Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 11. júna 2026(*)
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Boj proti korupcii úradníkov členských štátov Európskej únie – Prijímanie úplatku – Vylúčenie nezákonne zhromaždených dôkazov – Dôkazy svedčiace v prospech – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Článok 47 prvý a druhý odsek Charty základných práv Európskej únie – Účinná súdna ochrana – Právo na účinný opravný prostriedok – Smernica 2012/13/EÚ – Právo na informácie v trestných konaniach – Článok 7 ods. 2 a 3 – Právo na prístup k spisu – Článok 51 ods. 1 Charty základných práv – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa nevykonáva právo Únie – Nedostatok právomoci – Článok 267 ZFEÚ – Potreba výkladu práva Únie na to, aby predkladajúci vnútroštátny súd mohol vydať svoj rozsudok – Neexistencia – Neprípustnosť “
Vo veci C‑342/25 [Stogenčev](i),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) z 20. mája 2025 a doručený Súdnemu dvoru 20. mája 2025, ktorý súvisí s trestným konaním proti:
DS,
KW,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, sudcovia I. Ziemele, A. Kumin, S. Gervasoni a M. Bošnjak (spravodajca),
generálny advokát: R. Norkus,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Európska komisia, v zastúpení: P. J. O. Van Nuffel, M. Wasmeier a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, článku 47 prvého a druhého odseku Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článku 7 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1).
2 Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania začatého proti DS a KW pre trestný čin prijímania úplatku.
Právny rámec
Právo Únie
Dohovor o boji proti korupcii
3 Dohovor o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie vypracovaný na základe článku K.3 ods. 2 písm. c) Zmluvy o Európskej únii (Ú. v. ES C 195, 1997, s. 2; Mim. vyd. 19/008, s. 136) (ďalej len „Dohovor o boji proti korupcii“), ktorý vstúpil do platnosti 28. septembra 2005, v článku 2 s názvom „Pasívne úplatkárstvo [prijímanie úplatku – neoficiálny preklad]“ stanovuje:
„1. Na účely tohto dohovoru sa za pasívne úplatkárstvo [prijímanie úplatku – neoficiálny preklad] považuje úmyselný čin úradníka, ktorý priamo alebo prostredníctvom sprostredkovateľa žiada alebo prijme výhody akéhokoľvek druhu pre seba alebo pre tretiu osobu, alebo prijme sľub takejto výhody za to, že pri výkone svojich funkcií koná v rozpore so svojimi úradnými povinnosťami alebo že sa zdrží konania pri výkone svojich úradných povinností.
2. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa konanie takého druhu, ktoré je uvedené v odseku 1, považovalo za trestný čin.“
4 Článok 5 ods. 1 tohto dohovoru stanovuje:
„Každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby konanie uvedené v článkoch 2 a 3 a účasť na predmetnom konaní a návod naň bolo postihnuteľné účinnými, primeranými a odradzujúcimi trestnými postihmi a prinajmenšom vo vážnych prípadoch prostredníctvom trestov spočívajúcich v pozbavení osobnej slobody, ktoré môže viesť k vydaniu.“
Smernica 2012/13
5 Odôvodnenia 9, 10 a 14 smernice 2012/13 znejú takto:
„(9) V článku 82 ods. 2 [ZFEÚ] sa upravuje ustanovenie minimálnych pravidiel uplatniteľných v členských štátoch s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie rozsudkov a iných justičných rozhodnutí a policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer. Uvedený článok odkazuje na ‚práva jednotlivcov v trestnom konaní‘ ako na jednu z oblastí, kde sa môžu ustanoviť minimálne pravidlá.
(10) Spoločné minimálne pravidlá by mali viesť k vyššej dôvere v systémy trestného súdnictva všetkých členských štátov, čo by následne malo viesť k efektívnejšej justičnej spolupráci v atmosfére vzájomnej dôvery. Uvedené spoločné minimálne pravidlá by sa mali ustanoviť v oblasti informácií v trestnom konaní.
…
(14) Táto smernica… ustanovuj[e]… minimálne spoločné normy, ktoré sa majú vzťahovať na oblasť poskytovania informácií o právach a obvineniach osobám podozrivým alebo obvineným zo spáchania trestného činu s cieľom zlepšiť vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi. Táto smernica vychádza z práv ustanovených v Charte, a najmä v jej článkoch 6, 47 a 48, pričom sa vychádza aj z článkov 5 a 6 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950] v zmysle ich výkladu Európskym súdom pre ľudské práva. …“
6 Podľa článku 2 ods. 1 tejto smernice:
„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“
7 Článok 7 ods. 2 a 3 tejto smernice stanovuje:
„2. Členské štáty zabezpečia, aby bol podozrivým alebo obvineným osobám alebo ich advokátom zabezpečený prístup aspoň k všetkým dôkazom, ktoré majú v držbe príslušné orgány, svedčiacim v prospech či neprospech týchto osôb, aby sa zaručilo spravodlivé súdne konanie a príprava obhajoby.
3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, prístup k materiálom uvedeným v odseku 2 sa poskytne včas, aby sa tým umožnilo účinné uplatnenie práva na obhajobu, a najneskôr pri podaní obžaloby súdu na účel vynesenia rozsudku. Ak neskôr príslušné orgány získajú ďalšie dôkazy, prístup k nim poskytnú včas na to, aby sa mohli vziať do úvahy.“
Bulharské právo
Bulharská ústava
8 Podľa článku 121 Konstitucija na Republika Bălgarija (Ústava Bulharskej republiky) (ďalej len „bulharská Ústava“):
„1. Súdy zabezpečia rovnosť a dodržiavanie zásady kontradiktórnosti medzi účastníkmi konania.
2. Konanie vo veci zaručuje zistenie pravdy.
…“
9 Článok 122 bulharskej Ústavy znie takto:
„1. Občania a právnické osoby majú právo na obhajobu vo všetkých fázach konania.
2. Spôsoby výkonu práva na obhajobu sú stanovené zákonom.“
Trestný zákon
10 Podľa článku 301 ods. 1 Nakazatelen kodex (Trestný zákon) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej:
„Úradník, ktorý požaduje alebo prijme dar alebo výhodu, na ktorú nemá nárok, alebo ktorý prijme ponuku alebo sľub darovania alebo výhody na účely vykonania alebo zdržania sa určitého konania v rámci výkonu svojej funkcie alebo za vykonanie alebo zdržanie sa takého konania, sa potrestá trestom odňatia slobody až na šesť rokov a peňažným trestom až do výšky [5 000 bulharských leva (BGN) (približne 2 550 eur)].“
11 Článok 302 Trestného zákona znie takto:
„Prijímanie úplatku, ku ktorému došlo:
1. … zo strany policajta alebo policajného vyšetrovateľa;
2. prostredníctvom vydierania zneužitím právomoci;
…
sa potrestá:
a) v prípadoch uvedených v článku 301 ods. 1 a 2 trestom odňatia slobody na tri až desať rokov, peňažným trestom až do výšky [20 000 BGN (približne 10 200 eur)] a odňatím práv uvedených v článku 37 ods. 1 bodoch 6 a 7.
…“
Trestný poriadok
12 Podľa článku 29 ods. 2 Nakazatelen‑procesualen kodex (Trestný poriadok) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej:
„Členom senátu nemôže byť sudca alebo prísediaci, ktorého možno na základe iných okolností považovať za zaujatého alebo v prípade ktorého sa možno domnievať, že má priamy alebo nepriamy záujem na rozhodnutí sporu.“
13 Článok 105 tohto poriadku znie takto:
„1. Dôkazné prostriedky slúžia na predkladanie dôkazov alebo iných dôkazných prostriedkov v trestnom konaní.
2. Dôkazy, ktoré neboli získané alebo pripravené za podmienok a spôsobom stanoveným v tomto zákone, sú neprípustné.“
14 Článok 292 tohto poriadku stanovuje:
„Účastníci konania, ktorí sa zúčastnili na prednesoch, sa môžu odvolávať len na dôkazy, ktoré boli získané a overené v priebehu súdneho vyšetrovania spôsobom stanoveným v tomto zákone.“
Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko), vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania, prejednáva v rámci trestného konania obžalobu, ktorou sa dvom policajným úradníkom, DS a KW, vytýka vydieranie zneužitím právomoci, ktoré predstavuje trestný čin prijímania úplatku.
