30.4.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 100/65


Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Štrukturálne a koncepčné zmeny ako predpoklad globálne konkurencieschopného európskeho priemyslu založeného na znalostiach a výskume (Európa: dobiehať alebo viesť?)“

2009/C 100/11

Európsky hospodársky a sociálny výbor sa 17. januára 2008 rozhodol podľa článku 29 ods. 2 vnútorného poriadku vypracovať stanovisko z vlastnej iniciatívy na tému

„Štrukturálne a koncepčné zmeny ako predpoklad globálne konkurencieschopného európskeho priemyslu založeného na znalostiach a výskume (Európa: dobiehať alebo viesť?)“

Poradná komisia pre priemyselné zmeny, poverená prípravou návrhu stanoviska výboru v danej veci, prijala svoje stanovisko 10. septembra 2008. Spravodajcom bol pán TÓTH a pomocným spravodajcom pán LEO.

Európsky hospodársky a sociálny výbor na svojom 448. plenárnom zasadnutí 22. a 23. októbra 2008 (schôdza z 22. októbra 2008) prijal 98 hlasmi za, pričom 1 člen sa hlasovania zdržal, nasledujúce stanovisko:

1.   Závery a odporúčania

1.1   Klimatické zmeny, demografické zmeny, globalizácia, nedostatok surovín a energie povedú k ďalekosiahlym hospodárskym a spoločenským zmenám v Európe. Dosah na životnú úroveň a konkurencieschopnosť Európy závisí v značnej miere od toho, či sa podarí včas prijať správne opatrenia. Nevyhnutnosť nájsť inovatívne odpovede na nové výzvy vyplýva aj z európskeho procesu dobiehania, ktorý bol v mnohých oblastiach úspešne ukončený. Dosiahnutím technologickej hranice sa nezávislé inovácie stávajú najpodstatnejším faktorom rozvoja, to si však vyžaduje zmeny v oblastiach, ktoré sa dlho považovali za faktory úspechu (napr. vzdelávanie a zvyšovanie kvalifikácie). Podpora súdržnosti v rámci Spoločenstva je v tejto súvislosti rovnoprávnym cieľom. Existujúca potreba prispôsobiť sa vystaví európsky sociálny model skúške, ktorej výsledok rozhodne o kvalite života terajšej i budúcej generácie. Pri riešení týchto výziev bude mať sociálny dialóg a dialóg v rámci občianskej spoločnosti so všetkými relevantnými aktérmi dôležitú, formujúcu úlohu.

1.2   V každom prípade je potrebná väčšia prispôsobivosť a vyššia rýchlosť adaptácie, aby sa zvládli nastávajúce výzvy a aby sa uvoľnil ďalší rozvojový potenciál Európy. Lisabonská stratégia (1) stanovila ciele, ktoré sú vo veľkej miere v súlade s touto perspektívou a sú pre Európu dôležité. Zároveň však často nebol jasný rozsah potrebného prispôsobenia a premena stanovených cieľov na hospodársko-politické stratégie bola často príliš pomalá. Dôsledky tohto postupu sú známe a teraz je potrebné vyvinúť nové úsilie, aby sme sa intenzívnejšie zamerali na tieto ciele. Preto sa navrhuje dlhodobo zvyšovať prostriedky na realizáciu Lisabonskej stratégie.

1.3   Zároveň je jasné, že nemôže existovať stratégia, ktorá by bola vhodná pre všetkých, a v niektorých oblastiach politiky musí každý členský štát dosahovať európske ciele prostredníctvom vlastného súboru opatrení prispôsobeného vnútroštátnym podmienkam, aby sa zaručil efektívny výkon politiky. Pritom je potrebné rešpektovať komplementaritu medzi opatreniami na európskej úrovni a opatreniami v členských štátoch. Rovnaké požiadavky na komplementaritu platia samozrejme aj pre opatrenia prijaté na európskej úrovni. V prípade horizontálnych oblastí politiky – t. j. tém, ktoré sú v kompetencii rôznych generálnych riaditeľstiev – sa musí stratégia tiež zrealizovať koordinovane. Komplementarita vyplýva v oboch prípadoch z explicitnej spolupráce a koordinácie politických stratégií a opatrení, ktoré sa vypracujú a realizujú spoločne.

