1.9.2012   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 236/1

(1)

Komisia bola sťažnosťou, ktorú 23. februára 2008 podala spoločnosť Saria Bio-Industries AG & Co KG (ďalej len „sťažovateľ“), informovaná o poplatkoch, ktoré Nemecko hradí účelovému združeniu na odstraňovanie odpadu živočíšneho pôvodu „Zweckverband Tierkörperbeseitigung“ (ďalej len „ZT“) v Porýní-Falcku, Sársku, v oblasti Rheingau-Taunus a v okrese Limburg-Weilburg.

(2)

Komisia listom z 20. júla 2010 oznámila Nemecku svoje rozhodnutie o začatí konania na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania“). Spolu so zverejnením rozhodnutia o začatí konania 26. októbra 2010 v Úradnom vestníku Európskej únie Komisia vyzvala zainteresované strany na predloženie pripomienok (3).

(3)

Pripomienky sťažovateľa boli Komisii doručené 25. novembra 2010. Nemecko v súlade so schválenými žiadosťami o predĺženie lehoty z 20. augusta 2010 a 18. novembra 2010 predložilo svoje pripomienky k rozhodnutiu o začatí konania, ako aj k pripomienkam sťažovateľa vo viacerých častiach 3. marca 2011, 1. apríla 2011, 4. apríla 2011, 16. mája 2011, 15. júla 2011 a 9. novembra 2011.

(4)

ZT poslalo Komisii písomné pripomienky 4. apríla 2011. Napriek tomu, že zainteresované strany sa podľa článku 20 ods. 1 v spojení s článkom 6 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999, ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (4), vyzývajú, aby svoje pripomienky v zásade predložili najneskôr mesiac po dátume uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, ZT odovzdalo svoje pripomienky až po štyroch mesiacoch. Komisia môže zohľadniť pripomienky účastníkov konania, ktoré boli doručené oneskorene, len v odôvodených jednotlivých prípadoch (5). V liste ZT Komisia nenašla náležité odôvodnenie a náležité opodstatnenie nevyplynulo ani z iných okolností. Komisia preto listom z 18. apríla 2011 ZT oznámila, že zohľadnenie jeho pripomienok v konaní vo veci formálneho zisťovania by predstavovalo porušenie rokovacieho poriadku a viedlo by k neodôvodniteľnému nerovnakému zaobchádzaniu s účastníkmi konania. Komisia napriek tomu vychádzala pri tomto rozhodnutí zo všetkých informácií, ktoré pripomienky obsahovali.

(5)

Súbežne s konaním Komisie vo veci formálneho zisťovania viedol sťažovateľ vnútroštátne súdne konanie v Nemecku a podal žalobu proti ZT na Správnom súde v Trevíri (Verwaltungsgericht Trier). Správny súd v Trevíri 2. decembra 2008 rozhodol, že dávky predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Vzhľadom na vrátenie neoprávnenej pomoci správny súd rozhodol, že ZT nemusí z dôvodu výnimočných okolností, na základe ktorých sa vrátenie javilo ako neprimerané, vrátiť sumu, ktorú dostalo v období 2005 až 2008.

(6)

Sťažovateľ, ako aj ZT podali na Najvyššom správnom súde v Koblenzi (Oberverwaltungsgericht Koblenz) odvolanie proti rozsudku Správneho súdu v Trevíri. Najvyšší správny súd rozsudkom z 24. novembra 2009 potvrdil rozsudok Správneho súdu v Trevíri.

(7)

Sťažovateľ a ZT sa potom proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu v Koblenzi odvolali na spolkovom správnom súde (Bundesverwaltungsgericht, ďalej len „BverwG“). Rozsudkom zo 16. decembra 2010 (6) BVerwG zamietol odvolanie sťažovateľa, pozmenil rozsudok Najvyššieho správneho súdu v Koblenzi a žaloby v plnom rozsahu zamietol, pretože žaloba týkajúca sa obdobia 2005 až 2009 bola podľa názoru BVerwG neprípustná a dávky za rok 2010 nepredstavovali pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(8)

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1069/2009 z 21. októbra 2009, ktorým sa ustanovujú zdravotné predpisy týkajúce sa vedľajších živočíšnych produktov a odvodených produktov neurčených na ľudskú spotrebu a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1774/2002 (7), upravuje zber, prepravu, skladovanie, manipuláciu, spracovanie a používanie alebo odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov, ktorých cieľom je zabrániť, aby tieto výrobky predstavovali riziko pre zdravie ľudí alebo zdravie zvierat. Týmito predpismi sa má okrem iného zabrániť prepuknutiu prenosnej spongiformnej encefalopatie (ďalej len „PSE“) a iných prenosných ochorení zvierat, napríklad klasického moru ošípaných alebo slintačky a krívačky.

(9)

V oddiele 4 nariadenia (ES) č. 1069/2009 sa rozlišujú tri kategórie vedľajších živočíšnych produktov so zreteľom na špecifické riziká, ktoré predstavujú pre verejné zdravie a zdravie zvierat:

(10)

Nariadenie (ES) č. 1069/2009, ktoré v podstate zodpovedá predchádzajúcemu nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1774/2002 (8), stanovuje v prípade materiálu kategórie 1 a 2 okrem iného zákaz jeho dovozu a vývozu a povinnosť, aby zariadenia na odstraňovanie tohto materiálu podliehali predchádzajúcemu povoleniu príslušným orgánom, ktorý musí uplatňovať predpisy stanovené v uvedenom nariadení. Nariadenie (ES) č. 1069/2009 stanovuje aj osobitné kontrolné predpisy na odstraňovanie materiálu kategórie 1 a 2. Z nariadenia však nemožno vyvodiť nijaké požiadavky na hospodársky výnosné organizovanie odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2. Nariadenie (ES) č. 1069/2009 teda nestanovuje, že odstraňovanie na určitom území môže vykonávať len jeden podnik, ako je to v prípade Nemecka.

(11)

Podľa § 3 zákona o vykonávaní právnych predpisov Spoločenstva o spracovaní a odstraňovaní určitých vedľajších živočíšnych produktov neurčených na ľudskú spotrebu (9) (Gesetz zur Durchführung gemeinschaftsrechtlicher Vorschriften über die Verarbeitung und Beseitigung von nicht für den menschlichen Verzehr bestimmten tierischen Nebenprodukten, ďalej len „TierNebG“) sú v Nemecku povinné vykonávať odstraňovanie a spracovanie materiálov kategórie 1 a 2 – tzv. regulovaného tovaru (Pflichtware) okresy (Landkreise) a mestské regióny (kreisfreie Städte). Túto úlohu môžu vykonávať samy alebo ňou poveriť tretie subjekty.

(12)

Odstraňovanie materiálu kategórie 3 – tzv. neregulovaného tovaru (freie Ware) – môže vykonávať každý spracovateľský podnik, pokiaľ sa dodržia ustanovenia nariadenia (ES) č. 1069/2009.

(13)

Zweckverband Tierkörperbeseitigung (ZT) je verejnoprávne združenie, ktoré bolo založené v roku 1979 na základe § 1 a § 2 zákona spolkovej krajiny Porýnie-Falcko na vykonávanie TierNebG (10) (ďalej len „TierNebGAG RP“). Medzitým sa stali členmi ZT všetky okresy a väčšie mestské regióny v Porýní-Falcku a Sársku, ako aj dva hesenské okresy – oblasť Rheingau-Taunus a okres Limburg-Weilburg (pozri § 1 správneho poriadku ZT).

(14)

ZT je podľa § 2 správneho poriadku splnomocnené svojimi členmi na prevzatie všetkých práv a povinností, ktoré majú okresy a mestské regióny v oblasti odstraňovania živočíšnych vedľajších produktov podľa § 3 TierNebG v spojení s príslušnými zákonmi spolkových krajín.

(15)

Podľa nemeckého práva nemôže byť účelové združenie na základe svojho právneho štatútu verejnoprávneho subjektu predmetom konkurzného konania. Členovia sa však môžu uzniesť na jeho rozpustení.

(16)

ZT plní nielen úlohu, ktorú mu udeľujú stanovy v oblasti odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 pochádzajúceho z územia združenia (ďalej len „interný materiál“), ale odstraňuje aj materiál kategórií 1 a 2 zo susedných spolkových krajín Bádensko-Württembersko a Hesensko (pozri podrobný opis v odôvodnení 20 a nasl.) a materiál kategórie 3 (ďalej uvádzaný pod spoločným názvom „externý materiál“).

(17)

Ako vyplýva z tabuľky uvedenej ďalej, ZT v minulosti spracúvalo veľké množstvá externého materiálu. Externý materiál predstavuje v priemere takmer polovicu z celkového množstva materiálu spracovaného v posledných rokoch.

Tabuľka 1

Množstvá materiálu spracovaného združením ZT v rokoch 1998 – 2009

(18)

Interný materiál tvorí uhynutý dobytok a odpad z bitúnkov. ZT vykonáva v tomto prípade zber aj spracovanie (ďalej v texte sa zber a spracovanie uvádzajú pod spoločným názvom „odstraňovanie“). ZT vyberá na pokrytie vzniknutých nákladov poplatky. Pre uhynutý dobytok a odpad z bitúnkov sa stanovili sadzby poplatkov v rôznej výške.

(19)

Keďže s materiálom kategórie 3 sa voľne obchoduje na trhu, ZT uzatvára dohody o poplatkoch za jeho odstraňovanie podľa súkromného práva. Kým väčšina súkromných podnikov na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov likviduje materiál kategórie 3 oddelene, aby jeho spracovaním – napríklad na krmivo pre spoločenské zvieratá – dosiahli vyšší výnos z predaja, ZT spracúva materiál kategórie 3 spolu s regulovaným tovarom, pretože nemá osobitné zariadenie na jeho spracovanie. Zo spracovania regulovaného tovaru sa preto dajú získať len menej kvalitné finálne produkty, ako sú olej a tuky s nižšími výnosmi.

(20)

Od roku 2000 spracúva ZT aj materiál kategórií 1 a 2 z Bádenska-Württemberska. V tejto súvislosti sa uzatvorila verejnoprávna účelová dohoda medzi ZT a Zweckverband Neckar-Franken. Podľa tejto dohody Zweckverband Neckar-Franken vykonáva miestny zber a materiál potom dodáva na spracovanie ZT.

(21)

V rámci postupu zadávania verejnej zákazky v roku 2007 získalo ZT verejnú zákazku na odstraňovanie regulovaného tovaru v okresoch severného a stredného Hesenska. Predtým, ako ZT prevzalo 1. apríla 2009 činnosti v oblasti odstraňovania, vykonávala toto odstraňovanie jedna zo spoločností v skupine sťažovateľa.

(22)

ZT teda dosiahlo vyžitie svojich zariadení nielen spracovaním interného materiálu kategórií 1 a 2, ale vo veľkej miere sa angažovalo aj nad rámec svojej pôsobnosti, ktorú vymedzujú stanovy, pri spracovaní materiálu kategórie 3, ktorý je voľne obchodovateľný, a materiálu kategórií 1 a 2 pochádzajúceho z oblastí, ktoré nie sú súčasťou združenia. V období 2002 až 2008 predstavoval interný materiál kategórií 1 a 2 len 54 % až 58 % celkového množstva materiálu spracovaného združením ZT. V roku 2009 tento podiel významne klesol – aj vďaka príjmu materiálu zo severného a stredného Hesenska – na 39 % a už netvoril ani polovicu materiálu spracovaného združením ZT.

(23)

ZT má dve zariadenia na odstraňovanie odpadu v mestách Rivenich a Sandersmühle. Normálna prevádzka predstavuje chod obidvoch zariadení v priemere päť dní v týždni v dvojzmennej prevádzke (päťdňová dvojzmenná prevádzka). V rámci tohto času možno spracovať maximálne 2 160 ton týždenne. Táto kapacita, ktorá je k dispozícii v normálnej prevádzke, bola v priemere dostatočná na spracovanie materiálu vzniknutého v posledných rokoch v objeme 88 000 ton ročne, čo predstavuje 1 700 ton týždenne.

(24)

Podobne ako iné zariadenia na odstraňovanie má ZT voľné prevádzkové kapacity, ktoré vznikajú v dôsledku nevyužitých zmien v priebehu týždňa a počas víkendu. Tieto voľné prevádzkové kapacity sa môžu využiť v prípade vzniku epidémie na spracovanie ďalších tiel uhynutých zvierat.

(25)

Podľa informácií ZT sa zariadenia môžu počas krátkeho časového obdobia 6 až 12 týždňov prevádzkovať v troch zmenách počas všetkých siedmich dní v týždni (sedemdňová trojzmenná prevádzka). Krátkodobo je teda k dispozícii týždenná kapacita v objeme až 4 536 ton. Nepretržitá sedemdňová prevádzka s tromi zmenami sa však nedá udržiavať počas dlhšieho časového obdobia z dôvodu opotrebovania zariadenia a únavy pracovníkov.

(26)

ZT má preto krátkodobú voľnú kapacitu – počas obdobia až 12 týždňov – 2 376 ton týždenne, ktoré sa môžu v prípade vzniku epidémie spracovať navyše popri štandardnom objeme (pozri aj tabuľku 3 v oddiele 9.3.1).

(27)

Dlhodobo by sa mohli zariadenia využívať maximálne päť dní v týždni v troch zmenách (päťdňová trojzmenná prevádzka) na spracovanie dodatočného materiálu v prípade vzniku epidémie, pretože víkend by bol pri dlhodobom väčšom využití potrebný na údržbárske práce. Týždenne sa teda dá spracovať až 3 240 ton.

(28)

ZT má preto dlhodobú voľnú prevádzkovú kapacitu – počas obdobia dlhšieho ako 12 týždňov – v objeme 1 080 ton týždenne, ktoré sa môžu v prípade vzniku epidémie spracovať navyše popri štandardnom objeme (pozri aj tabuľku 3 v oddiele 9.3.1).

(29)

Platenie dávok, ktoré ZT dostáva od svojich členov (okresov a mestských regiónov) má svoj právny základ v správnom poriadku ZT. Účelom platenia dávok je vykompenzovať náklady, ktoré nie sú pokryté príjmami (pozri § 9 ods. 1 správneho poriadku).

(30)

Presná výška dávok sa stanovuje na základe ročného rozpočtu, ktorý sa musí vopred schváliť na členskej schôdzi. Po schválení rozpočtu je ZT oprávnené vymáhať dávky prostredníctvom správneho konania.

(31)

Vo februári 2010 bol správny poriadok ZT zmenený a doplnený so spätnou platnosťou od 1 januára 2009. Až do toho času neobsahoval správny poriadok nijaké pravidlá v súvislosti s použitím a výpočtom dávok, ktoré by presahovali rámec ustanovení § 9 ods. 1 Vo februári 2010 sa do správneho poriadku zahrnuli ustanovenia uvedené nižšie.

(32)

Podľa § 9 ods. 2 správneho poriadku sa dávky musia v súčasnosti stanoviť vopred na základe stanov. Ďalej sa stanovuje, že dávky sa môžu vyberať len ako kompenzácia za náklady vznikajúce na základe delegovaných povinností týkajúcich sa odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 a udržiavania rezervnej kapacity pre prípad vzniku epidémie.

(33)

Na základe § 10 ods. 2 správneho poriadku je rezervná kapacita, ktorá sa musí udržiavať pre prípad vzniku epidémie, od roku 2009 stanovená na 7 110 ton, ktoré sa musia spracovať počas šiestich týždňov (alebo po prepočítaní šesťkrát 1 185 ton týždenne). Pri stanovení veľkosti rezervy pre prípad vzniku epidémie sa prihliadalo na to, že okrem kapacít ZT sú k dispozícii ešte alternatívne kapacity na odstraňovanie v objeme 5 000 ton ročne, ktoré by sa mohli využiť pri vzniku epidémie. Náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie sa musia stanoviť vopred v príslušnom hospodárskom pláne. Predmetom nákladov na rezervu pre prípad vzniku epidémie pritom môže byť len primeraná časť fixných nákladov (odpisy, dane, poistenia, úroky z cudzieho kapitálu), náklady vyplývajúce z externých zmlúv o údržbe, ako aj primeraná časť nákladov na zamestnancov, ktoré sú potrebné na udržiavanie stálej pracovnej pohotovosti. Náklady na rezervnú kapacitu pre prípad vzniku epidémie sa vykazujú oddelene od ostatných nákladov podniku na samostatných účtoch. Rozdelenie nákladov sa uskutočňuje úmerne s príslušnými podielmi na kapacite.

(34)

ZT dostalo v období od svojho založenia v roku 1979 do roku 2011 dávky vo výške 66 493 680 EUR. Dávky od roku 1998 predstavujú tieto sumy:

(35)

Dávky v období 1998 až 2011 predstavujú celkovo 30 932 198 EUR.

(36)

Podľa predloženého výkazu ziskov a strát ZT v období 1998 až 2009 po započítaní dávok zaznamenalo kumulovanú stratu vo výške 4 562 795 EUR. Bez započítania dávok vo výške 26 757 292 EUR predstavuje kumulovaná strata v období 1998 až 2009 sumu vo výške 31 320 678 EUR. Dávky preto nepostačovali na úplnú kompenzáciu kumulovaných strát.

(37)

Na odstraňovanie vedľajších živočíšnych produktov sa vzťahuje vo všeobecnosti zásada podľa článku 191 ods. 2 ZFEÚ, že náhradu škody hradí znečisťovateľ. Je preto v prvom rade zodpovednosťou poľnohospodárov a bitúnkov riadne odstrániť uhynutý dobytok a odpad z bitúnkov a uhradiť náklady na tieto činnosti (12).