16 Tento súd zastáva názor, že v súvislosti so súdnym povolením osobitných spravodajských postupov použitých počas vyšetrovania, ktoré sa týkalo DS a KW, ako aj s prehliadkami a zaisteniami vykonanými počas vyšetrovania, došlo k procesným vadám, keďže uvedené povolenie nebolo odôvodnené a prehliadky a zaistenia boli vykonané bez predchádzajúceho súdneho povolenia.
17 Podľa článku 105 ods. 2 Trestného poriadku sú nezákonne získané dôkazy vylúčené zo spisu. Z toho vyplýva, že v súlade s článkom 292 Trestného poriadku sa ani obhajoba nemôže opierať o tieto dôkazy s cieľom zbaviť obžalované osoby obvinení z konaní, ktoré sa im vytýkajú. Pripustené sú len dôkazy, ktoré sa získali v súlade s procesnými pravidlami, konkrétne najmä svedecká výpoveď v neprospech.
18 Predkladajúci vnútroštátny súd však uvádza, že zistené procesné vady nemajú vplyv na vierohodnosť dotknutých dôkazov, ktoré v plnom rozsahu svedčia v prospech obžalovaných vo veci samej.
19 Tento súd po tom, čo dospel k záveru, že článok 105 ods. 2 Trestného poriadku by mohol porušovať bulharskú Ústavu, keďže toto ustanovenie neprispieva k preukázaniu pravdy a bráni tomu, aby títo obžalovaní mohli účinne vykonávať svoje právo na obhajobu, podal 27. mája 2024 na Konstitucionen săd (Ústavný súd, Bulharsko) návrh, aby bol článok 105 ods. 2 Trestného poriadku vyhlásený za nezlučiteľný s bulharskou Ústavou.
20 Dňa 27. júna 2024 Konstitucionen săd (Ústavný súd) zamietol tento návrh ako neprípustný. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu je odôvodnenie v tejto súvislosti založené na predpoklade, že systematické vylučovanie nezákonne získaných dôkazov stanovené v článku 105 ods. 2 Trestného poriadku musí nevyhnutne pôsobiť v prospech obžalovaných.
21 Predkladajúci vnútroštátny súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom informoval obžalovaných vo veci samej a ich advokátov o procesných vadách, ku ktorým došlo v rámci zhromažďovania dotknutých dôkazov, po ktorom sa vyšetrovanie skončilo. Títo advokáti sa v prednesoch domáhali oslobodenia týchto obžalovaných spod obžaloby, pričom do jadra argumentácie zaradili dôkazy svedčiace v ich prospech, ktoré boli poznačené vadou.
22 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu je táto argumentácia dôvodná a dotknuté dôkazy, ktoré – ako uvádza – ešte nevylúčil, sú zásadné pre podporu tejto argumentácie. Vzhľadom na toto konštatovanie tento súd 27. februára 2025 opätovne požiadal Konstitucionen săd (Ústavný súd), aby vyhlásil článok 105 ods. 2 Trestného poriadku za protiústavný, pričom tento súd uznesením z 8. mája 2025 tento návrh zamietol.
23 Predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti výkladu článku 122 ods. 1 bulharskej Ústavy, ktorý podal Konstitucionen săd (Ústavný súd), s právom Únie, ktorý podľa neho vedie k tomu, že jediným praktickým účinkom článku 105 ods. 2 Trestného poriadku je poškodenie právnych záujmov obžalovaných tým, že ich zbavuje možnosti brániť sa prostredníctvom použitia dôkazov svedčiacich v ich prospech.
24 V tejto súvislosti vzhľadom na článok 5 Dohovoru o korupcii procesné pravidlá nemôžu podľa tohto súdu brániť účinným, primeraným a odrádzajúcim sankciám ani výkonu základného práva na obhajobu proti obžalobám z trestných činov.
25 Okrem toho z rozsudku zo 17. januára 2019, Dzivev a i. (C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 33), vyplýva, že trestné konania začaté pre trestné činy v oblasti DPH predstavujú vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. To isté by malo platiť aj pre trestné činy, na ktoré sa vzťahuje Dohovor o korupcii.
26 Za týchto okolností by právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, mala na to, aby bola v súlade s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 prvým a druhým odsekom Charty, zaručiť obžalovaným dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. V tejto súvislosti by vylúčenie dôkazov získaných neoprávneným spôsobom mohla odôvodniť iba potreba zaručiť spravodlivosť konania prostredníctvom skutočnej možnosti obhajoby pochopiť relevantnosť dôkazov.
