldavsko a Gruzínsko) trvali rokovania o readmisívnych dohodách EÚ veľmi dlho. Ako príklad môže slúžiť Maroko, kde Komisia dostala smernice pre rokovania v roku 2000, prvé kolo rokovaní sa uskutočnilo v roku 2003 a v súčasnosti prebieha ich 15. kolo so slabými vyhliadkami na rýchle ukončenie. V dvoch prípadoch (Čína a Alžírsko) okrem toho EÚ nedokázala ani oficiálne otvoriť rokovania.

Hlavnými dôvodmi neúmerných sklzov a ťažkostí pri presviedčaní partnerských krajín, aby zasadli k rokovaciemu stolu sú: 1) nedostatočná motivácia a 2) určitý nedostatok flexibility členských štátov pri niektorých otázkach (technického charakteru).

Nedostatočná motivácia

Pôvodne EÚ pozývala tretie krajiny na rokovania o readmisných dohodách bez toho, aby im ponúkla akúkoľvek protihodnotu. Vzhľadom na to, že tieto dohody predstavujú pre príslušné tretie krajiny len málo výhod, obyčajne požadujú za ich uzavretie nejakú protihodnotu. Rokovania s Ruskou federáciou a Ukrajinou sa napríklad skutočne zrýchlili až vtedy, keď sa EÚ na ich žiadosť zaviazala rokovať zároveň o dohodách o zjednodušení vízového režimu. Nedostatočná motivácia je takisto dôvodom, prečo EÚ ešte nebola schopná začať rokovania s Alžírskom[13] alebo Čínou: obidve krajiny opakovane žiadajú o „opatrenia v oblasti víz“, ale EÚ z rôznych dôvodov nie je ochotná na tieto výzvy reagovať. Takisto aj Maroko a Turecko žiadajú o opatrenia v oblasti víz.

Hodnotenie dohôd EÚ o zjednodušení vízového režimu[14] jasne ukázalo, že vykonávanie týchto dohôd nevedie k zvýšeniu nelegálnej migrácie do EÚ z daných krajín. Členské štáty majú stále plnú kontrolu nad tým, komu sa víza udelia a komu nie. Tento záver spolu so všeobecnými zlepšeniami praxe vydávania víz vďaka vízovému kódexu jednoznačne poukazuje na to, že dohody o zjednodušení vízového režimu môžu predstavovať potrebnú motiváciu na rokovanie o readmisiách, a to bez rizika, že by sa v dôsledku ich uzavretia zvýšila nelegálna migrácia.

Ďalšou motiváciou, ktorá má veľký potenciál, je finančná pomoc pri vykonávaní dohody. Readmisia vlastných štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov tretích krajín predstavuje pre prijímajúce krajiny značné finančné zaťaženie. V prípade vlastných štátnych príslušníkov by sa mali vytvoriť podmienky na lepšiu integráciu uvedených osôb do spoločnosti, čo by takisto zabránilo ich nelegálnemu návratu do EÚ. V prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí musia čakať na nadväznú readmisiu do krajiny pôvodu, by mala byť EÚ pripravená pomôcť partnerskej krajine vytvoriť vhodné prijímacie zariadenia, ktoré by boli v súlade s normami EÚ. Európska únia už financovala niekoľko projektov na podporu reintegračných politík a prijímajúcich kapacít v niektorých tretích krajinách, s ktorými uzavrela readmisnú dohodu EÚ.

Partnerské krajiny (hlavne Maroko a Turecko, ale takisto aj Ukrajina a niektoré krajiny západného Balkánu) veľmi často žiadajú o finančnú pomoc. Táto pomoc by mohla predstavovať celkom vhodný pákový efekt za predpokladu, že finančné prostriedky by boli ponúknuté v dostatočnom množstve a dopĺňali by dohodnuté alebo sľúbené sumy v rámci príslušných geografických programov (napr.: nástroja predvstupovej pomoci, nástroja európskeho susedstva a partnerstva). Jediný nástroj, z ktorého by sa v zásade mohli poskytnúť dodatočné finančné prostriedky pre určitú tretiu krajinu, je tematický program pre spoluprácu v oblasti migrácie a azylu. Tento program však pokrýva činnosti spolupráce na celom svete a má veľmi obmedzený rozpočet (približne 54 miliónov EUR ročne), z čoho vyplýva, že zdroje potenciálne dostupné tretím krajinám sú veľmi nízke. Tematický program je okrem toho určený len pre rozvojové krajiny a krajiny patriace do oblastí európskeho susedstva, takže na kandidátske krajiny sa nevzťahuje. Jediné finančné ponuky, ktoré EÚ zatiaľ vytvorila, tak predstavovali vyčlenené finančné prostriedky z geografických programov, ktoré boli v skutočnosti krajinám dostupné už v rámci uvedených programov. Nie je preto prekvapivé, že takéto ponuky rokovací partneri často považujú za nedostatočné.

