5.6.2015   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 141/19

(1)

Komisia prijala 12. decembra 2012 správu o uplatňovaní nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 (3). Zo správy vyplýva, že hoci uvedené nariadenie funguje vo všeobecnosti dobre, bolo by žiaduce zlepšiť uplatňovanie niektorých jeho ustanovení s cieľom zabezpečiť účinnejšie vedenie cezhraničných insolvenčných konaní. Keďže uvedené nariadenie bolo opakovane zmenené a majú sa vykonať ďalšie zmeny, je z dôvodu prehľadnosti vhodné ho prepracovať.

(2)

Únia si stanovila cieľ vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(3)

Riadne fungovanie vnútorného trhu si vyžaduje účinné a efektívne fungovanie cezhraničných insolvenčných konaní. Toto nariadenie sa musí prijať na dosiahnutie uvedeného cieľa, ktorý patrí do rozsahu súdnej spolupráce v občianskych veciach v zmysle článku 81 zmluvy.

(4)

Činnosť podnikov má čoraz väčšie cezhraničné dôsledky, a preto ju v čoraz väčšej miere reguluje právo Únie. Platobná neschopnosť takýchto podnikov narúša aj riadne fungovanie vnútorného trhu a na úrovni Únie je potrebné prijať akt, ktorý bude požadovať koordináciu opatrení potrebných vo vzťahu k majetku platobne neschopného dlžníka.

(5)

Na riadne fungovanie vnútorného trhu je nevyhnutné zabrániť podnetom, ktoré by strany viedli k tomu, aby majetok alebo súdne konania prenášali z jedného členského štátu do druhého v snahe získať výhodnejšie právne postavenie, čím sa poškodzuje kolektívny záujem veriteľov (taktizovanie pri výbere súdu, tzv. forum shopping).

(6)

Toto nariadenie by malo obsahovať ustanovenia o právomoci začať insolvenčné konanie, ako aj začať konať o žalobách, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s ním úzko súvisia. Okrem toho by malo toto nariadenie obsahovať ustanovenia o uznávaní a vymáhaní výkonu rozhodnutí vydávaných v týchto konaniach a ustanovenia o práve rozhodnom pre insolvenčné konanie. V tomto nariadení by sa okrem toho mali ustanoviť pravidlá na koordináciu insolvenčných konaní, ktoré sa týkajú rovnakého dlžníka alebo viacerých členov rovnakej skupiny spoločností.

(7)

Insolvenčné konania, konania týkajúce sa likvidácie platobne neschopných spoločností alebo iných právnických osôb, súdnych zmierov a podobné konania a žaloby, ktoré s týmito konaniami súvisia, sú vyňaté z rozsahu pôsobnosti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (4). Na uvedené konania by sa malo vzťahovať toto nariadenie. Výklad tohto nariadenia by mal v čo najväčšej miere zabraňovať právnym medzerám medzi týmito dvoma nástrojmi. Samotná skutočnosť, že vnútroštátne konanie sa neuvádza v prílohe A k tomuto nariadeniu, by však nemala znamenať, že sa na toto konanie vzťahuje nariadenie (EÚ) č. 1215/2012.

(8)

Na dosiahnutie cieľa, ktorým je zlepšenie účinnosti a efektívnosti insolvenčných konaní vo veciach platobnej neschopnosti s cezhraničným dopadom je potrebné a vhodné, aby ustanovenia o právomoci, uznávaní a rozhodnom práve týkajúce sa tejto oblasti boli obsiahnuté v opatrení Únie, ktoré bude záväzné a priamo uplatniteľné v členských štátoch.

(9)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať na insolvenčné konania, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v tomto nariadení, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je dlžník fyzickou alebo právnickou osobou, obchodníkom alebo fyzickou osobou. Úplný zoznam takýchto insolvenčných konaní je uvedený v prílohe A. Pokiaľ ide o vnútroštátne konanie uvedené v prílohe A, toto nariadenie by sa malo uplatňovať bez toho, aby súdy v inom členskom štáte skúmali, či sú splnené podmienky stanovené v tomto nariadení. Toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na vnútroštátne insolvenčné konania, ktoré sa neuvádzajú v prílohe A.

(10)

Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal rozšíriť na konania, ktoré presadzujú záchranu ekonomicky životaschopných, ale ohrozených podnikov a dávajú podnikateľom druhú šancu. Do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia by sa mali zahrnúť najmä konania, ktoré umožňujú reštrukturalizáciu dlžníka v štádiu, keď existuje len pravdepodobnosť platobnej neschopnosti, a konania, ktoré ponechávajú dlžníkovi plnú alebo čiastočnú kontrolu nad jeho majetkom a záležitosťami. Ďalej by sa doň mali zahrnúť aj konania, ktorými sa stanovuje vyrovnanie alebo zmena obsahu záväzkov vo vzťahu k spotrebiteľom a samostatne zárobkovo činným osobám, napríklad znížením sumy, ktorú má dlžník zaplatiť, alebo predĺžením lehoty splatnosti poskytnutej dlžníkovi. Hoci v takýchto konaniach nemusí nevyhnutne dôjsť k vymenovaniu správcu, toto nariadenie by sa na ne malo vzťahovať v prípade, že prebiehajú pod kontrolou alebo dohľadom súdu. V tejto súvislosti by sa pojem „kontrola“ mal vzťahovať aj na situácie, v ktorých súd zasahuje len na základe odvolania podaného veriteľom alebo inými zúčastnenými stranami.

(11)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať aj na konania, v ktorých sa nariadi dočasné prerušenie vo vzťahu ku konaniam, v ktorých dochádza k individuálnemu vymáhaniu nárokov, ak by takéto konania mohli negatívne ovplyvniť rokovania a ohroziť reštrukturalizáciu dlžníkovho podniku. Takéto konania by nemali mať negatívny vplyv na kolektívny záujem veriteľov, a ak nie je možné dosiahnuť dohodu o reštrukturalizačnom pláne, mali by predchádzať iným konaniam, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie.

(12)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať na konania, ktorých začatie podlieha zverejneniu s cieľom umožniť veriteľom, aby sa dozvedeli o konaní a prihlásili svoje pohľadávky, a tak zabezpečiť kolektívnu povahu konania, a s cieľom umožniť veriteľom namietať proti jurisdikcii súdu, na ktorom sa takéto konanie začalo.

(13)

Insolvenčné konania, ktoré sú dôverné, by preto mali byť vylúčené z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia. Hoci takéto konania môžu zohrávať v niektorých členských štátoch významnú úlohu, v dôsledku ich dôverného charakteru nie je možné, aby veriteľ alebo súd nachádzajúci sa v inom členskom štáte vedel o tom, že sa takéto konanie začalo, a preto je ťažké zaviesť uznávanie ich účinkov v celej Únii.

(14)

Kolektívne konanie, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by malo zahŕňať všetkých alebo významnú časť veriteľov, ktorým je dlžník dlžný všetky dlžníkove nesplatené dlhy alebo ich podstatnú časť, a to za predpokladu, že to nebude mať vplyv na pohľadávky veriteľov, ktorí sa nezúčastňujú na takomto konaní. To by sa malo vzťahovať aj na konanie, ktoré zahŕňa iba finančných veriteľov dlžníka. Konanie, ktoré nezahŕňa všetkých veriteľov dlžníka, by malo byť konaním, ktorého cieľom je záchrana dlžníka. Konanie, ktoré vedie k definitívnemu ukončeniu činností dlžníka alebo likvidácii dlžníkovho majetku, by malo zahŕňať všetkých veriteľov dlžníka. Okrem toho skutočnosť, že v niektorých insolvenčných konaniach týkajúcich sa fyzických osôb sú vylúčené určité kategórie pohľadávok, ako napríklad pohľadávky vyplývajúce z vyživovacej povinnosti, z možnosti vyrovnania dlhu, by nemalo znamenať, že takéto konania nie sú kolektívne.

(15)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať aj na konania, ktoré sa podľa práva niektorých členských štátov môžu začať a viesť určitý čas ako predbežné alebo dočasné predtým, ako súd vydá rozhodnutie potvrdzujúce pokračovanie konania nie ako predbežného. Aj keď sa takéto konania označujú ako „predbežné“, mali by spĺňať všetky ostatné požiadavky tohto nariadenia.

(16)

Toto nariadenie by sa malo vzťahovať na konania, ktoré sú založené na právnych predpisoch týkajúcich sa platobnej neschopnosti. Konania, ktoré sú založené na všeobecnom práve obchodných spoločností, ktoré nie je určené výlučne pre prípady platobnej neschopnosti, by sa však nemali považovať za konania založené na právnych predpisov týkajúcich sa platobnej neschopnosti. Podobne by sa do zmeny obsahu záväzkov nemali zahŕňať osobitné konania, v ktorých sa dlhy fyzickej osoby s veľmi nízkym príjmom a veľmi nízkou hodnotou majetku odpíšu, pokiaľ sa takémuto druhu konaní nikdy neposkytnú platby veriteľom.

(17)

Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal rozšíriť aj na konania, ktoré sa začnú v dôsledku situácií, keď dlžník čelí nefinančným ťažkostiam pod podmienkou, že takéto ťažkosti skutočne a vážne ohrozujú súčasnú alebo budúcu schopnosť dlžníka splácať svoje dlhy, keď sa stanú splatnými. Časový rámec relevantný pre určenie takejto hrozby môže byť niekoľko mesiacov alebo aj viac, aby sa zohľadnili prípady, keď dlžník čelí nefinančným ťažkostiam, ktoré ohrozujú status jeho podnikateľskej činnosti a zo strednodobého hľadiska jeho likviditu. K tomu môže dôjsť napríklad vtedy, keď dlžník prišiel o zákazku, ktorá má pre neho kľúčový význam.

