–

X. Y., A. B., AK Dlhopolec s.r.o., MABONEX SLOVAKIA spol. s r.o., v zastúpení: Z. Klúzová, advokátka,

–

slovenská vláda, v zastúpení: E. V. Larišová a A. Lukáčik, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Biolan, R. Lindenthal a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 26, 49 a 114 ZFEÚ, článku 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článkov 3, 38 a 41 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 o udeľovaní koncesií (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 1), článkov 57 a 58 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 65), ako aj zásady právnej istoty.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania o uložení pokuty spoločnostiam AK Dlhopolec s.r.o. (ďalej len „Dlhopolec“) a MABONEX SLOVAKIA spol. s r.o. (ďalej len „Mabonex Slovakia“), ako aj A. B. a X. Y., konateľom poslednej uvedenej spoločnosti (ďalej spoločne len „Dlhopolec a i.“), za porušenie, ku ktorému údajne došlo pri zápise spoločnosti Mabonex Slovakia do registra partnerov verejného sektora (ďalej len „RPVS“) na Slovensku.

3

Článok 49 ods. 1 a 3 Charty stanovuje:

„1.   Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.

…

3.   Prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.“

4

Článok 3 smernice 2014/23, nazvaný „Zásada rovnakého zaobchádzania, nediskriminácie a transparentnosti“, stanovuje:

„1.   Verejní obstarávatelia a obstarávatelia zaobchádzajú s hospodárskymi subjektmi rovnako a nediskriminačne a konajú transparentne a primerane.

Návrh postupu udeľovania koncesie, vrátane stanovenia predpokladanej hodnoty, sa nesmie robiť so zámerom vylúčiť ho z rozsahu pôsobnosti tejto smernice alebo neprimerane zvýhodniť či znevýhodniť niektoré hospodárske subjekty alebo niektoré stavebné práce, tovar alebo služby.

2.   Cieľom verejných obstarávateľov a obstarávateľov je zabezpečiť transparentnosť postupu udeľovania, ako aj transparentnosť plnenia koncesie pri dodržaní článku 28.“

5

Článok 38 tejto smernice, nazvaný „Výber a kvalitatívne hodnotenie záujemcov“, obsahuje najmä dôvody vylúčenia z postupov udeľovania koncesií.

6

Článok 41 uvedenej smernice stanovuje kritériá udeľovania koncesií.

7

Článok 18 ods. 1 smernice 2014/24 stanovuje, že verejní obstarávatelia zaobchádzajú s hospodárskymi subjektmi rovnako a nediskriminačne a konajú transparentným a primeraným spôsobom.

8

Článok 57 smernice 2014/24 uvádza najmä dôvody na vylúčenie hospodárskych subjektov z účasti na postupe verejného obstarávania. Článok 58 tejto smernice stanovuje kritériá výberu na účely účasti na takomto postupe.

9

Ustanovenie § 13 ods. 1 zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 25. októbra 2016 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o RPVS“) stanovuje:

„Ak sa v návrhu na zápis [do RPVS] uvedú nepravdivé alebo neúplné údaje o konečnom užívateľovi výhod alebo verejných funkcionároch podľa § 4 ods. 4 písm. f), nie je splnená povinnosť podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod [do RPVS] v lehote podľa § 9 ods. 1 alebo sa poruší zákaz podľa § 19, registrujúci orgán uloží

…“

10

Z § 13 ods. 2 tohto zákona vyplýva, že registrujúci orgán vykoná výmaz zapísaného partnera verejného sektora z RPVS, ak právoplatne uložil pokutu za nesplnenie povinnosti podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod do tohto registra v zákonnej lehote alebo za porušenie zákazu podľa § 19 uvedeného zákona a táto pokuta nebola v lehote určenej príslušným súdom zaplatená.

11

Podľa § 13 ods. 4 toho istého zákona registrujúci orgán uloží oprávnenej osobe pokutu od 10000 do 100000 eur, ak poruší zákaz podľa § 19 zákona o RPVS.

12

Podľa § 13 ods. 5 prvej vety zákona o RPVS ručí oprávnená osoba za zaplatenie pokuty uloženej osobe, ktorá je štatutárnym orgánom partnera verejného sektora.

13

V súlade s § 13 ods. 6 tohto zákona pri ukladaní pokuty registrujúci orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti.

14

Ustanovenie § 13a uvedeného zákona zakazuje neskorší zápis partnera verejného sektora do RPVS na obdobie dvoch rokov odo dňa jeho výmazu z tohto registra.

15

Podľa § 14 zákona o RPVS rozhodnutie o pokute z dôvodov uvedených v § 13 ods. 2 tohto zákona je tiež rozhodnutím o vylúčení podľa § 13a Obchodného zákonníka. Vylúčenou osobou je štatutárny orgán alebo členovia štatutárneho orgánu partnera verejného sektora, ktorý bol vymazaný z RPVS. Dôsledkom rozhodnutia o vylúčení je, že vylúčení členovia štatutárneho orgánu nesmú počas troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu alebo člena dozorného orgánu v akejkoľvek obchodnej spoločnosti alebo družstve.

16

Podľa § 15 uvedeného zákona je subjekt verejného sektora, ktorý ako účastník zmluvy partnerovi verejného sektora poskytuje finančné prostriedky alebo majetok, práva k majetku alebo iné majetkové práva, oprávnený odstúpiť od zmluvy, a to dňom právoplatnosti rozhodnutia o pokute.

17

Podľa § 19 písm. c) toho istého zákona „oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony podľa tohto zákona, ak… má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s partnerom verejného sektora; vzťahom, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, nie je vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby pri výkone jej činnosti podľa osobitných predpisov“.

18

V súlade s § 11 ods. 1 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 18. novembra 2015 v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) je zápis v RPVS podmienkou, aby sa hospodársky subjekt mohol zúčastniť v procese verejného obstarávania ako uchádzač, prípadne ako subdodávateľ uchádzača.

19

Zákon o RPVS vyžaduje zápis do tohto registra v prípade fyzických alebo právnických osôb, ktoré chcú udržiavať majetkové vzťahy s verejným sektorom a ktoré v dôsledku tohto zápisu prijímajú finančné prostriedky z verejných zdrojov vrátane európskych fondov, najmä uzavretím zmluvy s verejným sektorom, ktorej hodnota plnení presahuje limity stanovené týmto zákonom. Tento zákon kvalifikuje „partnera verejného sektora“ ako každú osobu, ktorá má v úmysle vstupovať do takýchto majetkových vzťahov s rôznymi subjektmi verejného sektora. Medzi informáciami, ktoré musia byť zapísané do RPVS, sa nachádza informácia týkajúca sa konečného užívateľa výhod partnera verejného sektora. Cieľom zákona o RPVS je totiž zabezpečiť transparentnosť právnych vzťahov, do ktorých vstupuje verejný sektor, zabezpečením odkrývania vlastníckych a riadiacich štruktúr subjektov, ktoré s ním udržiavajú hospodárske vzťahy.

20

Na účely registrácie do RPVS je partner verejného sektora povinný obrátiť sa na „oprávnenú osobu“, teda na nezávislú osobu (najmä advokáta alebo notára) konajúcu s odbornou starostlivosťou, ktorá musí overiť identifikáciu konečného užívateľa výhod tohto partnera verejného sektora a ktorá po tomto overení požiada o zápis uvedeného partnera do RPVS.