EÚ doteraz neposkytla žiadnu významnejšiu motiváciu v oblasti migrácie ani v iných oblastiach spolupráce s partnerskými krajinami (súbor pracovných nástrojov ku globálnemu prístupu k migrácii). Partnerstvá v oblasti mobility zahŕňajú len obmedzený počet členských štátov a nachádzajú sa stále v počiatočnom štádiu. Navyše, aj keď tieto partnerstvá poskytujú tretím krajinám určité príležitosti legálnej migrácie, vzhľadom na obmedzený záujem medzi členskými štátmi sa doteraz vytvorili len nevýrazné ponuky, ktoré možno sotva považovať za motiváciu, ktorá by mohla zabezpečiť pokrok pri rokovaniach o readmisii.

Pri príprave readmisných dohôd EÚ je potrebný zásadný posun, hlavne pokiaľ ide o motiváciu. EÚ by mala readmisný záväzok pevne zakotviť do rámcových dohôd s tretími krajinami, a to v prípade readmisie vlastných štátnych príslušníkov ako povinnosť a v prípade readmisie štátnych príslušníkov tretích krajín by ho mala spojiť s ďalšími motivačnými prvkami. To by mohlo konkrétne znamenať, že po tom, ako sa spolu s Európskou službou pre vonkajšiu činnosť vypracuje posúdenie o vhodnosti, bude štandardná klauzula o migrácii používaná v rámcových dohodách EÚ (o pridružení alebo o spolupráci) rozpracovaná do podoby podrobnejších a priamo použiteľných klauzúl o readmisii. To by umožnilo lepšie využiť pákový efekt, ktorý takáto dohoda pre danú partnerskú krajinu predstavuje. Tento efekt by mohol slúžiť pri rokovaniach o určitej readmisnej dohode prebiehajúcich súčasne s rokovaním o dohode o pridružení alebo spolupráci alebo inej dohode o pridružení alebo spolupráci.Nedodržanie readmisného záväzku by malo viesť k prijatiu sankcií voči partnerským krajinám, ktoré nedostatočne spolupracujú v boji proti nelegálnej migrácii bez toho, aby boli dotknuté právne povinnosti obsiahnuté v rámcových dohodách medzi EÚ a tretími krajinami, hlavne pokiaľ ide o kritériá pozastavenia spolupráce.

Odporúčanie č. 6: EÚ by mala rozpracovať štyri hlavné motivačné prvky, ktoré má k dispozícii (rôzne nástroje spojené s vízovou politikou, finančná pomoc, prvky súboru pracovných nástrojov globálneho prístupu k migrácii a legálna migrácia), do podoby uceleného balíka opatrení, ktorý by mala partnerskej krajine poskytnúť na začiatku rokovaní. Samostatné smernice pre rokovania o readmisii by sa už nemali navrhovať. Rokovania o readmisii by sa mali, pokiaľ je to možné, začať zároveň s rokovaniami o rámcových dohodách. Budúce smernice pre rokovania o readmisii by mali obsahovať motiváciu ponúknutú Európskou úniou, a to najmä v prípade, ak smernice pre rokovania obsahujú klauzulu o štátnych príslušníkoch tretích krajín. Súčasne by sa v nich mala uvádzať možnosť odvetných opatrení zo strany EÚ v prípade, ak partnerská krajina sústavne a neoprávnene odmieta spoluprácu.

Nedostatočná flexibilita

Mnoho rokovaní sa nekonečne dlho tiahne, pretože medzi oboma stranami existuje nejaký zásadný problém technického charakteru (vrátane postupov uvedených v odseku 2.5).

Pri rokovaniach je Komisia vždy nútená trvať na lehote, ktorá sa pokiaľ možno rovná najkratšej možnej dobe zadržania v akomkoľvek členskom štáte (doby zadržania nie sú v rámci EÚ v plnej miere harmonizované). Túto najkratšiu lehotu doplnenú zásadou, podľa ktorej nezaslanie odpovede v rámci tejto lehoty znamená prijatie readmisie partnerskou krajinou, nemôže mnoho tretích krajín dodržať, pre svoje obmedzené administratívne kapacity. Vďaka novým technológiám by tento problém mohol byť v (blízkej) budúcnosti menej pálčivý. Niekoľko členských štátov zvažuje predĺženie svojich dôb zadržania. V súčasnosti to však predstavuje jednu z najväčších prekážok, ktorá stojí v ceste rýchlemu ukončeniu rokovaní tak s príslušnou treťou krajinou, ako aj s členským štátom. Ďalším trendom je, že Komisia musí často pokračovať v rokovaniach o návrhoch dohôd aj v prípade, ak na nich trvá len malý počet štátov alebo len jediný členský štát napriek tomu, že je už návrh prijateľný pre väčšinu z nich. Hoci je pravdou, že v takých prípadoch môžu stratiť alebo získať práve najviac dotknuté krajiny, je takisto pravdou, že na uzavretie dohody sa v Rade vyžaduje len kvalifikovaná väčšina.