(18)

Týmto nariadením nie sú dotknuté pravidlá vymáhania štátnej pomoci od platobne neschopných spoločností, ako sú vyložené v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

(19)

Z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia by však mali byť vyňaté insolvenčné konania, ktoré sa týkajú poisťovní, úverových inštitúcií, investičných a iných spoločností, inštitúcií alebo podnikov, na ktoré sa vzťahuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES (5), ako aj insolvenčné konania týkajúce sa podnikov kolektívneho investovania, pretože tieto všetky podliehajú osobitnej úprave a vnútroštátne orgány dohľadu disponujú rozsiahlymi intervenčnými právomocami.

(20)

Insolvenčné konanie nezahŕňa nevyhnutne zásah súdneho orgánu. Pojem „súd“ by sa mal preto v niektorých ustanoveniach tohto nariadenia vykladať širšie a mal by zahŕňať aj osoby a orgány, ktoré sú na základe vnútroštátneho práva oprávnené začať insolvenčné konanie. Predpokladom uplatňovania tohto nariadenia je to, aby konanie (vrátane úkonov a formálnych náležitostí stanovených právom) nebolo len v súlade s ustanoveniami tohto nariadenia, ale aby bolo úradne uznané a právne účinné v členskom štáte, v ktorom sa začalo.

(21)

Správcovia sú vymedzení v tomto nariadení a uvedení v prílohe B. Na správcov, ktorí sú vymenovaní bez účasti súdneho orgánu, by sa podľa vnútroštátneho práva mala vzťahovať náležitá regulácia, a takíto správcovia by mali mať príslušné oprávnenie konať v insolvenčnom konaní. Vnútroštátny regulačný rámec by mal primerane upravovať riešenie prípadného konfliktu záujmov.

(22)

Toto nariadenie uznáva skutočnosť, že v dôsledku značných odlišností v hmotnom práve nie je praktické zaviesť insolvenčné konania s univerzálnym rozsahom v celej Únii. Ak by sa bez výnimky uplatňovalo právo štátu, v ktorom sa začalo konanie, mohlo by to preto často viesť k ťažkostiam. Platí to napríklad o značne odlišných vnútroštátnych zákonoch o záložných nárokoch v členských štátoch. Okrem toho práva prednostného uspokojenia, ktoré v insolvenčných konaniach požívajú určití veritelia, sú v niektorých prípadoch úplne odlišné. Pri nasledujúcom preskúmaní tohto nariadenia bude potrebné identifikovať ďalšie opatrenia potrebné na zlepšenie prednostných práv zamestnancov na európskej úrovni. Toto nariadenie by skutočnosť odlišných vnútroštátnych zákonov malo zohľadniť dvoma rôznymi spôsobmi. Na jednej strane by sa malo prijať ustanovenie o osobitných predpisoch na určenie rozhodného práva v prípade mimoriadne významných práv a právnych vzťahov (napr. vecné práva a pracovné zmluvy). Na druhej strane by sa popri hlavnom insolvenčnom konaní s univerzálnym rozsahom malo umožniť aj vnútroštátne konanie, ktorého predmetom je len majetok nachádzajúci sa na území štátu, v ktorom sa začalo konanie.

(23)

Toto nariadenie umožňuje začatie hlavného insolvenčného konania v členskom štáte, ktorý je centrom hlavných záujmov dlžníka. Uvedené konanie má univerzálny rozsah a jeho cieľom je obsiahnuť všetok majetok dlžníka. Na ochranu rôznych záujmov toto nariadenie umožňuje začať vedľajšie insolvenčné konania, ktoré by prebiehali súčasne s hlavným insolvenčným konaním. Vedľajšie insolvenčné konania sa môžu začínať v členskom štáte, v ktorom má dlžník nejaký podnik. Účinky vedľajšieho insolvenčného konania sú obmedzené na majetok, ktorý sa nachádza na území tohto štátu. Potrebu jednotnosti na úrovni Únie zabezpečujú povinné pravidlá na koordináciu s hlavným insolvenčným konaním.

(24)

Ak sa v súvislosti s právnickou osobou alebo spoločnosťou začalo hlavné insolvenčné konanie v inom členskom štáte, ako je členský štát jej registrovaného sídla, malo by byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie možné začať vedľajšie insolvenčné konanie v členskom štáte registrovaného sídla, a to za predpokladu, že dlžník v tomto štáte vykonáva hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov a majetku.

(25)

Toto nariadenie sa vzťahuje len na konania vo vzťahu k dlžníkovi, ktorého centrum hlavných záujmov sa nachádza na území Únie.

(26)

Pravidlá právomoci stanovené v tomto nariadení stanovujú len medzinárodnú súdnu právomoc, čo znamená, že určujú členský štát, ktorého súdy môžu insolvenčné konanie začať. Územná príslušnosť v rámci tohto členského štátu by sa mala určiť vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.

(27)

Pred začatím insolvenčného konania by mal príslušný súd bez návrhu preskúmať, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka alebo podnik dlžníka skutočne nachádza v jeho obvode.

(28)

Pri určovaní, či je centrum hlavných záujmov dlžníka zistiteľné tretími stranami, by sa mali osobitne brať do úvahy veritelia a ich chápanie toho, kde dlžník vykonáva správu svojich záujmov. To si môže v prípade zmeny centra hlavných záujmov vyžadovať včasné informovanie veriteľov o novom mieste, z ktorého dlžník vykonáva svoju činnosť, napríklad upozornením na zmenu adresy v obchodnej korešpondencii alebo zverejnením tohto nového miesta prostredníctvom iných vhodných prostriedkov.

(29)

Toto nariadenie by malo obsahovať viacero záruk na zabránenie podvodnému alebo nečestnému taktizovaniu pri výbere súdu (tzv. forum shopping).

(30)

Preto by domnienky, že centrom hlavných záujmov je registrované sídlo, hlavné miesto podnikania a miesto obvyklého pobytu, mali byť vyvrátiteľné, a príslušný súd členského štátu by mal starostlivo posúdiť, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka skutočne nachádza v danom členskom štáte. V prípade spoločnosti by túto domnienku malo byť možné vyvrátiť, pokiaľ sa ústredie spoločnosti nachádza v inom členskom štáte ako jej registrované sídlo a pokiaľ z komplexného posúdenia všetkých relevantných okolností vyplýva, a to spôsobom zistiteľným tretími stranami, že skutočné centrum vedenia a kontroly uvedenej spoločnosti, ako aj správy jej záujmov sa nachádza v tomto inom členskom štáte. V prípade fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, by malo byť možné vyvrátiť túto domnienku, pokiaľ sa napríklad hlavná časť majetku dlžníka nachádza mimo členského štátu, v ktorom má dlžník obvyklý pobyt, alebo pokiaľ možno preukázať, že jeho hlavným dôvodom na zmenu miesta obvyklého pobytu bolo požiadať o začatie insolvenčného konania v novej jurisdikcii, a pokiaľ by sa touto žiadosťou významne poškodili záujmy veriteľov, ktorí s dlžníkom jednali pred takouto zmenou miesta.

(31)

S rovnakým cieľom zabrániť podvodnému alebo nečestnému taktizovaniu pri výbere súdu by v prípade spoločnosti, právnickej osoby alebo samostatne zárobkovo činnej osoby nemala platiť domnienka, že centrum hlavných záujmov sa nachádza v mieste registrovaného sídla, hlavnom mieste podnikania fyzickej osoby, alebo v mieste, kde má fyzická osoba obvyklý pobyt, ak dlžník presunul svoje registrované sídlo alebo hlavné miesto podnikania do iného členského štátu počas obdobia troch mesiacov predchádzajúcich podaniu žiadosti o začatie insolvenčného konania, alebo v prípade fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, presunul dlžník miesto svojho obvyklého pobytu do iného členského štátu počas obdobia šiestich mesiacov predchádzajúcich podaniu žiadosti o začatie insolvenčného konania.

(32)

V každom prípade, ak okolnosti daného prípadu vyvolávajú pochybnosti o právomoci súdu, mal by súd od dlžníka požadovať predloženie ďalších dôkazov na podloženie jeho tvrdení a ak to umožňuje právo rozhodné pre insolvenčné konanie, umožniť veriteľom dlžníka vyjadriť sa k otázke právomoci.

(33)

V prípade že súd, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie insolvenčného konania, zistí, že centrum hlavných záujmov sa nenachádza na jeho území, nemal by začať hlavné insolvenčné konanie.

(34)

Okrem toho by mal mať každý veriteľ dlžníka právo na účinný opravný prostriedok voči rozhodnutiu o začatí insolvenčného konania. Dôsledky každého napadnutia rozhodnutia o začatí insolvenčného konania by sa mali spravovať vnútroštátnym právom.

(35)

Súdy členského štátu, na území ktorého sa začalo insolvenčné konanie, by mali mať právomoc aj v prípade žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia. Medzi takéto žaloby by mali patriť odporovacie žaloby proti žalovaným v iných členských štátoch a žaloby týkajúce sa povinností, ktoré vznikajú v priebehu insolvenčného konania, ako sú napríklad platby záloh na trovy konania. Naopak, žaloby o splnenie záväzkov zo zmluvy uzavretej dlžníkom pred začatím konania nevyplývajú priamo z tohto konania. V prípade, že takáto žaloba súvisí s inou žalobou, ktorá je založená na všeobecnom občianskom a obchodnom práve, správca by mal mať možnosť podať obe žaloby na súde podľa bydliska žalovaného, ak takýto postup považuje za účinnejší. Môže k tomu dôjsť napríklad vtedy, ak správca mieni súčasne podať žalobu týkajúcu sa zodpovednosti člena štatutárneho orgánu založenú na predpisoch insolvenčného práva, so žalobou založenou na práve obchodných spoločností alebo na princípoch všeobecného deliktuálneho práva.