21

Uzneseniami z 3. októbra 2022 a 21. februára 2023 Okresný súd Žilina (Slovenská republika) na základe § 13 zákona o RPVS uložil spoločnosti Mabonex Slovakia ako „partnerovi verejného sektora“ pokutu vo výške 20000 eur, konateľom A. B. a X. Y., ktorí konali v mene tejto spoločnosti ako štatutárny orgán, pokutu vo výške 10000 eur, ktorú sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne, a spoločnosti Dlhopolec ako „oprávnenej osobe“ pokutu vo výške 20000 eur.

22

Tento súd usúdil, že vzhľadom na existujúci vzťah medzi jedným z konateľov partnera verejného sektora a konateľom oprávnenej osoby, ktorí boli spoločníkmi a konateľmi v tretej spoločnosti, existovali objektívne skutočnosti, ktoré môžu spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby v zmysle § 19 písm. c) zákona o RPVS.

23

Dlhopolec a i. sa proti týmto uzneseniam odvolali na Krajský súd v Žiline (Slovenská republika), ktorý ich odvolania zamietol uznesením z 18. júla 2023. Poslední uvedení preto podali proti tomuto uzneseniu dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom.

24

Po prvé predkladajúci vnútroštátny súd vysvetľuje, že na účely preskúmania nestrannosti oprávnenej osoby sa tak prvostupňový, ako aj odvolací súd inšpirovali judikatúrou v oblasti posudzovania nestrannosti sudcov v rámci konaní týkajúcich sa ich vylúčenia.

25

Po druhé spresňuje, že hoci cieľom dovolania je spochybniť zákonnosť pokuty uloženej na základe § 13 zákona o RPVS, treba zohľadniť aj iné právne následky, ktoré môže takáto sankcia vyvolávať vo vzťahu k partnerovi verejného sektora, osobám zastávajúcim funkciu štatutárneho orgánu, ako aj oprávnenej osobe.

26

Partner verejného sektora sa totiž z RPVS vymaže, ak pokuta, ktorá mu bola uložená, nadobudla právoplatnosť a nebola zaplatená v lehote určenej príslušným súdom. Okrem toho je oprávnená osoba spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie pokuty uloženej osobe, ktorá koná ako štatutárny orgán partnera verejného sektora. Prípadný výmaz partnera verejného sektora z RPVS môže navyše viesť k zákazu pre dotknuté osoby vykonávať počas obdobia troch rokov funkciu člena štatutárneho orgánu spoločnosti. Napokon subjekt verejného sektora, ktorý poskytuje finančné prostriedky alebo majetok partnerovi verejného sektora, má právo odstúpiť od zmluvy, ktorú podpísal s partnerom verejného sektora, v deň právoplatnosti rozhodnutia o pokute.

27

Po tretie predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že zápis do RPVS predstavuje podmienku na to, aby sa hospodársky subjekt mohol v súlade s § 11 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní zúčastniť v procese verejného obstarávania ako uchádzač, prípadne ako subdodávateľ uchádzača. Keďže tento zákon preberá do slovenského právneho poriadku najmä smernice 2014/23 a 2014/24 a uplatňuje sa tak na verejné obstarávania, ktorých predpokladaná hodnota presahuje limity stanovené týmito smernicami, ako aj na verejné obstarávania, ktorých hodnota nedosahuje tieto limity, otázka zápisu do RPVS alebo prípadného výmazu partnera verejného sektora z tohto registra patrí priamo do pôsobnosti pravidiel verejného obstarávania upravených právom Únie.

28

Po štvrté tento súd uvádza, že v prípade nezapísania do RPVS alebo počas obdobia dvoch rokov od výmazu z tohto registra, ktorý bol uložený ako sankcia, fyzická alebo právnická osoba nemôže ani vstupovať do majetkových vzťahov s verejným sektorom, ani poberať finančné prostriedky z európskych fondov (s výnimkou prostriedkov z Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu), ani sa uchádzať o uzatvorenie zmluvy so subjektom patriacim do verejného sektora, ak hodnota zmluvy presahuje limity stanovené zákonom o RPVS. Takéto zákazy v dôsledku uloženia pokút a prípadné právne následky, ktoré z nich vyplývajú, predstavujú navyše prekážky výkonu slobody podnikania, voľného pohybu tovaru a kapitálu, ako aj slobodného poskytovania služieb v rámci Únie. Okrem toho spresňuje, že v Slovenskej republike existujú dva systémy identifikácie konečných užívateľov výhod hospodárskeho subjektu, a to systém vyplývajúci zo zákona, ktorým sa preberá smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73), a systém vyplývajúci zo zákona o RPVS. V praxi teda nie je vylúčené, že konečný užívateľ výhod je v zmysle týchto dvoch zákonov odlišný, čo by bolo problematické.

29

Po piate predkladajúci vnútroštátny súd usudzuje, že vzhľadom na povahu porušenia zákona o RPVS a prísnosť sankcie, ktorá z tohto porušenia vyplýva, táto sankcia predstavuje sankciu trestnoprávnej povahy, a preto musí byť uložená v súlade so zásadami zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov, ako sú zakotvené v článku 49 Charty.

30

Predkladajúci vnútroštátny súd preto usudzuje, že odpovede na prvé tri prejudiciálne otázky sú rozhodujúce na účely posúdenia, či je prípadný výmaz z RPVS ako sekundárny následok nezaplatenia pokuty uloženej partnerovi verejného sektora v súlade s právom Únie v oblasti fungovania vnútorného trhu a verejného obstarávania.

31

Okrem toho tento súd zastáva názor, že odpoveď na tretiu až piatu prejudiciálnu otázku umožní posúdiť, či uloženie pokuty a sekundárne následky, ktoré z toho môžu vyplývať, možno považovať za predvídateľné a primerané pre sankcionované osoby, a teda za v súlade so zásadami uplatniteľnými v oblasti sankcií, ktoré zakotvuje právo Únie. V tejto súvislosti sa nepresnosti a nezrovnalosti identifikované v ustanoveniach zákona o RPVS zdajú byť o to problematickejšie v prípade, že sa „hospodársky prospech“ partnera verejného sektora, ktorý vyplýva z jeho obchodovania s verejným sektorom, ukáže ako záporný, čo je situácia, o ktorú ide vo veci samej.

32

Je pravda, že z § 13 ods. 6 zákona o RPVS vyplýva, že registrujúci orgán pri ukladaní pokuty prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsoby a následky porušenia povinnosti týkajúce sa zápisu do RPVS. Toto ustanovenie sa však uplatňuje len vtedy, ak nie je možné určiť hospodársky prospech získaný partnerom verejného sektora. Okrem toho, ak možno tento prospech určiť, § 13 ods. 1 tohto zákona vyžaduje, aby bola pokuta uložená vo výške zodpovedajúcej tomuto prospechu, bez akéhokoľvek zohľadnenia skutočností, ktoré viedli k uloženiu pokuty, a bez toho, aby bola stanovená horná hranica pokuty, ktorá môže byť uložená. Napokon iba výklad dôvodovej správy k uvedenému zákonu vnútroštátnymi súdmi poskytuje informácie o tom, ako treba chápať pojem „hospodársky prospech“.

