Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 26. marca 2026(*)

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Spoločné normy a postupy členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území – Smernica 2008/115/ES – Zrušenie doplnkovej ochrany – Verejný poriadok – Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia – Možnosť prijať rozhodnutie o návrate “

Vo veci C‑202/25 [Tadmur](i),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko) z 12. marca 2025 a doručený Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktorý súvisí s konaním:

proti

Minister van Asiel en Migratie,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: O. Spineanu‑Matei, predsedníčka ôsmej komory, sudcovia C. Lycourgos (spravodajca), predseda tretej komory vykonávajúci funkciu sudcu ôsmej komory, a N. Piçarra,

generálny advokát: A. Rantos,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– HG, v zastúpení: J. P. van Mulken, advocaat,

– holandská vláda, v zastúpení: E. M. M. Besselink a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

– dánska vláda, v zastúpení: M. P. Brøchner Jespersen, ako aj C. A.‑S. Maertens a J. Sandvik Loft, splnomocnené zástupkyne,

– švajčiarska vláda, v zastúpení: R. Adam a L. Lanzrein, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: F. Blanc, M. Debieuvre, A. Katsimerou a F. van Schaik, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3, 5, 6, 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), ako aj článkov 17 a 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi HG, štátnym príslušníkom tretej krajiny, a Minister van Asiel en Migratie (minister pre azyl a migráciu, Holandsko) (ďalej len „minister“) vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým bola zrušená doplnková ochrana priznaná HG a ktorým mu bolo nariadené opustiť územie Holandska.

Právny rámec

Smernica 2008/115

3 Článok 2 smernice 2008/115 stanovuje:

„1. Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

2. Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

a) ktorým sa… odoprel vstup, alebo ktorí boli zadržaní príslušnými orgánmi v súvislosti s neoprávneným prekročením vonkajšej pozemnej, vzdušnej alebo vodnej hranice členského štátu a ktorí následne v tomto členskom štáte nezískali oprávnenie alebo právo na pobyt;

b) ktorým sa podľa vnútroštátneho práva uložil návrat ako trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva, alebo voči ktorým prebieha extradičné konanie.

3. Táto smernica sa neuplatňuje na osoby, ktoré požívajú právo Spoločenstva na voľný pohyb…“

4 Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

3. ‚návrat‘ je proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat – do:

– jeho krajiny pôvodu, alebo

– krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo

– inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme;

4. ‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu;

…“

5 Článok 4 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov prijať alebo zachovať ustanovenia priaznivejšie pre osoby, na ktoré sa uplatňuje, ak sú zlučiteľné s touto smernicou.“

6 Článok 5 tej istej smernice stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a) najlepšie záujmy dieťaťa,

b) rodinný život,

c) zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

7 Článok 6 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje:

„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“

8 Článok 8 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod… alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty [poskytnutej] na dobrovoľný odchod…“

9 Článok 9 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty odložia odsun:

a) ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia…“

10 Článok 11 tej istej smernice upravuje režim uplatniteľný na uloženie zákazu vstupu.

11 Článok 14 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje záruky v období pred návratom.

Smernica 2011/95

12 Článok 17 ods. 1 písm. b) a d) smernice 2011/95 stanovuje:

„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

…

b) že sa dopustili závažného trestného činu;

…

d) že predstavujú nebezpečenstvo pre spoločnosť alebo bezpečnosť členského štátu, v ktorom sú prítomní.“

13 Článok 19 ods. 3 písm. a) tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zrušia, ukončia alebo odmietnu obnoviť doplnkovú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ak:

a) po priznaní doplnkovej ochrany mali byť vylúčení alebo sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu v súlade s článkom 17 ods. 1 a 2“.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

14 HG pricestoval do Holandska 7. januára 2016 a holandské orgány mu 23. marca 2017 priznali doplnkovú ochranu a udelili povolenie na prechodný pobyt platné do 7. januára 2021. Rozhodnutím z 5. januára 2021 bola platnosť tohto povolenia na pobyt predĺžená do 7. januára 2026.

15 Rechtbank Limburg (súd v Limburgu, Holandsko) 1. februára 2022 odsúdil HG na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov, z toho jeden rok s podmienečným odkladom, za skutky spáchané 21. a 27. júna 2021, ktoré boli kvalifikované ako pokus o vraždu, hrubé násilie v spolupáchateľstve voči osobám a hrozba trestného činu ohrozovania života.

16 Rozhodnutím z 23. mája 2024 minister konštatoval, že HG predstavuje hrozbu pre verejný poriadok, a v dôsledku toho od 27. júna 2021 zrušil doplnkovú ochranu, ktorú HG požíval. V tomto rozhodnutí minister tiež konštatoval, že HG nemôže byť priznané právo na pobyt v Holandsku z iného dôvodu, a spresnil, že na účely zabezpečenia dodržiavania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebude vo vzťahu k nemu vydané žiadne rozhodnutie o návrate ani zákaz vstupu na základe smernice 2008/115. Okrem toho minister svojím rozhodnutím z 23. mája 2024 uložil HG podľa holandského práva povinnosť opustiť územie Holandska.

17 HG nebola odložená povinnosť odchodu a v súvislosti s jeho osobou bol vykonaný zápis na obdobie 10 rokov v holandských informačných systémoch orgánov presadzovania práva a následne v Schengenskom informačnom systéme (SIS).

18 HG podal 18. júna 2024 proti proti rozhodnutiu z 23. mája 2024 žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19 Tento súd sa v rámci predbežného posúdenia domnieva, že žalobné dôvody HG smerujúce proti rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany nemôžu uspieť. Naopak má pochybnosti, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z tohto zrušenia, keďže z neho vyplýva, že HG sa neoprávnene zdržiava v Holandsku, pričom nemôže byť odsunutý do svojej krajiny pôvodu bez toho, aby bola porušená zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

20 Uvedený súd uvádza, že Súdny dvor v rozsudku zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) (C‑663/21, EU:C:2023:540), rozhodol, že rozhodnutie o návrate nemožno prijať, ak sa preukáže, že odsun dotknutého štátneho príslušníka z tretej krajiny do zamýšľanej cieľovej krajiny je na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia vylúčený na dobu neurčitú.

21 Domnieva sa však, že takýto štátny príslušník tretej krajiny by mohol byť povinný opustiť územie Únie, pričom by sám overil, či môže byť prijatý do inej tretej krajiny, než je jeho krajina pôvodu, keďže jeho zotrvanie na tomto území predstavuje hrozbu pre verejný poriadok, ktorá postačuje na odôvodnenie odňatia medzinárodnej ochrany, ktorú požíval. Vylúčenie prijatia rozhodnutia o návrate v situácii vo veci samej by malo za následok, že HG by sa ocitol v prechodnom postavení, keďže by sa neoprávnene zdržiaval na území členského štátu bez toho, aby bol povinný opustiť toto územie.

22 V tomto kontexte sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že výklad článku 5 smernice 2008/115, ktorý podal Súdny dvor, by mohol byť odlišný, ak by sa tento článok vykladal v spojení s jej článkami 3, 6, 8 a 9 a pri väčšom zohľadnení štruktúry tejto smernice, ratio legis dôvodov zrušenia medzinárodnej ochrany stanovených v smernici 2011/95, ako aj účelu aktov upravujúcich SIS.

23 V tejto súvislosti tento súd najmä zdôrazňuje, že článok 6 smernice 2008/115 stanovuje povinnosť prijať rozhodnutie o návrate neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín bez zavedenia výnimky vzťahujúcej sa na tých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemôžu byť odsunutí na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

24 Uvedený súd tiež uvádza, že povinnosť pozastaviť odsun, ktorá v takom prípade vyplýva z článku 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice, postačuje na zabezpečenie dodržiavania tejto zásady, najmä ak príslušný orgán písomne potvrdí odklad odsunu. Inak by to bolo len v osobitných prípadoch, v ktorých by záujmy výslovne uvedené v článku 5 uvedenej smernice bránili akémukoľvek splneniu povinnosti návratu.

25 Navyše má ten istý súd pochybnosti o potrebe určiť cieľovú krajinu na účely dobrovoľného splnenia povinnosti návratu v situácii, keď je akýkoľvek odsun vylúčený.

26 Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že výklad, ktorý je odlišný od výkladu, ktorý predpokladá, by mal významné dôsledky. Takýto výklad by konkrétne umožnil dotknutým osobám naďalej sa dovolávať práv stanovených v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 14 ods. 1 smernice 2008/115, oslaboval by dôvody zrušenia medzinárodnej ochrany uvedené v smernici 2011/95, najmä tým, že by neviedol k odchodu osôb predstavujúcich hrozbu pre verejný poriadok z územia Únie, a bránil by zápisu týkajúcemu sa týchto osôb v SIS.

27 Okrem toho za predpokladu, že by Súdny dvor zachoval výklad článku 5 smernice 2008/115, ktorý prijal, sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či do procesnej autonómie členských štátov patrí uložiť štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situácii, o akú ide vo veci samej, povinnosť opustiť ich územie na základe vnútroštátnej právnej úpravy.

28 Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 6 smernice 2008/115 v spojení s článkami 3, 5 a 8 a článkom 9 ods. 1 písm. a) tejto smernice, ako aj článkom 17, článkom 19 ods. 2 a článkom 19 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že členský štát s výhradou výnimiek uvedených v článku 6 ods. 2 až 5 smernice 2008/115 je povinný voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na jeho území neoprávnene zdržiava a je vylúčený z doplnkovej ochrany, vydať rozhodnutie o návrate, a ak odsun do cieľovej krajiny nie je v súlade so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia, zároveň s vydaním rozhodnutia o návrate písomne potvrdiť, že sa odsun tohto štátneho príslušníka tretej krajiny odkladá?“

O prejudiciálnej otázke

29 Svojou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 smernice 2008/115 v spojení s jej článkami 3, 5, 8 a 9, ako aj s článkom 17 ods. 1 a článkom 19 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že bráni prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého doplnková ochrana bola zrušená, ak je preukázané, že odsun tohto štátneho príslušníka tretej krajiny do zamýšľanej cieľovej krajiny je vylúčený na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Okrem toho, ak by Súdny dvor dospel k záveru, že v takom prípade možno prijať rozhodnutie o návrate, predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že ukladajú dotknutému členskému štátu, aby pri prijímaní tohto rozhodnutia písomne potvrdil odklad odsunu uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny.

30 S výhradou výnimiek stanovených v článku 2 ods. 2 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. Okrem toho, keďže štátny príslušník tretej krajiny spadá do pôsobnosti tejto smernice, v zásade musí podliehať spoločným normám a postupom stanoveným touto smernicou na účely jeho návratu, a to až do okamihu prípadnej legalizácie tohto pobytu [rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 52, a zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 45].

31 Z tohto hľadiska z článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyplýva, že ak sa preukáže neoprávnenosť pobytu, každý štátny príslušník tretej krajiny musí byť bez toho, aby boli dotknuté výnimky stanovené v odsekoch 2 až 5 uvedeného článku a pri prísnom dodržaní požiadaviek stanovených v článku 5 tej istej smernice, predmetom rozhodnutia o návrate, ktoré musí spomedzi tretích krajín uvedených v článku 3 bode 3 smernice 2008/115 vymedziť tú krajinu, do ktorej má byť vyhostený [rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 53, a zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 46].

32 V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo odňaté postavenie utečenca, sa bude musieť považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu, pokiaľ mu členský štát, v ktorom sa nachádza, neudelil povolenie na pobyt z iného dôvodu [rozsudok zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 47].

33 To isté platí, pokiaľ ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ako je ten vo veci samej, ktorého doplnková ochrana bola zrušená podľa článku 19 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95 v spojení s jej článkom 17 ods. 1, bez toho, aby mu členský štát, na ktorého území sa nachádza, udelil povolenie na pobyt z iného dôvodu.

34 Ako však bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, konanie o návrate proti takémuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa musí uskutočniť v prísnom súlade s požiadavkami stanovenými v článku 5 smernice 2008/115.

35 Tento článok 5, ktorý predstavuje všeobecné pravidlo záväzné pre členské štáty hneď po implementácii tejto smernice, ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu najmä povinnosť, aby vo všetkých fázach konania o návrate dodržoval zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, zaručenú ako základné právo v článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ako aj v článku 19 ods. 2 Charty. Platí to najmä vtedy, keď tento orgán zamýšľa po vypočutí dotknutej osoby prijať voči nej rozhodnutie o návrate [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 55, a zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 49].

36 Článok 5 smernice 2008/115 teda bráni tomu, aby sa voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny vydalo rozhodnutie o návrate, ak sa toto rozhodnutie týka, rovnako ako krajiny, do ktorej má byť vrátený, krajiny, v ktorej existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade výkonu tohto rozhodnutia bude tento štátny príslušník vystavený skutočnému riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 18 alebo článkom 19 ods. 2 Charty [rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 56, a zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 50].

37 O takýto prípad ide práve v situácii, o akú ide vo veci samej, keď jedinou potenciálnou cieľovou krajinou identifikovanou príslušným orgánom je krajina pôvodu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ale tento orgán už konštatoval, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni návratu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu.

38 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že toto riešenie prijal Súdny dvor najmä v rozsudku zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu) (C‑663/21, EU:C:2023:540), v kontexte, keď už príslušný orgán výslovne vylúčil odsun dotknutého štátneho príslušníka z tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu.

39 Povinnosť zohľadniť zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia v štádiu, keď príslušný orgán rozhoduje o prijatí rozhodnutia o návrate, sa teda odlišuje od povinnosti odložiť odsun, ktorá je uvedená v článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115, v prípade, ak by sa tým porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

40 Z tohto dôvodu článok 8 tejto smernice, ktorý definuje pravidlá týkajúce sa odsunu, nie je relevantný pre odpoveď na položenú otázku.

41 Okrem toho vzhľadom na otázky vyjadrené predkladajúcim vnútroštátnym súdom v odôvodnení jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania treba ešte v prvom rade uviesť, že príslušný orgán nemôže v situácii, o akú ide vo veci samej, prijať rozhodnutie o návrate bez označenia cieľovej krajiny s cieľom napraviť okolnosť, že návrat dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu je vylúčený.

42 Zo samotného znenia článku 3 bodu 4 smernice 2008/115 totiž vyplýva, že uloženie alebo stanovenie povinnosti návratu predstavuje jeden z dvoch podstatných znakov rozhodnutia o návrate, pričom takúto povinnosť nemožno vzhľadom na bod 3 tohto článku vyjadriť bez identifikácie cieľovej krajiny, ktorá musí byť jednou z krajín uvedených v tomto bode 3 (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 115).

43 Z toho najmä vyplýva, že je právne nemožné, aby príslušný orgán prijal rozhodnutie o návrate bez toho, aby identifikoval cieľovú krajinu, do ktorej možno vykonať návrat v súlade so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu), C‑673/19, EU:C:2021:127, body 38 až 42].

44 V druhom rade treba uviesť, že v situácii, keď povinnosť dodržiavať zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia uvedená v článku 5 smernice 2008/115 bráni prijatiu rozhodnutia o návrate, príslušný orgán nemôže prijať ani rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, ktoré je založené na vnútroštátnom práve a ktorým sa dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nariaďuje opustiť územie dotknutého členského štátu bez toho, aby povolil jeho odsun alebo označil cieľovú krajinu.

45 Ako totiž bolo pripomenuté v bode 30 tohto rozsudku, s výhradou výnimiek stanovených v článku 2 ods. 2 smernice 2008/115 na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, sa vzťahuje pôsobnosť tejto smernice a v zásade musí podliehať spoločným normám a postupom, ktoré stanovuje.

46 V tomto kontexte táto smernica predstavuje harmonizáciu noriem a postupov týkajúcich sa prijímania rozhodnutí o návrate takýchto štátnych príslušníkov tretích krajín a výkonu týchto rozhodnutí [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2021, M a i. (Presun do členského štátu), C‑673/19, EU:C:2021:127, bod 43, ako aj citovanú judikatúru], od ktorej sa členské štáty môžu odchýliť len prijatím priaznivejších ustanovení za podmienok uvedených v článku 4 ods. 3 uvedenej smernice.

47 Z toho vyplýva, že okolnosť, že rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, ukladá dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povinnosť odísť buď na územie tretej krajiny, alebo na územie iného členského štátu, nemôže viesť k tomu, že na toto rozhodnutie sa nevzťahuje pôsobnosť tej istej smernice.

48 Vzhľadom na to, že na jednej strane povinnosť uvedenú v tomto rozhodnutí možno splniť najmä odídením na územie tretej krajiny, a že na druhej strane z článku 3 bodu 3 smernice 2008/115 vyplýva, že pojem „návrat“ v zmysle tejto smernice sa vzťahuje nielen na nútené premiestnenie do tretej krajiny, ale aj na premiestnenie do tretej krajiny dobrovoľným splnením povinnosti, takéto rozhodnutie treba považovať za rozhodnutie ukladajúce povinnosť návratu v zmysle uvedenej smernice. Preto takúto povinnosť návratu nemožno uložiť bez toho, aby bola označená cieľová krajina, inak by došlo k porušeniu požiadaviek pripomenutých v bodoch 41 až 43 tohto rozsudku.

49 Navyše, ako vyplýva z bodov 34 až 39 tohto rozsudku, ak sa v čase, keď sa zamýšľa prijať rozhodnutie o návrate, konštatuje, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni odsunu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny do danej cieľovej krajiny, článok 5 smernice 2008/115 bráni nielen tomuto odsunu, ale aj tomu, aby sa tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uložila povinnosť návratu do tejto cieľovej krajiny. Preto samotná okolnosť, že rozhodnutie ukladajúce takúto povinnosť neumožňuje odsun dotknutej osoby, nestačí na to, aby sa toto rozhodnutie mohlo považovať za zlučiteľné s týmto článkom 5.

50 Okrem toho, hoci článok 4 ods. 3 smernice 2008/115 spresňuje, že táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov prijať alebo zachovať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre osoby, na ktoré sa táto smernica vzťahuje, za podmienky, že tieto ustanovenia sú zlučiteľné s uvedenou smernicou, stačí konštatovať, že vnútroštátna právna úprava umožňujúca prijať rozhodnutie, akým je rozhodnutie uvedené v bode 44 tohto rozsudku, nepredstavuje pre tieto osoby priaznivejšie ustanovenie.

51 V treťom rade treba zdôrazniť, že v situácii, o akú ide vo veci samej, vylúčenie prijatia rozhodnutia o návrate, v ktorom sa krajina pôvodu dotknutej osoby označuje ako cieľová krajina alebo v ktorom nie je označená žiadna cieľová krajina, nemôže zbaviť zrušenie doplnkovej ochrany potrebného účinku podľa článku 19 smernice 2011/95.

52 Je pravda, že v súlade s právom Únie môže byť príslušný orgán na základe článku 19 smernice 2011/95 oprávnený zrušiť doplnkovú ochranu priznanú štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, pričom nie je nevyhnutne oprávnený nariadiť jeho odsun do jeho krajiny pôvodu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 39].

53 Článok 4 a článok 19 ods. 2 Charty totiž absolútne zakazujú mučenie, či neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie bez ohľadu na správanie dotknutej osoby, ako aj vyhostenie do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že táto osoba bude vystavená takémuto zaobchádzaniu. Preto členské štáty nemôžu vysťahovať, vydať alebo vyhostiť cudzinca vtedy, keď existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že daná osoba bude v cieľovej krajine vystavená skutočnému nebezpečenstvu zaobchádzania zakázaného článkom 4 a článkom 19 ods. 2 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 94, ako aj zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 36].

54 Nemožno však z toho vyvodiť, že v prípadoch, keď je návrat štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého doplnková ochrana bola zrušená, do jeho krajiny pôvodu vylúčený, uplatnenie článku 19 smernice 2011/95 je v praxi neúčinné.

55 Konkrétne aj v takýchto prípadoch má zrušenie doplnkovej ochrany priamy dôsledok, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny už nemá všetky práva a výhody stanovené v kapitole VII smernice 2011/95, keďže tieto práva a výhody sú spojené s medzinárodnou ochranou stanovenou touto smernicou.

56 Okrem toho treba pripomenúť, že smernica 2008/115 umožňuje v súlade s jej článkom 3 bodom 3 uložiť povinnosť návratu nielen do krajiny pôvodu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ale aj podľa druhej a tretej zarážky tohto bodu 3 do krajiny tranzitu v súlade s dohodami alebo inými dojednaniami o readmisii alebo tiež do inej tretej krajiny, do ktorej sa tento štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a na územie ktorej bude prijatý.

57 V situácii, o akú ide vo veci samej, vylúčenie prijatia rozhodnutia o návrate, v ktorom sa krajina pôvodu dotknutej osoby označuje ako cieľová krajina alebo v ktorom nie je označená žiadna cieľová krajina, teda nijako nebráni možnosti príslušného orgánu prijať rozhodnutie o návrate označujúce cieľovú krajinu, na ktorú sa vzťahuje druhá alebo tretia zarážka článku 3 bodu 3 smernice 2008/115, a v prípade potreby následne pristúpiť k odsunu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, čím sa zabezpečí odchod dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny z územia dotknutého členského štátu, v plnom súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 5 tejto smernice a Charty.

58 Takéto rozhodnutie o návrate môže byť navyše prípadne spojené so zákazom vstupu v rámci definovanom v článku 11 uvedenej smernice.

59 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 5 smernice 2008/115 v spojení s jej článkami 3 a 6, ako aj s článkom 17 ods. 1 a článkom 19 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého doplnková ochrana bola zrušená, ak je preukázané, že odsun tohto štátneho príslušníka tretej krajiny do zamýšľanej cieľovej krajiny je vylúčený na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

O trovách

60 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Článok 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s jej článkami 3 a 6, ako aj s článkom 17 ods. 1 a článkom 19 ods. 3 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého doplnková ochrana bola zrušená, ak je preukázané, že odsun tohto štátneho príslušníka tretej krajiny do zamýšľanej cieľovej krajiny je vylúčený na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

Podpisy

* Jazyk konania: holandčina.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.