(36)

Súd, ktorý má súdnu právomoc na začatie hlavného insolvenčného konania, by mal mať možnosť nariadiť predbežné a ochranné opatrenia od času podania žiadosti o začatie konania. Ochranné opatrenia prijaté pred začatím konania aj po začatí insolvenčného konania sú dôležitou zárukou účinnosti insolvenčného konania. V tejto súvislosti by toto nariadenie malo poskytovať rôzne možnosti. Na jednej strane by súd príslušný pre hlavné insolvenčné konanie mal mať aj možnosť nariadiť predbežné a ochranné opatrenia týkajúce sa majetku nachádzajúceho sa na území iných členských štátov. Na druhej strane by správca dočasne vymenovaný pred začatím hlavného insolvenčného konania mal mať možnosť v členských štátoch, v ktorých sa nachádza nejaký podnik patriaci dlžníkovi, požiadať o ochranné opatrenia, ktoré umožňuje právo týchto členských štátov.

(37)

V období pred začatím hlavného insolvenčného konania by sa právo požiadať o začatie insolvenčného konania v členskom štáte, v ktorom má dlžník nejaký podnik, malo obmedziť len na miestnych veriteľov a orgány verejnej moci, alebo na prípady, v ktorých podľa práva členského štátu, kde má dlžník centrum svojich hlavných záujmov, nie je možné začať hlavné insolvenčné konanie. Dôvodom tohto obmedzenia je, aby sa žiadosti o začatie územných insolvenčných konaní pred uskutočnením hlavného insolvenčného konania obmedzili len na absolútne nevyhnutné prípady.

(38)

Po začatí hlavného insolvenčného konania sa právo žiadať o začatie insolvenčného konania v členskom štáte, v ktorom má dlžník nejaký podnik, týmto nariadením neobmedzuje. Správca v hlavnom insolvenčnom konaní, alebo akákoľvek iná osoba splnomocnená zo zákona predmetného členského štátu môže požiadať o začatie vedľajšieho insolvenčného konania.

(39)

Týmto nariadením by sa mali stanoviť normy pre stanovenie miesta, kde sa nachádza majetok dlžníka, ktoré by sa mali uplatňovať pri určovaní, na ktorý majetok sa vzťahuje hlavné a na ktorý vedľajšie insolvenčné konanie, alebo v situáciách, ktoré zahŕňajú vecné práva tretích strán. Predovšetkým by sa týmto nariadením malo stanoviť, že európske patenty s jednotným účinkom, ochranná známka Spoločenstva alebo iné obdobné práva, ako sú práva Spoločenstva k odrodám rastlín alebo dizajny Spoločenstva, by mali byť zahrnuté výlučne do hlavného insolvenčného konania.

(40)

Vedľajšie insolvenčné konania môžu popri ochrane miestnych záujmov plniť rôzne iné účely. Môžu sa vyskytnúť prípady, keď je konkurzná podstata dlžníka príliš zložitá na to, aby sa spravovala ako celok, alebo keď sú rozdiely v dotknutých právnych systémoch také veľké, že prenesenie účinkov vyplývajúcich z práva štátu, v ktorom sa začalo konanie, na iné členské štáty, v ktorých sa majetok nachádza, by mohlo spôsobiť ťažkosti. Z tohto dôvodu môže správca v hlavnom insolvenčnom konaní požiadať o začatie vedľajších insolvenčných konaní, ak je to potrebné pre efektívnu správu konkurznej podstaty.

(41)

Vedľajšie insolvenčné konanie môže zároveň brániť efektívnej správe konkurznej podstaty. V tomto nariadení sa preto stanovujú dve konkrétne situácie, v ktorých by mal mať súd, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie vedľajšieho insolvenčného konania, možnosť na žiadosť správcu v hlavnom insolvenčnom konaní odložiť alebo odmietnuť začatie takéhoto konania.

(42)

Po prvé, týmto nariadením sa správcovi v hlavnom insolvenčnom konaní priznáva možnosť dať prísľub miestnym veriteľom, že s nimi bude zaobchádzať, ako keby sa začalo vedľajšie insolvenčné konanie. Tento prísľub musí spĺňať viacero podmienok stanovených v tomto nariadení, predovšetkým musí byť schválený kvalifikovanou väčšinou miestnych veriteľov. Ak sa takýto prísľub poskytol, súd, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie vedľajšieho insolvenčné konania, by mal mať možnosť odmietnuť uvedenú žiadosť, ak je presvedčený, že týmto prísľubom sú dostatočne chránené všeobecné záujmy miestnych veriteľov. Súd by mal pri posudzovaní týchto záujmov zohľadniť skutočnosť, že prísľub bol schválený kvalifikovanou väčšinou miestnych veriteľov.

(43)

Na účely takéhoto prísľubu miestnym veriteľom by majetok a práva nachádzajúce sa v členskom štáte, v ktorom má dlžník podnik, mali tvoriť podkategóriu konkurznej podstaty a pri ich rozdeľovaní alebo pri rozdeľovaní výťažku získaného ich speňažením by mal správca v hlavnom insolvenčnom konaní rešpektovať prioritné práva, ktoré by mali veritelia, ak by sa v tomto členskom štáte začalo vedľajšie insolvenčné konanie.

(44)

Vnútroštátne právo by sa podľa potreby malo uplatňovať na schválenie prísľubu. Okrem toho, ak pravidlá hlasovania pre schválenie reštrukturalizačného plánu podľa vnútroštátneho práva vyžadujú predchádzajúce potvrdenie pohľadávok veriteľov, mali by sa tieto pohľadávky považovať na účely hlasovania o prísľube za potvrdené. Ak pre schválenie reštrukturalizačných plánov existujú podľa vnútroštátneho práva rôzne postupy, členské štáty by mali určiť konkrétny postup, ktorý by sa mal použiť v tejto súvislosti.

(45)

Okrem toho by sa v tomto nariadení mala stanoviť možnosť, že súd dočasne preruší začatie vedľajšieho insolvenčného konania v prípade, že v rámci hlavného insolvenčného konania sa nariadilo dočasné prerušenie vo vzťahu ku konaniam, v ktorých dochádza k individuálnemu vymáhaniu nárokov, a to na účely zachovania účinnosti prerušenia nariadeného v hlavnom insolvenčnom konaní. Súd by mal mať možnosť prijať rozhodnutie o dočasnom prerušení, ak je presvedčený, že sa prijali vhodné opatrenia na ochranu všeobecných záujmov miestnych veriteľov. V takom prípade by všetci veritelia, ktorí by mohli byť dotknutí výsledkom rokovaní o reštrukturalizačnom pláne, mali byť informovaní o rokovaniach a mala by sa im umožniť účasť na nich.

(46)

V záujme zabezpečenia účinnej ochrany miestnych záujmov by správca v hlavnom insolvenčnom konaní nemal mať možnosť špekulatívne speňažovať alebo premiestňovať majetok nachádzajúci sa v členskom štáte, v ktorom sa nachádza podnik, a to najmä s úmyslom znemožniť účinné uspokojenie týchto záujmov v prípade, že by následne došlo k začatiu vedľajšieho insolvenčného konania.

(47)

Toto nariadenie by nemalo brániť súdom členského štátu, v ktorom sa začalo vedľajšie insolvenčné konanie, ukladať sankcie za porušenie povinností členov štatutárneho orgánu dlžníka, a to za predpokladu, že uvedené súdy majú podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc rozhodovať takéto spory.

(48)

Hlavné a vedľajšie insolvenčné konania môžu prispieť k účinnej správe konkurznej podstaty dlžníka alebo k efektívnemu speňaženiu celkového majetku vtedy, ak aktéri všetkých súčasne prebiehajúcich konaní riadne spolupracujú. Riadna spolupráca vyžaduje úzku spoluprácu jednotlivých správcov a príslušných súdov, a to najmä prostredníctvom dostatočnej výmeny informácií. V záujme zabezpečenia dominantnej úlohy hlavného insolvenčného konania by mal mať správca v tomto konaní viacero možností, ako zasiahnuť do vedľajšieho insolvenčného konania, ktoré prebieha v rovnakom čase. Správca by mal mať najmä možnosť navrhnúť reštrukturalizačný plán alebo vyrovnanie, alebo možnosť požiadať o prerušenie speňažovania majetku vo vedľajšom insolvenčnom konaní. V rámci vzájomnej spolupráce by mali správcovia a súdy dbať na osvedčené postupy spolupráce pri cezhraničných insolvenčných konaniach, ako sú stanovené v zásadách a usmerneniach komunikácie a spolupráce, ktoré prijali európske a medzinárodné organizácie pôsobiace v oblasti insolvenčného práva, a najmä v príslušných usmerneniach, ktoré vypracovala Komisia Organizácie Spojených národov pre medzinárodné obchodné právo (UNCITRAL).

(49)

V záujme takejto polupráce by mali mať správcovia a súdy možnosť uzatvárať dohody a protokoly na účely uľahčenia cezhraničnej spolupráce v rámci viacerých insolvenčných konaní v rôznych členských štátoch týkajúcich sa toho istého dlžníka alebo členov tej istej skupiny spoločností, pokiaľ je to zlučiteľné s normami, ktoré sa vzťahujú na každé z týchto konaní. Takéto dohody a protokoly môžu mať rôznu formu, ktorá môže byť písomná alebo ústna, a môžu mať všeobecnú alebo konkrétnu pôsobnosť a môžu ich uzatvárať rôzne zmluvné strany. V jednoduchých všeobecných dohodách sa môže klásť dôraz na úzku spoluprácu medzi zmluvnými stranami bez toho, aby upravovali konkrétne otázky, zatiaľ čo podrobnejšími, konkrétnymi dohodami sa môže stanoviť rámec zásad, ktoré sa vzťahujú na viaceré insolvenčné konania a môžu ich schváliť príslušné súdy, ak sa to vyžaduje podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Môžu odrážať dohodu medzi zmluvnými stranami o tom, že prijmú alebo neprijmú určité kroky alebo opatrenia.

(50)

Podobne súdy rôznych členských štátov môžu spolupracovať formou koordinácie vymenovania správcov. V tejto súvislosti môžu vymenovať jedného správcu pre viaceré insolvenčné konania týkajúce sa toho istého dlžníka alebo jednotlivých členov skupiny spoločností, pokiaľ je to zlučiteľné s normami, ktoré sa vzťahujú na každé z konaní, najmä so všetkými požiadavkami týkajúcimi sa kvalifikácie a oprávnenia správcu.

(51)

Týmto nariadením by sa malo zabezpečiť účinné vedenie insolvenčných konaní, ktoré sa týkajú jednotlivých spoločností tvoriacich skupinu spoločností.

(52)

V prípade, že k začatiu insolvenčného konania došlo v súvislosti s niekoľkými spoločnosťami v rámci rovnakej skupiny, aktéri týchto konaní by mali medzi sebou riadne spolupracovať. Z tohto dôvodu by sa mala jednotlivým zapojeným správcom a súdom uložiť podobná povinnosť navzájom spolupracovať a komunikovať ako v prípade správcov a súdov zapojených do hlavného a vedľajšieho insolvenčného konania týkajúceho sa rovnakého dlžníka. Spolupráca medzi správcami by nemala byť v rozpore so záujmami veriteľov v jednotlivých konaniach a jej cieľom by malo byť nájsť riešenie, ktoré by posilnilo synergie v rámci danej skupiny.

(53)

Zavedením noriem, ktoré upravujú insolvenčné konanie týkajúce sa skupín spoločností, by sa nemala obmedziť možnosť súdu začať v jednej jurisdikcii insolvenčné konanie pre viacero spoločností patriacich do rovnakej skupiny, ak zistí, že centrum hlavných záujmov týchto spoločností sa nachádza v jednom členskom štáte. V takýchto prípadoch by mal mať súd v prípade potreby tiež možnosť vymenovať pre všetky príslušné konania rovnakého správcu, pokiaľ to nie je nezlučiteľné s normami, ktoré sa vzťahujú na tieto konania.

(54)

S cieľom ďalej zlepšiť koordináciu insolvenčných konaní členov skupiny spoločností a umožniť koordinovanú reštrukturalizáciu skupiny by sa týmto nariadením mali zaviesť procesné normy upravujúce koordináciu insolvenčných konaní členov skupiny spoločností. Takouto koordináciou by sa malo dosiahnuť zabezpečenie účinnosti koordinácie pri súčasnom zachovaní samostatnej právnej subjektivity každého člena skupiny.

(55)

Správca vymenovaný v insolvenčnom konaní, ktoré sa začalo v súvislosti s členom skupiny spoločností, by mal mať možnosť požiadať o začatie koordinačného konania na úrovni skupiny. Takýto správca by v prípade, že si to vyžaduje právo rozhodné pre insolvenčné konanie, mal však pred podaním takejto žiadosti získať potrebné povolenie. V žiadosti by sa mali určiť základné prvky koordinácie, najmä náčrt koordinačného plánu, návrh osoby, ktorá by mala byť vymenovaná za koordinátora, a prehľad odhadovaných nákladov na koordináciu.

(56)

S cieľom zabezpečiť dobrovoľnú povahu koordinačného konania na úrovni skupiny by zúčastnení správcovia mali mať možnosť vzniesť v stanovenej lehote námietku proti svojej účasti na konaní. S cieľom umožniť zúčastneným správcom prijať informované rozhodnutie o účasti na koordinačnom konaní na úrovni skupiny by mali byť títo správcovia už v počiatočnom štádiu informovaní o podstatných prvkoch koordinácie. Každý správca, ktorý najprv vznesie námietku proti zaradeniu do koordinačného konania na úrovni skupiny, by však mal mať možnosť následne požiadať o účasť na takomto konaní. V takom prípade by mal koordinátor prijať rozhodnutie o prípustnosti tejto žiadosti. Všetci správcovia vrátane správcu, ktorý podal žiadosť, by mali byť informovaní o rozhodnutí koordinátora a mali by mať možnosť napadnúť toto rozhodnutie na súde, na ktorom sa začalo toto koordinačné konanie na úrovni skupiny.

(57)

V koordinačnom konaní na úrovni skupiny by sa malo vždy vyvíjať úsilie o uľahčenie účinného vedenia insolvenčných konaní členov skupiny a o všeobecne priaznivé dôsledky pre veriteľov. Týmto nariadením by sa preto malo zabezpečiť, aby súd, na ktorý sa podala žiadosť o koordinačné konanie na úrovni skupiny, posúdi tieto kritériá pred začatím koordinačného konania na úrovni skupiny.

(58)

Nad výhodami koordinačného konania na úrovni skupiny by nemali prevážiť náklady spojené s týmto konaním. Preto je potrebné zabezpečiť, aby náklady na koordináciu, a podiel týchto nákladov, ktorý každý člen skupiny ponesie, boli adekvátne, primerané a odôvodnené a určili sa v súlade s vnútroštátnym právom členského štátu, v ktorom sa začalo koordinačné konanie na úrovni skupiny. Zúčastnení správcovia by tiež mali mať možnosť kontrolovať tieto náklady od počiatočného štádia konania. V závislosti od príslušných požiadaviek vnútroštátneho práva by kontrola nákladov od počiatočného štádia konania mohla znamenať, že správca požiada o schválenie súd alebo veriteľský výbor.

(59)

Ak sa koordinátor domnieva, že si plnenie jeho úloh vyžaduje podstatné zvýšenie nákladov v porovnaní s počiatočným odhadom nákladov, a vždy, keď náklady prekročia 10 % odhadovaných nákladov, mal by súd, na ktorom sa začalo uvedené koordinačné konanie na úrovni skupiny, koordinátora oprávniť tieto náklady prekročiť. Súd, na ktorom sa začalo koordinačné konanie na úrovni skupiny, by pred prijatím svojho rozhodnutia mal dať zúčastneným správcom možnosť, aby boli pred týmto súdom vypočutí s cieľom umožniť im vyjadriť ich pripomienky k primeranosti žiadosti koordinátora.

(60)

Pre členov skupiny spoločností, ktorí sa nezúčastňujú na koordinačnom konaní na úrovni skupiny, by sa v tomto nariadení mal stanoviť alternatívny mechanizmus na dosiahnutie koordinovanej reštrukturalizácie skupiny. Správca vymenovaný v konaní, ktoré sa týka člena skupiny spoločností, by mal byť oprávnený požiadať o odklad účinku akéhokoľvek opatrenia súvisiaceho so speňažením majetku v konaní, ktoré sa začalo v súvislosti s inými členmi skupiny, na ktorých sa nevzťahuje koordinačné konanie na úrovni skupiny. O takýto odklad účinku by malo byť možné požiadať len v prípade, že sa pre príslušných členov skupiny predloží reštrukturalizačný plán, ktorý je v prospech veriteľov zúčastňujúcich sa konania, v súvislosti s ktorým sa požaduje odklad účinku, a ak odklad účinku je nevyhnutný na zabezpečenie riadneho vykonania plánu.

(61)

Toto nariadenie by nemalo členským štátom brániť v tom, aby ustanovili vnútroštátne normy, ktoré by dopĺňali normy o spolupráci, komunikácii a koordinácii v súvislosti s platobnou neschopnosťou členov skupiny spoločností ustanovené v tomto nariadení, a to za predpokladu, že rozsah pôsobnosti týchto vnútroštátnych noriem sa obmedzí na vnútroštátnu právomoc a že ich uplatňovanie nezhorší účinnosť pravidiel ustanovených v tomto nariadení.

(62)

Normy o spolupráci, komunikácii a koordinácii v rámci platobnej neschopnosti členov skupiny spoločností stanovené v tomto nariadení by sa mali uplatňovať len v rozsahu, v akom sa konanie týkajúce sa rôznych členov rovnakej skupiny spoločností začalo vo viac než jednom členskom štáte.

(63)

Každý veriteľ, ktorý má obvyklý pobyt, bydlisko alebo registrované sídlo v Únii, by mal mať právo prihlásiť svoje pohľadávky do každého insolvenčného konania prebiehajúceho v Únii, ktorého predmetom je majetok dlžníka. To by malo platiť aj pre daňové úrady a orgány sociálneho zabezpečenia. Toto nariadenie by nemalo správcovi brániť v prihlasovaní pohľadávok v mene určitých skupín veriteľov, napríklad zamestnancov, ak to stanovuje vnútroštátne právo. Na zabezpečenie rovnakého zaobchádzania pre všetkých veriteľov by sa však malo koordinovať rozdelenie výťažku. Každý veriteľ by mal mať možnosť ponechať si to, čo prijal v priebehu insolvenčného konania, ale nárok na podiel z celkového majetku v iných konaniach by mal mať len vtedy, ak ostatní veritelia s rovnakým postavením dostali tú istú pomernú časť svojich pohľadávok.

