–

Naturvårdsverket, v zastúpení: Y. Lindén a L. Vogel, miljöjurister,

–

Európsky parlament, v zastúpení: A. Ahlvin, W. D. Kuzmienko a A. Neergaard, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: J. Himmanen a A. Maceroni, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Björkland a T. S. Bohr, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) a d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu (Ú. v. EÚ L 190, 2006, s. 1), ako aj platnosti článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) tohto nariadenia z hľadiska vlastníckeho práva zakotveného v článku 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi Naturvårdsverket (Agentúra na ochranu životného prostredia, Švédsko) (ďalej len „agentúra“) a UQ (vec C‑221/24) a IC (vec C‑222/24) vo veci prevzatia starostlivosti o odpad agentúrou, ktorý obsahovali kontajnery odoslané subjektmi UQ a IC.

3

Preambula dohovoru o kontrole pohybov nebezpečných odpadov cez štátne hranice a ich zneškodňovaní podpísaného 22. marca 1989 v Bazileji, ktorý bol schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 93/98/EHS z 1. februára 1993 (Ú. v. ES L 39, s. 1; Mim. vyd. 11/018, s. 304, ďalej len „Bazilejský dohovor“), uvádza, že pohyb nebezpečných a iných odpadov cez štátne hranice má byť povolený len v prípade, ak prevoz a konečné zneškodnenie takýchto odpadov sú environmentálne nezávadné.

4

Článok 9 Bazilejského dohovoru s názvom „Nezákonná preprava“ v odseku 2 stanovuje:

„V prípade, že sa pohyb nebezpečných odpadov a iných odpadov cez štátne hranice považuje za nezákonnú prepravu v dôsledku konania vývozcu alebo pôvodcu, štát vývozu zabezpečí, že príslušné odpady

v lehote 30 dní odo dňa, keď štát vývozu bol informovaný o nezákonnej preprave, alebo v takom časovom období, na ktorom sa dotknuté štáty dohodnú. V takom prípade dotknuté zmluvné strany nebudú odporovať, prekážať, ani brániť vráteniu týchto odpadov do krajiny vývozu.“

5

Článok 17 Charty, nazvaný „Vlastnícke právo“, v odseku 1 stanovuje:

„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom upravené zákonom.“

6

Článok 52 Charty, nazvaný „Rozsah a výklad práv a zásad“, v odseku 1 stanovuje:

„Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané [Európskou ú]niou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.“

7

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (Ú. v. EÚ L 312, 2008, s. 3), (ďalej len „smernica 2008/98“), na ktorú odkazuje nariadenie č. 1013/2006, zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 660/2014 z 15. mája 2014 (Ú. v. EÚ L 189, 2014, s. 135) zavádza právny rámec pre spracovanie odpadu v Únii.

8

Ako vyplýva z odôvodnenia 6 smernice 2008/98, „prvoradým cieľom každej politiky v oblasti odpadov by mala byť minimalizácia negatívnych účinkov tvorby a nakladania s odpadmi na zdravie ľudí a životné prostredie“.

9

Článok 3 tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ znie takto:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…“

10

Článok 15 uvedenej smernice, nazvaný „Zodpovednosť za nakladanie s odpadom“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že každý pôvodný pôvodca odpadu alebo iný držiteľ odpadu vykoná spracovanie odpadu sám, alebo prenechá spracovanie obchodníkovi alebo zariadeniu alebo podniku, ktorí vykonávajú činnosti spracovania odpadu, alebo zabezpečí, aby spracovanie zariadilo verejné alebo súkromné zariadenie na zber odpadu v súlade s článkami 4 a 13.

2.   Ak sa odpad prepravuje od pôvodného pôvodcu alebo držiteľa k jednej z fyzických alebo právnických osôb uvedených v odseku 1 na predbežné spracovanie, všeobecne platí, že zodpovednosti za úplné vykonanie činnosti zhodnocovania alebo zneškodňovania sa nie je možné zbaviť.

…“

11

Podľa článku 16 ods. 1 tejto smernice „členské štáty prijmú,… potrebné alebo vhodné,… príslušné opatrenia na vytvorenie integrovanej a primeranej siete zariadení na zneškodňovanie odpadu…“.

12

Ako vyplýva z odôvodnenia 1 nariadenia č. 1013/2006, jeho hlavným a prvoradým cieľom a zložkou je ochrana životného prostredia. Okrem toho podľa znenia odôvodnení 3, 7 a 8:

…

13

Článok 1 tohto nariadenia s názvom „Rozsah pôsobnosti“ v odseku 1 stanovuje:

„Týmto nariadením sa zavádzajú postupy a kontrolné režimy prepravy odpadu…“

14

Článok 2 uvedeného nariadenia v bode 34 definuje pojem „preprava“ ako v podstate „dopravu odpadu určeného na zhodnotenie alebo zneškodnenie“ medzi viacerými krajinami alebo v rámci tej istej krajiny.

15

Článok 3 toho istého nariadenia stanovuje „celkový procedurálny rámec“ tejto prepravy tým, že stanovuje najmä postup oznamovania uvedenej prepravy, pričom rozsah oznámenia je spresnený v článku 4 druhom odseku bode 6 tohto nariadenia ako pokrývajúci „prepravu odpadu z pôvodného miesta odoslania, vrátane jeho zhodnotenia alebo zneškodnenia“.