Odporúčanie č. 7: Pokiaľ ide o lehoty, odporúča sa, aby sa všetky členské štáty dohodli na jednej pevnej lehote, ktorá je realistická a uskutočniteľná pre tretie krajiny aj pre členské štáty. Treba pri tom mať na pamäti, že táto lehota by nemala byť nadmerne dlhá vzhľadom na to, že sa musia vždy dodržiavať prísne obmedzenia ustanovené v článku 15 smernice o návrate (zadržanie ako posledná možnosť, uprednostňovanie iných ako donucovacích prostriedkov, pravidelný súdny dohľad nad rozhodnutiami o zadržaní a povinnosť členských štátov vykonávať proces odsunu s náležitou starostlivosťou) . Členské štáty by mali úprimnejšie podporovať snahu Komisie pri rokovaniach o readmisii a nemali by prehliadať všeobecný záujem, ktorý predstavuje uzatvorená readmisná dohoda EÚ pre celú EÚ.

Všetky readmisné dohody EÚ, ktoré sa doteraz uzavreli, obsahujú záväzok prijať za určitých podmienok aj štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí prechádzali cez územie zmluvnej strany.

Všetky tretie krajiny majú hlbokú averziu voči klauzule o štátnych príslušníkoch tretích krajín. Tvrdia, že nemôžu niesť zodpovednosť za občanov tretích krajín, a preto nie sú povinné prijímať tieto osoby. Ak by EÚ túto klauzulu nevyžadovala alebo by ju podporila vhodnou motiváciou, niektoré rokovania mohli byť už ukončené (napr. s Marokom a Tureckom) a mnoho ďalších mohlo byť ukončených oveľa rýchlejšie. Je však zrejmé, že ak by readmisná dohoda EÚ s dôležitou krajinou tranzitu nelegálnej migrácie do EÚ neobsahovala klauzulu o štátnych príslušníkoch tretích krajín, mala by pre EÚ len malú hodnotu.

Podľa skúseností Komisie dochádza k veľkej strate času, kým tretia krajina v plnej miere prijme zásadu klauzuly o štátnych príslušníkoch tretích krajín, a aby sa dohodlo na presnom znení a podmienkach klauzuly, bývajú potrebné ďalšie ústupky, čím často dochádza k oslabeniu jej účinnosti. S cieľom zachovať túto účinnosť by bolo užitočné použiť v prípadoch, kedy je pre EÚ obzvlášť dôležité, aby dohoda klauzulu obsahovala, vhodný pákový efekt. Readmisia vlastných štátnych príslušníkov by si obyčajne nemala vyžadovať veľkú motiváciu. Je zaujímavé, že dvojstranné readmisné dohody členských štátov obsahujú klauzulu o štátnych príslušníkoch tretích krajín len málokedy (predovšetkým, ak majú spoločné hranice). Napriek tomu členské štáty vždy vyžadujú klauzulu o štátnych príslušníkoch tretích krajín na úrovni EÚ. Táto situácia vyvoláva významné otázky, keďže podľa zhromaždených údajov z členských štátov (pozri odsek 2.4) využívajú klauzulu o štátnych príslušníkoch tretích krajín členské štáty v skutočnosti len zriedka, a to dokonca aj pokiaľ ide o krajiny tranzitu, akými sú krajiny západného Balkánu, s ktorými EÚ hraničí.

Na základe týchto skutočností možno konštatovať, že ak sa táto klauzula nebude tak často používať, EÚ sa bude musieť v oblasti readmisnej politiky zamerať namiesto krajín tranzitu na významné krajiny pôvodu nelegálnej migrácie, napr. na krajiny subsaharskej Afriky a Ázie.

Odporúčanie č. 8: Je potrebné zmeniť súčasný prístup. Budúce smernice pre rokovania by sa spravidla nemali vzťahovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, a preto by nemala byť potrebná významná motivácia. Klauzula o štátnych príslušníkoch tretích krajín by mala byť do dohody s príslušnou krajinou zahrnutá len z dôvodov zemepisnej polohy vzhľadom na EÚ (priami susedia, niektoré stredomorské krajiny) a existencie potenciálne veľkého rizika, že by jej územie slúžilo pre tranzit nelegálnej migrácie do EÚ, a len v prípade, ak sa ponúkne vhodná motivácia. V takých prípadoch by mala EÚ takisto výslovne uviesť, že zo zásady sa bude vždy najprv usilovať o readmisiu osoby do krajiny pôvodu. EÚ by sa takisto mala v oblasti readmisnej politiky viac zameriavať na významné krajiny pôvodu.