(64)

Je mimoriadne dôležité, aby veritelia, ktorí majú obvyklý pobyt, bydlisko alebo registrované sídlo v Únii, boli informovaní o začatí insolvenčného konania, ktoré sa týka majetku dlžníka. V záujme zabezpečenia bezodkladného postúpenia informácií veriteľom by sa nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 (6) nemalo uplatňovať v prípade, že toto nariadenie odkazuje na povinnosť informovať veriteľov. Využívanie štandardných formulárov dostupných vo všetkých úradných jazykoch inštitúcií Únie by malo veriteľom uľahčiť prihlasovanie pohľadávok do konaní, ktoré sa začali v inom členskom štáte. Riešenie dôsledkov neúplného vyplnenia štandardných formulárov by malo riešiť vnútroštátne právo.

(65)

Toto nariadenie by malo zabezpečiť okamžité uznávanie súdnych rozhodnutí týkajúcich sa začatia, vedenia a ukončenia insolvenčných konaní, ktoré patria do jeho rozsahu platnosti, ako aj súdnych rozhodnutí vydaných v priamej súvislosti s takýmito insolvenčnými konaniami. Automatické uznávanie by preto malo znamenať, že účinky spojené s konaniami uskutočnenými podľa práva členského štátu, v ktorom sa konanie začne, sa vzťahujú na všetky ostatné členské štáty. Uznávanie rozhodnutí súdov členských štátov by malo vychádzať zo zásady vzájomnej dôvery. Dôvody neuznávania by sa preto mali obmedziť na nevyhnutné minimum. To je zároveň aj základom riešenia všetkých sporov v prípade, že si právomoc začať hlavné insolvenčné konanie nárokujú súdy dvoch členských štátov. Rozhodnutie prvého súdu, ktorý konanie začal, by sa malo uznávať vo všetkých ostatných členských štátoch bez toho, aby tieto členské štáty mali právo rozhodnutie tohto súdu preskúmať.

(66)

Toto nariadenie, pokiaľ ide o otázky, na ktoré sa vzťahuje, by malo stanoviť jednotné kolízne normy, ktoré v rozsahu svojej platnosti nahrádzajú vnútroštátne pravidlá medzinárodného práva súkromného. Ak nie je stanovené inak, platí právny predpis členského štátu, v ktorom sa začalo konanie (lex concursus). Táto kolízna norma by mala platiť tak pre hlavné insolvenčné konanie, ako aj miestne konania. Lex concursus určuje všetky účinky insolvenčného konania, procesné aj hmotné, na dotknuté osoby a právne vzťahy. Určuje všetky podmienky začatia, vedenia a ukončenia insolvenčného konania.

(67)

Automatické uznávanie insolvenčného konania, na ktoré sa za normálnych okolností vzťahuje právo štátu, v ktorom sa začalo konanie, môže kolidovať s pravidlami vykonávania transakcií v iných členských štátoch. V záujme ochrany legitímnych očakávaní a istoty transakcií v členských štátoch iných, ako je štát, v ktorom sa konanie začne, by sa malo ustanoviť viacero výnimiek zo všeobecného pravidla.

(68)

Predovšetkým je potrebná osobitná referencia, ktorá sa odchyľuje od práva štátu, v ktorom sa začalo konanie, v prípade vecných práv, pretože takéto práva pri poskytovaní úverov zohrávajú významnú úlohu. Základ, platnosť a rozsah vecných práv by sa preto za normálnych okolností mal určovať podľa lex situs (práva platného v mieste, kde sa vec nachádza) a nemalo by ho ovplyvňovať začatie insolvenčného konania. Vlastník vecného práva by preto mal mať možnosť naďalej uplatňovať svoje právo na vyčlenenie alebo oddelené uspokojenie jeho záložného práva. Ak sa na majetok podľa lex situs vzťahujú vecné práva v jednom členskom štáte, pričom hlavné insolvenčné konanie sa uskutočňuje v inom členskom štáte, správca v hlavnom insolvenčnom konaní by mal mať možnosť požiadať o začatie vedľajšieho insolvenčného konania v právomoci, v ktorej vecné práva vznikli, ak tam dlžník má nejaký podnik. Ak sa vedľajšie insolvenčné konanie nezačne, akýkoľvek prebytok z predaja majetku, na ktorý sa vecné práva vzťahujú, by sa mal vyplatiť správcovi v hlavnom insolvenčnom konaní.

(69)

Toto nariadenie zavádza viaceré ustanovenia, ktoré umožňujú súdu odložiť začatie konania alebo prerušiť vykonávacie konanie. Takýmto odkladom alebo prerušením nie sú dotknuté vecné práv veriteľov alebo tretích strán.

(70)

Ak právo štátu, v ktorom sa začalo konanie, nepovoľuje započítanie pohľadávok, veriteľ by mal mať aj napriek tomu právo na započítanie pohľadávok, ak je to možné podľa práva, ktorým sa riadi pohľadávka platobne neschopného dlžníka. Týmto spôsobom by započítanie plnilo funkciu určitej záruky, ktorá vychádza z právnych ustanovení, na ktoré sa predmetný veriteľ v čase vzniku nároku môže spoliehať.

(71)

Okrem toho je potrebné zabezpečiť osobitnú ochranu platobných systémov a finančných trhov, napríklad pre dohody o záverečných pozíciách a dohody o vyrovnávaní čistých zostatkov, ktoré sa v takýchto systémoch používajú, ako aj pre predaj cenných papierov a pre záruky poskytnuté na takéto transakcie, ktoré sa riadia najmä smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/26/ES (7). Pre takéto transakcie by preto malo byť rozhodným právo, ktorým sa riadi príslušný systém alebo trh. Uvedené právo má zabrániť tomu, aby prípady platobnej neschopnosti obchodného partnera ovplyvnili mechanizmy použité pre platby a zúčtovanie transakcií a v rámci platobných a zúčtovacích systémov alebo na regulovaných finančných trhoch členských štátov. Smernica 98/26/ES obsahuje osobitné ustanovenia, ktoré by mali byť nadradené všeobecným pravidlám ustanoveným v tomto nariadení.

(72)

Pre ochranu zamestnancov a pracovných miest by malo právo, ktoré sa vzťahuje na príslušné pracovnoprávne dohody v súlade so všeobecnými kolíznymi normami, určiť účinky insolvenčného konania na pokračovanie alebo ukončenie pracovnoprávneho vzťahu, a na práva a povinnosti všetkých strán takéhoto pracovného pomeru. Okrem toho v prípadoch, keď si ukončenie pracovných zmlúv vyžaduje súhlas súdu alebo správneho orgánu, by si členský štát, v ktorom sa nachádza podnik dlžníka, mal ponechať právomoc udeliť takýto súhlas, a to aj vtedy, ak sa v danom členskom štáte nezačalo žiadne insolvenčné konanie. Všetky ostatné otázky insolvenčného práva, ako napríklad či sú pohľadávky zamestnancov chránené prednostnými právami, a štatút, aký môžu mať takéto prednostné pohľadávky, by sa mali spravovať právom členského štátu, v ktorom sa začalo (hlavné alebo vedľajšie) dané insolvenčné konanie, s výnimkou prípadov, keď bol v súlade s týmto nariadením daný prísľub s cieľom predísť začatiu vedľajšieho insolvenčného konania.

(73)

Právom rozhodným pre účinky insolvenčného konania v prípade každého prebiehajúceho súdneho konania alebo prebiehajúceho insolvenčného konania, ktoré sa týka majetku alebo práv tvoriacich súčasť konkurznej podstaty dlžníka, by malo byť právo členského štátu, v ktorom súdne konanie prebieha alebo v ktorom má sídlo rozhodcovský súd. Týmto pravidlom by však nemali byť dotknuté vnútroštátne predpisy o uznávaní a výkone rozhodcovských rozsudkov.

(74)

S cieľom zohľadniť osobitné procesné pravidlá súdnych systémov v niektorých členských štátoch mala by sa poskytnúť pružnosť v súvislosti s určitými pravidlami stanovenými v tomto nariadení. Preto by sa do odkazov v tomto nariadení na oznámenie, ktoré vydáva súdny orgán členského štátu, mal zahrnúť príkaz tohto súdneho orgánu na vydanie uvedeného oznámenia, ak sa to vyžaduje v zmysle procesných pravidiel členského štátu.

(75)

So zreteľom na záujmy podnikateľov by sa mal hlavný obsah rozhodnutia o začatí konania uverejniť na žiadosť správcu v inom členskom štáte ako je členský štát súdu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Ak sa v dotknutom členskom štáte nachádza podnik dlžníka, toto uverejnenie by malo byť povinné. Ani v jednom z týchto prípadov by ale predchádzajúce uverejnenie nemalo byť podmienkou pre uznávanie zahraničných konaní.

(76)

V snahe zlepšiť poskytovanie informácií príslušným veriteľom a súdom, ako aj v snahe zabrániť začatiu súbežných insolvenčných konaní by sa malo od členských štátov vyžadovať, aby pri cezhraničných insolvenčných konaniach uverejňovali príslušné informácie vo verejne dostupnom elektronickom registri. V snahe uľahčiť veriteľom a súdom s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte prístup k týmto informáciám by sa v tomto nariadení malo ustanoviť vzájomné prepojenie takýchto insolvenčných registrov prostredníctvom Európskeho portálu elektronickej justície. Členské štáty by mali mať možnosť uverejňovať príslušné informácie vo viacerých registroch, a malo by byť možné prepojiť viac ako jeden register z každého členského štátu.

(77)

Týmto nariadením by sa malo stanoviť minimálne množstvo informácií, ktoré sa majú uverejňovať v insolvenčných registroch. Členským štátom by sa nemalo brániť uvádzať aj ďalšie informácie. Ak je dlžník fyzickou osobou, v insolvenčných registroch by sa malo uvádzať len registračné číslo, ak dlžník vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť. Týmto registračným číslom by sa malo rozumieť jedinečné registračné číslo samostatnej zárobkovej činnosti dlžníka, ktoré je prípadne uverejnené v živnostenskom registri.

