20.10.2007

Úradný vestník Európskej únie

C 247/3

Žaloba podaná 13. júla 2007 – Komisia Európskych spoločenstiev/Talianska republika

(Vec C-326/07)

(2007/C 247/05)

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: L. Pignataro-Nolin a H. Støvlbæk, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaná: Talianska republika

Návrhy žalobkyne

—

určiť, že Talianska republika si tým, že zaviedla také ustanovenia, aké obsahuje článok 1.2 dekrétu predsedu Rady ministrov z 10. júna 2004 o vymedzení kritérií na výkon osobitných právomocí uvedených v článku 2 zákonného dekrétu č. 332 z 31. mája 1994, ktorý zákon č. 474 z 30. júla 1994 zmenil a upravil na zákon, a článok 4 ods. 227 písm. a), b) a c) finančného zákona č. 350/2004 zmenil, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 43 ES a 56 ES,

—	zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Komisia tvrdí, že kritériá uvedené v článku 1.2 dekrétu z 10. júna 2004 na výkon osobitných právomocí, upravené v článku 4 ods. 227 písm. a), b) a c) zákona č. 350/2004 nie sú dostatočne konkrétne a presné na to, aby investorovi z iného členského štátu umožňovali zistiť, kedy budú osobitné právomoci uvedené v článku 4 ods. 227 písm. a), b) a c) zákona č. 350/2004 použité.

Osobitné právomoci uvedené v písmenách a), b) a c) bránia investorom v nadobudnutí relevantných podielov, ktoré predstavujú aspoň 5 % hlasovacích práv alebo nižšie percento stanovené ministerstvom hospodárstva a financií, bránia uzavretiu zmlúv a dohôd medzi akcionármi, ktorí predstavujú 5 % hlasovacích práv alebo nižšie percento stanovené ministerstvom hospodárstva a financií a právu veta, čo sa týka prijatia uznesenia o zrušení spoločnosti, predaji podniku, splynutí, rozdelení, prevodu sídla do zahraničia alebo o zmene predmetu obchodnej činnosti, kritériá použiteľné na všetky odvetvia uvedené v článku 4 ods. 227 prvom pododseku zákona (obrana, doprava, telekomunikácie, zdroje energie a iné verejné služby).

Komisia sa teda vo svetle judikatúry Súdneho dvora (pozri Komisia/Španielsko C-463/00, Komisia/Francúzsko C-483/99, Komisia/Belgicko C-503/99 a Komisia/Holandsko C-282/04 a C-293/04) domnieva, že dotknutý právny predpis presahuje to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie verejných záujmov stanovených v článku 1.2 dekrétu z 10. júna 2004 a že je v rozpore s článkami 56 ES a 43 ES. Komisia sa domnieva, že na takto regulované odvetvia ako sú odvetvie energie, plynu a telekomunikácií môže byť cieľ ochrany základných záujmov štátu dosiahnutý prostredníctvom prijatia menej reštriktívnych opatrení upravujúcich tieto činnosti, ako je smernica 2003/54/ES (1) a smernica 2003/55/ES (2) alebo smernica 2002/21/ES (3) a smernice 2002/19/ES (4), 2002/20/ES (5), 2002/22/ES (6) a 2002/58/ES (7). Komisia zastáva názor, že uvedená právna úprava okrem toho zaručuje ochranu vnútroštátnych minimálnych potrieb a že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi potrebou zaručiť dodávky energie, dodávky verejných služieb a kontrolou majetkového usporiadania alebo správou podniku.

(1) Ú. v. ES L 176, s. 37; Mim. vyd. 12/002, s. 211.

(2) Ú. v. ES L 176, s. 57; Mim. vyd. 12/002, s. 230.

(3) Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349.

(4) Ú. v. ES L 108, s. 7; Mim. vyd. 13/029, s. 323.

(5) Ú. v. ES L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337.

(6) Ú. v. ES L 108, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367.

(7) Ú. v. ES L 201, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514.