52006DC0120

Správa Komisie Európskemu Parlamentu a Rade - Správa o uplatňovaní smernice 1999/93/ES o rámci Spoločenstva pre elektronické podpisy /* KOM/2006/0120 v konečnom znení */


[pic] | KOMISIA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV |

Brusel, 15.3.2006

KOM(2006) 120 v konečnom znení

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Správa o uplatňovaní smernice 1999/93/ES o rámci Spoločenstva pre elektronické podpisy

OBSAH

1. Úvod 3

2. Smernica 3

2.1. Súvislosti 3

2.2. Implementácia smernice 4

2.3. Obsah smernice 4

2.3.1 Cieľ a rozsah pôsobnosti 4

2.3.2. Rozličné typy elektronických podpisov v smernici 4

2.3.3. Otázky vnútorného trhu 5

2.3.4 Právne uznávanie 5

3. Vplyv smernice na vnútorný trh 5

3.1. Všeobecné poznámky o vzťahu medzi smernicou a vývojom trhu 5

3.2. Trh elektronických certifikátov: používané aplikácie 6

3.3. Technologický vývoj 6

3.3.1. Vytváranie noriem 6

3.3.2. Technologické problémy 7

4. Vplyv smernice na iné právne predpisy 8

4.1. Smernica 2001/115/ES 8

4.2. Nové smernice o verejnom obstarávaní 8

4.3 Rozhodnutie Komisie o elektronických a digitálnych dokumentoch 9

5. Závery 10

5.1. Právne hľadisko 10

5.2. Vplyv na trh 10

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

Správa o uplatňovaní smernice 1999/93/ES o rámci Spoločenstva pre elektronické podpisy(Text s významom pre EHP)

1. ÚVOD

Táto správa hodnotí uplatňovanie smernice 1999/93/ES o rámci Spoločenstva pre elektronické podpisy[1] (ďalej len smernica) v súlade s jej článkom 12. Správa sčasti vychádza z výsledkov nezávislej štúdie vypracovanej externými konzultantmi[2] v roku 2003 (ďalej len „štúdia“) a z výsledkov neformálnych konzultácií so zúčastnenými stranami[3].

2. SMERNICA

2.1. Súvislosti

Po prvom ohlásení návrhu právneho predpisu v oblasti elektronických podpisov v oznámení o „Bezpečnosti a dôveryhodnosti elektronickej komunikácie - na ceste k európskemu rámcu pre šifrovanie a digitálne podpisy“ [4] bol v roku 1998 zverejnený samotný návrh smernice[5]. Niekoľko členských štátov už zaviedlo alebo navrhlo vnútroštátne právne predpisy v oblasti elektronického podpisu, ktoré považovali za podmienku rastu elektronického obchodu a za dôležitú politickú požiadavku pre zabezpečenie dôveryhodnosti elektronických transakcií.

Z pohľadu EÚ existovalo riziko, že vnútroštátne právne predpisy s rôzniacimi sa požiadavkami zdržia účinné konštituovanie vnútorného trhu najmä v oblastiach závislých od produktov a služieb súvisiacich s elektronickým podpisom. Základom navrhovaných harmonizačných opatrení bola snaha vyhnúť sa narušeniu vnútorného trhu v oblasti, ktorá je považovaná za kritickú pre budúcnosť elektronických transakcií v európskom hospodárstve. Jednou z hlavných požiadaviek bola potreba vyjasnenia právneho postavenia elektronických podpisov, aby sa zabezpečila ich právoplatnosť, ktorá bola často spochybňovaná.

Európsky parlament a Rada prijali túto smernicu v decembri roku 1999.

2.2. Implementácia smernice

Všetkých 25 členských štátov EÚ už implementovalo všeobecné zásady smernice. Nasledujúce pripomienky vychádzajú z komplexného hodnotenia výsledkov konzultácií a implementačných opatrení členských štátov, hoci formálna analýza právnych predpisov transponujúcich smernicu nebola v čase prípravy tejto správy dokončená.

2.3. Obsah smernice

2.3.1 Cieľ a rozsah pôsobnosti

Hlavným cieľom smernice je vytvoriť rámec Spoločenstva pre používanie elektronických podpisov umožňujúci voľný pohyb produktov a služieb súvisiacich s elektronickým podpisom cez hranice a zabezpečujúci základné právne uznávanie elektronických podpisov.