(78)

Informácie o niektorých aspektoch insolvenčného konania sú pre veriteľov zásadné, napríklad informácie o lehotách na prihlasovanie pohľadávok alebo na napadnutie rozhodnutí. Týmto nariadením by sa však od členských štátov nemalo vyžadovať, aby určovali tieto lehoty na individuálnom základe. Členské štáty by mali mať možnosť splniť svoje povinnosti tým, že doplnia odkazy na Európsky portál elektronickej justície, kde sa poskytnú zrozumiteľné informácie o kritériách pre stanovenie týchto lehôt.

(79)

Aby bolo možné poskytnúť dostatočnú ochranu informácií týkajúcich sa fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, mali by mať členské štáty možnosť podmieniť prístup k týmto informáciám zadaním doplňujúcich kritérií vyhľadávania, ako je napríklad osobné identifikačné číslo dlžníka, adresa, dátum narodenia alebo obvod príslušného súdu, alebo podmieniť prístup podaním žiadosti príslušnému orgánu alebo overením oprávneného záujmu.

(80)

Členské štáty by tiež mali mať možnosť nezahrnúť do svojich insolvenčných registrov informácie o fyzických osobách, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami. V takýchto prípadoch by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa príslušné informácie poskytli veriteľom prostredníctvom individuálneho oznámenia a aby pohľadávky veriteľov, ktorí nedostali informácie, neboli dotknuté konaním.

(81)

V niektorých prípadoch sa môže stať, že dotknuté osoby o začatí insolvenčného konania nebudú vedieť a že s dobrým úmyslom budú konať spôsobom, ktorý bude v rozpore s novými okolnosťami. V záujme ochrany takýchto osôb, ktoré dlžníkovi uhradia platbu, pretože nevedia o začatí zahraničného konania, pričom by takúto platbu mali uhradiť zahraničnému správcovi, by sa malo stanoviť, že takáto platba má účinok na vyrovnávanie dlhu.

(82)

S cieľom zabezpečiť jednotné podmienky vykonávania tohto nariadenia by sa mali na Komisiu preniesť vykonávacie právomoci. Uvedené právomoci by sa mali vykonávať v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 (8).

(83)

V tomto nariadení sa rešpektujú základné práva a dodržujú zásady uznané v Charte základných práv Európskej únie. Cieľom tohto nariadenia je podporiť najmä uplatňovanie článkov 8, 17 a 47, ktoré sa týkajú ochrany osobných údajov, vlastníckeho práva a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces.

(84)

Na spracúvanie osobných údajov na účely tohto nariadenia sa uplatňuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES (9) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 (10).

(85)

Týmto nariadením nie je dotknuté nariadenie Rady (EHS, Euratom) č. 1182/71 (11).

(86)

Keďže cieľ tohto nariadenia nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale ho možno z dôvodu vytvorenia právneho rámca pre riadne vedenie cezhraničných insolvenčných konaní lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o Európskej únii. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(87)

V súlade s článkom 3 a článkom 4a ods. 1 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, Spojené kráľovstvo a Írsko oznámili želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tohto nariadenia.

(88)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto nariadenia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

(89)

Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov bol konzultovaný a dňa 27. marca 2013 vydal stanovisko (12),

a)

je dlžník úplne alebo čiastočne zbavený práva nakladať so svojím majetkom a je vymenovaný správca;

b)

majetok a záležitosti dlžníka podliehajú kontrole alebo dohľadu zo strany súdu; alebo

c)

súd nariadi dočasné prerušenie konania, v ktorom dochádza k individuálnemu vymáhaniu nárokov, alebo k takémuto prerušeniu dôjde zo zákona, aby sa mohli uskutočniť rokovania medzi dlžníkom a jeho veriteľmi za podmienky, že v konaní, ktoré sa prerušuje, sa prijmú vhodné opatrenia na ochranu kolektívneho záujmu veriteľov, a ak sa nedosiahne žiadna dohoda, toto konanie predchádza konaniu uvedenému v písmene a) alebo b).

a)

poisťovní;

b)

úverových inštitúcií;

c)

investičných a iných spoločností, inštitúcií a podnikov, pokiaľ sa na ne vzťahuje smernica 2001/24/ES, alebo

d)

podnikov kolektívneho investovania.

1.

„kolektívne konanie“ je konanie, ktoré zahŕňa všetkých veriteľov dlžníka alebo ich významnú časť, a to za predpokladu, že ak zahŕňa len časť veriteľov, konanie nemá vplyv na pohľadávky veriteľov, ktorých sa netýka;

2.

„podniky kolektívneho investovania“ sú podniky kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov (PKIPCP) vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2009/65/ES (13) a alternatívne investičné fondy (AIF) vymedzené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ (14);

3.

„dlžník s právom nakladať s majetkom“ je dlžník, v súvislosti s ktorým sa začalo insolvenčné konanie, ktoré nemusí zahŕňať vymenovanie správcu alebo úplný prevod práv a povinností spravovať majetok dlžníka na správcu, pričom dlžník má preto naďalej úplnú alebo aspoň čiastočnú kontrolu nad svojím majetkom a záležitosťami;

4.

„insolvenčné konanie“ sú konania uvedené v prílohe A;

5.

„správca“ je akákoľvek osoba alebo orgán, ktorého úlohou, a to aj na predbežnom základe, je:

Zoznam osôb a orgánov uvedených v prvom pododseku sa nachádza v prílohe B;

6.

„súd“ je:

7.

„rozhodnutie o začatí insolvenčného konania“ zahŕňa:

8.

„okamih začatia konania“ je okamih, v ktorom rozhodnutie o začatí insolvenčného konania nadobúda účinky, a to bez ohľadu na to, či je rozhodnutie konečné;

9.

„členský štát, v ktorom sa majetok nachádza“ je v prípade:

10.

„podnik“ je akékoľvek miesto prevádzky, na ktorom dlžník vykonáva alebo vykonával počas odbobia troch mesiacov pred podaním žiadosti o začatie hlavného insolvenčného konania inú ako prechodnú hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov a majetku;

11.

„miestny veriteľ“ je veriteľ, ktorého pohľadávky voči dlžníkovi vznikli z prevádzky alebo v súvislosti s prevádzkou podniku, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka;

12.

„zahraničný veriteľ“ je veriteľ, ktorý má svoj obvyklý pobyt, bydlisko alebo registrované sídlo v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie, vrátane daňových orgánov a orgánov sociálneho zabezpečenia členských štátov;

13.

„skupina spoločností“ je materský podnik a všetky jeho dcérske podniky;

14.

„materský podnik“ je podnik, ktorý kontroluje, a to priamo alebo nepriamo, jeden alebo viaceré dcérske podniky. Podnik, ktorý vypracúva konsolidovanú účtovnú závierku podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/34/EÚ (15), sa považuje za materský podnik.

a)

insolvenčné konanie podľa odseku 1 nemožno začať pre podmienky stanovené právom členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka, alebo

b)

žiadosť o začatie územného insolvenčného konania podal:

a)

dlžníkov, voči ktorým sa insolvenčné konanie môže začať vzhľadom na ich spôsobilosť;

b)

majetok, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty, a spôsob zaobchádzania s majetkom, ktorý dlžník nadobudol alebo ktorý mu pripadol po začatí insolvenčného konania;

c)

príslušné právomoci dlžníka a správcu;

d)

podmienky, za ktorých možno uplatniť započítanie pohľadávok;

e)

účinky insolvenčného konania na existujúce zmluvné vzťahy dlžníka;

f)

účinky insolvenčného konania na konania začaté jednotlivými veriteľmi, s výnimkou prebiehajúcich súdnych konaní;

g)

pohľadávky, ktoré možno prihlásiť voči konkurznej podstate dlžníka, a spôsob zaobchádzania s pohľadávkami vzniknutými po začatí insolvenčného konania;

h)

pravidlá prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok;

i)

pravidlá rozdeľovania výťažku zo speňaženia majetku, poradie pohľadávok a práva veriteľov, ktorých pohľadávky boli po začatí insolvenčného konania čiastočne uspokojené z titulu vecného práva alebo započítaním;

j)

podmienky a účinky ukončenia insolvenčného konania, najmä ukončenia vyrovnaním;

k)

práva veriteľov po ukončení insolvenčného konania;

l)

kto má hradiť trovy insolvenčného konania;

m)

pravidlá týkajúce sa neplatnosti, odporovateľnosti alebo nevymáhateľnosti právnych úkonov, ktoré poškodzujú kolektívny záujem veriteľov.

a)

právo nakladať s majetkom, alebo jeho nakladaním niekoho poveriť, a získať uspokojenie z výťažku z predaja alebo príjmu z tohto majetku, najmä z titulu záložného práva alebo hypotéky;

b)

výlučné právo na uspokojenie pohľadávky, najmä právo zabezpečené záložným právom alebo postúpením pohľadávky prostredníctvom záruky;

c)

právo požadovať vydanie majetku a/alebo získať náhradu od akejkoľvek osoby, ktorá ich drží alebo používa v rozpore so záujmom takto oprávnenej strany;

d)

vecné právo na používanie majetku na vlastný prospech.

a)

právo členského štátu, ktoré je rozhodným právom pre takéto zmluvy, vyžaduje, aby ukončenie alebo zmena takejto zmluvy boli možné, len ak ich potvrdí súd, ktorý insolvenčné konanie začal a

b)

v danom členskom štáte sa nezačalo žiadne insolvenčné konanie.

a)