33

Pokiaľ ide o šiestu prejudiciálnu otázku, predkladajúci vnútroštátny súd zdôrazňuje, že § 19 písm. c) zákona o RPVS nestanovuje presné kritériá týkajúce sa kvality, povahy, trvania alebo blízkosti vzťahu alebo väzieb, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby, a že toto ustanovenie priznáva registrujúcemu orgánu, ktorý ukladá sankciu, širokú mieru voľnej úvahy. Tento súd sa teda pýta, či uloženie pokuty, o akú ide vo veci samej, možno považovať za predvídateľné a primerané, a teda v súlade so zásadami uplatniteľnými v oblasti sankcií, ktoré zakotvuje právo Únie, najmä článok 49 Charty.

34

Za týchto okolností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

35

Slovenská vláda v prvom rade tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. Žiadna z oblastí práva Únie, ktoré identifikoval predkladajúci vnútroštátny súd, sa totiž netýka zákona o RPVS, ktorý, ako uvádza samotný tento súd, nepreberá žiadny akt práva Únie do slovenského právneho poriadku.

36

V tejto súvislosti táto vláda v prvom rade tvrdí, že predkladajúci vnútroštátny súd len veľmi nepresne poukazuje na existenciu súvislosti medzi právnou úpravou Únie týkajúcou sa verejného obstarávania a predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V každom prípade tento súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré môže mať zákon o RPVS vo vzťahu k tejto právnej úprave.

37

Následne informácie uvedeného súdu týkajúce sa slovenskej právnej úpravy v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí nemôžu samy osebe preukázať existenciu dostatočnej súvislosti so smernicou 2015/849. Podľa slovenskej vlády sa konanie vo veci samej navyše vôbec netýka otázky výkladu tejto smernice.

38

Napokon sa táto vláda domnieva, že predkladajúci vnútroštátny súd vôbec nespresňuje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že zákon o RPVS predstavuje prekážku výkonu základných slobôd, pričom nespresňuje ani to, že v rámci právnej úpravy, o akú ide v spore vo veci samej, ide o „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor vykladať právo Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré mu boli priznané (rozsudok zo 4. septembra 2025, AW T, C‑225/22, EU:C:2025:649, bod 30 a citovaná judikatúra).

40

Po prvé, pokiaľ ide o uplatniteľnosť smernice 2015/849, stačí konštatovať, že predkladajúci vnútroštátny súd nepredložil Súdnemu dvoru žiadnu otázku týkajúcu sa výkladu tejto smernice a že na účely odpovede na návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je potrebné podať jej výklad. Tvrdenia Slovenskej republiky v tejto súvislosti tak nemajú vplyv na otázku, či má Súdny dvor právomoc odpovedať na návrh na začatie prejudiciálneho konania.

41

Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či existuje dostatočná súvislosť medzi právnou úpravou Únie týkajúcou sa verejného obstarávania a predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, predkladajúci vnútroštátny súd spresňuje, že každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá chce udržiavať majetkové vzťahy s verejným sektorom a najmä uzavrieť zmluvu v rámci procesu verejného obstarávania, je v prípade, ak hodnota majetkového plnenia presahuje limit stanovený uplatniteľným zákonom, povinná zapísať sa do RPVS, a to aspoň na obdobie trvania predmetnej zmluvy uzavretej s verejným sektorom.

42

Tento súd ďalej uvádza, že zákonom o RPVS bol zmenený zákon o verejnom obstarávaní, ktorým boli do slovenského právneho poriadku prebraté najmä smernice 2014/23 a 2014/24.

43

Okrem toho v nadväznosti na žiadosť o informácie, ktorú 22. októbra 2024 zaslal predseda Súdneho dvora predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, tento súd potvrdil, že niektoré obchodné transakcie spoločnosti Mabonex Slovakia, ktorých faktúry boli na účely uloženia pokuty, o ktorú ide vo veci samej, zohľadnené pri výpočte hospodárskeho prospechu získaného touto spoločnosťou, boli vykonané na základe zmlúv uzavretých po skončení postupov zadávania verejných zákaziek upravených vnútroštátnou právnou úpravou preberajúcou smernice 2014/23 a 2014/24.

44

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že existuje dostatočná súvislosť medzi predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania a smernicami 2014/23 a 2014/24. Tento záver nemôže vyvrátiť skutočnosť, že – ako tvrdí slovenská vláda – predkladajúci vnútroštátny súd vychádzal z nesprávneho výkladu dôsledkov, ktoré má zákon o RPVS na slovenskú právnu úpravu v oblasti verejného obstarávania, pričom toto posúdenie patrí do výkladu vnútroštátneho práva, ktorý Súdny dvor nie je oprávnený spochybniť v rámci prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. októbra 2025, Attal a Associés, C‑321/24, EU:C:2025:836, bod 24, ako aj citovanú judikatúru).

45

Po tretie skutočnosti preskúmané v bodoch 40 až 42 tohto rozsudku tiež umožňujú konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí slovenská vláda, právna úprava, o ktorú ide v spore vo veci samej, predstavuje „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, protectus,C‑185/23, EU:C:2024:657, bod 42 a citovanú judikatúru).

46

Konkrétne podľa informácií predkladajúceho vnútroštátneho súdu pripomenutých v bode 41 tohto rozsudku zápis do RPVS predstavuje nevyhnutnú podmienku na to, aby hospodársky subjekt mohol uzavrieť zmluvu v rámci postupu verejného obstarávania. Neexistencia takéhoto zápisu sa teda považuje za dôvod vylúčenia z účasti na takomto verejnom obstarávaní. Treba však uviesť, že hoci článok 57 smernice 2014/24 taxatívne vymenúva dôvody na vylúčenie, nevylučuje to možnosť členských štátov zachovať alebo stanoviť hmotnoprávne pravidlá, ktorých cieľom je najmä to, aby bolo v oblasti verejného obstarávania zaručené dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania zakotvenej v článku 18 ods. 1 smernice 2014/24, ako aj zásady transparentnosti, ktorú táto posledná uvedená zásada zahŕňa, pričom obe tieto zásady sú pre verejných obstarávateľov v akomkoľvek postupe verejného obstarávania záväzné a predstavujú základ smerníc Únie týkajúcich sa postupov verejného obstarávania, a to pod podmienkou, že bude dodržaná zásada proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. mája 2009, Assitur,C‑538/07, EU:C:2009:317, bod 21, ako aj z 15. septembra 2022, J. Sch. Omnibusunternehmen a K. Reisen, C‑416/21, EU:C:2022:689, bod 58).

47

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Slovenská republika tým, že vyžaduje zápis do RPVS v súlade so zákonom o RPVS, na základe ktorého boli uložené pokuty, o ktoré ide vo veci samej, využila diskrečnú alebo posudzovaciu právomoc, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou režimu zavedeného aktom práva Únie, čo podľa ustálenej judikatúry znamená, že tento členský štát vykonáva toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 2019, TSN a AKT, C‑609/17 a C‑610/17, EU:C:2019:981, bod 50, ako aj z 29. júla 2024, protectus,C‑185/23, EU:C:2024:657, bod 59 a citovanú judikatúru).

48

Po štvrté tvrdenie Slovenskej republiky, podľa ktorého predkladajúci vnútroštátny súd nijako nespresňuje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že zákon o RPVS predstavuje prekážku výkonu základných slobôd, spadá pod námietku neprípustnosti a nemôže mať vplyv na posúdenie právomoci Súdneho dvora odpovedať na návrh na začatie prejudiciálneho konania.

49

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na návrh na začatie prejudiciálneho konania.

