ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 16. júna 2026(*)
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronický obchod – Smernica 2000/31/ES – Služby informačnej spoločnosti – Článok 2 písm. h) – Koordinovaná oblasť – Článok 3 – Obmedzenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu – Výnimka – Článok 14 – Hosting – Článok 15 – Neexistencia všeobecnej povinnosti monitorovania – Elektronická služba poskytujúca prístup k pornografickému obsahu – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa zakazuje poskytovanie takéhoto obsahu maloletým a poskytovateľovi sa ukladá povinnosť zaviesť systém na overovanie veku – Články 1 a 24 Charty základných práv Európskej únie – Elektronická asistenčná služba pri riadení vozidla alebo geolokačná navigačná služba – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa zakazuje šírenie informácií o určitých cestných kontrolách “
V spojených veciach C‑188/24 a C‑190/24,
ktorej predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) zo 6. marca 2024 a doručené Súdnemu dvoru 7. marca 2024, ktoré súvisia s konaniami:
WebGroup Czech Republic, a.s.,
NKL Associates s. r. o.
proti
Ministre de la Culture,
Premier ministre,
za účasti:
Osez le féminisme!,
Le mouvement du Nid,
Les effronté‑E‑S (C‑188/24),
a
Coyote System
proti
Ministre de l’Intérieur et des Outre‑mer,
Premier ministre (C‑190/24),
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz (spravodajca), predsedovia komôr C. Lycourgos, I. Jarukaitis, M. L. Arastey Sahún, I. Ziemele, J. Passer, O. Spineanu‑Matei, M. Condinanzi a F. Schalin, sudcovia N. Piçarra, A. Kumin, N. Jääskinen, Z. Csehi a B. Smulders,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: M. Siekierzyńska, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. marca 2025,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– WebGroup Czech Republic, a. s. a NKL Associates s. r. o., v zastúpení: E. Piwnica, avocat,
– Coyote System, v zastúpení: G. Froger, avocat,
– Les effronté‑E‑S, v zastúpení: L. Questiaux, avocate,
– francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard, B. Fodda a M. Guiresse, splnomocnení zástupcovia,
– česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– nórska vláda, v zastúpení: K. H. Aarvik a I. Collett, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, O. Gariazzo, P.‑J. Loewenthal a J. Szczodrowski, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 18. septembra 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), ako aj článkov 1 a 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, z ktorých v prvom proti sebe vystupujú na jednej strane spoločnosti WebGroup Czech Republic, a. s. a NKL Associates s. r. o., dvaja editori internetových stránok šíriacich pornografický obsah so sídlom v Českej republike, a na druhej strane Ministre de la culture (minister kultúry) a Premier ministre de la République française (predseda vlády Francúzskej republiky) vo veci zákonnosti dekrétu, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá vykonania právneho ustanovenia upravujúceho formálnu výzvu osobe, ktorej činnosť spočíva v editovaní obsahu online služby komunikácie určenej verejnosti a ktorá v rozpore s Code pénal (Trestný zákon) umožňuje maloletým osobám prístup k pornografickému obsahu. V druhom spore proti sebe stoja na jednej strane Coyote System a na druhej strane Ministre de l’Intérieur et des Outre‑mer (minister vnútra a zámorských území) a Premier ministre de la République française (predseda vlády Francúzskej republiky) vo veci zákonnosti dekrétu, ktorým sa poskytovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby zakazuje ďalej šíriť informácie oznámené ich používateľmi, týkajúce sa určitých cestných kontrol, s cieľom zabrániť tomu, aby sa tieto kontroly obchádzali.
Právny rámec
Právo Únie
Charta
3 Článok 1 Charty, nazvaný „Ľudská dôstojnosť“, stanovuje:
„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“
4 V článku 24 Charty, nazvanom „Práva dieťaťa“, sa uvádza:
„1. Deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. Tieto názory sa berú do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.
2. Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
…“
Smernica 2000/31
5 Odôvodnenia 8, 18, 22, 26, 42 a 47 smernice 2000/31 znejú:
„(8) Cieľom tejto smernice je vytvoriť právny rámec na zabezpečenie voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi a nie harmonizovať oblasť trestného práva ako takého.
…
(18) Služby informačnej spoločnosti zahŕňajú celú škálu ekonomických činností, ku ktorým dochádza on‑line; tieto služby môžu pozostávať najmä z predaja tovaru on‑line; nepatria sem činnosti ako je dodávka tovaru alebo poskytovanie služieb off‑line;…
…
(22) Dohľad nad službami informačnej spoločnosti by sa mal vykonávať u zdroja tejto činnosti, s cieľom zabezpečiť efektívnu ochranu cieľov verejného záujmu; za týmto účelom je potrebné zabezpečiť, aby príslušný orgán poskytoval takúto ochranu nie len pre občanov svojej krajiny, ale pre všetkých občanov spoločenstva; s cieľom zlepšiť vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi je nevyhnutné jasne stanoviť zodpovednosť na strane členského štátu, kde služba vzniká; okrem toho, za účelom efektívneho zabezpečenia slobody poskytovania služieb a právnej istoty pre dodávateľov a príjemcov služieb, takéto služby informačnej spoločnosti by mali v zásade podliehať zákonom toho členského štátu, v ktorom má poskytovateľ služby sídlo.
…
(26) Členské štáty môžu v súlade s podmienkami ustanovenými v tejto smernici uplatňovať svoje vnútroštátne pravidlá trestného práva a trestného konania s cieľom prijať všetky vyšetrovacie a ďalšie opatrenia potrebné na odhalenie a trestné stíhanie trestných činov, bez toho, aby bolo potrebné oznamovať takéto opatrenia [Európskej k]omisii.
…
(42) Výnimky zo zodpovednosti ustanovené v tejto smernici sa vzťahujú len na prípady, kde činnosť poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti je obmedzená na technický proces prevádzky a poskytovania prístupu ku komunikačnej sieti, prostredníctvom ktorej sa prenášajú alebo dočasne uchovávajú informácie sprístupnené tretím stranám [poskytnuté zo strany tretích osôb – neoficiálny preklad] s jediným účelom, zabezpečiť, aby bol prenos efektívnejší, táto činnosť má výlučne technickú, automatickú a pasívnu povahu, ktorá znamená, že poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti nemá ani nepozná, ani nemá kontrolu nad informáciami, ktoré sú prenášané alebo uchovávané.
…
(47) Členské štáty nemôžu [môžu – neoficiálny preklad] uložiť povinnosť monitorovať poskytovateľov služieb len v súvislosti s povinnosťou všeobecnej povahy; to sa netýka povinností monitorovať v špecifickom prípade a najmä to nemá vplyv na nariadenia vnútroštátnych orgánov v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.“
6 Podľa článku 1 tejto smernice s názvom „Cieľ a rozsah“:
„1. Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.
2. Táto smernica harmonizuje, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie cieľa uvedeného v odseku 1, určité vnútroštátne ustanovenia o službách informačnej spoločnosti týkajúce sa vnútorného trhu, sídla poskytovateľov služieb, komerčných oznámení, elektronických zmlúv, zodpovednosti sprostredkovateľov, spravovacích poriadkov [kódexov správania – neoficiálny preklad], mimosúdneho riešenia sporov a spolupráce medzi členskými štátmi.
3. Táto smernica dopĺňa právo spoločenstva uplatniteľné na služby informačnej spoločnosti bez toho, aby bola dotknutá najmä úroveň ochrany zdravia obyvateľstva a záujmov spotrebiteľa, ktoré sú ustanovené v aktoch spoločenstva a vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktor[é] ich vykonáva[jú], pokiaľ to neobmedzuje slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti.
4. Táto smernica neustanovuje dodatočné pravidlá medzinárodného práva súkromného, ani sa nezaoberá súdnou právomocou.
5. Dohovor [Táto smernica – neoficiálny preklad] sa nevzťahuje na:
(a) daňovú oblasť;
(b) otázky týkajúce sa služieb informačnej spoločnosti, na ktoré sa vzťahujú [smernica Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355)] a [smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v telekomunikačnom sektore [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 24, 1998, s. 1)];
(c) otázky týkajúce sa dohôd alebo praxe, ktorú upravuje právo proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže;
(d) nasledujúce činnosti služieb informačnej spoločnosti:
– činnosť notárov alebo rovnocenných profesií v takom rozsahu, v akom zahŕňajú priamu a špecifickú súvislosť s vykonávaním verejných právomocí,
– zastupovanie klienta a obhajoba jeho záujmov pred súdmi,
– hráčske činnosti, ktoré zahŕňajú stávky v peňažnej hodnote pri hazardných hrách, vrátane lotérií a sazkových [stávkových – neoficiálny preklad] transakcií.
6. Táto smernica nemá vplyv na opatrenia prijaté na úrovni spoločenstva alebo na národnej úrovni, v súvislosti s právom spoločenstva, s cieľom podporovať kultúrnu a jazykovú rozmanitosť a zabezpečiť ochranu plurality.“
7 Článok 2 smernice 2000/31, nazvaný „Definície“, stanovuje:
„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:
(a) ‚služby informačnej spoločnosti‘: služby v zmysle článku 1 ods[.] 2 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 98/34/ES [z 22. júna 1998 ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37; Mim. vyd. 13/020, s. 337], naposledy zmenenej a doplnenej smernicou [Európskeho parlamentu a Rady] 98/48/ES [z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, 1998, s. 18; Mim. vyd. 13/021, s. 8)];
…
(h) ‚koordinovaná oblasť‘: požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.
(i) Koordinovaná oblasť sa týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať pokiaľ ide o:
– začatie činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, udeľovania oprávnení alebo oznamovania,
– vykonávanie činnosti služby informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, požiadavky týkajúce sa kvality alebo obsahu služby, vrátane tých, ktoré sa uplatňujú na reklamu a zmluvy alebo požiadavky týkajúce sa zodpovednosti poskytovateľa služieb;
(ii) Koordinovaná oblasť sa nevzťahuje na požiadavky ako napríklad:
– požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký,
– požiadavky, ktoré sa uplatňujú na dodávku tovaru,
– požiadavky, ktoré sa uplatňujú na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky.“
8 Článok 3 smernice 2000/31, nazvaný „Vnútorný trh“, znie:
„1. Každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti.
2. Členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.
3. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na oblasti uvedené v prílohe.
4. Členské štáty môžu prijať opatrenia na výnimku z odseku 2 v súvislosti s určitou danou službou informačnej spoločnosti [Členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 – neoficiálny preklad], ak sú splnené tieto podmienky:
(a) opatrenia sú:
(i) nevyhnutné pre jeden z týchto dôvodov:
– verejného záujmu, najmä z dôvodu prevencie, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, vrátane ochrany neplnoletých osôb a boja proti všetkým formám podnecovania nenávisti z dôvodu rasy, pohlavia, náboženstva alebo štátnej príslušnosti a hanobenia ľudskej dôstojnosti jednotlivých osôb,
– ochrany zdravia obyvateľstva,
– verejnej bezpečnosti, vrátane zabezpečenia bezpečnosti a obrany štátu,
– ochrany spotrebiteľov, vrátane investorov;
(ii) prijaté proti určitej službe informačnej spoločnosti, ktorá škodí cieľom uvedeným v bode i) alebo, ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko poškodenia týchto cieľov;
(iii) primeran[é] týmto cieľom;
(b) pred prijatím predmetných opatrení a bez dopadu na súdne konania, vrátane predbežných konaní a aktov vykonávaných v rámci vyšetrovania trestných činov, členský štát:
– požiadal členský štát uvedený v odseku 1, aby prijal opatrenia a tento takéto opatrenia neprijal, alebo boli neprimerané,
– oznámi Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1 svoj úmysel prijať také opatrenia.
5. Členské štáty môžu v naliehavom prípade prijať výnimku z podmienok ustanovených v odseku 4 písm. b). Ak ide o takýto prípad, opatrenia musia byť čo najskôr oznámené Komisii a členskému štátu uvedenému v odseku 1, s uvedením dôvodov, prečo členský štát považuje prípad za naliehavý.
6. Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členského štátu pokračovať v príslušných opatreniach, Komisia preskúma zlučiteľnosť oznámených opatrení s právom spoločenstva v čo najkratšom možnom čase; ak príde k záveru, že opatrenie je nezlučiteľné s právom spoločenstva, Komisia požiada príslušný členský štát, aby neprijal navrhované opatrenia alebo urýchlene ukončil príslušné opatrenia.“
9 Podľa článku 14 smernice 2000/31 s názvom „Uloženie informácií na hostiteľskom počítači“ [„Hosting“ – neoficiálny preklad]:
„1. Ak sa poskytuje služba informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom [zo strany príjemcu – neoficiálny preklad] tejto služby, musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby, pod podmienkou, že:
(a) poskytovateľ nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách a čo sa týka nárokov na náhradu škody, nie je si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie; alebo
b) poskytovateľ, po zistení alebo uvedomení si týchto skutočností, koná promptne, aby odstránil alebo znemožnil prístup k informáciám.
2. Odsek 1 sa neuplatní, ak príjemca služby koná na základe právomoci od poskytovateľa alebo pod jeho vedením.
3. Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám.“
10 Článok 15 tejto smernice, nazvaný „Žiadna všeobecná povinnosť monitorovať“, stanovuje:
„1. Členské štáty neuložia poskytovateľom všeobecnú povinnosť pri poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahujú články 12, 13 a 14, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ktoré uložili, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.
…“
11 Príloha k uvedenej smernici s názvom „Výnimky z článku 3“ znie:
„Ako je ustanovené v článku 3 ods[.] 3, články 3 ods[.] 1 a 2 sa neuplatňujú na:
– autorské práva, podobné práva, práva uvedené v smernici [Rady] 87/54/EHS [zo 16. decembra 1986 o právnej ochrane topografií polovodičových výrobkov (Ú. v. ES L 24, 1987, s. 36; Mim. vyd. 13/008, s. 231)] a v smernici [Európskeho parlamentu a Rady] 96/9/ES [z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (Ú. v. ES L 77, 1996, s. 20; Mim. vyd. 13/015, s. 459)] a rovnako ani na práva priemyselného vlastníctva,
– emisie elektronických peňazí inštitúciami, na ktoré členské štáty uplatnili jednu z derogácií ustanovených v článku 8 ods[.] 1 smernice 2000/46/ESC [Európskeho parlamentu a Rady] 2000/46/ES [z 18. septembra 2000 o začatí a vykonávaní činností a dohľade nad obozretným podnikaním inštitúcií elektronického peňažníctva (Ú. v. ES L 275, 2000, s. 39; Mim. vyd. 06/003, s. 343)],
– článok 44 ods[.] 2 smernice [Rady] 85/611/EHS [z 20. decembra 1985 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa podnikov kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov (PKIPCP) (Ú. v. ES L 375, 1985, s. 3; Mim. vyd. 06/001, s. 139),
– článok 30 a hlav[u] IV smernice [Rady] 92/49/EHS [z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica o neživotnom poistení) (Ú. v. ES L 228, 1992, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 346)], hlav[u] IV smernice [Rady] 92/96/EHS [z 10. novembra 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 79/267/EHS a 90/619/EHS (tretia smernica o životnom poistení) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 360, 1992, s. 1)], články 7 a 8 smernice [Rady] 88/357/EHS [z 22. júna 1988 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, na uľahčenie účinného vykonávania slobody poskytovať služby a o zmene a doplnení smernice 73/239/EHS (Ú. v. ES L 172, 1988, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 198),] a článok 4 smernice [Rady] 90/619/EHS [z 8. novembra 1990 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, týkajúcich sa životného poistenia, na uľahčenie účinného vykonávania slobody poskytovať služby a o zmene a doplnení smernice 79/267/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 330, 1990, s. 50],
– slobodu zmluvných strán zvoliť si právo uplatniteľné na ich zmluvu,
– zmluvné záväzky týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv,
– formálnu platnosť zmlúv, ktoré vytvárajú alebo prevádzajú práva k nehnuteľnému majetku, ak takéto zmluvy podliehajú povinným oficiálnym požiadavkám práva členského štátu, kde sa nehnuteľný majetok nachádza,
– prípustnosť nevyžiadanej obchodnej komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty.“
Smernica 2010/13/EÚ
12 Odôvodnenie 59 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018 (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 69) (ďalej len „smernica 2010/13“), znie:
„Dostupnosť škodlivého obsahu v audiovizuálnych mediálnych službách znepokojuje zákonodarcov, mediálne odvetvie a rodičov. Možné budú aj nové výzvy, najmä v spojitosti s novými platformami a novými produktmi. Je preto potrebné, aby sa vo všetkých audiovizuálnych mediálnych službách vrátane audiovizuálnych komerčných oznamov zaviedli pravidlá na ochranu telesného, duševného a mravného vývoja maloletých a na ochranu ľudskej dôstojnosti.“
13 Článok 1 tejto smernice stanovuje:
„1. Na účely tejto smernice sa uplatnia tieto definície:
…
a. a.) ‚služba platformy na zdieľanie videí‘ je služba, ako ju vymedzujú články 56 a 57 [ZFEÚ], pričom základný účel služby alebo jej oddeliteľnej časti alebo zásadná funkcia tejto služby je poskytovanie programov, videí vytvorených používateľmi alebo programov aj videí vytvorených používateľmi širokej verejnosti, za ktoré poskytovateľ platformy na zdieľanie videí nenesie redakčnú zodpovednosť, s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať prostredníctvom elektronických komunikačných sietí v zmysle článku 2 písm. a) smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2002/21/ES [zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349)], a ktorých organizáciu určuje poskytovateľ platformy na zdieľanie videí, a to aj automatickými prostriedkami alebo algoritmami, najmä prostredníctvom zobrazovania, označovania a radenia;
…“
14 Článok 6a ods. 1 smernice 2010/13 stanovuje:
„Členské štáty prijmú vhodné opatrenia, aby zabezpečili, že audiovizuálne mediálne služby, ktoré by mohli narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých, poskytované poskytovateľmi mediálnych služieb, na ktorých sa vzťahuje právomoc týchto členských štátov, budú sprístupnené iba takým spôsobom, ktorým sa zaistí, že ich maloletí nebudú môcť za bežných okolností počuť ani vidieť. Takéto opatrenia môžu zahŕňať výber času vysielania, nástroje na overenie veku alebo iné technické opatrenia. Takéto opatrenia musia byť primerané potenciálnemu škodlivému účinku programu.
Najškodlivejší obsah, ako je bezdôvodné násilie či pornografia, podlieha najprísnejším opatreniam.“
15 Článok 28b tejto smernice stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 12 až 15 smernice [2000/31], členské štáty zabezpečia, aby poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, prijali vhodné opatrenia na ochranu:
a) maloletých pred programami, videami vytvorenými používateľmi a audiovizuálnymi komerčnými oznamami, ktoré by mohli narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývin[,] v súlade s článkom 6a ods. 1;
…
3. Na účely odsekov 1 a 2 sa tieto vhodné opatrenia určia so zreteľom na povahu predmetného obsahu, poškodenie, ktoré môže spôsobiť, na vlastnosti kategórie osôb, ktoré majú byť chránené, ako aj na práva a dotknuté oprávnené záujmy vrátane záujmov poskytovateľov platformy na zdieľanie videí a používateľov, ktorí vytvorili alebo nahrali obsah, ako aj so zreteľom na všeobecný verejný záujem.
Členské štáty zabezpečia, aby všetci poskytovatelia platformy na zdieľanie videí, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc, uplatňovali takéto opatrenia. Uvedené opatrenia musia byť realizovateľné a primerané vzhľadom na rozsah služby platformy na zdieľanie videí a vzhľadom na povahu poskytovanej služby. Uvedené opatrenia nesmú viesť k žiadnym kontrolným opatreniam ex ante alebo k filtrovaniu obsahu pri nahrávaní, ktoré nie sú v súlade s článkom 15 smernice [2000/31]. Na účely ochrany maloletých ustanovenej v odseku 1 písm. a) tohto článku podlieha najškodlivejší obsah najprísnejším opatreniam kontroly prístupu.
Uvedené opatrenia zahŕňajú v závislosti od konkrétneho prípadu:
…
f) zriadenie a prevádzkovanie systémov na overenie veku pre používateľov platformy na zdieľanie videí v súvislosti s obsahom, ktorý by mohol narušiť telesný, duševný alebo morálny vývin maloletých;
…“
Smernica (EÚ) 2015/1535
16 V článku 1 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), je ako „služba“ vymedzená „každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“.
Nariadenie (EÚ) 2024/1083
17 Odôvodnenie 45 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1083 z 11. apríla 2024, ktorým sa stanovuje spoločný rámec pre mediálne služby na vnútornom trhu a mení smernica 2010/13/EÚ (Európsky akt o slobode médií) (Ú. v. EÚ L, 2024/1083), znie:
„Vzhľadom na celoeurópsky charakter platforiem na zdieľanie videí je potrebné, aby národné regulačné orgány alebo subjekty mali vyhradený nástroj na ochranu používateľov, ktorí využívajú služby platforiem na zdieľanie videí, pred určitým nezákonným a škodlivým obsahom vrátane komerčných oznamov. Bez toho, aby bola dotknutá zásada krajiny pôvodu, je potrebný najmä mechanizmus, ktorý by umožňoval každému národnému regulačnému orgánu alebo subjektu požiadať svoje náprotivky, aby prijali nevyhnutné a primerané opatrenia s cieľom zabezpečiť presadzovanie povinností poskytovateľov platforiem na zdieľanie videí podľa článku 28b ods. 1, 2 a 3 smernice [2010/13]. Je to kľúčové na zabezpečenie účinnej ochrany publika, a najmä maloletých osôb v celej [Európskej ú]nii pri prístupe k obsahu na platformách na zdieľanie videí, a aby sa mohli spoľahnúť na primeranú úroveň transparentnosti, pokiaľ ide o online obchodnú komunikáciu. Mediácia poskytovaná radou a stanoviská rady by prispeli k zabezpečeniu vzájomne prijateľných a uspokojivých výsledkov pre dotknuté národné regulačné orgány alebo subjekty. V prípade, že použitie takéhoto mechanizmu nevedie k zmierlivému riešeniu, slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu možno obmedziť len vtedy, ak boli splnené podmienky stanovené v článku 3 smernice [2000/31] a bol dodržaný v ňom stanovený postup.“
18 Článok 15 tohto nariadenia, nazvaný „Žiadosti o presadzovanie povinností poskytovateľov platforiem na zdieľanie videí“, stanovuje:
„1. Bez toho, aby bol dotknutý článok 3 smernice [2000/31], žiadajúci orgán môže podať riadne odôvodnenú žiadosť žiadanému orgánu, ktorý je príslušný pre predmet žiadosti, aby prijal potrebné a primerané opatrenia na účinné presadzovanie povinností uložených poskytovateľom platforiem na zdieľanie videí podľa článku 28b ods. 1, 2 a 3 smernice [2010/13].
2. Žiadaný orgán bez zbytočného odkladu informuje žiadajúci orgán o opatreniach, ktoré prijal alebo plánuje prijať, alebo o dôvodoch, pre ktoré sa opatrenia neprijali na základe žiadosti o presadzovanie podľa odseku 1. Rada na tento účel stanoví vo svojom rokovacom poriadku lehoty.
3. V prípade sporu medzi žiadajúcim orgánom a žiadaným orgánom, pokiaľ ide o prijaté alebo plánované opatrenia alebo neprijatie opatrení v nadväznosti na žiadosť o presadzovanie podľa odseku 1, môže ktorýkoľvek orgán postúpiť záležitosť rade na účely mediácie s cieľom nájsť zmierlivé riešenie sporu.
Ak sa po mediácii zo strany rady nenájde žiadne zmierlivé riešenie, žiadajúci orgán alebo žiadaný orgán môže požiadať radu o vydanie stanoviska k záležitosti. Rada vo svojom stanovisku posúdi, či bola žiadosť o presadzovanie podľa odseku 1 dostatočne vybavená. Ak rada dospeje k záveru, že žiadaný orgán žiadosť o presadzovanie dostatočne nevybavil, rada odporučí opatrenia na vybavenie žiadosti. Rada vydá svoje stanovisko na základe konzultácie s Komisiou bez zbytočného odkladu.