úkon podlieha právu iného členského štátu, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie a

b)

právo uvedeného členského štátu neposkytuje žiadne prostriedky na odporovanie tohto úkonu v danom prípade.

a)

nehnuteľnosťou;

b)

loďou alebo leteckým dopravným prostriedkom, ktorý sa zapisuje do verejného registra, alebo

c)

cennými papiermi, pri ktorých sa vyžaduje registrácia v registri stanovenom právnym predpisom;

a)

dátum začatia insolvenčného konania;

b)

súd, ktorý rozhoduje o začatí insolvenčného konania a spisová značka veci, ak existuje;

c)

druh začatého insolvenčného konania uvedený v prílohe A a prípadne akýkoľvek relevantný poddruh takéhoto začatého konania podľa vnútroštátneho práva;

d)

či je právomoc na začatie konania založená na článku 3 ods. 1, 2 alebo 4;

e)

ak je dlžníkom spoločnosť alebo právnická osoba, názov dlžníka, registračné číslo, registrované sídlo alebo poštovú adresu, ak je iná ako adresa sídla;

f)

ak je dlžníkom fyzická osoba, či je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, meno dlžníka, registračné číslo, ak existuje, a poštovú adresu alebo, ak je adresa dlžníka chránená, miesto a dátum narodenia dlžníka;

g)

meno, poštovú adresu alebo emailovú adresu prípadného správcu vymenovaného v konaní;

h)

prípadnú lehotu na prihlasovanie pohľadávok alebo odkaz na kritériá výpočtu tejto lehoty;

i)

dátum ukončenia prípadného hlavného insolvenčného konania;

j)

súd, na ktorý sa môže podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu o začatí insolvenčného konania v súlade s článkom 5, a prípadne lehotu, v ktorej sa má takýto opravný prostriedok podať, alebo odkaz na kritériá na výpočet tejto lehoty.

a)

technické špecifikácie, ktoré vymedzujú metódy elektronickej komunikácie a výmeny informácií na základe určenej špecifikácie rozhrania systému vzájomného prepojenia insolvenčných registrov;

b)

technické opatrenia na zabezpečenie minimálnych bezpečnostných noriem v oblasti informačných technológií na komunikáciu a šírenie informácií v rámci systému vzájomného prepojenia insolvenčných registrov;

c)

minimálne kritériá pre službu vyhľadávania na Európskom portáli elektronickej justície na základe informácií uvedených v článku 24;

d)

minimálne kritériá pre zobrazovanie výsledkov tohto vyhľadávania na základe informácií uvedených v článku 24;

e)

prostriedky a technické požiadavky na dostupnosť služieb, ktoré poskytuje systém vzájomného prepojenia insolvenčných registrov a

f)

glosár so základným vysvetlením vnútroštátnych insolvenčných konaní, ktorých zoznam je uvedený v prílohe A.

a)

správca v hlavnom insolvenčnom konaní;

b)

akákoľvek iná osoba alebo orgán oprávnený žiadať o začatie insolvenčného konania podľa práva členského štátu, na ktorého území sa o začatie vedľajšieho insolvenčného konania žiada.

a)

si hneď, ako je to možné, navzájom vymenia všetky informácie, ktoré môžu byť relevantné pre iné konania, najmä informácie o stave prihlasovania a overovania pohľadávok a o všetkých opatreniach zameraných na záchranu dlžníka alebo reštrukturalizáciu dlžníka alebo na ukončenie konania, a to za predpokladu, že boli prijaté náležité opatrenia na ochranu dôverných informácií;

b)

preskúmajú možnosti reštrukturalizácie dlžníka a ak taká možnosť existuje, koordinujú prípravu a realizáciu reštrukturalizačného plánu;

c)

koordinujú výkon speňažovania alebo používania majetku a záležitostí dlžníka; správca vo vedľajšom insolvenčnom konaní poskytne správcovi v hlavnom insolvenčnom konaní včas príležitosť na predloženie návrhov na speňaženie alebo používanie majetku vo vedľajšom insolvenčnom konaní.

a)

koordinácie pri vymenovaní správcov;

b)

oznamovania informácií akýmikoľvek prostriedkami, ktoré súd považuje za vhodné;

c)

koordinácie v oblasti spravovania majetku a záležitostí dlžníka a dohľadu nad nimi;

d)

koordinácie vedenia pojednávaní;

e)

koordinácie pri schvaľovaní protokolov v prípade potreby.

a)

správca v hlavnom insolvenčnom konaní spolupracuje a komunikuje s každým súdom, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie vedľajšieho insolvenčného konania alebo ktorý takéto konanie začal;

b)

správca v územnom alebo vedľajšom insolvenčnom konaní spolupracuje a komunikuje so súdom, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie hlavného insolvenčného konania alebo ktorý takéto konanie začal, a

c)

správca v územnom alebo vedľajšom insolvenčnom konaní spolupracuje a komunikuje so súdom, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie iného územného alebo vedľajšieho insolvenčného konania alebo ktorý takéto konanie začal,

a)

na žiadosť správcu v hlavnom insolvenčnom konaní;

b)

na vlastný podnet, na žiadosť veriteľa alebo na žiadosť správcu vo vedľajšom insolvenčnom konaní, ak sa zdá, že toto opatrenie už nie je opodstatnené, predovšetkým z hľadiska záujmov veriteľov v hlavnom insolvenčnom konaní alebo vedľajšom insolvenčnom konaní.

a)

meno/názov, poštová adresa, prípadná emailová adresa, prípadné osobné identifikačné číslo a bankové údaje zahraničného veriteľa uvedeného v odseku 1;

b)

suma pohľadávky s uvedením istiny a prípadne úroku, ako aj dátum, ku ktorému pohľadávka vznikla, a dátum jej splatnosti, ak je odlišný;

c)

ak je súčasťou pohľadávky aj úrok, úroková sadzba, či ide o zákonný alebo zmluvný úrok, obdobie, za ktorý sa úrok požaduje, a celková výška vzniknutého úroku;

d)

ak sa požaduje náhrada nákladov vzniknutých pri uplatňovaní pohľadávky pred začatím konania, suma týchto nákladov a súvisiace údaje;

e)

povaha pohľadávky;

f)

skutočnosť, či sa požaduje postavenie prednostného veriteľa a na základe čoho;

g)

skutočnosť, či sa v súvislosti s pohľadávkou tvrdí, že je zabezpečená vecným právom alebo výhradou vlastníckeho práva, a ak áno, na ktorý majetok sa vzťahuje zabezpečovacie právo, ktorého sa dovoláva, dátum, ku ktorému bola pohľadávka zabezpečená, a ak je zabezpečovacie právo zaregistrované, jeho registračné číslo a

h)

skutočnosť, či sa požaduje započítanie pohľadávok, a ak áno, sumy vzájomných pohľadávok existujúcich k dátumu začatia insolvenčného konania, dátum, ku ktorému vznikli, a tvrdená čistá výsledná suma po započítaní.

a)

si čo najskôr navzájom oznamujú všetky informácie, ktoré môžu byť relevantné pre iné konania, a to za predpokladu, že boli prijaté náležité opatrenia na ochranu dôverných informácií;

b)

zvážia, či existujú možnosti koordinácie spravovania záležitostí členov skupiny, na ktorých sa vzťahuje insolvenčné konanie, a dohľadu nad týmito záležitosťami, a ak áno, takúto správu a dohľad koordinujú;

c)

zvážia, či existujú možnosti reštrukturalizácie členov skupiny, na ktorých sa vzťahuje insolvenčné konanie, a ak áno, vykonávajú koordináciu v súvislosti s návrhom a rokovaniami týkajúcimi sa koordinovaného reštrukturalizačného plánu.

a)

koordinácie pri vymenovaní správcov;

b)

oznamovania informácií akýmikoľvek prostriedkami, ktoré súd považuje za vhodné;

c)

koordinácie v oblasti spravovania majetku a záležitostí členov skupiny a dohľadu nad nimi;

d)

koordinácie vedenia pojednávaní;

e)

koordinácie pri schvaľovaní protokolov, ak je to potrebné.

a)

spolupracuje a komunikuje s každým súdom, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie konania týkajúceho sa iného člena tej istej skupiny spoločností alebo ktorý takéto konanie začal a

b)

môže požadovať od tohto súdu informácie o konaniach, ktoré sa týkajú iného člena skupiny, alebo pomoc v konaní, v ktorom bol vymenovaný;

a)

byť vypočutý v ktoromkoľvek konaní, ktoré sa začalo v súvislosti s ktorýmkoľvek iným členom tej istej skupiny;

b)

požiadať o pozastavenie účinku akéhokoľvek opatrenia súvisiaceho so speňažením majetku v konaní, ktoré sa začalo v súvislosti s ktorýmkoľvek iným členom tej istej skupiny, ak:

c)

požiadať o začatie koordinačného konania na úrovni skupiny v súlade s článkom 61.

a)

návrh osoby, ktorá má byť vymenovaná ako koordinátor na úrovni skupiny (ďalej len „koordinátor“), údaje o jej oprávnenosti podľa článku 71, údaje o jej kvalifikácii a jej písomný súhlas konať ako koordinátor;

b)

náčrt navrhovanej koordinácie na úrovni skupiny a najmä dôvody, pre ktoré sú splnené podmienky stanovené v článku 63 ods. 1;

c)

zoznam správcov vymenovaných v súvislosti s členmi skupiny a, ak je to vhodné, súdy a príslušné orgány zapojené do insolvenčného konania členov skupiny;

d)

náčrt odhadovaných nákladov navrhovanej koordinácie na úrovni skupiny a odhad podielov uvedených nákladov, ktorými na ne majú prispieť jednotliví členovia skupiny.