16

Článok 24 nariadenia č. 1013/2006, nazvaný „Spätné prevzatie v prípade nezákonnej prepravy“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Ak príslušný orgán odhalí prepravu, ktorú považuje za nezákonnú, okamžite o tom informuje ostatné dotknuté príslušné orgány.

2.   Ak je za nezákonnú prepravu zodpovedný oznamovateľ, príslušný orgán miesta odoslania zabezpečí, aby tento odpad:

Spätné prevzatie, zhodnotenie alebo zneškodnenie sa uskutoční do 30 dní alebo v takej lehote, na ktorej sa môžu dohodnúť príslušné dotknuté orgány medzi sebou, po tom, ako sa príslušný orgán miesta odoslania dozvie alebo ho príslušný orgán miesta určenia alebo príslušný orgán tranzitu písomne upozorní na nezákonnú prepravu a informuje ho o dôvode (dôvodoch). Takéto upozornenie môže vyplývať z informácií, ktoré predložili príslušným orgánom miesta určenia alebo tranzitu okrem iného iné príslušné orgány.

V prípade spätného prevzatia podľa písmen a), b) a c) sa podá nové oznámenie, pokiaľ príslušné dotknuté orgány nesúhlasia s tým, že stačí náležite odôvodnená žiadosť pôvodného príslušného orgánu miesta odoslania.

Nové oznámenie podá osoba alebo orgán uvedený v písmenách a), b) alebo c) a v súlade s týmto poradím.

Návratu odpadu z nezákonnej prepravy nebude brániť žiadny príslušný orgán ani proti nemu nebude namietať. …“

17

Článok 25 tohto nariadenia, nazvaný „Náklady na spätné prevzatie v prípade nezákonnej prepravy“, v odseku 1 stanovuje:

„Náklady vyplývajúce zo spätného prevzatia odpadu z nezákonnej prepravy vrátane nákladov na jeho dopravu, zhodnotenie alebo zneškodnenie podľa článku 24 ods. 2 a náklady na skladovanie podľa článku 24 ods. 7 odo dňa, keď sa príslušný orgán miesta odoslania dozvedel o tom, že preprava je nezákonná, sa účtujú týmto subjektom:

18

Agentúra, ktorá je príslušným orgánom zodpovedným za vykonávanie nariadenia č. 1013/2006 vo Švédsku, 26. augusta 2022 informovala belgické orgány, že kontajner, o ktorom existuje podozrenie, že obsahuje odpad, najmä dve vozidlá, pneumatiky a elektronické výrobky, opustil Švédsko a smeruje do Kamerunu cez Belgicko, a požiadala ich, aby tento kontajner zastavili.

19

Dňa 17. októbra 2022 agentúra informovala odosielateľa UQ, že kontajner musí byť vrátený do Švédska, keďže obsahuje odpad, a opýtala sa ho, či má v úmysle zabezpečiť toto vrátenie alebo či ho má vrátiť na náklady UQ. UQ spochybnil skutočnosť, že kontajner obsahoval odpad, a požiadal agentúru, aby zabezpečila vrátenie kontajnera do Švédska, pričom uviedol, že si nie je istý, či je schopný splniť podmienky požadované na to, aby kontajner sám spätne prevzal.

20

Dňa 14. decembra 2022 sa agentúra rozhodla zorganizovať vrátenie kontajnera do Švédska. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené skutočnosťou, že podľa agentúry kontajner obsahoval odpad vrátane nebezpečného odpadu. Agentúra vo svojom rozhodnutí tiež spresnila, že spätné prevzatie alebo spracovanie odpadu zo strany UQ nie je možnosťou, ktorá by prichádzala do úvahy, keďže UQ nevyužil možnosť prevziať obsah kontajnera a nepreukázal, že by s ním bol schopný zaobchádzať spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia.

21

Na účely návratu kontajnera do Švédska agentúra podala oznámenie podľa článku 24 ods. 2 tretieho pododseku nariadenia č. 1013/2006, v ktorom bola sama označená ako oznamovateľ a osoba zodpovedná za prepravu. Autorizované zariadenie na zber odpadu vo Švédsku bolo určené ako príjemca odpadu a bolo spresnené, že odpad sa prepravuje na účely jeho zhodnotenia. Príslušný orgán v Belgicku oznámenie schválil.

22

Obsah kontajnera bol následne dopravený do Švédska, do prijímacieho zariadenia uvedeného v oznámení, kde bol aj uskladnený. Tento obsah skontrolovala Länsstyrelsen i Norrbottens län (Okresná správna rada Norrbotten, Švédsko), ktorá konštatovala, že sa skladá zo zmiešaného odpadu, z ktorého časť predstavuje nebezpečný odpad. Okresná správna rada Norrbotten sa stotožnila so záverom belgických orgánov a agentúry, že ide o nezákonnú prepravu odpadu a že by sa odpad mal zneškodniť spôsobom, ktorý je prijateľný pre životné prostredie.

23

UQ podal proti rozhodnutiu agentúry žalobu na Nacka tingsrätt, mark‑ och miljödomstolen (Súd pre nehnuteľnosti a životné prostredie, so sídlom v Nacka, Švédsko), ktorý ho čiastočne zrušil v rozsahu, v akom stanovil, že s obsahom kontajnera má nakladať agentúra. Podľa tohto súdu rozhodnutie agentúry nemožno chápať inak ako v tom zmysle, že majetok patriaci UQ mu bude odobratý a zhodnotený, a konštatoval, že v rozsahu, v akom sa týka zhodnotenia uvedeného majetku, toto rozhodnutie porušuje základné právo na ochranu vlastníctva okrem iného na základe Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a že na tento postup je potrebný jasný právny základ. V znení ustanovení nariadenia č. 1013/2006 však nič neumožnilo agentúre rozhodnúť, že tovar patriaci UQ, ktorý agentúra kvalifikovala ako „odpad“, mal byť po jeho návrate do Švédska zhodnotený proti jeho vôli.

24

Agentúra podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Svea hovrätt, Mark‑ och miljööverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea, Štokholm, oddelenie pre nehnuteľnosti a životné prostredie, Švédsko), ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom vo veci C‑221/24.

25

Kontext a vnútroštátne súdne konanie v tejto veci sú veľmi podobné kontextu a konaniu vo veci C‑221/24.

26

Nemecké orgány 25. novembra 2021 skontrolovali obsah kontajnera smerujúci zo Švédska do Konga. Podľa nemeckých orgánov kontajner obsahoval odpad, najmä jedno vozidlo, nábytok, oblečenie a hračky.

27

Nemecké orgány pozastavili prepravu tohto kontajnera z dôvodu podozrenia z nezákonnej prepravy odpadu. Nemecké orgány tiež požiadali Agentúru ako príslušný orgán vo Švédsku, aby zabezpečila, že obsah kontajnera bude spätne prevzatý do Švédska a spracovaný prijateľným spôsobom z hľadiska životného prostredia.

28

Agentúra súhlasila s analýzou nemeckých orgánov a kontaktovala odosielateľa IC, pričom mu ponúkla možnosť, aby sám zorganizoval vrátenie obsahu kontajnera do Švédska. IC informoval Agentúru, že si nemôže dovoliť zaplatiť prepravu obsahu kontajnera z Nemecka do Švédska, a požiadal Agentúru o pomoc pri preprave.

29

Agentúra sa okrem toho domnievala, že zámery IC, pokiaľ ide o obsah kontajnera, neboli jasné, a preto rozhodla, že tento obsah musí byť vrátený do Švédska, aby sa zabezpečilo jeho spracovanie spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia.

30

IC podal proti rozhodnutiu agentúry žalobu na Nacka tingsrätt, mark‑ och miljödomstolen (Súd pre nehnuteľnosti a životné prostredie so sídlom v Nacka), ktorý ho zrušil v rozsahu, v akom stanovovalo zhodnocovanie obsahu kontajnera z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 23 tohto rozsudku týkajúce sa veci C‑221/24.

31

Agentúra podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Svea hovrätt, Mark‑ och miljööverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea, Štokholm, oddelenie pre nehnuteľnosti a životné prostredie), ktorý je tiež predkladajúcim vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑222/24.

32

Agentúra na podporu svojho odvolania v každej z dvoch vecí, ktoré podala na predkladajúci vnútroštátny súd, tvrdí, že ak by sa mal článok 24 ods. 2 prvý pododsek písm. c) nariadenia č. 1013/2006 vykladať tak, že neumožňuje orgánu štátu odoslania zhodnotiť odpad v krajine odoslania, ak sa predpokladá, že vývozca nie je schopný spracovať odpad primeraným spôsobom po jeho prevzatí, článok 24 ods. 2 prvý pododsek písm. d) tohto nariadenia by bol vhodným právnym základom na tento účel. UQ a IC spochybňujú kvalifikáciu obsahu kontajnerov ako „odpadu“. UQ dodáva, že nikdy nedal súhlas na zhodnotenie predmetného odpadu. IC namieta proti potrebe zhodnocovania odpadu a snaží sa o jeho opätovné odoslanie do Afriky na humanitárne účely.

33

Predkladajúci vnútroštátny súd má v oboch veciach pochybnosti, pokiaľ ide o spôsob, akým treba vykladať článok 24 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 1013/2006 v situácii, keď príslušný orgán štátu odoslania jednak prevzal odpad, ktorý bol predmetom nezákonnej prepravy na základe písmena c) tohto ustanovenia, a jednak vykonal oznámenie, ktoré musí podľa tretieho a štvrtého pododseku tohto odseku 2 predchádzať tomuto prevzatiu. Uvedený súd sa teda domnieva, že vzniká otázka, či v takejto situácii možno tento orgán považovať za „držiteľa odpadu“ a či podľa tohto nariadenia môže alebo musí zhodnotiť alebo zneškodniť odpad, zatiaľ čo pôvodný odosielateľ s tým nesúhlasí. Okrem toho v prípade kladnej odpovede sa uvedený súd pýta, či je takýto výklad uvedeného ustanovenia, ktoré nestanovuje možnosť zbaviť vlastníka odpadu jeho vlastníckeho práva po uvedenom prevzatí, zlučiteľný s ochranou tohto práva zakotvenou v článku 17 Charty.

34

V tejto súvislosti Svea hovrätt, Mark‑ och miljööverdomstolen (Odvolací súd pre región Svea, Štokhom, oddelenie pre nehnuteľnosti a životné prostredie) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré boli totožne formulované vo veciach C‑221/24 a C‑222/24:

35

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 1013/2006 vykladať v tom zmysle, že na jednej strane sa písmená c) a d) tohto ustanovenia uplatňujú alternatívne a že na druhej strane písmeno c) uvedeného ustanovenia ukladá príslušnému orgánu krajiny odoslania, ak zistí, že došlo k preprave, ktorú považuje za nezákonnú, aby zhodnotil alebo zneškodnil spätne prevzatý odpad v nadväznosti na takúto prepravu.

36

Článok 24 nariadenia č. 1013/2006 upravuje, ako vyplýva z jeho názvu „Spätné prevzatie v prípade nezákonnej prepravy“, spätné prevzatie odpadu, ak je predmetom nezákonnej prepravy podľa tohto nariadenia. Ide najmä o prípad, o ktorý ide v sporoch vo veciach samých, keď sa preprava uskutočnila v rozpore s článkom 36 uvedeného nariadenia, ktorý zakazuje vývoz určitého odpadu do tretích krajín, akými sú Kamerun a Kongo, a bez oznámenia všetkým dotknutým príslušným orgánom.

37

Článok 24 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 1013/2006 označuje podľa poradia prednosti stanoveného v písmenách a) až c) tohto článku orgány, ako aj fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú následne povinné pristúpiť k spätnému prevzatiu odpadu v prípade nezákonnej prepravy, t. j. najprv osobu, ktorá oznámila prepravu, nazývanú „oznamovateľ de facto“, potom osobu, ktorá mala podať toto oznámenie, ale neurobila tak, nazývanú „oznamovateľ de iure“, a napokon príslušný orgán miesta odoslania alebo jeho zástupcu. Toto poradie vyplýva zo spájacích výrazov uvedených v písmenách a) a b) článku 24 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1013/2006, a to „alebo, ak sa oznámenie nepodalo“ a „alebo, ak to nie je možné“ (pozri analogicky rozsudok zo 16. februára 2006, Pedersen,C‑215/04, EU:C:2006:108, bod 16). Toto poradie potvrdzuje článok 24 ods. 2 tretí a štvrtý pododsek toho istého nariadenia, ktorý stanovuje, že v prípade spätného prevzatia podľa jeho prvého pododseku písm. a) až c) sa podá nové oznámenie, a to v súlade s týmto poradím uvedeným v týchto ustanoveniach.

38

Keďže spájací výraz „alebo, ak to nie je možné“, je uvedený aj na konci článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) nariadenia č. 1013/2006, vyplýva z toho, že k zhodnoteniu alebo zneškodneniu dotknutého odpadu, ako je stanovené v písmene d) tohto článku 24 ods. 2 prvého pododseku, môže dôjsť len v prípade spätného neprevzatia odpadu orgánom miesta odoslania podľa písmena c) toho istého ustanovenia.

39

Ako totiž v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 36 a 37 svojich návrhov, na jednej strane písmená a) až c) a na druhej strane písmená d) a e) článku 24 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1013/2006 sa týkajú odlišných situácií. Tieto písmená a) až c) sa týkajú situácií, v ktorých predmetný odpad opustil krajinu odoslania, čo zahŕňa „vrátenie“ alebo „opätovný vstup“ do tejto krajiny. Uvedené písmená d) a e) sa naopak týkajú situácií, v ktorých odpad nikdy neopustil krajinu odoslania, alebo už prišiel do krajiny určenia alebo sa nachádza v inej krajine, ale nemôže byť opätovne prepravený do krajiny odoslania. V týchto posledných uvedených prípadoch musí byť predmetný odpad zhodnotený alebo zneškodnený v krajine, v ktorej sa nachádza, či už ide o krajinu odoslania, o miesto určenia alebo o inú krajinu.

40

Tento záver potvrdzuje článok 24 ods. 2 tretí pododsek nariadenia č. 1013/2006, ktorý v zásade vyžaduje nové oznámenie, ktoré je podľa článku 4 tohto nariadenia povinné pri každej preprave, a teda pri každej doprave odpadu, len v prípadoch uvedených v písmenách a) až c) článku 24 ods. 2 prvého pododseku tohto nariadenia, a nie v prípadoch stanovených v písmenách d) a e) tohto posledného uvedeného ustanovenia.

41

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na jednej strane sa písmená c) a d) článku 24 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1013/2006 môžu uplatniť len alternatívne, pričom písmeno d) sa uplatní v prípade neuplatniteľnosti písmena c), a že na druhej strane prípad uvedený v tomto písmene d) zodpovedá prípadu, keď sa dotknutý odpad nachádza na území krajiny určenia alebo odoslania, a teda môže byť na tomto území zhodnotený alebo zneškodnený príslušným orgánom miesta odoslania alebo subjektom, ktorý bol na tento účel poverený.