1.4   V súčasnosti sa veľa hovorí o spolupráci a koordinácii, no v skutočnosti sa uplatňujú len v malej miere. To treba zmeniť, aby sa mohli maximalizovať kladné účinky vyplývajúce z koordinovanej realizácie (2). Aj na úrovni členských štátov možno zvýšiť efektivitu pri koncipovaní a realizácii opatrení prostredníctvom intenzívnejšej spolupráce. Na podporu tohto procesu by sa mala časť dodatočných prostriedkov vyhradiť výlučne na rozvíjanie kooperatívnych programov medzi európskou úrovňou a členskými štátmi. Prístup k týmto prostriedkom by sa mal umožniť až vtedy, keď sa vypracujú opatrenia, ktoré budú vyslovene zosúladené a povedú k dosiahnutiu spoločných cieľov.

1.5   Európa stojí pred touto výzvou predovšetkým preto, lebo len v niektorých členských štátoch boli vytvorené predpoklady pre prácu na čele vývoja. Mnohé členské štáty ešte nezvládli prechod z fázy dobiehania k výrobe na technologickej hranici. V súvislosti s prechodom k hospodárstvu založenému na poznatkoch vzniká zvýšený dopyt po vyššie kvalifikovaných pracovných silách. Na riešenie tejto situácie sú potrebné stredno- a dlhodobé prognózy potrebnej kvalifikačnej úrovne pracovných síl, ktoré sú základom pre nevyhnutnú reštrukturalizáciu v oblasti vzdelávania a zvyšovania kvalifikácie.

1.6   Na riešenie existujúcich problémov a na zlepšenie hospodárskej výkonnosti sú potrebné štruktúry vo vede a výskume, ktoré povedú k špičkovým výkonom. V tejto oblasti je tiež potrebné vytrvalé úsilie zamerané na rozvoj výstupov výskumu i vzdelávania a v medzinárodnom meradle na priblíženie sa vedúcim krajinám. Na európskej úrovni zaviedla obnovená Lisabonská stratégia už niekoľko zmien, ktoré nás nasmerujú na túto cestu. Európska rada pre výskum a Európsky technologický inštitút urýchlia tento proces zmien. V budúcnosti je potrebné ešte viac rozšíriť investície do týchto štruktúr a motivovať tak členské štáty k uplatňovaniu vzájomne sa dopĺňajúcich stratégií. Okrem toho je nevyhnutné ďalej podporovať úzku spoluprácu podnikov a akademických, univerzitných a výskumných spoločenstiev a pomocnú infraštruktúru, ako napr. vedecké, inovačné, technologické a priemyselné parky.

1.7   Popri investíciách do pracovných síl a vedeckých systémov je v rámci podpory výskumu v členských štátoch potrebná výrazne širšia podpora rizikových inovačných projektov, zlepšenie pri ochrane vlastníckych práv (napríklad európsky patent a opatrenia proti produktovému pirátstvu), regulácie na výrobných a pracovných trhoch podporujúce inovácie, možnosti financovania primerané riziku, opatrenia na stimuláciu dopytu po inováciách (napr. vnútorný trh, verejné obstarávanie, vedúce trhy), viac mobility na všetkých úrovniach a primeraná politika hospodárskej súťaže a makropolitika. Výsledkom úspešnej realizácie týchto politických prístupov bude výrazne zintenzívnené úsilie v oblasti inovácií a tým aj vyššie výdavky na výskum a vývoj.

1.8   V konečnom dôsledku ide o vytvorenie systému, ktorý bude rýchlo a flexibilne reagovať na existujúce výzvy. Táto iniciatíva sa zakladá na presvedčení, že budúce náklady súčasnej pasivity budú oveľa vyššie ako náklady na opatrenia, ktoré treba v súčasnosti prijať. To vo veľkej miere platí aj – no nie výlučne – pre opatrenia v oblasti politiky životného prostredia. Práve týmito opatreniami zohrávala Európa v minulosti priekopnícku úlohu, ktorá sa má upevniť dôsledným pokračovaním zvolenej stratégie. To zabezpečí prínos v priemyselno-politickej (first mover advantage), spoločenskej a ekologickej oblasti, ktorý môže vyplývať z opatrení na ochranu životného prostredia prostredníctvom harmonizovaných environmentálnych právnych predpisov, štandardizácie, podpory inovácií v oblasti environmentálnej techniky a podpory sociálnych inovácií.