a)

začatie tohto konania je vhodné na uľahčenie účinného vedenia insolvenčného konania týkajúceho sa jednotlivých členov skupiny;

b)

žiaden veriteľ žiadneho člena skupiny, ktorého účasť na konaní sa očakáva, nebude zaradením daného člena do tohto konania finančne znevýhodnený a

c)

navrhovaný koordinátor spĺňa požiadavky ustanovené v článku 71.

a)

zaradenie insolvenčného konania, pre ktoré bol vymenovaný, do koordinačného konania na úrovni skupiny, alebo

b)

osobu navrhovanú za koordinátora.

a)

vymenuje koordinátora;

b)

rozhodne o návrhu koordinácie a

c)

rozhodne o odhade nákladov a podieloch, ktorými na ne majú prispieť členovia skupiny.

a)

sa namietalo zaradenie insolvenčného konania do koordinačného konania na úrovni skupiny, alebo

b)

insolvenčné konanie týkajúce sa člena skupiny sa začalo po tom, ako súd začal koordinačné konanie na úrovni skupiny.

a)

je presvedčený, že po zohľadnení štádia koordinačného konania na úrovni skupiny v čase žiadosti sú splnené kritériá stanovené v článku 63 ods. 1 písm. a) a b), alebo

b)

všetci zúčastnení správcovia s tým súhlasia za podmienok stanovených v ich vnútroštátnom práve.

a)

identifikuje a navrhuje odporúčania pre koordinované vedenie insolvenčného konania;

b)

navrhuje koordinačný plán skupiny, v ktorom identifikuje, opisuje a odporúča komplexný súbor opatrení primeraných pre integrovaný prístup k riešeniu platobnej neschopnosti členov skupiny. Plán môže obsahovať najmä návrhy:

a)

byť vypočutý v ktoromkoľvek konaní, ktoré sa začalo v súvislosti s ktorýmkoľvek členom danej skupiny, a zúčastniť sa na ňom, a to najmä prostredníctvom účasti na schôdzi veriteľov;

b)

byť mediátorom v akýchkoľvek sporoch medzi dvomi a viacerými správcami členov skupiny;

c)

predložiť a vysvetliť svoj koordinačný plán na úrovni skupiny osobám alebo orgánom, ktorým je podľa svojho vnútroštátneho práva povinný podávať správy;

d)

žiadať informácie od ktoréhokoľvek správcu vymenovaného pre konanie týkajúce sa niektorého člena skupiny, ak tieto informácie sú alebo môžu byť užitočné pri určovaní a navrhovaní stratégií a opatrení s cieľom koordinovať konanie a

e)

žiadať prerušenie konania, ktoré sa začalo v súvislosti s ktorýmkoľvek členom skupiny, na obdobie najviac šesť mesiacov, ak je takéto prerušenie potrebné na zabezpečenie riadneho vykonania plánu a bolo by v prospech veriteľov zúčastnených na konaní, o ktorého prerušenie sa žiada; alebo žiadať o zrušenie akéhokoľvek existujúceho prerušenia. Takáto žiadosť sa podáva na súd, ktorý začal konanie, pre ktoré sa žiada o prerušenie.

a)

bezodkladne informuje zúčastnených správcov a

b)

požiada vopred o schválenie súd, ktorý začal koordinačné konanie na úrovni skupiny.

a)

konanie koordinátora poškodzuje veriteľov zúčastneného člena skupiny, alebo

b)

koordinátor si neplní svoje povinnosti podľa tejto kapitoly.

a)

Dohovor medzi Belgickom a Francúzskom o právomoci, platnosti a výkone rozsudkov, rozhodcovských rozsudkov a verejných listín podpísaný v Paríži 8. júla 1899;

b)

Dohovor medzi Belgickom a Rakúskom o konkurze, likvidácii, zmieri, vyrovnaní a pozastavení platieb (spolu s dodatkovým protokolom z 13. júna 1973) podpísaný v Bruseli 16. júla 1969;

c)

Dohovor medzi Belgickom a Holandskom o územnej právomoci, konkurze a platnosti a výkone rozsudkov, rozhodcovských rozsudkov a verejných listín podpísaný v Bruseli 28. marca 1925;

d)

Zmluvu medzi Nemeckom a Rakúskom o konkurze, likvidácii, zmieri a vyrovnaní podpísanú vo Viedni 25. mája 1979;

e)

Dohovor medzi Francúzskom a Rakúskom o právomoci, uznávaní a výkone konkurzných rozhodnutí podpísaný vo Viedni 27. februára 1979;

f)

Dohovor medzi Francúzskom a Talianskom o výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach podpísaný v Ríme 3. júna 1930;

g)

Dohovor medzi Talianskom a Rakúskom o konkurze, likvidácii, zmieri a vyrovnaní podpísaný v Ríme 12. júla 1977;

h)

Dohovor medzi Holandským kráľovstvom a Spolkovou republikou Nemecko o vzájomnom uznávaní a výkone rozsudkov a iných vykonateľných právnych titulov v občianskych a obchodných veciach podpísaný v Haagu 30. augusta 1962;

i)

Dohovor medzi Spojeným kráľovstvom a Belgickým kráľovstvom o vzájomnom výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, spolu s protokolom, podpísaný v Bruseli 2. mája 1934;

j)

Dohovor medzi Dánskom, Fínskom, Nórskom, Švédskom a Islandom o konkurze podpísaný v Kodani 7. novembra 1933;

k)

Európsky dohovor o niektorých medzinárodných aspektoch konkurzu podpísaný v Istanbule 5. júna 1990;

l)

Dohovor medzi Federatívnou ľudovou republikou Juhoslávia a Gréckym kráľovstvom o vzájomnom uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí, podpísaný v Aténach 18. júna 1959;

m)

Dohoda medzi Federatívnou ľudovou republikou Juhoslávia a Rakúskou republikou o vzájomnom uznávaní a výkone rozhodcovských rozsudkov a rozhodcovských zmierov v obchodných veciach, podpísaná v Belehrade 18. marca 1960;

n)

Dohovor medzi Federatívnou ľudovou republikou Juhoslávia a Talianskou republikou o vzájomnej súdnej spolupráci v občianskych a správnych veciach, podpísaný v Ríme 3. decembra 1960;

o)

Dohoda medzi Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia a Belgickým kráľovstvom o súdnej spolupráci v občianskych a obchodných veciach, podpísaná v Belehrade 24. septembra 1971;

p)

Dohovor medzi vládou Juhoslávie a vládou Francúzska o uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podpísaný v Paríži 18. mája 1971;

q)

Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Gréckou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, podpísaná v Aténach 22. októbra 1980, stále v platnosti medzi Českou republikou a Gréckom;

r)

Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Cyperskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, podpísaná v Nikózii 23. apríla 1982, stále v platnosti medzi Českou republikou a Cyprom;

s)

Zmluva medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o právnej pomoci, uznaní a výkone rozhodnutí v občianskych, rodinných a obchodných veciach, podpísaná v Paríži 10. mája 1984, stále v platnosti medzi Českou republikou a Francúzskom;

t)

Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Talianskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, podpísaná v Prahe 6. decembra 1985, stále v platnosti medzi Českou republikou a Talianskom;

u)

Dohoda medzi Lotyšskou republikou, Estónskou republikou a Litovskou republikou o právnej pomoci a právnych vzťahoch, podpísaná v Talline 11. novembra 1992;

v)

Dohoda medzi Estónskom a Poľskom o poskytovaní právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, pracovných a trestných veciach, podpísaná v Talline 27. novembra 1998;

w)

Dohoda medzi Litovskou republikou a Poľskou republikou o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných, pracovných a trestných veciach, podpísaná vo Varšave 26. januára 1993;

x)

Dohovor medzi Rumunskou socialistickou republikou a Helénskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach a jej protokol podpísaný v Bukurešti 19. októbra 1972;

y)

Dohovor medzi Rumunskou socialistickou republikou a Francúzskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach podpísaný v Paríži 5. novembra 1974;

z)

Dohoda medzi Bulharskou ľudovou republikou a Helénskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach podpísaná v Aténach 10. apríla 1976;

aa)

Dohoda medzi Bulharskou ľudovou republikou a Cyperskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach podpísaná v Nikózii 29. apríla 1983;

ab)

Dohoda medzi vládou Bulharskej ľudovej republiky a vládou Francúzskej republiky o vzájomnej právnej pomoci v občianskych veciach podpísaná v Sofii 18. januára 1989;

ac)

Zmluva medzi Rumunskom a Českou republikou o súdnej pomoci v občianskych veciach podpísaná v Bukurešti 11. júla 1994;

ad)

Zmluva medzi Rumunskom a Poľskou republikou o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych veciach podpísaná v Bukurešti 15. mája 1999.

a)

v akomkoľvek členskom štáte v rozsahu, v akom je nezlučiteľné so záväzkami ohľadne konkurzu vyplývajúcimi z dohovoru uzavretého medzi týmto členským štátom a jednou alebo viacerými tretími krajinami pred nadobudnutím účinnosti nariadenia (ES) č. 1346/2000;

b)

v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska v rozsahu, v ktorom sa nedá zosúladiť so záväzkami ohľadne konkurzu a likvidácie platobne neschopných spoločností vyplývajúcimi z akýchkoľvek dohôd s Britským spoločenstvom (Commonwealthom) existujúcich v čase nadobudnutia účinnosti nariadenia (ES) č. 1346/2000.

a)

článku 86, ktorý sa uplatňuje od 26. júna 2016;

b)

článku 24 ods. 1, ktorý sa uplatňuje od 26. júna 2018 a

c)

článku 25, ktorý sa uplatňuje od 26. júna 2019.