4. Po prijatí stanoviska uvedeného v odseku 3 druhom pododseku žiadaný orgán bez zbytočného odkladu a v lehotách, ktoré rada stanoví vo svojom rokovacom poriadku, informuje radu, Komisiu a žiadajúci orgán o opatreniach, ktoré v súvislosti so stanoviskom prijal alebo plánuje prijať.“
Francúzske právo
Vec C‑188/24
– Code pénal (Trestný zákon)
19 Článok 227‑24 Code pénal (Trestný zákon) stanovuje:
„Výroba, preprava alebo šírenie, akýmkoľvek spôsobom a na akomkoľvek nosiči, správy násilnej povahy, podnecujúcej k terorizmu, s pornografickým obsahom vrátane pornografických obrázkov zahŕňajúcich jedno alebo viac zvierat, alebo takej povahy, ktorá môže spôsobiť vážny zásah do ľudskej dôstojnosti alebo lákať maloleté osoby k hrám, ktoré ich fyzicky ohrozujú, alebo obchodovanie s takouto správou, sa trestá odňatím slobody na tri roky a peňažným trestom vo výške 75 000 eur, ak je pravdepodobné, že správu uvidí alebo bude vnímať maloletá osoba.
Ak sú trestné činy uvedené v tomto článku spáchané prostredníctvom tlače, audiovizuálnych médií alebo verejným prenosom online, na určenie zodpovedných osôb sa uplatnia osobitné ustanovenia zákonov upravujúcich tieto oblasti.
K trestným činom uvedeným v tomto článku dochádza aj vtedy, ak prístup maloletej osoby k správam uvedeným v prvom odseku vyplýva z obyčajného vyhlásenia tejto maloletej osoby, že má minimálne osemnásť rokov.“
– Zákon č. 2020/936
20 Loi no 2020-936, visant à protéger les victimes de violences conjugales (zákon č. 2020‑936 o ochrane obetí domáceho násilia) z 30. júla 2020 (JORF z 31. júla 2020, text č. 2), v znení loi no 2021-1382, relative à la régulation et à la protection de l’accès aux œuvres culturelles à l’ère numérique (zákon č. 2021‑1382 o regulácii a ochrane prístupu ku kultúrnym dielam v digitálnej ére) z 25. októbra 2021 (JORF z 26. októbra 2021, text č. 2) (ďalej len „zákon č. 2020‑936“), vo svojom článku 23 uvádzal:
„Ak predseda Autorité de régulation de la communication audiovisuelle et numérique [Úrad pre reguláciu audiovizuálnej a digitálnej komunikácie (ARCOM)] zistí, že osoba, ktorej činnosť spočíva v editovaní obsahu online služby komunikácie určenej verejnosti, umožňuje maloletým prístup k pornografickému obsahu, čo je v rozpore s článkom 227‑24 Trestného zákona, zašle tejto osobe akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dá preukázať dátum doručenia, formálnu výzvu, v ktorej jej nariadi, aby prijala všetky opatrenia, ktoré by mohli maloletým zabrániť v prístupe k inkriminovanému obsahu. Osoba, ktorej je príkaz určený, má lehotu 15 dní na predloženie pripomienok.
Po uplynutí tejto lehoty sa predseda [ARCOM‑u] v prípade neuposlúchnutia príkazu stanoveného v prvom odseku tohto článku a ak je obsah naďalej prístupný maloletým, môže obrátiť na predsedu Tribunal judiciaire de Paris [súd v Paríži, Francúzsko] s návrhom, aby sa v skrátenom konaní vo veci samej nariadilo, že osoby uvedené v článku 6 odseku I pododseku 1 zákona č. 2004‑575 z 21. júna 2004 o dôvere v digitálne hospodárstvo [JORF z 22. júna 2004, text č. 2] musia ukončiť poskytovanie prístupu k tejto službe. Rozhodnutie predsedu súdu sa oznámi prokurátorovi republiky.
Predseda [ARCOM‑u] sa môže na žiadosť obrátiť na predsedu Tribunal judiciaire de Paris [súd v Paríži] v rovnakom zmysle v prípade, že online služba komunikácie určená verejnosti je dostupná z inej adresy.
Predseda [ARCOM‑u] môže tiež požiadať predsedu Tribunal judiciaire de Paris [súd v Paríži], aby v skrátenom konaní vo veci samej nariadil akékoľvek opatrenie, ktorým má dôjsť k ukončeniu uvádzania online komunikačnej služby v zozname výsledkov pri použití vyhľadávača alebo adresára.
Predseda [ARCOM‑u] môže konať z úradnej moci alebo na návrh prokuratúry alebo akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá má záujem na konaní.
Podmienky uplatňovania tohto článku sú stanovené dekrétom.“
– Dekrét č. 2021‑1306
21 Článok 1 décret no 2021‑1306, relatif aux modalités de mise en œuvre des mesures visant à protéger les mineurs contre l’accès à des sites diffusant un contenu pornographique (dekrét č. 2021‑1306 o podrobných pravidlách vykonávania opatrení na ochranu maloletých pred prístupom na stránky šíriace pornografický obsah) zo 7. októbra 2021 (JORF z 8. októbra 2021, text č. 25) stanovuje:
„Výzva adresovaná zo strany predsedu conseil supérieur de l’audiovisuel [Najvyššia rada pre audiovizuálne médiá] v prípade uvedenom v článku 23 prvom odseku zákona [č. 2020‑936] sa doručí poštovou zásielkou v súlade s pravidlami stanovenými v článku 2 odseku I tohto dekrétu.
Vo výzve sa uvedú zistené skutočnosti a dôvody, pre ktoré sú tieto v rozpore s článkom 227‑24 Trestného zákona.
Tou istou poštovou zásielkou predseda Najvyššej rady pre audiovizuálne médiá vyzve osobu, ktorej je príkaz určený, aby predložila svoje písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 prvom odseku uvedeného zákona z 30. júla 2020 v súlade s pravidlami stanovenými v článku 2 odseku II tohto dekrétu.“
22 Podľa článku 3 tohto dekrétu:
„Na účely posúdenia na základe článku 23 prvého odseku zákona [č. 2020‑936], či osoba, ktorej činnosť spočíva v editovaní obsahu online služby komunikácie určenej verejnosti, umožňuje v rozpore s článkom 227‑24 Trestného zákona maloletým prístup k pornografickému obsahu, predseda [ARCOM‑u] zohľadní úroveň spoľahlivosti technického postupu zavedeného touto osobou s cieľom zabezpečiť, aby používatelia, ktorí chcú získať prístup k službe, boli plnoletí.“
23 Podľa článku 5 uvedeného dekrétu:
„Ak bolo nariadené zastavenie prístupu k online službe komunikácie určenej verejnosti na základe rozhodnutia súdu za podmienok stanovených v článku 23 zákona [č. 2020‑936], osoby uvedené v článku 6 odseku I pododseku 1 zákona [č. 2004‑575] uskutočnia toto zastavenie akýmikoľvek vhodnými prostriedkami, predovšetkým použitím protokolu o zablokovaní podľa mena domény (DNS).
Používatelia online služieb komunikácie určených verejnosti, ktorým je znemožnený prístup, sú nasmerovaní na informačnú webovú stránku [ARCOM], na ktorej sú uvedené dôvody tohto opatrenia spočívajúceho v zablokovaní. …“
Vec C‑190/24
– Zákon o cestnej premávke
24 Článok L.130‑11 Code de la route (zákon o cestnej premávke) stanovuje:
„I. ‑ V prípadoch, keď sa cestná kontrola zahŕňajúca zastavenie vozidiel na ceste – či už otvorenej pre verejnú dopravu alebo nie – uskutočňuje buď na účely vykonania operácií uvedených v článkoch L. 234‑9 alebo L. 235‑2 tohto zákona alebo v článkoch 78‑2‑2 alebo 78‑2‑4 Code de procédure pénale [Trestný poriadok], alebo na účely overenia toho, či vodiči alebo cestujúci nie sú predmetom pátrania nariadeného súdnymi orgánmi v súvislosti so zločinmi alebo prečinmi, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní najmenej troch rokov, alebo či nie sú zapísaní v zozname uvedenom v článku 230‑19 tohto istého zákona z dôvodu hrozby, ktorú predstavujú pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, alebo z dôvodu, že sa na nich vzťahuje rozhodnutie prijaté z úradnej moci o umiestnení do psychiatrického zariadenia alebo že z takéhoto zariadenia utiekli, správny orgán môže zakázať každému prevádzkovateľovi elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šíriť akúkoľvek správu alebo akékoľvek upozornenie, ktoré boli oznámené zo strany používateľov tejto služby, ak by takéto ďalšie šírenie mohlo umožniť iným používateľom vyhnúť sa kontrolám.
Zákaz ďalšieho šírenia uvedený v prvom pododseku tohto odseku I spočíva v tom, že každý prevádzkovateľ elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby musí pre všetky cesty alebo úseky ciest, ktoré mu určil príslušný orgán, odstrániť akékoľvek správy a upozornenia, ktoré by za normálnych okolností ďalej šíril medzi používateľov v rámci bežného spôsobu prevádzkovania služby. Dĺžka trvania tohto zákazu nesmie presiahnuť dve hodiny, ak sa cestná kontrola týka operácie uvedenej v článkoch L. 234‑9 alebo L. 235‑2 tohto zákona, alebo 12 hodín, ak sa týka inej operácie uvedenej v prvom pododseku tohto odseku I. Dotknuté cesty alebo úseky ciest sa nemôžu nachádzať ďalej než v okruhu desiatich kilometrov od miesta cestnej kontroly, ak sa toto miesto nachádza mimo aglomerácie, a ďalej než v okruhu dvoch kilometrov od miesta cestnej kontroly, ak sa toto miesto nachádza v aglomerácii.
II. ‑ Zákaz uvedený v odseku I tohto článku sa nevzťahuje na udalosti alebo okolnosti stanovené v článku 3 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 886/2013 z 15. mája 2013, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/40/EÚ, pokiaľ ide o údaje a postupy, ak je to možné, na poskytovanie bezplatných minimálnych univerzálnych dopravných informácií týkajúcich sa bezpečnosti cestnej premávky užívateľom [Ú. v. EÚ L 247, 2013, s. 6].
III. ‑ Podrobné pravidlá určovania ciest alebo úsekov ciest, na ktoré sa vzťahuje zákaz uvedený v odseku I, podrobné pravidlá komunikácie s prevádzkovateľmi elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby na účely vykonania tohto zákazu, ako aj opatrenia určené na zabezpečenie dôvernosti informácií, ktoré sa oznamujú týmto prevádzkovateľom, sú stanovené dekrétom Conseil d’État [Štátna rada].“
25 Článok L. 130‑12 zákona o cestnej premávke stanovuje sankcie uplatňujúce sa v prípade porušenia zákazu šírenia uvedeného v článku L. 130‑11 tohto zákona.
– Dekrét č. 2021‑468
26 Décret no 2021-468, portant application de l’article L. 130-11 du Code de la route (dekrét č. 2021‑468, ktorým sa vykonáva článok L. 130‑11 zákona o cestnej premávke) z 19. apríla 2021 (JORF z 20. apríla 2021, text č. 48), stanovuje podrobné pravidlá uplatňovania mechanizmu stanoveného v tomto článku L. 130‑11, osobitne pravidlá určovania ciest alebo úsekov ciest, ktorých sa zákaz týka, pravidlá komunikácie s prevádzkovateľmi elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby na účely vykonania tohto zákazu, ako aj opatrenia určené na zabezpečenie dôvernosti informácií, ktoré sa oznamujú týmto prevádzkovateľom.
27 Podľa článku R. 130‑12 zákona o cestnej premávke, ktorý bol vložený článkom 1 tohto dekrétu:
„I. – … V rozhodnutí o zákaze ďalšieho šírenia sa uvedú dotknuté cesty alebo úseky ciest a stanoví sa dátum a čas začatia a ukončenia tohto zákazu.
II. – Informácie o zákaze ďalšieho šírenia, okrem akýchkoľvek informácií týkajúcich sa dôvodov dotknutej cestnej kontroly, sa prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby oznámia…“
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
Vec C‑188/24
28 WebGroup Czech Republic a NKL Associates sú spoločnosti so sídlom v Prahe (Česká republika), ktoré prevádzkujú internetové stránky s pornografickým obsahom.
29 Týmto spoločnostiam bola zo strany predsedu ARCOM‑u zaslaná výzva na základe dekrétu č. 2021/1306, ktorým sa vykonáva zákon č. 2020‑936, a článku 227‑24 Trestného zákona, t. j. článku, ktorým sa akejkoľvek osobe zakazuje šíriť správu s pornografickým obsahom, ktorú by mohla vidieť maloletá osoba, pričom k tomuto trestnému činu dochádza podľa posledného odseku tohto článku 227‑24 aj vtedy, ak prístup maloletej osoby k predmetným správam vyplýva z obyčajného vyhlásenia tejto maloletej osoby, že má minimálne 18 rokov.
30 Uvedené spoločnosti napadli výzvy, ktoré im boli adresované, na Tribunal judiciaire de Paris (súd v Paríži) a paralelne podali v prvom a poslednom stupni na Conseil d’État (Štátna rada), ktorá je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrhy na zrušenie tohto dekrétu, predovšetkým z dôvodu porušenia práva Únie.
31 Na tento účel poukazovali tieto spoločnosti okrem iného na skutočnosť, že zákon č. 2020‑936 a dekrét č. 2021‑1306 neboli Komisii a Českej republike oznámené, čo je v rozpore s článkom 3 smernice 2000/31, a na porušenie cieľov tejto smernice, keďže tento zákon a tento dekrét ukladajú opatrenia všeobecnej a abstraktnej povahy – t. j. zavedenie technických mechanizmov na blokovanie prístupu maloletých k pornografickému obsahu – vzťahujúce sa na kategóriu určitých služieb informačnej spoločnosti, ktorá je opísaná všeobecne a uplatňuje sa bez rozdielu na každého poskytovateľa z tejto kategórie.
32 Predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že otázky položené vo veci C‑188/24 sú rozhodujúce pre vyriešenie sporu, ktorý prejednáva, a že predstavujú vážny problém. Konkrétne sa zamýšľa nad tým, či trestnoprávne ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť ochranu maloletých, ako aj opatrenia ukladajúce povinnosť zaviesť technické mechanizmy na blokovanie prístupu maloletých k pornografickému obsahu, patria do „koordinovanej oblasti“ a predstavujú „požiadavku“ týkajúcu sa výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti v zmysle smernice 2000/31. V prípade kladnej odpovede sa tento súd zamýšľa nad tým, ako treba zosúladiť požiadavky vyplývajúce z tejto smernice s požiadavkami vyplývajúcimi z ochrany ľudskej dôstojnosti, ako aj najlepšieho záujmu dieťaťa, ako sú tieto zakotvené konkrétne v článkoch 1 a 24 Charty.
33 Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Po prvé majú sa ustanovenia trestného práva, najmä všeobecné a abstraktné ustanovenia, ktoré označujú určité konanie za trestný čin, ktorý možno stíhať, považovať za ustanovenia spadajúce do ‚koordinovanej oblasti‘ podľa [smernice 2000/31], ak sa môžu uplatniť tak na konanie poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti, ako aj na konanie akejkoľvek inej fyzickej alebo právnickej osoby, alebo treba – vzhľadom na to, že jediným cieľom tejto smernice je harmonizácia určitých právnych aspektov týchto služieb, bez harmonizácie oblasti trestného práva ako takej, a že sa v nej stanovujú len požiadavky uplatniteľné na služby – dospieť k záveru, že takéto trestnoprávne ustanovenia nemožno považovať za požiadavky uplatňujúce sa na začatie a vykonávanie činnosti súvisiacej so službami informačnej spoločnosti, ktoré patria do ‚koordinovanej oblasti‘ podľa uvedenej smernice, a na výkon ich činnosti? Presnejšie povedané, patria do tejto ‚koordinovanej oblasti‘ trestnoprávne ustanovenia určené na zabezpečenie ochrany maloletých osôb?
2. Má sa skutočnosť, že sa editorom online komunikačných služieb ukladá povinnosť zaviesť prostriedky, ktoré majú maloletým osobám zabrániť v možnosti prístupu k pornografickému obsahu, ktorý títo editori šíria, považovať za spadajúcu do ‚koordinovanej oblasti‘ podľa smernice 2000/31, ktorou sa harmonizujú len niektoré právne aspekty príslušných služieb, a to v situácii, že táto povinnosť sa síce týka výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, pretože sa vzťahuje na správanie poskytovateľa, kvality alebo obsahu služby, no netýka sa zriadenia poskytovateľov služieb, ani komerčnej komunikácie, ani zmlúv uzatváraných elektronicky, ani zodpovednosti sprostredkovateľov, ani kódexov správania, ani mimosúdneho urovnávania sporov, ani súdnych prostriedkov nápravy a spolupráce medzi členskými štátmi, a nevzťahuje sa tak na žiadnu z oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitoly II tejto smernice?
3. Ak je odpoveď na predchádzajúce otázky kladná, ako sa majú zosúladiť požiadavky vyplývajúce zo smernice 2000/31 s požiadavkami vyplývajúcimi z ochrany základných práv v Európskej únii, konkrétne s ochranou ľudskej dôstojnosti a najlepšieho záujmu dieťaťa, zaručených článkami 1 a 24 [Charty] a článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [, podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme], ak samotné prijatie individuálnych opatrení prijímaných voči danej službe podľa všetkého nemôže zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv? Existuje všeobecná zásada práva Európskej únie, ktorá by členské štáty oprávňovala prijať, najmä v naliehavých prípadoch, opatrenia – vrátane všeobecných a abstraktných opatrení – vo vzťahu k určitej kategórii poskytovateľov služieb, ktorá by ukladala povinnosť chrániť maloleté osoby pred zásahom do ich dôstojnosti a integrity a ktorej uplatnenie by pritom v prípade potreby vo vzťahu k poskytovateľom služieb, na ktorých sa vzťahuje smernica [2000/31], predstavovalo odchýlenie sa od zásady regulácie týchto poskytovateľov služieb štátom ich pôvodu, stanovenej v tejto smernici?“
Vec C‑190/24
34 Coyote System, spoločnosť so sídlom vo Francúzsku, poskytuje službu, ktorá spĺňa kvalifikáciu „elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby“ v zmysle článku L. 130‑11 zákona o cestnej premávke.
35 Tento článok L. 130‑11 stanovuje na účely verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva zavedenie mechanizmu, ktorý príslušnému správnemu orgánu umožňuje prevádzkovateľom tohto druhu služieb zakázať, aby počas obmedzeného obdobia a v obmedzenom geografickom perimetri ďalej šírili správy svojich používateľov, ktoré by mohli odhaliť umiestnenie kontrol zameraných na požitie alkoholu a užitie omamných látok, ako aj určité operácie justičnej polície, napríklad voči osobám hľadaným pre závažné zločiny alebo prečiny (vrátane teroristických činov) alebo z dôvodu, že utiekli z psychiatrického zariadenia. Tento mechanizmus bol zavedený dekrétom č. 2021‑468, ktorým sa uvedený článok L. 130‑11 vykonáva.
36 Coyote System podala na Conseil d’État (Štátna rada), ktorá je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na zrušenie tohto dekrétu, a to predovšetkým z dôvodu porušenia smernice 2000/31, a rovnaký dôvod uviedla v rámci námietky voči článku L. 130‑11 zákona o cestnej premávke.
37 Na podporu svojej žaloby táto spoločnosť po prvé tvrdí, že zákaz ďalšieho šírenia stanovený v článku L. 130‑11 zákona o cestnej premávke a zavedený dekrétom č. 2021‑468 je v rozpore s cieľmi smernice 2000/31. Po druhé je tento zákaz ďalšieho šírenia v rozpore s článkom 15 tejto smernice, keďže prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ukladá všeobecnú povinnosť monitorovať informácie, ktoré prenášajú.
38 Predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že otázky položené vo veci C‑190/24 sú rozhodujúce pre vyriešenie sporu, ktorý prejednáva, a že predstavujú vážny problém. V tejto súvislosti sa zamýšľa nad otázkou, či takýto zákaz ďalšieho šírenia patrí do „koordinovanej oblasti“ a predstavuje „požiadavku“ týkajúcu sa výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, v zmysle smernice 2000/31, a či ide o všeobecnú povinnosť v oblasti monitorovania, ktorá je zakázaná článkom 15 tejto smernice.
39 Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa zákaz uložený prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šíriť prostredníctvom tejto služby akúkoľvek správu alebo údaj oznámený zo strany používateľov, ktorý je spôsobilý umožňovať iným používateľom vyhnúť sa určitým cestným kontrolám, považovať za súčasť ‚koordinovanej oblasti‘ v zmysle smernice [2000/31], a to v situácii, že sa síce týka vykonávania činnosti služby informačnej spoločnosti, keďže sa vzťahuje na správanie poskytovateľa služieb, kvality alebo obsahu služieb, no netýka sa ani zriadenia poskytovateľov služieb, ani komerčných oznámení, ani zmlúv uzatváraných elektronicky, ani zodpovednosti sprostredkovateľov, ani kódexov správania, ani mimosúdneho riešenia sporov, ani súdnych prostriedkov nápravy a spolupráce medzi členskými štátmi, a nevzťahuje sa tak na žiadnu z oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitoly II tejto smernice?
2. Patrí zákaz ďalšieho šírenia, ktorého účelom je najmä zabrániť tomu, aby sa osoby hľadané pre zločiny alebo prečiny, alebo ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, vyhýbali cestným kontrolám, medzi požiadavky týkajúce sa výkonu činnosti služby informačnej spoločnosti, ktoré členský štát nemôže uložiť poskytovateľom služieb z iného členského štátu, pričom sa však v odôvodnení 26 smernice [2000/31] uvádza, že smernica nezbavuje členské štáty možnosti uplatniť svoje vnútroštátne pravidlá trestného práva a trestného konania na začatie všetkých vyšetrovacích a iných opatrení potrebných na odhaľovanie a stíhanie trestných činov?
3. Má sa článok 15 smernice [2000/31], ktorý zakazuje uložiť poskytovateľom služieb, na ktoré sa tento článok vzťahuje, všeobecnú povinnosť monitorovania, okrem povinností uplatniteľných v špecifickom prípade, vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu mechanizmu, ktorý stanovuje len to, že prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby môže byť uložená ad hoc povinnosť ďalej v rámci tejto služby nešíriť určité kategórie správ alebo údajov, a to bez toho, aby sa prevádzkovateľ musel na tento účel oboznámiť s ich obsahom?“
Konanie na Súdnom dvore
40 Rozhodnutím z 11. februára 2025 Súdny dvor spojil veci C‑188/24 a C‑190/24 na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej a tretej otázke vo veci C‑188/24, ako aj o prvej a druhej otázke vo veci C‑190/24
41 Ako vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, predkladajúci vnútroštátny súd sa zamýšľa nad tým, či právne predpisy, ktorých zrušenie sa pred ním navrhuje, patria do „koordinovanej oblasti“ a predstavujú „požiadavky“ týkajúce sa začatia činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania v zmysle smernice 2000/31.
42 Preto treba usudzovať, že svojou prvou až treťou otázkou vo veci C‑188/24, ako aj svojou prvou a druhou otázkou vo veci C‑190/24, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či smernica 2000/31 bráni tomu, aby členský štát uložil poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti usadeným v iných členských štátoch všeobecnú a abstraktnú povinnosť, spadajúcu pod oblasť trestného práva, ktorej cieľom je zabrániť prístupu maloletých osôb k pornografickému obsahu (vec C‑188/24), a či bráni tomu, aby členský štát zakázal takýmto poskytovateľom ďalšie šírenie informácií o určitých cestných kontrolách (vec C‑190/24). V tejto súvislosti tento súd svojou treťou otázkou vo veci C‑188/24 žiada aj o vysvetlenie, ako prípadne zosúladiť požiadavky vyplývajúce z tejto smernice s požiadavkami vyplývajúcimi z ochrany ľudskej dôstojnosti, ako aj najlepšieho záujmu dieťaťa, ako sú tieto zakotvené v článkoch 1 a 24 Charty.