MONITOROVANIE VYKONÁVANIA READMISNÝCH DOHÔD EÚ VRÁTANE ZLEPŠOVANIA ZÁRUK V OBLASTI ĽUDSKÝCH PRÁV

Monitorovací mechanizmus

Hlavným nástrojom monitorovania vykonávania readmisných dohôd EÚ boli doteraz spoločné výbory pre readmisiu. Tieto výbory boli formálne zriadené v rámci všetkých 11 readmisných dohôd EÚ s výnimkou Srí Lanky, kde politická situácia a problémy technického charakteru doteraz neumožnili zorganizovať zasadnutie. Zasadnutia spoločných výborov pre readmisiu sa konajú podľa potrieb a na žiadosť ktorejkoľvek strany. Okrem Hongkongu a Macaa zasadajú výbory pre readmisiu aspoň raz ročne, v niektorých krajinách dokonca dvakrát ročne. Spoločné výbory pre readmisiu majú na starosti monitorovanie vykonávania príslušných readmisných dohôd EÚ a môžu prijímať rozhodnutia, ktoré sú záväzné pre obidve strany. V súlade s existujúcimi readmisnými dohodami EÚ spolupredsedá spoločným výborom pre readmisiu Komisia (v mene EÚ, ale v niektorých prípadoch jej pomáhajú experti z členských štátov) a príslušná tretia krajina.

Všeobecné hodnotenie spoločných výborov pre readmisiu zo strany členských štátov je celkom pozitívne. Komisia súhlasí s názormi niektorých členských štátov, že by bolo veľmi užitočné systematicky začleňovať do práce výborov expertov z členských štátov.

Vzhľadom na čoraz významnejšiu úlohu readmisných dohôd EÚ v procese navracania a ich možnej praktickej interakcii v oblasti ľudských práv a medzinárodných noriem ochrany, by sa mala zvážiť možnosť pozvať na zasadnutia spoločných výborov pre readmisiu príslušné mimovládne a medzinárodné organizácie. Vyžadoval by sa samozrejme súhlas spolupredsedajúcej strany[15]. S cieľom posilniť úlohu súčasných, ako aj budúcich spoločných výborov pre readmisiu pri monitorovaní vykonávania readmisných dohôd EÚ by tieto výbory mali okrem toho vo väčšej miere vychádzať z príslušných informácií o situácii „na mieste“, ktoré možno získať od mimovládnych a medzinárodných organizácií, veľvyslanectiev členských štátov a delegácií EÚ.

Odporúčanie č. 9: Mala by sa zvážiť systematická účasť expertov z členských štátov vo všetkých spoločných výboroch pre readmisiu. V individuálnych prípadoch by sa malo takisto uvažovať o účasti mimovládnych a medzinárodných organizácií. Spoločné výbory pre readmisiu by mali v tretích krajinách oveľa užšie spolupracovať s príslušnými aktérmi na mieste a takisto monitorovať zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín. Informácie o vykonávaní by sa mali vo väčšej miere získavať zo zdrojov, ako sú delegácie EÚ, veľvyslanectvá členských štátov EÚ, medzinárodné a mimovládne organizácie.

Súčasný prístup k zárukám v oblasti ľudských práv v rámci readmisných dohôd EÚ

EÚ považuje readmisné dohody EÚ za technické nástroje, ktoré umožňujú zlepšenie postupov spolupráce medzi správnymi orgánmi. Situácia osôb, na ktoré sa vzťahuje readmisia, v nich nie je upravená. Túto otázku riešia príslušné medzinárodne a vnútroštátne právne predpisy, ako aj právne predpisy EÚ.

Právna konštrukcia doteraz uzavretých readmisných dohôd EÚ (a doteraz prijatých smerníc pre rokovania) bola založená na tom, že readmisné konanie sa uplatňuje len na osoby, ktoré sa na území zmluvných strán zdržiavajú neoprávnene. Oprávnenosť pobytu osoby určuje rozhodnutie o návrate vydané na základe uplatňovania príslušných (správnych) právnych predpisov platných na území obidvoch zmluvných strán a procesných záruk, ktoré sú v nich zakotvené (právne zastúpenie, súdne preskúmanie, dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia atď.). Určité procesné záruky pre štátnych príslušníkov tretích krajín s povinnosťou návratu (vrátane dodržiavania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia) boli nedávno ustanovené v smernici o návrate[16], ktorú členské štáty mali transponovať do svojho vnútroštátneho práva do 24. decembra 2010, a ktorú majú vykonávať v súlade so základnými právami, najmä s Chartou základných práv EÚ.

Ak dotknutá osoba požiadala o medzinárodnú ochranu, je na základe príslušného acquis EÚ v oblasti azylu oprávnená zdržiavať sa na území členského štátu, kým sa o jej žiadosti nerozhodne. Až po zamietnutí jej žiadosti sa môže vyhlásiť alebo vykonať rozhodnutie o návrate, čo znamená, že osoba, ktorej nárok na medzinárodnú ochranu je opodstatnený, nikdy nemôže byť považovaná za osobu s neoprávneným pobytom, a preto nemožno uvažovať o jej readmisii.