42

Z uvedeného tiež vyplýva, že v situáciách, o aké ide vo veciach samých, v ktorých podľa informácií poskytnutých predkladajúcim vnútroštátnym súdom odpad opustil krajinu odoslania, je predmetom nezákonného tranzitu v členskom štáte a nebol prevzatý jeho odosielateľmi, sa uplatní článok 24 ods. 2 prvý pododsek písm. c) nariadenia č. 1013/2006.

43

Predkladajúci vnútroštátny súd zdôrazňuje, že toto posledné uvedené ustanovenie výslovne nespresňuje, na rozdiel od článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. d) tohto nariadenia, že odpad sa zhodnocuje alebo zneškodňuje, a pýta sa na dôsledky vyplývajúce zo spätného prevzatia odpadu, ktorého preprava je agentúrou podľa písmena c) uvedeného ustanovenia považovaná za nezákonnú, a najmä, či toto spätné prevzatie nevyhnutne zahŕňa jeho zhodnotenie alebo zneškodnenie.

44

V prvom rade, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 49 svojich návrhov, na rozdiel najmä od španielskej („valorizados o eliminados de forma alternativa“), francúzskej („valorisés ou éliminés d’une autre manière“) a talianskej („recuperati o smaltiti in modo alternativo“) jazykovej verzie článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. d) nariadenia č. 1013/2006, v nemeckej („auf andere Weise verwertet oder beseitigt werden“) a anglickej („alternatively recovered or disposed of“) jazykovej verzii tohto ustanovenia možno pojem „iným spôsobom“ chápať tak, že sa vzťahuje na zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadu procesom, ktorý nezahŕňa jeho predchádzajúce spätné prevzatie. Uvedené ustanovenie tak znamená, že zhodnotenie a zneškodnenie sa musí uskutočniť vždy po spätnom prevzatí, ale subsidiárne, že k nim môže dôjsť bez predchádzajúceho spätného prevzatia odpadu, ak sa toto spätné prevzatie ukáže ako nemožné.

45

Podľa ustálenej judikatúry sa v prípade rozdielu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie má predmetné ustanovenie pritom vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudok z 15. apríla 2010, Heinrich Heine, C‑511/08, EU:C:2010:189, bod 51 a citovaná judikatúra).

46

V druhom rade treba na tento účel pripomenúť, že rozhodnutím 93/98 sa Spoločenstvo stalo zmluvnou stranou Bazilejského dohovoru, takže tento dohovor je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie od roku 1994 (rozsudok z 21. januára 2025, Conti 11. Container Schiffahrt II, C‑188/23, EU:C:2025:26, bod 45 a citovaná judikatúra).

47

Ako sa uvádza v odôvodnení 3 nariadenia č. 1013/2006, normotvorca Únie prijatím nariadenia č. 259/93, ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením č. 1013/2006, stanovil pravidlá na obmedzenie a riadenie prepravy odpadu zamerané okrem iného na to, aby existujúci systém Spoločenstva na dohľad a riadenie pohybov odpadu spĺňal požiadavky Bazilejského dohovoru.

48

V tejto súvislosti článok 9 ods. 2 Bazilejského dohovoru vo svojich písmenách a) a b) uvádza predpoklad spätného prevzatia odpadu, alebo v prípade, že to nie je možné, prípad jeho zneškodnenia „inak“. Takáto formulácia nasvedčuje, podobne ako anglická a nemecká jazyková verzia článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. d) nariadenia č. 1013/2006 a ako v podstate uvádzajú odseky 101 a 102 usmernení k uplatňovaniu ustanovení Bazilejského dohovoru o nedovolenom obchodovaní (odseky 2 až 4 článku 9), že povinnosť spätného prevzatia sama osebe zahŕňa zneškodňovanie dotknutého odpadu a že ak to nie je možné, tento odpad môže byť zneškodnený „iným spôsobom“. V dôsledku toho sa zdá, že zneškodnenie alebo zhodnotenie odpadu je cieľom, ktorý sa má dosiahnuť po zistení nezákonnej prepravy odpadu, či už v nadväznosti na spätné prevzatie odpadu, alebo „iným spôsobom“, ak sa toto spätné prevzatie ukáže ako nemožné.

49

Okrem toho v súlade s cieľom ochrany životného prostredia a ľudského zdravia sledovaným nariadením č. 1013/2006, ako je uvedený v jeho odôvodneniach 1 a 7 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2009, Komisia/Parlament a Rada, C‑411/06, EU:C:2009:518, bod 62, ako aj z 28. mája 2020, Interseroh, C‑654/18, EU:C:2020:398, bod 51), ako aj nakladania odpadu spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia, ako je to definované v článku 2 bode 8 tohto nariadenia, z článku 2 bodu 34 a článku 3 uvedeného nariadenia, ktoré stanovujú procesný rámec pre každú prepravu odpadu, vyplýva, že preprava odpadu, či už zákonná alebo nezákonná, sa uskutočňuje len na účely jeho zhodnotenia alebo zneškodnenia.