43 Podľa článku 1 ods. 1 a 2 smernice 2000/31 v spojení s odôvodnením 8 tejto smernice je cieľom tejto smernice prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu vytvorením právneho rámca, ktorý zabezpečí voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi, a harmonizovaním, v rozsahu potrebnom na dosiahnutie tohto cieľa, určitých vnútroštátnych ustanovení uplatniteľných na tieto služby [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 257].
44 Článok 2 písm. a) uvedenej smernice v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535 vymedzuje pojem „služby informačnej spoločnosti“ tak, že je nimi „každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“, pričom ako vyplýva z odôvodnenia 18 smernice 2000/31, tieto služby zahŕňajú celú škálu hospodárskych činností, ku ktorým dochádza online [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 258].
45 Článok 3 smernice 2000/31 je zase ústredným ustanovením v štruktúre a systéme zavedenom touto smernicou, keďže zakotvuje zásadu kontroly v členskom štáte pôvodu, ktorá je uvedená aj v odôvodnení 22 tejto smernice, ktoré stanovuje, že „dohľad nad službami informačnej spoločnosti by sa mal vykonávať u zdroja tejto činnosti“ [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 259 a citovaná judikatúra].
46 Podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice každý členský štát zabezpečí, aby služby informačnej spoločnosti poskytované poskytovateľom služieb, ktorý má sídlo na jeho území, boli v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré sa uplatňujú v príslušnom členskom štáte a ktoré spadajú do koordinovanej oblasti, pričom táto oblasť sa vzťahuje, ako to stanovuje článok 2 písm. h) tej istej smernice, na požiadavky ustanovené v právnych poriadkoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 260].
47 Podľa článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31 sa „koordinovaná oblasť“ týka požiadaviek, ktoré musí poskytovateľ služieb spĺňať, pokiaľ ide o začatie činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti, ako napríklad požiadavky týkajúce sa kvalifikácie, udeľovania oprávnení alebo oznamovania, ako aj požiadavky týkajúce sa vykonávania činnosti takejto služby, ako napríklad požiadavky týkajúce sa správania sa poskytovateľa služieb, kvality alebo obsahu služby, alebo zodpovednosti poskytovateľa služieb.
48 Článok 3 ods. 2 tejto smernice okrem toho stanovuje, že členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 262].
49 Uvedená smernica tak spočíva na uplatňovaní zásady kontroly v členskom štáte pôvodu a zásady vzájomného uznávania, takže v rámci koordinovanej oblasti definovanej v článku 2 písm. h) tejto smernice sú služby informačnej spoločnosti regulované iba v členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 263 a citovaná judikatúra].
50 V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd zamýšľa nad tým, či sa právne predpisy, ktorých zrušenie sa pred ním navrhuje a ktoré sa uplatňujú na služby, ktoré možno kvalifikovať ako služby informačnej spoločnosti v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2000/31, nemajú považovať za služby, ktoré sú bez ďalšieho vylúčené z koordinovanej oblasti vymedzenej v článku 2 písm. h) tejto smernice, z dôvodu, že po prvé sa netýkajú žiadnej z požiadaviek alebo oblastí upravených harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III uvedenej smernice a po druhé že vyplývajú zo všeobecnej a abstraktnej povinnosti vyplývajúcej z trestného práva (vec C‑188/24) alebo sledujú ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva (vec C‑190/24).
51 Treba tak overiť, či vzhľadom na znenie článku 2 písm. h) smernice 2000/31, kontext, do ktorého tento článok patrí, a ciele tejto smernice je koordinovaná oblasť v zmysle tohto ustanovenia obmedzená tak, že dané dva prípady do nej nepatria, čo by znamenalo, že právne predpisy, o ktoré ide v sporoch vo veci samej, nespadajú pod mechanizmus zakotvený v článku 3 uvedenej smernice.
O rozsahu „koordinovanej oblasti“ v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2000/31
52 Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či sa koordinovaná oblasť obmedzuje na požiadavky a oblasti upravené harmonizačnými ustanoveniami obsiahnutými v kapitolách II a III smernice 2000/31, treba po prvé poznamenať, že zo znenia článku 2 písm. h) bodov i) a ii) tejto smernice vyplýva, že koordinovaná oblasť uvedená v tomto ustanovení zahŕňa všetky požiadavky stanovené právnymi poriadkami členských štátov v súvislosti so začatím činnosti služby informačnej spoločnosti alebo jej vykonávaním, s výnimkou požiadaviek, akými sú požiadavky uplatňujúce sa na tovar, dodanie tovaru a služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky. Presnejšie, táto definícia nepodmieňuje koordinovanú oblasť tým, že sú zahrnuté len oblasti harmonizované uvedenou smernicou.
53 Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého dané ustanovenie patrí, treba uviesť, že článok 3 ods. 3 smernice 2000/31 v spojení s prílohou k tejto smernici stanovuje, že mechanizmus uvedený v tomto článku 3 ods. 1 a 2 sa v podstate neuplatňuje na právo duševného vlastníctva, emisie elektronických peňazí, podniky kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov, poistenie, určité aspekty zmlúv a prípustnosť nevyžiadanej obchodnej komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty. Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, takéto aspekty z uvedeného mechanizmu by nebolo potrebné vylúčiť, ak by sa koordinovaná oblasť obmedzovala na požiadavky a oblasti upravené kapitolami II a III tejto smernice.
54 Po tretie, pokiaľ ide o cieľ smernice 2000/31, treba pripomenúť, že z článku 1 ods. 1 a 2 tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 8 vyplýva, že jej cieľom je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu. Na jednej strane daná smernica vytvára právny rámec, ktorý zabezpečuje voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi a ktorý spočíva okrem iného v uplatňovaní mechanizmu uvedeného v tomto článku 3 ods. 1 a 2, podľa ktorého sú v rámci koordinovanej oblasti služby informačnej spoločnosti regulované len v tom členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo. Na druhej strane táto smernica najmä v kapitolách II a III obsahuje ustanovenia, ktorými sa v rozsahu potrebnom na dosiahnutie tohto cieľa harmonizujú určité vnútroštátne ustanovenia uplatniteľné na tieto služby.
55 Jednak teda článok 2 písm. h) a článok 3 smernice 2000/31 a jednak ustanovenia kapitol II a III tejto smernice predstavujú dva prostriedky, ktoré sú odlišné, hoci sa vo vzťahu k ich cieľu vzájomne dopĺňajú. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, zásady stanovené v článku 3 tejto smernice majú význam predovšetkým vtedy, keď ide o vnútroštátne ustanovenia, pre ktoré táto smernica nestanovuje harmonizáciu. Za týchto okolností platí, že ak by sa z koordinovanej oblasti vylúčili všetky požiadavky alebo oblasti, na ktoré sa nevzťahujú kapitoly II a III uvedenej smernice, znamenalo by to narušenie cieľa tejto smernice na základe toho, že vo vzťahu k iným požiadavkám a oblastiam, než sú tie, na ktoré sa vzťahujú tieto kapitoly, by základné zásady kontroly v členskom štáte pôvodu a vzájomného uznávania, stanovené v článku 3 ods. 1 a 2 tejto smernice, boli zbavené svojho účinku.
56 Z uvedeného vyplýva, že koordinovaná oblasť uvedená v článku 2 písm. h) smernice 2000/31 sa neobmedzuje na požiadavky a oblasti upravené harmonizačnými ustanoveniami obsiahnutými v kapitolách II a III tejto smernice.
57 Pokiaľ ide v druhom rade o otázku, či sa koordinovaná oblasť uplatňuje aj na všeobecné a abstraktné právne predpisy patriace do rámca trestného práva členských štátov, ako aj na vnútroštátne právne predpisy, ktoré sledujú ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, treba po prvé uviesť, že zo samotného znenia článku 2 písm. h) smernice 2000/31 vyplýva, že na jednej strane všeobecná a abstraktná povaha právnej úpravy nemôže mať za následok vylúčenie týchto právnych predpisov z koordinovanej oblasti.
58 Na druhej strane zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že právne predpisy, ktoré patria do rámca trestného práva alebo sledujú vyššie uvedené ciele, sú v zásade súčasťou koordinovanej oblasti, pokiaľ stanovujú požiadavky týkajúce sa začatia činnosti súvisiacej so službou informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania, ktoré nie sú vylúčené na základe článku 2 písm. h) bodu ii) tejto smernice. V tejto súvislosti treba konštatovať, že právne predpisy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, zjavne nepatria medzi požiadavky vylúčené z koordinovanej oblasti na základe tohto posledného uvedeného ustanovenia, akými sú požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký, dodanie tovaru alebo na služby, ktoré sa neposkytujú elektronicky.
59 Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého článok 2 písm. h) smernice 2000/31 patrí, treba poznamenať, že na základe článku 1 ods. 5 tejto smernice sú z jej pôsobnosti osobitne vylúčené len právne úpravy prijaté v oblasti daní, ochrany údajov, obmedzovania hospodárskej súťaže, notárskej činnosti, zastupovania pred súdmi a hazardných hier. V dôsledku uvedeného platí, že vzhľadom na to, že právne úpravy patriace do rámca trestného práva alebo sledujúce ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva sa netýkajú oblastí, ktoré sú na základe tohto ustanovenia vylúčené, tieto právne úpravy môžu patriť do pôsobnosti uvedenej smernice, a teda do koordinovanej oblasti v zmysle uvedeného článku 2 písm. h).
60 Je pritom nesporné, že právne úpravy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, sa netýkajú oblastí vylúčených článkom 1 ods. 5 smernice 2000/31.
61 Na tieto právne úpravy sa nevzťahujú ani výnimky uvedené v prílohe k smernici 2000/31 a pripomenuté v bode 53 tohto rozsudku, ktoré sa týkajú prípadov, v ktorých sa v súlade s článkom 3 ods. 3 tejto smernice odseky 1 a 2 tohto článku 3 neuplatňujú. Ako poznamenal generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, výslovné vylúčenie – na základe tejto prílohy – určitých oblastí, ktoré uvedená smernica neharmonizuje, z mechanizmu uvedeného v týchto odsekoch 1 a 2, má taxatívny charakter, čo znamená, že ostatné neharmonizované oblasti, akou je aj trestné právo, a tiež ochrana verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, patria do koordinovanej oblasti a do tohto mechanizmu.
62 Okrem toho, pokiaľ ide konkrétne o vnútroštátne právne predpisy, ktoré sledujú ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, tento výklad je podporený ustanovením uvedeným v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31, podľa ktorého členské štáty môžu za určitých podmienok prijať opatrenia predstavujúce výnimku z odseku 2 tohto článku 3, pokiaľ sú tieto opatrenia nevyhnutné okrem iného z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti vrátane zabezpečenia bezpečnosti štátu. Samotné toto ustanovenie tak stanovuje možnosť, aby iné členské štáty, než je členský štát, na ktorého území má poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti sídlo, prijali opatrenia patriace do koordinovanej oblasti, ak sú potrebné z niektorého z týchto dôvodov.
63 Pokiaľ ide o právne predpisy patriace do rámca trestného práva, v odôvodnení 8 smernice 2000/31 sa uvádza, že cieľom tejto smernice je zabezpečiť voľný pohyb služieb informačnej spoločnosti, a nie harmonizovať oblasť trestného práva „ako takú“. Uvedená smernica totiž nepodriaďuje požiadavky v oblasti trestného práva, ktoré sú stanovené právnymi poriadkami členských štátov a ktoré sa uplatňujú na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na uvedené služby, nijakej harmonizácii. V odôvodnení 26 tejto smernice sa uvádza, že práve v súlade s podmienkami stanovenými v tejto smernici môžu členské štáty uplatňovať svoje vnútroštátne pravidlá trestného práva a trestného konania. Rozlišovanie – na základe smernice 2000/31 – medzi aproximáciou niektorých vnútroštátnych ustanovení uvedených v článku 1 ods. 2 tejto smernice na jednej strane a koordinovanou oblasťou vymedzenou v jej článku 2 písm. h) na druhej strane podporuje záver, že hoci ustanovenia trestného práva nie sú predmetom harmonizácie, môžu patriť do tejto koordinovanej oblasti.
64 Po tretie, ak by sa vo všeobecnosti z koordinovanej oblasti vylúčila akákoľvek právna úprava, ktorá patrí do rámca trestného práva a/alebo sleduje ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, ohrozilo by to – vzhľadom na neexistenciu výslovnej informácie zo strany normotvorcu Únie, okrem informácií uvedených v bodoch 58 až 61 tohto rozsudku – cieľ spočívajúci v zabezpečení voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti.
65 Za týchto okolností sa smernica 2000/31 vzťahuje na ustanovenia, ktoré stanovujú požiadavky týkajúce sa začatia činnosti služieb informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania, a to bez ohľadu na ich povahu alebo oblasť, do ktorej patria podľa vnútroštátneho práva, s výnimkou požiadaviek alebo oblastí, ktoré sú podľa článku 1 ods. 5, článku 2 písm. h) bodu ii) alebo článku 3 ods. 3 tejto smernice výslovne vylúčené z jej pôsobnosti, koordinovanej oblasti alebo mechanizmu uvedeného v tomto článku 3 ods. 1 a 2. Preto vnútroštátne právne úpravy patriace do trestného práva a/alebo sledujúce ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva nie sú ako také vylúčené z pôsobnosti koordinovanej oblasti.
66 Z bodov 57 až 65 tohto rozsudku tak vyplýva, že právne úpravy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, patria do koordinovanej oblasti, pokiaľ obsahujú takéto požiadavky týkajúce sa začatia činnosti súvisiacej so službami informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania v zmysle článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31.
O existencii požiadavky v zmysle článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31
67 Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o vec C‑188/24, Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátne opatrenie, ktoré ukladá poskytovateľovi služby informačnej spoločnosti povinnosť podmieniť – prostredníctvom povinnosti uviesť informáciu – prístup k svojej službe, predstavuje požiadavku týkajúcu sa vykonávania činnosti, v zmysle článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2020, A (Reklama a online predaj liekov) (C‑649/18, EU:C:2020:764, bod 88].
68 Cieľom mechanizmu na overovanie veku používateľov služby informačnej spoločnosti umožňujúcej prístup k pornografickému obsahu je podmieniť prístup týchto používateľov k tejto službe.
69 Pokiaľ ide o vec C‑190/24, treba poznamenať, že zákaz, aby prevádzkovatelia elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby ďalej šírili informácie, ktoré im oznámili ich používatelia a ktoré sa týkajú určitých cestných kontrol, znamená obmedzenie bežných funkcionalít takejto služby, ktorej cieľom je oboznamovať svojich používateľov s informáciami o cestnej premávke. Takýto zákaz tak predstavuje požiadavku týkajúcu sa obsahu tejto služby.
70 Z uvedeného vyplýva, že právne predpisy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, obsahujú požiadavky týkajúce sa vykonávania činnosti poskytovania služieb informačnej spoločnosti, v zmysle druhej zarážky článku 2 písm. h) bodu i) smernice 2000/31. Tieto právne predpisy tak patria do koordinovanej oblasti, a teda do mechanizmu uvedeného v článku 3 ods. 1 a 2 tejto smernice.
O mechanizme uvedenom v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2000/31
71 Ako bolo uvedené v bodoch 45 až 49, 54 a 55 tohto rozsudku, na základe tohto mechanizmu – ktorý je založený na základných zásadách kontroly v členskom štáte pôvodu a vzájomného uznávania, zakotvených v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2000/31 – v rámci koordinovanej oblasti sú služby informačnej spoločnosti regulované len v tom členskom štáte, na ktorého území majú poskytovatelia týchto služieb sídlo.
72 V tomto článku 3 ods. 2 sa konkrétne uvádza, že členské štáty nemôžu z dôvodov spadajúcich do koordinovanej oblasti obmedziť slobodu poskytovania služieb informačnej spoločnosti z iného členského štátu.
73 Za týchto okolností treba overiť, či právne predpisy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, obmedzujú voľný pohyb týchto služieb.
74 V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci C‑188/24 ukladá prevádzkovateľom pornografických stránok, pod hrozbou správnych a trestných sankcií, povinnosť podmieniť prístup používateľov k týmto stránkam prostredníctvom mechanizmu na overovanie veku týchto používateľov, s cieľom zakázať tento prístup maloletým. Povinnosť zaviesť takýto mechanizmus teda vzhľadom na to, že sa uplatňuje na poskytovateľov týchto služieb so sídlom v iných členských štátoch, predstavuje obmedzenie voľného pohybu uvedených služieb, v zmysle článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2000/31.
75 Pokiaľ ide o právnu úpravu dotknutú vo veci C‑190/24, treba uviesť, že táto právna úprava stanovuje možnosť zakázať prevádzkovateľom elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby, a to pod hrozbou uloženia trestných sankcií, aby ďalej šírili informácie, ktoré im oznamujú ich používatelia a ktoré sa týkajú určitých cestných kontrol. Títo prevádzkovatelia tak na základe uvedenej právnej úpravy môžu byť nútení obmedziť funkcionality tejto služby na území Francúzska.
76 V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že dekrét č. 2021‑468, ktorým sa vykonáva článok L. 130‑11 zákona o cestnej premávke, sa uplatňuje na každého prevádzkovateľa elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby, a to bez ohľadu na to, či má sídlo na území Francúzska alebo na území iného členského štátu.
77 Treba tak konštatovať, že táto právna úprava vzhľadom na to, že sa uplatňuje aj na prevádzkovateľov takejto služby so sídlom v iných členských štátoch, môže znamenať obmedzenie voľného pohybu tejto služby.
78 V každom prípade však treba pripomenúť, že článok 3 ods. 4 smernice 2000/31 za určitých podmienok umožňuje odchýliť sa od zásady stanovenej v tomto článku 3 ods. 2 Je preto potrebné preskúmať, či právne predpisy, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, sú spôsobilé tieto podmienky spĺňať.
O podmienkach výnimky uvedenej v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31
79 Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 na jednej strane členské štáty môžu pre určitú službu informačnej spoločnosti prijať opatrenia odchyľujúce sa od odseku 2 tohto článku 3, a to pod podmienkou, že tieto opatrenia sú po prvé nevyhnutné na zabezpečenie verejného poriadku, ochrany verejného zdravia, verejnej bezpečnosti alebo ochrany spotrebiteľov, po druhé, že sú prijaté vo vzťahu k určitej službe informačnej spoločnosti, ktorá skutočne škodí týmto cieľom alebo ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko poškodenia týchto cieľov, a po tretie, že sú primerané týmto cieľom [rozsudok z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 303 a citovaná judikatúra].
80 Na druhej strane článok 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice podmieňuje túto možnosť dodržaním režimu procesnej povahy, a to v podobe výzvy – ktorá ostala nerešpektovaná – adresovanej členskému štátu, v ktorom majú dotknutí poskytovatelia sídlo, na prijatie dostatočných opatrení, a tiež oboznámenia členského štátu, v ktorom majú títo poskytovatelia sídlo, a Komisie s úmyslom prijať takéto opatrenia.
81 Pokiaľ ide o prvú z podmienok vymenovaných v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, treba overiť, či ciele sledované právnymi predpismi, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, zodpovedajú cieľom uvedeným v tomto ustanovení, a či možno konštatovať, že opatrenia uložené týmito právnymi predpismi sú nevyhnutné na zabezpečenie týchto cieľov.
82 Pokiaľ ide o právnu úpravu dotknutú vo veci C‑188/24, z článku 3 ods. 4 písm. a) bodu i) prvej zarážky smernice 2000/31 vyplýva, že pojem „verejný poriadok“, ktorý je v ňom uvedený, sa týka najmä ochrany maloletých a boja proti zasahovaniu do ľudskej dôstojnosti, čo zodpovedá cieľom sledovaným touto právnou úpravou.
83 Pokiaľ ide o právnu úpravu dotknutú vo veci C‑190/24, treba poznamenať, že nad rámec verejného poriadku, a konkrétne prevencie, vyšetrovania a odhaľovania a stíhania trestných činov, ktoré sú uvedené v prvej zarážke článku 3 ods. 4 písm. a) bodu i) smernice 2000/31, sa v tretej zarážke tohto ustanovenia zase nachádzajú verejná bezpečnosť a bezpečnosť štátu. Dôvody verejného poriadku a verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva sú tak spôsobilé odôvodniť zákazy ďalšieho šírenia informácií o cestných kontrolách, akými sú zákazy stanovené touto právnou úpravou.
84 Pokiaľ ide o druhú z podmienok vymenovaných v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, podľa ktorej opatrenia, ktoré predstavujú výnimku z odseku 2 tohto článku 3, musia byť prijaté vo vzťahu k danej službe informačnej spoločnosti, ktorá skutočne narúša ciele uvedené v bodoch 81 až 83 tohto rozsudku alebo predstavuje skutočné a závažné riziko ich poškodenia, treba pripomenúť, že táto podmienka sa má vykladať v tom zmysle, že ju nespĺňajú také všeobecné a abstraktné opatrenia, ktoré sa týkajú – všeobecne opísanej – kategórie daných služieb informačnej spoločnosti a ktoré sa uplatňujú sa bez rozdielu na každého poskytovateľa tejto kategórie služieb [pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 2023, Google Ireland a i., C‑376/22, EU:C:2023:835, bod 60; z 30. mája 2024, Airbnb Ireland a Amazon Services Europe, C‑662/22 a C‑667/22, EU:C:2024:432, bod 70, ako aj z 21. apríla 2026, Komisia/Maďarsko (Hodnoty Únie), C‑769/22, EU:C:2026:326, bod 309].
85 V prejednávanej veci, pokiaľ ide o právnu úpravu dotknutú vo veci C‑188/24, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že článok 227‑24 Trestného zákona vo všeobecnosti zakazuje každému vyrábať, prepravovať alebo šíriť akýmkoľvek spôsobom a na akomkoľvek nosiči určitý obsah alebo správy, ktoré by mohli uvidieť alebo vnímať maloleté osoby. V súlade s judikatúrou citovanou v predchádzajúcom bode tohto rozsudku ide teda o všeobecnú a abstraktnú právnu úpravu, ktorá sa týka okrem iného celého radu kategórií služieb informačnej spoločnosti, a to opísaných takým spôsobom, že sa vzťahuje bez rozdielu na poskytovateľov, ktorí patria do týchto kategórií a ktorí majú prípadne sídlo v inom členskom štáte. Takáto právna úprava tak nemôže spĺňať druhú z podmienok vymenovaných v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31.
86 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom vyplýva, že nad rámec všeobecného zákazu zakotveného v trestnom práve článok 23 zákona č. 2020‑936 stanovuje, že určitý správny orgán, ktorým je konkrétne predseda ARCOM‑u, zašle individuálne adresovanú výzvu poskytovateľovi online služby komunikácie určenej verejnosti, šíriacemu pornografický obsah, aby prijal všetky opatrenia, ktoré sú spôsobilé zabrániť prístupu maloletých k tomuto obsahu. Okrem toho v prípade, že tento poskytovateľ takejto výzve nevyhovie, tento správny orgán sa môže obrátiť na súd s návrhom na prijatie technických opatrení určených na zabránenie šíreniu uvedeného obsahu.
87 Článok 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 pritom nevylučuje, že členský štát môže prijať právne predpisy, ktoré za predpokladu dodržania podmienok uvedených v tomto ustanovení upravujú individuálnu výzvu poskytovateľom služby informačnej spoločnosti, akými sú aj služby komunikácie určenej verejnosti, vysielajúce pornografický obsah. Takéto výzvy teda vzhľadom na to, že sú individualizované, možno kvalifikovať ako opatrenia prijaté vo vzťahu k danej službe informačnej spoločnosti, ktorá ohrozuje ciele uvedené v bode 82 tohto rozsudku alebo predstavuje skutočné a závažné riziko ich poškodenia v zmysle tohto ustanovenia.
88 Pokiaľ ide o právnu úpravu dotknutú vo veci C‑190/24, z článku L. 130‑11 zákona o cestnej premávke, ako aj z dekrétu č. 2021‑468 vyplýva, že príslušný správny orgán môže zakázať každému prevádzkovateľovi elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby, aby prostredníctvom tejto služby ďalej šíril akékoľvek správy alebo informácie oznámené používateľmi uvedenej služby, pokiaľ je toto ďalšie šírenie spôsobilé umožniť iným používateľom vyhnúť sa určitým cestným kontrolám.
89 V tejto súvislosti článok 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31 umožňuje štátu prijať právne predpisy upravujúce prijatie opatrení vo vzťahu k danej službe informačnej spoločnosti, ktorá poškodzuje ciele uvedené v bode 83 tohto rozsudku alebo ktorá predstavuje skutočné a závažné riziko ich poškodenia v zmysle tohto ustanovenia.
90 Z uvedeného vyplýva, že opatrenia, ktoré možno prijať na základe právnych predpisov uvedených v bodoch 85 a 88 tohto rozsudku, akými sú individuálne výzvy adresované poskytovateľom služieb komunikácie určených verejnosti, šíriacich pornografický obsah, alebo rozhodnutia o zákaze – vydané voči prevádzkovateľom danej služby – ďalej šíriť určité informácie, môžu predstavovať opatrenia prijaté vo vzťahu k danej službe informačnej spoločnosti, v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31.
91 Pokiaľ ide o tretiu z podmienok vymenovaných v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, t. j. primeranosť prijatých opatrení vzhľadom na ciele sledované právnymi predpismi, o ktoré ide v sporoch vo veciach samých, treba poukázať na to, že pokiaľ ide o vec C‑188/24, článok 28b ods. 3 písm. f) smernice 2010/13, ktorý sa uplatňuje ratione temporis od 19. septembra 2020 na služby, ktorých predmetom je poskytovanie programov a videí, akými sú aj služby, o ktoré ide v tejto veci, identifikuje zavedenie systémov na overovanie veku používateľov platforiem na zdieľanie videí ako systémy umožňujúce ochranu maloletých pred obsahom, ktorý by mohol narušiť ich telesný, duševný alebo morálny vývoj.
92 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 1 Charty je ľudská dôstojnosť nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať. Okrem toho sa v článku 24 ods. 1 Charty uvádza, že deti majú okrem iného právo na ochranu, ktorá je potrebná pre ich blaho.
93 V odôvodnení 59 smernice 2010/13 sa odráža základná charakteristická črta práva na ľudskú dôstojnosť a zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa, ktoré vyplývajú z článkov 1 a 24 Charty, keď sa v ňom zdôrazňuje význam ochrany telesného, duševného a mravného vývoja maloletých a ochrany ľudskej dôstojnosti vo všetkých audiovizuálnych mediálnych službách. Vzhľadom na tento význam je, tak ako vyplýva z článkov 6a a 28b tejto smernice, potrebné zabezpečiť účinné zabránenie prístupu maloletých k pornografickému obsahu pri vykonávaní smerníc 2000/31 a 2010/13 členskými štátmi, v súlade s pravidlami zásady vzájomného uznávania.
94 Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátne opatrenie, ktoré poskytovateľovi danej služby ukladá povinnosť zaviesť systém na overovanie veku používateľov pornografických stránok, sa musí považovať za primerané cieľu ochrany maloletých osôb a ľudskej dôstojnosti, v zmysle článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2000/31, pokiaľ tento poskytovateľ neprijal vhodné opatrenia podľa článku 28b smernice 2010/13.
95 Okrem toho sa článkom 15 nariadenia (EÚ) 2024/1083, ktorý sa uplatňuje ratione temporis od 8. mája 2025 na služby dotknuté vo veci C‑188/24, zaviedla štruktúrovaná spolupráca medzi žiadajúcimi a dožiadanými orgánmi, na základe ktorej je možné dožiadanému orgánu predložiť riadne odôvodnenú žiadosť o prijatie potrebných a primeraných opatrení na účinné presadzovanie povinností uložených podľa článku 28b ods. 1 až 3 smernice 2010/13. Ako vyplýva z odôvodnenia 45 tohto nariadenia, v prípade, že použitie mechanizmu zavedeného v tomto článku 15 nevedie k zmierlivému riešeniu medzi dotknutými členskými štátmi, slobodu poskytovať služby informačnej spoločnosti z iného členského štátu možno obmedziť len vtedy, ak boli splnené podmienky stanovené v článku 3 smernice 2000/31 a bol dodržaný postup stanovený v tomto článku 3.
96 Pokiaľ ide o vec C‑190/24, s výhradou overenia zo strany predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa zdá, že možnosť zákazu ďalšieho šírenia, stanovená právnou úpravou dotknutou v tejto veci, je primeraná cieľom spočívajúcim vo verejnom poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, ktoré táto právna úprava sleduje.
97 Platí pritom, že také právne predpisy, o aké ide vo veciach C‑188/24 a C‑190/24, však možno uplatniť len vtedy, ak sa zabezpečí dodržanie procesných povinností stanovených v článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31.
98 Pokiaľ ide o tieto procesné povinnosti, t. j. povinnosť najprv predložiť žiadosť – ktorá neviedla k požadovanému výsledku – členskému štátu, v ktorom má dotknutý poskytovateľ sídlo, aby samotný tento členský štát prijal opatrenia, a povinnosť predchádzajúceho oznámenia Komisii a tomuto členskému štátu, treba pripomenúť, že tieto povinnosti sú procesnými požiadavkami zásadnej povahy, ktoré odôvodňujú to, že sa na opatrenia obmedzujúce slobodné poskytovanie služieb informačnej spoločnosti, ktoré neboli oznámené, nemožno odvolávať voči jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland, C‑390/18, EU:C:2019:1112, bod 94).
99 Pokiaľ ide o vec C‑190/24, je pravda, že z výrazu „bez dopadu“, uvedeného v článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2000/31 vyplýva, že procesné povinnosti stanovené v tomto ustanovení sa neuplatňujú v rámci súdnych konaní, vrátane prípravných konaní a úkonov vykonávaných v rámci vyšetrovania trestných činov, čo potvrdzuje aj odôvodnenie 26 tejto smernice, pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť voči Komisii.
100 Treba však konštatovať, s výhradou overenia zo strany predkladajúceho vnútroštátneho súdu, že zákazy ďalšieho šírenia stanovené právnou úpravou dotknutou v tejto veci zrejme samy osebe nepatria do rámca takýchto konaní a úkonov, a to okrem prípadu, ak by cestná kontrola, ktorej sa zákaz týka, bola nariadená v rámci vyšetrovania trestného činu.
101 Členský štát sa pritom na základe článku 3 ods. 5 smernice 2000/31 môže odchýliť od procesných povinností stanovených v článku 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice v naliehavých prípadoch. V takejto situácii musia byť opatrenia oznámené čo najskôr, s uvedením dôvodov, prečo členský štát považuje prípad za naliehavý.
102 Je úlohou predkladajúceho vnútroštátneho súdu, aby v prípade potreby overil, či sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 4 alebo článku 3 ods. 5 smernice 2000/31.
103 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú až tretiu otázku vo veci C‑188/24 a na prvú a druhú otázku vo veci C‑190/24 odpovedať tak, že článok 2 písm. h) a článok 3 smernice 2000/31 sa majú vykladať v tom zmysle, že:
– koordinovaná oblasť uvedená v prvom z týchto ustanovení sa neobmedzuje na požiadavky a oblasti upravené harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice a môže sa vzťahovať tak na všeobecné a abstraktné právne predpisy patriace do rámca trestného práva, ako aj na právne predpisy sledujúce ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, a to za predpokladu, že tieto právne predpisy stanovujú požiadavky týkajúce sa začatia činnosti súvisiacej so službami informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania, ktoré nie sú z koordinovanej oblasti vylúčené na základe tohto článku 2 písm. h) bodu ii), a že sa týkajú oblastí, ktoré nie sú vylúčené ani z pôsobnosti uvedenej smernice na základe jej článku 1 ods. 5, ani z mechanizmu uvedeného v článku 3 ods. 1 a 2 na základe jeho odseku 3,
– bránia tomu, aby členský štát vo vzťahu k poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti so sídlom v iných členských štátoch uplatňoval všeobecnú a abstraktnú povinnosť vyplývajúcu z trestného práva, ktorej cieľom je zabrániť prístupu maloletých k pornografickému obsahu,
– nebránia tomu, aby za predpokladu dodržania podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 v spojení s článkami 1 a 24 Charty a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 3 ods. 5 tejto smernice, členský štát stanovil prijatie opatrení, ktorými sa poskytovateľom danej služby so sídlom v iných členských štátoch ukladá povinnosť zaviesť systém na overovanie veku používateľov pornografických stránok, pokiaľ títo poskytovatelia neprijali primerané opatrenia uvedené v článku 28b smernice 2010/13,
– nebránia tomu, aby za predpokladu dodržania podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 3 ods. 5 tejto smernice, členský štát stanovil prijatie opatrení, ktorými sa poskytovateľom danej služby so sídlom v iných členských štátoch zakazuje z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo bezpečnosti obyvateľstva ďalej šíriť informácie o určitých cestných kontrolách.
O tretej otázke vo veci C‑190/24
104 Svojou treťou otázkou vo veci C‑190/24 sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad článku 15 ods. 1 smernice 2000/31. Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z písomných a ústnych pripomienok predložených Súdnemu dvoru v tejto veci vyplýva, že táto otázka je založená na predpoklade, že na prevádzkovateľa elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby sa vzťahuje článok 14 smernice 2000/31.
105 Za týchto okolností treba konštatovať, že touto otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 14 ods. 1 a článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 majú vykladať v tom zmysle, že prevádzkovateľ elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby patrí do pôsobnosti týchto ustanovení a či tento článok 15 ods. 1 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zakázať tomuto prevádzkovateľovi ďalšie šírenie informácií o určitých cestných kontrolách.
106 Pokiaľ ide v prvom rade o článok 14 smernice 2000/31, tento sa týka hostingu, t. j., ako vyplýva z odseku 1 tohto článku 14, „služby informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] tejto služby“. Táto definícia nevylučuje, aby služba, ktorej predmetom je aj šírenie alebo zdieľanie takýchto informácií, mohla za určitých podmienok spadať pod pojem „hosting“ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. februára 2012, SABAM, C‑360/10, EU:C:2012:85, bod 27; z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 106, ako aj z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 28).
107 Platí pritom, že skutočnosť, že služba, ktorú poskytuje prevádzkovateľ, zahŕňa ukladanie informácií, ktoré mu boli oznámené, sama osebe nepostačuje na vyvodenie záveru, že táto služba patrí za každých okolností do pôsobnosti článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2011, L’Oréal a i., C‑324/09, EU:C:2011:474, bod 111, ako aj citovanú judikatúru).
108 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby to tak bolo, je nevyhnutné, aby dotknutý poskytovateľ služby bol „sprostredkovateľom“ v zmysle ustanovení oddielu 4 kapitoly II smernice 2000/31. Ako sa uvádza v odôvodnení 42 tejto smernice, výnimky zo zodpovednosti ustanovené v tejto smernici, vrátane tých, ktoré sú zakotvené v jej článku 14, sa vzťahujú len na prípady, keď je činnosť poskytovateľa služieb obmedzená na technický proces prevádzky a poskytovania prístupu ku komunikačnej sieti. V tomto odôvodnení 42 sa ďalej uvádza, že táto činnosť má výlučne technickú, automatickú a pasívnu povahu, ktorá znamená, že poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti nemá ani nepozná, ani nemá kontrolu nad informáciami, ktoré sú prenášané alebo uložené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 105).
109 Na účely posúdenia toho, či prevádzkovateľ takejto služby môže byť na základe článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 zbavený svojej zodpovednosti za uložený obsah, treba preskúmať, či je úloha vykonávaná týmto prevádzkovateľom neutrálna, t. j. či je jeho správanie čisto technické, automatické a pasívne, čo znamená, že tento prevádzkovateľ nepozná obsah, ktorý je u neho uložený, resp. nad ním nemá kontrolu, alebo či naopak uvedený prevádzkovateľ zohráva aktívnu úlohu takej povahy, na základe ktorej má vedomosť o tomto obsahu, resp. má nad ním kontrolu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2021, YouTube a Cyando (C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 106, ako aj citovanú judikatúru).
110 Vzhľadom na odôvodnenie 42 smernice 2000/31 treba tieto dve podmienky spočívajúce vo vedomosti a kontrole chápať ako alternatívne a od seba nezávislé podmienky. Prevádzkovateľ služby informačnej spoločnosti, ktorý má kontrolu nad uloženými informáciami, je preto vylúčený z pôsobnosti článku 14 ods. 1 tejto smernice, a to aj v situácii, že sa s týmito informáciami v dôsledku ich automatizovaného spracúvania neoboznámi.
111 Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bode 239 svojich návrhov, takýto prevádzkovateľ vykonáva kontrolu nad uloženými informáciami konkrétne prostredníctvom použitého algoritmu. Pokiaľ tento prevádzkovateľ prostredníctvom tohto algoritmu vopred určil podmienky šírenia alebo nešírenia takejto informácie, je irelevantné, že sám nevykonáva dodatočné zásahy, ktoré by mali za následok propagovanie, zmenu alebo odstránenie uložených informácií na účely ich šírenia.
112 V tejto súvislosti treba uviesť, že ak používaný algoritmus okrem jednoduchej kategorizácie a indexácie informácií na účely ich lepšej dostupnosti určuje v záujme prevádzkovateľa alebo jeho služby, za akých podmienok, akým spôsobom a v akom poradí sa tieto informácie šíria alebo nešíria, uvedený prevádzkovateľ vykonáva nad týmito informáciami kontrolu, a teda ním ponúkanú službu nemožno kvalifikovať ako „službu informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] tejto služby“ v zmysle článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2010, Google France a Google, C‑236/08 až C‑238/08, EU:C:2010:159, body 115 a 117; z 12. júla 2011, L’Oréal a i., C‑324/09, EU:C:2011:474, bod 116, ako aj z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 114).
113 V takomto prípade v súlade so znením článku 15 ods. 1 tejto smernice, ktoré podmieňuje jeho uplatnenie existenciou poskytovania služieb uvedených konkrétne v článku 14 smernice 2000/31, sa povinnosti, ktoré toto ustanovenie ukladá členským štátom, neuplatňujú vo vzťahu k prevádzkovateľovi takejto služby, ktorý vykonáva kontrolu v zmysle predchádzajúceho bodu tohto rozsudku.
114 Je úlohou predkladajúceho vnútroštátneho súdu, aby na tento účel vykonal potrebné overenia.
115 V druhom rade, ak by predkladajúci vnútroštátny súd dospel k záveru, že úloha poskytovateľa služby, akým je Coyote System, je neutrálna v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 109 tohto rozsudku, a že službu, ktorú táto spoločnosť ponúka, tak možno kvalifikovať ako „službu informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] tejto služby“, v zmysle článku 14 ods. 1 smernice 2000/31, musel by preskúmať, či sa na takéhoto poskytovateľa môže vzťahovať zákaz ďalšieho šírenia týkajúci sa určitých cestných kontrol na základe tohto článku 14 ods. 3 a či je takýto zákaz zlučiteľný s článkom 15 ods. 1 tejto smernice.
116 Pokiaľ ide po prvé o článok 14 ods. 3 smernice 2000/31, uvedené ustanovenie stanovuje, že tento článok 14 nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu v súlade s právnymi poriadkami členských štátov požadovať od poskytovateľa služieb, aby ukončil porušovanie právnych predpisov alebo predchádzal ich porušovaniu. Súdny dvor spresnil, že takýto príkaz možno adresovať aj v prípade, že sa poskytovateľ nepovažuje za zodpovedného v zmysle odseku 1 uvedeného článku 14 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. októbra 2019, Glawischnig‑Piesczek, C‑18/18, EU:C:2019:821, body 24 a 25, ako aj z 22. júna 2021, YouTube a Cyando, C‑682/18 a C‑683/18, EU:C:2021:503, bod 131). Okrem toho, ako sa uvádza v odseku 3 článku 14 tejto smernice, tento článok nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, v ktorom by sa nariadilo odstránenie uložených informácií alebo uskutočnenie úkonov na znemožnenie prístupu k nim.
117 Článok 14 ods. 3 smernice 2000/31 v spojení s odsekom 1 sa má chápať v tom zmysle, že sa týka príkazov, ktorých cieľom je, aby poskytovateľ služby informačnej spoločnosti v zmysle tohto odseku 1 ukončil akékoľvek porušovanie zo strany príjemcu služby, ku ktorému dochádza najmä z toho dôvodu, že na jeho internetovej stránke alebo na jeho platforme sú uložené nezákonné informácie, a to takým spôsobom, že tieto informácie odstráni alebo k nim zablokuje prístup, alebo aby tento poskytovateľ predchádzal akémukoľvek inému porušovaniu tohto druhu, a to predovšetkým takým spôsobom, že odstráni alebo zablokuje prístup k protizákonným informáciám, ktorých obsah je totožný alebo ekvivalentný s informáciami, ktoré už boli vyhlásené za protizákonné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Glawischnig‑Piesczek, C‑18/18, EU:C:2019:821, body 24 a 37).
118 Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu prináleží overiť predovšetkým to, či zákaz ďalšieho šírenia informácií o určitých cestných kontrolách, stanovený právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, má za cieľ blokovať prístup k protizákonným informáciám uloženým na platforme spoločnosti Coyote System alebo ukončiť protizákonnú činnosť alebo porušovanie zo strany používateľov služby, či predchádzať takejto činnosti alebo porušovaniu v zmysle článku 14 ods. 3 smernice 2000/31.
119 Pokiaľ ide po druhé o otázku, či článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 bráni takejto právnej úprave, treba pripomenúť, že zákaz toho, aby členské štáty ukladali poskytovateľom sprostredkovateľských služieb všeobecnú povinnosť monitorovania, je spresnený v odôvodnení 47 tejto smernice v tom zmysle, že sa netýka povinností monitorovania „v špecifickom prípade“, a nie je prekážkou toho, aby vnútroštátne orgány prijímali v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou rozhodnutia týkajúce sa takéhoto prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Glawischnig‑Piesczek, C‑18/18, EU:C:2019:821, bod 34).
120 V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že príkaz adresovaný poskytovateľovi hostingu, aby tento odstránil konkrétne prvky uloženého obsahu, ktorý je totožný alebo analogický s obsahom, ktorý bol vnútroštátnym súdom vyhlásený za protizákonný, nie je takej povahy, že by tomuto poskytovateľovi hostingu ukladal povinnosť všeobecne monitorovať informácie, ktoré sú u neho uložené. Osobitne platí, že takýto príkaz neukladá poskytovateľovi hostingu povinnosť vykonať samostatné posúdenie uloženého obsahu, keďže sa môže obmedziť len na identifikáciu obsahu, na ktorý sa vzťahuje príkaz, prostredníctvom automatizovaného vyhľadávania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Glawischnig‑Piesczek, C‑18/18, EU:C:2019:821, body 46 a 47).
121 Predkladajúci vnútroštátny súd pritom výslovne zdôrazňuje, že prevádzkovateľ elektronickej asistenčnej služby pri riadení vozidla alebo geolokačnej navigačnej služby môže vyhovieť zákazom ďalšieho šírenia informácií o určitých cestných kontrolách, stanoveným právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, tak, že sa pritom nemusí oboznámiť s obsahom správ oznámených zo strany jeho používateľov, nahlasujúcich takéto cestné kontroly. Je teda zrejmé, že informácie, ktoré sú predmetom týchto zákazov ďalšieho šírenia, sú vymedzené takým spôsobom, že dotknutý prevádzkovateľ môže automaticky zabrániť ich ďalšiemu šíreniu.
122 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu otázku vo veci C‑190/24 odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 a článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 sa majú vykladať v tom zmysle, že:
– ak prevádzkovateľ služby informačnej spoločnosti, ktorá spočíva najmä v uložení informácií poskytnutých zo strany príjemcu služby, prostredníctvom algoritmu určí vo svojom vlastnom záujme alebo v záujme svojej služby, za akých podmienok, akým spôsobom a v akom poradí sa tieto informácie v rámci tejto služby šíria alebo nešíria, vykonáva kontrolu nad týmito informáciami, a teda ho nemožno kvalifikovať ako poskytovateľa „služby informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] služby“, v zmysle tohto článku 14 ods. 1, a článok 15 ods. 1 sa na neho nevzťahuje,
– nebránia tomu, aby členský štát z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo bezpečnosti obyvateľstva zakázal prevádzkovateľom elektronickej služby, ktorú možno kvalifikovať ako „službu informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] služby“, v zmysle uvedeného článku 14 ods. 1, ďalšie šírenie informácie o určitých cestných kontrolách.
O trovách
123 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Článok 2 písm. h) a článok 3 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode)
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
– koordinovaná oblasť uvedená v prvom z týchto ustanovení sa neobmedzuje na požiadavky a oblasti upravené harmonizačnými ustanoveniami kapitol II a III tejto smernice a môže sa vzťahovať tak na všeobecné a abstraktné právne predpisy patriace do rámca trestného práva, ako aj na právne predpisy sledujúce ciele verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a bezpečnosti obyvateľstva, a to za predpokladu, že tieto právne predpisy stanovujú požiadavky týkajúce sa začatia činnosti súvisiacej so službami informačnej spoločnosti alebo jej vykonávania, ktoré nie sú z koordinovanej oblasti vylúčené na základe tohto článku 2 písm. h) bodu ii), a že sa týkajú oblastí, ktoré nie sú vylúčené ani z pôsobnosti uvedenej smernice na základe jej článku 1 ods. 5, ani z mechanizmu uvedeného v článku 3 ods. 1 a 2 na základe jeho odseku 3,
– bránia tomu, aby členský štát vo vzťahu k poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti so sídlom v iných členských štátoch uplatňoval všeobecnú a abstraktnú povinnosť vyplývajúcu z trestného práva, ktorej cieľom je zabrániť prístupu maloletých k pornografickému obsahu,
– nebránia tomu, aby za predpokladu dodržania podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 v spojení s článkami 1 a 24 Charty základných práv Európskej únie a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 3 ods. 5 tejto smernice, členský štát stanovil prijatie opatrení, ktorými sa poskytovateľom danej služby so sídlom v iných členských štátoch ukladá povinnosť zaviesť systém na overovanie veku používateľov pornografických stránok, pokiaľ títo poskytovatelia neprijali primerané opatrenia uvedené v článku 28b smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách),
– nebránia tomu, aby za predpokladu dodržania podmienok stanovených v článku 3 ods. 4 smernice 2000/31 a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 3 ods. 5 tejto smernice, členský štát stanovil prijatie opatrení, ktorými sa poskytovateľom danej služby so sídlom v iných členských štátoch zakazuje z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo bezpečnosti obyvateľstva ďalej šíriť informácie o určitých cestných kontrolách.
2. Článok 14 ods. 1 a článok 15 ods. 1 smernice 2000/31
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
– ak prevádzkovateľ služby informačnej spoločnosti, ktorá spočíva najmä v uložení informácií poskytnutých zo strany príjemcu služby, prostredníctvom algoritmu určí vo svojom vlastnom záujme alebo v záujme svojej služby, za akých podmienok, akým spôsobom a v akom poradí sa tieto informácie v rámci tejto služby šíria alebo nešíria, vykonáva kontrolu nad týmito informáciami, a teda ho nemožno kvalifikovať ako poskytovateľa „služby informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] služby“, v zmysle tohto článku 14 ods. 1, a článok 15 ods. 1 sa na neho nevzťahuje,
– nebránia tomu, aby členský štát z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo bezpečnosti obyvateľstva zakázal prevádzkovateľom elektronickej služby, ktorú možno kvalifikovať ako „službu informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované [zo strany príjemcu] služby“, v zmysle uvedeného článku 14 ods. 1, ďalšie šírenie informácií o určitých cestných kontrolách.
Podpisy
* Jazyk konania: francúzština.