23.12.2008   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 345/75

(1)

V júni 2004 požiadala Európska rada o prípravu celkovej stratégie na ochranu kritických infraštruktúr. Komisia v nadväznosti na to prijala 20. októbra 2004 oznámenie o ochrane najdôležitejšej infraštruktúry v boji proti terorizmu, v ktorom predložila návrhy ako na európskej úrovni zlepšiť predchádzanie teroristickým útokom na kritickú infraštruktúru, pripravenosť a reakciu na ne.

(2)

Komisia prijala 17. novembra 2005 Zelenú knihu o európskom programe na ochranu najdôležitejšej infraštruktúry, v ktorej predstavila rôzne možnosti na vytvorenie programu a zriadenie Varovnej informačnej siete kritickej infraštruktúry. V reakciách na zelenú knihu sa zdôraznila pridaná hodnota, ktorú predstavuje rámec Spoločenstva pre ochranu kritickej infraštruktúry. Uznala sa potreba zvýšiť schopnosť ochrany kritickej infraštruktúry v Európe a pomôcť znížiť zraniteľné miesta tejto infraštruktúry. Zdôraznil sa význam kľúčových zásad subsidiarity, proporcionality a komplementarity, ako aj dialógu so zainteresovanými stranami.

(3)

V decembri 2005 Rada pre spravodlivosť a vnútorné veci požiadala Komisiu, aby predložila návrh Európskeho programu na ochranu kritickej infraštruktúry (ďalej len „EPCIP“), a rozhodla, že by mal byť založený na prístupe, ktorý zohľadní všetky riziká a ktorý by prednostne čelil hrozbám vyplývajúcim z terorizmu. Tento prístup by v procese ochrany kritickej infraštruktúry zohľadňoval hrozby spôsobené človekom, technologické hrozby a prírodné katastrofy, ale prioritou by bola hrozba vyplývajúca z terorizmu.

(4)

V apríli 2007 Rada prijala závery o EPCIP, v ktorých zdôraznila, že členské štáty majú v rámci svojich národných hraníc konečnú zodpovednosť za riadenie opatrení na ochranu kritickej infraštruktúry, pričom ocenila úsilie Komisie stanoviť na európskej úrovni postup na identifikáciu a označenie európskych kritických infraštruktúr (ďalej len „ECI“) a zhodnotenie potreby zlepšiť jej ochranu.

(5)

Táto smernica predstavuje prvú etapu v rámci etapovitého prístupu k identifikácii a označeniu ECI a zhodnoteniu potreby zlepšiť jej ochranu. Táto smernica sa preto zameriava na sektory energetiky a dopravy s tým, že sa preskúma s cieľom vyhodnotiť jej vplyv a posúdiť, či je potrebné, aby sa do rozsahu jej pôsobnosti zahrnuli ďalšie sektory, ako napríklad sektor informačných a komunikačných technológií (IKT).

(6)

Primárnu a konečnú zodpovednosť za ochranu ECI nesú členské štáty a vlastníci/prevádzkovatelia tejto infraštruktúry.

(7)

V Spoločenstve existuje určitý počet kritických infraštruktúr, ktorých narušenie alebo zničenie by malo závažné cezhraničné dôsledky. Toto môže zahŕňať cezhraničné medzisektorové účinky vyplývajúce zo závislostí medzi vzájomne prepojenými infraštruktúrami. Takéto ECI by sa mali identifikovať a označiť podľa spoločného postupu. Bezpečnostné požiadavky na tieto infraštruktúry by sa mali hodnotiť na základe spoločného minimálneho prístupu. Bilaterálne schémy spolupráce medzi členskými štátmi v oblasti ochrany kritickej infraštruktúry predstavujú osvedčený a účinný prostriedok na ochranu cezhraničnej kritickej infraštruktúry. EPCIP by mal z takejto spolupráce vychádzať. Informácie, ktoré sa týkajú označenia konkrétnej infraštruktúry za ECI, by sa mali utajovať na príslušnej úrovni v súlade so súčasnými právnymi predpismi Spoločenstva a členských štátov.

(8)

Keďže jednotlivé sektory majú špecifické skúsenosti, odborné znalosti a požiadavky v súvislosti s ochranou kritickej infraštruktúry, mal by sa vytvoriť a uplatňovať prístup k ochrane kritickej infraštruktúry na úrovni Spoločenstva, ktorý by zohľadňoval špecifiká jednotlivých sektorov a existujúce sektorovo špecifické opatrenia vrátane tých, ktoré už existujú na úrovni Spoločenstva, na národnej alebo regionálnej úrovni, a prípadne aj cezhraničné dohody o vzájomnej pomoci medzi vlastníkmi/prevádzkovateľmi existujúcich kritických infraštruktúr. Vzhľadom na veľmi dôležitú úlohu súkromného sektora pri kontrole a riadení rizika, plánovaní kontinuity činnosti a obnove po katastrofách má prístup Spoločenstva podporovať plné zapojenie súkromného sektora.