Právne záväzné uplatniteľné medzinárodné nástroje, ktoré ratifikovali všetky členské štáty[17], sa vzťahujú vo všeobecnosti na všetky osoby podliehajúce readmisnému konaniu, a to bez ohľadu na uvedené acquis EÚ v oblasti azylu a návratu. Uvedené nástroje zaručujú, že žiadna osoba nesmie byť odsunutá zo žiadneho členského štátu, ak by to bolo proti zásade zákazu vyhostenia alebo vrátenia v prípade, ak by dotknutá osoba mohla byť v prijímajúcej krajine vystavená mučeniu alebo nehumánnemu či ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestaniu. V takýchto prípadoch nemožno začať readmisné konanie, čo sa v readmisných dohodách EÚ uznáva v podobe tzv. „doložky nedotknuteľnosti“, ktorou sa potvrdzuje uplatniteľnosť a dodržiavanie nástrojov ľudských práv. Návrat alebo readmisia sa napokon môžu realizovať len na základe rozhodnutia o návrate, ktoré možno vydať len v prípade dodržania uvedených záruk. Členské štáty okrem toho musia pri vykonávaní readmisných dohôd EÚ dodržiavať Chartu základných práv EÚ.

Niektoré možné opatrenia na posilnenie záruk v oblasti ľudských práv v readmisných dohodách EÚ a monitorovanie vykonávania readmisných dohôd EÚ

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že právny rámec readmisných dohôd EÚ zabraňuje ich uplatňovaniu na osobu, ktorá by mohla byť v krajine návratu vystavená perzekúcii, mučeniu alebo nehumánnemu či ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestaniu.

Dôležitá však je skutočná správna a právna prax, ktorá sa uplatňuje. Vzhľadom na značne vysoký počet readmisných dohôd EÚ a na ich významnú úlohu v politikách EÚ v oblasti nelegálnej migrácie by sa malo zvážiť začlenenie určitých sprievodných opatrení, kontrolných mechanizmov a/alebo záruk do budúcich readmisných dohôd EÚ, s cieľom zabezpečiť, aby sa vždy a v plnej miere dodržiavali práva navrátených osôb. V tejto súvislosti by mali v maximálnej možnej miere zohrávať dôležitú úlohu existujúce spoločné výbory pre readmisiu. Pri zvažovaní možných opatrení by sa mali zobrať do úvahy tieto faktory:

i) Existujúce nástroje (predovšetkým acquis EÚ v oblasti azylu a návratu) musia zostať základnými piliermi systému EÚ v oblasti návratu a readmisie. Zlepšenia začlenené do readmisnej politiky a dohôd EÚ by nemali len duplikovať záruky ustanovené inými nástrojmi. Pre skutočnú situáciu dotknutej osoby by to nemalo žiadnu pridanú hodnotu. Cieľom zlepšení readmisnej politiky a dohôd musí byť doplnenie existujúcich nástrojov, pričom sa musia zamerať na praktické nedostatky, ktoré by mohli pri vykonávaní readmisného konania viesť k porušeniu základných práv.

ii) Hlavným cieľom readmisných dohôd EÚ (alebo akýchkoľvek iných readmisných dohôd) je dohodnúť sa so správnymi orgánmi partnerskej krajiny na rýchlom a efektívnom readmisnom konaní. Táto zásada nesmie byť oslabená začlenením opatrení, ktoré by mohli poskytnúť dôvody na úpravu predchádzajúcich konečných rozhodnutí o návrate alebo konečných zamietnutí azylových žiadostí, pokiaľ to neumožňuje príslušné acquis EÚ.

iii) Neexistencia readmisnej dohody EÚ s konkrétnou treťou krajinou nezabraňuje členským štátom, aby od príslušných tretích krajín žiadali readmisiu osôb na základe dvojstrannej dohody. Akékoľvek zlepšenia zavedené na úrovni EÚ napokon nebudú mať v zásade žiaden vplyv na readmisie vykonané členskými štátmi na základe dvojstrannej dohody.

iv) Niektoré navrhované opatrenia, a to predovšetkým bod V, zahŕňajú v sebe nielen zvýšené zaťaženie Komisie a pravdepodobne aj delegácií EÚ, pokiaľ ide o finančné a ľudské zdroje, ale vyžadujú si aj jednoznačnú spoluprácu členských štátov a príslušných tretích krajín. Najmä príslušné tretie krajiny nebývajú v tejto súvislosti príliš ochotné spolupracovať.

I Podporovanie prístupu štátnych príslušníkov tretích krajín k medzinárodnej ochrane a k opravným prostriedkom v praxi

1) Mnohé dohody (predovšetkým dohody s tretími krajinami, ktoré hraničia s EÚ) obsahujú osobitné dojednania pre osoby zadržané v pohraničnej oblasti (vrátane letísk), pričom umožňujú ich readmisiu v rámci oveľa kratších lehôt – tzv. „zrýchleným postupom“. Hoci sa záruky v rámci acquis EÚ (ako napr. prístup k azylovému konaniu a dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia) zrýchleným postupom nepopierajú, v praxi v tomto smere existuje riziko vzniku nedostatkov. Členské štáty sa okrem toho môžu rozhodnúť neuplatniť niektoré záruky smernice o návrate na osoby zadržané v pohraničnej oblasti, pretože sú na jej základe povinné dodržiavať len určitý počet kľúčových ustanovení vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

Odporúčanie č. 10: Ustanovenia týkajúce sa tejto konkrétnej otázky a zdôrazňujúce vo všeobecnosti význam pohraničnej stráže pri identifikovaní osôb snažiacich sa o medzinárodnú ochranu by mohli byť zahrnuté do Praktickej príručky pre príslušníkov pohraničnej stráže[18]. Do znenia dohôd by mohla byť začlenená takisto klauzula, ktorá podmieňuje zrýchlený postup poskytnutím týchto informácií[19].

2) Smernica o návrate obsahuje podrobné pravidlá o odkladnom účinku odvolaní a práve na účinnú nápravu. Aj v smernici o azylových konaniach sa od členských štátov vyžaduje, aby žiadateľom o azyl zabezpečili prístup k odvolacím konaniam. V praxi totiž môže dochádzať k pokusom o vrátenie osoby napriek tomu, že sa ešte neuzavrelo odvolacie konanie s odkladným účinkom.

Odporúčanie č. 11: V readmisných dohodách EÚ je potrebné jednoznačne uviesť, že sa môžu uplatňovať len na osoby ktorých návrat/odsun nebol pozastavený[20].

II Ustanovenie klauzúl o pozastavení v každej budúcej readmisnej dohode

V súvislosti s uzavieraním readmisných dohôd EÚ s krajinami s nízkou úrovňou dodržiavania ľudských práv a medzinárodnej ochrany sa vzbudilo mnoho obáv. Jednou z možností nápravy by mohla byť klauzula o pozastavení v prípade trvalého porušovania ľudských práv v príslušnej tretej krajine.

Odporúčanie č. 12: Členské štáty musia vždy dbať na dodržiavanie základných práv pri vykonávaní readmisných dohôd EÚ, a preto ich uplatňovanie musia pozastaviť v prípade, že by viedlo k porušovaniu základných práv.

Táto zastrešujúca zásada by mohla byť ďalej posilnená, ak by bola do dohody začlenená klauzula o pozastavení, ktorá by mala recipročný účinok. Stanovilo by sa v nej dočasné pozastavenie uplatňovania dohody v prípadoch trvalého a vážneho rizika porušovania ľudských práv naspäť prijatých osôb. V týchto prípadoch by EÚ mohla (v prípade potreby po konzultácii so spoločným výborom pre readmisiu) prostredníctvom oznámenia druhej zmluvnej strane jednostranne zastaviť uplatňovanie dohody.

III Ustanovenie osobitných klauzúl o dobrovoľnom odchode v každej budúcej readmisnej dohode

Dobrovoľnému odchodu z územia, ktorý sa v smernici o návrate výslovne uprednostňuje, môžu v praxi brániť administratívne ťažkosti pri získavaní potrebných priepustiek na spiatočnú cestu a strach z toho, že dotknutá osoba bude pri príchode domov vystavená administratívnym alebo trestným sankciám (za nedodržanie pravidiel o migrácii).

Odporúčanie č. 13: V každej readmisnej dohode EÚ by mal byť ustanovený článok, ktorým sa zmluvné strany zaväzujú k uprednostňovaniu dobrovoľného odchodu, k poskytnutiu dokumentov potrebných na dobrovoľný odchod a k neuvaleniu sankcií za nedodržanie pravidiel o migrácii na osoby, ktoré sa vracajú dobrovoľne.

IV Vyžadovanie dodržiavania ľudských práv pri zaobchádzaní s vrátenými osobami

Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí boli prijatí späť do krajiny tranzitu, sa môžu ocitnúť v mimoriadne povážlivej situácii, a to predovšetkým v krajinách, kde je systém základných a ľudských práv vrátane medzinárodnej ochrany nedostatočný. Vzniká napríklad riziko disproporčných administratívnych opatrení, ktoré nie sú povolené v rámci všeobecných noriem v oblasti ľudských práv (napr. riziko dlhej alebo časovo neohraničenej doby zadržania pred vyhostením do krajiny pôvodu), alebo ďalšej readmisie do krajiny pôvodu napriek odôvodnenej obave z perzekúcie v tejto krajine. Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí nie sú zadržaní, môžu mať počas svojho pobytu v krajine readmisie ťažkosti so zabezpečovaním obživy.

Odporúčanie č. 14:

Každá readmisná dohoda EÚ s klauzulou o štátnych príslušníkoch tretích krajín by mala obsahovať klauzulu, v ktorej zmluvné strany výslovne potvrdia, že so štátnymi príslušníkmi tretích krajín budú zaobchádzať v súlade s kľúčovými medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ktoré podpísali. Ak krajina readmisie neratifikovala kľúčové medzinárodné dohovory o ľudských právach, v readmisnej dohode EÚ by sa dotknutá krajina mala výslovne zaviazať k dodržiavaniu noriem stanovených v uvedených medzinárodných dohovoroch.

V Zriadenie mechanizmu monitorovania po readmisii v krajinách návratu na účely zhromažďovania informácií o osobách prijatých späť v rámci readmisných dohôd vrátane dodržiavania ľudských práv

V súčasnosti neexistuje žiaden mechanizmus, ktorý by umožňoval monitorovanie osôb (predovšetkým štátnych príslušníkov tretích krajín) po ukončení ich readmisie. Bolo by pritom dôležité vedieť, či tretia krajina dodržiava ľudské práva osôb po ich readmisii. Náležitá pozornosť sa musí venovať praktickej uskutočniteľnosti, dodržiavaniu suverenity tretích krajín a spôsobom, ako vyzvať navrátené osoby, aby aktívne spolupracovali pri ich monitorovaní po navrátení.

Odporúčanie č. 15: Komisia by mala posúdiť, či za podpory služby pre vonkajšiu činnosť spustí pilotný projekt s jednou z hlavných medzinárodných organizácií pôsobiacich v oblasti migrácie v konkrétnej tretej krajine, s ktorou bola uzatvorená platná readmisná dohoda EÚ (napr. Pakistan alebo Ukrajina). Úlohou tejto organizácie by bolo monitorovať situáciu osôb, ktoré boli prijaté späť v rámci readmisnej dohody, a podávať správu príslušnému spoločnému výboru pre readmisiu. Na základe hodnotenia tohto pilotného projektu a s náležitým zreteľom na dostupné ľudské a finančné zdroje by sa Komisia mohla rozhodnúť, či tento projekt rozšíri na všetky tretie krajiny, s ktorými boli uzavreté readmisné dohody EÚ. Mohlo by sa takisto podrobnejšie analyzovať, do akej miery by mohol ku konkrétnemu monitorovaniu „po navrátení“ prispieť systém monitorovania núteného návratu, ktorý sa vyžaduje v smernici o návrate.

ZÁVER

Celkový obraz, ktorý z tohto hodnotenia vyplýva, je nejednoznačný. Na jednej strane je zrejmé, že ak sa readmisné dohody EÚ používajú riadnym spôsobom, predstavujú pri readmisii štátnych príslušníkov pridanú hodnotu, najmä v prípade krajín susediacich s EÚ. Ako také sú významným nástrojom v boji proti nelegálnej migrácii z tretích krajín. Na druhej strane sú smernice pre rokovania v niektorých technických aspektoch nepružné a neposkytujú dostatočnú motiváciu, čo spôsobuje sklzy pri dokončovaní rokovaní a/alebo nutnosť dodatočných ústupkov. Pokiaľ ide o monitorovanie vykonávania readmisných dohôd EÚ a otázok ľudských práv, stále existuje priestor na zlepšovanie, a to predovšetkým prostredníctvom posilnenia úlohy spoločných výborov pre readmisiu.

Komisia navrhuje, aby Rada a Európsky parlament upravili politiku EÚ v oblasti readmisie tak, ako sa odporúča v tomto oznámení. Komisia odporúča najmä rozpracovať motivačné prvky, ktoré ma EÚ k dispozícii, do podoby jednotného balíka opatrení v oblasti mobility a ponúknuť ho tretím krajinám na začiatku rokovaní. Samostatné smernice pre rokovania by sa už nemali navrhovať. Budúce smernice pre rokovania o readmisii by mali obsahovať motivačné prvky, ktoré EÚ ponúka, najmä v prípade, že smernice pre rokovania obsahujú klauzulu o štátnych príslušníkoch tretích krajín a súčasne by mali uvádzať možnosť odvetných opatrení zo strany EÚ v prípade, ak partnerská krajina sústavne odmieta spoluprácu. Politika EÚ v oblasti readmisie osôb by okrem iného mala byť oveľa pevnejšie zakotvená v celkovej politike EÚ v oblasti vonkajších vzťahov, a to medzi iným prostredníctvom úsilia o možné prepojenie s rokovaniami o rámcových dohodách s tretími krajinami.

[1] Ú. v. EÚ C 115, 4.5.2010, s. 31.

[2] V roku 2004 Komisia uverejnila „Oznámenie Rade a Európskemu parlamentu o prioritách úspešného rozvoja spoločnej readmisnej politiky“, SEK(2004) 946 v konečnom znení z 19.7.2004.

[3] Pracovný dokument útvarov Komisie, ktorý je pripojený k oznámeniu Komisie Európskemu parlamentu a Rade – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ, s názvom „Readmisné dohody EÚ: Stručný prehľad aktuálneho stavu vo februári 2011.

[4] Informácie sa zbierali aj v spoločných výboroch pre readmisiu. Komisia žiadala údaje aj od tretích krajín, ale kvôli veľmi obmedzenému ohlasu (len zo strany Bosny a Hercegoviny, Bývalej juhoslovanskej republiky Macedónsko, Honkongu, Albánska, Srbska a Čiernej Hory) sa v hodnotení využili len okrajovo.

[5] Pozri údaje Eurostatu v materiáli PRACOVNÝ DOKUMENT ÚTVAROV KOMISIE, ktorý je pripojený k dokumentu OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ.

[6] Napr. jeden členský štát zahŕňa do kolónky s názvom „efektívne odsuny“ viacero kategórií žiadostí, čoho dôsledkom je niekedy výrazne vyšší počet odsunov ako žiadostí o readmisiu.

[7] Pozri PRACOVNÝ DOKUMENT ÚTVAROV KOMISIE, ktorý je pripojený k dokumentu OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ – súhrnné údaje pri vybraných kategóriách zhromaždené Komisiou z členských štátov na základe dotazníku.

[8] Pozri údaje Eurostatu v materiáli PRACOVNÝ DOKUMENT ÚTVAROV KOMISIE, ktorý je pripojený k dokumentu OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ – vykonávacie protokoly podpísané členskými štátmi v rámci platných readmisných dohôd EÚ.

[9] Pozri PRACOVNÝ DOKUMENT ÚTVAROV KOMISIE, ktorý je pripojený k dokumentu OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ – súhrnné údaje pri vybraných kategóriách zhromaždené Komisiou z členských štátov na základe dotazníku.

[10] Klauzula v prípade Albánska platí od 1. mája 2008, v prípade Ukrajiny od 1. januára 2010 a v prípade Ruska od 1. júna 2010.

[11] Hoci Hongkong a Macao nie sú v skutočnosti krajiny, ale osobitné administratívne oblasti Čínskej ľudovej republiky, na účely tohto hodnotenia sa považujú za krajiny.

[12] Pozri pracovný dokument útvarov Komisie, ktorý je pripojený k oznámeniu Komisie Európskemu parlamentu a Rade – Hodnotenie readmisných dohôd EÚ, s názvom „Readmisné dohody EÚ: Stručný prehľad aktuálneho stavu vo februári 2011.

[13] V prípade Alžírska by sa malo poznamenať, že v článku 84 ods. 2 dohody o pridružení sa uvádza: „ Les parties, soucieuses de faciliter la circulation et le séjour de leurs ressortissants en situation régulière, conviennent de négocier à la demande d’une partie, en vue de conclure des accords bilatéraux de lutte contre l’immigration illégale ainsi que des accords de réadmission. Ces derniers accords couvriront, si cela est jugé nécessaire par l’une des parties, la réadmission de ressortissants d’autres pays en provenance directe du territoire de l’une des parties (..). “. („Želajúc si zjednodušenie pohybu a pobytu ich štátnych příslušníkov, ktorí sa tu zdržiavajú oprávnene, strany súhlasia s tým, že na žiadosť ktorejkoľvek strany budú konať s cieľom uzavretia dvojstranných dohôd v oblasti boja proti nelegálnemu prisťahovalectvu a readmisných dohod. Pokiaľ to ktorákoľvek zo strán bude považovať za nutné, budú readmisné dohody zahŕňať readmisiu štátnych příslušníkov iných krajín, ktorí na ich územie vstúpili priamo z územia druhej strany (..).“.

[14] Pracovný dokument útvarov Komisie SEK(2009) 1401 v konečnom znení z 15.10.2009 „Hodnotenie vykonávania dohôd Európskeho spoločenstva o zjednodušení vízového režimu s tretími krajinami“.

[15] Všetky rokovacie poriadky spoločných výborov pre readmisiu v skutočnosti už ponúkajú možnosť pozvania externých expertov na ich zasadnutia.

[16] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území.

[17] Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) z roku 1950, Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestaniu z roku 1984 a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, ktorý bol zmenený a doplnený Newyorským protokolom z roku 1967.

[18] Odporúčanie Komisie zo 6. novembra 2006, ktorým sa zavádza „Praktická príručka pre príslušníkov pohraničnej stráže (Schengenská príručka)“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní hraničnej kontroly osôb, [K (2006) 5186 v konečnom znení].

[19] Situáciu by mohlo ešte zlepšiť prijatie návrhu prepracovaného znenia smernice o azylových konaniach, ktoré by posilnili právo na informácie na hraničných prechodoch.

[20] Situáciu by mohlo ešte zlepšiť prijatie návrhu prepracovaného znenia smernice o azylových konaniach, ktorým by sa ustanovila všeobecná zásada automatického odkladného účinku.