(38)

V dôsledku krízy spôsobenej PSE však bolo potrebné zabezpečiť riadnu manipuláciu s uhynutým dobytkom a odpadom z bitúnkov, ktoré predstavovali materiál kategórií 1 a 2, a podporiť poľnohospodárov štátnou pomocou. Komisia stanovila príslušné pravidlá v usmernení Spoločenstva z 24. decembra 2002 o štátnej pomoci v súvislosti s testami na PSE, uhynutým dobytkom a odpadom z bitúnkov (ďalej len „usmernenie Spoločenstva o PSE“) (13). Tie boli doplnené a sprísnené v ods. V.B.4 usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva a lesného hospodárstva na roky 2007 – 2013 (ďalej len „usmernenia o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013“) (14).

(39)

Usmernenia Spoločenstva o PSE a usmernenia o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013 v zásade požadujú, že náklady na odstraňovanie vedľajších živočíšnych produktov musí hradiť znečisťovateľ (15), ale za určitých, úzko vymedzených podmienok dovoľujú poskytnutie pomoci na testy na PSE a na odstránenie uhynutého dobytka (16). Na odstraňovanie odpadu z bitúnkov sa zásadne nesmie poskytnúť žiadna pomoc (17). Okrem toho je štátna pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom iba vtedy, keď sa preukázateľne poskytuje len poľnohospodárom, a nie následným výrobným podnikom (ako sú bitúnky alebo kafilérie) (18).

(40)

Komisia v roku 2004 schválila opatrenia pomoci na odvrátenie nebezpečenstva PSE v Porýní-Falcku, ktoré Nemecko notifikovalo podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, usmernení Spoločenstva o PSE a usmernení Spoločenstva z 12. augusta 2000 o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva (19). Týmito opatreniami pomoci sa malo zabrániť šíreniu BSE (bovinnej spongiformnej encefalopatie) okrem iného tým, že poľnohospodárom sa uhradili dodatočné náklady na odstránenie rizikového materiálu, ktoré im vznikli zavedením zákazu kŕmenia hovädzieho dobytka mäsokostnou múčkou.

(41)

Popri iných opatreniach Komisia schválila jednorazovú pomoc na úhradu nákladov na odstraňovanie špecifických rizikových odpadov z bitúnkov vo výške 100 %, ktoré vznikli na území združenia od októbra 2000 do septembra 2001 v dôsledku zákazu kŕmenia živočíšnou múčkou. Pritom sa však za príjemcu pomoci nepovažovalo ZT, ale bitúnky.

(42)

Prostredníctvom druhej pomoci, ktorá bola poskytnutá takisto v roku 2004, mali poľnohospodári v Porýní-Falcku dostať kompenzáciu za náklady na zber a spracovanie uhynutého dobytka, na ktoré poľnohospodári odvádzali príspevky do poisťovne pre prípad ochorenia zvierat (Tierseuchenkasse) (20). Poplatky, ktoré účtuje ZT za zber a spracovanie uhynutého dobytka v oblasti spravovanej združením, preberajú rovnakým dielom spolkové krajiny (Porýnie-Falcko, Hesensko, Sársko), členovia združenia a poisťovňa pre prípad ochorenia zvierat v príslušnej spolkovej krajine. V prípade nákladov na spracovanie však musia majitelia úžitkových zvierat prispievať sumou vo výške 25 %.

(43)

Pomoc, ktorá sa vypláca priamo ZT, udelila Komisia na obdobie od 1. januára 1999 do 31. decembra 2013. Táto pomoc podlieha podmienkam, že sa poskytuje výlučne v prospech poľnohospodárov a nekumuluje sa s inou pomocou.

(44)

Keďže pomoc kompenzuje pomernú časť vopred stanovených poplatkov (100 % za zber a 75 % za spracovanie), Komisia dospela k záveru, že táto pomoc sa poskytuje výlučne v prospech poľnohospodárov a ZT nevzniká nijaká hospodárska výhoda.

(45)

Obidve schválené pomoci (ďalej len „poľnohospodárska pomoc“) sú zapísané do účtovných kníh ZT ako príjmy. Straty uvedené v odôvodnení 36 pred ročnými príspevkami už teda zohľadňujú, že ZT dostala poľnohospodársku pomoc ako príjmy.

(46)

ZT teda dostáva dávky dodatočne k poľnohospodárskej pomoci AGRAR na financovanie zostávajúcich strát.

(47)

Podľa názoru sťažovateľa by ZT nemohlo z hospodárskeho hľadiska prežiť, keby jeho členovia prostredníctvom dávok neuhrádzali ročné straty vznikajúce pri odstraňovaní interného a externého materiálu. ZT, ktoré má v oblasti odstraňovania interného materiálu monopolné postavenie, a preto nie je vystavené konkurencii, ponúka na otvorených trhoch spracovanie externého materiálu za ceny, ktoré sú nižšie ako trhové ceny. Cenová politika ZT sa zameriava len na maximálne využitie zariadení, ktoré majú vysoké voľné kapacity.

(48)

Sťažovateľ vníma mnohé narušenia hospodárskej súťaže, ktoré vznikajú na základe platenia dávok. Osobitne kritizuje tvorbu cien ZT v prípade materiálu kategórie 3 a pri predložení ponuky na výzvu na predkladanie ponúk na uzatvorenie zmluvy o odstraňovaní živočíšnych vedľajších produktov v severnom a strednom Hesensku.

(49)

Nemecko naproti tomu zastáva názor, že dávky sú potrebné na pokrytie nákladov, ktoré ZT vznikajú na základe povinnosti udržiavať rezervné kapacity pre prípad vzniku epidémie. Nemecko predložilo na podporu svojho tvrdenia znalecký posudok od Fraunhofer Institut (21) z marca 2007 (ďalej len „posudok Fraunhofer“), ktorý mal preukázať, že náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie predstavujú približne 50 % celkových kapacitných nákladov. Okrem toho sú dávky údajne potrebné na pokrytie nákladov na sanáciu bývalých podnikov a zariadení.

(50)

Komisia vo svojom predbežnom preskúmaní najskôr konštatovala, že dávky v prospech ZT v zásade poskytujú hospodársku výhodu, keďže znižujú bežné výdavky ZT, a že boli splnené aj iné kritériá na existenciu pomoci.

(51)

Komisia poukázala na to, že takáto prevádzková pomoc je väčšinou zakázaná. Vyjadrila tiež pochybnosti v súvislosti s tým, do akej miery možno dávky odôvodniť ako kompenzáciu za udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie. Komisia pritom vychádzala zo štyroch kritérií rozsudku vo veci Altmark (22):

(52)

V otázke existencie služby všeobecného hospodárskeho záujmu vyjadrila Komisia pochybnosti, či udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie predstavuje verejný záujem, pretože vo všeobecnosti podľa zásady „znečisťovateľ platí“ sú povinní odstrániť uhynutý dobytok a odpad z bitúnkov poľnohospodári a sú náležite podporovaní už uvedenou pomocou, ktorú schválila Komisia. Okrem toho je otázne, či sú dávky potrebné. Skúsenosti iných nemeckých spolkových krajín totiž ukazujú, že zariadenia súkromných prevádzkovateľov poskytujú pre prípad vzniku epidémie dostatočnú rezervnú kapacitu bez toho, aby dostávali dodatočnú kompenzáciu za jej udržiavanie.

(53)

Komisia okrem toho vyjadrila pochybnosti, či správny poriadok ZT spĺňa požiadavky na transparentný poverovací akt, pretože pred rokom 2010 nebolo náležite definované poskytovanie rezervy pre prípad vzniku epidémie ani plnenie záväzkov služieb vo verejnom záujme a neboli uvedené ani parametre potrebné na výpočet nákladov.

(54)

Čo sa týka potreby kompenzačných platieb, Komisia položila otázku, či dávky v skutočnosti nefinancujú straty vznikajúce z nerentabilných voľných kapacít. Je otázne, či sú dodatočné dávky potrebné, keď v ostatných spolkových krajinách hradia všetky náklady prostredníctvom poplatkov znečisťovatelia.

(55)

Keďže ZT nebolo vybrané v rámci postupu zadávania verejne zákazky, je diskutabilné, či predstavuje stredný, dobre riadený podnik.

(56)

Komisia preto dospela k predbežnému záveru, že je potrebné podrobne preskúmať, či sú dávky v prospech ZT skutočne potrebné na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie alebo či by dostatočné voľné kapacity zariadení v prípade vzniku epidémie neposkytol samotný trh.

(57)

Napokon bolo spochybnené tvrdenie Nemecka, že platby dávok možno zdôvodniť ako kompenzáciu za náklady na sanáciu bývalých podnikov a zariadení. Podľa bodu 132 usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia z 1. apríla 2008 (ďalej len „usmernenia o pomoci na ochranu životného prostredia“) (23) sa takáto pomoc môže vo všeobecnosti považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom len vtedy, keď príjemca podľa vnútroštátnych právnych predpisov nemôže byť zodpovedný, čo v tomto prípade podľa všetkého neplatí.

(58)

BVerwG vo svojom rozsudku zo 16. decembra 2010 konštatoval, že dávky za rok 2010 nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože sú splnené kritériá Altmark. BVerwG sa nevyjadril k predchádzajúcim platbám dávok, pretože pokiaľ ide o dávky uhrádzané pred rokom 2010, považoval žalobu za neprípustnú.

(59)

Podľa názoru BVerwG odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov predstavuje podľa nariadenia o vedľajších živočíšnych produktoch a § 3 ods. 1 TierNebG službu všeobecného hospodárskeho záujmu a zahŕňa aj udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(60)

BVerwG rozlišuje medzi kapacitami, ktoré sa využívajú pri normálnej prevádzke vrátane voľnej prevádzkovej kapacity, a kapacitou, ktorá sa zvyčajne nevyužíva. Ak by dávky pokrývali náklady na normálnu kapacitu vrátane voľnej prevádzkovej kapacity, BVerwG by dospel k názoru, že vzhľadom na zásadu „znečisťovateľ platí“ dávky predstavujú štátnu pomoc.

(61)

Ale ak by dávky pokrývali len náklady na voľné kapacity, ktoré sa udržiavajú výhradne pre prípad vzniku epidémie, potom by nepredstavovali štátnu pomoc. Pritom nie je dôležité, že voľná kapacita môže byť väčšia ako kapacita potrebná z prevádzkového hľadiska, pretože jej podstata spočíva v tom, že sa bežne nevyužíva. Iný záver by bolo potrebné vyvodiť len v tom prípade, ak by existovali náznaky toho, že voľná kapacita sa využíva aj v normálnej prevádzke (napríklad na odstraňovanie materiálu kategórie 3). Keďže to zjavne neplatí, v prípade dávok ide len o kompenzáciu nákladov, ktoré vznikajú pri plnení povinnosti služby vo verejnom záujme týkajúcej sa udržiavania rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(62)

Čo sa týka kritéria transparentnosti, BVerwG konštatuje, že správny poriadok bol zmenený 2. februára 2010, tesne pred vynesením rozhodnutia o dávkach na rok 2010. BVerwG dospel k názoru, že na základe § 9 správneho poriadku z roku 2010 je jasné, že dávky slúžia výlučne na kompenzáciu nákladov na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(63)

Zmenený § 9 správneho poriadku zabezpečuje, aby dávky slúžili len na kompenzáciu nákladov na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(64)

Okrem toho pri rozhodnutí o veľkosti rezervnej kapacity nejde o hospodárske rozhodnutie, ktoré sa musí prijímať na základe svojej ekonomickej rentability. Udržiavane rezervy pre prípad vzniku epidémie je samozrejme neekonomické, pretože náklady na túto voľnú kapacitu nie sú úmerné pravdepodobnosti výskytu nákazy veľkého rozsahu.

(65)

Podľa názoru BVerwG sa štvrté kritérium Altmark na tento prípad nemôže uplatniť, pretože odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 sa vykonáva oddelene od odstraňovania materiálu kategórie 3. Služby vo verejnom záujme a komerčné služby, ktoré poskytuje ZT, sa neprekrývajú, kým v prípade spoločnosti Altmark, súkromného podniku autobusovej dopravy, sa uložil veľký počet požiadaviek služieb vo verejnom záujme (napríklad vzhľadom na počet zastávok a cestovné poriadky), ktoré značne zmenili spôsob poskytovania základných dopravných služieb. Platby dávok v prospech ZT preto slúžili na kompenzáciu nákladov na služby vo verejnom záujme, ktoré sa poskytujú mimo trhu.

(66)

BVerwG okrem toho zastáva názor, že verejnoprávny orgán môže svoje úlohy všeobecného záujmu plniť sám, bez toho, aby bol nútený obrátiť sa na súkromných poskytovateľov služieb. S odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora v oblasti práva verejného obstarávania BVerwG konštatuje, že verejnoprávny orgán sa môže slobodne rozhodnúť, či plnenie nejakej úlohy zabezpečí vlastnými prostriedkami, alebo ho obstará na trhu (24).

(67)

Sťažovateľ tvrdí, že udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie nie je v dôsledku zásady „znečisťovateľ platí“ službou vo všeobecnom hospodárskom záujme v zmysle článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

(68)

Za znečisťovateľov možno bez problémov označiť poľnohospodárov a bitúnky. Poľnohospodári profitujú z účinného boja proti epidémiám zvierat, pretože epidémie môžu predstavovať nebezpečenstvo pre ich stáda a tým pre ich majetok. Bitúnkom umožňuje rýchle a účinné zvládnutie epidémií zvierat pokračovať v prevádzke v normálnom rozsahu.

(69)

Zásadu „znečisťovateľ platí“ uznávajú aj príslušné nemecké právne predpisy, v ktorých sa poľnohospodári a bitúnky opakovane uvádzajú ako znečisťovatelia, ktorí musia hradiť náklady na odstraňovanie (25).

(70)

Sťažovateľ poukazuje na to, že ZT tvrdilo až potom, keď sa začalo vnútroštátne vyšetrovane a vyšetrovanie Komisie, že bolo vždy poverené úlohou udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie. Pred zmenou správneho poriadku v roku 2010 neexistovalo výslovné poverenie ZT na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie, ani neboli vopred stanovené parametre na výpočet kompenzácie.

(71)

Sťažovateľ tvrdí, že zariadeniam na odstraňovanie odpadu živočíšneho pôvodu nevznikajú na základe úlohy udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie nijaké čisté náklady.

(72)

Zariadenia na odstraňovanie odpadu živočíšneho pôvodu sa v Nemecku prevádzkujú spravidla 5 alebo 6 dní v týždni v dvojzmennej prevádzke, pričom počet prevádzkových hodín kolíše v rozsahu +/– 5 %. V závislosti od sezónnych výkyvov sa v prípade väčšieho dopytu prechádza na trojzmennú prevádzku a naopak, pri menšom dopyte sa znovu prechádza na päťdňovú dvojzmennú prevádzku. Znalecký posudok pána Böckenhoffa (26) potvrdzuje, že treťou zmenou počas týždňa a ďalšími zmenami cez víkend možno zabezpečiť dostatočnú rezervnú kapacitu na zvládnutie väčšieho množstva materiálu v prípade vzniku epidémie.

(73)

Požadovaná rezervná kapacita pre prípad vzniku epidémie by sa preto dala pokryť voľnými prevádzkovými kapacitami, ktoré sú k dispozícii v normálnej prevádzke zariadení na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov. Sťažovateľ zdôrazňuje, že preto nebol nikdy nútený dodatočne investovať s cieľom zabezpečiť dostatočnú rezervnú kapacitu pre prípad vzniku epidémie.

(74)

Sťažovateľ ďalej uvádza, že pri plánovaní kapacít zariadenia na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov treba zohľadniť kapacity susedných spolkových krajín. V prípade masívneho vypuknutia ochorenia sa môžu na zvládnutie krátkodobého nárastu požiadaviek na kapacitu využiť kapacity ostatných spolkových krajín. Neexistujú nijaké zákonné ustanovenia, ktoré by zakazovali prepravu materiálov kategórie 1 a 2. Práve naopak, príslušné nemecké právne predpisy (27) považujú využitie kapacít susedných oblastí za jednoducho dostupnú možnosť riešenia nedostatku spracovateľských kapacít v prípade vzniku epidémie.

(75)

Podľa informácií sťažovateľa sa náklady na celkové kapacity financujú spravidla z príjmov z poplatkov, ktoré podniku poverenému odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2 plynú z jeho bežnej prevádzky. Keďže náklady na voľné prevádzkové kapacity sú pevnou súčasťou nákladov na prevádzku zariadenia, môžu sa zahrnúť do kalkulácie poplatkov. Sťažovateľ pritom okrem iného poukazuje na rozsudok BVerwG (28), v ktorom sa jasne uvádza, že náklady na vecne oprávnené kapacitné rezervy sa môžu zakalkulovať do poplatkov.

(76)

V 10 zo 16 spolkových krajín sú odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2 poverené výlučne podniky v súkromnom vlastníctve (Berlín, Brandenbursko, Brémy, Hamburg, Meklenbursko-Predné Pomoransko, Dolné Sasko, Severné Porýnie-Vestfálsko, Sasko-Anhaltsko, Šlezvicko-Holštajnsko a Durínsko). V niektorých týchto spolkových krajinách sa nachádzajú regióny s mimoriadne veľkým stavom dobytka, napríklad v Dolnom Sasku, Severnom Porýní-Vestfálsku a Šlezvicku-Holštajnsku). V Bavorsku a Hesensku zabezpečujú odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov čiastočne podniky v súkromnom vlastníctve.