(9)

Čo sa týka sektora energetiky a konkrétne metód výroby a prenosu elektrickej energie (pokiaľ ide o dodávku elektrickej energie), rozumie sa, že ak je to vhodné, výroba elektrickej energie môže zahŕňať časti jadrových elektrárni, ktoré slúžia na prenos elektrickej energie, ale musia sa z nej výslovne vylúčiť jadrové prvky, na ktoré sa vzťahujú príslušné právne predpisy v oblasti jadrovej energie vrátane zmlúv a práva Spoločenstva.

(10)

Táto smernica dopĺňa sektorovo špecifické opatrenia existujúce na úrovni Spoločenstva a v členských štátoch. Existujúce mechanizmy Spoločenstva by sa mali naďalej používať, čím prispejú k celkovému vykonávaniu tejto smernice. Malo by sa predísť duplicite rôznych aktov alebo ustanovení alebo rozporom medzi nimi.

(11)

Pre všetky označené ECI by sa mali zaviesť bezpečnostné plány prevádzkovateľa (ďalej len „OSP“) alebo rovnocenné opatrenia, ktorých súčasťou by bola identifikácia dôležitých zariadení, posúdenie rizika a identifikácia, výber a určenie priorít protiopatrení a postupov. Každý členský štát by mal najprv posúdiť, či vlastníci/prevádzkovatelia označených ECI disponujú príslušnými OSP alebo podobnými opatreniami, aby sa zabránilo zbytočnej práci a duplicite. Ak takéto plány neexistujú, každý členský štát by mal prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa príslušné opatrenia zaviedli. Každý členský štát sám rozhoduje o najvhodnejších opatreniach na zavedenie OSP.

(12)

Opatrenia, zásady, usmernenia vrátane opatrení Spoločenstva, ako aj bilaterálne a/alebo multilaterálne schémy spolupráce, ktorými sa ustanovuje plán podobný OSP alebo jeho ekvivalent alebo styčný úradník pre bezpečnosť alebo jeho ekvivalent, by sa mali považovať za spĺňajúce požiadavky tejto smernice, ktoré súvisia s OSP alebo so styčným úradníkom pre bezpečnosť.

(13)

Pre všetky označené ECI by sa mal určiť styčný úradník pre bezpečnosť s cieľom uľahčiť spoluprácu a komunikáciu s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi na ochranu kritickej infraštruktúry. Každý členský štát by mal najprv posúdiť, či vlastníci/prevádzkovatelia označených ECI už majú styčného úradníka pre bezpečnosť alebo jeho ekvivalent, aby sa zabránilo zbytočnej práci a duplicite. Ak takýto styčný úradník pre bezpečnosť neexistuje, každý členský štát by mal prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa príslušné opatrenia zaviedli. Pokiaľ ide o vymenovanie styčného úradníka pre bezpečnosť, každý členský štát sám rozhoduje o najvhodnejších opatreniach.

(14)

Efektívna identifikácia rizík, hrozieb a zraniteľných miest v konkrétnych sektoroch si vyžaduje komunikáciu medzi vlastníkmi/prevádzkovateľmi ECI a členskými štátmi, ako aj medzi členskými štátmi a Komisiou. Každý členský štát by mal zhromažďovať informácie týkajúce sa ECI, ktoré sa nachádzajú na jeho území. Komisia by mala od členských štátov dostávať všeobecné informácie o rizikách, hrozbách a zraniteľných miestach v sektoroch, v ktorých sa identifikovali ECI, v prípade potreby aj informácie o možných zlepšeniach ochrany ECI a o závislostiach medzi sektormi, ktoré by prípadne mohli byť základom konkrétnych návrhov na zvýšenie ochrany ECI, ktoré by vypracovala Komisia.

(15)

S cieľom napomôcť zvýšeniu ochrany ECI sa môžu vypracovať spoločné metodiky identifikácie a klasifikácie rizík, hrozieb a zraniteľných miest súvisiacich so zariadeniami infraštruktúry.

(16)

Vlastníci/prevádzkovatelia ECI by mali mať hlavne prostredníctvom príslušných orgánov členských štátov prístup k najlepším postupom a metodikám ochrany kritickej infraštruktúry.

(17)

Účinná ochrana ECI si vyžaduje komunikáciu, koordináciu a spoluprácu na vnútroštátnej úrovni aj na úrovni Spoločenstva. Tento cieľ sa dá najlepšie dosiahnuť tak, že sa v každom členskom štáte určia kontaktné body na ochranu európskej kritickej infraštruktúry (ďalej len „kontaktné body ECIP“), ktoré by mali koordinovať záležitosti súvisiace s ochranou európskej kritickej infraštruktúry interne, ako aj s inými členskými štátmi a Komisiou.

(18)

S cieľom rozvíjať činnosti súvisiace s ochranou európskej kritickej infraštruktúry v oblastiach, ktoré vyžadujú určitý stupeň dôvernosti, je vhodné zabezpečiť jednotnú a bezpečnú výmenu informácií v rámci tejto smernice. Je dôležité, aby sa pravidlá o utajení stanovené v uplatniteľnom vnútroštátnom práve alebo v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (3) dodržiavali vzhľadom na konkrétne skutočnosti týkajúce sa zložiek kritickej infraštruktúry, ktoré by sa mohli využiť na naplánovanie a vykonanie takej činnosti, ktorá by mala neprijateľné dôsledky pre zariadenia kritickej infraštruktúry. Utajované skutočnosti by sa mali chrániť v súlade s príslušnými právnymi predpismi Spoločenstva a členského štátu. Každý členský štát a Komisia by mali dodržiavať príslušnú bezpečnostnú klasifikáciu určenú pôvodcom dokumentu.

(19)

Zdieľanie informácií o ECI by sa malo uskutočňovať v atmosfére dôvery a istoty. Zdieľanie informácií si vyžaduje vzťah založený na dôvere, aby podniky a organizácie vedeli, že ich citlivé a dôverné údaje sú dostatočne chránené.

(20)

Keďže ciele tejto smernice, a to vytvorenie postupu identifikácie a označovania ECI a spoločného prístupu k zhodnoteniu potreby zlepšiť ochranu tejto infraštruktúry, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni jednotlivých členských štátov, ale z dôvodov rozsahu tejto činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Spoločenstva, môže Spoločenstvo prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 zmluvy. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie týchto cieľov.

(21)

Touto smernicou sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie,

a)

„kritická infraštruktúra“ je zložka, systém alebo ich časť nachádzajúca sa v členských štátoch, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie základných funkcií spoločnosti, zdravia, ochrany, bezpečnosti, kvality života obyvateľov z ekonomického a sociálneho hľadiska, a ktorej narušenie alebo zničenie by malo závažné dôsledky v členskom štáte z dôvodu nemožnosti zachovať tieto funkcie;

b)

„európska kritická infraštruktúra“ alebo „ECI“ je kritická infraštruktúra nachádzajúca sa v členských štátoch, ktorej narušenie alebo zničenie by malo závažné dôsledky minimálne v dvoch členských štátoch. Závažnosť dôsledkov sa posudzuje podľa prierezových kritérií. Toto zahŕňa účinky vyplývajúce z medzisektorových závislostí od iných typov infraštruktúry;

c)

„analýza rizík“ je zváženie relevantných scenárov hrozieb s cieľom posúdiť zraniteľné miesta a potenciálny vplyv narušenia alebo zničenia kritickej infraštruktúry;

d)

„citlivé informácie o ochrane kritickej infraštruktúry“ sú skutočnosti o kritickej infraštruktúre, ktoré by sa v prípade zverejnenia mohli použiť na naplánovanie a vykonanie činnosti s cieľom spôsobiť narušenie alebo zničenie zariadení kritickej infraštruktúry;

e)

„ochrana“ znamená všetky činnosti, ktorých cieľom je zaručiť funkčnosť, kontinuitu a integritu kritickej infraštruktúry s cieľom odvrátiť, zmierniť a neutralizovať hrozbu, riziko alebo zraniteľné miesto;

f)

„vlastníci/prevádzkovatelia ECI“ sú subjekty zodpovedné za investície alebo každodennú prevádzku a investície do konkrétnej zložky, systému alebo jeho časti označené ako ECI podľa tejto smernice.

a)

kritérium straty na životoch (posudzované v zmysle možného počtu mŕtvych alebo zranených osôb);

b)

kritérium hospodárskeho vplyvu (posudzované v zmysle závažnosti hospodárskych strát a/alebo zhoršenia výrobkov alebo služieb; zahŕňa aj potenciálny vplyv na životné prostredie);

c)

kritérium vplyvu na verejnosť (posudzované v zmysle vplyvu na dôveru obyvateľstva, fyzického utrpenia a narušenia každodenného života; zahŕňa aj stratu základných služieb).