1.9   Ak má progresívna stratégia tohto druhu uspieť aj v praxi, musia ju podporovať aj obyvatelia. Ak ľudia nebudú považovať zmeny za potrebné a ak ich prínos nebude viditeľný alebo bude rozdelený nerovnomerne, nebudú ochotní prispôsobiť sa ani v rámci celej spoločnosti, ani individuálne. Pre formovanie a komunikáciu sú nevyhnutné inštitúcie občianskej spoločnosti. Predpokladom pre akceptáciu je samozrejme možnosť ovplyvňovať podobu stratégie a opatrení. Ak sa podarí už v prípravnej fáze presadiť široké zapojenie a diskusiu, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že vznikne spoločný projekt. Hoci pre diskusie o pokračovaní Lisabonskej stratégie je už takmer neskoro, mal by sa napriek tomu podniknúť pokus zapojiť do tohto procesu široké vrstvy angažovanej verejnosti.

2.   Východisková situácia

2.1   Hospodárska výkonnosť Európy sa za posledných 50 rokov neustále zlepšovala a znížila tak zaostávanie z 19. storočia a prvej polovice 20. storočia (3). Čo sa týka produktivity práce za hodinu, dosiahla Európa takmer úroveň USA, hoci HDP na obyvateľa stagnuje na úrovni okolo 70 % úrovne USA (pozri Gordon 2007). Proces dobiehania sa však nečakane prerušil v roku 1995 a nasledovala fáza, počas ktorej rástli USA rýchlejšie než Európa. Za podstatný dôvod zrýchlenia hospodárskej výkonnosti USA sa považuje rýchlejšia integrácia nových technológií – v tomto prípade informačných a komunikačných technológií. USA reagovali vo vývoji ako aj v šírení týchto technológií rýchlejšie ako väčšina európskych štátov.

2.2   Rôzna rýchlosť vo vývoji a integrácii nových technológií však neplatí len pre informačné a komunikačné technológie, ale je dôsledkom etablovaného systému hospodárskej politiky. USA – ako priekopník množstva nových technológií – budujú na výrazne trhovo orientovanom systéme s celosvetovo vedúcimi univerzitami a výskumnými inštitúciami, vysokokvalifikovanými pracovnými silami zo všetkých regiónov sveta, vysokou ochotou riskovať, rýchlym rastom novozaložených podnikov a homogénnym vnútorným trhom.

2.3   Európske štáty naproti tomu vytvorili štruktúry a zaviedli opatrenia hospodárskej politiky, ktoré napomôžu procesu dobiehania a umožnia rýchle rozšírenie technológií. Vysoká miera investícií bola a je viditeľným znakom tohto prístupu, ako aj vzdelávacie systémy orientované výraznejšie na povolanie, štruktúry financovania inovácií zamerané na minimalizáciu rizika, menší objem investícií do terciárneho vzdelávania a často nedostatočný ďalší vývoj produktov a technológií.

2.4   Slabý európsky rast (pozri napr. Breuss 2008) posledných rokov naznačuje, že rastový potenciál stratégie dobiehania je v mnohých oblastiach z veľkej miery vyčerpaný. Prechod od stratégie dobiehania k pozícii na čele si však vyžaduje ďalekosiahle zmeny, ktoré sú v Európe ešte len na začiatku a ktoré sa často presadzujú len s ťažkosťami. S postupným približovaním sa k technologickej hranici sa stávajú nezávislé a radikálne (v zmysle trhových noviniek) inovácie najpodstatnejším zdrojom rastu. Aby sa tento spôsob podporil, je potrebné prebudovať rôzne oblasti (napr. vzdelávanie a zvyšovanie kvalifikácie, reguláciu produktov a trhu práce, makroekonomické riadenie), ktoré boli v minulosti označené za faktory úspechu procesu dobiehania. Potreba zmeny v Európe vyplýva však aj zo súčasných výziev, medzi ktoré patria klimatické zmeny, globalizácia, demografický vývoj, znižovanie zásob surovín a energie. Je pritom dôležité vytvoriť štruktúry, ktoré budú rýchlo reagovať na nové výzvy a vygenerujú sociálne a ekologicky prijateľné a konkurencieschopné riešenia.

2.5   V konečnom dôsledku ide o vytvorenie systému, ktorý bude rýchlo a flexibilne reagovať na existujúce výzvy. Táto iniciatíva sa zakladá na presvedčení, že budúce náklady súčasnej pasivity budú oveľa vyššie ako náklady na opatrenia, ktoré treba v súčasnosti prijať. To vo veľkej miere platí aj – no nie výlučne – pre opatrenia v oblasti politiky životného prostredia. Práve v tejto oblasti zohrávala Európa v minulosti priekopnícku úlohu, ktorá sa má upevniť dôsledným pokračovaním zvolenej stratégie. To zabezpečí prínos v priemyselno-politickej (first mover advantage), spoločenskej a ekologickej oblasti, ktorý môže vyplývať z opatrení na ochranu životného prostredia prostredníctvom harmonizovaných environmentálnych právnych predpisov, štandardizácie, ako aj podpory inovácií v oblasti environmentálnej techniky a prostredníctvom podpory sociálnych inovácií.