27 Okrem toho sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či článok 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13, ktorý priznáva podozrivým a obvineným osobám právo na prístup k spisovému materiálu, zahŕňa právo získať informácie o prípadnom vylúčení určitých dôkazov, pri zhromažďovaní ktorých došlo k procesným vadám.
28 V tejto súvislosti tento súd uvádza, že vnútroštátne právo neurčuje presne okamih, v ktorom sa má overiť správnosť zhromažďovania dôkazov. Uvedený súd sa domnieva, že takéto posúdenie sa musí vykonať pred vydaním konečného rozsudku, aby sa účastníci konania mohli k tejto otázke vyjadriť. Pýta sa však, či musí odmietnuť prejednanie veci z dôvodu, že prišiel o nestrannosť v dôsledku toho, že informoval účastníkov konania o tom, že niektoré dôkazy boli získané nezákonne.
29 Za týchto okolností Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je výklad ústavného ustanovenia, v ktorom sa priznáva obžalovanému právo na obhajobu v konaní (článok 122 ods. 1 bulharskej Ústavy), podľa ktorého:
– právo obžalovaného na obhajobu proti porušeniu práva na súkromie pri zhromažďovaní dôkazov sa prejavuje v zákaze použitia týchto dôkazov a
– právo na obhajobu proti obžalobe sa takisto prejavuje v zákaze použitia týchto dôkazov,
zlučiteľný s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 47 prvým a druhým odsekom [Charty], ak porušenie práva obžalovaných na súkromie existuje v čo najmiernejšej podobe, toto porušenie nemalo vplyv na spoľahlivosť zhromaždených dôkazov, tieto dôkazy majú výlučne charakter v prospech obžalovaných a sú relevantné na podporu tvrdenia o nevine obžalovaných, obžalovaní boli riadne informovaní o porušení pri zhromažďovaní týchto dôkazov a po porade so svojimi obhajcami výslovne vyhlásili, že chcú použiť tieto dôkazy?
2. Je výklad vnútroštátneho práva, podľa ktorého ak súd zistí, že určité dôkazy nemožno použiť z dôvodu procesných porušení pri ich zhromažďovaní alebo že ich nemožno použiť z dôvodu takýchto porušení, o tom informuje obžalovaného, aby sa mohol náležitým spôsobom pripraviť na svoju obhajobu, v súlade s článkom 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13 a článkom 47 druhým odsekom Charty?“
O právomoci Súdneho dvora
30 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry samotnému Súdnemu dvoru prináleží preskúmať podmienky, za akých sa naň vnútroštátny súd obrátil, s cieľom preveriť právomoc alebo prípustnosť návrhu, ktorý mu bol predložený (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 29, ako aj citovaná judikatúra).
31 Rovnako treba pripomenúť, že v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor vykladať právo Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré mu boli priznané (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 30, ako aj citovaná judikatúra).
32 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd svojimi otázkami žiada Súdny dvor o výklad okrem iného článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ako aj článku 47 prvého a druhého odseku Charty, pokiaľ ide o procesné zaobchádzanie s dôkazmi získanými protiprávne v rámci trestného konania začatého vo veci prijímania úplatku.
33 V tejto súvislosti v prvom rade podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ členské štáty ustanovia pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Členským štátom teda prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v týchto oblastiach (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).
34 Pokiaľ ide o pôsobnosť ratione materiae článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na situáciu, v ktorej členské štáty vykonávajú toto právo (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).
35 Toto ustanovenie sa tak má uplatniť najmä voči všetkým vnútroštátnym orgánom, ktoré môžu rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa výkladu alebo uplatňovania práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).
36 V prejednávanej veci má predkladajúci vnútroštátny súd rozhodnúť o trestnej zodpovednosti dvoch príslušníkov polície obžalovaných z prijímania úplatku. Tento trestný čin je stanovený v článku 301 ods. 1 a článku 302 Trestného zákona v súlade s článkom 2 Dohovoru o korupcii, takže spor vo veci samej patrí do oblasti, na ktorú sa vzťahuje právo Únie. Tento súd je povinný dodržiavať požiadavky účinnej súdnej ochrany vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.
37 Súdny dvor má preto v prejednávanej veci právomoc vykladať toto ustanovenie.
38 V druhom rade, pokiaľ ide o článok 47 prvý a druhý odsek Charty, treba pripomenúť, že pôsobnosť Charty je, pokiaľ ide o konanie členských štátov, vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom vtedy, „ak vykonávajú právo Únie“, pričom toto ustanovenie potvrdzuje judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 26. februára 2026, Komisia/Maďarsko (Právo poskytovať mediálne služby v rozhlasovom vysielaní), C‑92/23, EU:C:2026:108, bod 95 a citovaná judikatúra].
39 Pojem „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty predpokladá existenciu súvislosti medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorá presahuje podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú (rozsudok z 29. júla 2024, protectus, C‑185/23, EU:C:2024:657, bod 42 a citovaná judikatúra).
40 Preto na určenie toho, či sa na vnútroštátnu právnu úpravu vzťahuje pojem „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, treba spomedzi iných kritérií preskúmať, či je cieľom dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy vykonanie ustanovenia práva Únie, aká je povaha tejto právnej úpravy a či táto právna úprava sleduje iné ciele než tie, ktoré zahŕňa právo Únie, hoci môže toto právo nepriamo ovplyvniť, ako aj to, či existuje osobitná právna úprava Únie v tejto oblasti alebo taká, ktorá by ju mohla ovplyvniť (rozsudok z 29. júla 2024, protectus, C‑185/23, EU:C:2024:657, bod 43 a citovaná judikatúra).
41 Súdny dvor v tejto súvislosti dospel k záveru, že nie je možné uplatniť základné práva Únie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave z dôvodu, že ustanovenia práva Únie v danej oblasti nestanovujú členským štátom žiadnu osobitnú povinnosť, pokiaľ ide o situáciu, o ktorú ide vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. marca 2014, Siragusa, C‑206/13, EU:C:2014:126, bod 26, ako aj z 10. júla 2014, Julián Hernández a i., C‑198/13, EU:C:2014:2055, bod 35).
42 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd v podstate zastáva názor, že článok 47 prvý a druhý odsek Charty sa uplatňuje na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, keďže v konaní vo veci samej sa relevantné vnútroštátne ustanovenia týkajú vykonávania Dohovoru o korupcii a článku 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13.
43 Po prvé, pokiaľ ide o pravidlá trestného práva hmotného stanovené v Dohovore o korupcii, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že vzťah medzi ustanoveniami trestného práva hmotného Únie obsiahnutými v rámcovom rozhodnutí Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami (Ú. v. EÚ L 335, 2004, s. 8), ako aj v rámcovom rozhodnutí Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú. v. EÚ L 300, 2008, s. 42), a ustanoveniami bulharského trestného práva procesného, ktorými sa riadi dohoda o vine a treste, neprekračuje podobnosť alebo nepriame vplyvy prvých uvedených ustanovení na druhé uvedené ustanovenia, takže medzi nimi nemožno preukázať väzbu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 39 tohto rozsudku [pozri rozsudok z 28. novembra 2024, PT (Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a páchateľom), C‑432/22, EU:C:2024:987, bod 40].
44 To isté platí pre vzťah medzi ustanoveniami trestného práva hmotného Únie obsiahnutými v Dohovore o korupcii, ktorý okrem iného v článku 2 ods. 1 definuje trestný čin prijímania úplatku, a v článku 5 ods. 1 tohto dohovoru v spojení s týmto článkom 2 ods. 1 stanovuje požiadavky sankcií spojených s týmto trestným činom, a vnútroštátnymi pravidlami trestného konania všeobecnej povahy týkajúcimi sa neprípustnosti dôkazov, pri zhromažďovaní ktorých došlo k nezrovnalostiam, alebo dôsledkov takej neprípustnosti.
45 Tento dohovor totiž neukladá členským štátom žiadnu osobitnú povinnosť, pokiaľ ide o prípustnosť dôkazov.
46 Toto konštatovanie nie je spochybnené rozsudkom zo 17. januára 2019, Dzivev a i. (C‑310/16, EU:C:2019:30, bod 33), uvádzaným predkladajúcim vnútroštátnym súdom, v ktorom Súdny dvor podal výklad Charty v odpovedi na prejudiciálnu otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti bulharskej právnej úpravy v oblasti prípustnosti dôkazov s Chartou, ktorá bola položená v rámci trestného konania začatého pre trestné činy v oblasti DPH.
47 V tomto rozsudku totiž Súdny dvor konštatoval, že Charta sa uplatňuje na spor vo veci samej s prihliadnutím na špecifickosť predmetných porušení, najmä v rozsahu, v akom nevyhnutne poškodzujú finančné záujmy Únie a v akom ich postihovanie zabezpečuje účinnosť právneho režimu DPH, ktorý je harmonizovaný na úrovni Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 2019, Dzivev a i., C‑310/16, EU:C:2019:30, body 25 až 28). Takúto analýzu však nemožno uplatniť na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, týkajúcu sa konania začatého pre trestný čin prijímania úplatku.
48 Okrem toho treba uviesť, že skutočnosť, že Dohovor o korupcii sa vykonáva vnútroštátnymi ustanoveniami trestného práva hmotného, ktoré stanovujú trestnosť činu prijímania úplatku, nemôže spôsobiť uplatniteľnosť Charty na všetky aspekty trestného konania začatého proti osobe podozrivej z prijímania úplatku.
49 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ustanovenia Trestného poriadku, ktoré má predkladajúci vnútroštátny súd uplatniť, najmä jeho článok 105 ods. 2, nepredstavujú „vykonávanie“ ustanovení Dohovoru o korupcii v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.
50 Po druhé, pokiaľ ide o článok 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13, treba v prvom rade uviesť, že znenie tohto ustanovenia neodkazuje ani na neprípustnosť určitých dôkazov, ani na informácie, ktoré by mali mať podozrivé alebo stíhané osoby k dispozícii v súvislosti s dôkazmi, ku ktorým mali prístup.
51 Ďalej odôvodnenia 9, 10 a 14 tejto smernice uvádzajú, že jej jediným cieľom je stanoviť spoločné minimálne pravidlá, čo znamená, že nevykonáva úplnú harmonizáciu pravidiel trestného konania. Vzhľadom na obmedzený rozsah harmonizácie vykonanej touto smernicou patria otázky, ktoré nie sú upravené touto smernicou, do pôsobnosti vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok z 1. augusta 2025, Dimnev, C‑404/24, EU:C:2025:595, bod 27 a citovanú judikatúru).
52 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13 neupravuje otázky prípustnosti dôkazov, a teda neukladá žiadnu osobitnú povinnosť vo vzťahu k takej situácii, o akú ide vo veci samej.
53 Nemožno sa preto domnievať, že vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú vykonanie článku 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13.
54 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položené otázky v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 47 prvého a druhého odseku Charty.
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
55 Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh predložený vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 17. marca 2026, Županijsko državno odvjetništvo, C‑8/24, EU:C:2026:210, bod 55 a citovaná judikatúra).
56 Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespočíva vo formulovaní poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale v potrebe, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 39, ako aj citovaná judikatúra).
57 Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, o ktorej rozhoduje (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 40, ako aj citovaná judikatúra).
58 V rámci prejudiciálneho konania zavedeného týmto ustanovením tak musí medzi týmto sporom a ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada, existovať taká spojitosť, aby tento výklad bol objektívne nevyhnutný na rozhodnutie, ktoré musí predkladajúci vnútroštátny súd prijať [rozsudok z 9. januára 2024, G a i. (Vymenovanie sudcov na všeobecné súdy v Poľsku), C‑181/21 a C‑269/21, EU:C:2024:1, bod 65, ako aj citovaná judikatúra].
59 V prejednávanej veci je cieľom prvej prejudiciálnej otázky v podstate zistiť, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej trestný súd musí za každých okolností vylúčiť nezákonne získané dôkazy, teda aj keď sú v prospech obvineného.
60 Podľa tohto ustanovenia členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany.
61 Uvedené ustanovenie ukladá každému členskému štátu povinnosť zabezpečiť, aby orgány, ktoré majú ako „súdny orgán“ v zmysle práva Únie rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu tohto práva, a ktoré tak patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany (rozsudok zo 4. septembra 2025, AW „T“, C‑225/22, EU:C:2025:649, bod 47 a citovaná judikatúra).
62 Predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti s tým istým ustanovením článku 105 ods. 2 Trestného poriadku, keďže mu ukladá povinnosť vylúčiť nezákonne zhromaždené dôkazy, a to aj v prípade, ak ich možno použiť v prospech obhajoby obžalovaných.
