1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 až 5, 12, 19 a 28 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, uzavretého v New Yorku 13. decembra 2006 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2010/48/ES z 26. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 23, 2010, s. 35, ďalej len „Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím“), článkov 1, 20, 21 a 26 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj všeobecných zásad práva Únie uvedených v článku 6 ods. 3 ZEÚ, najmä zásad rovnosti a nediskriminácie, užitočného účinku a účinnej súdnej ochrany.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého z úradnej moci Bezirksgericht Linz (Okresný súd Linz, Rakúsko) vo veci ustanovenia opatrovníka pre RC súdom.

3

Podľa článku 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je jeho cieľom „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti“.

4

Článok 2 tohto dohovoru, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„V tomto dohovore:

…

‚diskriminácia na základe zdravotného postihnutia‘ je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav;

‚primerané úpravy‘ sú nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými;

…“

5

Článok 3 uvedeného dohovoru s názvom „Všeobecné zásady“ stanovuje:

„Tento dohovor sa zakladá na zásadách, ako sú:

…

b) nediskriminácia;

c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti;

…

e) rovnosť príležitostí;

f) prístupnosť;

…“

6

Článok 4 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, nazvaný „Všeobecné záväzky“, znie:

„Zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiť a podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetky osoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základe zdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany zaväzujú

…“

7

Článok 5 tohto dohovoru, nazvaný „Rovnosť a nediskriminácia“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1.   Zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

2.   Zmluvné strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

3.   V záujme presadenia rovnosti a odstránenia diskriminácie zmluvné strany podniknú všetky príslušné kroky na zabezpečenie poskytovania primeraných úprav.“

8

Článok 12 uvedenému dohovoru s názvom „Rovnosť pred zákonom“ v odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2.   Zmluvné strany uznávajú, že osoby so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými.

3.   Zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím prístup k pomoci, ktorú môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony.“

9

V súlade s článkom 19 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím s názvom „Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti“ zmluvné strany „uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti…“.

10

Článok 28 tohto dohovoru, nazvaný „Primeraná životná úroveň a sociálna ochrana“, v odseku 1 stanovuje:

„Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na primeranú životnú úroveň pre ne aj pre ich rodiny vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a ubytovania a na ustavičné zlepšovanie životných podmienok a podniknú príslušné kroky, ktorými zaručia a presadia uplatňovanie tohto práva bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia.“

11

Ustanovenie § 271 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „ABGB“) znie:

„Súd na návrh alebo z úradnej moci ustanoví opatrovníka plnoletej osobe, pokiaľ

12

Podľa § 272 ods. 1 ABGB „opatrovník môže byť ustanovený súdom len pre jednotlivé prípady alebo pre určité kategórie prípadov, ktoré sa majú aktuálne riešiť a ktoré sa majú konkrétne určiť“.

13

Ustanovenie § 274 ABGB stanovuje:

„1.   Za opatrovníka sa prednostne ustanoví s jej súhlasom osoba, ktorá bola určená na základe plnej moci s odloženou účinnosťou udelenej pre prípad straty právnej spôsobilosti konať, dohody o opatrovníctve alebo vyhlásenia o ustanovení opatrovníka.

2.   Ak takáto osoba nie je k dispozícii, alebo nie je vhodná, ustanoví sa osoba, ktorá je blízka dospelej osobe a je spôsobilá plniť úlohy a ktorá so svojím ustanovením súhlasí.

3.   Ak ustanovenie takejto osoby neprichádza do úvahy, ustanoví sa s jej súhlasom združenie na ochranu dospelých osôb.

4.   Ak nie je možné ani ustanoviť združenie na ochranu dospelých osôb, treba v súlade s § 275 určiť notára (notárskeho koncipienta) alebo advokáta (advokátskeho koncipienta) alebo inú vhodnú osobu, ktorá so svojím ustanovením súhlasí.

5.   Notár (notársky koncipient) alebo advokát (advokátsky koncipient) je ustanovený predovšetkým vtedy, ak si správa záležitostí vyžaduje predovšetkým právne znalosti, a združenie na ochranu dospelých osôb… predovšetkým vtedy, keď je opatrovníctvo spojené s osobitnými požiadavkami.“

14

V súlade s § 275 bodom 1 ABGB môže notár alebo advokát, ktorý nie je riadne zapísaný do zoznamu advokátov alebo notárov osobitne kvalifikovaných na výkon opatrovníka na základe plnej moci s odloženou účinnosťou udelenou pre prípad straty právnej spôsobilosti konať a opatrovníctva na základe rozhodnutia súdu, odmietnuť vykonávať opatrovníctvo na základe súdneho rozhodnutia, predovšetkým vtedy, ak si správa záležitostí v zásade nevyžaduje právne znalosti.

15

Rozhodnutím z 18. júla 2022 Bezirksgericht Linz (Okresný súd Linz), ktorý je vnútroštátnym orgánom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci, začal z úradnej moci konanie s cieľom posúdiť potrebu ustanoviť opatrovníka súdom pre RC.

16

Vnútroštátny orgán má v úmysle ustanoviť opatrovníka súdom pre RC na riadenie záležitostí tejto osoby, ktoré si v zásade nevyžadujú právne znalosti v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej. V rámci konania vo veci samej tiež RC požiadal o takúto podporu.

17

Podľa informácií, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, od októbra 2022 stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci a pre RC je potrebné ustanoviť opatrovníka súdom. Vnútroštátny orgán však nemohol ustanoviť žiadnu z fyzických osôb a združení na ochranu dospelých osôb uvedených v § 274 ods. 1 až 3 ABGB za opatrovníka RC bez súhlasu týchto osôb a združení, ktorý sa vyžaduje na tento účel podľa týchto ustanovení. V súlade s § 274 ods. 4 ABGB sa tento orgán následne obrátil na notárov a advokátov. Žiadny z posledných uvedených však nesúhlasil s vykonávaním opatrovníctva z dôvodu, že správa záležitostí RC si nevyžaduje predovšetkým právne znalosti v zmysle § 275 ods. 1 ABGB.

18

Vnútroštátny orgán má pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov, o ktoré ide vo veci samej, s článkami 3 až 5, 12, 19 a 28 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, so základnými právami zakotvenými v článkoch 1, 20, 21 a 26 Charty, ako aj so zásadami rovnosti a nediskriminácie, užitočného účinku a súdnej ochrany.

19

Domnieva sa, že v súlade so zásadou prednosti práva Únie majú Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a ostatné práva a zásady práva Únie uvedené v predchádzajúcom bode prednosť pred právom členských štátov, ktoré sa v prípade konfliktu neuplatňuje.

20

Za týchto okolností Bezirksgericht Linz (Okresný súd Linz) rozhodol pozastaviť konanie a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

21

Vnútroštátny orgán vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania navrhol, aby Súdny dvor prejednal túto vec v skrátenom konaní upravenom v článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

22

Vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora rozhodnúť uznesením na základe článku 53 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku sa konanie o tomto návrhu zastavuje.

23

Podľa článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak je návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neprípustný, môže Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

24

Toto ustanovenie treba uplatniť v prejednávanej veci.

25

Na úvod treba uviesť, že informácie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálne konania vyvolávajú otázku, či v prípade, ak je Bezirksgericht Linz (Okresný súd Linz) poverený konaním o vymenovaní opatrovníka súdom, možno ho považovať za „súd“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, ktorý rozhoduje v konaní, v ktorom sa majú prijať rozhodnutia súdnej povahy. V prejednávanej veci však nie je potrebné rozhodovať o tejto právnej otázke, keďže všetky prejudiciálne otázky sú neprípustné z iných dôvodov.

26

V súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad právnej normy Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 7. septembra 2023, Groenland Poultry, C‑169/22, EU:C:2023:638, bod 32 a citovaná judikatúra).

27

Treba pripomenúť, že potreba dospieť k výkladu práva Únie, ktorý by bol užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, o ktorom sa predpokladá, že ho vnútroštátny súd pozná (rozsudok zo 17. októbra 2024, FA.RO. di YK & C., C‑16/23, EU:C:2024:886, bod 35, ako aj citovaná judikatúra). Tieto požiadavky sú okrem toho pripomenuté v bodoch 13, 15 a 16 odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy týkajúcich sa začatia prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1), ktoré sú teraz uvedené v bodoch 13, 15 a 16 odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy týkajúcich sa začatia prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C, C/2024/6008).

28

Podľa článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku je nevyhnutné, aby návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade určitých ustanovení práva Únie, ako aj vzťahu, ktorý vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej (rozsudok z 8. mája 2024, Instituto da Segurança Social a i., C‑20/23, EU:C:2024:389, bod 49).

29

V tomto kontexte treba tiež zdôrazniť, že informácie obsiahnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania musia slúžiť na jednej strane na to, aby Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť užitočné odpovede na otázky položené vnútroštátnym súdom, a na druhej strane na to, aby vládam členských štátov, ako aj ďalším oprávneným subjektom umožnili výkon práva zakotveného v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, a to predložiť pripomienky. Súdny dvor musí dbať o to, aby bolo toto právo zachované, pričom zohľadňuje skutočnosť, že podľa tohto ustanovenia sa dotknutým subjektom oznamujú len návrhy na začatie prejudiciálneho konania (rozsudok z 19. decembra 2024, SISTEM LUX, C‑717/22 a C‑372/23, EU:C:2024:1041, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).

30

V prejednávanej veci sa vnútroštátny orgán svojou prvou až šiestou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora, či články 3 až 5, 12, 19 a 28 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je tá, o ktorú ide vo veci samej, ktorá upravuje zastupovanie osôb so zdravotným postihnutím.

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci zastúpenie osôb so zdravotným postihnutím patrí do právomoci každého členského štátu, táto právomoc sa musí vykonávať v súlade s právom Únie [pozri analogicky rozsudky z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23, EU:C:2024:881, bod 31 a citovanú judikatúru, ako aj z 29. apríla 2025, Komisia/Malta (Občianstvo investorom), C‑181/23, EU:C:2025:283, bod 81 a citovanú judikatúru].

32

Je pravda, že keďže Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím bol schválený v mene Únie rozhodnutím 2010/48, ustanovenia tohto dohovoru sú od nadobudnutia účinnosti uvedeného rozhodnutia neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie (rozsudok z 11. septembra 2019, Nobel Plastiques Ibérica, C‑397/18, EU:C:2019:703, bod 39 a citovaná judikatúra).

33

Tento dohovor však predstavuje zmiešanú dohodu uzatvorenú Úniou a jej členskými štátmi na základe delenej právomoci. Pokiaľ však ide o takéto dohody, Súdny dvor, na ktorý sa subjekt obráti v súlade s ustanoveniami článku 267 ZFEÚ, má právomoc stanoviť hranicu rozdeľujúcu povinnosti, ktoré má Únia, a tie, ktoré majú len členské štáty, ako aj na tento účel poskytnúť výklad ustanovení tejto dohody. V dôsledku toho má Súdny dvor právomoc vykladať ustanovenia zmiešanej dohody, pokiaľ patria do oblasti, v ktorej Únia vykonala svoju právomoc a prijala ustanovenia týkajúce sa plnenia povinností, ktoré z nej vyplývajú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, body 31, 32 a 34, ako aj zo 14. júla 2022, ÖBB‑Infrastruktur Aktiengesellschaft, C‑500/20, EU:C:2022:563, body 40 a 41).

34

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že konkrétna otázka, ktorá sa riadi dohodami uzavretými Úniou a jej členskými štátmi, patrí do pôsobnosti práva Únie, hoci ešte nebola predmetom právnej úpravy Únie, pokiaľ sa táto otázka týka oblasti, ktorá je už vo veľkej miere upravená týmto právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2011, Lesoochranárske zoskupenie, C‑240/09, EU:C:2011:125, bod 36 citovanú judikatúru).

35

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že ak sa ustanovenie medzinárodnej dohody môže uplatniť tak na situácie, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátne právo, ako aj na situácie, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, existuje jednoznačný záujem na tom, aby v záujme predísť budúcim rozdielom vo výklade toto ustanovenie Súdny dvor vykladal jednotne bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa má uplatniť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2022, ÖBB‑Infrastruktur Aktiengesellschaf, C‑500/20, EU:C:2022:563, body 42 a 43, ako aj citovanú judikatúru).

36

Treba však konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neobsahuje informácie potrebné na to, aby Súdny dvor mohol overiť svoju právomoc vykladať ustanovenia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 33 až 35 tohto uznesenia. Predovšetkým, orgán predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania nepreukázal existenciu súvislosti medzi ustanoveniami tohto dohovoru, o ktorých výklad sa žiada, a právnymi predpismi Únie, ako to vyžaduje tá istá judikatúra.

37

Ak totiž vnútroštátny orgán vo svojej prvej až šiestej otázke žiada Súdny dvor o posúdenie prípadných povinností týkajúcich sa zastupovania osôb so zdravotným postihnutím, ktoré vyplývajú z uvedeného dohovoru, vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa odvoláva iba na články 3 až 5, 12, 19 a 28 uvedeného dohovoru, bez toho, aby spresnil, akým spôsobom takto položené otázky spadajú buď do pôsobnosti konkrétneho ustanovenia prijatého Úniou pri výkone jej právomocí, alebo do oblasti, ktorá je už vo veľkej miere upravená právom Únie.

38

Návrh na začatie prejudiciálneho konania tiež neobsahuje žiadne informácie o tom, či ustanovenia Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, o ktorých výklad sa žiada, možno uplatniť tak na situácie, ktoré spadajú do pôsobnosti vnútroštátneho práva, ako aj na situácie, ktoré spadajú do pôsobnosti práva Únie.

39

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o prvú až šiestu otázku, návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne nespĺňa požiadavky uvedené v judikatúre citovanej v bodoch 27 a 28 tohto uznesenia.

40

Svojou siedmou a ôsmou otázkou sa vnútroštátny orgán v podstate pýta Súdneho dvora, či základné práva zakotvené v článkoch 1, 20, 21 a 26 Charty, ako aj niektoré všeobecné zásady práva Únie, najmä zásada rovnosti a nediskriminácie, zásada užitočného účinku a zásada účinnej súdnej ochrany, sú v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.

41

Je však potrebné pripomenúť, že pôsobnosť Charty, pokiaľ ide o činnosť členských štátov, je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sa ustanovenia Charty vzťahujú na členské štáty len vtedy, ak vykonávajú právo Únie, čím sa potvrdzuje ustálená judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa všeobecných zásad práva Únie, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie uplatňujú vo všetkých situáciách, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, ale nie mimo nich. Ak teda naopak právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť, a prípadne uvádzané ustanovenia Charty, ako aj všeobecné zásady práva Únie nemôžu samy osebe založiť túto právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2014, Julián Hernández a i., C‑198/13, EU:C:2014:2055, bod 33; z 13. januára 2022, Marcas MC, C‑363/20, EU:C:2022:21, body 33 až 36, ako aj z 25. januára 2024, Parchetul de pe lângă Curtea de Apel Craiova, C‑58/22, EU:C:2024:70, bod 40 a citovanú judikatúru).

42

Hoci v predmetnej veci vnútroštátny orgán žiada Súdny dvor o výklad základných práv a všeobecných zásad práva Únie uvedených v bode 40 tohto uznesenia, nevysvetľuje súvislosť, ktorú vidí medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi uplatniteľnými v konaní vo veci samej a iným pravidlom práva Únie, než tie, ktoré sú uvedené v Charte, alebo než sú uvedené všeobecné zásady.

43

Pokiaľ teda ide o siedmu a ôsmu otázku, návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne nespĺňa požiadavky vyplývajúce z článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku v spojení s článkom 51 ods. 1 Charty.

44

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku zjavne neprípustný.

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym orgánom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny orgán.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bezirksgericht Linz (Okresný súd Linz, Rakúsko) rozhodnutím z 3. júna 2024, je zjavne neprípustný.