50

Slovenská vláda v prvom rade tvrdí, že prvá až tretia prejudiciálna otázka sú neprípustné z dôvodu ich abstraktnej povahy a irelevantnosti pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

51

Táto vláda v podstate uvádza, že Mabonex Slovakia nebola vymazaná z RPVS na základe § 13 ods. 2 zákona o RPVS, pričom poukazuje na to, že ku dňu predloženia písomných pripomienok uvedenej vlády Súdnemu dvoru táto spoločnosť bola naďalej v tomto registri zapísaná. Zdôrazňuje tiež, že po tom, čo uvedená spoločnosť zaplatí v lehote stanovenej príslušným súdom sumu pokuty, ktorá jej bola uložená, k takémuto výmazu na základe tohto ustanovenia už ani nemôže dôjsť. Prvá až tretia prejudiciálna otázka sa však týkajú iba hypotézy, ktorá je v súčasnosti vylúčená, a to „potenciálneho výmazu [spoločnosti Mabonex Slovakia] z RPVS ako sekundárneho následku nezaplatenia pokuty uloženej partnerovi verejného sektora“, a sú preto neprípustné.

52

V druhom rade Slovenská vláda tvrdí, že odpoveď na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku nie je relevantná pre vyriešenie sporu vo veci samej. Na rozdiel od toho, čo zrejme naznačujú tieto otázky, totiž spoločnosti Mabonex Slovakia nebola uložená žiadna pokuta zodpovedajúca výške získaného hospodárskeho prospechu v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti zákona o RPVS, keďže registrujúci orgán uložil tejto spoločnosti v skutočnosti pokutu na základe druhej časti odseku 1 písm. a) tohto § 13, pretože takýto hospodársky prospech nebolo možné zistiť z dôvodu záporného výsledku hospodárenia tejto spoločnosti.

53

Treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú (rozsudok z 21. marca 2024, Remia Com Impex,C‑10/23, EU:C:2024:259, bod 27 a citovaná judikatúra).

54

Rovnako podľa ustálenej judikatúry platí, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi si potreba dospieť k výkladu práva Únie, ktorý by bol užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora (rozsudok z 21. marca 2024, Remia Com Impex,C‑10/23, EU:C:2024:259, bod 28 a citovaná judikatúra). Tieto požiadavky boli navyše pripomenuté v bodoch 13, 15 a 16 odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1), pričom v súčasnosti sa nachádzajú v bodoch 13, 15 a 16 nového znenia odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C, C/2024/6008).

55

V súlade s článkom 94 písm. a) rokovacieho poriadku je teda nevyhnutné, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého patria ním kladené otázky, resp. aby objasnil aspoň skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú. Súdny dvor je totiž v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ oprávnený rozhodnúť o výklade predpisu Únie len na základe skutkového stavu, ktorý mu uvedie vnútroštátny súd (rozsudok z 21. marca 2024, Remia Com Impex,C‑10/23, EU:C:2024:259, bod 29 a citovaná judikatúra).

56

V prvom rade, pokiaľ ide o prvú až tretiu otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom, tento súd uvádza, že odpoveď na tieto otázky je nevyhnutná na účely posúdenia, či je potenciálny výmaz partnera verejného sektora z RPVS ako sekundárny následok nezaplatenia pokuty, ktorá mu bola uložená, v súlade s právom Únie, najmä s niektorými ustanoveniami týkajúcimi sa výkonu základných slobôd. Návrh na začatie prejudiciálneho konania pritom v tejto súvislosti obsahuje neúplný opis skutkových okolností sporu vo veci samej, ktorý neposkytuje nijaký údaj, ktorý by Súdnemu dvoru umožnil zistiť, či Mabonex Slovakia ako partner verejného sektora nezaplatila pokutu a či z dôvodu tohto nezaplatenia bola táto spoločnosť skutočne vymazaná z RPVS, v dôsledku čoho jej bolo zabránené uzavrieť zmluvu v rámci verejného obstarávania a udeľovania koncesií s akýmkoľvek verejným subjektom.

57

Z toho vyplýva, že tieto otázky sú založené na hypotetickej situácii, t. j. na výmaze spoločnosti Mabonex Slovakia z RPVS, a dokonca neobsahujú dostatok informácií, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. marca 2023, Mercedes‑Benz Group (Zodpovednosť výrobcov vozidiel so zabudovanými rušiacimi zariadeniami), C‑100/21, EU:C:2023:229, bod 53].

58

Za týchto podmienok treba prvú až tretiu prejudiciálnu otázku považovať za neprípustné.

59

V druhom rade treba uviesť, že štvrtá a piata prejudiciálna otázka sa v podstate týkajú výkladu článku 49 ods. 1 a 3 Charty, aby mohol predkladajúci vnútroštátny súd určiť, či je § 13 ods. 1 písm. a) prvá časť vety zákona o RPVS dostatočne presný a či rešpektuje zásadu primeranosti trestov.

60

Skutočnosť, že registrujúci orgán neuložil spoločnosti Mabonex Slovakia pokutu na základe hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala, v súlade s týmto článkom 13 ods. 1 písm. a) prvou časťou, ale s prihliadnutím na sumy uvedené v druhej časti tohto ustanovenia, však sama osebe neznamená, že tieto otázky sú neprípustné.

61

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že Dlhopolec a i. vo veci samej sa domnievajú, že registrujúci orgán mal uložiť pokutu tejto spoločnosti na základe § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti vety zákona o RPVS, keďže podľa nich „hospodársky prospech“ bolo možné určiť, aj keď bol záporný. Nemožno teda vylúčiť, že preskúmanie uvedených otázok z hľadiska tohto ustanovenia je relevantné pre vyriešenie sporu vo veci samej.

62

Z toho vyplýva, že štvrtá a piata prejudiciálna otázka sú prípustné.

63

Keďže štvrtá až šiesta prejudiciálna otázka sa v podstate týkajú výkladu článku 49 Charty, treba určiť, či je toto ustanovenie uplatniteľné v rámci sporu vo veci samej, a to tak, že sa preskúma, či režim sankcií, o ktorý ide vo veci samej, má trestnoprávnu povahu.

64

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na posúdenie trestnoprávnej povahy sankcie najmä na účely uplatnenia článku 49 Charty sú relevantné tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia práva vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (rozsudok z 1. augusta 2025, BAJI Trans,C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 63 a citovaná judikatúra).

65

Hoci prislúcha predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby vo svetle týchto kritérií posúdil, či pokuty, ktoré boli uložené spoločnosti Dlhopolec a i., majú trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 ods. 1 Charty, Súdny dvor rozhodujúci o návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu spresnenia, aby usmernil tento súd pri jeho posúdení (rozsudok z 1. augusta 2025, BAJI Trans,C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 64 a citovaná judikatúra).

66

Po prvé treba uviesť, že zákon o RPVS nekvalifikuje sankciu uloženú na základe jeho § 13 ako „trestnú“. Uplatnenie článku 49 Charty sa však bez ohľadu na kvalifikáciu trestných sankcií vo vnútroštátnom práve vzťahuje aj na sankcie, ktoré treba považovať za sankcie trestnoprávnej povahy na základe ďalších dvoch kritérií uvedených v bode 64 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2025, BAJI Trans,C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 66 a citovanú judikatúru).

