8.9.2007   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 211/54


Žaloba podaná 9. júla 2007 – Air One/Komisia

(Vec T-266/07)

(2007/C 211/101)

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Air One SpA (v zastúpení: M. Merola a P. Ziotti, avvocati)

Žalovaná: Komisia Európskych spoločenstiev

Návrhy žalobkyne

zrušiť rozhodnutie Komisie K(2007) 1712 z 23. apríla 2007 o uložení záväzkov verejnej služby na niektoré trasy zo Sardínie a na Sardíniu, pokiaľ talianskej vláde ukladá uznať prístup k letovým trasám medzi Sardíniou a kontinentom všetkým leteckým dopravcom, ktorí sa zaviažu dodržiavať príslušné záväzky verejnej služby, bez ohľadu na to, či sa ich oznámenie o zámere poskytovať služby podá počas 30-dňovej lehoty ustanovenej vnútroštátnymi predpismi alebo po jej uplynutí [článok 1 písm. a) rozhodnutia],

zaviazať žalovanú na náhradu trov konania.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Žalobkyňa na základe článku 230 štvrtého odseku ES žiada zrušenie článku 1 písm. a) rozhodnutia Komisie K(2007) 1712 z 23. apríla 2007 o uložení záväzkov verejnej služby na niektoré trasy zo Sardínie a na Sardíniu podľa článku 4 nariadenia (EHS) č. 2408/92 o prístupe leteckých dopravcov Spoločenstva k letovým trasám v rámci Spoločenstva.

Na podporu svojich žalobných návrhov uvádza tieto dôvody:

Nesprávne právne posúdenie a nelogický a protichodný charakter odôvodnení. Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že Komisia – tým, že talianskej vláde uložila uznať prístup všetkých leteckých dopravcov, ktorí sa zaviažu dodržiavať záväzky verejnej služby, k poskytovaniu služieb na predmetných trasách bez ohľadu na moment, kedy títo oznámia svoj zámer začať poskytovať služby, a na to, či sa oznámenie podá počas 30-dňovej lehoty ustanovenej vnútroštátnymi predpismi alebo po jej uplynutí – nesprávne posúdila režim zavedený uvedenou vládou v zmysle dôvodov a účelu príslušnej právnej úpravy Spoločenstva. Žalobkyňa najmä tvrdí, že článok 4 nariadenia č. 2408/92 zaväzuje členské štáty uskutočniť cieľ územnej plynulosti prostredníctvom záväzkov verejnej služby, ktoré síce predstavujú výnimku zo zásady voľného prístupu leteckých dopravcov Spoločenstva k letovým trasám v rámci Spoločenstva, ale sú v súlade so zásadou proporcionality, a teda v čo najväčšej miere vylučujú prípady priznania výlučných práv a/alebo finančných náhrad. Podľa žalobkyne talianska vláda v plnom rozsahu uskutočnila zmysel právnej úpravy Spoločenstva, pričom stanovenie premlčacej lehoty v rámci „prvej fázy“ konania o uložení záväzkov verejnej služby:

podnecuje dopravcov na predloženie ich ponúk a členský štát na stanovenie príslušných záväzkov verejnej služby ešte počas tej istej „prvej fázy“ a

obmedzuje možnosť prejsť do „druhej fázy“, počas ktorej je vláda povinná, prostredníctvom výzvy na predloženie ponúk, priznať výlučné právo s možnosťou prevzatia zodpovednosti za prípadné finančné náhrady.

V rozpore s tým, čo implicitným spôsobom tvrdí Komisia, je okrem toho zrejmé, že súťaž medzi leteckými dopravcami na trasách zaťažených záväzkami verejnej služby nemôže prebiehať rovnako ako na trasách bez týchto záväzkov. Keďže režimy verejnej služby sú založené na predpoklade, že príslušné trasy budú mať problémy so ziskovosťou, a preto žiaden prepravca si nevyberie poskytovať na nich služby, spôsobom zlučiteľným s verejným záujmom za bežných podmienok na trhu, je nevyhnutné zaviesť ochranné mechanizmy v prospech poctivých a právo rešpektujúcich dopravcov.

Žalobkyňa ďalej tvrdí diskriminačný charakter normatívneho rámca stanoveného Komisiou, pretože zrušenie premlčacej lehoty na účely uznania záväzkov verejnej služby počas „prvej fázy“ zvýhodňuje hlavne dopravcov s významným postavením na trhu, čo týmto umožňuje ponúknuť záväzky verejnej služby po uplynutí lehoty, v rámci ktorej predložili ponuky ich konkurenti, s cieľom odobrať konkurentom podiely na trhu.

Nakoniec, podľa žalobkyne je odôvodnenie Komisie postihnuté právnymi vadami spojenými s vlastnosťami konania, v ktorom sa majú uložiť záväzky verejnej služby. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že uplatnenie nepremlčacej lehoty by malo za účinok faktického predĺženia „prvej fázy“ tohto konania, čo je nelogické a zároveň v rozpore s tvrdením samotnej Komisie, že konanie na účely uloženia záväzkov verejnej služby pozostáva, ako jednotný celok, z dvoch fáz.