2.6   Nasledujúce úvahy sa zameriavajú na tie časti Lisabonskej stratégie, ktoré sa zaoberajú inováciami. Pritom sa preskúmajú možnosti, ako možno dospieť k tvorbe efektívnych politických opatrení v heterogénnom európskom prostredí.

3.   Odpoveď Európy na spomalenie rastu v 90-tych rokoch: Lisabonská stratégia

3.1   Lisabonská stratégia bola odpoveďou Európy na narastajúce zaostávanie za USA v oblasti produktivity a hospodárskeho rastu a na základe stanovenia nových priorít v roku 2005 patrí medzi jej ciele okrem iného aj zvýšenie výdavkov na vývoj a výskum na 3 % HDP a zvýšenie miery zamestnanosti na 70 % osôb v produktívnom veku.

3.2   Plánované zvýšenie výdavkov na vývoj a výskum sa opiera o viaceré ekonomické štúdie, ktoré poukazujú na jasnú pozitívnu súvislosť medzi hospodárskym rastom a výdavkami na výskum a vývoj. Pri formulácii cieľov sa venovalo málo pozornosti skutočnosti, že výška výdavkov na výskum a vývoj závisí v podstatnej miere od odvetvovej štruktúry a možno ju posúdiť len vo vzťahu k zloženiu odvetví. Novšie výskumné práce (Leo – Reinstaller – Unterlass 2007, Pottelsberghe 2008) poukazujú na to, že väčšina „starých“ členských štátov vykazuje výdavky na výskum a vývoj, ktoré sú blízko úrovne očakávanej na základe ich odvetvovej štruktúry, zatiaľ čo väčšina „nových“ členských štátov za očakávaním zaostáva (t. j. pod krivkou načrtnutou pod 45-stupňovým uhlom, pozri obrázok 1). Švédsko a Fínsko (a aj USA) vynakladajú výrazne viac na výskum a vývoj, než by sa dalo očakávať na základe ich odvetvovej štruktúry. To vyplýva na jednej strane z toho, že tieto krajiny pracujú v niektorých odvetviach na technologickej hranici a vo svojich aktivitách kladú väčší dôraz na inovácie než ich konkurenti a – v prípade USA – že vyrábajú pre veľký vnútorný trh. Na druhej strane môžu byť vyššie výdavky na výskum a vývoj stimulované vysokoškolským sektorom zameraným na výskum (pozri Pottelsberghe 2008).

Obrázok 1: Štrukturálne upravené výdavky na výskum a vývoj

Image

3.3   Ak sú teda výdavky na výskum a vývoj zo strany podnikateľského sektora v Európe (aspoň v starých členských štátoch) v súlade s odvetvovou štruktúrou, nie sú presvedčivé dôvody na ich radikálnu zmenu, pretože ich treba vnímať aj ako nákladový faktor a pretože vykazujú klesajúce hraničné výnosy. Vyššie výdavky na výskum a vývoj majú zmysel vtedy, ak sa podarí prienik na technologickú hranicu alebo ak vyplývajú zo štrukturálnych zmien (4) smerujúcich k vytvoreniu odvetví s intenzívnym výskumom (5). Obe zmeny sú nevyhnutné, ak chceme udržať konkurencieschopnosť Európy a zabezpečiť „európsky model“.

3.4   Tento proces sa však nezačne len zvýšením prostriedkov na výskum a vývoj, ale najmä širšou podporou rizikových inovačných stratégií prostredníctvom investícií do výskumnej infraštruktúry alebo zlepšenia v systéme všeobecného a odborného vzdelávania. Ďalšími nevyhnutnými zmenami sú vytvorenie trhového prostredia podporujúceho inovácie a viac mobility na všetkých úrovniach (pozri Aho et al. 2006). Nevyhnutné sú aj sprievodné zásahy do regulácie pracovných trhov a systému financovania, politiky hospodárskej súťaže a makropolitiky. Výsledkom úspešnej realizácie týchto politických postupov bude výrazne zintenzívnené úsilie v oblasti inovácií a tým aj vyššie výdavky na výskum a vývoj.

3.5   Prenesenie hospodársko-politického ťažiska z výskumu a vývoja na inovácie znižuje aj implicitné uprednostňovanie priemyslu špičkových technológií, ktoré vyplýva z pokusu zvýšiť výdavky na výskum a vývoj. Tým nadobudnú väčší význam tie odvetvia, ktoré sú síce „high tech“ vzhľadom na využívanie technológií, no nerealizujú vysoké investície do výskumu a vývoja, pretože ich úsilie o inovácie sa zakladá na inteligentnom využívaní technológií a ľudskej kreativity. Napríklad mnohé technologicky náročné inovácie v oblasti kreatívnych odvetví, oceliarskeho alebo textilného a odevného priemyslu vznikajú aj bez vlastných výdavkov na výskum a vývoj, alebo len s minimálnymi výdavkami v tejto oblasti. Ukázalo sa tiež, že prakticky vo všetkých odvetviach existuje potenciál pre rýchlo rastúce malé a stredné podniky (tzv. gazely, pozri Hölzl – Friesenbichler 2008), čo takisto svedčí o širokej podpore inovácií. Zameranie na odvetvie špičkových technológií – a to zabezpečuje ich veľký význam aj v budúcnosti – je založené na vysokom raste dopytu. Ak sa podarí úspešne stimulovať inovácie pomocou úsilia v oblasti výskumu a vývoja, môžu byť výnosy – vzhľadom na rast hospodárstva a zamestnanosti – na základe rastu dopytu nadproporčné (Falk – Unterlass 2006).

3.6   Nové a staré výzvy si vyžadujú špičkové výkony vo výskume i v uplatňovaní jeho výsledkov. Len so špičkovými výkonmi v základnom a aplikovanom výskume si môže udržať Európa svoju konkurencieschopnosť vzhľadom na globálne výzvy. Podstatné obmedzenia na presadzovanie tejto stratégie existujú už dnes – a v budúcnosti sa to prejaví ešte výraznejšie – v oblasti ľudského kapitálu. Viac pracovných síl a ich lepšia kvalifikácia so stredoškolským a vysokoškolským vzdelaním sú predpokladom pre štrukturálne zmeny a prienik k technologickej hranici. Odstránenie deficitov si vyžiada veľa času a v mnohých prípadoch sa naň ešte stále nekladie dostatočný dôraz. V prípade štruktúr vzdelávania treba súčasne dbať na to, aby sa ponuka študijných miest orientovala podľa dopytu (6) a aby sa dostatočná pozornosť venovala aj neprestajnému zvyšovaniu kvalifikácie pracovných síl (motto: celoživotné vzdelávanie), aby si pracovné sily zachovali vo všetkých fázach pracovného procesu produktivitu a schopnosť zamestnať sa.

3.7   Revidovaná Lisabonská stratégia priniesla na európskej úrovni výrazné zmeny, ktoré sú vhodné na urýchlenie štrukturálnych zmien smerom k hospodárskym štruktúram s vysokou intenzitou výskumu: medzi tieto zmeny patria napríklad opatrenia na lepšiu dostupnosť rizikového kapitálu a na zvýšenie mobility výskumných pracovníkov, Európsky inovačný a technologický inštitút (ETI), Európska rada pre výskum a iniciatíva týkajúca sa hlavných trhov. Okrem toho sa na európskej úrovni zvýšia prostriedky pre rámcové programy a rozšíria sa hlavné projekty.

4.   Európa: Efektívna politika napriek rôznorodosti?

4.1   Aj keď sú európske ciele vo veľkej miere jasné a stotožňujú sa s nimi všetci, vzniká otázka, či je Európa vzhľadom na svoju rôznorodosť schopná robiť jednotnú politiku. Európska rôznorodosť sa prejavuje v neposlednom rade v rôznej výkonnosti členských štátov, v rôznej úrovni úspešnosti a v oblasti technológií (napr. normy mobilných sietí a využívanie IKT) a vo veľkých rozdieloch na úrovni odvetví – medzi jednotlivými odvetviami ako aj v rámci nich (pozri Falk 2007, Leo – Reinstaller – Unterlass 2007, pozri aj prílohu 3).

4.2   Táto rôznorodosť predstavuje veľkú výzvu pre hospodársku politiku, pretože hospodársko-politické opatrenia prinášajú v závislosti od úrovne hospodárskeho rozvoja rôzne výsledky. Úspešné krajiny prispôsobujú hospodársko-politickú stratégiu explicitne alebo implicitne úrovni hospodárskeho rozvoja a pokúšajú sa preto podporovať proces dobiehania alebo zamerať sa na výrobu na technologickej hranici. Racionalita tohto prispôsobenia hospodárskej politiky úrovni rozvoja bola doložená viacerými vedeckými prácami. Pritom sa ukazuje, že rovnaké politické opatrenia prinášajú rôzne výsledky v závislosti od úrovne rozvoja krajiny. Určité opatrenie môže mať v krajine, ktorá vyrába na technologickej hranici, veľmi pozitívny prínos pre ďalší hospodársky rozvoj, no v krajine, ktorá hospodársky vývoj dobieha, môže byť prínos menej pozitívny alebo dokonca negatívny.

4.3   Toto tvrdenie možno dobre ilustrovať na príklade systému vzdelávania (7). Ak chceme maximalizovať výnosy investícií do systému vzdelávania, treba rešpektovať úroveň rozvoja rôznych faktorov: terciárne vzdelávanie je o to dôležitejšie, čím bližšie sa krajina nachádza pri technologickej hranici. Systémy vzdelávania zamerané na rôzne profesie podporujú skôr proces dobiehania. Aghion et al. (2005) odhadujú, že zvýšenie výdavkov na vysokoškolské vzdelávanie o 1 000 USD na osobu v krajine na technologickej hranici zvýši ročnú mieru rastu približne o 0,27 %, naproti tomu táto investícia v krajine, ktorá leží ďalej za technologickou hranicou, vedie k zvýšenie miery rastu približne len o 0,10 %. Osoby s terciárnym vzdelaním môžu byť v krajinách blízko technologickej hranice využívané s vyšším prínosom, pretože cieľom sú aj radikálnejšie inovácie, ktoré možno realizovať len pomocou vedeckého výskumu.

4.4   Vyššie ukončené vzdelanie vedie k väčšej flexibilite pri výbere technológie. Okolo 60 % rozdielu v raste medzi európskymi krajinami a USA je zapríčinených silným zameraním európskych systémov vzdelávania na profesijné vzdelávanie, resp. na sekundárne vzdelávanie (Krueger – Kumar 2004). Znalostné spoločnosti potrebujú všeobecné kľúčové kvalifikácie a vyššie vzdelanie, ktoré podporujú adaptáciu nových technológií a vytvorenie nových odvetví s novými podnikmi. Historické – a pre proces dobiehania správne – zameranie Európy na sekundárne vzdelanie sa tak dosiahnutím technologickej hranice stáva brzdou rastu.

4.5   Európska únia je pri formulácii a realizácii hospodárskej politiky samozrejme konfrontovaná s heterogénnym zväzkom štátov. Pri veľkej rôznorodosti sa realizačné právomoci zvyčajne delegujú na úroveň členských štátov, aby našli riešenia, ktoré sú prispôsobené miestnym podmienkam (8). Podstatné však je, že spoločné politické línie medzi rôznymi úrovňami musia byť navzájom zosúladené a koordinovane zrealizované, aby zvolená stratégia mala plný účinok. Toto tvrdenie potvrdzujú aj vzájomné prepojenia v rámci Európskej únie. Z pokroku členských štátov profitujú aj ostatní a vyčkávacia taktika by nemala byť prijateľným modelom správania.

4.6   Je jasné, že nemôže existovať jedna univerzálna stratégia platná pre všetkých, ale úspešný môže byť len súbor opatrení prispôsobený konkrétnej krajine. Dôležitý je však? aj poznatok, že dosiahnutím technologickej hranice sa musia zmeniť hospodársko-politické štruktúry a stratégie, pretože existujúce, často v priebehu desaťročí vyvinuté inštrumentárium nemá účinok podporujúci rast alebo tento účinok je len minimálny, čím sa toto inštrumentárium stalo prinajmenšom čiastočne neúčinné. To isté platí – aj keď v opačnom zmysle? – pre krajiny vo fáze hospodárskeho dobiehania. Ak sa tam budú uplatňovať rovnaké stratégie ako v krajinách na technologickej hranici, bude to takisto neefektívne riešenie. Každá európska stratégia preto musí ponúknuť odpovede na otázky, ako:

zosilniť súdržnosť a špičkové výkony a zohľadniť tým úroveň hospodárskeho rozvoja,

formulovať ciele a opatrenia, ktoré budú zodpovedať komplexnému charakteru mnohých politických oblastí (napr. životné prostredie, inovácie) a ako ich účinne presadiť v praxi napriek potrebe koordinácie prostredníctvom týchto politických oblastí,

stanoviť deľbu práce medzi európskou úrovňou a členskými štátmi na základe vecnej logiky,

záväzne zakotviť dohodnuté opatrenia a zaviesť sankcie za odchýlky od nich.

4.7   Štruktúry a mechanizmy pre takúto politiku v Európe z veľkej miery existujú a je potrebné ich „len“ uplatniť v zodpovedajúcej forme a so zodpovedajúcimi obsahmi. Čo sa týka obsahov, aj tu sú známe podstatné tézy a už dlho sa o nich diskutuje. Chýba však politická rozhodnosť, ktorá by zanechala stopy v reálnom hospodárstve a európskych spoločnostiach.

5.   Použitá literatúra:

Acemoglu, D. Aghion, P., Zilibotti, F., Appropriate Institutions for Economic Growth, 2006.

Aghion, P., A Primer on Innovation and Growth, Bruegel Policy Brief 02, 2006.

Aghion, P., Bloom, N., Blundell, R., Griffith, R., Howitt, P., Competition and Innovation: An Inverted-U Relationship, Quarterly Journal of Economics, Vol. 120, No. 2, s. 701 – 728, 2005.

Aghion, P., Blundell, R., Griffith, R., Howitt, P., Prantl, S., The Effects of Entry on Incumbent Innovation and Productivity, NBER Working Paper 12027, 2006.

Aghion, P., Boustan, L., Hoxby, C., Vandenbussche, J., Exploiting States’ Mistakes to Identify the Causal Impact of Higher Education on Growth, Working Paper, Harvard University, 2005.

Aghion, P., Fally, T., Scarpetta, S., Credit Constraints as a Barrier to the Entry and Post-Entry Growth of Firms: Lessons from Firm-Level Cross Country Panel Data, 2006.

Aghion, P., Marinescu, I., Cyclical Budgetary policy and Economic Growth: What Do We Learn from OECD Panel Data?, 2006.

Aho, E., (Chairman), Cornu, J., Georghiou, L., Subirá, A., Ein innovatives Europa schaffen, Bericht der unabhängigen Sachverständigengruppe für FuE und Innovation, eingesetzt im Anschluss an das Gipfeltreffen in Hampton Court, 2006.

Breuss, F., Die Zukunft Europas, in: BMWA, Das österreichische Außenhandelsleitbild – Globalisierung gestalten – Erfolg durch Offenheit und Innovation, Wien, 2008.

Cedefop, Future skill needs in Europe, Medium-term forecast, 2008.

De la Fuente, A., Das Humankapital in der Wissensbasierten globalen Wirtschaft, Teil II: Bewertung auf der Länderebene, Abschlussbericht für die EU-Kommission Beschäftigung und Soziales, 2003.

Falk, M. Sectoral Innovation Performance, Evidenc from CIS 3 micro-aggregated data, Europe Innova, 2007, http://www.europe-innova.org

Falk, M., Unterlass, F., Determinanten des Wirtschaftswachstums im OECD-Raum, Teilstudie 1, WIFO-Weißbuch, 2006.

Falk, R. Hölzl, W., Leo, H., On the Roles and Rationales of European STI Policies, WIFO Working Paper, 299/2007.

Falk, R., Leo, H., „What Can Be Achieved By Special R&D Funds When There is No Special Leaning Towards R&D Intensive Industries?“, WIFO Working Papers, 2006, (273).

Gerschenkron, A., „Economic Backwardness in Historical Perspective“, Harvard University Press, 1962.

Giddens, A., Liddle, R., Diamond, P. (eds.), Global Europe, Social Europe, Polity Press, Cambridge, United Kingdom, 2006.

Gordon, R. J., Issues in the Comparison of Welfare Between Europe and the United States, Paper presented to Bureau of European Policy Advisers, „Change, Innovation and Distribution“, Brusel, 4. decembra 2007.

Griffith, R., Redding, S., Van Reenen, J., Mapping the Two Faces of R&D: Productivity Growth in a Panel of OECD Industries, The Review of Economics and Statistics, 86 (4): 883 – 895, 2004.

Hollanders, H., Innovation Modes: Evidence at the Sector Level, Europe-Innova, Innovation Watch, 2007, http://www.europe-innova.org

Hölzl, W., Friesenbichler, K. Final Sector Report Gazelles, Sectoral Innovation Watch, Europe Innova, 2008, www.europe-innova.org

Kommission der Europäischen Gemeinschaften (KEG), Umsetzung des Lissabon-Programms der Gemeinschaft: Ein politischer Rahmen zur Stärkung des Verarbeitenden Gewerbes in der EU – Auf dem Weg zu einem stärker integrierten Konzept für die Industriepolitik, KOM(2005) 474 endgültig, Brüssel, 5.10.2005.

Krueger, D., Kumar, K., US-Europe Differences in Technology-Driven Growth: Quantifying the Role of Education, Journal of Monetary Economics, 2004.

Leo, H., Reinstaller, A., Unterlass, F., Motivating sectoral analysis of innovation Performance, Europe Innova, 2007, http://www.europe-innova.org

Nicoletti, G., Scarpetta, S., Regulation, Productivity and Growth: OECD Evidence, Economic Policy, 18:36 9, 2003.

OECD, Education at a Glance, OECD, 2006.

Peneder, M., Entrepreneurship and technological innovation, An integrated taxonomy of firms and sectors, Europe Innova, Wifo, 2007, http://www.europe-innova.org

Sapir, A. et al. „An Agenda for a Growing Europe“. Oxford University Press, 2004.

Vandenbussche, J., Aghion, P., Meghir, C., Growth, Distance to Frontier and Composition of Human Capital, Journal of Economic Growth, Vol. 11, No. 2, s. 97 – 127, 2006.

V Bruseli 22. októbra 2008

Predseda

Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru

Mario SEPI


(1)  Rozsah Lisabonskej stratégie samozrejme presahuje tematiku, ktorá je predmetom tohto dokumentu. Podrobnejšie informácie sú k dispozícii na internetovej stránke: http://ec.europa.eu/growthandjobs/index_en.htm

(2)  Koordináciou politických opatrení sa stimuluje výroba verejných statkov (napríklad informácií a poznatkov, ochrany životného prostredia a klímy) a pozitívne vonkajšie účinky. Čoraz väčšie hospodárske prepojenie v Európe vytvára externality a len koordináciou politických opatrení možno zvýšiť kladné externality a zmierniť záporné.

(3)  Celkovo si EÚ úspešne udržala vedúce postavenie vo svetovom obchode v odvetví tovarov i služieb. Európske hospodárstvo má vedúce postavenie na trhu v širokom spektre priemyselných odvetví so strednou úrovňou technológie a v oblasti kapitálovo náročného tovaru. Dôvodom na znepokojenie je rastúci deficit obchodnej bilancie s Áziou a slabšie výsledky EÚ v oblasti IKT v porovnaní s USA (pozri CCMI/043).

(4)  Štrukturálne zmeny vznikajú založením nových subjektov, diverzifikáciou existujúcich alebo usadením nových podnikov.

(5)  Na tomto mieste sa vedome píše o odvetviach s intenzívnym výskumom, pretože rozdelenie na odvetvie „high tech“, „medium tech“ a „low tech“ na základe výdavkov na výskum a vývoj nedoceňuje využívanie technológií v mnohých oblastiach hospodárstva. Ak zohľadníme aj integráciu technológií, vyvinutých inde, do výrobkov a výrobných procesov, tak potom často existujú aj odvetvia, ktoré sú v klasickom rozdelení zaradené medzi „low tech“, hoci by sa skôr hodili do oblasti „medium tech“ alebo „high tech“ (pozri Peneder 2007).

(6)  Cedefop odhaduje, že podľa predpokladov vzrastie celková zamestnanosť v Európe od roku 2006 do roku 2015 o viac než 13 miliónov pracovných miest. To zahŕňa nárast o takmer 12,5 milióna pracovných miest na najvyššej kvalifikačnej úrovni (zhruba 5. a 6. úroveň ISCED) a takmer 9,5 miliónov pracovných miest na strednej úrovni (3. a 4. úroveň ISCED). Na druhej strane sa počíta s poklesom o vyše 8,5 milióna pracovných miest, pre ktoré nie je potrebná žiadna alebo len nízka formálna kvalifikácia (0. až 2. úroveň ISCED). Zdroj: Cedefop, Future skill needs in Europe: Medium-term forecast, 2008.

(7)  Treba zásadne konštatovať, že investície do ľudského kapitálu prinášajú veľmi vysoký výnos. Keď sa priemerná dĺžka školskej dochádzky predĺži o jeden rok, tak potenciálna výkonnosť národného hospodárstva vzrastie dlhodobo o 6 % (De la Fuengte 2003).

(8)  Hoci preskúmanie rozdelenia kompetencií by sa malo vykonávať pravidelne, príslušná analýza by tu výrazne prekračovala rámec stanoviska (pozri Falk – Hölzl – Leo 2007).