Treba zdôrazniť, že smernica sa nezaoberá uzatváraním a platnosťou zmlúv ani inými právnymi záväzkami predpísanými vnútroštátnymi právnymi predpismi či právnymi predpismi Spoločenstva, ktoré sa týkajú formy zmlúv. Nemá vplyv ani na pravidlá a obmedzenia týkajúce sa používania dokumentov ustanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi či právnymi predpismi Spoločenstva[6]. Preto smernica nemá vplyv ani na vnútroštátne ustanovenia, ktoré napríklad vyžadujú používanie papierovej formy pre isté typy zmlúv. Okrem toho smernica nevylučuje možnosť, aby si strany v uzavretom systéme (napr. na firemnom intranete alebo medzi poskytovateľom služieb a jeho zákazníkmi) dohodli špecifické podmienky používania elektronických podpisov v rámci takéhoto systému.

2.3.2. Rozličné typy elektronických podpisov v smernici

Smernica sa zaoberá tromi typmi elektronických podpisov. Prvým typom je najjednoduchšia forma „elektronického podpisu“ , ktorá má široký význam. Slúži na identifikáciu a overovanie údajov. Môže ísť jednoducho o podpísanie e-mailu menom osoby alebo použitie kódu PIN. Aby sa takéto overenie dalo považovať za platný podpis, musí sa vzťahovať na údaje a nesmie sa použiť ako metóda alebo technológia slúžiaca len na overenie osoby .

Druhým typom elektronického podpisu definovaným v smernici je „ zaručený elektronický podpis “. Táto forma podpisu musí spĺňať požiadavky vymedzené v článku 2 ods. 2 smernice. Smernica je technologicky neutrálna, ale v praxi sa táto definícia týka najmä elektronických podpisov založených na infraštruktúre verejných kľúčov (PKI, Public Key Infrastructure). Táto technológia používa na podpísanie údajov technológiu šifrovania, ktorá si vyžaduje verejný a súkromný kľúč.

Napokon je tu tretí typ elektronického podpisu, o ktorom sa hovorí v článku 5 ods. 1 a pre ktorý sa v smernici nezaviedol osobitný termín, no v tejto správe ho budeme nazývať „kvalifikovaný elektronický podpis“. Je to zaručený elektronický podpis založený na kvalifikovanom certifikáte a vytvorený bezpečným zariadením na vytváranie podpisu, ktorý musí spĺňať požiadavky uvedené v prílohách I, II a III.

„ Signatár “ (signatory) je v smernici určený ako „osoba, ktorá je držiteľom zariadenia na vytvorenie podpisu a koná buď vo svojom vlastnom mene, alebo v mene inej fyzickej osoby alebo právnickej osobu alebo subjektu, ktorý zastupuje“. Hoci sa v smernici neuvádza, že elektronický podpis sa musí týkať fyzickej osoby, signatárom v prípade kvalifikovaného elektronického podpisu (článok 5 ods. 1 smernice) môže byť len fyzická osoba, pretože táto forma podpisu sa považuje za rovnocennú s vlastnoručným podpisom[7].

2.3.3. Otázky vnútorného trhu

V záujme podpory vytvorenia vnútorného trhu certifikačných produktov a služieb a v záujme zabezpečenia, aby poskytovateľ certifikačných služieb (CSP, Certification Service Provider) so sídlom v jednom členskom štáte mohol poskytovať služby v inom členskom štáte, sa v článku 3 stanovuje, že prístup na trh nie je podmienený predchádzajúcim schválením. Aby sa však zabezpečilo, že poskytovatelia certifikačných služieb vydávajúci pre verejnosť kvalifikované certifikáty spĺňajú požiadavky stanovené v prílohách, členské štáty musia zaviesť primeraný systém dohľadu. Pre systém dohľadu nie sú určené nijaké povinné požiadavky. V členských štátoch sa implementovali rozličné modely, ktoré doteraz fungujú najmä v príslušnej krajine pôvodu a zatiaľ sa neprejavili ako zdroje prekážok. Rozdiely medzi systémami členských štátov by však mohli ovplyvniť rozvoj cezhraničných certifikačných .

Čo sa týka cezhraničného poskytovania certifikačných služieb na vnútornom trhu, nie je možné na certifikačné služby poskytované z iného členského štátu uvaliť nijaké obmedzenia.