63 Vzhľadom na to treba po prvé konštatovať, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že spor vo veci samej nemá z meritórneho hľadiska žiadnu spojitosť s právom Únie, najmä s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ktorého sa týka prvá otázka, a že predkladajúci vnútroštátny súd by preto mal uplatniť toto právo, a najmä Dohovor o korupcii alebo uvedené ustanovenie, na účely nájdenia vecných riešení v konaní vo veci samej (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 49).
64 Hoci skutkové okolnosti vo veci samej môžu patriť pod trestný čin prijímania úplatku, ako je definovaný v tomto dohovore, nič to nemení na tom, že predkladajúci vnútroštátny súd má rozhodnúť na základe bulharského trestného práva a neuvádza, že výklad uvedeného dohovoru alebo článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zodpovedá objektívnej potrebe pre rozhodnutie, ktoré musí predkladajúci vnútroštátny súd prijať meritórne v rámci konania vo veci samej.
65 Po druhé predkladajúci vnútroštátny súd v úvahách, ktorými odôvodňuje potrebu odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, neuvádza ani prípadné procesné ustanovenia práva Únie, ktoré by bol povinný uplatniť na účely vydania rozsudku (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 50).
66 Po tretie sa nezdá, že by odpoveď Súdneho dvora na uvedené otázky mohla predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu poskytnúť výklad práva Únie, ktorý by mu umožnil rozhodnúť o procesných otázkach vnútroštátneho práva predtým, ako bude môcť rozhodnúť o merite sporu, ktorý mu bol predložený (pozri analogicky rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 51).
67 V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd, ktorý má právomoc posúdiť trestnú zodpovednosť obžalovaných vo veci samej, môže vykonať takéto posúdenie najmä na základe zhodnotenia dôkaznej sily dôkazov.
68 Požadovaný výklad článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ preto nezodpovedá objektívnej potrebe pre rozhodnutie, ktoré musí predkladajúci vnútroštátny súd prijať. Z toho vyplýva, že prvá otázka je neprípustná.
69 Druhou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13 bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej trestný súd musí informovať obžalovaných, v prípade ak konštatuje, že pri zhromažďovaní určitých dôkazov nachádzajúcich sa v spise došlo k nezrovnalostiam, takže tieto dôkazy sa musia podľa vnútroštátneho práva vylúčiť.
70 V tejto súvislosti z článku 2 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že článok 7 ods. 2 a 3 tejto smernice sa uplatňuje na konanie vo veci samej.
71 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že v súlade s článkom 7 ods. 2 tejto smernice sa obžalovaným vo veci samej poskytol prístup k vecným dôkazom svedčiacim v ich prospech alebo neprospech, ktoré majú k dispozícii príslušné orgány, a že títo obžalovaní pripravili obhajobu s vedomím, že niektoré dôkazy boli získané nezákonne, čo je skutočnosť, ktorá podľa bulharskej právnej úpravy spôsobuje neprípustnosť týchto dôkazov.
72 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd nemá žiadne pochybnosti o zlučiteľnosti výkladu bulharskej právnej úpravy s článkom 7 ods. 2 a 3 tejto smernice, podľa ktorého o prípustnosti dôkazov treba rozhodnúť pred vydaním konečného rozsudku, pričom pochybnosti tohto súdu sa týkajú otázky, či je tento výklad zlučiteľný s požiadavkou nestrannosti vyplývajúcou z článku 47 druhého odseku Charty. Ako však vyplýva z bodu 54 tohto rozsudku, Súdny dvor nemá právomoc vykladať toto posledné uvedené ustanovenie v prejednávanej veci.
73 Z toho vyplýva, že druhá otázka je neprípustná, keďže požadovaný výklad článku 7 ods. 2 a 3 smernice 2012/13 nemá žiadnu súvislosť s existenciou sporu vo veci samej.
74 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu predložil predkladajúci vnútroštátny súd v rozsahu, v akom sa týkajú článku 47 Charty, a že v zostávajúcej časti je návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný.
O trovách
75 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré mu predložil Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) rozhodnutím z 20. mája 2025, v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 47 prvého a druhého odseku Charty základných práv Európskej únie.
2. V zostávajúcej časti je návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) rozhodnutím z 20. mája 2025, neprípustný.
Podpisy
* Jazyk konania: bulharčina.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.