50

Preto formulár oznámenia uvedený v prílohe I A k nariadeniu č. 1013/2006, ktorý je, ako bolo pripomenuté v bode 40 tohto rozsudku, v zásade povinnou náležitosťou v prípade spätného prevzatia odpadu podľa článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) nariadenia č. 1013/2006, obsahuje položku, ktorá vyžaduje, aby oznamovateľ vykázal kolónku „zneškodňovanie“ alebo „zhodnocovanie“, čo predpokladá, že toto zneškodnenie alebo zhodnotenie nevyhnutne nasleduje po tomto spätnom prevzatí.

51

V tom istom zmysle zo znenia článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1013/2006 týkajúceho sa nákladov na spätné prevzatie v prípade nezákonnej prepravy vyplýva, že tieto náklady zahŕňajú najmä náklady spojené s jeho zhodnotením alebo zneškodnením v súlade s článkom 24 ods. 2 tohto nariadenia, čo tiež znamená, že spätné prevzatie zahŕňa zhodnotenie alebo zneškodnenie.

52

Tento záver je navyše podporený článkom 15 smernice 2008/98, na ktorý odkazuje nariadenie č. 1013/2006, ktorý stanovuje zodpovednosť za nakladanie s odpadom, a najmä povinnosť pôvodcu alebo držiteľa odpadu vykonať alebo zabezpečiť jeho spracovanie, teda ho úplne zhodnotiť alebo zneškodniť. Článok 16 smernice 2008/98 okrem toho stanovil, že členské štáty sú povinné zriadiť špecializované zariadenia, ktoré sú schopné zneškodňovať odpad, a to aj vtedy, ak odpad pochádza alebo je určený do tretích krajín.

53

Takýto výklad článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) nariadenia č. 1013/2006 je potrebné uprednostniť v treťom rade vzhľadom na hlavný cieľ, ktorý toto nariadenie sleduje, a to ochranu životného prostredia a zdravia ľudí, ako aj vzhľadom na nakladanie s odpadom spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia, ktoré z toho vyplýva, ako bolo pripomenuté v bode 49 tohto rozsudku.

54

Ak by totiž po spätnom dopravení nezákonne prepraveného odpadu príslušný orgán tento odpad odovzdal jeho vlastníkovi, ktorý môže chcieť, tak ako je to v prípade vo veciach samých, tento odpad získať späť, pričom sa sám vzdal organizácie jeho návratu, existovalo by riziko, že bude opätovne nezákonne prepravený a v každom prípade nespracovaný, čo by ohrozilo tento cieľ nakladania s odpadmi spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia, ako aj požiadavku obmedziť jeho pohyb na minimum, ktoré sú zlučiteľné s takýmto účinným a z hľadiska životného prostredia prijateľným spôsobom nakladania s odpadom, ktoré je stanovené v článku 4 ods. 2 písm. d) Bazilejského dohovoru a pripomenuté v odôvodnení 8 nariadenia č. 1013/2006.

55

Napokon možno uviesť, že článok 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1157 z 11. apríla 2024 o preprave odpadu, ktorým sa menia nariadenia (EÚ) č. 1257/2013 a (EÚ) 2020/1056 a zrušuje nariadenie (ES) č. 1013/2006 (Ú. v. EÚ L, 2024/1157), ktorý má nahradiť článok 24 nariadenia č. 1013/2006 od 21. mája 2026, teraz vo svojom odseku 2 výslovne spresňuje, že prevzatie odpadu jedným z orgánov alebo právnickými alebo fyzickými osobami uvedenými v písmenách a) až c) tohto ustanovenia sa uskutočňuje „s cieľom zariadiť jeho zneškodnenie alebo zhodnotenie“.

56

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 24 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 1013/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že na jednej strane sa písmená c) a d) tohto ustanovenia uplatňujú alternatívne, pričom písmeno d) sa uplatní v prípade, že sa neuplatní písmeno c), a na druhej strane toto písmeno c) ukladá príslušnému orgánu krajiny odoslania, ak zistí, že došlo k preprave, ktorú považuje za nezákonnú, aby zhodnotil alebo zneškodnil spätne prevzatý odpad v nadväznosti na takúto prepravu.

57

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je článok 24 ods. 2 prvý pododsek písm. c) nariadenia č. 1013/2006 v rozsahu, v akom ukladá povinnosť zhodnotiť alebo zneškodniť odpad prevzatý príslušným orgánom krajiny odoslania napriek nesúhlasu pôvodného odosielateľa, platný vzhľadom na ochranu vlastníckeho práva zakotveného v článku 17 ods. 1 Charty.

58

V súlade s článkom 52 ods. 3 Charty v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom Dohovore. Toto ustanovenie však nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv. Z toho vyplýva, že na účely výkladu článku 17 ods. 1 Charty treba zohľadniť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa článku 1 prvého dodatkového protokolu k EDĽP, ktorý zakotvuje ochranu vlastníckeho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2024, Neves 77 Solutions, C‑351/22, EU:C:2024:723, bod 80 a citovanú judikatúru).

59

Článok 17 ods. 1 Charty obsahuje tri rôzne pravidlá. Prvé pravidlo, ktoré sa nachádza v prvej vete tohto ustanovenia a má všeobecnú povahu, konkretizuje zásadu rešpektovania vlastníctva. Druhé, ktoré sa nachádza v druhej vete uvedeného ustanovenia, sa týka zbavenia majetku a podmieňuje ho splnením určitých podmienok. Pokiaľ ide o tretie pravidlo nachádzajúce sa v tretej vete toho istého ustanovenia, toto priznáva členským štátom právomoc upraviť užívanie majetku v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom. Nie sú to však pravidlá, medzi ktorými by neexistoval nijaký vzťah. Druhé a tretie pravidlo sa týka osobitných príkladov zásahu do vlastníckeho práva a musia sa vykladať s prihliadnutím na zásadu zakotvenú v prvom z týchto pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2025, INTERZERO a i., C‑254/23, EU:C:2025:569, bod 144, ako aj citovanú judikatúru).

60

Okrem toho treba pripomenúť, že predpokladom existencie zbavenia majetku je, že došlo k zbaveniu majetku alebo formálnemu vyvlastneniu alebo že sporná situácia sa rovnala faktickému vyvlastneniu (rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

61

V prejednávanej veci zo samotného znenia článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) nariadenia č. 1013/2006 vyplýva, že predmetné opatrenie, a to spätné prevzatie odpadu, ktorý bol predmetom nezákonnej prepravy na účely jeho zhodnotenia alebo zneškodnenia príslušným orgánom krajiny odoslania, sa uplatňuje subsidiárne, pričom tento orgán koná len vtedy, ak je nezákonnou prepravou odpadu konanie oznamovateľa – či už je vlastníkom odpadu, alebo ním bol poverený uskutočniť jeho prepravu – a ak tento oznamovateľ neprevzal tento odpad ani a fortiori nepreukázal svoju ochotu alebo schopnosť nakladať s ním spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia alebo že sa môže opätovne pokúsiť o jeho nezákonnú prepravu.

62

Za týchto podmienok sa vzhľadom na subsidiárnu povahu zásahu príslušného orgánu nemožno domnievať, že spätné prevzatie nezákonne prepravovaného odpadu príslušným orgánom predstavuje „zbavenie majetku“ v zmysle článku 17 ods. 1 Charty. Článok 24 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 1013/2006 totiž dáva oznamovateľovi prednosť, aby prevzal odpad späť.

63

Nič to však nemení na tom, že takéto opatrenie predstavuje obmedzenie výkonu vlastníckeho práva, na ktoré sa vzťahuje právna úprava užívania majetku v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety Charty, keďže účelom tohto odpadu musí byť nevyhnutne jeho zhodnotenie alebo zneškodnenie.

64

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vlastnícke právo zaručené článkom 17 ods. 1 Charty nie je absolútnou výsadou a že jeho výkon môže byť za podmienok stanovených v článku 52 ods. 1 Charty predmetom obmedzení odôvodnených cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2025, INTERZERO a i., C‑254/23, EU:C:2025:569, bod 108, ako aj citovanú judikatúru).

65

Po prvé treba konštatovať, že v prejednávanej veci je splnená požiadavka stanovená v článku 52 ods. 1 Charty, podľa ktorej obmedzenia výkonu vlastníckeho práva musia byť „ustanovené zákonom“, keďže z odpovede na prvé dve otázky vyplýva, že článok 24 ods. 2 prvý pododsek písm. c) nariadenia č. 1013/2006 sa má vykladať v tom zmysle, že ukladá príslušnému orgánu miesta odoslania povinnosť zhodnotiť alebo zneškodniť spätne prevzatý odpad, čo môže obmedziť vlastnícke právo jeho vlastníkov. Hoci totiž samotný akt, ktorý umožňuje zásah do výkonu základných práv, musí definovať rozsah obmedzenia výkonu dotknutého práva, Súdny dvor môže prípadne prostredníctvom výkladu spresniť konkrétny rozsah obmedzenia tak vzhľadom na samotné znenie predmetnej právnej úpravy Únie, ako aj na jej všeobecnú štruktúru a ciele, ktoré sleduje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2022, Ligue des droits humains, C‑817/19, EU:C:2022:491, bod 114 a citovanú judikatúru).

66

Po druhé z ustálenej judikatúry vyplýva, že ochrana životného prostredia a ľudského zdravia patrí medzi ciele všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenia vlastníckeho práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 2010, ERG a i., C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 81, ako aj citovanú judikatúru, a z 10. júla 2025, INTERZERO a i., C‑254/23, EU:C:2025:569, bod 152). Ako však bolo pripomenuté v bode 49 tohto rozsudku, hlavným cieľom nariadenia č. 1013/2006 je ochrana životného prostredia a ľudského zdravia. Článok 175 ES (teraz článok 192 ZFEÚ), ktorý je právnym základom nariadenia č. 1013/2006, totiž odkazuje na ciele uvedené v článku 174 ES (teraz článok 191 ZFEÚ), ktorý stanovuje, že politika Únie v oblasti životného prostredia prispieva najmä k udržiavaniu, ochrane a zlepšovaniu kvality životného prostredia a k ochrane ľudského zdravia a že táto politika má za cieľ vysokú úroveň ochrany.

67

Po tretie, pokiaľ ide o primeranosť dôsledkov vyplývajúcich zo spätného prevzatia odpadu, ktorý je predmetom nezákonnej prepravy, podľa článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) nariadenia č. 1013/2006, treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Komisia, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 206 a citovanú judikatúru, ako aj z 10. júla 2025, INTERZERO a i., C‑254/23, EU:C:2025:569, bod 109).

68

V tejto súvislosti treba konštatovať, že spätné prevzatie odpadu príslušným orgánom krajiny odoslania na účely jeho zhodnotenia alebo zneškodnenia v nadväznosti na nezákonnú prepravu v rozsahu, v akom zaručuje spracovanie tohto odpadu, je spôsobilé chrániť životné prostredie a ľudské zdravie.

69

Naopak, menej obmedzujúce opatrenie, aké bolo uvedené na pojednávaní na Súdnom dvore a ktoré by spočívalo v zverení odpadu oznamovateľom de iure alebo de facto po jeho spätnom prevzatí orgánom štátu odoslania, aby títo oznamovatelia sami vykonali jeho zhodnotenie alebo zneškodnenie, prípadne pod kontrolou orgánu štátu odoslania, by nepredstavovalo vhodné opatrenie na účely ochrany životného prostredia a ľudského zdravia. Neexistencia vôle oznamovateľov alebo ich neschopnosť spätne prevziať odpad, ktorú konštatoval predkladajúci vnútroštátny súd, ako aj nezákonná povaha predmetnej prepravy totiž vyvolávajú vážne pochybnosti, pokiaľ ide o vôľu alebo schopnosť oznamovateľov zhodnotiť alebo zneškodniť uvedený odpad, takže menej obmedzujúce opatrenie uvedené na tomto pojednávaní by nezaručovalo ochranu životného prostredia a ľudského zdravia.

70

Navyše spôsobené nevýhody, teda v prejednávaných veciach obmedzenia vlastníckeho práva, nie sú neprimerané vo vzťahu k cieľu ochrany životného prostredia a ľudského zdravia.

71

V tejto súvislosti má na jednej strane podľa judikatúry Súdneho dvora ochrana ľudského zdravia prednostný význam v porovnaní s ekonomickými pohnútkami, takže môže odôvodniť negatívne hospodárske dôsledky, dokonca aj závažné, pre niektoré hospodárske subjekty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 59, ako aj citovanú judikatúru). V tom istom zmysle sa podľa článku 35 Charty pri tvorbe a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie zabezpečí vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia a podľa článku 37 Charty sa vysoká úroveň ochrany životného prostredia a zlepšovanie kvality životného prostredia musia začleniť do politík Únie a zabezpečiť v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja.

72

Na druhej strane sú dotknuté obmedzenia obmedzené a kontrolované.

73

Ako totiž bolo uvedené v bode 62 tohto rozsudku, článok 24 ods. 2 nariadenia č. 1013/2006 nevyžaduje, aby vlastník odpadu bez ohľadu na to, či je oznamovateľom na základe tohto ustanovenia, stratil všetky svoje práva k tomuto odpadu, ani aby ich bol v skutočnosti úplne zbavený.

74

Napokon treba pripomenúť, že v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu možno proti rozhodnutiam o zhodnotení alebo zneškodnení spätne prevzatého odpadu, ktorý prevzal orgán štátu odoslania, podať opravný prostriedok (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 28. júna 2018, G.I.E.M. S.R. L. a i. v. Taliansko, CE:ECHR:2018:0628JUD000182806, bod 302, ako aj citovanú judikatúru, a rozsudok z 10. septembra 2024, Neves 77 Solutions, C‑351/22, EU:C:2024:723, body 95 a 96, ako aj citovanú judikatúru). Konania vo veciach samých navyše svedčia o tom, že súdne preskúmanie predmetných obmedzení vlastníckeho práva umožňuje tieto obmedzenia namietať prípadným uplatnením existencie nezrovnalosti, a to aj pokiaľ ide o kvalifikáciu „odpadu“ alebo existencie svojvoľného alebo neprimeraného postupu. Na účely tohto súdneho preskúmania musia byť tieto rozhodnutia o zhodnotení alebo zneškodňovaní odpadu navyše odôvodnené a v prejednávanej veci boli odôvodnené neschopnosťou UQ a IC zabezpečiť spätné prevzatie odpadu, ako aj jeho spracovanie. Z takéhoto odôvodnenia vyplýva, že príslušný orgán sa ubezpečí o dvojakom nerešpektovaní povinností oznamovateľa, a to tak pri preprave, ako aj pri spracovaní odpadu, čo predpokladá komunikáciu s oznamovateľom, ku ktorej skutočne došlo v konaniach vo veciach samých, a prípadne mu môže umožniť prevzatie predmetného odpadu, ak preukáže svoju schopnosť spracovať ho.

75

V dôsledku toho výklad článku 24 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 1013/2006, ako vyplýva z odpovede na prvú a druhú otázku, umožňuje zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a ľudského zdravia, čo je cieľ, ktorý tiež sleduje Charta, a je teda v súlade s článkom 17 ods. 1 Charty.

76

Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že preskúmanie tretej otázky neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť článku 24 ods. 2 prvého pododseku písm. c) nariadenia č. 1013/2006.

77

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: