9.4.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 85/1

1.

V roku 2005 prijala Komisia orientačný plán reformy štátnej pomoci, Akčný plán štátnej pomoci (1) („APŠP“), na zlepšenie účinnosti, transparentnosti, dôveryhodnosti a predvídateľnosti režimu štátnej pomoci podľa Zmluvy o ES. Na základe zásady „menšej a lepšie zacielenej štátnej pomoci“ je hlavným cieľom APŠP podporovať členské štáty v znižovaní celkovej úrovne pomoci pri súčasnom presmerovaní zdrojov štátnej pomoci na horizontálne ciele spoločného záujmu. V tejto súvislosti Komisia opätovne potvrdila svoj záväzok zaujať prísne stanovisko voči neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci. V APŠP sa zdôraznila potreba lepšie cieleného presadzovania a monitorovania štátnej pomoci udeľovanej členskými štátmi a skutočnosť, že občianskoprávne spory pred vnútroštátnymi súdmi by mohli prispieť k tomuto cieľu zabezpečením väčšej disciplíny v oblasti štátnej pomoci (2).

2.

Pred prijatím APŠP sa už Komisia zaoberala úlohou vnútroštátnych súdov v oznámení o spolupráci medzi vnútroštátnymi súdmi a Komisiou v oblasti štátnej pomoci, uverejneného v roku 1995 (3) („oznámenie o spolupráci z roku 1995“). Oznámenie o spolupráci z roku 1995 zaviedlo mechanizmy pre spoluprácu a výmenu informácií medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi.

3.

V roku 2006 dala Komisia vypracovať štúdiu o vymáhaní práva štátnej pomoci na vnútroštátnej úrovni (4) („štúdia o vymáhaní“). Táto štúdia bola zameraná na poskytnutie podrobnej analýzy občianskoprávneho presadzovania právnych predpisov o štátnej pomoci v rôznych členských štátoch. V štúdii o vymáhaní sa dospelo k záveru, že v období medzi rokmi 1999 a 2006 výrazne vzrástol počet sporov v oblasti štátnej pomoci na úrovni členských štátov (5).

4.

V štúdii o vymáhaní však tiež zistilo, že v mnohých súdnych konaniach na úrovni členských štátov nebolo cieľom zníženie negatívnych účinkov príslušných opatrení štátnej pomoci na hospodársku súťaž. Bolo to tak preto, že takmer dve tretiny analyzovaných rozsudkov sa týkali žalôb podaných daňovými poplatníkmi, ktorí požadovali úľavu od údajne diskriminačného (daňového) bremena (6), a žalôb podaných príjemcami s cieľom napadnúť vrátenie neoprávnenej a nezlučiteľnej štátnej pomoci (7). Počet žalôb zameraných na presadenie súladu s pravidlami o štátnej pomoci bol pomerne nízky: žaloby účastníkov hospodárskej súťaže proti orgánu členského štátu o náhradu škody, vrátenie pomoci a/alebo zakazujúce opatrenia na základe článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES predstavovali len 19 % z analyzovaných rozsudkov, pričom priame žaloby zo strany účastníkov hospodárskej súťaže proti príjemcom predstavovali iba 6 % rozsudkov.

5.

Napriek skutočnosti, že tak, ako to bolo zdôraznené v štúdii o vymáhaní, skutočné občianskoprávne presadzovanie pred vnútroštátnymi súdmi zohrávalo do dnešného dňa iba pomerne obmedzenú úlohu v rámci štátnej pomoci, sa Komisia domnieva, že občianskoprávne žaloby na presadenie práva môžu predstavovať výrazný prínos pre politiku štátnej pomoci. Konania pred vnútroštátnymi súdmi dávajú tretím stranám príležitosť riešiť a vyriešiť mnohé otázky týkajúce sa štátnej pomoci priamo na vnútroštátnej úrovni. Okrem toho, na základe judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev („Súdny dvor“), môžu vnútroštátne súdy poskytnúť navrhovateľom veľmi účinnú právnu ochranu v prípade porušenia pravidiel štátnej pomoci. To môže prispieť k silnejšej celkovej disciplíne v oblasti štátnej pomoci.

6.

Hlavným účelom tohto oznámenia je preto informovať vnútroštátne súdy a tretie osoby o prostriedkoch právnej nápravy, ktoré sú dostupné v prípade porušenia pravidiel štátnej pomoci, a poskytnúť im usmernenie o praktickom uplatňovaní týchto pravidiel. Komisia sa navyše usiluje o rozvíjanie spolupráce s vnútroštátnymi súdmi prostredníctvom zavádzania praktickejších nástrojov na podporu vnútroštátnych sudcov pri ich každodennej práci.

7.

Toto oznámenie nahrádza oznámenie o spolupráci z roku 1995, pričom nie je dotknutý výklad príslušných ustanovení zmluvy a právnych predpisov súdmi Spoločenstva. Dodatočné informácie určené vnútroštátnym súdom budú sprístupnené na webovej stránke Komisie.

8.

Prvou otázkou, ktorej vnútroštátne súdy a potenciálne navrhovatelia pri uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES čelia, je, či predmetné opatrenie skutočne predstavuje štátnu pomoc v zmysle zmluvy.

9.

Článok 87 ods. 1 Zmluvy o ES sa vzťahuje na „pomoc poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.

10.

Súdny dvor výslovne uviedol, že vnútroštátne súdy, rovnako ako Komisia, majú právomoc vykladať pojem štátnej pomoci (8).

11.

Pojem štátna pomoc sa netýka iba dotácií (9). Zahŕňa okrem iného tiež daňové úľavy a investície z verejných prostriedkov uskutočnené za okolností, v ktorých by súkromný investor svoju podporu odmietol (10). To, či pomoc udeľuje priamo štát alebo verejné alebo súkromné subjekty, ktoré štát vytvoril alebo vymenoval, aby pomoc spravovali, je v tejto súvislosti nepodstatné (11). Verejnú podporu je však možné považovať za štátnu pomoc len vtedy, ak na rozdiel od všeobecných opatrení, na ktoré sa článok 87 ods. 1 Zmluvy o ES nevzťahuje, zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov („selektívnosť“) (12). Okrem toho musí pomoc narúšať hospodársku súťaž alebo musí v jej dôsledku hroziť narušenie hospodárskej súťaže a musí ovplyvňovať obchodovanie medzi členskými štátmi (13).

12.

V judikatúre súdov Spoločenstva (14) a rozhodnutiach Komisie sa často riešila otázka, či sa určité opatrenia kvalifikujú ako štátna pomoc. Komisia ďalej vydala podrobné usmernenie týkajúce sa niekoľkých komplexných otázok, ako napríklad uplatňovanie zásady súkromného investora (15) a testu súkromného veriteľa (16), podmienky, za ktorých musia byť štátne záruky považované za štátnu pomoc (17), systém predaja štátnej pôdy (18), privatizácia a podobné štátne opatrenia (19), pomoc nepresahujúca prahy pomoci de minimis  (20), poistenie vývozných úverov (21), priame zdaňovanie podnikov (22) a rizikové kapitálové investície (23) a štátna pomoc na výskum, vývoj a inovácie (24). Judikatúra, usmernenie Komisie a rozhodovacia prax môžu poskytnúť vnútroštátnym súdom a potenciálnym navrhovateľom cennú pomoc v súvislosti s pojmom štátnej pomoci.

13.

V prípade pochybností o kvalifikácii štátnej pomoci, môžu vnútroštátne súdy požiadať o stanovisko Komisie podľa oddielu 3 tohto oznámenia. Tým nie je dotknutá možnosť a/alebo povinnosť vnútroštátneho súdu predložiť záležitosť Súdnemu dvoru na prejudiciálne konanie podľa článku 234 Zmluvy o ES.

14.

Podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES nemôžu členské štáty vykonať opatrenia štátnej pomoci bez predchádzajúceho schválenia Komisiou (povinnosť pozastaviť výkon):

„Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 87, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.“  (25)

15.

Existuje však niekoľko situácií, v ktorých je možné v súlade s právnymi predpismi vykonať štátnu pomoc bez schválenia Komisiou:

16.

Konanie pred vnútroštátnymi súdmi vo veciach štátnej pomoci sa niekedy môže týkať uplatniteľnosti nariadenia o skupinových výnimkách alebo schémy existujúcej alebo schválenej pomoci alebo oboch. Ak je predmetom konania uplatniteľnosť takéhoto nariadenia alebo schémy, vnútroštátny súd môže len posúdiť, či sú splnené všetky podmienky uvedené v nariadení alebo schéme. Ak to tak nie je, súd nemôže preskúmať zlučiteľnosť opatrenia pomoci, pretože takéto posudzovanie je výhradnou právomocou Komisie (31).

17.

V prípade, ak vnútroštátny súd potrebuje určiť, či opatrenie spadá pod schválenú schému pomoci, môže preskúmať len to, či sú splnené všetky podmienky rozhodnutia o jeho schválení. Ak sa otázky vznesené na vnútroštátnej úrovni týkajú platnosti rozhodnutia Komisie, vnútroštátny súd samotný nemá právomoc vyhlásiť akt inštitúcie Spoločenstva za neplatný (32). Ak ide o otázku platnosti, vnútroštátny súd môže a v niektorých prípadoch musí predložiť záležitosť Súdnemu dvoru na prejudiciálne konanie (33). V súlade s výkladom zásady právnej istoty Súdneho dvora nie je viac dostupná ani možnosť spochybniť platnosť príslušného rozhodnutia Komisie pomocou prejudiciálneho konania v prípade, ak navrhovateľ mohol bezpochyby napadnúť rozhodnutie Komisie pred súdmi Spoločenstva podľa článku 230 Zmluvy o ES, ale tak neurobil (34).

18.

Vnútroštátny súd môže požiadať Komisiu o stanovisko podľa oddielu 3 tohto oznámenia, ak má pochybnosti o uplatniteľnosti nariadenia o skupinových výnimkách alebo existujúcej alebo schválenej schémy pomoci.

19.

Súdny dvor opakovane potvrdil, že vnútroštátne súdy aj Komisia zohrávajú zásadné, ale pritom odlišné úlohy v kontexte presadzovania štátnej pomoci (35).

20.

Hlavnou úlohou Komisie je preskúmanie zlučiteľnosti navrhovaných opatrení pomoci so spoločným trhom, na základe kritérií stanovených v článku 87 ods. 2 a 3 Zmluvy o ES. Toto posudzovanie zlučiteľnosti je výhradnou právomocou Komisie a podlieha preskúmaniu zo strany súdov Spoločenstva. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátne súdy nemajú právomoc prehlásiť opatrenie štátnej pomoci za zlučiteľné s článkom 87 ods. 2 alebo 3 Zmluvy o ES (36).

21.

Úloha vnútroštátnych súdov závisí od predmetného opatrenia pomoci a od toho, či bolo riadne notifikované a schválené Komisiou:

22.

Pri ochrane záujmov jednotlivcov musia vnútroštátne súdy v plnej miere zohľadňovať efektívnosť a priamy účinok (40) článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES a záujmy Spoločenstva (41).

23.

Úloha vnútroštátnych súdov v takých prípadoch je podrobnejšie uvedená v oddieloch 2.2 a 2.3 tohto oznámenia.

24.

Rovnako ako z článkov 81 a 82 Zmluvy o ES, aj z povinnosti pozastaviť výkon uvedenej v článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES vyplývajú pre dotknuté strany (napr. pre konkurentov príjemcu) individuálne práva s priamym účinkom. Tieto dotknuté strany môžu svoje práva vymáhať tak, že podajú proti členskému štátu, ktorý pomoc poskytol, žalobu pred príslušným vnútroštátnym súdom. Postup vnútroštátnych súdov v súvislosti s týmito žalobami, a teda ochrana práv konkurentov podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, je jednou z ich najdôležitejších úloh v oblasti štátnej pomoci.

25.

Zásadná úloha vnútroštátnych súdov v tejto súvislosti tiež vyplýva zo skutočnosti, že vlastné právomoci Komisie na ochranu účastníkov hospodárskej súťaže a iných tretích osôb pred neoprávnenou pomocou sú obmedzené. Čo je najdôležitejšie, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudkoch „Boussac“ (42) a „Tubemeuse“ (43), Komisia nemôže prijať konečné rozhodnutie, ktorým sa nariaďuje vrátenie pomoci, len z toho dôvodu, že pomoc nebola notifikovaná v súlade s článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Komisia preto musí vykonať úplné posúdenie zlučiteľnosti, bez ohľadu na to, či bola alebo nebola dodržaná povinnosť pozastaviť výkon (44). Toto posúdenie môže byť časovo náročné a právomoci Komisie na vydanie predbežných príkazov na vrátenie pomoci podliehajú veľmi prísnym zákonným požiadavkám (45).

26.

V dôsledku toho predstavujú žaloby podané na vnútroštátnych súdoch dôležitý prostriedok nápravy pre účastníkov hospodárskej súťaže a iné tretie osoby poškodené neoprávnenou štátnou pomocou. Medzi opravné prostriedky pred vnútroštátnymi súdmi patria:

27.

Každý z týchto opravných prostriedkov je uvedený podrobnejšie v oddieloch 2.2.1 až 2.2.6.

28.

Vnútroštátne súdy sú povinné chrániť práva jednotlivcov postihnutých porušeniami povinnosti pozastaviť výkon. Vnútroštátne súdy musia preto v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vyvodiť všetky primerané právne dôsledky, ak dôjde k porušeniu článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES (46). Povinnosti vnútroštátnych súdov však nie sú obmedzené na už vyplatenú neoprávnenú pomoc. Rozširujú sa aj na prípady, v ktorých sa má neoprávnená platba ešte len uskutočniť. Ako súčasť svojich povinností podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, musia vnútroštátne súdy chrániť práva jednotlivcov proti možnému porušeniu týchto práv (47). V prípade, ak má byť neoprávnená pomoc práve vyplatená, je vnútroštátny súd povinný zabrániť realizácii takej platby.

29.

Povinnosť vnútroštátneho súdu zabrániť platbe neoprávnenej pomoci môže vzniknúť za rôznych procesných okolností, v závislosti od rôznych typov opatrení dostupných podľa vnútroštátneho práva. Veľmi často sa bude navrhovateľ usilovať spochybniť platnosť vnútroštátneho úkonu, ktorým sa neoprávnená štátna pomoc poskytuje. V takých prípadoch bude zabránenie neoprávnenej platby obvykle logickým dôsledkom zistenia, že úkon, prostredníctvom ktorého sa pomoc poskytuje, je neplatný, keďže členský štát porušil článok 88 ods. 3 Zmluvy o ES (48).

30.

Ak je vnútroštátny súd konfrontovaný s neoprávnene poskytnutou pomocou, musí z takejto neoprávnenosti vyvodiť právne dôsledky podľa vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd preto musí v zásade nariadiť úplné vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci príjemcom (49). Nariadenie úplného vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci patrí k povinnosti vnútroštátnych súdov chrániť individuálne práva navrhovateľov (t. j. konkurentov) podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Povinnosť vnútroštátneho súdu v súvislosti s vrátením pomoci teda nie je viazaná na zlučiteľnosť opatrenia pomoci s článkom 87 ods. 2 a 3 Zmluvy o ES.

31.

Keďže vnútroštátne súdy musia nariadiť vrátenie neoprávnenej pomoci v plnej výške bez ohľadu na jej zlučiteľnosť môže byť vrátenie rýchlejšie pred vnútroštátnym súdom ako prostredníctvom sťažnosti predloženej Komisii. Na rozdiel od Komisie (50) sa však vnútroštátny súd môže a musí obmedziť na určenie toho, či opatrenie predstavuje štátnu pomoc a či sa naň vzťahuje povinnosť pozastaviť výkon.

32.

Povinnosť vnútroštátnych súdov nariadiť vrátenie pomoci však nie je absolútna. Podľa judikatúry „SFEI“ (51), môžu existovať výnimočné okolnosti, v dôsledku ktorých by vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci bolo nevhodné. Zákonná norma, ktorá by sa mala v tejto súvislosti uplatniť, by mala byť podobná zákonnej norme uplatniteľnej podľa článkov 14 a 15 procesného nariadenia (52). Inými slovami, okolnosti, ktoré by nebránili príkazu Komisie na vrátenie pomoci, nemôžu byť dôvodom na to, aby vnútroštátny súd upustil od nariadenia vrátenia pomoci v plnej výške podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Norma, ktorú v tejto súvislosti uplatňujú súdy Spoločenstva, je veľmi prísna (53). Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa príjemca neoprávnenej pomoci v zásade nemôže proti príkazu Komisie na vrátenie pomoci dovolávať oprávneného očakávania (54). Vyplýva to z toho, že obozretný podnikateľ by bol schopný overiť si, či pomoc, ktorú získal, bola alebo nebola notifikovaná (55).

33.

Aby bolo možné odôvodniť skutočnosť, že vnútroštátny súd nenariadil vrátenie pomoci podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, musela špecifická a konkrétna skutočnosť vytvoriť oprávnené očakávanie na strane príjemcu (56). K tomu môže dôjsť vtedy, ak samotná Komisia poskytla jasné záruky, že predmetné opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc, alebo že sa na toto opatrenie nevzťahuje povinnosť pozastaviť výkon (57).

34.

Vo svojom rozsudku „CELF“ (58) Súdny dvor objasnil, že povinnosť vnútroštátneho súdu nariadiť úplné vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci zaniká, ak Komisia pred tým, ako vnútroštátny súd vyniesol rozsudok, už rozhodla, že pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom. Keďže účelom povinnosti pozastaviť výkon je zabezpečiť, aby bolo možné vykonať iba zlučiteľnú pomoc, nemôže byť tento účel zmarený, ak Komisia už potvrdila zlučiteľnosť (59). Z toho dôvodu ostáva povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť individuálne práva podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES nedotknutá, ak Komisia ešte nerozhodla, bez ohľadu na to, či konanie Komisie prebieha alebo nie (60).

35.

Zatiaľ čo po pozitívnom rozhodnutí Komisie vnútroštátny súd už viac nepodlieha povinnosti podľa práva Spoločenstva nariadiť úplné vrátenie pomoci, Súdny dvor tiež výslovne uznáva, že povinnosť nariadiť vrátenie môže existovať podľa vnútroštátneho práva  (61). Ak však takáto povinnosť nariadiť vrátenie pomoci existuje, nie je tým dotknuté právo členského štátu na následné opätovné vykonanie pomoci.

36.

Ak vnútroštátny súd rozhodol, že neoprávnená pomoc bola vyplatená v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES, musí pomoc kvantifikovať, aby bolo možné stanoviť čiastku, ktorá má byť vrátená. V tejto súvislosti by mala súdu pomáhať judikatúra súdov Spoločenstva o uplatňovaní článku 87 ods. 1 Zmluvy o ES a usmernenie a rozhodovacia prax Komisie. Pokiaľ by sa vnútroštátny súd pri výpočte výšky pomoci stretol s ťažkosťami, môže požiadať o podporu Komisiu tak, ako je podrobnejšie uvedené v oddiele 3 tohto oznámenia.

37.

Hospodársky prospech z neoprávnenej pomoci nie je obmedzený na jej nominálnu hodnotu. Príjemca okrem toho získava finančný prospech vyplývajúci s predčasného vykonania pomoci. To je spôsobené skutočnosťou, že ak by bola pomoc notifikovaná Komisii, platba by sa uskutočnila (ak vôbec) neskôr. To by nútilo príjemcu, aby si príslušné prostriedky požičal na kapitálových trhoch, čo by zahŕňalo úroky vo výške trhových sadzieb.

38.

Z dôvodu tohto nenáležitého časového zvýhodnenia je potrebné v prípade, ak Komisia nariadi vrátenie pomoci dosiahnuť v súlade s článkom 14 ods. 2 procesného nariadenia nielen vrátenie nominálnej výšky pomoci, ale tiež vrátenie úroku odo dňa sprístupnenia neoprávnenej pomoci príjemcovi do dňa jej skutočného vrátenia. Úrokovú sadzbu, ktorá sa má v tejto súvislosti uplatňovať definuje článok 9 nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [93] Zmluvy o ES („vykonávacie nariadenie“) (62).

39.

Vo svojom rozsudku „CELF“ Súdny dvor objasnil, že potreba prikázať vyrovnanie finančného zvýhodnenia vyplývajúceho z predčasného vykonania pomoci (ďalej len „úrok za obdobie nezákonnosti“) je súčasťou povinnosti vnútroštátnych súdov podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Je to preto, že predčasné vykonanie neoprávnenej pomoci prinajmenšom spôsobí, že účastníci hospodárskej súťaže budú podľa okolností znášať následky pomoci z hľadiska hospodárskej súťaže skôr, ako by museli. A preto príjemca získal nenáležité zvýhodnenie (63).

40.

Povinnosť vnútroštátneho súdu nariadiť vrátenie úroku za obdobie nezákonnosti môže nastať v dvoch odlišných situáciách:

41.

Na to, aby vnútroštátne súdy mohli splniť povinnosť nariadiť vrátenie vzhľadom na úrok za obdobie nezákonnosti, potrebujú určiť výšku úroku, ktorá má byť vrátená. V tejto súvislosti sa uplatňujú tieto zásady:

42.

V prípade pochybností môže vnútroštátny súd požiadať Komisiu o podporu podľa oddielu 3 tohto oznámenia.

43.

Ako súčasť svojej úlohy podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, sa môže od vnútroštátnych súdov tiež vyžadovať, aby vyhoveli žalobám o náhradu škody spôsobenej neoprávnenou štátnou pomocou konkurentom príjemcu a iným tretím stranám (70). Takéto žaloby o náhradu škody sú obvykle namierené proti orgánu, ktorý štátnu pomoc poskytol. Môžu byť pre navrhovateľa obzvlášť dôležité, keďže, na rozdiel od žalôb zameraných len na vrátenie pomoci, poskytuje úspešná žaloba o náhradu škody navrhovateľovi priame finančné odškodnenie za utrpenú stratu.

44.

Súdny dvor opakovane rozhodol, že poškodené tretie osoby môžu podať žaloby o náhradu škôd podľa vnútroštátneho práva  (71). Takéto žaloby teda závisia od vnútroštátnych právnych noriem. Z toho dôvodu sa právny základ, z ktorého navrhovatelia v minulosti vychádzali, výrazne líši v rámci Spoločenstva.

45.

Bez ohľadu na možnosť požadovať náhradu škôd podľa vnútroštátneho práva, má porušenie povinnosti pozastaviť výkon priame a záväzné dôsledky podľa práva Spoločenstva. Je to tak preto, že povinnosť pozastaviť výkon podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES je priamo uplatniteľným pravidlom právnych prepisov Spoločenstva, ktoré je záväzné pre všetky orgány členských štátov (72). Porušenie povinnosti pozastaviť výkon preto môže v zásade podľa judikatúry Súdneho dvora „Francovich“ (73) a „Brasserie du Pêcheur“ (74) viesť k žalobám o náhradu škody (75). Táto judikatúra potvrdzuje, že členské štáty sú povinné poskytnúť odškodnenie za ujmu a škody spôsobené jednotlivcom v dôsledku porušení práva Spoločenstva, za ktoré je zodpovedný štát (76). Takáto zodpovednosť za škody existuje, ak: i) je porušená právna norma určená na priznanie práv jednotlivcom; ii) je porušenie dostatočne závažné; a iii) existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti členského štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené strany (77).

46.

Prvá požiadavka (povinnosť podľa práva Spoločenstva zameraná na ochranu individuálnych práv) je splnená v súvislosti s porušeniami článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Súdny dvor nielen opakovane potvrdil existenciu individuálnych práv podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, ale tiež objasnil, že ochrana týchto individuálnych práv je skutočnou úlohou vnútroštátnych súdov (78).

47.

Požiadavka, aby existovalo dostatočne závažné porušenie práva Spoločenstva bude tiež vo všeobecnosti splnená vzhľadom na článok 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Pri určovaní, či je porušenie práva Spoločenstva dostatočne závažné alebo nie, kladie Súdny dvor silný dôraz na rozsah rozhodovacích právomocí príslušných orgánov (79). Ak predmetný orgán nemá žiadnu rozhodovaciu právomoc, môže byť samotné porušenie práva Spoločenstva dostatočné pre určenie existencie dostatočne závažného porušenia (80). Vzhľadom na článok 88 ods. 3 Zmluvy o ES však orgány členských štátov nemajú žiadnu právomoc rozhodnúť o neoznámení opatrenia štátnej pomoci. V zásade podliehajú absolútnej povinnosti oznamovať všetky takéto opatrenia pred ich vykonaním. Aj keď Súdny dvor niekedy berie do úvahy ospravedlniteľnosť daného porušenia právneho predpisu Spoločenstva (81), v prípade poskytnutia štátnej pomoci nemôžu orgány členského štátu za normálnych okolností tvrdiť, že nevedeli o povinnosti pozastaviť výkon. Je to preto, že existuje rozsiahla judikatúra a usmernenia Komisie o uplatňovaní článkov 87 ods. 1 a 88 ods. 3 Zmluvy o ES. V prípade pochybností môžu kvôli právnej istote členské štáty opatrenie oznámiť Komisii vždy (82).

48.

Tretia požiadavka, že porušenie práva Spoločenstva spôsobilo navrhovateľovi skutočnú a určitú finančnú škodu, môže byť splnená rôznymi spôsobmi.

49.

Navrhovatelia často tvrdia, že pomoc bola priamo zodpovedná za stratu zisku. V prípade konfrontácie s takýmto tvrdením by mal vnútroštátny súd vziať do úvahy tieto aspekty:

50.

Možnosť požadovať náhradu škody je v zásade nezávislá od akéhokoľvek súbežného vyšetrovania Komisie týkajúceho sa toho istého opatrenia pomoci. Takéto prebiehajúce vyšetrovanie neoslobodzuje vnútroštátny súd od jeho povinnosti chrániť individuálne práva podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES (85). Keďže navrhovateľ môže byť schopný preukázať, že utrpel stratu kvôli predčasnému vykonaniu pomoci, a konkrétnejšie, v dôsledku neoprávneného časového zvýhodnenia príjemcu, nie sú úspešné žaloby o náhradu škody vylúčené tiež v prípade, ak Komisia už schválila pomoc pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu (86).

51.

Vnútroštátne procesné pravidlá v niektorých prípadoch umožňujú vnútroštátnemu súdu spoľahnúť sa na účely stanovenia skutočnej výšky náhrady škody, ktorá ma byť poskytnutá navrhovateľovi, na primerané odhady. V takom prípade a za predpokladu, že sa dodrží zásady účinnosti (87), je použitie takýchto odhadov možné tiež vo vzťahu k žalobám o náhradu škody podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. To môže predstavovať užitočný nástroj pre vnútroštátne súdy, ktoré čelia problémom v súvislosti s výpočtom škôd.

52.

Zákonné predpoklady žalôb o náhradu škody podľa právnych prepisov Spoločenstva a problematika výpočtu škôd môžu tiež tvoriť základ žiadostí o pomoc Komisie podľa oddielu 3 tohto oznámenia.

53.

Navrhovatelia sú oprávnení podávať žaloby o náhradu škody proti orgánu, ktorý poskytol štátnu pomoc. Môžu však nastať okolnosti, za ktorých navrhovatelia uprednostnia uplatnenie náhrady škody priamo od príjemcu.

54.

V rozsudku „SFEI“ Súdny dvor výslovne riešil otázku, či môžu byť podľa práva Spoločenstva podávané priame žaloby o náhradu škody proti príjemcovi. Súdny dvor dospel k záveru, že keďže článok 88 ods. 3 Zmluvy o ES neukladá príjemcovi žiadne priame povinnosti, neexistuje žiadny dostatočný základ podľa práva Spoločenstva pre takéto nároky (88).

55.

Tým však nie je žiadnym spôsobom dotknutá možnosť úspešnej žaloby o náhradu škody proti príjemcovi na základe hmotného vnútroštátneho práva. V tomto kontexte Súdny dvor špecificky odkázal na možnosť, aby sa potenciálne poškodené strany spoľahli na vnútroštátne predpisy upravujúce mimozmluvnú zodpovednosť (89).

56.

Povinnosť vnútroštátnych súdov vyvodzovať právne dôsledky z porušenia povinnosti pozastaviť výkon sa netýka len ich konečných rozsudkov. Ako súčasť svojej úlohy podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES musia vnútroštátne súdy prijať tiež predbežné opatrenia tam, kde je to vhodné na ochranu práv jednotlivcov (90) a účinnosti článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES.

57.

Právomoc vnútroštátnych súdov prijímať predbežné opatrenia môže mať zásadný význam pre zainteresované strany, keď je potrebná rýchla pomoc. Vďaka svojej schopnosti rýchle zakročiť proti neoprávnenej pomoci, bezprostrednosti a škále opatrení, ktoré majú k dispozícii, majú vnútroštátne súdy dobré podmienky na to, aby prijali predbežné opatrenia v prípadoch, ak bola neoprávnená pomoc už vyplatená alebo má byť práve vyplatená.

58.

Najjasnejšie prípady sú tie, v ktorých neoprávnená pomoc ešte nebola vyplatená, ale v ktorých existuje riziko, že takéto platby budú uskutočnené v priebehu konania pred vnútroštátnym súdom. V takých prípadoch môže byť vnútroštátny súd na základe povinnosti predchádzať porušeniam článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES (91) povinný vydať predbežné opatrenie zakazujúce neoprávnené vyplatenie pomoci až do vyriešenia predmetu konania.

59.

V prípade, ak už bola neoprávnená platba uskutočnená, sú vnútroštátne súdy na základe ich úlohy podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES povinné nariadiť úplné vrátenie pomoci (vrátane úroku za obdobie nezákonnosti). Podľa zásady účinnosti (92) nemôže vnútroštátny súd takéto opatrenie oddialiť neprimeranými prieťahmi v konaní. Takéto prieťahy by ovplyvnili nielen individuálne práva chránené článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES, ale by tiež priamo zvýšil narušenie hospodárskej súťaže vyplývajúce za obdobie nezákonnosti pomoci.

60.

Napriek tejto všeobecnej povinnosti však môžu existovať okolnosti, za ktorých je prijatie konečného rozsudku vnútroštátnym súdom oneskorené. V takých prípadoch je vnútroštátny súd v súlade s povinnosťou chrániť individuálne práva podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES povinný použiť všetky predbežné opatrenia, ktoré ma k dispozícii podľa platného vnútroštátneho procesného rámca, na aspoň predbežné ukončenie účinkov pomoci, ktoré narúšajú hospodársku súťaž („predbežné vrátenie“) (93). Použitie platných vnútroštátnych procesných pravidiel v tejto súvislosti podlieha požiadavkám rovnocennosti a účinnosti (94).

61.

Ak na základe judikatúry súdov Spoločenstva a praxe Komisie dospel vnútroštátny súd k primeranému presvedčeniu prima facie, že dané opatrenie zahŕňa neoprávnenú štátnu pomoc, bude podľa Komisie a v súlade s vnútroštátnym právom procesným najvhodnejším opravným prostriedkom v tejto súvislosti nariadenie uloženia neoprávnenej pomoci a úroku za obdobie nezákonnosti na blokovaný účet až do vyriešenia predmetu konania. Vnútroštátny súd by potom vo svojom konečnom rozsudku buď nariadil vrátenie prostriedkov na blokovanom účte orgánu, ktorý poskytol štátnu pomoc, ak sa potvrdí neoprávnenosť, alebo uvoľnenie prostriedkov v prospech príjemcu.

62.

Predbežné vrátenie môže byť veľmi účinným nástrojom tiež v prípadoch, ak konanie vnútroštátneho súdu prebieha súbežne s vyšetrovaním Komisie (95). Prebiehajúce vyšetrovanie Komisie neoslobodzuje vnútroštátny súd od jeho povinnosti chrániť individuálne práva podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES (96). Vnútroštátny súd preto nemôže jednoducho pozastaviť svoje vlastné konanie do rozhodnutia Komisie a ponechať medzitým práva poškodenej strany podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES bez ochrany. Ak chce teda vnútroštátny súd pred prijatím konečného a nezvratného príkazu na vrátenie pomoci počkať na výsledok hodnotenia zlučiteľnosti vykonaného Komisiou, mal by prijať vhodné predbežné opatrenia. Aj v tomto prípade sa javí nariadenie uloženia prostriedkov na blokovaný účet ako vhodný opravný prostriedok. V prípadoch, v ktorých:

63.

Vnútroštátne súdy sa môžu stretnúť s problematikou štátnej pomoci tiež v prípadoch, ak Komisia už nariadila vrátenie pomoci. Aj keď väčšina vecí sa bude týkať žalôb o zrušenie vnútroštátneho príkazu na vrátenie pomoci, môžu tretie osoby požadovať tiež náhradu škody od vnútroštátnych orgánov za nevykonanie rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci.

64.

Podľa článku 14 ods. 3 procesného nariadenia musí členský štát bezodkladne vykonať rozhodnutia o vrátení pomoci. Vrátenie sa uskutočňuje podľa postupov dostupných podľa vnútroštátneho práva za predpokladu, že umožňujú okamžitý a účinný výkon rozhodnutia o vrátení pomoci. V prípade, ak vnútroštátny procesný predpis bráni okamžitému a/alebo účinnému vráteniu pomoci, nesmie vnútroštátny súd toto ustanovenie uplatňovať (100).

65.

Platnosť príkazov na vrátenie pomoci vydaných vnútroštátnymi orgánmi na zavedenie rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci je niekedy napadnutá pred vnútroštátnym súdom. Pravidlá, ktoré upravujú takéto opatrenia, sú podrobne stanovené v oznámení Komisie o vrátení pomoci z roku 2007 (101), ktorého hlavné zásady sú zhrnuté v tomto oddiele.

66.

Predovšetkým, opatrenia vnútroštátnych súdov nemôžu spochybniť platnosť príslušného rozhodnutia Komisie, ak mohol navrhovateľ také rozhodnutie spochybniť priamo pred súdmi Spoločenstva (102). Znamená to tiež, že v prípade, ak by bolo možné napadnutie podľa článku 230 Zmluvy o ES, nemôže vnútroštátny súd pozastaviť výkon rozhodnutia o vrátení pomoci z dôvodov súvisiacich s platnosťou rozhodnutia Komisie (103).

67.

V prípade, ak nie je jasné, či navrhovateľ môže podať žalobu o zrušenie podľa článku 230 Zmluvy o ES (napr. ak opatrenie bolo schémou štátnej pomoci so širokým rozsahom pôsobnosti a navrhovateľ nemôže preukázať, že sa ho opatrenie osobne dotýka), musí vnútroštátny súd v zásade poskytnúť právnu ochranu. Avšak aj za týchto okolností, pokiaľ sa žaloba týka platnosti a zákonnosti rozhodnutia Komisie, musí vnútroštátny sudca podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 Zmluvy o ES (104).

68.

Prijatie predbežného opatrenia v takýchto prípadoch podlieha veľmi prísnym zákonným požiadavkám definovaným v judikatúre „Zuckerfabrik“ (105) a „Atlanta“ (106): vnútroštátny súd môže pozastaviť príkazy na vrátanie pomoci len, ak sú splnené tieto podmienky i) súd má vážne pochybnosti týkajúce sa platnosti aktu Spoločenstva. V prípade, ak platnosť napadnutého aktu ešte nie je prejednávaná pred Súdnym dvorom, musí otázku sám predložiť Súdnemu dvoru; ii) musí existovať naliehavá potreba v tom zmysle, že predbežné opatrenie je potrebné na zabránenie vážnych a nenapraviteľných škôd spôsobených strane, ktorá požaduje úľavu; a iii) súd musí primeranie zohľadniť záujem Spoločenstva. Pri hodnotení všetkých týchto podmienok musí vnútroštátny súd dodržať akékoľvek rozhodnutie súdov Spoločenstva o zákonnosti rozhodnutia Komisie alebo o žiadosti o predbežné opatrenie na úrovni Spoločenstva (107).

69.

Rovnako ako porušenia povinnosti pozastaviť výkon môže mať nesplnenie rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci podľa článku 14 procesného nariadenia zo strany orgánov členského štátu za následok žaloby o náhradu škody podľa judikatúry „Francovich“ a „Brasserie du Pêcheur“ (108). V konaniach na základe takýchto žalôb o náhradu škody sa podľa Komisie odzrkadľujú zásady v súvislosti s porušovaním povinnosti pozastaviť výkon (109). Je to tak preto, že i) povinnosť členského štátu vymáhať pomoc sa zameriava na ochranu tých istých individuálnych práv, ako v prípade povinnosti pozastaviť výkon a ii) rozhodnutia Komisie o vymáhaní pomoci neponechávajú vnútroštátnym orgánom žiadnu rozhodovaciu právomoc. Porušenia povinnosti vymáhať pomoc sa teda majú považovať za dostatočne závažné. V dôsledku toho bude úspešnosť žaloby o náhradu škody z dôvodu nevykonania rozhodnutia Komisie o vrátení pomoci opäť závisieť od toho, či navrhovateľ môže preukázať, že škodu utrpel ako priamy dôsledok oneskoreného vrátenia pomoci (110).

70.

Vnútroštátne súdy sú povinné presadzovať povinnosť pozastaviť výkon a chrániť práva jednotlivcov proti neoprávnenej štátnej pomoci. V zásade sa na také konanie uplatňujú vnútroštátne procesné pravidlá (111). Na základe všeobecných zásad podľa práva Spoločenstva však uplatňovanie vnútroštátneho práva za takýchto okolností podlieha dvom základným podmienkam:

71.

Vzhľadom na nadradenosť práva Spoločenstva, vnútroštátne súdy nemôžu uplatňovať vnútroštátne procesné pravidlá, pokiaľ by sa ich uplatnením porušili zásady stanovené v bode 70 (114).

72.

Zásada účinnosti má priamy dopad na postavenie prípadných poškodených strán pred vnútroštátnymi súdmi podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. V tomto ohľade vyžadujú právne predpisy Spoločenstva, aby vnútroštátne predpisy o aktívnej legitimácii na podanie žaloby nenarušovalo právo na účinnú súdnu ochranu (115). Vnútroštátne predpisy teda nemôžu obmedzovať aktívnu legitimáciu na podanie žaloby len na konkurentov príjemcu (116). Tretie osoby, ktoré narušenie hospodárskej súťaže vyplývajúce z opatrenia pomoci nepostihlo, môžu mať tiež dostatočný právny záujem iného charakteru (podobne, ako bolo uznané v daňových veciach) na podaní žaloby na vnútroštátnom súde (117).

73.

Judikatúra citovaná v bode 72 je obzvlášť významná pre štátnu pomoc poskytovanú vo forme oslobodení od dane a iných finančných záväzkov. V takých prípadoch nie je neobvyklé, že osoby, ktoré nemajú prospech z rovnakého oslobodenia, napádajú na základe článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES (118) svoje vlastné daňové zaťaženie.

74.

Podľa judikatúry súdov Spoločenstva sa však daňoví poplatníci, ktorí sú tretími osobami, môžu použiť vo svoj prospech povinnosť pozastaviť výkon len vtedy, ak ich vlastná platba dane tvorí neoddeliteľnú súčasť opatrenia neoprávnenej štátnej pomoci (119). Takáto situácia nastane, ak sú daňové príjmy podľa príslušných vnútroštátnych predpisov vyhradené výlučne na financovanie neoprávnenej štátnej pomoci a majú priamy vplyv na výšku štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy o ES (120).

75.

Tieto kritériá obvykle nie sú splnené v prípade, ak boli udelené oslobodenia od všeobecných daní. Podnik povinný hradiť takéto dane teda všeobecne nemôže tvrdiť, že daňové oslobodenie niekoho iného je nezákonné podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES (121). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že rozšírenie neoprávneného daňového oslobodenia na poškodenú stranu nie je vhodným opravným prostriedkom porušení článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES. Takéto opatrenie by v skutočnosti neeliminovalo negatívne účinky neoprávnenej pomoci na hospodársku súťaž, ale by ich to naopak posilnilo (122).

76.

Zásada účinnosti môže tiež ovplyvniť proces zhromažďovania dôkazov. Napríklad, ak dôkazné bremeno súvisiace s konkrétnym nárokom poškodenej strany znemožňuje alebo príliš sťažuje preukázanie jej nároku (napr. ak nevlastní potrebné dokumentačné dôkazy), vnútroštátny súd je povinný použiť všetky prostriedky dostupné podľa vnútroštátneho procesného práva, aby poškodenej strane umožnil prístup k takýmto dôkazom. To môže zahŕňať, v prípade, ak to predpokladajú vnútroštátne právne predpisy, povinnosť vnútroštátneho súdu nariadiť odporcovi alebo tretej strane, aby sprístupnili potrebné dokumenty navrhovateľovi (123).

77.

Podľa článku 10 Zmluvy o ES majú inštitúcie Spoločenstva a členské štáty vzájomnú povinnosť lojálne spolupracovať s cieľom splniť ciele Zmluvy o ES. Z článku 10 Zmluvy o ES teda vyplýva, že Komisia musí pomáhať vnútroštátnym súdom pri uplatňovaní práva Spoločenstva (124). A naopak, vnútroštátne súdy môžu byť povinné pomáhať Komisii pri plnení jej úloh (125).

78.

Vzhľadom na kľúčovú úlohu, ktorú zohrávajú vnútroštátne súdy pri presadzovaní pravidiel štátnej pomoci, sa Komisia zaviazala pomáhať vnútroštátnym súdom v prípade, ak tieto považujú takúto pomoc za potrebnú pri rozhodovaní o prejednávanej veci. Zatiaľ čo oznámenie o spolupráci z roku 1995 už vnútroštátnym súdom ponúklo možnosť požiadať Komisiu o pomoc, vnútroštátne súdy túto možnosť nevyužívajú pravidelne. Komisia sa preto chce znovu pokúsiť nadviazať užšiu spoluprácu s vnútroštátnymi súdmi poskytnutím praktickejšieho a užívateľsky prístupnejšieho podporného mechanizmu. Komisia sa pritom inšpiruje oznámením o protitrustovej spolupráci (126).

79.

Podpora Komisie pre vnútroštátne súdy môže mať dve rôzne formy:

80.

Pri poskytovaní podpory vnútroštátnym súdom musí Komisia dodržiavať svoju povinnosť zachovávať služobné tajomstvo a chrániť svoje vlastné fungovanie a nezávislosť (127). Komisia sa teda zaviazala, že pri plnení svojej povinnosti voči vnútroštátnym súdom podľa článku 10 Zmluvy o ES ostane neutrálna a objektívna. Keďže pomoc Komisie vnútroštátnym súdom je súčasťou jej povinnosti chrániť verejný záujem, Komisia nemá v úmysle slúžiť súkromným záujmom strán zúčastňujúcich sa na konaní pred vnútroštátnym súdom. Komisia teda nevypočuje žiadnu zo strán, ktoré sa zúčastňujú vnútroštátneho konania, o jej pomoci poskytnutej vnútroštátnemu súdu.

81.

Pomoc podľa tohto oznámenia je dobrovoľná a ponúka sa vnútroštátnym súdom bez toho, aby ním bola dotknutá možnosť alebo povinnosť (128) vnútroštátneho súdu požiadať Súdny dvor o rozhodnutie v prejudiciálnom konaní týkajúce sa výkladu alebo platnosti právneho predpisu Spoločenstva v súlade s článkom 234 Zmluvy o ES.

82.

Povinnosť Komisie pomáhať vnútroštátnym súdom pri uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci zahŕňa povinnosť zasielať vnútroštátnym súdom príslušné informácie, ktoré má k dispozícii (129).

83.

Vnútroštátny súd môže Komisiu požiadať okrem iného o nasledujúce druhy informácií:

84.

S cieľom zabezpečiť efektívnu spoluprácu s vnútroštátnymi súdmi sa žiadosti o informácie budú spracovávať čo najskôr. Komisia sa bude usilovať poskytnúť vnútroštátnemu súdu požadované informácie do jedného mesiaca od dátumu žiadosti. V prípade, ak Komisia potrebuje požiadať vnútroštátny súd o ďalšie objasnenia, táto mesačná lehota začína plynúť od okamihu získania objasnenia. V prípade, ak sa Komisia potrebuje poradiť s tretími osobami, ktorých sa priamo týka zaslanie informácií, mesačná lehota začína od ukončenia takejto konzultácie. Tak by to mohlo byť napríklad v prípade určitého typu informácií predložených súkromnou osobou (131) alebo v prípade, ak informácie predložené jedným členským štátom požaduje súd v inom členskom štáte.

85.

Pri poskytovaní informácií vnútroštátnym súdom, musí Komisia dodržiavať záruky poskytnuté fyzickým a právnickým osobám podľa článku 287 Zmluvy o ES (132). Článok 287 Zmluvy o ES zakazuje členom, úradníkom a iným zamestnancom Komisie zverejňovať informácie, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo. To môže zahŕňať dôverné informácie a obchodné tajomstvá.

86.

Články 10 a 287 Zmluvy o ES nevedú k absolútnemu zákazu poskytovania informácií, na ktoré sa vzťahuje služobné tajomstvo, vnútroštátnym súdom zo strany Komisie. Ako to potvrdili súdy Spoločenstva, povinnosť lojálnej spolupráce vyžaduje, aby Komisia poskytla vnútroštátnemu súdu akékoľvek informácie, ktoré tento môže požadovať (133). To zahŕňa tiež informácie, na ktoré sa vzťahuje povinnosť zachovávať služobné tajomstvo.

87.

A teda v prípade, ak má Komisia v úmysle poskytnúť informácie, na ktoré sa vzťahuje služobné tajomstvo, upozorní súd na svoju povinnosť podľa článku 287 Zmluvy o ES. Opýta sa vnútroštátneho súdu, či môže a bude garantovať ochranu takýchto dôverných informácií a obchodných tajomstiev. V prípade, ak vnútroštátny súd nemôže takúto záruku poskytnúť, Komisia predmetné informácie neposkytne (134). Na druhej strane, ak vnútroštátny súd takú záruku poskytol, Komisia požadované informácie poskytne.

88.

Existujú ďalšie okolnosti, v rámci ktorých môže byť zakázané, aby Komisia poskytla informácie vnútroštátnemu súdu. Najmä, Komisia môže odmietnuť poskytnúť informácie vnútroštátnemu súdu, ak by taký prenos zasahoval do fungovania a nezávislosti Spoločenstiev. Tak by to bolo v prípade, ak by zverejnenie ohrozovalo plnenie úloh zverených Komisii (135) (napr. informácie týkajúce sa vnútorného rozhodovacieho procesu Komisie).

89.

Keď je vnútroštátny súd vyzvaný, aby uplatnil pravidlá štátnej pomoci na prípad, ktorý sa pred ním prejednáva, musí dodržiavať všetky príslušné pravidlá Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci a existujúca judikatúra súdov Spoločenstva. Okrem toho, vnútroštátny súd môže nájsť usmernenie v rozhodovacej praxi Komisie a v oznámeniach a usmerneniach týkajúcich sa uplatňovania pravidiel štátnej pomoci vydaných Komisiou. Môžu však existovať okolnosti, za ktorých tieto nástroje neposkytujú vnútroštátnym súdom dostatočné usmernenie o predmetných otázkach. Vzhľadom na jej povinnosti podľa článku 10 Zmluvy o ES a na významnú a komplexnú úlohu, ktorú vnútroštátne súdy zohrávajú pri vymáhaní štátnej pomoci, Komisia vnútroštátnym súdom poskytuje príležitosť požiadať o stanovisko Komisie o príslušných otázkach týkajúcich sa uplatňovania pravidiel štátnej pomoci (136).

90.

Takéto stanoviská Komisie sa môžu v zásade vzťahovať na všetky ekonomické, faktické alebo právne záležitosti, ktoré vyplynú v kontexte vnútroštátneho konania (137). Záležitosti týkajúce sa výkladu práva Spoločenstva môžu zjavne viesť k žiadosti vnútroštátneho súdu o prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom podľa článku 234 Zmluvy o ES. Ak proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je predloženie veci na prejudiciálne konanie v zásade povinné (138).

91.

Predmetom stanovísk Komisie môže okrem iného byť:

92.

Ako bolo uvedené v bode 20, posudzovanie zlučiteľnosti opatrenia pomoci so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 2 a 87 ods. 3 Zmluvy o ES patrí do výhradnej právomoci Komisie. Vnútroštátne súdy nemajú právomoc posudzovať zlučiteľnosť opatrenia pomoci. Komisia teda nemôže poskytovať stanoviská o zlučiteľnosti, to však nebráni vnútroštátnym súdom požadovať procesné informácie o tom, či Komisia už posudzuje zlučiteľnosť určitého opatrenia pomoci (alebo má v úmysle ju posúdiť) a ak áno, kedy pravdepodobne prijme rozhodnutie (140).

93.

Pri poskytovaní stanoviska sa Komisia obmedzí na to, že vnútroštátnemu súdu poskytne faktické informácie alebo požadované hospodárske alebo právne objasnenie, bez toho, aby zohľadnila skutkovú podstatu prípadu prejednávaného pred vnútroštátnym súdom. Na rozdiel od smerodajného výkladu práva Spoločenstva súdmi Spoločenstva, stanovisko Komisie vnútroštátny súd právne nezaväzuje.

94.

V záujme čo najúčinnejšej spolupráce s vnútroštátnymi súdmi sa žiadosti o poskytnutie stanoviska Komisie budú spracovávať čo najrýchlejšie. Komisia sa bude usilovať o poskytnutie dožiadaného stanoviska vnútroštátnemu súdu do štyroch mesiacov od dátumu žiadosti. V prípade, ak Komisia potrebuje požiadať vnútroštátny súd o ďalšie objasnenia týkajúce sa žiadosti, táto štvormesačná lehota začína plynúť od okamihu získania objasnenia.

95.

V tomto kontexte je však potrebné uviesť, že všeobecná povinnosť vnútroštátnych súdov chrániť individuálne práva podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES sa uplatňuje tiež počas obdobia, v ktorom Komisia pripravuje vyžiadané stanovisko. Je to preto, že, ako sa uvádza v bode 62, povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť individuálne práva podľa článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES sa uplatňuje bez ohľadu na to, či sa na vyjadrenie Komisie stále čaká alebo nie (141).

96.

Ako už bolo naznačené v odseku 80, Komisia pred poskytnutím svojho stanoviska vnútroštátnemu súdu, strany nevypočúva. Začlenenie stanoviska Komisie do vnútroštátneho konania podlieha príslušným vnútroštátnym procesným pravidlám, ktoré musia dodržiavať všeobecné zásady práva Spoločenstva.

97.

S cieľom ďalej prispievať k účinnejšej spolupráci a komunikácii medzi Komisiou a vnútroštátnymi súdmi sa Komisia rozhodla vytvoriť jediný kontaktný bod, ktorému môžu vnútroštátne súdy adresovať všetky žiadosti o pomoc podľa oddielov 3.1 a 3.2 a akékoľvek iné písomné alebo ústne otázky o politike štátnej pomoci, ktoré sa môžu vyskytnúť pri ich každodennej práci.

98.

Zhrnutie týkajúce sa spolupráce s vnútroštátnymi súdmi podľa tohto oznámenia uverejní Komisia vo svojej výročnej správe o politike hospodárskej súťaže. Môže tiež sprístupniť svoje stanoviská a závery na svojej webovej stránke.

99.

Toto oznámenie sa vydáva s cieľom pomôcť vnútroštátnym súdom pri uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci. Vnútroštátne súdy ním nie sú viazané a ani ním nie je dotknutá ich nezávislosť. Týmto oznámením tiež nie sú dotknuté práva a povinnosti členských štátov a fyzických alebo právnických osôb podľa práva Spoločenstva.

100.

Týmto oznámením sa nahrádza oznámenie o spolupráci z roku 1995.

101.

Po piatich rokoch po prijatí tohto oznámenia má Komisia v úmysle uskutočniť revíziu.