67

Po druhé, pokiaľ ide o povahu porušenia, zdá sa, že pokuty uložené z dôvodu porušenia požiadaviek podľa zákona o RPVS sledujú ciele spočívajúce tak v odrádzaní od týchto porušení, ako aj v ich sankcionovaní, keďže podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o RPVS sa partnerovi verejného sektora ukladá buď pokuta vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý získal, alebo pokuta vo výške od 10000 eur do 1000000 eur, pričom účelom týchto pokút nie je nahradiť škodu, ktorá bola týmito porušeniami spôsobená (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2025, BAJI Trans,C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 67 a 68, ako aj citovanú judikatúru).

68

Po tretie, pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa stupňa prísnosti uloženej sankcie, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania na jednej strane vyplýva, že porušenie povinnosti nestrannosti osoby, ktorá je oprávnená zapísať partnera verejného sektora do RPVS, môže odôvodniť uloženie pokuty tomuto partnerovi buď vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý tento partner získal, alebo v prípade, že tento hospodársky prospech nemožno zistiť, vo výške od 10000 eur do 1000000 eur. Na druhej strane oprávnenej osobe môže byť uložená pokuta vo výške od 10000 eur do 100000 eur.

69

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že stupeň prísnosti uloženej sankcie sa musí posudzovať v závislosti od maximálneho trestu stanoveného príslušnými právnymi predpismi (rozsudok z 1. augusta 2025, BAJI Trans,C‑544/23, EU:C:2025:614, bod 70 a citovaná judikatúra).

70

V prejednávanej veci treba konštatovať, že ak je pokuta uložená s prihliadnutím na hospodársky prospech získaný partnerom verejného sektora, v tejto súvislosti nie je stanovená žiadna horná hranica. Okrem toho za predpokladu, že tento prospech nemožno zistiť, uložená pokuta môže dosiahnuť 1000000 eur v prípade partnera verejného sektora a 100000 eur v prípade oprávnenej osoby, čo sú značné sumy.

71

Za týchto podmienok a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, treba zdôrazniť, že režim sankcií s charakteristikami uvedenými v § 13 zákona o RPVS má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 Charty. Z toho vyplýva, že tento režim treba posúdiť z hľadiska zásady zákonnosti trestných činov a trestov, ako aj zásady proporcionality, ktoré sú zakotvené v článku 49 ods. 1 a 3 Charty.

72

Svojou šiestou otázkou, ktorú treba preskúmať v prvom rade, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 49 ods. 1 Charty a zásada právnej istoty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora nemôže vykonať takýto zápis, ak vzťah, ktorý má k partnerovi verejného sektora, môže spochybniť jej nestrannosť – najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s týmto partnerom verejného sektora –, pričom nie sú spresnené iné kritériá umožňujúce posúdiť túto nestrannosť a nedodržanie tejto požiadavky nestrannosti vedie k uloženiu sankcie trestnoprávnej povahy.

73

Zásada právnej istoty na jednej strane vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné a presné, a na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky. Uvedená zásada si konkrétne vyžaduje, aby právna úprava dotknutým osobám umožnila s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, pričom musia mať možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (rozsudok z 29. júla 2024, Belgian Association of Tax Lawyers a i., C‑623/22, EU:C:2024:639, bod 36 a citovaná judikatúra).

74

Zásada zákonnosti v trestných veciach zakotvená v článku 49 ods. 1 Charty, ktorá je osobitným vyjadrením všeobecnej zásady právnej istoty, najmä vyžaduje, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia príslušného ustanovenia, a prípadne za pomoci výkladu tohto ustanovenia zo strany súdov rozpoznať, ktoré konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnoprávnu zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld,C‑303/05, EU:C:2007:261, bod 50; z 28. marca 2017, Rosneft,C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 162, ako aj z 29. júla 2024, Belgian Association of Tax Lawyers a i., C‑623/22, EU:C:2024:639, body 39 a 40).

75

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ktorý zakotvuje práva zodpovedajúce právam zaručeným článkom 49 Charty, nemôže byť znenie legislatívnych aktov z dôvodu ich nevyhnutne všeobecnej povahy absolútne presné. Z toho najmä vyplýva, že hoci použitie legislatívnej techniky spočívajúcej v prednostnom využití všeobecných kategórií pred taxatívnymi výpočtami často ponecháva šedé zóny pri hraničnom vymedzení definície, tieto pochybnosti, pokiaľ ide o hraničné prípady, samy osebe nestačia na to, aby sa určité ustanovenie stalo nezlučiteľné s článkom 7 uvedeného dohovoru, pokiaľ je také ustanovenie v prevažnej väčšine prípadov dostatočne jasné (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok ESĽP,15. novembra 1996, Cantoni v. Francúzsko, CE:ECHR:1996:1115JUD001786291, body 31 a 32). Tieto úvahy sa podľa článku 52 ods. 3 Charty uplatnia aj v prípade jej článku 49 (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft,C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 165).

76

Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora zásada určitosti uplatniteľného práva sa nemôže vykladať tak, že vylučuje postupné objasňovanie pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdnych výkladov pod podmienkou, že výsledok je primerane predvídateľný (rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft,C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 167, ako aj z 29. júla 2024, Belgian Association of Tax Lawyers a i., C‑623/22, EU:C:2024:639, bod 43).

77

V prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd v podstate uvádza, že § 19 písm. c) zákona o RPVS nestanovuje presné kritériá týkajúce sa kvality, povahy, trvania a blízkosti vzťahu alebo väzieb, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o nestrannosti oprávnenej osoby v prípade, že zapisuje partnera verejného sektora do RPVS, a zároveň v tejto súvislosti priznáva orgánu poverenému zápisom, ktorý prípadne uloží sankciu za nedodržanie tejto požiadavky nestrannosti, širokú mieru voľnej úvahy.

78

Na úvod treba pripomenúť, že Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa v rámci prejudiciálneho konania k výkladu vnútroštátnych ustanovení, ani rozhodovať, či je výklad takýchto ustanovení, ktorý poskytuje vnútroštátny súd, správny, keďže taký výklad patrí do výlučnej právomoci vnútroštátnych súdov [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 52 a citovaná judikatúra].

79

Naopak, Súdny dvor má v rámci prejudiciálneho konania právomoc poskytnúť na základe spisu vo veci samej, ako aj na základe pripomienok, ktoré mu boli predložené, užitočné usmernenia s cieľom umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť spor, ktorý prejednáva (rozsudok z 19. júna 2025, Lietuvos bankas,C‑671/23, EU:C:2025:457, bod 47 a citovaná judikatúra).

80

V tejto súvislosti na to, aby mohol predkladajúci vnútroštátny súd určiť, či stupeň presnosti § 19 písm. c) zákona o RPVS zodpovedá požiadavkám podľa článku 49 ods. 1 Charty, pokiaľ ide o kritériá umožňujúce posúdiť nedodržanie požiadavky nestrannosti osoby oprávnenej overiť relevantné informácie a zapísať partnera verejného sektora do RPVS, treba po prvé konštatovať, že podľa tohto ustanovenia „oprávnená osoba nesmie vykonávať úkony podľa tohto zákona, ak… má akýkoľvek vzťah k partnerovi verejného sektora alebo k členom jeho orgánov, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s partnerom verejného sektora; vzťahom, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, nie je vzťah partnera verejného sektora a oprávnenej osoby pri výkone jej činnosti podľa osobitných predpisov“.

81

Z toho vyplýva, že § 19 písm. c) zákona o RPVS, keďže spresňuje rozsah požiadavky nestrannosti odkazom na existenciu tak personálnych, ako aj majetkových prepojení medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora, obsahuje formuláciu, ktorá je v súlade s požiadavkou stanovenou v článku 49 ods. 1 Charty, ako ho vyložil Súdny dvor v judikatúre uvedenej v bode 74 tohto rozsudku. Takáto formulácia, ktorá charakterizuje povahu vzťahov medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora, im totiž umožňuje s dostatočnou jasnosťou a presnosťou poznať rozsah ich povinností v oblasti nestrannosti na účely zápisu tohto partnera do RPVS a vedieť, že porušenie týchto povinností môže založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť tým, že ich vystaví pokutám stanoveným v § 13 zákona o RPVS.

82

Platí to o to viac, že § 19 písm. c) tohto zákona navyše spresňuje situácie, na ktoré nemožno hľadieť tak, že predstavujú vzťah, ktorý by mohol spochybniť nestrannosť oprávnenej osoby, a to vzťah medzi partnerom verejného sektora a oprávnenou osobou v rámci výkonu jej činnosti upravenej osobitnými právnymi predpismi, čo sa podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu týka najmä vzťahu advokát – klient alebo úkonu notárov a daňových poradcov.

83

Po druhé skutočnosť, že tento § 19 písm. c) ponecháva orgánu poverenému zápisom mieru voľnej úvahy na preskúmanie, či väzby existujúce medzi oprávnenou osobou a partnerom verejného sektora môžu spochybniť požiadavku nestrannosti stanovenú v uvedenom ustanovení, nemôže sama osebe viesť k záveru, že toto ustanovenie nie je dostatočne jasné a presné v zmysle článku 49 ods. 1 Charty. V tejto súvislosti, ako uvádza slovenská vláda, a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, osoba oprávnená zapísať partnera verejného sektora do RPVS musí vzhľadom na znenie uvedeného § 19 písm. c) odôvodnene očakávať, že tento orgán overí skutkové a právne okolnosti charakterizujúce personálne a majetkové väzby, ktoré ju spájajú s týmto partnerom, aby určil, či môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti uvedenej osoby, a teda zabrániť tejto osobe zapísať uvedeného partnera do RPVS.

84

Po tretie okolnosť uvádzanú predkladajúcim vnútroštátnym súdom, podľa ktorej sa príslušné vnútroštátne súdy odvolávali na judikatúru týkajúcu sa nestrannosti sudcov s cieľom objasniť rozsah požiadavky nestrannosti, ktorou je viazaná osoba oprávnená zapísať partnera verejného sektora do RPVS v zmysle § 19 písm. c) zákona o RPVS, nemožno považovať za odporujúcu článku 49 ods. 1 Charty.

85

Ako totiž bolo pripomenuté v bode 76 tohto rozsudku, tento článok 49 ods. 1 umožňuje postupné objasňovanie pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom súdnych výkladov, pokiaľ sú primerane predvídateľné. Treba pritom uviesť, že analogické uplatnenie judikatúry existujúcej v inom právnom kontexte nemožno považovať za nepredvídateľné, keďže patrí do rámca bežných metód výkladu práva.

86

S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, sa teda vzhľadom na znenie § 19 písm. c) zákona o RPVS v spojení s § 13 tohto zákona, ako aj na výkladovú metódu použitú príslušnými vnútroštátnymi súdmi nezdá, že by sa oprávnenej osobe a dotknutému partnerovi verejného sektora bránilo v tom, aby dostatočne jasným a presným spôsobom v zmysle článku 49 ods. 1 Charty určili konania a opomenutia, ktoré môžu založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.

87

Tento záver nemožno spochybniť skutočnosťou, že podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci tak Okresný súd Žilina, ako aj Krajský súd v Žiline v podstate konštatovali, že oprávnená osoba porušila § 19 písm. c) zákona o RPVS, pričom sa obmedzili na konštatovanie existencie spoločnej účasti na jednej strane spoločníka a konateľa oprávnenej osoby a na druhej strane spoločníka a konateľa partnera verejného sektora v tretej spoločnosti bez toho, aby poskytli ďalšie informácie o povahe a hĺbke tohto obchodného vzťahu.

88

Táto skutočnosť totiž predstavuje otázku týkajúcu sa správnosti výkladu vnútroštátneho práva, ktorý podali tieto súdy, ako aj dodržania povinnosti odôvodnenia, ktorá nemôže mať vplyv na posúdenie toho, či je toto ustanovenie dostatočne jasné a presné na to, aby boli splnené požiadavky podľa článku 49 ods. 1 Charty. V každom prípade aj za predpokladu, že by sa tento výklad považoval za nepredvídateľný v zmysle judikatúry týkajúcej sa tohto článku 49 ods. 1, takéto konštatovanie by neumožnilo dospieť k záveru, že § 19 písm. c) zákona o RPVS ako taký nezodpovedá požiadavkám podľa uvedeného článku 49 ods. 1, ale skôr by znamenalo, že uvedený výklad nemožno prijať, keďže by bol v rozpore so základnými právami.

89

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 49 ods. 1 Charty a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora nemôže vykonať takýto zápis, ak vzťah, ktorý má k partnerovi verejného sektora, môže spochybniť jej nestrannosť – najmä ak je personálne alebo majetkovo prepojená s týmto partnerom verejného sektora –, pričom nie sú spresnené iné kritériá umožňujúce posúdiť túto nestrannosť a nedodržanie tejto požiadavky nestrannosti vedie k uloženiu sankcie trestnoprávnej povahy, a to pod podmienkou, že táto oprávnená osoba a uvedený partner verejného sektora môžu – vzhľadom na znenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy, ako aj jej výklad na základe bežných metód výkladu práva zo strany príslušných vnútroštátnych súdov – dostatočne jasne a presne určiť, ktoré konania a opomenutia môžu založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.

90

Svojou piatou otázkou, ktorú treba preskúmať pred štvrtou otázkou, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 49 ods. 1 Charty a zásada právnej istoty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nedodržania požiadavky nestrannosti, ktorej podlieha osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora, len stanovuje, že tejto spoločnosti sa uloží pokuta zodpovedajúca výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, pričom nespresňuje parametre umožňujúce určiť tento prospech.

91

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že § 13 ods. 1 písm. a) prvá časť vety zákona o RPVS stanovuje, že v prípade porušenia najmä zákazu uvedeného v § 19 písm. c) tohto zákona, ktorý vyžaduje, aby oprávnená osoba na účely zápisu partnera verejného sektora do RPVS neudržiavala s týmto partnerom alebo s členmi jeho orgánov žiadny vzťah, ktorý by mohol spochybniť jej nestrannosť, registrujúci orgán uloží partnerovi verejného sektora „pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý partner verejného sektora získal“. Ak tento hospodársky prospech nemožno zistiť, tento orgán uloží uvedenému partnerovi verejného sektora pokutu vo výške od 10000 eur do 1000000 eur.

92

Z tohto § 13 ods. 1 písm. a) tak vyplýva, že možnosť zistiť hospodársky prospech získaný partnerom verejného sektora, ako aj výška prospechu, ak ju možno zistiť, určujú alebo prinajmenšom ovplyvňujú výšku pokuty, ktorá je tomuto partnerovi uložená za porušenie povinnosti stanovenej v § 19 písm. c) zákona o RPVS. Na účely dodržania požiadaviek podľa článku 49 ods. 1 Charty je preto dôležité, aby bol pojem „hospodársky prospech“ v zmysle tohto zákona dostatočne jasný a presný na to, aby umožnil partnerom verejného sektora určiť sankcie, ktorým sa vystavujú v prípade porušenia uvedeného zákona.

93

V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že § 13 ods. 1 písm. a) prvá časť vety zákona o RPVS nespresňuje, či sa tento pojem „hospodársky prospech“ vzťahuje na hospodársky prospech, ktorý sankcionovaná spoločnosť získala na základe zmluvy uzavretej so subjektom verejného sektora, teda zmluvy, ktorej uzavretie by napríklad podliehalo zápisu tejto spoločnosti do RPVS, alebo či treba zohľadniť hospodársky prospech vyplývajúci z celkovej obchodnej a hospodárskej činnosti tejto spoločnosti. Tento súd ďalej uvádza, že toto ustanovenie nestanovuje relevantné obdobie na účely posúdenia takéhoto prospechu, najmä to, či treba zohľadniť obdobie po zápise do RPVS, obdobie nasledujúce po uzavretí zmluvy alebo kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom bola sankcia uložená.

94

V tomto kontexte predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že tak Okresný súd Žilina, ako aj Krajský súd v Žiline podali výklad pojmu „hospodársky prospech“ v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti vety zákona o RPVS, pričom sa opierali o dôvodovú správu k tomuto zákonu. Tieto súdy dospeli teda k záveru, že tento pojem sa týka prospechu, ktorý partner verejného sektora získal z príslušných transakcií uskutočnených s verejným sektorom v období od zápisu tohto partnera do RPVS do začatia konania o uložení sankcie.

95

Predkladajúci vnútroštátny súd sa preto pýta na súlad tohto výkladového postupu s článkom 49 ods. 1 Charty, pričom zdôrazňuje, že takýto výklad je v súlade s dôvodovou správou k zákonu o RPVS.

96

Treba pripomenúť, že skutočnosť, že právna úprava odkazuje na široké pojmy, ktoré treba postupne objasniť, v zásade nebráni tomu, aby sa táto právna úprava považovala za právnu úpravu, ktorá stanovuje jasné a presné pravidlá umožňujúce osobe podliehajúcej súdnej právomoci v prípade porušenia uvedenej právnej úpravy predvídať, aké sankcie trestnoprávnej povahy možno uložiť. V tejto súvislosti je dôležité vedieť, či zdanie nejednoznačnosti alebo neurčitosti týchto pojmov možno odstrániť použitím bežných metód výkladu práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2024, Belgian Association of Tax Lawyers a i., C‑623/22, EU:C:2024:639, bod 44 a citovanú judikatúru).

97

V prejednávanej veci však treba uviesť, že výklad pojmu „hospodársky prospech“ v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti vety zákona o RPVS prostredníctvom odkazu na dôvodovú správu k tomuto zákonu predstavuje podľa informácií poskytnutých predkladajúcim vnútroštátnym súdom bežnú metódu výkladu v slovenskom práve.

98

Za týchto podmienok sa tento pojem, tak ako je vykladaný prostredníctvom takejto metódy, zdá byť dostatočne jasný a presný vzhľadom na požiadavky vyplývajúce zo zásad právnej istoty a zákonnosti v trestných veciach.

99

Predkladajúci vnútroštátny súd ďalej uvádza, že v prejednávanej veci Okresný súd Žilina a Krajský súd v Žiline po tom, čo konštatovali, že Mabonex Slovakia získala záporný „hospodársky prospech“ vyplývajúci z jej obchodných transakcií s verejným sektorom, rozhodli uložiť tejto spoločnosti pokutu vo výške 20000 eur na základe § 13 ods. 1 písm. a) druhej časti vety zákona o RPVS. Tento výklad je však problematický v rozsahu, v akom tento zákon nespresňuje, či by sa záporný „hospodársky prospech“ mal chápať tak, že sa naň vzťahuje situácia, keď tento prospech nemožno zistiť.

100

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ako bolo uvedené v bode 88 tohto rozsudku, že táto otázka odkazuje na správnosť výkladu vnútroštátneho práva, ktorú musí posúdiť predkladajúci vnútroštátny súd. Naproti tomu uvedená otázka nemôže mať vplyv na jasnú a presnú povahu § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti vety zákona o RPVS v zmysle zásad právnej istoty a zákonnosti v trestných veciach.

101

Na účely posúdenia dodržania článku 49 ods. 1 Charty treba určiť, či je partner verejného sektora schopný predvídať situácie, v ktorých sa vystavuje pokute, a či je spôsob výpočtu tejto pokuty primerane predvídateľný.

102

Treba však uviesť, podobne, ako to uviedla slovenská vláda, a s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, že vzhľadom na štruktúru a účel tohto zákona, ako vyplývajú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, môže partner verejného sektora, pokiaľ z jeho vzťahov s verejným sektorom vyplýva záporný hospodársky výsledok, rozumne predpokladať, že sa vystaví uloženiu pokuty vypočítanej v súlade s § 13 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona v prípade, že poruší ten istý zákon. Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či za takýchto okolností mohol takýto partner verejného sektora rozumne predpokladať, že záporný „hospodársky prospech“ sa bude považovať za nemožnosť zistiť tento prospech.

103

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 49 ods. 1 Charty a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade nedodržania požiadavky nestrannosti, ktorej podlieha osoba oprávnená zapísať spoločnosť do registra partnerov verejného sektora, len stanovuje, že tejto spoločnosti sa uloží pokuta zodpovedajúca výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, pričom nespresňuje parametre umožňujúce určiť tento prospech, a to pod podmienkou, že tieto parametre možno určiť na základe bežnej metódy výkladu práva uplatňovanej príslušnými vnútroštátnymi súdmi, takže uvedená spoločnosť bude schopná dostatočne jasne a presne určiť sankcie, ktorým sa vystavuje v prípade porušenia tejto právnej úpravy.

104

Svojou štvrtou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 49 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá spoločnosti, ktorá porušila túto právnu úpravu, automaticky ukladá pokutu zodpovedajúcu výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, bez toho, aby príslušný orgán mohol rozlišovať podľa povahy spáchaného porušenia alebo zohľadniť iné negatívne právne následky, ktoré uloženie uvedenej pokuty môže mať pre sankcionovanú spoločnosť.

105

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada primeranosti trestov zakotvená v článku 49 ods. 3 Charty vyžaduje, aby prísnosť sankcie zodpovedala závažnosti dotknutého porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, ECOTEX BULGARIA,C‑544/19, EU:C:2021:803, bod 97 a citovanú judikatúru).

106

Zásada proporcionality ukladá povinnosť, nielen pokiaľ ide o vymedzenie základných zložiek porušenia, ale aj vymedzenie pravidiel týkajúcich sa rozsahu pokút a posúdenia skutočností, ktoré možno zohľadniť pri ich stanovení (rozsudok zo 6. októbra 2021, ECOTEX BULGARIA,C‑544/19, EU:C:2021:803, bod 98 a citovaná judikatúra).

107

Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že represívne opatrenia, ktoré umožňuje vnútroštátna právna úprava, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že prísnosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré tieto sankcie postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, ECOTEX BULGARIA,C‑544/19, EU:C:2021:803, body 99 a 100, ako aj citovanú judikatúru).

108

V prejednávanej veci, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, § 13 ods. 1 písm. a) prvá časť vety zákona o RPVS stanovuje, že partnerovi verejného sektora sa uloží pokuta vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý tento partner získal v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, a to za jednotlivé porušenia, ktoré sú v ňom uvedené, najmä za porušenie zákazu stanoveného v § 19 písm. c) tohto zákona.

109

V prvom rade treba uviesť, že vzhľadom na znenie týchto ustanovení a skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania tieto ustanovenia zavádzajú režim objektívnej zodpovednosti, podľa ktorého zistenie skutočností zakladajúcich porušenie – bez ohľadu na úmysel alebo nedbanlivosť dotknutých osôb, t. j. hospodárskeho subjektu, ktorý je partnerom verejného sektora, a osoby oprávnenej zapísať tohto partnera do RPVS – postačuje na to, aby registrujúci orgán uložil pokutu vo výške hospodárskeho prospechu, ktorý tento hospodársky subjekt získal v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom.

110

Skutočnosť, že pokuta uložená najmä v prípade porušenia tohto § 19 písm. c) sa môže rovnať takémuto prospechu, však nemôže sama osebe znamenať, že článok 49 ods. 3 Charty bráni § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti vety zákona o RPVS. Nemožno totiž vylúčiť, že sankcia smerujúca k odňatiu celého hospodárskeho prospechu, ktorý spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, hoci nedodržala požiadavky tohto zákona, bude koherentná a účinná na účely dosiahnutia cieľa sledovaného uvedeným zákonom, ktorým je zabezpečiť transparentnosť právnych a obchodných vzťahov, ktoré verejný sektor udržiava so svojimi partnermi.

111

Rovnako okolnosť, na ktorú poukazuje predkladajúci vnútroštátny súd, že § 13 ods. 1 písm. a) prvá časť vety zákona o RPVS nestanovuje žiadnu hornú hranicu takejto pokuty, sa sama osebe nezdá v rozpore so zásadou primeranosti trestov v zmysle článku 49 ods. 3 Charty, keďže zavedenie takejto hornej hranice by mohlo ohroziť účinnosť pokuty, ako aj jej odrádzajúci a represívny účinok, pretože by mohlo podnietiť niektoré hospodárske subjekty k tomu, aby si nesplnili povinnosti vyplývajúce z tohto zákona, pokiaľ by hospodársky prospech, ktorý chcú získať v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, presahoval túto hornú hranicu.

112

V druhom rade však predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že pri uplatnení § 13 ods. 1 písm. a) prvej časti vety zákona o RPVS registrujúci orgán automaticky ukladá pokutu stanovenú v tomto ustanovení bez toho, aby zohľadnil osobitné okolnosti daného prípadu. Treba však uviesť, že takáto automatickosť v rámci pokuty, ktorej výška je potenciálne veľmi vysoká, nerešpektuje zásadu proporcionality v zmysle článku 49 ods. 3 Charty, keďže tento orgán nemá možnosť upraviť výšku pokuty podľa závažnosti spáchaného porušenia.

113

Tento súd konkrétne spresňuje, že registrujúci orgán neprihliada na správnosť informácií, ktoré sú zapísané v RPVS a ktoré sa týkajú konečného užívateľa výhod partnera verejného sektora. Správnosť týchto informácií pritom predstavuje relevantnú okolnosť pri ukladaní pokuty týmto orgánom. V takomto prípade totiž takéto informácie umožňujú subjektom verejného sektora spoľahlivo disponovať všetkými relevantnými údajmi týkajúcimi sa hospodárskeho subjektu, ktorý sa chce zapojiť do právnych a obchodných vzťahov s týmto sektorom, čím sa zabezpečuje transparentnosť v rámci týchto vzťahov, a teda zaručuje dosiahnutie cieľa sledovaného zákonom o RPVS.

114

V treťom rade z § 13 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že registrujúci orgán pri ukladaní pokuty zohľadní najmä povahu, závažnosť, ako aj spôsoby a následky porušenia predmetnej povinnosti. Predkladajúci vnútroštátny súd preto spresňuje, že toto ustanovenie sa v praxi uplatňuje len za predpokladu, že hospodársky prospech získaný partnerom verejného sektora nemožno zistiť, takže výška pokuty sa musí posúdiť vzhľadom na § 13 ods. 1 písm. a) druhú časť vety zákona o RPVS.

115

V dôsledku toho, hoci uplatnenie § 13 ods. 6 tohto zákona môže byť v takomto prípade v súlade s požiadavkou proporcionality stanovenou v článku 49 ods. 3 Charty, prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby sa ubezpečil, že pokiaľ by v prejednávanej veci dospel k záveru, že registrujúci orgán správne uložil pokuty, o ktoré ide vo veci samej, na základe § 13 ods. 1 písm. a) druhej časti vety uvedeného zákona, tento orgán zohľadnil všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci v súlade s uvedeným § 13 ods. 6.

116

Vo štvrtom a poslednom rade, pokiaľ ide o iné nepriaznivé dôsledky, ktoré zákon o RPVS stanovuje pre sankcionovanú spoločnosť, predkladajúci vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že po nadobudnutí právoplatnosti uloženej pokuty môže subjekt verejného sektora podľa § 15 tohto zákona odstúpiť od akejkoľvek zmluvy uzavretej s partnerom verejného sektora. V tejto súvislosti je pravda, že takéto odstúpenie od zmluvy môže mať pre dotknutý hospodársky subjekt potenciálne významné následky. Na účely overenia dodržania článku 49 ods. 3 Charty však treba uviesť, že prináleží subjektu verejného sektora, a nie registrujúcemu orgánu, ktorý ukladá pokutu v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) tohto zákona, aby zohľadnil závažnosť následkov takéhoto odstúpenia vzhľadom na všetky ostatné relevantné okolnosti prejednávanej veci. V štádiu uloženia pokuty totiž tento orgán nemôže určiť, či verejnoprávny subjekt skutočne odstúpi od zmluvy.

117

Na druhej strane predkladajúci vnútroštátny súd považuje vzhľadom na dodržanie článku 49 ods. 3 Charty za problematickú skutočnosť, že v súlade s § 13 ods. 2 zákona o RPVS ten istý orgán vykoná výmaz partnera z RPVS, ak právoplatne uložil pokutu najmä za porušenie zákazu stanoveného v § 19 tohto zákona a táto pokuta nebola v lehote určenej príslušným súdom zaplatená.

118

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že registrujúci orgán nie je pri ukladaní pokuty schopný určiť, či partner verejného sektora túto pokutu nezaplatí, v dôsledku čoho by došlo k výmazu tohto partnera z RPVS. Vzhľadom na článok 49 ods. 3 Charty nemožno preto vyžadovať, aby zákon o RPVS ukladal tomuto orgánu povinnosť prihliadať na takúto možnosť pri stanovení výšky pokuty.

119

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 49 ods. 3 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá spoločnosti, ktorá porušila túto právnu úpravu, automaticky ukladá pokutu zodpovedajúcu výške hospodárskeho prospechu, ktorý táto spoločnosť získala v rámci svojich vzťahov s verejným sektorom, bez toho, aby príslušný orgán mohol na účely určenia výšky tejto pokuty zohľadniť akúkoľvek okolnosť týkajúcu sa porušenia predmetnej povinnosti. Naproti tomu článok 49 ods. 3 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje uloženie pokuty v rámci rozpätia zahŕňajúceho minimálnu a maximálnu výšku, pokiaľ príslušný orgán prihliada najmä na povahu, závažnosť, ako aj spôsoby a následky porušenia dotknutej povinnosti.

120

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: