Vec C‑291/24

Steiermärkische Bank und Sparkassen AG

proti

Österreichische Finanzmarktaufsichtsbehörde (FMA)

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht)

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 29. januára 2026

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Predchádzanie využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu – Smernica (EÚ) 2015/849 – Sankcie – Článok 58 – Zodpovednosť právnických osôb – Článok 59 – Pripísanie porušenia povinností, ktorého sa dopustili fyzické osoby, právnickej osobe – Podmienky – Článok 60“

Aproximácia právnych predpisov – Predchádzanie využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu – Smernica 2015/849 – Sankcie – Vnútroštátna právna úprava, ktorá na účely sankcionovania právnickej osoby vyžaduje predchádzajúce a formálne uznanie postavenia obvineného fyzickej osobe a ukladá povinnosť označiť túto fyzickú osobu vo výroku rozhodnutia o uložení sankcie, ako aj konštatovať, že táto osoba sa dopustila aktu predstavujúceho trestný čin pripísateľný právnickej osobe – Neprípustnosť

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2015/849, článok 58 ods. 1 až 3, článok 59 ods. 1 a článok 60 ods. 5 a 6)

(pozri body 24 – 38 a výrok)
Aproximácia právnych predpisov – Predchádzanie využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu – Smernica 2015/849 – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca odo dňa ukončenia predmetného porušenia trojročnú premlčaciu lehotu na začatie trestného stíhania a päťročnú premlčaciu lehotu na uloženie sankcie – Prípustnosť

(pozri body 39 – 44 a výrok)

Zhrnutie

Súdny dvor, na ktorý Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, spresnil podmienky vzniku zodpovednosti právnickej osoby podľa smernice 2015/849 ( 1 ) o boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu za nesplnenie povinnosti náležitej starostlivosti v tejto oblasti.

Österreichische Finanzmarktaufsichtsbehörde (FMA) [Úrad pre dohľad nad finančnými trhmi (FMA), Rakúsko] uložil 29. februára 2024 na základe § 35 ods. 1 a 2 vnútroštátneho zákona o praní špinavých peňazí ( 2 ) sankciu spoločnosti Steiermärkische Bank und Sparkassen z dôvodu, že porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti v oblasti prania špinavých peňazí. KL a TR, dve fyzické osoby, ktorých konanie možno pripísať spoločnosti Steiermärkische Bank und Sparkassen, sú tiež ako obvinení účastníkmi konania vo veci samej.

Spolkový správny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania a na ktorý bola podaná žaloba proti tomuto rozhodnutiu, kvalifikoval túto sankciu ako „správnu sankciu trestnoprávnej povahy“. Predkladajúci súd však zdôrazňuje, že tento § 35 ods. 1 zaviedol ako dodatočnú podmienku na sankcionovanie právnickej osoby to, že v jej mene sa „porušenia povinností uvedených v článku 34 ods. 1 až 3“ dopustila fyzická osoba. Dodáva, že podľa judikatúry Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) je na to, aby mohla byť právnická osoba potrestaná, po prvé potrebné, aby fyzická osoba, ktorej konanie sa má pripísať tejto právnickej osobe, bola predtým sama účastníkom dotknutého konania a v tomto rámci vystupovala nielen ako svedok, ale ako obvinený so všetkými právami spojenými s týmto postavením. Po druhé sa vyžaduje, aby sa vo výroku rozhodnutia o uložení sankcie uvedenej právnickej osobe konštatovalo zavinené protiprávne konanie predstavujúce porušenie, ktorého sa dopustila dotknutá fyzická osoba alebo právny zástupca uvedenej právnickej osoby, ktorí boli riadne identifikovaní. Po tretie je povinné, aby bolo toto konanie v tomto výroku pripísané dotknutej právnickej osobe.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta, či tieto dodatočné požiadavky stanovené vo vnútroštátnom práve neobmedzujú pôsobnosť článku 60 ods. 5 smernice 2015/849, a teda či ustanovenia tejto smernice nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vyžaduje takéto požiadavky. V tejto súvislosti vnútroštátny súd odkazuje na rozsudok Deutsche Wohnen ( 3 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že nariadenie 2016/679 ( 4 ) sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej možno právnickej osobe ako spracovateľovi osobných údajov uložiť správnu pokutu za porušenie uvedené v odsekoch 4 až 6 článku 83 tohto nariadenia len vtedy, ak bolo toto porušenie predtým pripísané identifikovanej fyzickej osobe.

Posúdenie Súdneho dvora

Na úvod Súdny dvor pripomenul, že hlavným cieľom ( 5 ) smernice 2015/849 je predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu. Konkrétnejšie, jej cieľom je stanoviť v súlade s prístupom založeným na hodnotení rizík súbor preventívnych a odrádzajúcich opatrení na účinný boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, aby sa zabránilo tomu, že toky peňazí pochádzajúcich z nezákonnej činnosti by mohli narušiť integritu, stabilitu a povesť finančného sektora Únie a ohroziť jej vnútorný trh, ako aj medzinárodný rozvoj ( 6 ). Táto smernica sa tak uplatňuje na subjekty, ktoré sa nazývajú „povinné subjekty“ ( 7 ), ktorými sú úverové inštitúcie, finančné inštitúcie a fyzické alebo právnické osoby, ktoré konajú pri výkone svojej odbornej činnosti ( 8 ).

Pokiaľ ide konkrétnejšie o sankcie stanovené v článku 59 smernice 2015/849, ktoré sa uplatňujú aspoň na závažné, opakované, systematické alebo kombinované porušenia, ktorých sa dopustili takéto subjekty, Súdny dvor v prvom rade zdôraznil, že článok 58 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby povinné subjekty mohli byť brané na zodpovednosť za porušenie vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá uvedená smernica. Uviedol, že nič v tomto ustanovení neumožňuje domnievať sa, že by zodpovednosť povinného subjektu podľa uvedenej smernice, pokiaľ je ním právnická osoba, mohla závisieť od vzniku zodpovednosti fyzickej osoby podľa vnútroštátneho práva.

Ak je totiž povinným subjektom právnická osoba, vzhľadom na to, že takáto osoba môže konať len prostredníctvom fyzických osôb, ktorých konanie je pripísateľné tejto právnickej osobe, smernica 2015/849 sa obmedzuje na zavedenie pravidiel umožňujúcich spresniť podmienky, za ktorých na jednej strane porušenia zakladajúce zodpovednosť právnickej osoby musia byť pripísané aj fyzickým osobám, ktoré sú za ne zodpovedné podľa vnútroštátneho práva, a na druhej strane konania niektorých fyzických osôb môžu zakladať zodpovednosť právnickej osoby.

Na jednej strane v súlade s článkom 58 ods. 3 tejto smernice členské štáty zabezpečia, že ak sa povinnosti vzťahujú na právnické osoby, v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa transponuje uvedená smernica, sa sankcie a opatrenia môžu uplatňovať na členov riadiaceho orgánu a iné fyzické osoby, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva zodpovedné za toto porušenie. Z tohto ustanovenia však nevyplýva, že uloženie sankcie právnickej osobe ako povinnému subjektu by podliehalo predchádzajúcemu konštatovaniu, že trestný čin spáchala fyzická osoba. Naopak zodpovednosť fyzických osôb podľa vnútroštátneho práva je len doplňujúca a doplnková vo vzťahu k zodpovednosti dotknutej právnickej osoby podľa smernice 2015/849.

Na druhej strane podľa článku 60 ods. 5 a 6 smernice 2015/849 členské štáty zabezpečia, aby právnická osoba mohla byť braná na zodpovednosť tak za porušenia, ktoré v jej prospech spáchala akákoľvek osoba konajúca samostatne alebo ako člen orgánu tejto právnickej osoby a ktorá má v rámci tejto právnickej osoby vedúce postavenie, ako aj v prípade, že nedostatočný dohľad alebo kontrola zo strany takejto osoby umožnili spáchanie porušení v prospech tej istej právnickej osoby inou osobou, ktorá podlieha jej právomoci.

Súdny dvor konštatoval, že toto ustanovenie sa obmedzuje na uvedenie fyzických osôb, ktorých konanie alebo opomenutie v mene právnickej osoby môže založiť jej zodpovednosť. Naopak z toho nevyplýva, že zodpovednosť týchto fyzických osôb podľa vnútroštátneho práva musí vzniknúť vopred, ani to, že tieto osoby by mali byť uvedené vo výroku rozhodnutia ukladajúceho sankciu tejto právnickej osobe a uznané za zodpovedné za dotknuté porušenie.

V druhom rade Súdny dvor zdôraznil, že výklad článkov 58 až 60 smernice 2015/849, podľa ktorého by členské štáty mohli podmieniť zodpovednosť právnickej osoby predchádzajúcim konštatovaním, že porušenie spáchala fyzická osoba, by bol v rozpore s požiadavkou stanovenou v článku 58 ods. 1 tejto smernice, aby akákoľvek sankcia alebo opatrenie vyplývajúce zo zodpovednosti povinných subjektov v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení preberajúcich uvedenú smernicu boli účinné, primerané a odrádzajúce. Takáto požiadavka by totiž mohla oslabiť účinnosť a odrádzajúcu povahu sankcií, ktoré smernica 2015/849 priamo ukladá právnickým osobám ako povinným subjektom.

Súdny dvor okrem iného na jednej strane spresnil, že hoci sa touto smernicou vykonáva len minimálna harmonizácia, členské štáty nemôžu obmedziť rozsah zodpovednosti, ktorú článok 58 ods. 1 tejto smernice ukladá týmto povinným subjektom, medzi ktoré patria právnické osoby. Okrem toho, hoci článok 59 smernice 2015/849 ponecháva členským štátom možnosť stanoviť iné sankcie a opatrenia, než sú tie, ktoré vymenúva, nič to nemení na tom, že musia sankcionovať prinajmenšom porušenia uvedené v tomto ustanovení, ktorých sa dopustili povinné subjekty, a to stanovením prinajmenšom správnych sankcií a opatrení stanovených v uvedenom článku 59 ods. 2 a 3.

Na druhej strane vzhľadom na to, že vnútroštátny súd spresnil, že podmienky vzniku zodpovednosti právnických osôb podľa vnútroštátnych predpisov, ktorými sa preberá smernica 2015/849, vyplývajú z judikatúry Najvyššieho správneho súdu, Súdny dvor pripomenul, že podľa jeho ustálenej judikatúry sú vnútroštátne súdy pri uplatňovaní svojho vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž obsiahnutá v systéme Zmluvy o FEÚ, keďže vnútroštátnym súdom umožňuje v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené. Táto zásada konformného výkladu však vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia svoje vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť dotknutej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou ( 9 ).

V danom prípade Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátnemu súdu teda prislúcha, aby vyložil relevantné ustanovenia zákona o praní špinavých peňazí v súlade so smernicou 2015/849.

V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že článok 58 ods. 1 až 3, článok 59 ods. 1 a článok 60 ods. 5 a 6 smernice 2015/849 v súlade so zásadou potrebného účinku sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely sankcionovania právnickej osoby vyžaduje, aby bolo najskôr formálne priznané určitej fyzickej osobe postavenie obvineného, a vyžaduje, aby výrok rozhodnutia, ktorým sa táto právnická osoba sankcionuje, menovite označil túto fyzickú osobu a konštatoval, že táto osoba sa dopustila činu tvoriaceho nezákonné a zavinené porušenie, ktorý možno pripísať tejto právnickej osobe.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 73).

( 2 ) Finanzmarkt Geldwäschegesetz (zákon o boji proti praniu špinavých peňazí na finančných trhoch) z 26. júla 2017 (BGBl. I, Nr. 118/2016), v znení z 28. mája 2021 (BGBl. I, Nr. 17/2018) (ďalej len „zákon o praní špinavých peňazí“).

( 3 ) Rozsudok z 5. decembra 2023, Deutsche Wohnen (C‑807/21, EU:C:2023:950).

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1).

( 5 ) Ako vyplýva z názvu a článku 1 ods. 1 a 2 smernice 2015/849.

( 6 ) Rozsudok z 19. júna 2025, Lietuvos bankas, (C‑671/23, EU:C:2025:457, bod 35 a citovaná judikatúra).

( 7 ) Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2015/849.

( 8 ) Sú uvedené v článku 2 ods. 1 bode 3 smernice 2015/849.

( 9 ) Rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla (C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, body 85 a 86, ako aj citovaná judikatúra).