2.3.4 Právne uznávanie

V článku 5 ods. 2 sa stanovuje všeobecná zásada právneho uznávania všetkých druhov elektronického podpisu, ktoré zavádza smernica.

Vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili uznanie kvalifikovaného elektronického podpisu (v článku 5 ods. 1) ako podpisu, ktorý spĺňa právne požiadavky vlastnoručného podpisu a pripúšťa sa ako dôkaz v rámci súdneho konania rovnakou mierou ako vlastnoručný podpis vo vzťahu k tradičným dokumentom.

Čo sa týka právnych účinkov elektronických podpisov neexistuje zatiaľ reprezentatívna judikatúra, ktorá by umožnila posúdiť uznávanie elektronických podpisov v praxi.

3. Vplyv smernice na vnútorný trh

3.1. Všeobecné poznámky o vzťahu medzi smernicou a vývojom trhu

Prijatie smernice prinieslo isté očakávania, že tento právny predpis podnieti rozvoj trhu elektronických podpisov. Právne predpisy sa všeobecne neprijímajú pre to, aby vytvárali trhový dopyt, a nebolo tomu tak ani v prípade tejto smernice. Smernica by však mala zabezpečiť väčšiu právnu istotu, čo sa týka používania elektronických podpisov a súvisiacich služieb. V tomto smere by smernica mohla vytvoriť platformu dôvery, ktorá by umožnila rozvoj trhu.

Hoci sa štúdia zamerala na používanie zaručených alebo kvalifikovaných elektronických podpisov a zistila veľmi pomalý nárast ich využívania, ukázalo sa, že existuje množstvo iných aplikácií elektronického podpisu, ktoré využívajú jeho jednoduchšie formy.

3.2. Trh elektronických certifikátov: používané aplikácie

Dve dominujúce formy aplikácií elektronických podpisov sa týkajú elektronickej verejnej správy (e-government) a služieb osobného elektronického bankovníctva (e-banking). Mnohé členské štáty i niekoľko ďalších európskych krajín začalo používať aplikácie elektronickej verejnej správy alebo ich používanie plánuje. Mnohé z týchto aplikácií elektronickej verejnej správy sa zakladajú na používaní elektronických preukazov totožnosti. Elektronické preukazy totožnosti možno použiť jednak ako identifikačný dokument, no zároveň aj na zabezpečenie online prístupu k verejným službám pre občanov. Vo väčšine prípadov budú tieto identifikačné preukazy plniť tri funkcie: určovanie totožnosti, overovanie pravosti a podpisovanie.

Druhá veľká oblasť využitia elektronických podpisov – služby osobného elektronického bankovníctva – sa teraz začínajú rozvíjať vo väčšine štátov EÚ. Väčšina systémov overovania pravosti pre služby osobného elektronického bankovníctva sa spolieha na jednorazové heslá (orig. „one-time pasword“, OTP) a tokeny čiže najjednoduchšie formy elektronického podpisu v súlade so smernicou. Mnohé aplikácie elektronického bankovníctva používajú tieto technológie len na overenie totožnosti užívateľa, ale rozširuje sa aj elektronické podpisovanie transakcií. V prípade podnikového (business-to-business) elektronického bankovníctva a medzibankového zúčtovania sa častejšie využívajú inteligentné karty (orig. „smart cards“), ktoré podľa všeobecnej mienky prinášajú vyššiu úroveň bezpečnosti.

Spektrum služieb vyžadujúcich úroveň overovania pravosti zodpovedajúcu jednoduchej forme elektronického podpisu sa zároveň v niekoľkých členských štátoch rozširuje.

3.3. Technologický vývoj

3.3.1. Vytváranie noriem

V článku 3 ods. 5 smernice sa Komisii umožňuje stanoviť a zverejniť referenčné čísla „všeobecne uznávaných noriem“[8] produktov súvisiacich s elektronickým podpisom. Z toho dôvodu sa produkty súvisiace s elektronického podpisu a vyhovujúce týmto normám pokladajú za produkty spĺňajúce požiadavky uvedené v prílohe II písm. f) a v prílohe III.

Komisia poverila vytváraním noriem európske normalizačné organizácie. Európska inicatíva pre normalizáciu elektronického podpisu (EESSI, European Electronic Signature Standardisation Initiative) zložená z členov CEN/ISSS a ETSI vytvorila normy pre produkty a služby elektronického podpisu[9].

V júli 2003 Komisia zverejnila rozhodnutie opierajúce sa o článok 3 ods. 5 smernice[10] obsahujúce odkazy na normy CEN (CWA) pre požiadavky týkajúce sa vytvárania kvalifikovaných elektronických podpisov. Normy CWA prestanú platiť tri roky po zverejnení; CEN však môže, ak to bude potrebné, predĺžiť ich platnosť na ďalšie obdobie.

Podľa článku 3 ods. 5 môže Komisia pre splnenie požiadaviek smernice vytvoriť a prijať aj iné normy, pokiaľ tieto bude možné pokladať za „všeobecne uznávané normy“. Vo všeobecnosti sa dajú požiadavky uvedené v prílohách splniť aj prostredníctvom iných noriem ako tých, ktoré sú uvedené v Úradnom vestníku.

Pre trh je dôležité, aby sa pri budúcich normotvorných opatreniach zohľadnil technologický vývoj, pretože v budúcnosti budú užívatelia presúvať svoje kľúče pre elektronické podpisy medzi rozličnými zariadeniami v prepojenom svete.

3.3.2. Technologické problémy

Na otázku, prečo sa trh elektronických podpisov nerozvíjal rýchlejšie, neexistuje jednoduchá odpoveď. Trh čelí celému radu technických problémov. Jedným z najvýraznejších problémov, ktorý mohol prispieť k pomalému prijímaniu zaručených či kvalifikovaných elektronických podpisov v Európe, je komplexnosť technológie PKI. Často zdôrazňovanou výhodou PKI je to, že táto technológia využíva systém „dôveryhodnej tretej strany“, ktorý umožňuje, aby si strany, ktoré sa nikdy nestretli, na internete dôverovali. Zdá sa však, že v mnohých súčasných aplikáciách prejavujú poskytovatelia služieb, najmä z dôvodu zodpovednosti, malý záujem povoliť zákazníkom používať ich zariadenia na overenie pravosti v rámci iných služieb. Pravdepodobne z tohto dôvodu na trhu ešte vždy prevláda používanie rozličných jednorazových hesiel (OTP) a zdá sa, že táto situácia sa v blízkej budúcnosti nezmení.

Pomalý nárast využívania sa dá vysvetliť aj inými faktormi: smernica neobsahuje ustanovenia o kritériách pre služby overovania elektronického podpisu poskytované CSP koncovému užívateľovi ani ustanovenia upravujúce vzájomné uznávanie poskytovateľov týchto služieb. V závislosti od príslušného štátu existujú rôzne riešenia pre overovanie certifikátu, ako koreňová certifikačná autorita (Root CA), mostíková certifikačná autorita a zoznam dôveryhodných vzťahov (Trust Status List). V rámci cezhraničných transakcií elektronickej verejnej správy vyústila akcia „Bridge/Gateway Certification Authority“[11] programu IDA II do pilotného projektu „Bridge/Gateway CA“, ktorý poukázal nielen na technologické, ale aj na právne a organizačné problémy.

Nedostatok technickej interoperability na vnútroštátnej i cezhraničnej úrovni vytvára ďalšiu prekážku akceptácie elektronických podpisov zo strany trhu. V dôsledku toho vzniklo množstvo „izolovaných ostrovov“ aplikácií elektronického podpisu, kde sa certifikáty dajú použiť len pre jednu jedinú aplikáciu. EESSI pracovala na spoločných normách pre interoperabilitu, ale väčšina členských štátov vypracovala na podporu interoperability vnútroštátne normy[12].

V prostredí PKI je dnes najpoužívanejším prostriedkom vytvorenia podpisu inteligentná karta, pretože ponúka bezpečný spôsob uchovania súkromného kľúča. Táto technológia je drahá a vyžaduje investície do fyzickej infraštruktúry (distribúciu kariet a zariadení na ich čítanie atď.) Existuje už rad alternatív k inteligentným kartám, ktoré sa dajú využiť na bezpečné uchovanie kryptografického kľúča.

Ďalším praktickým dôvodom pomalej implementácie aplikácií elektronického podpisu je skutočnosť, že archivovanie elektronicky podpísaných dokumentov sa považuje za priveľmi zložité a neisté. Právne záväzky uchovávať dokumenty vyše tridsať rokov si vyžadujú nákladné a nepohodlné technológie a postupy, aby sa zabezpečila čitateľnosť a overiteľnosť dokumentov aj po takomto dlhom časovom období.

4. Vplyv smernice na iné právne predpisy

Hoci dopyt po zavedení PKI je niečo, čo sa nedá vytvoriť prostredníctvom legislatívy, Komisia vidí v zavedení elektronických podpisov dôležitý nástroj rozvoja služieb informačnej spoločnosti a podpory bezpečného elektronického obchodu.

Zavedením elektronického podpisu sa zaoberá niekoľko nedávno prijatých smerníc a rozhodnutí, obsahujúcich odkaz na smernicu 1999/93/ES.

4.1. Smernica 2001/115/ES

Smernica 2001/115/ES[13] uznáva možnosť elektronického zasielania faktúr. V tomto prípade musí byť zaručená autentickosť pôvodu faktúry a integrita jej obsahu, napríklad zaručeným elektronickým podpisom.

Funkcia elektronického podpisu, ako je uvedená v smernici, má zabezpečiť dodržanie technickej bezpečnosti počas prenosu a ukladania údajov. Ak ide o papierovú formu, nie všetky vnútroštátne právne predpisy vyžadujú, aby bol taký dokument podpísaný vlastnoručným podpisom a v smernici sa uvádza, že členské štáty by nemali vyžadovať podpisovanie faktúr. Preto sa dá povedať, že pojem elektronického podpisu sa v tomto prípade vzťahuje na technický, a nie právny koncept.

4.2. Nové smernice o verejnom obstarávaní

Nové smernice o verejnom obstarávaní, ktoré nadobudli účinnosť 30. apríla 2004, dotvárajú právny rámec pre používanie elektronických podpisov pri udeľovaní verejných zakázok[14].

Používanie elektronických podpisov je hlavným prvkom pre zavedenie fungujúcich elektronických systémov verejného obstarávania v celej EÚ. Dá sa predpokladať, že elektronické obstarávanie sa stane jednou z hlavných oblastí aplikácie najmä rozvinutejších foriem elektronického podpisu. Elektronické obstarávanie upozorňuje na problémy, ktoré je treba pri podpore využívania elektronických podpisov prekonať.

Nové smernice o verejnom obstarávaní nedefinujú, ktoré typy elektronických podpisov by sa mali použiť pri elektronickej verejnej súťaži, ale ponechávajú výber na členské štáty, pokiaľ bude v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorými sa implementuje smernica 1999/93/ES[15]. To odráža existujúce postupy v oblasti odovzdávania ponúk v papierovej forme, pre ktorú smernica EÚ o obstarávaní nestanovuje formu podpisovania a zabezpečovania ponúk.

Skutočnosť, že si členské štáty môžu vybrať rozličné úrovne elektronického podpisu so sebou prináša nebezpečenstvo, že riešenia elektronického obstarávania budú navrhované tak, aby zohľadňovali produkty vyvinuté v rámci štátu. To vytvára riziko rozdrobenia trhu pre obstarávanie a vzniku prekážok ohrozujúcich vnútorný trh pre elektronické podpisy.

Implementácia elektronických podpisov pre elektronické obstarávanie bez vytvárania prekážok pre cezhraničný obchod je aktuálnou úlohou v rámci celej Európy.

Nové smernice dopĺňa akčný plán[16], ktorý stanovuje ciele a identifikuje možné akcie Komisie a členských štátov na roky 2005 až 2007, aby zabezpečil všeobecné rozšírenie elektronického obstarávania v Európe do roku 2010 Nabáda k vytvoreniu praktického riešenia pre elektronické podpisy založeného na vzájomnom uznávaní, ktoré sa nesmie líšiť od riešení používaných v iných oblastiach činností.

4.3 Rozhodnutie Komisie o elektronických a digitálnych dokumentoch

Rozhodnutie Komisie 2004/563 o elektronických a digitálnych dokumentoch bolo prijaté 7. júla 2004[17]. Týmto rozhodnutím sa mení vnútorný rokovací poriadok Komisie.

Toto rozhodnutie stanovuje podmienky platnosti elektronických a digitálnych dokumentov v súvislosti s Komisiou. Týka sa elektronických dokumentov vytvorených či prijatých a uchovávaných Komisiou. Elektronický podpis sa v prípade potreby použije na potvrdenie platnosti elektronických dokumentov[18].

Komisia pripravila implementačné pravidlá k tomuto rozhodnutiu. Pravidlá obsahujú zásady potrebné pre implementovanie technickej infraštruktúry elektronického podpisu.

5. Závery

5.1. Právne hľadisko

Smernica priniesla právnu istotu, pokiaľ ide o všeobecnú prijateľnosť elektronických podpisov: potreba právneho uznávania elektronických podpisov bola uspokojená transpozíciou smernice do právnych predpisov členských štátov.

V tejto súvislosti zastáva Komisia názor, že ciele smernice sa z väčšej časti splnili a že v tomto štádiu sa neukázala jasná potreba jej revízie.

Jednako vzhľadom na problémy so vzájomným uznávaním elektronických podpisov a s interoperabilitou na všeobecnej úrovni usporiada Komisia rad stretnutí s členskými štátmi a príslušnými zúčastnenými stranami, na ktorých sa v súvislosti so zvážením prípadných doplnkových opatrení bude zaoberať týmito otázkami: rozdiely v transpozícii smernice; vyjasnenie špecifických článkov smernice, technické a normalizačné aspekty, problémy interoperability, V tejto súvislosti sa zoberú do úvahy výsledky relevantných aktivít útvarov Komisie.

5.2. Vplyv na trh

Použitie kvalifikovaných elektronických podpisov je rozšírené oveľa menej , než sa predpokladalo, a trh dnes nie je dobre vyvinutý. Dnes užívatelia nemajú jediný elektronický certifikát, ktorým by mohli podpisovať dokumenty alebo transakcie v digitálnom prostredí rovnako ako na papieri. V tomto štádiu sa preto nedá komplexne posúdiť cieľ smernice týkajúci sa vnútorného trhu, ktorým je voľný pohyb kvalifikovaných elektronických podpisov.

Hlavný dôvod pomalého rozvoja trhu má ekonomický charakter: poskytovatelia služieb sú málo motivovaní k tomu, aby vyvíjali elektronické podpisy, ktoré je možno využiť pre viac aplikácií, radšej ponúkajú riešenia pre svoje vlastné služby, napríklad riešenia vyvinuté v bankovom sektore. To spomaľuje proces vývoja interoperabilných riešení. Nedostatok aplikácií, napríklad komplexných riešení pre elektronické archívy, môže takisto brániť vývoju viacúčelového elektronického podpisu, ktorý sa stane skutočnosťou až po dosiahnutí kritického objemu užívateľov a možností využitia.

Mnoho aplikácií by však v budúcnosti mohlo odštartovať rast trhu. Využitie elektronických podpisov v službách elektronickej verejnej správy už dosiahlo istú úroveň a v budúcnosti sa pravdepodobne stane dôležitým nástrojom rozvoja. Strategická úloha elektronickej verejnej správy sa uznáva aj v iniciatíve i2010[19], ktorá podporuje zavádzanie a účinné využívanie IKT v súkromnom i verejnom sektore. Potreba bezpečných elektronických prostriedkov preukázania totožnosti, ktoré umožňujú prístup k verejným službám a ich využívanie, je pre občanov i podniky veľmi dôležitá a bude podporovať používanie elektronických podpisov[20]. Objavia sa rozličné formy elektronických preukazov totožnosti (eID), ktoré si budú vyžadovať istý stupeň interoperability. Komisia pridelila iniciatívam zaoberajúcim sa elektronickými preukazmi totožnosti vysokú prioritu, napríklad v akčnom pláne elektronického obstarávania alebo pri harmonizácii ochranných prvkov cestovných dokladov, pri akcii programu IDABC týkajúcej sa aspektov interoperability elektronických preukazov totožnosti pre celoeurópske služby elektronickej verejnej správy alebo v programoch IST či eTen. Interne Komisia zamýšľa pokračovať v modernizácii vlastnej administratívy[21]. Jedným z opatrení je budúce zavedenie elektronických podpisov s cieľom obmedziť obeh dokumentov v papierovej forme.

Komisia bude ďalej podporovať rozvoj služieb a aplikácií pre elektronické podpisy a bude monitorovať trh. Okrem podpory prostredníctvom činností v oblasti elektronickej verejnej správy sa bude zvláštny dôraz klásť na interoperabilitu a cezhraničné využívanie elektronických podpisov. Komisia bude podporovať ďalšiu normalizáciu, aby podporila interoperabilitu a používanie všetkých druhov technológií pre kvalifikovaný elektronický podpis na vnútornom trhu. V roku 2006 pripraví správu o normách pre elektronické podpisy.

[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/93/ES z 13. decembra 1999 o rámci Spoločenstva pre elektronické podpisy, Ú. v. ES L 13, 19.1.2000, s. 12.

[2] Štúdia o právnych a trhových aspektoch elektronických podpisov, K.U.L., 2003, http://europa.eu.int/information_society/eeurope/2005/all_about/trust/electronic_sig_report.pdf.

[3] V roku 2003 Komisia iniciovala neformálne konzultácie všetkých zúčastnených strán, aby zozbierala pripomienky k uplatňovaniu smernice. Získané pripomienky sú zahrnuté v tejto správe.

[4] KOM(97) 503 z 8. októbra 1997.

[5] Ú. v. ES C 325, 23.10.1998, s. 5.

[6] Odstránenie právnych prekážok pri uzatváraní zmlúv elektronickou formou upravuje článok 9 smernice o elektronickom obchode (smernica 2000/31/ES, Ú. v. L 178, s. 1).

[7] Obmedzenie používania zaručených elektronických podpisov na fyzické osoby ukazuje, že mnohí regulátori pokladajú elektronické podpisy iba za elektronické ekvivalenty tradičných vlastnoručných podpisov. Účelom použitia digitálnych podpisov je najčastejšie len posilnenie autenticity a integrity správy, bez úmyslu naznačiť zámer podpísať niečo v tradičnom zmysle, na čo poukázala počas neformálnych konzultácií napríklad ICC.

[8] Tento koncept súvisí s požiadavkou technologickej aktuálnosti a akceptovania zo strany užívateľov, príp. ich dostatočnej účasti na tvorbe noriem.

[9] Zoznam vytvorených noriem je dostupný na internetovej stránke EESSI http://www.ict.etsi.org/EESSI_home.htm

[10] Rozhodnutie 2003/511/ES zo 14. júla 2003 o zverejnení referenčných čísel všeobecne uznávaných noriem pre produkty elektronického podpisu v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 1999/93/ES, Ú. v. EÚ L 175, 15.7.2003, s. 45.

[11] Akcia BGCA programu IDA II: http://europa.eu.int/idabc/en/document/2318/556.

[12] Napríklad v Nemecku sú špecifikácie ISIS-MTT zamerané na vytvorenie technickej interoperability medzi produktmi z oblasti elektronického podpisu.

[13] Smernica Rady 2001/115/ES z 20. decembra 2001 upravujúca a doplňujúca smernicu 77/388/EHS s cieľom zjednodušenia, modernizovania a harmonizovania podmienok stanovených na faktúrovanie v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty, Ú. v. ES L 15, 17.1.2002, s. 24.

[14] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov pri verejnom obstarávaní subjektov pôsobiacich v oblasti vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb, Ú. v. EÚ L 134, 30.4.2004, s. 1, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov pri verejnom obstarávaní stavebných prác, dodávok a služieb, Ú. v. EÚ L 134, 30.4.2004, s. 114.

[15] Pozri prílohu X smernice o obstarávaní 2004/18.

[16] Oznámenie Komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, Akčný plán implementácie právneho rámca v oblasti elektronického verejného obstarávania, 14.10.2004.

[17] Rozhodnutie Komisie zo 7. júla 2004, ktorým sa mení a dopĺňa jej rokovací poriadok, Ú. v. EÚ L 251, 27.7.2004, s. 9

[18] Po dohode ho možno použiť aj pre iné osoby či subjekty poverené implementáciou určitých politík Spoločenstva a pre orgány správy členských štátov v prípade, keď postup zahŕňa Komisiu i tieto iné subjekty.

[19] KOM(2005) 229, konečné znenie.

[20] Pozri aj deklaráciu ministrov schválenú jednohlasne v Manchestri na ministerskej konferencii o elektronickej verejnej správe „Transformácia verejných služieb“, 24/11/05.

[21] „e-Komisia 2006–2010: zvýšenie účinnosti a transparentnosti“ – strategický rámec – K/2005/44 73.