(77)

V spolkových krajinách, v ktorých je odstraňovaním živočíšnych vedľajších produktov poverený sťažovateľ alebo združené podniky, teda v Meklenbursku-Prednom Pomoransku, Sasku-Anhaltsku a Durínsku, stanovili verejnoprávne orgány a poverené podniky spoločne maximálnu ročnú kapacitu, ktorú musí udržiavať zariadenie na odstraňovanie odpadu živočíšneho pôvodu. Tieto kapacity sa považujú za dostatočné na zvládnutie vyššieho dopytu v prípade epidémie. Podľa vedomostí sťažovateľa bola v rámci niektorých postupov zadávania verejnej zákazky v Severnom Porýní-Vestfálsku stanovená veľkosť rezervnej kapacity pre prípad vzniku epidémie. Ako príklad uvádza postup zadávania verejnej zákazky v okrese Steinfurt, kde bola stanovená veľkosť rezervnej kapacity pre prípad vzniku epidémie na 5 % stavu dobytka v predchádzajúcom roku. Poplatky za odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov sa počítajú tak, že celkové fixné náklady zariadení na odstraňovanie sa kompletne refinancujú z poplatkov za odstraňovanie, ktoré sa účtujú poľnohospodárom a bitúnkom.

(78)

Skúsenosti ostatných spolkových krajín teda ukazujú, že celkové náklady zariadenia na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov – vrátane nákladov na rezervnú kapacitu pre prípad vzniku epidémie – sa financujú kompletne z príjmov z poplatkov, takže nie je potrebná dodatočná kompenzácia prostredníctvom verejných zdrojov.

(79)

Sťažovateľ tvrdí, že ZT využíva dávky nielen na financovanie strát z normálnej prevádzky, ale aj na financovanie strát z udržiavania nadmernej kapacity, ktorá by sa mala neskôr využívať na externé účely.

(80)

Porovnanie voľných kapacít uvedených v posudku Fraunhofer (29) a voľných kapacít, ktoré uvádza ZT vo svojej ponuke v rámci postupu zadávania verejnej zákazky pre severné a stredné Hesensko v roku 2009, ukazuje, že v priebehu času došlo k výraznému úbytku voľnej kapacity ZT. Ak voľná kapacita a tým údajne potrebná rezerva pre prípad vzniku epidémie podľa znaleckého posudku Fraunhofer predstavovala v roku 2005 ešte približne 50 % celkovej kapacity, do roku 2009 klesla, ako sa dá zistiť na základe ponuky ZT pre severné a stredné Hesensko, len na 35 %.

(81)

Za predpokladu, že ZT bolo skutočne poverené úlohou udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie a že 50 % priemernej kapacity ZT predstavovala primeraná rezerva pre prípad vzniku epidémie (ako sa konštatuje v znaleckom posudku Fraunhofer), ZT by nebolo spôsobilé zúčastniť sa na postupe zadávania verejnej zákazky pre severné Hesensko ani prevziať ďalšie záväzky v súvislosti s odstraňovaním živočíšnych vedľajších produktov v Bádensku-Württembersku.

(82)

Keďže ZT však skutočne získalo zákazku v rámci postupu zadávania verejnej zákazky pre severné Hesensko a prevzalo ďalšie služby v súvislosti s odstraňovaním živočíšnych vedľajších produktov, nutne využilo na normálnu prevádzku časť kapacity údajne potrebnej pre prípad vzniku epidémie. Je teda zrejmé, že dávky financovali náklady na voľné kapacity, ktoré neboli potrebné ako rezerva pre prípad vzniku epidémie.

(83)

Sťažovateľ porovnal existujúce voľné kapacity ZT s voľnými kapacitami, ktoré sú k dispozícii v iných spolkových krajinách, a dospel k záveru, že – pri zohľadnení rozdielnych stavov dobytka – voľné kapacity ZT sú štyrikrát až päťkrát väčšie než voľné kapacity, ktoré sú k dispozícii ako rezerva pre prípad vzniku epidémie v iných spolkových krajinách. Z dávok sa preto financovali voľné kapacity, ktoré v porovnaní s praxou iných spolkových krajín výrazne prevyšovali potrebnú rezervu pre prípad vzniku epidémie. Tieto prebytočné voľné kapacity ZT sa potom neskôr využili na externé účely – ako napríklad účasť na postupe zadávania verejnej zákazky pre severné a stredné Hesensko.

(84)

Sťažovateľ uvádza, že udelenie zákazky ZT sa neuskutočnilo v rámci postupu zadávania verejnej zákazky, kým vo väčšine ostatných spolkových krajín sa najvýkonnejší poskytovateľ určuje v rámci tohto postupu. Okrem toho nebola vykonaná analýza nákladov, v rámci ktorej by sa porovnali náklady ZT s nákladmi stredného, dobre riadeného podniku.

(85)

Podľa názoru sťažovateľa nebránili uskutočneniu postupu zadávania verejne zákazky v Porýní-Falcku žiadne zákonné prekážky.

(86)

Podľa sťažovateľa sa rušivé účinky dávok na hospodársku súťaž dajú ukázať na priebehu postupu zadávania verejnej zákazky pre severné Hesensko.

(87)

Pred postupom zadávania verejnej zákazky bol odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2 poverený podnik Tierbeseitigungnsanlage Schäfer GmbH (ďalej len „TBA Schäfer“), ktorý je jedným zo združených podnikov sťažovateľa. Podnik TBA Schäfer sa však v postupe zadávania zákazky v roku 2009 nemohol oproti ZT presadiť. Kým TBA Schäfer musel odovzdať ponuku na základe kompletných nákladov, ZT mohlo ponúknuť poplatky, ktoré boli nižšie ako náklady, pretože časť jeho kapacitných nákladov už bola financovaná dávkami.

(88)

Ďalší dôkaz, že ZT odovzdalo v postupe zadávania zákazky pre severné Hesensko ponuku, ktorá nepokrýva náklady, poskytuje porovnanie poplatkov, ktoré vyberá ZT v oblasti svojho združenia. Poplatky, ktoré ZT vyberá v oblasti svojho združenia, predstavujú 328 EUR za tonu, kým vo svojej ponuke v rámci postupu zadávania zákazky pre severné Hesensko stanovilo poplatok len 208 EUR za tonu. Keďže medzi týmto dvomi oblasťami neexistujú významné rozdiely v nákladoch na zber, javí sa ako nepochopiteľné, ako môže ZT za úplne rovnakú službu pre severné Hesensko ponúkať poplatky, ktoré sú približne o tretinu nižšie ako poplatky, ktoré vyberá v oblasti svojho združenia.

(89)

Keďže základ nákladov TBA Schäfer bol známy z predchádzajúcich postupov verejného obstarávania, pre ZT bolo jednoduché predložiť ponuku 208 EUR za tonu, ktorá je len o 4 EUR nižšia ako ponuka TBA Schäfer vo výške 212 EUR za tonu, a rozhodnúť tak o výsledku postupu verejného obstarávania vo svoj prospech.

(90)

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v dôsledku politiky paušálnych cien ZT v Porýní-Falcku strácajú bitúnky motiváciu na oddeľovanie materiálu kategórie 3 od materiálu kategórií 1 a 2. V dôsledku toho sa veľké množstvo materiálu kategórie 3, ktorý by sa inak mohol ďalej spracovať na krmivo pre spoločenské zvieratá, odstraňuje spolu s nekvalitným materiálom kategórií 1 a 2 (30).

(91)

Okrem toho množstvo materiálu kategórie 3, ktorý bol v dôsledku cenovej politiky ZT stiahnutý z trhu, je väčšie, ako predpokladala Komisia vo svojom predbežnom posúdení trhu. V odôvodnení 33 rozhodnutia o začatí konania sa uvádza, že 72 % všetkých bitúnkov v Porýní-Falcku vykonáva oddeľovanie materiálov kategórie 3. Tento údaj sa však zakladá výlučne na počte bitúnkov. Ak by sa zohľadnil fakt, že pri zabíjaní hovädzieho dobytka vzniká podstatne väčšie množstvo materiálu kategórie 3 ako pri zabíjaní ošípaných, ukázalo by sa, že sa oddeľuje len 45 % materiálu kategórie 3. Narušenie trhu spôsobené cenovou politikou ZT je preto výrazne väčšie, ako sa doteraz predpokladalo.

(92)

Pripomienky ZT sa v dôležitých bodoch zhodujú s pripomienkami Nemecka, ktoré sú uvedené v nasledujúcom oddiele. Pripomienky ZT sa preto neuvádzajú samostatne, aby sa predišlo zbytočnému opakovaniu.

(93)

Nemecko popiera, že poplatky vyberané podľa správneho poriadku ZT predstavujú neoprávnenú pomoc, pretože sú splnené kritériá rozsudku vo veci Altmark. Navyše tvrdí, že táto pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom, pretože dávky neprevyšujú náklady na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie a náklady na sanáciu bývalých podnikov a zariadení.

(94)

Nemecko v prvom rade uvádza, že udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie je službou všeobecného hospodárskeho záujmu. Vychádza pritom z toho, že v prípade odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 ide o zákonnú povinnosť miestnych orgánov.

(95)

Verejné orgány poverili plnením tejto zákonnej povinnosti ZT ako právne spôsobilý subjekt spravovaný verejným právom. Všeobecný hospodársky záujem spočíva v tom, že odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 slúži na ochranu ľudského zdravia. Vzťahuje sa to predovšetkým na prípad vzniku epidémie.

(96)

Pritom treba mať na pamäti, že nemožno nič namietať proti tomu, že ZT mohlo využívať aj financovanie podľa usmernení Spoločenstva o PSE a usmernení o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013. Tieto usmernenia totiž upravujú len financovanie nákladov na odstraňovanie tiel skutočne uhynutých zvierat (uhynutého dobytka), ale nie nákladov na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie. Dávky sa preto nekumulujú so schválenou pomocou na testy PSE.

(97)

V prípade odstraňovania uhynutého dobytka okrem toho možno ako znečisťovateľov identifikovať poľnohospodárov, kým v prípade nákladov na rezervu pre prípad vzniku epidémie nie je určenie znečisťovateľov jednoduché.

(98)

ZT je od roku 1979 poverené odstraňovaním vedľajších živočíšnych produktov na základe TierNebGAG RP.

(99)

Veľkosť požadovanej rezervy pre prípad vzniku epidémie a parametre na výpočet čistých nákladov sa stanovili v správnom poriadku, ktorý bol zmenený a doplnený 1. februára 2010. Ako základ slúžil znalecký posudok Fraunhofer.

(100)

Nemecko zdôrazňuje, že aj pred zmenou a doplnením správneho poriadku v roku 2010 boli ročné poplatky, ktoré vyberalo ZT od svojich členov, stanovené objektívne a transparentne. V prvom rade bol hospodársky plán na príslušný rok prijatý valným zhromaždením ZT v rámci verejného postupu, schválený orgánom dohľadu a uverejnený v spolkových vestníkoch Porýnia-Falcka a Hesenska a v úradnom vestníku Sárska.

(101)

Podľa názoru Nemecka je udržiavaná rezerva potrebná na zaručenie ochrany ľudského zdravia v prípade vzniku epidémie.

(102)

Veľkosť rezervy pre prípad vzniku epidémie uvedená v správnom poriadku, ktorý bol zmenený a doplnený 2. februára, bola podľa Nemecka stanovená na základe posudku Fraunhofer. Po začatí konania si Nemecko vyžiadalo ďalší znalecký posudok (31) od Ústavu pre štruktúrny výskum a plánovanie v oblastiach intenzívneho poľnohospodárstva (ďalej len „posudok ISPA-RP“).

(103)

Posudok Fraunhofer odhadol predpokladané množstvo vzniknutého materiálu pri rôznych scenároch a pri zohľadnení pravdepodobností ich výskytu. Posudok ISPA-RP postupuje podľa podrobného metodického postupu na modelovanie rôznych epidemických scenárov v prípade vypuknutia slintačky a krívačky (FMD) alebo klasického moru ošípaných (CSF).

(104)

Obidve štúdie dospeli k záveru, že celková dostupná kapacita ZT postačuje okrem bežných množstiev interného a externého materiálu v týždennom objeme v priemere 1 700 ton aj na spracovanie materiálu z krátkodobých, ako aj dlhšie trvajúcich epidémií.

(105)

Z posudku ISPA-RP vyplýva, že v prípade krátkodobých epidémií, pri ktorých sa predpokladá, že počas 2 až 5 dní vznikne dodatočný materiál v objeme do 200 ton denne, je možné dodatočne vznikajúce materiály spracovať bez problémov spolu s normálnym množstvom využitím dostupných týždenných voľných kapacít v objeme do 1 523 ton pri trojzmennej prevádzke počas 5 dní bez toho, aby sa muselo pristúpiť k ďalším pracovným zmenám cez víkend.

(106)

Ukazuje sa, že aj v prípade epidémií postihujúcich väčšie časti oblasti združenia by bolo možné spracovať dodatočné týždenné množstvá v objeme od 1 300 ton do 1 800 ton vznikajúce počas 8 týždňov, ak by sa využili aj víkendové zmeny a boli by tak k dispozícii krátkodobé voľné kapacity v objeme do 2 819 ton týždenne (pozri aj tabuľku 3 v oddiele 9.3.1).

(107)

V tomto prípade sa vychádzalo zo scenára, ktorý predpokladal vypuknutie slintačky a krívačky (FMD) na celom území združenia s mierou brakovania vo výške 10 %, podobne ako v roku 2001 v Spojenom kráľovstve. Počítalo sa pritom s náporom priemerne 1 300 ton týždenne počas obdobia 18 týždňov. Znalecký posudok ISPA-RP ukazuje, že zariadenia ZT by v päťdňovej trojzmennej prevádzke dokázali počas dlhšieho časového obdobia okrem normálnych množstiev spracovať aj tieto množstvá (pozri aj tabuľku 3 v oddiele 9.3.1).

(108)

Podľa názoru Nemecka predložené štúdie ukazujú, že celkové dostupné kapacity pri päťdňovej trojzmennej prevádzke postačujú na to, aby okrem normálnych množstiev spracovali aj dodatočné množstvá vznikajúce pri krátkodobých, ako aj pri dlhšie trvajúcich epidémiách. Vo väčšine scenárov by sa pritom nemuseli využiť ani dodatočné zmeny, ktoré sú ešte k dispozícii počas víkendov pri prevádzke s využitím plnej kapacity počas 6 až 12 týždňov.

(109)

Štúdie dospeli k záveru, že ZT má v päťdňovej trojzmennej prevádzke k dispozícii dostatočné kapacity na spracovanie normálnych množstiev materiálu aj množstiev materiálu, ktoré sa predpokladajú v prípade dlhšie trvajúcich epidémií. Celkovú kapacitu, ktorá je v súčasnosti k dispozícii, preto nemožno hodnotiť ako predimenzovanú, ale ako zodpovedajúcu potrebám.

(110)

Výpočty nákladov na rezervu pre prípad vzniku epidémie, ktoré predložilo Nemecko, vychádzajú z prístupu znaleckého posudku Fraunhofer. Rozdelenie kapacitných nákladov medzi normálnu prevádzku a rezervu pre prípad vzniku epidémie vychádza z priemerného využitia celkovej kapacity, ktorá je k dispozícii pri päťdňovej trojzmennej prevádzke. V priemere sa ukazuje, že ZT využíva v normálnej prevádzke približne 50 % svojej celkovej kapacity, ktorá je k dispozícii pri päťdňovej trojzmennej prevádzke.

(111)

Na základe tejto miery využitia sa normálnej prevádzke aj rezerve pre prípad vzniku epidémie prideľuje približne 50 % kapacitných nákladov na zber a spracovanie (32). Výsledné náklady na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie sú:

Tabuľka 2

Náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie v období 2000 až 2009 na základe údajov, ktoré poskytlo Nemecko

(112)

Pritom treba poznamenať, že v rokoch 2000 a 2001 sa na rezervu pre prípad vzniku epidémie pridelilo len približne 45 % kapacitných nákladov a v roku 2009 sa rezerva pre prípad vzniku epidémie v dôsledku prijatia zákazky zo severného a stredného Hesenska zmenšila približne o pätinu. Na roky 1998 a 1999 nie je výpočet nákladov na rezervu pre prípad epidémie k dispozícii.

(113)

Dávky, ktoré zaplatili členovia združenia ZT v uvedených rokoch okrem roku 2009, boli nižšie ako náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie uvedené v tabuľke 2. V roku 2009 boli dávky rovnaké ako tieto náklady.

(114)

Nemecko uvádza, že náklady na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie neboli započítané do používateľských poplatkov, pretože to právne predpisy neumožňovali. Verejné orgány síce môžu podľa § 7 zákona spolkovej krajiny Porýnia-Falcka o miestnych poplatkoch (KAG RP) vyberať užívateľské poplatky na pokrytie nákladov ako protihodnotu za využívanie verejných inštitúcií alebo zariadení, nesmie však pritom dochádzať k zjavnému nepomeru medzi výkonom inštitúcie alebo zariadenia a týmto poplatkom. Podľa § 8 KAG RP sa náklady, z ktorých vychádzajú používateľské poplatky, musia určiť podľa podnikových zásad kalkulácie nákladov. Podľa Nemecka však môže byť dôvodom na vyberanie poplatkov len odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2, nie však udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie. Udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie sa totiž neposkytuje vo forme protihodnoty jednotlivým daňovým poplatníkom, ale na ochranu verejnosti pred budúcimi nebezpečenstvami.

(115)

Nemecko na požiadavku Komisie uskutočnilo celoštátny prieskum týkajúci sa postupov na určenie a financovanie rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(116)

Vo všetkých spolkových krajinách – okrem oblasti združenia ZT – sa rezerva pre prípad vzniku epidémie pokrýva z voľných prevádzkových kapacít, ktoré sú k dispozícii počas týždňa a cez víkend. Podľa znaleckého posudku pána Böckenhoffa sa na zvládnutie epidémií obvykle nepoužívajú dodatočné investície do kapacít. Ako rezerva pre prípad epidémie postačujú existujúce voľné kapacity vo forme tretej zmeny počas týždňa a pracovných zmien cez víkend. Medzitým sa použijú alternatívne metódy výpočtu podľa znaleckých posudkov, ako napríklad znaleckého posudku ISPA pre Dolné Sasko (ďalej len „posudok ISPA-NS“) (33), alebo na základe dohody s príslušnými záujmovými skupinami. Stále však platí základný záver znaleckého posudku pána Böckenhoffa, že dodatočné investície do voľných kapacít nie sú potrebné.

(117)

Náklady na voľné prevádzkové kapacity sa financujú poplatkami alebo finančnou úhradou (podľa právnej formy prevádzkovateľa). Pritom existujú rôzne pravidlá, podľa akého kľúča sa náklady na voľné prevádzkové kapacity rozdeľujú medzi odstraňovanie uhynutého dobytka a odstraňovanie odpadu z bitúnkov.

(118)

Čo sa týka pomoci poľnohospodárom pri odstraňovaní uhynutého dobytka podľa usmernení Spoločenstva o PSE a usmernení o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013, štátna podpora vo väčšine spolkových štátov predstavuje 67 % až 75 % výšky poplatkov za odstraňovanie uhynutého dobytka:

(119)

Podľa názoru Nemecka tento prehľad ukazuje, že nie je dôležité, či sa náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie započítavajú do poplatkov, alebo sa financujú prostredníctvom dávok, ako napríklad v Porýní-Falcku. Rozhodujúce je, kto tieto náklady skutočne hradí. V konečnom dôsledku sa ukazuje, že veľkú časť nákladov rezervy pre prípad vzniku epidémie financujú orgány verejnej a štátnej správy prostredníctvom pomoci podľa usmernení Spoločenstva o PSE a usmernení o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013.

(120)

Nemecko zastáva názor, že v rámci práva Únie neexistuje nijaká požiadavka na otvorenie trhu v oblasti odstraňovania materiálu kategórie 1 a 2 prostredníctvom výberových konaní. Potvrdil to aj Súdny dvor (34).

(121)

Nemecko zastáva názor, že v predmetnom prípade nedochádza ani k narušeniu hospodárskej súťaže na trhoch.

(122)

Nemecko sa domnieva, že dávky, ktoré vyberá ZT v prípade materiálu kategórie 3, nespôsobujú narušenia hospodárskej súťaže, pretože nedochádza ku krížovým dotáciám:

(123)

Tvrdenie sťažovateľa, že v dôsledku cenovej politiky ZT sa oddeľuje len 45 % materiálu tejto kategórie, je preto neopodstatnené. Pohľad do príslušných štatistík potvrdzuje, že ZT nikdy nespracovalo také veľké množstvá materiálu kategórie 3. Mieru separácie v roku 2009 vo výške 72 %, ktorú uviedla Komisia v rozhodnutí o začatí konania, je možné potvrdiť.

(124)

Okrem toho je potrebné poukázať aj na to, že v oblasti združenia sa 85 % zabíjaní vykonáva v 6 podnikoch, ktoré uskutočňujú oddeľovanie v maximálnom rozsahu. Sťažovateľ je v týchto podnikoch činný a získava z nich separovaný materiál kategórie 3. Sťažovateľ má preto prístup k trhom s materiálom kategórie 3 a má aj veľmi veľký podiel na týchto trhoch.

(125)

Zo skutočnosti, že ZT požaduje v severnom a strednom Hesensku iné poplatky ako v oblasti združenia, nemožno odvodiť narušenie hospodárskej súťaže. Rozdiely vo financovaní možno vysvetliť odlišnými legislatívnymi požiadavkami na kalkulácie. Podľa § 3 ods. 1 TierNebGV v Nemecku sú za odstraňovanie vedľajších živočíšnych produktov kategórií 1 a 2 v zásade zodpovedné príslušné verejné orgány podľa práva spolkovej krajiny. V príslušných predpisoch na spolkovej a miestnej úrovni môže byť preto financovanie upravené odlišne.

(126)

Ak úlohu odstraňovania živočíšnych vedľajších produktov nevykonáva zodpovedný orgán sám, ale túto úlohu prenesie na tretí subjekt – podobne ako v prípade severného a stredného Hesenska – potom sa pravidlá výpočtu neriadia podľa platného zákona o miestnych poplatkoch, ale podľa usmernení na stanovenie cien na základe vlastných nákladov (Leitsätze für die Preisermittlung aufgrund von Selbstkosten – LSP) (35).

(127)

Najmä pokiaľ ide o výšku úrokových nákladov, ktoré sa môžu zakalkulovať do poplatkov, existujú medzi KAG RP a LSP veľké rozdiely, ktoré sú dôležité pre ZT, pretože svoje investície financovalo vo veľkej miere úvermi a každý rok za ne platí značnú sumu úrokov.

(128)

Podľa § 8 KAG RP môže ZT tieto skutočne vzniknuté úrokové náklady zahrnúť do kalkulácie poplatkov, ale LSP umožňujú stanoviť poplatky v severnom a strednom Hesensku len na základe rozpočtových úrokov vzhľadom na priemernú hodnotu operatívneho kapitálu, a preto nebolo možné znovu zaúčtovať celé platby úrokov.

(129)

Neopodstatnené je aj tvrdenie sťažovateľa, že podnik TBA Schäfer neuspel v postupe zadávania verejnej zákazky v severnom a strednom Hesensku v dôsledku krížových dotácií prostredníctvom dávok. Vyššiu ponuku podniku TBA Schäfer možno vysvetliť tým, že TBA Schäfer stanovil veľmi nízke výrobné výnosy a navyše musí platiť vyššie náklady na administratívu a dávky skupiny. Naproti tomu ZT stanovilo správnu výšku výrobných výnosov a keďže nie je súčasťou skupiny, nemusí odvádzať dávky skupiny.

(130)

Nemecko uvádza, že časť dávok, ktoré ZT vyberá, slúži na financovanie nákladov na sanáciu dvoch bývalých podnikov, Sprendlingen-Gensingen a Sohrschied.

(131)

V obidvoch bývalých podnikoch došlo v dôsledku používania uhľovodíkov predchádzajúcimi majiteľmi, resp. prevádzkovateľmi ku kontaminácii pôdy a podzemných vôd. Pri založení ZT v roku 1979 prešli obidva pozemky do jeho vlastníctva.

(132)

Rozhodnutiami oblastnej vlády (Bezirksregierung) v Koblenzi z 21. apríla 1997 a z 31. marca 1998 o sanácii sa združeniu ZT uložila povinnosť odstrániť kontamináciu. Ďalšie úlohy týkajúce sa povinnosti sanácie v mieste podniku Sprendlingen-Gensingen boli uložené dodatočným rozhodnutím z 13. júla 2001. Náklady na sanáciu obidvoch bývalých podnikov v relevantnom období 1998 až 2010 predstavovali celkovo 2 413 049 EUR.

(133)

Nemecko uznáva, že podľa rozhodnutia o sanácii z 31. marca 1998 je ZT zodpovedné za náklady na sanáciu v mieste bývalého podniku Sprendlingen-Gensingen. Z hľadiska právnych predpisov o štátnej pomoci však nie je odôvodnené, aby ZT zodpovedalo za náklady na sanáciu v plnej výške, pretože neobmedzená zodpovednosť by podľa novšej nemeckej judikatúry viedla k nerovnakému zaobchádzaniu v porovnaní so súkromným podnikom.

(134)

Po rozhodnutí Spolkového ústavného súdu zo 16. februára 2000 (36) by bol súkromný podnik podľa vnútroštátneho práva zodpovedný len do určitej primeranej hranice. Podľa Spolkového ústavného súdu by sa táto hranica mohla dosiahnuť vtedy, keby táto zodpovednosť presiahla hodnotu pozemku. Nad touto hranicou by už nebolo možné zodpovednosť považovať za proporcionálne vecné a obmedzujúce opatrenie na účely ochrany vlastníctva zaručenej v druhej vete článku 14 ods. 2 nemeckej ústavy. Toto obmedzenie zodpovednosti sa však na ZT nevzťahuje, pretože ako verejnoprávna právnická osoba sa nemôže odvolávať na práva, ktoré podľa nemeckej ústavy prislúchajú súkromným osobám.

(135)

Podľa Nemecka má bývalý podnik Sprendlingen-Gensingen zápornú aktuálnu trhovú hodnotu, pretože podľa súvahy z 31. decembra 2009 odhadovaná účtovná hodnota predstavovala 128 500 EUR, ale náklady na sanáciu, ktoré medzitým vystúpili celkovo na 1 542 316 EUR, túto hodnotu prevyšujú. Uvedená hranica zodpovednosti je teda prekročená.

(136)

Financovane nákladov na sanáciu prevyšujúcich hranicu zodpovednosti dávkami by sa malo považovať za zlučiteľnú pomoc v zmysle bodu 132 usmernení o environmentálnej pomoci, pretože súkromné osoby by boli povinné hradiť náklady na sanáciu len do výšky aktuálnej trhovej hodnoty pozemku.

(137)

Aj keď podľa rozhodnutia o sanácii z 21. apríla 1997 je ako znečisťovateľ zodpovedné ZT, Nemecko má pochybnosti, či ZT bolo podľa nemeckého práva skutočne povinné prevziať náklady na sanáciu za škody, ktoré spôsobil bývalý majiteľ, resp. prevádzkovateľ. Keďže však ide o skutočnosti spred viac ako 30 rokov, otázku zodpovednosti už nemožno jednoznačne vyjasniť.

(138)

Nemecko sa domnieva, že dávky, pokiaľ prispievajú k nákladom na sanáciu v mieste bývalého podniku Sohrschied, predstavujú podľa usmernení o environmentálnej pomoci zlučiteľnú pomoc, pretože ZT nebolo povinné vykonať sanáciu.

(139)

Nemecko ďalej uvádza, že bývalý podnik Sohrschied má tiež zápornú aktuálnu trhovú hodnotu, a preto bola uvedená hranica zodpovednosti aj v tomto prípade prekročená.

(140)

Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi, alebo hrozí jeho ovplyvnením.

(141)

Nemecko nepopiera, že v prípade dávok členov ZT ide o štátne prostriedky. Členmi ZT sú okresy a mestské regióny v spolkových krajinách Porýnie-Falcko, Sársko a Hesensko. Keďže ZT od roku 1979 vyberá od svojich členov dávky na základe správneho aktu, toto opatrenie zahŕňa bezprostredný prevod štátnych prostriedkov. Ide o správny akt, platby dávok teda možno prisúdiť štátu.

(142)

Príjemcom musí byť v prvom rade nejaký podnik. Pojem podnik zahŕňa každú hospodársku jednotku vykonávajúcu hospodársku činnosť, nezávisle od jej právnej formy a spôsobu jej financovania. Týka sa to nielen súkromných, ale aj verejných podnikov (37). Hospodárskou činnosťou je každá činnosť, ktorá spočíva v ponúkaní tovaru alebo služieb na určitom trhu, spravidla za finančnú úhradu (38). ZT predstavuje podnik, pretože ponúka za finančnú úhradu služby v oblasti odstraňovania určitých živočíšnych vedľajších produktov.

(143)

Platby dávok poskytujú ZT principiálne hospodársku výhodu, pretože znižujú bežné výdavky a neposkytuje sa za ne nijaká primeraná protislužba. Nemecko však uvádza, že platby dávok kompenzovali len náklady, ktoré ZT vznikli na základe povinnosti udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie, a preto ZT nezískalo nijakú hospodársku výhodu.

(144)

Súdny dvor v rozsudku vo veci Altmark konštatoval, že kompenzácia za vykonávanie služieb vo verejnom záujme nepredstavuje štátnu pomoc, t. j. nezabezpečuje príjemcovi nijakú výhodu, pokiaľ sú kumulatívne splnené určité kritériá (39).

(145)

Na základe významu rozsudku vo veci Altmark pre predmetný prípad sa tvrdenie Nemecka, že sú splnené kritériá Altmark, posúdi samostatne a podrobne v oddiele 9.

(146)

Nemecko zastáva názor, že trh v oblasti odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 pochádzajúci z oblasti združenia nie je otvorený hospodárskej súťaži, a preto je narušenie hospodárskej súťaže aj ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi vylúčené.

(147)

Komisia v prvom rade konštatuje, že na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 existujú regionálne monopoly. Väčšina príslušných regionálnych verejných orgánov však tieto monopoly udeľuje formou postupov zadávania verejnej zákazky. Hospodárska súťaž teda na trhu existuje. V predmetnom prípade to potvrdzuje postup zadávania verejnej zákazky pre severné a stredné Hesensko.

(148)

V súlade s rozhodnutím z 23. februára 2011 o štátnej pomoci Nemecka C58/06 (ex NN 98/05) pre podniky Bahnen der Stadt Monheim (BSM) a Rheinische Bahngesellschaft (RBM) v rámci dopravného zväzu Rhein-Ruhr (40) sa preto Komisia domnieva, že trh v oblasti odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 je otvorený hospodárskej súťaži. Právo Únie aj vnútroštátne právo ponechávajú regionálnym verejným orgánom povereným odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2 možnosť nájsť poskytovateľa na trhu prostredníctvom postupu zadávania verejnej zákazky a poveriť ho touto úlohou alebo zabezpečiť odstraňovanie vo vlastnej réžii v rámci interného riešenia (in house)  (41). Nezávisle od tvrdenia Nemecka, že ZT spĺňa kritériá na interné udelenie zákazky (42), platby ročných príspevkov posilňujú finančnú pozíciu ZT voči ostatným potenciálnym poskytovateľom. Keďže na postupe zadávania verejnej zákazky sa môžu zúčastniť poskytovatelia zo všetkých členských štátov, dávky môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

(149)

Hospodárske výhody vyplývajúce z dávok môžu tiež posilniť pozíciu ZT na trhoch, na ktorých priamo konkuruje ostatným poskytovateľom (odstraňovanie materiálu kategórie 3, postup zadávania zákazky na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 v severnom a strednom Hesensku).

(150)

Platby dávok spĺňajú podmienky na existenciu pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V nasledujúcom odseku sa podrobne skúma tvrdenie Nemecka o splnení štyroch podmienok rozsudku vo veci Altmark.

(151)

Prvé kritérium Altmark hovorí, že podnik, ktorý prijíma kompenzáciu, musí byť skutočne poverený plnením záväzkov služby vo verejnom záujme a tieto povinnosti musia byť jasne definované.

(152)

Najprv je potrebné vysvetliť, že pri posúdení je potrebné rozlišovať medzi obdobím 1979 až 2008 a obdobím 2009 až 2011.

(153)

Pred zmenou a doplnením správneho poriadku 2. februára 2010 so spätnou platnosťou od 1. januára 2009 bolo ZT poverené odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2 len všeobecne. Pôvodný správny poriadok nestanovoval nijakú povinnosť na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie. Neexistovala teda nijaká jasne definovaná povinnosť na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(154)

Po zmene a doplnení správneho poriadku má teraz ZT okrem povinnosti týkajúcej sa odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 aj výslovnú povinnosť udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie.

(155)

Komisia v ďalšom texte poukáže, že platenie ročných príspevkov na základe povinnosti ZT v súvislosti s odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2 ani na základe povinnosti ZT udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie v zmysle prvého kritéria Altmark nemožno odôvodniť ako štátnu kompenzáciu.

(156)

BVerwG zastáva názor, že na základe nariadenia (ES) č. 1069/2009 a § 3 ods. 1 TierNebG predstavuje odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 povinnosť služby vo verejnom záujme a teda službu vo všeobecnom hospodárskom záujme. BVerwG pritom pripisuje osobitný význam skutočnosti, že podľa nemeckého práva ide pri odstraňovaní materiálu o povinnú verejnú úlohu, a vychádza z toho, že ZT koná v rámci verejnej moci. BVerwG sa domnieva, že povinnosť služby vo verejnom záujme zahŕňa aj udržiavanie rezervnej kapacity pre prípad vzniku epidémie (43).

(157)

Nemecko sa vyslovilo v rovnakom zmysle a okrem toho tvrdí, že odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 a udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie slúžia na ochranu ľudského zdravia.

(158)

Keďže v prípade odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 ide o povinnosť služby vo verejnom záujme, podľa názoru BVerwG a Nemecka sú platby dávok ako štátnej kompenzácie za náklady, ktoré vznikajú ZT pri plnení týchto povinností, oprávnené.

(159)

Ako je vysvetlené aj v bode 13 rámca Európskej únie pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (ďalej len „rámec Únie o SVHZ“) (44), podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú členské štáty veľký priestor na voľnú úvahu pri otázke, ktoré druhy služieb sa môžu považovať za služby všeobecného hospodárskeho záujmu, pokiaľ nejde o odvetvia, pre ktoré existujú osobitné predpisy Únie.

(160)

Súdny dvor vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný hospodársky záujem existuje len vtedy, keď sa osobitne odlišuje od záujmov iných hospodárskych činností (45).

(161)

Okrem toho sa Súdny dvor vo veci GEMO zaoberal otázkou, či poľnohospodári a bitúnky majú uhrádzať úplné náklady na odstraňovanie uhynutého dobytka a odpadu z bitúnkov alebo či štát môže prevziať časť nákladov s odôvodnením, že ide o službu vo všeobecnom hospodárskom záujme. Súdny dvor vo svojom rozsudku objasnil, že úplné náklady majú hradiť poľnohospodári a bitúnky (46).

(162)

Súdny dvor konštatoval, že finančné bremeno, ktoré vzniká odstraňovaním uhynutého dobytka a odpadu z bitúnkov, je nutne spojené s hospodárskou činnosťou poľnohospodárov a bitúnkov. Pri činnostiach, ktoré vykonávajú tieto podniky, vznikajú nepoužiteľné, a najmä pre životné prostredie škodlivé produkty a zvyšky, za odstraňovanie ktorých je zodpovedný znečisťovateľ.

(163)

Zásahom štátnych orgánov s cieľom zbaviť poľnohospodárov a bitúnky tohto bremena preto vzniká hospodárska výhoda, ktorá môže narúšať hospodársku súťaž. Aj keď štát prevzatím nákladov na odstraňovanie sleduje cieľ v oblasti politiky verejného zdravia, nemení to nič na existencii hospodárskej výhody pre poľnohospodárov a bitúnky, pretože podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora článok 107 ods. 1 ZFEÚ nerozlišuje na základe dôvodov alebo cieľov štátnych intervenčných opatrení, ale podľa ich účinkov (47).

(164)

Usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci týkajúcej sa testov na PSE, uhynutého dobytka a odpadu z bitúnkov (2002/C324/02) (do roku 2006), odôvodnenia 27 a 37 a usmernenia Spoločenstva o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva a lesného hospodárstva na roky 2007 – 2013 (2006/C319/01), oddiel V.B.4, taktiež potvrdzujú, že príslušní majitelia alebo výrobcovia vedľajších živočíšnych produktov sú podľa zásady „znečisťovateľ platí“ zodpovední za riadne odstraňovanie a financovanie nákladov, ktoré sú s tým spojené. Podľa týchto usmernení predstavuje štátna pomoc výnimku, ktorá je prípustná len v mimoriadnych situáciách (najmä v prípade uhynutých zvierat).

(165)

Všeobecnú platnosť zásady „znečisťovateľ platí“ potvrdzuje aj právo spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. V tejto súvislosti § 4 ods. 1 TierNebGAG stanovuje, že náklady na odstraňovanie a na súvisiace postupy sa môžu uložiť vlastníkom.

(166)

Pre predmetný prípad vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora, nariadenia (ES) č. 1069/2009, usmernení o PSE a usmernení o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013 tieto závery:

(167)

Po prvé pre existenciu služby všeobecného hospodárskeho záujmu nie je rozhodujúce, či členský štát definuje príslušnú službu ako verejný záväzok. Definícia služby ako verejného záväzku zodpovedá udeleniu výlučného práva. Ak by bol právny názor BVerwG správny, členský štát by mohol akúkoľvek službu vyhlásiť za verejný záväzok a tak z nej urobiť službu všeobecného hospodárskeho záujmu. Takýto výklad by však článok 106 ZFEÚ zbavil akéhokoľvek effet utile, pretože zmyslom a účelom je práve to, aby sa kompenzácie mohli poskytovať len tam, kde to oprávňuje služba všeobecného hospodárskeho záujmu.

(168)

Komisia sa domnieva, že sa musí rozlišovať medzi udelením výlučného práva a klasifikovaním nejakej služby ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu.

(169)

Udelenie výlučného práva na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 môže predstavovať obmedzenie slobody poskytovať služby podľa článku 56 ZFEÚ. Podľa článku 52 v spojení s článkom 62 ZFEÚ možno takéto obmedzenie odôvodniť ochranou verejného zdravia. Keď Nemecko a Porýnie-Falcko stanovujú, že v určitom regióne je za odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 zodpovedný vždy len jeden podnik, chcú tým zabezpečiť, aby tento podnik podliehal obzvlášť intenzívnemu monitorovaniu a zabezpečiť tak ochranu verejného zdravia.

(170)

Opatrenie, ktoré slúži na ochranu verejného zdravia, však nepredstavuje automaticky – na rozdiel od názoru Nemecka a BVerwG – službu všeobecného verejného záujmu.

(171)

Komisia teda nespochybňuje, že v prípade odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2 ide o odstraňovanie odpadov, ktoré vzhľadom na ich vlastnosti predstavujú osobitné nebezpečenstvo pre zdravie. Nariadenie (ES) č. 1069/2009 preto predpisuje prísny systém kontroly zariadení, ktoré tieto odpady odstraňujú. Samozrejme na základe týchto ustanovení vznikajú podnikom na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov aj dodatočné náklady, ktoré sa však musia zarátať do poplatkov.

(172)

Odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 sa z tohto hľadiska neodlišuje od odstraňovania iných odpadov, ktoré vzhľadom na svoje vlastnosti predstavujú osobitné nebezpečenstvo pre zdravie. Náklady na odstraňovanie takýchto odpadov musia obvykle financovať znečisťovatelia, a nie verejnosť.

(173)

V tomto prípade je predmetom služby odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2. Komisia preto musí v predmetnom prípade preskúmať, či sa táto služba podstatne odlišuje od iných hospodárskych činností a je preto vo všeobecnom záujme, a nielen v záujme hospodárskych subjektov, ktoré z nej profitujú.

(174)

Podľa názoru Komisie sa odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 z hľadiska obsahu podstatne nelíši od iných hospodárskych činností. Z tohto dôvodu ju nemožno klasifikovať ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

(175)

Prísna kontrola, ktorú predpisuje nariadenie (ES) č. 1069/2009, teda na rozdiel od názoru BVerwG neznamená, že odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 sa musí považovať za službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

(176)

Tento sektor je navyše regulovaný právnymi predpismi Únie. Tie predovšetkým stanovujú, že náklady na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 majú hradiť znečisťovatelia. Z toho vyplýva, že na prevzatie časti nákladov verejnosťou v podstate neexistuje nijaký priestor, ako konštatoval Súdny dvor v rozsudku vo veci GEMO (48). Z dôvodu týchto osobitných právnych predpisov Únie už neexistuje nijaký priestor pre vnútroštátne predpisy, ktoré by na rozdiel od práva Únie chceli klasifikovať odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 ako službu verejného hospodárskeho záujmu. Klasifikácia predmetnej služby ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu je preto vylúčená.

(177)

A napokon, čo sa týka tvrdenia Nemecka, že odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 slúži na ochranu ľudského zdravia, je potrebné ešte raz poukázať na rozsudok vo veci GEMO, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že článok 107 ods. 1 ZFEÚ nestanovuje zisťovanie dôvodov alebo cieľov štátnych intervenčných opatrení, ale definuje ich podľa účinkov.

(178)

Z toho vyplýva, že hospodársky subjekt musí v zásade uhrádzať náklady, ktoré vyplývajú z regulačných predpisov upravujúcich vykonávanie jeho činnosti, napríklad v predmetnom prípade prísne predpisy na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2. Pri odôvodňovaní udelenia výlučného práva vzhľadom na slobodu poskytovať služby a zlučiteľnosť pomoci pre poľnohospodárov s vnútorným trhom sa berie do úvahy cieľ ochrany ľudského zdravia.

(179)

Z týchto dôvodov sa Komisia domnieva, že Nemecko nemôže odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 klasifikovať ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

(180)

Subsidiárne Komisia poukazuje na to, že v prvom kritériu Altmark je obsiahnuté aj hodnotenie, či je kompenzácia za službu všeobecného hospodárskeho záujmu potrebná. Potrebu kompenzácie je potrebné preskúmať aj v prípade, ak by odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 predstavovalo službu všeobecného hospodárskeho záujmu.

(181)

Nemecko a BVerwG vo svojej argumentácii prehliadajú, že Súdny dvor v rozsudku vo veci GEMO objasnil, že povinnosti, ktoré prevzali podniky poverené odstraňovaním materiálu kategórií 1 a 2, nie sú dôvodom na poskytovanie štátnych kompenzácií za náklady vznikajúce z týchto záväzkov. Všetky náklady na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 musia uhrádzať znečisťovatelia, pretože pri tom ide o náklady, ktoré sú nutne spojené s hospodárskou činnosťou poľnohospodárov a bitúnkov.

(182)

Súdny dvor rozhodol, že štátna kompenzácia za náklady, ktoré vznikajú pri plnení tejto povinnosti, nie je oprávnená, pretože tieto náklady je povinný uhrádzať znečisťovateľ.

(183)

Z prísnej kontroly, ktorú predpisuje nariadenie (ES) č. 1069/2009, sa preto nemôže na rozdiel od názoru BVerwG odvodzovať, že náklady na odstraňovanie materiálov kategórií 1 a 2 sa môžu uhrádzať štátnou kompenzáciou.

(184)

Znamená to, že zo samotnej existencie povinnosti poskytovania služieb vo verejnom záujme nemožno odvodzovať, že štátna kompenzácia za náklady vznikajúce pri plnení tejto povinnosti je oprávnená.

(185)

Podľa názoru Komisie nemôže Nemecko odôvodňovať platby dávok ako štátnu kompenzáciu za náklady, ktoré ZT vznikajú pri plnení povinnosti odstraňovania materiálu kategórií 1 a 2, pretože podľa zásady „znečisťovateľ platí“ sa musia celé náklady uhrádzať z poplatkov, ktoré ZT vyberá od znečisťovateľov.

(186)

Pokiaľ ide o otázku, či rezervnú kapacitu, ak sa posudzuje oddelene, možno klasifikovať ako službu vo všeobecnom hospodárskom záujme, je potrebné uviesť nasledovné. Podľa nemeckého práva musí podnik, ktorý má regionálny monopol na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2, zabezpečiť zvládnutie aj väčších množstiev materiálu v prípade vzniku epidémie. Ako ukazuje porovnanie 16 spolkových krajín, ktoré predložilo Nemecko, vo všetkých oblastiach mimo pôsobnosti ZT sa to zabezpečuje tak, že podniky využívajú svoje zariadenia v trojzmennej prevádzke, ktorá môže bežať aj cez víkend, a že v prípade potreby materiál odovzdávajú na spracovanie do iných spolkových krajín. Znamená to, že v dôsledku povinnosti udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie nevznikajú dodatočné náklady, pretože túto rezervu možno pokryť z dostupných voľných prevádzkových kapacít.

(187)

Aj v prípade, ak by tým mali vzniknúť dodatočné náklady, museli by sa presunúť na poľnohospodárov a bitúnky. Zvládnutie zvýšeného množstva materiálu počas epidémie predstavuje súčasť nákladov, ktoré vznikajú pri bežnej prevádzke zariadenia na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2.

(188)

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že majitelia, t. j. regionálne verejné orgány, uložili podnikom, ktoré im patria, právnym aktom povinnosť udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie. Udržiavanie rezervnej kapacity pre prípad vzniku epidémie sa totiž nemôže klasifikovať ako služba všeobecného hospodárskeho záujmu z dvoch dôvodov.

(189)

V prípade, že voľné prevádzkové kapacity, ktoré sú dostupné bez dodatočných nákladov, nepostačujú na pokrytie predpísanej rezervy pre prípad vzniku epidémie, a preto vznikajú dodatočné investičné náklady z povinnosti udržiavať rezervnú kapacitu, tieto náklady sa musia podľa zásady „znečisťovateľ platí“ vo všeobecnosti uhrádzať z poplatkov. Pritom neexistuje nijaký rozdiel oproti argumentom týkajúcim sa odstraňovania iných odpadov (podrobné vysvetlenie pozri v odôvodneniach 156 až 185).

(190)

V prípade, že by sa udržiavali väčšie voľné kapacity, ako sú v skutočnosti potrebné pre prípad vzniku epidémie, nie je o udržiavanie takejto prebytočnej voľnej kapacity verejný záujem.

(191)

V tejto súvislosti sa BVerwG domnieva, že z hľadiska klasifikácie udržiavania rezervnej kapacity nie je dôležité, či ZT udržiava nadmerne veľké kapacity, ktoré v skutočnosti nie sú potrebné. Rozhodnutie, či budú financovať nadmerné kapacity, alebo budú trvať na ich znížení, je len vecou regionálnych verejných orgánov. To predstavuje otázku politickej zodpovednosti regionálnych verejných orgánov, a nie právnych predpisov o štátnej pomoci (49). S týmto argumentom nemožno súhlasiť, pretože kapacita, ktoré nie je vôbec potrebná, nemôže slúžiť verejným záujmom.

(192)

Ako je ešte podrobnejšie vysvetlené v oddiele 9.3, v prípade ZT možno predpísanú rezervu pre prípad vzniku epidémie pokryť z dostupných voľných prevádzkových kapacít, a kompenzácia preto nemôže byť v nijakom prípade oprávnená.

(193)

Z týchto dôvodov sa Komisia domnieva, že ani povinnosť udržiavania rezervy pre prípad vzniku epidémie nemožno klasifikovať ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu. Subsidiárne sa Komisia domnieva, že dávky nemožno v nijakom prípade odôvodniť ako štátnu kompenzáciu.

(194)

Keďže ZT nie je poverené odstraňovaním materiálu kategórie 3, túto službu nemožno klasifikovať ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu. Okrem toho je takáto klasifikácia vylúčená aj z dôvodov uvedených v oddiele 9.1.1.

(195)

Prvé kritérium Altmark teda v predmetnom prípade nie je splnené.

(196)

Nasledujúce vysvetlenia k druhému až štvrtému kritériu Altmark sú preto uvedené len subsidiárne.

(197)

Druhé kritérium Altmark požaduje, že parametre, na základe ktorých sa náhrada vypočítava, sa vopred určia objektívnym a transparentným spôsobom. Ak preto členský štát kompenzuje straty nejakého podniku bez toho, aby boli vopred stanovené parametre, táto kompenzácia predstavuje výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(198)

V predmetnom prípade je nevyhnutné rozlišovať medzi obdobím 1979 až 2008 a obdobím od 2009 až 2012.

(199)

Správny poriadok, ktorý bol prijatý 28. októbra 1994, umožnil ZT uhrádzať všetky straty, ktoré vznikli v priebehu fiškálneho roka, prostredníctvom dávok. Ako však Nemecko uvádza, platby dávok mali financovať náklady, ktoré ZT vznikli udržiavaním rezervy pre prípad vzniku epidémie.

(200)

Správny poriadok z roku 1994 však neobsahuje nijaké údaje o veľkosti rezervy pre prípad vzniku epidémie, ktorú malo ZT udržiavať, ani parametre potrebné na výpočet nákladov na túto rezervnú kapacitu. Vzniknutá strata nie je objektívnym meradlom nákladov na rezervu pre prípad vzniku epidémie, pretože výška straty závisí od mnohých ovplyvňujúcich faktorov, ktoré nesúvisia s nákladmi na túto rezervnú kapacitu.

(201)

Vopred nebola teda stanovená objektívna a transparentná metóda, ktorá by umožnila výpočet nákladov na rezervu pre prípad vzniku epidémie. Druhé kritérium Altmark preto nie je v období 1979 až 2008 splnené.

(202)

Správny poriadok bol zmenený a doplnený 2. februára 2010 so spätnou platnosťou od 1. januára 2009. V § 10 ods. 2 je výslovne stanovená veľkosť rezervnej kapacity, ktorá sa má udržiavať pre prípad vzniku epidémie. Podľa § 9 ods. 2 a § 10 ods. 4 sa majú náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie, a teda výška dávok, stanoviť pred začiatkom fiškálneho roka prostredníctvom rozpočtu.

(203)

V novom správnom poriadku sa prostredníctvom § 10 ods. 5 zaviedli pravidlá na kalkuláciu nákladov na rezervu pre prípad vzniku epidémie. V súlade so znaleckým posudkom Fraunhofer sa predpísanej rezerve pre prípad epidémie priradila proporcionálna časť celkových kapacitných nákladov. Správny poriadok a ročné rozpočty stanovujú parametre potrebné na kalkuláciu nákladov. Komisia preverila, že v prípade týchto parametrov ide o objektívne a primerané údaje a spôsob výpočtu je stanovený jednoznačne a transparentne. Dávky na obdobie od roku 2010 boli preto stanovené vopred na základe objektívnych a transparentných parametrov.

(204)

Požiadavky druhého kritéria Altmark týkajúce sa transparentnosti sú preto v období 2010 až 2012 splnené. Zároveň je však potrebné poukázať, že aj keď Komisia uznáva, že výpočty sa vykonávajú vopred a transparentným spôsobom, nepovažuje vzorec použitý na výpočet za vhodný na to, aby zabránil nadmernej kompenzácii v zmysle tretieho kritéria Altmark.

(205)

Naproti tomu, pokiaľ ide o rok 2009, pravidlá na kalkuláciu nákladov, rozpočet a výška dávok neboli stanovené vopred, ale so spätnou platnosťou. V roku 2009 preto nebolo druhé kritérium Altmark v nijakom prípade splnené.

(206)

Tretie kritérium Altmark predpisuje, že kompenzácia nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie nákladov alebo ich časti vzniknutých pri plnení záväzkov služieb vo verejnom záujme, pri zohľadnení dosiahnutých príjmov a primeraného zisku z plnenia týchto záväzkov.

(207)

Pri výpočte nákladov na plnenie služby vo verejnom záujme Komisia uplatňuje metódu výpočtu čistých nákladov, ktorým sa možno vyhnúť (tzv. metódu net-avoided-cost) (50). Čisté náklady, ktoré sú potrebné alebo by mohli byť potrebné na plnenie povinností poskytovania služieb vo verejnom záujme, sa pritom počítajú ako rozdiel medzi čistými nákladmi poskytovateľa služieb vznikajúcimi z plnenia povinnosti poskytovania služieb vo verejnom záujme a čistými nákladmi tohto istého poskytovateľa služieb bez tejto povinnosti. Osobitnú pozornosť treba venovať správnemu vyhodnoteniu nákladov alebo príjmov, ktoré by poskytovateľ služieb nemusel uhrádzať alebo nemohol dosiahnuť v prípade, ak by neexistovala povinnosť poskytovať služby vo verejnom záujme. Pri výpočte čistých nákladov by sa mali preskúmať výhody v prospech poskytovateľa služby všeobecného hospodárskeho záujmu, ak je to možné, vrátane nehmotných výhod (51).

(208)

V súvislosti s veľkosťou rezervy pre prípad vzniku epidémie § 10 ods. 2 správneho poriadku z 2. februára 2010 stanovuje, že rezerva, ktorá sa má udržiavať od roku 2009, predstavuje 7 110 ton, ktoré sa musia spracovať počas šiestich týždňov. Po prepočítaní na tony za týždeň musí teda ZT prijať opatrenia, aby sa v prípade epidémie okrem normálnych množstiev mohlo počas šiestich týždňov spracovať ďalších 1 185 ton týždenne (52).

(209)

Nemecko tvrdí, že platby dávok kompenzovali čisté náklady, ktoré ZT vznikli pri udržiavaní rezervy pre prípad vzniku epidémie. Správny poriadok obsahuje výslovnú povinnosť udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie až od zmeny a doplnenia 2. februára 2010, ZT však muselo udržiavať náležitú rezervnú kapacitu a uhrádzať náklady, ktoré pritom vznikali, aj predtým. Osobitne v Porýní-Falcku nemohlo ZT podľa pravidiel vyberania poplatkov zahrnúť tieto náklady do poplatkov za odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2.

(210)

Nemecko na základe znaleckého posudku Fraunhofer kalkuluje čisté náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie ako približne polovicu celkových investičných nákladov v období 2002 až 2009, pretože technicky možná kapacita zariadení sa počas týždňa – to znamená pri päťdňovej trojzmennej prevádzke – využíva na menej ako 50 %.

(211)

Komisia ďalej poukáže na to, že na rozdiel od kalkulácií Nemecka nevznikajú ZT na základe udržiavania predpísanej veľkosti rezervy pre prípad vzniku epidémie nijaké čisté náklady. Náklady, ktoré uviedlo Nemecko, zahŕňajú na jednej strane náklady na dostupné voľné prevádzkové kapacity, ktoré sa musia uhrádzať poplatkami, a na druhej strane náklady na voľné kapacity, ktoré vznikajú na základe nedostatočného využívania zariadení.

(212)

Otázkou, či je potrebné budovať väčšie zariadenie na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov, než je potrebné na normálnu prevádzku, aby v prípade epidémie boli k dispozícii dostatočné kapacity, sa prvýkrát zaoberal znalecký posudok pána Böckenhoffa z roku 1991. Znalecký posudok dospel k opačnému názoru, pretože zariadenie na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov sa bežne prevádzkuje len v päťdňovej dvojzmennej prevádzke a voľné prevádzkové kapacity tretej zmeny boli odhadnuté ako dostatočná rezerva pre prípad vzniku epidémie.

(213)

Časom prešlo veľa podnikov na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov k čiastočnému využívaniu tretej zmeny aj počas normálnej prevádzky a v prípade prevádzkových špičiek využívajú aj jednu alebo dve sobotňajšie zmeny. Znamená to, že sa lepšie využívajú kapacity v normálnej prevádzke a v prípade epidémie sa musia vo vyššej miere využiť voľné kapacity, ktoré sú k dispozícii cez víkend.

(214)

Podrobné výpočty pre rôzne scenáre uvedené v novšej odbornej literatúre (53) však potvrdzujú základný výsledok znaleckého posudku pána Böckenhoffa, že na zvládnutie epidémie nie sú potrebné nijaké dodatočné investície do voľných kapacít a na odstránenie ďalších tiel uhynutých zvierat v prípade epidémie postačujú voľné kapacity vo forme tretej zmeny počas týždňa a víkendových zmien. Berie sa pritom do úvahy väčšie využitie kapacity v normálnej prevádzke. Epidémie, ktoré sa pritom skúmali, predstavovali väčšinou krátkodobé vypuknutia klasického moru ošípaných (CSF) alebo slintačky a krívačky (FMD) v lokálnom rozsahu.

(215)

Aj rezerva pre prípad vzniku epidémie stanovená v správnom poriadku z 2. februára 2010 predstavujúca 1 185 ton týždenne, ktorú má poskytnúť ZT v prípade epidémie počas šiestich týždňov, je dimenzovaná na vypuknutie CSF a FMD v lokálnom rozsahu. Veľkosť rezervy pre prípad vzniku epidémie sa zakladá na znaleckom posudku ISPA-RP, ktorý ukazuje, že v oblasti združenia sa pri krátkodobých epidémiách musí počítať s dodatočnými množstvami tiel uhynutých zvierať v tejto rádovej hodnote.

(216)

Ako vyplýva z nasledujúcej tabuľky, predpísanú rezervu pre prípad vzniku epidémie možno pokryť aj v prípade ZT – podobne ako v prípade ostatných spolkových krajín – voľnými prevádzkovými kapacitami, ktoré sú krátkodobo dostupné v noci a cez víkend. Voľné prevádzkové kapacity v objeme 2 376 ton týždenne, ktoré sú k dispozícii v trojzmennej sedemdňovej prevádzke počas 6 týždňov, predstavujú približne dvojnásobok rezervy predpísanej pre prípad vzniku epidémie v objeme 1 185 ton týždenne.

(217)

Aj v prípade, keď sa vychádza z toho, že pri trojzmennej sedemdňovej prevádzke nebudú zariadenia maximálne využité alebo nebudú prevádzkované nepretržite počas 7 dní, sú ešte stále k dispozícii dostatočné voľné prevádzkové kapacity na pokrytie predpísanej rezervy pre prípad vzniku epidémie. Ako vyplýva z porovnania predpísanej rezervy pre prípad vzniku epidémie v objeme 1 185 ton týždenne s voľnými kapacitami, ktoré sú podľa znaleckého posudku ISPA-RP k dispozícii v zariadeniach ZT (54), v noci a cez víkendy má ZT dostatočné voľné prevádzkové kapacity.

Tabuľka 3

Dostupné voľné kapacity ZT v porovnaní s predpísanou rezervou pre prípad vzniku epidémie (zakladajú sa na priemernom využití v období 1998 až 2009)

(218)

Potvrdzuje sa teda, že ZT – podobne ako podniky v ostatných spolkových krajinách – má dostatočné voľné prevádzkové kapacity na pokrytie rezervy pre prípad vzniku epidémie. ZT preto nemuselo zriadiť dodatočné kapacity na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie. Na základe tejto povinnosti nevznikajú teda ZT čisté náklady.

(219)

Nemecko však ďalej uvádza, že ZT podľa právnych predpisov nemôže náklady na voľné kapacity, ktoré sa využívajú len v prípade epidémie, zakalkulovať do poplatkov za odstraňovanie, pretože táto rezerva by bola v prospech verejnosti.

(220)

Výsledky prieskumu v spolkových krajinách a predložené zmluvy sťažovateľa však ukazujú, že nezávisle od právnej formy podniku na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov a používaných kalkulačných pravidiel sa všetky kapacitné náklady bez výnimky financujú prevádzkovými príjmami. Jednoznačne sa to prejavuje v § 8 KAG RP, podľa ktorého sa „náklady, z ktorých vychádzajú užívateľské poplatky a opakovane poskytované príspevky, určujú podľa podnikových zásad kalkulácie nákladov“. Znamená to, že náklady na voľné prevádzkové kapacity sa musia proporcionálne zakalkulovať do poplatkov, pretože príčinne súvisia s odstraňovaním interného a externého materiálu v normálnej prevádzke.

(221)

BVerwG tiež vo svojom rozsudku v zásade správne konštatuje, že náklady na voľné prevádzkové kapacity sa musia financovať príjmami z odstraňovania interného a externého materiálu (55). Ak preto možno pokryť predpísanú rezervu pre prípad vzniku epidémie voľnými prevádzkovými kapacitami (ako v prípade ZT), dávky nie sú potrebné.

(222)

Nemecko napokon ešte uvádza na zdôvodnenie platby dávok, že všetky náklady na voľné prevádzkové kapacity v rámci tretej zmeny v priebehu týždňa vznikajú v dôsledku povinnosti udržiavať rezervu pre prípad epidémie. Bez tejto povinnosti by ZT svoju maximálnu technickú kapacitu v päťdňovej trojzmennej prevádzke mohlo využívať na 100 %.

(223)

Nemecko však nepredložilo nijaký dôkaz, že bez povinnosti udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie by už počas týždňa neexistovali voľné kapacity. Skôr sa ukazuje – napríklad na základe znaleckého posudku ISPA-NS, že aj podniky, ktoré odstraňujú len materiál kategórie 3, a preto vôbec nepodliehajú povinnosti udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie, majú značné voľné kapacity a financujú celé kapacitné náklady svojimi poplatkami.

(224)

Ako vyplýva aj z tabuľky 3, ZT má podstatne väčšie voľné kapacity, než by boli potrebné na udržiavanie predpísanej rezervy pre prípad vzniku epidémie. Dostupné voľné kapacity sú krátkodobo viac ako dvojnásobne väčšie, než by boli potrebné v prípade vzniku epidémie. Na obrázku 2 ďalej v texte vidno, že v niektorých rokoch zostalo nevyužitých až 25 % normálnej kapacity v päťdňovej dvojzmennej prevádzke. Náklady na voľné kapacity, ktoré nie sú vôbec potrebné na predpísanú rezervu pre prípad epidémie, tiež nemožno zakalkulovať do čistých nákladov. Kalkulácie čistých nákladov, ktoré predložilo Nemecko, sa musia aj z tohto dôvodu odmietnuť, pretože mylne pripisujú rezerve pre prípad epidémie náklady na celé voľné kapacity.

(225)

Znalecké posudky ISPA-RP a Fraunhofer ukazujú, že dostupné voľné kapacity ZT by postačovali dokonca počas 3 mesiacov na zvládnutie epidémie slintačky a krívačky (FMD) na celom spolkovom území. ZT však nebolo nikdy poverené udržiavaním rezervy pre prípad epidémie na obdobie dlhšie ako 6 týždňov. Znamená to, že členovia združenia nikdy nepoverili ZT zabezpečením dlhodobej rezervy pre prípad epidémie počas obdobia dlhšieho ako 6 týždňov, aby dokázalo samo zvládnuť dlhodobejšiu epidémiu na celom spolkovom území. Porovnanie s kapacitou potrebnou na zvládnutie vypuknutia slintačky a krívačky (FMD) na celom území spolkového štátu je preto irelevantné (56).

(226)

Skutočnosť, že ZT disponuje kapacitami, ktoré výrazne prevyšujú požiadavky správneho poriadku, možno preukázať aj na základe týchto úvah: ZT je podľa správneho poriadku povinné spracovať interný materiál kategórií 1 a 2, čo v priemere predstavuje približne 900 ton týždenne (57). Keď sa k tomu pripočíta predpísaná rezerva pre prípad vzniku epidémie predstavujúca 1 185 ton týždenne, ZT by na splnenie svojich povinností podľa správneho poriadku potrebovalo zariadenie s kapacitou 2 085 ton týždenne v trojzmennej sedemdňovej prevádzke.

(227)

Zariadenia ZT však majú v skutočnosti maximálnu kapacitu 4 536 ton týždenne. ZT teda prevádzkuje zariadenia, ktoré majú dvojnásobné kapacity, než sú potrebné na úlohy stanovené v správnom poriadku. Na základe povinnosti udržiavať rezervu pre prípad epidémie nemôžu ZT vznikať nijaké čisté náklady, pretože má jednoznačne väčšie kapacity, ako potrebuje na plnenie verejných zákaziek.

(228)

Na záver možno preto konštatovať, že Nemecko nebolo schopné dokázať, že ZT pri plnení povinnosti udržiavať rezervu pre prípad vzniku epidémie vznikli čisté náklady. Preskúmanie ukázalo, že platby dávok financujú náklady na voľné kapacity, ktoré sú dostupné v normálnej prevádzke (a preto sa majú financovať z poplatkov za tieto služby), alebo že tieto kapacity sú dostupné preto, lebo prevádzkové zariadenia ZT sa dostatočne nevyužívajú.

(229)

Štvrté kritérium Altmark hovorí, že ak sa výber podniku povereného plnením služieb vo verejnom záujme neuskutoční prostredníctvom postupu zadávania verejnej zákazky, ktorý umožňuje výber poskytovateľa schopného poskytovať tieto služby verejnosti za najnižšie náklady, výška nevyhnutnej kompenzácie sa musí určiť na základe analýzy nákladov, ktoré by pri výkone týchto povinností vznikli strednému, dobre riadenému podniku, pričom treba vziať do úvahy súvisiace dosiahnuté príjmy a primeraný zisk z plnenia týchto povinností.

(230)

Tieto štyri kritériá Altmark predstavujú predpoklady pre výnimku zo zásady, že kompenzácie predstavujú výhodu. Dôkazné bremeno v súvislosti s ich splnením preto spočíva na členskom štáte.

(231)

ZT nebolo vybrané na základe postupu zadávania verejnej zákazky a Nemecko ani nepredložilo dôkaz o tom, že ZT je stredný, dobre riadený podnik. Nemecko teda nepreukázalo, že je splnené štvrté kritérium Altmark. Vysoké poplatky za odstraňovanie tiel uhynutých zvierat v Porýní-Falcku a nevyhnutnosť financovania prostredníctvom dávok, ktoré neexistujú v nijakej inej spolkovej krajine, poukazujú tiež na to, že ZT nie je stredný, dobre riadený podnik.

(232)

Štvrté kritérium Altmark preto nie je splnené.

(233)

BVerwG zastáva názor, že 4. kritérium Altmark sa nevzťahuje na ZT, pretože dávky neslúžia na kompenzáciu zvýšených nákladov vyplývajúcich z prevzatia služby vo verejnom záujme v rámci inak komerčnej činnosti, ale na financovanie plnenia úlohy v oblasti verejného záujmu mimo trhu, v rámci verejnej zákazky, ktorú udelil verejný orgán. Verejnoprávny charakter plnenia tejto úlohy vyplýva podľa BVerwG z politického rozhodnutia regionálnych verejných orgánov, ktoré sú členmi Zweckverband, udeliť verejnú zákazku na odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 internému poskytovateľovi (in house). BVerwG založil svoj výklad na rozsudku Súdneho dvora vo veci Stadtreinigung Hamburg  (58).

(234)

Podľa názoru BVerwG štvrté kritérium Altmark predpokladá, že službu vo verejnom záujme vykonáva súkromný podnik. Keďže v prípade udelenia verejnej zákazky internému poskytovateľovi to tak nie je, štvrté kritérium Altmark sa nevzťahuje na podniky, ktoré boli poverené prostredníctvom udelenia verejnej zákazky internému poskytovateľovi (59).

(235)

Komisia sa nestotožňuje s právnym názorom BVerwG. Po prvé vo štvrtom kritériu Altmark nič nenaznačuje, že sa nemôže uplatňovať v prípade udelenia verejnej zákazky internému poskytovateľovi. Práve naopak, prostredníctvom dvoch alternatív (postup zadávania zákazky alebo analýza výdavkov, ktoré by mal stredný, dobre riadený podnik) Súdny dvor dokazuje, že štvrté kritérium Altmark možno uplatniť aj vtedy, keď neprebehol postup zadávania zákazky, osobitne v prípade udelenia verejnej zákazky internému poskytovateľovi.

(236)

Rozsudok vo veci Stadtreinigung Hamburg sa navyše týka len otázky, kedy existuje povinnosť udelenia verejnej zákazky a kedy nie. Z toho sa však nedá vyvodiť nijaký záver týkajúci sa právnych predpisov o štátnej pomoci. Práve naopak, druhá alternatíva štvrtého kritéria Altmark sa týka práve prípadu, v ktorom neexistuje povinnosť uskutočniť postup zadávania verejnej zákazky.

(237)

BVerwG vychádza ďalej z toho, že regionálny monopol pre ZT znamená, že nekonkuruje na trhu iným podnikom, a preto nemôže dochádzať k narušeniu hospodárskej súťaže. Narušenie hospodárskej súťaže je však samostatným znakom skutkovej podstaty pojmu pomoci, ktorý sa odlišuje od znaku skutkovej podstaty hospodárskej výhody, v kontexte ktorého boli vypracované štyri kritériá Altmark. Znak skutkovej podstaty narušenia hospodárskej súťaže je v predmetnom prípade splnený (pozri oddiel 8.3). Komisia aj v bode 37 svojho oznámenia o uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci Európskej únie na náhrady za služby všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „oznámenie o SVHZ“) (60) poukazuje výslovne na to, že udelenie verejnej zákazky internému poskytovateľovi (in house) nevylučuje narušenie hospodárskej súťaže.

(238)

A napokon dôraz, ktorý kladie BVerwG na verejnoprávny charakter činnosti ZT, vyvoláva otázku, či BVerwG neodmieta možnosť uplatnenia štvrtého kritéria Altmark preto, lebo vychádza z toho, že ZT nevykonáva hospodársku činnosť. Ani to nie je správne: ZT ponúka službu za finančnú úhradu, a preto vykonáva hospodársku činnosť (pozri oddiel 8.2). Komisia to výslovne potvrdila aj v bode 13 oznámenia o SVHZ.

(239)

V rozpore s rozsudkom BVerwG a tvrdením Nemecka nie sú kritériá rozsudku vo veci Altmark splnené. Po prvé dávky nemožno vo všeobecnosti odôvodniť ako štátnu kompenzáciu za plnenie povinností, ktoré prevzalo ZT, pretože všetky náklady, ktoré sú spojené s týmito povinnosťami, sa musia uhrádzať z príjmov z poplatkov. Po druhé sa ukazuje, že v rozpore s tvrdením Nemecka nevznikli ZT na základe povinnosti udržiavania rezervy pre prípad vzniku epidémie nijaké čisté náklady. Náklady, ktoré uviedlo Nemecko, sa vzťahujú buď na voľné prevádzkové kapacity, ktoré sa musia uhrádzať z príjmov z poplatkov a výnosov, alebo voľné kapacity, ktoré prevyšujú predpísanú rezervu pre prípad vzniku epidémie. Po tretie parametre na výpočet dávok do roku 2010 neboli stanovené vopred s potrebnou transparentnosťou. Po štvrté Nemecko nebolo schopné preukázať, že v prípade ZT ide o stredný, dobre riadený podnik.

(240)

Platby dávok preto poskytli ZT hospodárske výhody.

(241)

Ak by sa náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie, ktoré Nemecko vypočítalo nesprávne, pridelili podľa ich pôvodu rôznym poskytovaným službám, ako sú odstraňovanie interného materiálu kategórií 1 a 2, odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2 z Bádenska-Württemberska a Hesenska a odstraňovanie materiálu kategórie 3, dalo by sa konkrétne ukázať, aké hospodárske výhody priniesli platby dávok v prospech ZT na rôznych trhoch.

(242)

Z nasledujúcich oddielov 9.5.1 až 9.5.3 bude zrejmé, že platby dávok v skutočnosti kompenzujú straty, ktoré sa dajú pripísať týmto faktorom:

(243)

Na základe predloženého výkazu o hospodárení ZT za obdobie 2002 až 2009 boli všetky údajné náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie rozdelené na základe využitia zariadení v päťdňovej dvojzmenej prevádzke.

(244)

Pritom treba predovšetkým poznamenať, že hlavným dôvodom vysokých nákladov na voľné kapacity je nedostatočné využite zariadení ZT. Najskôr sa teda musia vylúčiť tieto voľné kapacity, ktoré vznikajú nedostatočným využitím v normálnej prevádzke.

(245)

Ako vyplýva zo štatistík využitia aj v tabuľke 3 (pozri stĺpec „nevyužité voľné kapacity“), ZT nikdy nevyčerpalo svoje technické kapacity, ktoré má k dispozícii v päťdňovej dvojzmennej prevádzke. Využitie kapacít veľmi pokleslo najmä od roku 2002 v dôsledku veľkého úbytku interného materiálu. Ďalej sa ako miera nedostatočného využívania používajú voľné kapacity v päťdňovej dvojzmennej prevádzke. Pri výpočte nedostatočného využívania sa ako referenčná úroveň použila najvyššia úroveň využitia v päťdňovej dvojzmennej prevádzke, ktorá sa dosiahla v roku 2002 a ktorá predstavovala 101 855 ton. Z toho vyplýva priemerné nedostatočné využitie vo výške 13 percent.

(246)

Ako vidno zo stĺpca „nevyužité voľné kapacity (VK)“ v tabuľke 4, priemerné náklady vznikajúce z nevyužívania kapacít v normálnej prevádzke predstavujú 434 304 EUR. ZT musí za tieto náklady prevziať hospodársku zodpovednosť, pretože vznikajú na základe toho, že prevádzkuje zariadenie, ktoré nie je v normálnej prevádzke plne využité.

(247)

Voľné prevádzkové kapacity sú rozdelené úmerne podľa ich využitia v päťdňovej dvojzmennej prevádzke. Voľné prevádzkové kapacity sú preto rozdelené proporcionálne medzi interné a externé služby. V tabuľke 4 sa pritom rozlišuje medzi nákladmi na voľné prevádzkové kapacity zberu a spracovania.

(248)

ZT v období 2002 až 2009 nebolo v priemere schopné pokryť z obratov náklady na voľnú prevádzkovú kapacitu interných ani externých služieb. V prípade externých služieb vykazuje príslušný „príspevok na úhradu II“ priemernú ročnú stratu vo výške 1 198 257 EUR a pri interných službách priemernú ročnú stratu vo výške 1 140 898 EUR.

Tabuľka 4

Výkaz o hospodárení

(249)

ZT má na externých trhoch konkurentov, ktorí musia financovať celkové náklady na svoje zariadenia kompletne z vlastných obratov. Podnik, ktorý konkuruje ZT v oblasti spracovania materiálu kategórie 3, ani bývalý prevádzkovateľ v severnom a strednom Hesensku sa nemôžu spoliehať na dodatočné štátne refinancovanie voľných prevádzkových kapacít alebo nedostatočného využívania v dôsledku nízkej úrovne dopytu.

(250)

ZT, podobne ako všetky ostatné podniky, ktorým nebola udelená verejná zákazka na odstraňovanie materiálu kategórie 3, musí uhrádzať všetky náklady a súvisiace riziká.

(251)

ZT odstraňuje materiál kategórie 3 spolu s materiálmi kategórií 1 a 2, a preto nemôže dosahovať rovnaké výnosy z jednotlivých produktov, ako keď sa odstraňovanie materiálu kategórie 3 vykonáva oddelene od materiálu kategórií 1 a 2. Zvýšený dopyt po čistom materiáli kategórie 3 však spôsobil prudký pokles cien, ktoré môže ZT získať od bitúnkov. Ako uviedol sťažovateľ, podniky na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov dokonca platia bitúnkom za niektoré materiály kategórie 3 finančnú úhradu.

(252)

Tento trend sa výrazne prejavuje vo vývoji výnosov za tonu spracovaného materiálu kategórie 3: kým v roku 2002 mohlo ZT za tonu materiálu dosiahnuť výnos vo výške […] EUR, po nepretržitom poklese predstavoval v roku 2009 už len […] EUR. Zodpovedá to poklesu výnosu na jednu tonu takmer o 70 % za sedem rokov.

Obrázok 1

Vývoj príspevkov na úhradu za materiál kategórie 3 v období 2000 až 2009 (v EUR)

[…]

(253)

Pre ZT je preto spracovane materiálu kategórie 3 v posledných rokoch stále menej rentabilné. Do roku 2004 bolo ZT ešte stále schopné uhrádzať svoje priame náklady, ale v ďalších rokoch neposkytovalo odstraňovanie materiálu kategórie 3 už nijaký pozitívny príspevok na úhradu nákladov na voľné kapacity.

(254)

Výpočet predložený Nemeckom, podľa ktorého môže ZT v súvislosti s odstraňovaním materiálu kategórie 3 dosahovať výnosy, ktoré sú vyššie ako priame náklady, je chybný. Nemecko nevychádza vo svojich výpočtoch zo správneho postupu, pri ktorom sa používajú skutočne vzniknuté náklady (pozri upravené náklady z riadku 4 v tabuľke 4), ale z nákladov, ktoré sú už znížené o výnosy (pozri riadok 2 v tabuľke 4).

(255)

ZT zjavne počíta s dlhodobými stratami, ktoré vznikajú pri nekvalitnom odstraňovaní materiálu kategórie 3, aby udržalo vyťaženie svojich zariadení.

(256)

Ďalším významným dôvodom strát ZT je, že zariadenia sa po väčšinu rokov využívali nedostatočne. V niektorých rokoch vzrástlo nedostatočné využívanie v päťdňovej dvojzmennej prevádzke na viac ako 25 % v porovnaní s najlepším využitím v roku 2001. Len v rokoch 2001 a 2002 bolo možné v dôsledku krízy PSE dosiahnuť lepšie využitie, ale ani v týchto rokoch sa nemuseli využiť voľné prevádzkové kapacity v noci a cez víkendy.

Obrázok 2

Nedostatočné využívanie normálnych kapacít ZT v päťdňovej dvojzmenej prevádzke od roku 1998 do roku 2009

(257)

Dôvodom výrazného nedostatočného využívanie po roku 2002 bolo zníženie stavov zvierat, a tým množstva interného materiálu, ktoré v období 2002 až 2009 pokleslo o viac ako 35 %. ZT sa pokúšalo uvoľnené kapacity využiť zvýšeným príjmom externého materiálu. Úroveň využitia z rokov 2002/2003 však bolo možné dosiahnuť až po úspešnej účasti v postupe zadávania verejnej zákazky v severnom a strednom Hesensku.

(258)

Keďže ZT vykonáva odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov v severnom a strednom Hesensku až od roku 2009, o výsledkoch tejto činnosti je k dispozícii len málo údajov. Z predloženej kalkulácie nákladov za rok 2009 by vyplývalo, že nová zákazka má po odpočítaní nákladov na voľnú prevádzkovú kapacitu pozitívny príspevok na úhradu, ktorý dosahuje približne 200 000 EUR.

(259)

Na základe dokumentácie z postupu zadávania zákazky však možno usúdiť, že ZT predložilo ponuku, ktorá bola nižšia ako jeho skutočné náklady. Ako uviedlo aj samotné Nemecko, úroky, ktoré platí ZT za svoje bankové úvery, sú vyššie ako rozpočtové úroky, ktoré stanovilo ZT podľa kalkulačných pravidiel pri postupe zadávania zákazky. Znamená to, že ZT neočakáva, že by mohlo dosiahnuť úhradu celých úrokových nákladov za prevzatý cudzí kapitál či primeranú rentabilitu vlastného kapitálu.

(260)

Celkové úroky ZT z cudzieho kapitálu predstavujú ročne 1,07 milióna EUR. Keď vychádzame z toho, že podľa podielu odstraňovaného množstva živočíšnych vedľajších produktov zo severného a stredného Hesenska na celkovej kapacite možno približne štvrtinu nákladov na cudzí kapitál pripísať zákazke zo severného a stredného Hesenska, podielové náklady predstavujú 0,26 milióna EUR v porovnaní so sumou 0,16 milióna EUR, ktorú ZT stanovilo vo svojej kalkulácii poplatkov pre severné a stredné Hesensko. K ročným nepokrytým úrokom z cudzieho kapitálu vo výške 0,10 milióna EUR pristupujú ešte nepokryté úroky z vlastného kapitálu.

(261)

Hospodársky konajúci podnikateľ by preto nepredložil ponuku, ktorá už vopred nepokrýva očakávané kapitálové náklady. Nič na tom nemení ani opakovaný odkaz Nemecka na údajné požiadavky v súvislosti s kalkuláciou poplatkov, ktoré už neumožňovali zaúčtovať plné náklady. Nijaký súkromný podnikateľ nemôže byť donútený alebo pripravený ponúkať služby za ceny, ktoré by mu neumožnili pokryť náklady a dosahovať primeraný zisk.

(262)

Aj keby sme vychádzali z kalkulácie nákladov predloženej za rok 2009, podľa ktorej vzniká pozitívny príspevok na úhradu vo výške približne 200 000 EUR, očakávané príspevky na úhradu počas 10-ročného trvania zákazky nemôžu vykompenzovať straty vzniknuté z nedostatočného využívania kapacít, ktoré v období od roku 2002 predstavovali v ročnom priemere približne 700 000 EUR. Hospodársky konajúci podnikateľ by neudržiaval nedostatočne využívané kapacity počas takého dlhého obdobia.

(263)

V prípade externých materiálov sa teda ukazuje, že ZT vďaka dávkam na jednej strane ponúka na trhu kapacity za ceny, ktoré sú nižšie ako jeho náklady, a na druhej strane roky udržiava nevyužité kapacity, ktorých budúce výnosy nemôžu vyrovnať straty z nedostatočného využívania v predchádzajúcich rokoch. Ukazuje sa teda, že ZT udržiavalo na trhu kapacity, ktoré by si hospodársky konajúci podnik na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov nemohol dovoliť.

(264)

Voľné prevádzkové kapacity, ktoré vznikajú pri odstraňovaní interného materiálu, sa musia pokryť príjmami z poplatkov. ZT pritom musí, podobne ako všetky ostatné podniky, ktoré sú poverené odstraňovaním kontrolovaného materiálu, na vlastnú zodpovednosť zabezpečiť, aby túto úlohu plnilo hospodársky na základe náležitého vedenia podniku. Dodatočná kompenzácia by ZT oslobodila od tejto hospodárskej zodpovednosti.

(265)

Voľné prevádzkové kapacity sa preto musia rozdeliť medzi odstraňovanie uhynutého dobytka a odpad z bitúnkov. V spolkových krajinách sa voľné prevádzkové kapacity rozdeľujú rôznymi spôsobmi medzi odstraňovanie odpadu z bitúnkov a odstraňovanie tiel uhynutých zvierat. V mnohých spolkových krajinách sa v prípade uhynutých zvierat prideľujú na náklady na voľné kapacity väčšie podiely ako v prípade odpadu z bitúnkov. Náklady na voľné kapacity sa rozdeľujú proporcionálne, pretože pravidlá o poplatkoch ani správny poriadok nestanovujú príslušný návod na rozdelenie.

(266)

Ako uviedlo samotné Nemecko, ZT pri odstraňovaní odpadu z bitúnkov konkuruje ostatným podnikom na odstraňovanie odpadu z bitúnkov. Výška poplatkov za odstraňovanie interného odpadu z bitúnkov ovplyvňuje mieru separácie bitúnkov, a teda množstvo separovaného materiálu kategórie 3, ktorý ostatným podnikom na odstraňovanie odpadu stojí k dispozícii.

(267)

Kým výnosy v priemere sotva pokrývajú priame náklady, časom sa ukazuje podobný obraz ako pri príspevkoch na úhradu v prípade materiálu kategórie 3. Až do roku 2004 boli výnosy vyššie ako priame náklady. Novou sadzbou poplatkov od roku 2005, ktorá viedla k poklesu priemerných výnosov za jednu tonu zo 160 EUR na 116 EUR (teda o 27,5 %) sa však v nasledujúcich rokoch už nedali pokryť ani priame náklady, a preto sa nedal dosiahnuť ani príspevok na pokrytie nákladov na voľné prevádzkové kapacity. Pozitívny príspevok na úhradu sa objavil znovu až v roku 2009 (pozri tabuľku 4).

(268)

Bez dávok by ZT túto cenovú politiku zjavne nemohlo udržiavať. ZT akceptovalo od roku 2005 ceny, ktoré nepokrývali ani jeho priame náklady, aby mohlo naďalej využívať kapacitu svojich zariadení, presne ako v prípade odpadu z bitúnkov kategórie 3. Celkovo vychádza pre externý materiál jednoznačne negatívny príspevok na úhradu II – po odpočítaní nákladov na voľné prevádzkové kapacity – vo výške asi 13 % obratu (pozri tabuľku 4).

(269)

Nemecko sa domnieva, že ZT nevznikla na základe platieb dávok nijaká hospodárska výhoda, pretože nie je dôležité, či štát náhradu za udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie poskytuje priamo podniku na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov, alebo nepriamo financuje znečisťovateľov prostredníctvom pomoci v prípade PSE. V druhom prípade by síce boli náklady na rezervu pre prípad vzniku epidémie zahrnuté do poplatkov, ale zároveň by boli znečisťovatelia odbremenení prostredníctvom náležitej vyššej pomoci. V obidvoch prípadoch nesú účinne veľkú časť bremena orgány verejnej a štátnej správy, na čo sa napokon zameriava preskúmanie z hľadiska právnych predpisov o hospodárskej súťaži.

(270)

Po prvé je potrebné znovu poukázať na to (pozri oddiel 2.5.3), že ZT dostáva dávky dodatočne k pomoci PSE pre poľnohospodárov. Okrem toho v Porýní-Falcku dostáva ZT z pomoci PSE už vyššiu podporu v porovnaní so severným a stredným Hesenskom, pretože tam je cena za tonu – a teda základ pre pomoc v prípade PSE – vo výške 212 EUR výrazne nižšia ako cena za tonu v Porýní-Falcku vo výške 390 EUR. Je zrejmé, že poľnohospodári v oblasti združenia nemajú platením dávok prospech z nižších poplatkov.

(271)

Po druhé usmernenia o PSE výslovne požadujú dôkaz, že pomoc nie je v prospech následným výrobným podnikom (61). Ako ukazuje predchádzajúce preskúmanie v oddieloch 9.5.2 a 9.5.3, ZT v skutočnosti využíva dávky na financovanie strát vznikajúcich z jeho cenovej politiky, nevyužitých kapacít a ostatných nehospodárností v riadení podniku.

(272)

Nemecko teda zjavne nedokáže preukázať, že vyplácanie dávok je v prospech poľnohospodárov ako kompenzácia za náklady na odstraňovanie uhynutých zvierat. Práve naopak, vzniká otázka, či by bez platieb dávok poľnohospodári nemali prospech z nižších poplatkov, pretože potom by sa na ZT už skôr vyvíjal väčší hospodársky tlak, aby svoje kapacity a riadenie svojho podniku prispôsobilo situácii na trhu.

(273)

Nemecko nedokáže preukázať, že dávky vyplácané v prospech ZT sú oprávnené ako štátne kompenzácie za povinnosti vyplývajúce zo správneho poriadku. Kritériá rozsudku vo veci Altmark nie sú splnené.

(274)

Podrobné preskúmanie kalkulácie výnosov a nákladov ZT okrem toho ukazuje, že platby dávok poskytujú ZT hospodársku výhodu v súvislosti s odstraňovaním interného a externého materiálu.

(275)

Platby dávok preto predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(276)

Dávky, ktoré dostáva ZT od roku 1979, neboli oznámené Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Dávky preto predstavujú podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ neoprávnenú štátnu pomoc.

(277)

Výnimky z oznamovacej povinnosti stanovené v rozhodnutí Komisie 2005/842/ES z 28. novembra 2005 o uplatňovaní článku 86 ods. 2 Zmluvy o ES na štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (62) (ďalej len „rozhodnutie o SVHZ 2005“) alebo v rozhodnutí Komisie z 20. decembra 2011 o uplatňovaní článku 106 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na štátnu pomoc vo forme náhrady za službu vo verejnom záujme udeľovanej niektorým podnikom povereným poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (63) (ďalej len „rozhodnutie o SVHZ 2011“) sa v tomto prípade neuplatňujú, pretože, ako je uvedené v oddiele 9, ZT nie je poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu. Odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2, udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie a odstraňovanie materiálu kategórie 3 totiž nepredstavujú služby všeobecného hospodárskeho záujmu. Okrem toho v období 1979 až 2010 nie je splnené druhé kritérium Altmark a v celom období od roku 1979 nie je splnené tretie kritérium Altmark. V prípade dávok teda nie sú splnené nevyhnutné predpoklady článkov 4 a 5 rozhodnutia o SVHZ 2005, ako aj článkov 4 a 5 rozhodnutia o SVHZ 2012 o poskytnutí výnimky z oznamovacej povinnosti.

(278)

Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu alebo podniky, ktoré majú charakter fiškálneho monopolu, podliehajú podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ pravidlám ZFEÚ. Článok 106 ods. 2 ZFEÚ však stanovuje výnimku z pravidiel ZFEÚ pre prípad, že uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže právne alebo v skutočnosti znemožňuje plniť zverené úlohy. Toto ustanovenie o výnimke sa uplatňuje len v prípade, keď rozvoj obchodu nie je ovplyvnený do takej miery, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie.

(279)

Podľa bodu 69 rámca Únie o SVHZ Komisia uplatní zásady stanovené v tomto rámci na každú neoprávnenú pomoc, o ktorej rozhodne po 31. januári 2012, a to aj vtedy, ak bola pomoc poskytnutá pred týmto dňom. Keďže v prípade platieb dávok ide o neoprávnenú štátnu pomoc, musí sa uplatniť rámec Únie o SVHZ.

(280)

Ako je uvedené v oddiele 8.1, ZT nie je poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, pretože odstraňovanie materiálu kategórií 1 a 2, udržiavanie rezervy pre prípad epidémie a odstraňovanie materiálu kategórie 3 nepredstavujú služby všeobecného hospodárskeho záujmu. Už len z tohto dôvodu je vylúčená zlučiteľnosť platieb dávok na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ a rámca Únie o SVHZ.

(281)

V súlade s druhým a tretím kritériom Altmark sa pomoc podľa rámca Únie o SVHZ môže považovať za zlučiteľnú s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ len vtedy, keď existuje poverovací akt, v ktorom sú stanovené metódy na výpočet kompenzácie (oddiel 2.3) a výška pomoci nepresahuje čisté náklady na plnenie záväzkov služby vo verejnom záujme (oddiel 2.8).

(282)

Ako je vysvetlené v oddiele 9.2, v období 1979 až 2010 nie je splnené druhé kritérium Altmark a tretie kritérium Altmark nie je splnené v celom období. Nie sú preto splnené ani oddiely 2.3 (pre obdobie 1979 až 2009) a 2.8 (pre celé obdobie) rámca Únie o SVHZ.

(283)

Dávky sa preto nemôžu odôvodniť ako pomoc na udržiavanie rezervy pre prípad vzniku epidémie v oblasti združenia podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ a rámca Únie o SVHZ.

(284)

Dávky predstavujú prevádzkovú pomoc, ktorá je spravidla zakázaná (64). Dôkazné bremeno na preukázanie zlučiteľnosti tejto pomoci preto spočíva na členskom štáte.

(285)

Usmernenia o PSE a usmernenia o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013 vo všeobecnosti zakazujú pomoc v súvislosti s nákladmi na odstraňovanie odpadu z bitúnkov a povoľujú pomoc týkajúcu sa nákladov na odstraňovanie uhynutých zvierat len za predpokladu, že z nej majú prospech výlučne poľnohospodári. Nadväzujúce podniky – ako sú bitúnky alebo podniky na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov – nesmú mať v nijakom prípade prospech z pomoci (65).

(286)

Pomoc týkajúca sa nákladov na odstraňovanie uhynutých zvierat sa síce z dôvodu administratívneho zjednodušenia vypláca priamo podnikom na odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov, ale musí sa preukázať, že príjemcami celej pomoci sú poľnohospodári (66).

(287)

Ako už ukázalo preskúmanie v oddiele 9, platby dávok poskytujú ZT hospodárske výhody a neprinášajú žiadne výhody práve poľnohospodárom v oblasti združenia ZT, ktorí musia dokonca platiť vyššie poplatky za odstraňovanie uhynutého dobytka, ako napríklad v severnom a strednom Hesensku. Nemecko teda nedokáže preukázať, že platby dávok sa v plnom rozsahu dostávajú k poľnohospodárom.

(288)

Rozhodnutie Komisie N 15/04 zo 6. júla 2004, ktorým bola schválená schéma pomoci na odškodnenie poľnohospodárov v oblasti združenia ZT za náklady na odstraňovanie uhynutého dobytka v období 1998 až 2013, okrem toho stanovuje, že nesmie dôjsť ku kumulácii schválenej schémy pomoci s inou pomocou.

(289)

Pre pomoc, ktorá sa neoprávnene poskytovala pred 1. januárom 2003, stanovuje oddiel VI usmernení o PSE odlišné pravidlo:

(290)

Tieto ustanovenia o výnimke sa nemôžu uplatniť. Platby dávok sa neobmedzujú na náklady na odstraňovanie uhynutých zvierat, ktoré sa aj tak už z väčšej časti financovali prostredníctvom schémy poľnohospodárskej pomoci, a v prípade platieb dávok nejde ani o krátkodobé a časovo obmedzené opatrenie týkajúce sa odpadu z bitúnkov.

(291)

Na záver je potrebné ešte zdôrazniť, že samotné Nemecko nepredložilo nijaké dôvody na zlučiteľnosť dávok podľa usmernení Spoločenstva o PSE a usmernení o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013.

(292)

Pretože platby dávok zvýhodňujú ZT, nemožno ich považovať za pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle usmernení o PSE a usmernení o poľnohospodárskej pomoci 2007 – 2013 podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

(293)

Dávky predstavujú prevádzkovú pomoc, ktorá je spravidla zakázaná (67). Dôkazné bremeno týkajúce sa zlučiteľnosti tejto pomoci preto spočíva na členskom štáte. Nemecko uviedlo, že v prípade dávok ide o environmentálnu pomoc.

(294)

Podľa bodu 132 usmernení o environmentálnej pomoci sa investičná pomoc podnikom, ktoré rekultiváciou kontaminovaných lokalít odstraňujú environmentálne škody, považuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, keď sa tým zlepšuje ochrana životného prostredia. Pritom je však potrebné dodržiavať zásadu „znečisťovateľ platí“, ktorá je zakotvená aj v článku 191 ods. 2 ZFEÚ a v usmerneniach o environmentálnej pomoci. Podľa bodu 132 usmernení o environmentálnej pomoci musí znečisťovateľ uhrádzať sanáciu environmentálnych škôd bez štátnej pomoci. Ten, koho možno považovať za znečisťovateľa, sa určí podľa toho, kto nesie zodpovednosť podľa vnútroštátneho práva.

(295)

Príslušný čas na posúdenie vnútroštátnej situácie z hľadiska právnej zodpovednosti sa určuje podľa práva uplatňovaného v čase vydania úradného rozhodnutia.

(296)

Ani Nemecko nepopiera, že ZT bolo na základe rozhodnutí o sanácii z 21. apríla 1997 a z 31. marca 1998 podľa vnútroštátnych právnych predpisov o sanácii uplatňovaných v tom čase zaviazané v plnom rozsahu ako znečisťovateľ vykonať sanáciu miest bývalých podnikov Sohrschied a Sprendlingen-Gensingen. Podľa nemeckého práva je teda ZT zodpovedné ako znečisťovateľ za náklady na rekultiváciu kontaminovanej pôdy v mieste obidvoch bývalých podnikov. Nemecko tvrdí, že na základe rozhodnutia Spolkového ústavného súdu zo 16. februára 2000 (68) sa financovanie nákladov na sanáciu, ktoré sú vyššie ako hranica ručenia, prostredníctvom dávok musí považovať za zlučiteľnú pomoc, pretože zodpovednosť súkromných osôb bola týmto rozhodnutím obmedzená na aktuálnu trhovú hodnotu pozemku.

(297)

Táto argumentácia Nemecka však nie je na mieste. Po prvé, rozhodnutie Spolkového ústavného súdu sa uplatňuje len inter partes, teda medzi účastníkmi konania. Predovšetkým však zmena judikatúry najvyššieho súdu nemení právny stav, a preto nie je ani dôvodom na revíziu v zmysle článku 51 ods. 1 č. 1 zákona o správnom konaní vzhľadom na správne akty, ktoré sú už platné.

(298)

Podľa nemeckej rozhodovacej praxe rozhodnutie Spolkového ústavného súdu nemení nič na tom, že v čase rozhodnutia o sanácii boli všetci znečisťovatelia zodpovední za náklady na sanáciu v plnej výške. Po rozhodnutí Spolkového ústavného súdu zo 16. februára 2000 sa preto žiadny zo znečisťovateľov nemohol zbaviť svojej plnej zodpovednosti ako znečisťovateľ vzhľadom na predtým vynesené rozhodnutie, ktoré nadobudlo platnosť.

(299)

ZT je preto zodpovedné aj pri zohľadnení rozhodnutia Spolkového ústavného súdu zo 16. februára 2000 vo veci bývalých podnikov Sprendlingen-Gensingen a Sohrschied, ktoré uviedlo Nemecko.

(300)

Keďže ZT sa proti rozhodnutiam o sanácii neodvolalo, tieto rozhodnutia nadobudli platnosť a sú neodvolateľné. Ak by Nemecko teraz dodatočne spochybňovalo zodpovednosť ZT v prípade bývalého podniku Sohrschied, túto argumentáciu nemožno akceptovať. ZT sa malo odvolať proti rozhodnutiu o sanácii z 21. apríla 1997 a zabrániť tak, aby nadobudlo platnosť. Tiež nie je úlohou Komisie, aby znovu preskúmala platné rozhodnutie vnútroštátneho orgánu vzhľadom na vnútroštátnu situáciu z hľadiska právnej zodpovednosti podľa zásady „znečisťovateľ platí“.

(301)

Okrem toho samotné Nemecko pripúšťa, že rozhodnutie Spolkového ústavného súdu zo 16. februára 2000 sa vzťahuje len na súkromné osoby a nie na verejnoprávne právnické osoby. Vyplýva to z toho, že právnym základom na obmedzenie zodpovednosti je vlastnícke právo. Na toto právo sa však verejnoprávne právnické osoby nemôžu odvolávať. Je teda nepopierateľné, že podľa vnútroštátneho práva je ZT v plnej výške zodpovedné za bývalé podniky a zariadenia.

(302)

V rámci usmernení o environmentálnej pomoci sa nemôže uplatňovať potenciálne rozdielne zaobchádzanie so súkromnoprávnymi právnickými osobami a verejnoprávnymi právnickými osobami v právnom systéme členského štátu. Tieto usmernenia nadväzujú v otázke zodpovednosti za bývalé podniky a zariadenia výlučne na vnútroštátne právo.

(303)

Keďže ZT je podľa nemeckého práva zodpovedné za náklady na sanáciu v miestach obidvoch bývalých podnikov v plnej výške, nemôžu sa dávky v zmysle usmernenia o environmentálnej pomoci podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ považovať za pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom.

(304)

Dávky, ktoré sa poskytovali v prospech ZT od roku 1979, predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Nemecko poskytovalo platby dávok v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ.

(305)

Nemožno ich vyhlásiť za zlučiteľné s vnútorným trhom na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ ani na základe článku 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ.

(306)

Podľa článku 1 písm. b) bodu iv) nariadenia (ES) č. 659/1999 v spojení s článkom 15 ods. 3 uvedeného nariadenia sa pomoc, v prípade ktorej uplynulo vymedzené obdobie na vymáhanie pomoci, považuje za existujúcu pomoc. Podľa článku 15 uvedeného nariadenia platia právomoci Komisie na vymáhanie pomoci počas desiatich rokov. Vymedzené obdobie na vymáhanie pomoci začína dňom, keď sa príjemcovi udelila neoprávnená pomoc, a preruší sa pri akomkoľvek akte, ktorý Komisia vykoná v súvislosti s neoprávnenou pomocou. Po každom prerušení sa začne čas počítať od začiatku.

(307)

Súdy Únie rozhodli, že vymedzené obdobie na vymáhanie pomoci sa môže prerušiť nielen na základe formálneho postupu, ale aj v prípade žiadosti o informácie (69).

(308)

Sťažovateľ napadol platby dávok poskytované v prospech ZT v januári 2008. Dňa 26. mája 2008 bola Nemecku predložená žiadosť o poskytnutie informácií. Táto žiadosť o poskytnutie informácií prerušila vymedzené obdobie na vymáhanie pomoci. Všetky platby dávok, ktoré ZT dostalo pred 26. májom 1998, sa preto posudzujú ako existujúca pomoc. Naproti tomu všetky platby dávok, ktoré ZT dostalo po 26. máji 1998, predstavujú novú pomoc.

(309)

Podľa článku 14 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999, Komisia nemá vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie. V predmetnom prípade vzniká otázka, či rozsudok BVerwG zo 16. decembra 2010 mohol vzbudiť dôvodné očakávania ZT, že platby dávok nepredstavujú štátnu pomoc.

(310)

Komisia v prvom rade konštatuje, že rozsudok BVerwG sa vzťahuje len na platby dávok v roku 2010. Dôvodné očakávania by sa moli vzťahovať nanajvýš na platby dávok v roku 2010 (a nasledujúce roky, ak by sa správny poriadok nemenil).

(311)

Na základe rozsudku BVerwG však nemohli vzniknúť dôvodné očakávania ZT ani v súvislosti s rokom 2010 (a prípadne nasledujúcimi rokmi). Podľa ustálenej judikatúry právo odvolávať sa na zásadu ochrany legitímnej dôvery má každý jednotlivec, ak sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že nejaká inštitúcia Európskej únie v ňom vzbudila dôvodné očakávania tým, že mu poskytla konkrétne záruky (70). Bez ohľadu na formu oznámenia sú takýmito uisteniami informácie, ktoré sú presné, zhodujúce a neviažuce sa na splnenie žiadnej podmienky (71).

(312)

V predmetnom prípade však Komisia takéto uistenie ZT neposkytla, ale práve naopak, 20. júla 2010 vydala rozhodnutie o začatí konania.

(313)

BVerwG nie je inštitúciou Európskej Únie. Podľa ustálenej judikatúry plnia vnútroštátne súdy a Komisia v rámci kontroly dodržiavania povinností členských štátov vyplývajúcich z článkov 107 a 108 ZFEÚ vzájomne sa dopĺňajúce a rozdielne úlohy (72). Posudzovanie zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie a podlieha pritom kontrole Súdneho dvora, kým vnútroštátne súdy zabezpečujú ochranu práv jednotlivca v prípade porušenia povinnosti podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ vopred oznamovať štátnu pomoc Komisii (73).

(314)

V predmetnom prípade vyhlásil BVerwG rozsudok o opatrení, v prípade ktorého už Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania. Podľa ustálenej judikatúry musí rozhodnutie o začatí konania podnietiť členský štát k zastaveniu platieb (74). BVerwG navyše vyniesol rozsudok, ktorý odôvodnil okrem iného údajnou nemožnosťou uplatniť 4. kritérium Altmark, bez toho, aby predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru Európskej únie.

(315)

Vzhľadom na tieto okolnosti sa Komisia domnieva, že rozsudok BVerwG nepredstavuje presné a zhodujúce informácie, ktoré sa neviažu na splnenie nijakej podmienky.

(316)

Vymáhanie dávok preto nie je v rozpore so všeobecnými zásadami práva Únie v súvislosti s ochranou legitímnej dôvery,

a)

informácie o celkovej sume (istinu a úroky), ktorej vrátenie sa od príjemcu požaduje;

b)

podrobný opis opatrení, ktoré boli prijaté alebo sa plánujú prijať na vykonanie tohto rozhodnutia;

c)

podklady, z ktorých vyplýva, že príjemcovi bol vydaný príkaz na vrátenie.