1

Svojou žalobou založenou na článku 263 ZFEÚ sa žalobca, Asociación de ciudadanos contra la corrupción y para la defensa del estado de derecho (Občianske združenie pre boj proti korupcii a za obranu právneho štátu), v podstate domáha zrušenia rozhodnutia obsiahnutého v liste Európskeho ombudsmana z 3. októbra 2024 o nezačatí vyšetrovania a odložení sťažnosti 1604/2024/LA (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Žalobca v zásade navrhuje, aby Všeobecný súd:

3

Podľa článku 126 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ak Všeobecný súd zjavne nie je príslušný rozhodnúť o žalobe alebo ak je žaloba zjavne neprípustná, môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

4

V prejednávanej veci Všeobecný súd dospel k záveru, že na základe písomností v spise je mu situácia dostatočne jasná, a na základe uvedeného článku rozhodol, že o žalobe rozhodne bez ďalšieho konania.

5

Na úvod je potrebné uviesť, že ako vyplýva zo žaloby ako celku, žalobca navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa článku 263 ZFEÚ v rozsahu, v akom ombudsman odložil sťažnosť, ktorú podal, bez toho, aby začal vyšetrovanie. Hoci žalobca uvádza, že svoju žalobu opiera aj o článok 265 ZFEÚ, že podáva žalobu na nečinnosť proti napadnutému rozhodnutiu a že svojím prvým žalobným návrhom žiada Všeobecný súd, aby konštatoval údajnú nečinnosť ombudsmana, ktorá je v rozpore s právom Únie, treba konštatovať, že takýto návrh sa v skutočnosti netýka údajného opomenutia ombudsmana adresovať mu akt v zmysle článku 265 tretieho odseku ZFEÚ, ale je zamieňaný s návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktorým ombudsman rozhodol o odložení jeho sťažnosti a nezačatí vyšetrovania. V dôsledku toho treba prvý žalobný návrh považovať za návrh opierajúci sa o článok 263 ZFEÚ a domáhajúci sa zrušenia napadnutého rozhodnutia.

6

Pokiaľ ide o tento návrh na zrušenie, na úvod je potrebné pripomenúť, že zo spisu predloženého Všeobecnému súdu vyplýva, že žalobca 28. augusta 2024 podal ombudsmanovi sťažnosť proti Európskej komisii. Ombudsman po tom, čo potvrdil prijatie sťažnosti a vyžiadal si od žalobcu informácie, ho listom z 18. septembra 2024 informoval, že po preskúmaní sťažnosti neexistujú dostatočné dôvody na začatie vyšetrovania a že sťažnosť bude odložená. V nadväznosti na žiadosť žalobcu ombudsman e‑mailom z 27. septembra 2024 zopakoval svoju predchádzajúcu odpoveď. Po opätovnej žiadosti žalobcu ombudsman napadnutým rozhodnutím pripomenul svoje predchádzajúce odpovede a poskytol odpoveď na žiadosť žalobcu, aby začal vyšetrovanie z vlastnej iniciatívy.

7

Bez ohľadu na to, do akej miery napadnuté rozhodnutie iba potvrdzuje rozhodnutie z 18. septembra 2024, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie – rovnako ako rozhodnutie z 18. septembra 2024 – nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.

8

V tejto súvislosti treba totiž pripomenúť, že z článku 228 ZFEÚ a článkov 2 až 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2021/1163 z 24. júna 2021, ktorým sa stanovujú pravidlá a všeobecné podmienky upravujúce výkon funkcie ombudsmana (štatút ombudsmana) a zrušuje rozhodnutie 94/262/ESUO, ES, Euratom (Ú. v. EÚ L 253, 2021, s. 1), vyplýva, že ombudsman vyšetruje sťažnosti, ktoré mu boli podané a ktoré sa týkajú prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, a vedie vyšetrovania, ktoré považuje za opodstatnené (článok 228 ods. 1 prvý a druhý pododsek ZFEÚ). Predovšetkým zamietne sťažnosti, ktoré nepatria do rozsahu jeho mandátu alebo ktoré nespĺňajú určité procesné požiadavky (článok 2 ods. 4 štatútu ombudsmana); ak zistí, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, uzavrie spis a informuje o tom sťažovateľa (článok 2 ods. 5 uvedeného štatútu), a ak to považuje za opodstatnené, môže rozhodnúť o začatí vyšetrovania (článok 2 ods. 7 a článok 3 ods. 1 uvedeného štatútu). V tomto kontexte čo najskôr informuje sťažovateľa o opatreniach prijatých v súvislosti so sťažnosťou a môže sťažovateľovi a dotknutej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre Európskej únie navrhnúť riešenie s cieľom odstrániť prípad nesprávneho úradného postupu, ktorého sa sťažnosť týka, a ak toto riešenie prijmú, môže spis uzavrieť (článok 2 ods. 10 uvedeného štatútu). Ak sa na základe vyšetrovania zistia prípady nesprávneho úradného postupu, ombudsman informuje o zisteniach vyšetrovania dotknutú inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru Únie a v prípade potreby vydá odporúčania (článok 4 ods. 1 uvedeného štatútu). Po tomto poslednom oznámení má dotknutá inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra tri mesiace na to, aby ombudsmanovi zaslala podrobné stanovisko (článok 4 ods. 2 uvedeného štatútu), v nadväznosti na ktoré môže ombudsman ukončiť vyšetrovanie a zaslať dotknutej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre, ako aj v niektorých prípadoch Európskemu parlamentu, správu, v ktorej môže vydať odporúčania. Ombudsman napokon informuje sťažovateľa o výsledku vyšetrovania, prijatom stanovisku a o prípadných odporúčaniach uvedených v správe (článok 4 ods. 3 uvedeného štatútu).

9

Z uvedených ustanovení teda vyplýva, že ombudsman sa obmedzuje na to, aby čo najskôr informoval sťažovateľa o opatreniach prijatých v súvislosti so sťažnosťou a že ak zistí, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, tak po tom, čo sa obráti na dotknutú inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru, jednoducho informuje sťažovateľa o výsledku vyšetrovania a o stanovisku dotknutej inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry, ako aj o svojich prípadných odporúčaniach (pozri analogicky uznesenie z 26. februára 2019, Rimlinger/Ombudsman, T‑676/18, neuverejnené, EU:T:2019:125, bod 10).

10

Po preskúmaní sťažnosti ombudsman predovšetkým nemá právomoc prijímať záväzné opatrenia a správa, ktorú zašle dotknutej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre v prípade zistenia nesprávneho úradného postupu iba konštatuje existenciu takéhoto prípadu a prípadne vypracuje odporúčania. Uvedená správa tak vo svojej podstate nevyvoláva žiadne právne účinky vo vzťahu k tretím osobám v zmysle článku 263 ZFEÚ a nezaväzuje ani dotknutú inštitúciu, orgán, úrad alebo agentúru, ktorá sa môže v rámci výkonu právomocí, ktoré sú jej zverené právom Únie, slobodne rozhodnúť o tom, ako bude v nadväznosti na túto správu postupovať (pozri analogicky uznesenie z 26. februára 2019, Rimlinger/Ombudsman, T‑676/18, neuverejnené, EU:T:2019:125, bod 11). V tomto rámci totiž ombudsman nemá právomoc prijímať záväzné rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:633, body 36 a 44, a z 12. januára 2023, HSBC Holdings a i./Komisia, C‑883/19 P, EU:C:2023:11, bod 245).

11

Z toho vyplýva, že odôvodnené rozhodnutie ombudsmana o ukončení skúmania sťažnosti odložením tejto sťažnosti, a to aj bez začatia vyšetrovania, nepredstavuje akt, ktorý je možné napadnúť žalobou o neplatnosť, keďže takéto rozhodnutie nevyvoláva právne účinky voči tretím osobám v zmysle článku 263 ZFEÚ (pozri analogicky uznesenie z 26. februára 2019, Rimlinger/Ombudsman, T‑676/18, neuverejnené, EU:T:2019:125, bod 12 a citovanú judikatúru).

12

Keďže teda ombudsman napadnutým rozhodnutím informoval žalobcu o dôvodoch odloženia jeho sťažnosti bez začatia vyšetrovania, či dokonca o dôvodoch, pre ktoré z vlastného podnetu nezačne vyšetrovanie, toto rozhodnutie nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.

13

V dôsledku toho treba prvý žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia, zamietnuť ako zjavne neprípustný.

14

Okrem toho z rovnakých dôvodov aj za predpokladu, že by prvý žalobný návrh mal iný rozsah ako návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia a že by v rámci žaloby na nečinnosť založenej na článku 265 ZFEÚ smeroval ku konštatovaniu, že ombudsman nezačal vyšetrovanie, či dokonca nezaslal Komisii správu a odporúčania, treba konštatovať, že takéto akty nemôžu byť predmetom žaloby na nečinnosť podľa článku 265 tretieho odseku ZFEÚ. Cieľom žaloby na nečinnosť je totiž sankcionovať neprijatie právne záväzného aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2004, Komisia/Lamberts, C‑234/02 P, EU:C:2004:174, bod 59). Ako však vyplýva z bodov 8 až 11 vyššie, ombudsman neprijíma záväzné opatrenia vo vzťahu k sťažovateľovi, ani voči dotknutej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre. V dôsledku toho by takáto žaloba na nečinnosť a takýto žalobný návrh, aj za predpokladu, že by mali v prejednávanej veci samostatný a odlišný dosah, než má návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia, mali byť tiež zamietnuté ako zjavne neprípustné.

15

Svojím druhým a tretím žalobným návrhom žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil opätovné preskúmanie sťažnosti a začatie vyšetrovania, ako aj obnovenie „rovnosti všetkých občanov pred zákonom“.

16

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že v rámci preskúmania zákonnosti na základe článku 263 ZFEÚ Všeobecný súd nemá právomoc vydávať príkazy inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie, aj keď sa týkajú spôsobov vykonania jeho rozsudkov (pozri uznesenie z 26. októbra 1995, Pevasa a Inpesca/Komisia, C‑199/94 P a C‑200/94 P, EU:C:1995:360, bod 24 a citovanú judikatúru).

17

Z toho vyplýva, že druhý a tretí žalobný návrh treba zamietnuť z dôvodu zjavného nedostatku právomoci.

18

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že túto žalobu je potrebné zamietnuť sčasti z dôvodu zjavného nedostatku právomoci a sčasti ako zjavne neprípustnú bez toho, aby ju bolo potrebné doručiť ombudsmanovi.

19

Keďže bolo toto uznesenie prijaté pred doručením žaloby žalovanému a predtým, ako mohli žalovanému vzniknúť trovy konania, treba v súlade s článkom 133 rokovacieho poriadku rozhodnúť, že žalobca znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

nariadil: